Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoPr/7/2017 z 28. 11. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. novembra 2018, sp. zn. 3CoPr/7/2017, ECLI:SK:KSBA:2018:1113221961.1 Krajský súd Bratislava | 3CoPr/7/2017 | ECLI:SK:KSBA:2018:1113221961.1 | 2018-11-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Neplatnosť skončenia pracovného pomeru Citované ustanovenia: § 61 ods. 1 ZP, § 2 ZP, § 74 ZP, zákon č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme, § 63 ods. 2 ZP, § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z. z., ZP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/67696b23-e5f4-4f60-a2d6-f0544a03abf3 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1113221961.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3CoPr/7/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113221961
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1113221961.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov
Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobkyne: Ing. A.na Q., B.
XX, A., zastúpenej JUDr. Máriou Ritomskou, Hlavná 50, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru a náhradu funkčného platu, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 05.04.2017, č.k. 10Cpr/6/2013-347, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany žalovaného č. XXXXX/XXXX/XX/X, zo
dňa 14.02.2013 a priznania nároku na náhradu funkčného platu v sume 820 eur mesačne počnúc od
01.05.2013 do právoplatného rozhodnutia súdu o žalobe. Žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov
konania.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa v žalobe zo dňa 26.06.2013, doplnenej písomným
podaním zo dňa 14.09.2013, ozrejmila, že dňa 14.02.2013 jej riaditeľka osobného úradu žalovaného v
prítomnosti dvoch pracovníčok oznámila, že v dôsledku prijatia organizačnej zmeny bolo jej pracovné
miesto zrušené a stala sa nadbytočnou. Žalobkyni predložila súčasne dve alternatívy skončenia
pracovného pomeru, a to dohodou ku dňu 15.02.2013 alebo výpoveďou zo strany žalovaného, s
dvojmesačnou výpovednou dobou, ktorá by začala plynúť od 01.03.2013 a uplynula by 30.04.2013,
a predložila jej aj zápisnicu o prerokovaní organizačných zmien, podpísanú dvoma zástupcami
odborového orgánu. Žalobkyňa so zrušením jej pracovného miesta a s ukončením pracovného pomeru
výpoveďou nesúhlasila, pričom zároveň odmietla uzavrieť dohodu o skončení pracovného pomeru so
žalovaným, nakoľko sa chcela poradiť s právnikom. Výpoveď z pracovného pomeru nakoniec osobne
prevzala dňa 15.02.2013, s tým, že opätovne vyjadrila svoj nesúhlas s ňou a uviedla, že trvá na ďalšom
zamestnávaní. Žalobkyňa mala za to, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 14.02.2013 je neplatná
z dôvodu, že žalovaný prerokoval so zástupcami odborového orgánu len zmenu organizačnej štruktúry,
spočívajúcu v znižovaní stavu pracovníkov, a to deň pred touto zmenou, pričom opomenul prerokovať
aj zrušenie konkrétnych pracovných miest tých zamestnancov, ktorých sa táto zmena mala osobne
dotknúť. Odborový orgán prerokoval výpovede z pracovného alebo štátnozamestnaneckého pomeru vo
vzťahu ku konkrétnym zamestnancom až dňa 19.02.2013, ktorá skutočnosť mala vyplývať zo zápisnice
z rokovania výboru Základnej organizácie odborového zväzu Justície (ďalej len „odborový orgán“ alebo
„odborová organizácia“).



3. Žalobkyňa považovala výpoveď z pracovného pomeru za neplatnú aj z toho dôvodu, že s ňou
žalovaný neuskutočnil osobný pohovor a pred doručením výpovede jej neponúkol iné, vhodné pracovné
miesto. Zrušenie pracovného miesta žalobkyňa vnímala ako zaujatosť voči svojej osobe, nakoľko v roku
2010 ako jediná z odboru nedostala odmeny, pričom túto obdržali aj niektorí zamestnanci pracujúci u
žalovaného len krátke časové obdobie. Žalovaný ju po ukončení bakalárskeho štúdia na jej žiadosť zo
dňa 30.06.2011 nepreradil do vyššej platovej triedy, keď až po opakovaných žiadostiach ju na základe
Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve č. X.X/XXXX-XX/X zo dňa 24.06.2008 zaradil do deviatej platovej triedy,
zmenil opis činností jej pracovného miesta pri výkone práce vo verejnom záujme, ako aj výšku a zloženie
jej funkčného platu.

4. Súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce
vo verejnom záujme a § 3 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“)
aplikoval na vec ustanovenia Zákonníka práce. Pred vykonaním dokazovania skúmal, či žalobkyňa
postupovala v súlade s ustanovením § 77 Zákonníka práce a uplatnila na súde žalobu na určenie
neplatnosti výpovede z pracovného pomeru najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal
pracovný pomer skončiť. Dospel pritom k záveru, že táto doba bola dodržaná, nakoľko žalovaný doručil
žalobkyni výpoveď dňa 01.03.2014 (správne má byť 14.02.2013 - pozn. odvolacieho súdu) a zákonom
stanovená dvojmesačná doba uplynula dňa 30.04.2013, pričom žalobkyňa doručila žalobu súdu prvej
inštancie dňa 26.06.2013.

5. Konajúci súd ustálil, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že pracovný pomer medzi žalobkyňou
a žalovaným bol založený uzavretím písomnej pracovnej zmluvy zo dňa 24.06.2008 a vznikol dňom
01.07.2008, v ktorý deň žalobkyňa nastúpila do zamestnania. Žalobkyňa vykonávala u žalovaného
práce vo verejnom záujme, pričom išlo o samostatnú odbornú účtovnícku prácu v útvare evidencie
majetku, odbor investično - prevádzkový, sekcia rozvoja ekonomiky a správy, s miestom výkonu práce
v sídle žalovaného. Dňa 30.11.2012 strany sporu uzavreli Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve, v zmysle
ktorého sa zmenil obsah pracovnej náplne žalobkyne, a tá vykonávala práce spočívajúce v samostatnom
zabezpečovaní a spracúvaní návrhov cenových ponúk, vrátane tvorby cien v organizačnom útvare odbor
hospodárskej správy a prevádzky, sekcia ekonomiky. Žalobkyňa bola v zmysle zákona č. 553/2003 Z.z.
o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme zaradená do 9. platovej
triedy. Sporným ostalo, či žalovaný platne skončil pracovný pomer so žalobkyňou výpoveďou z dôvodu
prijatia nového organizačného poriadku, na základe ktorého vedúca služobného úradu žalovaného
rozhodnutím o organizačnej zmene zrušila pracovné miesto žalobkyne.

