{"guid": "40554056-948f-4e5a-963f-f3fc0af94f93:b69da4c7-d6ae-4755-a201-40ce3baeaff0", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1019201771.2", "spisova_znacka": "1S/286/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1S/286/2019 z 9. 9. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 9. septembra 2020, sp. zn. 1S/286/2019, ECLI:SK:KSBA:2020:1019201771.2", "identifikacne_cislo": "1019201771", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Mališová", "sudca_id": 1382, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-zuzana-malisova-1382", "datum_vydania": "2020-09-09", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/82", "nazov": "zákon č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/82", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/82-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/462", "nazov": "zákon č. 462/2003 Z. z. o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/462", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/462-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2006/125", "nazov": "zákon č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/125", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/125-2006"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b69da4c7-d6ae-4755-a201-40ce3baeaff0", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1019201771.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2020:1019201771.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2020:1019201771.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1S/286/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201771
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Mališová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1019201771.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Mališovej a členiek
senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Marty Barkovej v právnej veci žalobcu: Green Art a.s., Pekárska
11, 917 01 Trnava, IČO: 36 808 601, zastúpený Advokátska kancelária ŠROBÁR, s.r.o., Laurinská
12/212, 811 01 Bratislava, IČO: 47 239 875, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova
10, 040 01 Košice, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: PO/BEZ/2019/4630
O-350/2019 zo dňa 30.10.2019 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Národného inšpektorátu práce č.: PO/
BEZ/2019/4630 O-350/2019 zo dňa 30.10.2019  z r u š u j e  a vec  v r a c i a  žalovanému na ďalšie
konanie.

Žalobcovi súd  p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej
rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Administratívne konanie

1.  Z administratívneho spisu krajský súd zistil, že Inšpektorát práce Bratislava vykonal v období od
09.11.2017 do 15.02.2018 a následne v období od 19.12.2018 do 20.02.2019 u žalobcu inšpekciu
práce zameranú na kontrolu splnených opatrení z predchádza-júceho výkonu inšpekcie práce, kontrolu
dodržiavania pracovnoprávnych predpisov a na kontrolu dodržiavania nelegálneho zamestnávania.

2. Na základe výsledkov inšpekcie práce pristúpil Inšpektorát práce v zmysle § 18 ods. 1 správneho
poriadku k začatiu správneho konania a to upovedomením o začatí správneho konania doručeným
žalobcovi dňa 03.08.2019 do elektronickej schránky žalobcu vo veci uloženia pokuty za spáchanie
správneho deliktu podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a
doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len zákon o inšpekcii práce). Súčasťou upovedomenia o začatí správneho
konania bola aj výzva v zmysle § 33 správneho poriadku, aby sa žalobca v stanovenej lehote 8 dní
od doručenia oznámenia vyjadril k podkladom rozhodnutia, spôsobu ich zistenia, prípadne navrhol jeho
doplnenie.

3. Žalobca sa k upovedomeniu o začatí správneho konania nevyjadril.



