{"guid": "c2e32f37-953b-4593-8d63-6b57f3eb0efc:03fa118e-ee55-478c-b901-32d34eb9c28a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1112229923.1", "spisova_znacka": "10CoPr/12/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10CoPr/12/2018 z 27. 3. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. marca 2019, sp. zn. 10CoPr/12/2018, ECLI:SK:KSBA:2019:1112229923.1", "identifikacne_cislo": "1112229923", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Vincent Szabó", "sudca_id": 1019, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-vincent-szabo-1019", "datum_vydania": "2019-03-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-96.odsek-3", "nazov": "§ 96 ods. 3 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-96.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-96"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-144a.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 144a ods. 1 písm. c) ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-144a.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-144a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2007/462", "nazov": "zákon č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave a o zmene a doplnení zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 309/2007 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/462", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/462-2007"}, {"iri": "/SK/ZZ/2007/462/#paragraf-4.odsek-6", "nazov": "§ 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/462/#paragraf-4.odsek-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/462-2007/paragraf-4"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-96", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-144a", "/SK/ZZ/2007/462#paragraf-4"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/03fa118e-ee55-478c-b901-32d34eb9c28a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1112229923.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1112229923.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1112229923.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10CoPr/12/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112229923
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1112229923.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a
členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: V. A., N..
XX. XX. XXXX, A. V. Č.. XX, zastúpený: SODOMA VULGAN, spol. s r.o., IČO: 47 254 084, Kominárska ul.
č. 2,4, Bratislava, proti žalovanému: Železnice Slovenskej republiky, Bratislava v skrátenej forme \"ŽSR\",
IČO: 31 364 501, Klemensova ul. č. 8, Bratislava, o zaplatenie istiny 3. 879, 52 eur s príslušenstvom, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. júna 2018, č. k. 24Cpr/9/2012
- 230, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie   p o t v r d z u j e .

Žalovanému   p r i z n á v a   n á r o k   na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa (po jej rozšírení)
domáhal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu 3. 879, 59 eur, zvyšný úrok z omeškania 516,
32 eur a trovy konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 1 ods. 4, § 96 ods. 1, 2, 3 6 Zákonníka
práce v znení účinnom do 31. 08. 2011 a od 01. 09. 2011, § 119, § 121 ods. 1, § 144a ods. 1 písm.
c), § 144a ods. 2 písm. b), § 144a ods. 5, § 252g ods. 1 veta prvá Zákonníka práce, § 1 ods. 1
písm. a), § 1 ods. 2, § 2 ods. 3 písm. i), § 4 ods. 1, 2, 5, 6, 7 zák. č. 462/2007 Z. z. o organizácii
pracovného času v doprave a o zmene a doplnení zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o
zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 309/2007 Z. z., § 100 ods. 1, 2, § 101 Občianskeho
zákonníka a vecne nedôvodnosťou podanej žaloby, keď mal vykonaným dokazovaním preukázané, že
žalovaný postupoval v súlade s právnymi predpismi, keď vyplatil žalobcovi mzdové nároky minimálne
vo výške minimálnej mzdy, čo je konštatované aj v odbornom vyjadrení 7/2017, s ktorým sa stotožnil aj
žalobca, ktorému boli vyplatené nároky presahujúce pôvodne žalovanú sumu 1. 139, 97 eur. Súd prvej
inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že predmetom sporu bolo právne posúdenie výšky
mzdového nároku žalobcu a otázka jeho premlčania s tým, že sa s názorom žalobcu, že za neaktívnu
časť pracovnej pohotovosti mu patrí alikvótna časť mzdy, ako by mu patrila za výkon práce nestotožnil a
poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorý sa touto otázkou v skutkovo a právne totožnej
veci už  zaoberal a odcitoval časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, v ktorom uviedol, že ustanovenie §
4 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z. upravuje len pracovnú pohotovosť zamestnancov v doprave, počas
ktorej nemusia byť prítomní na pracovisku, avšak v danom prípade bolo nesporné, že žalobca bol
povinný v čase po pracovnej pohotovosť zdržiavať sa na pracovisku a čakať na výkon práce, ktorú
situáciu zákon č. 462/2007 Z. z. osobitne neupravuje, keď § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. určuje,



že zamestnancovi za výkon pohotovosti na pracovisku patrí mzda, avšak bližšie podmienky neurčuje, a
taktiež § 4 ods. 7 upravuje prácu nadčas počas pracovnej pohotovosti, ale neupravuje mzdové nároky,
a preto sa na odmeňovanie žalobcu za pracovnú  pohotovosť vykonávanú v rozhodnom období, počas
ktorej bol prítomný na pracovisku a čakal na  výkon práce, prípadne pracoval, keď zasahoval pri požiari,
vzťahujú § 96 ods. 3 a ods. 6 Zákonníka práce. Uviedol, že žalobca nedôvodne namietal nesprávnu
aplikáciu týchto ustanovení s poukazom na ust. § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z., podľa ktorého sa
pracovná pohotovosť započítava do pracovného času a žalobcovi za túto pracovnú pohotovosť patrí
mzda, pričom odkaz na § 119 Zákonníka práce, na ktoré toto ustanovenie odkazuje, má len informatívnu
povahu a slúži len ako uvedenie minimálneho štandardu, ktorý musí zamestnávateľ dodržiavať pri
odmeňovaní svojich zamestnancov, nakoľko § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. stanovuje len to,
že zamestnancovi za výkon pracovnej pohotovosti na pracovisku patrí mzda, ktorej bližšie podmienky
neurčuje, a teda keďže neustanovuje inak, je potrebné použiť na odmeňovanie žalobcu Zákonník práce,
a to § 119, na ktorý odkazuje § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. Poukázal na skutočnosť, že z
hľadiska Smernice 93/104/ES z 23. novembra 1993, o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času, zmenenou a doplnenou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2000/34/ES z 22. júna 2000,
ako aj Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04. novembra 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, ako aj rozhodnutí Európskeho súdneho dvora, nie je takýto
výklad v rozpore s uvedenými smernicami, keď uvedené vyplýva aj z dôvodovej správy k § 96 Zákonníka
práce, účinného od 01. 09. 2007, podľa ktorej nová úprava pracovnej pohotovosti je daná do súladu
s rozsudkami Európskeho súdu vo veci Jaeger, Simap, podľa ktorých čas, kedy je zamestnanec v
pracovnej pohotovosti na pracovisku, sa musí považovať za pracovný čas a v prípade potreby za prácu
nadčas s tým, že podľa dôvodovej správy odmeňovanie pracovnej pohotovosti je v súlade s rozhodnutím
Európskeho súdneho dvora v prípade Vorel (C-437/05), podľa ktorého výklad Smernice Rady 93/104/
ES o niektorých aspektoch úpravy pracovného času v znení Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2000/34/ES a Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ESo niektorých aspektoch úpravy
pracovného času nebráni tomu, aby členský štát uplatňoval právnu úpravu, ktorá pre účely odmeňovania
zamestnanca a pokiaľ ide o pracovnú pohotovosť vykonávanú týmto zamestnancom na jeho pracovisku,
zohľadňuje odlišné obdobia, počas ktorých je skutočne vykonávaná práca, a obdobia, v priebehu ktorých
k výkonu práce nedôjde, za predpokladu, že takýto režim plne zaručuje adekvátny účinok práv, ktoré
zamestnancom priznávajú smernice za účelom účinnej ochrany ich zdravia a bezpečnosti. Uviedol, že
pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní poukazuje na zabezpečenie potrebného účinku práv, priznaných
pracovníkom týmito smernicami z hľadiska účinnej ochrany ich zdravia a bezpečnosti a v tejto súvislosti
namieta porušenie ustanoveného týždenného pracovného času, v dôsledku čoho zamestnanci nemajú
dostatok času na regeneráciu. Len samotným nerozlišovaním odmeňovania za aktívnu a neaktívnu
časť pracovnej pohotovosti na pracovisku, nezabezpečí zamestnancom potrebný čas na regeneráciu,
neposkytne teda účinnú ochranu ich zdravia a bezpečnosti, ale takúto ochranu ich zdravia a bezpečnosti
je potrebné zabezpečiť inými účinnými prostriedkami, a preto uvedenú smernicu nemožný vykladať
tak, že v prípade porušenia ustanoveného týždenného pracovného času, by mal byť zamestnanec
odmeňovaný za výkon neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku rovnako ako za aktívnu časť
pracovnej pohotovosti. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že z komentára
k § 96 Zákonníka práce, účinného od 01. 09. 2007 vyplýva, že uvedené ustanovenie rozlišuje aktívnu
časť pracovnej pohotovosti, ktorú definuje ako časť, keď zamestnanec počas pracovnej pohotovosti
vykonáva prácu; od neaktívnej pracovnej pohotovosti, ktorú ďalej rozlišuje na neaktívnu časť pracovnej
pohotovosti, počas ktorej sa zamestnanec pripravený na výkon práce zdržiava na dohodnutom mieste
mimo pracoviska, od neaktívnej časti pracovnej pohotovosti, počas ktorej sa zamestnanec zdržiava
na pracovisku, a ktorá sa považuje za pracovný čas a upravuje aj minimálne mzdové nároky, ktoré
patria zamestnancovi za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas; za
každú takúto hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku patrí zamestnancovi alikvotná
časť základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej hodinovej mzdy podľa osobitného
predpisu. Uviedol, že upravuje aj možnosť dohody na poskytnutie náhradného voľna za neaktívnu časť
pracovnej pohotovosti na pracovisku, pričom aktívna časť pracovnej pohotovosti, teda ak zamestnanec
počas pracovnej pohotovosti aj vykonáva prácu, sa považuje za prácu nadčas, a preto nedôvodne
žalobca s poukazom na § 144a Zákonníka práce namietal, že je potrebné prihliadať na skutočnosti, či
zamestnávateľ poskytol alebo neposkytol zamestnancovi náhradné voľno, keď z uvedeného vyplýva,
že citované ustanovenie upravuje len možnosť dohody medzi zamestnávateľom a zamestnancom o
poskytnutí náhradného voľna, avšak nevyplýva z týchto ustanovení, že v prípade neuzavretia takejto
dohody a neposkytnutí zamestnancovi náhradného voľna, by sa aj obdobie odpočinku na pracovisku
považovalo za výkon práce.  Poukázal na skutočnosť, že aj prípade poskytnutia náhradného voľna,



