{"guid": "1ca93057-181d-45c4-9243-fb56c9601d21:4d4eb068-1f2f-4224-a133-f1484a4b10d3", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1020201252.1", "spisova_znacka": "8Sa/77/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Sa/77/2020 z 15. 9. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 15. septembra 2020, sp. zn. 8Sa/77/2020, ECLI:SK:KSBA:2020:1020201252.1", "identifikacne_cislo": "1020201252", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Marta Šašinková", "sudca_id": 1251, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-marta-sasinkova-1251", "datum_vydania": "2020-09-15", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-229", "nazov": "§ 229 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-229", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-229"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-229"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4d4eb068-1f2f-4224-a133-f1484a4b10d3", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1020201252.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2020:1020201252.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2020:1020201252.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Sa/77/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201252
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1020201252.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu:
N. V., nar. dňa XX.XX.XXXX, štátny príslušník E. demokratickej a ľudovej republiky, cestovný doklad
č.: XXXXXXXXX, zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Bratislava, Račianska 1523/71, 810
05 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru,
Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej
polície Policajného zboru Trnava, Paulínska 13, 917 01 Trnava o správnej žalobe žalobcu vo veci
zaistenia zo dňa 24.08.2020, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č.p. PPZ-HCP-BA9-81-013/2020-
AV zo dňa 05. augusta 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu  z a m i e t a .

II. Žalovanému    n e p r i z n á v a  právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Včas podanou žalobou zo dňa 24.08.2020, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2  SSP,
doručenou dňa 06.07.2020 (§ 71 ods. 2 SSP) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne
príslušnému na konanie,  sa postupom podľa ust. § 221 ods. 2 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny
poriadok (ďalej aj  „SSP“), žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ-
HCP-BA9-81-013/2020-AV zo dňa 05.08.2020 a jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia.  Svoje
sťažnostné dôvody právne založil na  porušení ust. § 32 ods. 1,  § 46 a  § 47 ods. 3   zák. č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (ďalej aj „Správny poriadok“), ust.  § 88 ods. 1 pís. b/ a  ods. 4 zák.č. 404/2011 Z.z.
o pobyte cudzincov (ďalej aj „ZoPC“) a rozhodnutiu vytkol nepreskúmateľnosť pre jeho nedostatočné
odôvodnenie.

2. S odkazom na ust. § 88 ods. 4 zák.č. 404/2011 Z.z.  namietol stanovenú dĺžku doby zaistenia na
čas nevyhnutne potrebný,  najdlhšie však do 05.02.2021, pričom na podporu svojich námietok odkázal
na rozsudok NS SR sp.zn. 10Sza/4/2012 a rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp.zn. 7AA/50/2011
zo dňa 14.03.2011 a v nadväznosti na ne  konštatoval,  že ak  žalovaný nezdôvodnil dĺžku doby
zaistenia, ide o podstatnú vadu, ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia. S poukazom na rozsudok
NS SR sp.zn. 1SZa/4/2015 uviedol, že akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu a
to len dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou účinné úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu).
Poznamenal, že správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia
a bez konkretizácie nevyhnutných administratívnych úkonov,  potrebných na prípravu a realizáciu
administratívneho vyhostenia a predpokladanej doby ich vybavenia, je odôvodnenie doby jeho zaistenia
povrchné, nedostatočné a preto napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné (rozsudok KS v Bratislave
č.k. 4Sa/71/2018-32 zo dňa 12.09.2018). Žalobca namietol, že odôvodnenie dĺžky doby zaistenia v
napadnutom rozhodnutí nemožno považovať za náležité a postačujúce, pretože žalovaný bol v zmysle



