Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Sa/40/2018 z 29. 1. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. januára 2019, sp. zn. 8Sa/40/2018, ECLI:SK:KSBA:2019:1018200625.1 Krajský súd Bratislava | 8Sa/40/2018 | ECLI:SK:KSBA:2019:1018200625.1 | 2019-01-29 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 229 SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/abbbcc86-a5e7-472a-84d4-bac4f66fe25e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1018200625.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Sa/40/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200625
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1018200625.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu:
W. Y., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník B. islamskej republiky, bez dokladu totožnosti, aktuálne Útvar
policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený Liga za ľudské práva, občianske združenie,
Baštová 5, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného
zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie
cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava o správnej žalobe
žalobcu zo dňa 10.01.2018, vo veci zaistenia, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-
BA6-4-009/2018-AV zo dňa 05.01.2018, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.
Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Včas podanou žalobou zo dňa 10.01.2018, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1 S.s.p., doručenou
dňa 11.01.2018 Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa
postupom podľa ust. § 221 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“)
žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a bezodkladného prepustenia zo zaistenia.
Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 88a ods. 1 pís. b/ a e/, § 89 ods. 3 ods. 4 zák. č. 404/2011
Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“), článku 13 a čl. 5 ods. 1 pís. f/ Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd. Vecnú stránku nachádzal v nerešpektovaní rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 15.12.2017, sp.zn. 4Sa/100/2017, ktorým súd nariadil jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia.
Zdôraznil, že žalovaný namiesto prepustenia alebo podania kasačnej sťažnosti, ho dňa 05.01.2018
zaistil znova, za iným, novým účelom. Do pozornosti dal, že v administratívnom spise sa nenachádza
príkaz na jeho prepustenie, brány ÚPZC Medveďov ani neprekročil, vyššie citovaný rozsudok
Krajského súdu, ako dôvod na jeho prepustenie sa v administratívnom spise tiež nenachádza a v
novom konaní, žalovaný na pochybenia vytýkané mu v tomto rozsudku, vôbec nereagoval. Žalovanému
ďalej vytkol podstatné porušenie ustanovení o konaní, s poukazom na dodržiavanie právnej istoty a
predvídateľnosti práva, k čomu uviedol, že v rámci administratívneho spisu numericky nasledujú žiadosť
o jeho umiestnenie a prijatie do zaistenia a to pred samotným jeho výsluchom do zápisnice. Z
toho je zrejmé, že spísanie zápisnice bolo zo strany žalovaného realizované pro forma. Takýto postup
je neakceptovateľný a odporuje zásade právnej istoty, článku 5 a článku 13 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základným zásadám správneho konania. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok
NS SR sp.zn. 1Szak/14/2017 zo dňa 26.09.2017, v ktorom sa súd jasne vyjadril k povinnosti žalovaného,
fakticky a právne prepustiť cudzinca zo zaistenia. Ako ďalšiu vzniesol žalobca námietku podstatného
porušenia ustanovení o konaní jeho pozbavením na účinný prístup k právnej pomoci. Tu poukázal na
odporučenie krajského súdu v uvádzanom rozsudku, aby žalovaný venoval náležitú pozornosť otázke
prítomnosti zvoleného či označeného zástupcu na jednotlivých úkonoch konania, čo ani v tomto konaní



