Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/218/2016 z 27. 5. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. mája 2019, sp. zn. 3Co/218/2016, ECLI:SK:KSBA:2019:1714203388.1
Krajský súd Bratislava | 3Co/218/2016 | ECLI:SK:KSBA:2019:1714203388.1 | 2019-05-27 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ochrana osobnosti
Citované ustanovenia: § 11 OZ, § 13 ods. 2 OZ, § 13 ods. 1 OZ, § 13 ods. 3 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3ed7bffa-6fbf-455c-b927-e601c7acd0f5
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1714203388.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/218/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1714203388
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1714203388.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr.
Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v sporovej veci žalobcu: A. M., G.. XX.X.XXXX, O. X, R. W.,
zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Polákom, Miletičova 64, Bratislava, proti žalovanému: News and
Media Holding a.s., Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 47 256 281, zastúpenému Škubla & Partneri s. r. o.,
Einsteinova 25, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 39C 335/2014-278, zo dňa 23.3.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, ktorou bola žalovanému
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 10.000 eur  m e n í  tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
titulom náhrady nemajetkovej ujmy 1.500 eur a vo zvyšku žalobu  z a m i e t a .

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 10.000
eur; vo zvyšku návrh zamietol a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho
zástupcu náhradu trov konania 4.566 eur za súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia 837,16 eura.
V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na Okresnom súde v Pezinku 11.4.2014, v
znení doplneného podania z 10.11.2014, domáhal zaplatenia 150.000 eur titulom nemajetkovej ujmy
a náhrady trov konania; na tom skutkovom základe, že žalovaný v týždenníku Plus 7 dní, v čísle 10,
zo dňa 6.3.2014, uverejnil na strane 111-113 článok autora M. L. pod názvom „Stratené milióny“ a
podtitulom „Exmanžel C. M. dostal milióny z Eurofondov, no peniaze sa stratili“. Žalobca mal za to,
že text, fotografie a ich popis obsahujú závažné kriminalizujúce skutkové tvrdenia, ktoré považoval za
difamujúce, nepravdivé a na cti utŕhačské. Bol názoru, že skutkové tvrdenia odzneli v predmetnom
článku s úmyslom poškodiť jeho povesť ako fyzickej osoby, ako partnera v obchodných spoločnostiach a
predstaviteľa orgánov občianskeho združenia; tvrdenia pochádzali z nedôveryhodného zdroja. Uviedol,
že článok poškodil jeho vážnosť na verejnosti, narušil jeho rodinné vzťahy a spôsobil mu závažnú ujmu
v podnikaní a zamestnaní, spôsobil vo veľkej miere zníženie prestíže jeho osoby a musel tak čeliť
viacerým stratám partnerov a stratám v podnikaní, ako aj negatívnym vplyvom na rodinu. Žalovanému
adresoval 25.3.2014 žiadosť o uverejnenie opravy a žiadosť o uverejnenie odpovede, na ktoré však
tento nereagoval. Za nepravdivé skutkové tvrdenia žalobca označil:
1.1. „Exmanžel C. M. dostal milióny z Eurofondov, no peniaze sa stratili“
1.2 „Máloktorý projekt však vôbec funguje“
1.3. Na str. 111 vpravo dole je uverejnená podľa názoru žalobcu technicky zmanipulovaná fotografia
plemennej kobyly 336 GIDRAN XVIII-1
1.4. „M. získal dotácie aj na zlepšenie kvality života koní“



1.5. Text k obrázku polorozpadnutej budovy v strede dvojstránky, str. 112-113 - „Statok rodu Motešických
(vpravo) pod rukami M.L. (na snímke s exmanželkou C. M.L.) pustne napriek miliónom, ktoré dostáva
z eurofondov“ Foto: archív, B. P.
1.6. „Tento penzión vyzerá, že nikdy nefungoval, otázka je kde sú stratené peniaze“
1.7. „Jazdecká dráha nemá žiadnu tribúnu, rozhodcov nechávajú stáť na pritiahnutej vlečke a prekážky
pôsobia dosť chaoticky“
1.8. „M. získal z eurofondov a zo štátneho rozpočtu v týchto rokoch spolu 2,6 milióna eur“
1.9. „Celkovo tak M. a jeho firma MBL, ktorú vlastní na polovicu s B. Č., od roku 2004 získali 3,6 milióna
eur na dotáciách. Napríklad aj na projekt Zlepšenie životnej úrovne koní“
1.10. „Golfové ihrisko v obci Cetuna, kde tiež dostal pridelenú dotáciu“
1.11. „Po revolúcii vláda rozhodla, že nechá iba žrebčín v Topoľčiankach a na prelome storočí ovládol
majetok štátnej akciovky A. M.“
1.12. „Majetok bývalého štátneho žrebčína pod M. napriek štedrým eurodotáciám veľmi neprekvitá. Skôr
pustne“.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo vzťahu
ku skutkovému stavu uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaný 6.3.2014
uverejnil v týždenníku Plus 7 dní na stranách 111-113 v rubrike „zaujalo nás“ článok s titulom „Stratené
milióny“ a podtitulom „Exmanžel C. M. dostal milióny z eurofondov, no peniaze sa stratili. Máloktorý
projekt vôbec funguje“ a článok pod titulom „Zašlá sláva motešických koní“, ktorých autorom je Mgr. L. M.
s obrazovou dokumentáciu fotografa B. P. (ďalej spolu len „článok“). Poznamenal, že žalobca 18.3.2014
ako odpoveď na článok zvolal tlačovú besedu s novinármi na tému „podozrenie zo zneužitia eurofondov
v žrebčíne Motešice“, na ktorej obvinenia uvedené v článku odmietol. Ozrejmil, že článok v úvode uvádza
informácie o žalobcom nezrealizovaných projektoch, na ktoré dostal milióny z eurofondov, konkrétne o
projektoch týkajúcich sa žrebčínu v Motešiciach; autor článku na základe informácii od zdroja p. T. C.
a osobnej návštevy Motešíc hodnotí, resp. podáva kritiku projektov realizovaných žalobcom jednak ako
samostatne hospodáriacim roľníkom, ako aj prostredníctvom spoločnosti MBL, spol. s r.o., Pezinská 5,
Chorvátsky Grob (ďalej len „MBL, spol. s r.o.“), v ktorej je žalobca spoločníkom; projekty hodnotí tak,
že máloktorý z nich funguje. Poukázal na to, že článok mal spravodajský charakter, bol uverejnený v
mienkotvornom týždenníku s celoštátnou pôsobnosťou a vo vysokom náklade ako aj na internetovej
stránke.

3. Súd prvej inštancie zvlášť upriamil pozornosť na závery vykonaného dokazovania preukazujúce
pravdivosť, resp. nepravdivosť jednotlivých častí článku. Poznamenal, že predmetný článok ako celok
bol napísaný v dvoch vzájomne previazaných rovinách; prvá úvodná sa týkala podnikateľskej činnosti
žalobcu v žrebčíne v Motešiciach a druhá sa týkala rozsahu čerpania finančných prostriedkov štátu alebo
eurofondov žalobcom ako samostatne hospodáriacim roľníkom a spoločnosťou MBL, spol. s r.o.; cieľom
bolo upozorniť na (podľa autora článku) zneužitie prijatých finančných prostriedkov, resp. ich nepoužitie
na realizáciu projektov, na ktoré boli určené za obdobie rokov 2004 až 2010. Druhá časť článku zahŕňala
aj dopyt na platobnú agentúru, cit: „či bola niekedy skontrolovať ako sa využívajú peniaze daňovníkov
a či nebude požadovať vrátenie dotácií napríklad aj za nefungujúci penzión či prekážkovú dráhu, alebo
chovnú stanicu“.

4. Vo vzťahu k časti článku týkajúcej sa rozsahu čerpania finančných prostriedkov štátu alebo eurofondov
žalobcom a MBL, spol. s r.o., konkrétny text článku: „Podľa listu Poľnohospodárskej platobnej agentúry
pezinskému súdu dostal A. M. alebo jeho firma MBL v rokoch 2004-2010 na dotáciách až neuveriteľných
41 miliónov eur. Podľa neoficiálnych informácií sa vraj úradníci pomýlili a jednu sumu uviedli omylom
v eurách, hoci to mali byť koruny. No aj keby to bola pravda, tak M. získal z eurofondov a zo štátneho
rozpočtu v týchto rokoch 2,6 milióna eur. A jeho firma MBL ťahá dotácie ďalej. V roku 2011 získal 645-tisíc
eur a rok na to ďalších 404-tisíc eur. Minulý rok nemá platobná agentúra ešte uzatvorený a prijímateľov
dotácií zatiaľ nezverejnili. Celkovo tak M. a jeho firma MBL, ktorú vlastní na polovicu s B. Č.Q., od roku
2004 získali 3,6 milióna eur na dotáciách.“; súd prvej inštancie dospel k záveru, že v tejto časti článku
je pravdivý fakt, že žalobca ako samostatne hospodáriaci roľník a spoločnosť MBL, spol. s r.o. od roku
2004 do roku 2010, boli prijímateľmi finančných prostriedkov z európskych poľnohospodárskych fondov
a príslušného spolufinancovania zo štátneho rozpočtu (1/ priame podpory, 2/ platby PRV - plán/program
rozvoja vidieka, 3/ platby zo Sektorového operačného programu „Poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka“,
4/ platby na opatrenia v oblasti organizácie trhu); podľa údajov Poľnohospodárskej platobnej agentúry



(ďalej len „PPA“) od roku 2004 do roku 2015 v celkovej sume 4.310.208,31 eura (2.802.692,61 eura +
1.507.515,70 eura).

4.1. K textu článku: „Napríklad aj na projekt Zlepšenie životnej úrovne koní. Na naše otázky, či sa im po
dotáciách žije lepšie, motešické kone neodpovedali. Iba dvakrát odfrkli“; dospel na základe vykonaného
dokazovania k záveru, že sa jedná o nepravdivé tvrdenie, že boli žalobca resp. spoločnosť MBL, spol.
s r.o. prijímateľmi finančných prostriedkov na predmetný projekt, nakoľko taký projekt neexistuje.

4.2. K textu článku: „Poľnohospodárska platobná agentúra, ktorá roľníkom vypláca dotácie, priznala, že
už raz prikázali M. a jeho firme MBL vrátiť 572-tisíc eur za nezrealizovaný projekt modernizácie farmy v
obci Lubina. Doteraz sa tak nestalo.“; uzavrel, že je pravdou, že rozhodnutím PPA bola spoločnosti MBL,
spol. s r.o. uložená povinnosť vrátiť 571.970,57 eura vo vzťahu k projektu Modernizácia farmy s cieľom
zvýšiť efektívnosť živočíšnej výroby, s miestom realizácie v Lubinej; ako nepravdivé vyhodnotil, že „sa
tak nestalo“, nakoľko z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že pohľadávka bola vysporiadaná.
Článok bol uverejnený 6.3.2014, finančné prostriedky boli splatené na základe dohody o splátkach
z 10.12.2013, splátkami z 21.5.2012, 26.7.2012 a 17.12.2014. Skonštatoval, že v súčasnosti PPA
neeviduje žiadnu pohľadávku voči spoločnosti MBL spol. s r.o. v súvislosti s týmto projektom.

