{"guid": "6c8acf78-98c4-407e-90c1-f41b8e872c85:28d2707e-99b1-4e94-8b78-053d0f4d7c20", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1013201349.1", "spisova_znacka": "5S/131/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5S/131/2019 z 2. 9. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 2. septembra 2019, sp. zn. 5S/131/2019, ECLI:SK:KSBA:2019:1013201349.1", "identifikacne_cislo": "1013201349", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Alena Križanová", "sudca_id": 161, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-alena-krizanova-161", "datum_vydania": "2019-09-02", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2013/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2013 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2013/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2013/paragraf-191"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2013/162#paragraf-191"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/28d2707e-99b1-4e94-8b78-053d0f4d7c20", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1013201349.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1013201349.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1013201349.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5S/131/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201349
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Šebestová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1013201349.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Šebestovej a členiek
senátu JUDr. Dáši Filovej a JUDr. Evy Fulcovej, v právnej veci žalobcu: JUDr. T. H., S..J., bytom R.
X, XXX XX J., zastúpený: Mgr. Stanislav Hutňan, advokát, Kominárska 2, 4, 831 04 Bratislava, proti
žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, 813 11 Bratislava, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 34411/2013-23-II zo dňa 30.05.2013, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 34411/2013-23-II zo dňa 30.05.2013 a
rozhodnutie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, právny odbor zo dňa 02.05.2013 Ev. č.:
311/2013-34-I  z r u š u j e  a vec  v r a c i a  žalovanému na ďalšie
konanie.

Žalobcovi súd  p r i z n á v a  voči žalovanému nárok na náhradu  trov konania vo výške 100%.

O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením súdny
úradník.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1/ Žiadateľ na základe žiadosti o sprístupnenie informácií zo dňa 29.04.2013 požiadal povinnú osobu o
zaslanie písomných pripomienok Slovenskej republiky v prejudiciálnom konaní C-496/12 Spoločenstvo
vlastníkov bytov J.. Žalobca požiadal, aby mu informácia bola zaslaná na jeho e-mailovú adresu.

2/ Dňa 02.05.2013 vydala povinná osoba rozhodnutie o nesprístupnení informácie  Ev. č.: 311/2013-34-
I, ktorým v nadväznosti na ust. § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k
informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z.z.“) žiadosti žiadateľa, v ktorej žiadateľ požadoval:
„Dovoľujem si Vás požiadať o zaslanie písomných pripomienok Slovenskej republiky v prejudiciálnom
konaní C-496/12 Spoločenstvo vlastníkov bytov J.“. nevyhovuje, a tým na základe predmetnej žiadosti
požadované informácie v celom rozsahu nesprístupňuje, nakoľko požadované informácie sa týkajú
rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ ako medzinárodného súdneho orgánu.

3/ Povinná osoba odôvodnila rozhodnutie tak, že po posúdení obsahu žiadosti a striktne vychádzajúc  z
jej obsahu poukázal na ust. § 3 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. d/, § 15 ods. 1, § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000
Z.z. Povinná osoba okrem informácií, ktoré je povinná zverejniť podľa ust. § 5 zákona č. 211/2000
Z.z. sprístupňuje aj ďalšie informácie, pokiaľ sa na ne nevzťahuje obmedzenie prístupu k informáciám



podľa ust. § 8 (ochrana utajovaných skutočností), ust. § 9 (ochrana osobnosti a osobných údajov),
ust. § 10 (ochrana obchodného tajomstva), ust. § 11 (ďalšie obmedzenia prístupu k informáciám), ust.
§ 12 (podmienky obmedzenia). Povinná osoba dospela k záveru, žiadosti nie je možné vyhovieť v
celom rozsahu, nakoľko požadované informácie sa týkajú rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ
ako medzinárodného súdneho orgánu a vo vzťahu k týmto informáciám stanovuje § 11 ods. 1 písm.
d/ zákona č. 211/2000 Z.z. obmedzenie ich sprístupnenia, resp. ich nesprístupnenie, pokiaľ nejde o
informácie, ktoré sa sprístupňujú podľa osobitných predpisov (§ 82a zákona č. 757/2004 Z.z. a § 55m
ods. 5 zákona č. 153/2001 Z.z.). Informácie požadované žiadateľom takýmito informáciami nie sú.
Pod pojmom informácia týkajúca sa rozhodovacej činnosti súdu, uvedeným v § 11 ods. 1 písm. d/
zákona č. 211/2000 Z.z., sa rozumejú informácie súvisiace s rozhodovaním súdu, postupom súdu a
jeho úkony smerujúce k zisteniu skutkového stavu veci, úkony účastníkov konania voči súdu ako aj
ostatným účastníkom konania. Uvedený záver podporuje aj rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR
(rozsudok NS SR sp. zn. 3Sži 8/2009 zo dňa 18.02.2010). Písomné pripomienky účastníkov konania v
konaní o prejudiciálnych otázkach pred Súdnym dvorom EÚ predstavujú úkon účastníkov tohto konania.
Informácie požadované žiadateľom možno požadovať za informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti
súdu vo vzťahu k týmto informáciám stanovuje  § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. zákaz ich
sprístupňovania, pokiaľ nejde o informácie, ktoré sa sprístupňujú podľa osobitných predpisov. V danom
prípade takýmito informáciami požadované informácie žiadateľa nie sú.