sa toto náhradné voľno považuje za výkon práce s poukazom na §144a ods. 1 písm. c) Zákonníka
práce, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 01. 09. 2011. Podporne k vyššie uvedenému výkladu
§ 96 ods. 3 poukázal súd prvej inštancie na znenie predmetného ustanovenia v znení účinnom do
31. 08. 2011, kedy mzdový nárok zamestnanca bol definovaný ako mzda vo výške pomernej časti
základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120
ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce, teda nie pre stupeň náročnosti práce
podľa zaradenia zamestnanca, ale len pre prvý, z čoho vyplýva možnosť výšku tejto náhrady dohodnúť,
rešpektujúc minimálne zákonom kladené nároky na túto mzdu, a preto nešlo o presne stanovenú
pomernú časť mzdy. Uviedol, že sa nestotožnil ani s tvrdením, že uplatnenie námietky zaujatosti zo
strany žalovaného by bolo v rozpore z (s, s kým, s čím, 7. pád., pozn. odvolacieho súdu) dobrými mravmi,
keď žalobca ani neuviedol, aké konkrétne uplatnené nároky by mali byť v dôsledku konania žalovaného
premlčané a vo vzťahu k rozšíreniu žaloby (podaním zo dňa 11. 06. 2014) nesúhlasil s tvrdením, že ide
len o kvantitatívnu špecifikáciu nároku žalobcu, nakoľko žalobca v tejto zmene uviedol nové skutočnosti
vyplývajúce (z, pozn. odvolacieho súdu) listu Inšpektorátu práce a nový výpočet, vychádzajúci z nových
žalobcom uplatnených súm. Poukázal na skutočnosť, že pokiaľ aj nie je povinnosťou žalobcu svoj nárok
právne kvalifikovať, je stále v predmetnom konaní jeho povinnosťou nárok skutkovo vymedziť a vyčísliť,
a preto, ak by aj prijal žalobcovu argumentáciu vo veci výšky nároku, tento by bol v rozsahu námietky
zaujatosti premlčaný, čo predstavuje žalobcove nároky do apríla 2011, splatného 12. 05. 2011, vrátane,
keďže mzda mala byť splatná 12. dňom v mesiaci a nárok bol uplatnený až 11. 06. 2014, teda nároky
splatné od tohto dátumu, ktoré neboli súčasťou pôvodnej žaloby sú premlčané. Rozhodnutie o trovách
konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 C. s. p. a vecne konštatovaním úspechu
žalobcu (zrejme žalovaného, keďže žalobca v spore úspešný nebol, pozn. odvolacieho súdu), vzhľadom
na to, že žaloba bola zamietnutá, nakoľko si však trovy konania neuplatnil, nárok na ich náhradu mu
nepriznal.

2.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov klasifikovaných v ust. §
365 ods. 1 písm. b), d), g), f) a h), keď sa pochybenia prvostupňového súdu (od 01. 07. 2016, súd
prvej inštancie, pozn. odvolacieho súdu) prejavili v tom, že nedostatočne zistil skutkový stav, nesprávne
definoval výkon práce, nesprávne vyložil pojem pomernej časti základnej zložky mzdy a následne sa
nesprávne vyporiadal s úrokmi z omeškania, neaplikoval zákon č. 462/2007 Z. z. ako lex specialis, resp.
jeho výkladom právnej normy úplne poprel špecialitu tohto právneho predpisu, nesprávne interpretoval
príslušnú smernicu a relevantnú judikatúru ESD, nesprávne hodnotil kvantitatívnu zmenu petitu, ako aj
vznesenú námietku rozporu s dobrými mravmi pre námietku premlčania a procesne pochybil pri vedení
konania, keď mu neumožnil podať odvolanie voči uzneseniu o prerušení konania a navrhol rozsudok v
napadnutej časti (žaloba bola zamietnutá v celom rozsahu, tak nie je zrejmé, akú napadnutú časť má
žalobca na mysli, pozn. odvolacieho súdu) zmeniť a žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť mu istinu 1.
900, 04 eur; úrok z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 155, 70 eur od 13. 08. 2009 až do zaplatenia;
úrok z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 246, 53 eur od 13. 09. 2009 až do zaplatenia; úrok z
omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 233, 55 eur od 13. 10. 2009 až do zaplatenia; úrok z omeškania
vo výške 9 % p. a. zo sumy 259, 50 eur od 13. 11. 2009 až do zaplatenia; úrok z omeškania vo výške 9 %
p. a. zo sumy 233, 55 eur od 13. 12. 2009 až do zaplatenia; úrok z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy
259, 50 eur od 13. 01. 2010 až do zaplatenia; úrok z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 233,55 eur
od 13. 02. 2010 až do zaplatenia; úrok z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 285,45 eur od 13. 03.
2010 až do zaplatenia; úrok z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 233,55 eur od 13. 04. 2010 až do
zaplatenia; úrok z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 224, 90 eur od 13. 05. 2010 až do zaplatenia;
úrok z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 160, 03 eur od 13. 06. 2010 až do zaplatenia; úrok z
omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 177,33 eur od 13. 07. 2010 až do zaplatenia; úrok z omeškania
vo výške 9 % p. a. zo sumy 129,75 eur od 13. 08. 2010 až do zaplatenia; úrok z omeškania vo výške 9 %
p .a. zo sumy 233,55 eur od 13. 09. 2010 až do zaplatenia; úrok z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy
207,60 eur od 13. 10. 2010 až do zaplatenia; úrok z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 259,50 eur
od 13. 11. 2010 až do zaplatenia; úrok z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 181,65 eur od 13. 12.
2010 až do zaplatenia; úrok z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 285,45 eur od 13. 01. 2011 až do
zaplatenia; úrok z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 233,55 eur od 13. 02. 2011 až do zaplatenia;
úrok z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 194,63 eur od 13. 03. 2011 až do zaplatenia; úrok z
omeškania vo výške 9, 25 % p. a. zo sumy 259,50 eur od 13. 04. 2011 až do zaplatenia; úrok z omeškania
vo výške 9, 25 % p. a. zo sumy 259,50 eur od 13. 05. 2011 až do zaplatenia; úrok z omeškania vo výške