nerešpektoval. V zápisnici zo dňa 05.01.2018 mu žalovaný položil otázku, či má splnomocnenú osobu,
ktorá ho môže zastupovať a ktorú by chcel prizvať ku konaniu, na čo uviedol, že je to W. Ligy za ľudské
práva a chce ju splnomocniť na podanie odvolania voči meritórnemu rozhodnutiu, na jeho doručenie,
prípadne nahliadnutie do spisu. Žalobca k tomu doplnil, že ako osoba neznalá právnych pomerov na
území SR, nie je schopný sformulovať odpoveď takýmto spôsobom, uviedol že žiadal prítomnosť právnej
zástupkyne, na čo mu žalovaný odpovedal, že nie je potrebná a stačí, ak mu napíše odvolanie. Žalovaný
teda napriek vedomosti o zvolenej právnej zástupkyni, nemal žiadnu snahu sa s ním skontaktovať a
informovať ho o úkonoch, ktoré plánoval vykonať a právna zástupkyňa sa nemohla vyjadriť k podkladom
pred vydaním rozhodnutia, ktorému vytkol aj nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k určenému dôvodu
jeho zaistenia. Žalovaný podľa jeho názoru nesprávne právne posúdil aj možnosť aplikácie ust. § 88
ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, keďže on je naďalej v zmysle zákona o azyle považovaný
za žiadateľa o azyl a preto ho podľa ust. § 88 zákona o pobyte cudzincov ani nebolo možné zaistiť.
Ďalším namietaným pochybením žalovaného je, že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci vo vzťahu k aplikácií menej prísnych donucovacích opatrení a je nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť, nedostatok dôvodov a nedostatočné zistenie skutkového stavu. K tomu uviedol, že
sa v zmysle Zákona o azyle považuje za žiadateľa o azyl až do prípadného rozhodnutia kasačného
súdu o jeho žiadosti a žalovaný mal vychádzať s premisy, že žalobca ako žiadateľ o azyl nie je povinný
splnenie dispozície ubytovaním a finančnými prostriedkami pre možnosť aplikácie alternatívy k zaisteniu
preukazovať. Ďalšou námietkou žalobcu bolo, že rozhodnutie vychádzalo z nedostatočne zisteného
skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia rizika úteku, pričom odkázal na rozsudky NS
SR sp.zn. 1Sža/23/2014, sp.zn. 1Szak 3/2017 zo dňa 04.05.2017, sp.zn. 10Szak 3/2017 zo dňa
09.02.2017, sp.zn. 10SZa 8/2016 zo dňa 29.03.2016 a rozsudok krajského súdu v Bratislave, sp.zn.
4Sa 100/2017 zo dňa 15.12.2017, z ktorého vyplýva, že žalovaný na zistenie okolností eventuálne
dôvodnej obavy rizika jeho úteku nevykonal žiadne dokazovanie a jeho správna úvaha je v tomto
smere založená len na domnienkach. Uviedol, že žalovaný tento právny názor krajského súdu v tomto
konaní opomenul a znova žiadne dokazovanie prípadného rizika úteku nevykonal. Jeho odôvodnenie v
odseku štyri, na strane štyri napadnutého rozhodnutia považoval za nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov. Aj vo vzťahu k stanoveniu dĺžky doby zaistenia považuje rozhodnutie nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť a vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti poukázal
na Nariadenie Rady (ES) č. 604/2013 (ďalej len „Nariadenie Dublin III“), ktoré v oddiele 5 upravuje
zaistenie štátnych príslušníkov tretích krajín za účelom ich odovzdania. Podľa článku 28 zaistenie
musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie
požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak
je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania prevzatie alebo prijatie späť nesmie
presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia
požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov
od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovede v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa
to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj
povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej
odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná hneď ako je to
možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o
prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom, alebo odvtedy, keď zanikol odkladný
účinok odvolania, alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty
na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej
lehote, uvedenej v tretom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Svoju argumentáciu v tomto
smere žalobca podporil citáciou z rozsudkov NS SR sp.zn. 10Szak 5/2017 zo dňa 22.05.2017 a rozsudku
krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4Sa 68/2016 zo dňa 28.11.2016. Uviedol, že žalovaný v novom
konaní absolútne nereflektoval na názor krajského súdu v predchádzajúcom konaní, o možnosti jeho
zaistenia za účelom Dublinského transferu v maximálnom možnom trvaní šesť týždňov, ktoré v jeho
prípade prichádzalo do úvahy do 17.10.2017, ale v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že
podľa § 88 ods. 4 Zákona o pobyte cudzincov, stanovuje dĺžku doby zaistenia do 22.01.2018. Počas tejto
doby správny orgán vykoná všetky úkony potrebné pre odovzdanie na územie zodpovedného členského
štátu. V danom prípade pôjde hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany zodpovedného
členského štátu ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne ako aj personálne
zabezpečenie. Žalovanému vytkol, že v novom konaní zopakoval rovnaký postup s odvolaním sa na
ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, hoci podľa rozsudku krajského súdu je treba vychádzať z
ustanovení článkov Nariadenia Dublin III. Žalovaný ďalej nesprávne právne posúdil možnosť ďalšieho
zaistenia žalobcu za účelom jeho transferu do Bulharska, keď z rozsudku krajského súdu jednoznačne



vyplýva, že možnosť zaistenia bola vyčerpaná v období od 07.09.2017 do 07.10.2017. Nezrozumiteľným
je aj odôvodnenie doby zaistenia, pri ktorej je uvedené, že počas nového zaistenia žalobcu je potrebné
zabezpečiť akceptáciu jeho prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu, ktorá bola poskytnutá
už dňa 07.09.2017.

2. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 17.01.2018 uviedol, že žalobcu zaistil podľa § 88 ods. 1 písm. c/
zákona o pobyte cudzincov a dôvodom zaistenia bolo zabezpečenie, príprava a výkon jeho prevozu
podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/20013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú
kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú
ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z
členských štátov zo dôvodu, že žalobca je žiadateľom o udelenie azylu na území inej členskej krajiny. K
jeho námietke, že administratívny spis neobsahuje príkaz na prepustenie, žalovaný uviedol, že príkaz
na prepustenie je súčasťou iného spisového materiálu, vedeného pod č. PPZ-HCP-BA6-307/2017-AV,
ktorý je preprotokolovaný na č. PPZ-HCP-BA6-2/2018-AV. Tento spisový materiál obsahuje skutočnosti
týkajúce sa prepustenia žalobcu zo zaistenia, pričom uviedol, že právna zástupkyňa mala o tomto
príkaze vedomosť, nakoľko jej to bolo oznámené počas nahliadania do spisového materiálu. Žalovaný
k námietke, že právna zástupkyňa nebola informovaná o úkonoch vykonávaných so žalobcom, čím mu
bola odopretá právna pomoc konštatoval, že nie je jeho povinnosťou v správnom konaní oboznamovať
splnomocnenú osobu o vykonávaných úkonoch, takáto povinnosť je priamo uložená len v trestnom
konaní. Právna zástupkyňa žalobcu chce navodiť dojem, že bez jej prítomnosti nemôže správny orgán
vykonávať žiadne úkony, čo nemá oporu v žiadnom právnom predpise a doplnil, že žalovaný so
žalobcom začínal nové správne konania a ešte pred jeho samotným začatím nemôže byť na toto
konanie nikto splnomocnený, a tak žalovaný ani nemá možnosť pred začatím konania informovať
konkrétnu osobu. Správne konanie musí najprv začať a až počas konania môže účastník na toto
konanie splnomocniť konkrétnu osobu, buď predložením plnomocenstva alebo vyhlásením takéhoto
plnomocenstva do zápisnice. K tomu, že žalobca je považovaný za žiadateľa o udelenie azylu na území
SR, s poukazovaním na neuloženie miernejšej alternatívy zaistenia žalovaný uviedol, že žalobcovi bola
rozhodnutím Migračného úradu ČAS: MU-DS-30-20/2017-Ž zo dňa 08.11.2017 zamietnutá žiadosť o
udelenie azylu ako neprípustná. Následne žiadal Krajský súd v Bratislave o priznanie odkladného účinku,
čomu nebolo vyhovené a uznesením č.k. 7SaZ/7/2017-47 bola žiadosť zamietnutá. Z uvedeného
dôvodu žalobcu nemožno považovať za žiadateľa o udelenie azylu na území SR a vzťahujú sa na
neho ustanovenia ako na štátneho príslušníka tretej krajiny. Žalovaný dodal, že skúmal aj možnosti
uloženia menej závažného prostriedku, pričom v prípade žalobcu by uložením takejto povinnosti prišlo
k ohrozeniu účelu zaistenia a je vysoko pravdepodobné, že by nezotrval na území SR. Neuloženie
predmetnej povinnosti je podľa žalovaného v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnené. K stanovenej
dĺžke zaistenia, na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 21.02.2018 uviedol, že v danom prípade nejde
o konkrétny dátum doby zaistenia a ako vyplýva zo zákona o pobyte cudzincov a aj z napadnutého
rozhodnutia, je dĺžka doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný. Žalovaný uviedol, že žalobca chce
danými vyjadreniami docieliť, aby vydával väčšie množstvo rozhodnutí o zaistení, s určením kratšej
doby zaistenia. Takéto konanie by viedlo k nadmernému zaťažovaniu správnych orgánov a aj súdov,
ktoré rozhodujú v danej veci. Zákonodarca myslel aj na túto alternatívu a z uvedeného dôvodu aplikoval
ustanovenie § 90 ods. 1 písm. d/ do zákona o pobyte cudzincov. Vo vzťahu k dĺžke doby zaistenia v
prípadoch Dublinských návratov, je podľa žalovaného interpretácia žalobcu nesprávna, a s poukazom
na rozsudok súdneho dvora z 13.09.2017, uviedol že lehota zaistenia bola určená správne. Doplnil,
že žalobca bol dňa 15.01.2018 transferovaný do Bulharskej republiky a už sa nenachádza na území
Slovenskej republiky, čo taktiež poukazuje na správnosť konania, vedeného zo strany žalovaného, ako
aj Migračného úradu.
3. Žalobca v rámci ospravedlnenia svojej prítomnosti na pojednávaní súdu zotrval na podanej žalobe a
žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného vyhlásiť za nezákonné.
4. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.)
preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov
podanej žaloby, vo veci nariadil pojednávanie na ktorom po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a
postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 S.s.p.) dospel k záveru,
že správna žaloba nie je dôvodná a preto ju zamietol (ust. § 229 S.s.p.).
5. Podľa § 206 ods. 2, S.s.p. žalobca môže byť okrem advokáta zastúpený aj mimovládnou organizáciou
uvedenou v § 50 ods.2.