5. Pokiaľ sa jedná o hodnotenie pravdivosti časti článku týkajúcej sa chovu koní v žrebčíne v Motešiciach,
súd prvej inštancie vychádzal toho, že Zväz chovateľov koní na Slovensku (ďalej len „ZCHKS“) je uznaná
chovateľská organizácia, ktorá je na základe oprávnenia vydaného Ministerstvom pôdohospodárstva
a rozvoja vidieka SR (ďalej len „ministerstvo“) poverená vedením plemennej knihy pre plemeno
Furioso v rámci Slovenskej republiky. ZCHKS je ako nositeľ plemennej knihy zároveň aj jej garantom
voči zahraničiu; štatút tejto plemennej knihy bol schválený ministerstvom, jej právnym základom je
zákon č. 194/1998 Z.z. o šľachtení a plemenitbe hospodárskych zvierat, zákon č. 115/1995 Z.z. o
ochrane zvierat, STN 46 6310 Plemenné kone z roku 1995, Chovateľský program Furiosa, Finančný
poriadok a Stanovy ZCHKS. Posudzovanie exteriéru a úžitkových vlastností žrebcov a kobýl vrátane ich
potomstva sa uskutočňuje v súlade s chovateľským programom členmi chovateľskej komisie menovanej
ZCHKS. Členovia komisie musia spĺňať podmienky zákona č. 194/1998 Z.z. o šľachtení a plemenitbe
hospodárskych zvierat (§ 10 o odbornej spôsobilosti). Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že
výberová komisia vykonáva jarné a jesenné bonitácie, pričom zo zápisníc z bonitácie v chránenom chove
koní plemena Furioso v rokoch 2011 až 2015 mal za preukázané, že stav koní v Motešiciach bol zistený
ako dobrý, na úrovni čistokrvného chovu, pričom v zápisnici z roku 2012 komisia posúdila Motešice po
dokončení vonkajšej jazdiarne za komplexný areál na testáciu teplokrvných koní. Na základe uvedeného
vo vzťahu k textu: „Anglický plnokrvník sa neudržal, toto už nie je Furioso, ale motešická zmeska“,
„Jazdecká dráha nemá žiadnu tribúnu, rozhodcov nechávajú stáť na pritiahnutej vlečke“, „Dráha nie
je nijako vybavená na riadne preteky“, „M. získal dotácie aj na zlepšenie kvality života koní“; mal za
to, že autor článku si informácie o stave a chove koní v Motešiciach neoveroval a tieto hodnotiace
úsudky sú bez akéhokoľvek vecného základu na ich podporu; považoval totiž za ustálené, že žrebčín v
Motešiciach má štatút chráneného chovu, plní si štandardné úlohy, zúčastňuje sa výstav, prezentuje chov
na medzinárodnej úrovni a dosahuje výborné výsledky. Poznamenal, že na Svetových jazdeckých hrách
vyhrala kobyla Gomba, predstaviteľka plemena Furioso 22, čo sa týka všestrannej spôsobilosti, ako
jediný kôň slovenského chovu z Motešíc, čo sa od roku 1960 nepodarilo. Prekážkový areál v Motešiciach
spĺňa podmienky na uskutočňovanie medzinárodných jazdeckých pretekov, čo zisťuje technický delegát
FEI, ktorý posudzuje celý komplex vybavenosti, nielen dráhu, ale aj ustajnenie a ubytovanie a pod.; až
následne sa schvaľujú preteky. Jazdecké dráhy obe majú tribúnu. Penzión existuje a riadne funguje a
je využívaný prevažne na účely ubytovania hostí a jazdcov pri konaní pretekov.

5.1. K textu: „Bývalý riaditeľ T. C. sa domnieva, že žrebčín cez pochybné dražby vytuneloval, a preto
podal na neho trestné oznámenie“; vyhodnotil ako pravdivé, že p. T. C. - poskytovateľ informácií autorovi
článku, podal na žalobcu trestné oznámenie, nakoľko to potvrdil aj sám žalobca. Z odpisu registra
trestov súd prvej inštancie zistil, že p. T. C. ma 4 záznamy, pričom sa na neho v súčasnosti hľadí akoby
nebol odsúdený; ďalej mal za preukázané, že mu bola vydaná trénerská licencia „C“ v rokoch 2006
až 2009 a v rokoch 2013 až 2015, ktorá ho oprávňuje trénovať maximálne 5 dostihových koní, ktoré
sú v jeho majetku, prípadne v majetku jeho najbližších príbuzných. Poznamenal, že okrem uvedenej
trénerskej licencie sa ešte vydávajú trénerské licencie A a B, ktoré na ich vydanie vyžadujú určité
vzdelanie, skúsenosti, výsledky a bezúhonnosť. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že rozsudkom
Okresného súdu Pezinok č.k. 8C/45/2009-76, zo dňa 3.4.2012 v spojení s rozsudkom Krajského



súdu v Bratislave č.k. 8Co/154/2013-104, zo dňa 28.1.2014, vo veci ochrany osobnosti žalobcu proti
žalovanému T. C., mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.500 eur titulom nemajetkovej ujmy,
keď príslušné súdy na základe vykonaného dokazovania dospeli k záveru, že skutkovými tvrdeniami,
že žalobca mal spreneveriť peniaze z eurofondov a mal sa podieľať na nelegálnych a nezákonných
dražbách, došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, do jeho profesionálnej cti v
oblasti jeho podnikateľskej sféry a jeho dôstojnosti.

6. Pokiaľ sa jedná o žalovaného ako subjekt, ktorý v tomto prípade mal zásah do práva na ochranu
osobnosti vykonať, súd prvej inštancie skonštatoval, že je v tomto prípade „nositeľom“ slobody prejavu
a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná masmédiám.
Zdôraznil, že poslaním tlače je šíriť informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom zároveň
je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať. Vo vzťahu k osobe žalobcu objasnil,
že tento bol prijímateľom finančných prostriedkov od štátu a s tým súvisiace rozoberanie niektorých
otázok verejného záujmu, súvisiacich priamo s jeho podnikateľskou činnosťou, je potrebné považovať
za legitímnu realizáciu slobody prejavu, ktorú je povinný strpieť vo verejnom záujme spoločnosti; mal za
to, že žalobcu v čase zverejnenia článku je možné považovať za osobu verejného záujmu ako aj osobu
verejne známu a to aj vzhľadom na jeho konanie, keďže dobrovoľne poskytoval médiám informácie, a to
osobného charakteru ako aj týkajúce sa jeho podnikateľskej činnosti. Žalobca tak nepatrí do kategórie
„bežný občan“. Vzápätí konštatoval, že miera akceptovateľnosti ochrany osobnosti v dôsledku realizácie
slobody prejavu bola tak podstatne nižšia.

7. Na ozrejmenie právnej stránky veci súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle § 11 a § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka a čl. 10 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb. Listiny základných práv a slobôd
sa pod zásahom do práva na ochranu osobnosti rozumie určité chovanie, či už aktívne alebo pasívne;
konkrétne chovanie je nutné posúdiť z hľadiska toho, či sa vôbec jedná o neoprávnený zásah do
práva na ochranu osobnosti a následne sa posudzujú aj následky takéhoto zásahu pre fyzickú osobu.
Súd prvej inštancie upriamil pozornosť na čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo na
zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena (zhodne s čl. 10 ods.
1 Listiny základných práv a slobôd). Objasnil, že neoprávneným zásahom môže byť len také konanie,
ktoré sa svojim obsahom, formou a cieľom dotýka práv chránených § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka
a je objektívne spôsobilé tieto chránené práva narušiť alebo ohroziť. Zásah môže byť urobený ústne,
písomne alebo aj inak, ak sa z tohto iného spôsobu dá odvodiť jeho zmysel a význam. Poznamenal, že
je nutné rozlišovať medzi skutkovými vyhláseniami a hodnotiacimi výrokmi. Kým existencia faktov môže
byť preukázaná, pravdivosť hodnotiacich výrokov nepodlieha dokazovaniu. Požiadavku na preukázanie
pravdivosti hodnotiaceho výroku nemožno splniť, pričom takáto požiadavka sama o sebe porušuje
slobodu prejavu, ktorá tvorí základnú súčasť práva chráneného čl. 10 Listiny základných práv a slobôd;
vyslovil názor, že za určitých okolností však aj hodnotiaci výrok bez akejkoľvek skutkovej základne na
jeho podporu môže byť prehnaný. Vo všeobecnosti sloboda prejavu musí byť posudzovaná vo svetle
veci ako celku, vrátane obsahu dotknutého vyhlásenia a kontextu, v ktorom bolo toto vyhlásenie urobené
a tiež vrátane konkrétnych okolností, ktorých sa vec týka. Čím závažnejšia je kritika, tým je verejnosť
viac dezinformovaná a dotknutá osoba poškodená, ak kritika nie je pravdivá. Uzavrel, že rozhodujúca je
skutočnosť, či výroky žalovaného v čase uverejnenia článku mali základ vo faktoch, fakty boli pravdivé
a týkali sa profesionálnej činnosti žalobcu. Čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým väčšia je
potom aj miera ochrany osobnosti.

8. V súvislosti s právami fyzickej osoby v nadväznosti na ochranu osobnosti uviedol, že fyzická osoba
má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj
súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Podľa § 13 ods. 1 až ods. 3 Občianskeho zákonníka
má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej
osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Ak
by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo. K predpokladom vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu
spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka uviedol, že
musí byť splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu
spočívajúcu buď v porušení, alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej
integrite; tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí byť zistená existencia príčinnej



súvislosti medzi takýmto zásahom a vzniknutou nemajetkovou ujmou na osobnostných právach fyzickej
osoby. Nenaplnenie ktorýchkoľvek z týchto predpokladov vylučuje možnosť nástupu sankcií podľa §
13 Občianskeho zákonníka; tak tomu môže byť napr. pri výkone ústavnými princípmi zaručenom práve
kritiky.

