{"guid": "f3928cdc-43fd-4c9b-8cba-2250b066c79a:51b03b41-1e31-401b-b5b8-15211bf1fa70", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1113206421.2", "spisova_znacka": "8Co/7/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/7/2019 z 20. 5. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 20. mája 2019, sp. zn. 8Co/7/2019, ECLI:SK:KSBA:2019:1113206421.2", "identifikacne_cislo": "1113206421", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Ján Škvarka", "sudca_id": 404, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jan-skvarka-404", "datum_vydania": "2019-05-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/566/#paragraf-99.odsek-3", "nazov": "§ 99 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/566/#paragraf-99.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/566-2001/paragraf-99"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/566/#paragraf-99.odsek-8", "nazov": "§ 99 ods. 8 zákona č. 566/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/566/#paragraf-99.odsek-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/566-2001/paragraf-99"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/566#paragraf-99"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/51b03b41-1e31-401b-b5b8-15211bf1fa70", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1113206421.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1113206421.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1113206421.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/7/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113206421
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1113206421.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu
JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: Centrálny depozitár cenných papierov
SR, a.s., so sídlom Ul. 29. augusta 1/A, Bratislava, IČO: 31 338 976, proti žalovanému: P.. N. Š., H.. XX.
XX. XXXX, R. S. Y. X, C., o zaplatenie 310,22 eura, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava V, zo dňa 11. septembra 2018, č.k. 50C/718/2015-92, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie  p o t v r d z u j e .
Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.  Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi peňažnú sumu vo výške 310,22 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi
priznal náhradu trov konania v celom rozsahu.
2.  Poukázal na to, že v poradí prvým rozsudkom č.k. 50C 718/2015-56 zo dňa 08.09.2016 žalobu
zamietol z dôvodu premlčania uplatneného nároku, keď dospel k záveru, že na právny vzťah medzi
stranami je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka, a
to z dôvodu absencie ustanovenia, ktoré by daný vzťah podriaďovalo pod ustanovenia Obchodného
zákonníka s odkazom na ust. § 105 ods. 5 Zákona o cenných papieroch, príp. ust. § 261 ods. 6. písm.
c/ Obchodného zákonníka. Na základe odvolania žalobcu však Krajský súd v Bratislave uznesením
č.k. 8Co 18/2017-81 zo dňa 28.02.2018 predmetný rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s
odôvodnením, že na daný právny vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia Zákona o cenných papieroch
v spojení s ustanoveniami Obchodného zákonníka, ktorý stanovuje všeobecnú štvorročnú premlčaciu
dobu a naviac daný vzťah nemožno považovať za vzťah spotrebiteľský.
3.  Po opätovnom prejednaní veci mal súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním preukázané, že
žalobca vedie v zmysle zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch                          a investičných
službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalovanému účet
majiteľa cenných papierov za odplatu, pričom cena služby je určená cenníkom Centrálneho depozitára
cenných papierov SR, schváleného v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Faktúrou
č. 8000014950 vystavenou dňa 31.12.2008, splatnou dňa 28.2.2009, žalobca vyfakturoval žalovanému
poplatok za vedenie účtu majiteľa cenných papierov za rok 2008 vo výške 331,94 eura. Žalobca si však
uplatňuje sumu vo výške 310,22 eura, a to z toho dôvodu, že časť bola uhradená treťou stranou FNM,
keďže akcie spoločnosti TESLA boli prevedené na FNM s odkazom na prednes žalobcu                       z
pojednávania zo dňa 08.09.2016. Podľa výpisu účtu č. 970200064129, majiteľom ktorého je žalovaný,
vystaveného k 03.03.2016, na účte žalovaného boli k uvedenému dátumu evidované dve emisie, cenný
papier č. 1 v množstve 84, ISIN: CS0005050558., akcia kmeňová na doručiteľa s menovitou hodnotou
1.000 SKK a cenný papier č. 2 v množstve 1200, ISIN: SK1110007491, akcia kmeňová na meno s
menovitou hodnotou 1000 SKK. Podľa dodatku             č. 3 k cenníku Centrálneho depozitára cenných



papierov SR a.s. zo dňa 10.1.2008 cena za vedenie účtu majiteľa podľa objemu cenných papierov na
účte majiteľa v menovitej hodnote od 1 000 001 do 10 000 000 predstavuje poplatok vo výške 10 000,-
Sk, t. j. 331,94 eura.
