{"guid": "7d40c02f-bf3b-4aa2-8ebe-af18c973c5fd:93f00d98-7dc7-4458-b00e-a9eebcd789b7", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1314208504.3", "spisova_znacka": "8Co/204/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/204/2018 z 23. 9. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. septembra 2019, sp. zn. 8Co/204/2018, ECLI:SK:KSBA:2019:1314208504.3", "identifikacne_cislo": "1314208504", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Ján Škvarka", "sudca_id": 404, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jan-skvarka-404", "datum_vydania": "2019-09-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu", "Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-186", "nazov": "§ 186 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-186", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-186"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/483/#paragraf-91.odsek-1", "nazov": "§ 91 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/483/#paragraf-91.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/483-2001/paragraf-91"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-188", "nazov": "§ 188 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-188", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-188"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-179", "nazov": "§ 179 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-179", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-179"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-191", "nazov": "§ 191 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-191", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-191"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-186", "/SK/ZZ/2001/483#paragraf-91", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-188", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-179", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-191"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/93f00d98-7dc7-4458-b00e-a9eebcd789b7", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1314208504.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1314208504.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1314208504.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/204/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314208504
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1314208504.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu
JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom
Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpeného: Advokátska kancelária Mária Grochová a
partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, Košice, IČO: 36 863 017, proti žalovanej: Q. N., R.. XX.XX.XXXX,
D. Ú. XX, H., občan SR, zastúpenej: Mgr. Peter Serina, advokátska kancelária s. r. o., so sídlom
Poľnohospodárska 10, Bratislava, IČO: 36 858 510, o zaplatenie 1.972,82 eura s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 1. decembra 2017, č.k.
12C/152/2015 - 144, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie  p o t v r d z u j e .
Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.  Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanej
domáhal zaplatenia náhrady škody vo výške 1.972,82 eura s príslušenstvom                        a žalovanej
proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2.  Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 21.10.2011,u
zatvorenej medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovanou ako zamestnancom, vykonávala
žalovaná v období od 01.11.2011 do 30.04.2012 pre žalobcu prácu v pozícii Poradca senior s miestom
výkonu práce Bratislava. Dňa 05.03.2012 uzavrel                p. O. H., na strane záujemcu a spoločnosť TG
s.r.o., so sídlom Telgárt 16, na strane sprostredkovateľa Zmluvu o rezervácii nehnuteľnosti. V zmysle čl.
III. bod 1. tejto zmluvy bolo dohodnuté, že záujemca sa zaväzuje uhradiť sprostredkovateľovi rezervačný
poplatok vo výške 2.000,- Eur, v deň podpisu tejto zmluvy, v hotovosti.  V zmysle čl. IV. bod 2. Zmluvy
o rezervácii nehnuteľnosti sa sprostredkovateľ a záujemca dohodli, že v prípade, ak nedôjde               k
uzavretiu kúpnej zmluvy s predávajúcim z dôvodov, ktoré sú na strane záujemcu, je záujemca povinný
uhradiť zmluvnú pokutu vo výške uhradeného rezervačného poplatku.                  V prípade, ak záujemcovi
nebude schválená hypotéka, bude rezervačný poplatok vrátený                  a bude znížený o náklady
predávajúcej, ktoré súvisia s predajom bytu. Z čestného vyhlásenia O. H. zo dňa 28.03.2014 zistil, že
tento vyhlásil, že neuložil písomne, ani ústne súhlas k tomu, aby žalovaná informovala W. Q., ani žiadnu
tretiu osobu o priebehu rokovania medzi ním a žalobcom o uzatvorení bankového obchodu. Z e-mailu
W. Q. zo dňa 03.04.2012 adresovaného žalovanej zistil, že podľa neho p. H. rieši hypotéku v ďalšej
banke. Z e-mailu zo dňa 3.4.2012 vyplýva, že žalovaná napísala                   p. Q.: \"požadovaná,
ale nevyhovovala mu ús\" (úroková sadzba). Na otázku p. Q. v e-maile z 3.4.2012 žalovaná uviedla:
\"Vieme financovať 90% z hodnoty nehnuteľnosti, nevyhovovala mu úroková sadzba.\". Zo stanoviska k
odstúpeniu od kúpy bytu spol. TG s.r.o. zo dňa 04.04.2012, adresovaného p. O. H., zistil, že O. H. dňa
0.04.2012 oznámil TG, s.r.o., že od Zmluvy o rezervácii nehnuteľnosti odstupuje z dôvodu neschválenia
hypotéky. TG s r.o. však v tomto stanovisku tvrdí, že podľa informácií SLSP,                p. N., mu



bola hypotéka schválená, ale ju odmietol, preto žiadosť o vrátenie rezervačného poplatku považuje
za neopodstatnenú a touto bude pokrytá zmluvná pokuta.                Z obsahu Záznamu zo dňa
25.04.2012 mal preukázané, že došlo k stretnutiu medzi zástupcami žalobcu a p. O. H., ktorý požadoval
plnú náhradu škody vo výške cca 2.000,- Eur, pre porušenie obchodného tajomstva. Žalobca podaním
zo dňa 20.04.2012 so žalovanou okamžite skončil pracovný pomer ku dňu 30.04.2012 z dôvodu, že v
mesiacoch marec a apríl 2012 neoprávnene a opakovane prostredníctvom elektronickej pošty zasielala
W. Q., konateľovi spol. TG s.r.o., informácie o priebehu rokovania medzi klientom O. H. a žalobcom
o uzatvorení bankového obchodu, čím porušila obchodné tajomstvo v zmysle zák. č. 483/2001 Z.z. o
bankách, a pracovnú disciplínu.                      V Čestnom prehlásení zo dňa 30.04.2012 žalovaná
prehlásila, že bude žalobcovi uhrádzať po 4 x 500 Eur mesačne k 31. dňu v mesiaci dlžnú sumu. Toto
je tiež podpísané manažérom SCB K. J.. Z obsahu spisu sp. zn. 15Cpr/4/2012 zistil, že žalovaná sa v
ňom domáhala vyslovenia neplatnosti právneho úkonu rozviazania pracovného pomeru, avšak nakoľko
žalobu podala po uplynutí 2-mesačnej prekluzívnej lehoty, súd žalobu rozsudkom č. k. 15Cpr/4/2012-37
zo dňa 19.06.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu č. k. 2CoPr/2/2014-67 zo dňa 20.05.2015,
z procesných dôvodov právoplatne zamietol. Z výpisu                z bankového systému žalobcu zo
dňa 28.5.2012 vyplýva, že žalobca uhradil sumu 2.000,- Eur,  O. H.. Z Čestného prehlásenia O. H. súd
zistil, že tento dňa 29.05.2012 obdržal od žalobcu sumu 2000 Eur, ako náhradu škody za porušenie
obchodného tajomstva. Z Čestného prehlásenia W. Q., konateľa TG s.r.o., zo dňa 14.5.2012 zistil, že
tento prehlasuje,  že vo veci úveru odporučil p. H., žalovanú. Dňa 15.03.2012 sa stretli a riešili možnosti
úveru na kúpu bytu. P. H. ho následne informoval, že udelil súhlas žalovanej, aby ho mohla informovať
o priebehu schvaľovania úveru. Podľa tohto prehlásenia dal tiež p. H. telefonický kontakt na žalovanú
predávajúcej, p. D., ktorú informoval, že žalovanej udelil súhlas, aby jej potvrdila, aké sú šance p. H.,
na získanie prostriedkov potrebných na kúpu jej nehnuteľnosti. Z Oznámenia o započítaní pohľadávky
zo dňa 07.02.2014 vyplýva, že žalobca započítava voči žalovanej sumu                 2.000,- Eur,
ktorá vznikla titulom náhrady škody. Oznámenie bolo žalovanej osobne doručené dňa 12.2.2014. Zo
stanoviska TG s.r.o., zo dňa 4.4.2012 vyplynulo, že táto si uplatnila nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty,
na základe informácie žalovanej o tom, z akého dôvodu nedošlo k poskytnutiu úveru. žalovaná uviedla,
že nedošlo k uzatvoreniu úverovej zmluvy                              s p. H. z dôvodu, že tento nesúhlasil s
výškou úrokovej sadzby úveru a na základe tejto informácie od žalovanej sa TG s.r.o. rozhodla uplatniť
ustanovenie z rezervačnej zmluvy                  o zmluvnej pokute z dôvodu, že k stornovaniu rezervačnej
zmluvy došlo z dôvodov na strane p. H.. Z výsluchu žalovanej pred súdom bolo zistené, že nesúhlasí
s tým, že znenie Čestného prehlásenia zo dňa 30.04.2012 je uznanie dlhu. Tvrdila, že situácia, ktorá
vznikla                 s klientom žalobcu, p. H., nebola so ňou prerokovaná, dozvedela sa o tom až
30.4.2012, keď prišla do práce, hoci v polovici apríla 2012 jej bolo oznámené, že jej klient,             p.
