{"guid": "051f6fb1-190a-426c-9172-e892a58f6f31:d1762f70-3c15-4624-9028-53257d862856", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1020201138.1", "spisova_znacka": "8Sa/68/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Sa/68/2020 z 16. 8. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 16. augusta 2020, sp. zn. 8Sa/68/2020, ECLI:SK:KSBA:2020:1020201138.1", "identifikacne_cislo": "1020201138", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Marta Šašinková", "sudca_id": 1251, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-marta-sasinkova-1251", "datum_vydania": "2020-08-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d1762f70-3c15-4624-9028-53257d862856", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1020201138.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2020:1020201138.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2020:1020201138.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Sa/68/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201138
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1020201138.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu:
U. Y. A., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Q. kráľovstva, bez dokladu totožnosti, aktuálne pobytom:
Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený Centrom právnej pomoci so sídlom
Račianska 1523/71, P.O.BOX 18, 810 05 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Útvar policajného zaistenia
pre cudzincov Medveďov, o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 24.07.2020, podanej proti
rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-58-013/2020-AV zo dňa 30.06.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-58-013/2020-AV zo dňa  30.06.2020,  o zaistení žalobcu,
U. Y. A., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Q. kráľovstva , bez dokladu totožnosti,  podľa ust. § 230
ods. 1 pís. a/  z r u š u j e.
II. Žalovanému  n a r i a ď u j e   žalobcu bezodkladne zo  zaistenia prepustiť.

III. Žalobcovi  nárok na náhradu trov konania  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Včas podanou žalobou zo dňa 24.07.2020, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2  SSP   doručenou
Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie dňa 06.08.2020,  sa
postupom podľa ust. § 221 ods. 1, 2 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj  „SSP“)
žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-58-013/2020-AV zo
dňa  30.06.2020 a nariadenia jeho bezodkladného  prepustenia zo zaistenia. Správnemu orgánu vytkol
nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia,  spôsobujúce jeho   nepreskúmateľnosť.  Právne
svoje dôvody  založil na  ust.  § 88 ods. 1 pís. b/, § 88 ods. 4 Zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov
(ďalej aj „ZoPC“), § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 Zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj
„Správny poriadok“).

V žalobe namietol  neodôvodnenie  účelnosti  a efektívnosti dĺžky doby zaistenia  podľa ust. § 88 ods. 1
písm. b/  zákona o pobyte cudzincov a  jeho umiestnenia v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov
Medveďov, na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.09.2020 náležite, na individuálnom princípe,
konkrétnymi dôvodmi a skutkovými okolnosťami prejednávanej  veci.  Poukázal pritom na judikatúru
všeobecných správnych súdov SR, na  rozsudky  NS SR sp. zn. 10Sza/4/2012, 10 Szak/11/2016
zo dňa 17.10.2016, 10Sža/35/2014 zo dňa  02.10.2014,  1SZa/4/2015, 4Sa/71/2018-32  zo dňa
02.10.2014, 9Sža/23/2010, 1SZa/7/2016, 1 Sza/8/2015, nález Ústavného súdu SR II. ÚS 264/09-81 zo
dňa 19.10.2010,  ako aj na rozsudok Mestského  súdu v Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011
a  uznesenie českého NSS  č.k. 7As 79/2010-150 zo dňa 23.11.2011.  Žalovanému vytkol, že  v
napadnutom rozhodnutí dostatočne neuviedol dôkazné prostriedky z ktorých pri stanovení dĺžky doby
zaistenia vychádzal a ktorými odôvodnil  svoje právne závery, pretože iba blanketne a formálne uviedol,



