Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Sa/37/2019 z 16. 6. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 16. júna 2019, sp. zn. 8Sa/37/2019, ECLI:SK:KSBA:2019:1019200782.1
Krajský súd Bratislava | 8Sa/37/2019 | ECLI:SK:KSBA:2019:1019200782.1 | 2019-06-16 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 230 ods. 1 písm. a) SSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ebb5b409-6c99-4965-9e07-f3ede73e9fa0
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1019200782.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Sa/37/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200782
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1019200782.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu:
G. O., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník V. islamskej republiky, bez dokladu totožnosti, aktuálne
Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária
Bratislava, Nám. Slobody 12, 810 05 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a
cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnkova 8, 940 01
Nové Zámky o správnej žalobe žalobcu zo dňa 27.05.2019, vo veci zaistenia, podanej proti rozhodnutiu
žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-16-011/2019-AV zo dňa 19.04.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnuté rozhodnutie žalovaného  PPZ-HCP-BA12-16-011/2019-AV zo dňa  19.04.2019, ktorým bol
žalobca,  G. O., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník V. islamskej republiky, bez dokladu totožnosti,  dňom
19.04.2019 zaistený  na čas do 19.10.2019,   z r u š u j e .

II. Žalovanému n a r i a ď u j e   žalobcu bezodkladne zo  zaistenia prepustiť.

III. Žalobcovi  právo  na náhradu trov konania  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Včas podanou žalobou zo dňa 27.05.2019,  procesne podriadenou  ust. § 226 ods. 1,  S.s.p.,
doručenou dňa 04.06.2019 (§ 71 ods. 2 S.s.p.) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a
miestne príslušnému na konanie,  sa postupom podľa ust. § 221 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z.
Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a
bezodkladného prepustenia zo zaistenia.   Právne svoje dôvody  založil na  porušení ust.  § 88
ods. 1 pís. b/ a  ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z. Zákon o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“) a
vecnú stránku nachádzal v  riadnom neodôvodnení,  spôsobujúcom  nepreskúmateľnosť napadnutého
rozhodnutia. S odkazom na ust. § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC zdôraznil povinnosť žalobcu odôvodniť
dĺžku doby zaistenia najmä v prípade, ak využije maximálnu dobu zaistenia, pričom   takéto pochybenie
považoval za  podstatnú  vadu,  ovplyvňujúcu zákonnosť rozhodnutia a zdôraznil, že správny orgán je
povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. V súvislosti s týmto názorom
poukázal na  rozsudok  Mestského súdu v Prahe,  sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011 ako aj na
rozsudok NS SR,  sp.zn. 10Sza/4/2012, v zmysle ktorých lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a
výstižne.  Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, je tiež
potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami
v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas, nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca.
Žalovaný je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu
zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou,  ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku,
pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Tiež podľa  rozsudku NS SR sp.zn.



