Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/287/2016 z 24. 10. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. októbra 2018, sp. zn. 10Co/287/2016, ECLI:SK:KSBA:2018:1112229329.1 Krajský súd Bratislava | 10Co/287/2016 | ECLI:SK:KSBA:2018:1112229329.1 | 2018-10-24 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/030f9718-5e4b-4a7a-b0c3-509e82d18657 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1112229329.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/287/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112229329
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1112229329.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a
členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcov: X/ Q.. Q.
C., N.. XX. XX. XXXX, A. L.. Na T. Č.. XX/D, A., 2/ Tomášek & partners, s. r. o., Rožňavská ul. č. 2,
Bratislava, IČO: 36 858 811, žalobcovia 1/ a 2/ zastúpení advokátom: JUDr. Daniel Gajdoš, Strážnická
ul. č. 2, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou SR,
Štúrova ul. č. 2, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 18. marca 2016, č. k. 25C/163/2012 - 382, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vrátil žalobcovi 1/ preddavok na trovy konania vo výške
15.150 eur, žalobcovi 2/ preddavok na trovy konania vo výške 4.012,15 eur, žalobný návrh vo veci
samej, ktorým sa žalobca 1/ domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 303.000 eur a žalobca 2/
náhrady ušlého zisku vo výške 80.268 eur zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Svoje
rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 101 ods. 1, § 120 ods. 1, § 121, § 123, § 125, § 132, § 153 ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. f), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 7, § 9
ods. 1, 2, § 15 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu
31. 12. 2012, § 90 ods. 1, 2, § 91 ods. 1 zákona č. 301/2015 Z. z. (Trestný poriadok) a vecne tým, že
žalobcovia 1/ a 2/ neuniesli dôkazné bremeno tvrdenia o vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi škodou
a nezákonným, resp. nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní. Uviedol, že
žalobca 1/ sa žalobou domáhal náhrady nemajetkovej ujmy a žalobca 2/ náhrady ušlého zisku z dôvodu
nezákonného uznesenia vyšetrovateľa MV SR, PPZ, ÚBOK, Odboru boja proti korupcii Bratislava zo dňa
28. 11. 2008, ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 o začatí trestného stíhania za prečin podplácania podľa ust.
333 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona, za zločin prijímania úplatku podľa ust. § 329 ods. 1, 2 Trestného
zákona a uznesenia vyšetrovateľa MV SR, PPZ, ÚBOK, Odboru boja proti korupcii Bratislava zo dňa
20. 01. 2009, ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 o začatí trestného stíhania pre trestný čin krátenia dane a
poistného podľa ust. § 277 ods. 1, 4 písm. a) Trestného zákona v štádiu prípravy, v súvislosti s ktorými
nebolo žalobcom nikdy vznesené obvinenie, napriek tomu príkazom Úradu špeciálnej prokuratúry SR č.
1 GO-V-681-1/2009-3 zo dňa 27. 02. 2009, bola podľa ust. § 101 ods. 1 Trestného poriadku nariadená
prehliadka priestorov v advokátskej kancelárii JUDr. Juraja Tomášeka a spoločnosti Tomášek & partners,
s.r.o. na Kukučínovej ul. č. 22 v Bratislave, o čom bola spísaná zápisnica, ako aj príkazom Úradu
špeciálnej prokuratúry SR č. VII/1Gv 191/08-25 zo dňa 09. 03. 2009, podľa § 90 ods. 1 písm. b) a



písm. e) Trestného poriadku, bolo žalobcovi 2/ nariadené umožniť vyhotovenie a ponechanie si kópie
počítačových údajov, vrátane prevádzkových médií a vydať takéto údaje na účely trestného konania za
asistencie pracovníka oddelenia kriminálnych analýz, pričom za nezákonné považovali aj obmedzenie
osobnej slobody žalobcu 1/ dňa 10. 03. 2009 o 09:20 hod. a v čase od 12:30 hod. ako podozrivej
osoby zo spáchania niektorých skutkov uvedených v uzneseniach o začatí trestného stíhania s tým,
že žalobcu 1/, ktorý bol umiestnený v CPZ z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,
bez akéhokoľvek vysvetlenia prepustili z CPZ dňa 12. 03. 2009 o približne 11:00 hod., keď poukázal
na skutočnosť, že žalobcovia za nesprávny úradný postup považovali aj postup pri prehliadke iných
priestorov, vykonávaní príkazu na uchovanie počítačových údajov, nakoľko boli v rozpore so zákonom,
ako aj predloženie falšovaného uznesenia o vrátení veci v konaní o ochranu pred nezákonnými zásahmi
orgánu verejnej správy, vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 3 Sžz 2/2009. Súd prvej inštancie
vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že Nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 03. 02. 2011, sp.
zn. II. ÚS 96/2010 bol zrušený príkaz prokurátora Generálnej prokuratúry SR, č. k. VII/1 Gv 191/08-25,
uznesením Generálnej prokuratúry SR zo dňa 16. 11. 2011, č. k. VII/1 Gv 191/08-125 a zo dňa 30.
04. 2010, č. k. VII/1 Gv 191/08-171 boli zastavené trestné stíhania pre skutok právne kvalifikovaný
ako zločin podvodného úpadku podľa § 227 ods. 1, 4 písm. a) Trestného zákona v štádiu prípravy
podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona a uznesením Generálnej prokuratúry SR zo dňa 06. 06. 2011
boli obdobne zastavené trestné stíhania pre skutok krátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, 4
Trestného zákona a zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, 2 Trestného zákona s tým, že Ústavný
súd SR, na ktorý sa žalobcovia v roku 2010 obrátili so sťažnosťou, a ktorou namietali porušenie práva
na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 Ústavy SR, základného práva na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo zneužitím údajov o svojej osobe zaručeného v čl. 19 ods. 3
Ústavy, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, základného práva na
listové tajomstvo zaručeného v čl. 22 ods. 1 Ústavy, základného práva podnikať zaručeného v čl. 35 ods.
1 Ústavy, základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde alebo inom orgáne SR podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a napokon práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd, a to príkazom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR zo dňa 09. marca 2009,
č. k. VII/1 Gv 191/08-25 a postupom Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja
proti korupcii Bratislava v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008, konštatoval, že v trestnom
konaní vedenom pod ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 boli postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja
proti korupcii porušené základné práva žalobcov pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním
alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe zaručenej v čl. 19 ods. 3 Ústavy SR, základné právo
na listové tajomstvo, základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde alebo inom orgáne SR a právo na rešpektovanie súkromného a
rodinného života zaručeného v čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru, keď zároveň zrušil príkaz Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry SR zo dňa 09. marca 2009, č. k. VII/I Gv 191/08-25 a zakázal
Úradu špeciálnej prokuratúry pokračovať v porušovaní základných práv sťažovateľov a vo zvyšnej
časti sťažnosti nevyhovel. Uviedol, že Ústavný súd v predmetnom náleze presne špecifikoval dôvody,
pre ktoré nemohol v prípade žalobcu 1/ konštatovať porušenie základného práva na osobnú slobodu
zaručeného v čl. 17 Ústavy v súvislosti s jeho zadržaním a obmedzením osobnej slobody, pretože
neakceptoval jeho tvrdenie o faktickom obmedzení osobnej slobody už od 9:20 hod. dňa 10. 03. 2009,
nakoľko účasť na vyšetrovacom úkone, jeho strpenie, ktorým bola prehliadka iných priestorov, z hľadiska
svojej intenzity nebola spôsobilá zasiahnuť do jeho základného práva na osobnú slobodu, a tak nemohla
byť prekročená zákonná a Ústavou garantovaná 48 hodinová lehota na zadržanie sťažovateľa, pričom v
tejto súvislosti uzavrel, že Úrad boja proti korupcii v označenom konaní postupoval legitímne a nevyplýva
z neho také posúdenie zistených skutkových a právnych okolností, ktoré by svedčilo o ich svojvoľnom
hodnotení a o takom výklade a aplikácii príslušných ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku,
ktorý by bol z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľný. Poukázal na skutočnosť, že Ústavný súd
tiež uzavrel, že povinnosť zachovávať mlčanlivosť sťažovateľa nijakým spôsobom porušená nebola,
nakoľko pri výsluchu vo vzťahu k svojim klientom nevypovedal, avšak konštatoval, že príkaz prokurátora
nebol legálny a ústavne konformný, pretože nespĺňal podmienky vyplývajúce z príslušných ustanovení
Trestného poriadku (nedostatočné odôvodnenie, chýbajúca náležitosť podľa § 90 ods. 2 Trestného
poriadku), keď za nelegálny považoval aj postup Úradu boja proti korupcii spočívajúci v zaistení
samotného počítačového vybavenia (odňatie veci), ktorý pre tento účel zákonná úprava neumožňuje.
Nestotožnil sa s námietkou premlčania vznesenou žalovaným vo vzťahu k namietanému nesprávnemu
úradnému postupu, ktorý mal nastať dňa 10. 03. 2009, nakoľko moment, kedy vznikla žalobcovi možnosť
súdnej vymáhateľnosti uplatneného nároku, je potrebné určiť dňom vydania Nálezu Ústavného súdu