H., podal na ňu sťažnosť a žalobca bude chcieť od nej zaujatie stanoviska, avšak nikto od nej  žiadne
stanovisko nežiadal. Dňa 30.4.2012 prišiel regionálny riaditeľ p. K.X. spolu         s manažérom J. a
oznámili jej okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré jej doručili. Skončenie pracovného pomeru
odôvodňovali tým, že porušila pracovnú disciplínu a bankové tajomstvo, na základe čoho vznikla údajne
banke škoda. Naviac jej povedali, že jej tým robia \"službu\", pretože o okamžitom skončení pracovného
pomeru banka rozhodla už                v polovici apríla, pričom jej dávajú skončenie pracovného pomeru až
koncom mesiaca. Pri doručovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru zároveň od nej chceli, aby
im hneď vyplatila škodu vo výške 2.000,- Eur. Ona sa najprv rozplakala, pretože si uvedomila, že keď
dostala okamžité skončenie pracovného pomeru, nikto ju už v tomto sektore nezamestná a tiež nemala
2.000,- Eur na zaplatenie. Tiež jej bolo ľúto, že jej títo jej dvaja nadriadení, ani nedali šancu vysvetliť a
rozobrať situáciu, pre ktorú jej dali okamžité skončenie pracovného pomeru. Tvrdila, že v skutočnosti
jej klient, p. H., naozaj udelil súhlas s poskytnutím informácií                     p. Q., konateľovi realitnej
kancelárie TG s.r.o. Žiaľ, bolo to len ústne, ale nakoľko                      p. Q. jej sám odporučil ako
klienta p.  H., ktorému chcel pomôcť získať úver, tak to brala tak, že majú medzi sebou dobrý vzťah a
že to slovo platí. Keď prišiel p. H. za ňou              s tým, že chce skúsiť úver v inej banke, vyžiadal si
od nej dokumenty, ktoré potreboval                 k podaniu žiadosti v inej banke, pričom jej nepovedal,
že chce ukončiť žiadosť o úver v ich  banke a ani nevzal späť súhlas s tým, že nemá poskytovať ďalej
informácie p. Q..                N.. H. po tom, čo mu ona odovzdala doklady, už do banky neprišiel a tak
sa informoval              N.. Q. u nej, či p. H.Č. ich banka zamietla úver. Ona mu odpísala e-mailom, že
mu nevyhovovala ich úroková sadzba a zatiaľ je žiadosť otvorená. Potom sa až v polovici apríla 2012
od zamestnávateľa dozvedela, že p. H. podal na ňu sťažnosť, s uplatnením si vzniknutej škody. Ona
údajne podľa banky porušila bankové tajomstvo, že p. Q.                   v podstate priznala, že p. H. je ich
klientom a že p. H. nevyhovovala ich úroková sadzba, pričom žalobca ju vinil z toho, že Q. povedala,
že klient nemal zamietnutý úver, len sa rozhodol ho nezobrať z dôvodu, že mu nevyhovovala úroková



sadzba. Poukazovala na e-mailovú komunikáciu medzi ním a Q., z ktorej nevyplýva, že by porušila
bankové tajomstvo, pretože nikde nie je uvedené ani krstné meno p. H.                      a H. môže byť
niekoľko, pričom bankovým tajomstvom sú iniciály, ktoré musia byť minimálne 3, aby došlo k identifikácii
konkrétnej osoby. Dňa 30.4.2012, keď jej žalobca predložil okamžité skončenie pracovného pomeru, a
v ten deň, vlastnou rukou napísala Čestné prehlásenie, ktoré jej doslovne nadiktoval p. K. a upozornil
ju, že pokiaľ nepodpíše takéto Čestné prehlásenie a nebude ochotná 2.000,- Eur uhradiť, tak banka má
rôzne možnosti, ako jej \"skomplikovať\" život. S ohľadom na to, že bola v zlom psychickom rozpoložení,
tak to podpísala. V čase podpisu Čestného prehlásenia sa zľakla, pretože jej hlavou prebleslo, že spláca
úvery, manžel začal podnikať, mala obavu, či sa vôbec zamestná, avšak žalobca ako zamestnávateľ jej
prisľúbil, že keď to podpíše, podá  bankám o nej dobré referencie, preto to podpísala. Očakávala, že
dôjde ku konfrontácii s klientom, s p. H., za prítomnosti žalobcu, ako zamestnávateľa, k čomu nedošlo.
Domnieva sa, že klient banky, p. H., úmyselne klamal p. Q., konateľovi TG s.r.o., že mu nebol poskytnutý
úver, nakoľko v rezervačnej zmluve mal klauzulu, že v prípade neposkytnutia, resp. zamietnutia úveru,
mu TG s.r.o., vráti celý rezervačný poplatok, t.j. 2.000,- Eur. Ona tvrdila, že klientovi, p. H., ich banka
ani neodmietla, ani nezamietla poskytnutie úveru. P. H. sa rozhodol nevziať si úver z ich banky, pričom
účelovo tvrdil TG s.r.o., že mu bol úver ich bankou zamietnutý. Súdu ozrejmila štádium, v akom bolo
poskytnutie úveru p. H..                P. H. bol v štádiu iba podania žiadosti o úver, t. j. vyplnil tlačivo, čo bol
1. etapa a bol mu stanovený scoring. Následne banka od neho čakala doručenie znaleckého posudku,
ktorý už    p. H. R.edoručil. Niekedy začiatkom apríla 2012 však prišiel, aby mu vrátila podklady, ktoré dal
banke k posúdeniu žiadosti o úver. Ona mu jeho vlastné doklady vrátila a vtedy jej povedal, že vec bude
riešiť v inej banke, nakoľko v inej banke má možnosť získať lepšiu úrokovú sadzbu. Ona s ohľadom na
skúsenosti s bankami vedela, že p. H. nemôže v inej banke získať lepšie úverové podmienky, tak jeho
žiadosť neuzatvorila, nechala ju otvorenú pre prípad,  že si vec rozmyslí a úver bude žiadať od nich.