6. Podľa § 206 ods. 3, 4 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia
alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.

7. Podľa § 206 ods. 5 S.s.p. správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy
alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne
zmenili okolnosti veci.

8. Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej
žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej
správnej žalobe.

9. Podľa § 221 ods. 1 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.

10. Podľa § 229 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.

11. V napadnutom rozhodnutí zo dňa 05.01.2018, č. PPZ-HCP-BA6-4-009/2018-AV, ktoré právne
odôvodnil ust. § 88 ods. 1 pís. c/, § 88 ods. 4 písm. b/ bod 1, § 88a ods. 1 písm. b/, § 89 ods.
1 písm. a/ a b/ a § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov a článku 5 ods. 1 písm. f/
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, žalovaný v skutkových dôvodoch poukázal na kontrolu
žalobcu dňa 20.08.2017 na Einsteinovej ulici v Bratislave, kedy bol vyzvaný k preukázaniu totožnosti a
oprávnenosti pobytu na území SR, pričom uviedol, že je príslušníkom Pakistanskej islamskej republiky
a nedisponuje žiadnym cestovným dokladom, na základe čoho bol predvedený na správny orgán.
Následnými lustráciami bolo zistené, že má pozitívny hit v systéme Eurodac, podľa ktorého je žiadateľom
o azyl v Bulharskej republike. Túto skutočnosť žalovaný oznámil Dublinskému stredisku Migračného
úradu MV SR, príslušnému na začatie konania vo veci prevozu žalobcu na územie iného členského štátu
podľa Dublinského dohovoru. Dublinské stredisko začalo konanie o návrat žalobcu na územie Bulharskej
republiky pod číslom konania MU-DS-300/2017-Ž. Dňa 21.07.2017 bolo vydané rozhodnutie o zaistení
podľa § 88 ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov, pod číslom PPZ-HCP-BA6-206-010/2017-AV
na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Dublinského dohovoru a v ten deň bol
žalobca umiestnený v zariadení Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Žalobca počas
zaistenia, dňa 07.09.2017 požiadal o udelenie azylu na území SR, na základe čoho bol dňa 06.11.2017
prepustený zo zaistenia a rozhodnutím PPZ-HCP-BA6-206-027/2017-AV bol zaistený podľa ust. § 88a
ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, teda na účel zistenia skutočnosti, na ktorých je založená
jeho žiadosť o udelenie azylu, nakoľko existovalo riziko jeho úteku. Dňa 08.11.2017 vydalo Dublinské
stredisko rozhodnutie, ktorým zamietlo žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú, pretože podľa
§ 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle je na konanie o udelenie azylu príslušná Bulharská republika.
Rozhodnutie Dublinského strediska nebolo vykonateľné, na základe čoho sa žalobca naďalej považoval
za žiadateľa o azyl na území SR. Po preskúmaní účelu zaistenia žalobcu podľa § 90 ods. 1 písm.
d/ zákona o pobyte cudzincov dňa 21.11.2017, dospel žalovaný k záveru, že účel zaistenia pominul,
nakoľko nie je viac potrebné zisťovať skutočnosti, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu
na území SR, a toho istého dňa bol podľa § 90 ods. 2 písm. b/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov zo
zariadenia prepustený a následne bol zaistený rozhodnutím PPZ-HCP-307-009/2017-AV
podľa § 88a ods. 1 písm. e/ Zákona o pobyte cudzincov, ako žiadateľ o udelenie azylu na účel
vrátenia podľa Dublinského nariadenia. Proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu podal
žalobca dňa 28.11.2017 správnu žalobu s návrhom na priznanie odkladného účinku. Uznesením č.k.
7SaZ/7/2017-47 zo dňa 06.12.2017 Krajský súd v Bratislave žiadosť žalobcu o priznanie odkladného
účinku podanej správnej žalobe zamietol, čo malo za následok, že rozhodnutie Dublinského strediska
o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu sa stalo vykonateľným. Na základe uvedeného sa žalobca už za
žiadateľa o udelenie azylu na území SR nepovažoval a preto bol dňa 05.01.2018 zo zaistenia prepustený
a následne bol podľa § 89 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov predvedený na Útvar policajného zaistenia
pre cudzincov Medveďov. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, že Dublinské stredisko Migračného úradu MV
SR bude o návrate žalobcu konať opätovne, podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č.
604/2013 zo dňa 26. júna 2013. Z uvedeného dôvodu začal správny orgán dňa 05.01.2018 konanie o
zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy



alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia, pre existenciu značného rizika úteku. Žalobca
bol vyzvaný na vyjadrenie do zápisnice o vyjadrení účastníka konania, vedenej pod číslom PPZ-HCP-
BA6-4-008/2018-AV zo dňa 05.01.2018, do ktorej okrem iného uviedol trasu svojho cestovania na
územie členských štátov a aj to, že nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami, a bola mu tiež
daná možnosť sa pred vydaním rozhodnutia o zaistení vyjadriť k jeho podkladu i spôsobu zaistenia,
prípadne navrhnúť jeho doplnenie, čo nevyužil. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca bol zaistený počas
jeho nelegálnej migrácie z územia Maďarska ako aj iných členských štátov, kde žiadal o udelenie
medzinárodnej ochrany, pričom na územiach týchto štátov nezotrval, ale bez oprávnenia cestoval ďalej,
čo preukazuje značné riziko úteku aj preto, že cieľovou krajinou jeho cesty je Nemecká spolková
republika, na územie ktorej sa chce dostať. Správny orgán dodal, že skúmal aj možnosť uloženia
menej závažného prostriedku ako je zaistenie a skonštatoval, že žalobca nespĺňa podmienky, v ktorých
by mu mohla byť povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov uložená,
nakoľko prípadným uložením takejto povinnosti, by mohlo prísť k zmareniu sledovaného cieľa, teda
návratu na územie Bulharskej republiky a poukázal aj na skutočnosť, že žalobca nedisponuje žiadnymi
finančnými prostriedkami. Žalovaný záverom argumentoval tým, že presnú dĺžku doby, nevyhnutnú k
reálnemu výkonu prevozu žalobcu nie je možné predbežne presne určiť a je ju možné odhadnúť hlavne z
aplikačnej praxe. Dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí
komunikácia medzi štátnymi orgánmi SR a zodpovednými členskými štátmi, ako aj vybavenie všetkých
náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú
obe krajiny signatármi, prípadne iné nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemožno predbežne určiť. Správny
orgán tiež uviedol, že ide o šesť mesačnú lehotu plynúcu od prvého zaistenia.

12. Podľa § 88 ods. 1 písm. a/, b/, c/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie
do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny
sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, na účel výkonu
administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, na účel zabezpečenia prípravy alebo
výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku, alebo na účel
výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

13. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa
rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny
príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
14. Podľa § 88 ods. 4 štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný,
najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie
štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak
možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia
alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny
príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal
náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane,
o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12
mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny
príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
15. Podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov: Policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o
udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky
na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez
zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

16. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže
štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a/ hlásenia pobytu alebo
b/ zložiť peňažnú záruku.

17. Podľa ods. 3, veta prvá citovaného zákonného ustanovenia, policajný útvar môže uložiť povinnosť
podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas
trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa
o azyl.



18. Podľa Článku 28 ods. 3 tretí pododsek nariadenia (EÚ) č. 604/2013 (ďalej len „Dublinské
nariadenie“), ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do
zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od
implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby
iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa
článku 27 ods. 3.

19. Podľa štvrtého pododseku tohto článku, ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie
dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote
uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej
zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.

20. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie
správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu
predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať
dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci
(úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného
dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má
v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich
dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť
žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na
tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné
pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.

21. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca (čl. 8
ods. 2 Charty základných práv a slobôd), ktorá je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1
charty). Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý
čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Presnú dobu zaistenia účastníka
konania nie je možné predbežne presne určiť. Dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov,
medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav účastníka konania, jeho spolupráca, ako aj komunikácia
medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat účastníka
konania týka, ako aj vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré
upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi.

22. Vychádzajúc zo žalobného petitu žalobcu, ktorým žiadal zrušenie napadnutého rozhodnutia a
okamžité prepustenie zo zaistenia, konajúci súd uznesením zo dňa 29.01.2018 rozhodol v súlade s
existujúcim skutkovým stavom, zastavením konania, a to na základe podania MV SR, Prezídia PZ,
Úradu hraničnej a cudzineckej polície, ÚPZC Medveďov, ktorého prílohou bol listinný dôkaz zo dňa
15.01.2018, s predmetom - vykonanie eskorty - hlásenie, z ktorého si súd overil podanú informáciu, že
dňa 15.01.2018 bola vykonaná eskorta zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny - W. XX.XX.XXXX,
bytom B. islamská republika, bez CD, č. laissez passer: SK XXXXXX, ID W.: XXXXXX, ktorá začala
dňa 15.01.2018 o 03.30 hod. z ÚPZC Medveďov na medzinárodné letisko Schwechat vo Viedni, odkiaľ
pokračovala letom č. OS 805 s odletom z Viedne, v čase o 07.20 hod. a s príletom do Sofie v čase
o 09.55 hod. miestneho času. Zaistený územie Slovenskej republiky opustil dňa 15.01.2018 o 04.30
hod. a orgánom Bulharskej republiky bol v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č.
604/2013 odovzdaný v čase o 10.00 hod.

