Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/15/2019 z 23. 9. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. septembra 2019, sp. zn. 16Co/15/2019, ECLI:SK:KSBA:2019:1316204748.1 Krajský súd Bratislava | 16Co/15/2019 | ECLI:SK:KSBA:2019:1316204748.1 | 2019-09-23 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo, Občianske právo – Ostatné, Bezdôvodné obohatenie Citované ustanovenia: § 451 ods. 1 OZ, § 451 ods. 2 OZ, § 78 ods. 2 zákona č. 618/2003 Z. z., § 81 ods. 1 písm. c) zákona č. 618/2003 Z. z., § 56 ods. 1 písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4caa94d1-5635-4a73-beaa-d3c38b6c21d9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1316204748.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/15/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316204748
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1316204748.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov
JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v sporovej veci žalobcu: LITA, autorská spoločnosť,
Mozartova 9, Bratislava, zastúpeného advokátkou JUDr. Dagmar Kubovičovou, Nám. Biely kríž 3,
Bratislava, proti žalovanému: HOTEL SENEC a.s., Hattalova 12/A, Bratislava, zastúpenému PETKOV
& Co s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava, o zaplatenie 5.546 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 12C/66/2016-283, zo dňa 15.6.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdzuje.

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

III. Návrh žalovaného zo dňa 8.8.2018 na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p. z a
m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol návrh žalovaného zo dňa 2.2.2018
na prerušenie konania do času, kým na základe písomného oznámenia súdu podľa postupu § 158 C.s.p.
v spojení s § 25 ods. 2 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže Protimonopolný úrad SR právoplatne
nevyrieši otázku, ktorá je podstatná pre rozhodnutie v merite veci a súčasne súd nie je oprávnený
riešiť a síce, či vyššie opísané konanie žalobcu je alebo nie zakázaným zneužitím dominantného
postavenie na trhu; II. výrokom zamietol návrh žalovaného zo dňa 2.2.2018 na prerušenie konania do
času, kým Ústavný súd SR v rámci konania podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR v spojení s § 37 a nasl.
Zákona o ochrane hospodárskej súťaže právoplatne nerozhodne o návrhu súdu; v poradí III. výrokom
zamietol návrh žalovaného zo dňa 2.2.2018 na prerušenie konania do času, kým Súdny Dvor Európskej
únie v rámci prejudiciálneho konania v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o vyššie
naformulovanej otázke. IV. výrokom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.546 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.546 eur od 3.5.2016 do zaplatenia a vo zvyšku
žalobu zamietol (výrok V.). Žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť k rukám žalobcu, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia
súdneho úradníka o výške trov konania (výrok VI.).

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou podanou 14.3.2016 na súde domáhal proti
žalovanému zaplatenia 5.546 eur s prísl. titulom vydania bezdôvodného obohatenia na základe toho,
že žalobca nadobudol postavenie Organizácie kolektívnej správy v zmysle zákona č. 618/2003 Z.z.,
a to na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym,
dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam
výtvarného umenia architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia; žalobca vykonáva kolektívnu



správu na použitia diel ním zastúpených autorov prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu
vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení. Pri takýchto spôsoboch použitia diel
ide predovšetkým o použitie diel prostredníctvom zvukovoobrazových alebo zvukových zariadení, ktoré
sú umiestnené v izbách alebo iných priestoroch ubytovacích zariadení alebo v iných prevádzkach,
ako reštaurácie, kaviarne, bary a pod. V zmysle právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie a praxe
sa poskytovanie signálu prostredníctvom týchto technických zariadení pre klientov takýchto prevádzok
a zariadení považuje za verejný prenos diel. Na použitie predmetov ochrany, ku ktorým spravuje
práva žalobca takýmto verejným prenosom uzatvára žalobca s prevádzkovateľmi daných zariadení
hromadné licenčné zmluvy, pričom základom na určenie licenčnej odmeny je sadzobník žalobcu.
Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Senec, ide o zariadenie v štandarde hotel
4*; podľa žalobcu žalovaný v ním prevádzkovanom zariadení používal v roku 2015 predmety ochrany
spravované žalobcom a to prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie)
prostredníctvom technických zariadení. Žalobca má z webovej stránky žalovaného a z ďalších zdrojov
voľne prístupných na internete vedomosť o tom, že v zariadení prevádzkovaným žalovaným dochádza
k verejnému prenosu technickými zariadeniami v rozsahu 94 zvukovoobrazových zariadení v izbách
ubytovacieho zariadenia Hotel Senec. V danom prípade, nakoľko ide o kolektívne spravované práva,
ktoré spravuje žalobca, na takéto použitie diel autorov zastupovaných žalobcom sa vyžaduje súhlas
vo forme hromadnej licenčnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom, ako organizáciou kolektívnej
správy a žalovaným, ako používateľom diel. Žalobca navrhoval žalovanému uzatvorenie hromadnej
licenčnej zmluvy na predmetné použitie diel, ale žalovaný ako člen Zväzu hotelov a reštaurácií
Slovenskej republiky (ďalej aj „ZHaR SR“) osobitnou príkaznou zmluvou splnomocnil ZHaR SR k
jeho zastupovaniu vo veci usporiadania práv a povinnosti vyplývajúcich z použitia diel požívajúcich
autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným prenosom a rokovania o podmienkach hromadnej
licenčnej zmluvy boli neúspešné. Žalobca upozornil žalovaného koncom roka 2015 na skutočnosť, že
používa ním spravované predmety ochrany neoprávnene a zároveň ho vyzval k dobrovoľnému vydaniu
bezdôvodného obohatenia a k uzatvoreniu hromadnej licenčnej zmluvy za zvyšok roka 2015; nakoľko do
dnešného dňa žalovaný dobrovoľne žalobcovi bezdôvodné obohatenie nevyplatil, žalobca si uplatňuje
voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel, a to za
obdobie od 1.1. do 31.12.2015 s tým, že výška bezdôvodného obohatenia je určená ako dvojnásobok
obvyklej licenčnej odmeny, ktorá by žalobcovi prislúchala za dané obdobie pri oprávnenom použití diel
žalovaným.

3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie
vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu skonštatoval, že oprávnením na výkon kolektívnej správy
práv č. 2/2004 vydaným dňa 11.5.2010 Ministerstvom kultúry SR pod č. k. MK-663/2010-70/6165,
získal žalobca oprávnenie na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov
práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým
dielam, dielam výtvarného umenia architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Žalovaný je
prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Senec, v štandarde hotel 4* s tým, že v zariadení
prevádzkovaným žalovaným dochádzalo v období od 1.1.2015 do 31.12.2015 k verejnému prenosu
technickými zariadeniami v rozsahu 94 zvukovoobrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia
Hotel Senec. Vychádzajúc z uvedeného dôvodil, že predmet konania má skutkový základ spočívajúci v
používaní autorských diel žalovaným v predmetnom období bez zmluvného základu, pričom žalovaný
za toto užívanie nezaplatil odmenu. Žalobca listinou Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv
preukázal oprávnenie na výkon kolektívnej správy správ, keď nevidel spornosť v tom, že žalobca
zastupuje autorov podľa listiny autorská spoločnosť so zoznamom autorov hudobno-dramatických diel,
autorov literárnych diel, autorov audiovizuálnych diel a autorov výtvarných diel. Preto uzavrel, že žalobca
vykonáva kolektívnu správu práv v zmysle § 78 a nasl. zákona č. 618/2003 Z.z. (ďalej aj „Autorský
zákon“), zastupuje autorov vo svojom mene a na účet nositeľov práv (autorov) podľa § 81 ods. 3 cit.
zákona a teda že, žalobca je s odkazom na § 81 ods. 1 písm. j) Autorského zákona aktívne vecne
legitimovaným subjektom v tomto konaní.

3.1. Uviedol, že medzi stranami nebolo sporné prevádzkovanie ubytovacieho zariadenia Hotela Senec
žalovaným v rozhodnom období, ktoré podľa samotných vyjadrení žalovaného bolo vybavené v 94
izbách zvukovo-obrazovým zariadením, televíznym prijímačom; izby žalovaného boli vybavené aj
signálom, ktorý umožňoval príjem vysielania - retransmisie. Z uvedeného mal potom súd prvej inštancie
za preukázané, že zvukovoobrazové zariadenia nachádzajúce sa v izbách ubytovacieho zaradenia



žalovaného boli spôsobilé a pripravené na šírenie diel tak, že pomocou týchto mohli diela vnímať osoby
na izbách ubytovacieho zariadenia, t.j. na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať.

3.2. Pripomenul, že nakoľko podľa § 18 ods. 2 písm. h) zákona č. 618/2003 Z.z. má autor právo udeľovať
súhlas na každé použitie diela (najmä na verejný prenos diela), žalovaný nemohol bez súhlasu autorov
vykonávať verejný prenos diel; žalovaný netvrdil a ani nepreukázal, že mal od autorov, ktorých diela
boli pripravené na verejný prenos prostredníctvom zvukovoobrazových zariadení v ubytovni žalovaného
súhlas na takýto verejný prenos, pričom nositelia práv (autori) majú v zmysle § 40 ods. 1 Autorského
zákona právo na zaplatenie odmeny za každé použitie diela. V tejto súvislosti uviedol, že pokiaľ by
žalovaný tvrdil opak, bol by to práve on, koho by zaťažovalo dôkazné bremeno ohľadom preukázania
skutočnosti, že ten-ktorý autor diela výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv. Keďže žalovaný
netvrdil uzavretie takejto zmluvy, podľa súdu prvej inštancie neoprávnene zasiahol do práv nositeľov
práv (autorov) jednotlivých diel a dospel k záveru, že títo sa môžu v zmysle § 56 ods. 1 písm. g)
Autorského zákona domáhať aj vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá
je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu
do tohto práva; dodal, že právo uplatniť vydanie bezdôvodného obohatenia má žalobca ako organizácia
kolektívnej správy (§ 81 ods. 1 písm. j) cit. zákona). Žalovaný licenčnú zmluvu pre rozhodné obdobie
neuzatvoril napriek tomu, že na použitie diel autorov zastupovaných žalobcom sa vyžaduje súhlas vo
forme hromadnej licenčnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom ako organizáciou kolektívnej správy a
žalovaným ako používateľom diel.

3.3. Na margo určenia obvyklej výšky odmeny v obdobných prípadoch, súd prvej inštancie vychádzal
zo žalovaným nerozporovaného tvrdenia, že žalobca uzavrel zmluvu s 218 subjektmi prevádzkujúcimi
ubytovacie zariadenie a v tomto kontexte považoval za potrebné ešte uviesť, že neskúmal primeranosť
výšky tejto sumy, ale jej obvyklosť. Vychádzal z toho, že žalobca je síce jediným kolektívnym správcom
práv a sadzobník je prejavom jeho vlastnej vôle, prípadne prienikom vôle zastúpených nositeľov práv
- autorov, avšak žalovaný a ani Zväz hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky ako právnická osoba
združujúca používateľov diel v zmysle § 49 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z.z., ktorého žalovaný bol v roku
2015 členom, nepožiadali, aby obsah hromadnej licenčnej alebo kolektívnej licenčnej zmluvy, vrátane
odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany, určil súd (§ 82 ods. 2 Autorského zákona).
Na uvedenom základe mal potom súd prvej inštancie za to, že výška odmeny podľa Sadzobníka je
primeraná a obvyklú výšku určil na 2.773 eur ročne (94 izieb x 29,50 eura) a z tejto vychádzajúc, s
poukazom na § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona, určil dvojnásobok na 5.546 eur ročne.