Avšak on už k nim už nikdy neprišiel, iba podal na ňu sťažnosť, že porušila bankové tajomstvo.
3.  Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke podľa § 179 ods. 1 § 186 ods. 1,3, § 188, § 191
ods. 1 až 3 Zákonníka práce a § 91 ods. 1 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách                a dospel k záveru, že
žalobu je potrebné zamietnuť. Poukázal na to, že pre vznik všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za
škodu musia byť splnené právne predpoklady zodpovednosti zamestnanca za škodu, ktorými sú: vznik
škody, protiprávny úkon, porušenie povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s
nimi alebo úmyselné konanie proti dobrým mravom, príčinná súvislosť medzi porušením povinností a
vznikom škody                      a zavinenie na strane zamestnanca. Zamestnanec v zásade zamestnávateľovi
zodpovedá iba za skutočnú škodu a len výnimočne, napr. pri úmyselne spôsobenej škode, zodpovedá
aj za ušlý zisk. V otázke škody konštatoval, že žalobca ako poškodený výpisom z bankového systému
preukázal, že p. H. ním požadovanú škodu vo výške 2.000,- Eur dňa 28.05.202, zaplatil, čo potvrdil
čestným prehlásením aj p. H., a teda žalobca preukázal, že mu škoda a v akej výške vznikla. Ďalej
poukázal na to, že za protiprávne konanie zamestnanca možno označiť zavinené konanie zamestnanca,
ktoré je v rozpore s objektívnym právom, dôsledkom ktorého je ujma zamestnávateľa vo forme škody.
Porušenie povinností zamestnanca pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s týmto plnením
môže vyplývať z porušenia ustanovení Zákonníka práce alebo ďalších právnych predpisov. V tomto bode
konštatoval, že žalobca nepreukázal, že by žalovaná konala v rozpore s objektívnym právom, t.j. že by
porušila obchodné tajomstvo, nakoľko nebola naplnená podmienka poskytnutia informácií                 v
súhrnnej podobe tak, ako to má na mysli ust. § 91 ods. 1, posledná veta zák. č. 483/2001 Z.z., keď v
predložených e-mailoch, ktoré písala žalovaná p. Q., dňa 3.04.2012                o 12:11 hod., absentuje
celé meno klienta, ako i informácia podľa osobitného predpisu. Naviac sa nezakladá na pravde tvrdenie
žalobcu, že žalovaná v emailoch poskytla tretej osobe p. Q.  o klientovi banky, p. H., informáciu, že p.
H. úver z ich banky odmietol, čo ako dôvod odstúpenia od zmluvy použil p. H.. Takéto znenie informácie
žalovaná nikomu neposkytla. Pokiaľ žalovaná informovala p. Q. v časti vety o tom, že              \"klientovi
nevyhovovala úroková sadzba\", toto jej vyjadrenie by za splnenia ostatných podmienok podľa ust. § 91
ods. 1 posledná veta citovaného zákona, bolo možné považovať za porušenie obchodného tajomstva
voči klientovi banky, avšak v tomto e-maile absentuje celé meno klienta, teda k porušeniu obchodného
tajomstva zo strany žalovane nedošlo. Vo vzťahu k otázke existencie príčinnej súvislosti medzi konaním
zamestnanca a jeho následkom, teda škodou poukázal na to, že preukázaná nebola. To, z akého dôvodu
klient banky, p. H., od Zmluvy o rezervácii nehnuteľnosti zo dňa 05.03.2012 s realitnou kanceláriou p.
Q.,              TG s.r.o., odstúpil, preukázané nebolo. Preukázané iba bolo, že p. H. dňa 25.4.2012
navštívil žalobcu, podľa Záznamu z tohto stretnutia, preukázateľne bez prítomnosti žalovanej a jej napr.
i písomného stanoviska k veci, žiadal o náhradu škody vo výške 2.000,- Eur                        a žalobca
mu vyhovel. P. H. žalobcovi prekvapivo vôbec nepredložil písomné odstúpenie od rezervačnej zmluvy
o nehnuteľnosti zo dňa 05.03.2012, teda súdu ani žalovanej neboli známe skutočné dôvody odstúpenia



od zmluvy. Žalobca súdu predložil iba nesúhlasné stanovisko TG s.r.o. k odstúpeniu od zmluvy p. H.,
čo však nie je postačujúce, najmä                s ohľadom na tvrdenie právneho zástupcu žalobcu
pred súdom, že: \"v dôsledku protiprávneho konania žalovanej bol tento klient banky povinný zaplatiť
zmluvnú pokutu vo výške 2.000,- Eur, a to v dôsledku odstúpenia od Zmluvy o rezervácii nehnuteľnosti,
ktorú uzatvoril                        s realitnou kanceláriou TG s.r.o., čo preukázané nebolo. Ďalej
žalobca tvrdil, že TG s.r.o. sa rozhodla uplatniť ustanovenie z rezervačnej zmluvy o zmluvnej pokute
z dôvodu, že                         k stornovaniu rezervačnej zmluvy došlo z dôvodov na strane p. H..