4. Inšpektorát práce Bratislava ako prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie č. 2019/499
2019/12322 zo dňa 13.08.2019, ktorým uložil žalobcovi pokutu podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o
inšpekcii práce vo výške X.XXX eur za spáchanie správneho deliktu, ktorého skutkovú podstatu naplnil
protiprávnym konaním tak, že
- v období júl až október 2017 a v období august až november 2018 zamestnankyni H. R., v období
august až november 2018 zamestnankyni T. W. a v období október a november 2018 zamestnankyni Y.
G., všetky pracujúce na pozícii „aranžér, florista - predavač“, neposkytol doplatok v sume rozdielu medzi
dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre druhý stupeň patriaci
ich pracovnému miestu, ale im poskytoval mzdu vychádzajúc v roku 2017 z dohodnutých XXX,- eur
mesačne a v roku 2018 z dohodnutých XXX,- eur mesačne, čím porušil § 120 ods. l zákona č. 311/2001
Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej „Zákonník práce“),
-  nepriradil pracovnému miestu „aranžér, florista - predavač“ zamestnankýň H. R. a T. W., v
období august až november 2018 a Y. G., v období október a november 2018, stupeň v súlade s
charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 Zákonníka práce
podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnankýň vyžadoval v rámci druhu práce
dohodnutého v ich pracovných zmluvách, ale ich pracovným pozíciám priradil len prvý stupeň náročnosti
práce, čo vyplýva z toho, že im v uvedenom období poskytoval mzdu (s prihliadnutím na odpracované
hodiny) zodpovedajúcu len prvému stupňu náročnosti práce, hoci ani jedna z nich nevykonávala
pomocné, prípravné alebo manipulačné práce podľa presných postupov a pokynov, čím porušil § 120
ods. 3 Zákonníka práce,
- nerozvrhol pracovný čas tak, aby zamestnanec mal medzi koncom jednej a začiatkom druhej zmeny
minimálny odpočinok v trvaní 12 po sebe nasledujúcich hodín v priebehu 24 hodín, a to u H. R., medzi
zmenami 18.-19.07.2017, 26.-27.07.2017,               30.-31.08.2017, 11.-12.09.2017, 20.-21.09.2017 a
27.-28.09.2017, kedy jej bol odpočinok skrátený na 11,5 hodiny, čím porušil § 92 ods. l Zákonníka práce,
- zamestnankyni T. P. nevyplatil náhradu príjmu za prvých desať dní jej pracovnej neschopnosti trvajúcej
v októbri 2017 a zúčtovaných so mzdou za tento mesiac, vo výplatnom termíne, ktorý bol určený na
výplatu mzdy za október 2017, t. j. do 30.11.2017, ale jej ju zaslal na účet až 05.12.2017, čím porušil §
10 ods. l zákona č. 462/2003 Z. z. o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „Zákon o náhrade príjmu“).

5. Voči prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie,
ktoré bolo rozhodnutím žalovaného č.: PO/BEZ/2019/4630 O-350/2019 zo dňa 30.10.2019 potvrdené
a odvolanie žalobcu zamietnuté.

6. Žalovaný ako odvolací orgán po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia dospel k záveru, že
prvostupňový správny orgán náležite zistil skutkový stav a z toho následne vyvodil i správny
právny záver, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil. Poukázal na prílohu č. 1 zákona č. 311/2001
Z.z. pod názvom „Charakteristiky stupňov náročnosti pracovných miest“, ktorá pracovné miesto
zodpovedajúce prvému stupňu náročnosti práce charakterizuje ako výkon pomocných, prípravných
alebo manipulačných prác podľa presných postupov a pokynov a pracovné miesto zodpovedajúce
druhému stupňu náročnosti práce charakterizuje ako výkon ucelených obslužných rutinných prác
alebo odborných rutinných kontrolova-teľných prác podľa daných postupov alebo prevádzkových
režimov, alebo prác spojených s hmotnou zodpovednosťou, výkon jednoduchých remeselných
prác; výkon sanitárnych pracovných činností v zdravotníctve, výkon opakovaných, kontrolovateľných
prác admini-tratívnych, hospodárskosprávnych, prevádzkovo-technických alebo ekonomických podľa
pokynov alebo ustanovených postupov. Konštatoval, že zo spisu vyplýva tá skutočnosť, že samotným
výkonom inšpekcie práce bolo zistené, že u žalobcu v inkriminovanom období nepôsobili zástupcovia
zamestnancov, zamestnanecká rada a zamestnanecký dôverník a teda žalobca nemal odmeňovanie
zamestnancov upravené kolektívnou zmluvou, v dôsledku čoho sa odmeňovanie zamestnancov žalobcu
riadilo režimom ustanovenia § 120 ods. 1 Zákonníka práce.

7. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu súvisiacej s tvrdením, že dohodnutý druh práce so
zamestnankyňami H. R. a Mgr. T. W. bol zaradený do prvého stupňa náročnosti práce, pretože
sa nejednalo o práce s hotovosťou alebo s registračnou pokladňou, žalovaný uviedol, že jednotlivé
činnosti menovaných zamestnankýň popísané v ich pracovnej náplni, majúc na mysli ošetrovanie
kvetov, výroba dekorácií, aranžmánov, kytíc, predaj vyrobených aranžmánov, kytíc a kvetov, výroba
aranžmánov podľa návrhu a obsluha zákazníkov, nemožno v žiadnom prípade charakterizovať ako
výkon pomocných, prípravných alebo manipulačných prác podľa presných postupov a pokynov, ale tie



možno minimálne podradiť pod výkon ucelených obslužných, rutinných prác podľa daných postupov,
ktoré sú charakteristické pre druhý stupeň náročnosti práce.