uvedenej judikatúry povinný stanovenú dĺžku doby zaistenia odôvodniť najmä poukazom na jednotlivé
administratívne úkony, ktoré bude potrebné za účelom fyzickej realizácie nariadeného trestu vyhostenia
vykonať. Strohé odôvodnenie, spočívajúce len vo všeobecnom a ničím nepodloženom konštatovaní,
že dĺžka doby zaistenia sa nedá taxatívne určiť, pretože závisí od výkonu bližšie nešpecifikovaných
úkonov, potrebných na realizáciu výkonu trestu vyhostenia,  považoval žalobca za nesprávne a
nepostačujúce, nakoľko inštitút zaistenia výrazným spôsobom zasahuje do základných ľudských práv
a slobôd jednotlivca a  vyslovil potrebu zaoberať sa každým prípadom individuálne.  Tiež poukázal na
zápisnicu  o podaní vyjadrenia zo dňa 05.08.2020, v ktorej uviedol, že nemá pri sebe žiadnu finančnú
hotovosť,  manželka  by mu však vedela poskytnúť nejaké peniaze, ale momentálne je nezamestnaná
a u nej, v  obci Lakšárska Nová Ves,  má zabezpečené aj ubytovanie. Zosobášili sa dňa 03.01.2019 a  v
máji toho roku  žiadal na ambasáde o slovenské víza,  ktoré však nedostal. Uvedené je tak v rozpore s
konštatovaním žalovaného, že sa na území Slovenskej republiky nachádza bez rodinných príslušníkov,
nemá zabezpečené ubytovanie ani prístup k ďalším finančným prostriedkom a žalovaný tak pochybil,
keď sa nezaoberal menej prísnymi opatreniami a bez podrobného odôvodnenia iba skonštatoval, že
ich nie je možné uplatniť. S manželkou majú dve deti a ak  by aj žalovaný manželstvo nepovažoval za
uzavreté,  s určitosťou je možné tvrdiť, že je partnerom  občana EÚ a doplnil, že zachovanie súkromného
a rodinného života v danom prípade prevyšuje verejný záujem.

3. Vo vyjadrení zo dňa 03.09.2020 žalovaný vychádzajúc z  rozhodnutia  o zaistení č. PPZ-HCP-
BA9-81-013/2020-AV zo dňa 05.08.2020 konštatoval, že žalobcu zaistil podľa ust. § 88 ods. 1 písm.
b/ ZoPC, z dôvodu zabezpečenia prípravy alebo výkonu vyhostenia titulom   jeho nelegálneho vstupu
na územie SR a po posúdení jeho osoby (najmä opakovanej  trestnej  činnosti   s následkom zrušenia
doplnkovej ochrany na území Rakúskej republiky a jeho následného   vyhostenia a uloženia  zákazu
vstupu) postupoval  v súlade so smernicou Rady 2001/40/ES zo dňa  28.05.2001 o vzájomnom uznávaní
rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín  a Protokolom  4 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. V konaní o zaistení sa zaoberal aj  menej prísnymi donucovacími
opatreniami,  avšak žalobca nevedel preukázať prostriedky na zabezpečenie si živobytia a ani  na
financovanie  vycestovania z územia SR a  členských štátov schengenského priestoru. Čas   zaistenia v
rozhodnutí špecifikoval   „na dobu nevyhnutne potrebnú,“  tzn. pevne nestanovenú, z čoho vyplýva,  že
žalobca   nemusí  v zaistení zotrvať po celú túto dobu, ale  len po dobu  realizácie a výkonu  všetkých
úkonov  smerom k vykonaniu vyhostenia, pričom  žalovaný vyvíja maximálne úsilie, aby bola reálna
doba zaistenia čo najkratšia. Počas celej doby zaistenia skúmal aj účelnosť a efektívnosť zaistenia
a tiež  vychádzal z informácií  o krajine vyhostenia a aktuálnej situácie v nej. Poukázal aj na to, že
existenciu rodinných vzťahov na území SR nevedel žalobca nijako hodnoverne podložiť, ale žalovaný
prezumoval  ich  pravdivosť a rozhodnutie o zaistení odôvodňoval aj v tomto rozmere.  K tvrdeniu
právneho zástupcu o prístupe žalobcu k ubytovaniu a finančným prostriedkom  uviedol, že dom jeho
údajnej manželky nie je v jej výlučnom vlastníctve  a  s jeho bývaním na uvedenej adrese by museli
súhlasiť aj iné osoby a ohľadom finančných prostriedkov uviedol, že  údajná manželka je v súčasnosti
nezamestnaná a sumu,  ktorú by mu vedela poskytnúť, nevedel vôbec špecifikovať. S odkazom na
čl. 8 dohovoru, nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009; rozhodnutie NS
SR sp. zn. lSža/39/2011 zo dňa 13.09.2011 poznamenal, že  žalobca už pri  uzavretí  manželstva  s
občiankou Slovenskej republiky, existenciu ktorého  však nevie žiadnym spôsobom (napríklad sobášnym
listom z osobitnej matriky)  preukázať,    musel vedieť o zákaze jeho pobytu  na území členských štátov
a teda že  súkromný a rodinný život bude musieť viesť mimo nich. Tiež nepožiadal orgány Rakúska
o skrátenie doby zákazu vstupu a ani  nijakým  hodnoverným  spôsobom  nepreukázal existenciu
rodinného a súkromného života v miere prevyšujúcej verejný záujem. Na území Rakúska sa dopustil
drogovej trestnej činnosti a teda sa nepovažuje za bezúhonného, čo je jedna z podmienok udelenia
hociktorého z druhov pobytu  na území SR, kde nikdy rodinný život neviedol, nemá tu vytvorené žiadne
zázemie a nie je ani začlenený do spoločnosti (trestná minulosť, zakázaný pobyt, bez zamestnania, bez
zdravotnej starostlivosti a podobne).  V  roku 2017 bol Rakúskymi orgánmi vyhostený na územie Alžírska,
na území členských štátov sa  nezdržiaval a ani zdržiavať nemohol   a svoj údajný rodinný život  posledné
tri roky  viedol mimo členských štátov schengenského priestoru. Jeho údajná manželka  má osem  detí
so štyrmi mužmi, z ktorých traja majú byť cudzinci,  štyri z nich jej boli  odobraté sociálnymi  orgánmi,
z čoho je zrejmé,  že  svoje vzťahy s mužmi a prípadné manželstvá môže mať len za účelom  získania
prospechu.   Po zvážení všetkých uvedených okolností (drogové trestná činnosť, násilná trestná činnosť
na území Rakúska a následná strata doplnkovej ochrany, neoprávnený pobyt, príchod na územie SR
počas uloženého zákazu vstupu nelegálne, doterajšie vedenie údajného rodinného života, odobratie
údajného spoločného dieťaťa sociálnymi pracovníkmi) mal  správny orgán za to, že verejný záujem



