Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/182/2017 z 25. 2. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. februára 2019, sp. zn. 3Co/182/2017, ECLI:SK:KSBA:2019:1616206943.1 Krajský súd Bratislava | 3Co/182/2017 | ECLI:SK:KSBA:2019:1616206943.1 | 2019-02-25 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 53 ods. 6 OZ, § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., § 137 CSP, § 52 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/43875ba4-fc8c-4c0d-a4d7-6e90ad7337c7 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1616206943.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/182/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1616206943
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1616206943.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov
JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v sporovej veci žalobkyne: M. P., F.. XX.X.XXXX,
H. X, E., zastúpenej Advokátska kancelária Prachová & Partners, s.r.o., Miletičova 21, Bratislava,
proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, o určenie neplatnosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a iné, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky č.k.
27Csp/72/2016-47, zo dňa 21.3.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, vo výrokoch I., II. a III. a vo
výroku o náhrade trov konania potvrdzuje.

II. Odvolanie žalovaného proti rozsudku v napadnutej zamietajúcej časti (vo výroku IV.) odmieta.

III. Žalobkyni priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere
č. 105701416, uzavretá 27.8.2014 medzi žalobkyňou a žalovaným, je v časti bodu 2, týkajúceho
sa dojednaného úroku vo výške 23,22 % neplatná; výrokom II. určil, že zmluvná podmienka v
Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 105701416, uzavretej 27.8.2014, v časti dojednaných nákladov za
vypracovanie a uzavretie zmluvy („administratívnych poplatkov“) je neprijateľná zmluvná podmienka;
výrokom III. určil, že úver poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 105701416, ktorá
bola uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným 27.8.2014, je bezúročný a bez poplatkov; výrokom IV. vo
zvyšku žalobu zamietol a výrokom V. priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
v rozsahu 100 % vo výške, o ktorej rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. V
odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu 15.8.2016 sa žalobkyňa domáhala, aby súd rozsudkom
určil, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 105701416, uzavretá medzi
žalobkyňou a žalovaným 27.8.2014, je neplatná; v prípade ak súd dospeje k záveru, že Zmluva nie je
neplatná, žiadal, aby vydal rozsudok, ktorým by určil, že úver zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.
105701416 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným 27.8.2014 je bezúročný a bez poplatkov.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) súd prvej inštancie vo vzťahu k žalobnému petitu poukázal
na to, že formulácia žalobného petitu žalobkyňou naznačuje, že mala úmysel petit žaloby formulovať ako
tzv. eventuálny petit. V tejto súvislosti ozrejmil, že eventuálnym petitom môže žalobca žiadať, aby bol
žalovaný zaviazaný na určité plnenie a pre prípad, že nastane určitá situácia, aby poskytol iné plnenie;
eventuálny petit je teda taký, keď žalobca požaduje uloženie určitej povinnosti, resp. prisúdenie určitého
plnenia (primárny petit) s tým, že pre prípad, ak tento prvý (primárny petit) bude zamietnutý (napr. pre



nemožnosť plnenia) súčasne požaduje, aby bolo rozhodnuté o druhom (eventuálnom) petite. Obidva
výroky, či už primárny alebo eventuálny, vychádzajú z rovnakej skutkovej okolnosti, skutočnosti (napr.
uzatvorenie zmluvy), z rovnakého posúdenia tejto zmluvy (napr. platne uzatvorená zmluva, neplatne
uzatvorená zmluva). Eventualita prichádza vo všeobecnosti do úvahy až v štádiu plnenia na základe
týchto skutočností a ich posúdenia, pričom spočíva v tom, že buď bude žalovanému
uložená povinnosť vydať vec alebo v prípade neexistencie tejto veci, povinnosť zaplatiť jej peňažný
ekvivalent; v eventuálnom výroku žalobkyňa žiadala určiť, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov,
čo predpokladá platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Primárnym výrokom však
žalobkyňa žiadala určiť zmluvu o spotrebiteľskom úvere za neplatnú ako celok;
takáto požiadavka nezodpovedá eventuálnemu petitu, preto súd prvej inštancie o návrhoch žalobkyne
rozhodoval ako o dvoch samostatných petitoch (podobne aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa
8.10.2008, sp. zn. 5 Cdo 195/2008).

3. Súd prvej inštancie po preskúmaní existencie naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe v
zmysle § 137 písm. c) C.s.p., so zreteľom na cieľ sledovaný podaním určovacej žaloby a konečný zmysel
žalobcom navrhovaného rozhodnutia; dospel k záveru o preukázaní naliehavého právneho záujmu na
určení, že zmluva je platná, resp. bezúročná a bez poplatkov.

4. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že zmluva o spotrebiteľskom úvere, uzavretá medzi žalobkyňou
a žalovaným, je typickou spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona č. 250/2007 Z.z. a
v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko ide o štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú
medzi žalovaným - veriteľom ako dodávateľom a žalobkyňou - dlžníkom ako spotrebiteľom - a súčasne
- že predmetná zmluva je aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. a),
písm. b), písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. a právny vzťah medzi účastníkmi možno zaradiť
medzi zmluvy, na ktoré sa daný zákon vzťahuje; následne zmluva potom musí obsahovať náležitosti
stanovené v § 9 tohto zákona.

