Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/55/2017 z 24. 1. 2018
Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 24. januára 2018, sp. zn. 10Co/55/2017, ECLI:SK:KSBA:2018:1114229839.1
Krajský súd Bratislava | 10Co/55/2017 | ECLI:SK:KSBA:2018:1114229839.1 | 2018-01-24 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu
Citované ustanovenia: predpis č. 514/2013 Z. z., § 3 ods. 1 zákona č. 514/2013 Z. z., § 3 ods. 2 zákona č. 514/2013 Z. z., § 4 zákona č. 514/2013 Z. z., § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2013 Z. z., § 5 ods. 1 zákona č. 514/2013 Z. z., § 6 ods. 1 zákona č. 514/2013 Z. z., § 15 ods. 1 zákona č. 514/2013 Z. z., § 16 ods. 1 zákona č. 514/2013 Z. z., § 18 ods. 1 zákona č. 514/2013 Z. z., § 18 ods. 3 zákona č. 514/2013 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d7f256a1-8655-4083-b6e5-51d5648063bb
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1114229839.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/55/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114229839
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1114229839.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a
členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: V.. Z. K.,
T.. XX. XX. XXXX, H. O.. N. G. Č.. X, H., zastúpený: JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o., IČO:
36 264 750, Stará Vajnorská cesta č. 37, Bratislava proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená
Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, IČO: 00 166 481, Štúrova ul. č. 2, Bratislava, o náhradu
škody v sume 3. 637, 48 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 19. októbra 2016, č. k. 10C/191/2014 - 185, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie  z r u š u j e  a vec  v r a c i a  na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uložiť
pôvodne označenému žalovanému Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR,
Ministerstvom vnútra SR, Generálnou prokuratúrou SR, zaplatiť mu istinu  3. 637, 48 eur s 5, 75 %
ročným úrokom zo žalovanej sumy od 05. 04. 2013 do zaplatenia, titulom náhrady škody, ktorá mu
bola spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré podľa názoru žalobcu bolo vydané ešte v prípravnom
konaní. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. f), § 5 ods. 1, § 6
ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 18 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a vecne tým, že nemal preukázanú
príčinnú súvislosť medzi vznikom uplatneného nároku  v súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia,
keďže žiadne z rozhodnutí orgánu verejnej moci nebolo príslušným orgánom pre nezákonnosť zrušené
v rámci vedenia trestného konania. Poukázal na rozhodnutie ESĽP vo veci Lavrechov proti Českej
republike (sťažnosť č. 57404/08) zo dňa 20. júna 2013, ktorý vo svojom rozhodnutí konštatoval, že
zlučiteľnosť zásahu pri vedení trestného konania voči určitej osobe vyžaduje, aby zásah bol zákonný, bol
vo všeobecnom záujme a bol primeraný. To znamená, že musí predstavovať "spravodlivú rovnováhu"
medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkami na ochranu základných práv
jednotlivca s tým, že v tomto kontexte ESĽP odkázal na svoju rozhodovaciu činnosť (medzi mnohými
ďalšími precedensmi, napríklad Beyeler proti Taliansku /veľký senát/, č. 33202/96, § 107, ESĽP 2000-
I a Gladysheva proti Rusku, cit. vyššie, § 65). K podmienke "zákonnosti" vo vzťahu k predmetnému
rozsudku ESĽP súd prvej inštancie uviedol, že aj v prejednávanej veci nič nenaznačuje, že by
vyšetrovateľ, prokurátor a súd ustanovenia Trestného poriadku a Trestného zákona  uplatnili zjavne
nesprávne alebo takým spôsobom, aby dosiahli svojvoľné závery, keď neexistuje žiadna známka toho,
že by príslušné ustanovenia, podľa ktorých orgány činné v trestnom konaní konali, neboli dostupné,
presné a predvídateľné, z dôvodu ktorého v súlade s vysloveným právnym názorom ESĽP skúmal,
či vedením trestného konania voči žalobcovi bol sledovaný legitímny cieľ riadneho vedenia trestného
konania. Poukázal na skutočnosť, že ESĽP konštatoval, že vedením trestného konania ide o boj proti
trestnej činnosti a jej prevenciu, ktoré spadajú do všeobecného záujmu uvedeného v článku 1 Protokolu



