{"guid": "ba85a57b-005e-4149-82f6-cda5d0bfbb11:fe39899b-ad55-48ff-8baa-978cdbf67e1c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1113212882.1", "spisova_znacka": "9Co/161/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/161/2017 z 24. 10. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. októbra 2018, sp. zn. 9Co/161/2017, ECLI:SK:KSBA:2018:1113212882.1", "identifikacne_cislo": "1113212882", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Anna Marková", "sudca_id": 266, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-anna-markova-266", "datum_vydania": "2018-10-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fe39899b-ad55-48ff-8baa-978cdbf67e1c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1113212882.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2018:1113212882.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2018:1113212882.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/161/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113212882
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1113212882.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a
členov senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobcu: P. P.,
B.. XX.XX.XXXX, X. P. XXXX, v zastúpení: JUDr. Lubomír Müller, Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká
republika proti žalovanému: Slovenská republika zast. Ministerstvo spravodlivosti, Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I č.k. č.k.18C 75/2013 - 76 zo dňa 27. októbra 2016 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie  p o t v r d z u j  e.

Žalovaný  má voči žalobcovi   nárok na náhradu trov  odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol.
Vychádzal zo zistenia, že  Uznesením Okresného súdu Galanta  zo dňa 30.03.2012 č.k. 3Nt/21/2011-66
bola povolená obnova konania v rámci ktorej bolo rozhodnuté o zrušení rozsudku Ľudového súdu Šaľa,
sp.zn. T 274/1955, súčasne sa zrušili aj ďalšie rozhodnutia na tento výrok nadväzujúce, ktoré vzhľadom
k  uvedenej zmene stratili právny podklad. Následne uznesením Okresného súdu Galanta č.k. 3 Nt
21/2011-69 bolo trestné stíhanie žalobcu vedené za trestný čin nesplnenia odvodovej povinnosti podľa §
263 ods.1 písm.b) Trestného zákona zastavené, z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. V súvislosti
s vyššie uvedenými rozhodnutiami žalobca si podaním zo dňa 05.09.2012 uplatnil u Ministerstva
spravodlivosti SR nárok na odškodnenie ohľadom náhrady mzdy za obdobie nezákonného uväznenia,
náhrady nákladov väzby, náhrady nákladov výkonu trestu, náhrady trov trestného konania pôvodného
i nasledovného, trov obhajoby a  náhrady nemajetkovej ujmy  s poukazom na Dohovor, nálezy ÚS
ČR ako i rozsudkov ESĽP. Rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti SR ( ďalej len MS SR ) zo dňa
04.07.2013 bolo žalobcovi priznané odškodnenie v zmysle § 23 ods.1 zákona č.119/1990 o súdnej
rehabilitácii v celkovej výške 1.370,04 Eur. Odškodnenie pozostávalo z náhrady za stratu na zárobku za
každý mesiac výkonu trestu, z náhrady trov výkonu väzby, z náhrady trov výkonu trestu a z náhrady trov
právneho zastúpenia. Do priznaného odškodnenia nebola zahrnutá nemajetková ujma, nakoľko podľa
odôvodnenia rozhodnutia MS SR, táto nespadá pod nároky ktoré je možné podľa vyššie uvedeného
zákona odškodniť.

1.1. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 1 ods. 1 a 2 ; § 23 ods. 1 ,2, 3, 5; § 24 ods.1 a  2 zákona
č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii  a dospel k záveru, že nároky žalobcu, pokiaľ ide o materiálnu ujmu
spojenú s protiprávnym odsúdením boli odškodnené podľa zákona o súdnych rehabilitáciách č. 119/1990
Zb. I napriek tomu, že žalobca namietal správnosť postupu MS SR, ktoré podľa jeho názoru malo pri
odškodňovaní materiálnej a nemateriálnej ujmy žalobcu postupovať v intenciách ustanovení Ústavy  a
Dohovoru, je potrebné uviesť, že práve účelom tohto zákona bolo, tak ako to vyplýva z §1 zákona, zrušiť



