Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/123/2016 z 23. 5. 2018 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 23. mája 2018, sp. zn. 2Co/123/2016, ECLI:SK:KSBA:2018:1713203469.1 Krajský súd Bratislava | 2Co/123/2016 | ECLI:SK:KSBA:2018:1713203469.1 | 2018-05-23 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 219/1996 Z. z. Národnej rady Slovenskej republiky o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných izieb, OSP, CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1c0ed3e7-0d01-46c1-bb53-c27458f1e25b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1713203469.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/123/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1713203469
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1713203469.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členov
senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej, v právnej veci žalobcu: Slovenská republika
- Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00151866, proti
žalovanému: T. A., štátny občan Slovenskej republiky, trvalý pobyt F. XXX, o zaplatenie 27,49 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok, zo dňa 23.11.2015, č. k.
36C/21/2014-28, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok z r u š u j e a v e c v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 36C/21/2014-28 zo dňa 23.11.2015 zamietol žalobu žalobcu,
ktorou sa domáhal od žalovaného zaplatenia 27,49 eur s príslušenstvom a žiadnej zo strán sporu
nepriznal právo na náhradu trov konania.

2. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 30.5.2012 v súvislosti s policajným preverovaním
konania žalovaného bolo súdno-lekárskym pracoviskom úradu pre dohľad nad lekárskou starostlivosťou
vykonané na základe požiadavky útvaru policajného zboru lekárske vyšetrenie vzorky moču žalovaného,
pričom vyšetrenie bolo pozitívne. Úhrada nákladov spojených s vykonaním vyšetrenia bola zaplatená
na základe faktúry č. 12110354 z rozpočtu žalobcu dňa 22.6.2012. Následne si výzvou číslo 2012/087-
TOX náhradu týchto nákladov uplatnil voči žalovanému. Výzvu doručoval poštou, ktorá mu ju vrátila
s poznámkou, že si ju žalovaný v odbernej dobe neprevzal.

3. Dňa 9.8.2013 rozhodol o veci súd prvej inštancie vydaním platobného rozkazu č. k. 5Ro/106/2013 -
7, ktorým uplatnenú povinnosť uložil žalovanému. Označený platobný rozkaz bol dňa 9.2.2016 zrušený
pre jeho nemožnosť doručenia žalovanému. Uznesením č. k. 26C/21/2014-23 zo dňa 18.8.2015 v
spojení s uznesením č. k. 36C/21/2014-32 bol žalovanému podľa § 29 odsek 2 zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj OSP ) ustanovený opatrovník.

4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 4 odsek 1 , § 5 odseky
1,2,8,9 zákona č. 216/1996 Z. z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní a
prevádzke protialkoholických záchytných izieb a vecne tým, že podanou žalobou a pripojenými dôkazmi
žalobca nepreukázal, že voči žalovanému bolo vykonané vyšetrenie na prítomnosť omamných látok
alebo psychotropných látok ako osobe vykonávajúcej činnosť, pri ktorej by mohol ohroziť život, zdravie
sebe alebo iným osobám alebo poškodiť majetok a súčasne, že bol vyšetrený na vyšetrenie týchto látok
v rámci pôsobnosti Policajného zboru a že ani nepreukázal, že k úhrade týchto nákladov skutočne
došlo. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že dňa 30.5.2012 žiadankou č. Ž 900/12 požiadal
bezpečnostný orgánom súdno-lekárske pracovisko laboratórium toxikologicko-chemickej analýzy Úradu
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o vyšetrenie moču T. A. odobratého dňa 23. mája 2012 po



10.45 hod. so zameraním na skupinový skríning drog a liečiv na opiáty, kanabinoidy, kokaín, amfetamíny,
metamfetamíny a extázu. Z výsledkov toxikologicko-chemickej analýzy Ž 900/12 mal súd prvej inštancie
preukázané, že nález vo vzorke moču žalovaného bol pozitívny na amfetamíny a metamfetamíny. Úrad
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou faktúrou č. 12110354 vyúčtoval žalobcovi hotové náklady
spojené s predmetným laboratórnym toxikologickým vyšetrením v sume 27,49 eur. Faktúru žalobca
prevzal 11.6.2012. Žalobca listom č. 2012/087-TOX žalovaného vyzval, aby mu tieto náklady v lehote
do 7 dní odo dňa prevzatia výzvy zapaltil. Žalobcovi sa listová zásielka vrátila s oznamom pošty ako
neprevzatá v odbernej lehote.

