Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/331/2018 z 18. 12. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 18. decembra 2019, sp. zn. 3Co/331/2018, ECLI:SK:KSBA:2019:1112237781.3
Krajský súd Bratislava | 3Co/331/2018 | ECLI:SK:KSBA:2019:1112237781.3 | 2019-12-18 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 3 ods. 1 zákona č. 511/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/eb07a725-1f43-4aa4-a78c-7d9e66dbd769
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1112237781.3

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/331/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112237781
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1112237781.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov
Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: J.. W.. G. Ď.T., Y. XX, J., proti
žalovanej: D. O., E. C. T. T. C. D. D. O., Ž. L. XX, J., M. L. L. A., na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 22.05.2018, č.k. 11C/22/2013-82, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu zo dňa 14.11.2012, ktorou sa žalobca
domáhal voči žalovanej zaplatenia nemajetkovej ujmy 50.000 eur titulom nesprávneho úradného
postupu Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/456/1995, v ktorom si dňa
17.10.1995 uplatnil nárok na náhradu škody z poistnej udalosti v sume 16.830,31 eura (507.030,-Sk).
Okresný súd Bratislava III vo veci rozhodol rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.05.2009.
Vzniknuté prieťahy v konaní konštatovala podpredsedníčka okresného súdu dňa 10.12.2009 v odpovedi
na sťažnosť žalobcu zo dňa 11.11.2009.

2. Súd prvej inštancie pri skúmaní dôvodnosť žaloby žalobcu vychádzal z toho, že na vyvodenie
zodpovednosti žalovanej za uplatnenú nemajetkovú ujmu je potrebné splnenie všetkých predpokladov
zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to okrem
nesprávneho úradného postupu, aj vznik nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi namietaným
nesprávnym úradným postupom a nemajetkovou ujmou. Pokiaľ išlo o nesprávny úradný postup, jeho
existenciu žalobca vyvodzoval z odpovede podpredsedníčky Okresného súdu Bratislava III na ním
podanú sťažnosť v zmysle ustanovenia § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v ktorej táto
konštatovala nečinnosť súdu v konkrétnom období. Vzhľadom na túto skutočnosť považoval súd prvej
inštancie existenciu nesprávneho úradného postupu za preukázanú.

3. Pokiaľ išlo o žalobcom požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy, konajúci súd zdôraznil, že
nemajetková ujma predstavuje zásah do inej ako majetkovej sféry poškodeného a môže predstavovať
rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť,
povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne.
Zákon pri určení výšky nemajetkovej ujmy neustanovuje žiadne kritériá, a tým ponecháva voľnú úvahu
súdu, aby s ohľadom  na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil
skutočnosti významné pre určenie výšky náhrady. Úvahy súdu musia pritom vychádzať zo skutkového
stavu na základe vykonaného dokazovania. Konajúci súd ďalej uviedol, že žalobca v spore netvrdil,
aká škoda (mal na mysli nemajetková ujma - pozn. odvolacieho súdu) mu namietaným nesprávnym



úradným postupom Okresného súdu Bratislava III vznikla, pričom nenavrhol ani žiadne dôkazy na jej
preukázanie. V zmysle ustanovenia § 132 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„C.s.p.“) bolo pritom jeho povinnosťou pravdivo a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy
na ich preukázanie, a pripojiť tie dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, s výnimkou tých, ktoré nemohol
bez svojej viny pripojiť. Žalobca mal teda v konaní dôkaznú povinnosť, ktorá súvisela s tzv. dôkazným
bremenom. V tomto smere nepostačovalo len poukázanie na celkovú dĺžku konania na Okresnom súde
Bratislava III, keď žalobca znášal dôkazné bremeno preukázania vzniku ujmy, ktorá mu mala byť v
dôsledku prieťahov v konaní spôsobená. Žalobca tým, že v spore netvrdil a ani nepreukazoval vznik
škody/nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, nepreukázal splnenie
predpokladu existencie príčinnej súvislosti medzi deklarovanou nemajetkovou ujmou v sume 50.000 eur
a nesprávnym úradným postupom.