prevyšuje rodinný život žalobcu, ktorý sa doteraz  nevedel nijako začleniť do spoločnosti, prispôsobiť sa
a dodržiavať zákony danej krajiny ako aj sociálne  pravidlá a povinnosti zaťažujúce  (údajného) rodiča.
Ohľadom neuvedenia krajiny do ktorej má byť žalobca vyhostený uviedol, že rozhodnutie o zaistení
nevyžaduje určenie krajiny tak, ako to vyžaduje rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Naviac z
dostupných informácii z Migračného úradu MV  SR vyplýva, že Alžírsko nie je krajinou s bezpečnostnou
situáciou zakladajúcou  nárok na udelenie  medzinárodnej ochrany,  čo vyplýva aj z toho, že v poslednom
období nebola žiadnemu príslušníkovi Alžírska udelená.    Žalovaný dodal, že žalobca dňa 27.08.2020
požiadal o udelenie azylu na území SR.

4. Žalobca k  vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal.

5. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 05.08.2020, č.p.  PPZ-HCP-BA9-81-013/2020-AV,  žalovaný na
účel administratívneho vyhostenia zaistil  žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, s dĺžkou doby zaistenia
najviac do 05.02.2021. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 88 ods. 1 písm. b/ a ods. 4 zák. č. 404/2011
Z.z. a v skutkových dôvodoch uviedol, že dňa 05.08.2019  sa žalobca za účelom podania žiadosti
o pobyt na území SR dostavil na jeho stránkové pracovisko a  predložil cestovný pas Alžírska č.
XXXXXXXXX,  platný od 18.09.2018 do 17.09.2028. Kontrolou oprávnenosti pobytu však bolo zistené,
že na území Slovenskej republiky ani členských štátov nemá udelený žiadny druh  pobytu ani vízum
a  v informačných systémoch policajného zboru bola v schengenskom informačnom systéme SIS
2   zistená pozitívna lustrácia v zmysle článku 96 Schengenského dohovoru zo dňa 14.06.2017,
číslo identifikačného zápisu ATFIS1100479104000001. Záznam platný do 02.05.2023 bol vytvorený v
Rakúsku,  z dôvodu  odopretia vstupu alebo pobytu občanom tretích krajín v schengenskom priestore,  s
prijatým  opatrením  vo vnútrozemí: odovzdať osobu orgánu cudzineckej polície za účelom jej vyhostenia
z územia schengenského priestoru. Na základe uvedeného,  správny orgán požiadal orgány Rakúska
o preverenie aktuálnosti a ďalších dôvodov záznamu.
6. Dňa 05.08.2019 bola so žalobcom  spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia pod č.p.: PPZ-HCP-
BA9-82-010/2020-AV,  v ktorej  uviedol, že nemá žiadne zdravotné ťažkosti, nežiada o lekárske
vyšetrenie ani o právneho zástupcu, nie je pod vplyvom liekov, alkoholu, netrpí stresovou záťažou ani
psychickým ochorením, ktoré by ovplyvňovalo jeho  výpoveď a konanie na správnom orgáne. Nemá
pri sebe žiadnu finančnú hotovosť, manželka by mu vedela nejaké peniaze poskytnúť, momentálne je
však nezamestnaná  a u nej v obci Lakšárska Nová Ves má zabezpečené ubytovanie.   Ďalej uviedol,