9. Na ozrejmenie práva kritiky ako súčasti slobody prejavu a širokej a verejnej informovanosti uviedol,
že toto právo je zakotvené v čl. 17 Listiny základných práv a slobôd a je nepochybne dôležitým
nástrojom demokracie v spoločnosti; zároveň však zdôraznil, že sloboda prejavu, vrátane práva prinášať
kritiku musí mať v demokratickej spoločnosti svoje hranice, kedy ich prekročenie pravidelne vedie
k závažným nežiaducim ujmám na právach na ochranu osobnosti kritizovaných fyzických osôb. K
neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby nedôjde výkonom práva kritiky jedine v prípade,
že ide o kritiku právom prípustnú, resp. kritiku oprávnenú; tá predpokladá, že pri nej nie sú prekročené
medze vecnej a konkrétnej kritiky a súčasne to, že je primeraná aj čo do obsahu, formy a miesta,
t.j. že nevybočuje z medzí nutných na dosiahnutie sledovaného a zároveň uznaného cieľa. Objasnil,
že o vecnú kritiku nejde predovšetkým tam, kde kritika vychádza z nepravdivých podkladov a ktorá z
týchto nepravdivých podkladov vyvodzuje vlastné hodnotiace úsudky. V takýchto prípadoch, pokiaľ je
utvorený hodnotiaci úsudok znevažujúci, nie je možné už z tohto dôvodu považovať kritiku za prípustnú.
Ak vybočí kritika z medzí jej prípustnosti, jedná sa o exces, ktorý predstavuje neoprávnený zásah do
osobnosti fyzickej osoby so všetkými s tým spojenými následkami občianskoprávnej zodpovednosti
osoby, ktorá sa takéhoto zásahu dopustila. Poznamenal, že ak kritike v konkrétnom prípade chýba
právna prípustnosť, nie je na mieste uprednostňovať právo na kritiku pred právom na ochranu osobnosti
fyzickej osoby; uzavrel, že aj slobode prejavu názorov vyjadrujúcich hodnotiace úsudky, musia byť
vytýčené medze tak, aby neohrozovali slobodný rozvoj osobnosti iných ľudí. Vzápätí zdôraznil, že
vecnosť kritiky vyžaduje, aby vychádzala z pravdivých podkladov ako premís pre hodnotiaci úsudok.
Ak nie sú tieto podklady pre úsudok pravdivé a ak je hodnotiaci úsudok difamujúci, nemožno kritiku
považovať za prípustnú. Hodnotiaci úsudok musí byť záverom, ktorý možno na základe uvedených
skutočností logicky vyvodiť. Nestačí, aby kritika sama z pravdivých skutkových podkladov vychádzala;
ak nemá byť kritika neoprávneným zásahom do cti, resp. povesti kritizovaného, je súčasne nevyhnutné,
aby podklady, na ktorých hodnotenie spočíva (pokiaľ nejde o skutočnosti notoricky známe), boli v rámci
takejto evaluácie konkrétne uvedené, aby adresát hodnotového záveru mal možnosť takýto úsudok
preskúmať a vytvoriť si vlastný názor a súčasne, aby bolo zamedzené prípadnému vzniku nesprávnych
predstáv o skutočnostiach, ktoré slúžili hodnotiteľovi za podklad. Pre difamačnú povahu určitého tvrdenia
sa nevyžaduje, aby bolo v určitej spoločnosti chápané ako znevažujúce, postačuje pokiaľ takéto tvrdenie
uvedený účinok môže mať aj len u určitej skupiny ľudí, ktorá tvorí „okolitý svet“ postihnutého. Či je
určité tvrdenie difamujúce, je nutné posudzovať nielen podľa použitých výrazov a formulácii, ale podľa
celkového dojmu s prihliadnutím na všetky súvislosti a okolnosti, za ktorých k tvrdeniam došlo.

10. Súd prvej inštancie v súvislosti s posúdením, či zásah sporným článkom do osobnostných práv
žalobcu bol primeraný a či zodpovedal zásade proporcionality uviedol, že v tomto prípade považoval
za preukázané prekročenie prípustného rámca spravodajskej licencie. Dôvodil tým, že na základe
vykonaného dokazovania mal za preukázané, že autor článku si informácie ohľadne chráneného chovu
koní v Motešiciach neoveroval a to ani prostredníctvom webových stránok, ani napr. u ZCHKS alebo na
ministerstve, čím sa dopustil minimálne hrubej nedbanlivosti. Vyslovil názor, že k opísaniu skutkového
deja z návštevy Motešíc v článku žalovaného došlo spôsobom neumožňujúcim čitateľovi urobiť si vlastný
hodnotiaci úsudok; hodnotiace úsudky v predmetnom článku nemajú vecný základ a niektoré tvrdenia
sú nepravdivé s cieľom vytvoriť dojem, že projekty podporované štátnymi dotáciami nefungujú a žalobca
by finančné prostriedky mal vrátiť. Argumentoval, že autor článku svoje hodnotiace úsudky a nepravdivé
tvrdenia umocnil fotografiou polorozpadnutej budovy vo veľkosti na dvojstránke 112-113 predmetného
článku, budovy ktorá do areálu žrebčínu Motešice nepatrí a nie je ani vlastníctvom žalobcu alebo
spoločnosti MBL spol. s.r.o.; vzápätí upriamil pozornosť aj na fotografiu koňa z chovu na str. 111 článku
technicky vyhotovenú spôsobom, ktorý nezachytáva verný obraz, s úmyslom karikovať chov koní v
Motešiciach. Poznamenal, že pre tento spôsob vyhotovenia sa rozhodol profesionálny fotograf, ktorý
pripustil, že takto dochádza k určitému skresleniu. Skonštatoval, že v článku boli použité výrazy, ktoré
možno považovať za dehonestujúce a vybočujúce z hraníc potrebných na dosiahnutie spravodajského
cieľa. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania uzavrel, že uverejnený článok bol spôsobilý zasiahnuť
do práva na ochranu osobnosti žalobcu a to znížením jeho vážnosti, cti a dôstojnosti v očiach odbornej
verejnosti v oblasti podnikania, predovšetkým v oblasti chovu koní, ako aj u širokej čitateľskej verejnosti;
článok vykazuje neprimeraný zásah, závažnú kritiku podnikateľskej činnosti žalobcu bez vecného



základu, ktorá má charakter škandalizovať jeho osobu, vymykajúcu sa legitímnemu cieľu médií na šírenie
informácií verejného záujmu. Ďalej dospel k záveru, že článok vyvolal nenáležité emócie u verejnosti,
ktoré sa prejavili ako reakcie na článok v internetovej podobe, ako aj negatívny ohlas na vysokej škole
masmediálnej komunikácie, na ktorej žalobca pôsobí, v ZCHKS kde v minulosti vykonával funkciu člena
predstavenstva, rovnako aj v podnikaní, čo sa prejavilo v strate obchodných partnerov. Vyslovil názor,
že v článku sa nachádzajú jednostranné, neobjektívne, nevyvážené hodnotiace úsudky s uvedením
zavádzajúcich nepravdivých a neoverených faktov. Zo strany žalovaného ako pasívne legitimovanej
strany v spore v zmysle tlačového zákona došlo týmto spôsobom k zneužitiu slobody prejavu, slova a
tlače. Poznamenal, že v prejednávanej veci prihliadal na celý kontext článku a zároveň vec posudzoval
v kontexte s právom na zákonom zaručenú slobodu prejavu a nie vytrhnuto bez posúdenia konkrétnych
okolností, ktorých sa článok týkal.

11. V nadväznosti na pasívnu legitimáciu žalovaného mal za preukázané, že osobu, ktorá poskytla
informácie autorovi článku nemožno považovať za osobu v zmysle § 5 ods. 2 tlačového zákona a
teda za skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky uverejnené v článku v plnom rozsahu zodpovedá
vydavateľ, t.j. žalovaný. Skonštatoval, že vydavateľ má občianskoprávnu zodpovednosť podľa § 13
Občianskeho zákonníka; táto zodpovednosť je založená na prísnom objektívnom princípe; to znamená,
že vzniká bez zreteľa na zavinenie, nevyžaduje sa ani existencia úmyslu, ani nedbanlivosť a preto
sa jej žalovaný nemôže zbaviť ani tým, že sa spoliehal na serióznosť svojho zdroja. Odsudzovanie a
zavrhovanie konania alebo činnosti fyzickej osoby opierajúce sa o okolnosti, o ktorých je oznamovaný
nepravdivý údaj, predstavuje spravidla citeľný neoprávnený zásah do práva fyzickej osoby na ochranu jej
osobnosti, pričom tu ide o značnú intenzitu neoprávneného zásahu, ktorý bude mať obvykle nepriaznivé
dôsledky pre takto postihnutú osobu čo do jej postavenia v rodine a spoločnosti (Rč 15/1996). Vyslovil
názor, že v danom prípade skôr ako o veci verejného záujmu, išlo žalovanému o záujem po senzácii,
ba priam o zlý úmysel škandalizovať alebo ohovoriť žalobcu; autor článku si žiadne z uvádzaných
informácii týkajúcich sa chráneného chovu koní v Motešiciach neoveroval a to napriek tomu, že ako
uviedol čerpaniu finančných prostriedkov štátu a z eurofondov na realizáciu projektov, sa vo svojich
článkoch venuje pravidelne. Záverom skonštatoval, že článok a v ňom uvedené hodnotiace úsudky
boli preukázateľne urobené so skutočne zlým úmyslom a teda s vedomosťou, že skutkové tvrdenia sú
nepravdivé alebo s bezohľadnou nedbalosťou na to, či sú tvrdenia nepravdivé alebo nie, čo znamená,
že žalovaný konal s „vysokým stupňom vedomia o možnej nepravde“.

12. Na ozrejmenie právnej stránky priznania primeraného zadosťučinenia súd prvej inštancie uviedol,
že právnym prostriedkom súdnej ochrany všeobecného osobnostného práva je i žaloba, aby bolo
postihnutej osobe priznané primerané zadosťučinenie, t.j. satisfakcia v zmysle § 13 Občianskeho
zákonníka. Zákon nestanovuje čo sa rozumie zadosťučinením, ani čo je treba chápať pod primeraným
zadosťučinením. Objasnil, že tento občianskoprávny prostriedok prichádza do úvahy len tam, kde
nepriaznivý dôsledok neoprávneného zásahu, t.j. nemajetková ujma osobnosti už vznikla, čo predstavuje
zákonnú podmienku priznania primeraného zadosťučinenia; jedná sa o subjektívne právo fyzickej osoby,
čo jasne vyplýva zo znenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka; o jeho priznaní môže súd rozhodovať len
na základe žaloby a v nej žiadanej výške obsiahnutej v petite návrhu. Zadosťučinenie spočíva v určitom
plnení, buď morálnom nepeňažnom alebo peňažnom, sledujúcom cieľ primeraného zadosťučinenia.

13. S poukazom na zistený skutkový stav, s prihliadnutím predovšetkým k intenzite, povahe a
spôsobu neoprávneného zásahu, k charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, na trvanie
a rozsah vplyvu vzniknutej nemajetkovej ujmy na postavenie a uplatnenie postihnutej osoby v
spoločnosti, aj vzhľadom na prednosť primárneho spôsobu zadosťučinenia niektorou z foriem
morálneho zadosťučinenia a tak naplnenia cieľa sledovaného § 13 Občianskeho zákonníka; dospel
súd prvej inštancie k záveru, že návrh na priznanie zadosťučinenia v peniazoch je dôvodný, nakoľko
neoprávneným zásahom došlo k ujme závažne postihujúcej dôstojnosť a vážnosť žalobcu v odbornej
spoločnosti, ako aj u širokej verejnosti. Hrozba priznania primeraného zadosťučinenia v peniazoch,
podľa okolností prípadu, sa stáva významným stimulom, ktorého prostredníctvom občianskoprávna
úprava prispieva aj zo sociálno-psychologického hľadiska na upevnenie povinnosti každého subjektu,
predovšetkým vydavateľov periodickej tlače, rozhlasových a televíznych vysielaní a reklamných
spoločností, rešpektovať telesnú a morálnu integritu osobnosti fyzických osôb, t.j. plní preventívnu
funkciu ako špeciálnu, tak i generálnu. Vyslovil záver, že v prejednávanej veci existujú okolnosti, ktoré
z hľadiska neoprávneného zásahu a spôsobu jeho vykonania, intenzity a rozsahu nemožno odčiniť
rovnocenným spôsobom a ospravedlnenie žalovaného by nebolo podľa § 13 ods. 2 Občianskeho



zákonníka postačujúcim a tým aj účinným zadosťučinením; v čase rozhodovania bol totiž primárny
spôsob zadosťučinenia natoľko oslabený, že svojim spôsobom stratil svoju funkciu. Vzhľadom na
uvedené súd prvej inštancie rozhodol o priznaní zadosťučinenia v peniazoch.

14. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie prihliadol na to, že článok bol
uverejnený prostredníctvom tlače, spoločenského týždenníka Plus 7 dní, ktorý s poukazom na štatistiku
čítanosti má široký vplyv na verejnosť a so značným ohlasom oslovuje množstvo ľudí, ako aj na internete,
kde bol uverejnený aj v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie; skonštatoval, že žalovaný si musel byť
vedomý toho, že článok bude mať dopad nie len na súkromný ale aj pracovný život žalobcu; zdôraznil, že
zásah bol umocnený skutočnosťou, že verejnosť veľmi citlivo reaguje na prípady zneužívania verejných
prostriedkov a výhod, bežný občan to vníma značne negatívne ako odsúdeniahodné. Zohľadnil, aby
určená výška náhrady nemajetkovej ujmy bola na jednej strane primeraná v tom zmysle, aby prispela
k zmierneniu vzniknutého stavu týmto neadekvátnym zásahom; na druhej strane aby nespôsobila takú
ujmu na strane žalovaného, ktorá by pôsobila represívne a znamenala znemožnenie jeho činnosti,
alebo pôsobila odradzujúco pred zverejnením iných legitímnych informácií. Ozrejmil, že pri posudzovaní
výšky peňažnej satisfakcie vychádzal z toho, že určujúci je motív, ktorý v danom prípade vybočil
z medzí legitimity, keď zverejnenie nepravdivých informácií a hodnotiacich úsudkov bez skutkových
okolností nebolo dominantne motivované snahou žalovaného o objektívne informovanie verejnosti o
veciach verejného záujmu, ale vyznievalo skôr útočne. V odôvodnení výšky priznaného zadosťučinenia
v peniazoch upriamil pozornosť aj na skutočnosť, že autor článku sa minimálne nedôvodne spoliehal
na pravdivosť súkromných informácií získaných od zdroja a postupoval s hrubou nedbanlivosťou, keď
nevykonal sám objektívny prieskum a neoveril si tak oficiálnou cestou ich dôveryhodnosť. Spochybnil
spôsob akým autor článku vykonával svoju profesiu, pričom hodnotil nielen obsah článku, ale aj formu
(článok vyznieval útočne). Na záver uviedol, že nemožno priznávať neprimerané či dokonca premrštené
sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a ktoré by napr. pri
porovnaní „odškodnenia” zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním” zásahov do iných
základných práv zaručených Ústavou mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napr. ujmy na
zdraví či dokonca živote) bagatelizovať. Na základe zisteného skutkového stavu a právneho posúdenia
veci súd prvej inštancie podľa § 11, § 13 Občianskeho zákonníka, čl. 10 Listiny základných práv a slobôd,
čl. 7 ods. 5 a čl. 19 ods. 1 Ústavy SR; zaviazal žalovaného na náhradu nemajetkovej ujmy 10.000 eur; a
to jednak s ohľadom na rušivý zásah do osobnostných práv žalobcu, ako aj s ohľadom na motív konania
samotného žalovaného a minimálne hrubú nedbanlivosť autora článku, ba až zlý úmysel pri šírení
uverejnených informácií. Vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) v spojení s § 149 ods. 1 O.s.p.; úspešnému žalobcovi
priznal v podrobnej špecifikácii náhradu trov konania a to 4.566 eur za zaplatený súdny poplatok a 837,16
eura titulom trov právneho zastúpenia.

15. Proti rozsudku v časti uloženej povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 10.000 eur a v
časti uloženej povinnosti nahradiť žalobcovi trovy konania, podal žalovaný odvolanie a žiadal rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, alternatívne žiadal
rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným
zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno
konštatovať, že v ňom namietal, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že nedostatočne
zistil skutkový stav veci; namietal aj skutočnosť, že napadnutý rozsudok nie je riadne, resp. dostatočne
odôvodnený.

16. Nesúhlasil s právnym posúdením súdu prvej inštancie, že niektoré výroky v článku sú skutkové
tvrdenia. Mal za evidentné, že všetky výroky v článku sú hodnotiace úsudky autora článku, prípadne T.
C., pričom u výraznej väčšiny výrokov je ich charakter zjavný už na prvý pohľad na základe použitých
slov, formulácie typu „niečo nefunguje“, „pustne“, „neprekvitá“ a podobne, zjavne predstavujú názory
autora formulácií; pričom pravdivosť „názorov“ akéhokoľvek človeka nemožno dokazovať a teda ich
pravdivosť z dôvodu ich povahy nie je možné overiť. V tejto súvislosti poukázal na výsluch svedka
B. E., ktorého označil žalobca za mediálneho experta, a ktorý počas svojho výsluchu uviedol, že
článok neobsahuje akékoľvek skutkové tvrdenia ale len hodnotiace úsudky. Argumentoval, že podľa
konštantnej judikatúry slovenských súdov, odvolávajúc sa najmä na uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 31.5.2010, sp. zn. 4 Cdo 149/2009, ako aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské



práva (ďalej len ako „ESĽP“), hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor autora, ktorý k danému
faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti a to na základe
vlastných (subjektívnych) kritérií. Na rozdiel od tohto, skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne
existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná.
Ďalej s poukazom na rozhodnutie vo veci Lingens c/a Rakúsko uviedol, že kým existencia faktov
môže byť preukázaná, pravdivosť hodnotiacich úsudkov dokazovaniu nepodlieha. Nemožno totiž splniť
požiadavku na preukázanie pravdivosti hodnotiaceho úsudku a takáto požiadavka sama o sebe porušuje
slobodu názoru, ktorá tvorí súčasť práva chráneného čl. 10 Listiny základných práv a slobôd. Dôvodil,
že vo vzťahu k hodnotiacim úsudkom, resp. názorom pritom v zmysle konštantnej judikatúry ESĽP
platí, že novinárov (média) nemožno postihovať za to, že rozširujú informácie či názory tretích osôb
a teda novinári pri predmetnej činnosti požívajú imunitu. Poukázal na právne vety ESĽP, ktorý v
rozsudku Observer c/a Guardian uviedol, že spravodajstvo založené na interview, či upravenom, alebo
nie, predstavuje jeden z najdôležitejších prostriedkov, akým je tlač schopná plniť svoju dôležitú úlohu
strážneho psa verejnosti; a v rozhodnutí k prípadu Jersild c/a Dánsko z roku 2014 uviedol, že potrestanie
novinára za napomáhanie pri šírení vyhlásení, ktoré urobili iné osoby v interview, by vážne obmedzilo
príspevky tlače do diskusie o záležitostiach verejného záujmu a nemalo by sa použiť, pokiaľ na to
neexistujú obzvlášť závažné dôvody.

17. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko článok
prináša názory týkajúce sa čerpania verejných dotácií, čo je nepochybne témou legitímneho verejného
záujmu a verejnosť má právo vedieť o čerpaní a využití prostriedkov pochádzajúcich z verejných financií.
Bol názoru, že súd prvej inštancie bez právneho a skutkového základu dospel k záveru, že autor článku
pri jeho uverejňovaní nesledoval záujem informovať verejnosť o možnom nehospodárnom nakladaní
s verejnými financiami, ale snahu po senzácii a škandalizovaní žalobcu. Nesúhlasil ani so záverom,
že článok a v ňom prezentované hodnotiace úsudky boli preukázateľne urobené skutočne so zlým
úmyslom (actual malice) a teda s vedomosťou, že skutkové tvrdenia sú nepravdivé alebo s bezohľadnou
nedbalosťou (reckless disregard) na to, či sú tvrdenia nepravdivé alebo nie, teda, že žalovaný konal s
„vysokým stupňom vedomia o možnej nepravde“; mal totiž za to, že toto v konaní preukázané nebolo.
Poukázal na skutočnosť, že v napadnutom rozsudku absentuje odôvodnenie akým spôsobom bol zlý
úmysel preukázaný.

18. Žalovaný ďalej vyjadril názor, že súd prvej inštancie v jeho neprospech právne vyhodnotil
metódy, akými vyhotovil fotografie, hoci uvedené metódy podľa názoru žalovaného spadajú pod
spravodajskú techniku, ktorá v zmysle judikatúry ESĽP nepodlieha právnemu hodnoteniu súdu; vzápätí
poukázal na právnu vetu ESĽP v rozhodnutí Bergens Tidende a spol. c/a Nórsko, zo dňa 2.5.2000:
„Reportáže o aktualitách, založené na rozhovoroch, predstavujú jeden z najdôležitejších prostriedkov,
prostredníctvom ktorých môže tlač zohrať svoju nezastupiteľnú úlohu strážneho psa. Metódy, ktoré
umožňujú zostavenie objektívnej a vyváženej reportáže, sa môžu podstatne líšiť podľa spôsobu
odovzdania informácie. Súdu ani národným súdom neprislúcha nahradiť tlač pri stanovení techniky
spravodajstva, ktorú majú novinári v tom - ktorom prípade použiť“. Namietal záver súdu prvej inštancie,
že bol úmyselne karikovaný nejaký kôň na pastve, nakoľko žalobcovi ani súdu nijako neprislúcha určovať
ako by mal fotograf fotiť. Nesúhlasil, že budova, ktorej fotografia bola uverejnená v článku na dvojstránke
112-113 nepatrila do areálu žrebčína Motešice; mal za to, že predmetná skutočnosť nebola v konaní
jednoznačne preukázaná. Skonštatoval, že v článku bolo uverejnených celkovo 8 fotografií, na základe
čoho bolo bežnému čitateľovi umožnené vytvoriť si vlastný názor na to, aký dojem uňho vzbudzuje areál
žrebčína v Motešiciach.

