{"guid": "9be807aa-cf1f-472d-98c2-eda6835bbcdb:59f2bf83-960b-419f-87e5-fc780c65765a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1216201249.1", "spisova_znacka": "16CoPr/8/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16CoPr/8/2018 z 25. 11. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. novembra 2019, sp. zn. 16CoPr/8/2018, ECLI:SK:KSBA:2019:1216201249.1", "identifikacne_cislo": "1216201249", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Marián Jančovič", "sudca_id": 1361, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-marian-jancovic-1361", "datum_vydania": "2019-11-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-119a", "nazov": "§ 119a ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-119a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-119a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-9", "nazov": "§ 9 zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-9", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365", "nazov": "zákon č. 365/2004 Z. z. (antidiskriminačný zákon)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/365-2004"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-119a", "/SK/ZZ/2004/365#paragraf-9"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/59f2bf83-960b-419f-87e5-fc780c65765a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1216201249.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1216201249.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1216201249.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16CoPr/8/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216201249
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1216201249.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr.
Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v sporovej veci žalobcu: E. A., R.. XX.X.XXXX, U. X, N.,
zastúpeného advokátkou Mgr. Hanou Volšíkovou, Záhradnícka 64, Bratislava, proti žalovanému: Letové
prevádzkové služby Slovenskej republiky, štátny podnik, Ivanská cesta 93, Bratislava, IČO: 35 778 458,
zastúpenému SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., Šoltésovej 14, Bratislava, o určenie, že žalovaný porušil
zásadu rovnakého zaobchádzania a o zaplatenie 79.268 eur a iné, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava II č.k. 58Cpr/1/2016-1102, zo dňa 20.3.2018, takto

r o z h o d o l :

I.  Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol; žalovanému priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením. V odôvodnení uviedol,
že žalobca sa žalobou doručenou súdu 26.1.2016 domáhal voči žalovanému zaplatenia 79.268 eur
titulom porušenia zásady rovnakého zaobchádzania pri odmeňovaní a náhrady trov konania. Podaním
zo dňa 4.8.2016 navrhol súdu, aby pripustil zmenu petitu žaloby určením, že žalovaný porušil zásadu
rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnom vzťahu so žalobcom, ako zamestnancom vykonávajúcim
prácu radarového riadiaceho letovej prevádzky, ktorý poskytuje pre žalovaného približovaciu a letiskovú
službu riadenia na letisku Poprad, v porovnaní s porovnateľnými radarovými riadiacimi letovej prevádzky,
ktorí poskytujú pre žalovaného približovaciu a letiskovú službu riadenia na letisku v Bratislave a na letisku
v Košiciach. Súčasne navrhol, aby súd zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 79.268 eur, ako reštitučný nárok na doplatenie rozdielu v mzde z porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania. Uznesením č.k. 58Cpr/l/2016-775, zo dňa 20.9.2016, súd prvej inštancie zmenu žaloby
v uvedenom rozsahu a obsahu pripustil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 26.9.2016.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie
mal za nesporné, že žalobca ako zamestnanec na jednej strane a žalovaný (označený pôvodne ako
Československá správa dopravných letísk, letisko Poprad Tatry) ako zamestnávateľ na strane druhej
uzatvorili 4.10.1977 pracovnú zmluvu č. 708/77. Dňa 2.1.1978 uzatvoril žalobca so žalovaným pracovnú
zmluvu č. 998/78 s dňom nástupu do pracovného pomeru 1.1.1978 na miesto „dozorčí létaní“. Dohodou
o zmene pracovnej zmluvy č. 319/99 zo dňa 30.4.1999 sa zmenil dohodnutý druh práce z „dozorcu
lietania“ na „radarový riadiaci letovej prevádzky“. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy č. 708/77 zo
dňa 20.3.2007 sa zmenili ďalšie dohodnuté podmienky pracovnej zmluvy (pracovný čas nočnej zmeny,
harmonogram pracovnej pohotovosti a náhrada zaň). Dohodou o zmene pracovnej zmluvy č. 708/77 zo



dňa 27.8.2007 sa zmenili ďalšie dohodnuté podmienky pracovnej zmluvy (pracovný čas nočnej zmeny,
harmonogram neaktívnej časti pracovnej pohotovosti a náhrada zaň). Žalobca ako zamestnanec na
jednej strane a žalovaný ako zamestnávateľ na strane druhej uzatvorili 28.10.2015 Dohodu o skončení
pracovného pomeru z dôvodu odchodu žalobcu do predčasného starobného dôchodku, pracovný pomer
skončil 27.1.2016.

3. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami ostalo sporné, či žalovaný zaobchádzal so žalobcom
ako zamestnancom menej priaznivo ako s inými zamestnancami zaradenými na rovnakej pracovnej
pozícii radarový riadiaci letovej prevádzky v Bratislave a v Košiciach výlučne z dôvodu iného miesta
výkonu práce a teda, či bol žalobca diskriminovaný z regionálnych dôvodov, ktoré žalobca vidí v odlišnom
odmeňovaní, zamestnaneckých výhodách, rekondičných pobytoch, hodnotení psychickej pracovnej
záťaže, či ustanovenom týždennom pracovnom čase v nadväznosti na (ne)platnosť kolektívnej zmluvy
v časti a aj aplikovateľnosti rozdielnych smerníc a manuálov na rôzne stanovištia letísk.

4. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca (ako aj žalovaný) poznal
okolnosti uzatvorenia kolektívnej zmluvy ako aj jej obsah (ktorý žalobca v intenciách odborov mohol
ovplyvniť prostredníctvom zástupcov zamestnancov, ktorých zastupovali zamestnanci na rovnakej
pracovnej pozícii ako žalobca a teda mohli ako aj pre seba tak i pre žalobcu na kolektívnom
vyjednávaní dohodnúť výhodnejšie mzdové podmienky než boli dohodnuté v kolektívnej zmluve), táto
bola zamestnancom žalovaného poskytnutá a tento sa ňou aj riadil. Ozrejmil, že kolektívna zmluva
je výsledkom kolektívneho vyjednávania; upravuje vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancami
alebo zamestnávateľom a odborovou organizáciou a v praxi predstavuje kompromis medzi záujmami
a strategickými zámermi zamestnávateľa a zamestnancov. Sociálne výhody, pracovné podmienky
a podmienky zamestnávania vyjednané v kolektívnej zmluve platia pre všetkých zamestnancov
zamestnávateľa, nielen pre členov odborov. Obsah kolektívnej zmluvy totiž vychádza z autonómneho
postavenia zmluvných partnerov a z princípu zmluvnej voľnosti. Po podpísaní sa kolektívna zmluva
stáva záväznou s rovnakými právnymi následkami ako zákon, má normatívny charakter, ktorý jej dáva
jej obsah. Z kolektívnej zmluvy vznikajú práva a povinnosti tak subjektom, ktorí ju uzavreli, ako aj
individuálne neurčeným subjektom - zamestnancom. Dôvodil, že v okolnostiach daného prípadu treba
predovšetkým rešpektovať prvotnú vôľu účastníkov pri uzatváraní kolektívnej zmluvy s prihliadnutím
na účel, ktorý sa týmto právnym úkonom sledoval a tým je práve v tomto prípade odmeňovanie.
Bol názoru, že kolektívne vyjednávanie prebiehalo štandardným spôsobom s cieľom zamestnancov
resp. odborových organizácii zamestnancov vyjednať čo najlepšie možné podmienky pre zamestnancov
žalovaného aj v spojitosti so skutočnosťou, že na kolektívnom vyjednávaní bola prítomná i odborová
organizácia tvorená výlučne zo zamestnancov pracujúcich na pozícii riadiaci letovej prevádzky, ktorú
vykonával i žalobca a teda nie je dôvodné tvrdiť, že kolektívna zmluva je v tejto časti neplatná z
diskriminačného dôvodu miesta výkonu práce, odvolávajúc sa na nemožnosť odborovej organizácie,
ktorú tvorili výlučne riadiaci letovej prevádzky, zmeniť resp. dorovnať odmeňovanie riadiacich letovej
prevádzky v Poprade s odmeňovaním riadiacej letovej prevádzky v Bratislave, či v Košiciach. Kolektívna
zmluva nemôže preto podliehať v tejto časti neplatnosti len z dôvodu, že odborová organizácia nebola
pri kolektívnom vyjednávaní v celom rozsahu úspešná a tento vlastný neúspech pričítať na ťarchu
žalovaného.

5. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že sa na neho vzťahuje i kolektívna zmluva
vyššieho stupňa, nakoľko táto kolektívna zmluva vyššieho stupňa je záväzná pre zmluvné strany a pre
všetkých zamestnávateľov uvedených v tejto zmluve, ktorí sú členmi Únie zamestnávateľov v civilnom
letectve Slovenskej republiky. Podľa kapitoly VIII. článku 2 bod 12. Zmluvy, sa táto kolektívna zmluva
vyššieho stupňa vzťahuje okrem iného na zamestnávateľa Letisko Poprad Tatry, a.s., so sídlom Na
letisko 100, 058 98 Poprad, IČO: 35 912 651, SK NACE 52 230, a teda nevzťahuje sa na žalovaného,
nakoľko tento nie je zmluvnou stranou ako ani zamestnávateľom uvedeným v tejto kolektívnej zmluve
vyššieho stupňa, z dôvodu ktorého sa preto nemôže vzťahovať ani na žalobcu.

6. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že zákaz diskriminácie je upravený v ustanovení §
119a Zákonníka práce, pričom tento zákaz sa vzťahuje aj na zamestnancov rovnakého pohlavia. Za
rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty sa považuje práca rovnakej alebo porovnateľnej zložitosti,
zodpovednosti a namáhavosti, ktorá je vykonávaná v rovnakých alebo porovnateľných pracovných
podmienkach a pri dosahovaní rovnakej alebo porovnateľnej výkonnosti a výsledkov práce v pracovnom
pomere u toho istého zamestnávateľa. Dôvodil, že pri určovaní rovnakej práce alebo práce rovnakej



hodnoty je potrebné porovnať minimálne prácu dvoch zamestnancov. Uvedené pojmy (rovnaká práca
a práca rovnakej hodnoty) sú nosnými termínmi pri posudzovaní, či skutočne ide o diskrimináciu,
preto pre každý jednotlivý prípad je definovanie rovnakej práce alebo práce rovnakej hodnoty veľmi
individuálne, pričom meradlo na posúdenie rovnakej práce alebo práce rovnakej hodnoty musí byť
určené prísne objektívne a neutrálne. Konštatoval, že o rovnakú prácu pôjde v prípade, že porovnávaní
zamestnanci pracujú v porovnateľných pracovných podmienkach, podľa pracovnej náplne obsiahnutej v
pracovnej zmluve vykonávajú rovnaký druh práce, majú rovnaké zaradenie v hierarchii zamestnávateľa,
majú rovnaké pracovné postupy a rovnaké pracovné nástroje na vykonávanie ich práce. Zamestnanci
vykonávajú rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty, ak sa s ohľadom na všetky aspekty, akými sú
povaha práce, požiadavky na vzdelanie a pracovné podmienky, možno domnievať, že sa nachádzajú
v porovnateľnej situácii. Ozrejmil, že z hľadiska kvantitatívneho sa jedná o rozdiely v zodpovednosti,
zložitosti a namáhavosti práce, ktorú každý z nich vykonáva. Výnimkou, ktorá je zakotvená vo
všetkých antidiskriminačných smerniciach, je výnimka tzv. skutočných a určujúcich požiadaviek. Takéto
požiadavky vznikajú z dôvodu potrieb súvisiacich s konkrétnymi činnosťami vykonávanými v niektorých
zamestnaniach alebo s okolnosťami, za ktorých sa realizujú jednotlivé činnosti.

7. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje i žalobcu. Žalobca
musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo
k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby, žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také
dôkazy, z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo, keď
súčasne musí tvrdiť čo bolo/malo byť pohnútkou diskriminačného konania žalovaného. Až následne sa
presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila
zásadu rovnakého zaobchádzania. Povinnosťou žalobcu je teda preukázať rozdiel v zaobchádzaní
s inou porovnateľnou osobou, ktorá je alebo by mohla byť na rovnakej pozícii ako žalobca, voči
nej však nebola aplikovaná diskriminácia. Žalobca je povinný preukázať aj dôvod, kvôli ktorému
došlo k diskriminácii a z ktorého je diskriminácia zakázaná (§ 2 Antidiskriminačného zákona). Je tiež
potrebné, aby žalobca preukázal vznik ujmy, ktorá mu vznikla na základe nedodržania práva na rovnaké
zaobchádzanie. Medzi dôvodom namietanej diskriminácie a vzniknutou ujmou musí existovať príčinná
súvislosť. Keďže ide o skutočnosti hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o porušení
zásady rovnakého zaobchádzania bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé
rozhodnutie. Žalovaný môže domnienku diskriminačného konania vyvrátiť, ak preukáže, že jeho konanie
sledovalo oprávnený záujem, bolo objektívne odôvodnené, primerané a nevyhnutné na dosiahnutie
takého záujmu alebo že jeho konanie nie je v zmysle Antidiskriminačného zákona považované za
diskrimináciu. V danom prípade sa prelamuje negatívna dôkazná teória, keď sa neexistencia určitého
konania nedokazuje, pretože žalovaný nediskriminoval žalobcu, je možné nediskrimináciu dokazovať
prakticky len na základe nepriamych dôkazov.

8. Súd prvej inštancie poukázal na § 8 ods. 1 Antidiskriminačného zákona, v ktorých sú uvedené
podmienky, za ktorých nejde o diskrimináciu, pričom tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne.
Prvou podmienkou rozdielneho zaobchádzania je povaha pracovných a iných činností vykonávaných
v zamestnaní alebo aspoň povaha okolností, ktoré sprevádzajú tieto činnosti. Mal za to, že aj keď
povaha pracovných činností a iných činností, ktorú žalobca vykonával na pozícii radarový riadiaci letovej
prevádzky v Poprade, je rovnaká akú by vykonával iný radarový riadiaci letovej prevádzky na inom letisku
na Slovensku, pretože v prvom rade ide o zabránenie zrážkam lietadiel a udržiavanie usporiadaného
toku letovej prevádzky, nemožno hovoriť o rovnakej povahe okolností, ktoré sprevádzajú tieto činnosti
a to práve z dôvodu, že každé letisko má iné zloženie riadených letov, iný dráhový systém, iné riziko
vzniku udalostí, iné technické vybavenie, uplatňujú sa iné pracovné postupy, iné koordinačné dohody,
iný výcvikový plán, či iná zmennosť práce, čo je zohľadnené v rozdielnom odmeňovaní a v zaradení do
iného stupňa psychickej pracovnej záťaže radarových riadiacich letovej prevádzky. Považoval preto za
zrejmé, že riadiaci letovej prevádzky v Bratislave, v Košiciach a v Poprade poskytujú službu riadiaceho
letovej prevádzky iným spôsobom, v inom prostredí, v rozličnej intenzite a komplexnosti činností;
práca riadiaceho letovej prevádzky na letisku v Bratislave a v Košiciach je náročnejšia, zložitejšia,
komplexnejšia; riziko vzniku udalostí je vyššie a tiež je vyššia namáhavosť ako aj režim práce. Uvedené
rozdiely okrem iného potvrdili aj vypočutí svedkovia. Za neopomenuteľné považoval to, že žalobca mal
výcvik na výkon práce len pre letisko Poprad, čo dokazuje i preukaz spôsobilosti vystavený pre stanovište
LZTT (medzinárodný kód pre letisko Poprad Tatry), pracovisko TWR a preto nemohol vykonávať prácu
na inom letisku bez patričného výcviku. Bol názoru, že uvedené dokazuje, že požiadavky na vzdelanie (aj



keď v podobe požadovaného výcviku) sa vyžadujú pre každé letisko rozdielne, vzhľadom k podmienkam
prevádzky na konkrétnom letisku, čo je nepochybne okolnosťou majúcou za následok nerovnaké
zaobchádzanie so zamestnancami na pozícii riadiaci letovej prevádzky, pod ktorým však nemožno mať
na mysli diskrimináciu.

9. Súd prvej inštancie tiež skonštatoval, že zaradenie riadiacich letovej prevádzky v Poprade (a teda i
žalobcu) do 2. kategórie psychickej pracovnej záťaže a rizikovosti práce oproti pôvodnému zaradeniu
do 3. kategórie z dôvodu, že sa zmenila legislatíva umožňujúca žalovanému pristúpiť k návrhu na
zmenu zaradenia týchto zamestnancov do nižšej kategórie psychickej pracovnej záťaže a rizikovosti
prác, nie je sama o sebe diskriminačným konaním žalovaného voči žalobcovi, ktorý len realizuje svoje
práva vyplývajúce mu zo zmenenej legislatívy. Takéto konanie žalovanému nemožno pričítať na ťarchu
s odôvodnením, že ide o diskrimináciu radarového riadiaceho letovej prevádzky v Poprade, aj vzhľadom
ku skutočnosti, že žalobca nebol jediným zamestnancom, ktorý bol po legislatívnej zmene zaradený do
nižšej kategórie psychickej pracovnej záťaže a to nielen v rámci letiska Poprad, ale aj na iných menších
letiskách na Slovensku. Inter alia, v konaní nevyšlo najavo, že by žalovaný nepostupoval v súlade
s príslušnými rozhodnutiami úradu verejného zdravotníctva, ktorý je na návrh žalovaného oprávnený
posúdiť zaradenie do tej-ktorej kategórie psychickej pracovnej záťaže a rizikovosti práce a preto nemal
pochybností o záväznosti takého dokumentu pre zamestnancov žalovaného, lebo aj úrad pri svojej
rozhodovacej činnosti je povinný vziať na zreteľ všetky podmienky výkonu práce daných zamestnancov
a na základe týchto ich zaradiť do príslušnej kategórie psychickej pracovnej záťaže a rizikovosti práce,
berúc do úvahy i záver príslušnej zdravotnej služby TeamPrevent Santé, s.r.o. Na uvedenom závere
by nič nezmenil ani dôkaz v podobe Kompletného dokumentu Hodnotenia psychickej pracovnej záťaže
a kategorizácie prác z hľadiska psychickej záťaže, ktorý žalobca navrhol, aby žalovaný súdu predložil,
nakoľko nie je úlohou súdu posudzovať interné technické postupy, ktoré sa osoba oprávnená vykonávať
zdravotnú službu riadila pri výkone odbornej činnosti.