SR, t. j. 03. 02. 2011, ktorým bolo konštatované porušenie niektorých ústavných práv sťažovateľov v
trestnom konaní pod ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 a príkazom prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry
GP SR na uchovanie a vydanie počítačových údajov zo dňa 09. 03. 2009, č. k. VII/1 Gv 191/08, a keďže
žaloba na náhradu škody bola na súd doručená dňa 10. 09. 2012, k premlčaniu práva nedošlo. Uviedol,
že z hľadiska naplnenia zákonných podmienok zodpovednosti štátu za škodu je potrebné vychádzať zo
záverov uvedených v danom náleze Ústavného súdu SR, z ktorého je zrejmé, že žalobcovia preukázali
existenciu nezákonného rozhodnutia - Príkazu Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry,
č. k. VII/1 Gv 191/08, ktorý bol nálezom zrušený, ako aj preukázali existenciu nesprávneho úradného
postupu, ku ktorému došlo postupom orgánov činných v trestnom konaní, konkrétne Úradom boja proti
korupcii, spočívajúcim v zaistení počítačového vybavenia žalobcu 2/, keď postupom Úradu boja proti
korupcii došlo k odňatiu veci podľa § 91 ods. 1 Trestného poriadku, hoci mal byť zvolený postup podľa
§ 90 Trestného poriadku. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že za
nezákonné rozhodnutie však nemôžu byť považované uznesenia o začatí trestného stíhania zo dňa
20. 11. 2008 a 20. 01. 2009, ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008, ani ďalšie namietané procesné rozhodnutia
vydané v trestnom konaní s tým, že za nesprávny úradný postup nemožno považovať ani obmedzenie
osobnej slobody žalobcu 1/, ku ktorému došlo dňa 10. 03. 2009 o 14:30 hod., a ktoré trvalo do 12.
03. 2009 o 10:50 hod., nakoľko tieto rozhodnutia, ako aj namietaný postup orgánov činných v trestnom
konaní pri zadržaní žalobcu 1/, prešli „testom ústavnosti“ a v tomto smere plne odkázal na odôvodnenie
nálezu Ústavného súdu SR na stranách 22, 23 s tým, že v tomto konaní sa nemohol zaoberať údajným
falšovaním listinných dôkazov - uznesenia o vrátení veci, ktorý dôkaz bol predložený Ministerstvom
vnútra SR v konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 3 Sžz 2/2009, ktoré bolo pre nedostatok
právomoci zastavené, pretože presahuje rámec občianskoprávneho konania. Uviedol, že žalobcovia
nesplnili ani ďalšie dve podmienky potrebné na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., a to vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím,
resp. nesprávnym úradným postupom, keď žalobca 1/, ktorý žiadal od štátu nemajetkovú ujmu vo
výške 303.000 eur, bol v trestnom konaní v procesnom postavení osoby podozrivej, voči jeho osobe
nebolo nikdy vznesené obvinenie, ani nebol väzobne stíhaný s tým, že jeho zadržanie v CPZ prebehlo
v súlade s Ústavou a Trestným poriadkom, keď v konaní nebola preukázaná akákoľvek konkrétna
medializácia jeho osoby v súvislosti s prebehnuvším trestným konaním, poškodenie jeho dobrého mena
ako advokáta, ani únik informácií zverených mu ako advokátovi, ktoré boli na zaistenom dátovom nosiči
s tým, že žalobca 1/ okrem subjektívnych tvrdení a pocitov, neprodukoval žiadny relevantný dôkaz, a
tým sa mu nepodarilo, v priamej príčinnej súvislosti s trestným konaním preukázať vznik ujmy takej
intenzity, ktorá by odôvodňovala prijatie záveru o opodstatnenosti prípadnej satisfakcie v peniazoch (§
17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.), a preto je postačujúce konštatovanie porušenia jeho práva. V
súvislosti s nárokom žalobcu 2/ na náhradu ušlého zisku vo výške 80.243 eur uviedol, že sa uhrádza
skutočná škoda a ušlý zisk, pričom pod ušlým ziskom sa rozumie taký dôsledok škodnej udalosti v
majetkovej sfére poškodeného, ktorého dôsledkom je, že nedôjde k zväčšeniu majetku poškodeného,
ku ktorému by došlo, nebyť škodnej udalosti (§ 442 Občianskeho zákonníka), avšak za ušlý zisk
možno považovať iba reálne, nie fiktívne určenie ušlého zisku, preto nestačí iba určenie toho čo ušlo,
ale ušlým ziskom môže byť iba to, o čo sa majetok poškodeného nezväčšil. Súd prvej inštancie vo
svojom rozhodnutí uviedol, že žalobca 2/ hodnoverne nepreukázal vznik škody v príčinnej súvislosti s
nezákonným Príkazom špeciálnej prokuratúry zo dňa 03. 02. 2009, č. k. VII/1 Gv 191/08-25 na uchovanie
a vydanie počítačových údajov, nakoľko znalec v znaleckom posudku č. 2/2012 pri výpočte ušlého zisku,
určení variantov I a II, vychádzal len z akejsi predikcie odčerpateľných zdrojov, posudok vypracovával
vo februári 2012 s tým, že sledované obdobie určil ako roky 2009 až 2012, pričom ekonomické údaje za
rok 2011 a ďalej už nemal k dispozícii, teda nepracoval s reálnymi číslami vzťahujúcimi sa na účtovné
obdobie roku 2012, pretože tieto nemohli byť v účtovníctve žalobcu 2/ ešte zachytené, čo je základnou
vadou predloženého posudku, na základe ktorých záverov však nie je možné ušlý zisk v ponímaní §
442 Občianskeho zákonníka stanoviť. Uviedol, že ušlý zisk musí byť stanovený na základe reálnych
ekonomických hodnôt, a keďže je ziskom „ušlým“, musí ísť o obdobie spätné, nie o čas do budúcnosti,
a pokiaľ by žalobca 2/ skutočne v príčinnej súvislosti s nezákonným príkazom a nesprávnym úradným
postupom spočívajúcim v odňatí nosiča s údajmi utrpel škodu (ušlý zisk definovaný v § 442 Občianskeho
zákonníka), tento by ku dňu podania žaloby (10. 09. 2012) vedel za účtovné obdobie rokov 2009 až
2011 aj ekonomicky hodnoverne vyčísliť, a to bez použitia predikcií a predpokladov znalca ohľadom
negatívneho vplyvu udalostí z marca 2009 na podnikateľskú činnosť advokátskej kancelárie, avšak v
posudku absentujú konkrétne ekonomické údaje, ktoré bezpochyby na výšku zisku vplývajú, ako napr.
údaj o počte reálne odpracovaných dní, prípadnej práceneschopnosti, o čerpanej dovolenke a pod.,
pričom žalobca 2/, resp. jeho štatutárny zástupca vypovedal, že nezaznamenal žiadny zánik zmluvy o