3.4. Na vyššie uvedenom základe súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný sa na úkor autorov
(ktorých práva spravuje žalobca) obohatil tým, že ako používateľ zasiahol prostredníctvom tzv. ďalšieho
verejného prenosu bez uzatvorenia hromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom do ich práv; o spore
rozhodol v zmysle § 48 ods. 1, § 56 ods. 1 písm. g), § 78 ods. 2, § 79 ods. 1, § 81 ods. 1 písm. c),
písm. i), písm. h), § 81 ods. 3, § 89 ods. 1 písm. j) a § 84 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z.z., za použitia
§ 451 ods. 1, ods. 2, § 456 veta prvá, § 458 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka a dospel k
záveru, že žalovaný sa v období roka 2015 voči žalovanému bezdôvodne obohatil vo výške 5.546 eur
podľa predchádzajúceho výpočtu, preto žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.546 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.546 eur od 3.5.2016 do zaplatenia, priznaného
podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Konštatujúc,
že pre povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie nie je stanovená splatnosť a dlžník má plniť na výzvu
(§ 563 Občianskeho zákonníka), mal súd prvej inštancie výzvu na plnenie preukázanú až doručením
žaloby dňa 2.5.2016, z čoho vyvodil, že žalovaný bol povinný platiť nasledujúci deň a bezprostredne
ďalší deň ustálil ako prvý deň omeškania; a pretože si žalobca uplatnil nárok na úrok z omeškania nad
zákonom stanovený rámec čo do dĺžky trvania omeškania, súd prvej inštancie žalobu nad oprávnený
nárok žalobcu čo do uplatňovaných úrokov z omeškania zamietol. O trovách konania rozhodol podľa §
255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3.5. Súd prvej inštancie stručne zdôvodnil zamietnutie návrhov žalovaného na prerušenie konania v
zmysle § 162 ods. 1 písm. a), písm. c) C.s.p. s poukazom na nehospodárnosť a nadbytočnosť; mal
za preukázané, že žalovaný so žalobcom hromadnú licenčnú zmluvu za r. 2015 neuzavrel, odmenu
za použitie spravovaných predmetov ochrany žalobcovi nezaplatil, čo vyhodnotil tak, že ide o typický



prípad neplatiča, ktorý sa takýmito návrhmi snaží oddialiť zaplatenie žalovanej sumy, čím poškodzuje
zastúpených nositeľov práv (autorov).

4. Proti vyhovujúcej časti rozsudku (výrok IV.) a súvisiacemu výroku o náhrade trov konania podal
žalovaný z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. e), písm. f), písm. h) C.s.p.
odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vrátiť vec na ďalšie
konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods.
2 C.s.p.) bola jeho námietka o nedostatku aktívnej vecnej legitimácii žalobcu tak, ako ju predpokladá
hmotnoprávny predpis v § 56 ods. l písm. g) Autorského zákona v spojení s § 451 a nasl. Občianskeho
zákonníka; v konaní nebolo preukázané, že žalovaný vykonáva verejný prenos a oponoval, že žalobou
uplatňovaný údajný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku „obvyklej“
licenčnej odmeny, ako si ju podľa svojho sadzobníka sám kreoval žalobca v monopolnom postavení
na trhu licenčných služieb nositeľov práv audiovizuálnych diel, ktoré per se predstavuje zneužitie
dominantného postavenia na trhu uplatňovaním neprimeraných cien, je potom (ak by mu aj tento
nárok patril) bezpochyby výkonom práva v rozpore s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nesmie
požívať právnu ochranu. Samotné zmluvy predložené žalobcom, z ktorých zisťoval súd „obvyklú licenčnú
odmenu“ sú v dôsledku tohto zneužitia dominantného postavenia žalobcu na trhu absolútne neplatnými
zmluvami podľa § 39 Občianskeho zákonníka minimálne v časti licenčnej odmeny predstavujúcej
„zneužitie“, a preto nemohli byť spôsobilým dôkazom o výške „obvyklej licenčnej odmeny“ pre účely
uplatňovania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.

4.1. Súdu prvej inštancie vyčítal nesprávne právne posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu;
súd absolútne mylne vychádza z predpokladu, že samotným faktom, že žalobca je organizáciou
kolektívnej správy práva, že mu bolo vydané oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv, automaticky
a bez ďalšieho postačuje na preukázanie toho, že žalobca zastupuje práve tých autorov diel a práve
vo vzťahu k tým dielam, ktoré mali byť v žalovanom období (v roku 2015) predmetom verejného
prenosu prostredníctvom technického zariadenia. Súd prvej inštancie aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu
vyvodil z listín, ktoré neboli za žiadnych okolností spôsobilé túto akýmkoľvek spôsobom preukázať.
Menný zoznam údajných slovenských nositeľov majetkových práv nepovažoval za dôkaz spôsobilý
akýmkoľvek spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu s tým, že aj v prípade zoznamu
zahraničných partnerských organizácií ide o dôkaz nespôsobilý relevantným spôsobom preukázať
aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Bol názoru, že súd prvej inštancie sa mylne domnieva, že oprávnenie
na výkon kolektívnej správy a zákon per se preukazujú existenciu hmotnoprávneho nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Upozornil, v čom spočíva aktívna vecná legitimácia; existencia
hmotnoprávneho nároku oprávneného subjektu; ustanovenie § 81 ods. 1 písm. i) Autorského zákona
však upravuje len nepriame zákonné zastúpenie organizácie kolektívnej správy práv, čo je úplne iná
právna „kategória“ ako aktívna vecná legitimácia. Žalobca by teda podľa odvolateľa mal vedieť, koho
vo vzťahu k akému predmetu ochrany zastupuje a tieto informácie by mal byť schopný skonfrontovať s
údajmi uvedenými v štatistike vysielania, ktorú v konaní predložil. Mal za to, že pokiaľ nepriamy zákonný
zástupca (organizácia kolektívnej správy práv) v konaní nepreukáže, že na základe dohôd zastupuje
práve tých nositeľov práv, ktorých diela mali byť predmetom verejného prenosu v žalovanom období,
nepreukáže ani svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore; lebo samotné oprávnenie na výkon kolektívnej
správy práv ešte neoprávňuje organizáciu kolektívnej správy práv uplatňovať v mene nositeľov práv ich
nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia, hoci by aj skutočne existovali. Namietal, že z väčšiny
tvrdení žalobcu nebolo možné zistiť rozhodujúcu skutočnosť, a síce kto je podľa jeho tvrdení nositeľom
majetkových práv k audiovizuálnym dielam a súčasne potom nebolo možné zo strany žalovaného účinne
konfrontovať žalobcove tvrdenia týkajúce sa zoznamu ním zastúpených autorov (údajných nositeľov
majetkových práv).

4.2. Žalobca sa snažil svoju údajnú aktívnu vecnú legitimáciu v spore preukázať aj 13 formulárovými
zmluvami uzatvorených s údajnými slovenskými oprávnenými nositeľmi majetkových práv, ktorým
údajne výkon týchto majetkových práv prislúcha; odvolateľ brojil tým, že zo žalobcom predložených
formulárových zmlúv však nevyplýva špecifikácia predmetov ochrany, ktoré na základe uvedenej zmluvy
mali dať títo údajní nositelia majetkových práv žalobcovi do správy. Žalobca zároveň nepriložil a ani
nenavrhol vykonať žiaden iný dôkaz. Z uvedeného potom nie je možné verifikovať, či žalobcovi vôbec
nejaký predmet ochrany do správy dali a už vôbec nie je možné verifikovať, či žalobcovi dali do správy
práve taký predmet ochrany, ktorý mal žalovaný údajne v žalovanom období neoprávnene použiť. Zo
zmlúv síce vyplýva, že údajní oprávnení nositelia práv dávajú do správy „všetky“ svoje diela, ale v



zmysle § 78 ods. 2 Autorského zákona je podmienkou účinného zverenia predmetu ochrany zo strany
oprávneného nositeľa práv do správy organizácií kolektívnej správy písomné oznámenie oprávneného
nositeľa adresované organizácii kolektívnej správy, ktoré obsahuje identifikáciu konkrétneho predmetu
ochrany, resp. konkrétnych predmetov ochrany, na účely ich zaradenia do registra predmetov ochrany.
Žalobca v spore ani k jednej zo zmlúv nepredložil písomné oznámenia, z ktorých by bolo zrejmé, ktoré
predmety ochrany (a teda či vôbec nejaké) boli žalobcovi na základe predložených zmlúv do dobrovoľnej
kolektívnej správy vôbec dané. A teda ani nebolo zo strany žalovaného možné verifikovať, či sú to
práve také predmety ochrany, ktoré mali byť v roku 2015 obsahom verejného prenosu a zároveň nebolo
možné verifikovať, či boli tieto predmety ochrany dané do správy žalobcovi zo strany oprávneného
nositeľa (resp. vykonávateľa) majetkových práv, alebo či ich do správy žalobcovi zveril neoprávnený
subjekt, ktorému výkon majetkových práv k predmetu ochrany (napr. v dôsledku existencie výhradnej
licencie na použitie predmetu ochrany v prospech tretej a na prihlásenie skutočne oprávnenej osoby)
neprislúcha. Menný zoznam údajných slovenských oprávnených nositeľov majetkových práv nepokladal
za dôkaz spôsobilý akýmkoľvek spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. Tú
možno preukázať výlučne písomnou dohodou s nositeľom práv, pričom z jej obsahu musí byť zrejmá
konkretizácia predmetov ochrany daných do správy v spojení s preukázaním tej skutočnosti, že práve
tieto predmety ochrany boli žalovaným neoprávnene použité. Žalobca zároveň nenavrhol vykonať iné
dôkazy svedčiace o tom, že osoby uvedené v zozname zastupuje práve k tým predmetom ochrany, ktoré
mal žalovaný v roku 2015 neoprávnene použiť. Podobne ako v prípade menného zoznamu údajných
nositeľov majetkových práv, tak aj v prípade zoznamu zahraničných partnerských organizácií, ide o
dôkaz nespôsobilý relevantným spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore.

4.3. Žalovaný ďalej argumentoval tým, že aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore nemožno dovodiť
z § 84 Autorského zákona, ako sa súd prvej inštancie mylne domnieva. Žalovaný v konaní vo vzťahu k
interpretácii tohto ustanovenia zákona predložil stanovisko Ministerstva kultúry SR zo dňa 30.11.2016, z
ktorého záverov vyplýva, že predmetné ustanovenie na prejednávanú vec aplikovať nemožno, keďže sa
nevzťahuje na prípady vydania bezdôvodného obohatenia v oblastiach dobrovoľnej kolektívnej správy.
A ak by sa aj pripustilo, že uvedené ustanovenie by sa malo aplikovať aj v tomto prípade, tak potom
je potrebné skonštatovať, že prichádza do úvahy viacero spôsobov interpretácie, ktoré vo svojich
dôsledkoch vedú k diametrálne odlišným záverom. Zároveň je potrebné skonštatovať, že práve ten
spôsob interpretácie, ku ktorému sa priklonil súd prvej inštancie je v priamom rozpore s právom EÚ.
Žalovaný bol názoru, že ak sa teoreticky má uvažovať o možnej aplikácii predmetného ustanovenia v
tomto spore, tak potom ho je potrebné vykladať v spojení s § 78 ods. 2 Autorského zákona v spojení s
§ 81 ods. 1 písm. c) Autorského zákona. To znamená, že dôkazné bremeno na žalovaného prechádza
len vtedy, ak chce vyvracať organizáciou kolektívnej správy dôkazmi podložené tvrdenia.