4.  Takto ustálený skutkový stav veci, vychádzajúc zo záväzného právneho názoru odvolacieho súdu,
vysloveného v uznesení Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Co 18/2017-81 zo dňa 28.02.2018, po právnej
stránke posúdil podľa § 99 ods. 3 písm. b/ a c/, § 99 ods. 8                   § 105 ods. 2,3,5 zákona č. 566/2001
Z.z. o cenných papieroch a investičných službách                        a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (\"ZoCP\"), § 164a ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z.                  o cenných papieroch, a dospel
k záveru, že žaloba je dôvodná. Poukázal na to, že žalobca je                v zmysle Zákona o cenných
papieroch právnickou osobou oprávnenou a zriadenou okrem inej činnosti aj na vedenie účtov majiteľov
cenných papierov, fyzických osôb, tieto sú povinné za takúto službu uhrádzať mu ročný poplatok, výška
ktorého závisí od objemu cenných papierov v danom roku, teda množstva a menovitej hodnoty cenných
papierov. Na účte žalovaného                   v roku 2008 žalobca evidoval celkovo dve emisie, podľa
objemu cenných papierov vyjadrenej v menovitej hodnote, poplatok za vedenie účtu v zmysle cenníka
žalobcu v danom období predstavoval sumu 331,94 eura, pričom žalobca uvedený poplatok vyfakturoval
žalovanému daňovým dokladom - faktúrou č. 8000014950, splatnou dňa 28.02.2009. Žalovaný uzatvoril
s FNM zmluvu o prevode CP, za ktoré FNM uhradil poplatok za vedenie účtu majiteľa.                      Z
uvedeného dôvodu bol poplatok, ktorý bol vyčíslený v pôvodnej sume skrátil. FNM uhradil predmetnú
sumu z dôvodu, že každý majiteľ CP mohol previesť CP na FNM a tým pádom FNM tou časťou, ktorou
disponoval, tú uhradil. Preto žalobca miesto pôvodných 331,94 eura žalobou uplatnil len sumu 310,22
eura. Predmetnú faktúru žalovaný v lehote splatnosti neuhradil, teda nezaplatil za odplatnú službu riadne
poskytnutú zo strany žalobcu, a preto jeho žalobu súd vyhodnotil ako dôvodnú a žalovaného zaviazal
na zaplatenie žalovanej istiny, predstavujúcej ročný poplatok za vedenie účtu majiteľa cenných papierov
za rok 2008.                    O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi
priznal plnú náhradu trov konania.
5.  Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnutý
rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, alternatívne ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Odvolanie
odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, čo označil za naplnenie
odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/ a h/ C.s.p. V prvom rade opätovne poukázal na to,
že v konaní namietal okrem iného aj premlčanie nároku žalobcu, nakoľko predmetný právny vzťah je
založený na základe zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch i investičných službách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (Zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov a ohľadom
vedenia účtu majiteľa cenných papierov má charakter spotrebiteľskej zmluvy, a preto je potrebné na
tento vzťah aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, s čím sa však okresný súd riadne, resp.
vôbec nevysporiadal a v odôvodnení rozsudku ani neodôvodnil, prečo nepovažoval jeho námietky
za relevantné, resp. prečo na tieto neprihliadol a rovnako, prečo na daný právny vzťah neaplikoval
ustanovenie § 100 a nasl. OZ, ale ustanovenia § 387 a nasl. Obchodného zákonníka a vychádzal tak zo
štvorročnej premlčacej lehoty a nárok žalobcu nepovažoval za premlčaný. Následne žalovaný v odvolaní
zopakoval svoj argumentáciu odôvodňujúcu spotrebiteľský charakter daného právneho vzťahu medzi
ním a žalobcom, zotrvávajúc na názore, že na daný právny vzťah je potrebné aplikovať Občiansky
zákonník,                v dôsledku čoho v konaní dôvodne vzniesol námietku premlčania. Poukázal
tiež na to, že žalobca mu za poskytnutie služby (vedenie účtu) údajne vystavil faktúru č. 8000014950
dňa 31.12.2008, splatná dňa 28.02.2009 na sumu 310,22 eura, a to za obdobie vedenia účtu v roku
2008. Žalobca je však platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa § 4 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a v súlade s § 73 je povinný vystaviť faktúru najneskôr
do 15 dní od poskytnutia služby. V súlade so ZoDPH bol žalobca povinný vystaviť faktúru najneskôr do
pätnásteho dňa nasledujúceho roka po roku, za ktorý služby poskytoval, a to s adekvátnou splatnosťou.