Žalobca tiež                       v žalobe tvrdil, že dňa 03.04.2012 klient odstúpil od Zmluvy o rezervácii
nehnuteľnosti a ako dôvod uviedol \"neschválenie úveru\" zo strany žalobcu a žiadal od sprostredkovateľa
vrátenie rezervačného poplatku vo výške 2.000,- Eur, pričom toto tvrdenie nepreukázal. Pretože pokiaľ
p. H. žalobcovi tvrdil, že dôvodom pre odstúpenie od rezervačnej zmluvy bolo \"neschválenie úveru\"
zo strany žalobcu, toto žalovaná úspešne v konaní vyvrátila, napokon to  vyplýva aj z jej e-mailu zo
dňa 03.04.2012: \"klientovi vieme financovať 90% z hodnoty nehnuteľností\". Podstatné však bolo i to,
že v spornej zmluve o rezervácii zo dňa 05.03.2012 je v čl. IV., bod 2, uvedené, že: sprostredkovateľ
a záujemca dohodli, že v prípade, ak nedôjde k uzavretiu kúpnej zmluvy s predávajúcim z dôvodov,
ktoré sú na strane záujemcu, t.j.                      v prípade, ak záujemcovi nebude schválená
hypotéka, bude rezervačný poplatok vrátený, teda v zmluve jednak nie je uvedené, že hypotéka musí
byť schválená práve a iba v banke žalobcu, teda p. H. si mohol a podľa tvrdenia žalovanej i svedka
p. Q. sa snažil hypotéku vybaviť napr. i vo VÚB, a.s., teda ak by aj od žalobcu hypotéku nedostal, čo
však vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, naopak p. H. si bol od žalovanej svoje podklady
pre poskytnutie úveru vziať späť, teda vo vybavovaní hypotéky sám, z vlastnej iniciatívy, bez zavinenia
žalovanej, nepokračoval. Bolo irelevantné, či sa pre hypotéku                                             u žalobcu nerozhodol
pre vysokú úrokovú sadzbu, čo pre neho, ako spotrebiteľa, bola verejne dostupná informácia, alebo z
iného subjektívneho dôvodu, na jeho strane. Teda tvrdenie žalobcu, že v prípade, ak klientovi nebude
schválená hypotéka (úver) zo strany žalobcu, ako financujúcej banky na kúpu predmetného bytu, bude
rezervačný poplatok vrátený, sa nezakladá na pravde, nakoľko takáto povinnosť žalobcovi zo spornej
zmluvy o rezervácii, vôbec nevyplývala. Pokiaľ by žalobca bol dodržal zákonný postup podľa Zákonníka
práce, škodu a jej príčiny by bol riadne so žalovanou prerokoval, mohol dostať na tieto otázky odpoveď a
ak tak neučinil, bolo to rozhodnutie samotného žalobcu, zaplatiť klientovi škodu, ktorú pre nedodržanie
zákonného postupu následne od žalovanej vymáhať nemôže, keďže táto ním zistený skutkový stav
považuje za nedostatočný a rozporuje ho. Žalobca tiež tvrdil, že žalovaná zároveň dňa 30.04.2012
čestne vyhlásila, že škodu, ktorá vznikne žalobcovi tým, že klientovi nahradí sumu vo výške nevráteného
rezervačného poplatku, t. j. 2.000,- Eur, žalobcovi v splátkach uhradí. Pokiaľ si žalobca zamieňal
prerokovanie nároku na náhradu škody so žalovanou spísaním Čestného prehlásenia žalovanou dňa
30.04.2012, neuveril tvrdeniu žalobcu, že žalovaná pri doručovaní okamžitého skončenia pracovného
pomeru dňa 30.04.2012, dobrovoľne, bez nátlaku z jeho strany škodu uznala, podpísala, ako žalobca
tvrdí \"uznanie dlhu\", pretože žiadnymi dôkazmi, či už svedeckými výpoveďami osôb pri podpise čestného
prehlásenia, ani nijak inak nepreukázal, že by sa tak stalo, ako tvrdil. Dohoda                      o spôsobe
náhrady škody má obsahovať uznanie zamestnanca nahradiť škodu v určenej výške, ako aj dohodu o
spôsobe náhrady škody. Ak zamestnanec svoj záväzok nahradiť škodu dohodou uznal a súhlasil aj so
spôsobom úhrady, na platnosť dohody sa vyžaduje, pod sankciou neplatnosti, písomná forma. Uznanie
záväzku nahradiť škody je jednostranným právnym úkonom, v ktorom zamestnanec výslovne uznáva
výšku nároku zamestnávateľa náhradu škody, ako aj jeho dôvody. Požiadavka uvedenia dôvodu nároku
je podľa aktuálnej judikatúry splnená, aby bolo celkom jednoznačné, akého nároku sa týka, po prípade
v čom,                v akých skutkových okolnostiach spočíva. Prejav vôle uznať dlh čo do dôvodu a
výšky je určitý  a zrozumiteľný, ak je výkladom podľa § 35 ods. 2 OZ objektívne pochopiteľný, t.j. ak
nevzbudzuje pochybnosti o jeho obsahu. Na základe obsahu Čestného prehlásenia zo dňa 30.04.2012
konštatoval, že toto nespĺňa podmienky stanovené zákonom. Nevzhliadol v ňom znaky zrozumiteľnosti,
pretože na základe jeho výkladu v súlade s ut. § 35 ods. 2 a 3 OZ nebolo možné objektívne zistiť, čo
ním malo byť zo slovnej alebo inej stránky vyjadrené, ani jeho výkladom nemožno zistiť jeho obsah, t.j.
o aký záväzok, ktorý by nebol zameniteľný                          s iným, žalovanej voči žalobcovi, vôbec
šlo. Nemal dôvod neuveriť tvrdeniu žalovanej, že žalobca na ňu vyvíjal nátlak, aby čestné prehlásenie
podpísala, pretože jej sľuboval kladný pracovný posudok. Nakoľko žalobca na tak závažné tvrdenie zo
strany svojej zamestnankyne, nepredložil nepriaznivý pracovný posudok na žalovanú, z čoho vyplýva,
že ak v jej pracovnom posudku a hodnotení neuviedol, že žalovaná počas trvania pracovného pomeru
u neho hrubo porušila pracovnú disciplínu tým, že porušila obchodné tajomstvo, ako to po celý čas tvrdil,
čím priznal, že jej kladný pracovný posudok nielenže prisľúbil, ale napokon aj vystavil.  Na základe vyššie
uvedeného ustálil, že ani samotný podpis na čestnom prehlásení žalovanej, že žalobcovi zaplatí 4 x po



500 Eur, neznamená žiadne uznanie záväzku náhrady škody voči žalobcovi, a toto nemá žiadnu právnu
silu, nakoľko právny úkon bol vynútený pod nátlakom, čo ho činí neplatným. Svedčí o tom napokon aj to,
že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobca vypracoval už dňa 20.04.2012, dňa 25.04.2012 sa
podľa záznamu stretol s klientom H.,  a až pri doručovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru,
t.j. dňa 30.04.2012, využijúc moment prekvapenia, situáciu, pre každého stresujúcu, nadiktoval jej text
čestného prehlásenia, čo žalobca v spore ani nespochybňoval.                         K započítaniu vzájomných
pohľadávok preto nemohlo dôjsť. Napokon vo vzťahu k otázke zavinenia žalovanej poukázal na to, že
toto sa tiež jednoznačne nepreukázalo. Hoci svedecká výpoveď p. Q., konateľa TG s.r.o., pred súdom s
ohľadom na čas, cca 7 rokov od onej udalosti, nepriniesla do veci bližšie poznanie, predsa len p. Q. pred
súdom potvrdil, že podpis na ním vypracovanom Čestnom prehlásení zo dňa 14.05.2012 je jeho a z neho
zistil, že p. Q., v ňom potvrdil skutkové okolnosti uvádzané žalovanou, že on zoznámil p. H. so žalovanou,
že vo veci úveru sa dňa 15.03.2012, a jeho osobne P. H. následne informoval, že udelil súhlas žalovanej,
aby ho mohla informovať o priebehu schvaľovania úveru. Dokonca podľa tohto prehlásenia dal tiež p.
H. telefonický kontakt na žalovanú predávajúcej, p. D., a p. D. informoval, že žalovanej udelil súhlas,
aby predávajúcej, p. D., potvrdila, aké sú šance p. H., na získanie prostriedkov potrebných na kúpu
jej nehnuteľnosti. Nakoľko napriek tomuto predloženému čestnému prehláseniu p. Q., potvrdzujúcemu
výpoveď žalovanej pred súdom, sa žalobca nedomáhal výsluchu svedka p. H., pričom dôkazné bremeno
zaťažovalo jeho, nemal za preukázané a pravdivé tvrdenie žalobcu vyplývajúce iba z ním vypracovaného
čestného prehlásenia zo dňa 28.03.2014, že on neuložil písomne, ani ústne súhlas k tomu, aby žalovaná
informovala W. Q., ani žiadnu tretiu osobu o priebehu rokovania medzi ním                     a žalobcom
o uzatvorení bankového obchodu, bez toho, aby napr. odvolal žalovanej alebo                     p. Q.
súhlas s poskytovaním informácií o jeho úvere, tiež s ohľadom na tvrdenia opaku žalovanej a p. Q. v
jeho čestnom vyhlásení. Podobne pred súdom nebola zmienka                     o osobe predávajúcej, p.
