Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/258/2017 z 24. 9. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. septembra 2019, sp. zn. 15Co/258/2017, ECLI:SK:KSBA:2019:1314217873.1 Krajský súd Bratislava | 15Co/258/2017 | ECLI:SK:KSBA:2019:1314217873.1 | 2019-09-24 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy Citované ustanovenia: CSP, § 159 CSP, § 137 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c4388c70-e939-4a6a-b33a-70a31fc54724 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1314217873.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/258/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314217873
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1314217873.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: T.. B. E. , narodený
dňa X.X.XXXX, trvale bytom K., Y. R. č. 4, zastúpený JUDr. Hanou Kováčikovou, PhD., advokátkou,
Bratislava, Nábr. arm. gen. L. Svobodu č. 32, proti žalovanému: E. O. , narodený dňa X.X.XXXX, trvale
bytom K., O. č. 6, zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária Mojžiš a Partneri, s.r.o., IČO: 35
892 994, Bratislava, Sasinkova č. 10, za ktorú koná JUDr. Ivan Mojžiš, o určenie neplatnosti zmluvnej
podmienky, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 29. septembra
2016, č.k. 16 C 34/2014-164, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 29. septembra 2016, č.k. 16
C 34/2014-164, p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III. rozsudkom zo dňa 29.9.2016, č.k. 16 C 34/2014-164, určil, že dohoda
o úrokoch z omeškania v článku II ods. 5. Zmluvy o pôžičke zo dňa 2.5.2005, ktorou sa žalobca ako
dlžník zaviazal zaplatiť žalovanému ako veriteľovi úrok z omeškania vo výške 0,5 % denne z
dlžnej sumy je neplatná; žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že
o ich výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným
uznesením. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 30.7.2014, ktorou sa žalobca voči žalovanému
domáhal vyslovenia neplatnosti zmluvnej podmienky, a to neplatnosti dohody o úrokoch z omeškania,
obsiahnutej v čl. II bod 5. Zmluvy o pôžičke uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 2.5.2005,
podľa ktorej sa zmluvné strany dohodli pre prípad omeškania dlžníka s platením záväzku (pôžičky)
na úroku z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo výške 0,5 % z dlžnej sumy.
Žalobca žalobu odôvodnil tým, že podľa uvedenej zmluvy mu mal žalovaný požičať sumu XXX.XXX,-
Sk, v skutočnosti mu žiadne finančné prostriedky žalovaný neposkytol, predmetnú zmluvu podpísal pod
nátlakom nie dňa 2.5.2005 ako je uvedené na zmluve, ale až dňa 18.7.2006. Platnosť tohto právneho
úkonu bola predmetom iného súdneho konania (vedené na Okresnom súde Bratislava III. pod sp.zn. 15
C 107/2006), v ktorom neuniesol dôkazné bremeno, a preto je zmluva považovaná za platnú. Dohoda o
úrokoch z omeškania podľa čl. II. ods. 5 Zmluvy o pôžičke zo dňa 2.5.2005, ktorou sa ako dlžník zaviazal
zaplatiť žalovanému ako veriteľovi úrok z omeškania v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo
výške 0,5 % denne z dlžnej sumy (tzn. 182,5 % ročne), predstavuje sumu XXX.XXX,- Sk, t.j. XX.XXX,XX
€ ročne, čo je podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom, nakoľko
ide o nezákonné úroky dojednané v rozpore s citovaným ustanovením a v nadväznosti na § 3
vládneho nariadenia č. 87/1995 Zb. platného v čase uzatvorenia zmluvy aj v rozpore s dobrými mravmi.



V danom čase bola výška úrokov z omeškania pre občianskoprávne vzťahy stanovená ako dvojnásobok
diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska ku dňu 2.6.2005 vo výške 3 %, tzn. 6 % ročne.