4.4. Výklad a interpretácia § 84 ods. 1 Autorského zákona súdom prvej inštancie je v rozpore s obsahom
a účelom smernice 2001/29/EHS a neobstojí ani vo svetle recentnej judikatúry Súdneho dvora EÚ;
v zmysle záverov prezentovaných v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ C-301/15 Soulier, Doke a i., je
prezumovanie alebo implikovanie súhlasu nositeľov práv s výkonom ich výlučných práv organizáciou
kolektívnej správy bez ich vedomia zákonným predpisom v rozpore s právom EÚ. Súd prvej inštancie
argumentáciu žalovaného opierajúcu sa práve o toto rozhodnutie úplne opomenul, materiálne sa
argumentáciou z neho vyplývajúcou nezaoberal a v rozsudku sa s ňou žiadnym spôsobom nevysporiadal
ani len v náznakoch (či je správna, nesprávna a prečo je tomu tak, či súd bral alebo nebral toto
rozhodnutie do úvahy a prečo a pod.). Žalobca listinnými dôkazmi teda nielenže riadne nepreukázal
svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore, on v konaní z veľkej časti ani len netvrdil rozhodujúce skutočnosti
vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii, ktorú by následne v konaní relevantným spôsobom preukazoval a
preukázal. Uviedol, že medzi zoznamom autorov a štatistikou vysielania, ktoré v konaní žalobca predložil
do súdneho spisu, nie je žiadna spojitosť. Zo zoznamu nositeľov práv nevyplýva tá skutočnosť, o aký typ
nositeľa práv ide (režisér, autor scenára, autor prekladov a pod.) ani to, vo vzťahu k akým jeho dielam
zaradeným do zoznamu predmetov ochrany vedenom žalobcom podľa § 81 ods. 1 písm. f) Autorského
zákona žalobca vykonáva kolektívnu správu. Zo štatistiky vysielania mu potom vyplýva, že nejaké
audiovizuálne dielo bolo vysielané v určitom čase a konkrétnym vysielateľom a tiež tá skutočnosť, že v
prípade tohto diela prichádza do úvahy niekoľko „typov autorov“ (režisér, autor scenára, autor prekladov
a pod.). Nie je z neho však možné zistiť, kto týmto oprávneným nositeľom práv je. Z uvedeného potom
nevyhnutne plynie záver, že žalobca v konaní tvrdil len toľko, že zastupuje nositeľov práv uvedených v
zozname nositeľov práv a súčasne tvrdil, že došlo k údajnému neoprávnenému použitiu audiovizuálnych
diel zaradených do vysielania podľa štatistiky vysielania. S výnimkou troch osôb (F., S. E. F.), ktoré sú



údajnými nositeľmi majetkových práv vo vzťahu k zoznamu predmetov ochrany, ktoré žalobca v konaní
predložil, možno skonštatovať že žalobca vo vzťahu k ostatným nositeľom práv netvrdil a vo vzťahu
ku všetkým nositeľom práv (teda vrátane F., S. E. F.) nepreukázal, že vo vzťahu k jednotlivým dielam
zaradeným do štatistiky (a teda údajne neoprávnene použitým dielam) zastupuje konkrétnych údajných
oprávnených nositeľov majetkových práv, ktorí si dané konkrétne audiovizuálne dielo, ku ktorému im
prislúcha výkon majetkových práv, u žalobcu prihlásili za účelom zaradenia do zoznamu predmetov
ochrany. Inými slovami, z väčšiny tvrdení žalobcu nebolo možné zistiť rozhodujúcu skutočnosť, a síce
- kto je podľa tvrdení žalobcu oprávneným nositeľom majetkových práv ku audiovizuálnym dielam a
súčasne potom nebolo možné zo strany žalovaného účinne konfrontovať žalobcove tvrdenia týkajúce
sa zoznamu ním zastúpených autorov (údajných oprávnených nositeľov majetkových práv). Zamyslel
sa nad úvahou, že Ak nevieme, kto je oprávnený nositeľ majetkových práv, nevieme ani to, či žalobca
vôbec tvrdí, že ho na základe dohody a v dohodnutom rozsahu aj zastupuje. Ak potom absentuje takéto
zásadné tvrdenie vo vzťahu ku zásadnej skutočnosti týkajúcej sa aktívnej vecnej legitimácie [na úkor
koho došlo k obohateniu a či žalobca vôbec disponuje mandátom na nepriame zastúpenie tejto osoby
podľa § 81 ods. 1 písm. c) v spojení s § 81 ods. 3 Autorského zákona], nemôže ani žalovaný riadne
uplatňovať svoje procesné právo navrhovať dôkazy, ak realizácia tohto práva má smerovať k vyvracaniu
takéhoto neexistujúceho tvrdenia žalobcu.

4.5. Akokoľvek, pokiaľ nebolo zo strany žalobcu na základe jeho tvrdení vytvorené riadne prepojenie
medzi zoznamom nositeľov práv na zoznam audiovizuálnych diel použitých vo vysielaní podľa štatistiky
vysielania v roku 2015, nebolo možné overiť, či nositelia práv, ktorých zoznam predložil do konania
žalobca, sú zároveň aj oprávnenými nositeľmi (resp. vykonávateľmi) majetkových práv k predmetom
ochrany, ktoré boli obsahom vysielania v roku 2015. Totiž: (i) ak diela nositeľov práv, ktorých žalobca
údajne zastupuje, neboli obsahom vysielania, nemohlo objektívne dôjsť ani k ich verejnému prenosu
a pochopiteľne ani k bezdôvodnému obohateniu a/alebo (ii) ak by aj predmety ochrany uvádzané v
konaní žalobcom boli predmetom prenosu, to ešte neznamená, že žalobca je oprávnený od žalovaného
domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, pretože žalobca nemusí disponovať „mandátom“ od
skutočného oprávneného nositeľa (vykonávateľa) majetkových práv. Objasnil, že totiž nie každý autor
je zároveň aj nositeľom (oprávneným vykonávateľom) majetkových práv, a teda mu neprislúcha napr.
právo udeľovať súhlas na použitie diela (t.j. udeľovať licenciu) a teda ani právo požadovať bezdôvodné
obohatenie. Najmä vtedy nie, ak ide o audiovizuálne diela prípadne ak ide o spoločné dielo, akým je
napr. aj slovenský dabing, pri ktorom sa primerane použijú ustanovenia o zamestnaneckom diele, podľa
ktorých je nositeľom majetkových práv k dielu „zamestnávateľ“ a nie priamy pôvodca diela (autor).

4.6. Zrekapituloval, že od počiatku tvrdil, že v prípade audiovizuálnych diel zaradených do vysielania
nevykonávajú majetkové práva k audiovizuálnemu dielu samotní autori, ale naopak producenti, ktorým
autori nimi vytvorené „čiastkové diela“ dodali „do audiovizuálneho diela ako celku“ na základe medzi nimi
uzatvorených zmlúv a za ktoré im bola producentmi riadne vyplatená odmena a z uvedeného dôvodu
žalobca uplatňuje v tomto konaní nárok, ktorý mu nepatrí. Producenti alebo aj priamo vysielatelia, buď
pre účely „autorskoprávneho použitia“ s autormi uzatvárajú zmluvy s výhradnými licenčnými doložkami
alebo ide v týchto prípadoch o tzv. spoločné dielo. V prípade spoločného diela potom ex lege vykonáva
majetkové práva právnická osoba (producent, vysielateľ), ktorá vytvorenie spoločného diela iniciovala,
zabezpečovala a usmerňovala analogicky ako v prípade tzv. zamestnaneckého diela zamestnávateľ.
V obidvoch prípadoch autorom ďalej nepatrí právo udeľovať súhlas na použitie ich „čiastkových diel“
dodaných do audiovizuálneho diela, pretože v tomto rozsahu toto právo patrí producentom alebo
vysielateľom. Mal za to, že z uvedeného dôvodu objektívne nemôže a ani nemohlo dôjsť k porušeniu
práv autorov vykonaním verejného prenosu audiovizuálneho diela, keďže títo v požadovanom rozsahu
nie sú nositeľmi (vykonávateľmi) dotknutých majetkových práv, hoci naďalej zostávajú autormi svojich
„čiastkových diel“ a teda osobnostná zložka ich subjektívnych autorských práv ostáva nedotknutá.
Vyslovil názor, podľa ktorého sa deje, že autori dostávajú za „to isté“ zaplatené dvakrát, a to by bol z
pohľadu autorov ešte ten lepší prípad, keďže finančné plnenia sú smerované žalobcovi ako organizácii
kolektívnej správy a im samým v mnohých prípadoch v konečnom dôsledku nie je prerozdelené nič, alebo
len symbolické plnenie. Prvýkrát (oprávnene) dostanú autori odmenu (vrátane licenčnej odmeny) priamo
od producenta, či vysielateľa, druhýkrát (neoprávnene) od žalobcu, hoci žalobca nie je vôbec oprávnený
udeľovať súhlas na použitie tohto diela ani sa domáhať vydania bezdôvodného obohatenia, keďže toto
právo nepatrí ani samotným autorom. Žalobca teda buď správu nevykonáva lebo neexistuje dohoda s
autorom alebo ak ju vykonáva, v tomto prípade ju vykonáva neoprávnene v dôsledku neoprávneného



postupu autora, ktorý žalobcovi zveril do správy dielo, ku ktorému nedisponuje majetkovými právami z
dôvodu, že nimi disponuje iný subjekt (producent, vysielateľ).

4.7. Pripomenul, čo je predmetom tohto konania; okrem iného aj zisťovanie skutočností vo vzťahu k
existencii údajne neoprávneného verejného prenosu diel zaradených do vysielania a to prostredníctvom
technického zariadenia umiestneného v jeho prevádzke. Žalovaný navrhol vykonanie dôkazu - kniha
hostí žalovaného za rok 2015 za účelom zistenia, o akú veľkú verejnosť by mohlo v prípade vnímania
toho ktorého individuálneho diela v izbách žalovaného ísť. Súd žalovaným navrhovaný dôkaz odmietol
vykonať s odkazom na závery Súdneho dvora EÚ vyslovené vo veci C-162/10. Žalovaný navrhovaným
dôkazom mienil do konania vniesť otázku, či pri súdom z navrhovaného dôkazu zistenej obsadenosti
lôžok možno hovoriť o „verejnosti“, ktorej počet je malý alebo až bezvýznamný a z uvedeného dôvodu
nemôže ísť o „verejný prenos“, ale len o „prenos“ (TV prijímač + signál) a odkázal na rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ (napr. bod 21 „Svensson“ C-466/12, bod 32, 33 „ITV Broadcasting“ C-607/11, a
najmä body 83 - 87 „Del Corso“ C-135/10), z ktorých vyplýva aj to, že musí ísť o umožnenie vnímania
„toho istého diela“ paralelné alebo následné. Pritom, rozhodnutia ESD vo veciach C-466/12 a C-607/11
sú novšieho dáta ako rozsudok, na ktorý sa odvoláva súd a rozsudok C-135/10 je z toho istého dňa ako
rozsudok, na ktorý poukázal súd prvej inštancie. Je teda možné badať, že na pôde Súdneho dvora EÚ
dochádza k evolutívnemu vývoju judikatúry, pričom tento vývoj sa odkláňa od záverov prezentovaných
v rozhodnutí C-162/10 a naopak, postupom času sa prikláňa práve k záverom rozhodnutia C-135/10, na
ktoré poukázal v konaní žalovaný s tým, že súd celkom zrejme nevenoval tejto skutočnosti pozornosť.

