Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/170/2018 z 30. 7. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. júla 2019, sp. zn. 15Co/170/2018, ECLI:SK:KSBA:2019:1417212241.1 Krajský súd Bratislava | 15Co/170/2018 | ECLI:SK:KSBA:2019:1417212241.1 | 2019-07-30 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 7 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z., zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024), § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/af953b16-5745-439d-913f-3d3f82fa40b8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1417212241.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/170/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1417212241
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1417212241.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobkyne: S. Z. , narodená
dňa XX.X.XXXX, trvale bytom Z., M. č. XXXX/XX, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., IČO: 36
234 176, Piešťany, Teplická č. 7434/147, zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ
GABRIELA s. r. o., IČO: 47 234 679, Trenčín, 1. mája č. 173/11, za ktorú koná Mgr. Gabriela Goliašová, o
určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 27. marca 2018, č.k. 25 Csp 139/2017-65, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 27. marca 2018, č.k. 25
Csp 139/2017-65, vo výrokoch:
- I., ktorým určil, že úver poskytnutý na základe úverovej zmluvy zo dňa 6.12.2011, č. XXXXXXXXXX,
uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným, je bezúročný a bez poplatkov;
- II., ktorým vyslovil, že dohoda o zrážkach zo mzdy zakotvená v úverovej zmluve zo dňa 6.12.2011,
č. XXXXXXXXXX, uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným za účelom zabezpečenia pohľadávky
žalovaného z úverovej zmluvy zo dňa 6.12.2011, č. XXXXXXXXXX, naformulovaná v znení „Spoločnosť
a klient podpismi na tejto zmluve zároveň uzatvárajú ... c/ dohodu o zrážkach zo mzdy, to všetko v
rozsahu uvedenom pred textom úverových podmienok a v ÚP“, je neprijateľná podmienka, a preto je
neplatná;
- III., ktorým určil, že úver poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere - hotovostný úver
a revolvingový úver zo dňa 22.8.2015, č. XXXXXXXXXX, uzavretý medzi žalobkyňou a žalovaným, je
bezúročný a bez poplatkov;
- IV., ktorým dohodu o zrážkach zo mzdy zo dňa 22.8.2015, uzavretú medzi žalobkyňou a žalovaným za
účelom zabezpečenia pohľadávky žalovaného zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere - hotovostný
úver a revolvingový úver zo dňa 22.8.2015, č. XXXXXXXXXX, v znení „Dohodli sme sa, že
ak sa ako klient oneskoríte so splácaním úveru, z vyššie uvedenej zmluvy, sme oprávnení požadovať,
aby ....“, vyhlásil za neprijateľnú podmienku, teda neplatnú;
- VI., ktorým žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konani; p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava IV. rozsudkom zo dňa 27.3.2018, č.k. 25 Csp 139/2017-65, I. určil, že úver
poskytnutý na základe úverovej zmluvy zo dňa 6.12.2011, č. XXXXXXXXXX, uzavretej medzi žalobkyňou
a žalovaným, je bezúročný a bez poplatkov; II. dohodu o zrážkach zo mzdy zakotvenú
v uvedenej úverovej zmluve za účelom zabezpečenia pohľadávky žalovaného z úverovej zmluvy zo
dňa 6.12.2011, č. XXXXXXXXXX, naformulovanú v znení „Spoločnosť a klient podpismi na tejto zmluve
zároveň uzatvárajú ... c/ dohodu o zrážkach zo mzdy, to všetko v rozsahu uvedenom pred textom



úverových podmienok a v ÚP“, vyhlásil za neprijateľnú podmienku, a preto neplatnú; III. určil, že úver
poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere - hotovostný úver a revolvingový úver zo dňa
22.8.2015, č. XXXXXXXXXX, uzavretý medzi žalobkyňou a žalovaným, je bezúročný a bez poplatkov;
IV. dohodu o zrážkach zo mzdy zo dňa 22.8.2015, uzavretú medzi žalobkyňou a žalovaným za
účelom zabezpečenia pohľadávky žalovaného zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere - hotovostný úver a
revolvingový úver zo dňa 22.8.2015, č. XXXXXXXXXX, v znení „Dohodli sme sa, že ak sa ako klient
oneskoríte so splácaním úveru, z vyššie uvedenej zmluvy, sme oprávnení požadovať, aby ....“, vyhlásil
za neprijateľnú podmienku, teda neplatnú; V. konanie zastavil v časti o určenie, že revolvingový úver
poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere - hotovostný úver a revolvingový úver zo dňa
22.8.2015, č. XXXXXXXXXX, uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným, je bezúročný a bez poplatkov;
VI. žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu
dňa 15.8.2017, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že úver poskytnutý na základe úverovej
zmluvy zo dňa 6.12.2011, č. XXXXXXXXXX, uzavretej medzi ňou a žalovaným, je bezúročný a bez
poplatkov, že dohoda o zrážkach zo mzdy zakotvená v tejto úverovej zmluve za účelom zabezpečenia
pohľadávky žalovaného z uvedenej úverovej zmluvy je neplatná, ako aj že hotovostný úver poskytnutý
na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere - hotovostný úver a revolvingový úver
zo dňa 22.8.2015, č. XXXXXXXXXX, uzavretej medzi ňou a žalovaným, je bezúročný
a bez poplatkov, že revolvingový úver poskytnutý na základe uvedenej zmluvy je bezúročný a bez
poplatkov, že dohoda o zrážkach zo mzdy zo dňa 22.8.2015, uzatvorená medzi ňou a žalovaným za
účelom zabezpečenia pohľadávky žalovaného zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere - hotovostný úver
a revolvingový úver zo dňa 22.8.2015, č. XXXXXXXXXX, je neplatná. Žalobkyňa žalobu odôvodnila
tým, že obe úverové zmluvy podľa nej neobsahujú všetky podľa zákona č. 129/2010 Z.z.
požadované náležitosti. Naliehavý právny záujem videla v potrebe odstránenia právnej neistoty medzi
ňou a žalovaným, pričom poukázala na ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa. Dôvody bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmlúv o spotrebiteľských úveroch
videla v porušení ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. upravujúcich obligatórne náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, a to správnej výšky ročnej percentuálnej miery nákladov, uvedenia termínu
konečnej splatnosti úveru, uvedenia údajov o výške, počte, termínoch, splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadne poradia, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom
s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Dohodu o zrážkach
zo mzdy uzatvorenej tak vo vzťahu k zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX, ako
aj vo vzťahu k zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX považovala za neprijateľnú zmluvnú
podmienku.

2. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie vyjadreniami strán sporu, listinnými dôkazmi
založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Medzi stranami sporu nebola
sporná skutočnosť, že dňa 6.12.2011 uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX
(ďalej len zmluva č. 1), ani že dňa 22.8.2015 uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere - hotovostný úver
a revolvingový úver č. XXXXXXXXXX (ďalej len zmluva č. 2). Medzi stranami taktiež nebol sporný obsah
týchto zmlúv. Na základe zmluvy č. 1 poskytol žalovaný žalobkyni bezúčelový úver v celkovej výške
X.XXX,- €, pričom celková čiastka splatná spotrebiteľom bola v zmluve uvedená vo výške XX.XXX,XX
€, mesačná splátka vo výške XXX,XX €, počet splátok 84, ročná úroková sadzba 25,35 %, RPMN od
29,5 % do 30,6 % a priemerná hodnota RPMN vo výške 18,29 %; lehota splatnosti bola vymedzená ako
84 mesiacov po poskytnutí úveru, do 15. dňa v poslednom mesiaci. V dolnej časti zmluvy bol drobnejším
písmom uvedený text „Spoločnosť a klient podpismi na tejto zmluve zároveň uzatvárajú ... c/ dohodu
o zrážkach zo mzdy, to všetko v rozsahu uvedenom pred textom úverových podmienok a v ÚP.“ Na
základe zmluvy č. 2 poskytol žalovaný žalobkyni bezúčelový úver vo výške X.XXX,- €, celková výška
mesačnej splátky bola XX,XX €, k termínom splatnosti splátok zmluva odkazom uvádza, že prvá splátka
je splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru. Pokiaľ kalendárny mesiac nasledujúci po poskytnutí
úveru neobsahuje poradové číslo dňa poskytnutia úveru, je splatnosť prvej splátky posledný deň v
tomto kalendárnom mesiaci. Dátum splatnosti druhej a nasledujúcich splátok je vždy 15. deň v
kalendárnom mesiaci, počínajúc kalendárnym mesiacom, v ktorom je splatná prvá splátka. Informácie o
splátkach nájdete po registrácii aj na www.SpravcaFinancii.sk. Ročná úroková sadzba bola uvedená vo
výške 21,60 %, RPMN vo výške 24,1 %, odplata 21,60 %, priemerná hodnota RPMN 15,44 %, celková
čiastka splatná spotrebiteľom (bez platieb za doplnkové služby) X.XXX,XX €, počet splátok 84 a termín
konečnej splatnosti 84 mesiacov po poskytnutí úveru, do 15. dňa v poslednom mesiaci. Vo vzťahu k
revolvingovému úveru bola dohodnutá výška úverového rámca XXX,- €, ročná úroková sadzba XX,XX
%/11,88 %, mesačná úroková sadzba 2,19 %/0,99 %, výška mesačnej splátky 4 % z dlžnej čiastky