Avšak má za to, že jej splatnosť nie je adekvátna       k jej plneniu a je neprimerane dlhá (viac ako 30
dní). Ak by faktúra bola vystavená aj posledný deň lehoty podľa § 73 Zákona o DPH a splatnosť by
bola adekvátna (a nevychádzala by zo svojvôle žalobcu, keďže lehotu splatnosti žalobca nemal nikde
stanovenú, a ani dohodnutú so žalovaným), napríklad 15 dní (čo je bežná lehota splatnosti v obchodnom
styku), znamenalo by to, že žalobca si svoje právo mohol vykonať najskôr 31.01.2009, teda deň po
uplynutí lehoty splatnosti. Ak by potom aj boli na tento prípad aplikované ustanovenia Obchodného
zákonníka a premlčacia lehota by bola štvorročná, nárok žalobcu by sa premlčal dňa 31.01.2013. Keďže
si žalobca svoj nárok na súde uplatnil až 25.02.2013 (takmer mesiac po uplynutí premlčacej lehoty), bol
by aj pri aplikácii Obchodného zákonníka žalobcov nárok ku dňu podania žaloby žalobcom premlčaný.
Pre správne posúdenie momentu začatia plynutia premlčacej lehoty je relevantný moment zdaniteľného
plnenia, kedy boli služby (plnenie) poskytnuté a nie moment splatnosti faktúry. Opačný výklad by dával



priestor na umelé posúvanie začiatku plynutia premlčacej lehoty, a to nastavením splatnosti faktúry za
služby poskytnuté v minulosti, a to tak, aby veriteľ svoj nárok nemal nikdy premlčaný. Navyše, faktúra
a lehota splatnosti na nej uvedená, nie je relevantná pre stanovenie začiatku plynutia premlčacej lehoty
jeho záväzku zaplatiť žalobcovi odplatu za vedenie účtu, nakoľko nebol čas plnenia, t.j. termín/čas
úhrady (splatnosť) odplaty za vedenie účtu zmluvne a ani zákonom stanovený, bol preto povinný plniť na
základe výzvy veriteľa (žalobcu), pričom žalobca mohol svoje právo vykonať prvýkrát už deň nasledujúci
po dodaní služby - vedenia účtu                   v roku 2008 (t.j. dňa 31.12.2008), a preto je nutné
počítať začiatok plynutia premlčacej lehoty od tohto dňa, t.j. 01.01.2009, a teda táto uplynula (v prípade,
ak by sme brali do úvahy aj štvorročnú premlčaciu lehotu podľa OBZ) najneskôr dňa 01.01.2013. Ak
by sme aj pripustili argumentáciu, podľa ktorej by bola pre stanovenie začiatku plynutia premlčacej
doby smerodajná faktúra žalobcu (ako forma výzvy na úhradu zákonnej povinnosti zaplatiť odplatu za
vedenie účtu) a lehota splatnosti v nej uvedená, musel by žalobca preukázať, či a kedy mu bola táto
faktúra doručená, keďže táto predstavuje výzvu veriteľa na plnenie (keďže lehota na plnenie nebola
dohodnutá/stanovená) a moment jej doručenia by bol v tomto prípade relevantný pre určenie momentu
začatia plynutia premlčacej lehoty. Vzhľadom na uvedené sa nestotožnil s názorom súdu, že preukázanie
doručenia faktúry (ako formy výzvy na plnenie) nie je pre prípad relevantné, nakoľko bol povinný platiť
odplatu v zmysle Zákona o CP                      a cenníka vydaného na základe Zákona o CP
(avšak tieto neurčujú čas plnenia - určujú iba odplatnosť poskytnutia služby - vedenia účtu). Žalobca
v súdnom konaní nepreukázal doručenie faktúry - výzvy veriteľa na plnenie a v konaní len poukazuje
na skutočnosť, že mu musela byť doručená v mesiaci február 2013 predžalobná výzva (t.j. nie faktúra)
na úhradu dlhu, keďže túto predžalobnú výzvu uvádza vo svojom e-maile zo dňa 18.02.2013, avšak
tento dôkaz len znova dokazuje, že výzva na plnenie mu bola doručená až po uplynutí premlčacej lehoty