že doba zaistenia sa nedá presne určiť, že vo veci bude vykonávať úkony smerujúce k jeho vyhosteniu,
zabezpečovať pokrytie nákladov na vyhostenie a materiálne a personálne zabezpečovať  prepravu.
Neuviedol však, aké konkrétne úkony bude musieť zariadenie pre cudzincov za účelom vyhostenia
vykonať,  či je zrealizovanie cesty do Maroka bezpečné a možné, nijakým spôsobom sa nevyjadril ani
k predpokladanej dobe vybavovania jeho cestovných dokladov,  náležite a postačujúco neodôvodnil ani
dĺžku zaistenia, ktorú bol v zmysle uvádzanej  judikatúry povinný náležité odôvodniť, t.j.  uviesť  prečo
stanovil dĺžku doby zaistenia práve na čas do 25.09.2020, a to najmä s poukazom na administratívne
úkony, ktoré bude potrebné za účelom jeho  vyhostenia vykonať. Strohé odôvodnenie spočívajúce
vo všeobecnom stanovení dĺžky doby zaistenia nepovažoval  za správne a postačujúce,  náležite
odôvodnené  existujúcimi skutočnosťami konkrétneho prípadu. Namietol tiež  spôsob zadržania, keďže
bol žalovaným kontrolovaný a opätovne zaistený hneď na druhý deň po prepustení zo zaistenia, ktoré
označil za  nanajvýš účelové.
Vyslovil,  že žalovaný  jeho zaistením za účelom administratívneho vyhostenia, nedostatočne zistil
skutkový stav veci a na jeho základe došiel k nesprávnym právnym záverom,  v rozhodnutí o
zaistení ako aj v predchádzajúcom rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa vôbec nezaoberal
možnosťou a reálnosťou jeho vyhostenia do krajiny pôvodu, aj s ohľadom na jeho  opätovné zaistenie,
takmer bezprostredne po prepustení z ÚPZC Medveďov z dôvodu, že žalovaný nevedel určiť krajinu
zodpovednú za jeho prijatie v zmysle Dublinského nariadenia a nebola mu tak  vôbec daná možnosť
na dobrovoľné opustenie krajiny. Zdôraznil, že žalovaný je v každom prejednávanom prípade limitovaný
nadnárodnými a medzinárodnými právnymi predpismi v oblasti ochrany ľudských práv, majúcimi
prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov, zaistenie nesmie byť svojvoľné, ale jeho limitom je
naplnenie účelu, teda reálnosť vyhostenia. Žalovaný má v prípade zistenia neúčelnosti zaistenia
cudzinca zákonnú možnosť odložiť výkon rozhodnutia o vyhostení v zmysle ust. § 84 ods. 5 zákona o
pobyte cudzincov,  alebo možnosť rozhodnúť o tom, že cudzinec  má právo zotrvať na území SR po dobu
trvania prekážok administratívneho vyhostenia v zmysle ust. § 61a ods. 1 písm. a/ ZoPC a  pochybil,
keď sa týmito možnosťami nezaoberal a ani ich následne nevyhodnotil.
Vo vyjadrení  doručenom k podanej správnej žalobe žalovaný uviedol, že  žalobca bol spočiatku zaistený
podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu
jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia (konanie vedené pod. č. PPZ-HCP-BA5- 52/2020-AV).
Nakoľko dôvod transferu  odpadol, bol prepustený a následne bolo začaté konanie podľa ust. § 88 ods. 1
písm. b/ ZoPC, na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Z toho vyplýva, že po celú  dobu zaistenia
skúmal trvanie účelu  zaistenia v súlade s ust. § 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC.  Nakoľko žalobca nedisponoval
platným cestovným dokladom,  jeho pobyt na území SR bol neoprávnený,    muselo s ním byť začaté
nové konanie o administratívnom vyhostení. Jeho zadržanie teda nebolo účelové,  pretože na  opustenie
územia  SR, ako  aj k prechodu v rámci krajín schengenského priestoru musí  byť držiteľom dokladu
totožnosti.  Ak by bol prepustený zo zaistenia, nachádzal by sa na našom území v rozpore s  Nariadením
Európskeho parlamentu a Rady, ktorým je Slovenská republika viazaná. K dĺžke  doby zaistenia žalovaný
uviedol, že ju určil v súlade s ust.  § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na dobu  nevyhnutne
potrebnú, najviac do 25.09.2020, ktorú je   možné  skrátiť, pričom presná doba sa určiť nedá,  nakoľko
závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Doba zaistenia bola stanovená na základe aplikačnej
praxe, nakoľko na navrátenie žalobcu do krajiny pôvodu bude nutné zabezpečiť pokrytie nákladov na
samotné vyhostenie,  ako aj  materiálne aj personálne zabezpečenie   jeho prepravy, lustrácie a následné
zisťovanie jeho totožnosti,  odovzdanie  žiadosti  vystavenie náhradného cestovného dokladu, následné
vystavenie  náhradného  cestovného  dokladu. Až  potom  bude môcť pristúpiť  k samotnému procesu
realizácie výkonu vyhostenia.  Dodal, že počas celej doby zaistenia bude postupovať v súlade s ust. § 90
ods. 1 písm. d/ ZoPC a v prípade, že zistí nové skutočnosti, bude postupovať tak, aby žalobcovi nevznikla
žiadna bezdôvodná ujma. Žalovaný zdôraznil, že žalobca v priebehu konania spolupracoval a preto
nevyužil maximálnu dobu  zaistenia,  ale zaistil ho len na necelé tri mesiace.  Uplatnenie miernejších
donucovacích opatrení,  ako  alternatívy zaistenia v prípade žalobcu neprichádza do úvahy, nakoľko na
území SR nedisponuje finančnými prostriedkami a  nemá ani žiadnych rodinných príslušníkov na účely
poskytnutia ubytovania.
Za nedôvodnú žalovaný považoval aj   námietku zástupcu žalobcu o  absencii krajiny vyhostenia, keďže
vo výrokovej časti rozhodnutia o administratívnom vyhostení  č. PPZ- HCP-BA5-58-010/2020-AV je
uvedené: „Policajný útvar administratívne vyhosťuje účastníka konania z územia Slovenskej republiky
na územie Marockého kráľovstva podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov.“ Voči rozhodnutiu sa
vzdal možnosti podať odvolanie, čím nadobudlo právoplatnosť. Podkladom na vydanie tohto rozhodnutia
bola aj zápisnica o podaní vyjadrenia (č. PPZ-HCP-BA5-58-009/2020-AV), v ktorej žalobca uviedol,
že Marocké kráľovstvo je jeho domovská krajina.  Z uvedeného vyplýva nepochybná súvislosť  a