8. V súvislosti s námietkou žalobcu ohľadne výšky uloženého sankčného postihu žalovaný uviedol,
že prvostupňový správny orgán rozhodnutie ohľadne výšky sankcie a jej účelnosti zákonne a vecne
odôvodnil a pri určovaní  jej výšky prihliadal na relevantné kritériá plynúce z ustanovenia § 19 ods. 1
písm. a) a z ustanovenia § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce. Uložená pokuta vo výške X.XXX eur
sa žalovanému vo vzťahu k charakteru protiprávneho konania žalobcu v súvislosti so sankcionovanými
deliktmi javila ako primeraná a legitímna, uložená v súlade s platným právnym predpisom (zákonné
maximálne rozpätie v danom prípade je až do sumy XXX.XXX eur), plniaca preventívnu a výchovnú
funkciu, a keďže bude citeľná i v majetkovej sfére žalobcu, splní i svoju represívnu funkciu s následkom
odradiť žalobcu od jeho ďalšieho protiprávneho konania v budúcnosti.

II.

Žaloba

9. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 27.12.2019 sa žalobca domáhal preskúmania
rozhodnutia žalovaného č. PO/BEZ/2019/4630 O-350/2019 zo dňa 30.10.2019 v spojení s
prvostupňovým rozhodnutím Inšpektorátu práce Bratislava č. 2019/499 2019/12322 zo dňa 13.08.2019,
ktorým bola žalobcovi uložená pokuta  vo  výške X.XXX eur.

10. Žalobca nesúhlasil s právnym posúdením žalovaného ohľadne porušenia § 120 ods. 3 Zákonníka
práce vo vzťahu k zamestnancom H. R. a Mgr. T. W. v období august až november 2018. Považoval
za potrebné uviesť, že žalobca ako zamestnávateľ je povinný každému pracovnému miestu priradiť
stupeň náročnosti práce v súlade so záväznými charakteristikami pracovných miest uvedenými v prílohe
Zákonníka práce podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje, v
rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Charakteristiky pracovných miest vymedzujúce
príslušný stupeň náročnosti práce zohľadňujú aj kritérium kvalifikačnej náročnosti. Uviedol, že menované
zamestnankyne v zmysle ich pracovnej náplne nepracujú s hotovosťou, resp. registračnou pokladnicou,
ich pracovná činnosť smeruje najmä k obsluhe zákazníkov, t. j. podľa pokynu zákazníka vyrobia kyticu,
t.j. vyberú mu tovar podľa jeho špecifikácii a oboznámia zákazníka ako sa má o tovar starať. Žalobca
mal za to, že pracovné miesto uvedených zamestnankýň žalobcu zodpovedá prvému stupňu náročnosti
práce, ktorý charakterizuje výkon pomocných, prípravných alebo manipulačných prác, podľa presných
postupov a pokynov. Prvý stupeň náročnosti pracovných miest vymedzuje najmenej náročné práce, na
ktoré sa vo vzťahu k odmeňovaniu uplatňuje koeficient minimálnej mzdy 1,0.

11. Zastával názor, že žalovaný nesprávne v napadnutom rozhodnutí zhodne s nesprávnym posúdením
prvostupňového správneho orgánu uviedol, že práce vykonávané uvedenými zamestnankyňami žalobcu
možno minimálne podradiť pod výkon ucelených obslužných rutinných prác podľa daných postupov,
ktoré sú charakteristické pre druhý stupeň náročnosti práce.

12. Žalobca mal za to, že v prípade zamestnankýň žalobcu H. R. a Mgr. T. W. sa nejedná o výkon
pracovných činností vo forme obslužných rutinných prác podľa daných postupov, tak ako to tvrdí
žalovaný. Daným postupom sa pre účely posúdenia stupňa náročnosti práce rozumejú presné, jasné
a zrozumiteľné postupy, ktorými je zamestnanec pri výkone pracovných povinností viazaný a o ktorých
obsahu bol poučený zamestnávateľom. Rešpektovanie takýchto postupov vyžaduje od zamestnanca
zvýšenú mieru kognitívnych  a zmyslových činností. Dôsledkom nerešpektovania takýchto postupov by
bolo porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom.