4.8. Žalovaný mal ďalej za to, že na úrovni Európskej únie už bolo rozsudkom vo veci C-301/15
Soulier a Doke rozhodnuté, že právna úprava obsiahnutá v § 84 ods. 1 Autorského zákona je v
rozpore s právom EÚ. Ak sa pripustí, že § 84 ods. 1 Autorského zákona sa má interpretovať tak, že
neoprávnený používateľ má vydať bezdôvodné obohatenie organizácii kolektívnej správy bez ohľadu
na to, či táto dotknutého nositeľa práv zastupuje alebo nie, tak potom bol, podľa názoru žalovaného, súd
prvej inštancie povinný vylúčiť z aplikácie vyššie uvedenú vnútroštátnu právnu normu; v tejto súvislosti
predložil aj procesný návrh na prerušenie konania z dôvodu, že ak by sa súd odklonil od interpretácie §
84 ods. 1 Autorského zákona tak, ako ho uviedlo Ministerstvo kultúry SR vo svojom stanovisku a súčasne
má v úmysle aplikovať toto ustanovenie na prejednávanú vec, je potrebné predbežne vyriešiť otázku
prípadného porušenia práva EÚ, najmä čl. 3. ods. 1 smernice 2001/29/ES o zosúladení niektorých
aspektov autorských práva s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti. Z jeho návrhu je explicitne
zrejmé, že navrhuje, aby súd prvej inštancie požiadal Súdny dvor EÚ o interpretáciu práva EÚ. Súd
prvej inštancie ďalej porušil § 162 ods. 1 C.s.p., keď neprerušil konanie v prípade, kedy je prerušenie
konania obligatórne. Odôvodnenie zamietnutia návrhu žalovaného na prerušenie konania podľa § 162
ods. 1 písm. a) C.s.p. považoval na jednej strane za nedostatočné a jednak vychádzajúce z nesprávneho
právneho posúdenia. ZHaR SR, ktorého je aj žalovaný členom, podal na Protimonopolný úrad SR
v súvislosti s dôvodným podozrením na zneužívanie dominantného postavenia zo strany žalobcu v
minulosti až dosiaľ celkovo 3 podnety, a posledný podnet, ktorého argumentáciu prevzal aj do svojej
procesnej obrany, bol podaný dňa 19.12.2016. Vo vzťahu k poslednému podnetu Protimonopolný úrad
SR uplatnil svoju právomoc v zmysle § 22 ods.1 písm. b) zákona č. 136/2001 Z.z. a začal vykonávať
prešetrovanie na účel zistenia, či je dôvod na začatie konania podľa zákona č. 136/2001 Z.z. Pretože
rozhodnutie súdu prvej inštancie v čase, kedy nie je zrejmé, či konanie žalovaného je alebo nie je
zakázaným konaním v zmysle zákona č. 136/2001 Z.z., je spôsobilé zasiahnuť do práv žalovaného v
prípade, že konanie žalobcu naozaj zakázané bolo, o čom ale až neskôr deklaratórne Protimonopolný
úrad SR rozhodne. Tým, že súd prvej inštancie neprerušil konanie, de facto aj de iure sám posúdil otázku
aprobácie konania žalobcu v hospodárskej súťaži, ktorú smie posudzovať výlučne Protimonopolný úrad
SR. Záverom dodal, že ak súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalovaný mal tvrdiť a preukázať, čo
je v danom prípade obvyklou odmenou, ktorú možno považovať za primeranú, opäť pochybil; jemu totiž
vyplýva iba povinnosť tvrdiť, že odmena žalobcu je neprimeraná (bez povinnosti preukazovať obvyklú
odmenu) a žalobca je práve tou osobou, ktorá má tvrdenie o neprimeranosti riadne vyvrátiť a preukázať
primeranosť odmien na základe objektívnych kritérií.

4.9. Vyčítal súdu prvej inštancie, že v rámci konania o žalobe nepoložil prejudiciálnu otázku, ktorej
položenie navrhoval žalovaný, no zároveň súd riadnym spôsobom nezdôvodnil, či a prečo sa
(ne)stotožňuje s argumentáciou žalovaného, ktorú v rámci konania súdu prvej inštancie predostrel.
Mal za to, že právne totožná otázka, akú mal v konaní riešiť aj súd prvej inštancie, už bola na úrovni
práva EÚ zodpovedaná v rozsudku ESD C-301/15 (čo malo súd viesť k odmietnutiu aplikácie § 84



Autorského zákona z jeho strany), no pre odstránenie pochybnosti o správnom spôsobe interpretácie
§ 84 Autorského zákona zo strany vnútroštátnych súdov tak, aby predmetné ustanovenie autorského
zákona bolo interpretované eurokonformne (v súlade s právom Európskej únie a v súlade s vôľou
únijného normotvorcu) a teda zároveň aj za účelom správneho rozhodnutia vo veci samej, žalovaný z
opatrnosti uviedol, že v predmetnom konaní je nevyhnutné zodpovedať doposiaľ súdom prvej inštancie
opomenutú kľúčovú otázku; za tým účelom žalovaný z opatrnosti navrhol, aby sa odvolací súd obrátil
na Súdny dvor EÚ s rámcovo naformulovanou prejudiciálnou otázkou.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne
správny potvrdiť. Uviedol, že žalovaný uvádza neudržateľné výklady autorskoprávnej úpravy a judikatúry
Súdneho dvora EÚ, takže pre bolo pre neho veľmi obtiažne v konaní vecne argumentovať. Pohľad
žalovaného na hmotné právo a judikatúru Súdneho dvora EÚ je neeurokonformný, popierajúci práva
autorov. Mal za to, že v konaní riadne preukázal aktívnu vecnú legitimáciu, ktorú opiera najmä o
oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 v znení podľa rozhodnutia Ministerstva kultúry
SR č.k. MK-663/2010-70/6165 z 11.5.2010 udeleným žalobcovi podľa a v súlade s § 80 Autorského
zákona, o zmluvu o zastupovaní so slovenskými nositeľmi práv a o vzájomné zmluvy a poverenia so
zahraničnými partnermi o zastupovaní nositeľov práv, na základe ktorých uzatváral hromadné licenčné
zmluvy, a o príslušné ustanovenia Autorského zákona (najmä o § 56 ods. 1 písm. g), § 57 ods. l, §
81 ods. 1 písm. i) a § 84 ods. 1). Žalovaným ponímanie preukazovania aktívnej vecnej legitimácie je
v hlbokom rozpore so základnými princípmi kolektívnej ochrany autorských práv a v hlbokom rozpore
s inštitútom kolektívnej správy práv, ktorý je zavedený práve na ochranu práv autorov; preukázal, že
požiadavky žalovaného sú objektívne nezmyselné a šikanózne.

5.1. Nesúhlasil s tým, ako žalovaný interpretuje nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia,
ako súčet dielčích nárokov jednotlivých nositeľov práv, keď trvá na tom, že je potrebné v konaní
preukázať, do práv ktorého konkrétneho nositeľa práv a zásahom do ktorého konkrétneho diela a kedy
v r.2015 vysielaného, žalovaný skutočne zasiahol. Ozrejmil, že licencia vo svojej podstate znamená
udelenie práva na používanie predmetov ochrany. Licenčnou zmluvou vo všeobecnosti udeľuje autor
používateľovi právo používať jeho dielo. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy udeľuje hromadnou
licenčnou zmluvou používateľom licenciu - t.j. právo do budúcna používať predmety ochrany, ktoré
kolektívne spravuje a to za licenčnú odmenu. Licenčná odmena je odmena za získanie práva používať
predmety ochrany a nie za reálne používanie predmetov ochrany. V prípade verejného prenosu
technickými prostriedkami - ako hromadného používania predmetov ochrany, vopred ani nie je známy
presný rozsah a obsah vysielania, teda rozsah a identifikácia diel, ktoré budú predmetom vysielania,
navyše počet kolektívne spravovaných predmetov ochrany sa v priebehu licencovaného obdobia môžu
meniť. Bez ohľadu na to, aké predmety ochrany budú použité počas licencovaného obdobia, používateľ
je v zmysle hromadnej licenčnej zmluvy oprávnený používať všetky predmety ochrany kolektívne
spravované danou oprávnenou organizáciou kolektívnej správy. Žalobca v tomto kontexte opätovne
pripomenul, že výška bezdôvodného obohatenia, ktorej sa v konaní domáha je podľa § 56 ods. 1 písm.
g) Autorského zákona stanovená ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri
obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu tohto práva. V prípade verejného
prenosu technickými zariadeniami, ako hromadného používania predmetov ochrany, sa licenčná
odmena stanovuje paušálnou sumou, kedy iný spôsob určenia výšky licenčnej odmeny ani objektívne
nie je možný, a to najmä s ohľadom na povahu a rozsah používania predmetov ochrany a nositeľov
práv. Takýto postup je ako jediný možný postup celosvetovo používaný a akceptovaný. V nadväznosti
na uvedené poukázal na Rozsudok Súdneho dvora EÚ v právnej veci Stowarzyszenie „Olawska
Telewizja Kablowa“ proti Stowarzyszenie Filmowców Polskich, sp. zn. C-367/2015 z 27.1.2017, z
ktorého vyplýva, že: „Článok 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29.4.2004
o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej
právnej úprave, akou je dotknutá právna úprava vo veci samej, podľa ktorej môže majiteľ práv
duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, požadovať od porušovateľa týchto práv buď náhradu
spôsobenej ujmy so zohľadnením všetkých náležitých aspektov konkrétneho prípadu, alebo zaplatenie
sumy zodpovedajúcej dvojnásobku primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia
používať dotknuté dielo, bez toho, aby tento majiteľ práv musel preukázať existenciu skutočnej ujmy.“ Je
notoricky známou skutočnosťou, že súčasťou každého verejného prenosu v roku 2015 nevyhnutne boli a
museli byť diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické,
výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia. Pri každom televíznom vysielaní dochádza
k vysielaniu audiovizuálnych diel, v ktorých sú prvotným, nevyhnutným a podstatným základom tvorivé



zložky zastupované žalobcom(najmä réžia, scenár a dialógy). Bez týchto zložiek by sa ani nemohlo
hovoriť o audiovizuálnom diele, tobôž nie o jeho televíznom vysielaní, prípadne verejnom prenose jeho
televízneho vysielania. Navyše je nesporné, že diela okruhu autorov zastupovaných žalobcom tvoria
výraznú väčšinu tvorivej, autorsko-právne relevantnej zložky televízneho vysielania, keď ide najmä
o diela autorov audiovizuálnych diel, ktorými sú medzi inými aj režisér a scenárista audiovizuálneho
diela, alebo aj autorov literárnych diel ako predlôh audiovizuálnych diel, autori výtvarných diel napr.
pri animovaných filmoch atď., autori choreografie, autori prekladu a úpravy dialógov zahraničných
audiovizuálnych diel.