10. Súd prvej inštancie mal za splnenú aj druhú podmienku, ktorou je odôvodnenie rozdielneho
zaobchádzania a to vzhľadom k povahe okolností, ktoré sprevádzajú výkon práce riadiaceho letovej
prevádzky, vychádzajúc z kolektívnej zmluvy a interných smerníc žalovaného. Ozrejmil, že zdôvodnenie
rozdielneho zaobchádzania nemusí byť priamo uvedené v týchto interných dokumentoch žalovaného,
keď z ich rozdielnosti práve vyplýva odôvodnenie rozdielneho zaobchádzania pre jednotlivé letiská. Mal
za to, že by bolo nanajvýš nespravodlivé, ak by bolo odmeňovanie zamestnancov na pozícii riadiaci
letovej prevádzky rovnaké na všetkých letiskách na Slovensku, ktoré sa všetky svojou štatistikou letov
síce radia podľa európskej legislatívy pod malé letiská do 50.000 pohybov ročne, avšak s rozdielnou
povahou okolností, za ktorých sa práca vykonáva. Inter alia, aj keď sa všetky letiská na Slovensku
radia pod malé letiská do 50.000 pohybov ročne, nie je vylúčené, aby v rámci Slovenska sa ďalej
letiská kategorizovali vzhľadom k počtu a druhu letov, zmennosti a obsadenosti prevádzky, ako i k druhu
dráhového systému, riziku vzniku udalostí, či technického vybavenia a s tým súvisiacich podmienok
odmeňovania či zaradenia do rôznych kategórii psychickej pracovnej záťaže a rizikovosti práce.
11. Upriamil pozornosť aj na to, že žalovaný všetky svoje rozhodnutia týkajúce sa odmeňovania,
pracovného času a ďalších pracovných podmienok konzultoval a odsúhlasoval so zástupcami
zamestnancov štyroch odborových organizácií a preto tvrdenie žalobcu, že žalovaný nezdôvodnil
zamestnancom odlišnosť pracovných podmienok, nemožno považovať za diskriminačné.
12. Súd prvej inštancie napokon poukázal na tretiu podmienku, ktorou je cieľ, resp. určitý oprávnený
záujem, ktorý musí byť legitímny a primeraný a ktorý žalovaný vidí (a súd sa s týmto stotožnil) v
charaktere letovej prevádzky a poklese intenzity letovej prevádzky na letisku v Poprade, z dôvodu
ktorého pristúpil v roku 2004 i k organizačným zmenám a zlúčeniu stanovíšť na letisku v Poprade,
ktoré boli vopred odsúhlasené Leteckým úradom Slovenskej republiky. Nesúhlasil s argumentáciou
žalovaného ohľadom počtu IFR letov odriadeným na letisku v Poprade oproti letiskám v Bratislave, či
v Košiciach, keď i zo štatistiky všetkých letov vyplýva, že letisko v Bratislave (alebo Košiciach) odslúži
mesačne neporovnateľne viac letov ako letisko v Poprade, či už sa zaisťujú rozstupy medzi letmi alebo
sa takéto nezaisťujú. Z uvedeného dôvodu je kladená i väčšia náročnosť na výkon práce riadiaceho
letovej prevádzky v Bratislave a v Košiciach oproti výkonu práce riadiaceho letovej prevádzky v Poprade,
kedy pri takejto náročnosti a namáhavosti považoval za logické, že riadiaci letovej prevádzky v Bratislave
a v Košiciach sú zvýhodnení oproti riadiacim letovej prevádzky v Poprade (prípadne iných letiskách) len
tým, že vykonávajú kvantitatívne väčší obnos práce, za prácu ktorú dostávajú i vyššiu mzdu. Považoval
za nanajvýš nespravodlivé, aby títo zamestnanci dostávali rovnakú výšku mzdy ako riadiaci letovej
prevádzky napríklad na letisku v Poprade. Pokiaľ by boli podmienky práce na uvedených letiskách



porovnateľné, nebol by ani dôvod na rozdielne odmeňovanie; zaradenie zamestnancov do rovnakej
kategórie v kolektívnej zmluve samo o sebe nie je postačujúce pre vyvodenie záveru, že žalobca
vykonával rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty ako riadiaci letovej prevádzky v Bratislave či
Košiciach, keďže ide len o jeden z aspektov naznačujúcich, že toto kritérium by mohlo byť splnené.
13. Súd prvej inštancie ďalej vychádzal z toho, že žalobca v podanej žalobe označil konanie
žalovaného, ktoré opísal značným množstvom situácií, za nepriamu diskrimináciu prameniacu z
kolektívnej zmluvy a interných predpisov (smerníc, ktoré schvaľuje Dopravný úrad Slovenskej republiky)
a teda vnútorných predpisov žalovaného, na základe ktorých mal žalobcu znevýhodňovať v porovnaní
s iným zamestnancom na rovnakej pozícii (na inom letisku) z dôvodu miesta výkonu práce žalobcu a v
tejto súvislosti uviedol, že výnimkou z nepriamej diskriminácie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn,
ktoré zákon nevyžaduje v písomnej forme alebo prax, čo je aj týmto prípadom, sú objektívne odôvodnené
sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu. V praxi
ide najmä o výnimky dané povahou práce, ktorej rozdielnosť uviedol vyššie a ktoré zakladajú nerovnaké,
ale zo zákona umožnené zaobchádzanie so zamestnancami na rovnakej pracovnej pozícii u rovnakého
zamestnávateľa. Akcentoval, že za diskrimináciu preto nemožno považovať také obmedzenia, ktoré
vyplývajú z predpokladov a požiadaviek na výkon konkrétnej práce, ak ich splnenie predstavuje
rozhodujúcu podmienku pre výkon takejto práce (riadiaci letovej prevádzky v Poprade, ktorí získali
oprávnenie na výkon práce len pre stanovište v Poprade).
14. Ozrejmil, že nie všetky situácie, v rámci ktorých dochádza k odlišnému zaobchádzaniu s konkrétnymi
osobami, aj keď k nemu dochádza v rámci ich pracovnoprávnych vzťahoch, je možné charakterizovať
ako diskriminačné a protiprávne, pretože všetci si nemôžu byť rovní vo všetkom. Dodal, že nemožno
trvať na uplatnení rovnosti zaobchádzania vždy a všade, rovnosť nemožno chápať absolútne, nakoľko
rovnosť je kategóriou relatívnou, pripúšťajúcou určitú mieru nerovnosti. Ku spochybneniu podstaty
rovnosti dochádza vtedy, ak je s porušením rovnosti spojené i porušenie iného základného práva, čo
v konaní preukázané nebolo a aj keď sa slovo diskriminácia v značnej miere používa ako synonymum
akéhokoľvek rozlišovania a často vyjadruje akýkoľvek pocit krivdy v dôsledku nespravodlivosti, nie
je diskrimináciou, pokiaľ z dôvodu povahy určitých činností v rámci povolania predstavuje táto
charakteristika skutočnú a určujúcu požiadavku na povolanie pod podmienkou, že cieľ je zákonný a
požiadavka primeraná, čo v konaní vyšlo jednoznačne najavo.
15. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie konanie žalovaného, ktoré popisuje žalobca ako
diskriminačné vyhodnotil za nespôsobilé privodiť zamýšľaný vecný cieľ či právny účinok sledovaný
Zákonníkom práce a Antidiskriminačným zákonom, pričom závery ku ktorým dospel, nemal prelomené
ani dôkazmi v podobe čestných prehlásení K. D.Č. O. D. T. (zabezpečené žalobcom), ktorí pociťovali
konanie žalovaného ako diskriminačné bez náležitého zdôvodnenia (iba s poukazom na organizačné
zmeny v podniku). Súd prvej inštancie bol preto názoru, že nemožno prijať záver, že by akékoľvek
konanie žalovaného vo vzťahu k žalobcovi prekračovalo dovolený rámec ako Antidiskriminačného
zákona a/alebo Zákonníka práce, i keď mohlo byť také konanie žalovaného, subjektívne vnímané
žalobcom ako negatívne.
16. Súd prvej inštancie nepovažoval subjektívny názor žalobcu na diskrimináciu jeho osoby za dôvod
na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminácii; dôvodil, že pracovná diskriminácia
predstavuje správanie sa k ľuďom nevhodným spôsobom na základe ich charakteristík, ktoré nesúvisia
s ich odbornou spôsobilosťou a požiadavkami daného zamestnania, pričom o diskrimináciu ide vtedy,
ak dochádza k rozdielnemu zaobchádzaniu s jednotlivcami, ktorí sa nachádzajú v obdobných situáciách
bez objektívneho a rozumného zdôvodnenia. V zmysle uvedeného súd prvej inštancie mal za to, že
objektívnym a rozumným zdôvodnením nižšieho mzdového ohodnotenia žalobcu oproti zamestnancom
na rovnakej pozícii v Bratislave a v Košiciach je sledovanie oprávneného záujmu zakotveného v
kolektívnej zmluve. Kolektívna zmluva je výsledkom kolektívneho vyjednávania. Upravuje vzťahy
medzi zamestnávateľom a zamestnancami. Táto kolektívna zmluva v praxi predstavuje kompromis
medzi záujmami a strategickými zámermi zamestnávateľa a zamestnancov, pričom sociálne výhody,
pracovné podmienky a podmienky zamestnávania vyjednané v kolektívnej zmluve platia pre všetkých
zamestnancov zamestnávateľa, nielen pre členov odborov. Vychádzal preto z platnej a účinnej
kolektívnej zmluvy záväznej pre všetkých zamestnancov, ktorej platnosť a účinnosť nebola v konaní
spochybnená, žalobca iba uviedol, že túto zmeniť nemohol aj keď takúto snahu mal, pričom z
vykonaného dokazovania mal za jednoznačne preukázané, že kolektívna zmluva poskytla dostatočný
dôkaz o záväznosti daného dokumentu pre primárne posúdenie, že k diskriminácii žalobcu dôjsť
nemohlo.
17. Súd prvej inštancie vzal na zreteľ aj skutočnosť, že žalobca pracoval na letisku, ktoré svojim
vybavením, frekvenciou letov a namáhavosťou nemožno považovať vo výkone práce za prácu rovnakú