2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými
dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Žalobca a žalovaný
uzatvorili dňa 2.5.2005 zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalovaný požičal žalobcovi sumu XXX.XXX,-
Sk; žalobca sa zaviazal žalovanému vrátiť uvedenú sumu najneskôr dňa 1.6.2005. Pre prípad omeškania
s platením záväzku si zmluvné strany dohodli úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka vo výške 0,5 % denne z dlžnej sumy. Dňa 18.7.2006 žalobca ako povinná osoba pred notárkou
JUDr. Danielou Šikutovou so sídlom v Bratislave uznal svoj dlh z uvedenej zmluvy o pôžičke čo
do dôvodu a výšky XXX.XXX,- Sk voči oprávnenému - žalovanému a vyhlásil, že ho splatí najneskôr do
18.8.2006, a že sa táto notárska zápisnica stane vykonateľným exekučným titulom v zmysle § 41 zákona
č. 233/1995 Z.z. Z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava III. sp.zn. 15 C 107/2006 zistil, že
rozsudkom Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 17.5.2013, č.k. 15 C/107/2006-324, ktorý bol potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.5.2014, č.k. 6 Co/59/2014-475, súd zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému určenia neplatnosti Zmluvy o pôžičke zo dňa
2.5.2005 a určenia neplatnosti Notárskej zápisnice zo dňa 18.7.2006, č. N 415/2006, NZ 28246/2006,
NCRls 28197/2006, z dôvodu neunesenia dôkazného bremena, nakoľko v konaní nepreukázal, že k
podpísaniu notárskej zápisnice došlo v dôsledku bezprávnej vyhrážky, že by bol žalobca spornú zmluvu o
pôžičke donútený podpísať a že by tento právny úkon neurobil slobodne. Súdy konštatovali, že naliehavý
právny záujem žalobcu (§ 80 písm. c/ O.s.p.) na požadovanom určení existuje iba vo vzťahu k určeniu
neplatnosti zmluvy o pôžičke a žalobca nemôže mať naliehavý právny záujem na určení neplatnosti
predmetnej notárskej zápisnice, ktorá nie je právnym úkonom, ale verejnou listinou potvrdzujúcou
obsah v nej uvedený. Potom žalobca mohol mať naliehavý právny záujem iba na určení neplatnosti
uznania dlhu, ktoré je ako jeho právny úkon v notárskej zápisnici obsiahnutý. Žalobca však v tomto
smere žalobný petit neupravil a v tomto konaní sa nedomáhal neplatnosti uznania dlhu. Zároveň platí
vyvrátiteľná právna domnienka, že dlh vo výške XXX.XXX,- Sk s príslušenstvom ku dňu jeho uznania, t.j.
18.7.2006, existoval a opak sa žalobcovi v uvedenom konaní nepodarilo preukázať, tzn. v tomto ohľade
neuniesol dôkazné bremeno. K odvolacej námietke ohľadne úžerníckych úrokov zakotvených v zmluve
o pôžičke odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z hľadiska skutkového vymedzenia
rozhodných okolností, nebolo predmetom tohto súdneho konania posudzovanie platnosti dojednania
úrokov z omeškania a žalobca sa v uvedenom konaní nedomáhal neplatnosti predmetných právnych
úkonov, z dôvodu dojednania úžerníckych úrokov z omeškania. Žalobcovi nič nebráni v tom, aby
v tomto smere podal samostatnú žalobu, prípadne, aby sa s poukazom na neprípustne vysoké úroky z
omeškania bránil v exekučnom konaní. Ani prípadná neplatnosť dojednania úrokov z omeškania by
nemala za následok neplatnosť celého právneho úkonu (zmluvy o pôžičke). Z pripojeného exekučného
spisu Okresného súdu Bratislava III. sp.zn. 35 Er 485/2006 vyplýva, že na návrh žalovaného ako
oprávneného na vykonanie exekúcie, je vedená voči žalobcovi ako povinnému exekúcia o vymoženie
peňažného plnenia vo výške XX.XXX,XX € istiny s príslušenstvom, JUDr. Dušanom Noskovičom,
exekútorom na základe poverenia č. XXXX*XXXXXX zo dňa 14.9.2006, na základe exekučného titulu
Notárskej zápisnice zo dňa 18.7.2006, č. N 415/2006, NZ 28246/2006, NCRls 28197/2006. Uznesením
zo dňa 27.4.2015, č.k. 35 Er 4857/2006-80, exekučný súd zastavil exekúciu v časti úrokov z
omeškania vo výške 0,5 % denne zo sumy XX.XXX,XX € od 19.8.2006 do zaplatenia z dôvodu
neprípustnosti, pre rozpor s exekučným titulom a zákonom. Konštatoval, že exekučný súd je povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu konania, pričom v exekučnom
titule absentuje exekučný titul na uplatnené príslušenstvo (úroky z omeškania vo výške 0,5 % denne z
istiny) a exekučný titul (Notárska zápisnica zo dňa 18.7.2006) na takéto plnenie povinného nezaväzuje, a
preto nie je možné takúto povinnosť vymáhať. Voči uvedenému uzneseniu podal žalovaný v exekučnom
konaní v postavení oprávneného dňa 18.5.2015 odvolanie, doteraz o ňom nebolo rozhodnuté. V odvolaní
okrem iného uviedol, že „...Zmluva o pôžičke je spojená s notárskou zápisnicou, a teda obaja účastníci
pri podpise zmluvy aj notárskej zápisnice vedeli o úrokoch z omeškania a súhlasili s nimi....“ a ďalej
za sporné považuje „....či dohodnuté plnenie dlžníka možno považovať za úroky z omeškania podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka.“ Z oznámenia zamestnávateľa žalobcu zo dňa 11.5.2016 vyplýva,
že k uvedenému dátumu žalobca poukázal, resp. bola mu zrazená zo mzdy na základe príkazu exekútora
JUDr. Dušana Noskoviča, na základe exekučného príkazu EX 1262/2006, spolu suma XX.XXX,XX
€. Právna zástupkyňa žalobcu v konaní uviedla, že dohoda o úroku z omeškania podľa článku II
Zmluvy o pôžičke zo dňa 2.5.2005 je absolútne neplatná pre rozpor s kogentným ustanovením § 517
Občianskeho zákonníka, poukazujúc aj na závery súdov v súvisiacom konaní (sp.zn. 15 C 107/2006) ako