19. Pokiaľ ide o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, žalovaný bol názoru, že súd
prvej inštancie jednak nedostatočne zistil skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnemu záveru, že článkom žalovaný spôsobil žalobcovi ujmu závažne postihujúcu jeho
dôstojnosť a vážnosť v odbornej spoločnosti ako aj u širokej verejnosti. Mal za to, že vznik akejkoľvek
ujmy žalobca nepreukázal. Vzápätí namietal, že v napadnutom rozsudku absentuje odôvodnenie, akým
spôsobom bol zo strany žalobcu preukázaný vznik ujmy, ktorá by vyžadovala náhradu vo výške 10.000
eur. Argumentoval, že peňažná náhrada nemajetkovej ujmy má subsidiárny charakter a prichádza do
úvahy len vtedy, keď sa nefinančné zadosťučinenie javí ako nepostačujúce, t.j. v prípadoch vzniku
nemajetkovej ujmy značnej intenzity. Poukázal na právnu vetu z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4 Cdo 15/2003: „Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť
osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom



či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania
a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení
dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.“
Mal za to, že nie sú splnené predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
keďže žalobca nepreukázal vznik ujmy v nadväznosti na uverejnenie článku, rovnako ani negatívny
dopad článku na jeho život a ani príčinnú súvislosť medzi článkom a údajnými negatívnymi následkami
vo svojom živote, resp. zníženie vážnosti v spoločnosti. Vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu
namietal, že absentujú dôkazy preukazujúce zásah do rodinného života žalobcu, napr. výsluchom
manželky alebo detí žalobcu; nebola preukázaná súvislosť uverejnenia článku a nezvolenia do funkcie
ZCHKS, pričom svedok Y. W. uviedol, že za nezvolenie je zodpovedný samotný žalobca, keďže sa
v deň volieb osobne volieb nezúčastnil ako kandidát; nebola preukázaná súvislosť s nezvolením do
obecného zastupiteľstva Chorvátskeho Grobu, nakoľko žalobca mal preukázateľne viaceré nezhody s
obyvateľmi Chorvátskeho Grobu, čo bolo verejne známe a medializované; nebolo preukázané narušenie
podnikateľskej činnosti žalobcu, ktoré je nutné posudzovať ako ušlý zisk, teda škodu, a to v kontexte
§ 10 Občianskeho zákonníka; nebolo preukázané narušenie činnosti žalobcu v zamestnaní na Fakulte
masmediálnej komunikácie UCM v Trnave, pričom výsluchy svedkov I. O. Q. B. E. označil za absolútne
nedôveryhodné a zjavne účelové. Poukázal na právnu vetu z rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa
8.4.2009, sp. zn. 30 Cdo 4577/2007: „Fyzická či právnická osoba môže byť vzatá na zodpovednosť
za nemajetkovú ujmu na osobnosti inej fyzickej osoby iba vtedy, ak skutočne vyvolala neoprávnený
zásah spočívajúci v porušení alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby. Povinnosť tvrdenia, dôkaznú
povinnosť a dôkazné bremeno ohľadne príčinnej súvislosti zaťažuje dotknutú fyzickú osobu.“ Vzápätí
upriamil pozornosť na svoju argumentáciu v konaní na súde prvej inštancie, s ktorou sa nevysporiadal
v odôvodnení napadnutého rozsudku, že neexistuje príčinná súvislosť medzi uverejnením článku a
údajnými negatívnymi následkami v živote žalobcu, nakoľko na jeho život či podnikanie mali dopad aj
ďalšie články, pre ktoré vedie súdne konania; o jeho problémoch s čerpaním eurofondov informovali
takmer všetky médiá v Slovenskej republike, ktoré informovali aj o skutočnosti, že voči žalobcovi bolo
vznesené obvinenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu v súvislosti s eurofondmi. Viacerí
svedkovia potvrdili, že o žalobcovi čítali aj iné články totožného alebo obdobného obsahu ako napádaný
článok; v tejto súvislosti ďalej uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Pezinok č.k. 8C/45/2009-76,
zo dňa 3.4.2012, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Co/154/2013-104, zo dňa
28.1.2014, bola T. C. právoplatne uložená povinnosť nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume
1.500 eur za to, že o žalobcovi uvádzal, že spreneveril peniaze z eurofondov, čím mal T. C. narušiť
podnikateľské a obchodné vzťahy žalobcu.

20. V súvislosti s výškou náhrady nemajetkovej ujmy, žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie spôsob jej
určenia, argumentoval konštantnou judikatúrou ESĽP, v zmysle ktorej je nutné, aby súd pri určovaní
náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy a zohľadňoval pritom
výšku náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam trestných
činov (najmä násilných trestných činov) a zároveň zdôrazňujúc, že jej výška nesmie byť pre média
„ničivá“ (likvidačná). Poukázal na právnu vetu z rozsudku Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 4 Cdo
171/2005), vzťahujúcu sa k náhrade nemajetkovej ujmy: „nemožno priznávať neprimerané či dokonca
tak premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by
napr. pri porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov
do iných základných práv zaručených Ústavou mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napr.
ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať.“ Na základe uvedeného sa nestotožnil s názorom súdu
prvej inštancie, že náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur je v prejednávanej veci primeraná,
nakoľko významným spôsobom presahuje výšku náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov,
ktorých ujma v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu je podľa názoru žalovaného podstatne vyššia.

21. Žalovaný ďalej uplatnil námietku nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku a to vzhľadom na
jeho nedostatočné odôvodnenie. Súdu prvej inštancie vytýkal, že sa opomenul vysporiadať s otázkou
preukázania údajného zlého úmyslu autora článku poškodiť osobu žalobcu; s otázkou preukázania
vzniku ujmy na strane žalobcu, závažne postihujúcej jeho dôstojnosť a vážnosť v odbornej spoločnosti
a u širokej verejnosti; s námietkami žalovaného o neexistencii príčinnej súvislosti medzi článkom a
údajnou ujmou žalobcu; a s rozhodovacou praxou slovenských a českých súdov vo veciach náhrady
nemajetkovej ujmy obetí trestných činov, na ktorú žalovaný v konaní poukazoval.



22. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 378, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal
rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 ods. 1 a contrario, keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem;
rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti odvolací súd zmenil, nakoľko neboli
splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil
dňa 28.5.2019 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).

23. Podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu
prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky
bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa
aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo
sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme (okrem
iného) ochrany povesti alebo práv iných.

24. Podľa článku 26 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Každý má právo vyjadrovať svoje názory, slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom,
ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.
Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného
poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

25. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a na ochranu mena.

26. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

27. Podľa § 13 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo.

28. Satisfakčná žaloba je prostriedkom ochrany osobnostných práv fyzickej osoby, ktorého cieľom je
dosiahnutie primeraného zadosťučinenia, resp. satisfakcie pre fyzickú osobu, ktorej osobnostné právo
bolo porušené, a to s ohľadom na to, že zásah obyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného
stavu. Žalobca sa v prejednávanej veci domáhal práva na ochranu osobnosti, ktoré malo byť podľa
neho porušené uverejnením nepravdivých a difamujúcich textov nachádzajúcich sa v dotknutom
článku, pričom žiadal poskytnutie primeraného zadosťučinenia vo forme náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch. S ohľadom na takto vymedzený predmet konania bolo nutné posúdiť, či v dôsledku
uverejnenia namietaných častí článku došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostnej sféry žalobcu; a v
prípade ak k predmetnému zásahu došlo, určiť či tento zásah bol v rozsahu zakladajúcom nerovnováhu
medzi právom na ochranu osobnosti žalobcu a právom na slobodu prejavu žalovaného; následne, v
prípade ak v prejednávanej veci preváži právo na ochranu osobnosti žalobcu, bude potrebné posúdiť
priznanie primeranej satisfakcie vzniknutej ujmy.

29. Vo všeobecnosti sa za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti považuje konanie,
ktoré smeruje proti osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobilé znížiť jej
dôstojnosť, vážnosť a česť, a ktoré ohrozuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Odvolací súd
konštatuje, že neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, ktoré
zasahuje do práva chráneného § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka; k neoprávnenému zásahu môže
dôjsť aj takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú samé osebe pravdivé, ale boli uvedené takou formou,
v takých súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci,
čím pôsobia difamačne. V súvislosti s posudzovaním neoprávnenosti zásahu do práva na ochranu



osobnosti odvolací súd zdôrazňuje, že v konkrétnom prípade treba vždy rešpektovať určité špecifiká
danej veci; v tomto prípade špecifiká vzťahujúce sa na šírenie informácii prostredníctvom masmédií,
kde sa neoprávnenosť zásahu posudzuje osobitne. V prípade bežnej periodickej tlače určenej na
informovanie širšej verejnosti je prípustné, predovšetkým vzhľadom na rozsah jednotlivých príspevkov
a čitateľský záujem, pristupovať k určitým zjednodušeniam či skresleniam. Odvolací súd je názoru, že
preto nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že každé takéto zjednodušenie či skreslenie musí nevyhnutne viesť
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv dotknutej osoby. Možno teda pripustiť určitú mieru
zveličovania, ironizovania či použitia relatívne ostrejších výrazov, ktoré by sa za iných okolností mohli
považovať za urážlivé. Táto miera je však limitovaná skutkovými okolnosťami uvedenými v článku,
ktoré použitie týchto prostriedkov či výrazov umožňujú, t.j. musí mať základ v skutkovom deji, z ktorého
vychádza. Hoci nemožno trvať na absolútnej presnosti skutkových tvrdení a jednoznačnosti hodnotiacich
úsudkov a tým klásť na novinárov vo svojich dôsledkoch nesplniteľné nároky, v každom jednotlivom
prípade je však nevyhnutné sledovať, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde.
Pri posudzovaní prejednávanej veci bolo teda primárne potrebné stanoviť povahu namietaných častí
článku, a v závislosti od ich povahy v súlade s prejednacím princípom konania zhodnotiť ich prípustnosť
a spôsobilosť zasiahnuť osobnostnú sféru jednotlivca. Pokiaľ dôjde ku konštatovaniu spôsobilosti
jednotlivých častí článku zasiahnuť osobnostnú sféru žalobcu, na podklade testu proporcionality bude
potrebné hodnotiť, či k obmedzeniu práva na ochranu osobnosti došlo na základe zákona, či zásah
sledoval zákonom aprobovaný cieľ (či nešlo o svojvoľný zásah) a či bol zásah v demokratickej
spoločnosti primeraný a nevyhnutný.

30. K zásahu do osobnostných práv určitej fyzickej osoby môže dôjsť nepravdivými tvrdeniami, avšak aj
takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú samy o sebe pravdivé, ale boli uvedené takou formou, v takých
súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci, čím pôsobia
difamačne. K zásahu do osobnostných práv môže napokon dôjsť aj prezentovaním neoprávnenej kritiky
určitého správania tejto osoby.

30.1. V súvislosti s otázkou zákonnosti a prípustnosti verejne prezentovaných vyjadrení spôsobilých
dotknúť sa osobnostnej sféry jednotlivca bolo úlohou súdu prvej inštancie a následne aj odvolacieho
súdu stanoviť, či namietané časti článku predstavovali skutkové tvrdenia, hodnotiace úsudky (kritiku),
prípadne ich vzájomnú kombináciu.