(minimálne 12,- €), RPMN 38,81 %, odplata 30,19 %, priemerná hodnota 23,53 %, celková čiastka
splatná spotrebiteľom XXX,XX €, termín splatnosti splátok 20. deň v mesiaci. Zároveň bola uzatvorená
na zabezpečenie úveru zo zmluvy č. 2 dohoda o zrážkach zo mzdy.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/,
d/, § 9 ods. 2 písm. f/, k/, § 11 písm. a/ (resp. ods. 1 písm. b/) vo vzťahu k zmluve č. 2 zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmlúv č. 1, č. 2, § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka, § 298 ods. 1, ods. 2 C.s.p., a dôvodil tým, že žalobkyňa sa môže domáhať
určenia právnych skutočností vymedzených v žalobe, ktoré vyplývajú priamo zo zákonnej úpravy. K
otázke existencie naliehavého právneho záujmu uviedol, že s účinnosťou od 1.1.2018 bol novelizovaný
zákon o spotrebiteľských úveroch, keď bol do § 11 doplnený odsek 4, podľa ktorého spotrebiteľ sa môže
pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo
určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. Spôsob, ako
bol v jednotlivých zmluvách vymedzený termín konečnej splatnosti úveru (84 mesiacov po poskytnutí
úveru, do 15. dňa v poslednom mesiaci, tak v zmluve č. 1, ako aj v zmluve č. 2), nie je naplnením
dikcie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/. Termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru musí byť
vyjadrený konkrétnym dátumom (s uvedením dňa, mesiaca a roku) tak, aby spotrebiteľ mal jednoznačnú
vedomosť o termíne, kedy má vykonať úhradu bez toho, aby sa vystavil hrozbe sankcie v prípade
nedodržania termínu, pričom v konkrétnom prípade takáto hrozba je z dôvodu, že žalovaný termín
nevymedzil dostatočne určito. Poukázal napríklad na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa
14.7.2015, sp.zn. 17 Co 2/2015, podľa ktorého údaj o termíne splatnosti spotrebiteľského úveru musí
byť v zmluve uvedený výslovne, nemožno ho vyvodzovať z ďalších náležitostí, napríklad zo splátok
úveru. Počet a výška splátok úveru je samostatnou zmluvnou náležitosťou, ktorú nemožno stotožňovať
s chýbajúcim údajom o konečnej splatnosti úveru. Nepochybne zákonodarca pod konečnou splatnosťou
úveru nemyslel len stanoveniu počtu mesačných splátok, pretože inak by sa uspokojil s náležitosťou pod
písm. i/, kde sa uvádza aj počet splátok, a tak počet splátok nemožno stotožniť s konečnou splatnosťou
úveru, a preto pri citovanom ustanovení iný výklad než ten, že konečná splatnosť úveru musí byť určená
dátumovo, neprichádza do úvahy. Podľa rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.2.2016, sp.zn.
16 Co 267/2015, nie je povinnosťou spotrebiteľa, aby si sám vypočítal a vyhodnotil v zmluve uvedené
údaje, ak túto povinnosť dodávateľovi ukladá zákon, pričom sa vyžaduje presná časová špecifikácia
termínov splatnosti jednotlivých splátok a konečnej splatnosti celého úveru a je úlohou dodávateľa, aby
vstupné údaje matematicko-logickými operáciami premietol do konkrétnych časových údajov, ktoré budú
termíny splátok a konečnú splatnosť úveru predstavovať. Pokiaľ samotná zmluva tieto presné údaje
neobsahuje, nemožno apelovať na aktivitu spotrebiteľa vedúcu k určeniu termínu konečnej splatnosti
úveru matematickými operáciami z iných dostupných údajov v zmluve. Stotožnil sa s
výkladom v citovaných rozhodnutiach a nepovažoval za dôvodné sa od tohto výkladu odchyľovať,
možno tento výklad v spotrebiteľských úverových zmluvách považovať za ustálený. Ak by aj mala byť
opodstatnenou argumentácia, že z vyjadrenia konečnej splatnosti spotrebiteľských úverov v jednotlivých
zmluvách je možné dovodiť presný termín konečnej splatnosti, je potom na mieste otázka, prečo ho
priamo konkrétne jednoznačne neuviedol žalovaný v úverových zmluvách, hoci táto povinnosť viazala
jeho, ako dodávateľa. Prvoinštančný súd poukázal na to, že zmluvy č. 1 a č. 2 neobsahujú ani presný údaj
o výške, počte a termínoch splátok v rozdelení na istinu, úroky a iné poplatky v zmysle § 9 ods. 2 písm.
k/ zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmluvách je uvedená len výška mesačnej splátky (141,60 € v
zmluve č. 1; 74,18 € v zmluve č. 2), z ktorých nie je možné zistiť, koľko z nich predstavuje samotná istina,
koľko úrok, a koľko iné poplatky. Zákonom stanovené členenie splátky na istinu, úroky a iné poplatky nie
je svojvoľné, ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať
v ponuke a zároveň aby si veriteľ voči dlžníkovi nemohol uplatňovať aj také nároky, na ktoré nemá právo.
Z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch pritom jednoznačne vyplýva,
že tieto údaje musia byť obsahom samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere (nie iného dokumentu).
Túto otázku je možné taktiež považovať v súdnej praxi za ustálenú, poukazujúc pritom napríklad na
rozsudky Krajského súdu v Trnave zo dňa 15.5.2013, sp.zn. 11 Co 102/2013, Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 15.4.2015, sp.zn. 15 Co 203/2015, Krajského súdu v Žiline zo dňa 29.1.2016, sp.zn. 10
Co 265/2015, Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25.6.2014, sp.zn. 6 Co 523/2014, Krajského súdu v
Košiciach zo dňa 30.11.2015, sp.zn. 10 Co 265/2015, Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.1. 2018,
sp.zn. 27 Co 310/2017. Len príkladmo uviedol rozhodnutia odvolacích súdov, pričom mnoho ďalších
obdobných rozhodnutí tak odvolacích ako aj prvoinštančných súdov je dostupných na webovej stránke
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (www.justice.gov.sk) v časti, v ktorej sú zverejňované