aj na ustálenú judikatúru (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 M Cdo 10/2012,
sp.zn. 4 M Cdo 8/2010). Zdôraznila, že zákon nevylučuje možnosť dojednať si nižšie úroky ako
je zákonom obmedzená výška, avšak neumožňuje dojednanie vyšších ako zákonných úrokov. V čase,
keď sa žalobca dostal ako dlžník do omeškania s plnením svojho dlhu (2.6.2005), bola výška úrokov
stanovená vo výške 6 % ročne. V danom prípade nie je daná prekážka skôr začatého konania o tej istej
veci (litispendencie) tým, že prebieha uvedené exekučné konanie, nakoľko neprebieha žiadne konanie,
v ktorom sa rieši otázka neplatnosti dojednania sporných úrokov z omeškania, keďže predmetom
exekučného konania nie je určovací návrh o neplatnosť zmluvnej podmienky a exekučný súd
nemôže meritórne v tejto veci rozhodnúť. Žalobca v exekúcii splatil takmer XX.XXX,- €, exekúcia naďalej
pokračuje aj na vymáhanie sporných nezákonných úrokov z omeškania, čo je pre žalovaného z hľadiska
procesnej taktiky zjavne výhodné. Naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení odôvodnila
tým, že žalobca bol v rámci konania vedenom pod sp.zn. 15 C 107/2006 odkázaný na samostatné
konanie a naliehavý právny záujem vyplýva aj z toho, že neustálym vymáhaním nezákonných úrokov z
omeškania je právne postavenie žalobcu neisté, pričom takéto vymáhanie je nezákonné a nespravodlivé.
Žalobca doposiaľ uhradil z predmetnej zmluvy o pôžičke nad rámec istiny pôžičky sumu XX.XXX,- €, a
preto aj podstata právnej neistoty žalobcu spočíva práve v zodpovedaní otázky či zo zmluvy o pôžičke
dlhuje žalovanému XX.XXX,- € alebo aj spolu s príslušenstvom sumu XXX.XXX,- €. Pritom aj napriek
existencii uznesenia o zastavení exekučného konania v časti úrokov z omeškania vo výške 0,5 % denne
z požičanej istiny (uznesenie zo dňa 27.4.2015, č.k. 35 Er 4857/2006-80) exekútor naďalej pokračuje
vo vymáhaní dlhu, nakoľko toto uznesenie nie je doposiaľ právoplatné, navyše uznesenie o zastavení
konania vychádza z toho, že neexistuje exekučný titul, ale nie z dôvodu, že úroky sú nezákonné.
Súhlasila s tvrdením protistrany, že pokiaľ je možné sa domáhať žalobou priamo plnenia, nie je daný
naliehavý právny záujem na určovacom petite žaloby, avšak v danom prípade je žalobca povinným
zo zmluvy a nemôže sa domáhať voči žalovanému žiadneho plnenia a preto práve v tomto konkrétnom
prípade je daný naliehavý právny záujem za účelom odstránenia jeho právnej neistoty určovacou
žalobou. Zároveň vyjadrila nesúhlas s názorom právnej zástupkyne žalovaného, že nie je možné sa
domáhať určenia neplatnosti zmluvnej podmienky. Rovnako nesúhlasí s námietkou premlčania, nakoľko
z právnej teórie a judikatúry vyplýva, že ak je uplatnená absolútna neplatnosť právneho úkonu,
toto právo je nepremlčateľné. Zdôraznila účel určovacej žaloby, a to predovšetkým odstránenie právnej
neistoty medzi subjektmi práva poukazujúc aj na príslušnú judikatúru (najmä na uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 56/2009 a sp.zn. 4 Obo 299/2006) a na to, že zákon takúto
možnosť nevylučuje. Právna zástupkyňa žalovaného naproti tomu v konaní namietala, že v
danom prípade sa jedná o spor, ktorý je potrebné posudzovať výlučne podľa Občianskeho zákonníka,
vychádzajúc zo zmluvnej autonómie strán. Jedná sa o určovaciu žalobu v zmysle § 137 písm.
c/ C.s.p., pri ktorej je potrebné preukázať naliehavý právny záujem na požadovanom určení a podľa
názoru žalovaného, žalobca tento doposiaľ nepreukázal, nakoľko naliehavý právny záujem na určovacej
žalobe nemôže byť daný, pokiaľ predchádza skôr začaté konanie vo veci vymáhania nároku na plnenie
(exekúcia), ako je to v danom prípade. Poukázala na prebiehajúce exekučné konanie u exekútora
JUDr. Noskoviča (Ex XXXX/XXXX) z titulu predmetnej zmluvy o pôžičke, ktoré je v súčasnosti v štádiu
odvolacieho konania. Vyjadrila názor, že žalobná požiadavka uplatnená v tomto konaní je predbežnou
otázkou, ktorú si môže vyriešiť exekučný súd v exekučnom konaní, na základe čoho namietala prekážku
skôr začatej veci (litispendenciu). V danom prípade ide o majetkový spor a žaloba bola podaná až 9
rokov od uzatvorenia zmluvy o pôžičke, z dôvodu ktorého namietla premlčanie nároku žalobcu.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 39, § 517 ods.
1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1, § 137 písm. c/, § 470 ods. 1, ods. 2 C.s.p., § 80 písm.
c/ O.s.p., § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. Dôvodil tým, že určil neplatnosť
dohody o úrokoch z omeškania obsiahnutej v článku II ods. 5. Zmluvy o pôžičke zo dňa 2.5.2005,
ktorou sa žalobca ako dlžník zaviazal zaplatiť žalovanému ako veriteľovi úrok z omeškania vo výške
0,5 % denne z dlžnej sumy pre absolútnu neplatnosť takéhoto právneho úkonu, nakoľko dohoda o
úrokoch z omeškania prekračuje výšku kogentne stanovenú zákonom. Poukázal na skutočnosť, že
v občianskoprávnych vzťahoch (akým daný právny vzťah je) sa výška sadzby úrokov z omeškania
nedá zmluvne dojednať, resp. zmluvné strany sa nemôžu dohodnúť na vyššej než zákonom stanovenej
výške, na rozdiel od obchodnoprávnych vzťahov. Podľa právnej úpravy platnej a účinnej do 31.12.2008
sa zákonná výška úrokov z omeškania počítala ako dvojnásobok diskontnej sadzby Národnej banky
Slovenska (neskôr tzv. základná úroková sadzba NBS) a od 1.1.2009 (nariadenie vlády č. 586/2008 Z.z.),
sa zákonná výška úrokov z omeškania počíta tak, že k základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej
banky (ECB), tzv. hlavné refinančné operácie, sa pripočíta 8 percentuálnych bodov. Zákonná