6. Súd prvej inštancie po vykonaní rozsiahleho dokazovania vo vzťahu k žalobe o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru výpoveďou, túto posúdil podľa ustanovení § 11a ods. 1, § 17 ods. 2,
3, § 59 ods. 1 písm. b), § 61 ods. 1, 2, 3, § 62 ods. 1, 3 písm. a), ods. 7, § 63 ods. 1, písm. b), § 74
a § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce a dospel k záveru, že jej nemožno vyhovieť. Mal za preukázané,
že vedúca služobného úradu žalovaného Ľ. V. vydala dňa 13.02.2013 rozhodnutie, č. XXXXX/XXXX/
XX/XX, ktorým, s poukazom na organizačný poriadok č. 1/2013 Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. XXXXX/XXXX/XXX a vzhľadom na potrebu zvýšenia efektívnosti práce a zabezpečenia
efektívneho vynakladania finančných prostriedkov štátneho rozpočtu na rok 2013, rozhodla s účinnosťou
od 15.02.2013 o organizačnej zmene v služobnom úrade žalovaného, spočívajúcej okrem iného v
zrušení miesta pri výkone práce vo verejnom záujme v 9. platovej triede, v organizačnom útvare odbor
hospodárskej správy a prevádzky, sekcie ekonomiky, obsadené žalobkyňou. Vedúca služobného úradu
pritom mala právomoc vydať predmetné rozhodnutie, ktoré vychádzalo z reálneho faktu o znížení
rozpočtových prostriedkov pre žalovaného na rok 2013 o 5 %. Konajúci súd v tomto smere nehodnotil
samotnú skutočnosť, či zrušenie pracovného miesta žalobkyne bolo alebo nebolo správne, nakoľko o
výbere nadbytočného zamestnanca má právo rozhodovať výlučne zamestnávateľ. Následne vedúca
služobného úradu žalovaného listinou zo dňa 13.02.2012, č. XXXXX/XXXX/XX, oznámila žalobkyni
vyššie uvedené skutočnosti, t.j. že rozhodnutím zo dňa 13.02.2013, č. XXXXX/XXXX/XX/XX, zrušila jej
pracovné miesto a súčasne ozrejmila, že žalobkyňa má možnosť skončiť pracovný pomer výpoveďou
podľa § 63 ods. 1, písm. b) Zákonníka práce, resp. dohodou; žalobkyňa s výpoveďou z pracovného
pomeru nesúhlasila.

7. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že výpovedi danej žalobkyni predchádzalo rokovanie zástupcov
žalovaného so zástupcami odborovej organizácie, ktorá okolnosť vyplývala z obsahu záznamu z



mimoriadneho zasadnutia odborovej organizácie zo dňa 14.02.2013 o 9.00 hod., ako aj z výsluchu
svedkov JUDr. F. F. a Bc. L. B.; títo svedkovia boli v zmysle rozhodnutia Výboru odborovej organizácie
č. 2/2013 poverení prerokovať výpovede zamestnancov žalovaného, s ktorými mal byť v súvislosti
so zmenou organizačného poriadku ukončený štátnozamestnanecký alebo pracovný pomer. Keďže
predmetom prerokovania bola výpoveď z pracovného pomeru týkajúca sa žalobkyne, konajúci súd
dospel k záveru, že žalovaný splnil formálnu podmienku platnosti výpovede stanovenú v § 74 Zákonníka
práce. Žalovaný pritom nebol povinný uviesť v písomnej výpovedi z pracovného pomeru výslovne, že
táto bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov, nakoľko Zákonník práce túto podmienku platnosti
výpovede nepovažoval aj za jej obsahovú náležitosť. Rovnako, pre platnosť výpovede sa nevyžadoval
súhlas odborového orgánu.