D., ktorá mala mať tiež od p. H. súhlas na poskytnutie informácií o jeho úvere. Tým, že žalobca, ktorého
dôkazná povinnosť zaťažovala, nežiadal               v spore vypočuť ani p. H., O. N.. D., vzbudila v súde
dôvodnú pochybnosť                         o pravdivosti výpovede p. H. v celej veci. Zavinenie žalovanej teda
žalobca opäť jednoznačne nepreukázal, ale iba potvrdil to, že vec náhrady škody svojho klienta riadne
nepreveril, bez všetkého uveril iba tvrdeniu klienta, čo súd nemal za dostatočné. V spore sa ukázalo ako
nepravdivé tvrdenie žalobcu, že žalovaná náhradu škody uznávala a bola ochotná ju uhradiť. Na základe
uvedeného zhrnul, že žalobca v konaní nepreukázal predovšetkým existenciu príčinnej súvislosti medzi
konaním žalovanej, ako zamestnanca a jeho následkom, teda škodou, a preto nebolo možné žalobe
vyhovieť. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., v spojení s ust. § 257 C.s.p. a žalovanej,
ktorá bola v spore úspešná, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
4.  Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý
rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie
mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to vzhľadom na absenciu riadneho odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, ako aj tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Vytkol súdu prvej inštancie, ako benevolentne sa postavil                                       k
nespochybniteľnému faktu poskytnutia informácií chránených ako bankové tajomstvo žalovanou tretej
osobe bez súhlasu dotknutého klienta. Povinnosť ochrany tohto tajomstva je pritom všeobecne
uznávaná ako neodmysliteľná súčasť bankového podnikania a jedno                      z rozhodujúcich
kritérií dôveryhodnosti a reputácie subjektov pôsobiacich v danom trhovom segmente. Jeho významu
zodpovedá aj prísna legislatívna pozornosť, keď príslušnej regulácii je venovaná samostatná časť
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Súd prvej inštancie dôležitosť tohto inštitútu vôbec nereflektoval,
práve naopak, svojím rozhodnutím legitimizoval prinajmenej ľahkovážne a nezodpovedné správanie
bývalej zamestnankyne banky, ktorý prístup by mohol pri súčasnom univerzálnom rozšírení a používaní
bankových služieb spôsobiť nedozierne škody. Najvýraznejšie sa to prejavilo v závere súdu prvej
inštancie, že síce v určitom ohľade došlo k nedovolenému úniku informácií, avšak vzhľadom na spôsob
označenia klienta sa nejedná o porušenie bankového tajomstva. V priebehu celého sporu poukazoval
na to, že \"test bankového tajomstva\" vyžaduje v zmysle ust. § 91 ods. 1 a 2 zákona č. 483/2001 Z.
z. preverenie, či ide o klienta banky, či ide o informáciu, ktorá nie je verejne prístupná a či bol daný
písomný súhlas klienta banky. Splnenie prvej podmienky bolo v prejednávanej veci dané okolnosťou
subsumovateľnou pod § 91 ods. 2 zákona č. 483/2001 Z. z., ktoré za klienta banky považuje aj osobu,
s ktorou banka rokovala o uzatvorení obchodu, aj keď sa tento obchod neuskutočnil. Druhá podmienka
má charakter negatívnej skutočnosti (informácia nie je verejne prístupná), a teda bolo na žalovanej,



aby preukázala prípadný opak - k tomu však nedošlo. A to isté platí aj k tretej podmienke. Opakovane
v konaní zdôrazňoval, že p. O. H. nikdy neudelil písomný súhlas na poskytnutie akejkoľvek informácie
o jeho záležitostiach, a túto skutočnosť žalovaná ani nepoprela, ani nijako relevantne nevyvrátila,
pričom samotný p. H. výslovne potvrdil, že žiaden súhlas neudelil. Už v popísanom ohľade zlyhal súd
prvej inštancie, keď e-mailovú komunikáciu, ktorá sa odohrala v marci 2012 medzi žalovanou a p. W.
Q., konateľom realitnej kancelárie TG s.r.o., neposudzoval dôsledne podľa vyššie uvedených hľadísk.
Jediný prípustný záver totiž nespočíva v tom, či poskytnutie niektorých informácií v nej obsiahnutých
obstojí z hľadiska ochrany bankového tajomstva, ale to, že predmetná komunikácia vôbec nemala
prebehnúť. Žalovaná sa vôbec nemala rozprávať s p. Q.                o záležitostiach p. H. a
akúkoľvek iniciatívu p. Q. v danom smere mala rázne odmietnuť. Ak však už súd prvej inštancie
dospel k zisteniu, že za porušenie bankového tajomstva by bolo možné považovať aspoň poskytnutie
informácie \"klientovi nevyhovovala úroková sadzba\", je absolútne nepochopiteľné a nesprávne, ak ju
následne znegoval argumentom že klient nebol nezameniteľne identifikovaný (nebol označený celým
menom                  a priezviskom). Bolo teda preukázané nedovolené poskytnutie informácií tretej
osobe bez písomného súhlasu klienta, a naopak, nebola tvrdená ani preukázaná žiadna okolnosť, ktorá
by také konanie umožňovala v súlade s aplikovateľnou právnou úpravou. Nesúhlasil ani so záverom, že
nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. Hoci vznik škody
bol zistený, súd prvej inštancie odmietol vzhľadom na okolnosti prípadu  jedinú mysliteľnú príčinu, ktorá
k nej mohla viesť (protiprávne konanie žalovanej). Pritom však už neuviedol, čo mala byť \"skutočná\"
príčina vzniku škody (hoci uzavrel, že naozaj vznikla). To, čo však činí príslušný záver neudržateľným a
svojvoľným, je rozpor                   s výsledkami vykonaného dokazovania, predovšetkým listinným dôkazom
o stanovisku realitnej kancelárie TG s.r.o. k odstúpeniu od kúpy bytu, ktoré je datované dňa 04.04.2012
a z ktorého je mimo akúkoľvek pochybnosť zjavné, že práve (a výlučne) poskytnutie informácií žalovanou
viedlo k uplatneniu nároku voči p. H. na zaplatenie zmluvnej pokuty (stanovisko realitnej kancelárie sa
výslovne odvolalo na komunikáciu so žalovanou                  a jej kópia bola k nemu dokonca priložená). Bolo
to teda konanie žalovanej pri výkone jej práce, dokonca s využitím firemnej elektronickej pošty, ktoré sa
stalo bezprostrednou príčinou a zároveň oporou postupu realitnej kancelárie voči p. H., spočívajúceho
v uplatnení zmluvnej pokuty, ako aj v jej okamžitej úhrade zo zloženého rezervačného poplatku. Tieto
úplne jednoznačné skutočnosti však neboli súdom nijako zohľadnené a namiesto toho sa napadnuté
rozhodnutie zapodieva viacerými podružnými súvislosťami, ako napr. či zmluva                o rezervácii
nehnuteľnosti uzavretá medzi p. H. a realitnou kanceláriou TG s.r.o. zaväzovala k hypotekárnemu
financovaniu z určitej banky alebo či skutočne došlo                           k odstúpeniu od tejto
zmluvy (hoci túto skutočnosť opäť zreteľne potvrdzuje stanovisko zo dňa 04.04.2012). Súčasne pritom
prehliada iný, rozhodujúci fakt, a to že pre vznik nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty bolo potrebné,
aby k neuzavretiu kúpnej zmluvy došlo z dôvodu na strane p. H.. A práve v tomto ohľade dodala
potrebné informácie p. Q. žalovaná, práve jej protiprávne konanie materializované v podobe e-mailovej
komunikácie               s p. Q., uvádzajúcej dôvody, prečo nedošlo k založeniu úverového záväzku, mu
umožnilo uplatniť nárok na zmluvnú pokutu a hneď ho aj uspokojiť zápočtom s rezervačným poplatkom,
ktorý by inak bol povinný vrátiť p. H.Á. (tzv. prepadnutie rezervačného poplatku). Klient si následne úplne
logicky uplatnil voči nemu právo na náhradu jeho vzniknutej škody, ktorá by nevznikla, nebyť konania
žalovanej, a táto škoda mu aj bola nahradená z prostriedkov banky. Súd prvej inštancie pritom v tomto
smere nezohľadnil jednoznačný a preukazný listinný doklad, ktorým je stanovisko realitnej kancelárie TG
s.r.o. zo dňa 04.04.2012, čo považuje za zásadné pochybenie. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
v časti, podľa ktorej nebolo preukázané ani zavinenie žalovanej, zase úplne ignoruje, čo sa žalovanej
kládlo za vinu a aké jej konanie bolo predmetom sporu. Išlo predsa          o e-mailovú komunikáciu
medzi žalovanou a p. Q., ktorej sa žalovaná zúčastnila bez toho, aby disponovala písomným súhlasom
p. H.. Zo samotnej povahy vytýkaného konania vyplýva, že nemohlo byť nevedomé. Rovnako nebola
venovaná pozornosť osobitnej povinnosti žalovanej podľa pracovnej zmluvy, aby sa v prípade akejkoľvek
pochybnosti, či má byť určitá informácia chránená, obrátila na svojho nadriadeného a vyžiadala si od
neho písomné stanovisko (absentoval teda nielen písomný súhlas p. H., ale aj nadriadeného žalovanej).