výška úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch bola v období rozhodnom pre daný právny
vzťah (ku dňu uzatvorenia zmluvy o pôžičke, ako aj k dojednanému dňu splatenia pôžičky, resp. dňu
spísania notárskej zápisnice), stanovená ako dvojnásobok diskontnej sadzby NBS takto: od 1.3.2005 do
28.2.2006 vo výške 6 %; od 31.5.2006 do 25.7.2006 vo výške 8 % a od 26.7.2006 do 26.9.2006 vo výške
9 %. Na podporu uvedených záverov poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 18.8.2010, sp.zn. 4 M Cdo 8/2010, v odôvodnení ktorého sa konštatuje: „.... Právna úprava
zmluvy o pôžičke ako občiansko-záväzkového vzťahu nevylučuje, aby si zmluvné strany dojednali úroky
z omeškania pre prípad omeškania s plnením peňažného dlhu. Účastníci občianskoprávnych vzťahov
si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak z povahy ustanovení
zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť (§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Súdna prax
je jednotná v tom, že z povahy ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3
ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica úrokov z
omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné (porovnaj rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí a
stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 5, ročník 2000, R 5/2000). Dohoda o úrokoch z omeškania,
ktorých výška prekračuje hornú hranicu stanovenú zákonom, je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
absolútne neplatným právnym úkonom.“ Prvoinštančný súd uviedol, že nakoľko si strany sporu v Zmluve
o pôžičke zo dňa 2.5.2005 výslovne dojednali „...v súlade § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka na úroku
z omeškania vo výške 0,5 % denne z dlžnej sumy...,, tzn. 182,5 % ročne (z XXX.XXX,- Sk, čo predstavuje
sumu XXX.XXX,- Sk, t.j. XX.XXX,XX € ročne), pričom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, ako aj
v čase splatnosti pôžičky, sa výška ročných úrokov z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., pohybovala od 6 % do 9 % ročne,
je takáto dohoda o úrokoch z omeškania, ktorých výška prekračuje zákonom stanovenú hornú
hranicu (viac ako 20 násobne), v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym
úkonom pre rozpor so zákonom (contra legem), konkrétne s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Absolútna neplatnosť pôsobí priamo zo zákona, od začiatku bez ohľadu na to, či došlo k
vydaniu určujúceho súdneho rozhodnutia, že právny úkon je neplatný. Otázka absolútnej neplatnosti
právneho úkonu môže byť riešená ako predbežná, alebo ako vec sama na základe žaloby o určenie,
a to aj vtedy, keď by bolo možné žalovať o plnenie, a to podľa daných konkrétnych okolností.
Pritom určenia neplatnosti právneho úkonu sa môže domáhať každý, kto je neplatnosťou právneho
úkonu (zmluvou) dotknutý a preukáže svoj naliehavý právny záujem. S účinnosťou od 1.7.2016
došlo k rekodifikácii procesných predpisov týkajúcich sa civilného konania pred súdom. Okrem iných do
účinnosti vstúpil aj zákon č. 160/2015 Z.z. (Civilný sporový poriadok), ktorý nahradil Občiansky súdny
poriadok. Podľa prechodných ustanovení C.s.p. (§ 470 C.s.p.) sa nová právna úprava civilného konania
použila aj na konanie začaté pred účinnosťou tohto právneho predpisu, teda aj na toto súdne konanie
s tým, že právne účinky úkonov súdu a aj strán sporu, ktoré nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti
Civilného sporového poriadku, zostali zachované. V zmysle vyššie uvedeného, predpokladom
úspešnosti žaloby o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, je po procesnej stránke to, že
účastníci majú vecnú legitimáciu a ďalej to, že na požadovanom určení je naliehavý právny záujem.
Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah je či nie je, má ten, kto je účastníkom
právneho vzťahu alebo práva, o ktorý v konaní ide (sú účastníkmi právneho vzťahu od ktorého je
odvodené uplatnené právo). Naliehavý právny záujem na určení je daný predovšetkým tam, kde by bez
tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu a kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo
neistým. Potom vo vzťahu k námietke žalovaného týkajúcej sa nepreukázania naliehavého právneho
záujmu žalobcu na určovacej žalobe konštatoval s poukazom na § 137 písm. c/ C.s.p., že tento druh
žaloby, ktorá má preventívny charakter, prichádza do úvahy predovšetkým vtedy, keď jej prostredníctvom
možno eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave
nemohlo dôjsť iným spôsobom. Určovacia žaloba, ktorou možno eliminovať stav ohrozenia práva alebo
neistoty v právnom vzťahu, je účinnejšia než iné právne prostriedky, zodpovedá obsahu a povahe
príslušného právneho vzťahu a možno ňou dosiahnuť určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia
budúcich sporov (napr. o vydanie bezdôvodného obohatenia). Posúdenie naliehavého právneho záujmu
je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť
tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení
vyplýva. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi: žalovaným je popieraná
existencia (neexistencia) práva, či právneho vzťahu žalobcu a právo resp. právny vzťah účastníkov je
sporný; jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. V
danom prípade bol naliehavý právny záujem na požadovanom určení daný, vzhľadom na uvedené a
preukázané skutkové okolnosti tým, že žalovaný ako oprávnený sa v exekučnom konaní preukázateľne
domáha nielen exekúcie pohľadávky uznanej titulom pôžičky v sume XXX.XXX,- Sk, ale aj príslušenstva



