Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/197/2018 z 30. 7. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. júla 2019, sp. zn. 7Co/197/2018, ECLI:SK:KSBA:2019:1110244085.2 Krajský súd Bratislava | 7Co/197/2018 | ECLI:SK:KSBA:2019:1110244085.2 | 2019-07-30 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/dbc0c5ee-912d-4da8-9c88-d34eace64b31 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1110244085.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/197/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110244085
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1110244085.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a
členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: G. C., U..
XX.X.XXXX, R. Š. Č.. XX, XXX XX A., proti žalovanému: LM spol. s.r.o., Bohrova 9, Bratislava, IČO:
17320836, zastúpeného: Mgr. Gordana Novomestská, advokátka, Koceľova 9, 821 08 Bratislava, o
náhradu za nevyčerpanú dovolenku, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I
zo dňa 27.4.2017, č.k. 18C/142/2010-176, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Odvolanie žalobcu proti výroku, ktorým sú prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
titulom náhrady za nevyčerpanú dovolenku sumu 119,52 eur, v lehote do troch dní od právoplatnosti
rozsudku (t.j. výroku 1.), sa odmieta.

Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku, ktorým bola žaloba v časti o priznanie úrokov z omeškania
zamietnutá (t.j. výroku 2.) potvrdzuje.

Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výrokoch o nároku na náhradu trov konania (t.j. výrokoch 3.
a 4.) mení tak, že žalovanému sa proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania vo výške 50%.

Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom
náhrady za nevyčerpanú dovolenku sumu 119,52 eur, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
(výrok 1.), žalobu v časti o priznanie úrokov z omeškania zamietol (výrok 2.), žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov konania vo výške 25% (výrok 3.) a žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania vo výške 75% (výrok 4.).

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 100, § 101, § 110b ods. 1, 2, § 119 ods. 1, § 252 ods. 1, 2
zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení účinnom do 31.12.1995, § 17 ods. 1,2,4,9 zákona č.
1/1992 Zb. o mzde, § 101, § 110 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky
zákonník“) a vecne tým, že predmetom daného konania zostal po predchádzajúcich rozhodnutiach
súdu nárok žalobcu na náhradu mzdy za nevyplatenú dovolenku za rok 1994 a 1995 vo výške 119,52
eur s úrokom z omeškania vo výške 19,5% za obdobie od 5.10.1995 do zaplatenia. Po doplnení
dokazovania prednesmi a vyjadreniami sporových strán, ktoré na pojednávaní konanom dňa 27.4.2017
zhodne prehlásili, že súhlasia s ustálením nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku vo výške
119,52 eur, zostal medzi stranami sporný len žalobcom uplatnený nárok na úrok z omeškania. Pokiaľ
ide o nárok na zaplatenie úrokov z omeškania konštatoval, že žalobca si tento nárok uplatnil na
základe podania doručeného súdu 13.12.2011. Žalovaný voči nároku v tejto časti vzniesol námietku



premlčania najneskôr podaním dňa 25.4.2017 dôvodiac tým, že na úroky z omeškania sa vzťahuje,
rovnako ako na iný peňažný nárok, trojročná premlčacia lehota, ktorá v danom prípade uplynula dňom
13.12.1998. Súd prvej inštancie konštatoval, že vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe sa premlčia
všetky práva z občianskeho právnych vzťahov, pokiaľ sa na ne nevzťahujú ustanovenia o kratšej alebo
dlhšej premlčacej dobe. Zákon určuje objektívne stanovený začiatok premlčacej lehoty, ktorý nezávisí
od subjektívnych okolností odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tento okamih je daný
objektívne a nezávisle od subjektívnej okolnosti či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve.
Právo mohlo byť vykonané prvýkrát vtedy, ak je spôsobilé na žalobu, t.j. keď možno podať žalobu
na začatie súdneho konania. Náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku mala byť vyplatená najneskôr
spolu so mzdou za mesiac november 1995 dňa 12.12.1995 v súvislosti s ukončením pracovného
pomeru žalobcu u žalovaného, kedy sa súčasne žalovaný dostal do omeškania a kedy sa po prvý krát
žalobca mohol úspešne domáhať priznania úrokov z omeškania. Úroky z omeškania mohol oprávnene
uplatniť v priebehu plynutia trojročnej premlčacej lehoty. Uplynutím lehoty nárok nezanikol, avšak osoba
povinná má právo vzniesť voči premlčanému nároku námietku premlčania. Na dôvodne uplatnenú
námietku premlčania je súd povinný prihliadať zo zákona. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie
žalobu ohľadom úhrady úrokov z omeškania z dôvodu ich premlčania zamietol.

3. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej „C.s.p.“) zohľadniac, že žalobca bol v konaní úspešný v pomere k celku v rozsahu 25% (119,52
eur: 556,46 eur) a žalovaný v rozsahu 75%.

4. Proti všetkým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z
dôvodov uvedených v § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a v § 365 písm. h/ C.s.p. (rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Pokiaľ ide o výrok na priznanie istiny
za nevyčerpanú dovolenku vo výške 119,52 eur uviedol, že nárok za nevyčerpaný zostatok dovolenky
mu mal byť priznaný vo výške 141,02 eur. Pokiaľ ide o nárok na priznanie úrokov z omeškania
konštatoval, že žalobou doručenou na Okresný súd Bratislava I dňa 25.10.1995 sa domáhal neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Súdne konanie
bolo pôvodne vedené pod sp.zn. 18C/313/95, v priebehu konania uznesením č.k. 18C/313/95-102 zo
dňa 17.9.1998 súd vylúčil konanie o náhradu mzdy za dovolenku vo výške 6 300,- Sk (209,12
eur) na samostatné konanie, vyhotovenie písomného uznesenia zadal súd kancelárii až dňa 20.10.2000
a následne do r. 2011 vo veci nekonal (jedinou zmenou bola zmena sp. zn. na 18C/142/2010). Keďže
za celú túto dobu nemal vedomosť čo sa s konaním vlastne deje a v akom stave je, úrok z omeškania
si uplatnil až podaním doručeným súdu dňa 13.12.2011. Podľa názoru odvolateľa, nepriznanie úroku z
omeškania by bolo v danom prípade v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ ide o výrok o trovách konania
namietol, že pri priznaných trovách konania by mal žalovanému zaplatiť trovy konania vo výške 50%.
Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o trovách konania vôbec nezaoberal § 257 C.s.p., v ktorom je
zároveň zakotvené moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu
trov konania. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa mal súd prihliadnuť na okolnosti,
ktoré ho viedli k súdnemu uplatneniu nároku a ktoré boli dôvodné a na jeho povahu, kde v zásade u
každého zamestnanca ide o citlivé rozhodnutie ovplyvňujúce jeho život a materiálnu situáciu. Zároveň
z porovnania situácie obidvoch sporových strán je zrejmý záver, že žalovaný ako právnická osoba so
značným majetkovým a osobným substrátom nebude nepriznaním náhrady trov konania postihnutý na
rozdiel od neho, ktorého jediným príjmom je starobný dôchodok vo výške 580,30 eur mesačne, teda na
hranici jeho mesačných výdavkov na uspokojenie základných životných potrieb a zdravotným stavom
(v r. 2008 mu bola diagnostikovaná silná arytmia srdca). Odvolateľ žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že zaviaže žalovaného k povinnosti zaplatiť mu sumu 141,02 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 19,5% ročne od 5.10.1995 do zaplatenia a prizná mu náhradu trov konania v
plnej výške.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu konštatoval jeho prekvapivosť, zmätočnosť a
nejasnosť. Konštatoval, že predmetom daného konania zostal už len nárok na zaplatenie sumy 119,52
eur s príslušenstvom . Pokiaľ ide o úroky z omeškania, žalobcovi nič nebránilo si uplatniť nárok v
tejto časti včas, t.j. do 13.12.1998. V časti rozhodovania o trovách konania tieto súd správne priznal
jednotlivým účastníkom konania podľa pomeru ich úspechu vo veci. Žalovaný nemal za zrejmé, prečo
žalobca predkladá 9 rokov neaktuálnu informáciu o svojom zdravotnom stave (z obsahu ktorej vyplýva,
že paroxyzmálna tachykardia bola po rádiofrekvenčnom zákroku odstránená). Žalobca nepreukázal