9, 25 % p. a. zo sumy 233,55 eur od 13. 06. 2011 až do zaplatenia; úrok z omeškania vo výške 9, 50 %
p. a. zo sumy 181,65 eur od 13. 07. 2011 až do zaplatenia; úrok z omeškania vo výške 9, 50 % p. a. zo
sumy 233,55 eur od 13. 08. 2011 až do zaplatenia; úrok z omeškania vo výške 9, 50 % p. a. zo sumy
233,55 eur od 13. 09. 2011 až do zaplatenia; úrok z omeškania vo výške 9, 50 % p. a. zo sumy 227,06
eur od 13. 10. 2011 až do zaplatenia; úrok z omeškania vo výške 9, 25 % p. a. zo sumy 233,55 eur
od 13. 11. 2011 až do zaplatenia; alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie. Namietol, že presnú špecifikáciu svojich požiadaviek uviedol, keď nie je rozhodujúce, že
súd môže toto vyčíslenie považovať za zvláštne alebo nezodpovedajúce úplnej matematickej správnosti
s tým, že vyčíslenie nebolo z jeho strany spochybnené a opiera sa o závery odborného vyjadrenia č.
5/2017. Uviedol, že vyčíslenie jeho nároku sa opiera o znalecký posudok, ktorý bol súdu prvej inštancie
poskytnutý a žalovaný voči nemu relevantne nenamietal, a preto mal súd prvej inštancie vyčíslenie
akceptovať a rozhodovať len o podstate nároku, tzn. o oprávnenosti a o prípadnom premlčaní a poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Obdo 31/2008 s tým, že nakoľko vyčíslenie bolo vykonané
a protistrana ho nenamietala, nemohlo byť sporné, a keďže sa opiera o závery znaleckého posudku,
nemôže súd jeho závery bez osobitných dôvodov ignorovať. Poukázal na skutočnosť, že z definície
pracovného času (§ 85 ods. 1 Zákonníka práce) vyplýva, že musí ísť o časový úsek, pričom doba
definovaná žalovaným ako odpočinok na pracovisku je nepochybne časovým úsekom, ktorý trval 6 hodín
od 18:00 do 24:00; ďalej, že zamestnanec musí byť k dispozícií zamestnávateľovi, keď niet pochýb,
že počas celej doby bol žalovanému ako svojmu zamestnávateľovi k dispozícii, a to z dôvodu jeho
pracovného zaradenia ako hasiča, ktorý musel byť hocikedy počas svojej pracovnej doby pripravený na
výjazd do 1 minúty od ohlásenia poplachu; a zároveň, že jeho pracovná zmluva spolu s rozvrhnutím času
a inými dokumentmi jasne definovala povinnosť zamestnanca, že počas doby od 18:00 do 24:00 musel
byť žalovanému k dispozícií. Uviedol, že nakoľko je spornou otázka výkonu práce, je v ust. § 144a ods. 2
písm. b) Zákonníka práce uvedená negatívna doba, kedy o výkon práce nejde s tým, že použitím pravidla
výklad a contrario, o výkon práce ide vtedy, ak za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti zamestnávateľ
neposkytol zamestnancovi náhradné voľno a nakoľko jemu žiadne náhradné voľno nebolo poskytnuté,
argumentom a contrario je treba považovať aj obdobie odpočinku na pracovisku za výkon práce a nielen
za súčasť pracovného času, z dôvodu ktorého daný čas „odpočinku na pracovisku\" bol tak výkonom
jeho práce a zároveň sa má započítavať do pracovného času (§ 85 Zákonníka práce č. 311/2001
Z. z.). Za zjavne nesprávny označil názor súdu prvej inštancie uvedený v odôvodnení napadnutého
rozsudku, že za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku patrí zamestnancovi mzda a táto
sa nemusí zhodovať s výškou mzdy za vykonanú prácu, keď následne bez žiadneho odôvodnenia s
poukazom na § 96 ods. 3 vyvodil, že táto mzda má byť vo výške minimálnej mzdy a teda stotožnil
pojem „pomerná časť základnej zložky mzdy\" s pojmom minimálna mzda, nakoľko pojem „pomerná časť
základnej zložky mzdy\" nie je možné stotožňovať s minimálnou mzdou. Namietol, že pojem pomerná
časť základnej zložky mzdy predstavuje určiteľný pojem, ktorého výška závisí od dojednaní v pracovnej
zmluve s tým, že výška tejto pomernej časti základnej zložky mzdy sa v prípade pracovnej pohotovosti
na pracovisku určí ako násobok počtu hodín pracovnej pohotovosti na pracovisku a hodinovej hodnoty
základnej zložky mzdy, resp. v prípade ak je základná zložka mzdy určená ako zložka mesačnej mzdy je
to počet hodín pracovnej pohotovosti na pracovisku x (základná zložka mesačnej mzdy/mesačný fond
pracovného času) a v situáciách, kedy je dojednaná len mesačná hodinová mzda je nutné považovať
za základnú zložku mzdy práve takto dojednanú mzdu (tak ako je tomu v tomto prípade), z dôvodu
ktorého je koncepcia zvolená prvoinštančným súdom nesprávna, keďže pomerná časť základnej zložky
mzdy predstavuje pojem, ktorý nie je možné stotožňovať s minimálnou mzdou a v prípade absencie
dojednania základnej zložky mzdy v pracovnej zmluve, sa za pomernú časť základnej zložky mzdy, pre
účely určenia odmeny za pracovnú pohotovosť na pracovisku, musí považovať pomerná časť dojednanej
mzdy. K tvrdeniu súdu prvej inštancie, že zákon č. 462/2007 Z. z. pôsobí vo forme špeciality k zákonu č.
311/2001 Z. z., a preto sa tu aplikuje zásada lex specialis derogat legi generali, sa nelogicky odvoláva
na ust. § 96 ods. 3 Zákonníka práce, nakoľko, ak by chcel zákonodarca, aby sa na túto situáciu
vzťahovalo uvedené ustanovenie, nebol dôvod ju upravovať odlišne v § 4 ods. 6 zákon č. 462/2007
Z. z., keď teleologický, logickým, jazykovým a systematickým výkladom právnej normy pochopíme, že
pracovná pohotovosť podľa zákona č. 462/2007 Z. z. sa započítava do pracovného času a teda ipso
facto zvyšuje fond času a žalobca sa dostáva aj s pracovnou pohotovosťou do nadčasu a zároveň za
túto pracovnú pohotovosť mu patrí mzda. Uviedol, že odkaz pod čiarou uvedený v zákone č. 462/2007
Z. z. § 4 ods. 6 má len informatívnu povahu, ako každá poznámka pod čiarou v každom právnom
predpise v SR. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa vo svojom odôvodnení nevysporiadal s množstvom
otázok, ktoré mal zodpovedať, keď sa uspokojil s vágnym prebratím tvrdenia žalovaného, že ide o
premlčaný nárok s tým, že zároveň dezinterpretoval rozhodnutia súdneho dvora EÚ, ktoré použil na



potvrdenie jeho procesnej pozície. K rozhodnutiu SDEU vo veci C - 437/2005 Vorel, na ktoré poukázal
súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí žalobca uviedol, že výšku plnenia zo spomínanej smernice
neodvodzoval, ale odvodil z nej len absolútny základ sporu, ktorým je definícia pojmu pracovný čas s
tým, že žalovaný, ale aj súd sa snažia len čiastočným citovaním výrokov SDEU upraviť dané rozhodnutia
tak, aby sedeli ich právnemu názoru. Uviedol, že z rozhodnutia uvádzaného žalovaným vyplývajú dve
základné skutočnosti, fyzická prítomnosť na pracovisku, hoci nevykonávajúc žiadnu činnosť, sa považuje
v celom rozsahu za pracovný čas a odlišné odmeňovanie zamestnanca za takúto „neaktívnu pohotovosť\"
je možné výlučne za predpokladu, že dochádza k zabezpečeniu práv priznaných smernicou. Žalobca vo
svojom odvolaní poukázal na rozhodnutie C - 14/04 vo veci Dellas, v ktorom Súdny dvor Európskej Únie
výslovne uviedol, že charakter vykonávaných alebo nevykonávaných prác nie je pre posúdenie toho, či
ide alebo nejde o pracovný čas úplne nepodstatný, pričom okolnosť, že pohotovostná služba obsahuje
určité neaktívne obdobie, je v tejto súvislosti úplne irelevantná, nakoľko podľa ustálenej judikatúry, aj keď
sú neaktívne obdobia profesijnej činnosti zahrnuté do pohotovostnej služby, ktorú pracovník vykonáva
v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa so zreteľom na skutočnosť, že na rozdiel od
normálneho pracovného času potrebu nutných zásahov nemožno vopred naplánovať na čas výkonu
uvedenej služby a skutočne vykonaná činnosť je rozdielna podľa okolností, rozhodujúcim faktorom pre
posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas\" v zmysle smernice 93/104 aj v
takejto pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, je skutočnosť,
že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v
prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby, a preto tieto povinnosti je teda potrebné
považovať za výkon činnosti tohto pracovníka (rozsudky Simap, už citovaný, bod 48, ako aj Jaeger, už
citovaný, body 49 a 63). Namietol, že súd prvej inštancie nesprávne hodnotil kvantitatívnu zmenu petitu,
a nakoľko svojim návrhom rozšíril svoje podanie dňa 11. 06. 2014 o právnu kvalifikáciu a kvantitatívne
rozšírenie návrhu na zaplatenie istiny 3. 434, 42 eur s úrokom z omeškania a trov konania, keď sa
v pôvodnom návrhu zo dňa 16. 01. 2013 domáhal zaplatenia sumy 1. 139, 97 eur, z dôvodu ktorého
zmena petitu v tomto prípade bola kvantitatívna zmena, ktorá sa prejavila zvýšením sumy v žalobe na
plnenie, pričom zároveň svojim návrhom zmenil fakultatívne aj právnu kvalifikáciu návrhu vo svojich
nasledovných podaniach, a preto s prihliadnutím na zásadu iura novit curia, je právna kvalifikácia
ponechaná na uváženie súdu a nie je v žiadnom prípade pre súd záväzná, keď nie je ani potrebné, aby
súd o nej rozhodoval. Poukázal na skutočnosť, že bol slabšou stranou v pracovnoprávnom spore s tým,
že porušovanie práva žalovaným bolo konštatované aj inšpektorátom práce Žilina zo dňa 11. 03. 2013,
pričom porušovanie pracovnoprávnych predpisov zo strany žalovaného je každodennou praxou, keď je
preukázaný fakt, že účelovo zdržiaval ich vzájomné mimosúdne rokovania, aby prešla premlčacia lehota
pri jeho nárokoch, a takéto konanie preukazuje vypočítavosť a nemravné konanie žalovaného s tým,
že ak by chcel súd ochraňovať zamestnanca ako slabšiu stranu v konaní, na námietku premlčania od
žalovaného by nemohol v žiadnom prípade prihliadnuť. Uviedol, že rozpor s dobrými mravmi spočíva
aj v tom, že zamestnávateľ (žalovaný) ako silnejšia strana vedome vyplácal nižšiu mzdu ako mu mal
podľa zákona hradiť, keďže z nastavenia pracovného času bolo zrejmé, že nedošlo k primeranému
zabezpečeniu práv zamestnancov podľa smernice č. Smernice Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, zmenená a doplnená smernicou Európskeho
parlamentu a Rady 2000/34/ES z 22. júna 2000, ako aj smernica Európskeho parlamentu a Rady
2003/88/ES z 04. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Namietol, že
mu bola postupom súdu prvej inštancie odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko mu nedal možnosť
rozhodnutím o vyhlásení dokazovania za skončené vyjadriť sa k danej veci. Vytkol súdu prvej inštancie,
že mylne interpretoval závery znaleckého posudku, nakoľko dal vypracovať odborné vyjadrenie č.
7/2017, v ktorom znalec jasne konštatoval porušenie zákona zo strany žalovaného, avšak dané závery
súd prvej inštancie v napadnutom rozsudkom úplne ignoroval a dokonca uviedol protichodné tvrdenie:
„Vychádzajúc z uvedeného právneho názoru, teda žalovaný postupoval v súlade s právnymi predpismi,
keď vyplatil žalobcovi mzdové nároky minimálne vo výške minimálnej mzdy, čo je konštatované aj v
odbornom vyjadrení 7/2017, s ktorým sa stotožnil aj žalobca.\"