5.2. Žalobca trval na tom, vychádzajúc z inštitútu kolektívnej správy a ustálenej judikatúry, že pre vznik
nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné
preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu, pričom je postačujúce
keď organizácia kolektívnej správy preukáže aspoň druhovo akých nositeľov práv zastupuje a že
dochádzalo alebo aspoň s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou dochádzalo k produkcii diel autorov
zastupovaných danou organizáciou kolektívnej správy. Uvedené predpoklady pritom v konaní preukázal.
Upriamil pozornosť na to, že keď žalobca predložil súdu na CD nosiči zoznam predmetov ochrany,
ktoré boli súčasťou TV vysielania na vybraných slovenských staniciach, tak žalovaný namietol, že v
týchto zoznamoch našiel diela slovenských autorov, ktorí nie sú uvedení v zozname autorov a nositeľov
práv zastupovaných žalobcom na zmluvnom základe. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy
vykonávajúca správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv vedie celkové štatistiky použitia
týchto diel slúžiace ako podklad pre rozúčtovanie príjmov za použitie diel káblovou retransmisiou, čo
je odbor použitia spadajúci pod povinnú kolektívnu správu, kedy v zmysle interného predpisu žalobcu
- Rozúčtovacieho poriadku - sa odmeny a príjmy z bezdôvodného obohatenia vybraté za verejný
prenos prostredníctvom technických zariadení rozúčtovávajú podľa zásad platných pre rozúčtovanie
odmien a príjmov z bezdôvodného obohatenia vybratých za káblovú retransmisiu s tým, že príjmy za
tzv. ďalší verejný prenos sa priradia k vybratým odmenám za použitie diel káblovou retransmisiou.
Rozúčtovací poriadok ako interný predpis žalobcu je schvaľovaný najvyšším orgánom žalobcu, t.j.
Valným zhromaždením žalobcu, a v zmysle § 80 ods. 3 písm. g) Autorského zákona bol predložený
Ministerstvu kultúry SR v žiadosti o udelenie oprávnenia a v súlade s požiadavkou transparentnosti
musí byť a aj bol a je verejne dostupný na webovej stránke žalobcu. Spôsob, akým sa autori a nositelia
práv rozhodli po vybratí odmien a bezdôvodného obohatenia nakladať s týmito prostriedkami, teda
spôsob ich rozúčtovania a vyplácania, je ich súkromnoprávnym nárokom a tento rozhodne nepodlieha
kontrole a posudzovaniu žalovaného. Výška bezdôvodného obohatenia, ktorej sa žalobca v konaní
domáha tak bola stanovená ako dvojnásobok obvyklej licenčnej odmeny, za ktorú žalobca poskytoval
používateľom licencie za tých autorov a nositeľov práv, ktorých zastupoval na zmluvnom základe, pričom
takto vyberaná suma sa v zmysle Rozúčtovacieho poriadku rozdeľuje medzi všetkých autorov a nositeľov
práv, ktorých diela boli súčasťou verejného prenosu.

5.3. Tvrdenia žalovaného týkajúce sa audiovizuálnych diel sa v priebehu konania postupne vyvíjali,
keď v podaniach najprv uvádzal „Nie je teda vylúčené, že nositelia práv vykonávajú tieto svoje
majetkové práva sami a z toho dôvodu len oni jediní sa tak aj môžu voči vlastnom mene domáhať
vydania bezdôvodného obohatenia, ak ich autorské dielo bolo neoprávnene žalovaným použité.“
S odkazom na § 55 ods. 2 Autorského zákona bolo podľa žalovaného dôvodné predpokladať, že
oprávnenými na vydanie bezdôvodného obohatenia sú producenti originálov audiovizuálnych diel.
Neskôr v priebehu konania už žalovaný tvrdil, že autori a nositelia práv v prípade audiovizuálnych
diel nie sú nositeľmi majetkových práv, nemajú vôbec právo udeľovať súhlas na použitie diel a takisto
nemajú nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa žalovaného producenti alebo vysielatelia
uzatvárajú s autormi zmluvy s výhradnými licenčnými doložkami alebo že ide v týchto prípadoch o
tzv. spoločné dielo. Objasnil, že nie každý zvukovoobrazový záznam je audiovizuálne dielo a nie
každý výrobca zvukovoobrazového záznamu je výrobcom originálu audiovizuálneho diela. Pokiaľ teda
žalovaný prisudzuje na základe predložených zmlúv medzi RTVS a autormi prekladu a/alebo úpravy
dialógov RTVS postavenie nositeľa majetkových práv autorov a postavenie producenta, tak činí bez
opory v autorskom zákone. Autorom audiovizuálneho diela je najmä režisér, scenárista, autor literárnej
predlohy, animátor, autor dialógov. Žalovaný predložil súdu 6 zmlúv, z ktorých vyplýva, že sa autori
zaviazali pre RTVS vyhotoviť pre už existujúce audiovizuálne dielo preklad, prípadne úpravu dialógov.
Samotný dabing nie je audiovizuálne dielo a RTVS nie je výrobcom prvého originálu audiovizuálneho
diela. RTVS tak môže mať a aj má iba postavenie výrobcu zvukového záznamu, prípadne zvukovo-
obrazového záznamu a tomu zodpovedajúce práva. RTVS v zmysle uvedeného nie je producentom.



Podľa predložených zmlúv by mala RTVS dokonca ako výrobca zvukovoobrazového záznamu získať
licenciu aj na káblovú retransmisiu, čo je v priamom rozpore s autorským zákonom, keďže káblová
retransmisia patrila a patrí do povinnej kolektívnej správy práv.

5.4. Licenčné odmeny, ktoré používatelia na základe hromadnej licenčnej zmluvy uhrádzajú žalobcovi
v prípade verejného prenosu technickými prostriedkami sú stanovené paušálnou sumou, kedy vopred
nie je známe ktorému nositeľovi práv a za použitie ktorých diel bude vyplatená. Samotné rozdeľovanie
odmien je už na ťarchu a zodpovednosť žalobcu, kedy žalobca uviedol, že odmeny z verejného prenosu
technickými prostriedkami sa rozdeľujú tak, že sa priraďujú k odmenám za káblovú retransmisiu, čo je
povinná kolektívna správa. Žalovaný v roku 2015 realizoval verejný prenos technickými prostriedkami,
bolo teda jeho povinnosťou uzavrieť so žalobcom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu pred začatím
verejného prenosu. Svoju povinnosť si nesplnil a tak je povinný vydať bezdôvodné obohatenie vo
výške zvyčajnej licenčnej odmeny. Žalovaným predložených 6 vyššie uvedených zmlúv tak nemá pre
posúdenie nároku žalobcu aj z tohto dôvodu žiadnu relevanciu. Navyše dotknutým autorom prekladov
a dialógov z odmien vybraných od všetkých používateľov (niekoľko stoviek tisíc eur) prislúcha odmena
vo výške niekoľko centov, maximálne niekoľko eur. K tvrdeniam žalovaného v odvolaní, že autori
„dostávajú „za to isté“ zaplatené dvakrát: prvýkrát autori dostanú plnenie priamo od producenta, či
vysielateľa, druhý krát od žalobcu, odvolateľ uviedol, že žalovaný opomína, že autori majú právo
udeľovať súhlas na každé použitie diela a majú nárok na odmenu za každé použitie diela, a opomína,
že použitie diela v audiovizuálnom diele je jeden spôsob použitia, vysielanie diela je ďalší spôsob
použitia diela, káblová retransmisia je tiež jedným zo spôsobom použitia diela a verejný prenos
technickými prostriedkami je ďalším samostatným spôsobom použitia diela. Žalobca preto uzatvára
licenčné zmluvy s vysielateľmi, káblovými operátormi a aj používateľmi - prevádzkovateľmi ubytovacích
zariadení. Aj v stanovisku Ministerstva kultúry SR z 20.05.2015 je uvedené, že k duplicite v platbách
napriek tomu, že dve organizácie kolektívnej správy spravujú práva k rovnakému predmetu ochrany,
nedochádza. Pre doplnenie dodal, že ak by sa výrobca originálu audiovizuálneho diela oprávneného k
výkonu majetkových práv autora, alebo aj samotný autor alebo iný nositeľ práva, obrátil na žalovaného
ako neoprávneného používateľa s nárokom o vydanie bezdôvodného obohatenia, tak nemôže nastať
situácia, že by došlo k dvojitému plneniu za použitie jedného a toho istého predmetu ochrany. Žalobca
sa síce v tomto konaní domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo vlastnom mene ale v prospech
nositeľa práv a plnením žalobcovi zaniká povinnosť žalovaného plniť inému zástupcovi nositeľa práv
alebo aj priamo samotnému nositeľovi práv, ktorý by sa takéhoto plnenia domáhal.

5.5. Žalovaný konštatuje, že zmluvy o zastupovaní s nositeľmi práv, ktoré žalobca založil do spisu a
recipročná zmluva založená žalobcom do spisu sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi; tieto tvrdenia
žalovaného opätovne namietal s tým, že predmetné zmluvy sú platné, účastníci týchto zmlúv sa nimi
riadia a za platné ich považovalo aj Ministerstvo kultúry SR, keď mu boli predkladané v súvislosti s
konaním o vydanie oprávnenia. O žiadnej z predložených zmlúv nebolo právoplatne rozhodnuté, že
je neplatná, ani sa nevedie a ani nikdy neviedlo žiadne konanie o určenie ich neplatnosti. Žalovaný v
duchu spochybňovania a neuznávania všetkého čo žalobca uvádza, prehlasuje, že štatistiku vysielania
na vybraných televíznych staniciach považuje za nedôveryhodnú, nakoľko mu nie je známy zdroj.
Žalobca vyhotovuje zoznamy vysielaných diel na účely káblovej retransmisie, kedy údaje získava z
viacerých zdrojov - od nositeľov práv, od vysielateľov, vlastnými aktivitami, od zahraničných partnerov,
medzinárodných databáz predmetov ochrany a nositeľov práv, a pod.

5.6. Napriek tomu, že Ministerstvo kultúry SR bolo počas 12 rokov platnosti a účinnosti autorského
zákona tvorcom a predkladateľom, nenavrhlo zmeniť ustanovenie § 84 v tom zmysle, že sa vzťahuje
výlučne na úhradu primeraných odmien. Podľa § 81 ods. 1 písm. a) Autorského zákona je organizácia
kolektívnej správy povinná zastupovať každého nositeľa práv pri výkone jeho práva, ktoré spravuje. Ak
sa v stanovisku Ministerstva kultúry SR uvádza, že organizácia kolektívnej správy je povinná zastupovať
pri povinnej kolektívnej správe iba ňou zmluvne zastúpených nositeľov práv a ostatní nositelia práv
musia strpieť nemožnosť uplatnenia ich práv, takýto výklad nemá oporu v autorskom zákone a je
odňatím majetkových práv autorov a nositeľov práv. Žalobca má za to, že § 84 Autorského zákona
treba vidieť vo všetkých súvislostiach vyplývajúcich z Autorského zákona, najmä však z prizmy § 78 až
85 Autorského zákona, ako aj účelu kolektívnej správy autorských a s autorským právom súvisiacich
práv. Účel kolektívnej správy spočíva najmä v efektívnom výkone majetkových práv autorova nositeľov
práv súvisiacich s autorským právom, t.j. umožniť uvádzanie predmetov ochrany na verejnosti, ale
tiež uplatňovať účinnú ochranu týchto práv. S poukazom na uvedené v súvislosti s § 84 Autorského



zákona vyvodil, že ak bolo v odbore použitia predmetu ochrany udelené oprávnenie na výkon kolektívnej
správy, či už dobrovoľnej kolektívnej správy v rozsahu limitovanom zmluvami s nositeľmi práv alebo
povinnej kolektívnej správy zavedenej zákonom vo väzbe na ten ktorý odbor použitia toho ktorého
predmetu ochrany, je používateľ predmetu ochrany, pokiaľ použil predmety ochrany, povinný vysporiadať
si práva z tohto použitia prostredníctvom príslušnej organizácie kolektívnej správy, s výnimkou tých
prípadov, keď preukáže, že kolektívnu správu nositeľ práv vylúčil, čo je však možné iba pri dobrovoľnej
kolektívnej správe práv, keďže povinnú kolektívnu správu ex lege nie je možné vylúčiť. Ustanovenie
§ 84 ods. 1 Autorského zákona malo v praxi závažný nedostatok, a síce nemožnosť udelenia
predchádzajúceho súhlasu organizáciou kolektívnej správy. Preto zákonodarca riešil uvedenú situáciu
pri niektorých spôsoboch použitia, vrátane verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení,
v novom autorskom zákone č. 185/2015 Z.z. v ustanoveniach § 79 a § 80 o rozšírenej hromadnej
licenčnej zmluve. Ozrejmil, že v zmysle tejto novej právnej úpravy je výslovne možné, aby organizácia
kolektívnej správy udelila licenciu aj pre nezastupovaných nositeľov práv tak, aby používateľ, ktorý
používa diela hromadne, bez reálnej možnosti riešiť udelenie licencie individuálne, mal právnu istotu, že
diela nepoužíva bez právneho titulu a aby na druhej strane bol autor riadne chránený pred neoprávneným
používaním jeho diel.

