Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6S/318/2016 z 23. 9. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. septembra 2020, sp. zn. 6S/318/2016, ECLI:SK:KSBA:2020:1016202709.3 Krajský súd Bratislava | 6S/318/2016 | ECLI:SK:KSBA:2020:1016202709.3 | 2020-09-23 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: predpis č. 22/2002 Z. z., SSP, zákon č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách, SP, zákon č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1aecb78a-4fb9-493f-9623-f72c9d171ed7 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1016202709.3 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6S/318/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016202709
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Degma
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1016202709.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave ako správny súd v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu
a sudcov JUDr. Andrey Kriškovej a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: Slovak Telekom,
a.s., Bajkalská 28, Bratislava, IČO: 35 763 469, proti žalovanému: Úrad pre reguláciu elektronických
komunikácií a poštových služieb, Továrenská 7, Bratislava, IČO: 42 355 818, za účasti: 1. ANTIK
Telecom s.r.o., Čárskeho 10, Košice, IČO: 36 191 400, zast.: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter
Kerecman spoločnosť s ručením obmedzeným, Rázusova 1, Košice, IČO: 36 588 725, 2. SWAN, a.s.,
(predtým BENESTRA, s. r. o.,), Landererova 12, Bratislava, IČO: 47 258 314, 3. Hedge Fund s. r. o.,
(predtým COMISTEL, s. r. o., VOIP Trade s. r. o.), Karpatské námestie 10A, Bratislava, IČO: 47 478
390, 5. Energotel, a.s., Miletičova 7, Bratislava, IČO: 35 785 217, zast.: ius aegis s. r. o., Nedbalova
12, Bratislava, IČO: 36 857 203, 6. Marlink s.r.o., Odborárska 5, Bratislava, IČO: 31 373 500, zast.:
ČECHOVÁ & PARTNERS s. r. o., Staromestská 3, Bratislava, IČO: 47 249 129, 7. Orange Slovensko,
a.s., Metodova 8, Bratislava, IČO: 35 697 270, 8. O2 Slovakia, s.r.o., Einsteinova 24, Bratislava, IČO:
35 848 863, zast.: BBH advokátska kancelária, s.r.o., Suché Mýto 1, Bratislava, IČO: 36 713 066, 9.
Slovanet, a. s., Záhradnícka 151, Bratislava, IČO: 35 954 612, zast.: SVITOK a spol., s. r. o., Tomášikova
23/C, Bratislava, IČO: 36 863 980, 10. SWAN Mobile, a. s., (predtým SWAN, a.s.), Landererova 12,
Bratislava, IČO: 35 680 202, 11. Towercom, a. s., Cesta na Kamzík 14, Bratislava, IČO: 36 364 568,
12. UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o., Ševčenkova 36, Bratislava, IČO: 35 971 967, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 17/PÚ/2016-303 zo dňa 11.10.2016, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Úradu pre reguláciu elektronických
komunikácií a poštových služieb Číslo rozhodnutia: 17/PÚ/2016-303 zo dňa 11.10.2016 ako aj
prvostupňové rozhodnutie žalovaného Číslo: 1726/OER/2016 zo dňa 30.06.2016 zrušuje a vec vracia
Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o
výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

Krajský súd v Bratislave účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. V zákonnej lehote podanou žalobou zo dňa 14.12.2016 na Krajský súd v Bratislave (ďalej len
správny súd) sa domáhal žalobca preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného Číslo:
17/PÚ/2016-303 vydaného dňa 11.10.2016, (ďalej aj len napadnuté rozhodnutie), ako aj jemu
predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia Číslo: 1726/OER/2016 (ďalej aj len prvostupňové
rozhodnutie) vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a priznania náhrady trov konania.
Priebeh administratívneho konania a rozhodnutia správnych orgánov.



2. Pripojený administratívny spis žalovaného okrem iných písomnosti obsahuje: Žiadosť žalobcu zo
dňa 12.12.2013 o úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby
podľa § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej
aj len zákon č. 610/2003 Z. z., resp. pôvodný zákon o elektronických komunikáciách, resp. ZEK) a §
53 ods. 1 a § 78 ods. 11 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších
predpisov (ďalej aj len zákon č. 351/2011 Z. z., resp. zákon o elektronických komunikáciách), a to
za obdobie rokov 2011 a január až júl 2012, spolu s Prílohami č. 1 a č. 2 - výpočet čistých nákladov
na univerzálnu službu. Spis obsahuje viaceré výzvy žalovaného adresované žalobcovi na doplnenie
dokladov a odpovede žalobcu, vyjadrenie právneho poradcu žalovaného - spol. Hillbridbes z 15.12.2014,
výstup spol. PricewaterhouseCoopers Slovensko s. r. o., - Posúdenie nákladovej efektivity a primeranosti
zaťaženia podniku poskytujúceho univerzálnu službu za roky 2011 a 2012 zo dňa 28.11.2014, vyjadrenia
viacerých obchodných spoločností na dopyt žalovaného - poskytnutie údajov za telekomunikačnú
činnosť za roky 2005 - 2012, písomnosť žalovaného zo dňa 07.04.2016 - priznanie postavenia
účastníkov správnom konaní (pribratí účastníci tohto súdneho konania) o práve na úhradu zistených
čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinnosti univerzálnej služby, vyjadrenie spol. Energotel,
a. s., zo dňa 13.06.2016, výzva žalovaného účastníkom správneho konania zo dňa 26.05.2016 na
vyjadrenie sa pred rozhodnutím.
3. Prvostupňovým rozhodnutím Číslo: 1726/OER/2016 zo dňa 30.06.2016, bolo žalovaným rozhodnuté,
vo veci žiadosti žalobcu o úhradu čistých nákladov za poskytovanie univerzálnej služby za roky 2011
a 2012 tak, že žalobcovi podľa § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení
neskorších predpisov a zákona č. 351/2011 Z. z. nárok na úhradu čistých nákladov vzniknutých pri
vykonávaní univerzálnej služby v rokoch 2011 a 2012 nevznikol, pretože jej poskytovanie nebolo pre
žalobcu neprimeraným zaťažením.
4. V dôsledku žalobcom podaného rozkladu zo dňa 15.07.2016 vo veci rozhodol žalovaný napadnutým
rozhodnutím Číslo: 17/PÚ/2016-303 zo dňa 11.10.2016 tak, že podaný rozklad žalobcu zamietol a
prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Žaloba

5. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné vychádzajúce z nesprávneho právneho
posúdenia veci, zistenie skutkového stavu veci pokladal za nedostatočné na riadne posúdenie veci,
napadnuté rozhodnutie pokladal za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov,
zároveň mal za to, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, bol v
rozpore s administratívnymi spismi a nemal v nich oporu a zároveň došlo k podstatnému porušeniu
ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia vo veci.
6. Žalobca súčasne namietal porušenie jeho základných práv - práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, práva vlastniť majetok a práva na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivé
súdne konanie.
7. Poukázal na to, že zákonnosť rozhodovania a postupu žalovaného vo veci úhrady nákladov na
univerzálnu službu za roky 2011 a 2012 ešte nebola predmetom súdneho prieskumu. Najvyšší súd
SR však obdobné rozhodnutia žalovaného vo veci úhrady nákladov na univerzálnu službu za roky
2005 a 2006, 2007 a 2008, ako aj za roky 2009 a 2010 už na základe správnych žalôb podaných
žalobcom preskúmaval, následne ako nezákonné zrušil a vrátil žalovanému na ďalšie správne konanie
a nové rozhodovanie. V uvedených rozsudkoch vyslovil Najvyšší súd SR jednoznačné právne názory,
závery a pokyny, ktoré boli nepochybne aplikovateľné aj v správnom konaní vo veci úhrady nákladov
na univerzálnu službu za roky 2011 a 2012.

8. Viazanosť právnym názorom súdu je právnou povinnosťou orgánu verejnej správy, ktorej
nerešpektovanie spôsobuje nezákonnosť takéhoto rozhodnutia orgánu verejnej správy. Záväznosť
právnych názorov najvyššieho súdu vyslovených v príslušných rozsudkoch za predchádzajúce roky
uznáva aj samotný žalovaný, keď v prvostupňovom rozhodnutí do právneho základu tohto svojho
rozhodnutia výslovne zaradil aj rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/35/2011, 6Sž/13/2011 a
6Sž/24/2012.



9. Žalobca ďalej v stručnosti zhrnul právne názory, závery a pokyny Najvyššieho súdu SR, ktoré pri
svojom rozhodovaní o nároku na úhradu nákladov na univerzálnu službu uplatnenom žalobcom za roky
2011 a 2012 žalovaný nezohľadnil.

10. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/35/2011 z 19.07.2012 (ďalej aj len rozsudok pre
roky 2007 a 2008) mal žalovaný:
a) vykonať špeciálnu kalkuláciu čistých nákladov, aby bolo možné určiť, či poskytovanie univerzálnej
služby predstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie (str. 23),
b) vybrať kritériá pre posudzovanie neprimeraného zaťaženia tak, aby voľba kritérií nebola svojvoľná a
neodôvodnená (str. 22),
c) odôvodniť zvolenú a použitú metodiku pre posúdenie zaťaženia žalobcu tak, aby jeho postup bol
transparentný a zrozumiteľný nielen pre odbornú, ale aj laickú verejnosť (str. 23),
d) spoľahlivým spôsobom ustáliť, resp. neustáliť neprimerané zaťaženie žalobcu pri poskytovaní
univerzálnej služby (str. 32),

11. Najvyšší súd SR v rozsudku pre roky 2007 a 2008 uviedol tiež nasledovné závery:
a) kritériá pre posúdenie neprimeraného zaťaženia žalobcu vybral žalovaný nesprávne, zjednodušene
a netransparentne a svojvoľne sa vyhol kalkulácii čistých nákladov na univerzálnu službu (str. 27),
b) pri kritériách podielu bytových a nebytových účastníckych prípojok žalobcu na trhu žalovaný nevzal do
úvahy náklady na zriadenie pripojenia a prístup k verejnej telefónnej službe, v čoho dôsledku nemohol
relevantne posúdiť výdavky napr. na zriadenie a údržbu verejných telefónnych automatov (str. 24),
c) 5% hranica významnosti nákladov na celkových nákladoch žalobcu nie je ničím podložená, a preto
ju za objektívnu možno len ťažko považovať (str. 24),
d) eurokonformný výklad žalovaného sa neriadil judikovaným pravidlom, v zmysle ktorého, sa od
národného súdu vyžaduje interpretácia vnútroštátneho práva vo svetle znenia a účelu smernice, aby sa
dosiahol (jej) výsledok, ale žalovaný postupoval v podstate opačne (str. 28),
e) žalovaný pri svojom rozhodnutí dôsledne nerešpektoval judikatúru Európskeho súdneho dvora k danej
problematike a napriek tomu, že na ňu poukazuje, jeho interpretácia je príliš zjednodušená (str. 30),

12. Najvyšší súd SR v rozsudku pre roky 2007 a 2008 tiež skonštatoval, že žalovaný je viazaný právnym
názorom najvyššieho súdu vysloveným v tomto rozsudku a uložil mu (str. 31 a 32):
a) opätovne posúdiť žiadosť žalobcu o úhradu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby,
b) vybrané kritéria posúdenia neprimeraného zaťaženia žalobcu podrobne odôvodniť a prihliadnuť aj ku
všetkým podkladom a námietkam predloženým žalobcom, ktoré žalovaný náležité vyhodnotí,
c) vykonať kalkuláciu čistých nákladov v rozsahu potrebnom na posúdenie neprimeraného zaťaženia,
d) vychádzať dôsledne z právnej úpravy zakotvenej v ustanovení § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. a v čl.
12 a čl. 13 smernice o univerzálnej službe a príslušnej judikatúry Európskeho súdneho dvora,
e) postupovať zákonným spôsobom podľa toho, či spoľahlivým spôsobom ustáli, resp. neustáli
neprimerané zaťaženie žalobcu pri poskytovaní univerzálnej služby,
f) svoje nové rozhodnutie dostatočne podrobne a zrozumiteľne odôvodniť tak, aby zodpovedalo
procesnoprávnym i hmotnoprávnym predpisom,

13. Rovnako podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/13/2011 z 29.02.2012 (ďalej aj len
rozsudok pre roky 2005 a 2006) mal žalobca povinnosť:
a) posúdiť nárok žalobcu podľa práva platného v dobe poskytovania univerzálnej služby (str. 23),
b) vypočítať čisté náklady vynaložené na poskytovanie univerzálnej služby pred posúdením, či šlo o
neprimerané zaťaženie (str. 28),
c) náležíte odôvodniť, z akých dôvodov a na základe čoho použil pre posúdenie zaťaženia žalobcu
zvolenú a použitú metodiku tak, aby jeho postup bol transparentný a zrozumiteľný nielen pre odbornú
ale aj laickú verejnosť (str. 26),
d) náležíte odôvodniť zmenu metodiky posudzovania neprimeraného zaťaženia (str. 28).

14. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie podmienok pre vznik práva na úhradu nákladov a
porušenie zásady zákonnosti s tým, že podmienky pre vznik práva na úhradu nákladov na univerzálnu
službu stanovovalo do 31.10.2011 ustanovenie § 53 pôvodného zákona o elektronických komunikáciách,
podľa ktorého mal právo na úhradu nákladov na univerzálnu službu vždy, ak jeho výnosy z jej
poskytovania boli nižšie ako náklady preukázateľne potrebné na jej poskytovanie. Toto právo na úhradu
nákladov v takom prípade prináležalo žalobcovi do 31.10.2011 priamo zo zákona a žalovaný mohol len



upraviť výšku kompenzácie straty zohľadnením v zákone výslovne predpokladaných faktorov, t. j. (i)
nákladovej efektívnosti, (ii) neprimeraného zaťaženia a (iii) vznikajúcej výhody na trhu bolo len určitým
korektívom vo vzťahu k výške priznanej kompenzácie a malo mať teda dopad len na prípadnú úpravu
výšky kompenzovanej straty a v žiadnom prípade nemalo podmieňovať samotný vznik práva žalobcu na
úhradu nákladov na univerzálnu službu. Tomuto výkladu jednoznačne prisvedčovala aj dikcia zákona,
podľa ktorej mal žalovaný rozhodnúť o výške kompenzácie a nie o priznaní kompenzácie ako to tvrdí
žalovaný, keďže samotná kompenzácia prináležala podľa vtedajšej právnej úpravy žalobcovi zo zákona
vždy, ak boli jeho výnosy z univerzálnej služby nižšie ako náklady vynaložené na jej poskytovanie.

15. Od 01.11.2011 boli podmienky vzniku práva na úhradu nákladov na univerzálnu službu upravené
v § 53 súčasného zákona o elektronických komunikáciách (z. č. 351/2011 Z. z.), ktorý zákon nahradil
pôvodný zákon o elektronických komunikáciách a tento podmienil samotný vznik práva na úhradu
nákladov univerzálnej služby existenciou neprimeraného zaťaženia podniku pri jej poskytovaní.

16. Podľa žalobcu žalovaný nemohol neskoršiu právnu úpravu uplatňovať a vzťahovať ju spätne na
skoršie obdobia poskytovania univerzálnej služby, keďže takýto postup by bol v zjavnom rozpore so
zákazom retroaktivity.

17. Podľa prvej vety § 53 ods. 2 pôvodného zákona o elektronických komunikáciách mal žalovaný na
základe jeho žiadosti posúdiť: 1/ či zabezpečuje povinnosti vyplývajúce z poskytovania univerzálnej
služby nákladovo efektívnym spôsobom, 2/ či je jej poskytovanie pre neho neprimeraným zaťažením.
Práve prvý odsek § 53 pôvodného zákona o elektronických komunikáciách stanovoval podmienky,
za ktorých vzniká právo na úhradu nákladov na univerzálnu službu. Zároveň žalobca nespochybnil
správnosť výkladu čl. 12 a 13 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo dňa
07.03.2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných
sietí a služieb (ďalej len Smernica) podaného Súdnym dvorom EÚ (ďalej aj len ESD) a Najvyšším
súdom SR a tieto výklady považoval za správne a záväzné a stanovujúce podmienky. Podľa žalobcu
zákonodarca podmienil vznik nároku na kompenzáciu nákladov znášaním neprimeraného zaťaženia až
od 01.11.2011.

18. Žalobca mal za to, že postupom žalovaného pri posudzovaní jeho žiadosti v rozpore so zákonom
došlo za strany žalovaného k porušeniu ústavného princípu legality právneho štátu podľa č. 2 ods. 2
Ústavy SR a bol presvedčený, že do 31.10.2011 právo na úhradu nákladov na univerzálnu službu mu
vzniklo zo zákona v prípade, ak výnosy z univerzálnej služby boli nižšie ako náklady preukázateľne
potrebné na jej poskytovanie. Na správnu úvahu žalovaného bolo ponechané výlučne posúdenie
faktorov: 1/ nákladovej efektívnosti, 2/ neprimeraného zaťaženia, 3/ vzniku výhody na trhu, čo však vo
vzťahu k výške priznanej kompenzácie malo mať dopad len na úpravu výšky kompenzovanej straty a
nemalo podmieňovať samotný vznik práva na úhradu nákladov na univerzálnu službu.

19. Limity eurokonformného výkladu a ochrana legitímnych očakávaní. Podľa žalobcu záver žalovaného
o tom, že eurokonformný výklad predstavuje právne relevantnú metódu výkladu nejasných ustanovení
národného práva neobstojí. Podmienkou priameho účinku smernice je totiž skutočnosť, že priamou
aplikáciou smernice nedôjde k uloženiu povinnosti jednotlivcom. Inými slovami, smernica a jej
ustanovenia nemôžu byť priamo použiteľné, ak by táto aplikácia zakladala povinnosti jednotlivcom alebo
ak by jej aplikácia bola k tiaži jednotlivca v prípade, ak sa neuskutočnila riadna transpozícia smernice do
vnútroštátneho poriadku. Súdny dvor EÚ dospel vo svojej judikatúre k záveru, že ustanovenia smernice
nemôžu byť považované za bezpodmienečné, to znamená, že smernica ako taká nemôže zakladať
záväzky a povinnosti súkromným osobám, a rovnako sa na smernicu nemôžu odvolávať iné osoby pred
vnútroštátnym súdom v prípade, ak by tým mohli byť poškodené práva súkromného subjektu.

20. Rovnako, v tomto prípade nie je možné dosiahnuť nepriamy účinok Smernice prostredníctvom jej
eurokonformného výkladu. Takýto výklad musí chrániť základné právne zásady, medzi ktoré Súdny dvor
EÚ zaradil najmä: i) zásadu právnej istoty a ii) zásadu zákazu retroaktivity, avšak to nevylučuje ostatné
právne princípy a zásady, napríklad iii) zásadu ochrany dobrej viery. V opačnom prípade by nebolo
možné dodržať princíp právnej istoty, nakoľko jednotlivec by sa nemohol spoľahnúť na platné znenie
akéhokoľvek zákona, ale mal by vyhodnocovať aj jeho „eurokonformnosť" a sústavne predvídať tým
vyvolaný možný postup „contra legem". Požiadavka právnej istoty je v prípade výkladu vnútroštátneho
práva preto úplne legitímna. Prejavom právnej istoty pri nepriamom účinku je to, že aplikácia práva v



konkrétnych situáciách musí byť predvídateľná. To znamená, že v závislosti na okolnostiach a formulácii
ustanovenia, nemôže byť pravidlo eurokonformným výkladom interpretované tak, aby spôsobilo
nečakané účinky. Okrem toho, Súdny dvor EÚ dospel pri určovaní hraníc eurokonformného výkladu
pri interpretácii smerníc k záveru, že výklad nesmie znamenať novelizáciu konkrétneho národného
predpisu.

