{"guid": "bcc671e2-891e-4395-9e77-50dd9313f861:5fc78064-efb3-4b17-843f-a72bb052d482", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1112203270.1", "spisova_znacka": "8Co/509/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/509/2015 z 11. 6. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 11. júna 2018, sp. zn. 8Co/509/2015, ECLI:SK:KSBA:2018:1112203270.1", "identifikacne_cislo": "1112203270", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Ján Burik", "sudca_id": 178, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jan-burik-178", "datum_vydania": "2018-06-11", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-2", "nazov": "§ 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/566/#paragraf-129.odsek-3", "nazov": "§ 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/566/#paragraf-129.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/566-2001/paragraf-129"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "nazov": "§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/566/#paragraf-135.odsek-2", "nazov": "§ 135 ods. 2 zákona č. 566/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/566/#paragraf-135.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/566-2001/paragraf-135"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/566/#paragraf-135.odsek-1", "nazov": "§ 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/566/#paragraf-135.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/566-2001/paragraf-135"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "nazov": "§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-3", "/SK/ZZ/2001/566#paragraf-129", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9", "/SK/ZZ/2001/566#paragraf-135", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5fc78064-efb3-4b17-843f-a72bb052d482", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1112203270.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2018:1112203270.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2018:1112203270.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/509/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112203270
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1112203270.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov
senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobkyne: V. I., H. S. XXX, S.,
štátnej občianky SR, zastúpenej FUTEJ & Partners, s.r.o., so sídlom Radlinského č. 2, Bratislava, proti
žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša č.
1, Bratislava, o náhradu škody 72.784,44 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. februára 2015, č. k. 12C/23/2012 - 521, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti  p o t v r d z u j e .
Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 11. februára 2015, č. k. 12C/23/2012 - 521 zamietol súd prvej inštancie žalobu;
ktorou sa žalobkyňa domáhala proti žalovanej zaplatenia sumy 72.784,44 eur s príslušenstvom titulom
náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len
„NBS“) pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE (ďalej len „PDSI alebo Družstvo“) a obchodníka s cennými papiermi (ďalej aj „OCP“);
zamietol návrh žalobkyne na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a žalovanej
nepriznal náhradu trov konania. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že rozhodnutím zo dňa 21.
3. 2002 schválil Úrad pre finančný trh Družstvu prospekt investície. Dňa 2. 6. 2008 uzavrelo Družstvo
s OCP zmluvu o riadení portfólia, podľa ktorej sa OCP, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólio
Družstva, ako jeho klienta, v súlade so schváleným prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe
zahŕňalo hospodárenie                    s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa,
sledovanie a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia
klienta, uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií
a finančných analýz; OCP sa súčasne zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške
8% ročne. Rozhodnutím NBS zo dňa  8. 1. 2008, č. OPK-9750/3/2007 na základe kontroly vykonanej v
roku 2007 uložila OCP pokutu vo výške 500.000,- Sk za porušenie                  v rozhodnutí špecifikovaných
ustanovení zákona č. 566/2001 Z. z., Banková rada Národnej banky Slovenska v konaní o rozklade
predmetné prvoinštančné rozhodnutie rozhodnutím zo dňa 7. 5. 2008, č. GUV-841/2008, zrušila a
vrátila vec na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Následne NBS rozhodnutím zo dňa 20. 8. 2008, č.
OPK-9750-5/2007, uložila OCP opätovne pokutu, a to vo výške 300.000,- Sk za porušenie ustanovení
§ 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a), § 74 ods. 1, ods. 7 písm. b) zákona č. 566/2001 Z. z.. Medzičasom
NBS rozhodnutím zo dňa 22. 4. 2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP zmenila podľa § 59 ods. 4 zákona č.