23. Na základe žalobcom podanej kasačnej sťažnosti, NS SR uznesením sp.zn. 1Szak/17/2018 zo dňa
10.04.2018, uznesenie tunajšieho súdu č.k. 6Sa/4/2018- 63, zo dňa 29.01.2018 zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.

24. Vzhľadom na daný právny a skutkový stav veci, petit žaloby, ktorým sa žalobca domáhal zrušenia
napadnutého rozhodnutia žalovaného a jeho bezodkladného prepustenia na slobodu, stratil svoje
opodstatnenie. Riadiac sa ale právnym názorom NS SR, podľa ktorého v danom prípade nebol
vyčerpaný predmet správnej žaloby v časti dožadujúcej sa preskúmania rozhodnutia z hľadiska jeho
zákonnosti a jeho zrušenia, správny súd vo veci konal opätovne.



25. Z napadnutého rozhodnutia ako i obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca bol zaistený
ako žiadateľ o udelenie azylu na území Bulharskej republiky, podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o
pobyte cudzincov, na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/20013 z 26.06.2013. Vo svojej žalobnej argumentácii namietol
nerešpektovanie rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č.k. 4Sa/100/2017-59 zo dňa 15.12.2017,
ktorým bolo nariadené jeho prepustenie zo zaistenia, a to, že tento rozsudok a ani príkaz na prepustenie
sa nikde v jeho spisovej dokumentácii nenachádza, k čomu dal do pozornosti rozsudok NS SR sp. zn.
1Szak/14/2017 zo dňa 26.09.2017. K uvedenej námietke doplnil, že žalovaný ho prezaistil z dôvodu
podľa ust. § 88 ods. 1 pís. c/ ZoPC, napriek tomu, že je stále žiadateľom o azyl.

26. Správny súd na margo týchto žalobných námietok uvádza, že postup správneho orgánu po
rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave, v konaní sp.zn. 4Sa/100/2017, v ktorom konal o rozhodnutí
žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-307-009/2017- AV zo dňa 21.11.2017, nie je v tomto konaní oprávnený
posudzovať. Námietky vo vzťahu k obsahu administratívneho spisu ozrejmil vo vyjadrení k žalobe
žalovaný uvedením, že príkaz na prepustenie žalobcu je súčasťou iného spisového materiálu, s čím
bola jeho právna zástupkyňa oboznámená počas nahliadania do spisu. Správny súd sa stotožňuje aj
s argumentáciou žalovaného, že povinnosť informovať právneho zástupcu o jednotlivých úkonoch mu
zo zákona o správnom konaní, ani zo zákona o pobyte cudzincov, ako lex specialis k tomuto zákonu
nevyplýva, naviac ak napadnuté rozhodnutie správneho orgánu bolo prvým úkonom v konaní, začatom
na základe iného právneho titulu a na zastupovanie v ňom, môže byť právny zástupca splnomocnený
až po začatí konania.

27. Prekážku v oboznamovaní právnej zástupkyne samotným žalobcom správny súd vidí aj v nemožnosti
ich priamej komunikácie, vychádzajúc z dôvodenia právnej zástupkyne a jej odkazu na ich konverzáciu,
nahratú cez tlmočníka z jazyka urdu do anglického jazyka, čo evokuje nemožnosť vzájomného
porozumenia si aj v prípade, že by žalobca mal možnosť hovory nielen prijímať, ale uskutočňovať ich
aj smerom z ÚPZC.