4. Vychádzajúc z týchto skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal
existenciu predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu, na vyvodenie ktorej je potrebné
kumulatívne, t.j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, keď nepreukázal
existenciu nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, a preto posúdiac
nárok žalobcu podľa ustanovení § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1 a 2, § 17 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z“)
jeho žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a v konaní plne úspešnej žalovanej priznal nárok na
náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi v plnej výške.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a navrhol
ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne ho zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť.
Žalobca hneď v úvode uviedol, že odvolanie podal z opatrnosti, napriek tomu, že má za to, že ním
napadnutý rozsudok mal byť doručený jeho právnemu zástupcovi, s ktorým súd prvej inštancie aj konal,
keď mu doručil predvolanie na pojednávanie na deň 03.04.2018. V ďalšom konajúcemu súdu vytkol,
že mu odňal možnosť konať pred súdom tým, že v rozpore s ustanovením § 181 ods. 2 C.s.p. neurčil,
ktoré skutkové tvrdenia považoval medzi stranami za sporné a ktoré nie, aké dôkazy vykoná a ktoré nie,
pričom neuviedol ani predbežné právne posúdenie veci. Žalobca mal za to, že ním predložený dôkaz o
neprimeranej dĺžke súdneho konania dostatočne preukazoval nezákonný zásah do jeho práv, ktorý by
rovnako posudzovala každá iná fyzická osoba nachádzajúca sa v rovnakej situácii, preto takto uvedený
do omylu, prihliadajúc na hospodárnosť konania, nepovažoval za potrebné predkladať ďalšie návrhy na
vykonanie dokazovania.

7. Podľa mienky žalobcu vykazovalo rozhodnutie súdu prvej inštancie rozpor s ustálenou súdnou praxou
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorá vychádza z objektívnej zodpovednosti štátu
za neprimeraná dĺžku konania. V týchto konaniach Slovenská republika akceptuje mimosúdne urovnanie
vo výške cca 100 eur za každý mesiac trvania prieťahov v konaní. Slovenská republika tak v konaniach
na vnútroštátnych súdoch, ktorých predmetom je náhrada škody voči štátu, postupuje voči poškodeným
rozdielne od jej postupu v konaniach pred ESĽP; tento postup považoval žalobca za diskriminačný.
Podľa žalobcu v súdnom konaní vzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy už len tým, že
k daným prieťahom došlo, a preto nie je potrebné, aby v dôsledku prieťahov boli porušené aj iné práva
poškodeného. V tomto smere žalobca poukázal na rozsudok ESĽP vo veci S. E.. P., Č.. XXXXX/XX.

8. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

9. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383
C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil
dňa 19.12.2019 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).

10. Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným



pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

11. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

12. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

13. Preskúmaním súdneho spisu, so zohľadnením odvolacej argumentácie žalobcu, sa odvolací
súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom sa zaoberal
posudzovaním dôvodnosti nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/456/1995 v zmysle
príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., pričom konštatoval danosť žalobcom namietaného
nesprávneho úradného postupu, a to s prihliadnutím na upovedomenie o spôsobe vybavenia sťažnosti
zo dňa 10.12.2009, v ktorom podpredsedníčka Okresného súdu Bratislava III konštatovala dôvodnosť
sťažnosti žalobcu na prieťahy v konaní v špecifikovanom období. Následne konajúci súd žalobu zamietol,
nakoľko žalobca nezdôvodnil vznik nemajetkovej ujmy a nepreukázal jej existenciu, ako ani existenciu
príčinnej súvislosti medzi tvrdenou nemajetkovou ujmou a nesprávnym úradným postupom. Odvolací
súd konštatuje správnosť súdom prvej inštancie uvedených záverov, pre ktoré žalobu žalobcu zamietol
(§ 387 ods. 1 a ods. 2 C.s.p.).

14. Predpokladmi pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy
voči štátu sú: 1. nesprávny úradný postup, 2. vznik nemajetkovej ujmy a 3. príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy; na založenie zodpovednosti štátu za
nemajetkovú ujmu musia byť všetky tri základné predpoklady splnené súčasne.