21. Jedným z hlavných princípov, ktorý musí byť pri eurokonformnom výklade v zmysle judikatúry
Súdneho dvora EÚ dodržaný, je aj princíp ochrany legitímnych očakávaní jednotlivca, ktoré vyplývajú
pre jednotlivca ako adresáta práv a povinností zo znenia vnútroštátneho práva a žalovaný ako orgán
verejnej správy musí ochranu tohto právneho princípu dôsledne rešpektovať. Žalobca uviedol, že pri
poskytovaní univerzálnej služby konal v dobrej viere a spoliehal sa na to, že podmienky, za ktorých
mu budú kompenzované čisté náklady vynaložené na poskytovanie univerzálnej služby ako povinnosti
uloženej rozhodnutím správneho orgánu vo verejnom záujme, sú jasne definované v právnej úprave so
silou zákona. Účelová aplikácia ustanovení zákonnej úpravy týkajúcej sa univerzálnej služby znamená
zásadné zníženie právnej istoty. Tento prístup žalovaného predstavoval neprípustnú svojvôľu a bol v
príkrom rozpore s (i) princípmi právnej istoty a (ii) ochrany legitímnych očakávaní a v kontexte danej
veci aj so (iii) zákazom retroaktivity.

22. Ústavou dané obmedzenia podzákonnej právnej úpravy.

23. Žalobca poukázal na skutočnosť, že v období od 15.09.2004 do 31.10.2011 bol pojem neprimerané
zaťaženie spájaný so zriaďovaním osobitného účtu univerzálnej služby vo vyhláške ako podzákonnom
vykonávacom predpise. V § 2 ods. 2 Vyhlášky Ministerstva dopravy pôšt a telekomunikácii SR č.
501/2004 Z. z. o zriaďovaní a spravovaní osobitného účtu univerzálnej služby a o súvisiacich predpisoch
v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška) bolo uvedené: „Osobitný účet sa zriaďuje na základe
žiadosti podniku poskytujúceho univerzálnu službu podľa § 50 ods. 4 zákona o úhradu čistých nákladov
po posúdení, či poskytovanie univerzálnej služby predstavuje podľa predložených podkladov pre
žiadajúci podnik neprimerané zatúženie. “.

24. Vydanie vyhlášky predpokladal § 50 ods. 7 pôvodného zákona o elektronických komunikáciách,
podľa ktorého: „Podrobnosti o univerzálnej službe, o zriadení a spravovaní osobitného účtu ustanoví
všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo.". Podľa žalobcu pri vydávaní vyhlášky
neboli rešpektované limity dané ústavou a zároveň považoval toto splnomocnenie na vydanie
vykonávacieho predpisu za nedostatočne určité, pretože z neho jasne nevyplýva, aké otázky a v akom
rozsahu majú byť vo vykonávacom právnom predpise upravené.

25. Právna doktrína k danej otázke uvádza: „Nie je možné akceptovať neurčité splnomocnenie na
úpravu „podrobností". V súlade s legislatívnymi pravidlami je celkom neprípustné presúvať do neskorších
vykonávacích právnych predpisov úpravu otázok, ktoré sa nepodarilo vyriešiť alebo dohodnúť pri
príprave zákona. Zákony totiž musia upravovať všetky základné vzťahy v oblasti, ktorá je predmetom
právnej úpravy. Nariadenie vlády, ako aj iný všeobecne záväzný právny predpis (pozn. vydaný na
vykonanie zákona, teda aj vyhláška) sa musia pohybovať v medziach zákona, na vykonanie ktorého
boli vydané. Nemôžu najmä rozširovať oblasť právnej regulácie nad rámec zákona, vypĺňať medzery v
zákone a meniť alebo korigovať ustanovenia zákona."

26. Podľa žalobcu, ak zákonná úprava vymedzovala podmienky, za ktorých vzniká poskytovateľovi
univerzálnej služby právo na úhradu nákladov na univerzálnu službu, upravoval zákon a toto právo
žalobcu nebolo možné dodatočne obmedziť podzákonnou právnou úpravou, ktorá bez jednoznačného
zákonného splnomocnenia zavádzala ďalšiu podmienku pre vznik tohto práva, a to posúdenie
neprimeraného zaťaženia.

27. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie bolo nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a
nedostatok dôvodov, nakoľko tak v prvostupňovom ako aj v napadnutom rozhodnutí absentuje
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie voľby kritéria (podielu bytových a nebytových účastníckych
prípojok v pevnom umiestnení na celkovom počte účastníckych prípojok v pevnom umiestnení). Podľa
žalobcu bolo toto kritérium nepoužiteľné a účelovo zvolené a v zjavnom a priamom rozpore s princípmi
proporcionality, nediskriminácie, objektivity a transparentnosti. Odôvodnenie voľby daného kritéria, ktoré
poskytol žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezodpovedalo požiadavke, ktorú už opakovane vyslovil



Najvyšší súd SR (rozsudok 5Sž/35/2011 pre roky 2007 a 2008) a podľa ktorého mala byť zvolená
metodika a postup žalovaného transparentná a zrozumiteľná nielen pre odbornú, ale aj laickú verejnosť.
Odôvodnenie voľby tohto kritéria v napadnutom rozhodnutí takúto požiadavku vôbec nespĺňalo.

28. Pri vznesenej námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu na riadne posúdenie veci žalobca
uviedol, že pri zisťovaní skutkového stavu pochybil žalovaný najmä v tom, že:
a) rozhodol, že poskytovanie univerzálnej služby nebolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením bez toho,
aby vypočítal čisté náklady vynaložené na jej poskytovanie,
b) v rozpore s povinnosťou vždy vypočítať čisté náklady rozhodol o práve žalobcu na úhradu nákladov
na univerzálnu službu v dvoch podmienených fázach (1/ vyhodnotenie samotnej možnosti, či môže byť
poskytovateľ neprimerane zaťažený a ak áno, 2/ až potom sa pristúpi k vypočítaniu čistých nákladov
vynaložených na poskytovanie univerzálnej služby),
c) použil nevhodné kritérium podiel bytových a nebytových účastníckych prípojok v pevnom umiestnení
žalobcu na trhu,
d) neprípustne podmienil vznik práva žalobcu na úhradu nákladov na univerzálnu službu podielom na
trhu verejnej telefónnej služby poskytovanej prostredníctvom pevnej telekomunikačnej siete nižšom ako
80%,
e) nezohľadnil existujúcu rozhodovaciu prax iných európskych regulátorov v danej oblasti.

29. Výpočet čistých nákladov ako podmienka posúdenia neprimeraného zaťaženia.

30. Žalobca poukázal na to, že z dikcie § 53 zákona č. 351/2011 Z. z., ale najmä z čl. 12 a 13
Smernice, ako aj z výkladu týchto článkov Súdnym dvorom EÚ jednoznačne vyplýva, že vysloviť
záver o tom, či bolo vykonávanie univerzálnej služby pre žalobcu neprimeraným zaťažením bolo
možno len po tom, ako žalovaný ako národný regulačný orgán vykoná kalkuláciu čistých nákladov
vynaložených na poskytovanie univerzálnej služby. Rovnako Najvyšší súd SR v rozsudku 5Sž/35/2011
uzavrel, že bolo povinnosťou žalovaného vykonať špeciálnu kalkuláciu čistých nákladov, aby bolo možné
určiť, či poskytovanie univerzálnej služby predstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie (tento
záver vyplýval z čl. 13 Smernice ako aj rozsudku ESD C-222/08 a takýto istý záver bol prijatý aj v
rozsudku Najvyššieho súdu SR 6Sž/13/2011).Potom žalovaný pochybil, nakoľko sa neriadil s pre neho
záväzným právnym názorom vysloveným vo vyššie uvedenom rozsudku najvyššieho súdu. Žalovaný
pred rozhodnutím o jeho práve na úhradu nákladov na univerzálnu službu nesplnil si svoju povinnosť
pred posúdením neprimeraného zaťaženia vypočítať čisté náklady na univerzálnu službu, čo vyplývalo
z § 53 zákona o elektronických komunikáciách a čl. 12 a 13 Smernice ako aj výkladu týchto článkov
ESD a Najvyšším súdom SR.

31. Dvojfázovosť posúdenia neprimeraného zaťaženia.

32. Žalobca mal za to, že žalovaný pochybil, keď v rozpore s povinnosťou vždy vypočítať čisté náklady
rozhodol o práve žalobcu na úhradu nákladov na univerzálnu službu v dvoch podmienených fázach,
ktorých predmetom malo byť 1/ vyhodnotenie samotnej možnosti, či môže byť vykonávaním univerzálnej
služby neprimerane zaťažený a ak áno, 2/ až potom nasleduje výpočet čistých nákladov vynaložených
na vykonávanie univerzálnej služby.

33. Podľa žalobcu záver žalovaného o dvojfázovosti postupu pri rozhodovaní o jeho práve na úhradu
nákladov na univerzálnu službu bol motivovaný výlučne snahou žalovaného vyhnúť sa výpočtu čistých
nákladov na poskytovanie univerzálnej služby. Tento postup bol v zjavnom rozpore so záväzným
výkladom čl. 12 a 13 Smernice poskytnutým Súdnym dvorom EÚ, ako aj záväzným právnym názorom
Najvyššieho súdu SR, v ktorom oba súdy dospeli k spoločnému záveru o povinnosti vždy vykonať
výpočet čistých nákladov na vykonávanie univerzálnej služby pred tým, ako dôjde k posúdeniu
neprimeraného zaťaženia, ktoré je podľa Smernice (nie však podľa § 53 pôvodného zákona o
elektronických komunikáciách) podmienku priznania práva na úhradu nákladov na univerzálnu službu.

34. Rozhodovanie žalovaného sa malo pritom zakladať na jasných, zrozumiteľných, presných a
presvedčivých dôkazoch, a tými boli v tomto prípade jednoznačne dôkladné výpočty nákladov a určenie
čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby. Ak sa žalovaný odmietal zaoberať nákladmi,
odmietal tým zároveň základný dôkazný prostriedok, čím sa obe preskúmavané rozhodnutia stali
spochybniteľnými.



35. Kritérium podiel bytových a nebytových účastníckych prípojok v pevnom umiestnení.

36. Žalovaný pri overení a kontrole primeranosti zaťaženia a voľbe kritéria pre posúdenie neprimeranosti
zaťaženia nepostupoval v súlade so zákonom o elektronických komunikáciách, Smernicou, jej záväzným
výkladom poskytnutým v judikatúre Súdneho dvora EÚ a ani záväzným právnym názorom Najvyššieho
súdu SR.

37. Kritérium podielu na trhu nemohlo byť rozhodujúcim pre vyhodnotenie neprimeraného zaťaženia
podniku najmä z dôvodu, že hodnotí stav na trhu len na základe počtu prípojok, pričom nemalo
žiadnu výpovednú hodnotu ohľadom finančnej stránky, a to tak na strane ziskovosti, resp. výnosov
uvedených prípojok, ako ani po stránke nákladov vynakladaných na zabezpečenie univerzálnej služby a
ich vzájomného pomeru. Z daného kritéria preto nemožno vyvodiť závery žalovaného, že financovanie
univerzálnej služby zo zisku nemohlo zhoršiť konkurencieschopnosť žalobcu, resp. jeho postavenie na
trhu. Takéto tvrdenie bolo na základe uvedeného kritéria úplne neodôvodnené a nepreskúmateľné.

38. Žalobca poukázal na to, že musel na poskytovanie univerzálnej služby vynaložiť nemalé náklady.
Prístup žalovaného bol však v podstate taký, že akákoľvek záťaž je vždy primeraná, pokiaľ je podnik
schopný dosiahnuť zisk. Takýto prístup žalovaného postihoval žalobcu za jeho schopnosť spočívajúcu
v tom, že dokázal dosiahnuť kladný hospodársky výsledok aj pri strate z poskytovania univerzálnej
služby, a to na základe výnosov z iných svojich činností, ktoré s poskytovaním univerzálnej služby
nemali nič spoločné, resp. výnosy z týchto činností nijakým spôsobom neboli generované poskytovaním
univerzálnej služby. Žalovaný vzal do úvahy len kritérium trhový podiel vypočítaný z celkového počtu
pripojených maloobchodných bytových a nebytových zákazníkov a úplne vylúčil zohľadnenie nákladov
na zriadenie pripojenia.

39. Žalovaný sa neriadil ani právnym názorom Najvyššieho súdu SR a jeho pokynom „vybrané
kritéria posúdenia neprimeraného zaťaženia žalobcu podrobne odôvodniť a prihliadnuť aj ku všetkým
podkladom a námietkam predloženým žalobcom, ktoré náležíte vyhodnotí".

40. Podmienka podielu na trhu verejnej pevnej telefónnej služby nižšieho ako 80 %.

41. Žalobca mal za to, že kritérium podielu na trhu bytových a nebytových účastníckych prípojok v
pevnom umiestnení nemôže byť rozhodujúcim pre vyhodnotenie neprimeraného zaťaženia žalobcu.
Ak by aj také kritérium obstálo, žalovaný by teda jeho voľbu náležíte odôvodnil a bolo by ho možné
považovať za zákonné (s čím žalobca nesúhlasil), aj v takom prípade bolo nutné považovať stanovenú
podmienku podielu nižšieho ako 80% na relevantnom trhu pre vznik neprimeraného zaťaženia za
nesprávnu, neobjektívnu, netransparentnú a svojvoľne určenú.

42. Kritérium podielu počtu prípojok na trhu bolo účelovo zvolené a malo len jednu zdanlivú výhodu
- ľahkú formálnu preukázateľnosť, avšak prakticky žiadnu výpovednú hodnotu vo vzťahu k otázke
skutočného zaťaženia žalobcu ako poskytovateľa univerzálnej služby, čím k objektívnemu posúdeniu
primeranosti, resp. neprimeranosti zaťaženia poskytovateľa univerzálnej služby nijako neprispelo. Toto
kritérium nebolo pri posudzovaní neprimeraného zaťaženia správne zvolené najmä preto, že:
a) vôbec nezohľadňovalo celkovú situáciu na trhu,
b) nevypovedalo o ziskovosti žalobcu (výnosy verzus náklady pri poskytovaní služby),
c) bolo stanovené neobjektívne a účelovo, t. j. žalovaný stanovil toto kritérium v čase, kedy mu boli trhové
podiely žalobcu známe niekoľko rokov spätne a to aj za sledované obdobie.

43. Žalobca pokladal napadnuté rozhodnutie za v zjavnom rozpore s princípmi: proporcionality,
nediskriminácie, objektivity a transparentnosti. Mal za to, že jeho schopnosť dočasne financovať
univerzálnu službu nemohla byť postačujúca na určenie jej primeranosti.

44. Možnosť analogického použitia kritéria podľa zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách. V danom
prípade žalobca poukázal na to, že žalovaný argumentoval tým, že kritérium trhového podielu na počte
prípojok nižšieho ako 80% nebolo stanovené objektívne aj preto, že v § 26 ods. 4 až 8 ho používala
aj právna úprava v zákone č. 195/2000 Z. z. a potom žalovaný uplatnil nesprávny právny názor, že na
podmienky poskytovania univerzálnej služby v rokoch 2011 a 2012 možno analogicky uplatňovať a



vykladať ich na základe právnej úpravy účinnej do 31.12.2003. Pritom platnosť a účinnosť tejto právnej
úpravy skončila pred poskytovaním univerzálnej služby v rokoch 2011 a 2012.

45. Nesúlad opatrenia žalovaného so zákonom o elektronických komunikáciách.

46. Žalobca poukázal na to, že obe preskúmavané rozhodnutia sa opierajú aj o § 2 ods. 2
Opatrenia Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky z 09.02.2012, č. 0-28/2012 o úhrade čistých
nákladov, o postupe pri posudzovaní neprimeraného zaťaženia a o zriadení a spravovaní osobitného
účtu univerzálnej služby (ďalej len „opatrenie”). Vychádzajúc zo znenia § 53 súčasného zákona o
elektronických komunikáciách, jeho zmyslu, účelu a cieľa tejto právnej úpravy mal žalobca za to, že
na základe splnomocňovacieho ustanovenia § 54 ods. 7 nebol žalovaný oprávnený opatrením meniť
princípy a podmienky úhrady čistých nákladov na univerzálnu službu, ktoré vyplývajú zo Smernice
a súčasného zákona o elektronických komunikáciách takým spôsobom, že úhradu čistých nákladov
v podstate vopred znemožnia. Napriek tomu, že kritériá posudzovania neprimeraného zaťaženia
stanovené v § 2 ods. 2 opatrenia sú zamerané na zistenie ekonomickej a finančnej situácie poskytovateľa
univerzálnej služby a zistenie jeho podielu na trhu, požiadavka na kumulatívne splnenie pevne
stanovených hodnôt týchto kritérií vopred znemožňuje vytvorenie mechanizmu úhrady čistých nákladov
na univerzálnu službu.

47. Možno odôvodnene predpokladať, a vyplýva to aj z § 50 ods. 5 súčasného zákona o elektronických
komunikáciách, že za poskytovateľa univerzálnej služby bude vždy určený podnik (resp. viacero
podnikov), ktorý má na poskytovanie univerzálnej služby isté finančné a technické predpoklady. Ak
však majú byť opatrením stanovené kritériá pre priznanie kompenzácie splnené kumulatívne, pre
akýkoľvek podnik s dobrým finančným a technickým zázemím je vopred vylúčené priznanie skutočnosti,
že poskytovanie univerzálnej služby by mohlo pre tento podnik predstavovať neprimerané zaťaženie,
a to bez ohľadu na výšku čistých nákladov vynaložených na poskytovanie univerzálnej služby. Určenie
postupu pri hodnotení neprimeraného zaťaženia vo vykonávacom predpise nemôže popierať zmysel,
ciele a účel Smernice a zákonnej úpravy, ktorá by mala túto smernicu transponovať do slovenského
právneho poriadku. Z uvedeného teda vyplýva, že ak zákonná úprava vymedzovala podmienky, za
ktorých vzniká poskytovateľovi univerzálnej služby právo na úhradu nákladov na univerzálnu službu,
nebolo možné toto právo žalobcu dodatočne obmedziť, resp. vylúčiť podzákonnou právnou úpravou (či
už vyhláškou ministerstva alebo opatrením žalovaného), ktorá tieto podmienky „konkretizuje" tak, že
priznanie tohto práva fakticky znemožňuje.

48. Opatrenie tým, ako určuje jednotlivé kritériá posúdenia neprimeraného zaťaženia, reálne
znemožňuje riadnu aktiváciu mechanizmu úhrady čistých nákladov spojených s poskytovaním
univerzálnej služby, v dôsledku čoho je v rozpore s ustanovením § 53 ods. 1 a § 11 súčasného
zákona o elektronických komunikáciách, ktorý je normou vyššej právnej sily a preto s ním opatrenie ako
podzákonný vykonávací predpis nemôže byť v rozpore a ani odporovať jeho účelu a zmyslu. Žalovaný
navyše uplatnil opatrenie retroaktívne na celý rok 2012, t. j. od 01.01.2012, čiže dva mesiace pred jeho
účinnosťou dňa 01.03.2012.

49. Nezohľadnenie použiteľnej rozhodovacej praxe iných európskych regulátorov.

50. Žalobca v správnom konaní opakovane navrhol použitie relevantných kritérií používaných a
akceptovaných v okolitých a porovnateľných členských štátoch EÚ. Žalobca tiež poukázal na to, že
kritérium veľkosti trhového podielu sa pre jeho nevhodnosť v ostatných členských štátoch EÚ nepoužíva,
resp. sa od jeho použitia už v minulosti upustilo. Žalovaný na jednej strane síce zastával kladné
stanovisko k preberaniu vzorových praktík iných členských štátov EÚ, na strane druhej v tomto prípade
a priori odmietol zohľadniť okolnosti vylúčenia alebo uplatnenie určitého kritéria zo skúsenosti a praxe
iných európskych regulátorov bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom vysvetlil dôvod, pre ktorý odmietal
zohľadniť analogické použitie alebo vylúčenie určitého kritéria v podmienkach Slovenskej republiky.

51. Žalobca tiež namietal, že skutkový stav vzatý žalovaným do úvahy pri rozhodovaní bol v rozpore s
administratívnym spisom a nemal v ňom oporu s tým, že žalovaný mal postupovať v konaní v súlade
so zákonom a vziať do úvahy všetky dôkazy bez rozdielu v koho prospech svedčia.