alebo prácu rovnakej hodnoty ako na letiskách v Bratislave a v Košiciach. Opätovne poukázal aj na
skutočnosť, že žalobca nemal preukaz spôsobilosti na vykonávanie práce riadiaci letovej prevádzky pre
letisko v Bratislave alebo pre letisko v Košiciach, v dôsledku čoho nemohlo ísť o akúkoľvek diskrimináciu
pri odmeňovaní zo strany žalovaného, pretože rovnaká práca alebo práca rovnakej hodnoty je taká,
kde pri všetkých aspektoch, akými sú povaha práce, požiadavky na vzdelanie, pracovné podmienky a
technické vybavenie, sa možno domnievať, že sa nachádzajú v porovnateľnej situácii.
18. Zdôraznil, že už len frekvencia letov pri porovnaní medzi letiskom v Bratislave a letiskom v Poprade
je neporovnateľná pri výkone práce riadiaceho letovej prevádzky (na letisku v Poprade je zo štatistiky
zrejmé, že riadiaci letovej prevádzky obslúži síce viac VFR letov, avšak medzi týmito nezaisťuje rozstupy,
ako na letisku v Bratislave, kde sa zaisťujú rozstupy medzi akýmikoľvek letmi), keď súčasne platí, že čím
vyššia je kapacita vzdušného priestoru (letisko v Bratislave), tým je väčšia záťaž kladená na riadiaceho
letovej prevádzky, nielen čo sa týka komplexných vedomostí, ale hlavne čo sa týka výkonnosti riadiaceho
letovej prevádzky a zodpovednosti.
19. Z uvedených dôvodov preto nepovažoval za obchádzanie zákona, ak zamestnávateľ upraví aj dĺžku
týždenného pracovného času a odlišne určí zaradenie do rozličného mzdového tarifného stupňa a s
tým súvisiaci i nárok na odlišnú odmenu. Na základe všetkých zhora uvedených argumentov, súd prvej
inštancie dospel k záveru, že zo strany žalovaného nedošlo k porušenie zákazu diskriminácie voči
žalobcovi.
20. Návrhy žalobcu, aby uložil žalovanému predložiť ďalej i nasledujúce dôkazy: Rozdeľovník služieb
na stanovištiach letiskovej a približovacej služby v Bratislave, Košiciach a Poprade za obdobie
september 2015, Zoznam z dochádzkového systému pre stanovište letiskovej a približovacej služby
v Bratislave, Košiciach a Poprade za obdobie september 2015, Kompletný dokument Hodnotenia
psychickej pracovnej záťaže a kategorizácie prác z hľadiska psychickej záťaže a Správu o posudzovaní
rizika a komplexnosti vypracovanú odborom bezpečnosti letovej prevádzky žalovaného podľa metodiky
a záväzných pokynov Európskej agentúry pre bezpečnosť letectva súd prvej inštancie zamietol,
nakoľko bol názoru, že ďalšie takéto vykonávanie dôkazov, nie je pre tento súdny spor relevantné,
vzhľadom ku skutočnosti, že tieto dôkazy by neprejudikovali záver o (ne)diskriminácii žalobcu o ktorý
v tomto spore prioritne ide. Tieto dôkazy považoval pre meritum veci za nadbytočné, ich vykonanie
za nehospodárne, nepovažoval ich za právne významné a pre rozhodnutie súdu za nevyhnutné. Bol
názoru, že nevykonanie týchto dôkazov neviedlo a ani nemôže viesť k pripusteniu možnosti o neúplnom
zistení skutkového stavu veci a v konečnom dôsledku ani k vecne nesprávnemu rozhodnutiu.
21. Okrajom poznamenal, že Antidiskriminačný zákon uvádza len demonštratívne prostriedky ochrany
voči diskriminácii, pričom pripúšťa i právo na náhradu škody alebo právo na inú náhradu podľa
osobitných predpisov akým je napríklad Zákonník práce. Žalobca sa domáhal náhrady rozdielu mzdy
a iných mzdových nárokov (napr. prémií), čo možno objektivizovať ako škodu v podobe ušlého zisku
žalobcu, ktorého náhradu si tento uplatnil vo výške 79.268 eur. Právo na náhradu škody však podľa
Občianskeho zákonníka podlieha premlčaniu v subjektívnej dvojročnej dobe, ktorá začne plynúť odo
dňa, kedy sa poškodený dozvedel o tom, že mu bola spôsobená škoda a kto za ňu zodpovedá, v
objektívnej trojročnej dobe, ktorá začne plynúť odo dňa, kedy ku škode došlo a v premlčacej dobe
desiatich rokov, ak ku vzniku škody došlo úmyselným konaním škodcu. Subjektívna premlčacia doba
plynie v rámci objektívnej, t.j. po uplynutí objektívnej premlčacej doby je už irelevantné, kedy sa
poškodený dozvie o tom, kto mu škodu spôsobil. Inak povedané, premlčanie nastane uplynutím tej
premlčacej doby, ktorá nastane skôr. Žalobca uviedol, že diskriminačné konanie žalovaného malo začať
niekedy v roku 2004 po organizačných zmenách u žalovaného ako zamestnávateľa. A teda aj keby
súd pripustil (skutočnosti ktorej odporuje vykonané dokazovanie a samotný výrok tohto rozsudku), že
žalovaný postupoval voči žalobcovi diskriminačne a následne že ku vzniku škody došlo úmyselným
konaním žalovaného (vo väzbe na obsah kolektívnej zmluvy najmä v otázke rozdielneho odmeňovania
na pozícii riadiaci letovej prevádzky, čo dokazovaním nevyšlo najavo), bol by nárok žalobcu na zaplatenie
požadovanej sumy premlčaný (diskriminačné konanie malo nastať po organizačnej zmene a to v roku
2004 a žaloba bola podaná v januári roku 2016) aj keď žalobca požaduje zaplatenie predmetnej sumy
za obdobie rokov 2013-2015 a to bez ohľadu na to, či by došlo k porušeniu právnej povinnosti zo
strany žalovaného alebo nie a bez ohľadu na to, že priznanie odmien nie je právne nárokovateľné a
ich nevyplatenie samo osebe nemožno považovať za škodu spôsobenú žalobcom. Preto ak žalobca
poukazoval na diskriminačné konanie žalovaného, ktoré nebolo v konaní preukázané, z dôvodu ktorého
mala žalobcovi vzniknúť škoda v podobe ušlého zisku ako rozdielu vo výške mzdy a iných mzdových
nárokov riadiaceho letovej prevádzky v Bratislave oproti žalobcovi, a teda poukazuje týmto na vzťah
príčiny a následku, tieto tvrdenia žalobcu sú čisto hypotetické a z pohľadu ním uplatneného nároku pred
súdom nespôsobilé privodiť pre žalobcu priaznivý výsledok sporu.



22. Na uvedenom základe žalobu voči žalobcovi za použitia Čl. 1, § 13 ods. 1 a ods. 6 a § 119 ods.
2 veta prvá, § 119a Zákonníka práce, § 1 ods. 2 a § 8 ods. 1 zákona č. 2/1991 Zb., § 1, § 2 ods. 1,
§ 2a ods. 1, ods. 2 a ods. 3, § 3 ods. 1, § 6 ods. 1 a ods. 2 písm. b), § 8 ods. 1, § 9 ods. 1, ods. 2 a
ods. 4 a § 11 ods. 1 a ods. 2 Antidiskriminačného zákona zamietol. O nároku na náhradu trov konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že
mal vo veci úspech v celom rozsahu.

23. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť.
Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.)
možno konštatovať, že v ňom namietal svojvoľnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku s tým,
že súd prvej inštancie svojvoľne a nedovoleným spôsobom podáva za žalovaného odôvodnenie menej
priaznivého zaobchádzania, ktoré žalovaný v konaní neuplatnil, namietal rozpor s platnou judikatúrou,
rozpor s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, nedostatočné odôvodnenie a porušenie jeho práva na spravodlivý
proces. Zdôraznil, že v prvoinštančnom konaní sa odvolával na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora
vo veci C-427/11 Kenny, Quinn; súd prvej inštancie však uvedenú judikatúru pri rozhodovaní neuplatnil,
dokonca postupoval v rozpore s predmetným rozhodnutím, v zmysle ktorého pri posudzovaní nepriamej
diskriminácie v odmeňovaní prináleží zamestnávateľovi, aby poskytol objektívne odôvodnenie týkajúce
sa zisteného rozdielu medzi zamestnancami, ktorí sa považujú za diskriminovaných a referenčnými
osobami; odôvodnenie zamestnávateľa týkajúce sa rozdielu v odmeňovaní sa musí vzťahovať na
referenčné osoby; súd pri konštatovaní rozdielu zohľadní referenčné osoby z dôvodu, že ich situácia je
vyjadrená spoľahlivými štatistickými údajmi zohľadňujúcimi dostatočný počet osôb, nevyjadrujú náhodné
alebo prechodné javy a javia sa ako všeobecne významné.

24. Vytýkal súdu prvej inštancie, že pochybil pri vyhodnocovaní dôkazného bremena; domnieval sa,
že v antidiskriminačných sporoch nemá podľa platnej judikatúry žalobca povinnosť bez pochybností
preukázať, že z dôvodov uvedených v žalobe bol diskriminovaný; mal za to, že je postačujúce, ak
na základe v žalobe uvedených dôvodov, ako aj k žalobe priložených dôkazov, je možné dôvodne
usudzovať, že žalobca bol znevýhodnený; v tomto prípade sa jedná o znevýhodnenie žalobcu ako
radarového riadiaceho letovej prevádzky pracujúceho pre žalovaného v Poprade, v porovnaní s
porovnateľnými radarovými riadiacimi letovej prevádzky pracujúcimi v Košiciach alebo v Bratislave;
argumentoval, že vzhľadom na to, že túto zákonnú podmienku riadne splnil, došlo k presunu dôkazného
bremena na žalovaného, a preto bol žalovaný povinný preukázať, že k nepriamej diskriminácii žalobcu
nedošlo. Zdôraznil, že súd prvej inštancie v tomto spore nesprávne uplatnil argument negatívnej
dôkaznej teórie v súvislosti s presunom dôkazného bremena na žalovaného; rozsudok súdu prvej
inštancie preto považoval za nepreskúmateľný.

25. Bol názoru, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, spočívajúcu v tom, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní zameral iba na posúdenie rozdielu
v odmeňovaní, pričom riešil a posudzoval výlučne rozdiel v odmeňovaní, ktorý posudzoval v zmysle
výkladu definície rovnaká práca (§ 119a Zákonníka práce), ktorá sa viaže iba k právu na rovnakú mzdu za
rovnakú prácu a súvisí s odmeňovaním, pričom hmotnoprávnym základom práva na prístup k rovnakým
pracovným podmienkam iného charakteru je popri čl. 14 a Protokolu 12 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, č.l. 12 Ústavy SR, najmä § 13 ods. 1 Zákonníka práce, § 6 ods. 1,
ods. 2 písm. b) Antidiskriminačného zákona a v súvislosti s prístupom k bezpečnosti a ochrane zdravia
pri práci aj ustanovenie § 11 zákona č. 124/2006 Z.z. Bol názoru, že pri pracovných podmienkach iných
ako odmeňovanie sa vychádza z legálnej definície pojmu porovnateľný zamestnanec upravenej v § 40
ods. 9 Zákonníka práce. Diskriminácia zo strany žalovaného sa premietla nielen do nároku žalobcu na
základnú mzdu ako zamestnanca pracujúceho na pozícii radarový riadiaci letovej prevádzky, ale aj do
jeho nároku na priznávanie prémií počas letnej prevádzky, do iných pracovných podmienok, zahŕňajúcich
prístup k rekondičným pobytom a do stanovenia rozsahu týždenného pracovného času. V tejto súvislosti
uviedol, že súd prvej inštancie posudzoval žalobu, resp. prejednávanú vec predovšetkým ako spor o
zaplatenie 79.268 eur plynúci z nároku na náhrady škody v podobe ušlého zisku, spôsobenú rozdielom
v odmeňovaní, čo je podľa názoru žalobcu nepochopením antidiskriminačnej žaloby. Dodal, že v zmysle
čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 36 Ústavy SR sa práva na ochranu pred diskrimináciou nepremlčujú, a teda
ak rozdiel v odmeňovaní vznikol ako následok diskriminácie zo strany zamestnávateľa, potom je možné
považovať takýto nárok, ktorým sa zamestnanec domáha zaplatenia rozdielu v mzde, za prostriedok
nápravy už existujúcej mzdovej diskriminácie a treba ho považovať za nárok reštitučný v zmysle § 9
ods. 2 Antidiskriminačného zákona.