4/ Voči rozhodnutiu o nesprístupnení informácií podal žiadateľ rozklad.

5/ Minister spravodlivosti napadnutým rozhodnutím zo dňa 13.05.2013 potvrdil rozhodnutie Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky, právny odbor č. 311/2013-34-I z 02.05.2013 ako vecne správne a
zamietol rozklad žalobcu doručený žalovanému dňa 23.05.2013. Z odôvodnenia rozhodnutia ministra
spravodlivosti SR vyplýva, že dospel k záveru, že postup prvostupňového orgánu pri nesprístupnení
„písomných pripomienok  Slovenskej republike v prejudiciálnom konaní C- 496/12 Spoločenstvo
vlastníkov bytov J.“ bol správny, pričom sa plne stotožňuje s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia.
Je nepochybné, že žalobcom požadovaná informácia sa týka rozhodovacej činnosti súdu, pričom
nespadá pod žiadnu výnimku z nesprístupnenia uvedenú v § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z.
Pokiaľ sa žiadateľ odvoláva na verejný záujem v prípade jeho žiadosti o poskytnutie informácie, samotný
princíp verejného záujmu je v zákone č. 211/2000 Z.z. už obsiahnutý, čím sa vylučujú jeho extenzívne
chápanie vo veciach slobodného prístupu k informáciám. Ak by mal zákonodarca záujem, aby sa
sprístupňovali informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti medzinárodných súdnych orgánov, uviedol
by to v ust. § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Rozsudky ESĽP uvádzané žiadateľom v rozklade
neobsahujú riešenie, ktoré by boli porovnateľné so situáciou v tomto prípade. V súvislosti s rozhodnutím
ESĽP Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko je potrebné uviesť, že prvostupňové rozhodnutie
sa zakladalo na zákonnom dôvode uvedenom v § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. a preto
námietka žiadateľa o tom, že nie je splnená požiadavka zákonnosti zásahu, neobstojí. Námietka žalobcu,
že nesprístupnenie informácií na základe dôvodu zachovania autority a nestrannosti súdnej moci je
v rozpore s ústavou, Dohovorom ako aj judikatúrou ústavného súdu neobstojí, nakoľko v uvedenom
rozhodnutí je zákonný dôvod rozhodnutia jednoznačne špecifikovaný. Skutočnosť, že žalovaný ako
jediný subjekt na území SR disponuje požadovanými informáciami, nie je rozhodujúca v tom zmysle, že
by menila ich kvalifikáciu ako informáciu, ktoré sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu, a preto sú vylúčené
zo sprístupňovania. Keďže požadovaná informácia sa vôbec netýka činnosti vnútroštátnych orgánov,
postup žalovaného nemohol v žiadnom prípade predstavovať zneužitie informačného monopolu, ktorý
by sťažoval funkcie dohľadu médií a iných verejných strážcov demokracie nad fungovaním štátnych
inštitúcií. Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži 7/2009 z 08.10.2009 možno
osobitne uviesť, že tento rozsudok sa skutkovo týka len rozhodovacej činnosti vnútroštátnych súdov
(konkrétne Ústavného súdu SR). Časť odôvodnenia, na ktorú sa žiadateľ odvoláva, sa zameriava
na odlíšenie súdnych rozhodnutí, ktoré podľa vtedajšej právnej úpravy podliehali sprístupňovaniu od
rozhodnutí, ktoré mu nepodliehali. Predmetom uvedeného konania nebola žiadosť o sprístupnenie
procesného úkonu účastníka konania, najvyšší súd nemal dôvod sa bližšie zaoberať právnou povahou
takejto informácie. Minister spravodlivosti SR uviedol, že sa v predmete žiadosti skutkovo odlišovala
aj vec, ktorá bola predmetom rozsudku NS SR z 15.12.2011 sp. zn. 5Sži/1/2011. V uvedenej veci
žiadateľ požadoval podľa zákona č. 211/2000 Z.z. sprístupnenie konečného rozhodnutia o odmietnutí
predmetu pre podozrenie z trestnej činnosti. Povinná osoba však v každom prípade postupovala správne
vzhľadom na presvedčivosť odôvodnenia rozsudku NS SR z 18.02.2010 sp. zn. 3Sži/8/2009, na ktorý v
prvostupňovom rozhodnutí aj odkázala. V tomto rozsudku Najvyšší súd SR uviedol, že informácie, ktoré



obsahuje súdny spis sa nepochybne týkajú rozhodovacej činnosti súdu, pričom sprístupnenie takýchto
informácií by prekročilo rámec povinnosti ustanovených zákonom povinnej osobe s ohľadom na ust. § 11
ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Pokiaľ ide o žiadateľom tvrdené účinky čl. 22 ods. 1 rokovacieho
poriadku súdneho dvora Minister spravodlivosti SR sa stotožňuje s odôvodnením prvostupňového
rozhodnutia, ktoré pokladá za presvedčivé a vyčerpávajúce. Argumenty žiadateľa uvedené v tomto
ohľade v rozklade vychádzajú z nedostatočne zisteného rozlišovania medzi záväznou povahou aktu EÚ
a vymedzením osobnej a vecnej pôsobnosti obsiahnutým v tomto akte. Nemožno akceptovať názor,
že akýkoľvek akt EÚ, adresovaný jej inštitúciám, by automaticky zaväzoval orgány členských štátov.
Minister spravodlivosti SR vzhľadom na uvedené má za to, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v
súlade so zákonom na základe riadne zisteného skutkového stavu.