52. Žalobca poukázal na podstatné porušenie ustanovení o konaní s následkom vydania nezákonného
rozhodnutia, pričom išlo o porušenie jeho procesného práva vyjadriť sa nenariadením ústneho
pojednávania v administratívnom konaní konajúcim orgánom verejnej správy, pričom mal za to, že
správny orgán bol povinný nariadiť ústne pojednávanie v prípade, ak sú záujmy účastníkov konania
protichodné (čo bol aj daný prípad) a preto bolo povinnosťou ústne pojednávanie nariadiť.

53. Žalobca v závere žaloby namietal aj porušenie zásady aktívnej súčinnosti účastníkov konania a
správneho orgánu, namietal porušenie svojho práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie
majetku, práva na súdnu a inú právnu ochranu ako aj práva ne prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov.

54. Replikou zo dňa 02.06.2017 žalobca reagoval na vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe a zotrval
na podaných námietkach.
Vyjadrenie žalovaného.

55. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 31.03.2017 a navrhol žalobu ako
nedôvodnú zamietnuť.

56. Na úvod namietol označenie žalovaného v žalobe, kde žalobca označil podľa § 180 ods. 1
zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) ako žalovaného Úrad pre reguláciu
elektronických komunikácií a poštových služieb a uviedol, že tento rozhodol o riadnom opravnom
prostriedku podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu. Podľa § 74 ods. 3 zákona č. 351/2011 Z. z.
„Proti rozhodnutiu úradu podľa odseku 1 možno podať rozklad. O rozklade rozhoduje predseda úradu
na základe návrhu ním zriadenej osobitnej komisie.“ Podľa § 180 ods. 1 SSP: „Žalovaným je orgán
verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo
právnická osoba.“ Vzhľadom na citované ustanovenia právnych predpisov sa žalovaný domnieval, že
ako žalovaný mal byť označený predseda úradu.

57. Ohľadom námietky nesprávneho právneho posúdenia veci - nezohľadnenia právneho názoru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalovaný uviedol, že si je plne vedomí viazanosťou právnym
názorom súdu podľa § 191 ods. 6 SSP a rovnako aj § 250j ods. 7 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) do 30. júna 2016. V súvislosti s predmetným
súdnym prieskumom v tomto konaní mal za to, že táto námietka nebola namieste a poukázal na to, že
viazanosť právnym názorom súdu ako právna povinnosť orgánu verejnej správy, ktorej nerešpektovanie
spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktorá má sama osebe viesť k zrušeniu
nového administratívneho rozhodnutia, vydaného po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia nie je
možné uplatniť voči rozhodnutiam, ktoré ešte neboli predmetom súdneho prieskumu.

58. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutia vo veci úhrady nákladov na univerzálnu službu
už rozhodoval a preskúmaval a on v napadnutom rozhodnutí uviedol, že závery týchto rozhodnutí
boli v oboch v tomto konaní preskúmavaných rozhodnutiach zohľadnené v takej miere, aby v zmysle
zásady materiálnej rovnosti nedošlo k neodôvodneným rozdielom v skutkovo podobných rozhodnutiach
týkajúcich sa úhrady čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby.

59. Poukázal na to, že v prípade rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/24/2011 zo dňa 27.11.2013
bolo konštatovanie Najvyššieho súdu SR zo str. 26, ktoré uviedol žalobca v žalobe, vytrhnuté z kontextu.
Najvyšší súd SR pred tým totiž konštatoval: „Vychádzajúc z ústavnej požiadavky, že každý má právo, aby
sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, nárok na úhradu nákladov na univerzálnu
službu sa posudzuje podľa právnej úpravy účinnej v dobe poskytovania univerzálnej služby. Pokiaľ si
teda žalobca uplatnil nárok na úhradu nákladov za poskytovanie univerzálnej služby za roky 2009 a
2010, bolo potrebné posúdiť tento jeho nárok podľa práva platného v dobe poskytovania predmetnej
univerzálnej služby. Za tohto stavu vo veci najvyššiemu súdu neostávalo nič iné ako sťažnosť, že pokiaľ
žalovaný nepostupoval pri hmotnoprávnom posúdení nároku žalobcu podľa právnej úpravy účinnej v
čase jeho vzniku, došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd
Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého
stupňa podľa § 250j ods. 2 písm. a/ OSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude
povinnosťou správneho orgánu na vec aplikovať správny právny predpis a dôsledne sa vysporiadať aj



s ostatnými námietkami žalobcu. Najvyšší súd v tomto smere poukazuje na závery rozhodnutí NS SR
sp. zn. 5SŽ/35/2011 a sp. zn. 6SŽ/13/2011
60. Najvyšší súd SR síce v rozsudku 6Sž/24/2011 poukázal na závery uvedené v rozsudku Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5Sž/35/2011 zo dňa 19.07.2012 a v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/13/2011
zo dňa 29.02.2012, ale sám sa vysporiadal iba s námietkou žalobcu súvisiacou s nesprávnym právnym
posúdením, ktoré podľa žalobcu spočívalo vtom, že žalovaný neposudzoval nárok na úhradu nákladov
na univerzálnu službu podľa právnej normy účinnej v dobe poskytovania univerzálnej služby, nakoľko
aplikoval na správne konanie vo veci úhrady čistých nákladov vzniknutých pri poskytovaní univerzálnej
služby v rokoch 2009 a 2010 ustanovenia zákona č. 351/2011 Z. z. a opatrenia Telekomunikačného
úradu Slovenskej republiky č. 0-28/2012 zo dňa 09.02.2012 o úhrade čistých nákladov, o postupe pri
posudzovaní neprimeraného zaťaženia a o zriadení a spravovaní osobitného účtu univerzálnej služby
(ďalej len „opatrenie“), ktoré neboli účinné v čase poskytovania univerzálnej služby, za ktorý žalobca
požadoval úhradu vzniknutých čistých nákladov, t. j. v rokoch 2009 a 2010. Túto námietku považoval
za dôvodnú, na jej základe skonštatoval nesprávne právne posúdenie veci, napadnuté rozhodnutie rušil
a vec vrátil úradu na ďalšie konanie. K ostatným námietkam žalobcu však nezaujal žiadne stanovisko.
V správnych konaniach, ktoré predchádzali vydaniu rozsudku 6Sž/13/2011 a rozsudku 5Sž/35/2011
žalovaný postupoval podľa zákona č. 610/2003 Z. z. (ZEK) a Vyhlášky a použil pri posudzovaní nároku
žalobcu odlišné kritériá ako v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozsudku 6Sž/24/2011. Vtom konaní
postupoval žalovaný podľa zákona o elektronických komunikáciách a opatrenia. Vzhľadom na túto
skutočnosť nebolo jednoznačne jasné, ktoré závery vyplývajúce z rozsudku 6Sž/13/2011 a rozsudku
5Sž/35/2011 považoval Najvyšší súd SR pri prieskume rozhodnutia, ktoré vychádzalo z iného právneho
posúdenia veci, za rozhodujúce.

61. Žalovaný v preskúmavaných rozhodnutiach skutkovú a právnu previazanosť meritórnej stránky
správnych konaní za roky 2005-2006, roky 2007-2008 a roky 2009 -2010 nepopieral. Tým, že všetky
vyššie uvedené rozsudky Najvyššieho súdu zaradil do právneho základu prvostupňového rozhodnutia,
pristúpil k aplikácii zásady materiálnej rovnosti, ktorou sledoval to, aby v rámci jeho rozhodovacej činnosti
nedošlo k neodôvodneným rozdielom v skutkovo podobných rozhodnutiach týkajúcich sa úhrady čistých
nákladov vzniknutých pri poskytovaní univerzálnej služby.

62. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na protichodnosť námietok a tvrdení žalobcu, kde tento na jednej
strane sám konštatoval účinnosť novej právnej úpravy od 01.11.2011 a z tohto dôvodu namietal podobnú
rozhodovaciu prax v zmysle zásady materiálnej rovnosti, ale v žalobe vyjadril svoje presvedčenie o
tom: „že právne názory a závery najvyššieho súdu obsiahnuté v rozsudkoch pre roky 2005 a 2006,
2007 a 2008 a 2009 a 2010, sú v plnom rozsahu aplikovateľné aj na správne konanie vo veci žiadosti o
úhradu čistých nákladov za poskytovanie univerzálnej služby v rokoch 2011 a 2012 a to bez ohľadu na
to, že rozhodovacia činnosť žalovaného v tomto správnom konaní predmetom prieskumu v správnom
súdnictve doposiaľ nebola.“. Rozsudky Najvyššieho súdu SR boli však podľa jeho názoru aplikovateľné
a dokonca záväzné pre žalovaného bez ohľadu na to, že boli vydané za účinnosti právnej úpravy platnej
do 31.10.2011.

63. Podľa názoru žalovaného skoršie rozsudky, ktorými sa nerozhodovalo o úhrade čistých nákladov
vzniknutých v súvislosti s poskytovaním univerzálnej služby za roky 2011/2012 nemohli byť pre
neho priamo záväzné. Žalovaný však uviedol, že postupoval primerane so závermi predchádzajúcich
rozsudkov.

64. Žalovaný považoval námietku porušenia zásady zákonnosti (nesprávne právne posúdenie
podmienok pre vznik práva na úhradu nákladov) za neopodstatnenú, nakoľko výklad prezentovaný v
žalobe bol v rozpore so znením Smernice, s cieľmi v nej uvedenými a rovnako aj s ustálenou judikatúrou
Súdneho dvora EÚ.

65. Podľa čl. 1 Smernice jej cieľom je, okrem iného, zaoberať sa okolnosťami, za ktorých sú potreby
koncových užívateľov na trhu dostatočne uspokojené. Tento cieľ má Smernica dosiahnuť tým, že
zakladá práva koncových užívateľov a zodpovedajúce povinnosti podnikov poskytujúcich verejne
prístupné elektronické komunikačné siete a služby. V snahe zabezpečiť poskytovanie univerzálnej
služby, Smernica vymedzuje minimálny súbor služieb špecifickej kvality, ku ktorým musia mať všetci
koncoví užívatelia prístup za prijateľné ceny. Bod 4 preambuly Smernici objasňuje, že zabezpečenie
univerzálnej služby môže zahŕňať poskytovanie niektorej služby za ceny, ktoré sa odchyľujú od cien



vyplývajúcich z bežných trhových podmienok. Tento cieľ teda sleduje primárne napĺňanie verejného
záujmu.

66. Ďalším z cieľov Smernice je podpora účinnej hospodárskej súťaže. Tento cieľ slúži na vyváženie
cieľa verejného záujmu, na ktorom je Smernica postavená. Potreba takéhoto vyvažovania vyplýva zo
samotnej podstaty Smernice.
67. Vyvažovanie cieľa verejného záujmu v snahe predchádzať deformácii hospodárskej súťaže je
základnou premisou čl. 12 a 13 Smernice, ktoré sa zaoberajú kalkuláciou nákladov vynaložených na
poskytovanie univerzálnej služby a ich kompenzáciou na európskej úrovni (proces, ktorý na národnej
úrovni reguluje § 53 zákona č. 351/2011Z. z.). Verejný záujem, si môže vyžadovať, aby boli niektoré
služby poskytované za ceny nezodpovedajúce trhovým podmienkam, a teda značne nižšie, ako si
to účinná hospodárska súťaž vyžaduje. Uloženie takejto povinnosti by mohlo spôsobiť niektorým
menším podnikom značné náklady a obmedziť ich konkurencieschopnosť. Podniky, ktoré nie sú
konkurencieschopné zase značne deformujú účinný priebeh hospodárskej súťaže. Práve preto dáva čl.
12 Smernice národným regulačným orgánom, akým je aj žalovaný, možnosť kalkulovať čisté náklady
za poskytovanie univerzálnej služby, v prípade, že usúdia, že poskytovanie univerzálnej služby môže
predstavovať neprimerané zaťaženie pre podniky. Možnosť kompenzácie nákladov, ktoré podnikom
vzniknú pri poskytovaní univerzálnej služby, je teda logickým opatrením, ktoré sleduje cieľ podpory
účinnej hospodárskej súťaže tým, že predchádza jej potenciálnej deformácii.

68. Avšak, zo znenia čl. 12 a 13 Smernice v žiadnom prípade nevyplýva, že podniky majú právo na
automatickú kompenzáciu čistých nákladov. Práve naopak, Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku zo dňa
6. októbra 2010, vo veci C-389/08 Base NV a i. proti Ministerraad (ďalej len „rozsudok SD C-389/08“),
bod 41 explicitne uvádza, že identifikácia nespravodlivého zaťaženia je nevyhnutným predpokladom na
to, aby došlo k zavedeniu kompenzačného mechanizmu. Rovnaký záver formuloval Súdny dvor EÚ aj
v rozsudku zo 6. októbra 2010 vo veci C-222/08 Európska komisia proti Belgickému kráľovstvu (ďalej
len „rozsudok SD C-222/08“), bod 48.

69. Keďže účelom kompenzácie nákladov vzniknutých pri poskytovaní univerzálnej služby je
predchádzať deformácii hospodárskej súťaže, je neprípustné, aby boli články interpretované spôsobom,
ktorý by viedol k deformácii hospodárskej súťaže z opačnej strany, a to napríklad poskytovaním
kompenzácie všetkých čistých nákladov podnikom, ktoré majú monopolné postavenie na trhu
elektronických komunikácií.

70. Skutočnosť, že automatická kompenzácia čistých nákladov by mohla v istých prípadoch deformovať
hospodársku súťaž jasne vyplýva aj z preambuly k Smernici, ktorej bod 4 preambuly uvádza,
že kompenzácia pre podniky nemusí vyústiť do deformácie hospodárskej súťaže za predpokladu,
že určeným podnikom sa uhradia vyvolané špecifické čisté náklady a za predpokladu, že čisté
nákladové zaťaženie sa uhrádza konkurenčne neutrálnym spôsobom. V praxi žalovaný predpokladá,
že by sa za účelom naplnenia tohto predpokladu vyžadovalo, aby mali v prípade vytvorenia
kompenzačného mechanizmu do neho povinnosť prispievať všetky podniky pôsobiace na relevantnom
telekomunikačnom trhu, a to vrátane samotného poskytovateľa univerzálnej služby. Príspevky do
kompenzačného mechanizmu by pravdepodobne boli v praxi určené proporčne podľa trhových podielov
jednotlivých prispievateľov. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že v prípade priznania kompenzácie
žalobcovi, by tak mohlo dôjsť k paradoxnej situácii, kedy by boli účastníci trhu povinní kompenzovať
takého hráča na trhu (žalobca), ktorý mal v rozhodnom čase vyše 80 % podiel na relevantnom trhu
účastníckych prípojok v pevnom umiestnení. Aj uvedený príklad preukazuje potrebu skúmania, či mohol
byť resp. či aj naozaj bol žalobca poskytovaním univerzálnej služby neprimerane zaťažený.

71. Fakt, že európsky zákonodarca zvolil formuláciu nemusí vyústiť do deformácie hospodárskej súťaže
jasne implikuje, že za niektorých okolností automatická kompenzácia môže deformovať hospodársku
súťaž. Automatická kompenzácia podniku s veľkým trhovým podielom - a to hlavne v prípade, že by sa
na ňu skladali ostatné podniky na trhu elektronických komunikácií v zmysle čl. 13 bodu 1b) Smernice - by
totiž iba posilňovala pozíciu trhového monopolu, oslabovala jeho konkurentov a tým pádom deformovala
hospodársku súťaž.
72. Aby sa predišlo deformovaniu hospodárskej súťaže automatickým priznaním kompenzácie čistých
nákladov, čl. 12 a 13 Smernice, ako aj § 53 zákona č. 351/2011 Z. z., dávajú národným regulačným
orgánom právomoc voľnej úvahy. Na európskej úrovni čl. 12 Smernice podmieňuje kalkuláciu čistých



nákladov teoretickou úvahou, či môže byť podnik neprimerane zaťažený poskytovaním univerzálnej
služby. Článok 13 Smernice podmieňuje zavedenie mechanizmu na kompenzáciu faktickou úvahou,
či, po výpočte čistých nákladov, je podnik naozaj neprimerane zaťažený poskytovaním univerzálnej
služby. Potom na európskej úrovni majú národné regulačné úrady možnosť voľnej úvahy hneď v dvoch
štádiách procesu rozhodovania o kompenzácii. Zároveň európske právo jasne uvádza, že pri výkone
svojej právomoci priznať výšku kompenzácie musia národné regulačné orgány brať do úvahy skutočnosť
neprimeraného zaťaženia.
73. Ak by žalovaný, ako navrhol žalobca, priznal automatickú kompenzáciu čistých nákladov
vynaložených na poskytovanie univerzálnej služby, riskoval by tým deformáciu účinnej hospodárskej
súťaže na slovenskom trhu elektronických komunikácií. Takýmto spôsobom by nesledoval, ale frustroval
cieľ podpory účinnej hospodárskej súťaže. Avšak, automatické priznanie kompenzácie čistých nákladov
nie je nutné, keďže samotný § 53 zákona č. 351/2011 Z. z. dáva žalovanému možnosť voľnej úvahy
v rámci výkonu jeho právomoci rozhodnúť o výške kompenzácie. Napriek tomu, že skutočnosti, ktoré
má žalovaný vziať pri výkone tejto právomoci do úvahy nie sú špecifikované priamo v slovenskom
práve, má povinnosť si svoju právomoc voľnej úvahy interpretovať eurokonformne. Prostredníctvom
eurokonfromného výkladu, dospel k záveru, že pri rozhodovaní o výške kompenzácie straty musí ako
prvé zvážiť, či poskytovanie univerzálnej služby môže predstavovať pre žalobcu neprimerané zaťaženie.
74. Vzhľadom k tomu, že v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uviedol ako jeho právny základ aj
Smernicu a v predmetnom správnom konaní aplikoval eurokonformný výklad, bol povinný na skutočnosti
uvedené vyššie prihliadnuť.

75. Žalovaný konštatoval, že mnohé názory uvedené v žalobe (body 35 až 50) boli v rozpore s
názormi Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozsudku 5Sž/35/2011 na str. 21 a 22 konštatoval: „K námietke
žalobcu, že žalovaný nesprávne podmienil priznanie nároku na úhradu čistých nákladov vynaložených
žalobcom z vlastných zdrojov na poskytnutie univerzálnej služby vo verejnom záujme existenciou
neprimeraného zaťaženia, najvyšší súd v zmysle citovaného ustanovenia § 53 ods. 1 a ods. 2 zákona
č. 610/2003 Z. z., čl. 12. a 13. Smernice univerzálnej služby a rozsudku C-222/08 považuje za potrebné
zdôrazniť, že neprimerané zaťaženie predstavuje podmienku pre vznik nároku na úhradu nákladov na
poskytovanie univerzálnej služby, ktorá skutočnosť bola deklarovaná i v rozsudku ESD C-398/08 tak,
že „z odôvodnenia čl. 21 smernice 2002/22 v tomto ohľade vyplýva, že zákonodarca Spoločenstva
zamýšľal nadviazať mechanizmy náhrady čistých nákladov, ktoré môžu podniku vzniknúť na základe
poskytovania univerzálnej služby, s existenciou nadmerného zaťaženia pre tento podnik. Zákonodarca
spoločenstva, ktorý sa domnieval, že čisté náklady na univerzálnu službu nepredstavujú nevyhnutne
nadmerné zaťaženie pre všetky dotknuté podniky, chcel v tejto súvislosti vylúčiť, aby akékoľvek čisté
náklady na univerzálnu službu automaticky viedli k vzniku práva na náhradu.“ Preto túto námietku
žalobcu najvyšší súd nemohol uznať za relevantnú.“. Samotný žalobca sa na záväzné závery a názory
obsiahnuté v súvisiacom rozsudku Najvyššieho súdu SR odvolával na viacerých miestach žaloby.
Rovnako Najvyšší súd SR v rozsudku 6Sž/13/2011 na str. 24 konštatoval: „Senát najvyššieho súdu
súhlasil s názorom žalovaného, že z právnej úpravy nárokov na úhradu nákladov na univerzálnu službu
vyplýva podmienenosť preukázania (ne)primeraného zaťaženia podniku poskytujúceho univerzálnu
službu. Avšak táto povinnosť správnemu orgánu vyplýva až z právnej úpravy ustanovenej v § 53 ods.
1, 2 účinnej od 1.4.2006.“. Vzhľadom k tomu, že v znení ustanovenia § 53 ods. 1 a 2 zákona č.
610/2003 Z. z. nedošlo v období od 01.04.2006 do 31.12.2010 k zásadnej zmene, z citovanej časti
rozsudku vyplýva, že sám Najvyšší súd SR uznal podmienenosť vzniku práva na úhradu nákladov
na univerzálnu službu posúdením neprimeraného zaťaženia podniku, ktorý túto službu poskytuje. Z
pohľadu správneho konania vo veci posudzovania nároku na úhradu vzniknutých čistých nákladov na
poskytovanie univerzálnej služby je teda preukázané, že prvostupňový orgán bol povinný posudzovať
neprimerané zaťaženie žalobcu za celé obdobie rokov 2011 a 2012.