všetky odsudzujúce súdne  rozhodnutia, ktorými bol uskutočnený protiprávny zásah štátnej moci do
osobnostnej integrity subjektov v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej základné
práva a slobody občanov garantované ústavou a medzinárodnými právnymi normami a zabezpečiť
takto postihnutým osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie spôsobom a v
rozsahu stanovenom zákonom.  Vzhľadom k tomu, že tento zákon je voči ostatným právnym normám
zákonom špeciálnym, má jeho úprava prednosť pred inými zákonmi umožňujúcimi odškodnenie pre
prípad neprávom odsúdených osôb ( č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu za náhradu škody a  zák.č.
514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú verejnou mocou ), ktoré z hľadiska svojej právnej
úpravy by nezodpovedali účelu sledovanému  zákonom o súdnej rehabilitácie.  Keďže sa jedná o
protiprávne zásahy uskutočnené v rôznom časovom období,  rôzneho charakteru a intenzity, zákonom
č. 119/1990 Zb. štát stanovil jednotné pravidlá pre rozhodovanie o uplatnených nárokoch s cieľom
eliminovať prípadné rozdiely, nerovnosti  na strane oprávnených subjektov.

1.3. Pokiaľ zákonodarca pri stanovení rozsahu odškodnenia pri súdnych rehabilitáciách výslovne
neupravil nárok na nemajetkovú ujmu, táto úprava neodporuje Ústave SR, nakoľko  zo znenia čl. 46
ods.3,4 vyplýva, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom je možné uplatniť len v medziach stanovených zákonom ( rozsudok Krajského súdu
Bratislava sp. zn. 3Co/38/2014).  Zákon č. 119/1990 Zb. o súdnych rehabilitáciách ako i zákon 58/1969
Zb. o zodpovednosti štátu za náhradu škody neupravuje otázku náhrady nemajetkovej ujmy, avšak
umožňuje pre účely dosiahnutia jej náhrady priame použitie čl.5 ods.5 Dohovoru avšak za predpokladu,
že k zásahu došlo alebo tento pretrvával v čase kedy Slovenská republika sa stala signatárom Dohovoru,
t.j. kedy sa tento stal pre štát právne záväzným, nakoľko právnou skutočnosťou, ktorá zakladá nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy nie je rozhodnutie o súdnej rehabilitácii, oslobodzujúci rozsudok alebo
uznesenie o zastavení trestného stíhania, tieto sú len podmienkou jeho priznania, ale samotný zásah
v dôsledku ktorého bol subjekt pozbavený osobnej slobody.  Dohovor sa stal pre Slovenskú republiku
právne záväzný 18.03.1992. Takýto záver vyplýva aj z judikatúry ESĽP ktorá za rozhodujúce kritérium
pre uplatnenie Dohovoru považuje časový úsek v ktorom k zásahu došlo. V opačnom prípade by
došlo k porušeniu všeobecnej zásady zákazu retroaktivity v zmysle Viedenského dohovoru o zmluvnom
práve. Navyše ratifikácia Dohovoru nezakladá štátu povinnosť napraviť všetky krivdy alebo ujmy v dobe
značne vzdialenej ( rozsudok Veľkého senátu zo dňa 08.03.2006 vo veci O proti Chorvátsko, sťažnosť
č. 59532/00 - nútené práce talianskych vojnových zajatcov k deportácii ktorých došlo pred rokom 1953,
kedy Dohovor vstúpil pre Nemecko do platnosti).  Pokiaľ ide o rozhodovaciu činnosť súdov ČR, je právne
významná pre súdy ČR avšak nemá žiaden vplyv na rozhodovaciu činnosť súdov SR , kde judikatúra
súdov v tejto oblasti je ustálená a nie je relevantný dôvod na jej odklon.  Uzavrel, že žalobca nemá
právny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko Dohovor sa nemôže z dôvodu zákazu retroaktivity
vzťahovať na okolnosti ktoré nastali pred dňom 18.03.1992 a v čase kedy žalobcovi nemajetková ujma
vznikla , neexistoval pre jej odškodnenie právny podklad a to ani v rámci ustanovení trestného poriadku,
ktorý bol účinný v čase kedy došlo k obmedzeniu jeho slobody ( zák. 87/1950 Zb.), nakoľko tento sa
vzťahoval na majetkovú škodu.

1.4. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods.1 C.s.p..

2. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadol žalobca. Uviedol, že súd hodnotil nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy podľa špeciálneho zákona č. 119/1990  Zb. napriek tomu, že žalobca sa
domáha náhrady nemajetkovej ujmy na základe toho, že odsudzujúci rozsudok bol zrušený a trestné
stíhanie bolo zastavené podľa všeobecných platných predpisov. Súd ďalej odmietol priznať náhradu
nemajetkovej ujmy s odôvodnením, že čl. 5 odsek 5 Zmluvy o ochrane ľudských práv nebol pre
Slovensko záväzný v dobe kedy bol žalobca odsúdený,  čo nie je ale podstatné. Náhradu nemateriálnej
ujmy treba priznať aj na základe iných podkladov. Y. W. priznal Ústavný súd ČR nemateriálnu ujmu podľa
čl. 10 ods. 1 Listiny, pretože neprimeraným trestným stíhaním bolo prerušené jeho právo na ľudskú
dôstojnosť (  Nález Ústavného súdu zo dňa 11.10.2006  sp. zn. IV ÚS 428/05). V iných prípadoch
priznávajú súdy náhradu nemateriálnej ujmy na základe čl. 36 ods. 3 Listiny, čo vyšlo z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá priznáva poškodeným odškodnenie v troch zložkách:  náhrada
materiálnej škody, náhrada nemateriálnej ujmy, náhrada nákladov právneho zastúpenia. Najvyšší súd
SR vo svojom uznesení zo dňa 30.9.2013 sp. zn. 6MCdo 16/2012 vyložil, že náhradu nemateriálnej
ujmy je treba priznať i podľa zák.č. 58/1969 Zb. napriek tomu, že zákon náhradu nemateriálnej ujmy
priamo nezmieňuje. Toto je možné aplikovať aj na zák. č. 87/1950 Zb. Odkazuje na právnu argumentáciu



rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.6.2016 č.k.  9Co 344/2014-120 . Z uvedených dôvodov
navrhuje aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa stotožňuje s argumentáciou súdu
v bode 17 napadnutého rozsudku, keď nárok posúdil podľa zák. č.  119/1990 Zb.. Konajúci súd sa nad
rámec v bode 22 napadnutého rozsudku zaoberal aj možnosťou priznania nároku podľa všeobecného
odškodňovacieho predpisu, teda podľa zák.č. 87/1950  Zb., argumentáciu  ktorú žalovaná považuje
za správnu . Zo žalobcovými úvahami sa nestotožňuje , keď má žalobca za to, že závery uvedené v
rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 6MCdo 15/2012 možno analogicky aplikovať aj na zák.č. 87/1950
Zb. V citovanom rozhodnutí súd absenciu nároku vo vnútroštátnej úprave v tomto prípade zák.č. 58/1969
Zb. preklenul priamou aplikáciou čl. 5 odsek 5 Dohovoru. Takýto postup ale v prejednávanej veci nebol
možný nakoľko k zásahu do osobnej slobody došlo v čase keď SR nebola Dohovorom viazaná, tak ako
konštatoval súd prvej inštancie. Žalobca nenamieta nesprávne právne posúdenie vzťahu k možnosti
aplikácie čl. 5 odsek 5 Dohovoru a preto nie je možné k bodu 5 pripisovať žiadnu relevanciu, pretože
odôvodnenie v tejto časti je nezrozumiteľné nenapĺňa  náležitosť podania  a odvolania v stanovenej
zákonom. Pokiaľ žalobca odkazuje na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co 344/2014
tento opomenul podstatné vyriešenie otázky a to pri priamej aplikácií Dohovoru posúdiť, či je tento
možné na predmetnú vec aplikovať vzhľadom na časový okamih kedy je ním Slovenská republika
viazaná. K zásahu, ktorý mal byť dôvodom priznania nároku SR nebola viazaná Dohovorom, nemala
primárny záväzok dodržiavať Dohovor a nemohla teda vzniknúť ani sekundárna povinnosť nahradiť
škodu porušením Dohovoru. Je neprípustné, aby všeobecný súd nahradzoval činnosť zákonodarcu a
priznal v občianskom súdnom konaní  aj iné nároky než ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým
osobám , pretože by prekročil hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou  mocou vymedzenou v
Ústave SR. Z uvedených dôvodov navrhuje aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil.

4. Žalobca zaslal doplnenie k odvolaniu v ktorom poukázal na právnu argumentáciu uvedenú v rozsudku
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.10.2016 č.k. 14Co 463/2015 závery, ktoré sú plne aplikovateľné
na daný prípad.

5. Žalobca v podaní  zo dňa 22.5.2017 uviedol, že dopĺňal svoje odvolanie dňa 27.12.2016. Vyjadrenie
žalovaného je datované 7.12.2016 a tak na zásadné doplnenie odvolania nereaguje a preto sa on k
nemu nevyjadruje.

