Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/241/2018 z 11. 12. 2018
Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 11. decembra 2018, sp. zn. 7Co/241/2018, ECLI:SK:KSBA:2018:1116215416.2
Krajský súd Bratislava | 7Co/241/2018 | ECLI:SK:KSBA:2018:1116215416.2 | 2018-12-11 | Uznesenie
Citované ustanovenia: predpis č. 357/2016 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1ec4ea95-6614-46f9-ab6e-d2846f951b6f
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1116215416.2

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/241/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116215416
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1116215416.2

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Patrície Skotnickej, v právnej veci žalobcu: K.. S. H.Č., nar.
XX.X.XXXX, D. W. B.. Č.. X, XXX XX D., proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o žalobe
žalobcu na obnovu konania, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa
13.8.2018, č.k. 14C/93/2016-17, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalobcovi sa  n e p r i z n á v a  nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie odmietol žalobu žalobcu na obnovu konania (výrok I) a
nepriznal žalovanému nárok na náhradu trov konania (výrok II).

2. Rozhodnutie vo veci právne odôvodnil ust. § 397 písm. a), § 403 ods. 1, § 406, § 413 ods. 1 písm.
e), § 413 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a vecne tým,
že posúdil žalobu žalobcu na obnovu konania ako zjavne nedôvodnú, nakoľko žalobcom uvedené
dôvody už na prvý pohľad nebolo možné žiadnym spôsobom subsumovať pod dôvody obnovy konania
vymedzené v ust. § 397 C.s.p.. Uviedol, že žalobca podal žalobu na obnovu konania proti právoplatnému
rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 21C/176/2012-118 zo dňa 27.2.2014, ktorý bol potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č.k. 3Co/620/2014-142 zo dňa 31.3.2016, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 22.4.2016. Z obsahu spisu súd prvej inštancie zistil, že dôvodom zamietnutia žaloby,
v ktorej sa žalobca domáhal náhrady škody voči Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky
titulom nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora a súdu v konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava III pod sp. zn. 49Er/1430/09, bolo neunesenie dôkazného bremena v konaní pred
súdom prvej inštancie a nepreukázanie nesprávneho úradného postupu. Krajský súd v Bratislave
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, a to z dôvodu  nedostatku pasívnej legitimácie na
strane žalovaného. Súd prvej inštancie ustálil, že žalobcom uvádzané listinné dôkazy, o ktoré oprel
dôvodnosť žaloby na obnovu konania, sa nedotýkali pasívnej legitimácie žalovaného v pôvodnom konaní
a nemožno ich považovať za dôkazy, ktoré by mohli privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo
veci. Uviedol, že žalobcom uvádzaná argumentácia ohľadom ignorovania a dezinterpretovania dôkazov
súdom prvej inštancie nezakladá dôvod na obnovu konania. Za zrejmé súd prvej inštancie považoval,
že žalobcom uvádzané dôkazy sa týkajú merita veci samej a nie otázky pasívnej vecnej legitimácie. Dal
do pozornosti, že dôvodom na povolenie obnovy konania nie je skutočnosť, že žalobca sa nestotožňuje
s rozhodnutím a so závermi prvoinštančného a odvolacieho súdu v pôvodnom konaní. Dôvodom na
obnovu konania nie je ani poukázanie na prípadné nevykonanie dokazovania o tých skutočnostiach,
rozhodnutiach a dôkazoch, ktoré strana sporu označila, avšak súd ich nepovažoval za rozhodujúce, a
preto sa k ich dokazovaniu neprikročilo. Súd prvej inštancie záverom ďalej poukázal na to, že podstatou



žaloby na obnovu konania je povolenie obnovy pôvodného konania pri zachovaní pôvodných strán
konania. V pôvodnom konaní žalobca ako žalovaného označil Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, avšak v žalobe na obnovu konania ako žalovanú žalobca označil Slovenskú republiku, v mene
ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol,
že žalobou na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy pochybení v právnom posudzovaní
veci alebo nesprávností procesnej povahy, a teda ani odstránenia nedostatku pasívnej legitimácie
žalovaného v pôvodnom konaní. Vzhľadom k uvedenému žalobu žalobcu na obnovu konania ako zjavne
nedôvodnú odmietol.

3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenia § 255 ods. 1, § 262 ods.
1 a § 257 C.s.p. a úspešnému žalovanému nepriznal nárok na  náhradu trov konania, keďže mu žiadne
trovy nevznikli.