8. Konajúci súd ďalej uviedol, že vzhľadom na zápisnicu z prerokovania a doručenia oznámenia o zrušení
miesta pri výkone práce vo verejnom záujme zo dňa 14.02.2013 o 11.20 hod. mal za preukázané,
že žalovaný riadne oboznámil žalobkyňu s dôvodmi výpovede (zrušenie miesta pri výkone práce vo
verejnom záujme v dôsledku rozhodnutia vedúcej služobného úradu žalovaného), ako aj o tom, že jej
nemá možnosť ponúknuť iné vhodné pracovné miesto, resp. ju preložiť v rámci služobného úradu, v
dôsledku čoho pristúpil k ukončeniu pracovného pomeru žalobkyne výpoveďou podľa § 63 ods. 1, písm.
b) Zákonníka práce. V súvislosti so splnením ponukovej povinnosti uviedol, že žalovaný počas konania
preukázal, že v čase ukončovania pracovného pomeru so žalobkyňou disponoval voľným miestom pri
výkone práce vo verejnom záujme v 12. platovej triede, v odbore verejného obstarávania, kancelárie
vedúcej služobného úradu. Kvalifikačným predpokladom na obsadenie tohto miesta bolo dosiahnutie
vysokoškolského vzdelania II. stupňa, odborná spôsobilosť zamestnanca na verejné obstarávanie
podľa zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon č. 25/2006 Z.z.) a praktické skúsenosti v uvedenej oblasti. Žalobkyňa nespĺňala
kvalifikačné predpoklady na obsadenie tohto pracovného miesta, nakoľko nemala ukončený druhý
stupeň vysokoškolského štúdia a nespĺňala ani požiadavku praxe v danom obore. Pokiaľ išlo o ostatné
štátnozamestnanecké miesta, ktoré žalovaný označil vzhľadom na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.01.2013, sp. zn. 1Cdo 123/2011, konajúci súd zistil, že žalovaný
v rozhodnom období síce disponoval ôsmymi štátnozamestnaneckými miestami, avšak tieto žalobkyni
nemohol ponúknuť nakoľko:
a. štátnozamestnanecké miesto - štátny radca v kancelárii ministra, bolo zverejnené od 09.01.2013,
avšak na jeho obsadenie bolo potrebné vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, ktoré žalobkyňa ukončené
úspešne nemala,
b. štátnozamestnanecké miesto - štátny radca v odbore kontroly a sťažností bolo zverejnené od
20.02.2013, avšak na jeho obsadenie bolo taktiež potrebné vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, ktoré
v rozhodnom období žalobkyňa úspešne ukončené nemala. Naviac, toto štátnozamestnanecké miesto
bolo ako voľné inzerované až dňom 20.02.2013, t.j. potom ako bola žalobkyni doručená výpoveď z
pracovného pomeru, a preto nebolo nielen vhodným, ale ani voľným pracovným miestom,
c. štátnozamestnanecké miesto - odborný radca v kancelárii štátnej tajomníčky bolo zverejnené od
22.03.2013, na jeho obsadenie bolo potrebné vysokoškolské vzdelanie I. stupňa, ktoré v rozhodnom
období žalobkyňa ukončené mala, ale ako voľné bolo inzerované až dňom 22.03.2013, a teda, i keď by
toto pracovné miesto bolo vhodným, v čase doručenia výpovede žalobkyni nebolo voľným pracovným
miestom,
d. štátnozamestnanecké miesto - radca v kancelárii štátnej tajomníčky bolo taktiež zverejnené od
22.03.2013, na jeho obsadenie bolo potrebné úplné stredné vzdelanie, ktoré v rozhodnom období
žalobkyňa ukončené mala, ale ako voľné bolo inzerované až dňom 22.03.2013, preto hoci by bolo
vhodným pracovným miestom, v čase doručenia výpovede žalobkyni nebolo voľným pracovným
miestom,
e. štátnozamestnanecké miesto - samostatný radca v odbore medzinárodného a európskeho práva bolo
zverejnené až od 03.04.2013, na jeho obsadenie bolo potrebné vysokoškolské vzdelanie I. stupňa, ktoré
v rozhodnom období žalobkyňa ukončené mala, no ako voľné bolo inzerované neskôr ako bola žalobkyni
doručená výpoveď z pracovného pomeru, čiže toto miesto by bolo vhodným pracovným miestom, no v
čase doručenia výpovede žalobkyni nebolo voľným pracovným miestom,
f. štátnozamestnanecké miesto - hlavný radca, osobný úrad bolo zverejnené od 18.04.2013, na jeho
obsadenie bolo potrebné vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, ktoré v rozhodnom období žalobkyňa
ukončené nemala, a teda nebolo vhodným pracovným miestom, pričom v čase doručenia výpovede
žalobkyni nebolo ani voľným pracovným miestom,



g. štátnozamestnanecké miesto - hlavný radca v odbore legislatívy občianskeho a obchodného práva
bolo zverejnené od 17.04.2013, na jeho obsadenie bolo potrebné vysokoškolské vzdelanie druhého
stupňa, ktoré v rozhodnom období žalobkyňa ukončené nemala, preto nebolo vhodným pracovným
miestom a v čase doručenia výpovede žalobkyni nebolo ani voľným pracovným miestom,
h. štátnozamestnanecké miesto - radca v kancelárii zástupcu Slovenskej republiky pred súdmi Európskej
únie bolo zverejnené od 22.04.2013, na jeho obsadenie bolo potrebné úplné stredné vzdelanie,
znalosť nemeckého alebo anglického jazyka, ktorú podmienku znalosti cudzích jazykov žalobkyňa
nepreukázala. Zároveň toto štátnozamestnanecké miesto nebolo v čase doručenia výpovede žalobkyni
ani voľným pracovným miestom.
Súd prvej inštancie v tejto súvislosti dodal, že uvedené štátnozamestnanecké miesta boli obsadené
štátnymi zamestnancami v dočasnej štátnej službe, a teda boli riadne obsadené štátnymi
zamestnancami s právom zúčastniť sa výberových konaní do stálej štátnej služby, preto ich nepovažoval
za voľné pracovné miesta. Zároveň polovica z nich ani nebola vhodným pracovným miestom pre
žalobkyňu z dôvodu, že nemala ukončené vysokoškolské vzdelanie II. stupňa. Uzavrel, že žalovaný si
splnil ponukovú povinnosť voči žalobkyni.

9. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalovaný dostatočným spôsobom preukázal existenciu
organizačnej zmeny (vydal rozhodnutie o organizačnej zmene, ktorého obsah súd nemal právomoc
preskúmavať), ktorá sa dotkla aj odboru hospodárskej správy a prevádzky sekcie ekonomicky, v rámci
ktorej zrušil pracovné miesto žalobkyne, žalobkyňa sa stala nadbytočnou, pričom preukázal aj príčinnú
súvislosť medzi prijatím organizačných zmien (zrušenie pracovných pozícií z dôvodu úspory finančných
prostriedkov) a nadbytočnosťou žalobkyne. Z vykonaného dokazovania pritom vyplynulo, že počas
plynutia dvoch mesiacov odo dňa skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou žalovaný nevytvoril
zrušené pracovné miesto.

10. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj tým, či výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni nebola
v rozpore s dobrými mravmi. Mal za to, že žalovaný nepristúpil k výpovedi v rámci plynutia ochrannej
doby, pričom pri rokovaní a oznámení skončenia pracovného pomeru žalobkyni postupoval v súlade
s ustanoveniami Zákonníka práce, najmä s jeho základnými zásadami. Zrušenie pracovných miest sa
pritom dotklo nielen žalobkyne, ale aj ďalších jej kolegov z iných sekcií.