5. Vo vzťahu k posúdeniu platnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere z dôvodu neprimerane vysokých
úrokov, nákladov spojených s úverom a z dôvodu veľkého počtu neprijateľných zmluvných podmienok,
súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa úrokových mier z nových úverov zverejnených NBS
predstavoval úrok pri spotrebiteľských úveroch do 1 roka (zmluva medzi stranami bola dojednaná tak,
že žalobca sa zaviazal vrátiť úver do 12 mesiacov od jej uzavretia, t. j. v 12-tich mesačných splátkach) v
mesiaci august 2014 výšku 7,35 %. Úroková sadzba v zmluve bola určená na 23,22 %, z čoho vyvodil,
že dohodnutá úroková sadzba 23,22 % predstavuje 3,15 násobok úrokovej miery úverov zverejnených
NBS; bol názoru, že úvery poskytované nebankovými subjektami nemôžu byť úročené rovnakými
sadzbami ako bankové úvery; dôvodil, že s ohľadom na vyššie podnikateľské riziko je prípustné, aby
úroky nebankových spoločností boli vyššie ako úroky bankových úverov, nie je však prípustné, aby
tieto úvery obsahovali až trojnásobne vyššiu úrokovú sadzbu oproti bežným bankovým úverom. Takéto
dojednanie úrokovej sadzby v zmluve preto s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka
považoval za rozporné s dobrými mravmi.

6. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že hoci zmluva uzavretá medzi žalobkyňou a
žalovaným 28.7.2014 je vo svojej podstate zmluvou o úvere v zmysle § 497 Obchodného zákonníka,
podľa ktorého je podstatnou zložkou tohto zmluvného typu aj dohoda o výške úrokov, ktoré je povinný
dlžník veriteľovi zaplatiť, nemožno ju z dôvodu neplatnosti dojednania o úrokoch určiť za neplatnú ako
celok. Význam ochrany spotrebiteľa je chrániť slabšiu stranu a z toho vyplýva zásah normotvorcu,
ktorý nekalé dojednania vyhlasuje za neplatné (nezáväzné); v zásade ide o výnimku a čl. 6 smernice
93/13/EHS, ktorý preferuje čiastočnú neplatnosť pred neplatnosťou celej zmluvy, ak zmluva môže
ďalej existovať. Otázka, či zmluva môže ďalej existovať, by sa však nemala posudzovať na základe
subjektívneho kritéria, či celková neplatnosť je pre spotrebiteľa výhodnejšia. Ozrejmil, že neplatnosť
dojednania o úrokoch v zmluve o úvere nespôsobuje sama osebe neplatnosť zmluvy o úvere ako
celku, a to z dôvodu oddeliteľnosti časti dojednania o úrokoch od ostatného obsahu zmluvy. Súd
prvej inštancie ďalej vychádzal z toho, že podstatou zmluvného vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným
bolo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov, k čomu nesporne smeroval úmysel oboch strán.
Žalobkyňa pristúpila k zmluvnému vzťahu z dôvodu, že mala úmysel získať peňažné
prostriedky a úmyslom žalovaného v rámci tohto zmluvného vzťahu zas bolo tieto peňažné prostriedky
žalobkyni dočasne poskytnúť; zmluvu teda v tejto časti považoval za platne dojednanú; žalobkyňa je tak
aj naďalej zmluvne viazaná poskytnuté peňažné prostriedky žalovanému vrátiť.



7. Súd prvej inštancie tiež poznamenal, že ak aj zmluva obsahuje nejaké neprijateľné zmluvné
podmienky, alebo nespĺňa náležitosti tohto typu zmlúv v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z., nespôsobuje to
neplatnosť právneho úkonu ako celku; zákon totižto s uvedenými nedostatkami spája iný druh sankcie,
a to v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru.
Pokiaľ teda žalobkyňa žiadala určiť celú zmluvu za neplatnú, súd žalobe vyhovel len v časti, a to tak,
že určil za neplatnú len časť zmluvy týkajúcu sa dojednania o úrokoch; vo zvyšku žalobu v časti určenia
neplatnosti zmluvy zamietol.

8. Súd prvej inštancie následne podrobil predmetnú zmluvu súdnemu prieskumu v
rámci ochrany spotrebiteľa z hľadiska jej jednotlivých ustanovení a poukázal na rozsudok Súdneho
dvora EÚ z 27.2.2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod 41, v ktorom súdny dvor výslovne deklaroval,
že „možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok
na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13/EHS, teda zabránenie tomu, aby
bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného
v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov.“ V zmysle článku 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách a v zmysle § 298 ods. 1 C.s.p. sa preto zaoberal otázkou, či zmluvné
podmienky inkorporované do štandardnej spotrebiteľskej zmluvy nepredstavujú neprimerané zmluvné
podmienky v neprospech spotrebiteľa, pričom zistil, že zmluva na predpísanom tlačive obsahovala
povinnosť spotrebiteľa vždy spolu s úrokom z úveru (ako súčasť odplaty a celkových nákladov spojených
s úverom) vrátiť, resp. zaplatiť veriteľovi aj administratívne náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o
spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške, ktorá bola vždy podľa
konkrétnej výšky istiny doplnená do pripraveného rámčeka predtlačeného na zmluve. Tieto poplatky
boli v zmluve nazvané „administratívny poplatok“. Súd prvej inštancie požadovanie úhrady
administratívneho poplatku vyhodnotil za neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže dodávateľ vyžaduje
od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané.
Zdôraznil, že pri poplatkoch zo spotrebiteľského úveru je totiž nevyhnutné, aby sa nimi platilo skutočné
plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. Poukázal pritom na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu
v Karlsruhe sp. zn. AZ17U192/2010 zo dňa 3.5.2010, v zmysle ktorého poplatky za spracovanie pri
poskytnutí spotrebiteľského úveru sú neprijateľné. V danom prípade považoval navyše za zarážajúce,
že pri úvere 1.000 eur administratívny poplatok predstavoval sumu až 735,80 eura. Súd prvej inštancie
poukázal na to, že žalovaný súdu nepreukázal, ani nezdôvodnil, z čoho tak vysoký administratívny
poplatok skutočne pozostáva a aké boli jeho skutočné administratívne náklady spojené s
vopred pripravenou formulárovou zmluvou, ktorú žalovaný používa bežne pri uzatváraní zmluvných
vzťahov so spotrebiteľmi. Súd prvej inštancie preto skonštatoval, že takáto podmienka vytvára značnú
nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, preto vo svojom výroku predmetnú zmluvnú podmienku označil
za neprijateľnú, a teda neplatnú. Súčasne zdôraznil, že žalovaný nepreukázal, že zmluvná podmienka
bola dojednaná individuálne.