súdne rozhodnutia. Považoval preto aj vo vzťahu k tejto otázke rozhodovaciu činnosť súdov za ustálenú
a nevidel dôvod sa od nej odchyľovať. Absencia náležitostí uvedených v ustanoveniach § 9 ods. 2 písm.
f/, k/, má podľa § 11 ods. 1 písm. b/ (resp. ods. 1 písm. a/ vo vzťahu k zmluve č. 1, v závislosti od
účinného znenia zákona o spotrebiteľských úveroch) za následok, že obe úverové zmluvy je potrebné
považovať za bezúročné a bez poplatkov. K dohodám o zrážkach zo mzdy tak vo vzťahu k zmluve
č. 1, aj k zmluve č. 2, poukázal na ich formulárový charakter. V prípade zmluvy č. 1 je táto dohoda
zakomponovaná drobným písmom priamo do textu zmluvy. V prípade zmluvy č. 2 bola síce dohoda
o zrážkach zo mzdy uzatvorená na osobitnej listine, o jej formulárovosti svedčí aj dikcia „Ak medzi
nami bola uzatvorená aj zmluva o revolvingovom úvere, dohodli sme sa, že túto dohodu uzatvárame
aj k zabezpečeniu úhrady záväzkov zo zmluvy o revolvingovom úvere, a to v rovnakom rozsahu.“
Z uvedeného je zrejmé, že ten istý formulár používa žalovaný bez ohľadu na skutočnosť, či v tom-
ktorom prípade uzatvára úverovú zmluvu súčasne aj zmluvu o revolvingovom úvere alebo nie. V tomto
kontexte má aj vyhlásenie spotrebiteľa, že si je vedomý toho, že uzatvorenie dohody je dobrovoľné a
bol poučený o možnosti ju neuzatvoriť, len formulárový charakter. Inštitút dohody o zrážkach zo mzdy
nie je založený na objektívnom vyhodnotení výšky dlhu, ale na predstave veriteľa o výške pohľadávky
a jej príslušenstva. Výška pohľadávky síce môže mať oporu v zmluve, ale pri zmluve so zmluvnými
podmienkami, ktoré neboli predmetom posúdenia súdu alebo inej objektívnej inštitúcie, je relevantné ex
offo súdne preskúmavanie týchto podmienok práve z dôvodu nebezpečenstva, že spotrebiteľ zmluvné
podmienky nedokáže vyhodnotiť. Ochrana pred neprijateľnými podmienkami sa má poskytnúť obdobne,
ako to vyžadujú vnútroštátne pravidlá verejného poriadku. Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne
postavenie nebolo spochybňované trvajúcou existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky v právnom
vzťahu k dodávateľovi bez ohľadu na to, či došlo k použitiu tejto zmluvnej podmienky, aby spotrebiteľ
nebol obťažovaný hrozbou aplikácie takejto dohody o zrážkach zo mzdy, ktorej neplatnosť nikto neurčí
(rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 30.1.2018, sp.zn. 11 Co 9/2018). Dohoda o zrážkach
zo mzdy a z iných príjmov hoci v prípade zmluvy č. 2 uzatvorená na samostatnom tlačive, má charakter
štandardnej zmluvnej podmienky používanej žalovaným pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch
so spotrebiteľmi. Je preto právne bezvýznamné, či takáto dohoda vyplýva zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere alebo z osobitnej zmluvy. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne dojednané
zmluvné ustanovenia nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom
zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V prípade nepreukázania opaku zo strany dodávateľa zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané
(§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Dohoda o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov bola v prípade
oboch zmlúv uzatvorená na predtlačenom formulári v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a žalovaný ničím nepreukázal individuálny charakter tohto dojednania. Dohoda o zrážkach
zo mzdy a z iných príjmov umožňuje obísť dôležitý prvok v ochrane spotrebiteľa ex offo súdnu kontrolu
zmluvných podmienok so zameraním na to, či tieto nespôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a
povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Vyhodnotil potom tak dohodu o zrážkach zo mzdy obsiahnutú
v zmluve zo dňa 6.12.2011, č. XXXXXXXXXX, ako aj uzatvorenú v súvislosti s úverovou zmluvou zo
dňa 22.8.2015, č. XXXXXXXXXX, ako neprijateľné zmluvné podmienky, v dôsledku čoho sú obe tieto
dohody neplatné. K rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 9.11.2016 vo veci C-42/15, uviedol,
že toto rozhodnutie nemohlo mať vplyv na rozhodnutie v prejednávanej veci. Uvedený rozsudok nie je
spôsobilý zmeniť rozhodovaciu prax všeobecných súdov Slovenskej republiky pri posudzovaní otázky
splnenia náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch.
Súdny dvor Európskej únie vykladá výlučne právo Európskej únie, nie je oprávnený poskytovať výklad
vnútroštátneho práva, v čom majú kompetenciu iba vnútroštátne súdy. Aj v rozhodnutí C 42/15 Súdny
dvor Európskej únie poskytol výlučne výklad smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/28/
ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a zrušení smernice Rady 87/102/EHS a nevyjadroval sa ku
konkrétnemu výkladu slovenského zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého konkrétnu vec
posudzoval a rozhodol. Pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu Európskej
únie je povinnosťou vnútroštátneho súdu skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok. Nakoľko v
sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, je povinnosťou súdu skúmať,
či môže smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môže zákon vykladať eurokonformne. Takýto
eurokonformný výklad zákona však nie je absolútny, pretože nemôže nahradiť výslovné znenie zákona,
lebo by sa jednalo o výklad contra legem. Otázka priameho účinku smernice vo všeobecnosti sa v
podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva únie
aplikovať priamo, bezprostredne na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v
zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice



zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také, sa nemôže použiť v
rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci (rozsudok Krajského súdu Prešove zo dňa
23.1.2018, sp.zn. 4 Co 55/2017). Záverom dodal, že mu bolo doručené dňa 15.2.2018 vyjadrenie
žalovaného k replike žalobcu, hoci výzva (formou uznesenia) s 15-dňovou lehotou mu bola doručená
už dňa 20.11.2017. Podľa ustanovenia § 153 ods. 1, ods. 2 C.s.p. sú strany povinné uplatniť prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so
zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie
ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ustanovenie § 296 vylučuje aplikáciu
týchto ustanovení vo vzťahu k spotrebiteľovi ako slabšej strane, nie však k dodávateľovi, ktorý
bol v tomto konaní v pozícii žalovaného, z dôvodu ktorého na uvedené podanie žalovaného neprihliadal.
Žalovaný vo svojom podaní na podporu svojich tvrdení poukázal znovu na rozhodnutie Súdneho dvora
Európskej únie zo dňa 9.11.2016 vo veci C-42/15, ako aj na niektoré rozhodnutia vnútroštátnych
súdov vo vzťahu k aplikácii ustanovení § 9 ods. 2 písm. f/, k/ zákona o spotrebiteľských úveroch. V
odôvodnení tohto rozsudku už príkladmo uviedol rozhodnutia súdov (prvoinštančných i odvolacích),
ktoré sa nezhodujú s argumentáciou žalovaného, o ktorých možno stále uviesť, že v rozhodovacej praxi
vo vzťahu k aplikácii ustanovení § 9 ods. 2 písm. f/, k/ zákona o spotrebiteľských úveroch prevládajú.
3.2. Trovy konania súd prvej inštancie právne neodôvodnil, konštatoval, že v konaní bola úspešná
žalobkyňa aj keď v časti o určenie, že revolvingový úver poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere - hotovostný úver a revolvingový úver zo dňa 22.8.2015, č. XXXXXXXXXX, uzavretej medzi
žalobkyňou a žalovaným, je bezúročný a bez poplatkov, zavinila zastavenie konania, čo by inak malo
za následok vznik nároku žalovaného v tejto časti na náhradu trov konania. Vzhľadom na skutočnosť,
že vo všetkých ostatných častiach bola žalobkyňa úspešná, bol by jej konečný úspech prevažujúci a
vznikol by jej pomerný nárok na náhradu trov konania. Vyhovel však návrhu žalobkyne, ktorá navrhla,
aby súd žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal.

4. Proti tomuto rozsudku vo výrokoch I., ktorým súd prvej inštancie určil, že úver poskytnutý na základe
úverovej zmluvy zo dňa 6.12.2011, č. XXXXXXXXXX, uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným, je
bezúročný a bez poplatkov; II., ktorým prvoinštančný súd vyslovil, že dohoda o zrážkach zo mzdy
zakotvená v úverovej zmluve za účelom zabezpečenia pohľadávky žalovaného z úverovej zmluvy zo
dňa 6.12.2011, č. XXXXXXXXXX, naformulovaná v znení „Spoločnosť a klient podpismi na tejto zmluve
zároveň uzatvárajú ... c/ dohodu o zrážkach zo mzdy, to všetko v rozsahu uvedenom pred textom
úverových podmienok a v ÚP“, je neprijateľná podmienka, a preto je neplatná; III., ktorým súd prvej
inštancie určil, že úver poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere - hotovostný úver a
revolvingový úver zo dňa 22.8.2015, č. XXXXXXXXXX, uzavretý medzi žalobkyňou a žalovaným, je
bezúročný a bez poplatkov; IV., ktorým dohodu o zrážkach zo mzdy zo dňa 22.8.2015, uzavretú medzi
žalobkyňou a žalovaným za účelom zabezpečenia pohľadávky žalovaného zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere - hotovostný úver a revolvingový úver zo dňa 22.8.2015, č. XXXXXXXXXX, v znení „Dohodli
sme sa, že ak sa ako klient oneskoríte so splácaním úveru, z vyššie uvedenej zmluvy, sme oprávnení
požadovať, aby ....“, vyhlásil za neprijateľnú podmienku, teda neplatnú; VI., ktorým súd prvej inštancie
žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania, podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac
ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/, h/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci). Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie uvedeným v bode 18. napadnutého
rozsudku, že z dôvodu absencie náležitostí § 9 ods. 2 písm. f/, k/ sú obe úverové zmluvy bezúročné a
bez poplatkov, pretože už vo svojom vyjadrení k žalobe i v ďalšom vyjadrení poukázal na skutočnosť, že
Okresným súdom Dunajská Streda bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania pre obdobné
právne posúdenie obsahových náležitostí právneho úkonu a rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie
zo dňa 9.11.2016 vo veci C-42/15 spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s., proti N. Z., bolo rozhodnuté
tak, že čl. 10 ods. 2 písm. h/ smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je
nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum,
pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy
týchto splátok. čl. 10 ods. 2 písm. h/, i/ smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva
o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo
forme amortizačnej tabuľky spresňovať aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny.
Uvedené ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil
takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Dovoláva sa výkladu ustanovenia § 9 ods. 2



písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch v súlade s princípom právnej istoty podľa čl. 2 ods. 2 C.s.p.,
s poukazom na dôvodovú správu k tomuto článku. Ďalej konštatoval, že judikatúra Európskeho súdneho
dvora je rozhodovacou praxou Súdneho dvora Európskej únie, ktorú vytvárajú rozhodnutia tohto
súdu v jednotlivých preskúmavaných záležitostiach. Európsky súdny dvor je pritom jedným z orgánov
Európskej únie, na ktorý členské štáty tejto nadnárodnej organizácie preniesli určité rozhodovacie
právomoci, a tak rozhoduje spory medzi vládami členských štátov a európskymi inštitúciami, prejednáva
aj žaloby jednotlivcov či organizácií proti inštitúciám Európskej únie. Zároveň dohliada, aby členské štáty
dodržiavali európske právo a preskúmava aj súlad právnych aktov vydávaných inštitúciami Európskej
únie so zakladajúcimi zmluvami, ktoré tvoria akoby ústavu Európskej únie. Judikatúra Európskeho
súdneho dvora má pritom najmä zabezpečovať jednotný výklad práva Európskej únie, a tak aj jeho
rovnaké uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. V prípadoch, kedy Európsky súdny dvor
podáva právny výklad ustanovení európskeho práva či už v jednotlivých rozhodnutiach alebo na žiadosť
súdov členských štátov či iných orgánov a inštitúcií Európskej únie má judikatúra Európskeho súdneho
dvora všeobecnú záväznosť. To znamená, že týmto výkladom Európskeho súdneho dvora sa musí
riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal, či štát alebo inštitúcia Európskej únie, ktorej je rozhodnutie
určené, ale všetky členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo, ako aj samotné orgány Európskej únie.
Judikatúra Európskeho súdneho dvora má preto povahu prameňa európskeho práva. Jedným z
najvýznamnejších rozhodnutí, v ktorom výklad práva nadobudol takúto všeobecne záväznú povahu
(stal sa právnou normou), a ktoré patrí do judikatúry Európskeho súdneho dvora je prípad Costa v.
Enel, vyplynula z neho zásada nadradenosti európskeho práva nad právo vnútroštátne. Toto pravidlo
pritom nie je súčasťou zakladajúcich zmlúv, na základe konkrétneho prípadu však o ňom rozhodol
Európsky súdny dvor, na základe čoho už vo všetkých členských štátoch Európskej únie platí, že ak
je akékoľvek vnútroštátne pravidlo (napríklad zákon, vyhláška) v rozpore s európskym právom, orgány
daného štátu ho nemajú uplatňovať. Súdny dvor Európskej únie bez akýchkoľvek výhrad patrí k najvyššej
súdnej autorite, pričom parafrázoval jeho záver: „zmluva nemusí spresňovať, aká časť každej splátky
bude započítaná na vrátenie tejto istiny“ musí byť zohľadnený pri výklade dotknutého ustanovenia
právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalovaný sa zároveň dovoláva výkladu § 9 ods. 2 písm. k/ v
súlade s princípom eurokonformného výkladu právnej normy, t.j. výklad v súlade so smernicou tak, aby
sa zabezpečil „reálny účinok“ smernice k cieľu vytvoriť skutočný vnútorný trh. Zo strany európskeho
práva vychádza členským štátom povinnosť lojality reprezentovaná čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej
únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Podľa tohto článku majú štáty zabezpečiť bezporuchovosť
realizácie cieľov a politík Európskej únie. Takéto koncipovanie umožnilo Súdnemu dvoru Európskej
únie vyvodenie princípu nepriameho účinku európskeho práva prostredníctvom svojej judikatúry, teda
vznik eurokonformného výkladu práva. Právny rámec pre potreby slovenského právneho poriadku
poskytuje čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky; právne záväzné akty Európskych spoločenstiev
a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Takýto výkladový princíp je v
modernom právnom poriadku začlenený medzi základné interpretačné pravidlá právnych noriem (čl. 3
ods. 1 C.s.p.). Poukázal aj na to, že z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že členské štáty
Európskej únie majú povinnosť interpretovať svoje národné právo v súlade so smernicami, napríklad
v rozhodnutiach C-106/77 Simmenthal; C-14/83 Colson and Kamann; C-397/01-Pfeiffer. Uviedol, že
aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa 22.2.2018, sp.zn. 3 Cdo 146/2017,
dôvodil, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho,
aká je konkrétna vnútorná skladba tej-ktorej anuitnej splátky; v zmluvách uzatváraných podľa zákona
č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej
amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky);
pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“,
či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu potrebné
dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje; od 1. mája 2018 sa
legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstráni možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia,
ktorú bolo možné (a potrebné) preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným
výkladom. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.11.2017,
sp.zn. 43 Co 24/2017, Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 15.1.2018, sp.zn. 10
Csp 90/2017, Okresného súdu Poprad zo dňa 21.11.2017, sp.zn. 17 Csp 158/2017, Okresného súdu
Lučenec zo dňa 16.10.2017, sp.zn. 13 Csp 132/2017. K tvrdeniu súdu prvej inštancie uvedenom v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že vzhľadom k tomu, že jeho vyjadrenie k replike žalobkyne
bolo podané oneskorene a preto naň neprihliadal, uviedol, že sa ospravedlňuje za oneskorené podanie,
avšak kapacitné dôvody mu neumožňujú zakaždým včas podať vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu, pričom
vždy dbá na to, aby došlo k jeho zaslaniu do vytýčeného pojednávania a nedochádzalo k porušeniu