76. Žalovaný poukázal na stranu 12 a 13 napadnutého rozhodnutia, kde cituje názor Najvyššieho súdu
SR vyjadrený na str. 21 a 22 rozsudku 5Sž/35/2011: „K námietke žalobcu, že žalovaný nesprávne
podmienil priznanie nároku na úhradu čistých nákladov vynaložených žalobcom z vlastných zdrojov
na poskytnutie univerzálnej služby vo verejnom záujme existenciou neprimeraného zaťaženia, najvyšší
súd v zmysle citovaného ustanovenia § 53 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z., článkov
12. a 13. Smernice univerzálnej služby a rozsudku C-222/08 považuje za potrebné zdôrazniť, že
neprimerané zaťaženie predstavuje podmienku pre vznik nároku na úhradu nákladov na poskytovanie
univerzálnej služby, ktorá skutočnosť bola deklarovaná i v rozsudku ESD C-398/08 tak, že „z
odôvodnenia čl. 21 smernice 2002/22 v tomto ohľade vyplýva, že zákonodarca Spoločenstva zamýšľal



nadviazať mechanizmy náhrady čistých nákladov, ktoré môžu podniku vzniknúť na základe poskytovania
univerzálnej služby, s existenciou nadmerného zaťaženia pre tento podnik. Zákonodarca spoločenstva,
ktorý sa domnieval, že čisté náklady na univerzálnu službu nepredstavujú nevyhnutne nadmerné
zaťaženie pre všetky dotknuté podniky, chcel v tejto súvislosti vylúčiť, aby akékoľvek čisté náklady na
univerzálnu službu automaticky viedli k vzniku práva na náhradu. “. Preto túto námietku žalobcu najvyšší
súd nemohol uznať za relevantnú.“ Najvyšší súd SR takto reagoval na námietku žalobcu uvedenú na str.
2 rozsudku 5Sž/35/2011, kde uvádza: „Žalobca vytýkal žalovanému nesprávne právne posúdenie veci s
odkazom na § 53 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z., majúc za to, že podnik poskytujúci univerzálnu službu
má právo na úhradu vynaložených nákladov len za splnenia podmienky, že výnosy za poskytovanie
univerzálnej služby sú nižšie ako náklady preukázateľne potrebné na jej poskytovanie, pretože nie
je zrejmé prečo by mal žalobca financovať z vlastného majetku poskytovanie univerzálnej služby vo
verejnom záujme, ktorej poskytovanie mu nariadil žalovaný.

77. Z vyššie citovaných ustanovení (§ 53 ods. 1, 2) zákona č. 610/2003 Z. z. vôbec nevyplýva Žalovaným
namietaná skutočnosť, že právo podniku na úhradu čistých nákladov je možné iba vtedy, ak poskytovanie
univerzálnej služby je pre podnik neprimeraným zaťažením. Pokiaľ by zákonodarca bol obdobného
názoru ako Žalovaný, t. j. pripúšťal by úhradu nákladov vynaložených na univerzálnu službu iba v
prípade, že by tieto náklady boli neprimeraným zaťažením Žalobcu, tak by to výslovne uviedol v znení
zákona. Zákonodarca namiesto toho v § 53 ods. 1 zákona jednoznačne stanovuje, že podnik poskytujúci
univerzálnu službu má právo na náhradu vynaložených nákladov, ak výnosy z jej poskytovania sú nižšie
ako náklady preukázateľne potrebné na jej poskytovanie.“.

78. Podľa názoru žalovaného z vyjadrení a konštatovaní Najvyššieho súdu SR bolo zrejmé, že nehodnotil
situáciu z pohľadu európskeho práva, ako to žalobca uviedol v žalobe, ale reaguje na námietku
žalobcu vzťahujúcu sa k nesprávnemu podmieneniu priznania nároku na úhradu čistých nákladov na
poskytovanie univerzálnej služby existenciou neprimeraného zaťaženia.

79. Rovnako to bolo aj v prípade názoru Najvyššieho súdu SR vyjadrenom na str. 24 rozsudku
6Sž/13/2011, kde Najvyšší súd SR súhlasil s názorom žalovaného citovaným na str. 6: „V dôvodoch
vyjadrenia žalovaný predovšetkým vyslovil nesúhlas s výkladom ust. § 53 zákona o elektronických
komunikáciách prezentovaným žalobcom, že by poskytovateľ US mal mať nárok na úhradu čistých
nákladov vždy, keď splní zákonnú podmienku - jeho výnosy z vykonávania povinností US sú nižšie
ako náklady preukázateľne potrebné na poskytovanie US. Takýto výklad považoval za nelogický a
nesprávny. Poukázal na to, že ustanovenie § 53 zákona je potrebné vykladať v celistvosti a vo vzájomnej
previazanosti. Uviedol, že poskytovateľovi US vznikne právo na úhradu zistených čistých nákladov
vzniknutých pri vykonávaní povinností US až po splnení všetkých zákonom určených podmienok, tzn.
Poskytovateľ musí spĺňať aj podmienku, že poskytovanie US je pre neho neprimeraným zaťažením.“.

80. Žalovaný tak reagoval na námietku žalobcu, ktorú uviedol Najvyšší súd SR na str. 2 rozsudku
6Sž/13/2011: „Nesprávne právne posúdenie žalobca videl v nesprávnom výklade a aplikácii zákona
o elektronických komunikáciách, pretože žalovaný podmienil nárok na úhradu čistých nákladov
existenciou neprimeraného zaťaženia poskytovateľa univerzálnej služby nákladmi na univerzálnu
službu. S takýmto postupom nesúhlasil, tvrdiac, že nemá oporu v ustanoveniach zákona, pretože zákon
č. 610/20013 Z. z. nielenže nepodmieňuje úhradu nákladov na US tým, že musí ísť o neprimerané
zaťaženie, ale úhrada nákladov na US je explicitne podmienená tým, že náklady žalobcu na US
prevyšujú výnosy z jej poskytovania, a preto ak žalovaný tvrdil, že od posúdenia primeranosti, či
neprimeranosti zaťaženia závisí právo, alebo ako uvádza úrad, nárok na kompenzáciu a na základe
tohto tvrdenia bez ďalšieho odôvodnenia zamietol žiadosť o úhradu čistých nákladov v celom jej
rozsahu, konal v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ktorý právo na úhradu nákladov nedeterminuje
existenciou neprimeraného zaťaženia, spôsobeného poskytovaním US.“.

81. Žalovaný zastával názor, že z vyššie citovaných vyjadrení jednoznačne vyplýva, že Najvyšší
súd SR uznal podmienenosť priznania nároku na úhradu čistých nákladov existenciou neprimeraného
zaťaženia.

82. Žalovaný uviedol, že si bol vedomý, že sa ako správny orgán nemôže dovolávať priameho účinku
Smernice proti žalobcovi. K tejto skutočnosti sa vyjadril aj Najvyšší súd SR v rozsudku 6Sž/13/2011
nasledovne: „Napriek tomu, že smernica 2002/22 v § 12, ktorá bola transponovaná do zákona č.



610/2003 Z. z. od počiatku, ustanovovala podmienenie priznania nákladov na poskytovanie univerzálnej
služby neprimeraným zaťažením, žalovanému správnemu orgánu, ako národnému regulačnému orgánu
neprislúcha oprávnenie dovolávať sa priamej účinnosti smernice.“ Žalovaný preto v rámci konania
na prvom stupni, pristúpil k nepriamej aplikácii smernice, tzv. eurokonformnému výkladu ustanovení
národného práva, ktorý bol do práva EÚ a následne do národného práva zavedený záväznými
rozsudkami Súdneho dvora EÚ vo veci C-14/83, Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land
Nordrhein-Westfalen a C-106/89, Marleasing SA proti La Comercial Internacionál de Alimentacion SA.

83. V súvislosti s použitím priameho účinku je však dôležité poukázať aj na rozsudok Súdneho dvora
EÚ zo 06.10.2015 vo veci C-508/14 Český telekomunikačný úrad proti T-Mobile Czech Republic a. s.,
Vodafone Czech Republic a. s., v ktorom je v jeho výrokovej časti konštatovaný priamy účinok čl. 12
a 13 Smernice. Napriek tomu, že žalovaný sa ako štátny orgán nemôže dovolávať priameho účinku
Smernice, túto možnosť majú ostatní účastníci správneho konania popri žalobcovi zo svojej pozície
podnikov povinných prispievať (skladať sa) na osobitný účet univerzálnej služby v zmysle článku 13
bodu 1b) Smernice. Ak by sa boli účastníci správneho konania priameho účinku Smernice dovolali,
žalovaný by bol - aj bez nutnosti preukazovať a odôvodňovať nepriamy účinok smernice - priamo viazaný
čl. 12 Smernice. Ostatní účastníci konania (napr. viď podanie účastníka konania Energotel, a. s.) sa v
správnom konaní osobitne domáhali použitia inštitútu neprimeraného zaťaženia.

84. Vo vyššie uvedenom rozsudku opísal Súdny dvor EÚ takzvaný „trojuholníkový vzťah“, v danom
prípade teda vzťah operátor 1 - úrad - operátor 2. Ak úrad rozhoduje prípad udelenia kompenzácie za
poskytovanie univerzálnej služby, do konania sú okrem relevantného operátora prizvaní aj iní operátori,
ktorých záujmy môžu byť rozhodnutím úradu ovplyvnené. Za takýchto okolností sa priameho účinku
čl. 12 a 13 Smernice môžu dovolávať práve títo operátori, takzvané tretie strany v konaní. Keďže sa
budú priameho účinku dovolávať voči úradu, a nie inému operátorovi, úrad bude musieť použiť doktrínu
priameho účinku aj napriek tomu, že jej použitím vytvorí povinnosti právnickej osobe. Európsky súdny
dvor sa vyjadril, že za takýchto okolností, rozhodnutie úradu neuvalí na operátora povinnosti, ale bude
na neho mať len negatívny dopad.

85. Žalovaný uviedol, že mal za to, že mal povinnosť interpretovať predmetné ustanovenie zákona o
elektronických komunikáciách vo svetle vtedy platnej úpravy obsiahnutej v Smernici.

86. Súdny dvor EÚ v rozsudku z 10.04.1984 vo veci č. C-14/83, bode 26 formuloval povinnosť
eurokonformného výkladu ako interpretačnú povinnosť vykladať vnútroštátne právo s prihliadnutím na
znenie a účel smernice tak, aby sa dosiahol cieľ stanovený danou smernicou. Táto povinnosť sa vzťahuje
na všetky akty vnútroštátneho práva a obzvlášť tie predpisy, ktoré boli špecificky prijaté za účelom
implementácie európskeho práva do práva národného. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ z 05.10.2004
v spojenej veci č. C-397/01 až C-403/01, bodu 112 táto povinnosť vychádza z právnej domnienky, že
keď členský štát využil možnosť voľnej úvahy pri implementácii aktu Európskej únie, mal v úmysle v
celom rozsahu si splniť povinnosti vyplývajúce zo smernice.

87. Prílohy č. 1 ZEK a č. 5 zákona o elektronických komunukáciách uvádzajú Smernicu v zozname
prebraných právne záväzných aktov Európskej únie. Zároveň § 1 odsek 3 ZEK jasne hovorí, že zákonom
o elektronických komunikáciách preberajú právne záväzky Európskej únie uvedené v už citovanej
prílohe č. 1. Povinnosť eurokonformného výkladu sa teda vzťahuje - obzvlášť, no nie výhradne - na
všetky ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách, keďže boli prijaté za účelom implementácie
európskeho práva.

88. V ďalšom žalovaný upozornil na účelovú nepresnosť tvrdenia žalobcu uvedenom v žalobe. Pojem
neprimerané zaťaženie bol síce vo vyhláške spájaný so zriaďovaním osobitného účtu univerzálnej služby
počas celého obdobia jej účinnosti, ale od 01.04.2006, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 117/2006
Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách, bol tiež
súčasťou ustanovenia § 53 ods. 2 ZEK. Túto skutočnosť konštatoval aj Najvyšší súd SR v rozsudku
6Sž/13/2011 na str. 24: „Senát najvyššieho súdu súhlasil s názorom žalovaného, že z právnej úpravy
nárokov na úhradu nákladov na univerzálnu službu vyplýva podmienenosť preukázania (ne)primeraného
zaťaženia podniku poskytujúceho univerzálnu službu. Avšak táto povinnosť správnemu orgánu vyplýva
až z právnej úpravy ustanovenej v § 53 ods.1, 2 účinnej od 1.4.2006.“.



89. Žalovaný považuje Vyhlášku za relevantnú právnu normu upravujúcu poskytovanie univerzálnej
služby v roku 2011, ktorá dopĺňa právnu úpravu uvedenú v zákone v znení platnom v roku 2011.
90. Podľa § 2 ods. 2 Vyhlášky sa osobitný účet zriaďuje na základe žiadosti podniku poskytujúceho
univerzálnej služby podľa § 50 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách o úhradu čistých
nákladov po posúdení, či poskytovanie univerzálnej služby predstavuje podľa predložených podkladov
pre žiadajúci podnik neprimerané zaťaženie.
91. Žalovaný uviedol, že v správnom konaní nemohol svojvoľne ignorovať ustanovenie právneho
predpisu a musel zabezpečiť jeho vykonanie v stanovenom rozsahu. Uvedené ustanovenie považoval za
dostatočne jasné v tom zmysle, že normotvorca v procese zisťovania, posudzovania a následne možnej
úhrady čistých nákladov považoval za potrebné posúdiť aj skutočnosť, či poskytovanie univerzálnej
služby predstavuje podľa predložených podkladov pre žiadajúci podnik neprimerané zaťaženie, a to od
okamihu účinnosti Vyhlášky. Iný výklad tohto ustanovenia, ktorý by smeroval k absencii toho posúdenia
pred rozhodnutím o kompenzácii čistých nákladov žiadajúcemu podniku, by znamenal jeho nezákonný
postup, t. j. postup contra legem.
92. Takýto postup by zároveň znamenal nepriamy negatívny zásah do práv podnikov, ktoré by boli
následne povinné prispievať (skladať sa) na osobitný účet univerzálnej služby. Tieto podniky fakticky
preplatia poskytovateľovi univerzálnej služby podstatnú časť čistých nákladov podľa § 54 ods. 1
ZEK. Vyššie uvedené ustanovenie Vyhlášky žalovaný nepovažoval za rozporné s ustanoveniami ZEK
účinnými v roku 2011, ale za doplňujúce a spresňujúce procesný postup úradu v predmetnom konaní
vtom zmysle, v akom bola Vyhláška ako vykonávací predpis k ZEK vydaná.
93. Žalovaný uviedol, že hodnotenie, či formulácia zákonného splnomocňujúceho ustanovenia v znení
„podrobnosti o univerzálnej službe“ je z hľadiska ústavných a legislatívnych princípov neprípustné široká,
a nebolo v jeho kompetencii, keďže nebol autorom ani zákona o elektronických komunikáciách, ani
Vyhlášky. Rovnako mu ani neprináleží posudzovať súlad Vyhlášky, ako všeobecne záväzného právneho
predpisu ministerstva s Ústavou SR. Pokiaľ je žalovanému známe, počas obdobia účinnosti vyhlášky,
teda od 15.09.2004 do 31.10.2011, žiadny zo subjektov oprávnených podľa ČI. 130 ods. 1 Ústavy SR
nepodal na Ústavnom súde SR návrh vo veci súladu právneho predpisu podľa ČI. 125 ods. 1 písm. b)
Ústavy SR.
94. Podľa názoru žalovaného bolo odôvodnenie výberu kritéria pre rok 2011 v prvostupňovom rozhodnutí
na posúdenie možnosti neprimeraného zaťaženie jasné, zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené
a žalobca v žalobe bližšie nešpecifikoval, v čom podľa jeho názoru spočívala nezrozumiteľnosť
odôvodnenia.

95. Ústrednou námietkou žalobcu k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu veci bolo, že žalovaný
nepristúpil k výpočtu čistých nákladov, pričom tvrdil, že bol povinný čisté náklady vypočítať.

96. Žalovaný nesúhlasil s právnym názorom žalobcu o jeho a priori povinnosti vypočítať čisté náklady.
Základným predpokladom pre identifikáciu povinností žalovaného je znenie a výklad príslušných
právnych noriem, pričom v administratívnom konaní vychádzal z príslušných ustanovení ZEK a zákona
o elektronických komunikáciách, vyhlášky, opatrenia a článkov 12 a 13 Smernice, judikatúry Súdneho
dvora EÚ a aj rozsudkov Najvyššieho súdu SR 5Sž/35/2011 a 6Sž/13/2011.

97. Uviedol, že pri výklade jednotlivých ustanovení platnej právnej úpravy sa musel riadiť svojou
povinnosťou vykladať vnútroštátne právo s prihliadnutím na znenie a účel relevantnej európskej
smernice tak, aby sa dosiahol cieľ stanovený danou Smernicou. Vyvažovanie dvoch základných cieľov
Smernice, a to podpory verejného záujmu na jednej strane a účinnej hospodárskej súťaže na strane
druhej, je základnou premisou čl. 12 a 13 Smernice. V záujme dosiahnutia rovnováhy medzi týmito
dvoma cieľmi, zastával názor, že dvojfázovosť procesu vyhodnocovania neprimeraného zaťaženia
poskytovateľa univerzálnej služby vyplýva zo znenia čl. 12 a 13 Smernice a za účelom dosiahnutia
cieľov Smernice ju bol povinný aplikovať pri interpretácií príslušných ustanovení národného práva.

98. Konkrétne z článkov 12 a 13 Smernice jednoznačne vyplývala nasledovná dvojfázovosť:
i. Smernica v čl. 12 najskôr výslovne uvádza, že žalovaný vyhodnotí, či poskytovateľ univerzálnej služby
môže byť neprimerane zaťažený („fáza 1“).
Povinnosť vypočítať čisté náklady je v zmysle vyššie uvedeného článku jednoznačne a zreteľne
podmienená zistením, že poskytovateľ univerzálnej služby môže byť poskytovaním univerzálnej služby
neprimerane zaťažený.



ii. Následne, v zmysle čl. 13 Smernice, je regulačný orgán povinný na základe vypočítaných čistých
nákladov na univerzálnu službu zistiť, či je poskytovateľ univerzálnej služby skutočne neprimerane
zaťažený („fáza 2“).

99. Na základe vyššie uvedených skutočností bol žalovaný toho názoru, že proces identifikácie
neprimeraného zaťaženia je v zmysle čl. 12 a 13 Smernice zložený z dvoch na seba nadväzujúcich
krokov (fáza 1, fáza 2).

100. V prvej fáze bolo potrebné vyhodnotiť možnosť, či môže byť poskytovateľ neprimerane zaťažený.
Až v prípade kladnej odpovede bol povinný vypočítať čisté náklady na univerzálnu službu a na základe
nich rozhodnúť, či k neprimeranému zaťaženiu skutočne prišlo.

101. Prihliadajúc na povinnosť vykladať § 53 ZEK a aj zákona o elektronických komunikáciách
eurokonformne považoval žalovaný svoj postup v konaní za zákonný.