11. Konajúci súd následne uzavrel, že žalobkyňa prostriedkami procesného útoku neuniesla dôkazné
bremeno vo vzťahu k neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, keď nepreukázala, že
žalovaný porušil niektorú zo svojich zákonných povinností, a preto jej žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Vzhľadom na to, že žalovaný skončil pracovný pomer so žalobkyňou výpoveďou v súlade s ustanovením
§ 63 ods. 1, písm. b) Zákonníka práce, súd prvej inštancie zamietol aj žalobu v časti uplatneného
mzdového nároku s poukazom na ustanovenie § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce dôvodiac, že tento nárok
vzniká iba v prípade, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne
skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi,
že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, čo v konaní nebolo preukázané.

12. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) tak, že v konaní úspešnému žalovanému
nepriznal právo na náhradu trov konania, nakoľko mu v konaní žiadne trovy nevznikli.

13. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa odvolaním a žiadala,
aby ho odvolací súd ako nezákonný zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodu,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam,
čo malo za následok nesprávne právne posúdenie veci.

14. Žalobkyňa poukazovala na to, že v jej prípade išlo o typický prípad mobbingu, t.j. prenasledovania
šéfom. Žalovaný jej na pracovisku nevytvoril riadne pracovné podmienky, nepriznal jej odmeny, ktoré
síce nie sú nárokovateľnou zložkou mzdy, avšak sú prvým krokom k likvidácii zamestnanca s cieľom, aby
sám odišiel z pracoviska. Konajúcemu súdu vytkla, že neskúmal ako si žalovaný splnil povinnosť ochrany
proti svojvoľnému prepúšťaniu a pred diskrimináciou, pričom neskúmal ani ako aplikoval Smernicu
Rady č. 2000/78/ES zo dňa 27.11.2000, ktorá stanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie
v zamestnaní a povolaní; nechránil tak jej ústavné práva v situácii, keď si svoju prácu vykonávala
svedomito a nedala žalovanému dôvod na nespokojnosť a následné skončenie pracovného pomeru. V



súvislosti s priebehom dania výpovede zo dňa 14.02.2013 žalobkyňa uviedla, že potom ako nepodpísala
dohodu o skončení pracovného pomeru jej vedúca služobného úradu žalovaného predložila výpoveď z
pracovného pomeru, s ktorou nesúhlasila. Žalobkyňa sa tak nemohla slobodne rozhodnúť a svoju vôľu
aj prejaviť, nakoľko „predložením druhého právneho úkonu došlo konaním žalovaného k bezprávnemu
vynúteniu plnenia jej vôle, ktorá nie je a nebola slobodne prejavená“. Tým došlo k porušeniu § 37 ods. 1
Zákonníka práce (zrejme mala na mysli § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka - pozn. odvolacieho súdu).

15. Žalobkyňa v ďalšom namietala nesprávnosť právneho záveru konajúceho súdu spočívajúceho v
tom, že žalovaný splnil všetky zákonom stanovené povinnosti na danie výpovede. Uviedla, že výpoveď
z pracovného pomeru neobsahuje podstatné náležitosti podľa § 63 ods. 1, písm. b) Zákonníka práce,
keď žalovaný nezdôvodnil „na základe čoho sa rozhodol vyhlásiť dohodnutý druh práce za nadbytočný“
a nepredložil novú organizačnú štruktúru, podľa ktorej s účinnosťou odo dňa 01.05.2013 malo dôjsť
k zníženiu počtu pracovných miest. Vo výpovedi z pracovného pomeru zároveň opomenul uviesť
hmotnoprávnu podmienku stanovenú v § 74 Zákonníka práce. Táto podmienka splnená ani nemohla
byť, nakoľko žalovaný predložil odborovej organizácii len informáciu o organizačnej zmene formou
rozhodnutia zo dňa 13.02.2013 a nepožiadal ju súčasne o súhlas so skončením pracovného pomeru so
žalobkyňou, tak, aby jeho žiadosť obsahovala údaje umožňujúce jednoznačnú identifikáciu žalobkyne
a vymedzenie dôvodu skončenia jej pracovného pomeru. S poukazom na zápisnicu o prerokovaní
organizačných zmien zo dňa 14.02.2013 mala za to, že žalovaný nepredložil zástupcom zamestnancov
písomnú žiadosť o prerokovanie jej výpovede z pracovného pomeru a napokon ani písomné vyhotovenie
samotnej výpovede; predmetnú zápisnicu pritom nepovažovala za dôkaz o platnom prerokovaní
výpovede s odborovou organizáciou. Skutočnosť, že výpovedi z pracovného pomeru nepredchádzalo jej
prerokovanie so zástupcami zamestnancov vyplývala podľa žalobkyne i z výpovede svedkov Ing. X. A.,
JUDr. F. F. a Bc. L. B.. V tejto súvislosti podotkla, že žalovaný sa dopustil „porušenia etického kódexu, ak
nie rovno zákona, navádza svedkov na podvod v súdnom procese, a to pri výsluchu o hmotnej podstate
výpovede, pričom podvod je v právnickej praxi neprípustný“.

16. Vo vzťahu k splneniu ponukovej povinnosti zo strany žalovaného žalobkyňa uviedla, že v zmysle
odôvodnenia napadnutého rozsudku žalovaný disponoval ôsmymi pracovnými miestami, ktoré jej však
neponúkol tvrdiac, že išlo o štátnozamestnanecké miesta. Žalobkyňa tento postup považovala za
neprijateľný, nakoľko Zákonník práce upravuje len povinnosť ponúknuť zamestnancovi inú vhodnú
prácu, pričom nerozlišuje, či sa táto vzťahuje k štátnozamestnaneckému miestu alebo k pracovnému
miestu podľa Zákonníka práce. Žalobkyňa bola toho názoru, že súd prvej inštancie riadne neprešetril,
či si žalovaný splnil svoju ponukovú povinnosť, keď svoje tvrdenia o tom, že ku dňu dania výpovede
nedisponoval žiadnym iným vhodným pracovným miestom, nijako nepreukázal.