4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca odôvodňujúc ho ust.
§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., t.j. že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. V odvolaní namietal, že rozhodné skutočnosti a dôkazy nemusia byť nové, ale
stranám i súdu známe už z pôvodného konania. Tieto skutočnosti súd prvej inštancie obišiel, aby mohol
kreovať stav veci v jeho neprospech. Mal za to, že v žalobe na obnovu konania jasne uviedol dôvody
obnovy konania. Uviedol, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentujú myšlienkové pochody
sudcu, spôsob hodnotenia dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené závery, vzhľadom k čomu napadnuté
rozhodnutie vykazuje opak základnej povinnosti súdu zabezpečiť ochranu základných práv, spravodlivý
súdny proces bez prieťahov i predvídateľné rozhodnutie. Poukázal na to, že odvolací súd v pôvodnom
konaní zmaril jeho zákonné procesné práva, právo konať pred súdom, keď zamietol žalobu z dôvodu
nedostatku pasívnej legitimácie, nakoľko vzhľadom k tomu obišiel a neriešil obsah žaloby, odvolania i
dôkazy. Odvolací senát mu v pôvodnom konaní odňal možnosť konať pred súdom, pretože nenariadil
pojednávanie, hoci na to neboli splnené podmienky a prekvapivo rozhodol, keď odvolanie zamietol z
dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie, ktorá nebola v konaní namietaná. Mal za to, že odvolací súd v
pôvodnom konaní nerozhodol vo veci správnou formou rozhodnutia, keď rozhodol rozsudkom, pričom
nerozhodol vo veci samej. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
23.9.2015, ktorý riešil v totožnej veci pasívnu legitimáciu pre neoznačenú Slovenskú republiku a vyslovil,
že takéto pochybenie je potrebné označiť za vadu žaloby a procesné riešenie spočíva v aplikácii §
43 ods. 1, 2 O.s.p. Namietal aj nesprávnosť procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorý o jeho
žalobe na obnovu konania rozhodol uznesením a nie rozsudkom a nedoručoval žalobu žalovanej. Na
základe uvedeného žiadal, aby súd prvej inštancie autoremedúrou podľa ust. § 376 C.s.p. povolil obnovu
konania.

5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne.

6. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca sa návrhom zo dňa 18.7.2016 domáhal obnovy konania pôvodne
vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 21C/176/2012. V žalobe žalobca uviedol, že
oprávnenosť obnovy konania zakladá dôvod uvedený              v § 228 ods. 1 písm. a) zákona č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), nakoľko skutočnosti, ktoré uviedol v pôvodnej
žalobe a ním priložené listiny neboli použité bez jeho viny v pôvodnom konaní, majúc za to, že tieto
privodia zásadnú zmenu a priaznivejší výsledok konania vo veci. Dôvodil, že súd prvej inštancie v
pôvodnom konaní niektoré listiny dezinterpretoval a niektoré listiny ignoroval, t.j. vôbec sa s nimi v
odôvodnení rozhodnutia nezaoberal. Mal za to, že odvolací súd v pôvodnom konaní bez nariadenia
pojednávania prekvapujúcim rozsudkom odvolanie zamietol pre nedostatok pasívnej legitimácie, čím mu
odňal možnosť konať pred súdom. Uviedol, že obnova konania je posledným pokusom riešiť dôsledne
listinne zdokumentovaný stav konania, nakoľko mu súd odňal základné práva garantované Ústavou
Slovenskej republiky.

7. Podľa § 397 písm. a) C.s.p. proti právoplatnému rozsudku je prípustná žaloba na obnovu konania,
ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré



ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu
privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

8. Podľa § 406 C.s.p. v žalobe na obnovu konania sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie
označenie rozhodnutia, proti ktorému smeruje, v akom rozsahu sa napáda, dôvody obnovy konania,
skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že žaloba je podaná včas, dôkazy, ktorými sa má dôvodnosť žaloby
preukázať, ako aj to, čoho sa domáha ten, kto obnovu konania navrhuje.

9. Podľa § 413 ods. 1 písm. e) C.s.p. súd uznesením odmietne žalobu na obnovu konania, ak je zjavne
nedôvodná.

10. Citované ustanovenie § 413 ods. 1 písm. e) C.s.p. dáva možnosť súdu prvej inštancie odmietnuť
žalobu na obnovu konania nielen v prípadoch nesplnenia podmienok prípustnosti, ale aj v prípade
celkom zrejmej nedôvodnosti takejto žaloby, keď je zjavné, že nie sú dané dôvody na jej podanie v
zmysle § 397 C.s.p..