nepopierateľná  nadväznosť  medzi rozhodnutím o administratívnom vyhostení a rozhodnutím o zaistení.
Účel zaistenia žalobcu bol týmto preukázaný.
K namietnutej  reálnosti  vyhostenia žalovaný poznamenal, že sa ňou zaoberal v priebehu celého
konania, vychádzal predovšetkým z bezpečnostnej situácie v Marockom kráľovstve a z aplikačnej praxe
pri vykonaných vyhosteniach štátnych príslušníkov Marockého kráľovstva za posledné obdobie. Do
pozornosti dal, že v I. polroku 2020 bolo pre 4 štátnych príslušníkov Marockého kráľovstva vykonané
vyhostenie z územia SR  (prostredníctvom IOM - asistovaný dobrovoľný návrat), v roku 2019 pre 2
osoby (jednu  cez vonkajšiu pozemnú hranicu a jednu  letecky), v roku 2018 pre 3 osoby (cez vonkajšiu
pozemnú hranicu). Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR  neeviduje Marocké
kráľovstvo ako krajinu, v ktorej  by prebiehal vojnový konflikt alebo bola zhoršená bezpečnostná situácia
v dôsledku bojov, ide o  politicky a ekonomicky stabilnú krajinu,   obľúbenú  dovolenkovú  destináciu, čo
nevytvára predpoklad krajiny, do ktorej by nemohol byť žalovaný navrátený.
K ostatnej námietke zástupcu žalobcu, že „správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca
podľa tohto ustanovenia povinný prihliadnuť i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu
vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení
zrejmé,  alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní najavo,“ žalovaný poukázal na
zápisnicu o podaní vyjadrenia (č. PPZ-HCP- BA5-58-009/2020-AV) v ktorej žalobca uviedol, že mu
v domovskej krajine nehrozí žiadne prenasledovanie, mučenie, trest smrti, ani žiadny iný nátlak zo
strany štátu, ktoré by mu bránili vrátiť sa späť. V Maroku nechce zostať kvôli zlej  ekonomickej  situácii.
Argumentáciu  žalobcu označil len za  strohé citovanie nálezov a judikátov, bez podložených faktov a
zdôraznil, že pri rozhodovaní posúdil existenciu prekážok vyhostenia (bezpečnostná situácia v krajine,
výpoveď žalovaného, aplikačná prax návratu) a dospel k záveru, že na strane žalobcu neexistuje žiadna
prekážka brániaca odsunu z územia Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru.
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne  príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP)
preskúmal vec postupom podľa druhého  dielu štvrtej hlavy  SSP,   v rozsahu a medziach dôvodov
podanej žaloby,  a riadiac sa znením   prvej vety ust. § 228  SSP,   do siedmich pracovných dní
nariadil vo veci pojednávanie. Predvolanie na pojednávanie určené na deň 17.08.2020 bolo z dôvodu
dodržania lehoty zakotvenej v ust. § 228 SSP,  právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanému
doručované  prostredníctvom elektronickej schránky. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust.  § 226 SSP) dospel bez
vypočutia účastníkov konania a ich zástupcov, ktorí sa z pojednávania písomne ospravedlnili a súhlasili
z prejednaním veci v ich neprítomnosti,  k záveru,  že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a
neviazane žalobnými bodmi   (ust.  § 206 ods. 3 SSP) je dôvodná,  rozhodnutie žalovaného  podľa ust.
§ 230 ods. 1 pís. a/ SSP zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.

