Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/541/2014 z 19. 3. 2018
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 19. marca 2018, sp. zn. 8Co/541/2014, ECLI:SK:KSBA:2018:1212231487.1
Krajský súd Bratislava | 8Co/541/2014 | ECLI:SK:KSBA:2018:1212231487.1 | 2018-03-19 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ochrana osobnosti
Citované ustanovenia: OZ, § 11 OZ, § 13 ods. 1 OZ, § 13 ods. 2 OZ, § 13 ods. 3 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cff7aea7-a0f5-447e-8ce8-de24c4832103
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1212231487.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/541/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212231487
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1212231487.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: A.. Y. J., J.., L. R. D. XXH, L.,
zastúpeného: De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského 22, Bratislava, proti žalovanému: Ringier
Axel Springer Slovakia, a.s., so sídlom Prievozská 14, Bratislava, IČO: 00 678 155, zastúpenému:
JUDr.Jánom Havlátom, advokátom, so sídlom Rudnayovo námestie č.1, Bratislava, o ochranu osobnosti
a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa
26. marca 2014, č. k. 16C/248/2012-188, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie  p o t v r d z u j e  .

Žalovaný  m á  n á r o k  na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia
povinnosti žalovanému do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku zverejniť na titulnej strane
internetovej domény www.cas.sk  na dobu aspoň 5 hodín ospravedlnenie s použitím písma Times
New Roman o veľkosti 12, ktoré naďalej zostane verejne prístupné na internetovej doméne v znení:
"Ospravedlnenie. Dňa 28.novembra 2011 sme zverejnili článok s názvom ,,Policajti podozrievali z vraždy
Y. (†. XX) aj bývalého siskára!, v ktorom sme uverejnili nepravdivé a pravdu skresľujúce informácie a
fotografie, čím sme neoprávnene zasiahli do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti pána A.. Y. J., J.., za čo
sa mu úprimne ospravedlňujeme."; ďalej uloženia povinnosti žalovanému do troch dní od nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku odstrániť následky neoprávneného zásahu voči žalobcovi,  a to odstránením
všetkých fotografií žalobcu, ako aj slov J. C. Y., a to vo všetkých pádoch a skrátených tvaroch, v
článku s názvom ,,Policajti podozrievali z vraždy Y. (†. XX) aj bývalého siskára!" vrátane fotogalérie,
zverejnenom na internetovej doméne www.cas.sk dňa 28.novembra 2011; a zaplatenia sumy 7.000 eur
titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Rozhodol tak podľa § 11, § 12 ods. 3, § 13 ods. 1, 2,
3 Obč. zákonníka, čl. 19 ods. 1, 26 ods. 1, 2, čl. 50 ods. 1, 2 Ústavy SR, čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď vykonaným dokazovaním zistil, že  žalovaný ako
prevádzkovateľ internetovej domény  www.cas.sk uverejnil dňa 28.11.2011 o 16:15 hod. článok s názvom
",Policajti podozrievali z vraždy Y.Z. (†. XX) aj bývalého siskára!", súčasťou ktorého bola fotogaléria,
kde sa nachádzali len dve osoby, a to E.. U. Y. a žalobca, jedna z fotografií s podtitulom  "Z vraždy
advokáta U. Y. podozrievajú aj bývalého SIS-kára." zobrazuje na jednom snímku súčasne podobizeň
E.. U. Y. a žalobcu. Predmetná fotografia bola zverejnená po dobu 5-tich hodín. Dospel k záveru,
že žalovanému prináležalo legitímne právo informovať verejnosť prostredníctvom tlače o závažných
otázkach týkajúcich sa vyšetrovania vraždy advokáta E.. U. Y., išlo o tému v tom čase aktuálnu, ktorá
bola predmetom dlhodobej nielen politickej, ale aj širšej verejnej diskusie a pri spracovaní tejto témy
vychádzal žalovaný z informácií verejne dostupných. Skutočnosť, že pri uverejnení článku spojeného



s fotografiou E.. U. Y. došlo k mylnému uverejneniu fotografie žalobcu, v konaní sporná nebola, sám
žalovaný tento omyl uznal. Ďalej uviedol, že žalobca nespochybnil tvrdenia žalovaného, že mu bol
poskytnutý priestor na to, aby sa vyjadril i prostredníctvom hovorcu MV SR k tomu, že osobu P.F.
nepozná a nikdy sa s ním nestretol. Podľa tvrdení žalobcu, neoprávnený zásah do jeho osobnostných
práv spočíval v tom, že  žalovaný uverejnil jeho fotografiu spolu s fotografiou  E.. U. Y.. Konštatoval,
že žalovaný uverejnil dve fotografie žalobcu, a to fotografiu, kde je zobrazený spolu s E.. U. Y. a s
popisom "z vraždy advokáta U. Y. podozrievajú aj bývalého SIS-kára" a fotografiu, na ktorej je zobrazený
žalobca s popisom "Vladimír PČOLINSKÝ zastáva vysoký post na ministerstve vnútra". Z obsahu článku
nesporne vyplýva, že osoba, ktorá bola príslušníkom SIS, a ktorá bola podozrievaná z vraždy E.. U. Y.,
bola osoba s iniciálami P.F. a nešlo o osobu žalobcu. Tvrdenia žalobcu, že k neoprávnenému zásahu do
jeho osobnostných práv došlo aj tým, že  v článku boli uverejnené informácie o tom, že osoba s iniciálami
P.F. bola v minulosti spoločníkom obchodnej spoločnosti, v ktorej spoločníkom bol aj žalobca, považoval
za nedôvodné, pretože skutočnosť, či je niekto spoločníkom v obchodnej spoločnosti, je informácia
verejne dostupná a nakoniec sám žalobca túto informáciu  nepoprel. Ďalej uviedol, že žalobca v konaní
neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali pravdivosť konkrétnych informácií uverejnených
v predmetnom článku a skutočnosť, že by bol žalobca považovaný za osobu podozrivú z vraždy U. Y.,
nevyplynula ani z výpovede svedkyne E.. C. F., a ani z výpovede A.. E. P.. Tvrdenia žalobcu o tom, že
bol v dôsledku zverejneného článku  považovaný za bývalého siskára,  nemôže mať pre žalobcu žiadny
negatívny dopad. Zo svedeckej výpovede matky žalobcu H.. H. J. taktiež nevyplynulo, že by namietaný
článok vyvolal medzi príbuznými žalobcu nejaké konkrétne negatívne dôsledky, keď sa  vyjadrila, že
príbuzní vnímali tvrdenia uvedené v článku ako "kačicu".  Uviedol, že žalobca sa domáhal aj odstránenia
článku uverejneného na internetovej doméne www.cas.sk, avšak znenie článku v takej podobe ako
je uverejnený v súčasnosti, žalobca nenamietal. Dospel k záveru, že predmetným článkom nedošlo k
zníženiu vážnosti osoby žalobcu v spoločnosti, pričom žalobca nepreukázal žiadne konkrétne dôsledky,
ktoré by nastali v príčinnej súvislosti s chybným označením uverejnených fotografií s popisom v pôvodnej
verzii článku. Nedošlo teda  ku konaniu žalovaného, ktoré by bolo spôsobilé zasiahnuť do osobnostných
práv žalobcu ohrozením jeho dobrého mena, cti a ľudskej dôstojnosti; žalobca nebol v predmetnom
článku obviňovaný zo žiadneho protiprávneho konania, ktoré by bolo spôsobilé vyvolať u verejnosti
dojem nedôveryhodného a nespoľahlivého človeka. Konštatoval, že v prejednávanej veci nebol zistený
taký zásah do práva na česť a dôstojnosť, ktorým by bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo
vážnosť žalobcu v spoločnosti; v konaní nebola spochybnená skutočnosť, že sa žalovaný dopustil omylu
pri uverejnení fotografií žalobcu a E.. U. Y. spolu s chybnými popiskami, ktorý trval iba krátku dobu, t.j. 5
hodín, za čo ponúkol žalovaný žalobcovi ospravedlnenie. Žalovaný tiež cestou hovorcu zamestnávateľa
žalobcu poskytol žalobcovi priestor, aby sa k tvrdeniam uvedeným v uverejnenom článku vyjadril, čo
žalobca aj urobil a žalovaný toto vyjadrenie aj uverejnil. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu uviedol, že
nebolo v konaní zistené, že by bola v značnej miere znížená dôstojnosť žalobcu alebo jeho vážnosť
v spoločnosti a žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal požadovanú výšku. Poukázal na to, že v
samotnom základe žalobe vyhovené nebolo a podmienkou pre priznanie majetkovej ujmy je skutočnosť,
že morálna satisfakcia nie je postačujúca. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p. tak,
že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.070,89
eur.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, žiadal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namieta, že súd prvej
inštancie porušil ust.  § 118 ods. 2 O.s.p., ktoré podľa rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu
SR zaručuje predvídateľnosť postupu súdu, čím svojím nezákonným postupom súd prvej inštancie
žalobcovi znemožnil urobiť si čo i len základnú predstavu o tom, ktoré "právne významné skutkové
tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali
sporné, a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, a ktoré dôkazy súd nevykoná". Súd prvej
inštancie  taktiež nevykonal  dokazovanie postupom podľa § 122 ods. 1 O.s.p., keď zo žiadnej
zápisnice z pojednávaní nevyplýva, že by sa oboznámil s listinnými dôkazmi predloženými žalobcom,
ním predložené dôkazy svojvoľne ignoroval, keďže sa nimi nezaoberal nielen na pojednávaní, ale ani
v napadnutom rozsudku, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že si sám zadovážil
vlastné listinné dôkazy, prostredníctvom ktorých musel vykonať dokazovanie kabinetným  spôsobom,
keďže žiadne dokazovanie prostredníctvom dôkazov zadovážených okresným súdom sa na žiadnom
pojednávaní nevykonalo. Porušením uvedených procesných ustanovení súd prvej inštancie zaťažil
konanie vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a okrem toho aj vadou
spočívajúcou v nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, keď z odôvodnenia nie je zrejmé, ako sa