že v decembri roku 2015 prišiel nelegálne do Rakúska, kde mu bola udelená ochrana do roku 2017.
V roku 2016 bol za bitku v utečeneckom tábore, kde vážne zranil inú osobu, podmienečne odsúdený
na 12 mesiacov. V tábore bol do marca roku 2016, tam  sa spoznali s manželkou K. a po odchode z
tábora začali spolu  bývať a začal načierno pracovať vo Viedni na trhovisku. Chceli uzavrieť manželstvo,
ale chýbal mu platný pas,  preto ho uzavreli  moslimským   spôsobom a takto fungovali. Manželstvo
uzavreli v júni 2016  a v  decembri sa im narodil syn. Po asi piatich mesiacoch  im ho „sociálka“ v
Rakúsku odobrala, asi z dôvodu, že sa oň nevedeli riadne postarať. V  súčasnosti kvôli jeho vráteniu
prebieha súd.  Ďalej uviedol, že začiatkom roku 2017 sa zoznámil s mužom  z Maroka, ktorý obchodoval
s drogami, ktoré si  od neho kupoval  pre svoju potrebu  a zháňal mu aj ďalších kupcov,  za čo dostával
províziu vo forme drog, ktoré začal užívať ešte pred odchodom z Alžírska a prestal až  keď bol zavretý.
Pri jednom pokuse o kúpu drog, v máji roku 2017, ho aj s klientom prichytila polícia a keďže bol stále v
podmienke,  odsúdili ho na rok väzenia so zákazom  vstupu na dobu 5 rokov. Predtým bol tiež  vo väzbe.
Po ukončení výkonu trestu odňatia slobody ho dňa 09.07.2018 deportovali do Alžírska, kde bol cca  8
mesiacov, obchodoval s textilom  a  manželka ho bola asi trikrát  navštíviť a 03.01.2019 sa tam zosobášili.
Začiatkom mája roku 2019 spolu odleteli  do Turecka, kde mal udelené víza. Dňa 04.06.2019 sa im v
Istanbule narodil ďalší syn  a žili tam  do júla 2019. V máji 2019 žiadal na ambasáde o slovenské víza,
ktoré však nedostal. Začiatkom júla 2019 odletela manželka  aj so synom na Slovensko a on jej sľúbil,
že  sa za ňou nejako dopraví. Z Turecka prešiel mimo hraničný priechod do Grécka, odkiaľ sa schovaný
v nákladnom  vlaku dopravil  až do Belehradu v Srbsku, bol v utečeneckom tábore  a dňa 14.02.2020
za ním asi na tri dni prišla manželka.   Dňa 22.07.2020 vošiel  do podvozku autobusu smerujúceho z
Belehradu do Paríža a ešte v ten istý deň vystúpil  vo Viedni, odkiaľ sa  postupne autobusom dostal
až do Lakšárskej  Novej  Vsi za manželkou, ktorá okrem ich dvoch spoločných detí,   má ešte ďalších
šesť, teda spolu osem detí,   so štyrmi mužmi. Manželka ho najskôr oklamala, že žiadne deti nemá a
nevedel sa vôbec vyjadriť,  ako sa o ne  starala,  keď pracovala vo Viedni. Sociálka jej zobrala aj ďalšie
tri  deti,  asi preto, že sa o ne nevie postarať. Spolu s nimi býva len ich najmladší syn, žiadne iné deti
s nimi nebývajú. Tiež uviedol, že v domovskej krajine mu nehrozí trestné stíhanie, prenasledovanie z
náboženských alebo rasových motívov, alebo iné neľudské zaobchádzanie, vycestovaniu do domovskej