Podľa § 206 ods. 3, 4, 5  SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri               svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia
alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho  vydania sa
podstatne zmenili okolnosti veci.

Podľa § 206 ods. 6 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe
vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej
žalobe.

Podľa § 221 ods. 1, 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia    o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia  za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže
správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.
Podľa § 225 ods. 1 SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní
od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení
lehoty zaistenia.

Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.

Podľa § 230  ods. 1 pís. a/ SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa
§ 221 ods. 1,  rozsudkom podľa povahy veci  zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o



predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia  a nariadi bezodkladné prepustenie
žalobcu zo zaistenia.

Napadnutým rozhodnutím zo dňa 30.06.2020,  č. PPZ-HCP-BA5-58-013/2020-AV,  právne
odôvodneným ust. § 88 ods. 1 pís. b/, § 88 ods. 4, 5, § 89 ods. 3  zákona o pobyte cudzincov,  čl.  7
smernice   Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a
postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa  neoprávnene
zdržiavajú na ich území  a  čl. 5 ods. 1 pís. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv slobôd,  žalovaný podľa
ust. § 88 ods. 1 pís. b/ zákona o pobyte cudzincov, zaistil žalobcu na  účel výkonu administratívneho
vyhostenia.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca  bol dňa 30.06.2020 pred Útvarom policajného
zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej aj „ÚPZC Medveďov“) kontrolovaný hliadkou Mobilnej jednotky
Policajného zboru Bratislava  a keďže  nemal pri sebe žiaden  doklad oprávňujúci ho na zotrvanie na
území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru, bol podľa ust. § 79 ods. 1 zák. č. 404/2011
Z.z. predvedený na ÚPZC Medveďov. Lustráciami vykonanými v informačných systémoch policajného
zboru bolo zistené, že už   bol raz zaistený, dňa 25.06.2020,   podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC z
dôvodu, že  bol žiadateľom o azyl vo Švajčiarsku. Dňa 29.06.2020 bola žalovanému  doručená informácia
z dublinského strediska  Migračného úradu MV SR, že Švajčiarsko nie je zodpovedným členským štátom
za prijatie žalobcu, nakoľko  v roku 2016 členské štáty opustil,  na  základe čoho  bol zo zaistenia
prepustený. Na  území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru sa zdržiaval bez oprávnenia
a cestovného dokladu, čo bol dôvod pre vydanie  rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení zo dňa
30.06.2020,  vedeného  pod č. PPZ-HCP-BA5-58-010/2020-AV, podľa ust. § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o
pobyte cudzincov,  bez  určenia  lehoty na vycestovanie, s  vylúčením  odkladného  účinku, čo vyžadoval
naliehavý všeobecný záujem, ako aj nebezpečenstvo ohrozenia  verejného  poriadku,  s následkom
vykonateľnosti   rozhodnutia  jeho doručením.