č. 1., keď vo svojom rozsudku poznamenal, že skutočnosť, že bol sťažovateľ v prejednávanej veci
zbavený obžaloby, samo o sebe neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od začiatku
inak vadné a zároveň ESĽP konštatoval, že dôkazné požiadavky, ktoré je treba splniť, aby mohla byť
osoba uznaná vinnou (obvykle označované ako dôkaz nad rozumnú pochybnosť), sa líšia od dôkazných
požiadaviek, ktoré je treba splniť, aby mohla byť osoba trestne stíhaná (v tomto prípade sú obvykle
označované ako dôvodné podozrenia, že osoba spáchala trestný čin) s tým, že môžu existovať prípady
dôvodného podozrenia, ktoré pri súdnom konaní nevyústia do odsúdenia. Uviedol, že na základe obsahu
pripojeného spisu sp. zn. 22T/232/2008 Okresného súdu Lučenec, ktorého súčasťou je aj vyšetrovací
spis dospel k záveru, že na vydanie uznesení o začatí trestného stíhania a uznesenia o vznesení
obvinenia orgánmi činnými v trestnom konaní voči žalobcovi, boli v čase ich vydania splnené všetky
zákonné predpoklady, z ktorého dôvodu neboli príslušnou prokuratúrou zrušené v konaní o sťažnosti,
keď v čase vydania oboch uznesení existovala doposiaľ v trestnom konaní vykonaného dokazovania,
pravdepodobnosť o spáchaní tam definovaného skutku žalobcom, ktorá sa však v trestnom konaní,
vedenom pred súdom, napokon nepotvrdila. Poukázal na skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení
obvinenia žalobcovi orgánmi činnými v trestnom konaní nedošlo k porušeniu základných zásad trestného
konania vyjadrených v ustanovení § 2 Trestného poriadku, v zmysle ktorých pre vznesenie obvinenia,
podľa zákona, ako aj podľa citovaného rozsudku ESĽP postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu,
že bol spáchaný trestný čin, a že na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že
tento čin bol spáchaný určitou osobou, pričom preukázanie viny obžalovaného je až vecou dokazovania
pred súdom a zároveň poukázal aj na obsah nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS
163/2013 z 13. novembra 2013, podľa ktorého vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez
ďalšieho považovať za nezákonné iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť
o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr, z rôznych dôvodov, nepotvrdila. Uviedol,
že začatie trestného stíhania voči žalobcovi bolo odôvodnené na základe zisteného skutkového stavu
v prípravnom konaní a oslobodzujúci rozsudok, vyhlásený Okresným súdom Lučenec, bol vydaný na
základe doplneného dokazovania pred súdom. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia
ďalej uviedol, že žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, keď mal jednoznačne za to, že
v prípravnom konaní, ako aj počas vedenia trestného konania pred súdom, boli splnené zákonné
podmienky pre začatie a vedenie trestného konania vo vzťahu k žalobcovi s tým, že vydaním uznesenia
o vznesení obvinenia zo dňa 28. 11. 2007, nedošlo k porušeniu základných zásad trestného konania
vyjadrených v ustanovení § 2 Trestného poriadku, v zmysle ktorých pre vznesenie obvinenia podľa
zákona postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin, a že na podklade
zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou,
pričom preukázanie viny obžalovaného je až vecou dokazovania pred súdom. Uviedol, že vychádzajúc
zo záverov znaleckého posudku Ing. Dušana Kožiaka bolo vznesenie obvinenia žalobcovi dôvodné s
tým, že z odôvodenia uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako aj z odôvodnenia rozsudku
Okresného súdu v Lučenci, sp. zn. 22T 232/2008 - 496 (správne číslo konania, pozn. odvolacieho
súdu) zo dňa 05. 04. 2011 je zrejmé, že odstránenie zásadných rozporov znaleckých posudkov bolo
možné až aplikovaním záverov znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v
Žiline, a preto nemožno od orgánov činných v trestnom konaní spravodlivo očakávať, aby nesprávnosť
záverov znaleckého posudku Ing. Dušana Kožiaka indikovali sami, z dôvodu ktorého boli v čase
vydania uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi splnené všetky zákonom určené podmienky, nakoľko
výsledky prípravného konania odôvodňovali záver, že žalobca spáchal skutok, ktorý mu bol v obžalobe
kladený za vinu, pričom až na podklade záverov znaleckého posudku organizácie Expert Group, s.r.o.
a Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline, ktoré sa nestotožňovali so znaleckým posudkom vyhotoveným
v prípravnom konaní, bol žalobca spod obžaloby oslobodený, a preto namietané uznesenie o vznesení
obvinenia nemožno automaticky považovať za nezákonné rozhodnutie, bez posúdenia a zohľadnenia
osobitostí konkrétnej trestnej veci. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že
v konaní nebolo sporné, že žalobca bol v trestnom konaní zastúpený advokátom (vyšetrovací spis,
v ktorom na č. l. 8 je založené písomné splnomocnenie udelené žalobcom N.. V. U., advokátovi,
aby ho zastupoval ako obvineného v trestnom konaní), ktorý počas trestného konania vykonal úkony
právnej služby, ktorých cenu žalobcovi vyúčtoval a žalobca trovy obhajoby právnemu zástupcovi zaplatil
s tým, že dokazovanie za účelom preverenia správnosti uplatnenej výšky náhrady škody nevykonal
z dôvodu hospodárnosti konania, nakoľko ak nebola splnená čo aj len jedna z podmienok vzniku
zodpovednosti štátu za vznik škody súd žalobu zamietne, nakoľko tak, ako uviedol, všetky podmienky
vzniku zodpovednosti štátu za vznik škody musia byť splnené kumulatívne, nepostačuje splnenie len
niektorej z podmienok. Výrok, ktorým rozhodol o trovách konania odôvodnil právne ust. § 218 ods. 1 C.