6. Žalovaný k doplnenému odvolaniu uviedol, že uvedené právne závery v rozsudkoch Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 9Co 344/2014 a sp. zn.  14Co 463/2015 nepovažuje  za správne a právne udržateľné,
preto voči nemu podali dovolanie. Práve naopak poukázali na celý rad právoplatných rozhodnutí v
ktorých súd rozhodol v súlade s argumentáciou ktorú použil súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku.
Za všetky rozhodnutia odkázali na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co 14/2016, ktorý v
svojom rozhodnutí odkazuje na Stanovisko číslo 1/2017 Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu
Bratislave zo dňa 1.3.2017,  na základe čoho je možné prijať záver, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
je vecne správne.

7. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 28.8.2017 uviedol, že žalovaný uznáva, že žalobca bol nevinne
väznený ale upiera mu nárok na náhradu nemateriálnej ujmy. Pokiaľ medzinárodnoprávne predpisy
náhradu garantujú s odkazom na miestne zákony nie je možné tieto miestne zákony vykladať tak, že
priznanie náhrady neumožňuje zák.č. 58/1969 Zb. ani zák.č. 119/1990 Zb. túto náhradu nikdy nevylučuje.

8. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379 a  380 ods. 1
C.s.p. v napadnutom rozsahu t.j. v celom rozsahu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania  ( rozsudok
bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie  je dôvodné, pretože prijatý záver o nedôvodnosti žaloby súd prvej
inštancie dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku dalo
odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky, s odôvodnením ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje
( § 387 ods. 2 C.s.p.).

9. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa pri prieskume napadnutého rozsudku
zameral na zodpovedanie otázky žalobcom v odvolaní  nastolenej a to, či správne súd hodnotil nárok



na náhradu nemajetkovej ujmy podľa špeciálneho zákona č. 119/1990  Zb. napriek tomu, že žalobca sa
domáha náhrady nemajetkovej ujmy na základe toho, že odsudzujúci rozsudok bol zrušený a trestné
stíhanie bolo zastavené podľa všeobecných platných predpisov.

10. Občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Bratislave na svojom rokovaní dňa 1.3.2017 v zmysle
§ 17 ods. 3 písm. a) zákona č.  757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov prijalo
vzhľadom na výkladové rozdiely právoplatných rozhodnutiach senátov 3 Co, 4 Co, 8 Co,  9 Co, 14 Co k
otázke právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb a jej vzťah k právnej
úprave obsiahnutej v zákone č. 119/1990 Zb. a k otázke priznania náhrady nemajetkovej ujmy s odkazom
na čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov Stanovisko
č. 1/2017 podľa ktorého „Zo všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a špeciálnom / lex specialis
derogat generali) jednoznačne vyplýva, že ak sú naplnené podmienky pre použitie špeciálnej úpravy,
musí sa táto úprava aplikovať a nemožno použiť úpravu všeobecnú. Znamená to, že pre osoby, ktoré
podľa zákona č. 119/1990 Zb. sú osobami oprávnenými žiadať odškodnenie, platí pre uplatňovanie a
uspokojovanie majetkových nárokov vo vzťahu medzi nimi a štátom zvláštna právna úprava, bez ohľadu
nato, ktorý predpis je pre ne priaznivejší. V prípadoch, na ktoré sa zákon č. 119/1990 Zb. vzťahuje,
sa teda nemožno proti štátu domáhať iných či ďalších nárokov, ako tých, ktoré tento zákon upravuje.
Napriek tomu, že  ustanovenie § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet
položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje ani nárok na nemajetkovú ujmu, nemôže
všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu
a priznať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú
fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým prekročil hranice deľby moci medzi súdnou a
zákonodarnou mocou vymedzenou v Ústave SR.  Nárok na náhradu nemajetkovej  ujmy podľa čl. 5
ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp.
tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre SR (záväzný (t.j. od
18.3.1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný“, záver
ktorý je plne aplikovateľný aj na daný prípad.   Prijaté Stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského
súdu v Bratislave dáva zároveň odpoveď prečo odvolací  súd neprihliada na doplnenie k odvolaniu,
v ktorom žalobca poukázal na právnu argumentáciu uvedenú v rozsudku Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 25.10.2016 č.k. 14Co 463/2015, s právnym záverom ktorým v zmysle uvedeného Stanoviska
nemožno súhlasiť.