krajiny mu nebránia žiadne prekážky,  môže a aj chce sa tam dobrovoľne a slobodne vrátiť. Nežiadal
o vyrozumenie Veľvyslanectva Alžírska, rodinných príslušníkov,  ani o pomoc z Centra  právnej pomoci
a ani o udelenie azylu na území SR.
7. Žalovaný uviedol, že žalobca mal na území členských štátov zakázaný pobyt už v čase  uzavretia
manželstva,  čiže musel  vedieť, že spoločný život s manželkou  na Slovensku alebo v Rakúsku viesť
nemôže, naviac  skutočnosti ohľadom právoplatne uzavretého manželstva,  spolužitie či   existenciu
dvoch spoločných detí, o ktoré  sa riadne nestaral, nevedel nijako  hodnoverne  preukázať,  svojím
pričinením sa dostal do väzenia a následne bol deportovaný do domovskej krajiny. K legalizácii pobytu,
resp.  k odpusteniu zákazu vstupu nevykonal žiadne úkony a v prípade jeho vrátenia do domovskej
krajiny, sa úroveň jeho súkromného  a rodinného  života nezmení, nemá žiaden  stabilný príjem a bez
oprávneného pobytu nesmie na území SR ani legálne pracovať, čiže  nemá žiadnu možnosť svoje  deti
ani  materiálne zabezpečiť.
8. Dĺžku zaistenia určil v súlade s ust.  § 88 ods. 4 zák.č. 404/2011 Z.z.  do 05.02.2021. Uvedenú
dobu považoval za  postačujúcu aj s ohľadom na skutočnosť, že žalobca  je držiteľom platného
cestovného dokladu. Doba zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia sa môže skrátiť,
ale aj predĺžiť, pričom presne  sa nedá konkrétne a taxatívne určiť, pretože závisí od viacerých faktorov,
ako je zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k fyzickej realizácii výkonu vyhostenia.
Pred vykonaním výkonu vyhostenia je potrebné spracovať a zabezpečiť doklady, za účelom samotnej
realizácie fyzického výkonu vyhostenia čo si vyžaduje taktiež určitý čas, avšak nie taký,  pre ktorý by
bolo zaistenie predlžované. Žalobca je štátnym príslušníkom krajiny mimo Európy, v domovskom štáte
mu nehrozí trestné stíhanie, smrť, prenasledovanie z náboženských alebo rasových motívov, alebo iné
neľudské zaobchádzanie. K tomu žalovaný dospel  na základe zistení o krajine pôvodu, jej politickej a
bezpečnostnej situácii a dodal, že  počas celej doby zaistenia bude v súlade s  ust.  § 90 ods. 1 písm.
d/ ZoPC skúmať, či trvá účel zaistenia.
9. Tiež konštatoval, že sa zaoberal aj tzv. alternatívami zaistenia v zmysle ust. § 89 ods. 2 ZoPC,  ktorých
udelenie je oprávnením  policajného útvaru, na základe vlastných zistení a podkladov, bez  povinnosti
ich aplikácie za  každých okolností. Zaistenie žalobcu nimi nenahradil s prihliadnutím   na jeho osobu,
pomery,  mieru ohrozenia, možnosti riadneho preukazovania totožnosti, hodnoverného zabezpečenia
ubytovania, ako aj starostlivosti o svoju osobu po stránke sociálnej, integračnej a  zdravotnej, ale aj
po stránke jeho finančných možností na území SR a členských štátov, ktorú nepreukázal vierohodne.
Žalovaný v rozhodnutí proklamoval, že pri zaistení  žalobcu  rešpektoval  aj jeho  súkromný  a rodinný
život v zmysle v článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách a
poznamenal, že  na území členských štátov nemal  nikdy udelený pobyt,  rodinný život na území SR
mal možnosť riešiť od roku 2016, čo neurobil a nepožiadal ani  orgány Rakúska a skrátenie doby zákazu
vstupu.  Jeho tvrdenie,  že na území SR má manželku a dve deti nijako nepodložil a naviac jedno z
detí je podľa jeho vyjadrenia v starostlivosti sociálnych pracovníkov Rakúska. Výkonom  rozhodnutia
o vyhostení tak nedôjde k  závažnému zásahu do jeho práv a slobôd, nakoľko spôsob,  akým viedol
svoj rodinný a súkromný život doteraz, môže viesť aj v iných  krajinách mimo  SR  a členských  štátov,
naviac  údajný sobáš s manželkou  uzavrel v čase,  kedy mu bol pobyt na ich území už zakázaný, čoho
si musel byť vedomý.
10. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne  príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP)
preskúmal vec postupom podľa druhého  dielu štvrtej hlavy  SSP,   v rozsahu a medziach dôvodov
podanej žaloby  a riadiac sa znením   prvej vety ust. § 228  SSP,   do siedmich pracovných dní
nariadil vo veci pojednávanie. Predvolanie na pojednávanie určené na deň 16.09.2020 bolo z dôvodu
dodržania lehoty zakotvenej v ust. § 228 SSP,  právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanému
doručované  prostredníctvom elektronickej schránky. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust.  § 226 SSP) dospel bez
vypočutia žalobcu a jeho  právneho zástupcu, ktorí sa z pojednávania písomne ospravedlnili a súhlasili
z prejednaním veci v ich neprítomnosti,  k záveru,  že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a
neviazane žalobnými bodmi   (ust.  § 206 ods. 3 SSP)  nie je dôvodná,  a   podľa   ust.  § 229 SSP
ju zamietol.

11. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5, 6  SSP,  správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je
pri               svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase
vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie
orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho
vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci.  Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na



konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o
konaní o všeobecnej správnej žalobe.