súd vysporiadal s odporujúcimi si dôkazmi a prečo len prevzal tvrdenia žalovaného a H.. H., ktorá je
zamestnankyňa žalovaného, autorka predmetného článku, súčasťou ktorého je aj fotografia, na ktorej sa
nachádza E.. U. Y. a žalobca s podtitulom "Z vraždy advokáta U. Y. podozrievajú aj bývalého SIS-kára.",
a ktorá teda má priamy osobný aj majetkový záujem na výsledku tohto konania. S poukazom na obsah
svedeckých výpovedí svedkyne E.. F. a svedka A.. P. namietal, že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé,
na základe čoho dospel k záverom, že považovanie žalobcu za bývalého "siskára" nemôže mať pre
neho žiadny negatívny dopad, a že z ich výpovede nevyplynulo, že by bol žalobca považovaný za osobu
podozrivú z vraždy U. Y.. Namietal aj nesprávne skutkové zistenia súdom prvej inštancie, pretože ak by
vykonal dokazovanie zákonným spôsobom, musel by na základe doloženej fotografie vyvodiť záver, že
žalovaný uverejnil informáciu, že žalobca je bývalý "siskár" a je podozrivý z vraždy E.. U. Y.. Žalovaný,
ktorého v konaní zaťažuje dôkazné bremeno preukázania pravdivosti svojich tvrdení však nepreukázal
pravdivosť jeho tvrdení, že žalobca je bývalý príslušník SIS, že má výborné vzťahy s príslušníkmi SIS, a
že je alebo bol podozrivý z vraždy E.. Y..  Žalovaný priznal, že zverejnil nepravdivé informácie a potvrdila
to aj autorka článku H.. H.A., a bolo teda preukázané, že žalovaný zverejnil nepravdivé informácie o
osobe žalobcu. Z výsluchu H.. H. súd prvej inštancie vyvodil nesprávne závery, keď len prevzal jej
tvrdenie, že žalobcovi bolo ponúknuté ospravedlnenie, ale on ho odmietol, toto tvrdenie je nepravdivé,
pretože žalovaný mu žiadne ospravedlnenie neponúkol. Okrem toho žalovanému nič nebránilo, aby
takéto ospravedlnenie vykonal. Ďalej namietal, že výpoveď svedkyne H.. H. nemožno hodnotiť bez
zohľadnenia skutočnosti, že je zamestnankyňou žalovaného a súčasne autorkou článku, súd však
prevzal časť jej výpovede, ktorá bola v prospech žalovaného a zvyšok ponechal bez povšimnutia,
pričom z jej výsluchu vyplynulo, že žalovaný zverejnil nepravdivé informácie, novinárska etika, ktorou sa
zamestnanci žalovaného  riadia, je len etický kódex žalovaného; koláže nie je potrebné nijako označiť;
pred publikovaním článku sa so žalobcom nikdy nestretla a ako vyzerá, vedela len z fotografie agentúry
a editorka článku ho "chcela oživiť", tak tam chcela dať aj "fotografiu U. Y., nakoľko si myslela, že žalobca
by mohol byť ten, ktorý je v článku spomínaný ako  podozrivý z vraždy U. Y." . Uviedol, že E.. F.Á.
sa na pojednávaní vyjadrila, že zo zverejnených informácií bola šokovaná; ovplyvnilo to jej služobný
postoj k žalobcovi; reakcie ostatných kolegov boli väčšinou negatívne, posmešné, zlomyseľné; prestala
žalobcovi dôverovať; nahlásila žalobcu nadriadenému ako možné bezpečnostné riziko; žalobca podľa
nej mohol byť osobou spojenou s bezpečnostným rizikom a s podozrením z vraždy. A.. P. sa vyjadril,
že reakcie pracovného kolektívu boli negatívne; je povinný obmedziť styk so žalobcom, s ktorým sa
dovtedy navštevovali aj rodinne a žalobca je birmovným otcom jeho syna, a to až do vyriešenia prípadu
vraždy E.. Y.; mimo pracoviska sa prestal so žalobcom stretávať úplne; článok poškodil žalobcu aj v
očiach kolektívu; pokiaľ nie je vyriešený prípad vraždy E.. Y., je spochybnené budovanie  kariéry žalobcu;
dôvera kolektívu bola voči žalobcovi určite narušená.                        H.. J. sa vyjadrila, že sa
to preberalo v rodnej obci žalobcu a obmedzili sa kontakty medzi žalobcom a jeho priateľmi. Ďalšie
negatívne dôsledky predmetného článku vyplývajú aj z predložených listov od verejnosti, ktoré boli
doručené na Ministerstvo vnútra SR. Súd sa však obmedzil len na strohé konštatovanie, že predmetným
článkom k zníženiu vážnosti osoby žalobcu v spoločnosti nedošlo, avšak neuviedol na základe akých
dôkazov, či úvah, k tomuto dospel. Namietal, že čo je pre súd prvej inštancie nesporné, je v rozpore
s tým, ako informácie z článku hodnotila jeho editorka, pracovný kolektív žalobcu, či časť občianskej
verejnosti. Konštatoval, že závery súdu prvej inštancie vyplývajú pravdepodobne z očakávaní, že každý
čitateľ si prečíta vždy len celý článok, že si nepozrie len fotogalériu a zároveň, že správne uplatní
jednotlivé pravidlá logiky pri posudzovaní rozporov. Podľa jeho názoru však bol nezameniteľne spojený
s nepravdivými informáciami prostredníctvom fotografie, a preto nie sú iniciály P.F. vôbec podstatné, keď
každý kto ho  nepoznal osobne, musel z predmetnej fotografie dospieť k jedinému logickému záveru, že
muž na fotografii (t.j. žalobca), je bývalý "siskár" a súčasne, že je podozrivý z vraždy E.. Y.. Namietal,
že súd prvej inštancie bagatelizuje zverejnené nepravdivé informácie, keď ich označuje len za "omyl
s chybnými popiskami", namiesto toho, aby ich označil za nepravdivé skutkové tvrdenia a nesúhlasil
so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého, bez ohľadu na zverejnené informácie nedochádza k
zníženiu vážnosti dotknutej osoby, ak žalovaný zverejní takéto  informácie na svojom webovom sídle
len na maximálne 5 hodín a následne ponúkne (nezrealizuje) dotknutej osobe za to ospravedlnenie,
čím sú odstránené a vyporiadané všetky zásahy do osobnostných práv poškodeného. V tejto súvislosti
poukázal na to, že internetová verzia denníka Nový čas, ktorú vydáva a prevádzkuje žalovaný, kde
bol článok zverejnený, je najčítanejším denníkom na internete; že žalobca nemal možnosť sa k týmto
skutočnostiam vyjadriť; že pri denníkoch je v prípade zásahu do osobnostných práv ich najväčší
vplyv práve v deň zverejnenia nepravdivých informácií, pričom na rozdiel od printových denníkov, sa
internetový portál počas dňa viackrát aktualizuje, pribúdajú nové články na titulke a staršie články sa
posúvajú nižšie, čím klesá ich čítanosť, ako aj dosah na návštevníkov webového sídla. Ďalej namietal,