5.7. V súvislosti s tým, ako žalovaný opiera svoju argumentáciu o rozsudok Súdneho dvora EÚ vo
veci C-301/15 a účelovo ho prezentuje ako riešiaci rovnakú právnu otázku, ako je otázka § 84 ods. 1
Autorského zákona, žalobca oponoval, že vo veci C-301/15 Súdny dvor EÚ riešil otázku on-line použitia
obchodne nedostupných kníh; Súdny dvor EÚ rozhodol tak ako rozhodol nie preto, že by organizácia
kolektívnej správy vo Francúzsku nemohla vykonávať práva aj za nositeľov práv nezastupovaných na
zmluvnom základe, teda formou rozšírenej licencie, ale preto, že konkrétne podmienky právnej úpravy
Francúzska v prípade obchodne nedostupných kníh pre daný výkon práv považuje Súdny dvor EÚ
za nesúladné so Smernicou. V prípade audiovizuálnych diel mal za nesporné, že ich autori môžu
predpokladať, že predmety ochrany budú obsahom televízneho vysielania a aj verejného prenosu
technickými zariadeniami. Je tiež nesporné, že právna úprava § 84 ods. 1 Autorského zákona nijak
neobmedzuje ani nepodmieňuje právo nositeľa práv vylúčiť kolektívnu správu. Žalovaný vo svojom
odvolaní uvádza pomerne rozsiahly výklad o princípoch práva EÚ, o prednosti práva EÚ, priameho a
nepriameho účinku smerníc a podobne. Žalobca samozrejme súhlasí, že tieto princípy sú bezpochyby
základné princípy práve EÚ, ktorými sú členské štáty, a teda aj vnútroštátne súdy viazané, a to rovnako
aj v tejto prejednávanej veci. Žalobca však poukázal na skutočnosť, že žiaden z princípov práva EÚ, a to
ani princíp prednosti práva EÚ, ani žiaden iný, nemôže mať za dôsledok to, čo má za snahu dosiahnuť
žalovaný, a to priznanie právnej ochrany osobe, ktorá dlhodobo vedome porušuje práva autorov a
používa ich diela bez akéhokoľvek súhlasu alebo aspoň len snahy takýto súhlas získať, a zároveň mať
za dôsledok odoprenie právnej ochrany autorov diel, ktoré žalovaný dlhodobo flagrantným spôsobom
neoprávnene používa; opätovne poukázal aj na novú autorsko-právnu úpravu, autorský zákon č.
185/2015 Z.z., ktorý bol prijatý práve za účelom prebratia právne záväzných aktov Európskej únie.
Ustanoveniami § 79 a § 80 Autorského zákona bol prijatý nový právny inštitút, tzv. rozšírená hromadná
licenčná zmluva. Podľa tohto inštitútu organizácia kolektívnej správy udeľuje licencie jednak za nositeľov
práv, ktorých zastupuje na zmluvnom základe a jednak za nositeľov práv, ktorých nezastupuje na
zmluvnom základe a ktorí výslovne nevylúčili kolektívnu správu práv a vylúčenie kolektívnej správy
písomne oznámili organizácii kolektívnej správy.

5.8. K tvrdeniam žalovaného, že nebol preukázaný verejný prenos v jeho ubytovacom zariadení, a to
v tom zmysle, že nebola v konaní preukázaná početnosť neurčitej verejnosti, nakoľko súd nepripustil
dokazovanie predložením knihy hostí, kedy sa podľa žalovaného malo skúmať koľko hostí hypoteticky
mohlo sledovať jednotlivé vysielané programy - žalobca poznamenal, že pripustením takto argumentácie
by bolo nesporne následne potrebné i skúmať otázku, ako dlho sa v izbách ubytovacieho zariadenia
nachádzali jednotliví hostia, pretože len pokiaľ boli skutočne v izbách ubytovacieho zariadenia prítomní,
tak mohli hypoteticky sledovať jednotlivé programy. Mal za to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení
rozsudku dostatočne a podrobne zaoberal tzv. ďalším verejným prenosom a žalobcovi nie je zrejmé,
čo je v tomto odôvodnení žalovanému nezrozumiteľné. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa
nestotožnil ani s týmito extrémne nesprávnymi výkladmi hmotného práva prezentovanými žalovaným.
Žalovaný sa opätovne odvolával na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-135/10 vo veci SCF c/a Marco
Del Corso z 15.3.2012 a namietal, že v jeho prípade v zmysle tohto Rozsudku nebola splnená podmienka
„verejnosti“. Predmetom konania pred Súdnym dvorom EÚ sp. zn. C-135/10 však bola otázka, či
v prípade poskytovania hudobnej kulisy v čakárni zubného lekára dochádza k ďalšiemu verejnému



prenosu. Žalobca poukázal na bod 82 uvedeného rozsudku, kedy Súdny dvor EÚ výslovne uvádza,
že zdôrazňuje nezastupiteľnú úlohu používateľa a že už rozhodol, že pokiaľ ide o prevádzkovateľa
hotelového zariadenia a kaviarne, ten uskutočňuje prenos v zmysle smernice 2001/29. Súdny dvor sa
v tomto sa v tomto rozsudku tiež výslovne odvoláva na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-306/05
zo dňa 7.12.2006 vo veci Sociedad General de Autores y Editores De Espana (SGAE) c/a Rafael
Hoteles SA; v ten istý deň ako Súdny dvor rozhodol vo veci SCF c/a Marco Del Corso sp.zn. C-135/10,
teda 15.3.2012, rozhodoval aj vo veci verejného prenosu v ubytovacích zariadeniach, kedy prijal vyššie
uvedený Rozsudok sp. zn. EÚ C-162/10 vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited proti Írsku,
na ktorý už poukázal. V tomto rozsudku sa Súdny dvor EÚ opätovne sa zaoberá pojmom verejný a
verejný prenos, kedy jeho stanovisko je rovnaké ako v predchádzajúcich rozhodnutiach a v bode 42
koná záver: Súdny dvor už rozhodol, že hostia hotelového zariadenia predstavujú celkom významný
počet osôb, takže sa musia považovať za verejnosť . Súdny dvor aj v tomto rozsudku odkazuje na
rozsudok Súdneho dvora EÚ C-306/05. To, že sa súd prvej inštancie podrobne nezaoberal žalovaného
zjavne neudržateľnými interpretáciami judikatúry Súdneho dvora EÚ nemožno považovať za vadu
Rozsudku, ako sa to snaží žalovaný interpretovať. Žalovaný nepopieral tvrdenie žalobcu, že žalovaný
uzatvoril licenčné zmluvy na používanie predmetov ochrany verejným prenosom v roku 2015 s inými
organizáciami kolektívnej správy, a to SLOVGRAM a SOZA, uzatvorením ktorých potvrdil existenciu
verejného prenosu vo svojom ubytovacom zariadení. Uzatvorením zmluvy so SLOVGRAM žalovaný
získal súhlas výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovoobrazových
záznamov a vysielateľov a iných nositeľov týchto a uzatvorením zmluvy so SOZA súhlas autorov
a iných nositeľov práv k hudobným dielam k použitiu uvedených typov predmetov ochrany formou
verejného prenosu. Žalovaný však nezískal súhlas autorov a iných nositeľov práv k literárnym,
dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam
výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, ktoré nevyhnutne boli a museli
byť súčasťou verejného prenosu. V zmysle uvedeného žalovaný mal teda povinnosť uzavrieť hromadnú
licenčnú zmluvu so žalobcom na používanie predmetov ochrany ďalším verejným prenosom, čoho si
bol plne vedomý a v zastúpení ZHaR SR so žalobcom aj rokoval o uzavretí licenčnej zmluvy. Jedinou
skutočnou príčinou neuzatvorenia hromadnej licenčnej zmluvy bolo, že sa strany nedohodli na cene.
Žalovaný tým, že neuzavrel hromadnú licenčnú zmluvu a realizoval ďalší verejný prenos neoprávnene
zasiahol do práv autorov a nositeľov práv zastupovaných žalobcom. S touto skutočnosťou je priamo
spojená povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie, keď podľa § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona
je neoprávnený používateľ povinný vydať bezdôvodné obohatenie.

5.9. K argumentácii žalovaného, ktorý vyčítal súdu prvej inštancie, že nevykonal dokazovanie
porovnávacou štúdiou „Analýzy licenčných platieb v hotelových a reštauračných zariadeniach
kolektívnym správcom vo vybraných krajinách Európy zo dňa 12.9.2016“ (ďalej len „Analýza“) opätovne
uviedol, že Analýzu vypracovala spoločnosť KPMG Česká republika, s.r.o. na základe objednávky ZHaR
SR a samotní autori označujú materiál ako „štúdiu“, pričom uvádzajú, že jej cieľom je „analyzovať
spôsob a výšku úhrady poplatku kolektívnym správcom vo vybraných krajinách Európy a na základe
multikriteriálnej kalkulácie navrhnúť vhodnú výšku poplatku odvádzaných hotelovými a reštauračnými
zariadeniami kolektívnym správcom.“ Žalobca bol názoru, že Analýza, ktorá by mala dať odpoveď na
otázku „aká je vhodná výška poplatku“ nemôže byť relevantná pre zisťovanie výšky odmeny, ktorá bola
obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do
práv. Obvyklá odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie
iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. Žalobca založil do spisu všetky hromadné
licenčné zmluvy, ktoré uzatvoril v roku 2015 a ktorými poskytol licencie na ďalší verejný prenos. Z
uvedených zmlúv je nesporné, že žalobca uzatváral v roku 2015 s používateľmi hromadné licenčné
zmluvy, v ktorých bola licenčná odmena dohodnutá podľa Sadzobníka autorských odmien za použitie
literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel účinný od
1.1.2015. Nerešpektovanie takejto dohodnutej odmeny ako obvyklej odmeny by znamenalo poskytnutie
neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti takým používateľom, ktorí si plnia svoje
povinnosti.