právnej pomoci v súvislosti s namietaným konaním orgánov činných v trestnom konaní. Poukázal na
skutočnosť, že okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov
na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy upravujúcej sporný právny pomer
účastníkov konania s tým, že táto norma zásadne určuje rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností,
ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena, keď na povinnosť tvrdenia nadväzuje
povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti, pričom žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno
preukázať tvrdenia uvedené v žalobe a pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, bremeno tvrdenia, ako
aj bremeno dôkazu uniesol. Uviedol, že v sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada, teda
žalobca, ako aj žalovaný majú povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť s tým, že následky, resp.
procesnú zodpovednosť, spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie
ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil, pričom medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou
označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Rozhodnutie o vrátení preddavku na trovy
konania odôvodnil právne § 141a ods. 3 O. s. p. a vecne tým, že zadržiavanie preddavkov zaplatených
len jednou sporovou stranou v celkovej výške takmer 20.000 eur v situácii, keď za zisteného skutkového
stavu a charakteru vykonávaného dokazovania spočívajúceho len v oboznámení listinných dôkazov s
tým, že žiadne finančne nákladné dokazovanie nebolo navrhované ani vykonávané, je neudržateľné,
šikanózne a v rozpore so zásadou spravodlivosti. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne § 142
ods. 1 O. s. p. a vecne tým, že žalovanému, ktorý bol plne procesne úspešný, trovy konania nepriznal,
nakoľko si trovy neuplatnil, ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu nejaké trovy vznikli.

2.

Proti tomuto rozsudku, vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobný návrh vo veci samej zamietol,
podali žalobcovia 1/ a 2/ v zákonnej lehote odvolanie a navrhli rozsudok v napadnutej časti zmeniť,
žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať im náhradu trov konania. Uviedli, že súd prvej inštancie
predovšetkým nezohľadnil skutočnosť, že trestné stíhanie, v rámci ktorého boli voči nim vykonávané
úkony zasahujúce do ich slobôd a práv, boli zastavené, dokonca bez vznesenia obvinenia, teda
žalobca 1/ bol bez vznesenia formálneho obvinenia, podozrievaný z trestnej činnosti, na základe
čoho boli voči nemu vykonané úkony trestného konania, najmä mu bola obmedzená osobná sloboda,
odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky, priestorový odposluch, vykonaná prehliadka priestorov a
odňaté privilegované počítačové údaje tvoriace predmet advokátskeho tajomstva, pričom už samotné
začatie trestného stíhania vo veci, je spôsobilé negatívne sa prejaviť v osobnej sfére dotknutej osoby a
to jednak tým, že sa o začatí trestného stíhania, ktoré z podstaty veci smeruje k vzneseniu obvinenia
a v konečnom dôsledku k uloženiu trestu, dozvie dotknutá osoba, keď sú negatívne následky ešte
umocnené, ak v súvislosti s úkonmi trestného konania dôjde k ďalším úkonom trestného konania
orgánov, ktorých dôsledkom je zásah do práv dotknutej osoby. Poukázali na skutočnosť, že v prípade
žalobcu 1/ nastali oba druhy negatívnych následkov, pričom o začatí trestného stíhania sa dozvedel
práve v súvislosti s vykonaním úkonov, ktorými bolo zasiahnuté do jeho súkromia a následne došlo k
obmedzeniu jeho osobnej slobody s tým, že dôsledky úkonov trestného konania dopadli aj na žalobcu
2/, ktorému spôsobili majetkovú škodu. Žalobcovia 1/ a 2/ vo svojom odvolaní uviedli, že podľa rozsudku
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 09. 2012, sp. zn. 4C/88/2010 bola nesprávnym úradným
postupom prokuratúry žalobcovi spôsobená škoda, aj keď nebol účastníkom trestného konania, a
to v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom odporcu, nakoľko ak by nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani k vzniku ujmy spočívajúcej v obave z možného
trestného stíhania svojej osoby, keďže postup vyšetrovateľa smeroval k jeho obvineniu, pričom uvedená
obava bola znásobená skutočnosťou, že bol a je sudcom Najvyššieho súdu SR a z toho vyplývajúce
prípadné dôsledky v súvislosti s charakterom jeho povolania boli oveľa závažnejšie ako pri výkone
iného povolania. Poukázali na skutočnosť, že nerešpektovanie postupu, že je neprípustné viesť trestné
stíhame len „vo veci“ pri splnení podmienok (aj) § 206 ods. 1 Trestného poriadku, teda so zjavným
a jednoznačne špecifikovaným a nezameniteľne známym páchateľom, eventuálne tiež označeným v
uznesení o začatí trestného stíhania menom, priezviskom, prípadne aj adresou bydliska, bez toho,
aby zároveň bolo vznesené aj obvinenie tejto osobe, reálne znamená, že podozrivý síce je materiálne
obvinený, ale formálne nie, čím sa tejto osobe zabránilo uplatňovať procesné práva obvineného, napr.
podávať opravné prostriedky, návrhy na vykonanie dokazovania, nazerať do spisu, zvoliť si obhajcu.
Uviedli, že aj keď nedošlo k formálnemu vzneseniu obvinenia, z materiálneho hľadiska bol žalobca 1/
v pozícii obvineného, keďže s ním bolo reálne konané ako s osobou, ktorá sa mala dopustiť trestnej
činnosti a boli obmedzované jeho práva, avšak bez možnosti uplatňovať opravné prostriedky, preto
nevznesenie obvinenia malo za následok upretie procesných práv, pričom voči nemu boli všetky úkony