(hoci aj štvorročnej). V tejto súvislosti dal do pozornosti konanie vedené Okresným súdom Bratislava V
pod sp. zn. 10C 469/2014, ktorého predmet konania je totožný s predmetom tohto súdneho konania,
pričom Okresný súd Bratislava V žalobu zamietol                       v celom rozsahu a svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že v danom prípade sa medzi účastníkmi jedná o spotrebiteľský vzťah, a teda podľa § 54
ods. 2 Občianskeho zákonníka sa na takýto vzťah použije ustanovenie zákona, ktoré je pre spotrebiteľa
výhodnejšie. S poukazom na uvedené mu teda nie je zrejmé, prečo Okresný súd Bratislava V v súdnych
konaniach                           s totožným predmetom konania postupuje diametrálne odlišne (navyše toto
svoje konanie - odchýlenie sa od svojho predchádzajúceho právneho názoru - ani v rámci odôvodnenia
rozsudku neodôvodnil). Okresný súd Bratislava V teda vec nesprávne právne posúdil, keď aplikoval
na prípad ustanovenia Obchodného zákonníka a rozsudok je aj nedostatočne odôvodnený, a preto je
nepreskúmateľný. Záverom namietol, že súd prvej inštancie, rovnako ako Krajský súd v Bratislave (ktorý
zrušil prvý rozsudok Okresného súdu iba z dôvodu jeho názoru o nepremlčaní žalovanej pohľadávky),
sa v rámci konania vôbec nezaoberali jeho ostatnými námietkami (argumentáciou), ktoré uviedol v
podanom odpore, a keď chcel tieto argumenty zopakovať a rozviesť na pojednávaní dňa 11.09.2018,
nebolo mu to zo strany konajúceho súdu umožnené, keďže bol súdom zastavený a napriek jeho námietke
že \"ešte neskončil\" súd len uviedol \"ale skončili ste\". Uvedeným konaním okresného súdu mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom - možnosť obhajovať sa a uvádzať tvrdenia na svoju obranu i
možnosť vyjadrovať sa k predmetu konaniu, a došlo tak k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny
proces. S poukazom na uvedené žiadal odvolaniu vyhovieť.
6.  Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril.
7.  Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného
odvolania podľa § 380 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa §
378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
8.  Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vyhovel podanej žalobe a žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu vo výške 310,22 do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a to po
tom, ako (v poradí prvým) rozsudkom zo dňa 08.09.2016, č.k. 50C 718/2015-56, z dôvodu premlčania
uplatneného nároku žalobu zamietol, avšak na základe odvolania žalobcu uznesením Krajský súd v
Bratislave zo dňa 28.02.2018, č.k.                   8Co 18/2017-81, predmetný rozsudok zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie                                  s odôvodnením, že na daný právny vzťah je potrebné
aplikovať ustanovenia Zákona                          o cenných papieroch v spojení s ustanoveniami
Obchodného zákonníka, ktorý stanovuje všeobecnú štvorročnú premlčaciu dobu a naviac daný vzťah
nemožno považovať za vzťah spotrebiteľský.
9.  Prvoinštančný súd, dôsledne vychádzajúc z vyššie uvedených právnych záverov odvolacieho súdu,
ktorými bol viazaný, správne ustálil skutkový stav veci, keď vychádzal                   z toho, že žalobca
viedol v zmysle zákona č. 566/2001 Z. z. pre žalovaného v roku 2008 účet majiteľa cenných papierov č.