13. Žalobca poukázal na to, že zamestnankyne žalobcu neboli viazané pri plnení pracovných
povinností konkrétnym daným postupom určeným žalobcom ako zamestná-vateľom, ich úloha pri plnení
pracovných povinností spočívala vo viazaní a príprave kytíc podľa pokynu a priania zákazníka. Nejedná
sa teda nepochybne o výkon pracovných činností, ktorý je potrebné subsumovať pod druhý stupeň
náročnosti, ale naopak pod prvý stupeň náročnosti. Podľa názoru žalobcu, rozhodnutie žalovaného



neobsahuje odôvodnenie, z akých objektívnych zákonných dôvodov je potrebné stanoviť druhý stupeň
náročnosti.

14. Ďalej žalobca poukázal na to, že žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s
odvolacími dôvodmi žalobcu v podanom odvolaní, v ktorom namietal výšku pokuty, absenciu uvedenia
poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, resp. ich aritmetický pomer. Podľa žalobcu odôvodnenie žalobou
napadnutého rozhodnutia obsahuje výlučne len odkaz na rozhodnutia súdov, ktoré definujú význam a
účel správneho trestania. Podotkol, že odôvodnenie rozhodnutia žalovaného vo vzťahu k výške uloženej
pokuty je všeobecné a nekonkrétne.

15. Žalobca zdôraznil, že žalovaný a rovnako aj prvostupňový orgán vôbec nezohľadnili žiadnu
poľahčujúcu okolnosť v prospech žalobcu. Rovnako vôbec nezohľadnili objektívne jestvujúcu
ekonomickú situáciu žalobcu, ktorý v čase výkonu kontroly plnil reštrukturalizačný plán a vyvíjal
podnikateľskú činnosť smerujúcu k zachovaniu svojej existencie, t.j. o.i. aj pracovných miest.

16. Žalobca ďalej poukázal na to, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a aj žalovaného
neprihliada na potrebu individualizácie trestu vo vzťahu k žalobcovi. V napadnutom rozhodnutí
absentujú poľahčujúce okolnosti v prospech žalobcu, resp. priťažujúce v jeho neprospech a ich
vzájomný aritmetický pomer. V napadnutom rozhodnutí žalovaného podľa žalobcu nie sú vo väzbe
na osobu žalobcu uvedené konkrétne dôvody, ktoré zohľadnil žalovaný a prvostupňový správny orgán
v spojení práve s konkrétnou uloženou výškou pokuty. Žalobca zastával názor, že pokuta uložená
rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu v spojení s rozhodnutím žalovaného má výlučne  vo
vzťahu k žalobcovi len represívny a likvidačný charakter. Ďalej žalobca namietal nedostatočné zistenie
skutkového stavu orgánom verejnej správy na riadne posúdenie veci. Rovnako považoval za potrebné
uviesť, že absentuje v napadnutom rozhodnutí uvedenie konkrétnych dôvodov, pre ktoré bolo potrebné
uložiť pokutu vo výške X.XXX eur.

17. S poukazom na vyššie uvedené žalobca žiadal rozhodnutie žalovaného  v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím Inšpektorátu práce Bratislava zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

III.