566/2001 Z. z. obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb udelené
rozhodnutím zo dňa 22. 04. 2003 a okrem iného povolila aj poskytovanie investičnej služby podľa § 6
ods. 1 písm. d) v spojení s § 5 ods. 1 písm. a), b), a c) zákona č. 566/2001 Z. z.,                 s obmedzením
podľa § 59 ods. 3 tohto zákona a poskytovanie investičných služieb, investičných činností a vedľajších



služieb podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z. v špecifikovanom rozsahu. Po
obdržaní výpovede OCP zo zmluvy o riadení portfólia z 30. 3. 2010 Družstvo požiadalo NBS listom z 15.
4. 2010  o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi a o výkon dohľadu na mieste dôvodiac,
že výpoveďou zmluvy sa Družstvo dostalo do zložitej situácie, pretože OCP zabezpečoval pre Družstvo
odbyt výrobkov, Družstvo muselo pozastaviť prijímanie nových členských vkladov od existujúcich alebo
nových členov, ako aj pozastaviť vyplácanie vyrovnacích podielov pre vystupujúcich členov, vyplácanie
deklarovaných výnosov z prijatých členských vkladov                   a ostatných peňažných súm prijatých
od svojich členov. Družstvo poukázalo na rozsiahlu majetkovú škodu, ktorú mu mal OCP spôsobiť pri
plnení zmluvy, a ktorá podľa predbežnej kalkulácie dosahovala sumu viac než 20 miliónov eur. Ďalším
listom zo dňa 23. 4. 2010 požiadalo Družstvo NBS o zjednanie nápravy v činnosti OCP, pretože tento si
neplnil svoje základné povinnosti voči Družstvu, ako subjektu dohliadanému zo strany NBS, spočívajúce
v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených do správy. NBS vydala dňa 12.
7. 2010 rozhodnutie o predbežnom opatrení, č. ODT-8305/2010, ktorým podľa § 25 ods. 1 písm. a)
zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom uložila OCP povinnosť zdržať sa nakladania s
majetkom klientov, ktorý mu bol zverený bez písomného súhlasu NBS, keďže na základe oznámenia
klientov, najmä Družstva, vzniklo dôvodné podozrenie                       z možného poškodenia klientov
OCP. Rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010, č. ODT-8305-5/2010 NBS podľa § 144 ods. 1 písm. l) zák. č.
566/2001 Z. z. odobrala OCP povolenie na poskytovanie investičných služieb z dôvodov podľa § 156
ods. 2 písm. a), § 55 ods. 7, 9, § 85 ods. 2 v spojení s § 84 ods. 1 písm. b), § 76 ods. 2 a § 77 ods. 7 zák.
č. 566/2001 Z. z.. Správnosť predmetného rozhodnutia potvrdila v konaní o rozklade Banková rada NBS
rozhodnutím z 01. 03. 2011, č. GUV-274/2011. NBS  rozhodnutím z 26. 8. 2010, č. OPK-5664/1-5/2010
zastavila konanie začaté na žiadosť Družstva o schválenie dodatku k prospektu investície z dôvodu, že
i napriek poskytnutiu dodatočnej lehoty na odstránenie nedostatkov žiadosť neobsahovala náležitosti
stanovené zákonom. Správnosť rozhodnutia potvrdila Banková rada NBS rozhodnutím zo 7. 12. 2010,  č.
GUV-1744/2010. V poradí ďalším rozhodnutím zo dňa 30. 5. 2011, č. ODT-10890-4/2010 NBS zakázala
Družstvu, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, predaj majetkových hodnôt podľa
§ 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu porušenia ustanovenia § 129 ods. 3                v
spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zákona č. 566/2001 Z. z. a § 125c ods. 1 v spojení                  s § 127
ods. 4 zákona č. 566/2001 Z. z. tým, že zmenou skutočností, uvedených v prospekte investície, Družstvo
tento prospekt nedodržiavalo. NBS sa pritom dozvedela, že u Družstva nastali také zmeny, pre ktoré
sa prospekt investície stal neaktuálny a Družstvo neurobilo žiadne kroky k náprave a k tomu, aby stav
Družstva uviedlo do súladu s údajmi v prospekte investície. NBS zistiac pri výkone dohľadu na diaľku
niektoré skutočnosti nasvedčujúce tomu, že neznámym páchateľom bol spáchaný skutok, ktorý by mohol
naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu, podala dňa 27. 7. 2010 trestné oznámenie. Listom
z 26. 4. 2007 požiadala NBS  v zmysle § 35 ods. 1 zák. č. 747/2004 Z. z. v spojení s § 126 ods. 5 zák. č.