3.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť
v celom rozsahu, nakoľko súd prvej inštancie za účelom zistenia skutkového stavu vykonal rozsiahle
dokazovanie vypočutím zástupcov oboch sporových strán, vykonaním listinných dôkazov, ako aj
aplikáciou ustanovení príslušných právnych predpisov, a preto vykonaným dokazovaním relevantne zistil
skutkový stav, na základe ktorého rozhodol a svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil. Nesúhlasil s tvrdením



žalobcu, že súdu poskytol presnú špecifikáciu jednotlivých nárokov a neobstojí ani jeho tvrdenie, že
nie je rozhodujúce, že súd môže toto vyčíslenie považovať za zvláštne alebo nezodpovedajúce úplnej
matematickej správnosti, odvolávajúc sa na skutočnosť, že toto vyčíslenie sa opiera o závery Odborného
vyjadrenia č. 7/2017. Uviedol, že žalobca predloženými podaniami nepreukázal dôvodnosť uplatnených
nárokov, keď viackrát menil výšku ním uplatnených nárokov, pričom ani raz bližšie nešpecifikoval,
v akej výške si uplatnil nárok na zaplatenie náhrady za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, t. j.
jednotlivé mesačné mzdové nároky za žalované obdobie, pričom vzhľadom na ním uplatnenú námietku
premlčania, nie je z predmetných podaní jasné, ktoré nároky v žalovanom období považuje žalobca
za neuhradené. Nesúhlasil ani s absurdnými tvrdeniami žalobcu uvedenými v bodoch 6., 7., a 8.
odvolania, podľa ktorých ním predložené špecifikácie nároku nespochybňoval, relevantne nenamietal
a teda nerozporoval, nakoľko už od začiatku konania namietal výšku žalobcom uplatnených nárokov a
rovnako namietal výpočty znalkyne vo vypracovanom znaleckom posudku, resp. odbornom vyjadrení, a
preto žalobca neuniesol dôkazné bremeno, s čím korešponduje aj napadnuté rozhodnutie. K poukázaniu
na definíciu výkonu práce podľa § 144a ods. 2 písm. b) Zákonníka práce, ktorým sa žalobca odvoláva na
negatívne vymedzenie výkonu práce, t. j. aká doba sa neposudzuje ako výkon práce poukázal žalovaný
na ods. 5 ustanovenia § 144a Zákonníka práce, v ktorom sa uvádza, že „odseky 1 až 3 sa neuplatnia
pri posudzovaní nároku na mzdu (odmenu) za vykonanú prácu“, a preto neobstojí tvrdenie žalobcu,
že ak zamestnávateľ neposkytol zamestnancovi za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti náhradné
voľno, išlo o výkon práce. Uviedol, že pracovná pohotovosť nemôže byť posudzovaná ako výkon
práce, ktorým je vykonávanie skutočnej dohodnutej pracovnej činnosti, zatiaľ čo pracovná pohotovosť
predstavuje pripravenosť na vykonávanie tejto dohodnutej pracovnej činnosti, čo zohľadňuje aj samotné
odmeňovanie pracovnej pohotovosti, ktorá nemôže byť odmeňovaná rovnako ako samotný výkon
práce, z dôvodu ktorého Zákonník práce odlišne upravuje odmeňovanie výkonu práce a pracovnej
pohotovosti s tým, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku sa započítava do maximálnych limitov
pre týždenný pracovný čas, avšak nie je výkonom práce a teda skutočným odpracovaným pracovným
časom, keď do pracovného času sa len započítava, pričom do počtu odpracovaných hodín zamestnanca
sa nezahŕňajú hodiny práce nadčas a hodiny neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku,
z čoho jasne vidieť, že nejde o klasický pracovný čas a výkon práce, a preto musí byť aj rozdielna
výška mzdy za odpracovaný čas a pripravenosť na výkon práce. Poukázal na skutočnosť, že pracovný
čas pre účely neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku, kedy zamestnanec na výkon
práce iba čaká, sa započítava do limitov počtu hodín podľa ustanovenia § 85 ods. 9 a § 85a ods. 1
Zákonníka práce a nie je výkonom práce a ani samotným pracovným časom. Nesúhlasil ani s tvrdením,
že ak ide o pracovnú pohotovosť na pracovisku, ide aj o výkon práce nadčas, nakoľko za prácu
nadčas sa v súlade s ustanovením § 96 ods. 6 Zákonníka práce považuje len čas, keď zamestnanec
počas pracovnej pohotovosti vykonáva prácu a ide teda o aktívnu časť pracovnej pohotovosti s tým,
že aj ustanovenie § 4 ods. 7 zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave
stanovuje, že výkon práce počas času pracovnej pohotovosti nad určený týždenný pracovný čas je
prácou nadčas, avšak čas pracovnej pohotovosti, ktorý nie je výkonom práce, sa za prácu nadčas
neoznačuje, keďže prácou nadčas môže byť výkon práce počas pracovnej pohotovosti, prácou nadčas
nemôže byť čas, kedy je zamestnanec pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva a vzhľadom
na to, že pracovná pohotovosť je pripravenosť na výkon práce, čiže všetci zamestnanci, ktorí túto
pohotovosť realizujú len čakajú na výkon práce, je jeho spôsob odmeňovania správny a v súlade s
dobrými mravmi, ako aj v súlade s § 13 a § 119a Zákonníka práce. K pomernej časti základnej zložky
mzdy a úrokom z omeškania uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že pomerná časť mzdy
predstavuje jednu mesačnú mzdu, t. j. odmena za každú hodinu neaktívnej pohotovosti na pracovisku
je vo výške hodinovej mzdy zamestnanca s poukazom na ustanovenie § 96 ods.3 prvá veta Zákonníka
práce s tým, že zamestnancovi za neaktívnu časť pohotovosti na pracovisku nepatrí celá základná
zložka mzdy, ale len jej pomerná časť a k tvrdeniu žalobcu, že je na zodpovednosti zamestnávateľa,
aby si v pracovnej zmluve upravil podmienky „základnej zložky mzdy“ žalovaný uviedol, že keďže ju
dojednanú nemal, nemohlo ani dôjsť k rozdielnosti medzi odmenou za výkon práce a odmenou pre
prípad pracovnej pohotovosti na pracovisku. Poukázal na skutočnosť, že výška pomernej časti nie je
v žiadnom ustanovení Zákonníka práce, resp. zákona č. 462/2007 Z. z. definovaná, a vychádzajúc
z § 119 Zákonníka práce, tak jej výška podlieha dohode medzi zamestnávateľom a zamestnancom,
resp. dohode medzi zamestnávateľom a príslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve, pričom
zároveň platí podmienka, že táto výška nesmie byť dohodnutá nižšie, ako aktuálna minimálna mzda v
eurách za hodinu. Uviedol, že odmeňovanie zamestnancov bolo dohodnuté v rámci Kolektívnej zmluvy
a aj keď mohlo byť dohodnuté aj v menšom rozsahu, ako je minimálny mzdový nárok, bolo dohodnuté
tak, ako to vyžaduje § 96 ods. 3, t. j. vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však



vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu s tým, že Zákonník práce
prioritne ponecháva dohodu o mzde na riešenie v rámci kolektívnej zmluvy a táto dohoda sa vzťahovala
aj na odmeňovanie jeho zamestnancov, teda aj na samotného žalobcu. Poukázal na skutočnosť, že
odmeňovanie pracovnej pohotovosti bolo dohodnuté v rámci Smernice pre odmeňovanie (III. kapitola,
časť 14, bod 82), ktorá je súčasťou Kolektívnej zmluvy s tým, že § 120 Zákonníka práce, ktorý stanovuje
minimálne mzdové nároky, stanovuje, že zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov
dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu v rozsahu minimálneho
mzdového nároku, určeného pre stupeň náročnosti práce, nakoľko však má odmeňovanie dohodnuté v
rámci kolektívnej zmluvy a odmeňovanie pracovnej pohotovosti v § 96 ods. 3 Zákonníka práce stanovuje,
že nesmie byť nižšie ako minimálna mzda, nie minimálny mzdový nárok, určený pre stupeň náročnosti
práce, keď uvedené namietal aj voči samotnému znaleckému posudku, keďže odmeňovanie pracovnej
pohotovosti na pracovisku dohodnuté v rámci kolektívnej zmluvy bolo v súlade s dikciou § 96 ods. 3
Zákonníka práce a dohodnutá výška je v súlade s platnými právnymi predpismi, nakoľko v každom
žalovanom období zohľadňovala výšku minimálnej mzdy. Žalovaný vo svojom vyjadrení ďalej uviedol,
že odmeňovanie pracovnej pohotovosti nemusí byť v rozsahu minimálneho mzdového nároku pre
príslušný stupeň náročnosti práce, keďže ide o pripravenosť na výkon práce, nie samotný výkon práce,
pri ktorom odmeňovanie zohľadňuje náročnosť vykonávanej práce a v rámci pracovnej pohotovosti
ide o zhodnú činnosť všetkých zamestnancov - pripravenosť - čakanie na výkon práce a s poukazom
na § 120 Zákonníka práce (ktorý upravuje minimálne mzdové nároky - zamestnávateľ, u ktorého nie
je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve je povinný zamestnancovi poskytnúť
mzdu v rozsahu minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce, odsek 2 § 120
stanovuje, že do tejto mzdy sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku,
mzda za prácu nadčas, sviatok, mzdové zvýhodnenie za nočnú prácu, mzdová kompenzácia za sťažený
výkon práce. Do počtu odpracovaných hodín sa nezahŕňajú hodiny práce nadčas a čas neaktívnej časti
pracovnej pohotovosti na pracovisku) teda platí, že ak je odmeňovanie a teda aj minimálne mzdové
nároky dohodnuté v rámci kolektívnej zmluvy, nie je povinnosťou dodržať tieto ustanovenia, čo však
vždy bolo dodržané a výška bola vždy vo výške minimálnej mzdy, keď uvedené zároveň znamená,
že aj hodiny neaktívnej pracovnej pohotovosti sa započítavajú do pracovného času, avšak podľa §
120 ods. 2 druhá veta, sa nezahŕňajú do počtu odpracovaných hodín a teda sa neodmeňujú ako
výkon práce a prípadnú prácu nadčas. Poukázal na skutočnosť, že žalobca v pôvodnej žalobe a ani
v doplňujúcich podaniach nešpecifikoval, či si svoje nároky uplatňuje ako brutto, resp. netto, keď v
zmysle § 130 ods. 8 a § 131 Zákonníka práce zamestnávateľ vykonáva zrážky zo mzdy zamestnanca,
resp. poukazuje mzdu zamestnanca na ním určený účet, z dôvodu ktorého žalobca nemá právo na
vyplatenie ním uplatnených nárokov „brutto“. K použitiu zákona č. 462/2007 Z. z. (§ 4 ods. 6) ako
lex specialis žalovaný uviedol, že pripúšťa existenciu pohotovosti na pracovisku, len ju neupravuje,
avšak pri tomto ustanovení sa nachádza odkaz č. 6, ktorým zákon č. 462/2007 Z. z. odkazuje na §
119 Zákonníka práce s tým, že k tvrdeniu žalobcu v odvolaní, že toto ustanovenie pre tento zákon slúži
len ako uvedenie minimálneho štandardu, ktorý musí zamestnávateľ dodržiavať pri odmeňovaní svojich
zamestnancov uviedol, že s týmto názorom nesúhlasí s poukazom na § 1 ods. 2 zákona č. 462/2007 Z.
z. (Ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahuje sa na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov v doprave
Zákonník práce.“), z dôvodu ktorého sa na úpravu pohotovosti na pracovisku a tiež na odmeňovanie
zamestnancov použijú ustanovenia Zákonníka práce, t. j. v zmysle odkazu č. 6 ustanovenie § 119. K
nesprávnej interpretácii smernice a judikátov ESD žalovaný uviedol, že žalobca sa vo svojich podaniach
nikdy nedomáhal určenia, či sa čas pracovnej pohotovosti medzi 18:00 hod. - 24:00 hod, ktorý bol
pôvodne označený ako „odpočinok na pracovisku“, považuje za pracovný čas alebo nie, z dôvodu
ktorého sa priamo k tejto otázke ani nikdy nevyjadroval, len zdôrazňoval, že žiaden vnútroštátny a
ani predpis Európskej únie a taktiež ani žiadne rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie nehovorí,
že pokiaľ ide o pracovnú pohotovosť na pracovisku, táto musí byť odmeňovaná v rovnakej výške
ako riadny výkon práce. Vo vzťahu k Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES (ďalej len
„Smernica“) uviedol, že je pravdou, že Smernica vo svojich definíciách rozlišuje len pojem „pracovný
čas“ a pojem „odpočinok“, ktorý predstavuje „protipól“ k pracovnému času, a teda nepozná kategóriu
pracovnej pohotovosti, avšak poukázal na fakt, že z ustanovenia čl. 1 bod 1 a 2 jednoznačne vyplýva,
že predmetom úpravy Smernice sú len požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia a tiež minimálne
doby odpočinku, dovolenky a pod. a súhlasil s tým, že z hľadiska požiadaviek ochrany zdravia a
bezpečnosti zamestnancov nemá význam deliť pracovný čas na skutočný výkon práce a pohotovosť
na pracovisku (ako pripravenosť na výkon práce), avšak zo žiadneho ustanovenia Smernice, resp.
akejkoľvek inej európskej legislatívy nevyplýva, že by členské štáty nemohli aplikovať takéto delenie
pre iné účely, ako vymedzuje Smernica, pričom osobitne vo vzťahu k odmeňovaniu zamestnancov



by takéto obmedzenie ani nebolo možné, nakoľko odmeňovanie (s výnimkou zákazu diskriminácie pri
odmeňovaní mužov a žien) nepatrí do pôsobnosti únijného práva, z dôvodu ktorého je potrebné aj z
tohto hľadiska posudzovať i rozhodnutia Európskeho súdneho dvora. Žalovaný poukázal na rozhodnutie
vo veci C-258/10 „GR1GORE“, na ktorý sa odvoláva i samotný žalobca, v ktorom sa v bode 4 výroku
konštatuje: „Smernica 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že povinnosť zamestnávateľa vyplácať
plat alebo obdobnú sumu za dobu, počas ktorej lesník je povinný zabezpečovať dohľad nad revírom, za
ktorý je zodpovedný, nespadá do pôsobnosti tejto smernice, ale podlieha ustanoveniam vnútroštátneho
práva. “, keď ešte exaktnejšie sa k uvedenej otázke Európsky súdny dvor vyjadril vo veci C- 437/05
„VOREL“, keď rozhodol, že: „Smernica Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2000/34/
ES z 22. júna 2000, ako aj smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04. novembra
2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa majú vykladať v tom zmysle, že im
neodporuje, aby členský štát uplatňoval právnu úpravu, ktorá z hľadiska odmeňovania pracovníka a
vo vzťahu k pracovnej pohotovosti vykonávanej týmto pracovníkom na pracovisku zohľadňuje odlišné
obdobie, počas ktorého je práca skutočne vykonávaná, a obdobie, počas ktorého v skutočnosti nie
je vykonávaná, za predpokladu, že takýto režim v celom rozsahu zabezpečuje potrebný účinok práv
priznaných pracovníkom týmito smernicami z hľadiska účinnej ochrany ich zdravia i bezpečnosti.
Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že ani únijné právo a ani rozhodnutia Európskeho súdneho dvora
pre účely odmeňovania nevylučujú existenciu inštitútu „pohotovosť na pracovisku“, ako medzistupňa
medzi odpočinkom a pracovným časom. K žalobcom tvrdenému nesprávnemu hodnoteniu kvantitatívnej
zmeny petitu súdom prvej inštancie žalovaný poukázal na skutočnosť, že predmetom žaloby zo dňa
14. 09. 2012 bol len nedoplatok nárokovaných mzdových náhrad, a preto namietol, že by žalobca „len
kvantitatívne zmenil výšku žalovanej sumy a právnu kvalifikáciu“ a teda nešlo len o spresnenie žaloby,
nakoľko následné podania, ktorými žalobca žiadal o náhradu mzdy za pracovnú pohotovosť vo výške
mzdy zodpovedajúcej riadnemu výkonu práce, a v ktorých uvádzal aj nové skutočnosti vyplývajúce
z listu Inšpektorátu práce, rozhodne predstavovali nové nároky, ktoré žalobca mohol uplatniť už v
čase podania žalobného návrhu a pokiaľ tak urobil až dodatočne, došlo k zmene uplatneného nároku
a tiež skutkových okolností, z ktorých vychádzal. (Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí č. k. 1M
Obdo V 19/2007 /spisová značka, pozn. odvolacieho súdu/ konštatuje, že „Ak žalobca v priebehu
konania vo svojom doplňujúcom podaní uvedie úplne iné skutkové okolnosti, z ktorých odvodzuje
žalobou uplatnený nárok, hoci ide o rovnaké plnenie vyplývajúce z jednej zmluvy, nemožno takéto
podanie považovať za doplnenie v žalobe uvedených rozhodujúcich skutočností. Takýto procesný úkon
treba považovať za zmenu žaloby, o ktorej musí súd rozhodnúť v zmysle § 95 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku\".). K námietke rozporu s dobrými mravmi žalovaný uviedol, že žiadnym spôsobom
neobmedzoval žalobcu v podaní žaloby, resp. návrhov na zmenu žaloby a ani ho za podanie týchto
podaní nijak nepostihoval a odmietol tvrdenia žalobcu uvedené v bode 39 s tým, že aj tvrdenie žalobcu,
že porušovanie pracovnoprávnych predpisov je jeho každodennou praxou možno označiť za zavádzanie
a ničím nepodložené tvrdenie. Odmietol, že by účelovo zdržoval mimosúdne rokovania so žalobcom,
aby prešla premlčiaca lehota jeho nárokov, nakoľko s ním komunikoval tak na osobných stretnutiach,
ako aj prostredníctvom telekomunikačných prostriedkov, pričom nijako sa pred žalobcom nezatajoval
a na došlé podnety odpovedal v primeranej lehote. Uviedol, že počas všetkých pojednávaní týkajúcich
sa peňažných nárokov zamestnancov konštatoval a aj predložil, že Inšpektorát práce vždy v rámci
odvolacieho konania zrušil prvostupňové správne rozhodnutia. K tvrdeniu žalobcu, že jeho konanie bolo
vypočítavé a nemravné uviedol, že vzhľadom na rozhodnutia Krajských riaditeľstiev Hasičského zboru,
ktoré odsúhlasili analýzy, že nie je povinný mať hasičské jednotky, došlo k zrušeniu týchto útvarov s
tým, že v rámci ponúk práce, ktoré boli z jeho strany realizované jednotlivým hasičom sa zaviazal,
že prednostne bude týchto zamestnancov prijímať na iné typové pozície, čo sa stretlo s maximálnym
záujmom, ktorý by pri takomto negatívnom správaní sa voči zamestnancom nebol, pričom išlo celkom
o 202 zamestnancov hasičských útvarov. Namietol, že k rozporu s dobrými mravmi nedošlo ani pri
vyplácaní mzdy za vykonanú prácu, nakoľko žalobcovi vyplácal mzdu v súlade s príslušnými právnymi
predpismi a Smernicou pre odmeňovanie jeho zamestnancov, ktorá je súčasťou Kolektívnej zmluvy
uzatvorenej medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov (odborovými orgánmi) a k tvrdeniu
žalobcu, že ho súd prvej inštancie odmietol vypočuť, čím mu znemožnil konať pred súdom uviedol,
že žalobca bol súdom opakovane riadne a včas predvolávaný na pojednávania, napriek tomu sa na
žiadne nedostavil, pričom je povinnosťou žalobcu zaujímať sa o konanie, ktorého je účastníkom, a preto
jeho zjavný nezáujem, ktorý je odvoditeľný od jeho neochoty dostaviť sa na pojednávania, nemôže
byť prekážkou konania a rozhodnutia vo veci s tým, že nakoľko v predmetnom spore ide o právne
posúdenie uplatneného nároku žalobcu, jeho vypočutie nie je pre rozhodnutie vo veci potrebné, z dôvodu