Dňa 30.06.2020 bola spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania v zmysle ust. § 22 ods. 1
správneho poriadku,  vedená pod číslom PPZ-HCP-BA5-58-009/2020-AV, v ktorej žalobca  uviedol,
že nedisponuje dostatočnými finančnými prostriedkami a že na území Slovenskej republiky nemá
zabezpečené žiadne ubytovanie a teda alternatívu k zaisteniu mu uložiť nemohol. Tiež mu  bola daná
v možnosť podľa ust. § 120 ods. 7 ZoPC, aby sa  pred vydaním  rozhodnutia o zaistení vyjadril k jeho
podkladom, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhol doplnenie, na čo  uviedol, že Marocké kráľovstvo je
krajina, v ktorej mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo.  Žalovaný poznamenal, že základom  pre začiatok
konania o reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky je nevyhnutná existencia rozhodnutia o
administratívnom vyhostení  a v  prípade žalobcu je to rozhodnutie vedené  pod číslom PPZ-HCP-
BA5-58-010/2020-AV zo dňa 30.06.2020,  v ktorom mu bol určený zákaz vstupu na územie SR  a
všetkých členských štátov na dobu troch  rokov.  K výkonu administratívneho vyhostenia priamo slúži
inštitút zaistenie cudzinca. Tiež konštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, je
zaistenie žalobcu  aj v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov,  policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podľa ust. § 84 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o
administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu
na vycestovanie,
Podľa § 84 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o
administratívnom vyhostení, ak štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný
cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie.
Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie
štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat, nie je dôvodom na prepustenie
zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením
štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.
Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na
čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon



administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar
rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi
alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
Podľa § 88 ods. 5  zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi
tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť
zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu
o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou.
Podľa § 89 ods. 1 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov,  policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia,
môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo
zložiť peňažnú záruku.
Podľa § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku
1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto
povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. O
uložení povinnosti podľa odseku 1 písm. b/ môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho
príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať.
Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov,  policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

Podľa § 90 ods. 2 písm. b/ bod 2 zákona o pobyte cudzincov,  zariadenie je povinné  prepustiť bez
zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, na základe rozhodnutia súdu.