že navrhol, aby žalovaný bol povinný zabezpečiť informáciu o počte kliknutí na predmetný článok na
webovom sídle žalovaného, súd však tento návrh odignoroval a bez vedomostí o tom, koľko ľudí sa
so samotným článkom vlastne oboznámilo, konštatoval, že 5 hodín je málo. Ďalej namietal nesprávne
právne posúdenie veci, pretože na vznik zodpovednosti žalovaného za zverejnené nepravdivé skutkové
tvrdenia sa nevyžaduje žiadny subjektívny predpoklad, vzhľadom na objektívnu zodpovednosť, a preto
tvrdenia o omyle na strane žalovaného, sú bez právneho významu. Nezameniteľné spojenie osoby
žalobcu s tým, že ide o osobu podozrivú z vraždy E.. Y., bývalého siskára a osobu s výbornými vzťahmi s
funkcionármi SIS, sú neoprávnenými zásahmi do cti a dôstojnosti žalobcu, ktoré sú objektívne spôsobilé
privodiť mu ujmu, čo aj bolo preukázané. Nesprávne súd prvej inštancie  posúdil slobodu prejavu ako
právo absolútne, ktorému dal prednosť pred právom na ochranu osobnosti napriek tomu, že žalovaný
zverejnil nepravdivé informácie, nedal žalobcovi priestor vyjadriť sa k týmto nepravdivým informáciám,
pričom podľa jeho názoru sú vyjadrenia k osobe P.F. v tejto súvislosti nepodstatné. Žalovaný svojím
postupom porušil zákaz novinárov manipulovať s fotografiami, fotomontáže riadne neoznačoval, uviedol
zavádzajúci titul článku, uviedol nepravdivý titul zverejnenej fotografie, dôkladne si neoveril pravdivosť
každej informácie, ktorú zverejnil. S poukazom na nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 1586/09 namietal,
že podstatné je, akým spôsobom žalovaný spracoval predmetný článok. Ďalej namietal, že webový
portál najčítanejšieho denníka je elektronickým médiom, ktoré má širokú publicitu, čo v spojení s
neoprávneným zásahom do osobnostných  práv žalobcu, zakladá nárok oprávnenej osobe aj na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania v sume 119,20 eur. Uviedol, že podľa
zápisnice o pojednávaní zo dňa 26.03.2014 súd oznámil, ktoré právne významné skutkové tvrdenia
účastníkov je možné považovať za zhodné, a ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostávajú
sporné. Žalobca proti obsahu zápisnice nenamietal a nenamietal ani to, že by oznámenie v zmysle § 118
ods. 2 O.s.p. bolo nedostatočné alebo, že nevedel, že ktoré skutočnosti sú sporné a ktoré nie sú sporné.
S poukazom na ust. § 118a               ods. 1 O.s.p. namietal, že súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy
navrhnuté žalobcom do skončenia prvého pojednávania a na iné nebol povinný prihliadať. Namietal,
že žalobca vôbec konkrétne neodôvodnil, ako ním vytýkaná vada mohla mať za následok nesprávnosť
rozhodnutia, pričom v okolnostiach danej veci je zrejmé, že žalobcom vytýkaná vada nemohla mať
za následok nesprávnosť rozhodnutia. Uviedol, že súd prvej inštancie rozhodoval  na základe presne
tých istých rozhodujúcich skutočností a právnych predpisov, ktoré uviedol   žalobca vo svoje žalobe,
vychádzal z dvoch verzií predmetného článku ako ich popísal a preukázal žalobca, rozhodol na základe
tých ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré žalobca citoval, a preto nemôže legitímne namietať
nepredvídateľnosť postupu a rozhodnutia súdu a jeho nesprávnosť. Priebeh konania musel byť pre
žalobcu jasný a čitateľný a svedčí o tom aj to, že sa aplikácie § 118 ods. 2 O.s.p.  nikdy nedovolával.
Žalobca ani netvrdí, že by v dôsledku údajnej  vady  nemohol nejakým spôsobom prispôsobiť svoj
procesný postup, alebo že by v dôsledku toho nemohol uplatniť nejaké návrhy alebo argumenty. To, že
súd právne významné skutočnosti vyhodnotil inak a na základe právnych predpisov rozhodol inak, ako si
želal žalobca, nie ej skutočnosť, ktorú by bolo možné namietať ako vadu konania. Podľa jeho názoru súd
nevychádzal z iných listinných dôkazov, než ktoré predložil žalobca, s ktorými boli strany oboznámené,
a pokiaľ žalobca namieta, že listinné dôkazy ním predložené na pojednávaní súd neprečítal, resp.
neoznámil podľa § 122 ods. 1 O.s.p. a podľa  § 129 ods. 1 O.s.p., ide o námietku formálnu, keď práva
žalobcu vyjadriť sa k dôkazom, prípadne navrhnúť doplnenie dokazovania, neboli žalobcovi upreté,
pretože obsah ním navrhnutých dôkazov poznal, mohol sa k nim vyjadriť aj navrhnúť ich doplnenie, čo
neurobil. Námietku žalobcu, týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie, považoval
za nedôvodnú. Pokiaľ žalobca namietal, že súd sa nevysporiadal s odporujúcimi si dôkazmi a prevzal
trenia žalovaného a H.. H., namietal, že žalobca konkrétne neuviedol, ktoré tvrdenia žalobcu, resp.
svedkyne H.  namieta, a ani neoznačil konkrétne dôkazy, ktoré ich tvrdeniam odporujú.  Ďalej uviedol,
že žalobca neodôvodnil prečo by malo mať difamujúci charakter uvedenie skutočností, že určitá osoba
bola bývalým príslušníkom SIS a v tejto súvislosti poukázal na to, že SIS nie je žiadna nelegálna
alebo nemorálna organizácia vyvíjajúca zavrhnutiahodnú činnosť, vyznávajúca nejaké zavrhnutiahodné
hodnoty a pod., ale je organizácia demokratického štátu, je štátnym orgánom SR zriadeným zákonom,
ktorá si plní zákonom stanovené úlohy a vzhľadom na to tvrdenie, že označenie niekoho za bývalého
príslušníka orgánu štátu určeného na ochranu jeho demokratického zriadenia má difamujúci charakter, či
dokonca môže predstavovať bezpečnostné riziko, je nevysvetliteľné. Žalobcom citované časti výpovede
svedkyne F. a svedka P. podľa jeho názoru len potvrdzujú skutkové zistenia súdu, keď svedkyňa F.
hovorila o možnom, t.j. hypotetickom spojení a bezpečnostným rizikom a podozrením na vraždu, a nie