Napokon odmietol aj závery súdu prvej inštancie týkajúce sa dokumentu zo dňa 30.04.2012 s čestným
prehlásením žalovanej, že uhradí \"dlžnú čiastku\" v 4 splátkach po                500 eur. Je zvláštne, že súd
tu opäť identifikoval právny problém - údajnú neurčitosť prehlásenia - ktorému však nezodpovedalo nič
v konaní sporových strán. Banka mala úplne jasnú predstavu, čo je obsahom prehlásenia, keďže sa na
neho explicitne odvolala, napr. vo výzve na úhradu pohľadávky zo dňa 20.07.2012. Avšak ani žalovaná
nikdy nedala najavo, že by trpela pochybnosťami o obsahu prehlásenia, keď i v odpore proti platobnému
rozkazu namietala len údajný nátlak zo strany nadriadených zamestnancov. Predovšetkým však súd
prvej inštancie pochybil, keď na jeho ťarchu pripísal neunesenie dôkazného bremena, či                      k



podpísaniu čestného prehlásenia došlo alebo nedošlo pod nátlakom nadriadených žalovanej. Nebolo
totiž jeho procesnou povinnosťou popierať skutkové tvrdenie žalovanej o údajnom nátlaku, naopak,
práve ona bola povinná označiť alebo predložiť na podporu tohto tvrdenia dôkazné prostriedky. K
tomu však nedošlo a žalovaná neuniesla v danom ohľade dôkazné bremeno. Napadnuté rozhodnutie
označil za prejav jednostranného a arbitrárneho hodnotenia dôkazov, keď ním tvrdené a preukazované
zásadné skutočnosti neboli vôbec reflektované alebo boli odmietnuté bez akéhokoľvek relevantného
vysvetlenia, a naopak, tvrdenia žalovanej sa stali základom pre zamietnutie žaloby bez akejkoľvek
zmysluplnej konfrontácie s odlišnými skutočnosťami vyplývajúcimi z ním predložených dôkazov. Vo
viacerých rozhodujúcich aspektoch, a to najmä vo vzťahu k posúdeniu porušenia povinností pri ochrane
bankového tajomstva, je napadnuté rozhodnutie aj právne nesprávne, postrádajúce akúkoľvek oporu v
rozhodujúcej právnej úprave. Žiadal preto podanému odvolaniu vyhovieť.
5.  Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť. Vo vzťahu k veci samej odkázala na jej doterajšie písomné a ústne vyjadrenia
a konštatovala, že súd zistil skutkový stav vyčerpávajúco                            a správne právne danú
vec posúdil. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k náhrade škody, a to najmä vo vzťahu k
príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a jej konaním.                    V dôsledku jej konania žalobcovi
žiadna škoda nevznikla, keďže táto mu vznikla preto, že bez akýchkoľvek námietok akceptoval sporný
nárok p. H. a bez akejkoľvek obrany mu vyplatil to čo si zažiadal. Ako vyplynulo z dokazovania, škodu
spôsobil p. H. sám keď sa pokúsil, neúspešne, oklamať svojho zmluvného partnera. Bolo to práve nekalé
konania                        p. H., ktorý sa snažil nedodržať zmluvný záväzok, čo sa mu nepodarilo. Žalobca
nepochopiteľne neskúmal nárok p. H. a nebránil svoje záujmy. Napokon zdôraznila, že v konaní bolo
preukázané podivné konanie žalobcu vo vzťahu k vzniku údajného čestného vyhlásenia. Predmetné
vyhlásenie bolo vynútené, čo bolo preukázané jej výpoveďou, ako aj samotným spôsobom vzniku,
vrátane časových súvzťažností s konaním žalobcu pri rozviazaní pracovného pomeru. Je absurdné
tvrdiť, že nešlo o nátlak najmä ak vezmeme do úvahy do akej situácie ju žalobca vmanipuloval.
6.  Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného
odvolania podľa § 380 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa §
378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
7.  Žalobca sa v preskúmavanej veci domáha náhrady škody v uplatnenej výške na tom skutkovom
základe, že škoda mu bola spôsobená konaním žalovanej, ktorá informovala konateľa spoločnosti TG
s.r.o. W. Q. o priebehu rokovania so žiadateľom O. H. o poskytnutí úveru zo strany žalobcu, najmä o tom,
že žiadateľovi vedeli financovať 90% z hodnoty nehnuteľnosti, avšak mu nevyhovovala úroková sadzba,
a preto mu úver poskytnutý nebol, čím porušila bankové tajomstvo, pričom v dôsledku oznámenia
predmetných skutočností W. Q. spoločnosť TG s.r.o. (s ktorou mal O. H. ako so sprostredkovateľom
uzavretú Zmluvu o rezervácii nehnuteľnosti a v prípade neuzavretia kúpnej zmluvy z dôvodov na strane
p. H. bol tento povinný uhradiť zmluvnú pokutu vo výške ním uhradeného rezervačného poplatku 2.000,-
Eur) podľa jej písomného stanoviska k odstúpeniu od kúpy bytu, ku ktorému malo dôjsť zo strany O. H.
z dôvodu neschválenia hypotéky, odmietla vrátiť p. H. rezervačný poplatok          z dôvodu, že podľa
informácií SLSP, p. N., mu bola hypotéka schválená, ale ju odmietol, a preto uhradeným rezervačným
poplatkom bude pokrytá zmluvná pokuta, na ktorú uvedenej spoločnosti vznikol nárok, a preto, keď p. H.
vznikla škoda vo výške nevrátenej rezervačnej zálohy, ktorej náhradu si následne uplatnil u žalobcu, a
ten mu sumu 1.972,82 eura ako náhradu škody spôsobenej porušením bankového tajomstva žalovanou
na základe jeho žiadosti aj vyplatil.