II.
Zhrnutie argumentov žalobcu

6/ Žalobca sa v žalobe doručenej súdu dňa 17.07.2013 domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného
č. 34411/2013-253-II zo dňa 30.05.2013 a č. 311/2013-34-I zo dňa 02.05.2013 a vec vrátil žalovanému
na ďalšie konanie. Napadnuté rozhodnutie považuje za nezákonné a podáva proti nemu  správnu
žalobu z dôvodov:  nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a
nesprávne právne posúdenie v časti, ktorá sa zaoberá výkladom pojmu rozhodovacia činnosť súdu;
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a nesprávne
právne posúdenie v časti, ktorá sa týka aplikácie rozsudku ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért
v. Maďarsko na žiadosť žalobcu; nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov
a nesprávne právne posúdenie v časti, ktorá sa zaoberá legitímnym dôvodom, na základe ktorého možno
odmietnuť prístup k informáciám; nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a
na nedostatok dôvodov v časti, ktorá sa zaoberá zásadou „ius facit inter partes“.

7/ Žalobca uviedol, že v rozklade proti rozhodnutiu žiadal žalovaného, aby rešpektoval judikatúru
Najvyššieho súdu SR, ktorá sa týkala § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., podľa ktorej sa
pojem „rozhodovacia činnosť súdu“ má vykladať tak, že sa nevzťahuje na procesné úkony účastníkov
konania. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí odmietol aplikovať rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3Sži/7/2009, sp. zn. 5Sži/1/2011. Pokiaľ ide o otázku, či sa ust. § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č.
211/2000 Z.z. vzťahuje aj na procesné  úkony účastníkov konania, žalobca má za to, že toto ustanovenie
sa nevzťahuje na procesné úkony účastníkov konania, pretože to vyplýva z doslovného znenia tohto
ustanovenia. Skutočnosť, že ust. § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. sa nevzťahuje na
procesné úkony účastníkov konania podporuje aj rozsudok NS SR sp. zn. 5Sži/1/2011, v ktorom najvyšší
súd opätovne zdôraznil, že právo na informácie môže byť limitované iba za účelom nezasahovania
do vlastnej rozhodovacej činnosti súdu. Sprístupnenie úkonu účastníka konania preto nemožno podľa
žalobcu považovať za zasahovanie do vlastnej rozhodovacej činnosti súdu. Žalobca v žalobe poukazoval
na rozsiahlu judikatúru Najvyššieho súdu SR ako aj judikatúru Súdneho dvora EÚ v spojených veciach
C-39/05 P a C-32/05 týkajúcu sa sprístupňovania informácií.

8/ Žalobca sa domnieval, že žalovaný nesprávne aplikoval rozsudok ESĽP vo veci Társaság a
Szabadságjogokért v. Maďarsko a je presvedčený, že tento rozsudok má aplikovať pretože pravidlá,
ktoré sa aplikujú v súvislosti s dozorom verejnosti pri prístupe k informáciám týkajúcich sa rozhodovacej
činnosti súdu sú odlišné od tých, ktoré sa aplikujú pri dozore verejnosti nad fungovaním politických
inštitúcií. Napadnuté rozhodnutie sa podľa žalobcu netýka dozoru verejnosti nad fungovaním politických
inštitúcií, ale dozoru verejnosti nad fungovaním súdnych inštitúcií preto v zmysle tohto rozsudku
predstavuje zákaz do žalobcovho práva na informácie, keďže žalobcovi nie sú sprístupnené informácie,
na ktorých zverejnenie má žalobca záujem a právo a ktorých zverejnenie je aj vo verejnom záujme.

9/ Žalobca uviedol, že právo na informácie treba vykladať v súlade s ústavou, ktorá garantuje právo
na informácie každému  v širšom rozsahu ako Dohovor a preto musí ústava dostať prednosť, čo
je v súlade s čl. 53 Dohovoru, čl. 154 ods. 1 ústavy, ako aj judikatúrou ústavného súdu. Žalobca v
žalobe ďalej poukazuje na nález Ústavného súdu II. ÚS 28/96, PL. ÚS 15/98, III. ÚS 91/99, II. ÚS
28/01.  Žalobca v rozklade žiadal žalovaného, aby na jeho žiadosť aplikoval rozsudky Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5Sži/1/2011 a 3Sži 7/2009. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že skutkové
okolnosti rozsudkov Najvyššieho súdu SR, na ktoré sa odvolával žalobca v žiadosti nie sú relevantné,
pričom ďalej zanalyzoval obsah rozsudkov sp. zn. NS SR 3Sži/7/2009, sp. zn. 5Sži/1/2011 a sp.



zn. 3Sži/8/2009. Z analýzy rozsudkov NSSR pre žalovaného vyplynulo, že na žalobcovu žiadosť je
aplikovateľný rozsudok NSSR sp. zn. 3Sži/8/2009, ktorý sa uvádza aj v rozhodnutí. Žalobca považuje
preto napadnuté rozhodnutie v tejto časti za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok
dôvodov, pretože žalovaný v napadnutom rozhodnutí vôbec neuviedol, prečo žalovaný odmieta aplikovať
žalobcom použité rozsudky Najvyššieho súdu SR s odvolaním sa na uvedenú zásadu a zároveň však
sa odvoláva na iný rozsudok NSSR.