Vyjadrenie žalovaného k žalobe

18. Žalovaný sa k žalobe vyjadril v písomnom vyjadrení doručenom krajskému súdu dňa 25.05.2020
tak, že so žalobnými námietkami nesúhlasil. Námietku nesprávneho právneho posúdenia s ohľadom
na všetky zistené okolnosti správneho deliktu vyhodnotil ako bezvýznamnú a právne bezdôvodnú.
Dôvodil tým, že zo získaných dôkazov (najmä z pracovných zmlúv a pracovných náplní zamestnankýň
H. R. a Mgr. T. W.) vyplýva, že menované mali  dojednaný druh práce: „aranžér, florista -
predavač“ s nasledovnou identickou pracovnou náplňou „ošetrovanie kvetov, rezané črepníkové; výroba
dekorácií, aranžmánov, kytíc; predaj vyrobených aranžmánov, kytíc a kvetov; výroba aranžmánov
podľa návrhu a obsluha zákazníkov“. Z uvedeného dojed-naného druhu práce, ako i z charakteru
jednotlivých pracovných činností uvedených v pracovných náplniach oboch zamestnankýň je podľa
žalovaného nesporne zjavné, že v danom prípade sa nejednalo o výkon pomocných, prípravných alebo
manipulačných prác podľa presných postupov a pokynov, ktoré sú charakteristické pre prvý stupeň
náročnosti práce, ale že sa jednalo minimálne o výkon ucelených obslužných rutinných prác podľa
daných postupov zodpovedajúcich minimálne druhému stupňu náročnosti práce. Konštatoval, že ani
z jednej pracovnej náplne týchto zamestnankýň nevyplýva, že by sa v danom prípade malo jednať o
pomocné, či prípravné práce, kde by obe zamestnankyne napr. iba pripravovali jednotlivé kvety pre inú
zamestnankyňu, ktorá by potom z týchto kvetov následne vytvárala kytice, dekorácie, či aranžmány,
alebo kde by tieto zamestnankyne len pomáhali inej zamestnankyni pri výrobe a vytváraní kytíc, dekorácií
a aranžmánov, alebo by jej len pomáhali pri ošetrovaní kvetov a obsluhe zákazníkov. Podľa žalovaného
nemožno hovoriť ani o možných manipulačných prácach, nakoľko manipulačné práce sú typické a
príznačné napr. pre práce v skladoch, prípadne tam, kde sa akýmkoľvek spôsobom fyzicky manipuluje s
tovarom, výrobkami, materiálom a pod.. Z uvedených dôvodov podľa žalovaného možno urobiť nesporný
záver, že uvedenému dojednanému pracovnému miestu v prípade oboch zamestnankýň prislúcha
minimálne druhý stupeň náročnosti práce.



19. Žalovaný k námietke, že sa nevysporiadal v rozhodnutí s odvolacími dôvodmi žalobcu uviedol,
že žalovaný reagoval na jednotlivé vznesené námietky žalobcu, ktoré sú identické i s jeho žalobnými
námietkami. Mal za to, že odôvodňujúca časť jeho rozhodnutia disponuje všetkými zákonnými atribútmi
plynúcimi zo zákonného ustanovenia § 47 ods. 3 správneho poriadku, apeluje na aktuálnu aplikačnú prax
súdov v správnom súdnictve, nakoľko je zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti a skutkové okolnosti boli
podkladom pre vydanie tohto aktu, akými správnymi úvahami bol správny orgán vedený pri hodnotení
získaných dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých
rozhodoval. Rovnako je zrejmý aj postoj, aký zaujal k jednotlivým namietaným argumentáciám žalobcu v
rámci jeho podaného odvolania vrátane nezdôvodnenosti výšky uloženej sankcie a taktiež urobil záver,
do akej miery mali/nemali odvolacie argumentácie žalobcu vplyv na právne posúdenie danej veci.

20. Žalovaný vo vzťahu k ustáleniu a určeniu výšky sankcie uviedol, že zohľadnil jednotlivé zákonné
kritériá ako je kritérium závažnosti zistených porušení a závažnosti ich následkov, kritérium veľkosti
žalobcu, resp. počtu zamestnancov žalobcu, ako i kritérium či sa v danom prípade jednalo o ojedinelý
výskyt nedostatkov, alebo či išlo o opakované zistenie toho istého nedostatku.

21. Vo vzťahu k žalobnej námietke súvisiacej s absenciou uvedenia poľahčujúcich a priťažujúcich
okolností, resp. ich aritmetický pomer, žalovaný uviedol, že skutočnosť, že správny orgán prvého
stupňa pri svojich správnych úvahách použil terminologický pojem „v prospech účastníka konania“ a v
„neprospech účastníka konania“ neznamená, že pri zdôvodňovaní výšky ukladanej sankcie neprihliadol
na jednotlivé „poľahčujúce“ a „priťažujúce okolnosti“. Žalovaný konštatoval, že ide o dva ekvivalentné
pojmy a preto nemožno prijať záver, že správne orgány neprihliadli pri ustaľovaní a zdôvodňovaní
uloženej sankcie na jednotlivé poľahčujúce a priťažujúce okolnosti.
22. S odkazom na všetky uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby krajský súd žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

IV.

Právna úprava

23. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13
ods. 1 Správneho súdneho poriadku, ďalej SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré
jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Vec rozhodol bez nariadenia
pojednávania v zmysle § 107 ods. 2 SSP. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bol oznámený
na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v lehote najmenej piatich dní pred
jeho vyhlásením (§ 137 ods. 4 SSP).

24. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť
na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu
však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods.
2 Ústavy SR).

25. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho
konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených
záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa
postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách.

26. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

27. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.



28. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

29. Podľa § 194 ods. 1 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne
konanie.

30. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce, inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak
tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona,
z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode <https://www.slov-lex.sk/pravne-
predpisy/SK/ZZ/2006/125/?ucinnost=03.08.2019>, šiestom bode a siedmom bode alebo za porušenie
záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do XXX.XXX eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol
pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej XX.XXX eur.

31. Podľa § 120 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov
dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume
minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len „stupeň\") príslušného
pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho
mzdového nároku, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou
mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému
pracovnému miestu.

32. Podľa § 120 ods. 3 Zákonníka práce, pracovné miesto podľa odseku 1 je súhrn pracovných činností,
ktoré zamestnanec vykonáva podľa druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Zamestnávateľ podľa
odseku 1 je povinný priradiť každému pracovnému miestu stupeň v súlade s charakteristikami stupňov
náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č.1 podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej
výkon od zamestnanca vyžaduje, v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve.

33. Podľa § 92 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný rozvrhnúť pracovný čas tak, aby
zamestnanec mal medzi koncom jednej a začiatkom druhej zmeny minimálny odpočinok v trvaní 12 po
sebe nasledujúcich hodín v priebehu 24 hodín a mladistvý zamestnanec aspoň 14 hodín v priebehu
24 hodín.

34. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 462/2003 Z.z. o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti
zamestnanca a o zmene a doplnení niektorých zákonov, náhrada príjmu sa vypláca vo výplatných
termínoch, ktoré sú určené na výplatu mzdy, platu, odmeny za prácu alebo služobného príjmu, najneskôr
do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom si zamestnanec
uplatnil nárok na náhradu príjmu.

35. Podľa § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1
a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na
a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov,
b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa,
c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a)
prvého bodu,
d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce
u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku,
e) opakované zistenie toho istého nedostatku.

V.

Právne posúdenie veci

36. Predmetom súdneho prieskumu v prejednávanej veci bolo rozhodnutie žalovaného č. PO/
BEZ/2019/4630 O-350/2019 zo dňa 30.10.2019 ako aj prvostupňové rozhodnutie č. 2019/499
2019/12322 zo dňa 13.08.2019, ktorým Inšpektorát práce Bratislava uložil žalobcovi pokutu vo výške
X.XXX eur.



37. Úlohou súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať,
či správne orgány vecne príslušné na konanie si zadovážili dostatok skutkových podkladov pre vydanie
rozhodnutia, či zistili vo veci skutočný stav, či konali v súčinnosti s účastníkom konania, či ich rozhodnutie
bolo vydané v súlade so zákonom a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané
náležitosti, teda, či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj
procesno-právnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou
postupu správneho orgánu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia.