102. Prvostupňový orgán v súlade s vyššie uvedeným procesom posudzovania neprimeraného
zaťaženia najskôr (t. j. ešte pred výpočtom čistých nákladov) skúmal, či pre žalobcu mohlo poskytovanie
univerzálnej služby predstavovať neprimerané zaťaženie.

103. Na vyhodnotenie tejto otázky použil prvostupňový orgán za rok 2011 kritérium podielu na trhu.
Výber a vhodnosť tohto kritéria prvostupňový orgán riadne zdôvodnil. Pre vyhodnotenie situácie v roku
2012 žalovaný aplikoval kritériá ustanovené opatrením a aj v tomto prípade svoj postup odôvodnil.

104. Na základe riadneho a podrobne odôvodneného postupu dospel v prvostupňovom konaní k záveru,
že poskytovanie univerzálnej služby pre žalobcu nemohlo predstavovať neprimerané zaťaženie.

105. Na základe vyššie uvedeného záveru prvostupňového orgánu tak nebola splnená základná a jediná
právna podmienka, ktorá bola rozhodná pre ďalší postup spočívajúci v povinnosti vypočítať čisté náklady.
Z tohto dôvodu bol jeho postup, kedy nepristúpil k výpočtu čistých nákladov plne v súlade so zákonom
o elektronických komunikáciách, Vyhláškou, článkami 12 a 13 Smernice, judikatúrou Súdneho dvora
EÚ, ako aj ďalším súvisiacim rozsudkom, ktorý požadoval výpočet čistých nákladov vynaložených na
poskytovanie univerzálnej služby až pred posúdením, či je poskytovateľ neprimerane zaťažený, t. j. pred
posúdením v rámci „fázy 2“.

106. Dvojfázovosť vyhodnocovania neprimeranosti zaťaženia mala oporu aj v judikatúre Súdneho dvora
EÚ, ktorý v rozsudku C-389/08 v bode 36 uviedol: „Treba konštatovať, že hoci ustanovenia článku 12
ods. 1 druhého pod odseku, ako aj prílohy IV smernice 2002/22 obsahujú pravidlá, podľa ktorých treba
vypočítať čisté náklady na poskytovanie univerzálnej služby, pokiaľ národné regulačné orgány usúdili,
že jej poskytovanie môže predstavovať nespravodlivé zaťaženie, ani z tohto článku 12 ods. 1, ani z
nijakého iného ustanovenia tejto smernice nevyplýva, že by zákonodarca Spoločenstva mal v úmysle
sám stanoviť podmienky, za ktorých sa uvedené orgány majú už vopred domnievať, že poskytovanie
tejto služby môže predstavovať také nespravodlivé zaťaženie.“ Anglické znenie citovaného bodu pritom
na „fázu 1“ odkazuje ako na tzv. „preliminary matter, t. j. voľným prekladom ako „predbežnú otázku“,
ktorá predchádza výpočtu čistých nákladov.

107. Podľa vyššie citovaného rozsudku bolo konštatované, že regulačný orgán je povinný vypočítať čisté
náklady až keď zistí, že poskytovanie univerzálnej služby mohlo pre podnik predstavovať neprimerané
zaťaženie.

108. Rovnaké závery o dvojfázovosti posudzovania neprimeraného zaťaženia konštatoval Súdny dvor
EÚ aj v rozsudku C-222/08 v bodoch 43 a 44.

109. Citované ustanovenie rozsudkov Súdneho dvora EÚ potvrdzuje podmienenosť výpočtu čistých
nákladov práve zistením, že poskytovanie univerzálnej služby môže pre jej poskytovateľa byť
neprimeraným zaťažením. Súdny dvor EÚ taktiež v citovanom bode potvrdil, že v žiadnom ustanovení
Smernice neboli stanovené podmienky na kritérium, podľa ktorého by boli národné regulačné orgány
povinné skúmať možnosť existencie neprimeraného zaťaženia.



110. Taktiež Najvyšší súd SR v rozsudku 5Sž/35/2011 potvrdil dvojfázovosť procesu vyhodnocovania
neprimeraného zaťaženia: „Najvyšší súd vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 53 ods. 2 a 3 zákona
610/2003 Z. z. a opätovne z čl. 12 a či. 13 Smernice, uvádza, že k výpočtu čistých nákladov dochádza
potom, keď úrad na základe kritérií posúdi, či by mohlo dôjsť k neprimeranému zaťaženiu. Následne, ak
k takému záveru dospeje, čisté náklady je povinný vypočítať.

111. Na základe vyššie uvedených názorov žalovaný uviedol, že až v situácii, keď národný regulačný
orgán v rámci „fázy 1“ dospeje k záveru, že poskytovanie univerzálnej služby môže byť pre konkrétny
podnik neprimeraným zaťažením, je regulačný orgán povinný podľa ustanovení článku 12 ods. 1
druhého pod-odseku smernice vypočítať čisté náklady. Po ich výpočte pristupuje k „fáze 2“, t. j. k
vyhodnoteniu, či je konkrétny podnik skutočne neprimerane zaťažený.
112. V neposlednom rade však záver, že ku kompenzácii čistých nákladov na univerzálnu službu nemôže
dôjsť bez preukázania existencie neprimeraného zaťaženia jednoznačne vyplýva aj z platného znenia
článkov 12 a 13 Smernice.
113. Smernica zároveň obsahuje aj možnosť nevyhovenia žiadosti o úhradu čistých nákladov na
univerzálnu službu, a to bez potreby výpočtu čistých nákladov na univerzálnu službu. K takémuto
nevyhoveniu žiadosti môže dôjsť v zmysle čl. 12 Smernice v situácii, ak národný regulátor už v
rámci vyhodnotenia „fázy 1“ usúdi, že poskytovanie univerzálnej služby nemôže predstavovať pre
poskytovateľa univerzálnej služby neprimerané zaťaženie.
114. Vyššie uvedené je zároveň v súlade s logikou, účelom a cieľmi Smernice. Keďže účelom
kompenzácie nákladov vzniknutých pri poskytovaní univerzálnej služby je predchádzať deformácii
hospodárskej súťaže, je logické, že pri posudzovaní neprimeraného zaťaženia dôjde najskôr k
posúdeniu, či poskytovanie univerzálnej služby vôbec pre podnik môže predstavovať neprimerané
zaťaženie. V prípadoch, v ktorých má podnik silné dominantné postavenie je tak v zmysle Smernice
možné už vo „fáze 1“ skonštatovať, že k neprimeranému zaťaženiu ani nemohlo dôjsť. K takémuto záveru
(na základe riadne zvoleného a odôvodneného kritéria a postupu jeho vyhodnotenia) dospel aj žalovaný
v danom prípade, kde v rozhodnom období predstavoval trhový podiel žalobcu vyše 84% účastníckych
prípojok na relevantnom trhu č. 1 (prístup k verejnej telefónnej sieti v pevnom umiestnení pre bytových
a nebytových zákazníkov) za rok 2011.
115. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že judikatúra Súdneho dvora EÚ nevylučuje možnosť, aby k
nepriznaniu kompenzácie čistých nákladov na univerzálnu službu došlo aj bez výpočtu čistých nákladov.
Takúto situáciu totiž predpokladá priamo znenie čl. 12 Smernice.
116. Žalovaný upozornil, že kontext všetkých citovaných vyjadrení Najvyššieho súdu SR aj Súdneho
dvora EÚ je odlišný od kontextu, v ktorom rozhodol. Citované autority sa totiž vyjadrovali výlučne k
nutnosti výpočtu čistých nákladov pre účely vyhodnotenia „fázy 2“, t. j. vyhodnotenia, či poskytovanie
univerzálnej služby pre podnik skutočne predstavuje neprimerané zaťaženie.
117. Žalovaný súhlasil so žalobcom, že Najvyšší súd SR aj Súdny dvor EÚ podmieňujú priznanie
kompenzácie čistých nákladov práve ich výpočtom. Ako však bolo žalovaným dôsledne odôvodnené
vyššie, opačne rovnaký záver neplatí.

118. K nepriznaniu kompenzácie môže dôjsť ešte v rámci fázy 1, teda po vyhodnotení, že poskytovateľ
univerzálnej služby nemôže byť neprimerane zaťažený nákladmi na univerzálnu službu, a teda ešte pred
vypočítaním čistých nákladov na univerzálnu službu a posunom vyhodnocovania do fázy 2.
119. Žalovaný bol názoru, že dôsledne dodržal svoju povinnosť vychádzať z právnej úpravy uvedenej
v § 53 zákona o elektronických komunikáciách a v článku 12 a 13 Smernice (práve táto obsahuje
dvojfázový proces vyhodnocovania neprimeraného zaťaženia), ktorú mu „nepriamo“ uložil ďalší súvisiaci
rozsudok. Zároveň ani neporušil povinnosť vypočítať čisté náklady, keďže táto povinnosť je znením čl.
12 a 13 Smernice, ako aj znením rozhodných častí rozsudku naviazaná až na štádium posudzovania,
či k neprimeranému zaťaženiu podniku skutočne došlo (t. j. na fázu 2 posudzovania neprimeraného
zaťaženia, ku ktorej v konaní nedošlo z dôvodu jej podmienenosti kladným výsledkom testu obsiahnutým
vo „fáze 1“).
120. Žalovaný uviedol, že pri voľbe kritéria pre posúdenie neprimeraného zaťaženia počas fázy 1, ktorej
cieľom je vyhodnotenie, či žalobca mohol byť poskytovaním univerzálnej služby neprimerane zaťažený,
vychádzal okrem iného aj zo správy Orgánu európskych regulátorov pre elektronické komunikácie
(BEREC-Body of European Regulators for Electronic Communications). Ten vo svojej správe z júna
2010 „Report on Universal Service-reflections for the future“ v odseku 2.2.2. „Assessment of the unfair
burden“ (ďalej len „správa BEREC“) uvádza: „Aj napriek tomu, že existencia neprimeranej záťaže je
všeobecne uznávaná ako jedna zo základných požiadaviek pre zriadenie mechanizmu financovania,



nejestvuje spoločná (jednoznačná) definícia tohto pojmu. Vo väčšine prípadov národné regulačné
orgány rozhodujú podľa svojho uváženia, či je podnik vystavený neprimeranej záťaži. Vyhodnocujú to
prevažne na základe kritérií, ktoré sa týkajú podmienok na trhu a úrovne konkurencie na trhu, ako
napríklad:
• náklady a výnosy,
• objem prevádzky,
• počet účastníkov,
• finančné postavenie podnikov,
• podiel na trhu - v mnohých krajinách poskytovanie US nie je považované za
neprimerané zaťaženie, pokiaľ podiel tržieb podniku určeného na
poskytovanie US na trhu prístupu k verejnej telefónnej sieti v pevnom
umiestnení prevyšuje 80 %, atď.“

121. Žalovaný uviedol, že tento záver citoval v prvostupňovom rozhodnutí. Aj na základe citovanej správy
sa rozhodol pre ukazovateľ, ktorý zohľadňoval trhový podiel na maloobchodnom trhu prístupu k verejnej
telefónnej sieti v pevnom umiestnení pre bytových a nebytových zákazníkov, aby zistil, aké postavenie
mal žalovaný na tomto trhu v čase poskytovania univerzálnej služby v roku 2011. Potom na str. 30 a
31 prvostupňového rozhodnutia konštatoval, že: „Všeobecne z ekonomickej praxe je preukázané, že
najväčšiu váhu pri dosahovaní dlhodobého zisku má práve dosahovaný trhový podiel. Čím vyšší je podiel
na trhu, tým vyššia je rentabilita (ziskovosť, výnosnosť, miera návratnosti - rate of return) z ľubovoľnej
podnikateľskej činnosti. Keďže korelačná závislosť medzi podielom na trhu a ziskovosťou (resp. tržbami)
je veľmi tesná, je oprávnené predpokladať, že ziskovosť je primerane ovplyvnená trhovým podielom.“

122. Žalovaný uviedol, že ako vyplýva z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, vzal pri výpočte
podielu do úvahy aj skutočnosť, že žalobca bol v posudzovanom období poskytovateľom univerzálnej
služby a vyčíslil podiel na trhu aj so započítaním prípojok zriadených za účelom poskytovania
univerzálnej služby, pričom podiel žalovaného bol stále nad 80%. Vyhodnotením kritéria žalovaný dospel
k záveru, že žalobca mal také postavenie na relevantnom trhu, že poskytovanie univerzálnej služby
nemohlo zhoršiť jeho konkurencieschopnosť, tzn. postavenie na trhu a náklady na univerzálnu službu
nepredstavovali pre neho neprimerané zaťaženie.

123. Poukázal na to, že prvostupňový orgán vo svojom rozhodnutí predložil dva grafy, ktoré preukazovali
neexistenciu neprimeraného zaťaženia na strane žalobcu. Zdrojom bol dokument, ktorý zaslala
spoločnosť Orange Slovensko, v pripomienkach dňa 30.06.2015. V závere sa uvádza: „Spoločnosť ST
mala postavenie lídra na trhu pevného pripojenia, a teda konkurencia sa musela naopak snažiť udržať si
svoj podiel na trhu. V prípade, ak by prišlo ku kompenzácii, podniky, ktoré budú nútené spolufinancovať
náklady poskytovateľa US, budú neprimerane znevýhodnené. Poskytovateľ mal v rokoch 2005 a 2006
také silné postavenie na trhu, ktoré mu umožňovalo financovať náklady vznikajúce z poskytovania US
bez toho, aby sa výrazne zmenilo jeho postavenie na trhu a stal sa menej konkurencieschopný bez
možnosti smerovať zisk do investícií a rozvoja."

124. Žalovaný nepovažoval žalobnú námietku, podľa ktorej nepriznanie žiadnej kompenzácie žalobcovi
nepochybne predstavuje nezákonné rozhodnutie za dôvodnú a relevantnú. Ako už bolo konštatované
v prvostupňovom rozhodnutí, úhrada čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní univerzálnej služby
nenastáva automaticky po podaní žiadosti poskytovateľom univerzálnej služby, ale iba v prípade, že
tieto náklady predstavujú pre neho neprimerané zaťaženie. K námietke žalobcu súvisiacej s nepriznaním
kompenzácie poskytovateľovi univerzálnej služby ako zásahom do jeho ústavných práv na ochranu jeho
vlastníckeho práva sa už vyjadril aj Najvyšší súd SR. V rozsudku 5Sž/35/2011: „K námietke žalobcu na
obmedzenie jeho vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky najvyšší súd uvádza,
že pokiaľ by došlo k neprimeranému zaťaženiu, tak potom nie je možné, aby uvedené náklady pripadli
iba na ťarchu žalobcu.“ Najvyšší súd SR tu v súlade s konceptom právnej úpravy EÚ a aj slovenskej
právnej úpravy jasne vyjadril, že neprimerané zaťaženie predstavuje podmienku pre vznik nároku na
úhradu nákladov na poskytovanie univerzálnej služby, a teda že kompenzáciu nákladov nemožno priznať
automaticky, a to ani s ohľadom na nárokovanú vynaloženú čiastku.

125. Žalovaný tiež uviedol, že v zmysle čl. 12 Smernice ako aj v zmysle judikatúry Súdneho dvora
EÚ (napr. bod 36 rozsudku C-389/08 ) je regulačným orgánom poskytnutá diskrečná právomoc na
voľbu kritéria pre vyhodnotenie, či poskytovanie univerzálnej služby môže alebo nemôže pre podnik



predstavovať neprimerané zaťaženie (t. j. vyhodnotenie „fázy 1“). Na základe spisového materiálu bolo
zrejmé, že v rozhodnom období (rok 2011) bol trhový podiel žalobcu nad hranicou 80 %. Žalovaný
konštatoval, že jeho prijatý záver odôvodnení v napadnutom rozhodnutí, bol aj v súlade s praxou
ostatných regulátorov. Materiálne podmienky pre vznik nároku žalobcu na úhradu čistých nákladov mu
nevznikli. Námietky žalobcu o tom, aké má alebo nemá byť ním zvolené kritérium pre vyhodnotenie
neprimeranosti zaťaženia (v tomto štádiu kritérium pre „fázu 1“), aký trh pritom má alebo nemá zvoliť
resp. zadefinovať a ako zadefinoval rozhodný podiel na tomto trhu sú z pohľadu žalovaného snahou
žalobcu o formálne napadnutie legitímnych záverov úradu v situácii, kedy materiálne podmienky na
kompenzáciu čistých nákladov nevznikli.

126. Žalovaný poznamenal, že kritérium podielu na trhu nezohľadňuje iba izolovanú situáciu vo vnútri
dotknutého podniku, ale odráža jeho postavenie vo vzájomnom postavení vo vzťahu k iným subjektom
v prostredí hospodárskej súťaže. Iba takto definované kritérium je spôsobilé objektívne preukázať
nielen vplyv na dotknutý subjekt z hľadiska jeho autonómnej schopnosti dlhodobo poskytovať službu vo
všeobecnom verejnom záujme (univerzálnu službu), ale takisto určiť mieru vplyvu takto poskytovanej
služby na to, akým spôsobom je dotknutá jeho schopnosť zotrvať a úspešne pôsobiť v relevantnom
konkurenčnom prostredí.

127. Ohľadom námietok smerujúcich k voľbe kritéria pre posúdenie ne/primeranosti zaťaženia v
dôsledku poskytovania univerzálnej služby a jeho aplikácii v predmetnom správnom konaní, žalovaný
uviedol, že zvolil pre posúdenie neprimeranosti zaťaženia podniku kritérium podielu bytových a
nebytových účastníckych prípojok v pevnom umiestnení žalobcu na celkovom počte účastníckych
prípojok v pevnom umiestnení.

128. Podľa názoru žalovaného, kompenzácia čistých nákladov má predstavovať mechanizmus
spravodlivej odplaty za poskytnutie služby vo všeobecnom záujme a zohľadňujúc skutočnosť, že tento
mechanizmus explicitne počíta s presunom časti finančného zaťaženia na subjekty, ktoré sú spravidla
v priamom konkurenčnom postavení voči podniku, v prospech ktorého má byť mechanizmus úhrady
realizovaný, je de facto nevyhnutné skúmať situáciu na relevantnom trhu. Uvedenému zodpovedala aj
požiadavka Smernice na to, aby prípadná realizácia kompenzačného mechanizmu mala čo najmenší
vplyv na súťažné prostredie.

129. Žalovaný poukázal na prvostupňové rozhodnutie, kde bolo uvedené: „Spoločnosť ST mala
postavenie lídra na trhu pevného pripojenia, a teda konkurencia sa musela naopak snažiť udržať si
svoj podiel na trhu. V prípade, ak by prišlo ku kompenzácii, podniky, ktoré budú nútené spolufinancovať
náklady poskytovateľa US, budú neprimerane zvýhodnené-?- Poskytovateľ mal v rokoch 2011 a 2012
také silné postavenie na trhu, ktoré mu umožňovalo financovať náklady vznikajúce z poskytovania US
bez toho, aby sa výrazne zmenilo jeho postavenie na trhu a stal sa menej konkurencieschopný bez
možnosti smerovať zisk do investícií a rozvoja.“.

130. Žalovaný poukázal na § 32 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého je správny orgán povinný
zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.
Podľa ods. 2 § 32 Správneho poriadku podkladom pre rozhodnutie sú okrem iného aj skutočnosti známe
správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Žalovaný preto využil v čase rozhodovania ako podklad
skutočnosť, ktorá mu bola známa. Žalobca síce namieta, že tento zdroj údajov neexistoval v čase
poskytovania univerzálnej služby v rokoch 2011-2012, ale nepredložil žiadny dôkaz, že použitý údaj nie
je pravdivý a že keby bol žalovaný pristúpil k zisťovaniu údajov v čase poskytovania univerzálnej služby
v rokoch 2011 a 2012, boli by údaje iné a mali by tak vplyv na zistenie skutkového stavu a teda aj na
výsledok prvostupňového rozhodnutia.