ktorého, s ohľadom na povinnosť súdu riadiť sa princípom hospodárnosti konania, bolo rozhodnutie súdu
prvej inštancie nevykonať výsluch žalobcu správne. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že súd prvej
inštancie mylne interpretoval závery znaleckého posudku, nakoľko sa so závermi Odborného vyjadrenia
č. 7/2017 vysporiadal a nesúhlasil ani s jeho tvrdením, že sa pri vysporiadaní sporných nárokov žalobcu
nezaoberal skutočnosťou, či pomerná časť základnej zložky zamestnanca nie je vyššia ako jej garancia
stanovená v predpise, nakoľko pri určovaní mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku
postupoval správne, keďže pri odmeňovaní bola poskytnutá mzda vo výške pomernej časti základnej
zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy, pričom táto výška bola zároveň dohodnutá
procesom kolektívneho vyjednávania.

4.

Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že žalovaný zmenil rozvrh
pracovného času a vydal nový denný poriadok v rámci ktorého zaviedol tzv. „Odpočinok na pracovisku\"
v čase od 18:00 do 24:00 hod., pričom za toto obdobie mu nevyplácal žiadnu mzdu alebo náhradu mzdy,
keď toto obdobie, ktoré bolo označované ako „odpočinok na pracovisku\" nie je možné subsumovať pod
pracovnú pohotovosť podľa zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácií pracovného času v doprave, nakoľko
tento právny predpis v § 4 ods. 1 definuje pracovnú pohotovosť nasledovne: Ak ďalej nie je ustanovené
inak, pracovná pohotovosť v doprave na účely tohto zákona je čas, počas ktorého zamestnanec v
doprave nemusí byť na pracovisku, ale je povinný byť zamestnávateľovi k dispozícii pripravený začať
vykonávať prácu na jeho pokyn nad určený týždenný pracovný čas. Poukázal na slovné spojenie
„nemusí byť na pracovisku\", ako základnú hypotézu pracovnej pohotovosti pre účely zákona č. 462/2007,
pričom je nesporné, že počas inkriminovaného časového úseku s označením „odpočinok na pracovisku\"
na pracovisku byť prítomný musel, keďže to vyplýva najmä z povahy veci, keď hasiči musia byť neustále
prítomní a pripravení na zásah kedykoľvek, pričom toto obdobie nie je možné subsumovať ani pod
pracovnú pohotovosť podľa § 96 Zákonníka práce, z dikcie ktorého je možné vyvodiť, že za pracovnú
pohotovosť podľa Zákonníka práce je možné považovať len nariadené alebo dohodnuté obdobie mimo
rámca pracovných zmien a musí ísť zároveň o obdobie nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci
z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času. Uviedol, že nakoľko vopred svoj týždenný pracovný
rozvrh (počet zmien za týždeň a denný pracovný poriadok) poznal, nespĺňa obdobie „odpočinku na
pracovisku\" podmienku nariadenia (alebo dohodnutia) mimo rámca pracovných zmien a nad určený
týždenný pracovný čas. Poukázal na skutočnosť, že obsah a spôsob výkonu práce sa v období do
októbra 2012 (žalované obdobie) a v období po októbri 2012 (po podaní žaloby) žiadnym spôsobom
nezmenil, a preto ak žalovaný od októbra 2012 definuje prácu vykonávanú od 18:00 do 24:00 hod ako
výkon práce, nie je dôvod, prečo neuznáva takúto definíciu aj na obdobie do októbra 2012, nakoľko sa v
samotnom výkone jeho práce nič nezmenilo s tým, že nakoľko daný čas „odpočinku na pracovisku“ bol
výkonom jeho práce, má sa započítavať do pracovného času podľa § 85 Zákonníka práce, keďže ide o
štandardný pracovný čas a výkon práce, a preto mu patrí mzda. Uviedol, že vykonával 10 zmien mesačne
pod 24 hodín, čím jeho celkový pracovný čas stúpol na 240 hodín mesačne, a nakoľko maximálny
pracovný čas zamestnanca je 160 hodín mesačne, dochádzalo k prekračovaniu pracovného času o
cca 80 hod. mesačne, ktoré predstavujú maximálnu možnú hranicu nadčasov, pričom za doteraz plne
nepreplatené hodiny „odpočinku na pracovisku“ mu patrí mzdové zvýhodnenie minimálne vo výške 25
% jeho priemerného zárobku (§ 121 ods. 1 Zákonníka práce). Žalobca v replike ďalej uviedol, že mu s
poukazom na stanovisko odbornej verejnosti a súdnej praxe za toto obdobie patrí aj úrok z omeškania („V
prípade, že zamestnávateľ mešká s výplatou mzdy a mzdu neposkytne v dohodnutej dobe a v prípade
absencie takejto dohody najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, je v omeškaní. Z
dôvodu omeškania je povinný zamestnancovi uhradiť nielen mzdu, ale aj úroky z omeškania. Pretože
ZP, ale ani iný pracovnoprávny predpis, nezakotvujú výšku úrokov z omeškania, postupuje sa v týchto
prípadoch podľa občianskoprávnych predpisov\") a predložil tabuľky, v ktorých úroky detailne vyčíslil s
tým, že námietka premlčania, ktorú žalovaný vznášal aj v iných konaniach je v rozpore s dobrými mravmi,
a žiadal na ňu neprihliadať.

5.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k podaniu žalobcu, v ktorom uviedol, že mu za čas označený ako
„odpočinok na pracovisku“ patrí mzda ako za riadny výkon práce uviedol, že trvá na tom, že čas
medzi 18:00 hod.- 24:00 hod., je pracovnou pohotovosťou na pracovisku a je potrebné ho posudzovať
podľa ustanovení § 96 Zákonníka práce. K tvrdeniu žalobcu, že „odpočinok na pracovisku“ nemohol