5. Súd prvej inštancie uviedol, že lekárske vyšetrenie, ktorého skutočné náklady má za splnenia
zákonných podmienok zaplatiť vyšetrovaná osoba v zmysle § 5 ods. 9 z. č. 219/1996 je výlučne
lekárskym ošetrením vykonaným v súlade so zákonom, pričom podľa § 5 ods. 9 z. č. 219/1996 v spojení
s § 5 ods. 8 z. č. 219/1996 ide o lekárske ošetrenie podľa § 5 ods. 4 a 7 z. č. 219/1996. Podľa § 5
ods. 7 písm. b/ zákona č. 219/1996 lekárske vyšetrenie spojené s odberom a laboratórnym vyšetrením
krvi alebo iného biologického materiálu sa okrem prípadu uvedeného v odseku 4 vykoná vždy, a to
i bez predchádzajúcej dychovej skúšky prístrojom na zistenie alkoholu alebo bez predchádzajúceho
orientačného psychomotorického vyšetrenia alebo orientačného vyšetrenia testovacím prístrojom na
zistenie omamných látok a psychotropných látok, ak o tom rozhodne policajný orgán a vyzve
kontrolovanú osobu na vyšetrenie na zistenie alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok.
Zákon č. 219/1996 upravuje len vybrané dôvody vyšetrení za účelom zistenia omamných látok a
psychotropných látok, teda nie každé vyšetrenie sa spravuje týmto zákonom v celom rozsahu. Policajný
orgán respektíve jeho príslušníci sú oprávnení v rámci svojej pôsobnosti vyzvať na vyšetrenie na zistenie
alkoholu alebo iných návykových látok osoby uvedené v § 4 ods. 1 (§ 5 ods. 1 z. č. 219/1996) ako aj iné
osoby, ako sú uvedené v § 4 ods. 1 a to vtedy, ak je dôvodné podozrenie, že spôsobili sebe alebo inému
ujmu na zdraví v súvislosti s požitím alkoholických nápojov alebo iných návykových látok (§ 5 ods. 2
z. č. 219/1996). Musí sa teda jednať o vyšetrenie osôb uvedených v § 4 ods. 1 z. č. 219/1996 („Osoby
vykonávajúce činnosť, pri ktorej by mohli ohroziť život, zdravie sebe alebo iným osobám alebo poškodiť
majetok“), pričom príslušníci PZ SR musia vykonávať svoju zákonnú pôsobnosť práve v súvislosti s
povinnosťami týchto osôb t.j. v súvislosti so zákazom „požívať alkoholické nápoje alebo iné návykové
látky pri vykonávaní tejto činnosti alebo pred jej vykonávaním, ak by počas tejto činnosti mohli byť ešte
pod ich vplyvom“ (§ 5 ods. 1 z. č. 219/1996), alebo ak ide o iné osoby ako uvedené v § 4 ods. 1 z. č.
219/1996 je policajný orgán oprávnený vyzvať na vyšetrenie len vtedy ak „je dôvodné podozrenie, že
(tieto osoby) spôsobili sebe alebo inému ujmu na zdraví v súvislosti s požitím alkoholických nápojov
alebo iných návykových látok“ (§ 5 ods. 2 z. č. 219/1996). Súd prvej inštancie poukázal na to, že
žalobca netvrdil a ani nepreukázal, že žalovanému bolo vykonané vyšetrenie na prítomnosť omamných
látok alebo psychotropných látok ako osobe vykonávajúcej činnosť, pri ktorej by mohol ohroziť život,
zdravie sebe alebo iným osobám alebo poškodiť majetok a súčasne, že bol vyzvaný na vyšetrenie
týchto látok v rámci pôsobnosti PZ SR. Žalobca netvrdil a teda ani nepreukázal, že žalovaný bol
vyzvaný ako iná osoba neuvedená v § 4 ods. 1 z. č. 219/1996, pričom by bol súčasne dôvodne podozrivý,
že spôsobil sebe alebo inému ujmu na zdraví v súvislosti s požitím alkoholických nápojov alebo iných
návykových látok. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že žalobcom tvrdené vykonanie vyšetrenia
prítomnosti návykových látok „v súvislosti s policajným preverovaním konania žalovaného “, je široký
pojem zahŕňajúci rozsiahlejšie činnosti ako činnosti uvedené v § 5 ods. 1 a 2 zákona č. 219/1996. Žalobca
teda netvrdil a ani nepreukázal také skutočnosti, z ktorých by bolo preukázané vyšetrenie žalovaného
na prítomnosť návykových látok, či už ako osoby vymedzenej v § 4 ods. 1 z. č. 219/1996 alebo ako osoby
vymedzenej v § 4 ods. 2 zákona č. 219/1996. Súčasne žalobca nepreukázal, že náklady na lekárske
vyšetrenie, ktoré mal uhradiť ako ten, čo takéto vyšetrenie požiadal (§ 5 ods. 8 zákona č. 219/1996) je
mu povinný uhradiť žalovaný (§ 5 ods. 9 zákona č. 219/1996). Žalobca nepreukázal ani skutočnosť,
že náklady boli skutočne vynaložené, teda, že došlo k úhrade týchto nákladov. Zo samotnej faktúry
je preukázané len samotné vznesenie nároku voči žalobcovi od Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou a nie aj vykonanie samotnej platby. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 odsek 1 OSP a žalovanému ako úspešnému
účastníkovi konania náhradu trov konania nepriznal, pretože mu trovy nevznikli.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhol rozsudok súdu prvej inštancie
zrušiť a vrátiť mu na ďalšie konanie, respektíve navrhol zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak, že
odvolací súd jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie. Vytkol súdu prvej inštancie, že vec nesprávne právne
posúdil a že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol,