III.
Vyjadrenie žalovaného

10/ Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 12.12.2013 uviedol, že prvostupňový orgán v celku a jasne a
zrozumiteľne odôvodnil, prečo žalobcom požadované informácie sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu,
resp. medzinárodných súdnych orgánov. Žalovaný v rozhodnutí o rozklade sa stotožnil s názorom
prvostupňového orgánu a stručne (napriek tomu jasne a zrozumiteľne) reaguje na každú námietku
žalobcu prezentovanú v rozklade. Keďže žalobca napadnutému rozhodnutiu žalovaného vyčíta najmä
nedostatok nepreskúmateľnosti a to najmä v súvislosti s tým, že vysporiadanie sa s jeho námietkami
prezentovanými v rozklade považuje za nedostatočné, žalovaný poukazuje na rozsudok z Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 2Cdo/170/2005, v ktorom tento dospel k záveru: „Princíp riadneho chodu spravodlivosti
v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR, zaväzuje súdy na odôvodnenie súdnych rozhodnutí (rozsudkov a uznesení); nemôže sa to však
chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument.“ Okrem toho Ústavný súd SR v
náleze I. ÚS 236/06 uviedol: „Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva
na ústavnú a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súdy jasným, právne korektným a zrozumiteľným
spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie
vo veci podstatné a právne významné.“

11/ Žalovaný uviedol, že jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom sa vysporiadal s
výkladom pojmu „informácie dotýkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodných súdnych
orgánov“ preto žalovaný má zato, že preskúmavanému rozhodnutiu nemožno vyčítať nedostatok
nezrozumiteľnosti, resp. nedostatok odôvodnenia. Naopak žalovaný má zato, že i z hľadiska právneho
posúdenia veci je správny jeho záver, že informáciou dotýkajúcou sa rozhodovacej činnosti súdu sú i
vyjadrenia účastníkov konania, keďže tieto tvoria významný podklad pre samotné rozhodnutie súdu. Vo
všeobecnosti vyjadrenia účastníkov konania sú zahrnuté v samotnom rozhodnutí a existuje relevantný
dôvod pre ich nesprístupnenie na základe osobitnej infožiadosti.

12/ Žalovaný vo vzťahu k námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť
a nedostatok dôvodov  a nesprávne právne posúdenie v časti, ktorá sa zaoberá  výkladom pojmu
rozhodovacia činnosť súdu a v časti, ktorá sa zaoberá zásadou „ius inter facit partes“, žalovaný
považuje za nevyhnutné uviesť, že žalobca pracuje s textami rozhodnutí Najvyššieho súdu SR ako
by išlo o text právneho predpisu. Pritom tieto pôsobia v právnom poriadku Slovenskej republiky len
váhou presvedčivosti svojho odôvodnenia a predstavujú istú oporu pre výklad textu právneho predpisu.
Nepredstavujú záväzný rámec pre rozhodovanie vo všetkých nasledujúcich konaniach. Z doterajšej
rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR pre žalovaného vyplynul záver, že informácie dotýkajúce sa
rozhodovacej činnosti súdu, na ktoré sa vzťahuje dôvod obmedzenia prístupu k informáciám podľa § 11
ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. sú všetky informácie, ktoré obsahujú súdny spis a ktoré tvoria
podklad pri vydaní rozhodnutia, teda i vyjadrenia účastníkov konania.  Pri právnej úprave § 11 ods. 1
písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. nie je ale legitímna požiadavka kladená na odôvodnenie rozhodnutia
spočívajúca v uvedení konkrétnych skutočností, ktoré by umožňovali dospieť k záveru, že zverejnením
požadovaných informácií by došlo k sťaženiu rozhodovacieho procesu inštitúcie. V prípade uvedeného
ustanovenia hypotézou právnej normy je záver, že informácia sa týka rozhodovacej činnosti súdu. Práve
to je skutočnosť, ktorú musí povinná osoba pri rozhodovaní posudzovať a ktorú musí v rozhodnutí o
nesprístupnení informácií presvedčivo odôvodniť.

13/ Vo vzťahu k námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a
nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie v časti, ktoré sa týka aplikácie rozsudku ESĽP
vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko na žiadosť žalobcu a v časti, ktorá sa zaoberá
legitímnym dôvodom, na základe ktorého možno nesprístupniť informácie, žalovaný uviedol, že v
napadnutom rozhodnutí uviedol, že rozsudok ESĽP na ktorý poukázal žalobca neobsahuje riešenie,