trestného konania vykonávané s tým, že nebyť trestného stíhania vo veci, nebol by nútený strpieť, resp.
podrobiť sa jednotlivým trestnoprávnym úkonom, ktoré zasiahli do jeho práv. Poukázali na skutočnosť,
že princíp, že na roveň zrušenia rozhodnutia sa kladie aj zastavenie trestného stíhania, či oslobodenie
spod obžaloby, bol judikatúrou vyslovený práve v reakcii na špecifiká trestného konania, v ktorom sa na
rozdiel od civilného konania nezákonnosť nereparuje vždy zrušením rozhodnutia, ale častejšie odlišným
procesným inštitútom - zastavením trestného stíhania alebo oslobodením spod obžaloby, keď ďalším
špecifikom trestného konania je, že k zásahu do práv subjektu konania dochádza v prípravnom štádiu,
počas trestného stíhania, na rozdiel od civilného súdneho konania, kedy až na výnimky dochádza k
zásahu do práv až právoplatnosťou rozhodnutia, teda judikatúra k citovanému záveru nedospela v
snahe sprísniť podmienky odškodnenia, ale naopak, zohľadniť obmedzenia vyplývajúce z rozdielnosti
civilného a trestného konania. Žalobcovia 1/ a 2/ v odvolaní uviedli, že v prípade zastavenia trestného
stíhania, či oslobodenia spod obžaloby má obvinený, resp. obžalovaný, nárok na náhradu škody, vrátane
nemajetkovej ujmy, ktorá mu v takomto trestnom konaní vznikla v dôsledku zásahu do jeho práv s
tým, že takéto zásady odškodňovania neboli zvolené svojvoľne, ale je za nimi logická úvaha, že ak sa
spoločnosť rozhodla zasiahnuť do práv fyzickej osoby úkonmi trestného konania a nakoniec sa ukázalo,
že tento zásah nebol správny, pretože chýbal jeho materiálny základ - protiprávne konanie s intenzitou
spáchania zakladajúcou trestnoprávnu zodpovednosť, mala by spoločnosť vykonať všetko pre to, aby
bol zásah do práv dotknutej osoby reparovaný a pokiaľ to nie je možné, odškodnený v peniazoch, pričom
poskytnutie satisfakcie, a to aj peňažnej, nie je v takejto situácii akousi výhrou v lotérii, ale je prejavom
snahy navrátiť to, čo bolo odňaté, ukrátené. Poukázali skutočnosť, že pokiaľ dôjde k zastaveniu trestného
stíhania vedeného voči osobe alebo oslobodeniu spod obžaloby, znamená to, že zásah spoločnosti do
práv jednotlivca bol nedôvodný, bez materiálneho základu, aj keď formálne zákonný, preto a minori ad
maius je potrebné aplikovať princípy odškodňovania tak, že ak sa odškodňuje zásah do práv jednotlivca
vykonaný v situácii odôvodneného a silného podozrenia, ktoré viedlo až k vzneseniu obvinenia, či až
podaniu obžaloby, musí sa odškodňovať aj zásah do práv (osobnej slobody, súkromia), ku ktorému
došlo pri tak malej intenzite podozrenia, že nakoniec nedošlo ani len k vzneseniu obvinenia. Uviedli,
že nesprávnym úradným postupom nie je iba postup priamo nezákonný, ale aj postup nesmerujúci
k dosiahnutiu sledovaného cieľa, či postup porušujúci zásadu primeranosti a zdržanlivosti, pričom
zadržanie žalobcu 1/ v režime podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku bolo nedôvodné a nesmerujúce k
dosiahnutiu účelu trestného konania, pretože vyšetrovateľom vypočutý byť nemohol, keďže ako advokát
bol viazaný povinnosťou mlčanlivosti, ktorá v zmysle ust. § 129 ods. 2 Trestného poriadku znemožňovala
jeho výsluch, pričom doba obmedzenia osobnej slobody presiahla zákonnú dobu 48 hodín. Poukázali na
skutočnosť, že Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd predstavuje priamo aplikovateľnú
medzinárodnú zmluvu, ktorej ustanovenia majú prednosť pred právnym poriadkom Slovenskej republiky,
keď čl. 5 Dohovoru taxatívne určuje dôvody, na základe ktorých možno obmedziť osobnú slobodu, pričom
zadržanie žalobcu 1/ nemožno podradiť ani pod jeden z týchto dôvodov s tým, že obmedzenie jeho
osobnej slobody v trvaní 48 hodín nemožno odôvodniť ani čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, nakoľko nebolo
odôvodnené potrebou zabrániť v spáchaní trestného činu, v úteku po jeho spáchaní, nesmerovalo ani k
jeho predvedeniu pred príslušný súdny orgán (pre zákonom uloženú povinnosť mlčanlivosti bol výsluch
bezpredmetný a od počiatku nemožný, preto mal byť okamžite prepustený), keď čl. 5 ods. 5 Dohovoru
zároveň ukladá poskytnúť odškodnenie každému, koho práva podľa daného článku boli porušené, čo
je aj jeho prípad. Uviedli, že Ústavný súd SR na základe ústavnej sťažnosti žalobcu nielen skonštatoval
nezákonnosť odňatia počítačového vybavenia, ale dokonca aj zrušil príslušný príkaz prokurátora, čím
bola dokonca splnená aj podmienka zrušenia nezákonného rozhodnutia, pričom počítačové vybavenie
bolo odňaté v rozpore s príkazom prokurátora, ktorý znel iba na vyhotovenie kópie údajov, nie na odňatie
počítačového vybavenia, keď samotná nezákonnosť odňatia počítačového vybavenia sama o sebe má
za následok porušenie práva na súkromie. Poukázali na skutočnosť, že predmetom odňatia boli údaje
tvoriace predmet advokátskeho tajomstva a to v rozsahu prekračujúcom predmet trestného stíhania,
čím boli dotknutí aj ostatní klienti s tým, že Európsky súd pre ľudské práva opakovane skonštatoval
osobitný význam dôverného vzťahu existujúceho medzi advokátom a klientom a nutnosť dodržania
procesných záruk, ktorých účelom je zabrániť zneužitiu alebo svojvôli a chrániť profesionálnu povinnosť
mlčanlivosti advokáta, najmä aby neboli dotknuté údaje klientov, ktoré s trestnou vecou nesúvisia, pričom
neprimerane široké podmienky v príkaze na prehliadku dávajú polícii možnosť neobmedzenej úvahy
pre posúdenie, ktoré dokumenty sú významné pre trestné konanie, preto výkon právomoci smerujúci
k získaniu údajov, ktoré vecne nesúvisia s konkrétnou trestnou vecou, nemožno považovať za výkon
právomoci v súlade so zákonom, keď odňaté veci navyše obsahovali údaje, u ktorých nie je možné
nijakým spôsobom preukázať obsahovú, materiálnu súvislosť s trestným konaním v danej veci. Uviedli,
že v judikatúre ESĽP je vyjadrená aj požiadavka súdnej kontroly ex ante, tzn. potreba predchádzajúceho