zásady hospodárnosti, keď podľa § 154 C.s.p. prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Nesúhlasil ani
s názorom prvoinštančného súdu, že uzavreté dohody o zrážkach zo mzdy pri úverových zmluvách sú
neprijateľné zmluvné podmienky, pretože sa domnieva, že domáhať sa neplatnosti dohôd o zrážkach
zo mzdy, ktoré boli uzavreté s úverovými zmluvami, je možné len v konaní o abstraktnej kontrole
v spotrebiteľských veciach, na ktoré je ale oprávnená len právnická osoba založená alebo zriadená na
ochranu spotrebiteľa a orgán dohľadu podľa osobitného predpisu v zmysle § 302 C.s.p. V tejto súvislosti
poukázal na rozsudky Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 26.2.2018, sp.zn. 5 Csp 61/2017; Okresného
súdu Prešov zo dňa 21.2.2018, sp.zn. 14 Csp 43/2016. Žalovaný dodal, že dohoda o zrážkach zo mzdy
je bežným mechanizmom na zabezpečovanie záväzkov, typicky využívaným najmä v bankovom sektore
pri zabezpečovaní peňažných záväzkov z úverov a pôžičiek. Zákon vyžaduje na platnosť dohody o
zrážkach zo mzdy len dve podmienky, písomnú formu a skutočnosť, že zrážky zo mzdy nesmú byť
väčšie, než by boli zrážky pri výkone rozhodnutia. Žiadne ďalšie podmienky, ktorých nesplnenie by malo
za následok neplatnosť takejto dohody, zákon neobsahuje. Ponecháva účastníkom zmluvného vzťahu
voľnosť pokiaľ ide o obsahovú stránku dohody a formu v tom zmysle, že dohoda o zrážkach zo mzdy
môže byť vo forme samostatnej dohody alebo môže byť aj súčasťou iného (hlavného) právneho vzťahu
ako forma určitého zabezpečovacieho inštitútu (tzv. akcesorický vzťah). Úpravu dohody o zrážkach zo
mzdy taktiež zahŕňa aj § 5a ods. 1 písm. a/ zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktorého
účinnosť nastala až od 1.5.2014. V zmysle tohto ustanovenia je neprípustné zabezpečenie uspokojenia
pohľadávky alebo splnenie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy dohodou o zrážkach zo mzdy, ibaže táto
dohoda bola uzavretá vo forme osobitnej listiny, spotrebiteľ bol poučený o dôsledkoch jej uzavretia a mal
možnosť ju odmietnuť. Uvedené podmienky boli pri obidvoch uzavretých dohodách splnené. Dohoda
o zrážkach zo mzdy pri zmluve č. XXXXXXXXXX zo dňa 22.8.2015 bola v zmysle vyššie uvedeného
vyhotovená už na osobitnej listine a v tejto súvislosti poukázal na rozsudky Okresného súdu Prievidza
zo dňa 30.1.2018, sp.zn. 14 Csp 146/2017, Okresného súdu Rožňava zo dňa 18.12.2017, sp.zn. 5
Csp 37/2017. Záverom dodal, že žalobkyňa podpísaním predmetných dohôd musela byť uzrozumená
s tým, že môže pristúpiť k vymáhaniu dlžnej čiastky uplatnením uvedenej dohody. Z jeho strany voči
žalobkyni k uplatneniu predmetnej dohody o zrážkach zo mzdy ani pri jednej z napadnutých zmlúv
nedošlo, z dôvodu ktorého absentuje naliehavý právny záujem na ich vyhlásení za neprijateľné zmluvné
podmienky. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zmeniť,
prípadne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie; žiadal trovy
konania.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie považuje za správne. Zmluva o úvere je jednoznačne bezúročná a bez poplatkov, pretože
neobsahuje obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., a to presný údaj o
ročnej priemernej miere nákladov pri zmluve o úvere zo dňa 6.12.2011, termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru pri oboch zmluvách a nesprávny údaj o celkovej čiastke splatnej spotrebiteľom
pri zmluve o úvere zo dňa 6.12.2011, čo má za následok nesprávny výpočet ročnej priemernej miery
nákladov. Súčin mesačnej splátky a počtu splátok, t.j. 141,60 € x 84 = 11.984,40 €, ale zmluva uvádza
údaj 11.056,08 €. Obe zmluvy neobsahujú všetky predpoklady použité na výpočet RPMN a v tejto
súvislosti poukázala na rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa 11.5.2017, sp.zn. 5 Co 59/2017.
Odvolaciemu súdu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správne
potvrdiť.

6. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu nevyjadril.

7. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379, § 380
ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto
prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie
(nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385
ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne
vyhlásil dňa 31. júla 2019; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny zástupca
žalovaného, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.).
Rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2,
ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už
ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale
považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.



8. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho
rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

9. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo
ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220
C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380
ods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na
ktoré by musel odvolací súd prihliadať.

10. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorý určil, že úvery,
poskytnuté na základe úverových zmlúv zo dňa 6.12.2011, č. XXXXXXXXXX, a zo
dňa 22.8.2015 č. XXXXXXXXXX, uzavreté medzi stranami sporu sú bezúročné a bez poplatkov, keď
sa riadne zaoberal otázkou naliehavého právneho záujmu na určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti
poskytnutých spotrebiteľských úveroch. Náležite odôvodnil, že žalobkyňa sa môže domáhať určenia
právnych skutočností vymedzených v žalobe, keďže to vyplýva priamo zo zákonnej úpravy, nakoľko od
1.1.2018 nadobudol účinnosť čl. XII bod 39 zákona č. 279/2017 Z.z., ktorým sa menil a doplnil zákon
č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a
ktorým sa menili a dopĺňali niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.z. V tomto
článku sa zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch doplnil v § 11 o nový odsek 4, podľa ktorého
sa spotrebiteľ môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo
určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou; ako poznámka
pod čiarou je uvedené 18ba, pričom táto poznámka pod čiarou k tomuto odkazu znie: § 137 ods. c/, d/
C.s.p. Odvolací súd dodáva, že aj keď v uvedenej novele absentujú prechodné ustanovenia, žalobkyňa
sa mohla, tak ako aj v žalobe uvádzala, v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/52007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa, účinného v čase podania predmetnej žaloby, domáhať požadovaného určenia ešte pred
touto novelou, nakoľko podľa citovaného ustanovenia sa proti porušeniu práv a povinností ustanovených
zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa, môže spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany
svojho práva.

11. Nebolo možné sa stotožniť s odvolacou námietkou žalovaného, že obe úverové zmluvy uzavreté
sporovými stranami spĺňali náležitosti ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. V úverovej
zmluve zo dňa 6.12.2011, č. XXXXXXXXX, je uvedená výška mesačnej splátky v sume XXX,XX €, počet
splátok 84 s tým, že v splátke je zahrnutý poplatok za vedenie účtu v sume 2,49 €, s ročnou úrokovou
sadzbou 25,35 %, RPMN od 29,5 % do 30,6 % s lehotou splatnosti 84 mesiacov po poskytnutí úveru, a
to do 15. dňa v poslednom mesiaci. V zmluve o spotrebiteľskom úvere - hotovostný úver a revolvingový
úver zo dňa 22.8.2015, č. XXXXXXXXXX, je uvedená celková výška mesačnej splátky v sume XX,XX
€, počet splátok 84, ročná úroková sadzba 21,60 %, RPMN vo výške 24,1 %, odplata vo výške 21,60 %,
priemerná hodnota RPMN vo výške 15,44 %, s termínom konečnej splatnosti 84 mesiacov po poskytnutí
úveru, a to do 15. dňa v poslednom mesiaci. V čase uzavretia oboch uvedených zmlúv zákon č. 129/2010
Z.z. určoval v ustanovení § 9 ods. 2 písm. k/, l/, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Podľa § 11
ods. 1 písm. a/, b/ citovaného zákona, účinného v čase uzavretia oboch predmetných spotrebiteľských
zmlúv, sa okrem iného poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, resp. a/ až l/.
To znamená, že tento zákon ustanovoval určité dôsledky porušenia určitých povinností ustanovených
týmto zákonom. Ide o súkromnoprávny inštitút a toto ustanovenie je súčasťou dôslednej ochrany slabšej
zmluvnej strany - spotrebiteľa a je transpozíciou všeobecnej požiadavky Smernice (č. 2008/48/ES zo
dňa 23.4.2008) na stanovenie účinných, primeraných a odrádzajúcich sankcií. Ide o mechanizmus,
ktorý motivuje veriteľa a prináša spotrebiteľovi prípadnú finančnú výhodu v prípade pochybenia veriteľa.
Zároveň s ním nie je spojená okamžitá povinnosť vrátiť celý poskytnutý úver. Ustanovenie § 11 ods.
1 je špeciálnou úpravou absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Výklad a aplikácia tohto ustanovenia



zákona musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákon nedodržanie
iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy, postihuje neplatnosťou, robí z
týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti zmluvy. Zákon č. 129/2010 Z.z. ustanovil
osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia nerovnováhy
medzi profesionálnym dodávateľom a spotrebiteľom bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o
podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť
všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené
náležitosti a to tie uvedené v § 11 zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do
takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou
úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému
postaveniu. Účelom náležitostí uvedených v § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. je informovanie
spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu
umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil,
ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky. Uvedené nie je
možné nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška
úrokov a poplatkov. Uvedené citované ustanovenie zákona má za cieľ v zrozumiteľnej forme informovať
spotrebiteľa ako bude s jeho splátkou naložené, najmä aká časť úveru bude ňou splatená, okrem odplaty
veriteľa. Uvedené údaje úverové zmluvy uzavreté medzi stranami sporu neobsahuje, ide teda o absenciu
podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú zákon sankcionuje tak, že úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov.