970200064129, na ktorom boli v danom období evidované dve emisie, a to cenný papier č. 1 v množstve



84, ISIN: CS0005050558., akcia kmeňová na doručiteľa s menovitou hodnotou 1.000 SKK a cenný
papier č. 2 v množstve 1200, ISIN: SK1110007491, akcia kmeňová na meno s menovitou hodnotou 1000
SKK. Správne tiež poukázal na skutočnosť (ktorá nebola medzi stranami sporná), že akcie spoločnosti
TESLA boli prevedené na Fond národného majetku, ktorý časť poplatku za vedenie účtu vo výške 21,72
eura za daný rok žalobcovi uhradil. Z vykonaného dokazovania rovnako vyplýva, že ročná odplata za
vedenie účtu podľa dodatku č. 3 k cenníku Centrálneho depozitára cenných papierov SR a.s. zo dňa
10.1.2008 v závislosti pri objeme cenných papierov na účte majiteľa v menovitej hodnote od 1 000 001
do 10 000 000 predstavovala sumu 10 000,- Sk, t. j. 331,94 eura. Túto odplatu žalobca žalovanému
vyúčtoval faktúrou č. 8000014950 vystavenou dňa 31.12.2008, splatnou dňa 28.2.2009. V tejto súvislosti
možno poznamenať, že ani žalobca správnosť ustálenia skutkového stavu veci súdom prvej inštancie
v odvolaní nenamietal.
10.  Na základe dostatočne a správne ustáleného skutkového stavu veci súd prvej inštancie posúdil
spor správne i po právnej stránke, keď, vychádzajúc zo záväzného právneho názoru vysloveného
odvolacím súdom v uznesení zo dňa 28.02.2018, č.k. 8Co 18/2017-81, považoval námietku premlčania
vznesenú žalovaným i jeho argumentáciu potrebou posúdenia hmotnoprávneho vzťahu medzi stranami
ako spotrebiteľského, za nedôvodné. Pokiaľ potom za stavu, keď žalobca v spore preukázal všetky
predpoklady pre vyhovenie podanej žalobe, nakoľko preukázal, že žalobca viedol pre žalovaného
účet cenných papierov, preukázal výšku na zaplatenie odmeny za vedenie účtu a nebolo sporné, že
žalovaný doposiaľ žalobcovi túto odmenu neuhradil, žalobe vyhovel, odvolací súd sa s jeho závermi
stotožňuje, považuje ich za správne, pričom vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa v
odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, významnými
pre rozhodnutie v spore, vrátane skutočností, na ktoré poukazovali sporové strany (teda                        i
žalovaný) a ktoré mohli mať pre rozhodnutie relevanciu, v podrobnostiach odvolací súd na tieto jeho
správne závery odkazuje.
11.  Pokiaľ žalovaný zotrváva na svojej argumentácii, podľa ktorej má hmotnoprávny vzťah medzi
stranami spotrebiteľský charakter, a preto je nevyhnutné aj jeho námietku premlčania posúdiť podľa
Občianskeho zákonníka,  a nie podľa Obchodného zákonníka, poukazuje odvolací na to, že (ako bolo
konštatované už v uznesení zo dňa 28.02.2018, č.k. 8Co/18/2017-81) rozhodujúce pre posúdenie danej
otázky je ustanovenie § 58 ods. 5 pôvodného Zákona o cenných papieroch, ktoré bolo platné a účinné
v čase vzniku daného právneho vzťahu, pričom podľa neho sa právny vzťah medzi majiteľom účtu a
strediskom sa spravuje týmto zákonom a Obchodným zákonníkom. Z predmetného ustanovenia potom,
v spojení s ust. § 161 zákona č. 566/2001 Z. z., o cenných papieroch, nepochybne vyplýva, že daný
právny vzťah, vzniknutý podľa pôvodného Zákona o cenných papieroch, sa riadi právnou úpravou
Obchodného zákonníka, ktorý v ust. § 397 stanovuje všeobecnú štvorročnú premlčaciu dobu, a tá sa
potom uplatní i v prípade práva uplatneného podanou žalobou                      v preskúmavanej
veci. Od uvedeného právneho názoru vysloveného už v citovanom zrušujúcom uznesení nemá odvolací
súd dôvod sa odchýliť, keď dôvodom pre takýto postup nie sú ani žalovaným v odvolaní zdôrazňované
viaceré rozhodnutia Okresného súdu Bratislava V, v ktorých označený súd dospel k opačnému záveru,
nakoľko nimi nie je odvolací súd viazaný a s ich právnymi závermi sa nestotožňuje.