12. Podľa § 221 ods. 1, 2  SSP,  žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia    o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia  za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže
správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.
13. Podľa § 225 ods. 1 SSP,  správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní
od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení
lehoty zaistenia.
14. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.
15. Podľa  § 85 ods. 1 písm. c/ zák.č.  404/2011 Z.z.,  policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o
vyhostení vydaného členským štátom ( ďalej aj„vydávajúci štát“), ak štátny príslušník tretej krajiny porušil
predpisy tohto štátu upravujúce vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretej krajiny.
16. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zák.č. 404/2011 Z.z..,  policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
17. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď
na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny
ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa
tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

18. Podľa ods. 3 cit. ustanovenia, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho
príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného
štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu  nie je zaistením štátneho
príslušníka tretej krajiny dotknuté.

19. Podľa ods. 4 cit. ustanovenia,  štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar
rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi
alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
20. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zák.č.  404/2011 Z.z.,  policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia,
môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo
zložiť peňažnú záruku.
21. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zák.č.  404/2011 Z.z., policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

22. Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné skúmať  po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
23. Podľa § 32 ods. 1 zák.č. 71/1967 Zb. Správny  poriadok,   správny orgán je povinný zistiť presne
a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie
je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
24. Podľa § 46 zák.č. 71/1967 Zb., rozhodnutie musí byť v súlade so zákonom a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.
25. Podľa § 47 ods. 3 zák.č. 71/1967 Zb,  v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
26. Ústavný  súd SR  vo svojom  náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 konštatuje, že
„zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha
vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať



aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to
pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava
požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená,
že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia,
vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o
ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú
slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno
rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. V náleze Ústavný
súd SR poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As
12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia   Európskeho  súdu pre ľudské
práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark, v ktorých sa venoval   vzťahu  medzi
zaistením a jeho účelom.

27. Podľa článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o
spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín,
ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt
bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko
pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia
lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní.

28. Podľa článku 5 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“),  každý
má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich
prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby,
proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.

29. Správny súd riadiac sa kritériami   aplikačnej  praxe, z ktorej vyplýva, že akékoľvek zaistenie
cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu, a to iba dovtedy, pokiaľ sú s  náležitou starostlivosťou účinné
úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu) konštatuje, že žalobca bol zaistený na čas do 05.02.2021.
Inštitút zaistenia cudzinca je v zmysle čl. 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd zákonným titulom
pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená čl. 8 ods.
1 charty, ktorého presnú dobu nie je možné predbežne presne určiť, nakoľko  závisí od množstva
podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav účastníka konania, jeho spolupráca,
ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa
nútený návrat cudzinca  týka, tiež  vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne
dodržanie postupu upraveného  medzinárodnými  dohodami, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi.
Dobu zaistenia žalovaný  s odkazom na pozitívnu lustráciu žalobcu v schengenskom    informačnom
systéme určil v súlade s  ust. § 88 ods. 4 písm. b/ ZoPC  na šesť mesiacov,  zaistenie precizoval jeho
súkromným a rodinným   životom, nepovoleným pohybom po území členských štátov a územia SR,
straty medzinárodnej ochrany udelenej Rakúskom z dôvodu nepodmienečného trestu odňatia slobody
pre úmyselnú trestnú činnosť, explicitne konštatoval, že pred vykonaním výkonu vyhostenia je potrebné
spracovať a zabezpečiť doklady, za účelom samotnej realizácie fyzického výkonu vyhostenia čo si tiež
vyžaduje určitý čas, avšak nie taký pre ktorý by bolo zaistenie predlžované.  Správny súd zastáva
názor,  že zaistenie žalobcu nie je účelové ani nedôvodné  a vyžadovanie doslovnej  špecifikácie
vykonania jednotlivých úkonov, vzhľadom k celkovému profilu žalobcu  sa mu javí ako príliš formalistické
a účelové.  V tomto prípade  určená doba šesť mesiacov, je nevyhnutná a súčasne postačujúca  na
vyvíjanie  činnosti, smerujúcej k  naplneniu výkonu administratívneho vyhostenia bez prekážok a súd
poznamenáva, že námietky žalobcu by boli  opodstatnenými,  keby správny orgán prekročil hranicu
zákonom stanovenej šesťmesačnej lehoty.  Správny súd konštatuje, že lehota zaistenia bola žalovaným
určená vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 88 ods. 4 veta prvá
zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 11.02.2021 (6 mesiacov), a to
do doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia a žalovaný ju dostatočne a zrozumiteľne
aj odôvodnil.
30. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie
správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu
predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať
dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci
(úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného



dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má
v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich
dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť
žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na
tvrdenia zaisteného  alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné
pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.

31. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane poukázal na čl. 5 ods. 1
písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred jej zákonmi
a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom
vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému
vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť
pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom,
musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej
z nich,  nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

32. Pre súd je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia
vrátane jeho dĺžky. Okrem dĺžky zaistenia žalobca vo svojej žalobnej argumentácii namietol odôvodnenie
nedostatočne   rešpektujúce  jeho rodinný  život a v nadväznosti na to, i možnosť uloženia alternatív k
zaisteniu, v súlade s ust.  § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov.

33. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj  „Dohovor“),  každý má
právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Toto právo
však nie je  absolútne nedotknuteľné. Štát môže do tohto práva zasiahnuť, ak je to v súlade so zákonom
a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,
hospodárskeho blahobytu krajiny, k predchádzaniu nepokojov a zločinnosti, ochrane zdravia alebo
morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

34.  Žalovaný  mal preukázané, že žalobca má v zmysle článku 96 Schengenského dohovoru
pozitívnu lustráciu v  schengenskom informačnom systéme SIS 2, číslo identifikačného zápisu
ATFIS1100479104000001. Záznam bol vytvorený dňa 14.06.2017 v Rakúskej republike  a je platný
do 02.05.2023,  s prijatým  opatrením  vo vnútrozemí: odovzdať osobu orgánu cudzineckej polície za
účelom jej vyhostenia z územia schengenského priestoru.  Je teda  nesporné, že má zákaz vstupu
do Schengenského priestoru, z dôvodu jeho  vyhostenia z   územia  Rakúskej republiky v roku 2017,
na dobu 5 rokov.   Zákonom č. 342/2007 Z.z. bola do zákona o pobyte cudzincov transponovaná
Smernica Rady 2001/40/S z 28.05.2001 o vzájomnom uznávaní rozhodnutí  o vyhostení štátnych
príslušníkov tretích krajín, ktorej cieľom je umožniť uznávanie rozhodnutí o vyhostení,  vydaných
príslušným orgánom v členskom štáte, proti štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa nachádza na
území iného členského štátu. Slovenská republika je viazaná medzinárodnými zmluvami (čl. 1 ods. 2
Ústavy SR),  je súčasťou Schengenského priestoru, pričom  žalobca je občanom štátu, ktorý nie je jeho
súčasťou. Vzhľadom k tomu, že  žalobca je nežiaducou osobou v Rakúskej  republike, titulom toho, že
oba štáty sú súčasťou Európskeho hospodárskeho a Schengenského priestoru, je nežiaducou osobou
aj v Slovenskej republike. Od roku 2017, kedy mu v dôsledku trestnej činnosti   bol uložený  trest odňatia
slobody  a súčasne  odňatá udelená doplnková ochrana, sa v Schengenskom priestore  pohyboval
nelegálne.   Je preto  v záujme národnej a aj verejnej  bezpečnosti a v záujme predchádzania zločinnosti,
aby sa v rámci krajín Schengenského priestoru nepohybovali osoby, ktoré vstúpili do tohto priestoru
nelegálne, pohybovali sa bez dokladov za statusu zakázaného  vstupu do Schengenského priestoru,
z ktorého boli vyhostené z dôvodov nelegálneho vstupu a pobytu, i napriek tomu, že krajiny Európskej
únie sú všeobecne uznávané ako  krajiny s vyspelou demokraciou, toleranciou a humánnym prístupom
k cudzincom.
35. Správny súd konštatuje, že  preskúmavané rozhodnutie považuje za  súladné aj  s ust. § 88 ods.
1   a 4 ZoPC ,  s článkom 8 ods. 1 a 2 Dohovoru a aj so   zásadou proporcionality a verejného
záujmu, ktorý je nadriadený súkromnému záujmu žalobcu,  pretože jeho vydaním žalovaný neprimerane
nezasiahol ani do súkromného života žalobcu, nakoľko ním uvádzané rodinné väzby  a realizovanie
spoločného života na   území Slovenskej republiky žiadnym spôsobom nepreukázal. Za predpokladu,
že sú pravdivé tvrdenia žalobcu o tom, že v Lakšárskej Novej Vsi má manželku, s ktorou sa zoznámil
v tábore pre cudzincov v Rakúsku, ktorá má osem detí so štyrmi rôznymi mužmi (údajne cudzincami),