s. p. a vecne tým, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že mu v konaní
žiadne trovy nevznikli.

2.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako i z dôvodu, že
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ C.
s. p.) a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. Namietol správnosť skutkových
zistení súdu prvej inštancie v otázke, že v jeho trestnej veci v konaní 22T/232/2008 bolo vydané
ne)zákonné rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia, v príčinnej súvislosti s ktorým prišlo k vzniku
škody, ktorú si v konaní uplatňuje. Poukázal na skutočnosť, že nebol nezákonne trestne stíhaný v
dôsledku nesprávneho znaleckého posudku Ing. Kožiaka, ako uviedol súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku a ako sa snaží prezentovať žalovaný, keďže trestne stíhaný bol bez ohľadu na znalecký
posudok Ing. Kožiaka, a to pre nesprávny právny názor prokuratúry, ktorá ani po doplnení kompletného
znaleckého dokazovania neustúpila od obžaloby, pričom ak by len samotným znaleckým dokazovaním
bola preukázaná jeho nevina, mala povinnosť tak urobiť, avšak  neurobila. Uviedol, že (§ 239 Trestného
poriadku, ak prokurátor na hlavnom pojednávaní oznámi, že ustupuje od obžaloby v celom rozsahu
alebo pre niektorý zo skutkov uvedených v obžalobe, súd obžalovaného oslobodí v celom rozsahu
alebo pre niektorý zo skutkov uvedený v obžalobe), ak pri skúmaní osobitosti jeho trestnej veci, je
potrebné uviesť, že po zadovážení kompletného znaleckého dokazovania prokuratúra naďalej tvrdila,
že sa dopustil spáchania trestného činu a trvala na jeho odsúdení, čiže aj v prípade, ak by všetky
znalecké posudky boli vyhotovené ešte pred vznesením obvinenia voči nemu, aj tak by ho obvinila a
stíhala, a preto vytváranie dojmu, že bol trestne stíhaný pre nesprávny znalecký posudok Ing. Kožiaka
je zavádzajúce s tým, že ak bol po zadovážení všetkých znaleckých posudkov v konaní pred súdom
prokurátor presvedčený o tom, že spáchal trestný čin, bol by ho i tak stíhal, nakoľko platí zásada legality
a má takú zákonnú povinnosť. Poukázal na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.
k. 3To 148/2011 (správne spisová značka, pozn. odvolacieho súdu), ktorým právoplatným rozhodnutím
odvolacieho súdu bola jeho trestná vec ukončená, z ktorého vyplýva, že prokurátor pokračoval v stíhaní
a obžalobe, nakoľko bol presvedčený, že mal povinnosť viesť vozidlo (mimo obce) rýchlosťou menej ako
47 km/h, v čom videl porušenie jeho zákonnej povinnosti, prokurátor teda nezastavil trestné stíhanie voči
nemu, ani vec nepostúpil v prípravnom konaní podľa § 214 ods. 1 na prejednanie priestupku. Namietol,