ktoré by bolo porovnateľné so situáciou v tomto prípade. Najmä z dôvodu, že v prípade tohto
rozsudku išlo o balans verejných a súkromných záujmov a posudzovanie tohto balansu je prispôsobené
i odôvodneniu rozhodnutia. V tomto prípade napadnuté rozhodnutie žalovaného sa zakladalo na
zákonnom dôvode nesprístupnenia požadovaných informácií, keďže tieto sa týkajú rozhodovacej
činnosti súdu. Žalovaný teda pri sprístupňovaní informácií skúmal, či v prípade žalobcom požadovaných
informácií existujú dôvody nesprístupnenia v zmysle § 8 až 11 zákona č. 211/2000 Z.z. a dospel k
záveru, že v danom prípade je daný dôvod nesprístupnenia  v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona
č. 211/2000 Z.z. Úlohou povinnej osoby pri posudzovaní žiadosti o informácie podľa tohto zákona
nie je skúmať, či obmedzenie prístupu k informáciám vykonané v súlade s § 11 ods. 1 písm. d/
zákona č. 211/2000 Z.z. napĺňa podmienky  obmedzenia ustanovené čl. 26 ods. 4 ústavy. Citovaným
ustanovením zákonodarca výslovným spôsobom uplatnil obmedzenie prístupu k informáciám, pričom
zároveň upravuje i princíp prevažujúceho verejného záujmu pri tom type informácií, ktoré sa síce
dotýkajú rozhodovacej činnosti súdu, ale napriek tomu nevzhliadol dôvody, pre ktoré je možné vylúčiť
prístup verejnosti k nim. Zákonodarca pri koncipovaní obmedzenia prístupu k informáciám dotýkajúcich
sa rozhodovacej činnosti súdov vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánov v trestnom
konaní ústavné limity pre obmedzenie prístupu k informáciám nevzhliadol: 1/pri tých informáciách, ktoré
sa sprístupňujú podľa osobitného predpisu t.j. podľa § 82a ods. 5 zákona č. 757/2004 Z.z., § 55m ods.
5 zákona č. 153/2001 Z.z.; 2/ pri rozhodnutiach policajta  v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej
hlavy piateho dielu Trestného poriadku; 3/ pri informáciách o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku,
ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené
záujmy. Keďže o ustanovení § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. ústavný súd postupom podľa čl.
125 Ústavy SR nevyslovil nesúlad s čl. 26 ods. 4 ústavy platí, že toto ustanovenie upravuje obmedzenie
prístupu k informáciám  v súlade s čl. 26 ods. 4 ústavy. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhuje žalobu
ako nedôvodnú zamietnuť.

IV.
Replika žalobcu

14/ Žalobca dňa 13.06.2017 doručil súdu vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného zo dňa 12.12.2013, v
ktorom považuje podanú žalobu za  oprávnenú. Zároveň poukázal na prístup Ministerstva zahraničných
vecí ČR, ktoré na základe žiadosti žalobcu podľa zákona č. 106/1999 Zb. písomné pripomienky ČR
vo veci vedenej Súdnym dvorom EÚ pod č. C-534/11 Arslan požadovaný dokument mu sprístupnil.
v podaní sa opäť zaoberá judikatúrou  týkajúcou sa sprístupnenia informácie rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Sžo/105/2015,  rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 1As/44/2010 zo
dňa 01.10.2010, 1As/ 78/2014 zo dňa 13.08.2014 a judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa totožného
predmetu konania.
Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu písomne nevyjadril.

V.
Konanie pred Krajským súdom v Bratislave a Najvyšším súd SR

15/ Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 5S/181/13-73 zo dňa 20.06.2017 žalobu žalobcu doručenú
súdu dňa 17.07.2013 zamietol a žalobcovi nepriznal právo náhradu trov konania. Proti uvedenému
rozsudku doručil žalobca dňa 07.09.2017 kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 6Sžik/1/2018 zo dňa 09.05.2019 tak, že zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k.
5S/181/13-73 zo dňa 20.06.2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

VI.
Pojednávanie

16/ Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 491 ods. 1 SSP v spojení
s § 9 ods. 1 SSP  a § 246 ods. 1, § 246a ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 30.06.2016 rozhodol
na pojednávaní dňa 03.09.2019 v prítomnosti právneho zástupcu žalobcu a povereného zástupcu
žalovaného rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil.

VII.
Relevantné právne predpisy



17/ Podľa ust. § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či
žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými
administratívnymi predpismi.

18/ V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle
§ 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v
oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov.
V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v
priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané
náležitosti.

19/ Žaloba bola podaná tunajšiemu súdu počas platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku -
O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov), ktorý v piatej  časti upravoval problematiku
súdneho preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy. Tento zákon bol v časti týkajúcej sa
správneho súdnictva s účinnosťou od 01.07.2016 nahradený Správnym súdnym poriadkom - SSP
(zákon č. 162/2015 Z.z.). Oba zákony obdobne upravujú otázky vymedzenia rozsahu rozhodnutí
správnych orgánov, ktoré podliehajú súdnemu preskúmaniu na návrh účastníka správneho konania.

20/ Podľa § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa odseku 2
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú
zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním
fyzická osoba alebo právnická osoba.

21/ Podľa čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, pri obmedzení základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu
a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

22/ Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

23/ Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

24/ Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu
zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a
bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým,
televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

25/ Podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru, výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť,
môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon
a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv
iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

26/ Podľa pravidla 22 ods. 1 Rokovacieho poriadku ESĽP, každý môže nahliadnuť do registra v kancelárii
a po zaplatení poplatku podľa sadzobníka určeného Súdnym dvorom na základe návrhu tajomníka si z
neho môže dať vyhotoviť kópie alebo výpisy.