1SZa/4/2015, akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu a to iba dovtedy, pokiaľ sú
s náležitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu).  Ak sa však v konaní
preukáže, že reálny podklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov
existovať, poprípade sa cudzinec už nemieni skrývať alebo iným závažným spôsobom nemarí proces
vyhostenia (návratu), je celkom logické, že samotné zaistenie stráca svoje odôvodnenie a dotyčná
osoba musí byť bezodkladne prepustená. Žalobca citoval aj z rozsudku Krajského súdu v Bratislave
sp.zn. 4Sa/71/2018-32 zo dňa 12.09.2018, podľa ktorého: „Správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo
je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení
povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení
a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými
právnymi predpismi.“ „Avšak bez konkretizácie nevyhnutných administratívnych úkonov, potrebných na
prípravu a realizáciu administratívneho vyhostenia a predpokladanej doby ich vybavenia, je odôvodnenie
doby zaistenia žalobcu v tomto konkrétnom prípade povrchné, nedostatočné a preto napadnuté
rozhodnutie nepreskúmateľné.“  Napadnutým rozhodnutím žalovaný zaistil žalobcu podľa ust. § 88 ods.
4 ZoPC  z dôvodu návratovej procedúry na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 19.10.2019. Dĺžku
doby zaistenia určil podľa informácie ÚPZC Medveďov, pričom poukázal na skutočnosť, že vydanie
náhradného cestovného dokladu zastupiteľským úradom Afgánskej islamskej republiky môže podľa
okolností trvať aj viac ako 6 mesiacov. Žalobca žalovanému vytkol, že úkony ktoré bude potrebné za
uvedeným účelom vykonať vymenoval len vo všeobecnej rovine bez toho,  aby bola zrejmá dĺžka času,
potrebná k reálnemu naplneniu účelu zaistenia  a či tento bude vôbec možné naplniť. Z uvedeného je
zrejmé, že žalovaný k stanoveniu dĺžky doby zaistenia nepristupoval dostatočne individuálne, dĺžku bol
povinný náležite odôvodniť, najmä  poukazom na konkrétne administratívne úkony, ktoré bude potrebné
za účelom prípravy a realizácie administratívneho vyhostenia žalobcu vykonať.

2. Žalovaný vo vyjadrení  zo dňa 03.06.2019 vyslovil, že zaistením žalobcu smeruje k naplneniu účelu
zaistenia, ktorým je jeho reálne vyhostenie z územia Slovenskej  republiky. Žalobca  zdržiavaním sa
na území SR bez potrebných oprávnení,  porušil hneď niekoľko zákonných noriem platných na území
SR a to Zákon o pobyte cudzincov a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z
09.03.2016, na základe čoho nemohlo v žiadnom prípade dôjsť z jeho strany k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci, skutkový stav zistil dostatočne a voči žalobcovi uplatnil legitímne, zákonom stanovené
sankcie. Žalobcom namietanú dobu zaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby žalobcu, pričom
vychádzal zo všeobecne známej skutočnosti z jeho praxe, že jednoznačnú dobu zaistenia nie je možné
dopredu určiť, nakoľko závisí od viacerých nepredpokladaných faktorov. V žalobcovom prípade pôjde o
zistenie skutočného mena a priezviska, dátumu narodenia a štátnej príslušnosti, budú vykonané lustrácie
v príslušných evidenciách policajného zboru a tiež bude oslovené veľvyslanectvo domovskej krajiny a
iné autority v jeho domovskej krajine. V danom prípade nejde o konkrétny ale o hraničný termín doby
zaistenia.

3. Žalobca k  vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal.
4. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne  príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.)
postupom podľa ust. § 107   v spojení s ust. § 206 ods. 6 S.s.p., preskúmal vec  podľa prvého  dielu
štvrtej hlavy    S.s.p.,   bez nariadenia  ústneho pojednávania.   Po preskúmaní  administratívneho spisu,
napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu  a medziach dôvodov podanej žaloby  dospel
k záveru, že  v procesnom postupe  žalovaného došlo k vadám  spôsobujúcim nezákonnosť  vydaného
rozhodnutia, procesným následkom čoho bola potreba jeho  zrušenia podľa ust. § 220 S.s.p.
5. Podľa § 206 ods. 2,  S.s.p. žalobca môže byť okrem advokáta zastúpený aj mimovládnou organizáciou
uvedenou v § 50 ods. 2.

6. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5  S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri  svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia
alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho  vydania sa
podstatne zmenili okolnosti veci.

7. Podľa § 206 ods. 6 S.s.p.  ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej
žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej
správnej žalobe.



8. Podľa § 221 ods. 1, 2 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia    o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia  za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže
správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.

9. Podľa § 229 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.

10. Podľa § 230  ods. 1 pís. a/ S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby
podľa § 221 ods. 1 rozsudkom podľa povahy veci  zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie
o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia  a nariadi bezodkladné prepustenie
žalobcu zo zaistenia.

11. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 19.04.2019, č. PPZ-HCP-BA12-16-011/2019-AV, právne
odôvodneným  ust. § 88  ods. 1 pís. b/   a  ods. 4, § 84 ods. 1 písm. a/, § 120 ods. 7, § 89 ods. 1 písm. a/ a b/
a ods. 3,  Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2018, § 90 ods. 1 písm.
d/ Zákona o pobyte cudzincov a  článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd,
žalovaný skutkovo  svoje rozhodnutie odôvodnil  kontrolou dňa 19.04.2019 hliadkou OO PZ Kalná nad
Hronom, počas ktorej žalobca nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť, na základe
čoho bol predvedený na oddelenie  cudzineckej  polície  PZ  Nové Zámky, kde bolo toho istého dňa
vydané rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BA12-16-008/2019-AV,  bez určenia
lehoty na vycestovanie. Na základe výzvy správneho orgánu, aby sa žalobca k jeho zisteniam  vyjadril
do zápisnice o vyjadrení účastníka konania, sa žalobca nechcel vyjadriť. Žalovaný tiež uviedol, že z
vyjadrení žalobcu do zápisnice je nespochybniteľné, že by nevedel splniť podmienky zakotvené v ust. §
89 ods. 1 písm. a/ a b/ Zákona o pobyte cudzincov, nakoľko nevie preukázať zabezpečené ubytovanie
a ani finančné zabezpečenie pobytu na území SR. Poznamenal, že  doba zaistenia  je stanovená
na čas nevyhnutné potrebný, najviac do 19.10.2019, počas ktorej vykoná všetky dostupné úkony,
smerujúce k vyhosteniu žalobcu z územia SR.  Táto doba sa môže skrátiť, ale presne ju  nemožno určiť,
pretože závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. V prípade žalobcu pôjde o konanie za účelom
zistenia skutočného mena, priezviska, dátumu narodenia, štátnej príslušnosti, budú vykonané lustrácie
v príslušných evidenciách PZ a bude oslovené veľvyslanectvo a iné autority jeho domovskej krajiny.
Žalovaný uviedol, že  v spolupráci  s ÚPZC Medveďov bude vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce
k vyhosteniu žalobcu z územia SR a  materiálne aj personálne bude zabezpečovať prepravu žalobcu.
Dobu zaistenia považoval za priamo úmernú k potrebe vykonania všetkých úkonov  na zabezpečenie
reálneho  vyhostenia žalobcu do domovskej krajiny.
12. Podľa § 88 ods. 1 písm. a/, b/, c/  Zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie
do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1./ existuje riziko jeho úteku, alebo 2./ štátny príslušník tretej krajiny
sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, na účel výkonu
administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, na účel zabezpečenia prípravy alebo
výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku.

13. Podľa § 88 ods. 4 Zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na
čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar
rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi
alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
14. Ústavný  súd SR  vo svojom  náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 konštatuje, že
„zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha
vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať
aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to
pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava
požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená,



že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia,
vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o
ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú
slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno
rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. V náleze Ústavný
súd SR poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As
12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia   Európskeho  súdu pre ľudské
práva, napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark, v ktorých sa venoval   vzťahu  medzi
zaistením a jeho účelom.

15. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie
správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu
predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať
dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci
(úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného
dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má
v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich
dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť
žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na
tvrdenia zaisteného  alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné
pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.

16. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca (čl. 8
ods. 2 Charty základných práv a slobôd), ktorá je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1
Charty). Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po
celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Súd poznamenáva, že presnú
dobu zaistenia cudzinca  nie je možné predbežne presne určiť, jej dĺžka závisí od množstva podstatných
faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky
a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat cudzinca  týka, ako aj vybavenie všetkých náležitostí
potrebných na riadne dodržanie postupu  upraveného  medzinárodnými  dohodami, ktorými sú dotknuté
krajiny signatármi a napokon i zdravotný stav zaisteného a  jeho spolupráca. Splnenie požiadavky
žalobcu na presné ohraničenie doby zaistenia,  aj  s konkretizovaním  všetkých úkonov potrebných k
vyhosteniu,  je vzhľadom k jedinečnosti každého prípadu nereálne a ťažko zdôvodniteľné. Správny orgán
totiž až po samotnom zaistení  cudzinca pristúpi k  úkonom spojeným  so zabezpečením vyhostenia, bez
možnosti ovplyvnenia rýchlosti vykonania jednotlivých úkonov ďalšími inštitúciami. Inak povedané, nie
sú  mu zverené také oprávnenia a právomoci, prostredníctvom ktorých by mohol  direktívnym spôsobom
zabezpečiť vykonanie nevyhnutných úkonov v konkrétnom časovom horizonte. Žalovaný k odôvodneniu
stanovenej dĺžky zaistenia žalobcu podľa súdu v postačujúcom rozsahu oboznámil činnosti, ktoré
bude potrebné vykonať, a to  zisťovanie mena,  priezviska,  dátumu narodenia, štátnej  príslušnosti
žalobcu  (zosobnenie osoby žalobcu),  lustrácie v príslušných policajných evidenciách, kontaktovanie
príslušného zastupiteľského  úradu i iných autorít v  domovskej krajine žalobcu  a vykonávanie  úkonov
smerujúcich k faktickému vyhosteniu žalobcu (materiálne a personálne zabezpečenie vyhostenia), čo
doplnil konštatovaním, že ide o hraničnú dobu, ktorú možno podľa okolností konkrétneho prípadu
skrátiť. V zmysle uvedeného tak nosnú námietku žalobcu o riadnom neodôvodnení dĺžky zaistenia bez
konkrétnej špecifikácie jednotlivých úkonov,  považuje správny súd za nedôvodnú.

17. Podľa § 18 ods. 1, 2, 3  zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), konanie
sa začína na návrh účastníka konania alebo na podnet správneho orgánu. Konanie je začaté dňom, keď
podanie účastníka konania došlo správnemu orgánu príslušnému vo veci rozhodnúť. Pokiaľ sa konanie
začína na podnet správneho orgánu, je konanie začaté dňom, keď tento orgán urobil voči účastníkovi
konania prvý úkon. O začatí konania správny orgán upovedomí všetkých známych účastníkov konania;
ak mu účastníci konania alebo ich pobyt nie sú známi, alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný zákon,
upovedomí ich o začatí konania verejnou vyhláškou.

18. Podľa § 22 ods. 1, 2 správneho poriadku, o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v
konaní, najmä o vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o
hlasovaní správny orgán spíše zápisnicu. Zo zápisnice musí byť najmä zrejmé, kto, kde a kedy konanie
uskutočňoval, predmet konania, ktoré osoby sa na ňom zúčastnili, ako konanie prebiehalo, aké návrhy



boli podané a aké opatrenia sa prijali; v zápisnici o hlasovaní sa uvedie aj výrok rozhodnutia a výsledok
hlasovania.

19. Podľa § 33 ods. 1, 2 správneho poriadku,  účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať
dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.
Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred
vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho
doplnenie.

20. Podľa § 120 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise
ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní.
Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou osobou a právnickou osobou v konaní podľa
tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe, ak v § 33 ods. 9, § 48 ods. 3, § 113 písm. c/, §
115 ods. 1 a 10 a § 125 ods. 10 nie je ustanovené inak.

21. Podľa § 191 ods. 1 písm. g/ SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak došlo  k podstatnému porušeniu ustanovení
o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia
alebo opatrenia vo veci samej

22. Podľa  §  230 ods. 1 písm. a/ SSP ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby
podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie
o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi žalovanému bezodkladné
prepustenie žalobcu zo zaistenia.

23. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia,
vrátane jeho dĺžky, ale aj či bol dodržaný procesný postup, správneho orgánu, vyplývajúci z procesného
predpisu. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis
je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v
čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera
správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. V preskúmavanej veci
súd z  obsahu administratívneho spisu  zistil závažné pochybenie žalovaného,  zakladajúce dôvod na
zrušenie napadnutého rozhodnutia a bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. I keď konanie o
zaistení podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a  konanie o administratívnom
vyhostení sú navzájom prepojené konania a konanie o vyhostení by sa zväčša nemohlo realizovať bez
zaistenia cudzinca,  ide o dve  samostatné  administratívne  konania, na ktoré sa vzťahuje všeobecný
predpis o správnom konaní, teda správny poriadok (§ 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov). Konanie
vo veci zaistenia sa začína na podnet správneho orgánu, ako samostatné konanie (i keď prebiehajúce
počas konania o administratívnom vyhostení) a    jeho začatie musí byť oznámené účastníkovi konania
(§ 18 ods. 3 správneho poriadku).  Až  po oznámení jeho začatia, je povinnosťou vo veci konajúceho
správneho orgánu postupovať v súlade so správnym  poriadkom. V preskúmavanej  veci však žalovaný
tento  zákonný postup nedodržal. V konaní o administratívnom vyhostení žalobcovi správne oznámil
začatie konania o jeho administratívnom vyhostení (§ 18 ods. 3 správneho poriadku), k predmetnej veci
ho vypočul (§ 22 správneho poriadku), dal mu možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia,  k spôsobu
ich zistenia, aj na ich prípadné  doplnenie (§ 33 ods. 2 správneho poriadku) a doručil mu rozhodnutie
o administratívnom vyhostení.  Súčasne s doručením tohto rozhodnutia, dňa 19.04.2019 o 19.00 hod.,
mu však  doručil aj napadnuté rozhodnutie o zaistení, ktoré  vydal bez toho,  aby bolo konanie o zaistení
žalobcu vôbec začaté a jeho začatie žalobcovi oznámené. Takýto postup žalovaného v konaní o zaistení
žalobcu je v príkrom rozpore najmä s ust. § 18 ods. 2, 3 správneho poriadku, a ide o tak  závažné
porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, že  spôsobilo vydanie  nezákonného
rozhodnutia vo veci samej a naplnilo pojmové znaky hypotézy ust.  § 191 ods. 1 písm. g/  S.s.p.

24. Vzhľadom k tomu, že žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie o zaistení žalobcu bez jeho
administratívneho začatia, ktoré  by oznámil žalobcovi a ani následne,   okrem vydania napadnutého
rozhodnutia nevykonal žiadne,  správnym poriadkom predpokladané procesné úkony, dospel súd k
záveru, že došlo k  podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré
mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (ust.  § 191



ods. 1 písm. g/ S.s.p.),   v spojení s ust.  § 230 ods. 1 písm. a/ S.s.p. toto rozhodnutie zrušil a súčasne
ako bezprostredný dôsledok žalovanému nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu  zo zaistenia.

25. O trovách žalobcu súd rozhodol tak, že úspešnému žalobcovi nepriznal náhradu trov konania z
dôvodu, že žalobca v podanej žalobe sám navrhol, nepriznať právo na náhradu trov konania žiadnemu
z účastníkov.

26. Žalobcu, pre jeho  zákonné  oslobodenie  od súdnych poplatkov  (§ 4 ods. 2 písm. m/ a  ods. 3 zák.
č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal.

Poučenie:

Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím
lehoty sedem dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto
rozsudku (§ 145 ods. 3 S.s.p.).
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods.
2 písm. d/ S.s.p.).
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené  v § 440; b/ sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439
ods. 3 S.s.p.).
Podľa § 440 S.s.p.:
1.  Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom    v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí  o kasačnej sťažnosti alebo
j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.

2.  Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred krajským súdom.

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.  Lehota na podanie
kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§
444 S.s.p.).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
a označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné
body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 S.s.p.).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/;
c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 S.s.p.).