predstavujúceho úroky z omeškania dohodnuté v čl. II ods. 5. Zmluvy o pôžičke zo dňa 2.5.2005 vo
výške 0,5 % denne z dlžnej sumy, brániac sa tým, že o tejto dohode zmluvné strany vedeli a napriek
tomu, že v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom prebiehajúceho exekučného konania, nie je
pri uznaní dlhu uvedené príslušenstvo, je súčasťou notárskej zápisnice aj Zmluva o pôžičke zo dňa
2.5.2005, ktorá je s ňou spojená, z čoho je zrejmé že predmetom uznania bola nielen pohľadávka v
rozsahu istiny pôžičky, ale aj sporná dohoda o úrokoch z omeškania. Takýmto preukázaným vymáhaním
nezákonných úrokov z omeškania zo strany žalovaného je právne postavenie žalobcu neisté a
exekučný súd nemá právomoc rozhodovať o otázke, či zmluva je alebo nie je platná, resp. jej časť, ani
ju preskúmavať, keď sama zmluva ani nemôže byť exekučným titulom. V danom prípade je exekučným
titulom práve notárska zápisnica, ku ktorej je zmluva pripojená a možno len prisvedčiť, že napriek tejto
skutočnosti nie je a nemôže byť exekučným titulom, a preto nemožno na základe nej vymáhať nezákonné
úroky. Avšak za situácie, že exekútor koná tak, že už do rozhodnutia v danej veci vymohol viac ako
je dlžná istina na základe uvedenej notárskej zápisnice, pričom nie je zrejmé, či ide o trovy exekúcie,
úroky v zákonnej výške alebo vymáha aj sporné úroky podľa čl. II ods. 5. Zmluvy o pôžičke zo dňa
2.5.2005, pretrváva u žalobcu právna neistota v otázke zákonnosti takého postupu a určovacia žaloba
je potom legitímnym prostriedkom na jej odstránenie a nastolenie právnej istoty v doposiaľ sporných
vzťahoch strán ohľadom dohody o úrokoch z omeškania s vrátením pôžičky podľa uvedenej zmluvy a
uznanej Notárskou zápisnicou zo dňa 18.7.2006. Práve z dôvodu, že žalovaný sa nemôže voči žalobcovi
domáhať nezákonných úrokov z omeškania podľa čl. II ods. 5. Zmluvy o pôžičke zo dňa 2.5.2005
pre absolútnu neplatnosť takejto dohody, je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení za
účelom odstránenia právnej neistoty žalobcu. Žaloba na plnenie v prípade žalobcu nie je možná, nakoľko
nie je vo vzťahu k žalovanému na základe predmetného právneho vzťahu oprávnený na
žiadne plnenie a tento prípad by nastal, len pokiaľ by žalobcovi vzniklo právo z titulu bezdôvodného
obohatenia žalovaného, prijatím plnenia titulom nezákonných úrokov. Predmetná určovacia žaloba je
práve prostriedkom na predídenie takéhoto nežiaduceho stavu, prípadne ďalších súdnych sporov. S
vyššie uvedeným napokon súvisí aj otázka, či je v danom prípade založená procesná prekážka brániaca
vo veci konať a rozhodnúť, keď žalovaný namietal litispendenciu. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru
v obdobnej veci, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.2.2013, sp.zn. 7 Cdo
76/2012, podľa ktorého: „....Základom pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej
(res iudicata) alebo či ide o prekážku začatého konania (litispendencia), je kolízia - stret
súdnych konaní alebo ich vecných výsledkov. Exekučné konanie z hľadiska jeho charakteru a zmyslu, sa
začleňuje medzi vykonávacie konania, v ktorom sa uspokojujú oprávnenia priznané individuálnymi aktmi
aplikácie práva, a teda sa autoritatívne nerozhoduje o hmotných právach a povinnostiach
účastníkov právnych vzťahov. Exekučné konanie nie je objektívne spôsobilé založiť vadu konania v
zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. vo vzťahu k inému, ako exekučnému konaniu, teda ani k rozhodcovskému
konaniu, v ktorom sa právo ešte len nachádza (hľadá), t.j. ktorého účastníci za participácie zvolených
rozhodcov dobrovoľne na seba preberajú hmotné práva a povinnosti. Verifikáciou toho záveru je fakt,
že Exekučný poriadok v ustanovení § 36 ods. 3 pripúšťa existenciu tzv. prekážky litispendencie,
avšak len pokiaľ ide o neskôr začaté iné exekučné konanie.“ Rovnako aj podľa uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.2.2013, sp.zn. 1 ObdoV 42/2011 „...Za vec rovnakú treba považovať
uplatnenie toho istého nároku alebo stavu, o ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, pokiaľ je súčasne
daná totožnosť osôb a totožnosť predmetu konania. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, ak ten
istý nárok alebo stav, vymedzený žalobným petitom, vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, ktorými
bol už uplatnený (z rovnakého skutku). Prekážku rozsúdenej veci však tvorí právoplatné rozhodnutie
súdu iba v takom rozsahu, v akom sa o predmete konania rozhodlo, preto ak bola uplatnená iba
časť nároku, tvorí právoplatné rozhodnutie prekážku res iudicata iba v rozsahu nároku, o ktorom bolo
súdom už právoplatne rozhodnuté.“ V danej veci tak nemôže prebiehajúce exekučné konanie založiť
prekážku skôr začatej veci (litispendencia), pretože ide o vykonávacie konanie, v ktorom sa, ako bolo
už uvedené, neriešia otázky existencie práva (nárokov), nerozhoduje sa o tom, či tu právo je alebo
nie je. Ani v dotknutom exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III. pod sp.zn. 35
Er 4857/2006, EX 1262/2006, sa otázka platnosti Zmluvy o pôžičke zo dňa 2.5.2005 alebo
jej časti - dohody o úrokoch z omeškania podľa čl. II ods. 5, nemôže riešiť, keď exekučným titulom
je Notárska zápisnica N 415/2006, Nz 28246/2006. Žalobca sa domáha určenia neplatnosti právneho
úkonu, dohody o úrokoch z omeškania, a v exekučnom konaní ide o výkon uznaného práva na
základe notárskej zápisnice, pričom predmetom uznania ani nie sú sporné úroky z omeškania, resp.
dohoda o nich, nie je daná totožnosť predmetu konania, a teda ani prekážka litispendencie. K námietke
premlčania vznesenej žalovaným súd uviedol, že v prípade absolútnej neplatnosti právneho úkonu
(negotium nullum), nemožno namietať plynutie premlčacej doby, nakoľko tento je neplatný ex tunc,



