Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 20CoP/156/2018 z 13. 11. 2018
Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 13. novembra 2018, sp. zn. 20CoP/156/2018, ECLI:SK:KSBA:2018:1518205212.1
Krajský súd Bratislava | 20CoP/156/2018 | ECLI:SK:KSBA:2018:1518205212.1 | 2018-11-13 | Uznesenie
Citované ustanovenia: § 387 ods. 2 CSP, § 387 ods. 1 CSP, CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5836e7dd-d67d-4250-911b-69edfa528f52
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1518205212.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 20CoP/156/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1518205212
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1518205212.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členov
senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: B. A.,
Z.M. L. XX.XX.XXXX, L. J.: F. - T. A., Z. L. XX.XX.XXXX, K. B. T. R. XXXX/X, B., K. Č. B. na T.: Q. X.
R. XX/D, F.T., F., zastúpená JUDr. Vladimírou Trvalovou, advokátkou, so sídlom Trojičné námestie 7,
Bratislava, a otec - K. O., Z. L. XX.XX.XXXX, K. B. B. X, B., K. Č. B.C. na T.: A. XX, B., zastúpený Mgr.
Máriou Čechovou, advokátkou, so sídlom Lipová 18/C, Viničné, v konaní na návrh otca o nariadenie
neodkladného opatrenia, na odvolanie otca proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 07.
septembra 2018, č.k. 20P/115/2018 - 37 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 07. septembra 2018, č.k. 20P/115/2018
- 37  p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov  n e m á  nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava V. uznesením zo dňa 07.09.2018, č.k. 20P/115/2018 - 37 vyhlásil, že nemá
právomoc vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: B. A., Z. L. XX.XX.XXXX, Q. H. X. V. F.. Druhým  výrokom
konanie  zastavil a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov
konania.

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že návrhom zo dňa 04.07.2018, súdu prvej
inštancie podaným toho istého dňa otec žiada o nariadenie neodkladného opatrenia a na základe
posudku súdneho znalca žiada, aby súd rozhodol o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k
maloletej B.. Uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 21.08.2018 č. k. 20P 112/2018-75 súd vylúčil návrh
otca týkajúci sa nariadenia neodkladného opatrenia ohľadne maloletej sa samostatné konanie, ktoré je
vedené na súde prvej inštancie pod sp. zn. 20P 115/2018.

3. Návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia sa otec maloletej domáha, aby súd nariadil
neodkladné opatrenie tohto znenia: Maloletá B. sa zveruje do starostlivosti otca s tým, že všetky jej
záležitosti spravuje otec. Matka je oprávnená sa stretávať s maloletou B. za prítomnosti otca každú
párnu sobotu a nedeľu v mesiaci v čase od 13.00 hod. do 17.00 hod. Matka za prítomnosti otca si
vyzdvihne maloletú pred bytom otca a otec odovzdá dieťa matke. Maloletá B. bude pod pravidelným
psychologickým dohľadom.

4. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že maloletá B. žila dlhodobo v Maďarsku. Neexistuje
rozhodnutie súdu, ktorým by bol upravený výkon rodičovských práv a povinností k maloletej.  Maloletá je
od narodenia v osobnej starostlivosti matky a od roku 2008 žije s matkou v Maďarsku, na adrese: Q. X.
R. XX/D, F., F.. Maloletá v Maďarsku navštevovala materskú školu, ako aj základnú školu, v Maďarsku
má detského lekára a zubára. Na Slovensko chodila len na návštevy k starým rodičom a k otcovi a žije



tu jej nevlastný brat. Momentálne sa maloletá nachádza bez súhlasu matky a bez dohody rodičov v
domácnosti otca na adrese: A. XX, B., a to od júla 2018. Od júla 2018 otec maloletú bez súhlasu matky
zapísal do Základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským na Dunajskej ulici v Bratislave, pričom
maloletá je naďalej zapísaná aj v Základnej škole v Halasi v Maďarsku.

5. Miestom bydliska, a teda aj obvyklého pobytu maloletého dieťaťa je Maďarsko, kde sa maloletá
zdržiava a býva od svojho narodenia, kde navštevovala predškolské zariadenie i školu, má tam svojich
ošetrujúcich lekárov.