že nie je teda pravdou, že až následným konaním po vznesení obvinenia bol preukázaný taký skutkový
stav, ktorý by mal za následok zmenu postoja prokuratúry vo vzťahu k nemu, keďže prokurátor aj po
zadovážení všetkých znaleckých posudkov, ktoré súd prvej inštancie cituje v napadnutom rozsudku
neupustil od trestnoprávneho postihu, z dôvodu ktorého neúspech obžaloby a vznik škody, ktorú si
uplatňuje teda nespočíval v zmene skutkového stavu, nakoľko prokurátor bol presvedčený o jeho vine
aj za doplneného skutkového stavu, čím odôvodňoval svoje odvolanie voči oslobodzujúcemu rozsudku
s tým, že k neúspechu obžaloby neprišlo ani v dôsledku neunesenia dôkazného bremena, ale preto,
lebo právny názor prokuratúry o tom, že porušil svoju zákonnú povinnosť a dopustil sa spáchania
trestného činu nebol správny. Poukázal na skutočnosť, že z uvedených dôvodov nebolo uznesenie o
vznesení obvinenia zrušené ako nezákonné, lebo jediný kto ho ako nezákonné v predpísanom konaní
mohol zrušiť bol prokurátor, avšak ten v dôsledku svojho nesprávneho právneho názoru tvrdil, že sa
dopustil spáchania trestného činu s tým, že iba oslobodzujúcim rozsudkom súdu mohol byť konštatovaný
nesprávny právny názor prokurátora o tom, že mal povinnosť ísť v danom úseku rýchlosťou nižšou, ako
bola rýchlosť 47 km/h, a teda aj jedine ním mohla byť konštatovaná nezákonnosť jeho obvinenia, a preto
je zrejmé, že aj keby bol úplný skutkový stav vrátane všetkého znaleckého dokazovania zabezpečený
ešte pred vznesením obvinenia (t. j., že pri rýchlosti jazdy 90km/h nemohol zabrániť zrážke z /správne
s, 7. pád, s kým, s čím, pozn. odvolacieho súdu/ chodkyňou a táto mu vytvorila prekážku náhlu), mal
prokurátor za to, že jeho povinnosťou bolo jazdiť v danom úseku rýchlosťou menej ako 47 km/h, a
teda by i pri takomto skutkovom stave vzniesol voči nemu obvinenie, nakoľko v opačnom prípade, ak
by za takto zisteného skutkového stavu bol názoru, že nespáchal trestný čin, nemohol by podať voči
oslobodzujúcemu rozsudku odvolanie, odvolávať sa aj na znalecký posudok USI v Žiline a tvrdiť, že
spáchal trestný čin a domáhať sa, aby mu súd vyslovil vinu a uložil trest. Za účelové označil žalobca
tvrdenie žalovaného a súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku, že odbornú otázku týkajúcu sa
stanovenia príčin dopravnej nehody zodpovedal až súdom ustanovený Ústav súdneho inžinierstva v
Žiline, nakoľko ide o irelevantnú skutočnosť (nie z hľadiska jeho neviny, ale z hľadiska začatia jeho
trestného stíhania), nakoľko prokurátor i tak pokračoval v trestnoprávnom postihu voči nemu.