131. Žalovaný uviedol, že v žiadnej časti napadnutého rozhodnutia neuplatnil právnu úpravu, ktorej
platnosť sa skončila pred vznikom právnych vzťahov a nárokov z nich plynúcich.

132. Poukázaním na predchádzajúcu právnu úpravu a v nej stanovený podiel nižší ako 80% žalovaný
neuplatnil právnu úpravu, ktorej platnosť a účinnosť sa skončila pred vznikom právnych vzťahov a
nárokov z nich plynúcich. Žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí odôvodnil použitie kritéria podiel
bytových a nebytových účastníckych prípojok v pevnom umiestnení spoločnosti ST na celkovom počte
účastníckych prípojok v pevnom umiestnení a jeho vyhodnotenie, pričom sa odvolával aj na správu



Orgánu európskych regulátorov pre elektronické komunikácie z júna 2010 „Report on Universal Service-
reflections for the future“. Ten v prieskume už priamo uvádza použitie 80% -nej hranice trhového podielu
ako jedného z najpoužívanejších kritérií.

133. Žalovaný uviedol, že nakoľko kompetencie upravené v ustanovení § 6 ods. 3 zákona o
elektronických komunikáciách neobsahujú vo vzťahu k nemu oprávnenie alebo povinnosť posudzovať
súlad vykonávacieho právneho predpisu so zákonom o elektronických komunikáciách, a príslušne
orgány, ktoré túto právomoc majú, takýto rozpor nekonštatovali, v správnom konaní nemohol svojvoľne
ignorovať ustanovenia tohto právneho predpisu a musel zabezpečiť jeho vykonanie v stanovenom
rozsahu. Ustanovenia opatrenia považoval za doplňujúce a spresňujúce jeho procesný postup v
predmetnom konaní v tom zmysle, v akom bola opatrenie ako vykonávací predpis k zákonu o
elektronických komunikáciách vydané.

134. V tejto súvislosti sa poukázal na to, že sa žalobca v roku 2013 obrátil na Krajskú prokuratúru
Bratislava s podnetom, v ktorom namietala nesúlad opatrenia, konkrétne jeho § 2 ods. 2 so zákonom o
elektronických komunikáciách. Konanie bolo vedené pod spis. zn. Kd 460/13. Krajská prokuratúra sa s
názorom a tvrdeniami žalobcu nestotožnila a konanie o proteste prokurátora nezačala.

135. Žalovaný poukázal na to, že rozhodovacou praxou iných európskych regulátorov sa v konaní
osobitne zaoberal. V prvostupňovom rozhodnutí zohľadnil správu BEREC týkajúcu sa prístupov
jednotlivých regulátorov k vyhodnocovaniu neprimeraného zaťaženia. BEREC pritom predstavuje
práve platformu pre výmenu informácií a skúseností národných regulátorov pri aplikácii regulácie
elektronických komunikácií. V prvostupňovom rozhodnutí citovaná a zohľadňovaná správa BEREC
zároveň predstavuje kompiláciu dovtedajšej praxe jednotlivých regulátorov.

136. Žalovaný zastával názor, že v prípade, ak boli kritériá pre posudzovanie neprimeraného zaťaženia
stanovené platným právnym predpisom, musel v súlade s ČI. 2 ods. 2 Ústavy SR podľa neho postupovať
a nemôže od jeho aplikácie upustiť na základe námietky že „toto kritérium nie je veľmi používaným
nástrojom posudzovania neprimeraného zaťaženia v praxi členských štátov Európskej únie“.

137. Ohľadom vznesenej námietky rozporu skutkového stavu s obsahom administratívneho spisu,
žalovaný mal za to, že takéto konštatovanie žalobcu uvedené v žalobe nebolo ničím podložené a preto
túto námietku nepovažoval za relevantnú.

138. Žalovaný zotrval na názore vyjadrenom v napadnutom rozhodnutí ako aj v prvostupňovom
rozhodnutí, že nebol dôvod pre nariadenie ústneho pojednávania. Zákon o elektronických
komunikáciách ako osobitný zákon vo vzťahu k Správnemu poriadku nestanovoval povinné nariadenie
ústneho pojednávania, ktorého cieľom je predovšetkým zistiť skutočný stav veci. Žalovaný uviedol,
že mal dostatočné množstvo písomných podkladov pre jeho zistenie. Údaje v podkladoch predkladal
samotný žalobca, či už na jeho žiadosť alebo v rámci rôznych vyjadrení predkladal vlastné návrhy.
Povaha prejednávanej veci nebránila tomu, aby žalobca predkladal svoje návrhy v písomnej forme,
rovnako predkladanie písomných návrhov v ničom neobmedzilo právo žalobcu vyjadriť sa. Zároveň bol
názoru, že žalobcom navrhovaný obsah ústneho pojednávania by ani neprispel k objasneniu veci a
zisteniu skutočného stavu veci, nakoľko aplikácia právnych noriem pri posudzovaní nároku žalobcu a
pri postupe žalovaného a rovnako procesné postupy v správnom konaní ani nemôžu byť predmetom
ústneho pojednávania, či dokazovania v správnom konaní. Procesné postupy v správnom konaní sú
dané Správnym poriadkom, prípadne osobitnými právnymi predpismi a s ich aplikáciou sa príslušný
správny orgán musí vysporiadať v odôvodnení rozhodnutia, čo v danej veci aj urobil. Pokiaľ účastník
správneho konania s postupom správneho orgánu nesúhlasí, môže ho namietať podaním opravného
prostriedku proti konkrétnemu rozhodnutiu. Žalobca mal možnosť navrhovať dôkazy aj v písomnej forme,
pričom v žiadnej zo svojich žiadostí o nariadenie ústneho pojednávania nenavrhoval konkrétne nové
dôkazy či podklady. Pokiaľ mal žalobca za to, že rozsah a spôsob dokazovania nie je dostatočný, mohol
vykonanie nových dôkazov navrhnúť priamo a nie neurčito špecifikovať, že v danom stave správneho
konania je nariadenie ústneho pojednávania, ktorého predmetom má byť rozsah a spôsob ďalšieho
dokazovania, ak je vôbec potrebné, najúčelnejšou a najhospodárnejšou formou dokazovania, ktorá
prispeje k objasneniu skutočností potrebných pre rozhodnutie.



139. Poukázal na to, že účastník administratívneho konania nemá na nariadenie ústneho pojednávania
nárok, ak to neustanovuje osobitný zákon. Keďže zákon o elektronických komunikáciách povinné
nariadenie ústneho pojednávania neustanovuje, nemal ani on zákonnú povinnosť ústne pojednávanie
nariadiť. V tomto smere bola relevantná len povinnosť uviesť v odôvodnení rozhodnutia, ako sa
vysporiadal s návrhom žalobcu a prečo nepovažoval nariadenie ústneho pojednávania za nevyhnutné,
čo tento aj urobil.

140. Žalovaný odmietol porušenie zásady aktívnej súčinnosti žalobcom. Uviedol, že vždy umožnil
žalobcovi realizáciu práva nazerania do spisov v súlade s § 23 Správneho poriadku, ktoré predstavuje
konkretizáciu zásady aktívnej súčinnosti. Podklady sa do spisu zakladali v takom poradí, v akom na
za sebou časovo nasledovali. Žalobcovi sa potom predložil kompletný spis k danému dňu nazerania
do spisu a teda k danému dňu mal možnosť oboznámiť sa s jeho obsahom a teda aj s podkladom
rozhodnutia.

141. Správny poriadok správnemu orgánu stanovuje výslovne povinnosť v § 33 ods. 2, a to dať
účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť
k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Túto zákonnú povinnosť
si žalobca mylne spája s „povinnosťou“ správneho orgánu priebežne oboznamovať účastníka konania
o tom, že zakladá do spisu nové materiály, aké úkony vykonáva v rámci konania a dôkazy. Podľa § 23
ods. 1 Správneho poriadku je právom účastníkov konania, ich zástupcov a zúčastnených osôb nazerať
do spisov. Toto právo si účastník konania môže uplatniť kedykoľvek počas správneho konania. Tomuto
právu potom zodpovedá povinnosť správneho orgánu umožniť definovaným subjektom pri dodržaní
ustanovení § 23 ods. 3 a 4 do spisu nahliadnuť. Aktívne využívanie vyššie uvedeného práva je ale plne
na strane účastníka konania a nie je povinnosťou správneho orgánu priebežne ho k jeho uplatneniu
vyzývať.

142. Vyjadril presvedčenie, že v danej veci viedol a Krajskému súdu aj predložil úplný žurnalizovaný
a originálny spisový materiál, vrátane originálov dokladov o doručení rozhodnutia, či iných dôležitých
písomností a obsahuje všetky podklady, ktoré využil pre vydanie rozhodnutia.

143. Vzhľadom na koncept právnej úpravy úhrady čistých nákladov na univerzálnu službu, z ktorej
vyplýva, že kompenzáciu nákladov nemožno priznať automaticky, keďže je závislá od posúdenia
neprimeraného zaťaženia, a to bez ohľadu na nárokovanú čiastku mal žalovaný za to, že nedošlo k
porušeniu práva žalobcu vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku.

144. Podľa názoru žalovaného napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie spĺňalo všetky
náležitosti ustanovené v § 47 Správneho poriadku. Žalovaný sa v ňom vysporiadal s právnym posúdením
veci, keď presne uviedol a odôvodnil, ktoré právne normy považoval za relevantné pre posúdenie
žiadosti žalobcu. Vysporiadal sa aj so skutkovými okolnosťami, keď v odôvodnení uviedol postup, akým
k zisteniu skutočností relevantných pre vydanie rozhodnutia dospel a vysporiadal sa aj s námietkami a
vyjadreniami, nie len žalobcu, ale aj ďalších účastníkov predmetného správneho konania.

145. Žalovaný upozornil na fakt, že zákon o elektronických komunikáciách vo svojich ustanoveniach
nestanovuje striktne lehotu, v ktorej mal povinnosť o žiadosti o úhradu čistých nákladov rozhodnúť, a
preto sa na toto konanie vzťahujú lehoty ustanovené v § 49 Správneho poriadku, ktoré tento právny
predpis zároveň umožňuje predĺžiť. Ako vyplýva z administratívneho spisu, žalovaný pri predlžovaní
lehôt pre rozhodnutie dodržal príslušné ustanovenia Správneho poriadku a sám žalobca sa nikdy
nedomáhal opatrení proti nečinnosti, ktoré by prichádzali pri nedodržaní lehôt pre rozhodnutie do úvahy.

146. Záverom žalovaný nesúhlasil, aby Krajský súd v prípade vydania zrušujúceho rozsudku vyslovil
žalobcom navrhovaný záväzný právny názor. Návrhy žalobcu smerujúce k priznaniu automatickej
kompenzácie čistých nákladov, boli v rozpore so záväznými názormi Najvyššieho súdu SR vyjadrenými
v súvisiacom a ďalšom súvisiacom rozsudku, čl. 12 a 13 Smernice ako aj ustálenej judikatúre Súdneho
dvora EÚ.

Vyjadrenie účastníka v 1 rade - ANTIK Telecom
147. Účastník konania v 1/ rade navrhol žalobu zamietnuť. K námietke nesprávneho právneho posúdenia
veci - nerešpektovanie právneho názoru a záveru Najvyššieho súdu SR vo veci úhrady nákladov na



univerzálnu službu vyjadrený v jeho rozsudkoch za roky 2005 a 2006, 3007 a 2008, 2009 a 2010 účastník
konania uviedol, že s ňou nesúhlasí, nakoľko žalovaný posúdil vec podľa v danom čase platného
právneho predpisu (zákon č. 610/2003 Z. z., resp. od 01.11.2011 - zákon č. 351/2011 Z. z.), ktorý
interpretoval eurokonformne - v súlade so Smernicou.
148. Účastník mal za to, že žalobcom prezentovaný postup automatického priznania kompenzácie
čistých nákladov bol v rozpore so závermi, ktoré Najvyšší súd SR vyjadril v súvisiacich rozsudkoch.
Žalovaný podľa účastníka konania uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu SR rešpektoval a vysporiadal
sa s nimi a na základe eurokonformného výkladu § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. s ohľadom na právnu
úpravu obsiahnutú v čl. 12 a čl. 13 Smernice a s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ
dospel k záveru, že celý proces rozhodovania o úhrade čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej
služby je rozdelený do dvoch fáz, pričom v prvej je potrebné vyhodnotiť samotnú možnosť, či môže
byť poskytovateľ univerzálnej služby neprimerane zaťažený a v prípade kladnej odpovede je potrebné
pristúpiť k výpočtu čistých nákladov a na základe nich rozhodnúť, či k neprimeranému zaťaženiu
skutočne aj prišlo - druhá fáza. Dvojfázovosť postupu pri posudzovaní neprimeraného zaťaženia od
01.11.2011 podľa zákona č. 351/2011 Z. z. bola priamo implementovaná znením § 53 ods. 2, 3 zákona
č. 351/2011 Z. z. Poukázal na to, že postupom žalovaného nemohlo prísť k nezákonnému zásahu
do majetkových práv žalobcu, nakoľko nárok na úhradu nákladov na poskytovanie univerzálnej služby
nevzniká priamo na základe zákona a nenastáva ani automaticky po podaní žiadosti poskytovateľom
univerzálnej služby, ale iba v prípade, ak poskytovanie univerzálnej služby predstavuje neprimerané
zaťaženie.
149. Účastník konania nesúhlasil ani s námietkou žalobcu ohľadom eurokonformného výkladu zákona
č. 610/2003 Z. z., ktorý podľa žalobcu predstavuje účelové a neprípustné obchádzanie zákona, čo je
v rozpore s princípmi právnej istoty a ochranou legitímnych očakávaní. Poukázal na to, že z judikatúry
Súdneho dvora EÚ vyplýva pre všetky členské štáty povinnosť vždy vykladať a aplikovať vnútroštátne
právo v súlade s právom EÚ a táto povinnosť platí aj v prípade smerníc, a to obzvlášť tých, ktoré boli
neboli správne, úplne a dôsledne implementované do slovenského právneho poriadku. Podľa účastníka
konania nedošlo ani k žiadnemu uloženiu povinnosti žalobcovi nad rámec zákona č. 610/2003 Z. z.,
keďže eurokonformným výkladom § 53 tohto zákona v kontexte Smernice, keďže žalovaný žiadne nové
povinnosti voči žalobcovi nevyvodil, ale iba procesne stanovil postup pri posudzovaní jeho žiadosti o
úhradu nákladov za poskytovanie univerzálnej služby.
150. Účastník konania nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu o použití nevhodného kritéria
žalovaným - podiel bytových a nebytových prípojok v pevnom umiestnení na trhu. Záverom účastník
konania sa nestotožnil ani s námietkami žalobcu ohľadom ním vytýkaných procesných vád konania a
napadnutého rozhodnutia.
Vyjadrenie účastníka v 2 rade - SWAN Mobile
151. Tento účastník konania vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 16.02.2017 vyjadril názor,
že žalovaný rozhodol o nákladoch na poskytovanie univerzálnej služby za kalendárne roky 2011 a 2012
správne z dôvodu, že poskytovanie tejto služby nebolo pre žalobcu neprimeraným nákladom. Podľa
účastníka konania žalobcom požadované čisté náklady vzniknuté pri poskytovaní univerzálnej služby
boli neprimerane vysoké a tento ich nijakým spôsobom neodôvodnil.
Vyjadrenie účastníka v 4 rade - Energotel
152. V písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 22.02.2017 účastník konania ju ako nedôvodnú navrhol
zamietnuť. Mal za to, že žalovaný v predmetnom administratívnom konaní nebol povinný postupovať
podľa rozsudkov Najvyššieho súdu SR už skôr vydaných, nakoľko tieto sa týkali konkrétnych správnych
konaní a boli záväzné pre žalovaného v týchto konkrétnych správnych konaniach, ale nie v tomto konaní.
153. Podľa účastníka konania vnútroštátne orgány aplikácie práva sa majú vždy usilovať o
eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, t. j. výklad v súlade so smernicou, aby sa tak zabezpečil
reálny účinok Smernice bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy
účinok. Všetky normy práva EÚ majú bez ohľadu na ich právnu silu alebo priamy účinok prednosť pred
akoukoľvek vnútroštátnou normou. Podľa názoru účastníka konania z dikcie zákona č. 610/2003 Z. z.
rovnako ako zákona č. 351/2011 Z. z. vyplýva, že posudzovanie neprimeraného zaťaženia má vplyv
nielen na výšku prípadnej kompenzácie, ale aj na posúdenie skutočnosti, či žalobcovi nárok na úhradu
nákladov za poskytovanie univerzálnej služby mohol vzniknúť.
154. Účastník zastával názor, že žalovaný postupoval správne, keď posudzoval aj skutočnosť, či
poskytovanie univerzálnej služby predstavuje pre žalobcu neprimerané zaťaženie, nakoľko účelom
Smernice bolo, aby sa podnikom poskytujúcim univerzálnu službu nenahrádzala náhrada vždy, ale iba
ak tieto náklady predstavujú pre takýto podnik neprimerané zaťaženie.



155. Účastník konania poukazujúc na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-508/14 uviedol, že články 12
a 13 Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že majú priamy účinok a jednotlivci sa na ne môžu
priamo odvolávať. Podľa účastníka žalovaný postupoval správne, keď pri posudzovaní nároku žalobcu
posudzoval aj existenciu neprimeraného zaťaženia, nakoľko táto podmienka vyplýva aj z právnej úpravy
zákona č. 610/2003 Z. z. v spojení s Vyhláškou, ako aj zákona č. 351/2011 Z. z. v spojení s Opatrením,
ktoré všetky právne predpisy interpretoval žalovaný eurokonformne, v súlade so Smernicou, jej cieľmi
tak, aby sa naplnil jej účel, ktorým je, aby sa poskytovateľom univerzálnej služby nenahradili všetky
náklady na jej poskytovanie, ale iba tie, ktoré predstavujú neprimerané zaťaženie. Pri použití čl. 12 ods.
1 Smernice je evidentné, že posudzovanie neprimeraného zaťaženia pozostáva z dvoch krokov, resp.
fáz ako to označil žalovaný, pričom prvá fáza je zameraná na vyhodnotenie samotnej možnosti, či môže
byť poskytovateľ univerzálnej služby neprimerane zaťažený a až v prípade pozitívneho vyhodnotenia
nasleduje druhá fáza spočívajúca vo výpočte čistých nákladov na univerzálnu službu.
156. Ohľadom voľby kritérií za účelom posúdenia možnosti neprimeraného zaťaženia účastník konania
mal za to, že táto bola ponechaná žalovanému a bolo na jeho úvahe, aké kritéria a metódy pre
posudzovanie neprimeraného zaťaženia zvolí.
157. Záverom uviedol, že právo na úhradu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby nemá
žalobca (poskytovateľ univerzálnej služby) automaticky, ale iba v prípade, ak sú splnené podmienky a
tieto v danom prípade na základe posúdenia splnené neboli a preto nemohlo dôjsť ani k zásahu do
žalobcovho práva vlastniť majetok.
Vyjadrenie účastníka v 5 rade - Marlink
158. Vo svojom vyjadrení zo dňa 17.02.2017 v plnom rozsahu súhlasil s právnou argumentáciou
žalovaného v napadnutom ako aj prvostupňovom rozhodnutí a mal za to, že žalovaný postupoval vo
vzťahu k priznaniu úhrady čistých nákladov pri poskytovaní univerzálnej služby žalobcom plne v súlade
so zákonom a žalobcovi nevznikol nárok na ich kompenzáciu.
Vyjadrenie účastníka v 6 rade - Orange Slovensko
159. Účastník konania v 6 / rade (ďalej aj len OSK) vyjadril názor, že napadnuté rozhodnutie žalovaného
je vecne správne, vychádzajúce zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, pokladá ho za zrozumiteľné,
jasne a presvedčivo zdôvodnené a preto navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Súhlasil so záverom
žalovaného, že žalobcovi nevznikol nárok na úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní
univerzálnej služby a zároveň celom rozsahu poukázal na argumentáciu žalovaného uvedenú v
rozhodnutiach č. 17/PÚ/2016-303 zo dňa 11.10.2016 (napadnuté rozhodnutie) a č. 1726/OER/2016 zo
dňa 30.06.2016 (prvostupňové rozhodnutie).