6. Žalobca na záver vyjadril presvedčenie, že v konaní preukázal aktívnu vecnú legitimáciu, existenciu
ďalšieho verejného prenosu v ubytovacom zariadení žalovaného ako aj výšku obvyklej odmeny, od
ktorej sa odvíja výška bezdôvodného obohatenia, teda všetky žalovaným uvádzané dôvody od volania.
Upozornil, že všeobecné súdy v skutkovo a právne obdobných konaniach mali za nepochybné, že
žalobcom preukázaná odmena uvedená v sadzobníku bola v roku 2015 odmenou obvyklou v zmysle §



56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona, čo mu vyplýva z jednotlivých rozsudkov okresných súdov, ktoré
menovite konkretizoval ich spisovými značkami; osobitne označil aj prvé rozsudky odvolacích súdov,
ktorými boli vyššie uvedené rozhodnutia súdov prvej inštancie potvrdené; uzavrel, že proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica vydanému pod sp. zn. 19C/4/2017 - ktorý ako jediný v Slovenskej
republike poprel inštitút kolektívnej správy a ktorý žalovaný celkom pochopiteľne z desiatok rozsudkov
súdov v skutkovo a právne obdobných konaniach považuje za jediný správny, argumentačne veľmi
presvedčivý a podrobne odôvodnený - podal odvolanie.

7. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalovaného
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť
5.546 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.546 eur od 3.5.2016 do zaplatenia,
je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 24.9.2019 (§ 219 ods.
3 C.s.p.).

8. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody;
pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje
správnosť jeho dôvodov.

9. Na ďalšie zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že typickými
znakmi kolektívnej správy sú hromadnosť a kolektívnosť. Hromadnosťou a kolektívnosťou sa v praxi
rozumie skutočnosť, že žalobca (alebo iný kolektívny správca) svojimi zmluvami poskytuje (v nepriamom
zastúpení všetkých do kolektívnej správy prihlásených autorov) licenciu užívateľom diel vo vzťahu
k veľkému počtu diel všetkých autorov alebo iných nositeľov práv "naraz", teda prostredníctvom
jednej zmluvy, ktorá sa označuje ako hromadná. Okrem iného existujú hromadné zmluvy paušálne,
na základe ktorých užívateľ diel zaplatí za určitú časovú jednotku (napr. za rok) určitú paušálnu
čiastku, čím získa oprávnenie užívať všetky diela, ku ktorým príslušný kolektívny správca vykonáva
kolektívnu správu práv bez toho, aby musel nahlasovať, ktoré konkrétne diela boli použité. Tento
režim sa uplatňuje napr. v reštauráciách vo vzťahu k tam umiestneným rádioprijímačom a tiež v
hoteloch vo vzťahu k televízorom umiestneným na jednotlivých izbách (použitie diel verejným prenosom
prostredníctvom zvukovo obrazových zariadení). Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje
v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom,
ktorý uskutočňuje verejný prenos a je preto povinný zaplatiť autorskú (licenčnú) odmenu. Okrem toho
samotný autorský zákon v § 5 ods. 14 definuje pojem verejný prenos nasledovne: verejný prenos je
šírenie alebo predvedenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami na šírenie zvukov alebo zvukov
a obrazov súčasne, alebo ich vyjadrenie po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať
osoby na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať; verejný prenos zahŕňa aj káblovú
retransmisiu, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti. Ako je zrejmé zo samotnej definície, ani zákon
nestanovuje ako podmienku určitý počet osôb, ktorých prítomnosť je nevyhnutná na to, aby sa mohlo
jednať o verejný prenos. Odvolací súd sa preto nestotožňuje s výkladom zákona tak, ako to prezentoval
v rámci svojej procesnej obrany žalovaný.

10. Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti hromadná licenčná
zmluva predstavuje zvláštny typ zmluvy, ktorý vo svojom záväzkovo-právnom vyjadrení v podstate
nadobúdateľovi poskytuje len súhlas na použitie diel a to v dohodnutom rozsahu, na dohodnutý čas,
pričom samotná organizácia kolektívnej správy už po uzavretí hromadnej licenčnej zmluvy nekontroluje
počet uskutočnených verejných prenosov v rozhodnej dobe. Znamená to, že predmetom tohto typu
zmluvy je len udelenie súhlasu na používanie diela, čo nadobúdateľovi vytvára skutkový a právny rámec,
v rámci ktorého takto pridelené právo môže využíva; to ako často k tomuto použitiu skutočne dôjde, je
irelevantné.

10.1. Ak teda žalovaný disponoval viacerými TV nosičmi (technickými zariadeniami v rozsahu 94
zvukovoobrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia Hotel Senec), ktoré už vo svojej
praktickej a funkčnej podstate umožňujú a primárne slúžia na zabezpečovanie verejného prenosu
určitých diel (aj diel, práva ku ktorým spravuje žalobca) a v rozhodnej dobe nemal uzavretú so žalovaným



hromadnú licenčnú zmluvu, dochádzalo k jeho strany k realizácii majetkovej podstaty autorských práv
spravovaných subjektov bez toho, aby im bola poskytnutá odmena.

11. Keďže žalovaný neuzavrel so žalobcom na rok 2015 hromadnú licenčnú zmluvu, zotrval v pozícii
porušovateľa práv autorov (ako to fakticky skonštatoval aj súd prvej inštancie) a žalobca sa oprávnene
proti žalovanému domáhal vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle § 56 ods. 1 písm. g), v spojení
s § 81 ods. 1 písm. i) Autorského zákona. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných
dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu,
totiž jednoznačne viedli k naplneniu podmienok pre aplikáciu ustanovenia § 56 ods. 1 písm. g), §
81 ods. 1 písm. i) zákona č. 618/2003 Z.z., keďže poskytovali bezpečne zistený skutkový stav, ktorý
bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo. Odvolací súd sa na uvedenom základe
stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný sa dopustil neoprávneného výkonu kolektívne
spravovaného práva, a preto je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške dvojnásobku
obvyklej odmeny za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach.

12. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj so závermi súdu prvej inštancie o existencii aktívnej
legitimácie žalobcu v súdnom konaní; žalobca predložil v konaní oprávnenie Ministerstva kultúry SR
č. 2/2004 zo dňa 11.5.2010 vydané pod č.k. MK-663/2010-70/6165, z ktorého vyplýva, že žalobca
je organizáciou kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym,
dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam
výtvarného umenia, architektonickým diela a dielam úžitkového umenia. Povinnú kolektívnu správu
práv je oprávnený vykonávať aj v odbore káblová retransmisia. Žalobca zároveň na podporu svojich
tvrdení doložil do spisu CD nosič, na ktorom je uvedený zoznam všetkých autorov, ktorých zastupuje.
Z uvedeného mal súd jednoznačne za preukázané, že žalobca je v konaní aktívne vecne legitimovaný.
Zákon umožňuje organizácii kolektívnej správy uzatvárať hromadné licenčné zmluvy, ktorými dáva
nadobúdateľovi súhlas s použitím diel, ku ktorým spravuje práva. Na strane nadobúdateľa vzniká
povinnosť uhradiť odmenu. Kolektívna správa sa vykonáva aj v rámci verejného prenosu predvedením
predmetu ochrany akýmikoľvek technickými prostriedkami (§ 78 ods. 4 písm. b) Autorského zákona).
Žalobca je v zmysle zákona povinný vykonávať kolektívnu správu riadne, s náležitou odbornou
starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia, pričom je povinný zastupovať nositeľov práv, s
používateľmi uzatvárať zmluvy za rovnakých podmienok, dohodnúť s nimi odmenu a túto vyberať. K
povinnostiam žalobcu patrí i domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu
kolektívne spravovaného práva v prospech nositeľov.

13. Neobstojí námietka žalovaného, že na úrovni Európskej únie už bolo rozsudkom vo veci C-301/15
- Soulier a Doke rozhodnuté, že právna úprava obsiahnutá v § 84 ods. 1 Autorského zákona je
v rozpore s právom EÚ, lebo ako uviedol, „prezumovanie alebo implikovanie súhlasu autorov s
výkonom ich výlučných práv organizáciou kolektívnej správy bez ich vedomia zákonným predpisom
je v rozpore s právom EÚ." Odvolací súd však po preskúmaní predmetného rozhodnutia dospel
k názoru, že v uvedenom rozhodnutí Súdny dvor EÚ prejednával otázku uplatňovania Smernice
Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/ES zo dňa 26.2.2014; riešil otázku on-line použitia obchodne
nedostupných kníh, čo je skutkovo a aj právne zásadne odlišné od verejného prenosu diel technickými
zariadeniami, čo je predmetom tohto konania; po oboznámení sa s obsahom tohto rozsudku možno
konštatovať, že Súdny dvor EÚ rozhodol tak ako rozhodol nie preto, že by organizácia kolektívnej správy
vo Francúzsku nemohla vykonávať práva aj za nositeľov práv nezastupovaných na zmluvnom základe,
teda formou rozšírenej licencie, ale preto, že konkrétne podmienky právnej úpravy Francúzska v prípade
obchodne nedostupných kníh pre daný výkon práv považuje Súdny dvor EÚ za nesúladné so Smernicou.

14. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciu žalovaného, že žalobca teda buď správu nevykonáva
lebo neexistuje dohoda s autorom alebo ak ju vykonáva, v tomto prípade ju vykonáva neoprávnene v
dôsledku neoprávneného postupu autora, ktorý žalobcovi zveril do správy dielo, ku ktorému nedisponuje
majetkovými právami z dôvodu, že nimi disponuje iný subjekt (producent, vysielateľ). Žalovaný súdu
ponúka taký výklad autorských práv, keď audiovizuálne dielo definuje ako spoločné dielo s tým,
že takéto dielo je v právnom režime zamestnaneckého diela. Na toto margo žalobca uviedol, že
audiovizuálne dielo je nesporne osobitným druhom diela spoluautorov, ako to vyplýva z § 5 ods. 2
Autorského zákona (za spoluautorov tohto diela sa považujú najmä), ktorého režim je navyše v zákone
osobitne upravený (§ 55 Autorského zákona). Audiovizuálne dielo nie je spoločným dielom podľa §
10 Autorského zákona, ako to pod snahou uprieť autorom ich základné majetkové práva prezentuje



žalovaný. V prípade audiovizuálneho diela je potrebné rozlišovať majetkové práva autorov a iných
nositeľov práv k dielam podľa § 18 Autorského zákona a majetkové práva výrobcov zvukovoobrazových
záznamov a iných nositeľov práv so zvukovoobrazovým záznamom podľa § 66 Autorského zákona,
majetkové práva vysielateľa podľa § 68 Autorského zákona. Majetkové práva autorov audiovizuálneho
diela (t.j. práva pôvodných nositeľov práv), vytvoreného po 1.2.2007, mohli podľa § 55 Autorského
zákona vykonávať výrobcovia originálu audiovizuálneho diela, avšak len za predpokladu kumulatívneho
naplnenia osobitných podmienok; súhlasne so žalobcom hodno zopakovať, že žalobca má v zmysle
preukázaného oprávnenia Ministerstva kultúry SR postavenie organizácie kolektívnej správy, ktorá na
základe priameho mandátu vyplývajúceho z oprávnenia („výkon majetkových práv autorov a iných
nositeľov práv“) vykonáva dobrovoľnú kolektívnu správu práv autorov, ktorí sú pôvodnými nositeľmi
práv k audiovizuálnemu dielu. Ako organizácia kolektívnej správy s priamym mandátom pôvodných
nositeľov práv, je žalobca primárne a priamo legitimovaný na uzatváranie hromadných licenčných
zmlúv s používateľmi a aktívne legitimovaný pri súdnom uplatňovaní majetkových práv autorov a iných
nositeľov práv.