12. Nebolo možné stotožniť sa ani s odvolacou námietkou žalovaného, že v úverových zmluvách je
riadne dohodnutá splatnosť úverov. V zmluve zo dňa 6.12.2011, č. XXXXXXXXXX, je uvedená lehota
splatnosti 84 mesiacov po poskytnutí úveru a to do 15. dňa v poslednom mesiaci a v zmluve o
spotrebiteľskom úvere - hotovostný úver a revolvingový úver zo dňa 22.8.2015, č. XXXXXXXXXX, je
uvedený termín konečnej splatnosti 84 mesiacov po poskytnutí úveru, a to do 15. dňa v poslednom
mesiaci, pričom v oboch zmluvách absentuje údaj kedy bol úver skutočne poskytnutý, takže uvedené
znenie konečnej splatnosti úveru nie je naplnením zákonnej náležitosti uvedenej v ustanovení § 9 ods.
2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmlúv. Súd prvej inštancie v
odôvodnení napadnutého rozsudku správne dôvodil, že konečná splatnosť úveru musí byť stanovená
presným časovým údajom (deň, mesiac a rok, v ktorý nastane konečná splatnosť úveru), aby mal
spotrebiteľ predstavu o presnom časovom období, dokedy bude úver splácať, a tým si aj vybrať
najvhodnejší úverový produkt z viacerých na trhu ponúkaných produktov. Tento povinný údaj (náležitosť)
nemožno nahrádzať údajom o počte splátok a dátume ich splatnosti, ktorý je v tomto prípade nejasný
a nezrozumiteľný.

13. K argumentácii žalovaného uvedenej v odvolaní, že zmluva o úvere obsahuje všetky požiadavky,
ktoré zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C-42/15 (Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróova), odvolací súd uvádza, že tak ako
konštatoval prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, uvedený rozsudok poskytol
výklad výlučne smernice, a to čl. 10 ods. 2 písm. i/ v spojení s písm. h/, čl. 23, keď vyslovil, že smernica
sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Súdny dvor Európskej únie vykladá
výlučne právo Európskej únie a nie je oprávnený poskytovať výklad vnútroštátneho práva. V citovanom
rozsudku Súdny dvor Európskej únie poskytol výklad výlučne smernice, ale nemohol sa vyjadriť, ani
sa nevyjadroval, k výkladu zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Záver Súdneho dvora
Európskej únie uvedený v rozsudku vo veci C-42/15 je vzhľadom na ustanovenie § 9 ods. 2 písm.
k/, resp. písm. l/ citovaného zákona neaplikovateľný, pretože v tomto konkrétnom prípade ide o
vnútroštátne právo, t.j. zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k
povinným náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie
bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch
je tak iná od požiadavky Smernice 2008/48/ES, ktorá nadobudla účinnosť dňa 11.6.2008 a termín
transpozície v členských štátoch bol do 11.6.2010. Uvedený zákon o spotrebiteľských úveroch účinný do
30.4.2018 uvádzal, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, z čoho je zrejmé, že tento zákon išiel nad rámec uvedenej smernice,
keď jednoznačne vyžadoval vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov i splátok iných poplatkov. Ak by
slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá obsahuje požiadavku tzv.
úplnej harmonizácie (v čl. 22 je upravená úplná harmonizácia ustanovení smernice spočívajúca v tom, že



členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú), je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu
ako používa smernica. Slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil. K výkladu ustanovenia
§ 9 ods. 2 písm. k/, resp. l/ zákona o spotrebiteľských úveroch, účinných ku dňu uzavretia predmetných
zmlúv, existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov
Slovenskej republiky, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať
vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere
považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi
a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona o
spotrebiteľských úveroch, resp. smernice, jedná sa o spory medzi jednotlivcami. Zákon č. 129/2010 Z.z. v
ustanovení § 11 ods. 1, ods. 2 hovorí o tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade,
ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/ a § 10
ods. 1, resp. § 9 ods. 2 písm. a/ až l/, s/, z/ a aa/, ako aj ak je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená
nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd dodáva, že
výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty, ktorá je v
Civilnom sporovom poriadku vyjadrená v čl. 2 ods. 2. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že
jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Vzhľadom na jednoznačné znenie zákona o spotrebiteľských
úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov, nemožno
priznať smernici ani nepriamy účinok, pretože by išlo o výklad vnútroštátneho zákona contra legem a
bola by tak porušená zásada právnej istoty. Z uvedeného vyplýva, že zákon o spotrebiteľských úverov
jednoznačne určuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a v prípade absencie čo i len jednej z
nich, tak ako to uvádza § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý správne aplikoval súd prvej inštancie,
je úver potom potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ súd prvej inštancie pri svojom
rozhodovaní postupoval v súlade s jednoznačným znením zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorým
je pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný, postupoval správne.

14. Žalovaný vo svojom odvolaní poukázal na viaceré rozhodnutia súdov, napríklad Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 29.11.20176, sp.zn. 43 Co 24/2017, Okresného súdu Rimavská Sobota zo
dňa 15.1.2018, sp.zn. 10 Csp 90/2017, ktoré sú v jeho prospech a podľa ktorých nemusí zmluva
o spotrebiteľskom úvere obsahovať rozdelenie splátky na istinu, úroky a poplatky. Žalovaný sa ale
nevysporiadal s konštantnou judikatúrou slovenských súdov (napríklad rozsudok Krajského súdu Trnava
zo dňa 22.10.2014, sp.zn. 24 Co 228/2014, rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa
31.5.2016, sp.zn. 14 Co 692/2015, rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25.8.2016, sp.zn.
11 Co 11/2015), ktorá hovorí, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. sa má vykladať
tak, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a
splátok poplatkov, inak sa zmluva považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Odvolací súd dodáva, že mu
je známe uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.2.2018, sp.zn. 3 Cdo 146/2017,
v ktorom vyslovil právny názor, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere (uzavretá podľa
zákona č. 129/2010 Z.z.) obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej-
ktorej anuitnej splátky. Odpoveď na spornú otázku, či je možné považovať spotrebiteľský úver, ktorý bol
poskytnutý do 30.4.2018, t.j. do prijatia zákona č. 279/2017 Z.z., účinný od 1.5.2018, za bezúročný a bez
poplatkov, keď neobsahoval členenie splátky spotrebiteľského úveru na splátky istiny, úrokov a iných
poplatkov, doteraz nedala najvyššia súdna autorita, a tak odvolací súd dôvodí, že dané rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a odvolateľom uvedené rozhodnutia vo veci nemožno aplikovať
a pri rozhodnutí z nich vychádzať. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2013, sp.zn. IV. ÚS 697/2013. V ňom Ústavný súd Slovenskej
republiky poukázal na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v
obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Z rozsudku Európskeho súdu
pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v
skutkovo rovnakých, prípadne podobných, veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho
systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch
práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska



princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov
judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo
rovnakých alebo podobných veciach. Ako je uvedené vyššie, doteraz sa tak nestalo.

15. Odvolací súd uvádza, že predmetná úverová zmluva neobsahuje ani uvedenie výšky poslednej
splátky, čo je neprijateľné z hľadiska spotrebiteľskej ochrany a vyvoláva na strane spotrebiteľa neistotu,
keď nevie určiť súhrnnú sumu splátok, ktoré má veriteľovi zaplatiť, čo prehlbuje jeho nerovné postavenie
v právnom vzťahu s veriteľom a môže byť zdrojom svojvôle veriteľa. Už len samotné neuvedenie výšky
poslednej splátky istiny, úrokov a iných poplatkov spôsobuje absenciu náležitostí v zmysle uvedeného
zákonného ustanovenia, t.j., že poskytnutý úver je podľa § 11 ods.1 písm. a/, b/ zákona č. 129/2010 Z.z.
bezúročný a bez poplatkov.