30.2. Diferenciáciou uvedených inštitútov je totiž podmienená miera ich prípustnosti, a to jednak s
ohľadom na požiadavku pravdivosti, objektívnosti a verifikovateľnosti tvrdenia prezentovaného slovom
alebo písmom, ako aj s ohľadom na pôsobenie dôkazného bremena na strany civilného sporu. Pod
pojmom skutkové tvrdenie je potrebné rozumieť vyjadrenie o skutkovej podstate alebo o postupe, ktoré
sa vyznačuje objektívnym vzťahom medzi prejavom vo vonkajšom svete a realitou, ktorého pravdivosť,
úplnosť a presnosť možno overiť dokazovaním. Skutkové tvrdenie predstavuje fakt, ktorý objektívne a
preukázateľne existuje nezávisle od toho, kto prejav vo forme skutkového tvrdenia urobil. Hodnotiaci
úsudok (kritika) predstavuje názor, myšlienku alebo osobný postoj subjektu prejavu vo vzťahu k faktom.
Výkonom práva kritiky nedochádza k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby iba v prípade,
ak ide o právom prípustnú kritiku, ktorá predpokladá, že pri nej nie sú prekročené medze vecnej a
konkrétnej kritiky, a zároveň je takáto kritika primeraná aj čo do obsahu, formy a miesta prednesu takejto
kritiky, t. j. kritika nevybočuje z medzí nevyhnutných na dosiahnutie sledovaného a zároveň uznaného
cieľa. Pokiaľ ide o pôsobenie dôkazného bremena, pre skutkové tvrdenie platí, že čím je skutkové
tvrdenie závažnejšie, tým dôveryhodnejší dôkaz pravdivosti tvrdenia musí byť predložený zo strany
osoby, ktorá skutkové tvrdenia uviedla. Naproti tomu hodnotiaci výrok nemožno akokoľvek dokazovať,
je však nevyhnutné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je
primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky.

30.3. Odvolací súd vyhodnotil namietané časti článku nasledovne, text: „Exmanžel C. M. dostal milióny
z Eurofondov, no peniaze sa stratili“, „Máloktorý projekt však vôbec funguje“; jedná sa o kritiku spôsobu,
akým žalobca nakladal s prostriedkami štátneho rozpočtu a štrukturálnych fondov EÚ; sú to nadpisy
článku a teda s prihliadnutím na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR možno skonštatovať, že
je nutné vo vzťahu k tomuto textu zohľadniť organickú väzbu medzi titulkom (nadpisom) článku a
jeho vecným obsahom. Pri „izolovanom“ posudzovaní by totiž väčšinu titulkov uverejňovaných v tlači
bolo treba charakterizovať ako skutkové tvrdenia (fakty), hoci skutočným zámerom ich autorov je len



prostredníctvom titulkov upútať pozornosť čitateľov na článok, ktorý poskytuje informácie vo forme
hodnotiacich úsudkov.

30.4. Vo vzťahu k textu „Statok rodu Motešických (vpravo) pod rukami M. (na snímke s exmanželkou
C. M.) pustne napriek miliónom, ktoré dostáva z eurofondov“; „Jazdecká dráha nemá žiadnu tribúnu,
rozhodcov nechávajú stáť na pritiahnutej vlečke a prekážky pôsobia dosť chaoticky“; „Tento penzión
vyzerá, že nikdy nefungoval, otázka je kde sú stratené peniaze“; „Majetok bývalého štátneho žrebčína
pod M. napriek štedrým eurodotáciám veľmi neprekvitá. Skôr pustne“; odvolací súd súhlasí s názorom
súdu prvej inštancie, že tieto časti v kontexte celého článku možno označiť za hodnotiace úsudky.

30.5. Vo vzťahu k textu „M. získal dotácie aj na zlepšenie kvality života koní“; „M. získal z eurofondov
a zo štátneho rozpočtu v týchto rokoch spolu 2,6 milióna eur“; „Celkovo tak M. a jeho firma MBL, ktorú
vlastní na polovicu s B. Č., od roku 2004 získali 3,6 milióna eur na dotáciách. Napríklad aj na projekt
Zlepšenie životnej úrovne koní“; „golfové ihrisko v obci Cetuna, kde tiež dostal pridelenú dotáciu“; „Po
revolúcii vláda rozhodla, že nechá iba žrebčín v Topoľčiankach a na prelome storočí ovládol majetok
štátnej akciovky A. M.“; odvolací súd má za to, že tieto časti článku predstavujú skutkové tvrdenia.

31. Pokiaľ sa jedná o povahu celého článku odvolací súd sa stotožnil sa s názorom súdu prvej
inštancie, že autor článku na základe informácii od zdroja T. C. a osobnej návštevy Motešíc hodnotí/
podáva kritiku projektov realizovaných žalobcom, ako aj spoločnosťou MBL, spol. s r.o., ako projekty
z ktorých máloktorý funguje; jedná sa teda o kritiku nakladania s prostriedkami zo štrukturálnych
fondov EÚ a štátneho rozpočtu, čo jednoznačne spadá pod ochranu práva na slobodu prejavu; avšak
odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že je nutné preskúmať aj objekt a formu kritiky. Kritika
mieri priamo na samotnú osobu žalobcu, jej cieľom nie je kritizovať, resp. vyjadriť všeobecný nesúhlas
so systémom čerpania prostriedkov zo štrukturálnych fondov EÚ, resp. so systémom kontroly tohto
čerpania. Priamym objektom kritiky je v tomto prípade samotný žalobca a skutočnosť, že on nepoužil
finančné prostriedky pochádzajúce z verejných zdrojov riadne; namietané časti článku posúdené v
súlade s jeho celkovým obsahom sú prezentované takou formou, že bežnému čitateľovi navodzujú
dojem, že verejné prostriedky, ktoré žalobca čerpal nepoužil na určený účel, resp. „sa stratili“. Na vyššie
opísanom základe odvolací súd dospel k záveru, že namietané časti článku v celom jeho kontexte
obsahujú nepravdivé skutkové tvrdenia a z nich odvodená neprípustná kritika nie je založená na
korektných faktoch, čo spôsobuje neprimeranosť a vedome vyvoláva pochybnosti o dôveryhodnosti
a profesionálnej a občianskej cti žalobcu; ipso facto sú tak so zreteľom na konkrétne okolnosti
prejednávanej veci spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu na jeho osobnostných právach.

31.1. V prejednávanej veci vznikla kolízia dvoch základných ústavných práv a to slobody prejavu a
práva na informácie garantovaného čl. 26 ods. 1 Ústavy SR svedčiace žalovanému, a práva na ochranu
osobnostných práv garantovaného čl. 19 Ústavy SR svedčiaceho žalobcovi; súdu prvej inštancie a
následne odvolaciemu súdu zostalo posúdiť, či mohli byť namietané časti článku uverejnené v čase,
keď došlo k jeho uverejneniu, t.j. či sloboda prejavu mala prednosť v tomto konkrétnom prípade
pred ochranou osobnostných práv žalobcu. Spravodlivú rovnováhu v prípade konfliktu týchto dvoch
ústavne garantovaných práv možno hľadať a nastoľovať podľa presne identifikovaných klasifikačných
kritérií testu proporcionality využívaného judikatúrou (ESĽP i Ústavný súd SR), založeného na hľadaní
odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“, resp. uverejnil
informáciu (nález Ústavného súdu SR zo dňa 18.4.2013, sp. zn. IV. ÚS 492/2012).

32. Odvolací súd upriamuje pozornosť v prvom rade na subjekt, ktorý v tomto prípade mal zásah do práva
na ochranu osobnosti vykonať (KTO); pričom sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný
ako vydavateľ týždenníka Plus 7 dní je subjekt uplatňujúci slobodu prejavu, nakoľko masmédiám patrí
privilegované postavenie z aspektu ochrany tohto práva, zvlášť pri informovaní o veciach verejného
záujmu, čo je potrebné pri rozhodovaní v prejednávanej veci primerane zohľadniť.

33. Vo vzťahu k posúdeniu statusu žalobcu (O KOM) je potrebné skúmať, či ho možno považovať za
verejnú osobu, resp. za osobu verejného záujmu, keďže pri týchto osobách je potrebné neoprávnenosť
zásahu hodnotiť odlišne od "bežných" vo verejnosti neznámych osôb. V slovenskom právnom poriadku
neexistuje definícia osôb verejného záujmu, hoci sa tento pojem v médiách často používa. Vo
všeobecnosti možno uviesť, že osoby verejného záujmu tvoria najmä politici, umelci, športovci, ale aj
páchatelia trestných činov, čiže osoby, ktoré sú v dôsledku svojich výkonov, činnosti alebo negatívnych



činov v centre záujmu verejnosti; to znamená, že takáto osoba musí mať činnosť, vďaka ktorej sa dostala
do centra záujmu verejnosti. Za osobu relatívneho verejného záujmu možno považovať aj osobu, ktorá
sa ňou stala bez vlastného pričinenia, napríklad narodením, alebo nadobudnutým rodinným stavom
a pod. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcu v čase
zverejnenia článku možno považovať za osobu (relatívneho) verejného záujmu a to jednak vzhľadom na
skutočnosť, že pri výkone svojej podnikateľskej činnosti nakladal okrem iného s finančnými prostriedkami
zo štrukturálnych fondov EÚ a štátneho rozpočtu; a taktiež s prihliadnutím na fakt, že žalobca dobrovoľne
poskytoval médiám informácie týkajúce sa svojej podnikateľskej činnosti. Pri posudzovaní veci preto
odvolací súd prihliada na to, že žalobcu zaťažuje povinnosť strpieť vyššiu mieru záujmu o jeho osobu.

34. Ďalším kritériom proporcionality obmedzenia práva na slobodu prejavu v strete s právom na ochranu
osobnosti, je zodpovedanie otázky ČO, t.j. čo bolo obsahom uverejneného článku; akých záležitostí sa
informácie týkajú. Rozlišuje sa pritom medzi informáciami o súkromí dotknutej osoby a informáciami o
témach verejného záujmu. Kľúčovým poslaním tlače je predovšetkým vyhľadávať a rozširovať informácie
a myšlienky o otázkach verejného záujmu; je zároveň nespochybniteľným právom verejnosti takéto
informácie prijímať (dostávať). Vecou verejnou je všetko, čo na seba púta verejnú pozornosť; tieto veci
môžu a majú byť verejne posudzované. Úlohou novinárov (médií) nie je len prijímať a sprostredkúvať
informácie, ktoré sú spoločensky prijateľné, ale šíriť aj tie informácie, ktoré môžu šokovať a byť pre určité
konkrétne osoby nepríjemné. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že dotknutý
článok ako celok mal spravodajský charakter, bol napísaný v dvoch vzájomne previazaných rovinách;
jedna časť sa týkala podnikateľskej činnosti žalobcu v žrebčíne v Motešiciach a druhá sa týkala rozsahu
čerpania finančných prostriedkov zo štrukturálnych fondov EÚ a zo štátneho rozpočtu žalobcom ako
samostatne hospodáriacim roľníkom a spoločnosťou MBL, spol. s r.o. Cieľom článku bolo upozorniť
na zneužitie žalobcom prijatých finančných prostriedkov, resp. ich nepoužitie na realizáciu určených
projektov, za obdobie rokov 2004 až 2010; jednalo sa teda o legitímnu tému z hľadiska práva verejnosti
na informácie, pričom priamym objektom kritiky bol samotný žalobca a skutočnosť, že nepoužil finančné
prostriedky pochádzajúce z verejných zdrojov riadnym spôsobom.