12.  Na doplnenie a zdôraznenie možno poukázať i na to, že pokiaľ ide o posúdenie daného
hmotnoprávneho vzťahu ako spotrebiteľského, takémuto posúdeniu podľa názoru odvolacieho súdu
bráni špecifický charakter tohto vzťahu, vyplývajúci zo spôsobu jeho vzniku, avšak tiež zásada právnej
istoty a zákazu retroaktivity právnych noriem. Právny vzťah medzi stranami totiž vznikol na základe
zákona č. 566/2001 Z.z., ktorým na žalobcu prešla povinnosť viesť pre žalovaného (rovnako ako pre
všetkých ostatných dotknutých majiteľov cenných papierov) účet cenných papierov, ktorý bol pôvodne
vedený Strediskom cenných papierov, a teda nejde o vzťah vzniknutý na základe dobrovoľného uzavretia
zmluvy o vedení účtu cenných papierov medzi žalobcom a žalovaným, pri ktorom by mal žalobca (aj
žalovaný) možnosť akokoľvek ovplyvniť obsah právneho vzťahu, ktorého súčasťou je i právo žalobcu
na odplatu za vedenie účtu cenných papierov a povinnosť žalovaného túto odplatu uhrádzať.
13.  Pre posúdenie otázky, či možno právny vzťah medzi stranami, o ktorý žalobca opiera žalobou
uplatnený nárok v danej veci, považovať za spotrebiteľský je významné zodpovedanie otázky, či žalobca
a žalovaní majú v tomto vzťahu navzájom právne postavenie dodávateľa a spotrebiteľa. Na správne
zodpovedanie tejto otázky však nepostačuje formálne porovnanie legálnej definície spotrebiteľa a
dodávateľa vo vnútroštátnych predpisoch (prípadne v právnej úprave EÚ) s formálnym postavením
strán. Spotrebiteľský charakter určitého právneho vzťahu je totiž nevyhnutné hodnotiť so zreteľom na
konkrétne okolnosti posudzovanej veci, a to predovšetkým z hľadiska účelu (cieľov) a zmyslu relevantnej
právnej úpravy. Pojem spotrebiteľa pritom treba vymedzovať striktne, berúc do úvahy právne postavenie
osoby v konkrétnej zmluve, zohľadniac povahu a cieľ zmluvy, a nie subjektívnu situáciu vzťahujúcu sa



na dotknutú osobu (porov. rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci                C-269/95, z 03.07.1997,
Francesco Benincasa proti Dentalkit Srl.). Účelom a zmyslom právnych noriem spotrebiteľského práva
je pritom zabezpečiť faktické vyrovnanie postavenia spotrebiteľa vo vzťahu k dodávateľovi, pretože
materiálne posudzovaná pozícia spotrebiteľa ako zmluvnej strany je slabšia. V tejto súvislosti je taktiež
potrebné poukázať na to, že                      i ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka dodávateľa definuje
ako osobu, ktorá v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti koná pri uzatváraní a plnení
zmluvy. Uvedené iba dokumentuje, že ťažisko, podstata, no najmä dôvod poskytnutia spotrebiteľskej
ochrany, spočíva v potrebe zabezpečiť vyrovnanie fakticky nerovnovážneho postavenia spotrebiteľa a
dodávateľa, ktorého dôsledkom môžu byť (a v praxi často aj bývajú) také ustanovenia zmluvy (inak
povedané obsahové súčasti zmluvného vzťahu) ktoré sú výsledkom využitia, či dokonca až zneužitia,
silnejšieho postavenia dodávateľa pri uzatváraní zmluvy.                 Z toho potom podľa názoru odvolacieho
súdu vyplýva, že nevyhnutnou podmienkou pre posúdenie určitej zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej
(so všetkými dôsledkami, ktoré s tým právna úprava na ochranu spotrebiteľov spája) je skutočnosť, že
posudzovaný právny vzťah vznikol riadnym uzavretím zmluvy, teda tak, že niektorá zo zmluvných strán
uzavretie zmluvy navrhla a druhá tento návrh kvalifikovaným spôsobom prijala. Naopak, ak právny vzťah
nevznikol na základe dobrovoľne uzavretej zmluvy, ale iným spôsobom (napr. zo zákona), nemožno
takýto právny vzťah spravidla považovať za spotrebiteľský a nemožno na práva a povinnosti z neho
vyplývajúce uplatniť ani ochranné normy vyplývajúce                              z (vnútroštátnych ani európskych)
právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa.