11. Žalobca v zásade ani nespochybňuje prijatý právny záver súdu prvej inštancie o tom, že zákon  č.
119/1990 Zb. o súdnych rehabilitáciách ako i zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu za náhradu
škody neupravuje otázku náhrady nemajetkovej ujmy, avšak umožňuje pre účely dosiahnutia jej náhrady
priame použitie čl.5 ods.5 Dohovoru ale za predpokladu, že k zásahu došlo alebo tento pretrvával v čase
kedy Slovenská republika sa stala signatárom Dohovoru, avšak tento záver nepovažuje za podstatný.
S týmto názorom súhlasiť nemožno.

12. V konaní nebolo sporné, že Rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti SR  zo dňa 04.07.2013 bolo
žalobcovi priznané odškodnenie v zmysle § 23 ods.1 zákona č.119/1990 o súdnej rehabilitácii v celkovej
výške 1.370,04 €, ktoré pozostávalo z náhrady za stratu na zárobku za každý mesiac výkonu trestu,
z náhrady trov výkonu väzby, z náhrady trov výkonu trestu a z náhrady trov právneho zastúpenia.
Účelom zákona č.119/1990 o súdnej rehabilitácii bolo najmä zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za
činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a
slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych
normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne
odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané
tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a
primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám,
ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. Hmotné odškodnenie predstavuje skôr  symbolické
odškodnenie. Prioritne nadväzuje na základné  morálne zadosťučinenie. Tento zákon je voči ďalším
zákonom upravujúcim odškodňovanie neprávom odsúdených osôb (zákon č. 58/1969 Zb., zákon č.
504/2014 Z.z., Občiansky zákonník) zákonom špeciálnym, má jeho úprava prednosť pre všeobecnými
úpravami.

13. Do priznaného vyššie uvedeného odškodnenia nebola zahrnutá uplatnená nemajetková ujma, o
priznanie ktorej žalobca žiadal, pretože odškodnenie nemajetkovej ujmy tento zákon nijako neupravuje.



Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu,
bol by to v zákone upravil výslovne. Aj keď zákonodarca pri stanovení rozsahu odškodnenia pri súdnych
rehabilitáciách na nemateriálnu ujmu nepamätal, nie je táto úprava v rozpore s ústavne zaručenými
právami, nakoľko Ústava SR v čl. 46 ods. 3, ods. 4 stanovuje, že každý má právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu a orgánu verejnej správy alebo ich
nesprávnym úradným postupom, ale za podmienok ustanovených zákonom.

14. Žalobca dôvodí, že pokiaľ medzinárodnoprávne predpisy náhradu nemajetkovej ujmy garantujú s
odkazom na miestne zákony nie je možné  vykladať zákon č. 58/1969 Zb. ani zákon č. 119/1990 Zb tak,
že  priznanie nemajetkovej ujmy neumožňuje, keďže túto náhradu nevylučuje.

15. Podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR sa možno domáhať práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až
42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Všeobecný
súd nemôže neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a
priznať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú
fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým prekročil hranice deľby moci medzi súdnou a
zákonodarnou mocou vymedzenou v Ústave SR resp. predtým v Ústave ČSFR. Pokiaľ by zákonodarca
v danom prípade mienil nárok na nemateriálnu ujmu zaradiť do ustanovenia § 23 zákona č. 119/1990
Zb. je nepochybné, že by tak urobil pri jeho prijatí, prípadne neskôr, pokiaľ však tak neurobil sám v
rámci svojej vlastnej ústavnej a zákonnej kompetencie, nemôže jeho vôľu nahrádzať orgán súdnej moci
pri aplikácii práva v súdnom konaní. Odškodnenie v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. bolo výrazom
spravodlivosti v medziach možného a to podľa názoru a rozhodnutia demokraticky legitimovaného
zákonodarcu po r. 1989, pretože práve on má v rámci deľby moci onú „vládu nad mešcom“ formou
zákona; ani zákonodarca, a tým menej súdy, nemôžu odškodniť všetky príkoria, ktoré vznikli v dobe
neslobody pred r. 1989.