o tom, že by žalobcu považovala za podozrivého z vraždy, čo je zásadný rozdiel. Taktiež z výpovede
svedka P. nevyplynulo, že by žalobcu považoval za podozrivého z vraždy. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu,
že ho údajne žalovaný jednoznačne a nezameniteľne identifikoval v spojení s osobou U.. Y. ako bývalého
ex-siskára a podozrivého z jeho vraždy. Poukázal na to, že uverejnené boli dve fotografie žalobcu,
a to fotografia 1/7, kde je zobrazený spolu s nebohým U.. Y. s popisom: "Z vraždy advokáta U. Y.
podozrievajú aj bývalého SIS-kára" a fotografia 6/7, kde je zobrazený samotný Y. J. s popisom: "Y.
J. zastáva vysoký post na ministerstve vnútra". Ďalej bol uverejnený článok, ktorého obsahom bola
informácia, že medzi podozrivých patril okrem iných aj  P.F., bývalý príslušník SIS, ktorý je spoločníkom
v dvoch spoločnostiach, pričom v jednej z nich mal donedávna aktivity aj  H. J. a figurovalo tam aj
meno jeho brata - Y. J.. Ten je teraz riaditeľom organizačného odboru kancelárie ministra vnútra. Článok
obsahuje aj vyjadrenie hovorcu Ministerstva vnútra SR o tom, že Y. J. osobu menom P.F. nepozná,
nikdy sa s ňou nestretol. Na záver článku je uvedených niekoľko informácií o žalobcovi. Ide jednoznačne
o nedopatrenie, popis k fotografii 1/7 je v rozpore s inou fotografiou 6/7 a s obsahom článku; z jeho
obsahu vyplýva, že osobou, ktorá  bola príslušníkom SIS, a ktorá bola podozrievaná z vraždy U.. Y.,
je osoba P.F., a nie žalobca. Za najdôležitejšie považoval, že každému čitateľovi muselo byť zrejmé,
že sa jedná o omyl. Žalobca je identifikovaný menom,  priezviskom a fotografiou s popisom o tom,
že je vysokým funkcionárom Ministerstva vnútra SR, jednoznačne nie je bývalým ex-siskárom P.F.,
podozrievaný z vraždy. O žalobcovi sa hovorí len ako o osobe, ktorá mala majetkový podiel v rovnakej
spoločnosti ako P.F. Taktiež z listov údajne doručených Ministerstvu  vnútra SR, predložených žalobcom,
nevyplýva, že by si pisateľ niektorého z týchto listov  myslel, že žalobca má niečo spoločné s vraždou
U.. Y.. Pokiaľ ide o informáciu, že žalobca má výborné vzťahy s príslušníkmi SIS, táto informácia nie je
spôsobilá vyvolať ujmu vo sfére ochrany osobnosti žalobcu. Výpoveď svedkyne H. žalobca zavádzajúco
interpretoval, keď svedkyňa neuviedla, že sa riadi len etickým kódexom žalovaného, a ani to, že koláže
nie je potrebné označiť. Na otázku právneho zástupcu žalobcu uviedla, že jej nie je zrejmé, aký etický
kódex má na mysli, že sa riadi etickým kódexom žalovaného a ten nemá úpravu o kolážach.  Okrem
toho v danom prípade o koláž v pravom slova zmysle nešlo, išlo o dve fotografie pripojené k sebe.
Žalobca ani neuviedol, aký to má význam pre konanie. Svedkyňa vysvetlila, akým spôsobom došlo k
tomu, že bola uverejnená fotografia žalobcu a G.. U.. Y. s chybným popisom, žalobca to nenamietal
súd prvej inštancie preto z uvedeného logicky vyvodil, že k tomu došlo omylom., Záver súdu o tom, že
obsah svedeckých výpovedí nepreukázal, že došlo k zníženiu vážnosti žalobcu v spoločnosti, jasne a
logicky z nich vyplynul, a správne  uviedol, že z nich nevyplynuli žiadne konkrétne  dôsledky svedčiace
o znížení dôstojnosti alebo vážnosti žalobcu v spoločnosti. K výpovedi E.. C. F. uviedol, že svedkyňa
nevidela verziu článku, kde došlo nedopatrením (omylom) k spojeniu dvoch popisiek k fotografiám, čo
vyplýva z výpovede svedka P., keď k uverejneniu článku podľa tvrdení žalobcu došlo dňa 24.11.2011 o
16.14 hod., pričom nedopatrenie bolo odstránené po štyroch hodinách, t.j. približne o 20.14 hod. toho
istého dňa a svedok P. tvrdil, že o článku sa dozvedel až ráno, čo muselo byť najskôr 25.11.2011, t.j.
v čase, kedy bolo nedopatrenie už odstránené, a až následne mu volala svedkyňa F..  Z výpovede
svedkyne F. nevyplynulo, že by žalobcu považovala za osobu podozrivú z vraždy U.. Y., alebo, že by
to vyplývalo z článku, ktorý čítala.  Z  jej výpovede vyplynulo, že vzťahy medzi ňou a žalobcom boli
sporadické, príležitostné a vzhľadom na to žalobca nemohol utrpieť závažnú  ujmu. Dôležité je podľa jeho
názoru, že svedkyňa reagovala na článok úplne iracionálne, s jeho obsahom sa riadne neoboznámila,
čo by sa od osoby pôsobiacej na vysokej funkcii na Ministerstve vnútra SR dalo legitímne očakávať,
neuvedomila si, že ako ex-siskár nie je v článku označený žalobca, ale iná osoba označená ako P.F.; na
prerušenie sporadických mimoslužobných kontaktov so žalobcom jej podľa všetkého stačilo uverejnenie
fotografie žalobcu a U.. Y., resp. to, že žalobca mal byť bývalým príslušníkom SIS, čo podľa článku
nebol, a v tejto súvislosti hovorila o bezpečnostnom riziku, ale je zrejmé, že aj keby žalobca bol bývalým
príslušníkom SIS, žiadne bezpečnostné riziko to predstavovať nemohlo. Zdôraznil, že spojenie medzi
P.F. a žalobcom prostredníctvom spoločnosti CELL, je objektívna skutočnosť. Za dôležité považoval aj
to, že domnienka svedkyne o existencii bezpečnostného rizika v súvislosti s osobou  žalobcu, bola  s
krátkym časovým odstupom jej nadriadeným P. vyvrátená. K výpovedi svedka E. P. uviedol, že svedok
nevidel verziu  článku, kde došlo nedopatrením k spojeniu dvoch popisiek k fotografiám a za dôležitú
považuje skutočnosť, že svedok nevyhodnotil obsah článku ako bezpečnostné riziko. Vyjadrenie svedka,
že článok poškodil žalobcu v očiach kolektívu, považoval len za domnienku, z ktorej konkrétne negatívne
následky pre žalobcu nevyplynuli.  Uvedené sa týka aj domnienky svedka, že budovanie kariéry  žalobcu
je spochybnené, keď žiadne negatívne dôsledky na kariérny rast žalobcu neboli preukázané. K výpovedi
H. J. uviedol, že z jej výpovede vyplynulo, že namietaný článok medzi príbuznými žalobcu nevyvolal
žiadne konkrétne negatívne následky. Samotná skutočnosť, že článok vyvolal  pozornosť, nesvedčí
o nejakej ujme žalobcu. Svedkyňa tiež neuviedla, že sa obmedzili kontakty žalobcu s jeho priateľmi,