9. Vo vzťahu k posúdeniu, či úver zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere je bezúročný a bez
poplatkov z dôvodu absencie povinných náležitostí podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., dospel súd
prvej inštancie k záveru, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosť podľa §
9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z., a to údaj o úrokovej sadzbe úveru, vzhľadom na konštatovanú
neplatnosť dojednania o úrokoch v zmluve; ďalej neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona
č. 129/2010 Z.z. - ročnú percentuálnu mieru nákladov, keď vychádzal z toho, že žalovaný so žalobkyňou
v danej veci uzavreli jednak zmluvu o spotrebiteľskom úvere splatnom jednorázovo a súčasne (v ten
istý deň ako bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere) aj dohodu o plnení v splátkach (toho istého
spotrebiteľského úveru). V zmysle tejto dohody sa žalobkyňa zaviazala úver splácať v 12 pravidelných
mesačných splátkach po 164 eur vždy k 6. dňu v mesiaci. V rámci takéhoto postupu však došlo aj
k zmene RPMN, a to na výšku 304,10 % (ako je uvedené v samotnej dohode). Takouto dohodou si
žalovaný zabezpečil v podstate zmenu (nováciu) splácania spotrebiteľského úveru z jednorazového
splatenia na splácanie v splátkach. Novačná dohoda o plnení v splátkach je nakoncipovaná tak, že sa
nemení celková suma úveru, ani doba splatenia úveru, v dôsledku čoho sa priemerný spotrebiteľ môže
mylne domnievať, že sa nemení ani výhodnosť úveru. Reálne, po takejto novácii (zmene) splácania je
úver menej výhodný pre spotrebiteľa, čo sa prejaví aj v zmene (zvýšení) RPMN na spotrebiteľský úver.
Informácie o zvýšení RPMN v dôsledku zmeny splácania podľa predpripravenej dohody o



plnení v splátkach nie sú spotrebiteľovi poskytnuté vopred ešte pred podpísaním zmluvy o
príslušnom spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na formulárový charakter zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a dohody o plnení v splátkach koncipovaných veriteľom, ako aj vzhľadom na ich
vecné a časové prepojenie, konanie veriteľa smeruje k tomu, aby dosiahol poskytnutie spotrebiteľského
úveru s plnením (splácaním) vo viacerých splátkach, a nie s jednorazovým splatením
úveru. Takéto konanie žalovaného vo vzťahu k spotrebiteľovi je v rozpore s požiadavkami
odbornej starostlivosti, uvádza spotrebiteľa do omylu v otázke výhodnosti spotrebiteľského úveru a
môže spôsobiť, že spotrebiteľ uzavrie zmluvu, ktorú by inak z dôvodu jej menšej výhodnosti, resp.
nevýhodnosti neuzavrel a je nekalou obchodnou praktikou. Súd prvej inštancie z uvedeného vyvodil,
že v prípade, ak je v zmluve o úvere nesprávne uvedená hodnota RPMN, je potrebné na danú situáciu
prihliadať tak, ako keby tento údaj v zmluve uvedený nebol. Z toho dôvodu mal za to, že zmluva
neobsahuje ani túto náležitosť.

10. Súd prvej inštancie mal ďalej za to, že zmluva neobsahuje ani náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z.z., a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. V zmluve (v znení dohody o plnení v
splátkach) je určená výška splátky pevnou sumou, a to 164 eur. Z uvedeného mu ale nevyplynula výška a
poradie jednotlivých zložiek mesačnej splátky s tým, že spotrebiteľ nemá reálnu možnosť uvedenú výšku
si vypočítať, a navyše účelové určenie každej platby si takto určuje veriteľ bez konkrétnej dohody
so spotrebiteľom, a to aj na úhradu akýchkoľvek pohľadávok. Žalobkyňa ako spotrebiteľka teda nemala
vedomosť z akých položiek a v akej výške pozostáva navýšenie úveru. Skutočnosť akým spôsobom
sa platby spotrebiteľa zarátavajú na úhradu istiny, úrokov a poplatkov, považoval pre spotrebiteľa za
dôležitú, nakoľko z tejto skutočnosti vie posúdiť výhodnosť, resp. nevýhodnosť poskytovaných úverov.
Keďže predmetná Zmluva uvedené určenie neobsahuje, podľa súdu prvej inštancie nebola splnená ani
podmienka § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.

11. Na uvedenom základe súd prvej inštancie v zmysle § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, §
52a ods. 1, ods. 2, § 53 ods. 1, § 53 ods. 2, ods. 3, ods. 5, ods. 6, § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 41
Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), písm. b), písm. d), § 7 ods. 1, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z.z., § 137 písm. c) a § 298 ods. 1, ods. 2 C.s.p. určil, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere je v časti dojednaných úrokov neplatná, zmluvná podmienka v časti dojednaných nákladov za
vypracovanie a uzavretie zmluvy je neprijateľná a že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov; vo
zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.
a v konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, nakoľko bola v
konaní neúspešná iba v nepatrnej časti.

12. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a
vrátiť vec na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov
jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne právne posúdenie
úveru ako bezúročného a bez poplatkov a nesprávne posúdenie nároku na zaplatenie administratívneho
poplatku; bol názoru, že výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne
uvedená priamo na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nemožno preto hovoriť o absencii
výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom
úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 1.968 eur s termínom splatnosti 6.9.2015. Následne
požiadal v ten istý deň o možnosť využitia splátkového kalendára - dohody o plnení v splátkach;
s predmetnou dohodou bol oboznámený, na znak čoho ju podpísal, a preto mal vedomosť aj o
existencii náležitosti, ktoré v nej následne boli uvedené. Spotrebiteľ sa zaviazal uhradiť celkovú čiastku
v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 164 eur, vždy k 6. kalendárnemu
dňu v mesiaci, počnúc dňom 6.10.2014 do 6.9.2015; nemožno preto hovoriť o absencii výšky, počtu a
termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Poukázal na to, že žalobkyňa bola pri podpise zmluvy
upovedomená aj o rozdielnej, nie však nesprávne uvedenej RPMN. Upriamil pozornosť na zákon č.
129/2010 Z.z., ktorý jasne hovorí o bezúročnosti a bezpoplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere v prípade RPMN, ktorá je uvedená nesprávne alebo absentuje. Nakoľko nebol naplnený ani jeden
z uvedených prvkov, mal za to, že nemožno považovať zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov. Nemožno
tiež hovoriť o uvádzaní do omylu, pretože dlžníkovi bol jasne vysvetlený rozdiel medzi RPMN v prípade,
ak si požiada o uplatnenie splátkového kalendára a nedodrží splátku tak, ako sa uvádza na prednej
strane zmluvy. Súd prvej inštancie preto nesprávne posúdil úver za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko



zmluva obsahuje všetky obligatórne náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch, a
teda všetky taxatívne náležitosti uvedené v zákone o spotrebiteľských úveroch, ktorých absencia má
za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť. Poukázal na to, že právny úkon je prejav slobodnej vôle
smerujúci ku vzniku, zmene, zániku práv a povinností, a to na základe prejavu navonok, teda v tomto
prípade podpisom zmluvy o úvere a dohody o plnení v splátkach. V prípade porušenia Dohody o
splátkach sa dlh stáva splatným v zmysle zmluvy o úvere, z čoho nevyvrátiteľne vyplýva, že spolu súvisia
a vzájomne sa podmieňujú. Rovnako je v zmluve o úvere jasne uvedené, že dlh sa stáva splatným, ak
nie je ustanovené inak - 6.9.2015. Podľa dohody o splátkach spotrebiteľ berie na vedomie,
že výška RPMN sa vypočíta v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca
uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a je vo výške 304,10 %.
Argumentoval tým, že dohoda o splátkach oprávňuje spotrebiteľa plniť v splátkach (nie
jednorazovo tak, ako je to ustanovené v zmluve o úvere), na základe ktorých logicky vzrastá aj RPMN;
to znamená, že RPMN vo výške 96,80 % stanovená v zmluve o úvere je hodnota vypočítaná pre prípad
splatenia úveru v jednej splátke, naproti tomu RPMN vo výške 304,10 % dohodnutá v dohode o splátkach
predstavuje RPMN vypočítanú v prípade spotrebiteľa, ktorý požiadal o plnenie v splátkach
tak, ako je tomu aj v predmetnom prípade. Vzorec výpočtu RPMN je naviac jasne a zreteľne uvedený
vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru.

13. Vo vzťahu k úroku uviedol, že podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, účinného v čase
uzavretia zmluvy o úvere, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov,
nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí
peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a
najvyššiu prípustnú výšku odplaty, ustanovuje vykonávací predpis. Ozrejmil, že vykonávacím predpisom
je § la ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Namietal, že úrok nie je odplatou pri poskytnutí
peňažných prostriedkov, ale je odplatou, ktorá sa platí pri užívaní alebo v súvislosti s vrátením peňažných
prostriedkov. V prípade úroku ide o plnenie, ktoré je dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy, ale
nie je spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov z dôvodu, že je spojené s užívaním a vrátením
peňažných prostriedkov; úrok nie je vyžadovaný pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale až po
poskytnutí peňažných prostriedkov. Poukázal a to, že v zmluve je odplata pri poskytnutí peňažných
prostriedkov 735,80 eur, čo predstavuje RPMN vo výške 96,80 %. V zmluve o úvere spotrebiteľ zobral
na vedomie, že výška priemernej hodnoty RPMN na poskytnutý spotrebiteľsky úver platnej ku dňu
podpísania zmluvy o spotrebiteľskom úvere je 44,26 %. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že
výška odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov je v súlade s nariadením a neprevýšila dvojnásobok
priemerných hodnôt RPMN, ako aj uvedenie priemernej ročnej RPMN.

14. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie o nepomernej výške poplatku za poskytnutie úveru;
svoj nesúhlas opieral o tvrdenie, že je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj
podnikateľské náklady sú rozdielne - vyššie oproti bankám. Bolo na dobrovoľnom rozhodnutí dlžníčky,
či na podmienky úverovej zmluvy pristúpi alebo nie. Výška poplatku je v zmluve o úvere dostatočne
jasne uvedená, výrazne napísaná, je uvedená hneď pri sume poskytnutého úveru; dlžníčka teda musela
vedieť posúdiť hodnotu protiplnenia a mala okamžite pri podpisovaní zmluvy o úvere vedomosť, aká je
cena úveru. V prípade, že po podpise zmluvy o spotrebiteľskom úvere nadobudla pocit, že podpísala
nevýhodnú zmluvu alebo že odplata, úrok či RPMN je vysoká, mala právo odstúpiť od zmluvy bez
uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedené
právo nevyužila, z čoho jednoznačne vyplýva, že súhlasila s obsahom zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a so všetkými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úvere. Bol názoru, že
dohodnutá výška poplatku nie je neprimeraná a nie je ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku, resp. dobrými mravmi, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný poskytuje úvery z vlastných
zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol
úver žalobkyni (poskytovanie úveru na adrese trvalého alebo prechodného bydliska povinnej) a s
ohľadom na ďalšie obchodné riziko žalovaného. Zdôraznil, že slovenské právo a slovenský zákonodarca
poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza, pričom v čase uzavretia
zmluvy o úvere neexistoval a nebol účinným žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého
by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Pokiaľ
by sa teda malo vychádzať z § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak predmetom
spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať
odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, je
potrebné pri posudzovaní obdobnosti prípadov prihliadať najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa,



spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu
splatnosti. Dôkazné bremeno pritom v otázke primeranosti odplaty znáša žalobca, a nie žalovaný.
Žalobca teda musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy o úvere išlo o odplatu, ktorá
výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi
poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov (tak ako žalovaný). Pokiaľ sa žalobkyňa
dovoláva údajov výlučne bánk, koná tak v priamom rozpore s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého je ako merítko považovaná odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu, t. j. nielen bankami,
ale aj inými účastníkmi finančného trhu; definovanie výšky odplaty odkazom na údaje bánk bolo možné
len na základe § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, účinného do 31.10.2008, resp. do 31.05.2010.
Žalobkyňa sa navyše opiera o úrokovú sadzbu stanovenú pre banky, ktorá je nižšia, pričom správne
by mala prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú spoločne pre banky, nebankové, leasingové a iné
spoločnosti, pod ktoré spadá aj žalovaný. Vyslovil presvedčenie, že prevýšenie odplaty je možné a zákon
zakazuje len také prevýšenie, ktoré má charakter prevýšenia podstatného a je nutné tiež vziať do úvahy,
že v prípade týchto peňažných prostriedkov je v porovnaní s bankami požadované menšie zabezpečenie
a požiadavky klientov sú vybavované omnoho pružnejšie, ako tomu býva u konzervatívnejších bánk,
čo je ale vzhľadom na ich zameranie pochopiteľné. Preto mal za logické, že s ohľadom na výrazne
vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi tiež vyššie ako obvyklé
bankové úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola
požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektami v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v
určitom období.

15. Žalovaný namietal, že neprijateľnosť poplatku nie je možné vyvodiť ani zo zákona č. 129/2010
Z.z., ktorý v § 9 ods. 10 „veriteľovi zakazuje požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu
nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu spotrebiteľského úveru alebo účtu
alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený spotrebiteľský úver a ktorého zriadenie alebo vedenie
je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo poskytnutia spotrebiteľského úveru za
ponúkaných podmienok; to neplatí, ak ide o účet podľa § 708 až 715 Obchodného zákonníka, osobitného
zákona alebo o osobitnú službu, ktorá nie je podmienkou úverového vzťahu a ktorej podmienkou
poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa.“ Zákonodarca explicitne vymenúva poplatok alebo náhradu
nákladov len za vedenie, evidenciu, správu úveru, resp. účtu alebo jeho zrušenie, nie však poplatok za
vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, z čoho výkladom a contrario vyplýva, že takýto poplatok
je v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. prípustný. Z uvedeného vyvodil, že slovenské právo a slovenský
zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Mal za zo, že už
zo samotného znenia § 53 Občianskeho zákonníka vyplýva, že neprijateľné podmienky sa nevzťahujú
na cenu, ak je táto dojedná jasne a zrozumiteľne; a teda, pokiaľ ide o cenu úveru, ktorej súčasťou
sú aj náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou,
samu osebe ju nemožno posudzovať z toho hľadiska, že by spôsobovala nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán. Príslušný poplatok úveru ako cena za
poskytnutie úveru je vždy dojednaná určito, jasne a zrozumiteľne, vopred a bez toho, aby prišlo k jej
zvýšeniu. Pri stanovení ceny úveru vo forme príslušného poplatku žalovaný musí brať do úvahy všetky
svoje náklady, ktoré mu v súvislosti s poskytnutím úveru vzniknú a cenu úveru stanoviť tak, aby dosiahol
zisk a nebol stratový; náklady žalovaného pozostávajú najmä z provízie mandatára, jeho cestovných
a iných prevádzkových nákladov, vrátane nákladov na pohonné hmoty a služby mobilného operátora,
ako aj náklady na právne služby a ďalšie náklady spojené s administratívou spojenou s vypracovaním a
uzatvorením zmluvy o úvere. Klientom žalovaného je teda v súvislosti s poskytnutím úveru poskytnutý
absolútny servis a práve náklady na tento servis sa odrážajú v hodnote nákladov na vypracovanie a
uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou. Dôvodil, že príslušný poplatok, ktorý
predstavuje náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s
tým spojenou, nevylučuje nárokovateľnosť splnenia takéhoto záväzku a dojednanie takejto platby ako
záväzku nad rámec podstatných náležitostí zmluvy o úvere zákonu neodporuje. Zmluvnú podmienku
uvedenú v zmluve o spotrebiteľskom úvere, t. j. „administratívny poplatok za administratívne náklady na
vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou
administratívou s tým spojenou“ nepovažuje preto za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Svoj názor
podporil poukazom na čl. 4 odsek 2 Smernice Rady 93/13/EHS s tým, že podstatou spotrebiteľského
práva nie je a nemôže byť regulácia cien. Ceny sú predmetom voľného pôsobenia ponuky a dopytu.
Spotrebiteľovi nie je, a ani nemôže byť odňatá možnosť slobodnej voľby, či určité služby za určitú cenu
prijme, alebo službu nevyužije. Predmetom prieskumu nemôžu byť zmluvné dojednania týkajúce sa
primeranosti ceny. Ak by takýto prieskum bol prípustný, dochádzalo by k neprimeraným a



extrémnym zásahom do trhu a v konečnom dôsledku k regulácii cien všetkých tovarov a služieb v rozpore
s čl. 55 ods. 1 Ústavy SR. Z uvedeného mu vyplynulo, že zmluvné dojednanie, ktoré súd prvej inštancie
podrobil prieskumu je cenovým dojednaním a vzhľadom na § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako
aj článku 4 odsek 2 Smernice Rady 93/13/EHS je vylúčené, aby súd preskúmaval primeranosť tohto
dojednania.

16. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu naďalej zastávala názor, že v zmluve absentujú náležitosti v
zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. a že tvrdenia žalovaného ohľadom RPMN v
podanom odolaní sa navzájom vylučujú. Zmluva obsahuje nesprávnu RPMN, preto sa úver považuje za
bezúročný a bez poplatkov. Nesúhlasila s argumentáciou žalovaného, že nenamietala výšku poplatku
za poskytnutie úveru, pretože nemala možnosť zmluvu pripomienkovať; súhlasila s názorom súdu prvej
inštancie, že pri porovnaní istiny a poplatku za poskytnutie úveru je zrejmé, že výška poplatku je
absolútne neprijateľná. Vo vzťahu k úrokom podčiarkla, že aj keď právne predpisy výslovne nestanovujú
maximálnu výšku úrokov zo spotrebiteľského úveru, s odkazom na § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho
zákonníka nemôže ich výška závisieť iba od dohody. Dohoda o úrokoch bez ohľadu na to, či sa jedná
o zmluvu spotrebiteľskú alebo nie, podlieha súdnej kontrole vo svetle imperatívu dobrých mravov. Svoj
názor podporila odkazom na rozhodnutia súdov v obdobných veciach a v tejto súvislosti poukázala na
princíp právnej istoty.

17. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovaného bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých častiach, t.j. vo výrokoch I., II., III. a V. vecne správny
(§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil 26.2.2019 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).

18. V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a
určenia, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov, t. j. určenia právnej skutočnosti. Súd je povinný
ex offo (aj bez námietky odvolateľa) skúmať splnenie procesných podmienok prejednania určovacích
žalôb počas celého konania. Nakoľko s účinnosťou od 1.1.2018 došlo k zmene § 11 zákona č. 129/2010
Z.z., podľa ktorého sa spotrebiteľ môže žalobou pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského
úveru, otázku procesnej prípustnosti určovacej žaloby ako spor rozhodujúcu otázku už odvolací súd,
skúmať nemôže; procesná prípustnosť žaloby v prejednávanej veci vyplýva z osobitného predpisu.

19. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovaného v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú
správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, nakoľko má vychádzať z nesprávneho
právneho posúdenia veci pri nesprávnych skutkových zisteniach), s ktorými sa odvolací súd musí v
odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že s poukazom na správne vyhodnotenie
skutkových a právnych okolností vedúcich k určeniu čiastočnej neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere v časti dojednaných úrokov, k určeniu neprijateľnej zmluvnej podmienky v časti dojednaných
nákladov za vypracovanie a uzavretie zmluvy („administratívnych poplatkov“) a k určeniu, že úver je
bezúročný a bez poplatkov, ide o argumentáciu odvolateľa vcelku nedôvodnú. Súd prvej inštancie v
preskúmavanej veci totiž vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby (týkajúcej sa napadnutých častí rozsudku), ako aj na
relevantnosť tvrdení žalovaného z hľadiska skutočností uvádzaných na svoju obranu.

20. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že uzavretá zmluva medzi žalobkyňou
a žalovaným má povahu spotrebiteľskej zmluvy, predmetná skutočnosť nebola v konaní ani sporná. Na
zdôraznenie správnosti rozsudku v jeho napadnutej časti o neplatnosti dojednaného úroku, odvolací
súd uvádza, že niet pochýb o tom, že úroky z úveru sú predmetom zmluvnej voľnosti medzi účastníkmi,
To však neznamená, že možno dohodnúť úroky v akejkoľvek výške. Dohoda o úrokoch (odplate) musí
byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Závisí preto
od rozhodnutia súdu, aby v konkrétnom prípade ustálil, či výška dohodnutých úrokov, je alebo nie
je v súlade s dobrými mravmi. Z uvedeného vyplýva, že zásada zmluvnej
voľnosti v súkromnom práve nie je absolútna a obmedzenie nachádza (z hľadiska obsahovej náplne
právnych úkonov) aj pri aplikácii korektívu rozporu s dobrými mravmi. Usmerňovanie zásady zmluvnej
voľnosti prostredníctvom uvedeného korektívu (ako aj pri zákonnom zákaze) nepochybne prispieva k
spoločenskej a právnej akceptácii zásady zmluvnej spravodlivosti v súkromnom práve.