6. Súd prvej inštancie právne odôvodnil svoje rozhodnutie ustanovením § 24 ods. 1, § 39 ods. 1
Zákona o medzinárodnom práve súkromnom, § 325 ods. 1, § 329 ods. 1, 2, § 161 ods.1, 2 CSP,
čl. 5 ods. 1, 2 oznámením MZV SR č. 344/2002 Z.z.  v znení neskorších predpisov, čl. 8 ods. 1,
čl. 17 Nariadenia č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských
veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností. Súd prvej inštancie ďalej v rámci odôvodnenia
uviedol, že v medzinárodných právnych nástrojoch je pojem „obvyklý pobyt" už v súčasnosti používaným
štandardným pojmom. Keďže jeho definícia nie je nikde obsiahnutá, súd pri posúdení otázky, či má osoba
obvyklý pobyt na území určitého štátu, musí zobrať do úvahy všetky relevantné skutočnosti konkrétneho
prípadu. Treba však v tejto súvislosti zdôrazniť, že medzinárodné právo súkromné sa neopiera o koncept
obvyklého pobytu, ako ho môže chápať vnútroštátne právo toho-ktorého štátu, ale používa ho ako
autonómny koncept medzinárodného práva súkromného. V kontexte slovenského právneho poriadku
a jeho terminológie preto pojem obvyklý pobyt nie je možné stotožňovať s technicko-právnym pojmom
trvalý pobyt a ani s pojmom bydlisko. Pre koncept obvyklého pobytu je totiž typickým jeho objektívny
charakter. Podstatným je, kde sa osoba fakticky prevažne zdržiava a kde je ťažisko jej každodenného
života. Pri posudzovaní obvyklého pobytu dieťaťa je navyše potrebné vziať do úvahy v závislosti od
veku dieťaťa aj skutočnosť, kde je obvyklý pobyt osoby, ktorá sa stará o dieťa, kde dieťa navštevuje
predškolské alebo školské zariadenie a pod. Pri určovaní právomoci súdu nie je teda rozhodujúce štátne
občianstvo, rovnako ani miesto prihlásenia k trvalému pobytu. Obvyklý pobyt sa určuje ku dňu začatia
konania a je určený na základe súhrnu osobitných skutkových okolností každého jednotlivého prípadu,
ktoré tvoria fyzická prítomnosť v štáte, ktorá nemá len príležitostný, resp. krátkodobý charakter, určitá
miera sociálneho začlenia, rodinné a sociálne väzby  a ďalšie. Maloletá sa síce od júla 2018 zdržiava
v domácnosti otca na území Slovenska a tento ju bez súhlasu matky prihlásil do základnej školy na
Slovensku, s ohľadom na krátkosť času, ale najmä na skutočnosť, že zmena bola bez súhlasu matky
- otec nemal súhlas matky a ani súdne rozhodnutie, ktoré by mu umožňovalo zmeniť štát obvyklého
pobytu - miesto pobytu maloletej, súd prvej inštancie mal za to, že miesto obvyklého pobytu maloletej
je Maďarsko.

7. V danom prípade išlo o kompetenčné vymedzenie právomoci súdu štátu obvyklého pobytu maloletých
detí, ktoré znamená oprávnenie a tomu zodpovedajúcu povinnosť prejednať vec pod svojou jurisdikciou.

8. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že s poukazom na skutočnosť, že pri určení právomoci súdu na
konanie vo veciach týkajúcich maloletých detí nie je rozhodujúce štátne občianstvo maloletého dieťaťa,
ani miesto jeho trvalého pobytu, ale miesto jeho obvyklého pobytu, ktorým je Maďarsko, nemá súd prvej
inštancie právomoc konať a rozhodovať.

9. V zmysle vyššie uvedeného súd prvej inštancie nemohol pri rozhodovaní prihliadnuť na skutočnosť,
že matka i maloleté dieťa majú aj trvalý pobyt na Slovensku, nakoľko  trvalý pobyt má len evidenčný
charakter a v zmysle zákonov Slovenskej republiky ak má matka evidovaný trvalý pobyt v Slovenskej
republike, dieťa momentom narodenia má evidovaný totožný trvalý pobyt ako matka, ale nemožno
ho v žiadnom prípade stotožňovať s obvyklým pobytom. Obvyklý pobyt nie je pobytom krátkodobým,
časovo ohraničeným, naopak ide o dlhodobé bývanie, resp. usadenie sa v určitom mieste, ktoré má
stabilný charakter. Slovenská republika nie je miesto obvyklého pobytu maloletej a na prípadný dlhodobý
zákonný pobyt by navyše potrebovala súhlas matky s vysťahovaním maloletej, ktorým otec v súčasnosti
nedisponuje.