26. Namietal nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov; argumentoval, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, ktoré dôkazy
boli pre súd prvej inštancie relevantné, z ktorých dôkazov vychádzal, ani to, ako dôkazy hodnotil v
ich vzájomnej súvislosti. Nesúhlasil so záverom, že sa nejedná o rovnakú povahu okolností, ktoré
sprevádzajú výkon pracovných činností na pozícii radarový riadiaci letovej prevádzky v Poprade oproti
povahe okolností, ktoré sprevádzajú výkon pracovných činností v Bratislave alebo Košiciach; domnieval
sa, že z vykonaných dôkazov vyplynul opak, t.j. že povaha okolností je rovnaká; a to s poukazom
na Správu FHA PSSA - Implementácia RNP APCH, poradové číslo štúdie: 10- FHA/PSSA/2014-4,
z ktorej mal za preukázané, že na základe popisu prevádzkového prostredia a hlavne na základe
objemu prevádzky sú letiská v Bratislave, Košiciach, aj Poprade ohodnotené rovnakým stupňom
komplexnosti (C4), vo vzťahu k bezpečnostnému riziku vzniku udalosti v letovej prevádzke; všetci
radaroví riadiaci letovej prevádzky, bez rozdielu regiónu sú povinní dodržiavať rovnaké záväzné postupy
upravené v leteckých predpisoch a príručkách (§ 56 ods. 1 zákona č. 143/1998 Z.z.); vyžadujú sa
rovnaké požiadavky aj na výcvik riadiacich letovej prevádzky pre získanie kvalifikácie a preukazu
spôsobilosti v zmysle nariadenia Komisie (EÚ) č. 2015/340. Dodal, že skutočnosť, že každé stanovište
má svoj výcvikový plán spísaný v samostatnom dokumente, ktorý musí vychádzať z predmetného
nariadenia nemôže odôvodňovať rozdiel v okolnostiach výkonu pracovných činností riadiacich letovej
prevádzky. Bol taktiež názoru, že záver súdu prvej inštancie o tom, že kolektívne vyjednávanie prebiehalo
štandardným spôsobom s cieľom zamestnancov, resp. odborových organizácii zamestnancov vyjednať
čo najlepšie možné podmienky; nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.

27. Vytýkal súdu prvej inštancie, že pri rozhodovaní nevzal do úvahy všetky vykonané dôkazy, najmä
Leteckú Informačnú Príručku (AIP SR); štatistiky o prevádzke na letiskách za roky 2013, 2014, 2015, z
ktorých vyplýva, že prevádzka na jednotlivých letiskách je porovnateľná, vzhľadom na počet radarových
riadiacich letovej prevádzky pracujúcich v pracovných zmenách na letisku v Poprade, Košiciach a
Bratislave; štatistiky počtu odriadených letov za hodinu na jedného riadiaceho letovej prevádzky v
pracovnej zmene, z ktorých je zrejmé, že na jedného riadiaceho letovej prevádzky v Bratislave, Košiciach
aj Poprade v rokoch 2013, 2014 a 2015 pripadol porovnateľný počet letov za hodinu; smernicu
žalovaného - Katalóg pracovných funkcií, podľa ktorej sú pracovná náplň, zodpovednosť, kvalifikačné
požiadavky a odborná spôsobilosť pre všetkých radarových riadiacich letovej prevádzky pracujúcich u
žalovaného rovnaké bez rozdielu regiónu; opis pracovných činností, z ktorého vyplynulo, že žalobca
vykonával aj činnosti nad rámec tých, ktoré sú stanovené pre pracovnú pozíciu radarový riadiaci
letovej prevádzky; preukaz spôsobilosti radarového riadiaceho letovej prevádzky preukazujúci, že všetci
radaroví riadiaci letovej prevádzky na letiskách v Poprade, v Bratislave a v Košiciach bez rozdielu,
musia mať v preukaze spôsobilosti rovnaké kvalifikačné kategórie a doložky, ako aj jazykovú a zdravotnú
spôsobilosť na výkon letiskovej a približovacej služby riadenia.

28. Bol názoru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, pretože opomenul aplikovať
nariadenie Komisie EÚ č. 2015/340, vykonávacie nariadenia Komisie EÚ č. 923/2012 a letecký predpis
L 4444 a L 11; vo vzťahu k právu na ochranu pred diskrimináciou súd prvej inštancie neaplikoval čl. 14
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 12 a čl. 36 Ústavy SR, § 2a ods.
3 ani § 3 ods. 3 Antidiskriminačného zákona. Brojil, že súd prvej inštancie pochybil, keď vychádzal z toho,
že kolektívna zmluva je záväzná s rovnakými právnymi následkami ako zákon, a pritom neposudzoval jej
prípadnú neplatnosť podľa § 4 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb.; domnieval sa, že kolektívna zmluva platná
u žalovaného je jednoznačne v rozpore s Antidiskriminačným zákonom a Ústavou SR, a to v častiach,
ktoré namietal ako diskriminačné.

29. Namietal nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností a
objektívne zistenie skutkového stavu a to: rozdeľovník služieb (t.j. rozvrhnutie pracovného času) na
stanovištiach letiskovej aj približovacej služby v Bratislave, Košiciach a Poprade za obdobie september
2015; záznam z dochádzkového systému pre stanovištia letiskovej aj približovacej služby v Bratislave,
Košiciach a Poprade, za obdobie september 2015; kompletný dokument - Hodnotenie psychickej
pracovnej záťaže a kategorizácie prác z hľadiska psychickej záťaže, vypracované TeamPrevent Santé
s.r.o., pretože práve tieto dôkazy považoval za dôležité objektívne meradlo pre posúdenie práce
radarových riadiacich letovej prevádzky na letiskách v Bratislave, v Košiciach a v Poprade, v zmysle
antidiskriminačnej legislatívy a judikatúry.



30. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť
s tým, že napadnutý rozsudok je riadne odôvodnený a preskúmateľný. Uviedol, že za úplné a
dostačujúce možno považovať také odôvodnenie rozsudku, ktoré dostatočným spôsobom informuje
stranu sporu o skutkových zisteniach a právnych záveroch, na základe ktorých súd meritórne posúdil vec
a rozhodol; pokiaľ teda odôvodnenie obsahuje základné prednesy a návrhy účastníkov konania, výpočet
vyhodnotených dôkazov a skutočnosti, ktoré súd považoval za preukázané, ako aj zrozumiteľný výklad
právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení, spĺňa v plnej miere
požiadavku § 220 Civilného sporového poriadku (obdobne III. ÚS 199/09). Poznamenal, že prevažná
časť argumentácie súdu prvej inštancie sa vzťahuje k odmeňovaniu žalobcu, nakoľko išlo o hlavný
predmet konania, v ktorom sa žalobca domáhal doplatenia mzdového rozdielu vo výške 79.268 eur
z titulu diskriminácie v odmeňovaní; nesúhlasil však s tvrdením žalobcu, že v napadnutom rozsudku
absentuje odôvodnenie vo vzťahu k nerovnakému zaobchádzaniu v iných oblastiach označených
žalobcom v žalobe. Pripomenul ako súd prvej inštancie výslovne ozrejmil, že sa v konaní zaoberal
aj posudzovaním odlišnosti zamestnaneckých výhod, rekondičných pobytov, hodnoteniu psychickej
pracovnej záťaže, či odlišnosťou ustanoveného týždenného pracovného času.

31. Nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
na základe toho, že nevykonal žalobcom navrhované dôkazy; súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku riadne odôvodnil, prečo nepovažoval za potrebné vykonať v prejednávanej veci
ďalšie dôkazy. Poukázal na to, že súd prvej inštancie vzal za základ rozhodnutia skutočnosti, ktoré
vyplynuli z vykonaných dôkazov, a to najmä zo svedeckých výpovedí a listinných dôkazov; všetci
svedkovia potvrdili, že práca radarového riadiaceho letovej prevádzky v Bratislave a v Košiciach je
náročnejšia, ako práca radarového riadiaceho letovej prevádzky v Poprade a opačný záver nevyplynul
ani z listinných dôkazov predložených v rámci prvoinštančného konania.

32. Bol názoru, že napadnutý rozsudok, hoci výslovne neodkazuje na názvy a spisové značky rozhodnutí
európskych súdov, zohľadňuje právny rámec ich judikatúry. Poznamenal, že antidiskriminačná legislatíva
a s ňou súvisiaca judikatúra EÚ rieši v kontexte zamestnania a povolania len diskrimináciu na základe
vybraných diskriminačných dôvodov, t.j. pohlavie, náboženstvo/viera, zdravotné postihnutie, vek a
sexuálna orientácia; európske smernice a súvisiace rozhodnutia Súdneho dvora EÚ tak nedopadajú
na situácie, kde údajná obeť (nepriamej) diskriminácie namieta regionálne rozdiely, resp. rozdielne
zaobchádzanie z dôvodu odlišného miesta výkonu práce. Argumentoval, že súd prvej inštancie
neopomenul vziať do úvahy ani rozsiahlu právnu reguláciu navigačných služieb; avšak dospel k záveru,
že existencia tejto regulácie ešte neznamená, že práca, resp. podmienky (okolnosti) výkonu práce
všetkých radarových riadiacich letovej prevádzky na malých letiskách (pod 50 000 pohybov ročne) v EÚ
sú rovnaké, resp. rovnocenné (porovnateľné).

33. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu rovnocennosti práce žalobcu a radarových riadiacich letovej
prevádzky v Bratislave a v Košiciach uviedol, že sa nestotožňuje s názorom žalobcu o potrebe aplikácie
(vo všetkých oblastiach okrem odmeňovania) definície porovnateľného zamestnanca stanovenej v §
40 ods. 9 Zákonníka práce; mal za to, že táto definícia sa uplatňuje len v špecifických, zákonom
predvídaných prípadoch, a to v súvislosti s pracovným pomerom na určitú dobu (§ 48 ods. 7 Zákonníka
práce), s pracovným pomerom na kratší pracovný čas (§ 49 ods. 5 Zákonníka práce), domáckou prácou
a teleprácou (§ 52 ods. 4 Zákonníka práce) a agentúrnym zamestnávaním (§ 58 ods. 9, ods. 10 a ods.
14 a § 58a ods. 2 písm. f) Zákonníka práce). Akcentoval, že prejednávaná vec sa netýka znevýhodnenia
zamestnanca pracujúceho na neurčitý čas v porovnaní so zamestnancom pracujúcim na určitú dobu,
znevýhodnenia zamestnanca pracujúceho na kratší pracovný čas v porovnaní so zamestnancom
pracujúcim na ustanovený pracovný čas, znevýhodnenia zamestnanca vykonávajúceho domácku
prácu alebo teleprácu v porovnaní so zamestnancom, ktorý nepracuje v takomto špecifickom režime,
ani znevýhodnenia agentúrneho zamestnanca v porovnaní s vlastným „kmeňovým“ zamestnancom
užívateľského zamestnávateľa.

34. Bez ohľadu na spôsob prenášania dôkazného bremena v antidiskriminačných sporoch považoval
v konaní za preukázané, že práca, resp. podmienky výkonu práce žalobcu neboli rovnaké alebo
rovnocenné s prácou, resp. podmienkami výkonu práce radarových riadiacich letovej prevádzky v
Bratislave a v Košiciach; dôvodom rozdielneho zaobchádzania nebolo odlišné miesto výkonu práce, ale
iné objektívne skutočnosti, ktoré nesúviseli s umiestnením pracoviska žalobcu.



35. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že trvá na všetkých dôvodoch uvedených v odvolaní; zopakoval,
že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zle ustálil skutkový stav veci, nakoľko
zo svedeckých výpovedí nevyplývajú skutočnosti uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku;
domnieval sa, že svedkovia sa v prvoinštančnom konaní nevyjadrovali, resp. odmietli posudzovať
náročnosť práce radarových riadiacich letovej prevádzky na dotknutých letiskách. Opätovne podotkol,
že súd prvej inštancie nevzal do úvahy európsku antidiskriminačnú legislatívu a judikatúru; poukázal
na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora C-381/99 vo veci Brunnhofer, v zmysle ktorého sa zákaz
diskriminácie medzi mužmi a ženami vzťahuje nielen na konanie verejných orgánov, ale tiež aj
na všetky dohody, ktoré sú dohodnuté na základe kolektívneho vyjednávania; dodal, že európska
judikatúra rozlišuje medzi odmenou za prácu dohodnutou podľa odpracovaného času, ktorá musí byť
za rovnakú prácu rovnaká a medzi úkolovou mzdou za dosiahnutý výkon, ktorá sa vypočíta podľa
rovnakej sadzby za výkon. Domnieval sa, že je nesprávne tvrdenie žalovaného, že antidiskriminačná
legislatíva a judikatúra EÚ rieši v kontexte zamestnania a povolania len diskrimináciu na základe
diskriminačných dôvodov a nedopadá na situácie, keď údajná obeť nepriamej diskriminácie namieta
regionálne rozdiely; oponoval, že v súlade s antidiskriminačnou legislatívou je spôsobilým chráneným
dôvodom v konaní aj právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred nepriamou diskrimináciou pre
všetkých radarových riadiacich letovej prevádzky pracujúcich pre žalovaného, pri odmeňovaní a iných
pracovných podmienkach, charakterizovaný ako rozdiel podľa regiónu, resp. iného postavenia a to v
zmysle § 2 ods. 1 Antidiskriminačného zákona, § 13 ods. 2 Zákonníka práce, čl. 12 ods. 2 Ústavy SR,
čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v zmysle Protokolu 12
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vo zvyšku argumentoval obsahovo
obdobne ako v podanom odvolaní.

36. Žalovaný v odvolacej duplike nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že zo svedeckých výpovedí nevyplýva,
že práca radarového riadiaceho letovej prevádzky na letisku v Bratislave je náročnejšia ako práca
radarového riadiaceho letovej prevádzky na letisku v Poprade; v tejto súvislosti osobitne poukázal
na svedeckú výpoveď K. D., X. H., S. I., A. N., Q. J. O. K. R., ktorí vypovedali v tom zmysle,
že práca radarového riadiaceho letovej prevádzky v Bratislave je náročnejšia ako práca radarového
riadiaceho letovej prevádzky v Poprade. Dodal, že nikdy nespochybňoval, že existujú aspekty práce
radarových riadiacich letovej prevádzky, ktoré sú na jednotlivých letiskách (Poprad, Bratislava, Košice)
porovnateľné, resp. rovnaké; uvedené však nemôže byť dôkazom o tom, že práca radarových riadiacich
letovej prevádzky na letisku v Poprade a v Bratislave je rovnaká alebo porovnateľná; dôležitým
aspektom v posudzovaní je totiž rozdielnosť povahy okolností, ktoré sprevádzajú činnosti, ktoré sú na
jednotlivých stanovištiach rovnaké (t.j. zabránenie zrážkam lietadiel a udržiavanie usporiadaného toku
letovej prevádzky); medzi rozdielne okolnosti patrí napr. rozdielne zloženie riadených letov, iný dráhový
systém, iné riziko vzniku udalostí, iné technické vybavenie, iné pracovné postupy, iné koordinačné
dohody, iný výcvikový plán, iná zmennosť a pod. Namietal proti tvrdeniu žalobcu, že kvalifikačné
predpoklady radarových riadiacich letovej prevádzky sú na jednotlivých stanovištiach rovnaké; bol
názoru, že uvedené nepreukazuje ani smernica - Katalóg pracovných funkcií, na ktorú sa odvolával
žalobca, nakoľko táto uvádza, že sú v nej definované len základné charakteristiky pracovných funkcií a
rámcové opisy pracovných činností; špecifické podmienky však existujú a tieto sú upravené v osobitných
smerniciach žalovaného platných pre každé jedno letisko samostatne. Skonštatoval, že po získaní
doložky napríklad na letisko Poprad, nemôže radarový riadiaci letovej prevádzky automaticky vykonávať
túto činnosť aj v Bratislave, ale musí absolvovať ďalší (o dosť zložitejší) výcvik zohľadňujúci špecifiká
letiska v Bratislave. Na záver zdôraznil, že má za to, že v prejednávanej veci bolo bez akýchkoľvek
pochybností preukázané, že na jednotlivých stanovištiach vykonáva radarový riadiaci letovej prevádzky
inú prácu, resp. prácu za odlišných podmienok a náročnosti.

37. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa
26.11.2019 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).

38. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie



dôvody; pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov.

39. Odvolací súd zároveň konštatuje, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité
dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti
podanej žaloby ako aj opodstatnenosť tvrdení žalovaného z hľadiska skutočností, ktoré uvádzal na
svoju obranu; zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 C.s.p. dospel k
správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správne právne závery vedúce k zamietnutiu
žaloby a svoje dôvody aj náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, pričom sa dôsledne
vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj
so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a
skutkovo relevantných námietok súvisiacich s predmetom konania.

40. Na ďalšie zdôraznenie správnosti a doplnenie dôvodov napadnutého rozhodnutia, odvolací
súd poznamenáva, že podľa Zákonníka práce (čl. 1) v spojení s Antidiskriminačným zákonom
<http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=26&p=1021647&f=2> (zákon č. 365/2004 Z.z.) platí, že každý
má podľa tohto zákona <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=26&p=1021647&f=2> právo na rovnaké
zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou (§ 9 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z.). Každý sa môže
domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom
chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Žalovaný
je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu
skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania
došlo (§ 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z.).

41. Žalobca sa v konaní domáhal určenia, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania v
pracovnoprávnom vzťahu so žalobcom ako zamestnancom vykonávajúcim prácu radarového riadiaceho
letovej prevádzky, ktorý poskytuje pre žalovaného približovaciu a letiskovú službu riadenia na letisku
Poprad v porovnaní s porovnateľnými radarovými riadiacimi letovej prevádzky, ktorí poskytujú pre
žalovaného približovaciu a letiskovú službu riadenia na letisku v Bratislave a na letisku v Košiciach a
zaplatenia 79.268 eur s tým, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania radarových riadiacich
letovej prevádzky na letisku Poprad malo dôjsť pri ich odmeňovaní, pri stanovení týždenného
pracovného času, pri poskytovaní rekondičných pobytov a obsadení pracovných funkcií. Ako chránený
dôvod označil tzv. „iné postavenie“ - nerovnaké zaobchádzanie podľa „regiónu“. Za referenčnú skupinu
označil radarových riadiacich letovej prevádzky v Bratislave a v Košiciach.

42. Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd uvádza, že k diskriminácii (nerovnakému
zaobchádzaniu) dochádza vtedy, ak sa s osobou zaobchádza nepriaznivo v porovnaní so spôsobom,
akým sa zaobchádzalo alebo by sa zaobchádzalo s ostatnými, ktorí sú v podobnej situácii a jediným a
výlučným dôvodom nepriaznivého zaobchádzania je, že konkrétna charakteristika, ktorej sú tieto osoby
nositeľom, spadá do „chránených dôvodov“. Nepriaznivé zaobchádzanie bude teda pri konštatovaní
diskriminácie relevantné, ak zaobchádzanie je nepriaznivé v porovnaní s niekým v podobnej situácii.
Z tohto dôvodu je potrebný „komparátor“, t.j. osoba alebo skupina osôb, ktorá je vo vecne podobnej
situácii, pričom jediný rozdiel medzi oboma osobami je „chránený dôvod“. Na žalobcovi spočíva dôkazné
bremeno aby preukázal, že existujú osoby alebo skupiny osôb v podobnej situácii, ktorým sa dostáva
priaznivejšieho zaobchádzania a že jediný rozdiel medzi nimi je „chránený dôvod“. Žalovaný je následne
povinný preukázať, že k porušeniu zásady rovnosti nedošlo preto, lebo v skutočnosti sa nejedná o osoby
v podobnej situácii alebo preto, že zistený rozdiel v prístupe je odôvodnený objektívnymi faktormi, ktoré
vôbec nesúvisia s diskrimináciou na základe žalobcom označeného „chráneného dôvodu“.

43. Predovšetkým sa žiada poznamenať, že okrem v zákone výslovne uvedených zakázaných
diskriminačných dôvodov (rasa, pohlavie, náboženstvo, viera a pod.) zákazom diskriminácie sú
postihované aj iné právne situácie, ktoré možno zahrnúť pod kategóriu „iné zmýšľanie“ alebo „iné
postavenie“. Ústavný súd SR vykladá pojmy „iné zmýšľanie“ a „iné postavenie“ tak, že sa musia viazať
na jedinečnosť človeka ako ľudskej bytosti. Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 8/2014
konštatoval, že bez ohľadu na relatívne široký výklad diferenciačných kritérií, na ktoré sa viaže zákaz
diskriminácie, aj \"iné zmýšľanie\" či \"iné postavenie\" musí byť za každých okolností späté s ľudskou
jedinečnosťou, čo znamená, že musia byť vopred dané také vlastnosti, ktoré sú imanentne dané človeku
ako ľudskej bytosti a ktoré ho odlišujú od iných ľudí. To však neznamená, že ochrana poskytovaná týmto



ustanovením sa obmedzuje na odlišné zaobchádzanie založené na vlastnostiach, ktoré sú osobné v
tom zmysle, že by boli vrodené alebo nemenné, môže ísť aj o dôvody spočívajúce na osobných voľbách
odrážajúcich osobnostné rysy (PL. ÚS 1/2012 a tam citovaná judikatúra ESĽP rozsudok z 13.7.2010,
sťažnosť č. 7205/07 vo veci Clift proti Spojenému kráľovstvu, bod 59, a rozsudok zo 4.5.2010, sťažnosť
č. 21990/08 vo veci Peterka proti Českej republike). Ústavný súd SR zároveň zdôraznil, že ústavou
predpokladané odlišné kritérium, ktoré sa vzťahuje aj na kritérium \"iného postavenia\", musí byť vždy
aspoň latentne známe vopred a musí byť jednou z príčin alebo dôvodov nerovnakého zaobchádzania.
Zákaz diskriminácie má v sebe už z povahy veci zakomponovaný určitý aspekt porovnávania a v
najvšeobecnejšej rovine ho možno vymedziť ako zákaz neospravedlniteľného rozličného zaobchádzania
na základe určitého kritéria, ktoré nesmie byť na ujmu. Ak by absentoval diskriminačný dôvod, nemožno
hovoriť o porušení zákazu diskriminácie (čo však nemusí vylučovať porušenie iných základných práv
a slobôd). Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu tak jednoznačne vyplýva reštriktívny výklad pojmu
„iné postavenie“. Súd prvej inštancie však vo veci zaujal extenzívny výklad pojmu „iné postavenie“
a za „chránený dôvod“ uznal žalobcom označený „región“ ako dôvod nerovnakého zaobchádzania,
napriek tomu, že ním označený dôvod nie je spojený s ľudskou jedinečnosťou, či osobitnými ľudskými
charakteristikami. Pri voľbe extenzívneho výkladu tohto pojmu je potom treba vziať zreteľ na to, že sa má
chápať ako dôvod toho istého druhu alebo tej istej povahy, ktorý je príčinou odlišného zaobchádzania.

44. V nadväznosti na uvedené právne východiská, pri rešpektovaní súdom prvej inštancie zvoleného
extenzívneho výkladu pojmu „iné postavenie“ odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie postupoval
správne, ak z hľadiska posúdenia diskriminácie pri odmeňovaní - poskytovaní mzdy, ktorou sa rozumie
nielen základná mzda ale aj iné peňažné plnenia poskytované zamestnávateľom zamestnancovi
za prácu, vychádzal z obsahu § 119a Zákonníka práce, podľa ktorého za rovnakú prácu alebo
prácu rovnakej hodnoty sa považuje práca rovnakej alebo porovnateľnej zložitosti, zodpovednosti a
namáhavosti, ktorá je vykonávaná v rovnakých alebo porovnateľných pracovných podmienkach a
pri dosahovaní rovnakej alebo porovnateľnej výkonnosti a výsledkov práce v pracovnom pomere u
toho istého zamestnávateľa, pričom k objektívnym kritériám a požiadavkám, ktoré sú kladené na
zamestnanca pri vykonávanej práci, pracovnom postupe alebo pracovnej činnosti patria odborné
znalosti a vyžadované schopnosti vyplývajúce zo zložitosti práce, vynakladanej záťaže (námahy) ako
fyzickej, tak aj duševnej, zodpovednosti a tiež pracovných podmienok. Pri posudzovaní namietaného
diskriminačného konania tiež správne vychádzal aj z obsahu § 2a ods. 1, ods. 2, ods. 2 a § 8 ods. 1
Antidiskriminačného zákona.

45. Súd prvej inštancie sa dôsledne zaoberal pre vec podstatnými okolnosťami a to posúdením, či
v prípade žalobcu pracujúceho na stanovišti v Poprade a ostatných zamestnancov pracujúcich na
stanovišti v Bratislave a Košiciach sa jednalo o rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty a dospel k
správnemu záveru, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, pričom poukazuje na výsledky
vykonaného dokazovania, z ktorých jednoznačne vyplýva, že aj keď povaha pracovných činností a iných
činností (z hľadiska pracovného zaradenia a všeobecnej charakteristiky práce), ktorú žalobca vykonával
na pozícii radarový riadiaci letovej prevádzky v Poprade je rovnaká, akú by vykonával iný radarový
riadiaci letovej prevádzky na inom letisku na Slovensku, pretože v prvom rade ide o zabránenie zrážkam
lietadiel a udržiavanie usporiadaného toku letovej prevádzky, nemožno hovoriť o rovnakej povahe
okolností, ktoré sprevádzajú tieto činnosti a to práve z dôvodu, že každé letisko má iné zloženie riadených
letov, iný dráhový systém, iné riziko vzniku udalostí, iné technické vybavenie, uplatňujú sa iné pracovné
postupy, iné koordinačné dohody, iný výcvikový plán rôznej zložitosti, má inú zmennosť práce, stupeň
pracovnej záťaže; riadiaci letovej prevádzky v Bratislave, v Košiciach a v Poprade teda poskytujú službu
riadiaceho letovej prevádzky iným spôsobom, v inom prostredí, v rozličnej intenzite a komplexnosti
činností, pričom práve uvedená rozdielnosť vykonávanej práce, je zohľadnená v rozdielnom odmeňovaní
a v zaradení do iného stupňa psychickej pracovnej záťaže radarových riadiacich letovej prevádzky.
Z vykonaného dokazovania tak vyplýva, že rozdiely v odmeňovaní a iných žalobcom namietaných
oblastiach preto spočívajú v reálne vykonávanej práci, ktorá je vykonávaná za odlišných pracovných
podmienok a dôvod nerovnakého zaobchádzania vôbec nesúvisí so žalobcom označeným „chráneným
dôvodom“, ktorým je región.

46. Na uvedených záveroch nič nemení ani skutočnosť, že existujú aspekty práce radarových riadiacich
letovej prevádzky, na ktoré poukazoval žalobca a ktoré sú na jednotlivých letiskách (Bratislava, Košice,
Poprad) porovnateľné alebo rovnaké. Bez právnej relevancie je tak poukaz žalobcu na všeobecné
charakteristiky vykonávanej práce, všeobecný popis pracovných činností, všeobecné kvalifikačné



predpoklady potrebné na výkon práce upravené Nariadením Komisie (EÚ) č. 2014/340, či poukaz
žalobcu na rovnaké záväzné postupy upravené v leteckých predpisoch a príručkách a pod. Vo vzťahu
k Nariadeniu Komisie (EU) č. 2015/340, odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že „doložka na
stanovište“, predstavuje oprávnenie zapísané v preukaze spôsobilosti a tvoriace jeho súčasť, ktoré
uvádza miestny identifikačný kód ICAO a sektor, skupinu sektorov alebo pracovné pozície, v rámci
ktorých je držiteľ preukazu odborne spôsobilý vykonávať prácu (čl. 4 bod 30). Žalobca túto podmienku
odbornej spôsobilosti pre Letisko Bratislava a Košice bez ďalšieho nespĺňa. Pokiaľ žalobca ďalej
poukazoval na to, že podľa štatistiky o prevádzke na letiskách za rok 2013 - 2015 bola prevádzka na
letiskách Bratislava, Poprad, Košice porovnateľná na počet radarových riadiacich letovej prevádzky, k
tomuto odvolací súd iba opakuje to, čo uviedol už aj súd prvej inštancie, že z predložených štatistík tiež
celkom jasne vyplýva, že v Bratislave a v Košiciach je oproti Popradu neporovnateľne vyššia frekvencia
IFR letov, pri ktorých sa zaisťujú rozstupy. Súčasne, na rozdiel od Popradu sa zaisťujú rozstupy
lietadiel medzi akýmikoľvek letmi, teda aj letmi VFR. Ide tak o inú štruktúru letov pripadajúcich na
jedného riadiaceho letovej prevádzky, pri ktorých je potrebné postupovať podľa náročnejších pracovných
postupov a kde radarový riadiaci letovej prevádzky zodpovedá nielen za zrážku lietadiel ale aj za zníženie
predpísaných rozstupov.