35. Pri posudzovaní kritéria miesta zaznenia (KDE) odvolací súd zohľadňuje, že dotknutý článok bol
uverejnený v týždenníku Plus 7 dní, ktorý má celoslovenskú pôsobnosť a vysoký náklad, nie však
v televízii či inom elektronickom médiu, ktoré treba z hľadiska tohto kritéria posudzovať prísnejšie;
dotknutý článok však je (bol) prístupný širokej verejnosti aj prostredníctvom internetu. V tejto súvislosti s
prihliadnutím na doterajšiu rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR odvolací súd uvádza, že najvyššia
miera závažnosti zaznenia je v televízii, resp. ďalších masmédiách kumulujúcich šírenie prejavu v
obrazovej aj zvukovej forme. Na druhom mieste v hierarchii sú printové masmédiá s celoštátnou
pôsobnosťou. Tretie miesto možno priznať regionálnym masmédiám s potenciálnym rozlíšením podľa
rozľahlosti teritória podliehajúceho vplyvu príslušného regionálneho masmédia, počtu osôb zdržujúcich
sa pravidelne na relevantnom teritóriu, v závislosti od nákladu printového masmédia a od sledovanosti
programu, v ktorom prejav zaznel alebo bol uverejnený. Na štvrtú priečku možno zaradiť prejavy
uskutočnené na verejnom zhromaždení bez odozvy v masmédiách. Najmenšiu váhu možno pripísať
prejavom, ktoré zaznejú na neformálnych, vopred neorganizovaných, náhodných stretnutiach malej
skupiny osôb, ak sa udejú na verejnosti.

36. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na kritérium času uverejnenia dotknutého článku (KEDY);
keďže informácia je pominuteľným majetkom, toto kritérium je potrebné hodnotiť najmä z hľadiska toho,
či oneskorenie zverejnenia informácie za účelom preverenia jej pravdivosti a zdrojov, by bolo spojené
so stratou jej hodnoty a významu. Verejnosť má právo byť informovaná o nakladaní s prostriedkami
zo štrukturálnych fondov EÚ a zo štátneho rozpočtu; na druhej strane však odvolací súd prihliada na
to, že v prejednávanej veci žalovaný nepreukázal, že v čase uverejnenia dotknutého článku disponoval
informáciami (údajmi), na základe ktorých by oprávnene mohol v tom čase tvrdiť, že prostriedky ktoré
žalobca čerpal zo štrukturálnych fondov EÚ sa stratili. V prípade, že takýmito údajmi v tom čase
nedisponoval, sprostredkovanie týchto informácií malo byť zo strany žalovaného o to opatrnejšie, že
neexistoval dôvod, pre ktorý by informácia pri jej neskoršom zverejnení (napr. za účelom získania
relevantných podkladov k danej téme, príp. informácií od samotného žalobcu) stratila na význame či
hodnote pri dlhodobo prebiehajúcej verejnej diskusii týkajúcej sa čerpania eurofondov.

37. V rámci hodnotenia spôsobu formulovania namietaných textov v kontexte celého článku (AKO),
odvolací súd skúma spôsob interpretácie informácií s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa, ktorým má



byť informovanie verejnosti o dôležitých otázkach verejného záujmu, t.j. či namietané texty v kontexte
celého článku neboli primárne zamerané na zneváženie žalobcu, ale či sa jednalo o prípustnú kritiku.
V tejto súvislosti je nutné zamerať sa aj na posúdenie, či celkové vyznenie informácii uvedených v
namietaných častiach článku zodpovedalo pravde. Vychádzajúc z dokazovania vykonaného súdom
prvej inštancie možno konštatovať, že bolo preukázané čerpanie prostriedkov zo štrukturálnych fondov
EÚ zo strany žalobcu vo výške zodpovedajúcej údajom uvedeným v článku; v rámci vykonaných kontrol
však neboli preukázané žiadne také závažné nedostatky implementácie jednotlivých projektov, na
základe ktorých čerpal žalobca finančné prostriedky, ktoré by odôvodňovali prijatie úsudku, že peniaze
sa stratili; s výnimkou projektu s názvom „Modernizácia farmy s cieľom zvýšiť efektívnosť živočíšnej
výroby AGROMER, s.r.o.“, miesto realizácie projektu: Lubina. Informáciu o povinnosti žalobcu, resp.
spoločnosti MBL spol. s r.o. vrátiť podporu na predmetný projekt vo výške cca 571 tisíc eur vyhodnocuje
odvolací súd za pravdivú; vo vzťahu k tejto informácii však v dotknutom článku absentuje informácia
o dôvode vystavenia tejto nezrovnalosti, keďže z vykonaného dokazovania - z Rozhodnutia PPA o
uložení povinnosti vrátiť predmetnú podporu nevyplynulo, že dôvodom by bola nerealizácia projektu
ako uvádza článok; uvedené však nebolo hlavným predmetom dotknutého článku, nakoľko ten sa
obsahovo týkal najmä chovu koní v Motešiciach. Žalobca v konaní preukázal, že stav chovu koní
a žrebčína v Motešiciach je na úrovni chráneného chovu, ktorý je zo strany ZCHKS ako uznanej
chovateľskej organizácie, ktorá vedie plemennú knihu koní plemena Furioso pravidelne každoročne
hodnotený; výsledkom hodnotení možno konštatovať, že žrebčín Motešice si plní štandardné úlohy,
zúčastňuje sa výstav, prezentuje chov na medzinárodnej úrovni a dosahuje výborné výsledky; výsluchom
svedkov vykonaných súdom prvej inštancie má odvolací súd za preukázané, že penzión v Motešiciach
riadne funguje. Na základe uvedeného preto dospel k záveru, že v celkovom kontexte článku jednotlivé
namietané texty v kombinácii s nadpisom vytvorili z pohľadu bežného čitateľa predpoklad na prijatie
hodnotového úsudku, že žalovaný neoprávneným spôsobom použil (zneužil) finančné prostriedky
čerpané zo štrukturálnych fondov EÚ a štátneho rozpočtu, čo je všeobecne vnímané ako konanie
nemorálne a aj pohybujúce sa mimo zákona. Namietané časti článku však v celom jeho kontexte
nevychádzali z pravdivo podaných východísk; v článku nebol poskytnutý dostatočný faktografický základ
na to, aby si bežný čitateľ urobil hodnotiaci úsudok vychádzajúci zo skutočného stavu. Pri posúdení
kritériá AKO má nepochybne svoj význam aj zdroj, z ktorého autor čerpal. V danom prípade mal byť
hlavným zdrojom T. C., pričom z výsluchu svedka M.. L. M., autora článku vyplynulo, že informáciu či
je T. C. členom ZCHKS, či má trénerskú licenciu, resp. či má spôsobilosť vyjadrovať sa k hodnoteniu
stavu a chovu koní, resp. k téme čerpania prostriedkov zo štrukturálnych fondov EÚ; si neoveroval.
Naopak vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že p. T. C.Q. nemá zootechnické vzdelanie, získal
síce trénerskú licenciu „C“ (tréner majiteľ) v rokoch 2006, 2007, 2008, 2009, 2013, 2014 a 2015, ktorá
ho oprávňuje trénovať maximálne 5 dostihových koní, ktoré sú v jeho majetku, prípadne v majetku jeho
najbližších príbuzných; avšak nemožno ho označiť za osobu, ktorá je spôsobilá na hodnotenie koní
plemena Furioso.

38. Odvolací súd k vyhodnoteniu vyššie uvedených kritérií testu proporcionality uvádza, že uznáva
právo žalovaného na informovanie verejnosti o spôsobe nakladania s verejnými prostriedkami, t.j.
uznáva legitímnosť témy, z hľadiska ktorej bolo uverejnenie dotknutého článku za účelom uspokojenia
práva verejnosti na informácie prípustné a žiaduce. V neprospech žalovaného však odvolací súd
vyhodnocuje neexistenciu dostatočného faktického základu v nadväznosti na spôsob, akým žalovaný
predmetné informácie poskytol. Z vykonaného dokazovania totiž možno vyvodiť záver, že namietané
časti článku týkajúce sa existencie a fungovania penziónu a chovu koní v Motešiciach v spojení s
nadpismi, hodnotené v kontexte celého článku, predstavujú kritiku, ktorá nevychádzala z pravdivých
podkladov ako premís pre hodnotiace úsudky; takéto hodnotiace úsudky v článku boli formulované
difamujúco s ohľadom na morálny status žalobcu a preto nemožno kritiku považovať za prípustnú.
Odvolací súd poukazuje aj na to, že v dotknutom článku absentovala skutková základňa, na základe
ktorej by mal bežný čitateľ možnosť hodnotiace úsudky autora článku, resp. T. C. preskúmať a vytvoriť
si vlastný názor. Neobstoja ani námietky žalovaného uvedené v odvolaní, že sa snažil poukázať na
možné zneužitie verejných finančných prostriedkov, nakoľko namietané časti článku v spojitosti celého
jeho znenia vzbudzujú dojem, že k zneužitiu finančných prostriedkov zo strany žalobcu naozaj došlo.
Uvedené posudzuje odvolací súd v neprospech žalovaného aj z toho dôvodu, že tento nepreukázal,
že aktuálny verejný záujem by v danom čase vyžadoval urýchlené uverejnenie informácií, a teda že
by nebolo možné uverejnenie článku časovo oddialiť, za účelom rozšírenia poznatkov dostatočných na
vyvodenie záverov, že verejné prostriedky, ktoré žalobca nadobudol sa „stratili“, resp. neboli použité
na určený účel. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd vo svojej podstate stotožnil so záverom súdu



prvej inštancie, podľa ktorého pre vyslovenie v článku uvedených hodnotiacich úsudkov vo vzťahu k
nakladaniu žalobcu s verejnými prostriedkami neexistovala dostatočná skutková základňa odôvodňujúca
ich opodstatnenosť, a preto došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu s následkom
spochybnenia mravnej integrity žalobcu, celkovej morálnej stránky jeho osobnosti, ako aj jeho morálnej
spôsobilosti čerpať prostriedky zo štrukturálnych fondov EÚ. Uverejnenie namietaných častí článku v
celom jeho kontexte bolo podľa názoru odvolacieho súdu objektívne spôsobilé znížiť dôstojnosť, vážnosť
a česť žalobcu a ohroziť jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Odvolací súd ďalej dospel k záveru,
že v prejednávanej veci sloboda prejavu a právo na informácie neprevážili nad záujmom žalobcu na
ochranu jeho osobnostných práv.