160. Spoločnosť OSK nesúhlasila s námietkou žalobcu, že vydaním napadnutého rozhodnutia bola
porušená zásada zákonnosti, nakoľko skutočnosť, či poskytovanie univerzálnej služby predstavovalo
pre žalobcu neprimerané zaťaženie, nemohla v zmysle právnych predpisov platných do 31.10.2011
podmieňovať vznik práva na úhradu nákladov na univerzálnu službu. V tejto súvislosti žalobcom
predložený výklad zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení platnom do
31.10.2011 (ďalej len „ZEK"), argumentácia princípmi legality právneho štátu a limity eurokonformného
výkladu, spol. OSK považuje za hrubú dezinterpretáciu ustanovení zákona a naopak, aplikáciu a
interpretáciu príslušných ustanovení ZEK vykonanú žalovaným v predmetnom rozhodnutí považuje za
vecne správnu.

161. Spoločnosť OSK bola názoru, že právne predpisy v znení do 31.10.2011 požadovali posúdenie
kritéria neprimeraného zaťaženia ako predpokladu pre priznanie úhrady nákladov na poskytovanie
univerzálnej služby.

162. Podľa spol. OSK argumentácia žalobcu nemala oporu v znení príslušných ustanovení ZEK a
predstavuje vyslovene špekulatívnu, ničím nepodloženú interpretáciu právneho predpisu. Ustanovenie
§ 53 ods. 2 ZEK v znení platnom v posudzovanom období neuvádza, že by na základe posúdenia,
či poskytovanie univerzálnej služby predstavuje pre jej poskytovateľa neprimerané zaťaženie, mal
žalovaný znížiť výšku požadovanej kompenzácie tak ako to tvrdil žalobca. Naopak, z ustanovenia §53
ods. 2 ZEK vyplýva, že toto kritérium sa uplatní na žiadosť podniku ako celok, teda až na základe
posúdenia uvedeného kritéria mohol žalovaný dospieť k záveru, či poskytovateľovi univerzálnej služby
vznikol nárok na poskytnutie náhrady alebo nie. Podľa spol. OSK je teda znenie ustanovenia § 53
ods. 2 OSK celkom jednoznačné a v rozpore s tým, čo tvrdí žalobca, ktorý vyžadoval od žalovaného,
aby vyhodnotil kritérium neprimeraného zaťaženia ako základný predpoklad pre priznanie nároku na
poskytnutie požadovanej náhrady.



163. Podľa spol. OSK takáto interpretácia zákona, teda priznanie nároku na náhradu nákladov až potom,
čo bolo zistené, že poskytovanie univerzálnej služby predstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie,
zároveň jednoznačne vyplýva zo znenia a účelu smernice o univerzálnej službe a aj zo zámeru
zákonodarcu, ktorý príslušný právny predpis prijal. Ustanovenie § 53 ZEK predstavuje transpozíciu
smernice o univerzálnej službe do právneho poriadku SR a účelom slovenského zákonodarcu teda
bolo prevziať túto normu únijného práva do vnútroštátneho právneho poriadku tak, aby bol v plnej
miere dosiahnutý jej účel. Potom bolo pri aplikácii tohto právneho predpisu potrebné postupovať v
súlade s povinnosťou eurokonformného výkladu vnútroštátnych právnych noriem, teda aplikovať a
interpretovať právny predpis s ohľadom na znenie a účel smernice, ktorá bola týmto právnym predpisom
transponovaná. Nakoľko účelom tejto smernice je (okrem iného), aby nárok na kompenzáciu nákladov na
poskytovanie univerzálnej služby vznikol iba v prípade, že jej poskytovanie predstavuje pre podnikateľa
neprimerané zaťaženie, je potom potrebné interpretovať ustanovenia § 53 ZEK v súlade s týmto účelom.

164. Ak by však aj existovala akákoľvek pochybnosť o jednoznačnosti jeho znenia, teda by bol teoreticky
prípustný iný, ako smernicou sledovaný výklad (napr. výklad naznačený žalobcom), tak by v tomto
prípade mal súd v súlade s princípom eurokonformného výkladu vnútroštátnych právnych noriem
uprednostniť ten výklad, ktorý umožňuje dosiahnutie smernicou sledovaného výsledku.

165. Aj v prípade, ak by súd dospel k nepravdepodobnému záveru, že doslovné znenie ustanovenia
§ 53 ZEK v znení platnom v posudzovanom období je v rozpore s jeho účelom, ktorým je poskytnutie
kompenzácie iba takých nákladov poskytovateľa univerzálnej služby, ktoré predstavujú neprimerané
zaťaženie, sme toho názoru, že aj v takomto prípade by mal dať súd prednosť eurokonformnému výkladu
zákona, teda výkladu, ktorý požaduje použitie kritéria neprimeraného zaťaženia.

166. Ako vyplýva z právnej teórie, ako aj rozhodovacej praxe, nástroje práva SR umožňujú pred
gramatickým, doslovným výkladom uprednostniť výklad právneho predpisu podľa jeho účelu a zmyslu,
teda výklad e ratione legis. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia
právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie), alebo v prípade rozporu tohto znenia
so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybností, možno
uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť
štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú
nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení, ale aj zmyslom
a účelom zákona.

167. Podľa spol. OSK tomto prípade bolo celkom jednoznačné, že úmyslom zákonodarcu pri prijatí
sporných ustanovení ZEK bolo transponovať smernicu o univerzálnej službe. Cieľom tejto smernice je
pritom (okrem iného) priznanie úhrady nákladov za poskytovanie univerzálnej služby iba v prípade, ak
tieto predstavujú neprimerané zaťaženie pre poskytovateľa univerzálnej služby. Takýto účel smernice o
univerzálnej službe bol celkom jednoznačný z jej znenia, ako aj zo súvisiacej judikatúry Súdneho dvora.

168. V prípade, ak by súd dospel k záveru, že doslovný výklad § 53 ZEK v znení platnom v
posudzovanom období neumožňuje použitie kritéria neprimeraného zaťaženia na posúdenie vzniku
nároku na úhradu nákladov na poskytovanie univerzálnej služby a je preto v priamom rozpore s
jednoznačným účelom tohto zákona, ktorý vychádza zo smernice o univerzálnej službe, je povinný
v súlade s povinnosťou eurokonformného výkladu použiť také výkladové pravidlá, ktoré umožňujú
výklad právneho predpisu v súlade s právom EÚ, v tomto prípade teda použiť výklad e ratione legis.,
pričom poukázal na rozhodnutie Nejvyššího soudu ČR vo veci sp. zn 33 Cdo 2894/2008, ktorý v
obdobnej situácii aplikoval výklad e ratione legis za účelom dosiahnutia súladu vnútroštátnej normy s
ustanoveniami smernice.

169. V neposlednom rade si spol. OSK poukázal na to, že v prípade, ak by bola žalobcovi priznaná
náhrada nákladov za poskytovanie univerzálnej služby, žalovaný by bol povinný pristúpiť k vytvoreniu
zákonom predpokladaného mechanizmu na kompenzáciu týchto čistých nákladov, do ktorého by museli
prispievať podniky poskytujúce verejné siete alebo služby, ktoré spĺňajú zákonné podmienky. V dôsledku
takéhoto rozhodnutia, ktoré by vo svojej podstate odporovalo účelu zákona vychádzajúceho z práva EÚ,
by teda boli na svojich právach dotknuté ďalšie osoby, vrátane spol. OSK. Z tohto dôvodu preto nemožno



prisvedčiť ani námietke spoločnosti ST, že eurokonformný výklad nie je v tomto prípade prípustný,
nakoľko ho nie je možné použiť v konaní proti jednotlivcovi.

Vyjadrenie účastníka v 7 rade - O2 Slovakia
170. V písomnom vyjadrení k žalobe účastník navrhol ju zamietnuť. Vo vzťahu k námietke žalobcu o
nezohľadnení právneho názoru Najvyššieho súdu SR vyjadreného v rozsudkoch sp. zn. 6Sž/24/2012,
6Sž/13/2011 a 5Sž/35/2011 poukázal na to, že žalobca nijako nešpecifikoval, akým spôsobom sa
žalovaný odchýlil od záverov najvyššieho súdu vyplývajúcich z predmetných rozsudkov. Bol názoru, že
nestačilo iba uviesť všeobecné tvrdenie o porušení zákona, ale poukázanie na konkrétne skutočnosti,
z ktorých sa porušenie vyvodzuje.
171. Účastník konania uviedol, že Smernica bola do zákona č. 610/2003 Z. z. transponovaná
zákonom č. 654/2007 Z. z., avšak s nesprávnym znením a preto je aj ust. § 53 tohto zákona
potrebné vykladať eurokonformne, ako dôsledok nepriameho účinku Smernice, a to v zmysle čl. 12
Smernice a takýto výklad je rozhodujúci pre posúdenie žiadosti žalobcu o úhradu čistých nákladov za
poskytovanie univerzálnej služby. Rozhodujúcim faktorom na vznik práva na úhradu čistých nákladov
bola v zmysle čl. 12 Smernice existencia neprimeraného zaťaženia podniku pri jej poskytovaní. Účastník
bol názoru, že žalobca v žalobe nerozlišuje medzi priamym účinkom Smernice ako dôsledkom jej
nesprávneho transponovania a nepriamym účinkom nesprávne transponovanej Smernice, ktorá v tomto
prípade nastáva použitím eurokonformného výkladu národnej právnej normy. Potom záver žalovaného
(eurokonformný výklad § 53 zákona č. 610/2003 Z. z.) o tom, že rozhodujúcim faktorom na vznik práva
na úhradu zistených čistých nákladov je v zmysle čl. 12 Smernice existencia neprimeraného zaťaženia
podniku pri jej poskytovaní bol plne v súlade so zásadou ochrany legitímnych očakávaní. Účastník
konania v súlade s rozsudkom SD EÚ C-389/08 sa môže domáhať (a sa aj dovoláva) priameho účinku čl.
12 Smernice ako dôsledok nesprávne transponovanej právnej normy voči žalovanému ako správnemu
orgánu.
172. Podľa účastníka konania námietka nepreskúmateľnosti vznesená žalobcom, a to z hľadiska
žalovaným stanoveného kritéria podielu bytových a nebytových účastníckych prípojok v pevnom
umiestnení na celkovom počte účastníckych prípojok (80%) bez ďalšieho vysvetlenia neobstojí.
173. K námietke o nedostatočne zistenom skutkovom stave uviedol, že žiadosť žalobcu za obdobie
od 01.01.2011 - 31.10.2011 sa musela posudzovať v zmysle čl. 12 a 13 Smernice a za obdobie od
01.11.2011 - 31.12.2012 podľa § 53 zákona č. 351/2011 Z. z. Potom, ak pri posudzovaní nároku žalobcu
o úhradu čistých nákladov za poskytovanie univerzálnej služby za obdobie od 01.01.2011 - 31.10.2011
bolo výsledkom správnej úvahy žalovaného usúdenie, že poskytovanie univerzálnej služby môže
predstavovať neprimerané zaťaženie, národný regulačný úrad pristúpi ku kalkulácii čistých nákladov
na poskytovanie univerzálnej služby, a to za účelom zistenia, či podnik poskytujúci univerzálnu službu
skutočne aj znáša neprimerané zaťaženie. Pri posudzovaní nároku žalobcu o úhradu čistých nákladov
za poskytovanie univerzálnej služby za obdobie od 01.11.2011 - 31.12.2012 výsledkom správnej úvahy
žalovaného je usúdenie, že poskytovanie univerzálnej služby predstavuje pre žalovaného neprimerané
zaťaženie, žalovaný pristúpi k výpočtu čistých nákladov v zmysle § 53 zákona č. 351/2011 Z. z.
na zistenie, či poskytovanie univerzálnej služby je pre žalobcu skutočne neprimeraným zaťažením.
Výpočtu čistých nákladov vynaložených na poskytovanie univerzálnej služby predchádza zákonom
povolená úvaha žalovaného o neprimeranom zaťažení žalobcu. Keďže žalovaný zistil, že poskytovanie
univerzálnej služby pre žalobcu nebolo neprimeraným zaťažením nepristúpil k výpočtu čistých nákladov
vynaložených na poskytovanie univerzálnej služby.
174. K námietke žalobcu o rozpore zisteného skutkového stavu so správnym spisom, účastník konania
uviedol, že žalobca žiadne ďalšie dôkazy na podporu svojich tvrdení neuviedol.

175. Ohľadom námietky žalobcu vlastniť majetok, účastník konania uviedol, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného nebolo voči žalobcovi zásahom do jeho ústavou garantovaného práva vlastniť majetok.

Vyjadrenie účastníka v 8 rade - Slovanet

176. Tento účastník konania navrhol žalobu zamietnuť a napadnuté rozhodnutie žalovaného ako vecne
správne potvrdiť. Uviedol, že vnútroštátne orgány aplikácie práva majú sa vždy usilovať o eurokonformný
výklad vnútroštátneho práva, t. j. výklad v súlade so smernicou, aby sa tak zabezpečil reálny účinok
smernice bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok.
Poukázal na to, žalobca sa dobrovoľne uchádzal o poskytovanie univerzálnej služby a potom žalobca



si bol, resp. mal byť vedomý skutočnosti vyplývajúcich so Smernice, t. j. že nemá zákonný nárok na
refundáciu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby, ale túto obdrží
až potom ako žalovaný posúdi, či jej poskytovanie bolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením.

177. Nakoľko implementácia Smernice zákonom č. 610/2003 Z. z. neprebehla správne v časti
posudzovania nároku na úhradu čistých nákladov z poskytovania univerzálnej služby, bol podľa
účastníka konania žalovaný oprávnený priamo aplikovať Smernicu. Zároveň žalovaný je tým subjektom,
ktorý je v zmysle Smernice oprávnený posudzovať výšku straty z poskytovania univerzálnej služby. V
takomto prípade ide o tzv. triangulárny vertikálny vzťah priameho účinku smernice, kde sa jednotlivec
(v danom prípade účastník v 8/ rade) dovoláva priamej aplikácie Smernice voči štátnemu orgánu
(žalovanému), avšak priama aplikácia má vplyv na právne postavenie tretej osoby - žalobcu, ktorý môže
byť vo svojom dôsledku priaznivý alebo nepriaznivý. Predpoklady k priznaniu priameho účinku Smernice
boli v danom prípade naplnené.

178. Zároveň výber kritérií na posúdenie neprimeraného zaťaženia náleží do právomoci žalovaného,
ktorý bol pri ich výbere v zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora povinný zohľadniť charakteristiku
podniku, a to najmä kvalitu zariadení, ekonomickú a finančnú situáciu, ako aj podiel na trhu, pričom však
muselo byť naplnené kritérium súvislosti s poskytovaním univerzálnej služby, čo aj bolo naplnené.

179. Účastníci konania v 3/, 9/ a 10/ rade sa k žalobe písomne nevyjadrili.

Posúdenie skutkových tvrdení a právnej argumentácie.

180. Krajský súd v Bratislave ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11
ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní konanom v súlade s § 114 SSP v neprítomnosti
riadne predvolaných účastníkov v 1., 2., 3., 6., 7., 9., 10., 12. rade a dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie žalovaného nebolo vydané v súlade so zákonom.

181. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

182. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

183. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich
subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

184. Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z., univerzálna služba je minimálny súbor služieb, ktoré
sú dostupné v určenej kvalite na celom území štátu všetkým koncovým užívateľom bez ohľadu na ich
geografickú polohu a za prijateľnú cenu, ktorou je cena zohľadňujúca úroveň spotrebiteľských cien a
príjmy obyvateľov.

185. Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z., podnik poskytujúci univerzálnu službu má právo na
úhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby, ak jeho
výnosy z tejto služby sú nižšie ako náklady preukázateľne potrebné na poskytovanie univerzálnej služby.
Žiadosť o úhradu čistých nákladov s podkladmi môže podnik podať úradu do dvoch rokov od uplynutia
finančného roka, v ktorom vznikli, inak právo na úhradu zaniká.

186. Podľa § 53 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z., úrad na základe žiadosti podniku, ktorá
obsahuje podklady na výpočet čistých nákladov, posúdi, či podnik zabezpečuje povinnosti vyplývajúce
z poskytovania univerzálnej služby nákladovo efektívnym spôsobom a jej poskytovanie je pre
podnik neprimeraným zaťažením. Podklady pre výpočet čistých nákladov môže úrad sám alebo
prostredníctvom ním poverenej odborne spôsobilej a nezávislej osoby overovať a kontrolovať a
nahliadať do účtovných kníh a záznamov, výsledky overovania podkladov úrad zverejní.



187. Podľa § 53 ods. 3 zákona č. 610/2003 Z. z., úrad vypočíta čisté náklady, pričom zohľadní akúkoľvek
vznikajúcu výhodu na trhu, ktorú príslušný podnik získa poskytovaním povinností univerzálnej služby a
rozhodne o výške kompenzácie straty. Na určenie čistých nákladov sa môže využiť aj postup určenia
podnikov na poskytovanie povinnosti univerzálnej služby podľa § 50 ods. 4. Vypočítané čisté náklady
úrad zverejní.

188. Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. podnik určený na poskytovanie univerzálnej služby má
právo na úhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby,
ak je poskytovanie univerzálnej služby pre podnik neprimeraným zaťažením. Žiadosť o úhradu čistých
nákladov s podkladmi môže podnik podať úradu do dvoch rokov od uplynutia finančného roka, v ktorom
vznikli, inak právo na úhradu zaniká

189. Podľa § 53 ods. 2 zákona č. 351/2011 Z. z., úrad na základe žiadosti podniku, ktorá
obsahuje podklady na výpočet čistých nákladov, posúdi, či podnik plní povinnosti vyplývajúce z
poskytovania univerzálnej služby nákladovo efektívnym spôsobom a jej poskytovanie môže byť pre
podnik neprimeraným zaťažením. Podklady pre výpočet čistých nákladov môže úrad sám alebo
prostredníctvom ním poverenej odborne spôsobilej a nezávislej osoby overovať a kontrolovať a
nahliadať do účtovných kníh a záznamov, výsledky overovania podkladov úrad zverejní.

190. Podľa § 53 ods. 3 zákona č. 352/2011 Z. z., ak úrad zistí, že poskytovanie univerzálnej služby je
pre podnik neprimeraným zaťažením, vypočíta čisté náklady, pričom prihliadne na akúkoľvek vznikajúcu
výhodu na trhu, ktorú príslušný podnik získa poskytovaním univerzálnej služby a rozhodne o výške
úhrady čistých nákladov. Vypočítané čisté náklady a metódu ich výpočtu úrad zverejní na svojom
webovom sídle.

191. Podľa čl. 12 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 220/22/ES - Kalkulácia nákladov
záväzkov univerzálnej služby, ak národné regulačné orgány usúdia, že poskytovanie univerzálnej služby
podľa článkov 3 až 10 môže predstavovať nespravodlivé zaťaženie podnikov určených na poskytovanie
univerzálnej služby, budú kalkulovať čisté náklady za jej poskytovanie. Na tento účel regulačné orgány:
a) vykalkulujú čisté náklady na plnenie záväzku univerzálnej služby, berúc do úvahy každú trhovú
výhodu, ktorá plynie pre podnik určený na poskytovanie univerzálnej služby, v súlade s prílohou IV, časť
A, alebo
b) použijú čisté náklady na poskytovanie univerzálnej služby identifikovanej mechanizmom určovania
v súlade s čl. 8 ods. 2.

192. Podľa čl. 12 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 220/22/ES, čiastky a/alebo
ďalšie informácie slúžiace ako základňa pre kalkuláciu čistých nákladov záväzkov univerzálnej služby
podľa odseku 1 písm. a) kontroluje alebo overuje národný regulačný orgán alebo orgán nezávislý na
príslušných stranách a schvaľuje národný regulačný orgán. Výsledky kalkulácie nákladov a závery auditu
sú verejne dostupné.