8.  Súd prvej inštancie vykonal v danom spore všetko navrhované dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ako aj na posúdenie
opodstatnenosti tvrdení oboch strán sporu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel
k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že nie
sú splnené podmienky pre vyhovenie podanej žalobe, nakoľko žalobca v spore nepreukázal splnenie
všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu. Odvolací súd sa preto stotožnil so
záverom súdu prvej inštancie, že podanej žalobe nebolo možné vyhovieť.
9.  Pokiaľ ide o otázku porušenia povinností spojených s ochranou bankového tajomstva zo strany
žalovanej, odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu v odvolaní, že                        k porušeniu
bankového tajomstva a tak i k porušeniu dôležitých povinností zamestnanca zo strany žalovanej v
tomto prípade došlo. Nesprávne v tomto smere súdu prvej inštancie zdôrazňoval, že žalovanej bol
udelený samotným potenciálnym klientom (žiadateľom o úver) O. H. súhlas na poskytovanie informácii
o priebehu schvaľovania úveru a jeho výsledku. Je totiž nesporné, že písomne takto súhlas udelený
nebol (netvrdila to ani žalovaná), a to napriek tomu, že ustanovenie § 91 ods. 1 zák. č. 483/2001 Z.z.,
o bankách, celkom jednoznačne, no najmä bezvýnimočne, v tejto súvislosti vyžaduje písomnú formu



udelenia súhlasu s poskytovaním akýchkoľvek informácii tretí osobám. Vzhľadom na uvedené sa preto
odvolací súd nestotožnil so záverom prvoinštančného súdu, že v konaní nebolo preukázané porušenie
pracovných povinností žalovanou, ktoré je jedným zo základných predpokladov vzniku jej zodpovednosti
za škodu.
10.  V preskúmavanej veci však, ako to správne konštatoval aj súd prvej inštancie, hoci bolo vykonaným
dokazovaním preukázané, že majetok žalobcu sa úhradou sumy 2.000,- Eur O. H. zmenšil, nebola
preukázaná existencia príčinnej súvislosti medzi konaním žalovanej a týmto zmenšením majetku
žalobcu, ktorá by mohla založiť zodpovednosť žalovanej za škodu. S týmto záverom súdu prvej inštancie
sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd, pričom na doplnenie považuje za potrebné poukázať
na nasledovné.
11.  Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť,
sled), teda aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto
príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii;
príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto
nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy                 v konkrétnych súvislostiach. Príčinou
vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol.
Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej
únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná
nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda
podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho
úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka
príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej
existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť
je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi
akou ujmou (ako následkom)                        a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má
byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam
otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve
vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je
protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje príčinná súvislosť.
Protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že je jednou
z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac
skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého následku (konkurenčná
kauzalita) alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či novou skutočnosťou došlo k prerušeniu
pôvodného dejového sledu. V tejto súvislosti možno poukázať aj na Princípy európskeho deliktného
práva (Principiles of European Tort Law - PETL), ktoré (ako dielo popredných predstaviteľov európskej
civilistiky z prostredia akademickej obce i právnej praxe) právnicky vymedzujú príčinnú súvislosť ako
predpoklad zodpovednosti za škodu (porovnaj Luboš Tichý, Jiří Hrádek et al., Prokazování příčinné
souvislosti multikauzálních škod, Univerzita Karlova                   v Prahe 2010, str. 89). Podľa
týchto princípov (čl. 3:104, bod 1), ak určitá skutočnosť viedla neodvratne k spôsobeniu škody, následná
skutočnosť, ktorá by sama spôsobila tú istú škodu, nemôže byť braná do úvahy (nemožno na ňu brať
zreteľ) (porovnaj: Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012).
12.  Z hľadiska naplnenia príčinnej súvislosti ako jedného z predpokladov zodpovednosti za škodu
nemôže stačiť samotné pripustenie možnosti vzniku škody v dôsledku zavineného porušenia povinnosti
zamestnancom, avšak táto príčinná súvislosti musí byť bezpečne zistená. Zavinené porušenie
pracovných povinností zamestnancom nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody; musí však byť jednou
z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti medzi
konaním alebo opomenutím zamestnanca                       a vznikom škody nejde o otázku právnu, avšak
o otázku skutkovú, ktorá nemôže byť riešená vo všeobecnosti,  ale iba v konkrétnych súvislostiach.
Postup pri zisťovaní príčinnej súvislosti spočíva v tom, že škodu treba vyňať z jej všeobecných súvislostí
a skúmať ju izolovane, iba                 z hľadiska jej príčin. Pretože príčinná súvislosť je zákonitosťou
prírodnou a spoločenskou, ide o hľadanie javu, ktorý škodu vyvolal. Z celého reťazca všeobecnej
príčinnej súvislosti (každý jav má svoju príčinu, zároveň však je príčinou iného javu) treba sledovať iba
tie príčiny                      a následky, ktoré sú dôležité pre zodpovednosť za škodu. (porov. rozsudek NS
ČR                            z  21. 2. 2002, sp. zn. 21 Cdo 300/2001).
13.  Okrem existencie faktickej príčinnej súvislosti per se ako jedného z nevyhnutných predpokladov
vzniku zodpovednosti za škodu poukázali komparatívne analýzy ešte na ďalšiu významnú okolnosť.
Väčšina európskych právnych poriadkov považuje požiadavku conditio sine qua non iba za prvú časť



\"testu\", na ktorého konci by mal byť záver, či je predpoklad príčinnej súvislosti naplnený alebo nie.
Z pôvodnej európskej pätnástky iba belgickej jurisprudencii postačuje faktická kauzalita na záver o
príčinnej súvislosti a naplnenie jedného z predpokladov zodpovednosti za škodu. Oproti tomu deliktné
právo zvyšných európskych krajín vyžaduje, aby bola faktická kauzalita (condito sine qua non; but for
test) nasledovaná kauzalitou právnou, ktorej účelom je limitácia vzniku zodpovednostných vzťahov.