566/2001 Z. z. Družstvo o predloženie a) všeobecnej informácie o investičnej stratégii a štruktúre aktív
Družstva a kto aktíva spravuje, b) štruktúry majetku Družstva                      k 31. 12. 2005 a 31. 12.
2006 s rozčlenením na investičné nástroje, peňažné prostriedky na bankových účtoch, ostatné aktíva a
štruktúry záväzkov Družstva, c) zoznamu všetkých obchodov, ktorými boli do majetku družstva nakúpené
a z majetku predané investičné nástroje a iné cenné papiere za rok 2005 a 2006 s informáciou, akým
spôsobom boli obchody vykonávané. Na túto žiadosť reagovalo Družstvo listom z 9. 5. 2007, pričom
spolu s listom zo dňa 20. 08. 2007, predložilo audítorskú správu a konsolidovanú účtovanú závierku za
rok 2006. Družstvo reagovalo dňa 2. 6. 2008  i na žiadosť o odstránenie nedostatkov náležitostí polročnej
správy za I. polrok 2007 a dňa 8. 9. 2008 vo vzťahu k polročnej finančnej správe za polrok 2008. Podľa
zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí z 24. 8. 2007, NBS                   z predložených
údajov o majetkovej štruktúre Družstva zistila, že majetok vložený do investičných nástrojov Družstva
je tvorený podielmi v družstvách EDSI, KPDSI a DDSI a na 98,85% podielom zmenkami emitenta CI
HOLDING, a. s.. Keďže v zmysle prijatej investičnej stratégie v prospekte investície by angažovanosť
voči jednému emitentovi nemala prekročiť 30% podielu na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej
ponuky a podiel emitenta CI HOLDING, a. s. na celkových aktívach predstavovala 91,45%, Družstvo
v tomto smere nedodržuje prospekt investície. NBS preto považovala za vhodné, aby sa v aktívach
Družstva nachádzali finančné nástroje aj iných subjektov, ako subjektov nachádzajúcich sa                v
skupine CI HOLDING, a. s., z dôvodu rozloženia investičného rizika. Za týmto účelom odporučila
NBS zosúladiť štruktúru aktív Družstva podľa schváleného prospektu investície najneskôr do 31. 12.
2007 a Družstvo sa zaviazalo zaslať písomné stanovisko o spôsobe riešenia daného stavu do 15. 10.
2007. Splnomocnený zástupca Družstva, I.. W. R., v liste zo dňa 10. 10. 2007 uviedol, že zo strany
Družstva nedošlo k porušeniu zákona, ani prospektu investície, pretože znenie prospektu investície
umožňovalo rozloženie finančných nástrojov v portfóliu aj tak, že sa v ňom budú nachádzať iba finančné



nástroje jedného emitenta; v rámci systému fungovania Družstva zodpovedal daný stav dlhoročnej
finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDING, a. s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami
a jeho narušenie by mohlo spôsobiť značné škody. Následne Družstvo listom zo dňa 29. 1. 2008
informovalo NBS, že od 1. 1. 2008 nakupuje do portfólia vždy tri zmenky od troch samostatných právnych
subjektov, namiesto doterajšej jednej zmenky jedného emitenta, ktoré opatrenie zabezpečí súlad v
rozložení investičného rizika so schváleným znením prospektu investície. Ďalej v rámci zisťovania
skutkového stavu zistil, že Okresný súd Bratislava I uznesením z 11. 4. 2011, č. k. 3K/95/2010, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa                             5. 5. 2011, vyhlásil konkurz na majetok
Družstva ako úpadcu a do funkcie správcu bol ustanovený I.. I. W.. K nesprávnemu úradnému postupu
žalovanej spočívajúceho v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do prospektu investície
a následného oneskorenia zákazu činnosti Družstva uviedol, že dohľad NBS nad činnosťou Družstva
ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt bol regulovaný zákonom č. 566/2001 Z. z. o
cenných papieroch. Konštatoval, že Družstvo bolo oprávnené vypracovať podnikateľský plán pre svoje
podnikanie a následne tiež prospekt investície, ktorý bol na základe žiadosti Družstva schválený Úradom