47. Na uvedenom základe odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že činnosti,
ktoré sú reálne vykonávané na stanovišti v Bratislave, v Košiciach a v Poprade v skutočnosti nie sú
porovnateľné; zároveň z vykonaného dokazovania vyplýva, že rozdiel v odmeňovaní ako aj ostatných
žalobcom namietaných pracovných podmienkach, vôbec nesúvisí s diskrimináciou na základe žalobcom
označeného dôvodu - regiónu. Ak teda absentuje či už diskriminačný dôvod (pohnútka zamestnávateľa,
ktorá bola dôvodom odlišného prístupu) alebo absentuje relevantný „komparátor“, nemožno hovoriť o
porušení zákazu diskriminácie.

48. Odvolací súd zároveň pripomína, že základné princípy antidiskriminačného práva nespočívajú iba v
tom, že s osobami alebo skupinami osôb v rovnakej situácii sa zaobchádza rozdielne iba pre ich určité
„chránené“ charakteristiky ale tiež v tom, že s osobami alebo skupinami ľudí v rôznych situáciách sa
zaobchádza rovnako; diskrimináciou je preto aj uplatňovanie toho istého pravidla v rôznych situáciách.
Rozdiely vo vykonávanej práci preto nemôžu zakladať právo na rovnakú mzdu.

49. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že súd prvej mal pri posudzovaní iných pracovných podmienok
aplikovať § 40 ods. 9 Zákonníka práce, ktorý obsahuje legálnu definíciu „porovnateľného zamestnanca“
odvolací súd uvádza, že účelom legálnej definície je jej aplikácia tam, kde to zákon výslovne
predpokladá; uvedenú požiadavku vyjadruje slovné spojenie „na účely tohto zákona“. Ako správne
podotkol aj žalovaný vo svojom vyjadrení, legálna definícia „porovnateľného zamestnanca“ v zmysle §
40 ods. 9 Zákonníka práce je tak aplikovateľná iba v prípadoch, ak ide o zamestnancov s pracovným
pomerom na dobu určitú (§ 48 ods. 7 Zákonníka práce), pracovným pomerom na kratší pracovný čas
(§ 49 ods. 5 Zákonníka práce), domáckou prácou a teleprácou (§ 52 ods. 4 Zákonníka práce) či prácou
vykonávanou v súvislosti s agentúrnym zamestnávaním (§ 58 ods. 9, ods. 10, ods. 14, § 58a ods. 2
písm. f) Zákonníka práce).

50. Pre úplnosť odvolací súd k otázke rekondičných pobytov uvádza, že súd prvej inštancie jasne v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že zaradenie riadiacich letovej prevádzky v Poprade (a
teda aj žalobcu) do 2. kategórie psychickej záťaže a rizikovosti práce oproti pôvodnému zaradeniu do
3. kategórie z dôvodu zmeny legislatívy umožňujúcej žalovanému podať návrh na zmenu zaradenia
nie je sama-osebe diskriminačným konaním žalovaného voči žalobcovi, ktorý len realizuje svoje právo.
Tu odvolací súd podotýka, že uplatnenie práva vylučuje protiprávnosť a to z toho dôvodu, že rovnaký
stav nemôže byť zároveň stavom právnym i právu sa priečiacim; je preto treba vychádzať zo zásady,
podľa ktorej správanie, ktoré smeruje k zákonom predpokladanému výsledku, je potrebné považovať za
dovolené aj vtedy, ak je jeho (eventuálnym) vedľajším následkom vznik majetkovej, príp. i nemajetkovej
ujmy na strane druhého účastníka právneho vzťahu. Na doplnenie sa žiada uviesť, že povinnosť
zamestnávateľa zabezpečovať rekondičný pobyt v záujme predchádzania vzniku chorôb z povolania
zamestnancovi, ktorý vykonáva vybrané povolania, vyplýva zo zákona č. 124/2006 Z.z.; vybraným
povolaním je povolanie, v ktorom sa vykonáva práca zaradená orgánom štátnej správy na úseku
verejného zdravotníctva do tretej alebo do štvrtej kategórie a rekondičný pobyt splní podmienku účelnosti
z hľadiska prevencie profesionálneho poškodenia zdravia. Rizikovou prácou je práca zaradená do
tretej a štvrtej kategórie; o zaradení práce do tretej a štvrtej kategórie, o zmene alebo vyradení práce



z tretej kategórie a štvrtej kategórie rozhoduje príslušný orgán verejného zdravotníctva na základe
návrhu zamestnávateľa, fyzickej osoby - podnikateľa, ktorý nezamestnáva iné fyzické osoby, alebo z
vlastného podnetu (§ 31 zákona č. 355/2007 Z.z.). Z cit. ustanovení vyplýva, že o zaradení, zmene
alebo vyradení práce z tretej či štvrtej kategórie nerozhoduje zamestnávateľ ale príslušný orgán
verejného zdravotníctva, ktorý je oprávnený konať aj z vlastného podnetu. Nejde teda o svojvoľný výber
zamestnancov zo strany žalovaného ako sa nesprávne domnieva žalobca; nejedná sa o diskrimináciu;
naviac dôvod nezaradenia práce vykonávanej žalobcom do 3. kategórie nie je založené na príslušnosti k
„regiónu“ ale na posúdení náročnosti a namáhavosti vykonávanej práce príslušným orgánom. Odvolací
súd zároveň podotýka, že napriek zaradeniu riadiacich letovej prevádzky na stanovišti Poprad do 2.
kategórie prác, kde zamestnávateľovi nevzniká žiadna povinnosť zabezpečovať rekondičné pobyty, tieto
napriek tomu (nad rámec zákona) zabezpečuje v rozsahu dvoch kalendárnych týždňov jedenkrát za tri
roky.

51. K námietke rozdielneho zaobchádzania pri stanovení týždenného pracovného času či organizácie
práce odvolací považuje za dôležité osobitne zdôrazniť - ako správne uviedol aj súd prvej inštancie - že
k spochybneniu podstaty rovnosti dochádza len vtedy, ak je s porušením rovnosti spojené i porušenie
iného základného práva, ktoré zákon fyzickým osobám priznáva. Ak fyzická osoba právom, ktoré by
malo byť porušené nedisponuje, nemôže dôjsť ani k nerovnakému zaobchádzaniu pri uplatňovaní
tohto „neexistujúceho“ práva. Určovať rozvrhnutie pracovného času v zákonom stanovených limitoch
je právom zamestnávateľa, nie zamestnanca. Pokiaľ preto žalovaný využijúc svoje právo rozhodol o
rozvrhnutí pracovného času, podľa vlastných potrieb, ktoré sú na každom pracovisku iné, a zákon takýto
postup v závislosti od povahy práce alebo podmienok prevádzky pracoviska a tiež aj len pre určité
organizačné útvary alebo druhy prác, výslovne predpokladá, nie je porušením zákazu diskriminácie, ak
zamestnávateľ aj v dôsledku rozdielnej zmennosti pracovísk, určí týždenný pracovný čas na pracovisku
v Poprade inak ako v Bratislave, či v Košiciach. Na uvedený záver nemá žiaden vplyv skutočnosť, že
žalobca podľa potrieb zamestnávateľa vykonával aj nočnú prácu, či prácu nadčas, pretože výkon takejto
práce je ohodnocovaný osobitne, a to odmenou za prácu nadčas, či za nočnú prácu.

52. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhované dôkazy, odvolací
súd pripomína, že súdna prax je jednotná v názore, že k procesným právam strany sporu nepatrí, aby
bol súdom vykonaný každý ňou navrhnutý dôkaz alebo dôkaz, o ktorom sa procesná strana subjektívne
domnieva, že by mal byť súdom vykonaný. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom
sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Odvolací súd je názoru, že v danej veci súd
prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie rozhodujúcich skutočností a
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo nevykonal žalobcom navrhované dôkazy. Vzhľadom
na správnosť napadnutého rozhodnutia odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie konštatuje, že
vykonanie navrhovaných dôkazov by bolo nadbytočné a z hľadiska zistenia a posúdenia rozhodujúcich
skutočností aj nepotrebné a nehospodárne.

53. Odvolací súd sa napokon nestotožnil ani s námietkou nepreskúmateľnosti či arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. V prípade nepreskúmateľnosti rozsudku ide o takú vlastnosť rozhodnutia
súdu, v ktorej sa navonok prejavuje tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie
veci. Preskúmaním tejto časti odvolacieho argumentu žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne rozviedol rozhodujúci
skutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci,
ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery i adekvátne vysvetlil.
Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací
súd preto v tejto časti argumentácie žalobcu dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvej
inštancie nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a
že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ako celok spĺňa požiadavky
zákonného ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p. týkajúci sa náležitostí odôvodnenia rozsudku. Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka konania (napr. rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5 Cdo 165/2011). Pre úplnosť - v reakcii na námietku žalobcu - odvolací uvádza, že v



konaní súdu prvej inštancie nezistil žiadne tzv. iné vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, či taký nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý by zakladal porušenie práva
žalobcu na spravodlivý proces.

54. A keďže žalobca v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by
preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní
nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; ďalšie odvolacie námietky žalobcu preto
odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

55. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

56. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "58Cpr/1/2016", "guid": "ac433ffb-691c-40c4-9566-c9484b98202f:69795fd0-76d0-438f-bb8a-168eca20f840", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8e64edff-3fcb-436e-a001-6ac8ce674237", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.8.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2014 z 27. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-27", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.8.2014.1"}, {"guid": "ussr:a0e725d6-24cf-43a3-bf87-d6c5f265a4de", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/09 z 7. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-07", "citacie_n": 130, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a0e725d6-24cf-43a3-bf87-d6c5f265a4de"}, {"guid": "ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 52/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 1125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:0fde768e-a418-492c-908c-23016439e4eb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.6.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 6/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 6/2021 z 19. 1. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-01-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.6.2021.1"}]}