17. Žalobkyňa uzavrela, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalovaným bola motivovaná
jeho subjektívnymi záujmami a snahou prepustiť ju. Žalovaný „nekompetentným činom odovzdania
výpovede porušil aj zásadu pracovného práva vyjadrenú v článku II. Zákonníka práce“, preto
skončenie pracovného pomeru výpoveďou považovala za rozporné s dobrými mravmi. Žalovaný svojim
neodborným postupom preukázal nesprávnu aplikáciu ustanovení Zákonníka práce, Občianskeho
zákonníka a zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, čím hrubo porušil Ústavu Slovenskej republiky,
ústavné práva žalobkyne a demokratické princípy, ku ktorým sa hlási Slovenská republika.

18. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne poprel, že by v súvislosti s dokazovaním uvádzal
konajúci súd do omylu a jeho konanie tak bolo spôsobilé naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného
činu, keďže všetky ním v konaní predložené dôkazy získal zákonným spôsobom. V ďalšom zdôraznil,
že výpoveď je jednostranným právnym úkonom zamestnávateľa, preto pri jej daní v zásade nie je
možné skúmať vôľu na strane zamestnanca; na jej platnosť sa totiž súhlas zamestnanca nevyžaduje.
Pokiaľ žalobkyňa namietala nesplnenie podmienky prerokovania výpovede z pracovného pomeru so
zástupcami zamestnancov uviedol, že Zákonník práce explicitne stanovuje len povinnosť výpoveď
vopred prerokovať, pričom v žiadnom zo svojich ustanovení sa nezmieňuje o konkrétnom spôsobe jej
prerokovania. Mal za to, že v priebehu konania dostatočne a pravdivo opísal priebeh prerokovania
výpovede žalobkyne s odborovým orgánom, pričom svoje tvrdenia podporil i niekoľkými listinnými
dôkazmi.

19. Žalovaný ďalej uviedol, že v súvislosti s otázkou splnenia ponukovej povinnosti bolo potrebné
rešpektovať nielen režim Zákonníka práce, ktorý upravuje pracovný pomer medzi zamestnancom a



zamestnávateľom, ale i zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, upravujúceho štátnozamestnanecký
pomer medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom. Na pracovný pomer podľa Zákonníka
práce sa pritom ustanovenia zákona o štátnej službe nevzťahujú a na štátnozamestnanecký pomer
sa použijú ustanovenia Zákonníka práce len, ak to predmetný zákon výslovne ustanovuje. Podľa
mienky žalovaného žiaden právny predpis neurčuje explicitne kritériá, ktorými sa má zamestnávateľ
pri posudzovaní vhodnosti miesta na účely splnenia ponukovej povinnosti voči zamestnancovi riadiť.
Právny rámec tejto problematiky je ohraničený zákazom diskriminácie, dobrými mravmi, právom na
prácu, ktoré podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nemožno chápať ako právo na
konkrétnu prácu, na ktorú má občan príslušnú kvalifikáciu, a napokon aj právom zamestnávateľa
na slobodný výber zamestnancov. Pre účely posúdenia vhodnosti ponúkaného pracovného miesta je
potrebné brať do úvahy kvalifikáciu, osobné schopnosti a schopnosti zamestnanca vykonávať danú
prácu aj so zreteľom na jeho zdravotný stav. Žalovaný uviedol, že ku dňu doručenia výpovede vykonávala
žalobkyňa práce vo verejnom záujme podľa zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom
záujme. Preto pokiaľ pri ponuke iného vhodného pracovného miesta zvážil len tie pracovné miesta,
ktoré by zabezpečili pokračovanie jej pracovného pomeru, postupoval správne. Súd prvej inštancie v
konaní doplnil dokazovanie aj o vybrané štátnozamestnanecké miesta, pričom aj vo vzťahu ku nim
žalovaný preukázal, že tieto by neboli pre žalobkyňu vhodnými pracovnými miestami. Na tomto základe
žalovaný uzavrel, že súd prvej inštancie vykonal potrebné dokazovanie na zistenie skutkového stavu,
na ktorý správne aplikoval ustanovenia platných právnych predpisov, pričom v odôvodnení rozsudku sa
dostatočne vysporiadal s každým vykonaným dôkazom. Považujúc rozsudok súdu prvej inštancie za
vecne správny, navrhol, aby ho odvolací súd v celom rozsahu potvrdil, s tým, že si náhradu trov konania
neuplatnil.

20. Žalobkyňa v reakcii na vyjadrenie žalovaného zotrvala na dôvodoch podaného odvolania. Mala za
to, že Zákonník práce síce nepredpisuje spôsob, ako má prebiehať prerokovanie výpovede zástupcami
zamestnancov, je však nevyhnutné, aby v čase prerokovania bol dôvod výpovede konkretizovaný
dostatočne určito tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa má pracovný pomer so
zamestnancom skončiť. Žalobkyňa zdôraznila, že od počiatku namietala, že vo výpovedi z pracovného
pomeru zo dňa 14.02.2013 absentovala „hmotnoprávna podmienka výpovedného dôvodu (§ 74
Zákonníka práce), ktorý by sa mal a mohol preskúmať súdom prvej inštancie, aby sa naplnila platnosť
výpovede podľa § 63 ods. 1, písm. b) Zákonníka práce“. Podľa nej odborová organizácia prerokovala len
organizačné zmeny u žalovaného a keďže nemala k dispozícii výpoveď z pracovného pomeru žalobkyne,
nemohla ju prerokovať, nakoľko jej nebola známa existencia dôvodov pre rozviazanie jej pracovného
pomeru, ako aj ich príčinná súvislosť s jej nadbytočnosťou. Z uvedeného dôvodu žalobkyňa považovala
výpoveď z pracovného pomeru za absolútne neplatnú.

21. Vo vzťahu k priebehu oboznámenia so skončením pracovného pomeru dňa 14.02.2013 žalobkyňa
zdôraznila, že potom ako odmietla uzavrieť dohodu o skončení pracovného pomeru, jej žalovaný
predložil výpoveď, s ktorou rovnako nesúhlasila. V jeden deň jej tak boli predložené dva právne úkony
týkajúce sa skončenia jej pracovného pomeru, pričom výpoveď z organizačných dôvodov nasledovala až
potom, ako ju žalovaný nemohol prinútiť ukončiť pracovný pomer dohodou. Tento postup podľa mienky
žalobkyne svedčil o psychickom tlaku žalovaného rôznymi právnymi úkonmi s ňou skončiť pracovný
pomer.

22. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383
C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil
dňa 29.11.2018 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).

23. V danej veci je predmetom sporu žaloba týkajúca sa určenia neplatnosti skončenia pracovného
pomeru žalobkyne výpoveďou zo dňa 14.02.2013 a súvisiaci nárok na náhradu funkčného platu.

24. Podľa § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce pri verejnom záujme, na pracovnoprávne
vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa vzťahuje Zákonník práce, ak tento zákon
alebo osobitný predpis neustanovuje inak.



25. Podľa § 2 ods. 2 Zákonníka práce na právne vzťahy vyplývajúce z výkonu verejnej funkcie sa
vzťahuje tento zákon, ak to výslovne ustanovuje alebo ak to ustanovuje osobitný predpis.

26. Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj
zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.

27. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov
ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby
ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno
dodatočne meniť.

28. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba
z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa
alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu
zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

29. Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde
o výpoveď z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa
§ 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, o výpoveď pre
neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z
dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak a) zamestnávateľ nemá
možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté
ako miesto výkonu práce, b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú
mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť
predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.

30. Podľa § 74 Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú
výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný
prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej
žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa
doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí,
že k prerokovaniu došlo.

31. Preskúmaním súdneho spisu sa odvolací súd plne stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie tak v časti, v ktorej zamietol žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru žalobkyne, ako aj v časti, v ktorej zamietol nárok na náhradu funkčného platu uplatnený
žalobkyňou z tohto titulu. Konajúci súd správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých
podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci, jeho
skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom rozhodujúce skutočnosti, vyplývajúce
z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a ich zástupcov, ako aj z obsahu spisu správne
vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 C.s.p) a dospel tak k správnym
skutkovým a právnym záverom. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov, ktoré viedli súd prvej
inštancie k zamietnutiu žaloby v celom rozsahu (§ 387 ods. 1 a ods. 2 C.s.p.), keď vykonaným
dokazovaním neboli preukázané žalobkyňou vytýkané porušenia ustanovení Zákonníka práce zo strany
žalovaného v súvislosti s daním výpovede z pracovného pomeru.

32. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, že skutkové vymedzenie výpovede z
pracovného pomeru zo dňa 14.02.2013 je nezrozumiteľné, nejasné a neurčité. Z obsahu výpovede (č.l.
14) je dostatočne zrejmé, že vzhľadom na označené písomné rozhodnutie vedúcej služobného úradu
žalovaného, č. XXXXX/XXXX/XX/XXX, zo dňa 13.02.2013 došlo k zrušeniu miesta pri výkone práce vo
verejnom záujme v 9. platovej triede, odbor hospodárska správa a prevádzka sekcie a ekonomiky, na
ktorom žalobkyňa pracovala a žalobkyňa sa v dôsledku toho stala nadbytočnou. Nemožno súhlasiť s
tvrdením žalobkyne, že žalovaný mal podrobnejšie uviesť, na základe čoho rozhodol „vyhlásiť dohodnutý
druh práce nadbytočným“. Pre platnosť výpovede postačí, aby skutkové dôvody, ktoré vedú ku skončeniu
pracovného pomeru, boli vymedzené tak, aby ich nebolo možné zameniť s inými dôvodmi, a túto
podmienku žalovaný vo výpovedi zo dňa 14.02.2013 splnil. Vo výpovedi danej žalobkyni je dostatočne
vymedzené písomné rozhodnutie, na základe ktorého malo dôjsť s účinnosťou od 15.02.2013 k



zrušeniu pracovného miesta žalobkyne, v príčinnej súvislosti s ktorou skutočnosťou sa žalobkyňa
stala nadbytočnou. Nemožno súhlasiť so žalobkyňou ani v tom smere, že pre platnosť výpovede bolo
potrebné, aby v nej žalovaný uviedol, že táto bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov; uvedená
podmienka platnosti výpovede totiž nepatrí medzi obligatórne náležitosti výpovede v zmysle ustanovenia
§ 61 ods. 2 Zákonníka práce.