tzn. od počiatku a nespôsobuje (nevyvoláva) žiadne právne účinky, teda ani plynutie premlčacej doby.
Preto nárok na vyslovenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu (časti) ohľadom dojednanej zmluvnej
podmienky o úrokoch z omeškania nepodlieha režimu premlčania, a preto námietka žalovaného v tomto
smere bola neopodstatnená.
3.2. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 1, § 262 ods. 2
C.s.p. a plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady trov
konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. d/, f/,
h/ C.s.p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Uviedol, že žalobca ako povinný sa v
Notárskej zápisnici č. N 415/2006, Nz 28246/2006 zo dňa 18.7.2006, zaviazal vrátiť poskytnutú pôžičku
najneskôr do 18.8.2006, čo neurobil, a preto ako oprávnený podal dňa 25.8.2006 návrh na vykonanie
exekúcie a dňa 26.8.2006 bolo voči povinnému začaté exekučné konanie, ktoré doteraz nie je skončené.
Tým, že prebieha už začaté exekučné konanie, nie je možné začať samostatné konanie na vyslovenie
neplatnosti zmluvnej podmienky, pretože ide o prekážku litispendencie. Žalobná požiadavka uplatnená
v tomto konaní je predbežnou otázkou, ktorú si súd môže vyriešiť v exekučnom konaní. Nestotožnil sa s
tvrdením súdu prvej inštancie uvedeným v napadnutom rozhodnutí, že je daný naliehavý právny záujem
na požadovanom určení z dôvodu, že naliehavý právny záujem je procesná podmienka určovacej
žaloby, ale v tomto prípade touto určovacou žalobou by u žalobcu nenastala žiadna pozitívna zmena
v jeho právnej situácii. Určovaciu žalobu nie je možné považovať za dovolenú pokiaľ neslúži potrebám
praktického života a iba zbytočným sporom, keď platí, že je prípustná len vtedy, ak vytvára pevný právny
základ pre právny vzťah sporových strán. Naliehavý právny záujem musí preukázať ten, kto určovaciu
žalobu podáva, ako aj že práve takáto žaloba je procesne hodným nástrojom na riešenie sporu. Tomuto
konaniu predchádzalo skôr začaté exekučné konanie v roku 2006, teda naliehavý právny záujem pri
určovacej žaloby by bol odôvodnený bezprostredne v dobe, ktorá predchádza začatiu exekučného
konania alebo po začatí exekučného konania. Žalobca žalobu podal o osem rokov neskôr, a tak má
za to, že nie je daný naliehavý právny záujem, pretože v opačnom prípade si mal uplatniť svoje práva
čo najskôr. Ak žalobca tvrdí, že jeho postavenie je neisté, nastáva otázka, prečo žalobu nepodal skôr,
nakoľko jeho postavenie bolo neisté aj pri začatí exekučného konania. V tejto dobe, desať rokov neskôr,
už z logického hľadiska nemožno hovoriť o neistom postavení, o ktorom by mal vedieť dlhú dobu. Ak si
svoje právo neuplatnil skôr určovacou žalobou, je na jeho zodpovednosti, ako dlho vo svojom postavení
zotrval, a tak ho nemôže po takejto dlhej dobe napádať určovacou žalobou s odôvodnením naliehavého
právneho záujmu. Záverom dodal, že na pojednávaní konanom dňa 29.9.2016 uviedol, že v danej veci
ide o súkromnoprávny vzťah na základe zmluvy, ktorá zákon neobchádza, nie je uzavretá v rozpore so
zákonom, pričom zo zákona je prípustná dohoda o úrokoch z omeškania, a preto vyslovil názor, aby
súd modifikoval úroky v zákonom prípustnej výške 6 % ročne, na čo súd prvej inštancie nereagoval vo
svojom rozhodnutí a opomenul ho aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Takýmto návrhom sa však
prvoinštančný súd mal zaoberať hlavne z dôvodu zachovania rovnosti strán v konaní, pretože na úroky
z omeškania právo má v zákonnej výške, ktorá mu je daná zo zákona, keď je zrejmé, že pri podpise
zmluvy bol daný záujem oboch strán na úrokoch z omeškania. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť, alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť
prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné,
napadnuté rozhodnutie je vecne správne a konzistentné s ustálenou judikatúrou v obdobných veciach.
Žalovaný vo svojom odvolaní nijako nešpecifikoval odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.,
a to relevantnú „inú právnu skutočnosť“, ktorá by mala mať vplyv na nesprávne rozhodnutie vo veci.
Nestotožnil sa s názorom žalovaného, že začaté exekučné konanie vedené pod sp.zn. 35 Er 4857/2006,
v ktorom od neho vymáha istinu a úroky, ktorých neplatnosti sa domáha v tomto konaní, tvorí prekážku
litispendencie. V plnom rozsahu sa stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenou v bodoch
30. až 32. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Exekučné konanie nie je zisťovacím konaním, a tak
je vylúčené, aby v ňom bola riešená ako predbežná otázka platnosti dohody o úroku z omeškania. Ak
by tak exekučný súd urobil, došlo by k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie a zákonného
sudcu. Poukázal už na právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 22 CoE 281/2015-120,
bod 16., ktorý po preskúmaní Notárskej zápisnice zo dňa 18.7.2006, č. N 415/2006, NZ 28246/2006,
NCRls 28197/2006 dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď exekúciu zastavil v



časti úroku z omeškania 0,5 % denne zo sumy XX.XXX,XX € od 19.8.2006 do zaplatenia, pretože je v
rozpore s ustanovením § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku. Exekúcia sa tak môže vykonať iba na
vymoženie istiny, nakoľko záväzok týkajúci sa úrokov z omeškania nie je v notárskej zápisnici výslovne
uvedený a v tejto časti sa môže veriteľ domáhať svojho práva na civilnom súde. Ďalej žalobca uviedol,
že žalovaný nijako nešpecifikoval, k akým nesprávnym skutkovým zisteniam prvoinštančný súd dospel,
pričom on má za to, že súd prvej inštancie riadne a náležite zistil skutkový stav, ktorý medzi stranami
sporný nebol, čo je uvedené v zápisnici z pojednávania zo dňa 29.9.2016. Žalovaný vo svojom odvolaní
tvrdí, že prvoinštančný súd nesprávne právne posúdil ním namietané: prednosť dohody o úroku pred
zákonnou úpravou, neexistenciu naliehavého právneho záujmu, premlčanie a nemodifikovanie dohody
o úrokoch na zákonnú výšku 6 %. K tejto námietke žalobca poukázal na odôvodnenie napadnutého
rozsudku, a to body 17. až 20., 28. až 29., 33., s ktorými sa plne stotožňuje a na pojednávanie
konané dňa 29.9.2016, na ktorom žalovaný uviedol k modifikovaniu dohody o úrokoch na zákonnú
výšku, že nejde o vzájomnú žalobu, iba o vyjadrenie, obranu v rámci konania, z dôvodu ktorého nebolo
povinnosťou súdu prvej inštancie sa s takýmto nezáväzným názorom žalovaného zaoberať a procesne
sa s ním vysporiadať v napadnutom rozsudku. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdiť; žiadal trovy odvolacieho konania.

6. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu nevyjadril.

7. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§
470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od
1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať
úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. septembra 2019; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku
boli strany sporu, právny zástupca žalobcu a právny zástupca žalovaného, upovedomení zákonným
spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi,
rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu
prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

8. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho
rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

9. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo
ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220
C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380
ods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na
ktorú by musel odvolací súd prihliadať.

10. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobca preukázal
v danej veci naliehavý právny záujem na určení, že dohoda o úrokoch z omeškania uvedená v článku II
odsek 5. Zmluvy o pôžičke zo dňa 2.5.2005, ktorou sa žalobca ako dlžník zaviazal zaplatiť žalovanému
ako veriteľovi úrok z omeškania vo výške 0,5 % denne z dlžnej sumy (XXX.XXX,- Sk) je neplatná, pretože
určovací návrh je prostriedkom umožňujúcim poskytnutie ochrany právneho postavenia strane sporu
skôr, než toto jej postavenie bolo porušené, takže cieľom je zásadne poskytnutie preventívnej ochrany.
Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca má právny záujem na požadovanom určení, ak by bez tohto
určenia bolo ohrozené jeho právo alebo právny vzťah, na ktorom je zúčastnený, alebo by sa jeho právne
postavenie bez tohto určenia stalo neistým. K vzniku žalobcovho právneho záujmu na určení stačí
také chovanie žalovaného, ktoré nasvedčuje úmyslu žalovaného porušiť právo žalobcu alebo spôsobiť
žalobcovi ujmu na jeho právnom postavení. Pri žalobe na plnenie, ktorej uplatnenie prichádza do úvahy
až vtedy, keď už je právo žalobcu porušené, je jej cieľom reparácia. Akonáhle už bolo právo žalobcu
porušené, stráca prevencia akýkoľvek zmysel a žalobca už nemôže mať žiadny právny záujem na určení
daného práva alebo právneho vzťahu. Jeho eventuálna žaloba na takom určení nemôže mať úspech a



v tom zmysle je aj neprípustná. Žalobca má v tomto prípade právny záujem iba na odstránení následkov
porušenia práva, t.j. na plnenie. Základným predpokladom úspešnosti žaloby o určenie, či tu
právny vzťah, alebo právo je, alebo nie je, sú po procesnej stránke dve skutočnosti. Prvou je, že strany
majú vecnú legitimáciu a druhou, že na určení je naliehavý právny záujem. Vecnú legitimáciu v konaní
o určenie, či tu právny vzťah, alebo právo je, alebo nie je, má ten, kto je účastný na právnom vzťahu
alebo práva, o ktoré v konaní ide. Ak súd dospeje k záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky
pre prípustnosť určovacej žaloby, resp. že nie je preukázaná danosť naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení, je potrebné takúto žalobu zamietnuť bez vykonávania ďalšieho dokazovania.
Odvolací súd ďalej dodáva, že právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný,
t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich
skutočností. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva
existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd
mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je daná vtedy, ak je tu stav,
právo, resp. právny vzťah medzi stranami sporu, sporný, jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu,
resp. stav neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom
a jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Súd preto
v každom štádiu konania musí mať za doloženú existenciu naliehavého právneho záujmu, inak (bez
skúmania vecnej stránky návrhu) musí žalobný návrh ako neprípustný zamietnuť. Či tento záujem
jestvuje, skúma súd ex offo. Platí to aj pre súd prvej inštancie, aj pre súd odvolací. Pre skúmanie súdu
nie je treba, aby takúto obranu (nastolenie tejto otázky) v konaní žalovaný vôbec urobil, napríklad v
podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho
záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je nutné, aby tento naliehavý
právny záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ale aj v čase rozhodovania
odvolacieho súdu. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.1998, sp.zn.
5 Cdo 60/1998, publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. Rc 8/2000, sa určovacou žalobou
žalobca domáha vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna
určovacia žaloba), alebo že tu nie je (negatívna určovacia žaloba). Takéhoto určenia sa môže žalobca
domáhať vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu
je bez tohto určenia ohrozené alebo je neisté. Autoritatívne určenie súdom potom ohrozenie, neistotu
alebo neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej
povinnosti. Preto sa pri určovacích žalobách, na rozdiel od žalôb na plnenie, zdôrazňuje ich preventívny
charakter a význam. Z uvedeného je tak zrejmé, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy,
ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením
žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť; nezáleží na
tom, ako táto neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie
rozhodných skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda nebezpečenstvom
budúceho porušenia právnych povinností iným subjektom. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 3 Cdo 112/2004 (81/2006 ZSP) naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p.
(§ 137 písm. c/ C.s.p.) sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a
súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie
spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Určovacia žaloba nie je spravidla
opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti
daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky
vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo. Podmienkou prípustnosti takejto
žaloby musí byť naliehavý právny záujem v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže
navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov
(ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný
základ pre právne vzťahy sporových strán a predíde sa žalobe na plnenie). Treba zdôrazniť, že nejde
o určovaciu žalobu samu, ale o to, čoho (akého určenia) sa žalobca domáha a z akých právnych pomerov
vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v
konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže
dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu o
(ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia
žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len
zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie.

11. Predmetom konania je určovacia žaloba, ktorou žalobca žiada určiť neplatnosť zmluvnej podmienky,
a to zmluvne dojednaného úroku z omeškania vo výške 0,5 % denne zo sumy XXX.XXX,- Sk