16. Čo sa týka argumentácie s odkazom na zákon č. 58/1969 Zb. odvolací súd plne odkazuje na
správnosť prijatého záveru súdu prvej inštancie, že ..“ tento zákon umožňuje pre účely dosiahnutia
náhrady priame použitie čl.5 ods.5 Dohovoru avšak za predpokladu, že k zásahu došlo alebo tento
pretrvával v čase kedy Slovenská republika sa stala signatárom Dohovoru, t.j. kedy sa tento stal pre štát
právne záväzným, nakoľko právnou skutočnosťou, ktorá zakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
nie je rozhodnutie o súdnej rehabilitácii, oslobodzujúci rozsudok alebo uznesenie o zastavení trestného
stíhania, tieto sú len podmienkou jeho priznania, ale samotný zásah v dôsledku ktorého bol subjekt
pozbavený osobnej slobody.  Dohovor sa stal pre Slovenskú republiku právne záväzný 18.03.1992.
Takýto záver vyplýva aj z judikatúry ESĽP ktorá za rozhodujúce kritérium pre uplatnenie Dohovoru
považuje časový úsek v ktorom k zásahu došlo. V opačnom prípade by došlo k porušeniu všeobecnej
zásady zákazu retroaktivity v zmysle Viedenského dohovoru o zmluvnom práve“.

17. Nespôsobilá privodiť na vec iný náhľad je aj argumentácia žalobcu, že dôvodnosť nároku  treba
odvodiť  od právneho záveru  vysloveného v Náleze Ústavného súdu zo dňa 11.10.2006  sp. zn. IV ÚS
428/05 v prípade ktorom priznal Ústavný súd ČR nemateriálnu ujmu podľa čl. 10 ods. 1 Listiny, pretože
neprimeraným trestným stíhaním bolo porušené jeho právo na ľudskú dôstojnosť, rozhodnutie ktoré ale
nemá vonkoncom žiaden súvis s prejedávanou vecou. Všeobecný súd v civilnom sporovom konaní v
zmysle 193 C.s.p. nie je viazaný rozhodnutiami iných súdov v konaniach nesúvisiacich s predmetnou
vecou (zaväzujú len v konkrétnej veci), a už vonkoncom nie je viazaný rozhodnutiami všeobecných
súdov resp. rozhodnutím ústavného súdu iného štátu, akým ČR rozhodne je.

18. Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku pretože
súd prvej inštancie výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po
právnej stránke v dôsledku čoho odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle
§ 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 a §
262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech,
preto mu vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov
konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.



20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu  je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať   pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu  záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/  je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( §  421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva  v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické  vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že  dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá
za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "81ed90e3-2df0-4ea0-8e19-63dd641a383b:af3effe0-d8de-48c9-acac-c3add563ab7d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:6110202024.1", "spisova_znacka": "6MCdo/16/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/16/2012 z 29. 10. 2013", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2013-10-29", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:6110202024.1"}, {"guid": "70433c45-3329-4fdd-a6f3-8e55cec22aff:2f4cd0a2-4968-4f78-a350-399924160937", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:4608207941.1", "spisova_znacka": "6MCdo/15/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/15/2012 z 29. 9. 2013", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2013-09-29", "citacie_n": 156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:4608207941.1"}, {"guid": "db80a5af-d11a-4a6f-8eb3-ff350f79b29d:bf0d0145-aac2-45ed-9575-3d57d6ff5664", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2016:6413201996.1", "spisova_znacka": "14Co/463/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/463/2015 z 17. 10. 2016", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2016-10-17", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6413201996.1"}, {"guid": "58ab9c97-6cc2-47c1-8c92-884e6a976816:7c75a36f-434d-4287-9fbd-6798ca3cb86c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1112217000.1", "spisova_znacka": "9Co/344/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/344/2014 z 8. 6. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-06-08", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1112217000.1"}, {"guid": "285f9a02-ce67-43ed-b3c6-1cb3065edb89:f46f6a86-832e-4ee9-b7cd-e89cb5d4891f", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8115216990.1", "spisova_znacka": "7Co/14/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/14/2016 z 28. 2. 2016", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2016-02-28", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8115216990.1"}, {"guid": "1972aa1c-96c5-4ee4-9a27-26a3d59985e7:5375ed3b-4ecf-431c-b3ea-4d265f78ed98", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1112235003.1", "spisova_znacka": "3Co/38/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/38/2014 z 24. 2. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-02-24", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1112235003.1"}, {"guid": "c632de12-16ee-459c-ba68-c4055a28ae09:16c5b3c8-b570-40b2-8c5e-8c1ee7651f17", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Nt/21/2011", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Martin sp. zn. 3Nt/21/2011 z 27. 11. 2012", "sud": "Okresný súd Martin", "datum_vydania": "2012-11-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c632de12-16ee-459c-ba68-c4055a28ae09:16c5b3c8-b570-40b2-8c5e-8c1ee7651f17"}], "citovane_v": []}