27/ Podľa  pravidla 33 ods. 1 Rokovacieho poriadku ESĽP, všetky dokumenty, ktoré Kancelárii predložia
strany alebo intervenujúca strana v súvislosti so sťažnosťou, s výnimkou dokumentov predložených
v rámci konania o zmieri podľa pravidla 62 sú prístupné verejnosti v súlade s opatreniami určenými
tajomníkom, pokiaľ predseda komory z dôvodov uvedených v odseku 2 tohto pravidla, z vlastného



podnetu alebo na základe žiadosti niektorej zo strán alebo ktorejkoľvek dotknutej osoby nerozhodne
inak.

28/ Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú
povinné osoby k dispozícii.

29/ Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie
alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych
orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa
osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho
dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie
nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy.

30/ Podľa § 12 zákona č. 211/2000 Z.z., všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná
osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých
informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba
dovtedy kým trvá dôvod nesprístupnenia.

31/ Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

32/ Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

VIII.
Posúdenie veci správnym súdom

33/ Žalobca sa žalobou domáhal, aby krajský súd prikázal žalovanému sprístupniť žalobcovi písomné
pripomienky Slovenskej republiky v prejudiciálnom konaní C-490/12 Spoločenstvo vlastníkov bytov J.
a zaslať ich na emailovú adresu H..sk tak, aby veľkosť jedného emailu nepresahovala 2 MB, alebo
alternatívne sa domáhal zrušenia rozhodnutí žalovaného č. 34411/2013-23-II zo dňa 30.05.2013 a č.
311/2013-34-I zo dňa 02.05.2013  a vrátenia veci na nové konanie.

34/ Medzi účastníkmi bola spornou otázka, či sa žalobcom požadované informácie týkajú rozhodovacej
činnosti súdu, resp. medzinárodného súdneho orgánu, teda či sa na ne vzťahuje nesprístupnenie
informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Spornou zostala aj otázka charakteru a
záväznosti Rokovacieho poriadku ESĽP pre Slovenskú republiku.

35/ Podľa zrušujúceho rozsudku kasačného súdu sa krajský súd v rozsudku vôbec nevysporiadal so
skutočnosťou, že obdobné informácie sú verejne dostupné podľa práva EÚ (čl. 22 ods. 1 rokovacieho
poriadku ESD) a sú dostupné napr. aj na základe obdobných právnych predpisov iného štátu, konkrétne
českého zákona o slobode informácií.

36/ Správny súd uvádza, že Rokovací poriadok ESD v pravidle 22 ods. 1 upravuje, že  každý môže
nahliadnuť do registra v kancelárii a po zaplatení poplatku podľa sadzobníka určeného Súdnym
dvorom na základe návrhu tajomníka si z neho môže dať vyhotoviť kópie alebo výpisy. Taktiež v
pravidle 33 ods. 1 Rokovacieho poriadku ESD je daná možnosť nahliadať do všetkých dokumentov,
ktoré Kancelárii predložia strany alebo intervenujúca strana v súvislosti so sťažnosťou, s výnimkou
dokumentov predložených v rámci konania o zmieri podľa pravidla 62 sú prístupné verejnosti v súlade
s opatreniami určenými tajomníkom, pokiaľ predseda komory z dôvodov uvedených v odseku 2 tohto
pravidla, z vlastného podnetu alebo na základe žiadosti niektorej zo strán alebo ktorejkoľvek dotknutej
osoby nerozhodne inak. Z rozhodnutia tak prvostupňového orgánu ako aj z rozhodnutia žalovaného
nevyplýva prečo neuviedli, v čom by sprístupnenie požadovaných informácií zasiahlo do rozhodovacej
činnosti Súdneho dvora.



37/ Taktiež je možné poukázať na rozhodovaciu prax Najvyššieho správneho súdu ČR napr. rozsudky
sp. zn. 1AS 44/2010 z 01.12.2010, 1 As 78/2014 z 13.08.2014, na ktoré poukázal žalobca v podaní zo
dňa 13.06.2013,   ktoré sa zaoberali výkladom ust. § 11 ods. 4 písm. a/ informačného zákona ustálil, že
cit.: „Před použitím určité zákonné výluky z povinnosti poskytovat informace je tak třeba v zásade vždy
provést tzv. test veřejného zájmu, tj. Zváži, zda v konkrétním případe nepřevažuje veřejný zájem na jejich
poskytnutí nad jinou konkurující hodnotou, ať již jde o základní práva druhých osob, či některý z výše
zmíněných veřejných statku(...) Pokud by tedy zákonná úprava byla formulována natolik kategoricky,
že by absolutizovala právo na soukromí a zcela vylučovala možnost poskytovat informace, kterými by
bylo jakkoliv zasaženo do práva na soukromí dotčených osob, bylo by na místě postupovat podle čl.
95 ods. 2 Ústavy.“

38/ Kasačný súd taktiež v bode 46. a 47. zrušujúceho rozsudku v tejto veci konštatoval, že orgány
verejnej správy pri vydaní svojich rozhodnutí neaplikovali tzv. test proporcionality a v danom prípade
nebol splnený test nevyhnutnosti.