21. Pokiaľ ide o primeranosť dohodnutej výšky zmluvných úrokov súdna prax je jednotná v tom, že
za neprimeranú výšku úrokov, a teda v rozpore s dobrými mravmi, možno spravidla považovať
takú výšku úroku, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania
obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri
poskytovaní úverov alebo pôžičiek (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.4.2012, sp. zn. 5
Cdo 26/2011). Hranica „mravnosti úroku“ je tolerovaná do výšky trojnásobku úrokovej miery pri úveroch
obvykle poskytovaných bankami s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám bánk. Záver súdu
prvej inštancie o neprimeranosti dohodnutého úroku presahujúceho trojnásobok najvyššej úrokovej
sadzby poskytovanej v čase uzatvorenia zmluvy bankami, je preto správny; korektív „mravnosti a
dovolenosti“ bol v čase uzatvorenia zmluvy limitovaný aj zákonným obmedzením vyplývajúcom z § 53
ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s vykonávacím právnym predpisom, konkrétne § 10d ods.
2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., podľa ktorého ak dôjde k poskytnutiu peňažných prostriedkov
v období po 31. máji 2014 a pred 1. septembrom 2014, odplatou sa na účely toho nariadenia
vlády rozumie odplata obvykle požadovaná bankami a pobočkami zahraničných bánk podľa § 1 ods.
1 až 3 za úvery alebo pôžičky v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy a za najvyššiu prípustnú
výšku odplaty sa považuje odplata, ktorá nesmie prevyšovať dvojnásobok úrokových mier úverov pre
domácnosti zverejňovaných na webovom sídle Národnej banky Slovenska ako súčasť úrokovej štatistiky
za prvý mesiac kalendárneho štvrťroka predchádzajúceho uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy; úverom
alebo pôžičkou sa rozumie aj obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytovania
peňažných prostriedkov spotrebiteľovi. V uvedenom kontexte odvolací súd pripomína, že v zmysle
úrokovej štatistiky zverejnenej na webovom sídle Národnej banky Slovenska úroková miera úverov
pre domácnosti za prvý mesiac kalendárneho štvrťroka predchádzajúceho uzavretiu spotrebiteľskej
zmluvy bola 8,25 % ročne; žalovaný mohol teda v čase uzavretia zmluvy požadovať odplatu najviac
vo výške 16,50 % ročne. Táto najvyššia prípustná odplata predstavuje maximálnu výšku nielen úroku,
ktorý žalovaný mohol od žalobkyne požadovať, ale aj percentuálne vyjadrenú najvyššiu prípustnú
hodnotu odplaty, ktorú tvorí úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady, ktoré sú
dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov
alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov (§ 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.).
Je nepochybné, že žalovaným dohodnutý úrok, ako aj celková odplata (úrok spolu s dohodnutým
poplatkom) vysoko presahujú najvyššiu prípustnú výšku odplaty určenú v rozhodnom období pre
spotrebiteľské úvery. Akákoľvek polemika žalovaného v podanom odvolaní ohľadom primeranosti
dohodnutého úroku, či poplatku za poskytnutie úveru, je preto bez právnej relevancie. Rovnako poukaz
žalovaného na § la ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť až 1.9.2014, t.
j. po uzavretí zmluvy; na prejednávanú vec preto predmetné ustanovenie nedopadá. Pre úplnosť však
odvolací súd uvádza, že výška odplaty požadovaná žalovaným presiahla aj maximálnu výšku odplaty
určenú podľa tohto, neskôr platného ustanovenia nariadenia vlády.

22. V nadväznosti na predchádzajúce právne východiská odvolací súd považuje za správny aj
záver súdu prvej inštancie, ktorý dojednanie v časti administratívneho poplatku vyhodnotil za
neprijateľnú zmluvnú podmienku. Odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že namietané dojednanie
administratívneho poplatku podlieha nielen zákonnej regulácii (ako už bolo uvedené vyššie), ktorá
okolnosť sama osebe môže byť dôvodom čiastočnej neplatnosti zmluvy, ale i súdnemu prieskumu v
zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý rovnako sankcionuje neprijateľné zmluvné podmienky
ich absolútnou neplatnosťou. Podľa názoru odvolacieho súdu je nesporné, že administratívny poplatok
nie je hlavným predmetom plnenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nepredstavuje cenu hlavného
predmetu plnenia; týmto je úver a úrok. Administratívny poplatok, ktorý bola žalobkyňa povinná zaplatiť
žalovanému vo výške 735,80 eura pri úvere 1.000 eur, je neprimerane vysoký, nevyjadruje žiadnu
protihodnotu toho, čo ním má byť poskytnuté; viaže sa na bližšie neurčené a neurčité náklady „na
vypracovanie a uzatvorenie zmluvy spolu so všetkou administratívnou agendou s tým spojenou“; tieto
náklady nie sú ničím preukázané ani v zmluve riadne odôvodnené; takto dohodnutý administratívny
poplatok navyšuje odmenu žalovaného za poskytnutie úveru, ktorú žalobkyňa nemohla nijakým
spôsobom ovplyvniť, čím spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.
Odvolací súd preto nemá žiadnu pochybnosť o tom, že sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku.

23. K námietke žalovaného ohľadom posúdenia poskytnutého úveru ako bezúročného a bez poplatkov
odvolací súd uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí spĺňať zákonom predpísané náležitosti
uvedené v § 9 zákona č. 129/2010 Z.z.; tieto náležitosti regulujú formálnu i obsahovú stránku zmluvy



a vzhľadom na zvýšený záujem na ochrane spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany je nedodržanie
kľúčových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere sankcionované v zmysle § 11 zákona č. 129/2010
Z.z. Možno prisvedčiť odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie vo vzťahu k § 9 ods. 2 písm.
k) zákona č. 129/2010 Z.z. vec neposúdil správne po právnej stránke, keďže vychádzajúc z
účelu a zmyslu sledovaného § 9 ods. 2 písm. k) cit. zákona, nie je potrebné, aby zmluva o
spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej - ktorej
anuitnej splátky; pokiaľ cit. právna norma hovorí o výške, počte a termínoch splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť
uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom)
osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. Tento
eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. v plnej miere korešponduje s aktuálnou
rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.2.2018, sp.
zn. 3 Cdo 146/2017, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.4.2018, sp. zn. 4 Cdo 187/2017,
uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.11.2018, sp. zn. 3 Cdo 45/2018).