z ktorých v ich spoločnej starostlivosti je len jedno z ich dvoch  spoločných detí, ďalších sedem bolo
matke odňatých orgánmi sociálnej starostlivosti,  súd musí prisvedčiť správnosti postupu žalovaného,
nakoľko podľa opísania spoločného života samotným žalobcom, ktorý sa od roku 2016  sám a aj spolu
s údajnou manželkou pohyboval po rôznych krajinách EÚ a cca 8 mesiacov pôsobil po vyhostení  v
Alžírsku, kde obchodoval s textilom a  manželka ho tam mala navštevovať,  mali tam mať aj sobáš
moslimským spôsobom, potom odleteli do Turecka, kde sa im narodil syn, manželka sama odišla na
Slovensko a on sa za ňou nelegálnym prekračovaním hraníc dopravil,   je eklatantne  preukázané, že
spoločný život na území Slovenskej republiky nikdy neviedli. Z osobného profilu žalobcu a aj jeho údajnej
manželky je preukázateľné, že charakter vedenia ich spoločného života verejný záujem neprevyšuje a
jeho vyhostením sa spôsob jeho realizácie nijako nezmení. Žalovaný túto skutočnosť  a aj to že  žalobca,
ktorý má zákaz vstupu na územie členských štátov do 02.05.2020 s týmto faktom musel byť uzrozumený
jednoznačne správne sformuloval a argumentáciu žalobcu o práve na zachovanie rodinného života
prevyšujúceho verejný záujem možno dôvodne považovať za účelovú, s cieľom obísť uloženú sankciu
zákazu vstupu  na územie členských krajín.

36. Rovnako ako na účelové,  možno hľadieť aj na jeho  dôvodenie alternatívami zaistenia, nakoľko
ako žalovaný správne uviedol, nehnuteľnosť v Lakšárskej Novej Vsi nie je vo výlučnom vlastníctve jeho
údajnej manželky, ktorá je naviac nezamestnaná a bez finančných prostriedkov.

37. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam, keď neboli zistené zákonné prekážky administratívneho
vyhostenia žalobcu, uvedené v ust. § 81 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, spočívajúce v ohrození
života z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k sociálnej skupine alebo pre politické
presvedčenie, hrozby, mučenia a krutého neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, trestu,
uloženého trestu smrti alebo hrozby takéhoto trestu ako  aj z pohľadu súčasnej situácie v krajinách
Schengenského priestoru, keď je pobytom žalobcu na území SR ohrozený verejný záujem  jej i krajín
schengenského priestoru, súd považuje rozhodnutie žalovaného o potrebe jeho zaistenia za súladné so
zákonom a  žalobu žalobcu za nedôvodnú, čo bol dôvod na jej zamietnutie.

38. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je
obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v
čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera
správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. V preskúmavanej veci
možno uzavrieť, že závery správneho orgánu plne korešpondujú s obsahom administratívneho spisu
a súd konštatuje,  že preskúmavané rozhodnutie žalovaného  ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo
je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Dohovorom o ochrane ľudských práv  a slobôd  ako aj
Správnym poriadkom. Žalovaný  pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ust. § 32
Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom
požadované náležitosti podľa § 47 Správneho poriadku, ako aj skutočnosti, ktoré boli podkladom pre
vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný  vedený pri hodnotení dôkazov
a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a preto súd
žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 229 SSP  zamietol.
39. O trovách konania  žalobcu rozhodol v zmysle ust.  § 167 SSP s poukazom na výsledok konania,
keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný.

40. Žalobcu, pre jeho  zákonné  oslobodenie  od súdnych poplatkov  (§ 4 ods. 2 písm. m/ a  ods. 3 zák.
č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote sedem dní od doručenia rozhodnutia
krajského súdu oprávnenému subjektu, a to na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal   (§
443 ods. 2 písm. b/ SSP a § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia  nadobúda právoplatnosť uplynutím
lehoty siedmich dní od doručenia   rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti
tomuto  rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP).



Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe  vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods.
2 písm. d/ SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa     § 440 SSP sa
podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.
a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum
právnej pomoci (písm. c/).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:a58bfae0-1e36-4064-b24d-9bc80e6202c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 264/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09 z 19. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-19", "citacie_n": 618, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a58bfae0-1e36-4064-b24d-9bc80e6202c4"}, {"guid": "ussr:4ac43997-4b16-496c-871b-3674e5e9cc0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 331/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 z 16. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-16", "citacie_n": 82, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ac43997-4b16-496c-871b-3674e5e9cc0d"}, {"guid": "4fcc0513-db32-4556-918d-cd1d63efb42e:01b1c13e-0a05-4ace-9ed0-fd7441630121", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1018201240.1", "spisova_znacka": "4Sa/71/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Sa/71/2018 z 11. 9. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-09-11", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1018201240.1"}], "citovane_v": []}