súhlasu súdu s vydaním príkazu a vykonaním prehliadky priestorov (bytu) advokáta, avšak v prípade
žalobcu, príkaz na uchovanie a vydanie počítačových údajov umožňoval výlučne vyhotoviť kópie údajov,
policajti však namiesto kópie údajov odňali hardware, príkaz splnomocňoval osobu, ktorá podľa vtedy
platnej právnej úpravy splnomocnená na vykonanie príkazu nemohla byť, príkaz v rozpore so zákonom
neobsahoval lehotu, ktorá môže byť maximálne 90 dní a je podstatnou náležitosťou samotného výroku
takéhoto rozhodnutia, oba príkazy nerozlišovali, či sa na dokumenty alebo údaje vzťahuje povinnosť
mlčanlivosti advokáta, a preto zákaz výsluchu (obmedzená edičná povinnosť), ani jeden z príkazov
nebol dostatočne odôvodnený konkrétnymi zisteniami, z ktorých by vyplývala potreba pre vykonanie
uvedeného úkonu, použitie tak extenzívneho prostriedku je v príkrom rozpore so zásadou proporcionality
a bolo zrejmé, že dôjde k podstatnému zásahu do ústavných práv tretích osôb - klientov advokátskej
kancelárie žalobcu, nebol vykonaný žiadny súpis údajov nachádzajúcich sa na odňatom disku počítača,
nebola zabezpečená následná kontrola, či tieto údaje obsahujú údaje nesúvisiace s trestnou vecou,
resp. podliehajúce povinnosti mlčanlivosti, odňatím počítača bol prekročený časový aj vecný rámec
príkazu na uchovanie a vydanie počítačových údajov, nakoľko odňaté údaje boli vyhotovené od roku
1998 (tzn. dávno pred obdobím, kedy mala byť „páchaná trestná činnosť“) a údaje žiadnym spôsobom
nesúvisiace s trestnou vecou, príkaz na prehliadku ani príkaz na uchovanie a vydanie počítačových
údajov nepodliehali predchádzajúcej následnej súdnej kontrole, žalobca nemal k dispozícii účinný
prostriedok nápravy v kontexte porušenia jeho práva na ochranu súkromného a rodinného života a práva
na pokojné užívanie majetku (podľa ustálenej judikatúry ESĽP sťažnosť dozorujúcemu prokurátorovi nie
je efektívnym prostriedkom nápravy - napr. Horvat proti Chorvátsku, sťažnosť č. 51585/99, § 47, Smirnov
proti Rusku, sťažnosť č. 71362/01, § 64), vyšetrovateľ nariadil znalecké dokazovanie v tak širokom
rozsahu (vyhľadávanie kľúčových slov o. i. „Tomášek“ či bežne používaných právnych výrazov „zmenka“,
„pohľadávka“, „základné imanie“ a pod.), že muselo byť od samého počiatku zrejmé postihnutie aj
dokumentov s „predmetnou vecou“ nijak nesúvisiacich (veď snáď každý z dokumentov na pevnom disku
bol podpísaný „S úctou, JUDr. Juraj Tomášek, advokát“), čím došlo k hrubému porušeniu práva žalobcu
na súkromie, ktoré je garantované aj čl. 8 Dohovoru a išlo o postup porušujúci zásadu primeranosti
a zdržanlivosti, nerešpektujúci privilégia advokátskeho stavu slúžiace na ochranu klientov advokáta
a predstavujúce záruku nezávislosti výkonu advokátskeho povolania, ktorý bol v príkrom rozpore s
príkazom prokurátora, pritom prokurátor ani na základe jeho podaní nevykonal opatrenia na odstránenie
protiprávneho stavu, čím sa spreneveril povinnosti dozoru nad zachovávaním zákonnosti v trestnom
konaní. Žalobcovia 1/ a 2/ v odvolaní poukázali na skutočnosť, že im v priamej príčinnej súvislosti s
nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom celkovo vznikla priama materiálna škoda
vo forme ušlého zisku, ktorý by žalobca 2/ dosiahol nebyť nezákonného trestného stíhania a úkonov
v ňom nezákonne vykonaných a nemajetková ujma, ktorá sa skladá z nemajetkovej ujmy podľa ust
§ 17 ods. 4 zákona č 514/2003 Z. z. spôsobenej nezákonným zadržaním a nemajetkovej ujmy podľa
§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. spôsobenej na osobnostných právach žalobcu 1/. Uviedli, že
podľa judikatúry (uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 04. 2013, č. k. 2Co/262/2012 -
78, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 02. 2011, č. k. 15Co/39/2011 /spisová značka,
pozn. odvolacieho súdu/, rozsudok ESĽP vo veci Apicella vs. Taliansko, nález Ústavného súdu ČR
zo dňa 21. 09. 2011, sp. zn. I. ÚS 1536/2011) vzniká ujma na právach priamo porušením zákonov,
či ústavou garantovaných práv, teda sa nevyžaduje vznik sekundárnych následkov, ale samotná ujma
na právach predstavuje negatívny dôsledok protiprávneho postupu, t. j. ujmu na právach spôsobuje
priamo a bezprostredne nesprávny úradný postup, ktorý je v rozpore s právnymi normami garantujúcimi
práva žalobcu. Poukázali na skutočnosť, že žalobca 1/ v dôsledku obmedzenia osobnej slobody utrpel
ujmu na práve na osobnú slobodu, ktorá vznikla už samotným obmedzením osobnej slobody, bez
ohľadu na akýkoľvek vnútorný psychický stav, preto nie je potrebné preukazovať, že utrpel ujmu v
rodinnom, či spoločenskom živote, ale postačuje preukázať, že práva porušené boli, t. j., že došlo
k nesprávnemu úradnému postupu nerešpektujúcemu právnymi normami garantované práva, teda
ujmou utrpenou v dôsledku nesprávneho úradného postupu je ujma na samotnom porušenom práve
(osobná sloboda, súkromie), nie sekundárna ujma spočívajúca napríklad v zhoršení zdravotného stavu,
reaktívnych psychických poruchách, poškodení dobrého mena a podobne, t. j. od poškodenej osoby
sa nevyžaduje preukazovanie vzniku následkov v jej osobnostnej sfére, ale postačuje jej preukázať,
že k nesprávnemu úradnému postupu v činnosti orgánu verejnej moci došlo, čo súčasne znamená
porušenie jej práva dotknutého nesprávnym úradným postupom. Uviedli, že osobná sloboda má bez
ďalšieho hodnotu sama o sebe, právo na osobnú slobodu má bezdomovec, profesor, podnikateľ,
upratovačka aj advokát, právo na osobnú slobodu má človek škaredý, pekný, múdry hlúpy, slobodný,
ženatý, v spoločnosti rešpektovaný aj opovrhovaný, teda obmedzenie osobnej slobody predstavuje
ujmu pre každú osobu, pričom rovnako má každá fyzická osoba právo na ochranu súkromia a ochranu



pred nezákonným, neprípustným, neadekvátnym zasahovaním do súkromia, keď narušenie práva na
súkromie bez ďalšieho ujmu predstavuje. Poukázali na skutočnosť, že žalobca 1/ utrpel ujmu na práve na
osobnú slobodu a práve na ochranu súkromia, t. j. na preukázanie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom orgánov verejnej moci a vznikom ujmy, ktorá bola preukázaná spisovým materiálom
príslušných orgánov, v ktorom je samotný zásah a jeho okolnosti podrobne zaznamenaný, teda nebolo
sporu o základných skutkových okolnostiach, sporné zo strany účastníkov bolo iba právne posúdenie
skutkových okolností, preto v otázke príčinnej súvislosti medzi konaním orgánov verejnej moci a vznikom
ujmy na právach bezo zvyšku dôkazné bremeno uniesol. Uviedli, že vzhľadom na mimoriadny význam
porušených práv (právo na osobnú slobodu, právo na súkromie, dobrú povesť) pre žalobcu 1/, ako
aj mimoriadne okolnosti porušenia práv (trestné konanie), nepostačuje iba skonštatovanie porušenia
práv, ale je namieste poskytnutie finančnej náhrady utrpenej ujmy na právach, keď ujma na právach
už zo svojej podstaty nemôže mať výšku, ale iba intenzitu, ktorej zodpovedá určitá výška primeranej
náhrady v peniazoch, ktorá však nie je exaktne určiteľná, pričom možno iba vymedziť základné kritéria
pre jej určenie, nie je však možné presne vypočítať jej výšku s tým, že osoba domáhajúca sa peňažnej
náhrady utrpenej ujmy preto musí v súdnom konaní iba tvrdiť a preukázať rozhodujúce skutkové
okolnosti, ktoré sa majú v jej prípade zohľadniť, avšak nie je možné a ani potrebné, predkladať a
preukazovať exaktný výpočet výšky adekvátnej náhrady, t. j. ide o typický prípad, kedy výška priznaného
plnenia závisí na úvahe súdu (§ 142 ods. 3 O. s. p.). Poukázali na skutočnosť, že výška materiálnej
škody, ktorú utrpel žalobca 2/, bola preukázaná znaleckým posudkom, ale súd prvej inštancie na tento
posudok neprihliadal, keď si v podstate na odbornú znaleckú otázku urobil vlastný názor a znalecký
posudok označil ako metodicky nesprávny, avšak nebol oprávnený voľnou úvahou prehodnocovať
závery znalca a urobiť o odborných neprávnych otázkach vlastný záver, pričom znalecký posudok
jednoznačne preukázal, že u žalobcu 2/ došlo v inkriminovanom období, t. j. po vykonaní úkonov
trestného konania, k výraznému poklesu zisku, keď časová súvislosť samozrejme bez ďalšieho nemusí
znamenať súvislosť príčinnú, v konaní však boli preukázané podstatné okolnosti, z ktorých vyplýva záver
o príčinnej súvislosti, pričom zo strany žalovaného nebola tvrdená ani preukázaná iná príčina poklesu
zisku. Uviedli, že je pritom nepochybné, že prelomenie advokátskeho tajomstva, spolu so závažným
podozrením, ktorému žalobca 1/, vykonávajúci advokáciu prostredníctvom žalobcu 2/, významným
spôsobom narušia dôveru klientov, čo má vo vysoko konkurenčnom advokátskom prostredí pre advokáta
fatálne následky, ak sa privilegované údaje klientov dostanú do rúk štátnych orgánov, v dôsledku čoho
klienti stratia dôveru k advokátovi, ktorému sa takáto „nepríjemnosť“ prihodila s tým, že klienti sa nebudú
zaťažovať analyzovaním zákonnosti, či nezákonnosti konania štátnych orgánov, najmä keď táto otázka
je v porovnaní s negatívnym dôsledkom podružná, ale jednoducho neľútostne uprednostnia svoj osobný
záujem a s advokátom, ktorému štátne orgány zaistili privilegované údaje, radšej už spolupracovať
nebudú, pričom mu to ani len nemusia formálne oznámiť, jednoducho sa iba prestanú na neho obracať,
čím preukázal tak vznik škody, ako aj príčinu jej vzniku.