žiadne dôvody, ktoré by súd oprávňovali nepriznať žalovanému náhradu trov konania a zbavovali
žalobcu povinnosti zaplatiť priznanú náhradu trov konania.

6. Žalobca v následnom písomnom vyjadrení uviedol, že k sume 119,52 eur dospel súd počas konania,
táto suma je však nesprávne vypočítaná, keďže správne mu mala byť priznaná vo výške 141,02
eur. Nepriznanie úrokov z omeškania by bolo v danom prípade, v ktorom bol súd dlhoročne nečinný,
v rozpore s dobrými mravmi. Na jeho zdravotný stav poukázal v súvislosti s tým, že je starobným
dôchodcom a súčasne s takýmto zdravotným stavom a podlomeným zdravím nie je schopný v
súčasnosti zarobiť žiadne iné peniaze .

7. Odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 470 ods.1,2, § 378
ods. 1, § 379, § 380 C.s.p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie alebo nariadenie pojednávania by si vyžadoval dôležitý verejný záujem a dospel
k nasledovným záverom.

8. Ako prvoradé konštatuje, že žalobca sa žalobou doručenou na Okresný súd Bratislava I dňa
25.1.1995 (zapísanou pod sp.zn. 18C/313/95) voči žalovanému domáhal určenia neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru zo dňa 5.10.1995. V priebehu pojednávania nariadeného na deň
12.12.1996 žalobca rozšíril nárok o „náhradu mzdy z neplatne rozviazaného pracovného pomeru za
mesiac október a november 1995, náhradu za nevyčerpaný zostatok dovolenky na zotavenie za rok
1994 vo výške 6 dní a nárok za nevyplatenú podporu od 13.12.1995 do 2.4.1996“. Písomným podaním
zo dňa 24.1.1997 a 3.3.1997 žalobca špecifikoval požadovaný peňažný nárok tak, že tento pozostával
zo sumy 11 480,- Sk za náhradu mzdy za mesiace október, november 1995, za nárok za dovolenku
v rozsahu 22,5 dňa v sume 6 300,- Sk (16,5 dňa za rok 1995 a 6 dní za rok 1994) a zo sumy 11 856,-
Sk za podporu v nezamestnanosti za obdobie od 1.1.1996 do 2.4.1996. Uznesením Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 17.9.1998, č.k. 18C/313/95-102 bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 6 300,- Sk
vylúčený na samostatné konanie, ktoré bolo vedené pod sp.zn. 18C/142/2010.

9. Uvedené znamená , že predmetom konania vylúčeného na samostatné konanie bol nárok žalobcu
na zaplatenie náhrady mzdy za nevyčerpaný zostatok dovolenky na zotavenie v rozsahu 16,5 dňa za rok
1995 a 6 dní za rok 1994 spolu vo výške 6.300,- Sk (209,12 eur). Podaním doručeným súdu dňa 2.2.2011
žalobca rozšíril uplatnený nárok na 556,40 eur (pozostávajúci zo sumy 115,12 eur za 6 dní nevyčerpanej
dovolenky z roku 1994 a zo sumy 441,28 eur za 23 dní nevyčerpanej dovolenky z roku 1995) spolu s
19,5 % úrokom z omeškania od 12.12.1995 do zaplatenia. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa
18.2.2011, č. k. 18C/142/2010-14 s použitím § 95 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej „O.s.p.“) zmenu žalobného návrhu pripustil. Písomným podaním zo dňa 30.3.2012 zobral žalobca
žalobu v časti o zaplatenie náhrady za nevyčerpanú dovolenku za rok 1995 v rozsahu 4,67 dňa a 89,60
eur s príslušenstvom späť a trval na nároku na zaplatení sumy 466,80 eur (predstavujúcej náhradu za
nevyčerpanú dovolenku za rok 1994 v rozsahu 6 dní vo výške 115, 12 eur a náhradu za nevyčerpanú
dovolenku za rok 1995 v rozsahu 18,33 dní v sume 351,68 eur ) spolu s úrokom z omeškania vo výške
19,5% ročne zo sumy 466,80 eur za obdobie od 12.12.1995 do zaplatenia.

10. Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 12.3.2013, č.k. 18C/142/2010-121 uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi 119,52 eur s 19,5% úrokom z omeškania od 5.10.1995 do zaplatenia
a náhradu trov konania vo výške 21 eur, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, žalobu
v časti 347,28 eur zamietol a konanie v časti o 89,60 eur zastavil. Krajský súd v Bratislave na
odvolanie žalovaného podaného proti výroku rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.3.2013,
č.k. 18C/142/2010-121, ktorým bola uložená žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 119,52
eur s 19,5% úrokom z omeškania od 5.10.1995 do zaplatenia, riadiac sa rozsahom a medzami dôvodov
tohto odvolania (§ 212 ods.1 O.s.p.), uznesením zo dňa 31.5.2016, č.k. 3 Co/33/2014-153 rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti, v ktorej bola uložená žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
119,52 eur s 19,5% úrokom z omeškania od 5.10.1995 do zaplatenia a v závislom výroku o
trovách konania zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie.

11. Podľa § 359 C.s.p. odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.



12. Podľa § 386 C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané
neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, alebo d)
nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.

13.V napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodol o zostávajúcom predmete konania (t.j. nároku
na zaplatenie sumy 119,52 eur s uplatneným úrokom z omeškania tak, že uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi titulom náhrady za nevyčerpanú dovolenku sumu 119,52 eur, v lehote do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku (výrok 1.) a žalobu v časti o priznanie úrokov z omeškania zamietol (výrok 2.).
Z uvedeného vyplýva, že v časti žaloby o zaplatenie sumy 119,52 eur bol úspešný žalobca a v časti
žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania bol úspešný žalovaný.

14. Osobou oprávnenou podať odvolanie je tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané, pričom podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania je existencia ujmy spôsobenej
napadnutým rozhodnutím. Túto ujmu je potrebné posudzovať výlučne z hľadiska procesného, pričom sa
musí vychádzať z výroku rozhodnutia napadnutého odvolaním. Z obsahu odvolania žalobcu vyplýva,
že tento odvolaním napadol aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žalovanému uložená
povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady za nevyčerpanú dovolenku suma 119,52 eur, v lehote do
3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok 1.). Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie v uvedenej časti nebolo
vydané v neprospech žalobcu, odvolací súd odvolanie žalobcu proti výroku, ktorým súd prvej inštancie
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady za nevyčerpanú dovolenku sumu 119,52
eur, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (t.j. výroku 1.) s poukazom na ust. § 386 písm.
b/ C.s.p. odmietol ako podané neoprávnenou osobou. K odvolacím námietkam žalobcu vo vzťahu k
uvedenému prísudku o tom, že nárok za nevyčerpaný zostatok dovolenky mu mal byť priznaný vo
výške 141,02 eur zdôrazňuje, že výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.3.2013, č.k.
18C/142/2010-121, ktorým bola nad prísudok vo výške 119,52 eur s príslušenstvom žaloba zamietnutá
nadobudol právoplatnosť tým, že voči nemu nepodal žalobca (ako osoba v neprospech ktorej bolo
rozhodnutie v tejto časti vydané) v zákonnej lehote odvolanie (§ 201 a nasl. O.s.p. v znení účinnom
do 30.6.2016), tento výrok je záväzný a zásadne nezmeniteľný pre účastníkov a pre všetky orgány a
nárok v zamietnutej časti nie je možné znova prejednávať (§ 159 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016,
resp. § 226 C.s.p.).