15. K namietanému spôsobu ustálenia výšky bezdôvodného obohatenia ako dvojnásobku odmeny, ktorá
je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu
do tohto práva odvolací súd poznamenáva, že v danom prípade samotná odmena nie je ekvivalentom
zmerateľným, resp. odzrkadľujúcim skutočný rozsah používania diel, ale predstavuje plnenie za to, že
takáto možnosť sa nadobúdateľovi poskytne. Samotný zákon č. 618/2003 Z.z. primerane reflektuje
možnosť, že takáto situácia nastane aj v znení zákonných ustanovení, a to najmä v § 56 ods. 1, ktorý
stanovuje zákonný rámec ochrany autorov, do ktorých práv sa neoprávnene zasiahlo. Toto ustanovenie
predstavuje preventívno-represívne opatrenie, stanovujúce zákonné prostriedky, ktorými sa autor môže
domáhať odstránenia nezákonného stavu. Najmä vzhľadom na skutočnosť, že v reálnom živote, kedy
technické a informačné prostriedky umožňujú používanie diel temer bez možnosti riadnej kontroly, autori
diel, práva ku ktorým spravuje žalobca, nemajú adekvátnu možnosť ochrany pred ich neoprávneným
použitím, je zákonná úprava v ustanovení § 56 ods. 1 Autorského zákona prísnejšia a reštriktívnejšia.

15.1. Autorský zákon v § 56 ods. 1 písm. g) určil výšku bezdôvodného obohatenia pri neoprávnenom
zásahu do práv autora (ktorým je v súdenom prípade verejný prenos uskutočnený žalovaným bez
súhlasu nositeľov autorských práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým,
audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam
úžitkového umenia) vo výške dvojnásobku odmeny obvyklej za získanie licencie pri obdobných
zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Táto právna úprava je
špeciálnou k právnej úprave bezdôvodného obohatenia v Občianskom zákonníku. Obvyklá odmena
je taká, za akú boli v rozhodnom období skutočne poskytované licencie iným používateľom a za
akú používatelia licenciu získali. Súd prvej inštancie vychádzal z odmeny podľa Sadzobníka žalobcu,
na platení ktorej sa dohodol v licenčných zmluvách s 218 subjektmi prevádzkujúcimi ubytovacie
zariadenie (podľa žalobcu za rok 2015 uzatvorilo so žalobcom 381 používateľov dohody o urovnaní, ktorí
rešpektovali sadzobník žalobcu; v r. 2016 uzatvorilo za licenčné odmeny podľa tohto sadzobníka 300
používateľov rozšírené hromadné licenčné zmluvy a 258 používateľov dohody o urovnaní za rok 2016;
v r. 2017 uzatvorilo 645 používateľov rozšírené hromadné licenčné zmluvy a 44 používateľov dohody
o urovnaní; pre rok 2018 uzatvorilo 700 používateľov rozšírené hromadné licenčné zmluvy), čo ju robí
v uvedených predmetoch autorskoprávnej ochrany v ekonomických podmienkach Slovenskej republiky
odmenou obvyklou.

15.2. Žalovaný považoval zmluvy predložené žalobcom, z ktorých bola súdom prvej inštancie ustálená
„obvyklá licenčná odmena“, za absolútne neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka v časti licenčnej
odmeny a to v dôsledku zneužitia dominantného postavenia žalobcu na trhu, ktoré však žalobca
nepreukázal. Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že aj podľa judikatúry Najvyššieho súdu ČR
použiteľnej v právnom prostredí Slovenskej republiky možno sadzobníku organizácie kolektívnej správy
v zásade prisúdiť hodnotu meradla výšky obvyklej autorskej odmeny (rozsudky sp. zn. 30 Cdo
1759/2011, zo dňa 21.12.2012, 30 Cdo 2715/2015, zo dňa 27.1.2016). Aj v zmysle uznesenia Ústavného
súdu SR zo dňa 24.3.2011, sp. zn. II. ÚS/101/2011, sa obvyklosť licenčnej odmeny posudzuje podľa
toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu dopráv autorov orgán kolektívnej správy obvykle
poskytoval licenciu iným užívateľom, teda za akú uzatváral hromadné licenčné zmluvy. Odvolací súd
na tomto mieste nad rámec uvedeného zdôrazňuje, že žalovaný napriek neúspešným rokovaniam



so žalobcom od r. 2015, nevyužil autorským zákonom (§ 82) danú možnosť požadovať, aby obsah
hromadnej licenčnej zmluvy (vrátane odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany) určil súd.

16. Ako bezpredmetnú odvolací súd vyhodnotil námietku žalovaného, že v prípade dôkazu porovnávacia
štúdia - Analýza licenčných platieb v hotelových a reštauračných zariadeniach kolektívnym správcom
vo vybratých krajinách Európy zo dňa 14.3.2016, sa súd prvej inštancie v rozsudku s týmto dôkazom
nevysporiadal; súd prvej inštancie postupoval správne, ak nehodnotil a bližšie neskúmal predmetnú
analýzu licenčných platieb, ktorú samotní jej autori označujú ako „štúdiu“, pričom uvádzajú, že jej cieľom
je „analyzovať spôsob a výšku úhrady poplatku kolektívnym správcom vo vybraných krajinách Európy
a na základe multikriteriálnej kalkulácie navrhnúť vhodnú výšku poplatku odvádzaných hotelovými
a reštauračnými zariadeniami kolektívnym správcom.“ Táto bola vypracovaná českou súkromnou
obchodnou spoločnosťou (KPMG Česká republika, s.r.o.) bez účasti jednotlivých organizácií kolektívnej
správy práv v Slovenskej republike a podľa názoru odvolacieho súdu, súdy nie sú oprávneným
orgánom na posudzovanie a hodnotenie obsahu takéhoto dokumentu. Predmetom sporu pritom nebolo
určenie primeranej ceny za výkon kolektívnej správy práv, ale vydanie bezdôvodného obohatenia za
neoprávnené užívanie predmetov ochrany, ktoré spravuje žalobca.

17. Žalovaný v odvolacom konaní tvrdil, že nebolo riadne preukázané vykonanie verejného prenosu z
hľadiska početnosti neurčitej verejnosti vo vzťahu k obsadenosti žalovaného s ohľadom na európsku
judikatúru. Súd prvej inštancie vychádzal z verejne dostupných údajov o tom, že v relevantnom období
sa v izbách ubytovacieho zariadenia Hotel Senec nachádzalo 94 zvukovoobrazových zariadení. Súdny
dvor EÚ v rozsudku C-162/10 vo veci Phonographic Perfomance (Ireland) limited proti Írsku v rámci
prejudiciálnej otázky konštatoval, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách
svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý
uskutočňuje verejný prenos. V rozsudku zo dňa 7.12.2006 vo veci Sociedat General de Autoresy
Editores De Espana (SGAE) c/a Raffael Hoteles SA, sp. zn. C-306/05, Súdny dvor EÚ ako odpoveď
na prejudiciálne otázky (bod 29 rozsudku) uviedol, že „Hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení
nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/
ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv
v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych
prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej
techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice“. Odvolací súd súhlasí
s argumentáciou žalobcu, že ak by žalovaný nerealizoval verejný prenos, neuzatvoril by licenčné zmluvy
za používanie iných predmetov ochrany verejným prenosom v r. 2015 s inými organizáciami kolektívnej
správy, a to SLOVGRAM a SOZA, uzatvorením ktorých potvrdil existenciu verejného prenosu vo
svojom ubytovacom zariadení. Uzatvorením zmluvy so SLOVGRAM žalovaný získal súhlas výkonných
umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovoobrazových záznamov a vysielateľov a
iných nositeľov týchto a uzatvorením zmluvy so SOZA súhlas autorov a iných nositeľov práv k hudobným
dielam k použitiu uvedených typov predmetov ochrany formou verejného prenosu. Treba zdôrazniť, že
rozsudok Súdneho dvora C-135/10 vo veci Societa Consortile Fonografici (SCF) v Marco Del Corso, na
ktorý poukazoval žalovaný, rieši verejný prenos v skutkovo odlišnom prípade.

18. Odvolací súd sa otázkou (ne)prerušenia konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) C.s.p. nezaoberal,
pretože žalovaný celkom jednoznačne v odvolaní uviedol, že odvolaním napáda iba výrok, ktorým bola
žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi požadovanú sumu a súvisiaci výrok o trovách konania.
Prvé tri výroky rozsudku súdu prvej inštancie, ktorými boli zamietnuté návrhy žalovaného na prerušenie
konania podľa § 162 ods. 1 písm. a), písm. b) a písm. c) C.s.p., keďže neboli napadnuté odvolaním,
zostávajú v zmysle § 367 ods. 2 C.s.p. nedotknuté a nadobudli právoplatnosť.

19. Pokiaľ ide o návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p., ktorý
z opatrnosti navrhol, aby sa odvolací súd obrátil na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou: „Bráni
právo EÚ (predovšetkým čl. 3 ods. 1 smernice 2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov autorských
práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti) tomu, aby každý používateľ predmetu ochrany
chráneného autorským právom bol povinný plniť svoje povinnosti v súvislosti s použitím predmetu
ochrany organizácii kolektívnej správy bez ohľadu na skutočnosť, či táto organizácia kolektívnej správy
disponuje súhlasom nositeľa práv alebo či tento nositeľ práv má vedomosť o skutočnosti, že ho
pri výkone jeho výlučných práv zastupuje organizácia kolektívnej správy?“, odvolací súd tento návrh
zamietol. Vnútroštátny súd nie je povinný položiť predbežnú otázku Súdnemu dvoru EÚ vždy, ak to



strany navrhnú alebo keď sa takáto otázka v spore vyskytne, ale len vtedy, ak dôjde k presvedčeniu,
že pre jeho rozhodnutie vo veci je potrebný výklad práva EÚ, ktorý je sporný, prípadne, že je potrebné
posúdiť (negatívne) platnosť právnych aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr EÚ. Súdny
dvor EÚ teda nerieši otázky, ktorých výklad je natoľko zrejmý, že o ňom nemôže existovať rozumná
pochybnosť a súd je spôsobilý ju posúdiť sám, keď má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, bez
potreby predloženia Súdnemu dvoru EÚ ako prejudiciálnej otázky. Keďže v danej veci nemal súd prvej
inštancie pochybnosti o tom, že rozhodnutie vo veci má podklad v predpisoch vnútroštátneho práva,
aplikáciu ktorých vyvodil zo skutkových okolností danej veci a svoje skutkové a z nich vyplývajúce
právne závery odôvodnil v dôvodoch napadnutého rozhodnutia, možno konštatovať, že posúdenie
opodstatnenosti žaloby a vyriešenie právnych otázok nastolených v tomto konaní patrí do výlučnej
právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ.

20. Žalovaný v podanom odvolaní napadol aj výrok o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie
žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, avšak bez
akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku vo veci samej za vecne správny a žalovaný žiadnym relevantným spôsobom
správnosť výroku o nároku na náhradu trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie, vychádzajúceho
z tzv. zásady úspechu nespochybnil (v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody
jeho nesprávnosti), nie je jeho odvolacia námietka opodstatnená.

21. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255
ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov
odvolacieho konania, nakoľko mal v odvolacom konaní 100 % úspech.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).