pre finančný trh, pričom Úrad pre finančný trh nebol povinný preverovať pravdivosť ani hodnovernosť
údajov uvedených v prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt investície. Poukázal na to,
že podľa § 128 ods. 1 písm. h) zákona č. 566/2001 Z. z. za pravdivosť údajov v prospekte investície
zo zákona zodpovedá a zodpovedal štatutárny orgán vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt, pričom dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt vykonával
v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole tých povinností uložených
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom a to zverejnenie schváleného prospektu
investície pred začatím verejnej ponuky (§ 126 ods. 2,                 § 127 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z.),
aktuálnosť prospektu investície počas lehoty platnosti - trvania verejnej ponuky, plnenie informačných
povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 130 zákona č. 566/2001 Z. z.), splnenie
povinnosti predložiť na posúdenie oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt, dodržiavanie
zákazu poskytovať úvery a pôžičky z peňažných prostriedkov zhromaždených od verejnosti (§ 126 ods.
5 zákona č. 566/2001 Z. z.). Uviedol, že až od 1.6.2010 išlo aj o dodržiavanie schváleného prospektu
investície (novelizovaný § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z.). Konštatoval, že NBS v súvislosti s
výkonom dohľadu nad Obchodníkom s CP v roku 2007 boli predložené aj údaje o štruktúre majetku
družstva k 31.12.2005 a k 31.12.2006 pričom boli zistené nedostatky v oblasti dodržiavania prospektu
investície - podľa zákona č. 566/2001 Z. z. v relevantnom znení účinnom v roku 2007, však nebolo
možné vyhlasovateľovi majetkových hodnôt uložiť sankciu za nedodržiavanie prospektu investície a
ani za jeho neaktualizovanie, pretože táto povinnosť v predmetnom období nebola vyhlasovateľovi
uložená zákonom. Uviedol, že NBS ako štátny orgán môže podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a teda nemohla si
ako dohliadajúci orgán svojvoľne prisvojiť kompetencie nad rámec zákonnej úpravy, keď povinnosť
aktualizácie prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré malo v takom prípade
vypracovať dodatok prospektu investície a predložiť ho na schválenie NBS. Mal za to, že ak štatutárny
orgán Družstva nesplnil povinnosť a o nových významných skutočnostiach nepredložil dodatok k
prospektu investície, NBS mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä pri
plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva. Konštatoval, že štatutárny orgán
Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte
investície (§ 128 ods. 1 písm. h) zákona č. 566/2001 Z. z.), pričom schválenie prospektu investície
nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia, ktorá bola zaradená do zoznamu zmlúv
zabezpečujúcich odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu
poskytovaných služieb, ktoré poskytuje (§ 128 ods. 1 písm. a/ bod 10 zákona č. 566/2001 Z. z.); NBS
nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Uviedol, že Družstvo až do
15.4.2010, kedy požiadalo o preskúmanie postupu Obchodníka s CP, nesignalizovalo NBS zhoršenie
jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti Obchodníka s CP. Konštatoval, že pri výkone dohľadu
na mieste samom v dňoch 20.4. do 6.5.2010 NBS zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré
by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom neaktuálnosti Prospektu investície, nie
však jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych ustanovení zákona č. 566/2001 Z .z. nevyplýva neplatnosť
prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov - NBS vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti
o schválenie dodatku prospektu investície a ako vyplýva z rozhodnutia NBS zo dňa 26.8.2010, č.