byť pracovnou pohotovosťou, lebo vopred poznal rozvrh pracovných zmien uviedol, že skutočnosť,
že zamestnanec poznal rozvrh svojich pracovných zmien, nie je pre posúdenie pracovnej pohotovosti
podstatná a nemá žiaden súvis s definíciou uvedenou v § 96 ods. 1 Zákonníka práce, pričom je zároveň
aj nepodstatné, že zamestnanec bol povinný zdržiavať sa počas časového úseku medzi 18:00 hod.
a 24:00hod. na pracovisku, nakoľko z ustanovení Zákonníka práce nevyplýva, že by zamestnávateľ
nemohol zamestnancovi nariadiť, aby „dohodnuté miesto“, na ktorom sa má počas pracovnej pohotovosti
zdržiavať, bolo samotné pracovisko s tým, že pokiaľ žalobca svojou argumentáciou mienil to, že
čas označený ako „odpočinok na pracovisku“ bol súčasťou pracovnej zmeny, a teda nebola splnená
podmienka pre pracovnú pohotovosť, poukázal žalovaný na ustanovenie § 90 Zákonníka práce, keď
zákonodarca kladie v tejto definícii dôraz na výkon práce - odpracovanie, a nakoľko pracovná pohotovosť
na pracovisku nie je výkonom práce (je len pripravenosť na výkon práce), nie je v súlade s § 90 Zákonníka
práce ani súčasťou štandardného rozvrhu zmien a nie je ani súčasťou pracovného času, ktorý je tiež
definovaný v § 85 Zákonníka práce ako výkon práce. Poukázal na skutočnosť, že v situácii, kedy bol
žalobca v časovom úseku označenom ako „odpočinok na pracovisku“ vyslaný na zásah, mu za uvedený
zásah zarátal ako prácu nadčas, a tak mu tento výkon práce i preplatil, a to v najbližšom výplatnom
termíne s tým, že dôrazne odmieta, že by žalobca v časovom úseku označenom ako „odpočinok na
pracovisku“ vykonával akúkoľvek ďalšiu pracovnú činnosť, mimo vyššie uvedených zásahov, keďže
počas uvedeného časového úseku mohol odpočívať na válendách, ktoré mal k dispozícii, pozerať
televízor, prípadne sa venoval inej činnosti, ktorá nesúvisela s výkonom pracovných činností, z dôvodu
ktorého „odpočinok na pracovisku“ nie je možné posúdiť ako výkon práce, len ako pohotovosť na
pracovisku. K vyjadreniu žalobcu, že počnúc mesiacom október 2012 bola pracovná pohotovosť na
pracovisku medzi 18:00 - 24:00 hod. zrušená a časový úsek bol definovaný ako riadny výkon práce,
uviedol, že išlo o vyjadrenie týkajúce sa zamestnanca pracujúceho na inom hasičskom útvare (na
Závodnom hasičskom útvare Zvolen), ako pracoval žalobca, pričom žalobca si za rok 2012 svoje
nároky už neuplatňuje. Vo vzťahu k Smernici rady 93/104/ES z 23. novembra 1993, ako aj k výške
uplatňovaných úrokov z omeškania žalobcom žalovaný zopakoval svoju argumentáciu, ktorú uviedol vo
vyjadrení k odvolaniu žalobcu, a preto ju považuje odvolací súd za nadbytočné opätovne uvádzať.

6.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p.
(zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. marca 2019 podľa
§ 378 ods. 1 v spojení  s § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie (§ 383 C. s. p.),  pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni
zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom.

7.

Podľa § 470 ods. 1 C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak
nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8.

Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

9.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorým žalobu žalobcu domáhajúceho sa uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu titulom
mzdového nároku (alikvotnej časti mzdy) za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti („odpočinok na
pracovisku“) sumu 3. 879, 59 eur, keď dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobcovi nepatrí, nakoľko
žalovaný postupoval správne, keď žalobcovi vyplatil mzdové nároky vo výške minimálnej mzdy, ktoré
presahujú žalobcom pôvodne uplatnenú sumu 1. 139, 97 eur.



10.

Odvolací súd napadnutý rozsudok, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, ako vecne
správny potvrdil, pretože súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a
na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj
náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.).

11.

Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym skutkovým záverom, ku ktorému dospel súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku, že ak zamestnanec je na pracovisku a čaká na výkon práce
na základe pokynu zamestnávateľa, ide o pracovnú pohotovosť, pričom Zákonník práce rozlišuje medzi
aktívnou a neaktívnou pracovnou pohotovosťou a v súvislosti s nimi upravuje aj výšku mzdy, keď
pracovná pohotovosť, kedy zamestnanec nepracuje a čaká len na výkon práce, je síce započítavaná do
pracovného času a patrí za ňu zamestnancovi mzda, ktorá sa však nemusí zhodovať s výškou mzdy za
vykonanú prácu, keďže žalobcovi za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti patrí mzda vo výške pomernej
časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku, resp. vo výške
minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu, a ide teda o vyplatenie minimálnej
mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a o mzdu za prácu nadčas za aktívnu časť pracovnej
pohotovosti vo výške 25 % priemerného zárobku zamestnanca za pracovnú pohotovosť.

13.

Nebolo možné sa stotožniť s námietkami žalobcu v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie nesprávne
aplikoval ust. § 4 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z., ktoré upravuje len pracovnú pohotovosť zamestnancov
v doprave, počas ktorej nemusia byť prítomní na pracovisku, keď v posudzovanej veci bolo nesporné,
že žalobca bol povinný v čase po pracovnej pohotovosti zdržiavať sa na pracovisku a čakať na výkon
práce, ktorú situáciu zákon č. 462/2007 Z. z. osobitne neupravuje, pričom ust. § 4 ods. 6 zákona č.
462/2007 Z. z. určuje, že zamestnancovi za výkon pohotovosti na pracovisku patrí mzda, avšak bližšie
podmienky neurčuje, a zároveň ust. § 4 ods. 7 upravuje prácu nadčas počas pracovnej pohotovosti, ale
neupravuje mzdové nároky, a preto sa na odmeňovanie žalobcu za pracovnú pohotovosť vykonávanú v
rozhodnom období, počas ktorej bol prítomný na pracovisku a čakal na výkon práce, prípadne pracoval,
keď zasahoval pri požiari, vzťahujú ust. § 96 ods. 3 a 6 Zákonníka práce, a preto je argumentácia žalobcu
o nesprávnej aplikácii týchto ustanovení súdom prvej inštancie s poukazom na ust. § 4 ods. 6 zákona
č. 462/2007 Z. z., podľa ktorého sa pracovná pohotovosť započítava do pracovného času a žalobcovi
za túto pracovnú pohotovosť patrí mzda, pričom odkaz na ust. § 119 Zákonníka práce, na ktoré toto
ustanovenie odkazuje, má len informatívnu povahu a slúži len ako uvedenie minimálneho štandardu,
ktorý musí zamestnávateľ dodržiavať pri odmeňovaní svojich zamestnancov, absolútne nedôvodná.

14.

Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku totiž správne poukázal na to, že ust. § 4 ods.
6 zákona č. 462/2007 Z. z. stanovuje len to, že zamestnancovi za výkon pracovnej pohotovosti na
pracovisku patrí mzda, ktorej bližšie podmienky neurčuje, a nakoľko neustanovuje inak, je potrebné aj
podľa názoru odvolacieho súdu použiť na odmeňovanie žalobcu Zákonník práce, a to práve ust. § 119,
na ktoré poukazuje odkaz uvedený v ust. § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z.

15.



Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s uvedenou
právnou úpravou aj z hľadiska Smernice 93/104/ES z 23. novembra 1993, o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, zmenenou a doplnenou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady
2000/34/ES z 22. júna 2000, ako aj Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04.
novembra 2003, o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ako aj rozhodnutí Európskeho
súdneho dvora a dospel k správnemu záveru, že nie je v rozpore s uvedenými smernicami, keď
uvedené vyplýva aj z dôvodovej správy k ust. § 96 Zákonníka práce, účinného od 01. 09. 2007, podľa
ktorej nová úprava pracovnej pohotovosti je daná do súladu s rozsudkami Európskeho súdu vo veci
Jaeger, Simap, podľa ktorých čas, kedy je zamestnanec v pracovnej pohotovosti na pracovisku, sa
musí považovať za pracovný čas a v prípade potreby za prácu nadčas. Z dôvodovej správy zároveň
vyplýva, že odmeňovanie pracovnej pohotovosti je v súlade s rozhodnutím  Európskeho súdneho dvora
v prípade Vorel (C-437/05), podľa ktorého výklad Smernice Rady 93/104/ES, o niektorých aspektoch
úpravy pracovného času v znení Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/34/ES a Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES, o niektorých aspektoch úpravy pracovného času nebráni
tomu, aby členský štát uplatňoval právnu úpravu, ktorá pre účely odmeňovania zamestnanca a pokiaľ
ide o pracovnú pohotovosť vykonávanú týmto zamestnancom na jeho pracovisku, zohľadňuje odlišné
obdobia, počas ktorých je skutočne vykonávaná práca, a obdobia, v priebehu ktorých k výkonu práce
nedôjde za predpokladu, že takýto režim plne zaručuje adekvátny účinok práv, ktoré zamestnancom
priznávajú smernice za účelom účinnej ochrany ich zdravia a bezpečnosti.

16.

K tvrdeniu žalobcu v podanom odvolaní, poukazujúceho na zabezpečenie potrebného účinku práv
priznaných pracovníkom týmito smernicami z hľadiska účinnej ochrany ich zdravia a bezpečnosti a k
námietke o porušení ustanoveného týždenného pracovného času, v dôsledku čoho zamestnanci nemajú
dostatok času na regeneráciu, odvolací súd uvádza, že len samotným nerozlišovaním odmeňovania za
aktívnu a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku, sa nezabezpečí zamestnancom potrebný
čas na regeneráciu, neposkytne teda účinnú ochranu ich zdravia a bezpečnosti, ale takúto ochranu ich
zdravia a bezpečnosti je potrebné zabezpečiť inými účinnými prostriedkami, a preto uvedenú smernicu
nemožno vykladať tak, že v prípade porušenia ustanoveného týždenného pracovného času, by mal byť
zamestnanec odmeňovaný za výkon neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku rovnako ako
za aktívnu časť pracovnej pohotovosti.

17.