28. K odkazu žalobcu na rozsudok NS SR sp. zn. 1Szak/14/2017 zo dňa 26.09.2017 súd uvádza, že
nenastala ani situácia zaistenia žalobcu na základe viacerých zákonných titulov, pretože v aktuálne
preskúmavanom konaní bol zaistený podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov na
účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Dublin III (Policajt je oprávnený
zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu
podľa osobitného predpisu ak existuje značné riziko jeho úteku), na rozdiel od zaistenia uskutočneného
dňa 21.11.2017, rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-307-009/2017- AV podľa ust. § 88a ods.1 pís. b/
ZoPC (Policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia
nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých
je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak
existuje riziko jeho úteku), preskúmavaného v inom konaní tunajšieho súdu, nerešpektovanie rozsudku
ktorého, vyneseného pod č.k. 4Sa/100/2017-59, dňa 15.12.2017, žalobca namieta. Uvedené je súčasne
odpoveďou aj na opakujúcu sa argumentáciu, tentoraz označenú ako pozbavenie žalobcu na účinný
prístup k právnej pomoci. Správny súd je toho názoru, že k naplneniu obsahu tejto námietky by mohlo
dôjsť, keby žalobcovi bola odopretá možnosť kontaktovať právnu zástupkyňu za účelom využitia jej
právnej pomoci pri podaní opravného prostriedku, k čomu ale nedošlo.

29. Ďalšie námietky žalobcu spočívali v nesprávnom právnom posúdení v určení dôvodu jeho zaistenia
a k aplikácii menej prísnych donucovacích opatrení, vo vzťahu ku ktorým označil žalobca rozhodnutie
za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, nedostatok dôvodov a nedostatočné zistenie skutkového
stavu. K namietanému správny súd poukazuje na závery NS SR podľa ktorých len správne a zákonne
zistený skutkový stav vytvára predpoklad právnej situácie nesprávneho právneho posúdenia veci, z
čoho možno logicky vyvodiť, že rozhodnutie správneho orgánu nemôže trpieť vadou nedostatočne
zisteného skutkového stavu a súčasne aj nesprávneho právneho posúdenia veci. Ak teda právna
zástupkyňa žalobcu tvrdí, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na riadne posúdenie veci,
potom jej námietka nesprávneho právneho posúdenia je a priori nedôvodná. Túto teóriu podporuje aj
rozsudok NS SR sp.zn. 1 Sžak/10/2017 zo dňa 27.06.2017, v ktorom sa na str. 20 uvádza: „Kasačný
súd v súvislosti so sťažovateľom uplatneným kasačným dôvodom uvedeným pod § 440 ods. 1 písm.
g/ S.s.p. (t.j. nesprávne právne posúdenie veci /merita/) udáva, že s týmto zákonodarca spája právnu
situáciu, kedy krajský súd na správne a zákonným spôsobom zistený skutkový stav (§ 440 ods. 1



písm. f/ S.s.p.) bez vád zaťažujúcich jeho rozhodovanie (písmena a/ až f/) aplikuje právnu normu v
merite veci bez možnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu. Vo vzťahu k
uplatnenému dôvodu kasačnej sťažnosti, t.j. že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) musí kasačný súd s prihliadnutím na
zásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť,
že doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný
sťažnostný dôvod (viď aj bod č. 13) zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p. vo vzťahu k meritu
prejednávanej veci, t.j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny
skutkový stav a dispozícia) na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na
druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho
predpisu. “

30. Správny súd opakovane poukazuje na právne postavenie žalobcu v pozícii žiadateľa o azyl
v Bulharskej republike, ktorého cieľovou krajinou je Nemecko, s prirodzene evokovaným zámerom
dosiahnuť cieľ svojej cesty. Kombináciou týchto dvoch skutočností, t.j. dosiahnuť cieľ svojej cesty a
zabrániť návratu do Bulharska, je s ohľadom na právny dôvod zaistenia, podľa ust. § 88 ods. 1 pís.
c/ zákona o pobyte cudzincov, daný predpoklad úteku žalobcu a je na mieste skonštatovať, že aj
uloženie alternatív k zaisteniu, by sa v tomto prípade minulo sledovanému cieľu, čo napokon vyplýva
aj z rozhodnutia žalovaného.

31. K ostatnej námietke žalobcu vo vzťahu k dĺžke zaistenia, s poukazom na účinok Dublinského
nariadenia, správny súd vychádzal zo skutkového stavu, že žalobca po zaistení dňa 06.11.2017 požiadal
o udelenie azylu na území SR, na základe čoho bola vykonaná lustrácia v systéme EURODAC a
po zistení, že už je žiadateľom o udelenie medzinárodnej ochrany v Bulharskej ľudovej republike,
ktorá dňa 05.09.2017 akceptovala jeho prijatie späť na svoje územie, bola jeho žiadosť o udelenie
azylu, rozhodnutím Migračného úradu ČAS: MU-DS-30-20/2017-Ž zo dňa 08.11.2017 zamietnutá ako
neprípustná. Proti tomuto rozhodnutiu podal na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu s návrhom
na priznanie odkladného účinku podanej žalobe, ktorý návrh bol uznesením zo dňa 06.12.2017, č.k.
7SaZ/7/2017-47 zamietnutý.