14.  Vzhľadom na uvedené, keď v prejednávanej veci právny vzťah medzi sporovými stranami, ako aj
pôvodný právny vzťah medzi žalovaným a Strediskom cenných papierov vznikol zo zákona a žiadna zo
strán nemala pri jeho vzniku možnosť jeho obsah ovplyvniť, teda obe strany sa nachádzali v rovnakom
postavení, v ktorom im nezostávalo iné, než akceptovať platnú a účinnú právnu úpravu, pričom obsah
tohto právneho vzťahu zostal so zreteľom na zákaz retroaktivity právnych noriem zachovaný aj v čase
vstupu žalobcu do právneho postavenia Strediska cenných papierov, odvolací súd naďalej zotrváva na
názore, že daný právny vzťah nemožno považovať za spotrebiteľský, žalovaný nemá právne postavenie
spotrebiteľa. Dôsledkom toho je, že premlčanie uplatneného nároku treba posudzovať podľa ustanovení
Obchodného zákonníka a nie Občianskeho zákonníka, a preto ani námietka premlčania vznesená v
spore žalovaným nie je dôvodná.
15.  Pre úplnosť sa v tejto súvislosti žiada zdôrazniť, že z ustanovenia § 58 ods. 5 pôvodného Zákona
o cenných papieroch, platného a účinného v čase vzniku daného právneho vzťahu, ktoré je v danej
veci rozhodujúce, vyplýva, že právny vzťah medzi majiteľom účtu                 a strediskom sa spravuje
týmto zákonom a Obchodným zákonníkom, pričom z ust. § 161 zákona č. 566/2001 Z. z., o cenných
papieroch je zrejmé, že ustanoveniami citovaného zákona sa síce spravujú aj právne vzťahy vzniknuté
pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, avšak vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich
vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa posudzujú podľa doterajších predpisov, ak tento
zákon neustanovuje inak. Daný právny vzťah, vzniknutý podľa pôvodného Zákona o cenných papieroch,
sa tak riadi právnou úpravou Obchodného zákonníka, ktorý v ust. § 397 stanovuje všeobecnú štvorročnú
premlčaciu dobu, a tá sa potom uplatní i v prípade práva uplatneného podanou žalobou                   v
preskúmavanej veci. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že                 v
súlade s princípom zákazu retroaktivity právnych predpisov, ktorá našla svoj odraz aj                      v
citovanom ust. § 161 zákona č. 566/2001 Z.z., treba vychádzať z toho, že nadobudnutím účinnosti
citovaného zákona nedošlo (nemohlo dôjsť) k žiadnej zmene v obsahu právneho vzťahu, ktorá by bola
relevantná pre toto konanie, teda ani k takej zmene, ktorej dôsledkom by bolo podriadenie tohto právneho
vzťahu právnej úprave Občianskeho zákonníka, namiesto Obchodného zákonníka. Takáto zmena by
totiž musela vyplývať z právneho predpisu alebo dohody zmluvných strán a ani jedna z uvedených
podmienok v danom prípade splnená nebola.
16.  Pokiaľ žalovaný v odvolaní spochybňuje záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti jeho námietky
premlčania prostredníctvom argumentácie, podľa ktorej nebola žaloba podaná včas z dôvodu, že
žalobca pri vystavení faktúry č. 8000014950 postupoval v rozpore so Zákonom  o dani z pridanej
hodnoty, keď faktúru vystavil oneskorene, pričom mal možnosť svoje právo prvýkrát na súde uplatniť už
dňa 01.01.2009, ani táto argumentácia žalovaného nemôže obstáť. Hoci zo Zákona o dani z pridanej
hodnoty vyplýva povinnosť vystaviť faktúru do 15. dňa nasledujúceho roku, nemôže mať ani prípadné
porušenie tejto povinnosti za následok, že lehota na plnenie, ktorá v danom prípade nebola dohodnutá
ani určená právnym predpisom, nebola dodržaná a lehota na plnenie sa určí podľa predstáv žalovaného.