ale uviedla, že: "kontakty na jeho priateľov možno nie sú až také časté". Svedkyňa teda vyslovila
len domnienku, nie tvrdenie. Svedkyňa F. reagovala na obsah článku po jeho oprave, čo žalobca
nespochybnil, a teda na obsah článku, ktorý bol pravdivý. Pokiaľ teda tvrdila, že  obsah článku ju šokoval,
že to ovplyvnilo jej postoj k žalobcovi, že mu prestala dôverovať; že ho označila za bezpečnostné riziko;
že reakcie kolegov boli negatívne, posmešné a zlomyseľné; tieto reakcie sú irelevantné, pretože nie sú
v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom, okrem toho, že sú iracionálne. Údajný šok svedkyne bol
spôsobený jej povrchným čítaním článku, a tým že, si informácie nevedela logicky vyhodnotiť. Zmena
služobného postoja nesvedčí o znížení vážnosti a dôstojnosti žalobcu v spoločnosti v značnej miere,
rovnako ako bližšie nekonkretizované negatívne, posmešné a zlomyseľné reakcie kolegov a strata
dôvery. K obsahu žalobcom predložených listov od verejnosti, doručených na Ministerstvo vnútra SR,
uviedol, že z ich obsahu je zrejmé, že nemajú žiadnu logickú súvislosť so skutočnosťami, ktoré boli
uverejnené v článku; naopak z nich vyplýva, že ich účelom je ventilácia nenávisti ich pisateľov voči
vtedajšiemu ministrovi vnútra SR a ďalším predstaviteľom rezortu; obsah článku je pre pisateľov listov
úplne irelevantný a je len spúšťačom toho, aby ventilovali už predtým existujúce názory na vtedajších
predstaviteľov rezortu ministerstva vnútra. Zo žiadneho z týchto listov nevyplýva, že by si jeho pisateľ
myslel, že žalobca má niečo spoločné s vraždou G.. U.. Y.. Z uvedeného vyplýva, že závery súdu
prvej inštancie nie sú v príkrom rozpore s výpoveďami svedkov alebo s inými dôkazmi. Nepravdivé
je tvrdenie žalobcu, že sa nemal možnosť vyjadriť k článku, keď žalobca sa k spojeniu medzi ním
a P.F. vyjadril prostredníctvom hovorcu  Ministerstva vnútra SR. Pokiaľ žalobca navrhol zabezpečiť
od žalovaného informáciu o počte kliknutí na článok, namietal, že tento návrh žalobca uplatnil až
po skončení prvého pojednávania vo veci, hoci v zmysle § 118a ods. 1 O.s.p. vo veciach ochrany
osobnosti podľa Obč. zákonníka, bol povinný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr
do skončenia prvého pojednávania, pričom na neskôr predložené a označené dôkazy a skutočnosti
súd neprihliada. Poukázal na to, že žalobca počas konania na súde prvej inštancie  nenamietal, že by
tento dôkaz vykonaný nebol. Neopodstatnená je aj námietka žalobcu, že súd prvej inštancie údajne
absolutizoval slobodu prejavu a právo na informácie; nesporné je, že žalovaný pochybil, čo aj súd
konštatoval, avšak intenzitu tohto pochybenia žalobca bez zákonnej opory umelo zveličuje, čím sa
snaží kompenzovať, že neuniesol dôkazné bremeno preukázať rozsah  a intenzitu zásahu. Nepreukázal
žiadne negatívne dôsledky v príčinnej súvislosti s prvou verziou článku s chybným popisom fotografie.
Nedôvodne žalobca namieta, že súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania dospieť k záveru,
že  žalovaný uverejnil o ňom nepravdivú informáciu, keď k takémuto záveru súd aj dospel, ale na rozdiel
od žalobcu vychádzal zo všetkých skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo. V čase rozhodovania súdu
bol už článok opravený, a preto nebol dôvod rozhodnúť o jeho odstránení.  Žalobca nepreukázal taký
rozsah a intenzitu zásahu do svojich práv, ktorý by odôvodňoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Text ospravedlnenia nereagoval na podstatu zásahu, ktorý žalobca namietal. S poukazom
na konkrétne okolnosti danej veci namietal, že rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30 Cdo 223/2006,
na ktorý poukázal žalobca, nie je aplikovateľný v danej veci a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
SR  sp.zn. MCdo 278/02 zo dňa 26.02.2003, podľa ktorého ak zásah trval len krátky čas, v tomto prípade
jeden deň, taký krátky čas neodôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ďalej
namietal, že žalobca nepreukázal predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch;
pokiaľ ide o dôstojnosť  a vážnosť, žalobca vôbec nepreukázal, že by v tomto smere došlo k nejakému
jej zníženiu; netvrdil napríklad, že by bol konfrontovaný s presvedčením iných osôb, že je podozrivý z
vraždy U.. Y., a ani so žiadnymi výrokmi (urážky, osočovanie a pod.), ktoré by svedčili o znížení jeho
dôstojnosti a vážnosti v príčinnej súvislosti s namietaným článkom. Nepreukázal ani žiadny zásah do
rodinného života, keď z výpovede svedkyne  J. vyplynulo, že článok medzi rodinnými príslušníkmi vyvolal
pozornosť, ale považovali ho za kačicu, nikto mu teda neuveril a žalobca, ani svedkyňa netvrdili, že by
sa v dôsledku jeho uverejnenia zhoršili rodinné vzťahy, že by sa s niekým z rodiny prestali stretávať a
pod. Neboli preukázané ani žiadne negatívne dôsledky na profesionálny život žalobcu, žalobca nebol zo
svojej funkcie odvolaný, o bezpečnostnú previerku neprišiel, pričom na jej  zachovanie mu postačovalo
vyhlásiť, že sa so žiadnymi rizikovými  osobami nestretáva.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrval na svojich  predchádzajúcich tvrdeniach
a námietkach, najmä týkajúcich sa nepredvídateľnosti napadnutého rozsudku z dôvodu porušenia  § 118
ods. 2 O.s.p. súdom prvej inštancie, pričom poukázal na to, že je povinnosťou súdu oznámiť skutočnosti
podľa § 118 ods. 2 O.s.p.  hneď po začatí prvého pojednávania,  a nie na záver posledného pojednávania,
kedy už je sporovým stranám, vzhľadom na zákonnú koncentráciu, znemožnené navrhovať ďalšie
dokazovanie na preukázanie ich tvrdení.  Uviedol, že nemá žiadnu zákonnú povinnosť upozorňovať súd
prvej inštancie na jeho procesné pochybenie počas konania pred súdom prvej inštancie a nie je ani