16. K tvrdeniu žalovaného v odvolaní, že sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie uvedeným
v napadnutom rozsudku, ktorý považoval dohody o zrážkach zo mzdy za neprijateľné zmluvné
podmienky, odvolací súd poukazuje na Smernicu Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá síce nie je pre členské štáty Európskej únie priamo
záväzná, avšak predstavuje interpretačné pravidlo a ktorá už bola transponovaná do právneho poriadku
Slovenskej republiky. Podľa čl. 3 bod 1 citovanej smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa. Podľa
bodu 2 podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ
preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky najmä v súvislosti s predbežne formulovanou
štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty, podmienky alebo jedna konkrétna podmienka, boli
individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie
zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca
alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o
tom podať dôkaz. V zmysle čl. 4 uvedenej smernice bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia čl. 7,
nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré
bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia
zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy, alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. Podľa čl.
6 bod 1 členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné
pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej
ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa čl. 7 bod 1 členské štáty zabezpečia, aby v
záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré
by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi
zo strany predajcov alebo dodávateľov. Podľa prílohy tejto smernice bod 1 písm. e/ medzi podmienky
uvedené v čl. 3 ods. 3 okrem iných patrí i podmienka vyžadovať od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj
záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu. Z obsahu úverovej zmluvy zo dňa
6.12.2011, č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi stranami sporu vyplýva, že táto zmluva bola vopred
pripravená dodávateľom pre neurčitý počet budúcich spotrebiteľov, zmluva bola pripravená vopred v
podobe predbežne formulovanej tzv. typovej, resp. štandardnej zmluvy, pričom do zmluvy sa dopĺňali iba
údaje individualizujúce spotrebiteľa a ním vybraný úver. Zároveň je v tejto zmluve zahrnutá aj dohoda
o zrážkach zo mzdy. Z obsahu druhej zmluvy o spotrebiteľskom úvere - hotovostný úver a revolvingový
úver zo dňa 22.8.2015, č. XXXXXXXXXX, uzavretej medzi stranami sporu taktiež vyplýva, že
bola vopred pripravená dodávateľom pre neurčitý počet budúcich spotrebiteľov, zmluva bola pripravená
vopred v podobe predbežne formulovanej tzv. typovej, resp. štandardnej zmluvy, pričom do zmluvy sa
dopĺňali iba údaje individualizujúce spotrebiteľa a ním vybraný úver. Aj keď dohoda o zrážkach zo mzdy
zo dňa 22.8.2015 nie je súčasťou zmluvy a je uzavretá samostatne, je aj táto dohoda vopred pripravená
v podobe formulára, na ktorom sa doplnilo iba meno žalobkyne, bez uvedenia výšky úveru a podmienok
jeho splácania. Žalobkyňa ako spotrebiteľ ak aj mala možnosť oboznámiť sa s dojednanými zmluvnými
ustanoveniami pred uzavretím zmluvy, nemohla nesporne ovplyvniť ich obsah. Zmluvné dojednania
obsiahnuté v predmetných zmluvách preto s poukazom na § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka a čl. 3 bod
2 smernice nemožno považovať za individuálne dojednané. Je nesporné, že žalobkyňa ako spotrebiteľ
nemala žiadnu reálnu možnosť ovplyvniť obsah vopred dodávateľom navrhnutých a v predloženej
zmluve fixne formulovaných dojednaní. Mohla iba zmluvu ako celok odmietnuť alebo ju prijať a podrobiť
sa tak i dodávateľom nanútenému dojednaniu o o zrážkach zo mzdy. Dôkazné bremeno preukázať, že
dojednanie bolo individuálne dohodnuté je však na dodávateľovi, t.j. žalovanom, ktorý však v konaní



individuálne dojednanie dohody o zrážkach zo mzdy nepreukázal, a preto bolo potrebné predmetné
zmluvné podmienky nepovažovať za individuálne dojednané.

17. V preskúmavanej veci niet sporu o tom, že úverové zmluvy a nadväzujúce dohody o zrážkach zo
mzdy majú spotrebiteľský charakter a žalobkyňa, v právnom vzťahu nimi založenom, má postavenie
spotrebiteľa. Žalovaný, s ktorým žalobkyňa zmluvy a dohody uzatvorila, tieto považuje za platné, pričom
mohol uplatniť právo na zrážky zo mzdy na základe uzatvorených dohôd o zrážkach zo mzdy, ktoré je
zamestnávateľ žalobkyne povinný rešpektovať, teda žalobkyňa je priamo ohrozená vo svojej majetkovej
sfére. Určovanie neplatnosti predmetných dohôd sa odvíja od posúdenia neprijateľnosti týchto dohôd
ako zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Naliehavý právny záujem spotrebiteľa na
určení neplatnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky a vyslovenia jej neplatnosti vyplýva zo samotného
zákonného ustanovenia (§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., na ktorý žalobkyňa vo svojej žalobe
poukázala). Dohoda o zrážkach zo mzdy predstavuje zabezpečovací prostriedok peňažnej pohľadávky,
ktorú uzatvára veriteľ s dlžníkom. V spore identifikované dohody o zrážkach zo mzdy boli medzi stranami
uzatvorené za účelom zabezpečenia pohľadávok žalovaného vyplývajúcich zo zmlúv o spotrebiteľských
úveroch podľa zákona č. 129/2010 Z.z. Ide o formulár, ktorého znenie bolo vopred pripravené zo strany
žalovaného veriteľa bez individuálneho dojednania. Žalovanému sporné dohody umožňujú bez súdnej
kontroly mimosúdne siahnuť na majetok dlžníka (žalobkyne) bez toho, aby žalovaným požadovaná
pohľadávka voči žalobkyni prešla súdnym prieskumom jej oprávnenosti a žalobkyňa je tak
vystavená neprimeranému konaniu zo strany dodávateľa, čím reálne dochádza k narušeniu sledovanej
rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech práv žalobkyne ako spotrebiteľa. Inštitút dohody o
zrážkach zo mzdy umožňuje obísť dôležitý prvok úniového práva, a to ex offo súdnu kontrolu zmluvných
podmienok, či nespôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľovi je nevyhnutné poskytnúť ochranu, najmä ak existuje nebezpečenstvo, že sa v procese
zrážok zo mzdy na základe dohody o zrážkach zo mzdy zabezpečuje a umožňuje uhradiť plnenie z
neprijateľných zmluvných podmienok bez súdnej kontroly, na ktorú skutočnosť súd musí brať zreteľ.
Systém ochrany zavedený Smernicou č. 93/13/EHS má pôvod v tom, že spotrebiteľ je v porovnaní s
dodávateľom v nevýhodnejšom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, ktorá situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené predajcom bez
toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 27.6.2000, vo
veci Océano Grupo Editorial SA, C-240/98 až C-244/98; zo dňa 26.10.2006, vo veci Mostaza Claro,
C-168/05). Súdny dvor preto s cieľom zabezpečiť úroveň ochrany v súlade s uvedenou smernicou
viackrát zdôraznil, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba aktívnym postupom nezávislým od
samotných zmluvných strán. Možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje
vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného čl. 6 citovanej smernice, t.j. zabránenie tomu,
aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného
v čl. 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu
používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo
dodávateľov (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 21.11.2002, vo veci Cofidis, C-473/00 a už
citovaný Mostaza Claro). Ak by vnútroštátne právo umožnilo obísť takéto preskúmanie prostredníctvom
uzavretia dohody o zrážkach zo mzdy, išlo by o pozbavenie Smernice 93/13/EHS jej užitočného účinku.

18. V preskúmavanej veci obe dohody o zrážkach zo mzdy boli medzi stranami uzavreté v identické
dni ako zmluvy o úveroch, z čoho vyplýva, že už v čase vzniku zmlúv o úveroch bola žalobkyňa ako
spotrebiteľ nútená uzatvoriť dohody o zrážkach zo mzdy, pričom ich uzavretie nemohla odmietnuť, keďže
nimi bolo podmienené poskytnutie úverov. Žalobkyňa mohla dohody o zrážkach zo mzdy odmietnuť,
tým by si však zmarila možnosť poskytnutia úveru, alebo zmluvy o úvere vrátane dohôd o zrážkach
zo mzdy podpísať, čím sa podrobila vykonávaniu zrážok zo mzdy bez možnosti akejkoľvek kontroly
opodstatnenosti výšky pohľadávky, čo spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa a predstavuje tak neprijateľnú zmluvnú
podmienku znevýhodňujúcu spotrebiteľa. Z uvedeného dôvodu s poukazom na § 53 Občianskeho
zákonníka sú neplatné, ako to správne vyhodnotil prvoinštančný súd. Obe dohody o zrážkach zo mzdy
sú neprijateľné zmluvné podmienky, v dôsledku toho aj neplatné, pretože ich predloženie žalobkyni
na podpis bez náležitého vysvetlenia jej následkov, znamená nekalú obchodnú praktiku zo strany
žalovaného (§ 7 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z.z.), ktorá je zakázaná s dôsledkom, že právny úkon
(dohoda o zrážkach zo mzdy), ktorý je ich výsledkom, je pre rozpor s týmto zákonným zákazom absolútne
neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Dohody svojim obsahom a účelom obchádzajú právne
predpisy na ochranu práv spotrebiteľa, pretože napriek tomu, že predmetné úvery sú bezúročné a bez



poplatkov, keď úrok vo výške 25,35 % v zmluve zo dňa 6.12.2011 a vo výške 21,60 % v zmluve zo
dňa 22.8.2015 žalovanému reálne umožnili, aby prostredníctvom zrážok zo mzdy docielil bez súdneho
preskúmania plnenie titulom takého úroku, na ktorý nemá nárok.

19. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného v odvolaní, že domáhať sa neplatnosti dohôd
o zrážkach zo mzdy uzavreté medzi stranami sporu je možné len v konaní o abstraktnej kontrole
v spotrebiteľských veciach, pretože žalobu nepodala právnická osoba založená alebo zriadená na
ochranu spotrebiteľa ani orgán dohľadu podľa osobitného predpisu (§ 302 C.s.p.), keď predmetom
sporu nie je abstraktná kontrola spotrebiteľskej zmluvy. Právna úprava konania o abstraktnej kontrole
v spotrebiteľských veciach (§ 301 C.s.p.) predstavuje implementáciu smernice Európskeho parlamentu
a Rady č. 2009/22/ES zo dňa 23.4.2009 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov.
Ide o osobitný typ konania, ktorého zmyslom a účelom je vysloviť neprijateľnosť zmluvných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách alebo určiť obchodnú praktiku za nekalú mimo rámca konkrétneho sporu
medzi spotrebiteľom a dodávateľom, na podnet špecificky legitimovaných subjektov a so špecifickými
účinkami rozsudku (§ 305 C.s.p.). Osobitná procesná legitimácia na uplatnenie žalobného práva v
konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach svedčí podľa smernice č. 2009/22/ES najmä
nezávislému orgánu alebo niekoľkým nezávislým orgánom špecificky zodpovedným za ochranu záujmov
uvedených v čl. 1 smernice č. 2009/22/ES v členských štátoch, v ktorých tieto orgány existujú,
a/alebo organizáciám, ktorých účelom je ochrana záujmov uvedených v čl. 1 smernice č. 2009/22/
ES v súlade s kritériami stanovenými ich vnútroštátnym právom. V podmienkach Slovenskej
republiky majú túto procesnú legitimáciu tzv. spotrebiteľské ochranné združenia a štátny orgán dohľadu
(napríklad podľa zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska v znení neskorších predpisov,
zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), ktorým je napríklad Slovenská obchodná
inšpekcia, ktorej doterajšia prevažne verejnoprávna ingerencia do ochrany práv spotrebiteľa sa rozširuje
aj na oblasť tohto druhu súdneho konania. V predmetnom konaní sa neskúma neprijateľnosť zmluvnej
podmienky v spotrebiteľskej zmluve nezávisle od okolností konkrétneho prípadu, takže
nejde o konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach. Žalobcom je v tomto prípade fyzická
osoba - spotrebiteľ a nie vyššie uvedený nezávislý orgán či organizácia.

20. Odvolací súd zdôrazňuje, že ochranu spotrebiteľa možno podriadiť pod ústavný princíp rovnosti,
ktorú možno ponímať ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe právneho
poriadku alebo rovnosť faktickú, ktorá môže byť zabezpečená priamo zákonodarcom pri použití tzv.
pozitívnej diskriminácie pri existencii faktickej nerovnosti alebo hendikepu. Ale i tam, kde sa zákonodarca
nevydal cestou vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť rovnosti faktickej pred formálnou,
ponecháva súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie napätia medzi neúplnosťou
písaného práva a povahou konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných princípov v materiálnom
poňatí právneho štátu. Východiskom ochrany spotrebiteľa je potom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ
ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti,
za ktorých dochádza k záväzkovému vzťahu, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť
predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na
možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Ústavný princíp
rovnosti sa premieta i do súkromného práva a prejavuje sa v súkromnoprávnych vzťahoch. Doktrína
rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že súkromné právo garantuje každému čo
najširšiu mieru možnosti slobodného konania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju
zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey
rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície,
teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú
strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne, sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú
poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích
prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je v
tom, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej
strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o
dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné
a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú. Aby bola dosiahnutá rovnosť, je nutné nerovnosť východzích
pozícií korigovať rovnako nerovnou úpravou práv a povinností. V pozitívnom práve sa potom
ochrana spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do práv spotrebiteľa
odstúpiť od zmluvy, do podoby zákazu niektorých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby



príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa
najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp rovnosti je doplňovaný a korigovaný princípom ekvity či
spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má
odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem obmedzenia vyplývajúceho z vyššie uvedeného princípu
rovnosti prostriedkov možno od dodávateľa očakávať i vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi
bude chovať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere
druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania a takémuto nepoctivému konaniu
nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného i tým, že text
spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky
usporiadaný. Princíp ochrany spotrebiteľa v žiadnom prípade neznamená, že táto nemá žiadne hranice
a spotrebiteľ má iba práva a nemá žiadne povinnosti, resp. že dodávateľa je vždy potrebné považovať a
priori za nečestného. Spotrebiteľovi však možno ukladať len také povinnosti a zaviazať ho na zaplatenie
popri istine takých úrokov, poplatkov či sankcií, ktoré boli dojednané v súlade so zákonom.

21. K tvrdeniu žalovaného, že jeho vyjadrenie k replike žalobkyne bolo podané oneskorene, pretože
kapacitné dôvody mu neumožňujú zakaždým včas podať vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu, a na ktoré
súd prvej inštancie neprihliadol, odvolací súd uvádza, že predmetné konanie bolo začaté za účinnosti
Civilného sporového poriadku, ktorý zakotvuje zásadu kontradiktórnosti, t.j. priorizuje sa procesná
aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné
prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Nová právna úprava v ustanovení § 150 C.s.p. zakotvuje
tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými
prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu (§ 150 C.s.p.). Strany majú povinnosť
pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť
tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou
strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania
(§ 153 C.s.p.). Strany sporu tak nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek
v priebehu konania, ale iba v určenom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha
koncentrácii konania, nie je vykonaný včas, nespôsobuje za zákonom ustanovených podmienok
procesnoprávne účinky. Absencia procesnoprávnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný
úkon neprihliada. Koncentrácia konania má za následok osobitné procesnoprávne sankcie v podobe
neúčinnosti procesného úkonu strany sporu za to, že strana porušila procesnú povinnosť riadneho
vedenia sporu. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor
neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a
prostriedkov procesnej obrany vyhodnotí v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na
jeho úvahe, či prípadné omeškania procesného úkonu ospravedlní alebo prijme procesnú sankciu, ktorá
spočíva v tom, že na procesný úkon neprihliadne, a tak mu neprizná procesné účinky. Prostriedky
procesnej obrany, ktoré sú obsahom vyjadrenia žalovaného k žalobe (§ 167 ods. 2, ods. 4 C.s.p.) a
prostriedky procesného útoku, ktoré sú obsahom vyjadrenia žalobcu k vyjadreniu žalovaného k žalobe
(§ 167 ods. 3 C.s.p.) sú predložené včas, ak sú predložené v lehotách v zmysle § 167 C.s.p. Oneskorené
predloženie prostriedkov procesného útoku alebo prostriedkov procesnej obrany môže súd ospravedlniť
na základe objektívnych kritérií (napr. právna zložitosť veci) alebo subjektívnych kritérií (napr. schopnosť
strany sporu rozpoznať potrebu tvrdiť určité skutočnosti). Keďže sudcovskú koncentráciu konania
uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy, spadá do jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok
procesného útoku či obrany, ktorý strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom
na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude prihliadať (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 15.11.2018, sp.zn. II. ÚS 530/2018). V prípade, ak žalovaný s kapacitných dôvodov nemohol
včas podať vyjadrenie k vyjadreniu žalobkyne, mohol požiadať súd prvej inštancie o predĺženie lehoty
na podanie vyjadrenia, čo však neurobil.

22. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd
dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada
voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri
hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku



ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v
ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný
a aké prostriedky procesnej obrany použil; jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a
ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax, pričom musí dbať na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé, t.j. vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti.
V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a
svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu
vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola
zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto
súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo
na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

23. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

24. Odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. napadnutý rozsudok aj vo výroku o náhrade trov
konania, pretože žalovaný podal odvolanie aj proti tomuto výroku, avšak toto odvolanie vo vzťahu k
výroku o trovách vôbec neodôvodnil, a preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu
správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku; žalobkyňa odvolanie nepodala. Odvolací
súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.).

25. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

26. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznáva
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

27. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:



Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.



(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).