10. Súd prvej inštancie konštatoval, že nie je v najlepšom záujme maloletého dieťaťa, aby v danej
veci konal slovenský súd aj s ohľadom na možnosť vykonávať dôkazné prostriedky, či viesť výkon
rozhodnutia, keďže maloleté dieťa má miesto svojho bydliska v Maďarsku. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti a citované zákonné ustanovenia rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výroku uznesenia



súdu prvej inštancie, t.j. nemá právomoc a pre neodstrániteľnú prekážku konanie vedené na súde prvej
inštancie zastavil. Súd v prípade právomoci súdu cudzieho štátu nemá povinnosť postúpiť vec tomuto
súdu. S poukazom na § 24 ods. 1 Zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, majú
právomoc súdy štátu obvyklého pobytu dieťaťa, a teda právomoc v danej veci konať má súd v Maďarsku.

11. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového konania.

12. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal otec maloletej prostredníctvom svojej právnej zástupkyne
v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, a súčasne rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Otec v rámci odvolania uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne určil Maďarsko ako
obvyklý pobyt maloletej B. len preto, že tam žije a chodí do školy, ako to je konštatované v bode 6
uznesenia. Žiadna právna norma medzinárodného práva neupravuje definíciu pojmu „obvyklý pobyt“
dieťaťa. Podľa právnej praxe sa pod obvyklým pobytom rozumie miesto, kde sa osoba nielen zdržiava,
ale aj má spoločenské a iné väzby. Otec zdôraznil, že maloletá B. okrem skutočnosti, že do Maďarska
chodila do školy, nemala žiadne iné väzby v Maďarsku. Každú možnú voľnú chvíľu trávila v Bratislave
u otca, tu mala aj kamarátky a voľnočasové aktivity. Aj prázdniny trávila s otcom v Bratislave. Zároveň
otec do spisu predložil, že maloletá B. má stále trvalý pobyt na ulici T. X, v Bratislave, aj potvrdenie
od stomatológa v Bratislave. V Maďarsku nemá žiadne citové ani spoločenské väzby. Starých rodičov
má tiež na Slovensku a u nich tiež trávila časť prázdnin. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní v
bode 8 uznesenia nesprávne určil príslušnosť súdu podľa obvyklého pobytu maloletej, vôbec pri svojom
rozhodovaní nezohľadnil, aj keď sám v bode 9 konštatuje, že otcom podaný návrh je neodkladným
opatrením t.j. ide o neodkladnú potrebu upraviť dočasne pomery resp. v danom prípade ide o potrebu
dočasne upraviť pomery maloletého dieťaťa, nakoľko otec má za to, že je ohrozený duševný stav
maloletej, ak ostane naďalej u matky, ako vyplýva aj z priložených správ od psychológa. Podľa nariadenia
Európskeho Parlamentu a Rady (EU) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkom v
občianskych a obchodných veciach (ďalej len „Nariadenie“) oddiel 10 článok 35: „Na súdy členského
štátu možno podať návrh na vydanie predbežných opatrení vrátane ochranných opatrení, ktoré sú
dostupné podľa právneho poriadku tohto členského štátu, aj keby právomoc rozhodovať vo veci samej
mali súdy iného členského štátu.“ Z citovaného Nariadenia vyplýva, že ak sa jednalo o otcov návrh na
vydanie neodkladného opatrenia vo veciach maloletej, otec správne určil príslušnosť súdu, keď ho podal
na slovenský súd, keďže pri predbežnom opatrení podľa Nariadenia je možné podať návrh aj na iný súd
v členskom štáte, aj keby bola daná právomoc iného členského štátu. Súd prvej inštancie síce v bode
11 uznesenia konštatuje, že je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia, ale vôbec to nezohľadnil
pri rozhodovaní o svojej príslušnosti s poukazom na oddiel 10 článok 15 Nariadenia teda, že v čase
rozhodovania sa jednalo o predbežné opatrenie a vtedy môže rozhodovať aj iný súd členského štátu, ako
ten, v obvode ktorého má podľa prvoinštančného súdu maloletá B. obvyklý pobyt. Otec má za to, že súd
prvej inštancie v bode 14 uznesenia nedostatočne skúmal svoju právomoc na vydanie neodkladného
opatrenia podľa Nariadenia, a preto porušil ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Aj tým, že otcovi nedoručil otcovi
vyjadrenie matky, čím mu odňal možnosť sa vyjadriť ku skutočnostiam, ktoré uvádza matka vo svojom
vyjadrení, a na ktoré sa odvoláva súd napríklad v bode 3 uznesenia, že maloletá B. mala zubára v
Maďarsku, ale otec predložil vo svojom návrhu, že maloletá B. chodila k zubárovi aj na Slovensku. Vo
vyjadrení matky môžu byť ďalšie závažné skutočnosti, ktoré mali zrejme vplyv na rozhodovanie súdu,
a otec nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Taktiež porušila  ustanovenie  § 365 ods. 1 CSP písm. f),
nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
tým, že na základe popísaných skutočností, že maloletá B. všetok voľný čas trávi u otca v Bratislave,
má v Bratislave kamarátky, navštevuje tu psychológa a zubára, má tu sociálne a citové väzby, súd
nesprávne určil obvyklý pobyt maloletej B. v Maďarsku a nie v Bratislave. Otec uviedol, že s poukazom
na ustanovenie § 365 ods.1 písm. h) CSP, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko pri posudzovaní miestnej príslušnosti nebral do úvahy
Nariadenie pri neodkladnom opatrení, kde miesme príslušným môže byť aj súd iného členského štátu,
ako je súd v obvode obvyklého pobytu dieťaťa a opieral sa iba o ustanovenia Zákona o medzinárodnom
práve súkromnom. Na základe uvedených skutočností otec navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu
prvej inštancie zrušil a vrátil na ďalšie konanie.