(XX.XXX,XX €), z dôvodu ktorého prvoinštančný súd správne skúmal naliehavý právny záujem na
požadovanom určení v zmysle § 137 písm. c/ C.s.p. a dospel k záveru, že v danom prípade bol naliehavý
právny záujem na požadovanom určení daný, keď žalovaný ako oprávnený sa v exekučnom konaní
preukázateľné domáha nielen exekúcie pohľadávky uznanej titulom pôžičky v sume XXX.XXX,- Sk, ale
aj príslušenstva predstavujúceho úroky z omeškania vo výške 0,5 % denne z dlžnej sumy dohodnuté
v článku II odsek 5. Zmluvy o pôžičke zo dňa 2.5.2005 napriek tomu, že v notárskej zápisnici,(len)
ktorá je exekučným titulom, nie je pri uznaní dlhu uvedené príslušenstvo. Súčasťou notárskej zápisnice
je aj predmetná zmluva o pôžičke, ktorá je s ňou spojená, z čoho je zrejmé, že predmetom uznania
bola nielen pohľadávka v rozsahu istiny, ale aj sporná dohoda o úrokoch z omeškania. Súd prvej
inštancie správne vyhodnotil, že dojednanie vyššie uvedeného úroku z omeškania medzi stranami sporu
v zmluve o pôžičke je absolútne neplatné, nakoľko takáto dohoda o úrokoch z omeškania prekračuje
výšku kogentne stanovenú zákonom podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a potom vymáhaním
nezákonných úrokov z omeškania zo strany žalovaného je právne postavenie žalobcu neisté. Exekučný
súd nemá právomoc rozhodovať o otázke, či je alebo nie je zmluva platná, resp. jej časť, ani či ju
má preskúmavať, keďže sama zmluva ani nemôže byť exekučným titulom. Sám žalobca uvádzal (v
odvolacom konaní), čo aj zo spisu vyplýva, že vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III. pod
sp.zn. 35 Er 4857/2006 Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 13.12.2016, č.k. 22
CoE 281/2015-120, potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 27.4.2015, č.k. 35 Er
4857/2006-80, ktorým bola zastavená exekúcia v časti úrokov z omeškania vo výške 0,5 % denne zo
sumy XX.XXX,XX € od 19.8.2006, do zaplatenia z dôvodu, že návrh na vykonanie exekúcie bol v tejto
časti v rozpore s § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku. V súlade s uvedeným ustanovením sa môže
exekúcia na podklade exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica zo dňa 18.7.2006, č. N 415/2006,
Nz 28246/2006, NCRls 28197/2006 vykonať len na vymoženie istiny v sume XX.XXX,XX €, nakoľko
záväzok týkajúci sa úrokov z omeškania nie je v notárskej zápisnici výslovne uvedený a v tejto časti má
veriteľ, t.j. oprávnený, možnosť domáhať sa svojho práva v sporovom súdnom konaní. Vzhľadom k tomu,
že žalobca považuje vyššie uvedený zmluvne dohodnutý úrok z omeškania v rozpore so zákonom, musel
podať určovaciu žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, a to úrokov z omeškania, keď
žalovaný doteraz žalobu na plnenie nepodal a v rámci ktorej by sa ako predbežná otázka riešila platnosť,
resp. neplatnosť, dojednania úroku z omeškania. Tak ako bolo uvedené vyššie, určovacia žaloba má
charakter preventívny a slúži na eliminovanie stavu ohrozenia práva, resp. neistoty v právnom vzťahu,
ak k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že
naliehavý právny záujem na určení je daný aj vtedy, ak je síce možné k zodpovedajúcej náprave dospieť
aj inak, ale prostredníctvom určovacej žaloby možno dosiahnuť úpravu, ktorá odvráti prípadné budúce
spory medzi stranami. Tvrdenie žalovaného v odvolaní, že ak si žalobca neuplatnil určovacou žalobou
svoje právo skôr, keďže jeho postavenie bolo neisté už pri začatí exekučného konania a po takej dlhej
dobe ho nemôže určovacou žalobou napádať, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné, pretože bolo
iba na vôli žalobcu, či takúto žalobu podá, pričom už v exekučnom konaní namietal vymáhanie úroku
z omeškania z predmetnej zmluvy o pôžičke.

12. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že v danej veci ide o prekážku
litispendencie, keďže prebieha voči žalobcovi ako povinnému exekučné konanie, pretože o rovnakú vec
ide iba vtedy, ak ide v neskoršom konaní o rovnaký nárok alebo stav, o ktorom už bolo začaté iné konanie
a týka sa rovnakého predmetu konania a rovnakých osôb (§ 83 O.s.p.; § 159 C.s.p.). Súd prvej inštancie
náležite v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (bod 30., 31. a 32.) vysvetlil, prečo neexistuje v danej
veci prekážka začatého konania, s čím sa odvolací súd stotožňuje. Zároveň odvolací súd dáva do
pozornosti uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa zo dňa 13.12.2016, č.k. 22 CoE 281/2015-120,
v ktorého odôvodnení bolo konštatované, že záväzok týkajúci sa úrokov z omeškania nie je v notárskej
zápisnici výslovne uvedený a v tejto časti má veriteľ, t.j. oprávnený (žalovaný v tomto konaní), možnosť
domáhať sa svojho práva v sporovom konaní. Z uvedeného potom vyplýva, že v danom prípade sa
nejedná o prekážku litispendencie.
13. Za nedôvodné považoval odvolací súd aj tvrdenie žalovaného, že súd prvej inštancie sa nezaoberal
jeho návrhom na modifikáciu úroku v zákonom prípustnej výške 6 % ročne, ktorý predniesol na
pojednávaní konanom dňa 29.9.2016, pretože tak ako uviedol žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu,
prvoinštančný súd na tomto pojednávaní vyzval žalovaného na vyjadrenie, či ide o vzájomnú žalobu, na
čo žalovaný reagoval tak, že nie, ide iba o vyjadrenie, jeho obranu v rámci konania, z dôvodu ktorého
nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie o tomto návrhu rozhodovať, ani odôvodniť v napadnutom
rozsudku.



14. Žalovaný svoje odvolanie, okrem iného, odôvodnil aj ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p., t.j.
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ale
v odvolaní konkrétne neuviedol k akým nesprávnym skutkovým zisteniam súd prvej inštancie dospel,
tak ako to uviedol žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného. Aj napriek tomu, odvolací
súd k tejto námietke dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by
sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj
v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p.
dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd
v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon
súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola
výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu
odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť,
čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z
ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, aké prostriedky procesného útoku a procesnej obrany boli
použité. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä
základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový
stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z
odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou
väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Odvolací
súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola
strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani
právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

15. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

16. Žalovaný podal odvolanie proti napadnutému rozsudku aj vo výroku o nároku na náhradu
trov konania. Odvolanie ale v tomto rozsahu vôbec neodôvodnil, a preto odvolací súd osobitne
nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku; so
zdôraznením, že žalobca odvolanie nepodal. Odvolací súd pripomína, že ide o konanie, v ktorom
je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
379 C.s.p.).

17. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).



18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

19. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.



(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).