Je síce pravdou, že v určitých (extrémnych) prípadoch môže dôjsť k zneužitiu práv veriteľa i v tom
smere, že vedome a účelovo predlžuje lehotu na plnenie s cieľom poškodiť práva a oprávnené záujmy
dlžníka, avšak skutočnosti vyplývajúce v danej veci z vykonaného dokazovanie neposkytujú dostatočný



a spoľahlivý základ pre prijatie záveru o zneužití práv žalobcu ako veriteľa. Za zneužitie práv veriteľa totiž
nepochybne nemožno považovať konanie, pri ktorom veriteľ (tak ako žalobca v danej veci) za účelom
vyúčtovania súhrnnej odplaty za celý kalendárny rok vystaví dlžníkovi faktúru posledný deň daného
kalendárneho roka, teda obdobia, za ktorý vznikol nárok na odplatu a splatnosť faktúry (vyčíslenej
odplaty) určí                    v dĺžke dvoch mesiacov od vystavenia faktúry. Odvolací súd preto, keď
v súvislosti                          s vyčíslením a uplatnením nároku žalobcu nezistil na strane žalobcu
také skutočnosti, ktoré by umožňovali jeho konanie kvalifikovať ako zneužitie práva na úkor žalovaného,
predmetné odvolacie námietky žalovaného považuje za nedôvodné, keď neopodstatnene žalovaný
namieta i to, že žalobca určením dvojmesačnej splatnosti faktúry iba umelo posúva začiatok plynutia
premlčacej doby tak, aby svoj nárok nemal nikdy premlčaný. V tejto súvislosti je potrebné napokon
poukázať aj na to, že neobstojí ani obrana žalovaného, podľa ktorej premlčacia doba v danom prípade
začala plynúť od 01.01.2009, kedy mohol žalobca prvý krát svoj právo uplatniť na súde. Žalobca totiž
vo faktúre žalovanému určil lehotu na plnenie až na deň 28.02.2009, a za tohto stavu (a to aj v prípade
nedoručenia faktúry, nakoľko neskoršia výzva na plnenie bola žalovanému nepochybne doručená až
po uplynutí lehoty splatnosti uvedenej vo faktúre) by bola (pred 28.02.2009) žaloba podaná predčasne.
Nemožno sa teda stotožniť s argumentáciou žalovaného, že v prípade práva uplatneného žalobou v
danej veci premlčacia doba začala plynúť už dňa 01.01.2009, keď táto mohla najskôr začať plynúť až
dňa 01.03.2009, teda deň nasledujúci po splatnosti faktúry, dôsledkom čoho je, že nakoľko žaloba bola
súdu prvej inštancie doručená dňa 25.02.2013, námietka premlčania nebola vznesená dôvodne.
17.  Rovnako žalovaný v odvolaní neopodstatnene vytýka súdu prvej inštancie, že mu neumožnil vyjadriť
sa k ďalším skutočnostiam, pre ktoré je žaloba nedôvodná. Odvolací súd totiž z obsahu zvukového
záznamu z pojednávania konaného dňa 11.09.2018 zistil, že žalovaný mal možnosť všetky svoje
argumenty, obsiahnuté už aj v jeho písomných podaniach, podrobne a rozsiahlo predniesť v rámci
svojho ústneho prednesu, trvajúceho viac než 60 minút (z čoho žalovaný svoju argumentáciu prenášal
niekoľko desiatok minút), a súd prvej inštancie mu tak v plnej miere poskytol náležitý priestor na realizáciu
všetkých jeho procesných práv. Skutočnosť, že žalovanému sa ani tento súdom široko poskytnutý
priestor subjektívne nezdá byť dostatočný, však nemôže založiť porušenie jeho práva na spravodlivý
proces, a preto nie sú splnené ani podmienky na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 389 ods. 1
písm. b/ C.s.p.
18.  Odvolací súd preto, keď súd prvej inštancie v preskúmavanej veci správne  ustálil skutkový stav
veci a so zreteľom na záväzný právny názor odvolacieho súdu vychádzal aj zo správneho právneho
posúdenia veci, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
potvrdil.
19.  O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p.
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o jej výške rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
20.  Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).



Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)                (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch                   s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná,  má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "50C/718/2015", "guid": "10d222b8-c4d5-466b-a7db-f5ad73a1f31c:4b79a88e-21fa-4d86-85f9-7b5287f0b4b6", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "03e31a2b-0c4b-4c62-993c-d51f325453d9:1210e412-52c8-494f-a17a-4d47332b52ea", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2017:4114212142.3", "spisova_znacka": "8Co/18/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 8Co/18/2017 z 30. 7. 2017", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2017-07-30", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2017:4114212142.3"}], "citovane_v": []}