13. Matka sa k odvolaniu otca nevyjadrila.

14. Odvolací súd po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné, preskúmal vec súc pritom nebol viazaný rozsahom ani dôvodmi
odvolania (§ 65 a § 66 C.m.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie
pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky a dospel k
záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné, ako vecne a právne správne potvrdiť ( § 387
ods.1, 2 CSP).

15. V zmysle § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania
prihliada na to, či sú splnené podmienky za ktorých môže konať a rozhodovať (ďalej len procesné
podmienky).

16. V zmysle § 161 ods. 2 CSP, ak ide o nedostatok podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie
zastaví.

17. V zmysle § 9 CSP, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie
bezodkladne zastaví.

18. Podľa článku 7 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
19. Podľa článku 1 ods. 3 písm. e/ Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní
a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa
zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 Brusel IIa, toto nariadenie sa nevzťahuje na vyživovaciu povinnosť.

20. Podľa článku 8 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone
rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje
nariadenie (ES) č. 1347/2000 Brusel IIa, súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských
práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.

21. Podľa článku 20 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone
rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje
nariadenie (ES) č. 1347/2000 Brusel IIa, v naliehavých prípadoch nebránia ustanovenia tohto nariadenia
súdom členského štátu prijať predbežné opatrenia, vrátane ochranných opatrení, s ohľadom na osoby
alebo majetok v tomto štáte, ktoré sú dostupné podľa práva tohto členského štátu, aj keby podľa tohto
nariadenia mal právomoc rozhodovať vo veci samej súd iného členského štátu.