3.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov 1/ a 2/ navrhol rozsudok v napadnutej časti ako vecne
správny potvrdiť a v plnom rozsahu sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, keď zároveň
poukázal na skutočnosť, že rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07. decembra 2015, č. k.
16C/163/2012 - 245, ktorým súd rozhodol pri existencii totožného skutkového a právneho stavu tak, že
žalobu v celom rozsahu zamietol, z dôvodu podaného odvolania navrhovateľom nie je právoplatný a
odvolacie konanie je v súčasnosti vedené na Krajskom súde v Bratislave. Uviedol, že hmotnoprávnymi
predpokladmi pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je existencia
nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť, pričom
tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne, keď uvedené skonštatoval aj Ústavný súd SR v
náleze z 01. marca 2010, sp. zn. I. ÚS 177/08, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval,
že predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je preukázanie porušenia právnej
povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím (porušenie právnej
povinnosti) a následkom (vzniknutou škodou), pričom vzniknutá škoda (v podobe skutočnej škody -
damnum emergens alebo ušlého zisku - lucrum cessant) musí byť spôsobená bez pochybností práve
porušením právnej povinnosti, teda samotná škoda, ani samotné porušenie právnej povinnosti ešte
nezakladá zodpovednosť za škodu a tomu korelujúce právo na jej náhradu s tým, že príčinná súvislosť
musí byť nielen tvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia,
bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno (poškodeného), čo sa týka príčinnej súvislosti
v civilnom procese, zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané a vzťah



medzi príčinou a jej následkom musí byť pritom bezpečne preukázaný. Stotožnil sa s názorom súdu prvej
inštancie, že žalobcovia splnenie prvej podmienky pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škodu,
ktorou je existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, preukázali len vo
vzťahu k príkazu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
na uchovanie a vydanie počítačových údajov zo dňa 09. marca 2009, č. k. VI1/1 Gv 191/08-25, ktorý
bol zrušený nálezom Ústavného súdu SR z 03. februára 2011, sp. zn. II. ÚS 96/2010 - 53 a súčasne
bola konštatovaná existencia nesprávneho úradného postupu, ku ktorému došlo postupom orgánov
činných v trestnom konaní, konkrétne Úradom boja proti korupcii, spočívajúcom v zaistení počítačového
vybavenia žalobcu 2/, avšak k uvedenému nezákonnému rozhodnutiu, resp. nesprávnemu úradnému
postupu žalobcovia nepreukázali ďalšie dve podmienky potrebné na úspešné uplatnenie nároku na
náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, a to vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že vo vzťahu k uplatnenej náhrade škody
žalobcom 2/ a nemajetkovej ujmy žalobcom 1/ sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej
inštancie, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom podloženým s poukazom na konkrétne ustanovenia zákona
č. 514/2003 Z. z. zdôvodnil svoj právny názor o nedôvodnosti podaného návrhu, keď vychádzajúc z
obsahu podaného odvolania mal za to, že žalobcovia v ňom neuviedli žiadne skutočnosti, ktorými by sa
súd prvej inštancie v rámci konania a vo svojom rozhodnutí nezaoberal s tým, že citované rozhodnutie R
19/2016, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č.
2/2016 sa netýka rozhodovania súdov o nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a preto sa naň nemožno
odvolávať ako na rozhodnutie, v súlade s ktorým by sa dalo legitímne očakávať, že spor bude aj v danom
prípade rozhodnutý obdobne, nakoľko sa týkalo zákonnosti vedenia trestného konania v konkrétnej
veci, pričom v rámci konania o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. súd nemôže
ustáliť, či malo byť v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi 1/ vznesené obvinenie alebo nie, pretože
vyriešenie tejto právnej otázky patrí výlučne do právomoci orgánov činných v trestnom konaní. Poukázal
na skutočnosť, že v posudzovanom prípade je relevantnou skutočnosť, že zákonnosť vedenia trestného
konania bola posudzovaná Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý sa konkrétne v odôvodnení
nálezu z 03. februára 2011, sp. zn. II. ÚS 96/2010-53 vysporiadal aj so samotnou zákonnosťou vedenia
trestného konania, keď konkrétne uviedol, že pri zadržaní nemusí byť stupeň dôvodnosti podozrenia
taký vysoký, ako sa vyžaduje pre obvinenie a potom na obžalobu, a zákonodarca ani nepredpokladá,
že orgány činné v trestnom konaní už v dobe zadržania podozrivého zhromaždili dostatočné dôkazy na
obvinenie, pričom účelom výsluchu počas zadržania podľa ustanovenia § 85 ods. 1 Trestného poriadku
je doplniť vyšetrovanie a potvrdiť, alebo vyvrátiť konkrétne podozrenie, na ktorom bolo zadržanie
založené s tým, že na zadržanie podozrivého postačuje, že subjekt vykazuje dôvodné podozrenie, že
spáchal konkrétny trestný čin, ktorý sa vyšetruje (postačuje tiež, že je začaté trestné stíhanie vo veci)
a existuje niektorý z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 Trestného poriadku, keď posúdenie splnenia
týchto podmienok prináleží orgánom činným v trestnom konaní. Uviedol, že Ústavný súd SR preto po
preskúmaní všetkých okolností veci dospel k záveru, že Úrad boja proti korupcii v označenom konaní
postupoval legitímne a nevyplýva z neho také posúdenie zistených skutkových a právnych okolností,
ktoré by svedčilo o ich svojvoľnom hodnotení a o takom výklade a aplikácii príslušných ustanovení
Trestného zákona a Trestného poriadku, ktorý by bol z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľný.
Stotožnil sa v plnej miere s výrokom aj odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie a zotrval na svojich
písomných a ústnych vyjadreniach uskutočnených v rámci konania na súde prvej inštancie s tým, že
súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup bol v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na
výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté
právne závery, keď účelom odôvodnenia rozhodnutia je logicky, vnútorne kompaktne, neprotirečivo
vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia a predovšetkým preukázať správnosť rozhodnutia,
pričom rozsudok v napadnutej časti uvedené podmienky bezpochyby spĺňa. Poukázal na skutočnosť,
že dôvody podaného odvolania, z ktorých možno vyvodiť, že žalobcovia napádajú rozsudok súdu prvej
inštancie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p., pričom
uvedený dôvod v odvolaní ani nekonkretizovali, nie sú spôsobilé privodiť zmenu, respektíve zrušenie
rozsudku súdu prvej inštancie, keď naviac žalobcovia v rámci konania nenavrhli ani vykonanie ďalších
dôkazov, ktorými by chceli preukázať odôvodnenosť svojho nároku, z čoho vyplýva, že skutkový stav
bol súdom prvej inštancie zistený náležite.

4.



Žalobcovia 1/ a 2/ sa k vyjadreniu žalovaného, ktoré bolo doručené ich právnemu zástupcovi dňa 27.
09. 2016, nevyjadrili .