Podľa článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných
normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa
neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola
zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre
verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty
na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní.
Podľa článku 5 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“),  každý má právo
na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov,
pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie
slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa
vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.
Najvyšší  a aj Ústavný súd SR viackrát vo svojich rozhodnutiach akcentovali, že medzi zaistením a
jeho účelom, t.j. konaním o odsune, vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod.,  je nepopierateľná
nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a
dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014, 1SZa/7/2016, 9Sža/23/2010, 10Sža/35/2014,
1SZa/6/2016 1Sza/8/2015, 10SZa/2/2015, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa
19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013).
Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je
ako základné ľudské právo zaručená Chartou  základných práv a slobôd. Je tiež nástrojom slúžiacim
výkonu administratívneho vyhostenia, pre začatie  ktorého  je nevyhnutná existencia rozhodnutia
o administratívnom vyhostení. Táto podmienka je u žalobcu splnená existenciou  vykonateľného
rozhodnutia o administratívnom vyhostení,  vedeného pod číslom PPZ-HCP-BA5-58-010/2020-AV zo
dňa 30.06.2020,  v ktorom mu bol  uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie
všetkých členských štátov na dobu troch rokov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane poukázal na čl. 5 ods. 1 písm.
f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred jej zákonmi
a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom
vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému
vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť
pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom,
musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej
z nich,  nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
Policajné orgány sú teda povinné už pri zaisťovaní žiadateľa, za účelom jeho odovzdania do iného
členského štátu, skúmať účelnosť a efektivitu zaistenia a teda či realizácii  účelu zaistenia nebránia



akékoľvek právne alebo faktické prekážky. Reálnosť (realizovateľnosť účelu zaistenia) odovzdania je
vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia.
Žalobca vo svojej žalobnej argumentácii namietal riadne neodôvodnenie rozhodnutia  s následkom
jeho nepreskúmateľnosti, ktorej  podriadil odôvodnenie napadnutého  rozhodnutia o jeho  zaistení,
podľa ust. § 88a ods. 1 pís. b/ zákona.  Žalovanému vytkol nepodloženie doby zaistenia konkrétnymi
dôvodmi a skutkovými okolnosťami prejednávanej vecia aj to, že sa  nezaoberal  možnosťou a reálnosťou
vyhostenia do domovskej krajiny a svoju argumentáciu  podporil odkazmi na judikačnú prax Najvyššieho
súdu SR, v ktorej je vyjadrená    povinnosť policajného orgánu, preveriť reálnosť naplnenia účelu
zaistenia, teda skúmať reálnosť vykonania odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny z územia SR a
tomu zodpovedajúce časové hľadisko zaistenia.
Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.
Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia
vrátane jeho dĺžky. V zmysle citovaných zákonných ustanovení musí mať žalovaný ustálený predmet
konania,  s prehľadom v aplikácii konkrétneho ustanovenia zákona, naviac ak potrebu zaistenia žalobcu
odôvodnil jeho neoprávneným pobytom na území SR, bez dispozície akýmkoľvek dokladom totožnosti,
čo bráni opusteniu krajiny i prechodu po ďalších krajinách schengenského priestoru. Vzhľadom k
poznatkom, ktoré už výsluchom žalobcu  do zápisnice  o podaní vyjadrenia  účastníka konania v
zmysle ust. § 22 ods. 1 Správneho poriadku, vedenej  pod číslom PPZ-HCP-BA5-58-011/2020-AV
dňa 30.06.2020 získal, bol  povinný pomenovať  a konkretizovať  úkony, ktoré treba za účelom
zistenia totožnosti  a zabezpečenia dokladu totožnosti žalobcu vykonať, či naznačiť doplnenie ktorých
najnevyhnutnejších informácií  je potrebné  a prečo zaobstarať, a to minimálne spôsobom, akým  tento
nedostatok doplnil vo vyjadrení zo dňa 05.08.2020, doručenom k podanej žalobe.