15. V prvom rade odvolací súd udáva, že žalobca v žalobe zo dňa 13.11.2012 skutkovo nezdôvodnil
požadovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, keď neuviedol, že by mu v dôsledku ním vytýkaného
nesprávneho úradného postupu bola spôsobená nemajetková ujma a čo táto predstavovala. Z jeho
žaloby tak nie je zrejmé, či a akým spôsobom sa prejavil nesprávny úradný postup Okresného
súdu Bratislava III, v konaní sp. zn. 8C/456/1995, v jeho inej ako majetkovej sfére a či mu spôsobil
nejaké následky odškodniteľné priznaním nemajetkovej ujmy. Podľa mienky odvolacieho súdu samotná
existencia nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní Okresného súdu
Bratislava III, sp. zn. 8C/456/1995, nemá bez ďalšieho za následok vznik nároku na nemajetkovú ujmu,
ako nesprávne namietal žalobca, poukazujúc na rozhodnutie ESĽP vo veci S. E.. P., Č.. XXXXX/XX.
Aj tu platí povinnosť tvrdenia a následného preukázania vzniku nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť
prieťahov v súdnom konaní, i keď dlhodobejšia, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad
nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia,
nemá za následok automatický vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Konanie o náhradu
škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí
zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena žalobcom a nemožno ho stotožňovať napr.
s konaním Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnosti na porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, v ktorom Ústavný súd zistiac, že štátny orgán spôsobil neodôvodnené
prieťahy v konaní, prizná sťažovateľovi aj primerané finančné zadosťučinenie; nemožno ho stotožňovať
ani s konaním pred ESĽP vo veci porušenia práv zaručených Dohovorom o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. Napokon i Ústavný súd Slovenskej republiky (nález zo dňa 16.12.2008, sp. zn. II.
ÚS 467/08) konštatoval, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho
orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (v zmysle článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky) nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam
upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Tie sú podľa mienky odvolacieho súdu zakotvené práve
v zákone č. 514/2003 Z.z.; ich existenciu, v časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca
v konaní nepreukázal, keď netvrdil a následne nepreukázal dopad nesprávneho úradného postupu



okresného súdu na jeho rodinný a spoločenský život, na jeho česť, vážnosť a dôstojnosť, prípadne na
iné sféry života. Napokon, i z rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky je zrejmé, že nie
každý prieťah v konaní znamená porušenie základného práva podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (k tomu aj uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 14.06.2012, sp. zn. IV. ÚS 316/2012).

16. Pokiaľ žalobca konajúcemu súdu vytýkal, že na súdnom pojednávaní dňa 22.05.2018 v rozpore
s ustanovením § 181 ods. 2 C.s.p. neurčil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré
skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie a ani neuviedol predbežné
právne posúdenie veci, čím mu odňal možnosť konať pred súdom, odvolací súd udáva, že po
oboznámení sa so zvukovým záznamom z predmetného súdneho pojednávania musel prisvedčiť
žalobcovi, že zákonná sudkyňa na pojednávaní neuskutočnila postup podľa § 181 ods. 2 C.s.p., a
teda neuviedla sporné a nesporné skutkové tvrdenia strán, neuviedla, ktoré dôkazy vykoná a ani sa
nevyjadrila k predbežnému právnemu posúdeniu veci. Avšak opomenutie aplikácie § 181 ods. 2 C.s.p.
nemohlo spôsobiť také porušenie procesných práv žalobcu, ktoré by mali za následok porušenie práva
na spravodlivý proces. Ako odvolací súd uviedol vyššie, sám žalobca v žalobe neozrejmil skutkové
tvrdenia týkajúce sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, keď len konštatoval, že v dôsledku prieťahov
v konaní Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 8C/456/1995, sa voči žalovanej domáha nemajetkovej
ujmy v sume 50.000 eur. Vzhľadom na to, že v jeho žalobe absentovali skutkové tvrdenia, ktorými
zdôvodňoval vznik požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy a jej výšku, nemohla ani žalovaná na tieto
reagovať a v rámci procesnej obrany tieto prípadne poprieť. V nadväznosti na to, nemohol ani konajúci
súd ustáliť, ktoré skutkové tvrdenia vzťahujúce sa k náhrade nemajetkovej ujmy sú medzi stranami
sporné a ktoré nie. Zároveň, tým, že ani jedna zo sporových strán neuviedla návrhy na vykonanie, resp.
doplnenie dokazovania, konajúci súd v rámci aplikácie ustanovenia § 181 ods. 2 C.s.p. nemal dôvod
ozrejmiť, ktoré dôkazy na preukázanie nemajetkovej ujmy žalobcu vykoná a ktoré nie. Pokiaľ v tejto
súvislosti žalobca namietal uvedenie do omylu súdom prvej inštancie majúc za to, že ním predložený
dôkaz - upovedomenie o spôsobe vybavenia sťažnosti zo dňa 10.12.2009, postačuje na preukázanie
nezákonného zásahu do jeho práv, odvolací súd udáva, že žalobcovi nič nebránilo v tom, aby bez ohľadu
na prípadné vyjadrenie zákonnej sudkyne k dôkaznej situácii, resp. absenciu takého vyjadrenia, navrhol
doplniť dokazovanie za účelom preukázania existencie nemajetkovej ujmy. Ako správne uviedol súd
prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 132 ods. 1 C.s.p., žalobca bol povinný už v žalobe označiť
dôkazy na preukázanie rozhodujúcich skutočností, a tieto k žalobe pripojiť, okrem tých, ktoré bez svojej
viny pripojiť nemohol (§ 132 ods. 3 C.s.p.); táto povinnosť bola pritom zakotvená i v právnej úprave
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (§ 79 ods. 1 a 2).  Účelom postupu súdu podľa § 181
ods. 2 C.s.p. nie je, aby strana sporu (v danom prípade žalobca) vyčkávala na stanovisko konajúceho
súdu a až následne bola procesne aktívna a navrhovala vykonanie dôkazov na preukázanie svojich
tvrdení, tak ako sa mylne domnieval žalobca.