39. Nad rámec uvedeného v nadväznosti na námietky žalovaného v odvolaní, resp. v záverečnej reči,
s ktorými sa podľa jeho názoru súd prvej inštancie nevysporiadal, a ktoré sa týkajú skutočnosti, že
negatívne následky v živote žalobcu mohli spôsobiť aj iné články obdobného charakteru uverejnené
jednak žalovaným ako aj inými subjektmi; odvolací súd uvádza, že zo žiadneho zákonného ustanovenia
upravujúceho ochranu osobnosti ako ani z ustálenej judikatúry nevyplýva, že náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch nemožno priznať v prípade opakujúcich sa zásahov do práva na ochranu osobnosti,
či už zo strany toho istého alebo zo strany rôznych subjektov; naopak účelu právnej úpravy, ktorá sa
týka občianskoprávnych sankcií za neoprávnený zásah zodpovedá, že každý neoprávnený zásah do
práv na ochranu osobnosti zakladá samostatný nárok proti zodpovednostnému subjektu, pričom takouto
sankciou môže byť aj priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, samozrejme za predpokladu,
že inak sú splnené zákonné podmienky pre jej priznanie. Pokiaľ sa jedná o žalovaným namietanú
neexistenciu príčinnej súvislosti medzi uverejnením dotknutého článku a negatívnymi následkami v
živote žalobcu, odvolací súd vo všeobecnosti konštatuje, že na úspešné uplatnenie práva na ochranu
osobnosti stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené § 11
Občianskeho zákonníka, vyvolanie následkov sa nevyžaduje; tieto berie súd do úvahy spravidla v rámci
rozhodovania o priznaní primeraného zadosťučinenia.

40. K náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch odvolací súd ďalej konštatuje, že vznik tohto práva, v
prípade ak došlo neoprávnenému zásahu, predpokladá splnenie nasledovných zákonom kvalifikovaných
podmienok: morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúce a neoprávneným
zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere.
Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka je pre určenie výšky náhrady potrebné skúmať dve kritériá,
z ktorých musí súd pri svojom rozhodovaní vychádzať ex offo, a to sú závažnosť vzniknutej ujmy a
okolnosti za ktorých k porušeniu došlo.

40.1. V súlade s ustálenou judikatúrou a výkladovou praxou treba za značné zníženie dôstojnosti fyzickej
osoby v spoločnosti spravidla považovať taký zásah, ktorý by vzhľadom na jeho intenzitu, rozsah a
trvanie vedúce k zníženiu jeho dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti pociťoval ako závažný každý,
kto by ocitol na mieste a v postavení dotknutej osoby.

40.2. Rovnako možno v súlade s ustálenou judikatúrou konštatovať, že za takúto ujmu možno spravidla
považovať ujmu spôsobenú masovokomunikačnými prostriedkami, ktoré majú vo verejnosti (odbornej i
laickej) široký ohlas. Ak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby dôjde v médiách,
napr. ako v prípade žalovaného v týždenníku s celorepublikovou pôsobnosťou, treba vždy vychádzať
z toho, že mal širokú publicitu. Preto je v týchto prípadoch opodstatnené aj uplatňovanie nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy je účinným prostriedkom na zmiernenie a
vyváženie následkov zásahu, ktoré nepredstavujú len bežnú alebo krátkodobo pretrvávajúcu ujmu.

41. Po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností s ohľadom na podrobnú právnu
argumentáciu (odseky 28 až 40) odvolací súd ustálil, že na strane žalobcu došlo k zníženiu jeho
dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti z dôvodu, že v čase uverejnenia článku vykonával prácu
vysokoškolského učiteľa, pričom mu v súvislosti s uverejnením namietaných častí článku v celom jeho
kontexte vznikli zbytočné problémy súvisiace s vysvetľovaním študentom a kolegom, čo nepochybne
zasiahlo do jeho života. V čase zverejnenia dotknutého článku zároveň vykonával podnikateľskú činnosť,
ktorá priamo súvisela s chovom koní v Motešiciach, o ktorom boli v článku zverejnené hodnotiace úsudky,
ktoré nemali dostatočnú skutkovú základňu; neoprávneným zásahom teda došlo k zníženiu dôstojnosti a
vážnosti žalobcu aj v tejto oblasti jeho života, a to v značnej miere. Odvolací súd má za to, že aj vzhľadom
na veľký časový odstup sa morálne zadosťučinenie javí v tomto konkrétnom prípade ako nepostačujúce.



42. Pri úvahe o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné prihliadnuť k
samotnému účelu a funkciám tohto inštitútu pri ochrane osobnosti. Názory právnej teórie, z ktorých
vo väčšine prípadov vychádza aj judikatúra v oblasti ochrany osobnosti, sa do značnej miery zhodujú
o primárnom význame funkcie satisfakčnej, t.j. primerane s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho
prípadu, optimálne, a tým účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, keď
nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani nedá
„odškodniť“ a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť a možno
za ňu „len“ poskytnúť zadosťučinenie (satisfakciu). Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom
súdu prvej inštancie, že vo všeobecnosti môže priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazoch plniť
aj preventívnu funkciu; z uvedeného dôvodu sa potom otázka miery zavinenia pôvodcu zásahu môže
podľa okolností konkrétneho prípadu stať relevantnou pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Uvedené zodpovedá aj primárnemu zmyslu relutárnej náhrady, kde potreba satisfakcie
narastá v priamej úmere s mierou zavinenia pôvodcu zásahu, pretože s vyššou mierou zavinenia je
vždy neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv zosilnená (je zosilnená krivda, za ktorú má prísť
zadosťučinenie).

42.1. Odvolací súd však na rozdiel od súdu prvej inštancie usúdil, že na základe dokazovania
vykonaného súdom prvej inštancie neexistuje dostatočný skutkový základ pre konštatovanie, že
bol preukázaný úmysel či dokonca zlý úmysel žalovaného škandalizovať alebo ohovoriť žalobcu; z
vykonaného dokazovania nemožno prijať ani záver, že by žalovaný ako pôvodca neoprávneného zásahu
do osobnostných práv žalobcu týmto zásahom sledoval iba zámer zvýšiť svoj majetkový prospech, aby
tak získal potrebnú publicitu pre svoje konanie (napr. zvýšený odber, predaj tlače a pod.), alebo že by
podnikanie žalovaného bolo postavené, resp. často sprevádzané úplne preukázateľnými, úmyselnými a
závažnými zásahmi do základných práv jednotlivcov; a že by na tomto podklade bolo možné prihliadnuť
na mieru zavinenia pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v prejednávanej veci. Púhe tvrdenia
žalobcu a svedka O.. B. E., ktoré mali preukázať zlý úmysel žalovaného pri uverejnení článku v tom
zmysle, že autor článku mal v spolupráci so zdrojom článku T. C. zverejniť kompromitujúce informácie
prostredníctvom žalovaného v týždenníku Plus 7 dní za účelom vydierania, odvolací súd nepovažoval
za dostatočné na ustálenie názoru o zlom úmysle žalovaného pri uverejnení článku.

42.2. Na druhej strane však intenzitu neoprávneného zásahu významne zvyšuje skutočnosť uvádzaná
(aj) súdom prvej inštancie, že autor článku sa minimálne nedôvodne spoliehal na pravdivosť súkromných
informácií získaných od zdroja a postupoval s hrubou nedbanlivosťou, keď nevykonal sám objektívny
prieskum a neoveril si tak oficiálnou cestou ich dôveryhodnosť; čo možno vyhodnotiť tak, že žalovaný
(v celkovej korelácii okolností, ktorými bol vedený zverejňovaním článku) nekonal v dobrej viere.

43. Odvolací súd sa pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ďalej zameral na
posúdenie závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva na ochranu osobnosti
žalobcu došlo. Na základe dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie považoval za nepochybné,
že žalobcu bolo v čase uverejnenia článku možno považovať za osobu verejného záujmu zaťaženú
povinnosťou strpieť vyššiu mieru záujmu o svoju osobu a povinnou prejaviť väčšiu mieru tolerancie
voči (aj mediálne) poskytovaným informáciám o jej konaní, najmä v súvislosti s nakladaním s verejnými
financiami. A ako už bolo uvedené vyššie, cieľom dotknutého článku malo byť informovanie verejnosti
o téme, o ktorej má verejnosť právo byť informovaná, t.j. téme legitímneho verejného záujmu. Napriek
konštatovaniu, že na strane žalobcu došlo k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v značnej
miere a to najmä v pracovnej sfére týkajúcej sa pôsobenia na vysokej škole, ako aj v oblasti výkonu jeho
podnikateľskej činnosti súvisiacej s chovom koní; odvolací súd má za to, že závažnosť vzniknutej ujmy
nezodpovedá výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch priznanej súdom prvej inštancie, nakoľko v
konaní neboli preukázané také negatívne následky v živote žalobcu, ktoré by boli konštantne dlhodobé,
resp. trvajúce a ktoré by odôvodňovali ním priznanú výšku.

44. Na uvedenom základe, použitím zákonných kritérií pre stanovenie výšky náhrady vychádzajúc
z vyššie uvedených skutočností, odvolací súd po starostlivom zvážení všetkých okolností veci
dospel k záveru, že práve suma 1.500 eur je náhradou, ktorá môže efektívne zmierniť žalobcovi
následky neoprávnených zásahov do jeho osobnostných práv. Táto suma je súčasne primeraná
aj z hľadiska potreby zachovania primeraného a rozumného zohľadnenia a vyváženia záujmov
všetkých zúčastnených strán; odvolací súd pri rozhodovaní taktiež vzal do úvahy primeranosť výšky



„odškodnenia” zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu v porovnaní s „odškodňovaním” zásahov
do iných základných práv zaručených Ústavou SR a preto rozsudok súdu prvej inštancie v časti uloženej
povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 10.000 eur podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy 1.500 eur a vo zvyšku žalobu zamietol.
Vychádzal pritom v celom rozsahu zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorým je
viazaný (§ 383 C.s.p.) a ktorý po právnej stránke posúdil inak a preto nemusel opakovať, príp. dopĺňať
dokazovanie.

45. O nároku na náhradu trov celého konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s
§ 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu
trov konania a to v súlade s doktrinálnymi stanoviskami ako aj judikatúrou súdnych autorít Slovenskej
republiky, ktoré sa zhodujú, že v prípade tzv. nevyčísliteľných sporov, pri ktorých výška plnenia závisí
výlučne od úvahy súdu je nevyhnutné posudzovať základ uplatneného nároku a nie výšku sumy, ktorú
strana žiadala priznať. Z ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka ani z osobitných právnych predpisov
pritom nevyplýva žiadny objektívny kľúč pre výpočet sumy nemajetkovej ujmy. S ohľadom na uvedené
odvolací súd aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p., ktoré (ako vyplýva aj zo samotnej dôvodovej
správy) je nutné vykladať extenzívne, t.j. zásada úspechu v spore je síce esenciálne kritérium priznania
náhrady trov konania, avšak podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj
v prípade, ak priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške; ide o prípady, kedy výška
nároku závisí od úvahy súdu (predtým výslovne ustanovené v § 142 ods. 3 O.s.p.).

46. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).