OPK-5664/1-5/2010, Družstvo predmetnú žiadosť NBS síce predložilo, táto však neobsahovala všetky
náležitosti podľa zákona č. 747/2004 Z. z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu
investície v zmysle zákona č. 566/2001 Z. z., a tieto neboli i napriek viacnásobnému predĺženiu lehoty



na doplnenie žiadosti a dodatku odstránené a konanie bolo zastavené. Poukázal na to, že medzičasom
NBS iniciovala konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z. z. za porušenie
ustanovení § 129 ods. 3 citovaného zákona, ktoré ukončila vydaním rozhodnutia dňa 30.5.2011 č.
ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt - považoval za zrejmé, že
NBS konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a preto v jej postupe nezistil nesprávny
úradný postup. K nesprávnemu úradnému postupu žalovanej spočívajúceho                      v
prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zisteniach v prerokovaní nedostatkov
uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný postup NBS vo vzťahu k Družstvu a nie Obchodníka
s CP. Žalobkyňa nebola v žiadnom záväzkovom či inom vzťahu s Obchodníkom s CP - účastníkom
takého vzťahu vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia bolo len Družstvo a preto z tohto
právneho vzťahu potom vyplývali práva a povinnosti len jeho účastníkom. Uviedol, že dohľad NBS bol
limitovaný zákonom č. 566/2001 Z. z. a preto informácie a podklady, ktoré mala NBS zisťovať v rámci
predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade, sa vzťahovali
výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v danom prípade Družstvu, ako vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt, so zohľadnením jemu zákonom vymedzených povinností, pričom
zákon Družstvu neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika.
Konštatoval, že NBS na základe údajov o štruktúre majetku Družstva k 31.12.2005 a 31.12.2006 síce
zistila nedostatky v oblasti dodržiavania Prospektu investície, avšak podľa právnej úpravy platnej v
danom období roka 2007 nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať prospekt
investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nevzťahovala. Mal
za to, že NBS, ako štátny orgán, ktorého činnosť je všeobecne regulovaná článkom 2 ods. 2 Ústavy
SR, nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom a preto zistené nedostatky a
nezrovnalosti v činnosti Družstva prerokovala na stretnutí s členmi štatutárneho orgánu Družstva dňa
24.8.2007 a súčasne dala odporúčania na nápravu tohto stavu. Konštatoval, že NBS v danom období
(po 24.8.2007) preto nemohla pristúpiť k uloženiu peňažnej sankcie, pozastaviť alebo zakázať predaj
majetkových hodnôt za nedodržiavanie prospektu investície podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.
z., ktoré oprávnenia použila pri zistení neaktuálnosti prospektu investície po 1.6.2010. K nesprávnemu
úradnému postupu žalovanej spočívajúceho v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho
stavu po zistení závažných pochybení obchodníka pri činnosti voči Družstvu uviedol, že z listinných
dokladov - rozhodnutí NBS o uložení pokuty vo výške 500.000,-Sk (rozhodnutie zo dňa 8.1.2008 č. OPK
9750/3/2007), vo výške 300.000,-Sk (rozhodnutie zo dňa 20.8.2008 č. OPK-9750-5/2007), je zrejmé, že
NBS činnosť Obchodníka s CP sledovala a nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných
zisteniach. Mal za to, že zákon č. 747/2004 Z. z. o dohľade totiž ustanovuje v § 2 ods. 2, že dohľad
nad dohliadanými subjektmi je neverejný a konanie pred NBS vo veciach dohľadu rovnako neverejné a
preto je účastníkom konania v konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu
len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia uložiť. Naviac bol toho
názoru, že vzhľadom na záväzkový vzťah medzi Obchodníkom s CP a Družstvom, založený Zmluvou o
riadení portfólia, bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti
Obchodníka s CP, aby zabezpečilo priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou
voči Družstvu. Uviedol, že v tomto smere potom nemožno zanedbať ani povinnosti samotnej žalobkyne,
ktorá sa ako členka Družstva mala aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho
orgánom, v zmysle zásady „práva patria bdelým“ a zamedziť tak znehodnoteniu, príp. nevymožiteľnosti
svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom. Aplikujúc ust. § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2       §
15 ods. 1 a § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav veci, dospel k záveru, že v prejednávanej veci
nie je preukázaná podmienka nesprávneho úradného postupu, ako jedna z podmienok pre úspešné
uplatňovanie práva na náhradu škody podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.. Mal za to, že ďalšie podmienky
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, vznik škody a  príčinnú
súvislosť s nesprávnym úradným postupom, už z dôvodu hospodárnosti konania skúmať nemusel,
pretože všetky tri uvedené podmienky musia byť pre úspešné uplatnenie práva splnené súčasne.