Žalovaný  v rozhodnutí okrem vyššie  uvedeného pochybenia neprezentoval dôvody, z ktorých vychádzal
pri závere o nevyhnutnosti zaistenia žalobcu,  korektne s existujúcim skutkovým stavom,   zohľadniac
opakovane judikovaný záver,   že žiaden  správny orgán a teda ani žalovaný  nedokáže presne určiť
čas potrebný na vykonanie úkonov,  pretože nikto v čase rozhodovania o zaistení cudzinca nevie presne
uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov a  každý  prípad a teda aj vykonanie toho istého úkonu,  je
individuálny, neposkytol základné zdôvodnenie  ohraničenia stanovenej dĺžky zaistenia ako esenciálnej
náležitosti rozhodnutia o zaistení. Odôvodnenie  dĺžky zaistenia  „na čas nevyhnutne potrebný, do
25.09.2020 podľa ust. § 88 ods. 4 ZoPC,“ nespĺňa základné atribúty odôvodnenia časového hľadiska
zaistenia, priamo nadväzujúceho na počet a charakter úkonov, ktoré je treba v konkrétnom časovom
horizonte vykonať.   Riadne odôvodnenie je dané priamo hypotézou ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku
a ako také, je  podmienkou preskúmateľnosti rozhodnutia. Už s ohľadom na uvedené,  keď žalovaný
žiadnym spôsobom neodôvodnil podmienky naplnenia obsahu ust. § 88a ods. 1 pís. b/ ZoPC, t.j.
neposkytol konkrétne dôvody, pre ktoré určil   práve uvedený  časový horizont  zaistenia žalobcu (ide
o navzájom prelínajúce sa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia), vytvoril právny základ na naplnenie
dispozície písm.  d/  ods. 1  ust. § 191 SSP.

Kasačný súd dlhodobo judikuje, že  lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. To znamená,
že na jej odôvodnenie nepostačuje všeobecný odkaz na materiálne ako aj personálne  zabezpečenie
prepravy žalobcu,  zabezpečovanie  pokrytia nákladov na vyhostenie ako aj zabezpečovanie
cestovného dokladu nutného  k reálnemu vyhosteniu žalobcu, ale tie úkony je potrebné  konkretizovať
napr. postupom pri vybavovaní cestovného dokladu žalobcu cez konzulárny úrad, predpokladané časové
hľadiská jeho vybavenia, možné prekážky zo strany krajiny pôvodu, úroveň spolupráce žalobcu a pod.
Správny súd ohľadne danej námietky poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, v
zmysle ktorej doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia a dĺžka doby zaistenia musí
byť náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto
čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca a žalovaný je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia.
Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné



vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom
prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca (napr. rozsudok NS
SR sp.zn.  10Sza/4/2012).

Stanovená doba zaistenia žalobcu do 25.09.2020 podľa ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, t.j.
v rozsahu troch  mesiacov, nebola  zdôvodnená  náležite, tzn. správny orgán bol povinný konkretizovať,
prečo je nevyhnutná  práve v určenej   dobe,     a nebol pri jej stanovení zohľadnený ani  individuálny
princíp.  Správny súd tak musí prisvedčiť žalobcovej  námietke  nedostatočného  odôvodnenia časového
hľadiska zaistenia, ktorú odôvodnil len paušálnym odkazom na vykonávanie  všetkých potrebných
úkonov,  smerujúcich  k vyhosteniu. Neuviedol však žiadne individuálne skutočnosti,  opierajúce sa o
konkrétne fakty, vyplývajúce priamo z administratívneho konania, z ktorých vychádzal pri stanovení dĺžky
doby zaistenia.

Súd tiež zdôrazňuje, že  vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nemôžu byť
konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a
ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce
argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný,
ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita
presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho
orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (viď. napr. rozsudok NS SR  sp. zn.
1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).

Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak správny orgán  pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje
spôsobom, ktorý záväzne určuje ust.  § 47 ods. 3 Správneho poriadku,  dochádza nielen k tomu, že
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu,
že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie sa
uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôlu v
ich postupe,  pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane povinnosti
rozhodnutie odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako správny
orgán v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri
svojom rozhodovaní. Povinnosťou správneho orgánu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné
dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí
týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci
rozhodujúca, nevyhnutná. Správny súd sa v preskúmavanej veci  stotožnil s  námietkami žalobcu  o
riadnom neodôvodnení napadnutého rozhodnutia  v časti neodôvodnenia dĺžky doby zaistenia, počas
ktorej je potrebné vykonať množstvo úkonov, ktoré žalovaný  tiež bližšie neosvetlil, vyvolávajúcom vadu
jeho nepreskúmateľnosti, nakoľko len citáciu ustanovení zákona nemožno považovať za dostačujúcu
a nahrádzajúcu odôvodnenie rozhodnutia podľa požiadaviek kladených ust. § 47 ods. 3 Správneho
poriadku. Vydaním takéhoto rozhodnutia sa žalobcovi   odňala možnosť riadnej ochrany jeho práv, na
základe čoho súd postupoval v zmysle ust. § 230 ods. 1 písm. a/, napadnuté rozhodnutie zrušil a nariadil
bezodkladné  prepustenie žalobcu zo zaistenia.
O trovách konania žalobcu   rozhodol v zmysle ust.  § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý ich náhradu
nežiadal,    náhradu trov nepriznal.

Žalobcu pre jeho   zákonné  oslobodenie  od súdnych poplatkov  (§ 4 ods. 2 písm. m/ a  ods. 3 zák. č.
71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal.

Poučenie:

Rozsudok krajského súdu vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty sedem  dní
od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145
ods. 3 SSP).
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods.
2 písm. d/ SSP).



Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/  sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené  v § 440; b / sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/  smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439
ods. 3 SSP).
Podľa § 440 SSP:
1.  Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a/  na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b/  ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c/  účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom    v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/  v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e / vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f / nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g/  rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h/  sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i/  nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí           o kasačnej sťažnosti
alebo
j / podanie bolo nezákonne odmietnuté.

2.  Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/  až i/  sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred krajským súdom.

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.  Lehota na podanie
kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§
444 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
a/  označenie napadnutého rozhodnutia, b/  údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c/  opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/  návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné
body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/  má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; b/  ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/  a
d/ ; c/  je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:9695070f-f0a5-43c8-b95e-3a0277f389ef", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 147/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013 z 9. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-09", "citacie_n": 381, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9695070f-f0a5-43c8-b95e-3a0277f389ef"}, {"guid": "ussr:a58bfae0-1e36-4064-b24d-9bc80e6202c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 264/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09 z 19. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-19", "citacie_n": 618, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a58bfae0-1e36-4064-b24d-9bc80e6202c4"}, {"guid": "9c1fe877-29ba-41de-a755-6776ac61a8ea:d997c71e-ebc0-4b44-9df8-842037178fbe", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:7016200923.1", "spisova_znacka": "10Szak/11/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/11/2016 z 16. 10. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-10-16", "citacie_n": 157, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7016200923.1"}, {"guid": "d393225b-8473-4e0f-a9ed-b528e57f86cf:2d75c929-b08d-47e4-9c38-4f786edb98c3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1016200188.1", "spisova_znacka": "1SZa/7/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SZa/7/2016 z 4. 4. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-04-04", "citacie_n": 356, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1016200188.1"}, {"guid": "05260d7e-4f1b-45df-9471-b07a3fcd6128:4e3b9d9c-b163-47d6-ad63-5cb09ebc082b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:7016200103.1", "spisova_znacka": "1SZa/6/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SZa/6/2016 z 23. 3. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-03-23", "citacie_n": 189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7016200103.1"}, {"guid": "b48ee3e1-38e4-45b3-abab-4a0b56a1650b:142b0a93-e43c-4fa9-93f2-dca3a4aef9f1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1015200727.1", "spisova_znacka": "10SZa/2/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10SZa/2/2015 z 29. 6. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-06-29", "citacie_n": 179, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1015200727.1"}, {"guid": "4fcc0513-db32-4556-918d-cd1d63efb42e:01b1c13e-0a05-4ace-9ed0-fd7441630121", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1018201240.1", "spisova_znacka": "4Sa/71/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Sa/71/2018 z 11. 9. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-09-11", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1018201240.1"}], "citovane_v": []}