povinný výslovne popierať skutkové tvrdenia protistrany. Namietal, že text ospravedlnenia nemá žiadnu
zákonom predpísanú formu a je výhradne na žalobcovi ako text takéhoto ospravedlnenia naformuluje;
jedinou podmienkou je, aby ospravedlnenie nebolo nesprávne (klamlivé). Text ospravedlnenia nemusí
spĺňať požiadavku absolútnej určitosti, pretože by sa v množstve textu mohol stratiť jeho skutočný
význam. Podľa jeho názoru, skutočnosť, že fotografie z predmetného článku s označením 1/7 a 6/7
sú vzhľadom na svoj slovný popis v rozpore, nezbavuje žalovaného zodpovednosti za nesprávne
zverejnenú fotografiu 1/7, pretože tento rozpor si čitateľ jednak nemusel všimnúť, zároveň mnohí čitatelia
sa nepreklikali až po fotografiu 6/7 a uspokojili sa s úvodnou, a teda z uvedeného rozporu nie je možné
vyvodiť, ktorá z týchto fotografií je chybná.

5. Žalovaný vo svojom  vyjadrení k vyjadreniu žalobcu taktiež zotrval na svojich predchádzajúcich
námietkach a tvrdeniach a ďalej s poukazom na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR a Najvyššieho
súdu SR namietal, že nenamietanie údajných procesných vád počas konania, ale až v odvolaní, možno
hodnotiť aj ako zneužitie práva, v rozpore s § 2 O.s.p. a čl. 5 C.s.p. a uviedol, že to, že žalobca
procesné vady počas konania nenamietal, je dôkazom o tom, že k reálnej ujme na jeho procesných
právach nedošlo. Poukázal aj na ust.                § 153 ods. 1 O.s.p., namietal, že i keď žalobca
nemal stanovenú povinnosť popierať skutkové tvrdenia protistrany, musel si byť vedomý, že ak nepoprie
skutkové tvrdenia, súd ich bude logicky považovať za nesporné a bude z nich vychádzať, pričom pokiaľ
ide o skutočnosti, ktoré neboli sporné, ide o širšiu formuláciu ako "zhodné tvrdenia účastníkov konania"
podľa § 120 ods.  O.s.p. Tvrdenia žalobcu, že ospravedlnenie nemá žiadnu zákonom predpísanú
formu, a že nemusí spĺňať požiadavku absolútnej určitosti, považoval za zavádzajúce vzhľadom na
to, že základným zákonným atribútom ospravedlnenia ako formy  primeraného zadosťučinenia,  je
práve jeho  primeranosť, a teda musí byť primerané  čo do rozsahu, ale aj čo do formy a okrem
toho z procesnoprávnych predpisov vyplývajú požiadavky na určitosť a vykonateľnosť žalobného petitu.
Žalobcom formulované ospravedlnenie nespĺňa atribúty určitosti a primeranosti predovšetkým z dôvodu,
že je pre čitateľa nezrozumiteľné                            a nepochopiteľné.  Z jeho obsahu nie je zrejmé, v
čom spočíval údajne neoprávnený zásah do práv žalobcu, ktoré informácie boli nepravdivé, resp. pravdu
skresľujúce.

6. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods.1,2  zákona č. 160/2015 Z.z.  Civilného sporového poriadku
(ďalej len "C.s.p.") účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom
rozsahu a v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.),
bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods.1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.)
a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. V prejednávanej veci vykonal súd prvej inštancie náležité dokazovanie v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností, dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcu, ktorou
sa domáhal proti žalovanému ochrany osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy, vzniknutej mu
neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv, ako aj pre posúdenie  opodstatnenosti
argumentácie žalovaného, na ktorej založil svoju obranu v konaní, jeho skutkové zistenia majú oporu
vo vykonanom dokazovaní, kedy vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo,  následne tieto; v súlade
so zásadou voľného hodnotenia dôkazov; správne vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým
záverom, z ktorých vyvodil aj správny právny záver, že neboli splnené zákonné predpoklady pre
vznik zodpovednosti žalovaného za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu podľa § 11
Občianskeho zákonníka, jeho občianskej cti, vážnosti a súkromia, a svoje úvahy vedúce k zamietnutiu
žaloby žalobcu aj v súlade s ust. § 157 ods.2 O.s.p., resp. § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, keď s poukazom
na zodpovedajúcu právnu úpravu Občianskeho zákonníka (§ 11, § 12, § 13 ods.1, 2,3), ako aj príslušné
články Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a aj s
poukazom na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, uviedol dostatočné a relevantné
dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke a jeho
odôvodnenie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní z hľadiska
správnosti zaujatých záverov. Proti týmto záverom súdu prvej inštancie mohol žalobca náležite skutkovo
a právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované jeho základné právo na spravodlivý
súdny proces a nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie preto nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo nepreskúmateľné, či za svojvoľné.
Za nepreskúmateľné rozhodnutie pre nedostatok dôvodov, zakladajúce inú vadu konania, nemožno



považovať také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré nezodpovedá predstavám a očakávaniam strán.
Vzhľadom na to odvolací súd posúdil námietku žalobcu týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutého
rozsudku súdu pre nedostatok dôvodov, ako nedôvodnú.

8. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný uverejnil na internetovej doméne článok
s názvom "Policajti podozrievali z vraždy Y. (†. XX) aj bývalého siskára!", súčasťou ktorého bola aj
fotogaléria, ktorá obsahovala 2 fotografie žalobcu, pričom 1 fotografia žalobcu je spojená s fotografiou
advokáta E.. U. Y. s popisom: "Z vraždy advokáta U. Y. podozrievajú aj bývalého SIS-kára a na druhej
fotografii je zobrazený sám žalobca s popisom "Y. J. zastáva vysoký post na ministerstve vnútra". Témou
článku sú okolnosti týkajúce sa vyšetrovania vraždy E.. U. Y. a okrem iného obsahuje aj informáciu
o tom, že jednou z podozrivých osôb okrem iných bol aj bývalý príslušník SIS s iniciálami P.F. Z
uvedeného je zrejmé, že popis k fotografii žalobcu, ktorá bola spojená s fotografiou E.. U. Y., je v rozpore
s fotografiou, na ktorej  je žalobca zobrazený samostatne a popisom k tejto fotografii. Z článku ďalej
vyplýva, že osobou podozrivou z vraždy E.. Y. je osoba s iniciálami P.F., a nie žalobca. Z vykonaného
dokazovania ďalej vyplynulo, že k spojeniu fotografie žalobcu do jednej spolu s E.. Y. a k spojeniu
popisiek došlo omylom, fotografia žalobcu bola takto zverejnená po dobu cca 5 hodín a žalovaný hneď
po upozornení na túto chybu, vykonal nápravu. Správne súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti
žaloby žalobcu na ochranu jeho osobnosti vychádzal z uvedených skutočností, zistených vykonaným
dokazovaním, a vychádzal zo zákonom stanovenej podmienky vzniku zodpovednosti za neoprávnený
zásah, ktorou je existencia protiprávneho zásahu objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu
v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby, v priamej príčinnej súvislosti, s ktorou došlo k
neoprávnenému zásahu; ako aj z práva na slobodu prejavu, zaručeného čl. 26 ods.2 Ústavy SR, čl.
10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; ďalej z úlohy tlače v demokratickej
spoločnosti v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a z požiadavky vyváženosti
a proporcionality pri uplatňovaní práva na ochranu osobnosti a práva  na slobodu prejavu tak, aby ani
jednému právu nebola daná bezdôvodne prednosť pred právom druhým. Správne dospel k záveru, že
v danom prípade žalovanému prináležalo legitímne právo informovať verejnosť prostredníctvom tlače
o závažných otázkach týkajúcich sa vyšetrovania vraždy advokáta E.. U. Y.. Na základe vykonaného
dokazovania  ďalej dospel  k správnemu záveru, že žalovaný sa dopustil omylu pri uverejnení jednej
fotografie žalobcu jej  chybným popisom, avšak z obsahu článku vyplynulo,  že osoba, ktorá bola
bývalým príslušníkom SIS, a ktorá bola podozrievaná z vraždy E.. Y., bola osoba s iniciálami P.F., a nie
žalobca. Vzhľadom na to aj podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo zo strany žalovaného k takému
neoprávnenému zásahu, ktorý by bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na osobnostných právach
žalobcu znížením jeho vážnosti, dôstojnosti, cti a dôveryhodnosti v očiach spoluobčanov. Odvolací súd
dospel k záveru, že tvrdenie žalobcu, že žalovaný uverejnil o ňom informáciu, že je bývalý "siskár" a je
podozrivý z vraždy   E.. U. Y., resp. nezameniteľne označil žalobcu ako osobu podozrivú z vraždy E..
Y.; v konaní nebolo preukázané, pretože žalovaný takéto informácie o žalobcovi v článku neuviedol a
nevyplývajú ani z fotografie žalobcu spojenej s fotografiou E.. U. Y. s popisom " Z vraždy advokáta U.
Y. podozrievajú aj bývalého SIS-kára"  vzhľadom na to, že túto fotografiu spolu s jej popisom nemožno
hodnotiť izolovane od ostatného textu článku, súčasťou ktorého je fotogaléria obsahujúca okrem iného
nielen predmetnú fotografiu spojenú s fotografiou E.. U. Y., ale taktiež fotografia žalobcu s popisom
obsahujúcim informáciu o tom, že zastáva vysoký post na ministerstve vnútra; a ktorý tiež obsahuje
identifikáciu osoby, ktorá bola bývalým príslušníkom SIS a bola podozrivá z vraždy, s iniciálami P.F., ktoré
nie sú zhodné s iniciálami žalobcu, z čoho je zrejmé, že je nimi identifikovaná iná osoba. Nedôvodne
žalobca v odvolaní namieta, že nie každý čitateľ si prečíta celý článok, resp. že čitateľ si môže pozrieť
len fotogalériu, pretože pokiaľ niektorý čitateľ po vzhliadnutí predmetnej fotografie žalobcu, spojenej s
fotografiou E.. U. Y., si neprečíta aj ďalší text článku a popis k ďalšej fotografii žalobcu, na ktorej je
zobrazený samostatne, je zrejmé, že ho informácia o tom, kto je bývalým príslušníkom SIS a podozrivým
z vraždy E.. Y., nezaujala, nehodnotil osobu žalobcu v tomto kontexte, a čitateľa, ktorého to zaujalo,
hodnotil osobu žalobcu nielen na základe žalobcom namietanej fotografie a jej popisu, ale aj v súvislosti
s jeho ďalšou fotografiou a jej popisom a textom článku, na obsah ktorého aj žalobca poukazuje, z čoho
mu je zrejmé, že ide o omyl, vzhľadom na zjavný  rozpor popisiek k fotografiám ako aj iniciál podozrivej
osoby, bývalého príslušníka SIS. Nedôvodná je preto námietka žalobcu, že z popisiek k fotografiám
nie je zrejmé, ktorá z nich je správna. Vzhľadom na uvedené nebol omyl žalovaného v pripojení
nesprávneho popisu fotografií  žalobcu, objektívne spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu.
Nedôvodne žalobca namieta bagatelizovanie predmetného omylu žalovaného s chybnými popiskami,
pretože túto skutočnosť nemožno považovať  za rozhodujúcu, keď pri posudzovaní dôvodnosti žaloby
žalobcu, ktorou sa domáha ochrany osobnostných práv, je potrebné skúmať uverejnený článok ako