Odvolací súd považuje za nutné poukázať aj na komentár k ust. § 96 Zákonníka práce, účinného od
01. 09. 2007, z ktorého vyplýva, že uvedené ustanovenie rozlišuje aktívnu časť pracovnej pohotovosti,
ktorú definuje ako časť, keď zamestnanec počas pracovnej pohotovosti  vykonáva prácu, od neaktívnej
pracovnej pohotovosti, ktorú ďalej rozlišuje na neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, počas ktorej
sa zamestnanec pripravený na výkon práce zdržiava na dohodnutom mieste mimo pracoviska, od
neaktívnej časti pracovnej pohotovosti, počas ktorej sa zamestnanec zdržiava na pracovisku, a ktorá sa
považuje za pracovný čas s tým, že upravuje aj minimálne mzdové nároky, ktoré patria zamestnancovi
za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas; za každú takúto hodinu
neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku patrí zamestnancovi alikvótna časť základnej
zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej hodinovej mzdy podľa osobitného predpisu a zároveň
upravuje aj možnosť dohody na poskytnutie náhradného voľna za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti
na pracovisku, a preto sa aktívna časť pracovnej pohotovosti, teda, ak zamestnanec počas pracovnej
pohotovosti aj vykonáva prácu, považuje za prácu nadčas.

18.

K námietke žalobcu k ustáleniu výkonu práce počas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti odvolací súd
uvádza, že je nedôvodná, nakoľko je potrebné prihliadať na skutočnosti, či zamestnávateľ poskytol alebo
neposkytol zamestnancovi náhradné voľno, keď z uvedeného vyplýva, že citované ustanovenie upravuje
len možnosť dohody medzi zamestnávateľom a zamestnancom o poskytnutí náhradného voľna, avšak
nevyplýva z týchto ustanovení, že v prípade neuzavretia takejto dohody a neposkytnutí zamestnancovi
náhradného voľna, by sa  aj obdobie odpočinku na pracovisku považovalo za výkon práce.



19.

Súd prvej inštancie správne posúdil aj námietku premlčania vznesenú žalovaným voči mzdovým
nárokom žalobcu za pracovnú pohotovosť od septembra 2009 do júla 2011, a dospel k správnemu
právnemu záveru, že sú premlčané a vznesenie námietky premlčania žalovaným nie je v rozpore
s dobrými mravmi, nakoľko žalobca sa žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 14. 09. 2012
domáhal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť istinu 1. 139, 97 eur, požadujúc síce úrok z omeškania za
nevyplatené náhrady minimálne v rozsahu za pracovnú pohotovosť, avšak príslušenstvo k pohľadávke
nielen nevyčíslil, ale najmä v petite svojej žaloby ani neuviedol, keď požadoval iba zaplatenie istiny a trov
konania, pričom v podaní zo dňa 16. 01. 2013 (č. l. 23 spisu, označeným ako doplnenie žaloby) uviedol,
že žiada uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu 512, 61 eur a úroky z omeškania v sume 527, 36
eur (a trovy konania) a napokon podaním zo dňa 11. 06. 2014 rozšíril uplatnený nárok na sumu 3. 879,
59 eur (o 2. 739, 62 eur), zvyšný úrok z omeškania vyčíslil na sumu 516, 32 eur, z čoho jednoznačne
vyplýva nedôvodná námietka žalobcu, že zmena petitu žaloby týmto podaním bola len kvantitatívna,
ktorá sa prejavila zvýšením sumy v žalobe na plnenie a týmto žalobu nemenil, ale ju len spresnil.

20.

Odvolací súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť žalobcu na skutočnosť, že z pôvodnej žaloby,
ako aj jej príloh, vyplýva, že sa domáhal zaplatenia náhrady za pracovnú pohotovosť za rok 2009 v
sume 1, 69 eur za jednu hodinu pracovnej pohotovosti, za rok 2010 v sume 1, 76 eur za jednu hodinu
pracovnej pohotovosti a za rok 2011 v sume 1, 82 eur za jednu hodinu pracovnej pohotovosti (za mesiac
január 2011 v sume 1, 88 eur za jednu hodinu pracovnej pohotovosti), avšak v ďalšom podaní zo dňa
11. 06. 2014, ktorým menil petit žaloby už vo vyčíslení uplatneného nároku vychádzal z výšky mzdy pri
ôsmej tarifnej triede, ktorá mu mala byť podľa jeho názoru priznaná za rok 2009 v sume 3, 25 eur, za
rok 2010 v sume 3, 39 eur a za rok 2011 v sume 3, 5 eur, rok 2012 v sume 3, 55 eur a rok 2013 v sume
3, 83 eur, pričom žalovaný mu mal za rok 2009 priznať tarifnú mzdu v sume 1, 89 eur, v roku 2010 v
sume 1, 97 eur, v roku 2011 v sume 2, 03 eur, v roku 2012 vo výške 2, 09 eur a v roku 2013 v sume 2,
16 eur, keď z uvedeného je zrejmé, že touto zmenou petitu žaloby si žalobca uplatnil nový nárok, a to
zaplatenie mzdy, pri vyčíslení ktorej vychádzal za jednotlivé roky z inej výšky ako pri vyčíslení náhrady
za pracovnú pohotovosť, uplatnenej v pôvodnej žalobe, keď z uvedeného ďalej vyplýva, že náhrada za
pracovnú pohotovosť, ktorú si uplatnil pôvodnou žalobou, mu bola žalovaným aj vyplatená vo vyššej
sume, ako si pôvodnou žalobou uplatnil.

21.

Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu záveru, že vzhľadom na doručenie zmeny žaloby dňa 11.
06. 2014, ktorou si uplatnil nové nároky za obdobie od augusta 2009 do decembra 2011, predstavujúce
istinu a úroky z omeškania a vzniknuté pred 12. 05. 2011,  sú od 12. 05. 2011 premlčané a rozhodol
správne, keď žalobu v tejto časti zamietol z dôvodu premlčania.

22.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku považuje za potrebné k námietke
žalobcu, že žalovaný uplatnil námietku premlčania v rozpore s dobrými mravmi uviesť, že z ust. §
1 ods. 4 Zákonníka práce, v zmysle ktorého je uplatnenie námietky premlčania prípustné, je konflikt
medzi vznesením námietky premlčania a dobrými mravmi  možno konštatovať len výnimočne a v
hraničných prípadoch, pričom žalovaný v posudzovanom spore neovplyvnil dobu podania žaloby na
súd prvej inštancie a ani  dobu, kedy podal na súd prvej inštancie jej zmenu s tým, že prvoinštančný
súd správne v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na skutočnosť, že žalobca v súvislosti s
touto námietkou ani neuviedol, ktoré konkrétne ním uplatnené nároky by mali byť v dôsledku tvrdeného
konania žalovaného v rozpore s dobrými mravmi, premlčané.

23.

K námietke žalobcu, že mu súd prvej inštancie odňal možnosť konať pred súdom tým, že sa pred
rozhodnutím o vyhlásení dokazovania za skončené, nemohol k veci vyjadriť odvolací súd uvádza, že



prvoinštančný súd v posudzovanej veci vytýčil desať pojednávaní (dňa 27. 01. 2014, pričom žalobca
podaním zo dňa 29. 11. 2013 svoju neprítomnosť z dôvodu pracovnej vyťaženosti ospravedlnil a
súhlasím s pojednávaním v jeho neprítomnosti, na pojednávanie dňa 11. 10. 2016 sa nedostavil, na
pojednávanie dňa 17. 01. 2017 sa nedostavil ani žalobca ani jeho právny zástupca, ospravedlnili svoju
neprítomnosť na ďalšom vytýčenom pojednávaní dňa 28. 04. 2017, 27. 06. 2017, na pojednávanie
dňa 26. 10. 2017 sa žalobca opätovne nedostavil, pojednávanie dňa 30. 01. 2018 bolo odročené na
žiadosť žalovaného, nasledujúce pojednávanie dňa 23. 03. 2018 bolo odročené na žiadosť žalobcu,
na pojednávanie dňa 16. 05. 2018 sa žalobca opätovne nedostavil, ako ani na pojednávanie dňa 15.
06. 2018, na ktorom súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom aj rozhodol), z ktorých sa žalobca ani
na jedno nedostavil, a preto je aj táto námietka žalobcu absolútne nedôvodná, keďže jeho pasivitu nie
je možné považovať za pochybenie súdu, ktoré by mohlo mať za následok odňatie možnosti strane
konať pred súdom s tým, že procesná pasivita sa zároveň prieči zásade „vigilantibus iura scripta sunt“
zdôrazňujúcej procesnú povinnosť strany sporu vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi
procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu
svojich subjektívnych práv.

24.

Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym
záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúcim všetky
požiadavky vyplývajúce z ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa správne a presvedčivo argumentačne
vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením veci, keď obsah odvolania žalobcu nie je
spôsobilý spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v
ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo
dôkazy,  ktoré by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje
rozhodnutie, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdil.

25.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods.
2 C. s. p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v
plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

26.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).



(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,  z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).



V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného  útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "24Cpr/9/2012", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "c2e32f37-953b-4593-8d63-6b57f3eb0efc:b876f56b-91f1-4341-9967-63ce0364022e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1112229923.1", "spisova_znacka": "10CoPr/12/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10CoPr/12/2018 z 27. 3. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-03-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1112229923.1"}], "citovane_v": [{"guid": "d215b153-c875-4105-b999-f63eb1f8bf97:7daf3d41-53b5-4303-b1e4-25f468f6907d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1114200728.1", "spisova_znacka": "4CoPr/3/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4CoPr/3/2021 z 26. 10. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-10-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1114200728.1"}, {"guid": "4fd37710-8268-4151-a30b-44826a308089:027cfe74-3e04-48b4-ad44-a1ababc05724", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2024:1112229904.9", "spisova_znacka": "B1-18Cpr/8/2012", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B1-18Cpr/8/2012 z 18. 12. 2024", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2024-12-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2024:1112229904.9"}]}