že v rámci žalovaného nároku nejde o súdny prieskum zákonnosti konania štátneho orgánu, ale o
povinnosť fyzickej osoby upravenú v § 5 ods. 9 zákona č. 219/1996 Z. z., kde zákonodarca upravil
povinnosť vyšetrovanej osoby v prípade pozitívneho výsledku lekárskeho vyšetrenia uhradiť tomu, kto
o vyšetrenia požiadal skutočne vynaložené náklady spojené s vyšetrením. Splnenie iných podmienok
k povinnosti právny predpis neustanovuje. Žalobca poukázal na to , že lekárske vyšetrenie žalovaného
bolo uskutočnené po odobratí jeho biologickej vzorky na základe výzvy príslušníka Policajného zboru v
súlade s výkonom jeho oprávnení podľa zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore a § 4 ods. 1 zákona
č. 219/1996 Z. z. počas výkonu dohľadu v cestnej premávke, pričom žalovaný viedol motorové vozidlo;
výkon zákonných oprávnení je nespochybniteľný. Vyšetrenie biologickej vzorky moču žalovaného bolo
vykonané podľa § 5 ods. 5 písm. a), čo preukázal žiadankou pre akútne toxikologické vyšetrenie.
Vykonalo ho Súdnolekárske pracovisko Úradu pre dohľad nad lekárskou starostlivosťou, Antolská
11, Bratislava, ktoré je zdravotníckym zariadením. Faktúra za vykonané vyšetrenie spolu s nákladmi
na vyšetrenie bola doručená útvaru Policajného zboru, ktorý o vyšetrenie požiadal. Fakturovanú
sumu uhradil právny predchodca žalobcu (Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Trnave rozpočtová
organizácia, IČO: 00735825) dňa 22.6.2012. Žalovaný bol vyzvaný na úhradu žalovanej sumy, pričom
vo výzve mu bol oznámený právny základ nároku, jeho výška a lehota na úhradu, pričom nie z viny
žalobcu nebola výzva žalovaným prevzatá. Žalovaný v konaní žiadnu skutočnosť uvedenú žalobcom
nenamietal a nenamietal ju ani jeho ustanovený opatrovník. Žalobca argumentuje, že všetky skutočnosti
dôležité pre posúdenie a rozhodnutie veci boli v rámci návrhu na vydanie platobného rozkazu predložené
súdu dňa 7.3.2013, pričom súd prvej inštancie na ich základe rozhodol vo veci platobným rozkazom
č. k. 5 Ro 106/2013-7, v ktorom žalobcovi ním žalovaný nárok aj s príslušenstvom priznal v plnom
rozsahu podľa návrhu. Pokiaľ by prvoinštančný súd nemal v konaní niektorú skutočnosť preukázanú,
prípadne by mal pochybnosti o právnom a skutkovom základe nároku uplatneného žalobcom, nemal
potom rozhodovať vo veci platobným rozkazom. Podľa ustanovenia § 153 ods. 1 OSP súd rozhodne
na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré
neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.
Na základe všetkých skutočností uvedených v návrhu, teda tých na základe ktorých súd prvej inštancie
rozhodol platobným rozkazom, rozhodol rozsudkom úplne opačne. Preto žalobca tvrdí, že ide o