24. Odvolací súd sa však nestotožňuje s odvolacími námietkami žalovaného vo vzťahu k ostatným,
súdom prvej inštancie posudzovaným náležitostiam zmluvy, pre ktoré súd prvej inštancie vyhodnotil úver
ako bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. Závery súdu prvej
inštancie odvolací súd považuje za správne a riadne odôvodnené. Obzvlášť hodno podotknúť, že pokiaľ
žalovaný v podanom odvolaní uvádza, že v zmluve je odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov
735,80 eur, čo predstavuje RPMN vo výške 96,80 %, potvrdzuje tým, že RPMN uvedená v zmluve
nie je vypočítaná správne. Žalovaný totiž celkom neopodstatnene popiera, že do výpočtu RPMN nie je
potrebné zahrnúť úrok, ktorý bez právne relevantnej a logickej argumentácie nepovažuje za odplatu za
poskytnutie úveru.

25. Odvolací súd záverom uvádza, že pokiaľ zmluva uzatvorená medzi stranami sporu vychádzala z
predpokladu, že žalobkyňa zaplatí úver 1.000 eur jednou splátkou do 6.9.2015, čomu zodpovedá úrok
232,20 eura, potom ide o úrok vypočítaný za celý rok užívania finančných prostriedkov poskytnutých
žalobkyni. V dohode o plnení v splátkach sa ale žalobkyňa zaviazala zaplatiť dlžnú sumu v splátkach,
teda postupne, pričom istina sa mala postupne znižovať. Dohoda o plnení toho istého dlhu v splátkach
(postupným splácaním a znižovaním dlhu) vylučuje, aby žalobkyňa zaplatila na úroku tú istú sumu, ktorú
by inak bola povinná zaplatiť, ak by podľa zmluvy bola oprávnená užívať finančné prostriedky po celé
dohodnuté obdobie a dlžnú sumu vrátiť jednorazovo, na konci tohto dohodnutého obdobia. Z uvedeného
potom vyplýva, že pokiaľ sa žalobkyňa v zmysle dohody o splátkach zaviazala uhradiť žalovanému
celkovú čiastku 1.968 eur v 12-ich pravidelných mesačných splátkach vo výške 164 eur, žalovaným
vyčíslený a požadovaný úrok 232,20 eura reálne nemôže zodpovedať dohodnutému úroku 23,22 %
ročne a naopak dohodnutému úroku 23,22 % ročne nemôže pri postupnom splácaní úveru
zodpovedať požadovaný vyčíslený úrok 232,20 eura. Odrazom uvedeného stavu je výrazné zvýšenie
RPMN odzrkadľujúce zrejmú nevýhodnosť poskytnutého úveru, ktorá ale nespočíva v tom, že žalobkyňa
sa zaviazala splácať pôvodný záväzok v splátkach ako tvrdil žalovaný (splácanie v splátkach naopak
malo pre žalobkyňu privodiť priaznivejšie podmienky), ale v tom, že zmenenými podmienkami splácania
pri nezmenenom vyčíslenom úroku, sa úver stal drahším. Takéto konanie žalovaného je bezpochyby
nekalou obchodnou praktiku (§ 7 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z.z.), ktorá je zakázaná (§ 7 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z.z.), o čom svedčí aj rozhodnutie Bankovej rady Národnej banky Slovenska č. GUV-709/2016,
zo dňa 7.6.2016, ktorým potvrdila prvostupňové rozhodnutie Národnej banky Slovenska, útvaru dohľadu
nad finančným trhom č. OFS-13342/2015-1, zo dňa 23.11.2015 v znení opravy č. OFS-13342/2015-2,
zo dňa 7.1.2016 o vydaní predbežného opatrenia, ktorým spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. (veriteľovi
v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov a iných úverov pre spotrebiteľov) bolo - podľa § 25 ods.
1 v spojení s § 35e ods. 3 Zákona o dohľade nad finančným trhom - uložené predbežné opatrenie, a
to povinnosť zdržať sa používania nekalej obchodnej praktiky spočívajúcej v tom, že so spotrebiteľom
je súčasne alebo v bezprostrednej časovej následnosti uzatváraná zmluva o spotrebiteľskom úvere
splatnom jednorazovo a dohoda o splátkach toho istého úveru.

26. S poukazom na vyššie uvedené právne východiská, neboli skutočnosti uvádzané žalovaným ďalej
spôsobilé zmeniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, na ktorých
založil svoje rozhodnutie. Keďže žalovaný v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne relevantné
skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia



uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade
preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

27. Žalobca napadol odvolaním rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, teda aj vo výroku, ktorým
súd prvej inštancie v zostávajúcej časti zamietol žalobu.

28. Odvolací súd po prejednaní odvolania žalobcu (bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1
C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie je potrebné odmietnuť, pretože podľa § 359 C.s.p. odvolanie môže
podať iba strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané a v zmysle § 386 písm. b) C.s.p. odvolací
súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

29. Osobou oprávnenou podať odvolanie (osobou, ktorej svedčí procesná legitimácia na podanie
odvolania) je prioritne tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.);
odvolanie podané oprávnenou osobu je podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania, ktorá je
spojená s existenciou ujmy spôsobenej napadnutým rozhodnutím. Túto ujmu je potrebné ponímať
výlučne z hľadiska procesného, pričom sa musí vychádzať z výroku rozhodnutia napadnutého
odvolaním. Odvolanie žalovaného v napadnutej (zamietajúcej) časti bolo podané neoprávnenou osobou,
pretože žalovaný napadol odvolaním výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý nebol vydaný v
jeho neprospech. Odvolací súd na uvedenom základe odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu prvej
inštancie v napadnutej zamietajúcej časti (vo výroku IV.) podľa § 386 písm. b) C.s.p., ako odvolanie
podané neoprávnenou osobou odmietol.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobkyni priznal proti žalovanému plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mala vo veci plný úspech.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).