3.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť.
Uviedol, že žalobca si v konaní uplatňuje nárok na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia,
za ktoré považuje uznesenie vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície PZ v Lučenci ČVS:
ORP-S73/OEK-LC-2007 zo dňa 28. 11. 2007, ktorým mu bolo vznesené obvinenie za prečin usmrtenia
podľa § 149 ods. 1, § 149 ods. 2 písm. a) Trestného zákona (dopravná nehoda zo dňa 03. 10. 2007 s
usmrtením chodkyne) s tým, že vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia, ktoré žalobca považuje
za nezákonné zdôraznil, že na vydanie uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi, na zamietnutie jeho
sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ako aj na podanie obžaloby na žalobcu v čase, keď
jednotlivé tieto úkony boli urobené, resp. kedy o tom orgány činné v trestnom konaní rozhodli, boli
splnené všetky zákonom určené podmienky, nakoľko Trestný poriadok pre vznesenie obvinenia a pre
podanie obžaloby na súd vyžaduje, aby na to v prípade uznesenia o vznesení obvinenia existoval
dostatočne odôvodnený záver a pri podaní obžaloby dostatočné dôvody, pričom v predmetnej boli tieto
zákonné podmienky splnené, a preto uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase
jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o
sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce
zákonu. Žalovaný poukázal na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v náleze
sp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13. novembra 2013, v ktorom ústavný súd skonštatoval, že: „nezákonnosť
predmetného uznesenia o vznesení obvinenia navrhovateľky, nemožno vyvodiť len zo skutočností,
že následne bola trestná vec postúpená na prejednanie a rozhodnutie o priestupku, ktoré konanie
bolo zastavené, pričom je potrebné vychádzať z toho, že nebolo nezistené porušenie zásad trestného
konania, v zmysle ktorých pre vznesenie obvinenia podľa zákona postačuje, že zistené okolnosti
nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin a že na podklade zistených skutočností je dostatočne
odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou a zo skutočností, že preukázanie viny
obžalovaného je až vecou dokazovania vykonávaného pred súdom". Uviedol, že práve s poukazom
na citovaný nález ústavného súdu zastáva názor, že len samotná skutočnosť, že obvinený bol súdom
oslobodený spod obžaloby nemôže sama osebe, bez posúdenia konkrétnych okolností danej trestnej
veci, automaticky zakladať zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie, pričom vychádzajúc z
uvedeného právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky je potrebné skúmať skutočnosť,
či zo strany orgánov činných v trestnom konaní došlo k porušeniu zásad trestného konania rovnako,
ako túto skutočnosť skúmal ústavný súd. Poukázal na skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení
obvinenia zo dňa 28. 11. 2007 vyšetrovateľom PZUJKP v Lučenci nedošlo k porušeniu základných
zásad trestného konania vyjadrených v ustanovení § 2 Trestného poriadku, v zmysle ktorých pre
vznesenie obvinenia podľa zákona postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný
trestný čin a že na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento čin
bol spáchaný určitou osobou, pričom preukázanie viny obžalovaného je až vecou dokazovania pred
súdom s tým, že vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku Ing. Dušana Kožiaka bolo vznesenie
obvinenia žalobcovi dôvodné, z dôvodu ktorého uznesenie o vznesení obvinenia nemožno považovať
za nezákonné, nakoľko v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu
sa nepotvrdila, keďže v danej veci až rozsiahle súdne konanie a najmä závery znaleckého posudku
Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline priniesli oslobodenie žalobcu spod obžaloby.
Žalovaný poukázal na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 03. 08. 2011,
sp. zn. 3To 148/2011, ktorým odvolanie prokurátora zamietol a v ktorom jednoznačne uviedol, že: „z
obsahu znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline a tiež z obsahu
výsluchu zodpovedného riešiteľa pri vypracovaní tohto posudku V.. Z. C. je zistiteľné, že technická
príčina vzniku nehody ustálená znalcom Ing. Kožiakom v jeho písomnom znaleckom posudku nie je
správna a taktiež týmto znalcom zistené miesto zrážky je nepravdepodobné, naopak technická príčina
vzniku dopravnej nehody ustálená v znaleckom posudku znaleckej organizácie Expert Group, ktorý
posudok predložila obhajoba, bola podľa záverov posudku ústavu súdneho inžinierstva správna", z čoho
vyplýva, že odstránenie zásadných rozporov znaleckých posudkov bolo možné až aplikovaním záverov
znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline. Poukázal na odôvodnenie
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 05. 04. 2011, sp. zn. 22T 232/2008 - 496 (správne
číslo konania, pozn. odvolacieho súdu), z ktorého vyplýva, že „prvostupňový súd konal v intenciách
rozhodnutia krajského súdu, ktorým mu bolo uložené vypočuť oboch znalcov z odboru cestnej dopravy
za ich vzájomnej prítomnosti a vykonať ich konfrontáciu s odstránením konkrétnych rozdielov v závere
ich znaleckých posudkov. Keďže na podklade uvedených výsluchov prvostupňový súd nevedel odstrániť