22. V predmetnej veci súd prvej inštancie správne postupoval, keď vzhľadom na cudzí prvok v konaní
posudzoval svoju právomoc vo veci konať, pričom aplikoval v časti návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia (dočasné zverenie maloletej a úprava styku matky s maloletou) Nariadenie Brusel IIa .
Odvolací súd považuje postup súdu prvej inštancie pri skúmaní právomoci na nariadenie neodkladného
opatrenia v súlade s článkom 8 Nariadenia Brusel IIa za správny, ako aj jeho záver o tom, že miesto
obvyklého pobytu maloletej nie je územie Slovenskej republiky, kam bola zo strany otca premiestnená
neoprávnene. Vychádzajúc z dikcie článku 20 Nariadenia Brusel IIa, v naliehavých prípadoch nebránia
ustanovenia tohto Nariadenia súdom členského štátu prijať predbežné opatrenia, vrátane ochranných
opatrení, s ohľadom na osoby alebo majetok v tomto štáte, ktoré sú dostupné podľa práva tohto
členského štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mal právomoc rozhodnúť vo veci samej súd iného
členského štátu. Je zjavné, že toto ustanovenie sleduje účel nevyhnutnej, neodkladnej potreby a nutnosti
vykonať určité konkrétne účinné opatrenia pri bezprostrednom a priamom ohrození dieťaťa alebo jeho
majetku, a to len za predpokladu, ak by neodkladne nemohol zasiahnuť súd, ktorému právomoc konať
vo veci daného maloletého dieťaťa by inak prináležala. Z kontextu tohto ustanovenia je však zrejmé, že
sa ním sledovalo pokrytie výnimočných prípadov, kedy by sa dieťa celkom zjavne ocitlo bez akejkoľvek
starostlivosti a výchovy a bez neodkladného a okamžitého zásahu nepríslušného súdu členského štátu,
nestrpiaceho pre naliehavosť odklad, by dochádzalo k priamemu ohrozeniu dieťaťa na živote či zdraví,
prípadne by bol ohrozený zásadným spôsobom majetok dieťaťa. Nemožno predmetné ustanovenie
vykladať natoľko široko, aby sa poprela účelovou aplikáciou právna úprava právomoci členského štátu



príslušného na konanie jednoznačne upravená v čl. 8 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa a obišlo tak rozhodné
kritérium obvyklého pobytu dieťaťa.

23. V danom prípade otec premiestnil maloletú B. bez súhlasu matky maloletej na územie Slovenskej
republiky. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na kritériá pre aplikáciu článku 20 Nariadenia Brusel
IIa uvedené v rozsudku Súdneho dvora (ES) C-403/09 zo dňa 23.12.2009 vo veci Detiček v Sgueglia. V
predmetnom rozsudku Súdny dvor uviedol, že jedno zo základných práv dieťaťa je právo uvedené v čl.
24 ods. 3 charty, a to pravidelne udržiavať osobný vzťah a priamy kontakt s obidvomi rodičmi, ktorého
dodržiavanie je nepopierateľne na rovnakej úrovni, ako najlepší záujem každého dieťaťa. Článok 20
Nariadenia Brusel IIa nemožno vykladať spôsobom, ktorý by porušoval uvedené základné právo dieťaťa.
V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že protiprávne premiestnenie dieťaťa po rozhodnutí prijatom
jednostranne jedným z jeho rodičov zbavuje najčastejšie dieťa možnosti udržiavať pravidelne osobné
vzťahy a priamy kontakt s druhým rodičom. Preto článok 20 Nariadenia Brusel IIa nemožno vykladať
takým spôsobom, ktorý by mohol slúžiť ako nástroj pre rodiča, ktorý protiprávne premiestnil dieťa na
to, aby predĺžil trvanie skutkovej situácie vzniknutej jeho protiprávnym správaním alebo legitimizoval
účinky takéhoto správania sa. Ako vyplýva zo samotného znenia článku 20 ods. 1 Nariadenia Brusel
IIa, súdy uvedené v tomto ustanovení môžu priznávať také predbežné alebo ochranné opatrenia, iba
ak dodržia tri kumulatívne podmienky teda, že dané opatrenia musia byť naliehavé, musia byť prijaté
vo vzťahu k osobám alebo k majetku nachádzajúcim sa v členskom štáte, kde sídli tento súd, a musia
mať dočasný charakter. Preto, keď nie je dodržaná jedna z týchto troch podmienok, znamená to, že
na predmetné neodkladné opatrenie sa nemôže vzťahovať článok 20 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa.
V tomto prípade otec v rámci odvolania namieta namiesto článku 20 ods.1 Nariadenia Brusel IIa,
článok 35 nariadenia Európskeho Parlamentu a Rady (EU) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a
výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, podľa ktorého na súdy členského štátu možno
podať návrh na vydanie predbežných opatrení vrátane ochranných opatrení, ktoré sú dostupné podľa
právneho poriadku tohto členského štátu, aj keby právomoc rozhodovať vo veci samej bola na súde
iného členského štátu. Predmetný článok však nie je aplikovateľný na uvedenú situáciu, nakoľko v
tomto prípade má prednosť Nariadenie Brusel IIa a citovaný článok 20, ktorý sa vzťahuje na úpravu
pomerov v rámci rodinnoprávnych vzťahov. Pokiaľ ide o splnenie podmienok vo vzťahu k článku 20 ods.1
Nariadenia Brusel IIa odvolací súd udáva, že podmienka naliehavosti vo vzťahu k osobe maloletej Bianky
by bola daná iba za situácie, že život, zdravie maloletej, respektíve jej výživa sú ohrozené, napríklad
nemožnosťou, respektíve neschopnosťou otca zabezpečiť potreby maloletej, nemožnosťou bývania
alebo existenčnými dôvodmi na strane otca. V tomto prípade však už samotná podmienka naliehavosti
splnená nebola, t.j. maloletá je momentálne v starostlivosti otca, ktorý sa o ňu stará, zabezpečuje jej
bývanie, stravu a všetky základné potreby. Samotná skutočnosť, že došlo k premiestneniu maloletej z
miesta jej obvyklého pobytu bez súhlasu matky, pričom otec žiada o zverenie maloletej do svojej osobnej
starostlivosti, nemôže byť dôvodom pre nariadenie neodkladného opatrenia, nakoľko táto situácia má
medzinárodný aspekt a je potrebné ju posudzovať z hľadiska medzinárodných zmlúv, ako je napríklad
Haagsky dohovor avšak až za situácie, že matka sa bude domáhať návratu maloletej. Pokiaľ otec v
tomto štádiu konania žiada o úpravu práv a povinností k maloletej je povinný podať si návrh na príslušný
súd v mieste obvyklého pobytu maloletého dieťaťa.

24. Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky otca, že súd prvej inštancie nesprávne určil obvyklý pobyt
maloletej odvolací súd uvádza, že je nepochybné, že miesto obvyklého pobytu dieťaťa je potrebné
vyhodnocovať s ohľadom ku všetkým skutkovým okolnostiam zistených v danej veci. V danom prípade
matka spolu s maloletou B. bezprostredne predtým, ako maloletú otec doviedol na Slovensko za
účelom prázdninových aktivít s otcom, žila spolu s matkou v Maďarsku, matka k maloletej vykonávala
opatrovnícke právo, dieťa navštevovalo školu v Maďarsku. Vzťahové väzby dieťaťa k prostrediu boli
jednoznačne preukázané. Odvolací súd má za to, že miesto obvyklého pobytu dieťaťa sa môže v
priebehu jeho života meniť, a preto bude vecou matky, či vo veci požiada  o  návrat maloletej do krajiny
obvyklého pobytu, alebo samotným presťahovaním maloletej B. (s prihliadnutím na názor maloletej
nachádzajúci sa v súdnom spise) dôjde uplynutím príslušného času k zmene obvyklého pobytu maloletej
tak, aby sa miestom obvyklého pobytu stalo územie Slovenskej republiky. Z vyššie uvedených dôvodov
je zrejmé, že slovenský súd v tomto štádiu konania nemá právomoc konať a rozhodovať v predmetnej
veci.

25. Posledným odvolacím dôvodom otca bola skutočnosť, že súd prvej inštancie nedoručil vyjadrenie
matky v tejto veci právnej zástupkyni otca. Odvolací súd v tejto súvislosti zistil, že vyjadrenie matky do



tohto súdneho spisu doručené nebolo, nakoľko zo spisu vyplýva, že matka síce vyjadrenie doručila,
avšak iba k veci vedenej na súde prvej inštancie pod sp.zn 49P/106/2018 (t.j. nie v konaní o nariadenie
neodkladného opatrenia), pričom fotokópia tohto vyjadrenia bola prefotená do súdneho spisu v konaní
o nariadenie neodkladného opatrenia (č.l. 34). Inak povedané matka v predmetnej veci nebola ani
súdom prvej inštancie vyzvaná na vyjadrenie k veci (vyjadrenie matky v inej veci bolo iba prefotené do
tohto súdneho spisu), preto toto prefotené vyjadrenie matky nebolo potrebné otcovi, respektíve právnej
zástupkyni otca doručovať. Vzhľadom na uvedené odvolací súd k predmetnej námietke otca vzťahujúcej
sa k procesnému pochybeniu zo strany súdu prvej inštancie neprihliadol.

26. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods.
1, 2 CSP ako vecne a právne správne potvrdil.

27. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 52 C.m.p. tak, že žiaden z
účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

28. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 Ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podia písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).



(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).