5.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p.
(zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval
to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. októbra 2018 podľa § 378 ods. 1 v spojení
s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené
zákonným spôsobom.

6.

Podľa § 470 ods. 1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7.

Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

8.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je vecne správny, nakoľko súd prvej
inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného
dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a
právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.).

9.

K tvrdeniu žalobcov 1/ a 2/ v podanom odvolaní, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah
už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a
ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

10.

Podľa § 387 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový
stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady
majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej



stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu,
ktorým žalobu žalobcov 1/ a 2/ zamietol.

12.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým
zamietol žalobu z dôvodu, že žalobcovia 1/ a 2/ neuniesli dôkazné bremeno tvrdenia o vzniku škody a
príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným, resp. nesprávnym úradným postupom orgánov činných
v trestnom konaní.

13.

Z obsahu žaloby žalobcov 1/ a 2/, ktorú podali na súd prvej inštancie dňa 10. 09. 2012 vyplýva, že
žalobca 1/ sa domáhal voči žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 303.000 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 10. 09. 2012 do zaplatenia a žalobca 2/ náhrady ušlého
zisku vo výške 80.243 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 10. 09. 2012 do
zaplatenia, titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím - uznesením
vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja
proti korupcii Bratislava zo dňa 28. 11. 2008, ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 o začatí trestného stíhania
za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona a za zločin prijímania úplatku
podľa § 329 ods. 1, 2 Trestného zákona, uznesení vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, Prezídia
Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii Bratislava zo dňa 20. 01. 2009,
ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 o začatí trestného stíhania za obzvlášť závažný zločin skrátenia dane a
poistného podľa § 276 ods. 1, 4 Trestného zákona a za zločin podvodného úpadku podľa § 227 ods.
1, 4 písm. a) Trestného zákona v štádiu prípravy, príkazom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry SR zo dňa 27. 02. 2009, č. I GO-V-681-1/2009-3, ktorým bola nariadená prehliadka iných
priestorov a pozemkov v advokátskej kancelárii obchodnej spoločnosti Tomášek & partners, s.r.o., na
Kukučínovej ul. č. 22 v Bratislave, príkazom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR
zo dňa 09. 03. 2009, ktorým bolo žalobcovi 2/ nariadené umožniť vyhotovenie a ponechanie kópie
počítačových údajov, vrátane prevádzkových údajov, ktoré boli uložené prostredníctvom počítačového
systému a pamäťových médií a vydať takéto údaje na účely trestného konania, rozhodnutia o zadržaní a
zbavení osobnej slobody žalobcu 1/, ako aj nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v nezákonnom
konaní orgánov činných v trestnom konaní pri prehliadke iných priestorov a vykonávaní príkazu na
uchovanie a vydanie počítačových údajov, predložení falšovaného uznesenia vyšetrovateľa Ministerstva
vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii Bratislava zo dňa 09. 07. 2009, ČVS:
PPZ-308/BPK-B-2008, vytvorenia kópie údajov obsiahnutých na pevnom disku odňatom pri prehliadke
dňa 10. 03. 2009 a ďalšie nakladanie s predmetnými údajmi.

14.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a), písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom.

15.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

16.

Podľa § 7 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie
zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu.

17.



Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

18.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

19.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

20.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

21.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2
sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom
žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.

22.

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

23.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR spočíva v tom, že každý sa
môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v
medziach zákonov, ktorú tento článok Ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46
ods. 4 Ústavy v spojení s čl. 51 Ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá
môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej
normy na zistený stav veci.

24.

Článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každému zaručuje právo podať
žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa



právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl.
6 ods. 1 Dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne
zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa
v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní,
právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

25.

Citovaný čl. 46 ods. 1 Ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok
ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých
aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane základného práva zaručeného čl. 46 ods. 3
Ústavy. V zmysle čl. 51 ods. 1 Ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 Ústavy len v medziach
zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy musí byť výklad
a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v
súlade s Ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 Ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy
vrátane dohovoru prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I.
ÚS 22/03).

26.

Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých
bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr
posúdené ako nezákonné. Za predpoklady pre priznanie takejto náhrady škody už uvedený § 6 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. považuje okrem iného vydanie nezákonného rozhodnutia a tiež jeho zrušenie
pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie
následne zrušené na to príslušným orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho
rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý (II. ÚS
25/2011).

27.

Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
účinného od 01. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do
30. júna 2004. Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za
škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu
proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného
stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody
vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok
na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

28.

Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969
Zb. sú stále použiteľné (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009) a
svojou rozhodovacou činnosťou ho v prevažnej miere potvrdzuje aj ústavný súd (napríklad III. ÚS 117/06,
I. ÚS 320/2016, I. ÚS 395/2016 a iné).

29.



Pre správnu interpretáciu § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. však nestačí vychádzať
len z jeho jazykového znenia a doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad
systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu možno dospieť k záveru, že aplikácia
§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. prichádza do úvahy aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska teleologického výkladu nemožno lipnúť na formálnom
zrušení (zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky
vykladať extenzívne. Za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie
trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania
sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného)
konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa
nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania (uznesenie Najvyššieho
súdu z 18. októbra 2010 sp. zn. 4 MCdo 15/2009 zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014).

30.

Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením vyšetrovateľky Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného
zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii Bratislava zo dňa 28. 11. 2008, ČVS:
PPZ-308/BPK-B-2008 bolo podľa § 199 ods. 1, 2 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie za prečin
podplácania podľa § 333 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona a za zločin prijímania úplatku podľa § 329
ods. 1, 2 Trestného zákona, ktoré bolo uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry SR zo dňa 30. apríla 2010, číslo VII/1 Gv 191/08 - 126 a uznesením prokurátora Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR zo dňa 16. júna 2011, číslo VII/1 Gv 191/08 - 172,
podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zastavené, pretože je nepochybné, že sa nestal skutok,
pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.

31.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že uznesením vyšetrovateľky Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného
zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii Bratislava zo dňa 20. 01. 2009, ČVS:
PPZ-308/BPK-B-2008 bolo podľa § 199 ods. 1, 2 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie za obzvlášť
závažný zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, 4 Trestného zákona a za zločin
podvodného úpadku podľa § 227 ods. 1, 4 Trestného zákona, ktoré bolo uznesením prokurátora Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR zo dňa 30. apríla 2010, číslo VII/1 Gv 191/08 - 125 a
uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR zo dňa 16. júna 2011,
číslo VII/1 Gv 191/08 - 171, podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavené, pretože skutok
nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

32.

Ústavný súd SR nálezom zo dňa 03. februára 2011, č. k. II. ÚS 96/2010 - 53 vyslovil, že základné právo
žalobcu 1/ na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním
údajov o svojej osobe zaručené v čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo vlastniť
majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na listové tajomstvo,
tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov zaručené v čl. 22 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na inom orgáne Slovenskej republiky zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl.
36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života
zaručené v čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Prezídia
Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii Bratislava v trestnom konaní
vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 porušené boli. Základné právo žalobcu 2/ na ochranu
pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe
zaručené v čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na listové tajomstvo, tajomstvo



dopravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov zaručené v čl. 22 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
inom orgáne Slovenskej republiky zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručené v
čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Prezídia Policajného
zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii Bratislava v trestnom konaní vedenom pod
sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 porušené boli. Základné právo žalobcov 1/ a 2/ na ochranu pred
neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo zneužitím údajov o svojej osobe zaručené v čl.
19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných
správ a iných písomností a ochranu osobných údajov zaručené v čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky zaručené
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na
rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručené v čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd príkazom prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky na uchovanie a vydanie počítačových údajov č. k. VII/1 Gv 191/08-23 z 09. marca
2009 porušené boli. Príkaz Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
č. k. VII/1 Gv 191/08-25 z 09. marca 2009 zrušuje. Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 191/08 zakazuje pokračovať v porušovaní
základných práv žalobcov 1/ a 2/ zaručených Ústavou Slovenskej republiky a Listinou základných práv
a slobôd a práva zaručeného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

33.