38. Pri preskúmavaní žalobou napadnutého rozhodnutia krajský súd z obsahu administratívneho spisu
zistil, že žalobca bol sankcionovaný za porušenie povinností stanovených právnymi predpismi v zmysle
ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o inšpekcii práce, ktorého porušenia sa žalobca dopustil tým,
že v období júl až október 2017 a v období august až november 2018 zamestnankyni H. R., v období
august až november 2018 zamestnankyni T. W. a v období október a november 2018 zamestnankyni
Y. G., všetky pracujúce na pozícii „aranžér, florista - predavač“, neposkytol doplatok v sume rozdielu
medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre druhý stupeň
patriaci ich pracovnému miestu, ale im poskytoval mzdu vychádzajúc v roku 2017 z dohodnutých XXX,-
eur mesačne a v roku 2018 z dohodnutých XXX,- eur mesačne, čím porušil § 120 ods. l Zákonníka
práce, ďalej tým, že nepriradil pracovnému miestu „aranžér, florista - predavač“ zamestnankýň H. R.
a T. W. v období august až november 2018 a Y. G., v období október a november 2018, stupeň v
súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 Zákonníka
práce podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnankýň vyžadoval v rámci druhu
práce dohodnutého v ich pracovných zmluvách, ale ich pracovným pozíciám priradil len prvý stupeň
náročnosti práce, čo vyplýva z toho, že im v uvedenom období poskytoval mzdu (s prihliadnutím
na odpracované hodiny) zodpovedajúcu len prvému stupňu náročnosti práce, hoci ani jedna z nich
nevykonávala pomocné, prípravné alebo manipulačné práce podľa presných postupov a pokynov, čím
porušil § 120 ods. 3 Zákonníka práce a nerozvrhol pracovný čas tak, aby zamestnanec mal medzi
koncom jednej a začiatkom druhej zmeny minimálny odpočinok v trvaní 12 po sebe nasledujúcich hodín
v priebehu 24 hodín, a to u H. R., medzi zmenami 18.-19.07.2017, 26.-27.07.2017, 30.-31.08.2017,
11.-12.09.2017, 20.-21.09.2017 a 27.-28.09.2017, kedy jej bol odpočinok skrátený na 11,5 hodiny, čím
porušil § 92 ods. l Zákonníka práce a ďalej tým, že zamestnankyni T. P., nevyplatil náhradu príjmu za
prvých desať dní jej pracovnej neschopnosti trvajúcej v októbri 2017 a zúčtovaných so mzdou za tento
mesiac, vo výplatnom termíne, ktorý bol určený na výplatu mzdy za október 2017, t. j. do 30.11.2017, ale
jej ju zaslal na účet až 05.12.2017, čím porušil § 10 ods. l Zákona o náhrade príjmu. Za tieto porušenia
zákonných ustanovení žalobcovi bola uložená pokuta podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii
práce vo výške X.XXX eur.

39. Krajský súd vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, z Odporúčania
výboru ministrov č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách schváleného Výborom ministrov
13.02.1991, z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako i z judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zastáva názor, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty
právnických a fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za
trestné činy.

40. Pri ukladaní sankcií za správne delikty je potrebné vychádzať zo základných rovín pôsobenia
sankcie - individuálnej, generálnej, výchovnej, preventívnej a represívnej, pričom každú sankciu treba
diferencovať a individualizovať.

41. Žalobca v žalobe namietal, že výška uloženej pokuty prvostupňovým ani druhostupňovým orgánom
nebola odôvodnená.

42. Správny súd po preskúmaní veci konštatoval, že žalovaný svoje rozhodnutie založil len na strohom
skonštatovaní, že v dôsledku náležitého a legitímneho posúdenia a zhodnotenia výšky uloženého
sankčného postihu za dané zistené delikty, s poukazom na inštitút objektívnej zodpovednosti za správne
delikty, na špecifiká a okolnosti daného prípadu, na dobu trvania protiprávneho konania žalobcu ako i
na opakované zistenia vyskytujúce sa u žalobcu sa javí argumentácia žalobcu ohľadne výšky uloženej
sankcie a ohľadne jej nedostatočného a nesprávneho zdôvodnenia ako nedôvodná.



43. Správny súd sa preto stotožnil s argumentáciou žalobcu, že žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vôbec
nevysporiadal s odvolacími dôvodmi žalobcu v podanom odvolaní, v ktorom namietal výšku pokuty, ďalej
odôvodnenie rozhodnutia žalovaného vo vzťahu k výške uloženej pokuty považoval za všeobecné a
nekonkrétne a žalovaný nezohľadnil objektívne jestvujúcu ekonomickú situáciu žalobcu, ktorý v čase
výkonu kontroly plnil reštrukturalizačný plán a vyvíjal podnikateľskú činnosť smerujúcu k zachovaniu
svojej existencie.

44. Okrem toho treba podotknúť, že v prípade uloženia pokuty rozhodnutie správneho orgánu vyžaduje
podrobné zdôvodnenie konkrétnych skutočností, ktoré odôvodňujú uloženie sankcie v určitej výške.
Hoci pokuta v danom prípade bola stanovená voľnou úvahou žalovaného v spodnej hranici zákonnej
sadzby do XXX.XXX eur a stanovená výška pokuty nevybočila z medzí a hľadísk stanovených v
zákone, žalovaný sa riadne nezaoberal otázkou posúdenia miery primeranosti výšky uloženej pokuty.
Z rozhodnutia, ktoré je predmetom súdneho preskúmania nevyplýva, prečo je za vyššie špecifikované
porušenia právnej povinnosti žalobcom primeraná pokuta práve vo výške X.XXX,- eur. Žalobca sa
dopustil viacerých porušení zákonných ustanovení, pričom z rozhodnutia žalovaného súd nezistil, aký
vplyv a v akom rozsahu mali jednotlivé porušenia na výšku uloženej pokuty, ako žalovaný postupoval
pri stanovení uloženej sankcie a to vo vzťahu k počtu jednotlivých porušení zákonných ustanovení a
ich závažnosti a rovnako aj k počtu zamestnancov, ktorí boli týmto porušením zákonných ustanovení
žalobcom priamo dotknutí.