33. Za nedôvodnú považoval odvolací súd i ďalšiu námietku žalobkyne, v zmysle ktorej žalovaný
nepreukázal rozhodnutie, na základe ktorého sa stala žalobkyňa nadbytočnou v dôsledku zrušenia
jej pracovného miesta. Žalovaný v priebehu konania založil do súdneho spisu rozhodnutie vedúcej
služobného úradu žalovaného, č. XXXXX/XXXX/XX/XX, zo dňa 13.02.2013 (č.l. 78). Z jeho obsahu
vyplýva, že v dôsledku prijatia nového organizačného poriadku a z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce
a zabezpečenia efektívneho vynakladania finančných prostriedkov štátneho rozpočtu na rok 2013,
zrušila jedno miesto pri výkone práce vo verejnom záujme, v 9. platovej triede, organizačný útvar odbor
hospodárskej správy a prevádzky sekcie ekonomiky, obsadené žalobkyňou. Zároveň sa v súdnom spise
nachádza nový organizačný poriadok č. 1/2013 (č.l. 195 a nasl.), z ktorého vychádzalo rozhodnutie
vedúcej služobného úradu žalovaného o zrušení pracovného miesta žalobkyne. Z neho je zrejmé, že
došlo k zmene v organizačnej štruktúre žalovaného, ktorej podstatu ozrejmil žalovaný v podaní zo dňa
01.12.2015 (č.l. 239 a nasl.). Organizačná zmena spočívala v tom, že v sekcii ekonomiky, ktorá sa
pôvodne členila na a) odbor rozpočtu, analýz a financovania kapitoly, b) odbor financovania úradu a
centralizovaných činností, c) odbor hospodárskej správy a prevádzky (na ktorom pracovala žalobkyňa)
a d) oddelenie investícií a správy majetku došlo k zrušeniu útvaru oddelenie investícií a správy majetku a
odboru hospodárskej správy a prevádzky, pričom činnosti zabezpečované týmto odborom (hospodárskej
správy a prevádzky, sekcie ekonomiky) patrili s účinnosťou od 15.02.2013 do pôsobnosti odboru
hospodárskej správy a verejného obstarávania, oddelenie hospodárskej správy a registratúry; činnosti
vykonávané žalobkyňou boli po zrušení jej pracovného miesta zabezpečované jej bývalými kolegyňami.
V dôsledku tejto organizačnej zmeny a zrušenia pracovného miesta žalobkyne sa stala žalobkyňa
nadbytočnou. Pokiaľ v tejto súvislosti žalobkyňa poukazovala na „skrytú“ motiváciu žalovaného zrušiť
práve jej pracovné miesto (a nie pracovné miesto obsadené iným zamestnancom) a jeho postup
považovala za diskriminačný, v rozpore so smernicou Rady č. 2000/78/ES zo dňa 27.11.2000, článok
11, nakoľko svoju prácu vykonávala vždy svedomito a žalovanému nedala dôvod na nespokojnosť, treba
uviesť, že rozhodnutie o výbere nadbytočného zamestnanca patrilo do výlučnej právomoci žalovaného
ako jej zamestnávateľa, ktorý ho nemusel zdôvodňovať; jeho rozhodnutie pritom nepodlieha prieskumu
súdu, za situácie, keď svojim výberom neporušil zákaz diskriminácie. K takému porušeniu by došlo,
ak by rozhodnutie o organizačných zmenách bolo účelové a nesledovalo by zefektívnenie práce,
zmenu organizačnej štruktúry a zníženie počtu zamestnancov vyvolané zmenou organizácie práce
a bolo by prijaté len s cieľom podania výpovede konkrétnemu zamestnancovi (žalobkyni) bez toho,
aby objektívne zanikla potreba vykonávať jeho prácu. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že
žalovaný spôsobom vytknutým žalobkyňou nepostupoval, keď jeho rozhodnutie o organizačnej zmene
vychádzalo z reálneho faktu o znížení rozpočtových prostriedkov na rok 2013 o 5 %, v dôsledku čoho
vyvstala potreba pristúpiť k rušeniu pracovných a štátnozamestnaneckých miest, vrátane pracovného
miesta žalobkyne. Žalobkyňa svoje tvrdenia o diskriminácii a mobbingu na pracovisku, ktoré mali vyústiť
až do rozviazania jej pracovného pomeru výpoveďou, nijako a ničím nepreukázala.

34. V konaní nebola preukázaná ani ďalšia námietka žalobkyne založená na tom, že žalovaný výpoveď
z pracovného pomeru vopred neprerokoval so zástupcami zamestnancov. Je pravdou, že žiadosť
žalovaného zo dňa 13.02.2013 (č.l. 131), ktorou požiadal odborový orgán o prerokovanie organizačných
zmien v súvise s organizačnými poriadkom účinným od 15.02.2013 a o prerokovanie výpovede
tých zamestnancov, u ktorých dôjde ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou, neobsahovala
označenie konkrétnych zamestnancov, u ktorých malo v dôsledku organizačných zmien dôjsť k
rozviazaniu pracovného alebo štátnozamestnaneckého pomeru. Avšak i napriek tejto skutočnosti,
z vykonaného dokazovania, najmä zápisnice z mimoriadneho zasadnutia zástupcov odborového
orgánu zo dňa 14.02.2013 (č.l. 79) je zrejmé, že k prerokovaniu výpovede žalobkyne z pracovného
pomeru došlo a poverení zástupcovia odborového orgánu mali na zasadnutí vedomosť o tom, že
pracovný pomer žalobkyne sa skončí výpoveďou podľa § 63 ods. 1, písm. b) Zákonníka práce,
z dôvodu zrušenia jej pracovného miesta, s účinnosťou od 15.02.2013. Táto skutočnosť vyplynula
i z výpovede svedkov JUDr. F. F. a Bc. L. B. na pojednávaní súdu dňa 08.06.2016 (č.l. 263
- 265). Obaja svedkovia, ako poverení zástupcovia odborového orgánu, zhodne uviedli, že na
zasadnutí so zástupcami žalovaného vedeli presne, s ktorými zamestnancami a akým spôsobom bude



ukončený pracovný pomer, a teda mali vedomosť aj o tom, že u žalobkyne sa prerokováva výpoveď
pracovného pomeru z dôvodu prijatia organizačnej zmeny. V konaní pritom nebolo preukázané, že by
výpoveď svedkov bola ovplyvnená konaním, resp. navádzaním žalovaného, tak ako argumentovala
žalobkyňa. Žalobkyňa teda neopodstatnene namietala nesplnenie podmienky prerokovania výpovede
so zástupcami zamestnancov.

35. Pokiaľ žalobkyňa namietala nesplnenie ponukovej povinnosti zo strany žalovaného, ani tejto
argumentácii odvolací súd nemohol priznať úspech.