193. Podľa čl. 13 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 220/22/ES - Financovanie záväzkov
univerzálnej služby, ak na základe kalkulácie čistých nákladov uvedených v čl. 12 národný regulačný
orgán zisti, že podnik znáša neprimerané zaťaženie, členské štáty na žiadosť určeného podniku
rozhodnú o: a) zavedení mechanizmu, ktorým sa podniku za transparentných podmienok uhradia
stanovené čisté náklady z verejných fondov, a/alebo b) rozdelení čistých nákladov záväzkov univerzálnej
služby medzi poskytovateľov elektronických komunikačných sietí a služieb.

194. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi
a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických
osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

195. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.



196. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

197. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

198. V prejednávanej veci správny súd má povinnosť preskúmať zákonnosť postupu konajúcich orgánov
verejnej správy ako aj oboch v konaní vydaných preskúmavaných rozhodnutí v zmysle žalobných
námietok.

199. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych orgánov podľa SSP
je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov
pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom
predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi
ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená
zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci
súdneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe z
hľadiska toho, či takéto namietané procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred
správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj
zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho
orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi.
V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v
priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré musí mať zákonom predpísané náležitosti,
ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Každé rozhodnutie správneho orgánu musí
spĺňať všetky zákonom naň kladené formálne náležitosti, t. j. musí byť vydané v písomnej forme, vecne
príslušným správnym orgánom. Musí vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať
náležitosti určené právnymi predpismi na prejednávanú vec sa vzťahujúcimi.

200. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci
rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti, znamenajúci porušenie ústavou garantovaného
základného práva, majúci za následok nepreskúmateľnosť takéhoto rozhodnutia.

201. Správny súd úvodom uvádza, že v zmysle zákona o elektronických komunikáciách (pôvodný aj nový
zákon) univerzálna služba predstavuje povinnosť určitého telekomunikačného podniku pôsobiaceho v
danom štáte uloženú mu štátom vo verejnom záujme a spočívajúcu v zabezpečení určeného súboru
služieb, ktoré majú byť dostupné v určenej kvalite na celom území štátu všetkým koncovým užívateľom
bez ohľadu na ich geografickú polohu a za prijateľnú cenu, ktorou je cena zohľadňujúca úroveň
spotrebiteľských cien a príjmy obyvateľov. Úrad (žalovaný) určí podnik (viac podnikov) na poskytovanie
univerzálnej služby a z toho vyplývajúcich povinností pre daný podnik. Univerzálna služba sa poskytuje
primárne bytovým zákazníkom a jednou z jej funkcií je zabezpečenie zvýšenia sociálnej inklúzie, ktorej
cieľom je umožniť každému cenovo i priestorovo dostupné základné služby elektronických komunikácií.
Táto funkcia nie je určená nebytovým zákazníkom.

202. V Slovenskej republike univerzálnu službu poskytoval žalobca v rozhodnom období rokov 2005
až 2012 (povinnosť poskytovať univerzálnu službu mu skončila dňa 06.08.2012) a za tieto obdobia si
postupne podanými žiadosťami uplatnil od žalovaného úhradu čistých nákladov na univerzálnu službu,
pričom však ani za jedno z uvedených období (roky 2005 - 2006, 2007 - 2008, 2009 - 2010, 2011 -
2012) nebola žalobcovi žalovaným kompenzácia nákladov na univerzálnu službu ani čiastočne priznaná.
Žalobca inicioval súdny prieskum voči každému z rozhodnutí vydaných žalovaným za roky 2005 a 2006,
2007 a 2008, ako aj 2009 a 2010. Napadnuté rozhodnutia žalovaného boli Najvyšším súdom SR zrušené
(rozsudky sp. zn. 6Sž/13/2011 z 29.02.2012, 5Sž/35/2011 z 19.07.2012 a 6Sž/24/2012 z 27.11.2013) a
veci boli vrátené na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V nových správnych konaniach však žalovaný



opätovne úhradu nákladov žalobcovi ani čiastočne nepriznal. Podľa vyjadrenia zástupcu žalobcu na
súdnom pojednávaní aj tieto nové rozhodnutia žalovaného napadol podaním správnych žalôb, o ktorých
správne súdy však doposiaľ nerozhodli.

203. Potrebu zohľadniť širšie súvislosti veci v prípade danej problematiky zdôraznil aj Najvyšší súd
SR, ktorý v rozsudku sp. zn. 5Sž/35/2011 z 19.07.2012 (rozsudok pre roky 2007 a 2008) podotkol:
„Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky k posúdeniu danej veci na úvod považuje za vhodné upriamiť
pozornosť na krátky exkurz do histórie od roku 1992, kedy bola bývalá Ústredná správa spojov
nahradená štátnym podnikom Slovenské telekomunikácie, ktorý mal zabezpečenú infraštruktúru na
poskytovanie telekomunikačných služieb. Neskôr do podniku pristúpil súkromný akcionár Deutsche
Telekom. Dôsledkom liberalizácie sektora vstúpili na trh aj iní poskytovatelia, čo viedlo k odbúraniu
štátneho monopolu a konkurencia priniesla aj zvýšené požiadavky na kvalitu a rýchlosť služieb,
teda nevyhnutne sa infraštruktúra musela modernizovať plus sa postavili nové siete, najmä v oblasti
internetu a mobilných služieb. Je síce pravdou, že Slovak Telekom, a. s. mal najlepšie podmienky na
poskytovanie univerzálnej služby, ktorá sa zaviedla v dôsledku transponovania smernice. Táto smernica
požaduje, aby bol jeden alebo viacero podnikov poskytujúcich telekomunikačné služby ustanovený ako
poskytovateľ univerzálnej služby, pričom jej poskytovanie je vnímané ako uloženie povinnosti. Z pohľadu
progresívneho technického rozvoja treba mať na pamäti, že infraštruktúra, ktorú Slovak Telekom, a. s.
zdedil od svojho predchodcu, vyžadovala modernizáciu. Nie je sporné, že v oblasti poskytovania prístupu
k verejnej telefónnej sieti na pevnom mieste mal podnik ST najlepšie podmienky. Poskytovanie verejnej
telefónnej siete predstavuje však len jednu povinnosť vyplývajúcu z univerzálnej služby. Do úvahy treba
vziať najmä náklady ST na vybudovanie sietí internetového pripojenia a zriadenie a údržbu verejných
telefónnych automatov, ktoré sú spravované výlučne ST a iné podniky takéto služby neposkytujú. Navyše
ST má ako jediný operátor povinnosť zabezpečiť prístup k verejne dostupným telefónnym službám pre
zdravotne postihnutých užívateľov a primeranej dostupnosti verejných telefónnych automatov (VTA) s
bezbariérovým prístupom a osobitným vybavením. Otázka poskytovania univerzálnej služby je preto
primárne otázkou technickou a vyžaduje vynaloženie nevyhnutných nákladov."

204. Z pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že žalobca požiadal žalovaného o úhradu nákladov
za poskytovanie univerzálnej služby za roky 2011 - 2012, ktorú žiadosť žalovaný posudzoval, do konania
pribral ako účastníkov spoločnosti vystupujúce aj v tomto súdnom konaní v pozícii pribratých účastníkov.

205. Správny súd námietku nesprávneho žalovaného subjektu - Úradu pre reguláciu elektronických
komunikácii a poštových služieb vyhodnotil ako účelovú, nakoľko z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že
v danom prípade označil žalobca žalovaného správne.

206. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci - výkladu ust. § 53 pôvodného aj nového
zákona o elektronických komunikáciách, článkov 12 a 13 Smernice a nerešpektovanie právneho názoru
vysloveného v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/13/2011 z 29.02.2012, 5Sž/35/2011 z
19.07.2012 a 6Sž/24/2012 z 27.11.2013. Tieto vyššie uvedené rozsudky najvyššieho súdu sa vzťahovali
na posúdenie žiadosti žalobcu počas účinnosti pôvodného zákona o elektronických komunikáciách
(zákon č. 610/2003 Z. z. bol účinný do 31.10.2011). Ohľadom námietky, že žalovaný sa pri rozhodovaní
neriadil právnym názorom vysloveným vo vyššie uvedených rozsudkoch najvyššieho súdu správny
súd uvádza, že v týchto rozsudkoch (sp. zn. 6Sž/13/2011, 5Sž/35/2011) sa najvyšší súd detailne
zaoberal výkladom ust. § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. ako aj čl. 12, 13 Smernice v súvislosti s
posúdením žiadostí žalobcu o úhradu čistých nákladov na ním poskytovanú univerzálnu službu za
obdobie rokov 2005 - 2006 a 2007 - 2008. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že z dôvodu zachovania
princípu predvídateľnosti aplikácie práva ako aj zachovania princípu právnej istoty je potrebné, aby sa
aj v skutkovo a právne obdobných veciach postupovalo a rozhodovalo rovnako, z čoho vyplýva, že
žalovaný mal primerane aplikovať závery týchto rozsudkov aj na prejednávanú vec. Na relevantnosť
právnych názorov Najvyššieho súdu SR vyslovených v jeho skorších rozsudkoch vydaných pre iné roky
poskytovania univerzálnej služby (sp. zn. 6Sž/13/2011, 5Sž/35/2011) poukázal aj samotný žalovaný,
keď v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia zaradil uvedené skoršie rozsudky Najvyššieho súdu SR
do právneho základu svojho rozhodnutia.

207. Podstatnou otázkou v prejednávanej veci je posúdenie zákonnosti postupu a oboch vydaných
preskúmavaných rozhodnutí pri posúdení žiadosti žalobcu o úhradu jeho čistých nákladov za
poskytovanie univerzálnej služby za obdobie roka 2011 až do júla 2012. Do 31.10.2011 bola táto



skutočnosť upravená v ust. § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. a v následnom období v § 53 zákona
č. 351/2011 Z. z. Otázky úhrady nákladov na poskytovanie univerzálnej služby sú upravené v čl.
12 a 13 Smernice, ktorá bola implementovaná do slovenského právneho poriadku už pôvodným
zákonom o elektronických komunikáciách. Táto prvotná implementácia však neprebehla správne v
časti posudzovania nároku na úhradu čistých nákladov z poskytovania univerzálnej služby (§ 53).
Sporným v danom prípade je práve výklad tohto ustanovenia (§ 53) v znení pôvodného a nového
zákona o elektronických komunikáciách, a to z pohľadu nutnosti skúmania existencie neprimeraného
zaťaženia poskytovateľa univerzálnej služby (žalobcu). Medzi účastníkmi konania bola sporná aj
aplikácia Smernice na predmetnú vec - priama, resp. nepriama. Ohľadom výkladu účinku Smernice
správny súd uvádza, že každý orgán členského štátu (orgán verejnej správy, resp. súd) je povinný
vykladať vnútroštátne právo eurokonformne, t. j. čo možno najviac v súlade s európskou právnou
úpravou vyplývajúcou v danom prípade zo Smernice (čl. 12 a 13), t. j. v zmysle znenia Smernice a jej
cieľov tak, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, ktorým je okrem iného aj ochrana hospodárskej
súťaže na úseku poskytovania telekomunikačných služieb a to tak, aby nedochádzalo k deformáciám
trhu. Odklon od eurokonformného výkladu je možné iba výnimočne.

208. V tejto súvislosti, je treba uviesť, že výklad článkov 12 a 13 Smernice uskutočnil Súdny dvor EÚ
v rozhodnutiach vo veci č. C-398/08 z 06.10.2010 a vo veci C-222/08 zo dňa 06.10.2010 a (obdobne
ho prijal a uskutočnil aj Najvyšší súd SR v rozsudkoch sp. zn. 6Sž/13/2011, 5Sž/35/2011) a takýto
výklad je potom právne záväzný aj pre orgány verejnej správy a súdy Slovenskej republiky. V týchto
rozsudkoch Súdny dvor EÚ dospel k záveru, že: ..... hoci ustanovenia článku 12 ods. 1 druhého odseku
a prílohy v smernici upravujú ako majú byť vypočítané čisté náklady za poskytovanie univerzálnej služby
v prípade, že národné regulačné orgány usúdia, že jej poskytovanie môže predstavovať nespravodlivé
zaťaženie, ani z uvedeného článku 12 ods. 1, a ani z iného ustanovenia tejto smernice nevyplýva, že
by zákonodarca Spoločenstva mal v úmysle sám stanoviť podmienky, za ktorých majú uvedené orgány
už vopred rozhodnúť, že toto poskytovanie môže byť takýmto nespravodlivým zaťažením. Naopak z
ustanovení článku 13 smernice vyplýva, že len na základe výpočtu čistých nákladov na poskytovanie
univerzálnej služby podľa článku 12 tejto smernice môžu národné regulačné orgány konštatovať, že
podnik poverený poskytovaním univerzálnej služby je skutočne nespravodlivo zaťažený a že členské
štáty musia na žiadosť tohto podniku rozhodnúť o podmienkach odškodnenia z dôvodu týchto nákladov
(rozsudok C-222/08). Zhodný výklad relevantných ustanovení Smernice konštatoval Súdny dvor EÚ aj
v rozsudku C-389/08.

209. Správny súd uvádza, že v zmysle záverov uvedených v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Sž/13/2011, 5Sž/35/2011 a rozsudkov Súdneho dvora EÚ vo veci č. C-398/08 a vo veci C-222/08
bol žalovaný povinný vykonať špeciálnu kalkuláciu čistých nákladov k tomu, aby mohol prijať záver o
neprimeranom zaťažení žalobcu v súvislosti s jeho povinnosťou poskytovať univerzálnu službu, čo a
contrario znamená, že špeciálna kalkulácia čistých nákladov je potrebná aj k tomu, aby žalovaný mohol
konštatovať, že poskytovanie univerzálnej služby pre žalobcu neprimerané zaťaženie nepredstavovalo
(rozsudok sp. zn. 5Sž/35/2012).

210. Správny súd poukazuje na skutočnosť, že Najvyšší súd SR vo vyššie uvedenom rozsudku vyjadril
nesúhlas s názorom žalovaného, že nebolo potrebné pristúpiť k výpočtu čistých nákladov univerzálnej
služby, nakoľko žalovaný ešte predtým na základe ním zvoleného kritéria (podielu bytových a nebytových
účastníckych prípojok na pevnom umiestnení) neusúdil, že by poskytovanie univerzálnej služby v roku
2011 a 2012 predstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie. Výklad čl. 12 a čl. 13 Smernice ESD
je právne záväzný tak pre národné súdy ako aj orgány verejnej správy (žalovaného). Z uvedeného
dôvodu pokiaľ žalovaný konštatoval, že poskytovanie univerzálnej služby v posudzovanom období
nepredstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie, a preto mu nepriznal kompenzáciu straty podľa
ust. § 53 zákona č. 610/2003 Z. z., resp. § 53 zákona č. 351/2011 Z. z., bez uskutočnenia výpočtu čistých
nákladov podľa čl. 12 Smernice, ktoré toto zaťaženie predstavovalo pre žalobcu, postupoval v rozpore
s čl. 12 a čl. 13 Smernice, a teda aj v rozpore s § 53 zákona o elektronických komunikáciách, a to tak v
zmysle pôvodného aj nového zákona, t. j. za celé žalobcom uplatnené obdobie 2011 - 2012.

211. Správny súd uvádza, že pokiaľ žalovaný na podporu svojho postupu tvrdil, že predpokladom
rozhodovania o nároku na náhradu je rozhodnutie o zaťažení podniku (fáza 1) a až v prípade
zistenia nadmerného zaťaženia je relevantné vypočítanie čistých nákladov univerzálnej služby podnikom
poskytovanej (fáza 2), nebolo možné z vyššie uvedených dôvodov súhlasiť s jeho tvrdením, keďže



takýto názor nie je v súlade s vysloveným stanoviskom ESD, pretože z uvedeného vyplýva, že národný
regulačný úrad musí konštatovať nespravodlivé zaťaženie pred realizáciou samotného odškodnenia,
pričom predpokladom posúdenia zaťaženia je výpočet čistých nákladov podľa čl. 12 Smernice. V
zmysle uvedeného súd konštatuje, že žalovaný postupom, kedy posudzovanie žiadosti žalobcu rozdelil
na dve samostatné fázy a v rámci prvej fázy aplikujúc zvolené kritérium vyhodnotil vykonávanie
univerzálnej služby žalobcom bez neprimeraného zaťaženia, pričom však nevykonal kalkuláciu čistých
nákladov univerzálnej služby na základe žalobcom predložených podkladov, konal tak v rozpore s
uvedenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR a ESD. Rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov
preto vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci.

212. Vzhľadom na dôvod, pre ktorý boli preskúmavané rozhodnutia zrušené sa správny súd už nebude
bližšie zaoberať ostatným procesným námietkam vzneseným žalobcom, avšak aj napriek tomu stručne
uvádza, že viaceré z nich, napr. námietka porušenia práva žalobcu na vyjadrenie sa na ústnom
pojednávaní, porušenie zásady aktívnej súčinnosti účastníkov konania a správneho orgánu, porušenie
práva žalobcu vlastniť majetok, porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu a porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je treba vyhodnotiť ako zjavne nedôvodné.

213. Potom žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav vo veci, nesprávne si vyložil ust. § 53 pôvodného
aj nového zákona o elektronických komunikáciách, t. j. vec nesprávne právne posúdil a preto správny
súd nepovažoval za potrebné posudzovať námietku žalovaným zvolených kritérií podielu žalobcu na
trhu elektronických komunikácií s tým, že bude povinnosťou žalovaného v novom konaní zvoliť kritéria
pre posúdenie primeranosti zaťaženia žalobcu pri poskytovaní univerzálnej služby v rozhodnom období
nanovo, a to v dôsledku jeho povinnosti urobiť výpočet čistých nákladov vyplývajúcich z poskytovania
univerzálnej služby, od ktorého sa bude odvíjať aj správna úvaha žalovaného pri výbere vhodných kritérií.
To všetko samozrejme s ohľadom na záväzné názory vyslovené najvyšším súdom a ESD, podľa ktorých
európska legislatíva ponecháva v kompetencii žalovaného, aby stanovil všeobecné a neosobné kritéria,
pomocou ktorých je možné určiť hranice, ktoré keď sa prekročia, zaťaženie môže byť považované za
nadmerné, a to v závislosti od druhu podniku, najmä od jeho zariadení, ekonomickej a finančnej situácie,
ako aj podielu na trhu. Tieto kritéria však musia byť nielenže dostatočne odôvodnené v rozhodnutí
žalovaného, ale zároveň musia vychádzať z dostatočného množstva relevantných podkladov v záujme
dodržania zásady spoľahlivo zisteného stavu veci.

214. Záverom správny súd opakuje, že v danom prípade je treba použiť eurokonformný výklad ust. §
53 pôvodného aj nového zákona, a to v súlade s výkladom čl. 12 a 13 Smernice, ktoré učinil ESD v
rozsudkoch vo veci č. C-398/08 a vo veci C-222/08 a ktorý výklad si osvojil aj Najvyšší súd SR (rozsudky
sp. zn. 6Sž/13/2011, 5Sž/35/2011). Podľa tohto výkladu mala byť zo strany žalovaného pred posúdením
neprimeranej zaťaženosti žalobcu vykonaná kalkulácia čistých nákladov, čo však žalovaný neučinil.

215. Na základe zistených skutočností správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného je potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. c) a e) SSP a vec vrátiť žalovanému na ďalšie
konanie, v ktorom bude viazaný vysloveným právnym záverom súdu (§ 191 ods. 6 SSP) a bude jeho
povinnosťou vo veci opätovne konať o podanom návrhu v naznačenom smere a vo veci rozhodnúť.

216. O práve na nárok na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175
ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech v konaní bol žalobcovi tento nárok priznaný v plnom rozsahu, pričom
podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto
rozhodnutia samostatným uznesením. Zároveň správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania
(§ 169 SSP) pribratým účastníkom, keďže neboli na to splnené zákonné podmienky a súd nevzhliadol
ani existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa.

217. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§
139 ods. 4 SSP).

Poučenie:



Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia
na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body
možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.
a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným
Centrum právnej pomoci (písm. c/).