45. Na tomto mieste krajský súd zdôrazňuje, že správny orgán pri rozhodovaní o výške pokuty sa
vôbec nevysporiadal so žalobcovou odvolacou námietkou týkajúcou sa ekonomickej situácie žalobcu,
ktorý v čase výkonu kontroly plnil reštrukturalizačný plán a vyvíjal podnikateľskú činnosť smerujúcu k
zachovaniu svojej existencie, a teda aj pracovných miest.

46. Žalovaný sa podľa názoru správneho súdu dostatočne so všetkými zákonnými kritériami uloženia
pokuty vo svojom odôvodnení nezaoberal. V zmysle ustálenej judikatúry správnych súdov (rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5Sžo/204/2010, sp. zn. 2Sžp/16/2011) v prípade
správneho trestania súd sleduje, či správny orgán náležite zdôvodnil uloženie sankcie v určitej výške,
ak zákon pripúšťa rozpätie sankcie, či prihliadol na okolnosti viazané na subjekt, samotný skutok a
jeho následok. Určenie výšky pokuty v rámci určeného rozpätia je síce vecou voľného uváženia, to
však neznamená, že môže byť uložená v ľubovoľnej výške. Voľná úvaha aj pri takomto rozhodovaní
je myšlienkový proces, v rámci ktorého má príslušný orgán zvažovať závažnosť porušenia predpisov
vo vzťahu ku každému zisteniu, jeho následky, dobu protiprávnosti, aby uložená pokuta spĺňala nielen
požiadavku represie, ale aj preventívny účel s prognózou budúceho pozitívneho správania sa dotknutej
osoby. Uplatnenie princípov dobrej správy v právnej praxi znamená, že každé rozhodnutie musí byť
náležite odôvodnené, aby bolo transparentné a preskúmateľné.

47. V súvislosti s uvedeným správny súd dodáva, že odôvodnenie zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti,
ktoré boli podkladom pre výrok  rozhodnutia, podáva celkový prehľad o priebehu konania, reaguje na
pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania. Medzi výrokom a odôvodnením musí byť logická
zhoda. Odôvodnenie musí byť presvedčivé. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá
ústavnému i zákonnému rámcu. Nevyžaduje sa síce, aby na každú zistenú skutočnosť alebo každý
argument účastníka konania, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o skutočnosť
alebo argument, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné, musí sa s nimi správny orgán v dôvodoch
rozhodnutia vysporiadať.

48. Krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že činnosťou správneho súdu nie je nahrádzať činnosť
správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda či kompetentné
orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a
procesnoprávne predpisy.

49. Krajský súd v Bratislave vzhľadom na uvedenú konštatáciu dospel k záveru, že odôvodnenie
rozhodnutia žalovaného v časti zaoberajúcej sa výškou uloženej sankcie je nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov a preto s poukazom na ust. § 191 ods. 1 písm. d) SSP preskúmavané rozhodnutie
žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.



50. V ďalšom konaní bude potrebné, aby žalovaný správny orgán postupoval v intenciách rozhodnutia
krajského súdu s tým, že bude úlohou žalovaného vo veci opätovne konať a rozhodnúť vzhľadom na
vyššie uvedený právny názor súdu, ktorým podľa § 191 ods. 6 SSP je orgán verejnej správy v ďalšom
konaní viazaný.

51. O nároku na právo na náhradu trov konania rozhodol súd v zmysle § 167 ods. 1 SSP tak, že správny
súd priznal žalobcovi právo na úplnú náhradu trov konania vzhľadom na skutočnosť, že žalobca mal
vo veci plný úspech. Podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

52. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0             (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho   doručenia, na Krajský
súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní  sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}