11. Dôvodom prípustnosti obnovy konania je podľa § 397 písm. a) C.s.p. (predtým § 228 ods. 1 písm.
a) O.s.p.) to, že sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného
konania, ktoré ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom
konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Dôvodom obnovy konania v zmysle
uvedeného zákonného ustanovenia je existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré v čase
pôvodného konania existovali a strana z procesného hľadiska nezavinila, že sa súd s nimi nemohol
oboznámiť.

12. Preskúmaním spisu odvolací súd totožne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobcom
uvádzané dôkazy sú dôkazmi, na ktoré žalobca poukazoval v pôvodnom konaní, pričom podanie
označené ako „Reflexia k vyjadreniu žalovaného k žalobe“ zo dňa 13.3.2013 ako aj podanie zo dňa
14.11.2013 označené ako „Špecifikácia škody“,  sú z hľadiska svojho obsahu len vyjadreniami vo veci,
ktoré rovnako žalobca použil v pôvodnom konaní. Žalobca tak v žalobe na obnovu konania neuviedol
žiadne nové skutočnosti ani dôkazy, o ktorých v priebehu pôvodného konania nevedel a z tohto dôvodu
sa tak konajúci súd nemohol s nimi oboznámiť. Rovnako tak neoznačil žiadne dôkazy alebo rozhodnutia,
ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní a ani nenavrhol dôkazy, ktoré síce boli známe
aj v pôvodnom konaní, ale sa nemohli vykonať z objektívnych príčin. Obmedzil sa len na označenie
dôkazov, ktoré predložil súdu aj v pôvodnom konaní, pričom mal za to, že súd sa s nimi buď vôbec alebo
nedostatočne vysporiadal.

13. Vo vzťahu k námietkam žalobcu, že súd v pôvodnom konaní ním uvádzané dôkazy ignoroval a
odvolací súd, ktorý v pôvodnom konaní žalobu zamietol pre nedostatok pasívnej legitimácie, sa v konaní
nezaoberal navrhnutými dôkazmi, odvolací súd uvádza. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej
(existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane
žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy
aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. Preto, ak súd zistí, že
žalobca žaluje osobu, ktorá je nie nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, žalobu zamietne so záverom
o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom
pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil (uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 18. januára 2012, sp. zn. 6 Cdo 214/2011). V prípade zamietnutia žaloby pre
nedostatok pasívnej legitimácie v konaní tak nebolo  dôvodným preskúmať žalobcom uplatňovaný nárok
vyjadrovať sa k dôkaznom predloženým žalobcom v konaní. Vychádzajúc z uvedeného sa odvolací
súd plne stotožňuje s postupom súdu prvej inštancie, ktorý bez ďalšieho prejednania žalobu na obnovu
konania podľa ust. § 413 písm. c) C.s.p odmietol, nakoľko z obsahu žaloby už na „prvý pohľad“ (zjavne)
vyplýva, že je nedôvodná, a teda nie sú dané dôvody na jej podanie v zmysle § 397 C.s.p.. Neobstojí ani
argumentácie žalobcu, že súd prvej inštancie mu nedoručením jeho žaloby žalovanému znemožnil využiť
právo procesného útoku, nakoľko v prípade, ak súd žalobu na obnovu konania odmieta, nedoručuje sa
žaloba ostatným subjektom konania na vyjadrenie.

14. Argumentáciu žalobcu súvisiacu s odňatím možnosti konania pred súdom odvolací súd považuje
za irelevantnú nakoľko obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, t.j. procesný prostriedok,
pomocou ktorého iba za splnenia zákonných dôvodov obnovy konania (§ 397 C.s.p.) možno dosiahnuť



nápravu rozhodnutia, ktorého nesprávnosť má pôvod v tom, že v pôvodnom konaní nebol riadne
zistený skutkový stav. Odňatie možnosti konať pred súdom medzi tieto dôvody nepatrí,  nakoľko
pochybenia súdu, ktoré znemožnili strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces sú napraviteľné v rámci dovolacieho konania a nie
prostredníctvom obnovy konania.

15. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie (vrátane výroku o
trovách konania pred súdom prvej inštancie) ako vecne a právne správne podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
potvrdil.

16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.                  v
spojení s § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a s použitím analógie v odvolacom konaní neúspešnému
žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Pri formulácii výroku vzťahujúceho sa k
tomuto odseku odôvodnenia zohľadnil, že odvolanie žalobcu a ani rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo
a nebude žalovanému doručované a zároveň sa jedná o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí (262
ods. 1 C.s.p.).

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy  (§ 427 ods.
1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom              (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)                (§ 428 C.s.p.).