prekvapivé rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi odňatá možnosť v konaní pred súdom procesné reagovať
na negatívne vyhodnotený dôkaz. Žalobca však namieta najmä skutočnosť, že základ nároku je daný
právnym predpisom a všetky podmienky právnym predpisom ustanovené sú splnené. Úvahy súdu o
„zákonnosti“ postupu, prípadne hodnotenie naplnenia všetkých ustanovení právneho predpisu (§ 4
ods. 1, § 5 ods. 1, § 5 ods. 2 zákona č. 219/1996 Z. z.) nie sú dôvodné a týmito úvahami súd vec
nesprávne právne posúdil. Fakturovanú sumu uhradil právny predchodca žalobcu (Krajské riaditeľstvo
Policajného zboru v Trnave, rozpočtová organizácia, IČO: 00735825) dňa 22.6.2012 a táto skutočnosť
bola uvedená v žalobe. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní platobným rozkazom nepoukázal na
túto skutočnosť ako na skutočnosť spornú a platobný rozkaz vydal. Pokiaľ teda táto skutočnosť (úhrada
faktúry) bola podľa názoru súdu prvej inštancie sporná, prípadne súd potreboval na rozptýlenie tejto
pochybnosti dôkaz, nemal rozhodnúť ani platobným rozkazom a mal si po označení spornosti tohto
tvrdenia, vyžiadať doplnenie dôkazu (napríklad doložením potvrdenia o úhrade) ešte pred rozhodnutím.
Žalobca uviedol, že žaloba nebola podaná pre neuhradenie fakturovanej sumy, pretože v tomto prípade
by postavil svoj návrh na inom právnom základe, ale žaluje zákonom upravený nárok po splnení
zákonom predpokladaných podmienok. Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle nárok upravený v § 5 ods.
9 zákona č. 219/1996 Z. z. viazať na podmienku úhrady sumy nákladov, tak by znenie tohto odseku
takto viazanú podmienku upravovalo, teda napríklad namiesto slovného spojenia „skutočne vynaložené
náklady“ by znelo „uhradené náklady“, prípade „uhradenú sumu nákladov“, alebo inak tak, aby zo
znenia ustanovenia bolo jasné, že nárok je viazaný na úhradu nákladov. Slovné spojenie „skutočne
vynaložené náklady“ je potrebné chápať aj vzhľadom na úpravu „v prípade pozitívneho výsledku“,
pretože negatívnosť lekárskeho vyšetrenia v časti alebo v celosti spôsobuje nemožnosť uplatnenia
nároku za negatívnu časť vyšetrenia. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie, mu ani po jeho oznámení
zo dňa 26.10.2015, v ktorom žalobca súhlasil s prejednaním veci bez jeho účasti s poukazom na § 101
ods. 2 a § 115a OSP neoznámil, že ním tvrdené skutočnosti považuje za sporné. Súd musí vo svojom
rozhodnutí vychádzať zo skutkového stavu, ktorý zodpovedá dôkazným tvrdeniam účastníkov konania,
skutočnostiam, ktoré nie sú medzi účastníkmi sporné a súd o nich alebo ich pravdivosti nemá dôvodné a
závažné pochybnosti, skutočnosti, ktoré nie je nutné dokazovať (§ 121 OSP) a skutočnosti vyplývajúce
z právnych alebo skutkových domnienok, ako aj právnych fikcií.

7. Písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo.



8. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie vo veci bolo podané počas platnosti Občianskeho súdneho
poriadku. Dňom 1. júla 2016 bol Občiansky súdny poriadok zrušený a nahradil ho zákon č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok. Podľa § 470 odsek 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. To znamená, že nová právna úprava vychádza
síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem ( § 470 odsek 1 CSP ), rešpektuje ale
procesný účinok odvolania do 30.6.2016, pretože právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku zostávajú zachované.

9. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP).
Vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385
ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie,
nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

10. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

11. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť.
Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že súdy zistia skutkový stav, a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04 ), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa
rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04 ).

12. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu,
ktorým sa strane znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných jej v civilnom konaní za účelom
obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Ide teda o taký postup súdu, ktorý
znemožňuje strane sporu realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných jej
sporovým poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

13. Podľa § 120 ods. 1 OSP účinného do
30. 6. 2016, účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z
označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak
je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

14. Podľa § 79 odsek 1 veta prvá a druhá OSP, konanie sa začína na návrh. Návrh
má okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3 ) obsahovať meno, priezvisko, prípadne aj dátum narodenia
a telefonický kontakt, bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, údaj o štátnom občianstve, pravdivé
opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva, a musí byť
z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha.

15. Podľa § 79 odsek 2 OSP, je njavrhovateľ povinný k návrhu pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa
odvoláva, okrem tých, ktoré nemôže pripojiť bez svojej viny.

16. Podľa § 132 ods. 1 CSP účinného od 1.7. 2016, sa v žalobe okrem všeobecných náležitostí podania
uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na
ich preukázanie a žalobný návrh.

17. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne,
ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.



18. Dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na
rozhodnutie vo veci, pričom dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo. V civilnom sporovom konaní sú strany sporu povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení (do 30. 6. 2016 § 120 ods. 1 OSP , od
1. 7.2016 § 132 CSP ), čo je okrem iného
aj obligatórnou náležitosťou žaloby. Účelom tejto dôkaznej povinnosti je teda označiť, resp. predložiť
dôkazy na preukázanie tvrdení strán v občianskom sporovom konaní. Súd má právo rozhodnúť, ktoré z
označených dôkazov vykoná (ustanovenie § 120 ods. 1 OSP účinné do 30. 6. 2016 a ustanovenie§ 185 ods. 1 CSP účinné od 1. 7. 2016). Súd preto môže rozhodnúť o tom, že niektoré z
navrhovaných dôkazov nebudú vykonané.

19. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť strany
za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym
následkom neunesenia dôkazného bremena stranou sporu je jej neúspech v spore. Rozsah dôkazného
bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí strana preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma,
ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda
ktorá zo strán je povinná stanovený okruh skutočností preukázať.

20. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie
dňa 7.3.2013 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 27,49 eur spolu s úrokom z
omeškania 8,75% ročne od 8.8.2012 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 30.5.2012 v súvislosti
s policajným preverovaním žalovaného útvarom policajného zboru - Pohotovostnou motorizovanou
jednotkou Trnava bolo na základe požiadavky žalobcu vykonané lekárske vyšetrenie vzorky
moču žalovaného. Odobratú vzorku moču vyšetril Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,
Súdnolekárske pracovisko, pričom vyšetrenie bolo pozitívne. Žalobca 22.6.2012 uhradil Úradu pre
dohľad nad lekárskou starostlivosťou náklady vyšetrenia, ktoré mu Úrad vyúčtoval faktúrou č. 12110354,
vystavenou 6.6.2012. Povinnosť uhradiť náklady vyšetrenia má žalovaný, ktorého na splnenie tejto
povinnosti písomne vyzval. Poštová zásielka sa mu vrátila späť s prípisom doručovateľa, že žalovaný
si ju v odbernej lehote neprevzal. Žalovaný náklady vyšetrenia neuhradil. K žalobe žalobca pripojil
žiadanku pre akútne toxikologické vyšetrenie a jeho výsledok, faktúru č. 12110354 a výzvu žalovanému
na plnenie. Na základe takto opísaných rozhodujúcich skutočností a pripojených listinných dôkazov
rozhodol súd prvej inštancie dňa 9.8.2013 vydaním platobného rozkazu č. k. 5Ro/106/2013-7, ktorým
uložil žalovanému povinnosť splniť žalobcovi ním uplatnený nárok. Žalovanému sa nepodarilo platobný
rozkaz doručiť a pre účely konania bol žalovanému podľa § 29 odsek 2 OSP ustanovený opatrovník.
Platobný rozkaz súd prvej inštancie zrušil. Žalovaný bol v konaní nečinný, k žalobe stanovisko nezaujal.
Súd prvej inštancie rozhodol o veci na pojednávaní dňa 23.11.2015 v neprítomnosti strán sporu. Žalobca
svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil a s konaním v jeho neprítomnosti súhlasil.

21. Podľa § 4 odsek 1 zákona č. 219/1996 Z. z., osoby vykonávajúce činnosť, pri ktorej by mohli
ohroziť život, zdravie sebe alebo iným osobám alebo poškodiť majetok, nesmú požívať alkoholické
nápoje alebo iné návykové látky pri vykonávaní tejto činnosti alebo pred jej vykonávaním, ak by počas tejto činnosti
mohli byť ešte pod ich vplyvom.

22. Podľa § 5 odsek 1 zákona č. 219/1996 Z. z. príslušníci Policajného zboru, Vojenskej polície,
Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky, Zboru ozbrojenej ochrany letísk a zamestnanci
obecnej a mestskej polície (ďalej len „policajný orgán“) sú oprávnení v rámci svojej pôsobnosti vyzvať
osoby uvedené v § 4 ods. 1 na vyšetrenie na zistenie alkoholu alebo iných návykových látok.

23. Podľa § 5 odsek 9 zákona č. 219/1996 Z. z., v prípade pozitívneho výsledku lekárskeho vyšetrenia
je vyšetrovaná osoba povinná uhradiť tomu, kto o vyšetrenie požiadal, skutočne vynaložené náklady
spojené s takýmto vyšetrením.



24. Súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že žalobu zamietol s odôvodnením, že
žalobca nepreukázal, že žalovanému bolo vykonané vyšetrenie vzorky moču na prítomnosť omamných
alebo psychotropných látok ako osobe vykonávajúcej činnosť pri ktorej by mohol ohroziť život, zdravie
sebe alebo iným osobám alebo poškodiť majetok a že bol príslušníkmi policajného zboru vyzvaný
na vyšetrenie v rámci ich pôsobnosti ako aj z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že uhradil náklady
vyšetrenia.