15. Odvolanie podané proti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v časti o priznanie úrokov z
omeškania zamietol (výrok 2.) žalobca odôvodnil výlučne tým, že nepriznanie úroku z omeškania by
bolo v danom prípade v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti poukázal na postup Okresného
súdu Bratislava I pri prejednaní veci, v ktorého dôsledku nemal vedomosť čo sa s konaním vlastne deje
a v akom stave je a úrok z omeškania si preto uplatnil až podaním doručeným súdu dňa 13.12.2011.

16. Odvolací súd zdôrazňuje, že vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania
žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon
žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba
výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v civilnom
sporovom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom
vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník
konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov
premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať
z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a
dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (II. ÚS 176/2011, IV. ÚS
542/2013).

17. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu neboli preukázané také dôvody a okolnosti, pre
ktoré by bolo možné považovať vznesenie námietky premlčania žalovaným proti nároku na zaplatenie
úroku z omeškania za konanie, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi. V danej veci je s odkazom
na nález Ústavného súdu SR zo dňa 17.1.2018 sp.zn. II. US 474/2017-34 bez diskusie to, že postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp.zn. 18C/142/2010 bolo porušené základné právo
žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.2 Ústavy SR a podľa čl. 38 ods.2
Listiny základných práv a slobôd , ako aj jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Postup Okresného súdu Bratislava I pri
prejednaní veci však nebránil žalobcovi, aby si nárok na žalované úroky z omeškania uplatnil včas, t.j.



tak, aby sa nevystavil riziku úspešnosti námietky premlčania vznesenej druhou stranou sporu. Z obsahu
spisu a z chronológie úkonov súdu prvej inštancie a žalobcu, ktorý bol až do r. 2000 v spore zastúpený
advokátom (podrobne uvedených v ods.8,9,10 tohto rozhodnutia) vyplýva, že žalobca si po uplatnení
žaloby o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 5.10.1995 postupne
uplatňoval nároky z trvajúceho a aj skončeného pracovného pomeru, ktoré viackrát upravoval čo do
ich druhu a výšky a nič mu nebránilo si zároveň s nimi (príp. samostatne) uplatniť aj ich príslušenstvo.
Odvolací súd dáva v tejto súvislosti do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa
ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným,
starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné
oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je
totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či
zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. Pokiaľ ide o žalovaného,
tento uplatnením námietky premlčania len využil oprávnenia vyplývajúce mu zo zákonných ustanovení,
na ktorú bol súd pri rozhodovaní povinný prihliadať.

18. Na základe uvedeného odvolací súd výrok rozhodnutia, ktorým bola žaloba v časti o priznanie úrokov
z omeškania zamietnutá (t.j. výrok 2.) podľa § 387 ods.2 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil.

19. Podľa čl. 16 ods.2 C.s.p. v konaní o opravnom prostriedku a v ďalšom konaní nemôže byť rozhodnuté
nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila.

20. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

21. Podľa § 255 ods.2 C.s.p. ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov primerane
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

22. Podľa § 256 ods. 1 C.s.p., ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

23. Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa .

24. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

25. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu proti výrokom súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol o nároku na
náhradu trov konania ( t.j. výrokom 3. a 4.) odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie je v zmysle
citovaných zákonných ustanovení povinný v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodovať iba o
nároku na náhradu trov konania. V praxi uvedené znamená, že súd jedným výrokom v rozhodnutí, ktorým
konanie končí, buď prizná (v plnom rozsahu alebo čiastočne percentom, príp. zlomkom) alebo neprizná
(úspešnej) strane sporu nárok na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 C.s.p.). Z citovaných zákonných
ustanovení ďalej vyplýva, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci (§
255 C.s.p.), ktorá je doplnená zásadou zavinenia (§ 256 C.s.p.). Zmyslom využitia zásady zavinenia je
sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím
súdu tomu, kto ich vznik zavinil.

26. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie rozhodovanie v otázke trov konania založil na zásade
úspechu vo veci pri zohľadnení, že žalobca bol v konaní úspešný v pomere k celku v rozsahu 25 %
(119,52 eur: 556,46 eur), žalovaný v rozsahu 75 % a o nároku na náhradu trov konania rozhodol dvoma
výrokmi. Pri stotožnení sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie v uvedenej časti, pri ktorej súd prvej
inštancie vzal v úvahu úspech žalobcu vo výške istiny 119,92 eur a úspech žalovaného v časti žaloby
o zaplatenie 347,28 eur a v späťvzatej časti o zaplatenie 89,60 eur (ktoré z procesného hľadiska
zavinil žalobca), odvolací súd len v záujme formálnej správnosti výroku o nároku na náhradu trov
konania rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch o nároku na náhradu trov konania (t.j. výrokoch 3.
a 4.) podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že jedným výrokom priznal žalovanému proti žalobcovi
nárok na náhradu trov konania vo výške 50% (odpočítaním pomeru úspechu žalobcu od pomeru
úspechu žalovaného ). Pri formulácii výroku o nároku na náhradu trov konania s poukazom na čl.16



ods.2 C.s.p., podľa ktorého v konaní o opravnom prostriedku a v ďalšom konaní nemôže byť rozhodnuté
nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila nezohľadnil, že správny pomer úspech
žalovaného k celku by mal predstavovať 57% (prísudok 119,52 eur predstavuje 21,5% - tný úspech
žalobcu a zamietnutá a späťvzatá časť žaloby 78,5 % - tný úspech žalovaného).

27. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, že v prejednávanej veci bola odôvodnená aplikácia ust. § 257
C.s.p. odvolací súd uvádza, že ust. § 257 C.s.p. nie je možné považovať za predpis, ktorý by
zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 C.s.p. preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov
podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia
o určitom druhu nárokov (nález Ústavného súdu SR z 10. októbra 2018, sp. zn. I. ÚS 168/2018).
Použitie citovaného ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady
na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného
zreteľa, pre ktoré náhradu trov neprizná a predpokladá existenciu výnimočných okolností prípadu.
Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, v charaktere určitých druhov konania, ako
aj v okolnostiach na strane strán sporu. Ustanovenie § 257 C.s.p. nie je možné považovať za normu,
zakladajúcu voľnú možnosť aplikácie v zmysle svojvôle, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd
povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku
ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania, výnimočne prihliadnuť. V
posudzovanom prípade, v ktorom žalobca v priebehu konania pred súdom prvej inštancie netvrdil
existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, na základe ktorých by bola možná v otázke náhrady trov
konania aplikácia § 257 C.s.p., nie je možné takéto dôvody vyvodiť z obsahu spisu v čase rozhodovania
súdu prvej inštancie a ani v čase rozhodovania odvolacieho súdu. Z obsahu spisu totiž ani v čase
rozhodovania odvolacieho súdu nevyplývajú majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery strán
sporu odôvodňujúce odchýlenie sa od zásady zodpovednosti za výsledok konania a potrebu aplikácie
citovaného ustanovenia v danom prípade nie je možné vyvodiť ani pri prihliadnutí na postoj strán v
danom konaní. Pokiaľ žalobca v prílohe odvolania predložil Potvrdenie Sociálnej poisťovne z 1.12.2016
o výške starobného dôchodku (580,30 eur mesačne) a Správu o lekárskom vyšetrení z roku 2008 (z
ktorého vyplýva ambulantné vyšetrenie a ošetrenie žalobcu s dianózou paroxyzmálna tachykardia),
tieto samy osebe nevedú k úvahe o potrebe výnimočného postupu súdu pri rozhodovaní o nároku na
náhradu trov konania.

27. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na
plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd
prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).