39/ Správny súd sa zaoberal rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR v ostatných obdobných
veciach napr. sp. zn. 5Sžo/160/2015, 3Sžo/259/2015, 6Sžo/92/2015, ktoré uviedol v bode 59.
zrušujúceho rozsudku v danej veci a k tomu uvádza, že:

A/ Rozsudkom Najvyšší súd SR sp. zn. 5Sžo/160/2015 zo dňa 19.10.2017 rozhodol tak, že rozsudok
Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/169/2013-52 zo dňa 28.01.2015, v spojení s opravným uznesením
č.k. 2S/169/2013-84 zo dňa 20.05.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. V bode 34. tohto
rozsudku uviedol najvyšší súd, že ako vyplýva z uvedeného, odôvodnenie napadnutého rozsudku
nemožno považovať za určité a zrozumiteľné, a tým aj presvedčivé a zákonné, ale naopak, odôvodnenie
rozsudku je zmätočné a vnútorne rozporné, pričom krajský súd nedáva konkrétne odpovede na
podstatné námietky žalobcu. Svojim postupom krajský súd porušil právo žalobcu na spravodlivé súdne
konanie a v konečnom dôsledku mu odňal možnosť konať pred súdom.
Krajský súd v novom konaní rozhodol opätovne rozsudkom č.k. 2S/169/2013-148 z 21.02.2018 tak, že
podľa § 162 ods. 3 CSP zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, podľa § 190 SSP zamietol žalobu
žalobcu o preskúmanie rozhodnutia Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 31562/2013-23-
II z 29.04.2013 a podľa § 168 SSP žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal.  Proti
uvedenému rozsudku podal kasačnú sťažnosť žalobca, o ktorej rozhodol kasačný súd rozsudkom
sp. zn. 5Sžik/3/2018 zo dňa 30.04.2019 tak, že návrh sťažovateľa na prerušenie konania zamietol.
Najvyšší súd SR rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/169/2013-148 z 21.02.2018 mení tak, že
rozhodnutie Ministra spravodlivosti SR č. 31562/2013-23-II z 29.04.2013, ako aj rozhodnutie Ministerstva
spravodlivosti SR, právny odbor č. 223/2013-34-I z 26.03.2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie
konanie.

B/ Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/259/2015 zo dňa 24.05.2017 potvrdilo uznesenie
Krajského súdu v Bratislave č.k. 6S/173/2013-132 zo dňa 29.05.2015. Predmetom konania bolo
uznesenie krajského súdu, ktorým zamietol návrh na prerušenie konania, ktorý podal žalobca podľa §
109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.

C/  Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo/92/2015 z 26.04.2017 bol zrušený rozsudok Krajského
súdu v Bratislave č.k. 6S/166/2013-82 z 20.02.2015 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Uvedeným
rozsudkom krajský súd zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 31094/2013-23-II z 23.04.2013, ktorým žalovaný
ako správny orgán zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Ev. č.: 208/2013-34-I
z 15.03.2013 o nesprístupnení informácie s poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000
Z.z. Najvyšší súd uviedol, že podrobil prieskumu odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu,
pričom dospel k záveru, že odôvodnenie krajského súdu je nedostatočné, keď sa nezaoberá viacerými
námietkami žalobcu, uvádzanými aj v podanom odvolaní, najmä aplikáciou čl. 40 ods. 2 Dohovoru,
posúdením upovedomenia verejnej ochrankyne práv a stanoviskom Kancelárie ESĽP na predmetnú
právnu vec, ako aj so žalobcom uvádzanou judikatúrou.
Krajský súd v Bratislave v novom konaní vydal rozsudok č.k. 6S/166/2013-166 zo dňa 19.04.2018,
ktorým návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol a žalobu žalobcu zamietol, žalovanému nepriznal
právo na náhradu trov konania.



Proti rozsudku podal kasačnú sťažnosť žalobca, ktorá bola postúpená kasačnému súdu krajským súdom
dňa 28.09.20188, o ktorej nebolo ešte v čase tohto konania rozhodnuté.