Hovorí sa tak o tzv. dual teste alebo tiež \"prístupe dvoch krokov\" (Vlasák, M. Předpoklady odpovědnosti
za škodu v principech evropského deliktního práva. Masarykova univerzita, 2009, s. 85. Dostupné na
http://theses.cz/id/5iwgm0/)
14.  V preskúmavanej veci k zmenšeniu majetku žalobcu došlo tým, že O. H. vyplatil sumu 2.000,-
Eur. Je teda zrejmé, že škoda (ako zmenšenie jeho majetku) žalobcovi nevznikla ako priamy následok
porušenia bankového tajomstva žalovanou. Jediným spojením medzi porušením povinnosti žalovanej
zachovávať bankové tajomstvo a zmenšením majetku žalobcu je tvrdený vznik nároku O. H. na náhradu
škody a jeho \"regresný\" nárok na náhradu sumy, o ktorú sa jeho majetok zmenšil tým, že mu zo strany
spoločnosti TG s.r.o. nebola vrátená rezervačná záloha, ktorá bola započítaná s jej nárokom voči p. H.
na zmluvnú pokutu. V opísanej situácii (pri ktorej priebeh skutkových udalostí v zásade nebol medzi
stranami sporný) treba preto vychádzať z toho, že príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním
žalovanej a vznikom škody žalobcu by mohla byť daná iba vtedy, ak by vyzradenie bankového tajomstva
bolo bezprostrednou a rozhodujúcou príčinou zmenšenia majetku O. H.. Vzhľadom na skutkový stav
veci zistený vykonaným dokazovaním v spojitosti s tým, čo nebolo medzi stranami sporné, však niet
pochýb o tom, že nevrátenie zloženej rezervačnej zálohy O. H., teda zmenšenie jeho majetku, nenastalo
preto, že žalovaná o existencii skutočností zakladajúcich nárok na zmluvnú pokutu (a tým aj nevrátenie
rezervačnej zálohy) konateľa spoločnosti TG s.r.o. informovala, avšak pre samotnú existenciu týchto
skutočností, ktoré nastali objektívne, bez ohľadu na to, či žalovaná konateľa spoločnosti TG s.r.o. W.
Q. o nich informovala. V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť, že skutočnosť, že O. H. nepokračoval u
žalobcu v procese poskytnutia úveru z dôvodu, že mu nevyhovovali podmienky, za akých mu mohol a
mal byť úver poskytnutý, existencia relevantného konania p. H., spočívajúceho v tom, že napriek ochote
banky poskytnúť mu úver do výšky 90 % ceny nehnuteľnosti, si napokon úver nevzal, neboli sporné,
rovnako ako nebolo sporné, že o úver nepožiadal ani v inej banke. Za tohto stavu následkom vyzradenia
bankového tajomstva, ktorým žalovaná \"iba\" sprístupnila informáciu o dôvode neposkytnutia úveru O.
H., avšak v žiadnom smere neovplyvnila existenciu (vznik, zmenu, či zánik) skutočností, ktoré mohli
založiť vznik nároku spoločnosti TG s.r.o. na zmluvnú pokutu a tak ani ovplyvniť zmenšenie majetku O.
H., nemožno vznik majetkovej ujmy na strane O. H., ktorú mu následne žalobca nahradil iba na základe
jeho výzvy, bez toho, aby sa podrobnejšie zaoberal existenciou nároku p. H. na náhradu škody so
zreteľom na dôvody ukončenia jeho sprostredkovateľského právneho vzťahu so spoločnosťou TG s.r.o.,
pričítať žalovanej, a to napriek tomu, že skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním neumožňuje
vylúčiť, že ak by nedošlo k vyzradeniu bankového tajomstva, nebola by spoločnosť TG s.r.o. uplatnila
voči O. H. sankčné mechanizmy vyplývajúce zo zmluvy o sprostredkovaní. Opätovne tu totiž treba
zdôrazniť, že uplatnenie týchto sankčných mechanizmov (zmluvnej pokuty) sa nepochybne neopieralo o
(neoprávnené) poskytnutie informácii o dôvode neposkytnutia úveru, ale o existenciu skutočností, ktoré
tento nárok zakladajú.
15.  Za daného stavu považuje odvolací súd za správny záver súdu prvej inštancie, že                      v
danej veci nie je daná taká príčinná súvislosť medzi konaním žalovanej a vznikom škody žalobcu,
ktorá by v danom prípade mohla založiť jej zodpovednosť za škodu, a nedôvodné sú v tomto smere aj
odvolacie námietky žalobcu, ktorý neopodstatnene v odvolaní poukazuje na to, že konanie žalovanej pri
výkone jej práce, dokonca s využitím firemnej elektronickej pošty, je jedinou mysliteľnou bezprostrednou
príčinou vzniku škody, keď sa stalo  oporou postupu realitnej kancelárie voči p. H., spočívajúceho v
uplatnení zmluvnej pokuty, ako aj v jej okamžitej úhrade zo zloženého rezervačného poplatku. Ako už
bolo uvedené, príčinou vzniku škody (na strane p. H.) v danom prípade nebolo porušenie bankového
tajomstva žalovanou, avšak nedodržanie zmluvne dohodnutých predpokladov pre vrátanie rezervačnej
zálohy zo strany O. H.; a za tohto stavu, keď žalobcovi mala škoda vzniknúť iba z dôvodu úhrady
kompenzácie škody O. H., absencia kvalifikovanej príčinnej súvislosti medzi konaním žalovanej a škodou
p. H. vylučuje príčinnú súvislosť aj v prípade škody vzniknutej žalobcovi. Odvolacie námietky žalobcu
týkajúce sa príčinnej súvislosti preto nemôžu obstáť.
16.  Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky žalobcu, tie sú vzhľadom
na správnosť záveru súdu prvej inštancie o absencii príčinnej súvislosti                        z
hľadiska správnosti napadnutého rozsudku bez právneho významu, keď z dôvodu nesplnenia všetkých
predpokladov vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu, nemôžu pre žalobcu privodiť priaznivejšie
rozhodnutie v spore, a preto odvolací súd považuje za nadbytočné sa nimi podrobnejšie zaoberať. Pri



absencii príčinnej súvislosti, ktorá vylučuje vznik zodpovednostného vzťahu, by totiž vysporiadanie sa
s jednotlivými odvolacími námietkami žalobcu týkajúcimi sa správnosti čiastkových záverov súdu prvej
inštancie ohľadne ďalších otázok významných pre posúdenie splnenia predpokladov zodpovednosti
žalovanej za škodu, malo iba \"akademickú\" povahu a to podľa názoru odvolacieho súdu nie je účelom
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Rozhodujúcou otázkou je v danom spore posúdenie existencie
príčinnej súvislosti medzi konaním žalovanej a vznikom škody na strane žalobcu, a v tejto otázke sa
odvolací súd stotožnil so závermi prvoinštančného súdu                           a podrobnejšie rozviedol
niektoré podstatné závery, keďže to považoval za vhodné. Napriek tomu sa len pre úplnosť žiadal uviesť,
že súd prvej inštancie, pokiaľ ide o všetky rozhodujúce skutkové a právne otázky súvisiace so splnením
predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, svoje rozhodnutie i náležite odôvodnil, keď sa vysporiadal
s podstatnými skutočnosťami významnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými
argumentmi sporových strán, a preto nemôže obstáť ani námietky žalobcu, že napadnutý rozsudok nie
je dostatočne odôvodnený.
17.  Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.).
18.  O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p.
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
19.  Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)                (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom



fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná,  má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/152/2015", "guid": "e53fd73e-6333-40a4-b26f-d597e48b6b92:824386ac-637f-4517-a43b-8654fba6308d", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "7d40c02f-bf3b-4aa2-8ebe-af18c973c5fd:4d77193c-a97a-41e5-99d4-93861804d949", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1314208504.3", "spisova_znacka": "8Co/204/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/204/2018 z 23. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-09-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1314208504.3"}, {"guid": "692425b6-ccc4-42f9-b26d-553e3e64f3f3:9017669e-b990-418b-95a7-25dd261a1de9", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2015:7712205149.1", "spisova_znacka": "2CoPr/2/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2CoPr/2/2014 z 15. 4. 2015", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2015-04-15", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7712205149.1"}], "citovane_v": []}