25. Odvolací súd po prejednaní veci udáva, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je správne a
postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, čo bolo dôvodom
na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu za nedôvodný
s poukazom na skutočnosť, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno preukázania
jeho opodstatnenosti , s takýmto názorom sa odvolací súd nestotožňuje. Je nepochybné, že z hľadiska
uplatneného nároku v tejto veci je nositeľom bremena tvrdenia a dôkazného bremena žalobca. Odvolací
súd však na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca skutkový základ uplatneného
nároku špecifikoval, keď zo žaloby je zrejmé, že predmetom plnenia je úhrada nákladov vyšetrenia
vzorky moču žalovaného odobratej v súvislosti s policajným preverovaním konania žalovaného. Pokiaľ
súd prvej inštancie takýto popis skutkového deja považoval pre rozhodnutie vo veci za nedostatočný,
mal postupovať tak, aby bol tento nedostatok podania postupom podľa § 43 odsek 2 OSP odstránený
a nie rozhodnutím vo veci vydaním platobného rozkazu, pretože nedostatok skutkových tvrdení bráni
aj jeho vydaniu. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalovaný skutkové tvrdenia žalobcu nesporoval. Ak
súd prvej inštancie považoval otázky, či žalovanému bolo vykonané vyšetrenie vzorky moču na
prítomnosť omamných alebo psychotropných látok ako osobe vykonávajúcej činnosť pri ktorej by mohol
ohroziť život, zdravie sebe alebo iným osobám alebo poškodiť majetok a či príslušníci policajného
zboru konali v rámci ich pôsobnosti, za sporné, mal povinnosť túto spornosť odstrániť zadovážením
si stanoviska žalobcu, či už jeho výsluchom na pojednávaní alebo doplnením žaloby. Z ustanovenia
§ 120 odsek 1OSP platného do 1.7.2016 vyplýva, že ak pre rozhodnutie vo veci bolo nevyhnutné
vykonanie dôkazu, ktorý strany sporu nenavrhli, bolo povinnosťou súdu takýto dôkaz vykonať, respektíve
žalobcu k doplneniu dôkazov k skutkovému deju vyzvať a až následne podľa reakcie žalobcu vyvodiť
dôsledky z preukázania alebo nepreukázania jeho tvrdení v spore. So zreteľom na uvedené nemožno
preto považovať predčasné právne závery súdu prvej inštancie o neopodstatnenosti žaloby žalobcu
(nepreukázaní nároku) za správne. Nedostatok vo vykonanom dokazovaní, respektíve v procesnom
postupe súdu prvej inštancie nemôže odvolací súd nahradiť vlastným dokazovaním, pretože by týmto
postupom porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho sporu, ktorá stranám sporu garantuje právo namietať
správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde a tým aj možnosť preskúmania
správnosti záverov.

26. Odvolací súd poukazuje aj na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne i vo vzťahu k
záveru, že žalobca neuniesol v súdenej veci dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu, že Úradu pre
dohľad nad lekárskou starostlivosťou preplatil náklady vyšetrenia. Právny základ tohto nároku vyplýva z
ustanovenia § 5 odsek 9 zákona č. 219/1996 Z. z. a jeho predpokladom je vznik nákladov spojených s
vyšetrením (skutočne vynaložené náklady spojené s vyšetrením), čo dokumentuje v danej veci faktúra
Úradu pre dohľad nad lekárskou starostlivosťou, pozitívny výsledok vyšetrenia, z ktorého je odvodená
pasívna legitimácia vyšetrovaného k povinnosti zaplatiť tieto náklady aktívne legitimovanému, ktorým
je ten, kto o vyšetrenie požiadal.

27. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa
§ 389 odsek 1 písmeno b) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd prvej inštancie
posúdi dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku z hľadiska aplikácie príslušných hmotnoprávnych
noriem, poskytne stranám sporu priestor na doplnenie skutkových tvrdení k otázkam, ktoré súd prvej
inštancie považuje za sporné ako aj na ich preukázanie. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie
rozhodne o trovách prvoinštančného a aj odvolacieho konania (§396 odsek 3 CSP).

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).



Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podia druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podia
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).



(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).