40/   Najvyšší súd SR v zrušujúcom rozsudku uviedol, je možné súhlasiť s námietkou sťažovateľa, že
sa správny súd nevysporiadal s nálezmi Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 a PL ÚS 1/09, ktoré
stanovili ústavno-právne požiadavky výkladu a aplikácie ZSI.
Správny súd uvádza, že nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/09-34 riešil problematiku vyslovenia
nesúladu § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 2,
3 a 4, čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 22 ods. 1 a čl. 26 ods. 4 Ústavy SR na základe návrhu Krajského súdu v
Bratislave. V náleze ústavného súdu SR sa uvádza, že cit.: „ Z obsahu návrhu nie je zrejmé, v čom by mal
spočívať namietaný rozpor napadnutého ustanovenia s čl. 26 ods. 4 ústavy, a preto nebol dôvod, aby
sa s ním ústavný súd v danej veci zaoberal. Vzhľadom na to neexistuje ani žiaden dôvod, aby vyslovil
nesúlad tohto ustanovenia s čl. 26 ods. 4 ústavy, a vo svojej ďalšej argumentácii posudzoval len zásah
do základného práva podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy.“
V náleze Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 15/1998 z 11.03.1999 sa uvádza, že cit.: „ Ústava podľa čl. 26
zaručuje osobitnú ochranu slobody prejavu a práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie.
Okrem všeobecných podmienok, ktoré sa pri obmedzovaní všetkých základných práv a slobôd musia
dodržať podľa čl. 13 ústavy, sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie
sa môže obmedziť, iba ak sa splnia osobitné podmienky podľa čl. 26 ods. 4 ústavy. Obmedzenie práva
na informácie v súlade s ústavou je dovolené len vtedy, ak sa splní formálna podmienka zákona a
dve kumulatívne materiálne podmienky. Ústava za nijakých okolností nedovoľuje upustiť od splnenia
všetkých troch podmienok obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie.
Formálna podmienka znamená, že obmedzenie prijme národná rada v právnom predpise so silou
zákona. Termínom „zákon“ sa neoznačuje jeden všeobecne záväzný právny predpis so silou zákona,
ale aj neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov s definovaným stupňom sily (II. ÚS
28/96). V konaní o návrhu odporca splnil formálnu podmienku čl. 26 ods. 4 ústavy. Obmedzenie práva
na informácie ustanovil v zákone.
Prvou materiálnou podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd
iných, alebo sa ním musí chrániť bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie a mravnosť.
Na splnenie prvej materiálnej podmienky stačí preukázanie existencie jedného z citovaných záujmov.
Druhou materiálnou podmienkou stačí preukázanie existencie nevyhnutnosti obmedzenia.“
Správny súd uvádza, že nález ústavného súdu PL. ÚS 1/09 sa nezaoberal otázkou či § 11 ods. 1 písm.
d/ zákona č. 211/2000 Z.z. je v rozpore  s čl. 26 ods. 4 ústavy.

41/ Je potrebné dodať, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach sa nezaoberali ústavne konformným
výkladom práva na informácie postupovali iba striktne podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000
Z.z. Správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžik/3/2018 zo dňa 30.04.2019
v právnej veci žalobcu H.. T. H., S..J.. bytom R. X, J. proti žalovanému Ministerstvo spravodlivosti SR
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministra spravodlivosti SR č. 31562/2013-23-II z 29.04.201, o
kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/169/2013-148 z 21.02.2018
a o návrhu sťažovateľa na prerušenie konania. Predmetom konania bolo žiadateľom požadované
sprístupnenie informácie zo dňa 21.03.2013 podľa zákona č. 211/2000 Z.z. - zaslanie všetkých vyjadrení
SR adresovaných ESĽP v Štrasburgu vo veci J. a iní v. Slovenská republika (sťažnosť č. 33076/10
a 14383/11), a to v celom znení, vrátane všetkých príloh. Pre prípad, že by žalovaný jeho žiadosti
nevyhovel, žiadal, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal s tým, že 1. Rokovací poriadok ESĽP
charakterizuje všetky dokumenty ako verejné a sú v jeho sídle dostupné, ak nie sú rozhodnutím ESĽP
označené za dôverné, 2. rozsudok ESĽP v analogickej veci Társaság a Szabadságjogokért v Maďarsko,
3. rozsudok ESĽP vo veci Feldek v. Slovensko.

42/ Správny súd v súlade s § 140 SSP poukazuje na hore uvedený rozsudok najvyššieho súdu a z jeho
odôvodnením sa plne stotožnil, a preto zrušil napadnuté rozhodnutie tak žalovaného ako aj prvostupňové
rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. V ďalšom konaní
bude žalovaný postupovať v súdom naznačenom smere.

43/ O náhrade trov konania správny súd rozhodol s prihliadnutím na ust. § 167 SSP a priznal žalobcovi
právo na náhradu trov konania vi výške 100%, pretože mal v konaní úspech.

44/ Senát krajského súdu prijal predmetné rozhodnutie pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote  jedného mesiaca od jeho doručenia, na
Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu
od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia   byť   spísané   advokátom.   Povinné   zastúpenie   advokátom v kasačnom   konaní
sa   nevyžaduje,   ak   a)   má   sťažovateľ   alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo
člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným
Centrum právnej pomoci.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:08a9f291-6666-48ee-a06c-7d580f9cd719", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/09 z 21. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-21", "citacie_n": 114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08a9f291-6666-48ee-a06c-7d580f9cd719"}, {"guid": "ussr:5ab6fe68-449f-4e00-8610-3a0e9d90b098", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 236/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06 z 28. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-28", "citacie_n": 717, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ab6fe68-449f-4e00-8610-3a0e9d90b098"}, {"guid": "ussr:0775cbde-c17b-47ef-abb4-2bb2e6504d4a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 28/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/01 z 4. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-04", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0775cbde-c17b-47ef-abb4-2bb2e6504d4a"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:3f2cc0d6-1c91-4ba3-ab20-5c6908322861", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.28.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 28/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/96 z 12. 5. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-05-12", "citacie_n": 288, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.28.1996.1"}, {"guid": "6c8acf78-98c4-407e-90c1-f41b8e872c85:2f129162-2571-47c5-ac6e-01b2aa282de9", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1013201349.1", "spisova_znacka": "5S/131/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5S/131/2019 z 2. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-09-02", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1013201349.1"}], "citovane_v": []}