17. A napokon ani opomenutie vyslovenia predbežného právneho posúdenia veci zo strany zákonnej
sudkyne nemohlo v značnej miere zasiahnuť do procesných práv žalobcu. Účelom tohto inštitútu je
umožniť objektívnu predvídateľnosť súdneho rozhodnutia a vytvoriť priestor na prípadné prehodnotenie
procesnej pozície sporovej strany. V tomto smere však súd prvej inštancie postupoval v intenciách
žalobného návrhu a jeho stručného zdôvodnenia, vec právne posúdil podľa príslušného právneho
predpisu, a teda nepristúpil k vyhláseniu prekvapivého súdneho rozhodnutia. Napokon, vyslovenie
predbežného právneho posúdenia veci súdom nemožno považovať za poučenie súdu o tom, ako má
žalobca v konaní postupovať, či a aké dôkazy má navrhnúť na preukázanie nemajetkovej ujmy; ako bolo
uvedené vyššie, túto povinnosť si mal žalobca splniť už pri podaní žaloby na súd.

18. S poukazom na vyššie uvedené, súd prvej inštancie dospel vykonaným dokazovaním ku správnym
skutkovým zisteniam, ktoré následne správne posúdil po právnej stránke uzatvárajúc, že žalobca
v konaní nepreukázal splnenie predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu podľa zákona č.
514/2003 Z.z., keď nepreukázal existenciu nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom. Keďže na vyvodenie zodpovednosti žalovanej za nemajetkovú ujmu musia byť
splnené kumulatívne všetky predpoklady zodpovednosti, absencia čo len jedného z nich, tak ako v
danom prípade, viedla správne k zamietnutiu žaloby zo strany súdu prvej inštancie. Uvedený záver
nespochybnili ani skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní.

19. A napokon, za nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd odvolaciu námietku žalobcu, v zmysle ktorej
mal súd prvej inštancie doručovať napadnutý rozsudok jeho právnemu zástupcovi (bez ozrejmenia



ktorému). Z obsahu súdneho spisu nepochybne vyplýva, že rozhodnutím Centra právnej pomoci zo
dňa 09.02.2015, sp. zn. 295/2015-KaBa, bol žalobcovi ustanovený advokát I.. G. G. na zastupovanie
v odvolacom konaní voči rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.10.2014, sp. zn.
3Co/473/2014, vrátane spísania odvolania; žalobca za týmto účelom udelil uvedenému advokátovi dňa
20.02.2015 plnú moc (č.l. 36). Pokiaľ sa žalobca domnieval, že jeho zástupcom v konaní mal byť I.. N. J.,
vychádzajúc zo splnomocnenia zo dňa 03.02.2015 (č.l. 43), je zrejmé, že označený advokát zastupoval
žalobcu len v dovolacom konaní, t.j. vo veci dovolania proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 31.10.2014, sp. zn. 3Co/473/2014. Z obsahu spisu teda nevyplýva, že by si žalobca na účely
konania o náhradu nemajetkovej ujmy zvolil konkrétneho právneho zástupcu a udelil mu za účelom
svojho zastupovania plnú moc, resp. že by mu bol ustanovený konkrétny právny zástupca zo strany
Centra právnej pomoci na jeho zastupovanie v konaní pred súdom prvej inštancie. Pokiaľ súd prvej
inštancie, zrejme omylom, zaslal predvolanie na pojednávanie stanovené na 03.04.2018 i advokátovi I..
N. J., táto okolnosť, bez ďalšieho, t.j. bez existencie splnomocnenia na zastupovanie žalobcu v konaní,
nezakladá oprávnenie predmetného advokáta zastupovať žalobcu v prejednávanej veci.

20. Vzhľadom na to, že odvolací súd nepovažoval žalobcom uvádzané tvrdenia za také, ktoré by svojou
relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia, napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

21. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej, ktorá mala vo veci úspech, nepriznal
proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko jej žiadne trovy v odvolacom konaní
nevznikli.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti   rozhodnutiu   odvolacieho  súdu  je  prípustné  dovolanie,  ak  to  zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a    iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).