zásadné odborné rozpory znaleckých vyhodnotení, bolo nevyhnutné v trestnej veci pribrať do konania
Ústav súdneho inžinierstva v Žiline, ktorému bolo uložené zodpovedať na všetky uvedené otázky vrátane
otázok, ktoré boli položené znalcom s ustálením záveru, ktorý znalecký posudok zodpovedá skutočnosti“
s tým, že odstránenie odborných rozporov vypracovaných znaleckých posudkov bolo možné až za
pomoci záverov znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, a preto
nemožno od orgánov činných v trestnom konaní spravodlivo očakávať, aby nesprávnosť záverov
znaleckého posudku Ing. Dušana Kožiaka indikovali sami. Uviedol, že z uvedeného teda vyplýva,
že v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi boli splnené všetky zákonom určené
podmienky, nakoľko výsledky prípravného konania odôvodňovali záver, že žalobca spáchal skutok, ktorý
mu bol v obžalobe kladený za vinu, keď až na podklade záverov znaleckého posudku organizácie Expert
Group, s.r.o. a Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline, ktoré sa nestotožňovali so znaleckým posudkom
vyhotoveným v prípravnom konaní, bol žalobca spod obžaloby oslobodený, a preto namietané uznesenie
o vznesení obvinenia nemožno automaticky považovať za nezákonné rozhodnutie, bez posúdenia a
zohľadnenia osobitostí konkrétnej trestnej veci s tým, že aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13. novembra 2013 inštruuje súdy rozhodujúce o zodpovednosti štátu podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. v tom smere, že nie každé oslobodenie spod obžaloby má automaticky
za následok zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie. Poukázal na skutočnosť, že v súvislosti
s trestným konaním, ktoré priamo súvisí s hodnotením uznesenia o vznesení obvinenia, konkrétne
či je rozhodnutím zákonným alebo nezákonným je dôležité, že v danom prípade nebolo preukázané
porušenie základných zásad trestného konania vyjadrených v § 2 Trestného poriadku vyšetrovateľom
alebo policajným orgánom a išlo o štandardný postup v medziach zákona s tým, že za nezákonné možno
teda považovať len také rozhodnutie, ktoré nemalo zákonný podklad už v čase jeho vydania, a nie
také rozhodnutie, ktoré bolo v čase jeho vydania zákonným rozhodnutím, nakoľko štát (orgány činné v
trestnom konaní) je povinný objasňovať a vyšetrovať trestné činy a zabezpečiť postih ich páchateľov a
tým i ochranu spoločnosti, a preto si štát iba uplatnil legitímne právo na vedenie trestného stíhania, z
dôvodu ktorého náhrada akejkoľvek škody z titulu nezákonného rozhodnutia orgánov činných v trestnom
konaní neprichádza v tomto prípade do úvahy (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
30. 07. 2008, sp. zn. 3Cdo 201/2007).

4.

Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu (zo dňa 03. 05. 2017) poukázal
na aktuálnu judikatúru, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. 03. 2013, sp. zn.
7Cdo/121/2012, sp. zn. 5Cdo 201/2013, na aktuálnu judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky,
nález I. ÚS 540/2016 zo dňa 13. 12. 2016, ktorý bol publikovaný v prehľade vybraných rozhodnutí
Ústavného súdu SR za obdobie II/2017 s tým, že potvrdením napadnutého rozsudku by došlo k
porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, jeho základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5.

Odvolací súd uvedené vyjadrenie žalobcu zo dňa 03. 05. 2017 doručil žalovanému dňa 15. 01. 2018,
pričom žalovaný sa k nemu nevyjadril.

6.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 380 C. s. p. a § 389 ods.
l písm. c) C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z. Z. v znení účinnom od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok),
túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 C. s. p. a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu je dôvodné, nakoľko súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia
veci nevykonal navrhované dôkazy.
7.

Podľa § 470 ods. 1 C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak
nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8.



Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

9.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým
žalobu žalobcu domáhajúceho sa náhrady škody vo výške 3. 637, 48 eur s 5, 75 % úrokom z omeškania
od 05. 04. 2013 do zaplatenia zamietol, a ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s uznesením vyšetrovateľa
Úradu justičnej a kriminálnej polície Policajného zboru zo dňa 28. 11. 2007, ČVS: ORP-873/OEK-
LC-2007, ktorým mu bolo vznesené obvinenie za prečin usmrtenia (dopravná nehoda zo dňa 03. 10.
2007 s usmrtením chodkyne), t. j. náhrady škody v súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím a
trestným konaním, ktoré bolo voči nemu vedené a spočívajúcej v nákladoch vynaložených na trovy
nutnej obhajoby, nakoľko bol spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Lučenec zo dňa 05. 04. 2011,
č. k. 22T/232/2008 - 496 oslobodený, keď prvoinštančný súd dospel k záveru, že vydaním uznesenie o
vznesení obvinenia dňa 28. 11. 2007 nedošlo k porušeniu základných zásad trestného konania, nakoľko
v čase jeho vydania boli splnené všetky zákonom určené podmienky, keďže výsledky prípravného
konania odôvodňovali záver, že žalobca skutok, ktorý mu bol v obžalobe kladený za vinu, spáchal.