32. Žalobca namietol nedodržanie šesťtýždňovej odovzdávacej lehoty podľa čl. 28 ods. 3 Nariadenia
Dublin III. s obligatórnym následkom jeho prepustenia zo zaistenia, čo správny orgán ignoroval. Správny
súd k tejto námietke poukazuje rovnako na ust. § a jeho výklad v rozsudku Súdneho dvora EÚ zo
dňa 13.09.2017 vo veci C-60/16, podľa ktorého lehoty stanovené v článku 28 ods. 3 treťom pododseku
nariadenia Dublin III majú za následok na základe článku 28 ods. 3 štvrtého pododseku tohto nariadenia
obmedzenie maximálnej doby trvania zaistenia, nič to však nemení na tom, že ich predmetom je určiť
obdobie, v priebehu ktorého musí byť odovzdanie vykonané, a že tak v určitých prípadoch nahrádzajú
základné lehoty zavedené na tento účel v článku 29 ods. 1 uvedeného nariadenia. Pokiaľ majú odvolanie
alebo návrh na preskúmanie podané proti rozhodnutiu o odovzdaní odkladný účinok, je pojmovo
nemožné vykonať odovzdanie, čo je dôvod, pre ktorý možno lehotu stanovenú na tento účel začať počítať
v tomto prípade až vtedy, keď je budúca realizácia odovzdania v zásade dohodnutá a zostáva vyriešiť
iba spôsob jeho vykonania, a to odo dňa, keď zanikol tento odkladný účinok (analogicky rozsudok 29.
01.2009, Petrosian, C-19/08, EU:C:2009:41, bod 45). V takejto situácii musí každý z členských štátov
čeliť v rámci organizácie odovzdania rovnakým praktickým ťažkostiam, ktorým by musel čeliť, ak by
odovzdanie mohlo byť vykonané okamžite po vyhovení dožiadaniu o prevzatie alebo prijatie späť, a teda
by mal mať k dispozícii rovnakú lehotu šesť týždňov na vyriešenie technických podmienok odovzdania
a jeho vykonanie (analogicky rozsudok 29. 01.2009, Petrosian, C-19/08, EU:C:2009:41, body 43 a
44). Okolnosť, že dotknutá osoba už bola zaistená v čase, keď zanikol odkladný účinok odvolania
alebo preskúmania, nemôže sama osebe významne uľahčiť odovzdanie, keďže dotknuté členské štáty
nemôžu riešiť technické podmienky odovzdania, pokiaľ sa o ňom vecne nerozhodlo a a fortiori sa
nerozhodlo ani o jeho dátume. Okrem toho v prípadoch, keď dotknutá osoba podala odvolanie alebo
návrh na preskúmanie až niekoľko týždňov po zaistení, by prípadné skrátenie druhej lehoty stanovenej
v článku 28 ods. 3 treťom pododseku nariadenia Dublin III na počet dní zaistenia osoby mohlo príslušný
orgán v praxi zbaviť akejkoľvek možnosti vykonať odovzdanie predtým, než skončí zaistenie, a mohlo
by tak dotknutému orgánu zabrániť v účinnom využití možnosti upravenej normotvorcom Únie vykonať
zaistenie dotknutej osoby s cieľom vyhnúť sa vážnemu nebezpečenstvu úteku tejto osoby.

33. Ani túto námietku žalobcu súd na základe citovaného nemohol vyhodnotiť ako dôvodnú.



34. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je
obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v čase
rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne
rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. V preskúmavanej veci možno
uzavrieť, že závery správneho orgánu korešpondujú plne s obsahom administratívneho spisu a súd
konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je v
súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013
ako aj Správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s
ust. § 32 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky
zákonom požadované náležitosti podľa § 47 Správneho poriadku, ako aj uvedenie skutočností, ktoré
boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný vedený pri
hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, podľa ktorých rozhodoval.
Na základe týchto zistení, ako aj aktuálneho skutkového stavu veci, súd podľa § 229 S.s.p. žalobu
ako nedôvodnú zamietol.

35. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust. § 167 S.s.p. s poukazom na výsledok konania,
keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný.

36. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák.
č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal.

Poučenie:

Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím
lehoty sedem dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto
rozsudku (§ 145 ods. 3 S.s.p.).
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods.
2 písm. d/ S.s.p.).
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a) sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b) sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c) smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439
ods. 3 S.s.p.).
Podľa § 440 S.s.p.:
1. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.

2. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred krajským súdom.



Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie
kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§
444 S.s.p.).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné
body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 S.s.p.).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/;
c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 S.s.p.).