celok, spolu s fotogalériou, ktorá je jeho súčasťou. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej
inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal žiadne negatívne dôsledky v jeho živote, či už pracovnom,
rodinnom, alebo spoločenskom, v príčinnej súvislosti s uverejnením jeho fotografie s chybným popisom
a neboli preukázané ani svedeckými výpoveďami vypočutých svedkov, keď E.. C. F. a taktiež   A.. E.
P. neuviedli, že by považovali žalobcu za podozrivého z vraždy E.. Y.. Svedkyňa E.. F. uviedla len, že
nevedela, či žalobca nie je osoba spojená s bezpečnostným rizikom (nie osoba podozrivá z vraždy)
a z toho dôvodu kontaktovala svojho nadriadeného A.. P., aby posúdil závažnosť tejto informácie.
Svedok A.. P. situáciu vyhodnotil tak, že článok sa nezakladá na pravde a žalobca nie je osoba
spájaná  s bezpečnostným rizikom a z opatrnosti sa rozhodol styky so žalobcom obmedziť. Škodlivý
následok v podobe bezpečnostného rizika však nebol vyvolaný mylnou popiskou k fotografii žalobcu, ale
samotným obsahom článku, v ktorom bolo spájané meno žalobcu s pochybnou osobou, o čom napokon
svedčí aj vyjadrenie žalobcu k č.p. Z: 14611/2011 zo dňa 06.12.2011, v ktorom ( zamestnávateľovi)
vyhlásil, že sa nestretáva(l) so žiadnymi rizikovými osobami a nedochádza tak k spochybneniu jeho
bezpečnostnej spoľahlivosti. V pracovnom živote žalobcu sa negatívne dôsledky neprejavili, zotrval
v zamestnaní, a aj na svojom poste, a nebola mu odňatá bezpečnostná previerka. V jeho rodinnom
živote taktiež nebol preukázaný žiaden konkrétny negatívny dôsledok, jeho matka neuviedla žiadne
konkrétne osoby, ktoré by so žalobcom obmedzili styky výlučne z tohto dôvodu. Pokiaľ ide o žalobcom
namietané tvrdenie, že je bývalým príslušníkom SIS, odvolací súd sa stotožnil s námietkami žalovaného,
že toto tvrdenie nemožno ani považovať za difamujúce vzhľadom na to, že nejde o žiadnu nelegálnu
alebo nemorálnu organizáciu,  ale o zákonom zriadený štátny orgán. Správny je aj záver súdu prvej
inštancie, že žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali pravdivosť konkrétnych
informácií uverejnených v predmetnom článku, keď z jeho tvrdení vyplýva, že text samotného článku
nenamietal, ale len zverejnenie jeho fotografie, spojenej s fotografiou E.. U. Y. s chybným popisom.
Odvolací súd ďalej dospel k záveru,  že obsah ospravedlnenia, ktoré žalobca žiadal uverejniť, nie je
dostatočne určitý a zrozumiteľný, nie je zrejmé, ktoré zverejnené informácie považuje za nepravdivé
alebo pravdu skresľujúce, resp. v čom konkrétne spočíval zásah do jeho osobnostných práv a dôvodne
v tejto súvislosti žalovaný namieta, že nezodpovedá požiadavke primeranosti.  Vzhľadom na to, že
v konaní nebola preukázaná existencia neoprávneného objektívne spôsobilého zásahu vyvolať ujmu
na osobnostných právach žalobcu, nie je dôvodná ani žaloba žalobcu v časti o náhradu nemajetkovej
ujmy, ktorej  zákonom stanovenou podmienkou je zníženie dôstojnosti, vážnosti, cti, poškodeného v
značnej miere. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky III. ÚS 691/2016-48 zo dňa 28.02.2017, vydaný vo veci ochrany osobnosti,
v ktorej omylom bolo uverejnené meno inej osoby ako tej, ktorej sa týkala zverejnená informácia,
a v ktorom ústavný súd zdôraznil, že v každom konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné  skúmať
mieru (intenzitu) namietaného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to v kontexte so
slobodou prejavu a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Konštatoval,
že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody
prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Poukázal aj na judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva, z ktorej vyplýva privilegované postavenie aspektu ochrany slobody prejavu novinárom
a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o nežiaducich javoch spoločnosti, ktoré sú stredobodom
verejného záujmu (napr. rozsudok ESLP  Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26.04.1995,  rozsudok
ESLP  Bladet Troms a Stensaas proti Nórsku z 20.05.1999); novinári majú povinnosť poskytovať
informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo
takéto informácie dostávať.  Zdôraznil, že na novinárov ako " nositeľov"  slobody prejavu sa vzťahuje
zvýšená ochrana (privilegované postavenie), ktoré je potrebné pri rozhodovaní primeraným spôsobom
zohľadniť. Ústavný súd vytkol súdom nižšieho stupňa, že neposudzovali uverejnený článok ako celok,
ale žalobcom namietaný nepravdivý údaj v článku posúdili ako rozhodujúci pre priznanie nemajetkovej
ujmy v peniazoch; konštatoval, že nepresnosti, ktorých sa sťažovateľ dopustil v inkriminovanom
článku, za ktorú sa ospravedlnil, nemožno venovať takú váhu, akú jej pripísali súdy nižšej inštancie;
požiadavke objektívneho a spravodlivého posúdenia skutkových okolností sporu zodpovedá posúdenie
uverejneného článku v kontexte jeho obsahu ako celku (a v konkrétnej veci prejednávanej ústavným
súdom v uvedenom prípade zohľadnenie spoločenského postavenia žalobcu v čase zverejnenia
nepravdivej informácie).  I keď v danom prípade dôstojnosť, vážnosť, česť a bezúhonnosť osoby žalobcu
nie je sporná, je potrebné  prihliadnuť na iné konkrétne okolnosti danej veci, ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania, a to že predmetná informácia nebola uverejnená v tlači, ale na internetovej doméne, jej
zverejnenie trvalo len minimálnu dobu a ihneď po zistení omylu žalovaný vykonal nápravu a najmä na
skutočnosť,  že omyl bol zrejmý z ďalších informácií uvedených  v článku (iniciály podozrivej osoby).



9. Odvolací súd posúdil ako nedôvodné aj námietky žalobcu, týkajúce sa iných vád konania, a to
spočívajúce v porušení ust. § 118 ods.2 O.s.p., § 122 ods. 1 O.s.p., keď z obsahu zápisnice o
pojednávaní dňa 26.03.2014 vyplýva, že súd oznámil, ktoré právne významné skutkové tvrdenia
účastníkov je možné považovať za zhodné, a ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali
sporné; pričom žalobca znenie zápisnice, prípadne nedostatočné oboznámenie uvedených skutočností
v konaní nenamietal, zo zápisníc o pojednávaniach, ktoré sú obsahom spisu, nevyplýva, že by žalobca
dokazovanie  vykonané súdom prvej inštancie považoval za nedostatočné, alebo vykonané nesprávnym
spôsobom, a ďalej odvolací súd dospel k záveru, že nejde o také vady, ktoré by mali za následok vecnú
nesprávnosť napadnutého rozsudku.

10. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa               § 387
ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

11. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému,  ktorý mal úspech v odvolacom konaní, priznal náhradu trov odvolacieho
konania v celom rozsahu.

12. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol          o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§
421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu               o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)        (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého



stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch           s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov  o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).