10.

Ustanovenie § 3 zákona č. 514/2003 Z. z. určuje rozsah zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci tak, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú a)
nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej
slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)
nesprávnym úradným postupom.

11.

Podľa § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

12.

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste,
o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody, alebo
vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo trestné stíhanie zastavené,
alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

13.

Žalobca vo svojom odvolaní poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.
decembra 2016, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za
ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho
orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje
odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu
verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Za predpoklady pre priznania takejto
náhrady škody tak už uvádzaný § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. považuje okrem iného vydanie
nezákonného rozhodnutia a tiež jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky
sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené na to príslušným orgánom práve z
dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho
rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý (II. ÚS 25/2011).



14.

Ústavný súd Slovenskej republiky v uvedenom Náleze zdôraznil, že nárok na náhradu škody spôsobenej
začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým
prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01. júla 2004 a rovnako
aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004. Doterajšia
súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby
každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej
osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k
oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho,
že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia)
trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase
platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009) a svojou rozhodovacou činnosťou ho v prevažnej
miere potvrdzuje aj ústavný súd (napríklad III. ÚS 117/06, I. ÚS 320/2016, I. ÚS 395/2016 a iné).

15.

Pre správnu interpretáciu § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. však nestačí vychádzať len z jeho
jazykového znenia a doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky
a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu možno dospieť k záveru, že aplikácia § 18 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. prichádza do úvahy aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska teleologického výkladu nemožno lipnúť na formálnom zrušení
(zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať
extenzívne.

16.

Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením súdu prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku,
že uznesenie o vznesení obvinenia nie je možné automaticky považovať za nezákonné rozhodnutie,
nakoľko ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu
na dôvod, pre ktorý sa tak stalo, uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné
považovať za takýchto okolností vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca
napriek tomu, že v čase jeho vydania boli splnené všetky zákonom určené podmienky, keďže výsledky
prípravného konania odôvodňovali záver, že žalobca skutok, ktorý mu bol v obžalobe kladený za vinu
spáchal.

17.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že právne závery súdu prvej inštancie vychádzajúce
zo zistenia, že výsledky prípravného konania odôvodňovali záver, že žalobca  spáchal skutok, ktorý
mu boli v obžalobe kladený za vinu, v dôsledku čoho nebolo možné uznesenie o vznesení obvinenia
považovať za nezákonné, nevychádzajú z právnych úvah, uvedených v citovanom Náleze Ústavného
súdu Slovenskej republiky, z ktorého zároveň vyplýva, že v materiálnom právnom štáte musí štát niesť
objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol do základných práv občana s
tým, že pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní nie
je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich
podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.

18.

Z uvedeného preto jednoznačne vyplýva, že právna argumentácia súdu prvej inštancie, že v konaní
nemohla byť preukázaná príčinná súvislosť medzi vznikom uplatneného nároku v súvislosti s vydaním



nezákonného rozhodnutia, nakoľko ani jedno z rozhodnutí orgánu verejnej moci nebolo príslušným
orgánom pre nezákonnosť v rámci vedenia trestného konania zrušené, je absolútne nesprávna a v
rozpore s aktuálnou judikatúrou, na ktorú odvolací súd v tomto rozhodnutí poukázal.

19.

Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods.
1 písm. c) C. s. p. a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 C. s. p., v
ktorom bude povinnosťou súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu v intenciách vyššie
uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods. 2 C.
s. p.) a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je nutné správne, dostatočne presvedčivo a
logicky odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ust. § 220 ods. 2 C. s. p.

20.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov celého konania
(§ 396 ods. 3 C. s. p.).

21.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).



(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,  z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného  útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.)