36. V prvom rade treba uviesť, že v odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie označil
pracovné miesto, ktoré podľa oznámenia žalovaného bolo ku dňu dania výpovede žalobkyni, ako
času rozhodného pre skúmanie splnenia jeho ponukovej povinnosti, voľné. Zároveň uviedol, že toto
pracovné miesto (v 12. platovej triede, odbor verejného obstarávania kancelárie vedúcej služobného
úradu) nebolo vhodným pre žalobkyňu, nakoľko nespĺňala kvalifikačný predpoklad, a to vysokoškolské
vzdelanie II. stupňa a ani osobitný predpoklad, spočívajúci v odbornej praxi. V súvislosti s ostatnými
štátnozamestnaneckými miestami, na ktoré bol v období od januára 2013 až apríla 2013 vyhlásený
výber, konštatoval, že tieto boli obsadené štátnymi zamestnancami v dočasnej štátnej službe, a preto
ich ku dňu výpovede žalobkyni nepovažoval za voľné pracovné miesta, a naviac, niektoré z nich
neboli ani vhodnými pracovnými miestami pre žalobkyňu, z dôvodu neukončeného vysokoškolského
vzdelania II. stupňa. Žalobkyňa v odvolaní (a ani v konaní na súde prvej inštancie) nekonkretizovala
a neoznačila, ktoré z pracovných miest (či už miest pri výkone práce vo verejnom záujme alebo
štátnozamestnaneckých miest) jej mal žalovaný ponúknuť ako vhodné, pričom práve ju zaťažovalo
bremeno tvrdenia uviesť konkrétne pracovné miesta, ktoré boli v dobe dania výpovede, v mieste výkonu
jej práce voľné a mali jej byť ako vhodné žalovaným ponúknuté. V tomto smere nepostačovalo len
všeobecné tvrdenie žalobkyne o nesplnení ponukovej povinnosti žalovaným vzhľadom na existenciu
voľných pracovných miest, nakoľko v procesnej situácii, keď žalovaný ako zamestnávateľ tvrdil, že
nedisponoval voľným a vhodným pracovným miestom pre žalobkyňu, bolo na nej, aby označila
konkrétne voľné pracovné miesto, ktorej jej mal ponúknuť (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 30.09.2013, sp. zn. 6Cdo 138/2012). Pokiaľ žalobkyňa v priebehu konania
poukazovala na písomné podanie doručené súdu dňa 22.02.2016 (č.l. 255 - 257), v ktorom mala
označiť pre ňu voľné a vhodné pracovné miesta, treba uviesť, že jeho obsahom bolo vyjadrenie
žalobkyne k prijímaniu a uvoľňovaniu zamestnancov žalovaného v období od augusta 2012, pričom ani
v tomto písomnom podaní žalobkyňa neoznačila konkrétnu pracovnú pozíciu, ktorú jej mal žalovaný
ako vhodnú a voľnú, ku dňu dania výpovede, ponúknuť za účelom splnenia ponukovej povinnosti v
zmysle ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Z vykonaného dokazovania pritom vyplynulo, že
žalovaný v čase dania výpovede z pracovného pomeru žalobkyni, v rámci systematizácie pracovných
miest nedisponoval takým pracovným miestom (či už miestom pri výkone práce vo verejnom záujme
alebo štátnozamestnaneckým miestom), ktoré by zodpovedalo zdravotnej spôsobilosti, schopnostiam a
kvalifikácii žalobkyne, ktoré by jej mohol ponúknuť. Pokiaľ v tejto súvislosti splnomocnená zástupkyňa
žalobkyne v priebehu konania (na pojednávaní súdu dňa 08.06.2016, č.l. 262) argumentovala, že
žalovaný mohol so žalobkyňou uzavrieť dohodu o zvyšovaní kvalifikácie a následne jej ponúknuť
pracovné miesto, na obsadenie ktorého bol potrebný predpoklad ukončenia vysokoškolského vzdelania
II. stupňa, odvolací súd udáva, že požiadavka vysokoškolského vzdelania určitého stupňa je legitímnou
požiadavkou na výkon práce, vyplývajúca z platnej právnej úpravy tak zákona č. 553/2003 Z.z. o
odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, ako aj zákona č. 400/2009
Z.z. o štátnej službe; získanie takého vzdelania z vecného a časového aspektu nemožno podradiť pod
pojem „predchádzajúca príprava“ na prácu, tak ako má na mysli ustanovenie § 63 ods. 2, písm. b)
Zákonníka práce.

37. Pokiaľ žalobkyňa odôvodňovala neplatnosť výpovede tým, že nemohla konať slobodne a vážne a
žalovaný formou „bezprávnej vyhrážky vynútil plnenie jej vôle“, tieto skutočnosti nijako nepreukázala.
Z odôvodnenia jej žaloby, ako aj z vykonaného dokazovania (oznámenie o zrušení miesta pri výkone
práce vo verejnom záujme zo dňa 13.02.2013 č.l. 13) vyplýva, že potom ako vedúca služobného úradu
žalobkyni oznámila zrušenie jej pracovného miesta, ju oboznámila s možnosťou skončiť pracovný pomer
výpoveďou podľa § 63 ods. 1, písm. b) Zákonníka práce alebo dohodou z toho istého dôvodu. Okolnosť,
že v dôsledku neochoty žalobkyne ukončiť pracovný pomer dohodou, prikročil žalovaný k daniu
výpovede z pracovného pomeru ako zákonom upraveného spôsobu rozviazania pracovného pomeru,
nemožno bez ďalšieho považovať za nátlak, príp. bezprávne vyhrážanie, ako mylne argumentovala



žalobkyňa. O bezprávnu vyhrážku ide totiž len vtedy, ak je ňou vynucované niečo, čo ňou nesmie
byť vynucované. Nie je preto donútením prípad, ak niekto druhému hrozí niečím, čo má právo urobiť,
tak ako v danej veci. Naviac, výpoveď z pracovného pomeru je jednostranným právnym úkonom
zamestnávateľa, na ktorého platnosť nemá vplyv nevôľa prejavená zamestnancom.

38. A napokon, pokiaľ žalobkyňa namietala rozpor výpovede zo dňa 14.02.2013 s dobrými mravmi,
tieto tvrdenia v konaní rovnako nepreukázala. V tomto smere odvolací súd poukazuje na odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie, v časti, v ktorej sa vysporiadal s otázkou súladnosti výpovede z
pracovného pomeru žalobkyne s dobrými mravmi; jeho závery považuje za správne. Žalobkyňa
nepreukázala ani porušenie jej ústavných práv a demokratických princípov, ku ktorým sa hlási Slovenská
republika, keď také porušenie vykonaným dokazovaním nebolo zistené; jej tvrdenia preto ostali len v
rovine ničím nepreukázaných tvrdení.

39. So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla
žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala nesprávnosť napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie. Vzhľadom na to, že odvolací súd nepovažoval ňou uvádzané tvrdenia za také, ktoré by svojou
relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia, rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

40. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal
proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko žalovanému preukázateľne žiadne
trovy v konaní nevznikli.

41. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).