Z vyššie uvedeného by preto bolo možné dospieť k formálno-právnemu záveru, že za nezákonný
nemožno považovať iba príkaz Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky zo dňa 09. 03. 2009, č. k. VII/1 Gv 191/08-25, ktorý bol nálezom Ústavného súdu SR
zrušený, ako to konštatoval aj súd prvej inštancie, ale vzhľadom na výsledok trestných stíhaní aj
uznesenie vyšetrovateľky Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii,
Odboru boja proti korupcii Bratislava zo dňa 28. 11. 2008, ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 a uznesenie
vyšetrovateľky Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru
boja proti korupcii Bratislava zo dňa 20. 01. 2009, ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008.

34.

V konkrétnych podmienkach posudzovanej veci však podľa názoru odvolacieho súdu nemožno
opomenúť, že celý proces (materiálne podmienky) trestného stíhania vo veci na základe uznesení
vyšetrovateľky Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru
boja proti korupcii Bratislava zo dňa 28. 11. 2008 a 20. 01. 2009, ako to správne vyhodnotil súd prvej
inštancie, bol predmetom posúdenia (testu ústavnosti) Ústavného súdu SR v konaní vedenom pod sp.
zn. II. ÚS 96/2010, ktorého právne závery z ústavnoprávneho hľadiska, preto musia mať prednosť pred
interpretačnými závermi vyplývajúcimi z právnej úpravy zákona č. 514/2003 Z. z.

35.

Z obsahu nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 03. 02. 2011, č. k. II. ÚS 96/2010 - 53 vyplýva, že pri
obmedzení osobnej slobody žalobcu 1/ nebola prekročená maximálna 48 hodinová lehota stanovená
na jeho zadržanie ako podozrivého, ale že pri zadržaní nemusí byť stupeň dôvodnosti podozrenia taký
vysoký, ako sa vyžaduje pre obvinenie a potom na obžalobu, a zákonodarca ani nepredpokladá, že
orgány činné v trestnom konaní už v dobe zadržania podozrivého zhromaždili dostatočné dôkazy na
obvinenie. Účelom výsluchu počas zadržania podľa ustanovenia § 85 ods. 1 Trestného poriadku je
doplniť vyšetrovanie a potvrdiť, alebo vyvrátiť konkrétne podozrenie, na ktorom bolo zadržanie založené.
Na zadržanie podozrivého postačuje, že subjekt vykazuje dôvodné podozrenie, že spáchal konkrétny
trestný čin, ktorý sa vyšetruje (postačuje tiež, že je začaté trestné stíhanie vo veci) a existuje niektorý z
dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 Trestného poriadku. Posúdenie splnenia týchto podmienok prináleží



orgánom činným v trestnom konaní. Ústavný súd preto po preskúmaní všetkých okolností veci dospel k
záveru, že Úrad boja proti korupcii v označenom konaní postupoval legitímne a nevyplýva z neho také
posúdenie zistených skutkových a právnych okolností, ktoré by svedčilo o ich svojvoľnom hodnotení a o
takom výklade a aplikácii príslušných ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku, ktorý by bol
z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľný.

36.

Z citovaných záverov Ústavného súdu SR možno dospieť k záveru, že predmetom ústavnoprávneho
posúdenia boli implicitne aj ústavné (zákonné) medze vedených trestných stíhaní vo veci, ktoré
predstavujú conditio sine qua non právneho posúdenia namietaných porušených ústavných práv
žalobcov 1/ a 2/, avšak žiadne porušenia ústavných práv zistené neboli, a preto za nezákonné
rozhodnutie možno považovať iba príkaz Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky zo dňa 09. 03. 2009, č. k. VII/1 Gv 191/08-25, ktorý bol predmetným nálezom
Ústavného súdu SR zrušený.

37.

Pokiaľ ide o uplatnenú nemajetkovú ujmu v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., túto možno
priznať v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom, pričom
sa uhrádza v peniazoch, ak nie je možné ju uspokojiť inak. Základné kritériá pre určenie výšky
nemajetkovej ujmy v peniazoch, pokiaľ je daný predpoklad pre jej priznanie vymedzený v ods. 2 cit.
zákonného ustanovenia sú vymedzené v ods. 3 tak, že sa prihliada na osobu poškodeného, jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení, pričom súd výšku nemajetkovej ujmy určuje
úvahou.

38.

Odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že výsledky vykonaného dokazovania
opodstatňujú záver o tom, že žalobca 1/ nepreukázal okolnosti odôvodňujúce priznanie nemajetkovej
ujmy v peniazoch, nakoľko neosvedčil existenciu konkrétnych negatívnych následkov v bezprostrednej
príčinnej súvislosti s príkazom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
zo dňa 09. 03. 2009, č. k. VII/1 Gv 191/08-25 spočívajúcich v negatívnych dopadoch na výkon
advokátskeho povolania, medializácii trestného stíhania vo veci, či zneistení obrovského množstva
bývalých, ako aj súčasných klientov, a preto dospel k správnemu právnemu záveru, že samotné
konštatovanie porušenia práva v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 03. 02. 2011, č. k. II. ÚS 96/2010 -
53 je dostatočným zadosťučinením v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.

39.

Ušlý zisk sa v súlade s konštantnou judikatúrou súdov definuje ako ujma spočívajúca v tom, že
u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa
to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku
poškodeného (úbytkom aktív, ako je tomu u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu. Nestačí
pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom
behu veci (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne
očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej
udalosti).

40.

Dôkazné bremeno ohľadom naplnenia hmotnoprávnych podmienok vzniku zodpovednosti štátu za
škodu zaťažuje poškodeného, a preto aj existencia ušlého zisku musí byť vždy bezpečne preukázaná.
V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu, ale musia byť dokazované také
konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že



ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t. j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia
ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej pravdepodobnosti, je potom možné
urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý zisk aj reálnym. Nepreukázanie existencie
takýchto skutkových okolností, by potom mohlo viesť len k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v
konaní domáha, je skutočne iba fikciou.

41.

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcov 1/ a 2/ v odvolaní, že súd prvej inštancie prehliadol
znalecký posudok č. 2/2012, keď si v podstate na odbornú otázku urobil vlastný názor, napriek tomu,
že nie je oprávnený voľnou úvahou prehodnocovať závery znalca a urobiť o odborných neprávnych
otázkach vlastný záver, nakoľko súd prvej inštancie pri voľnom hodnotení dôkazov v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-
ktorý dôkaz hodnotiť, t. j. nesmie ani nekriticky prevziať závery znalca uvedené v znaleckom posudku,
teda je povinný skúmať, či konkrétne skutkové okolnosti pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že
ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť tvrdenej protiprávnej udalosti, preto správne súd prvej inštancie
poukázal na nedostatky žalobcami predloženého znaleckého posudku č. 2/2012, ktorý napriek tomu,
že bol vypracovaný ku dňu 20. 02. 2012, vychádzal pri zohľadnení reálneho stavu iba z podkladov
ku dňu 31. 12. 2010 (I. variant), pričom žalobca 1/ ako štatutárny zástupca žalobcu 2/ na pojednávaní
konanom dňa 22. 01. 2016 vypovedal, že pocítili zníženie príjmu, avšak na konkrétny priamy dôsledok
si nespomína.

42.

Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym
záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúcim všetky
požiadavky podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. účinného do 30. 06. 2016, v ktorom sa správne a presvedčivo
argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením veci, a preto rozsudok v
napadnutej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.

43.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods.
2 C. s. p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v
plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

44.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).



(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).



V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).