Pre úplnosť však uviedol, že podľa jeho názoru, žalobkyňa nepreukázala ani tieto podmienky. Ďalej
uviedol, že žalobkyňa za škodu, ktorá jej mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom žalovanej,
označila sumu 72.784,44 eur, ako Družstvom nevyplatenú vlastnú zmenku  č. ID 2723. Na základe
vykonaného dokazovania, dohodou o úprave niektorých práv a povinností zo dňa 15.12.2010 a vlastnou
zmenkou Družstva č. ID 2723, mal za preukázané, že žalobkyňa bola členkou Družstva PODIELOVÉ
DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE a Družstvo jej na základe dohody o  úprave niektorých práv a
povinností zo dňa 15.12.2010 vystavilo vlastnú zmenku č. ID 2723 na sumu 72.784,44 eur splatnú „ na
videnie“ obsahujúcu doložku „na rad“ a „bez protestu“. Výpisom z obchodného registra Okresného súdu



Bratislava I Družstva mal za preukázané, že uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3K 95/2010,
zo dňa 11.4.2011, právoplatným dňa 5.5.2011, bol na majetok Družstva vyhlásený konkurz                 a
do funkcie správcu bol ustanovený I.. I. W.Ý.. Žalobkyňa na pojednávaní dňa 11.2.2015 uviedla, že si
predmetnú pohľadávku prihlásila v konkurze, ale bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu
popretá a preto podala incidenčnú žalobou, na určenie oprávnenosti jej pohľadávky - konanie je vedené
na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7Cbi 59/2011 a nie je ešte právoplatne skončené. Poukázal
na to, že žalobkyňa sa ako členka Družstva, s ktorým je v právnom vzťahu a z ktorého jej vzniklo právo
na vyplatenie vystavenej zmenky, prioritne  musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu,
nakoľko Družstvo je vo vzťahu k nej v pozícii dlžníka/povinného - žalobkyňa si svoj nárok voči Družstvu
aj skutočne uplatnila v konkurznom konaní, vyhlásenom na majetok Družstva. Mal však za to, že v čase
jeho rozhodovania, ale žalobkyňa nepreukázala bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu,
nakoľko konanie o jej incidenčnej žalobe voči správcovi konkurznej podstaty úpadcu - Družstvu, nie je
doposiaľ právoplatne skončené. Z vyjadrenia správcu konkurznej podstaty úpadcu - Družstva zo dňa
17.7.2014 mal za preukázané, že ani konkurzné konanie nie je právoplatne skončené, keď je vedených
približne 200 súdnych konaní, z ktorých väčšina je tvorená uplatnenými nárokmi z odporovateľných
úkonov vykonaných pred vyhlásením konkurzu, ktorými boli niektorí veritelia úpadcu uspokojení na úkor
ostatných veriteľov úpadcu. Uviedol, že najväčšie nároky úpadcu predstavujú nároky uplatnené voči SR
- Národnej banke Slovenska, voči poisťovni AIG                   s Europe, organizačná zložka poisťovne z iného
členského štátu, voči členom predstavenstva úpadcu, voči SR - Garančnému fondu investícií, ako aj
voči obchodníkovi s cennými papiermi spoločnosti Capital Invest o.c.p.,a.s. Konštatoval, že okrem toho
sú vedené i konania, ktorých cieľom je prinavrátenie majetkového vplyvu úpadcu nad majetkom, ktorý
bol spolufinancovaný z prostriedkov úpadcu a ktorý bol v čase pred vyhlásením konkurzu zo sféry jeho
vplyvu odstránený podozrivými právnymi úkonmi. Mal za to, že je teda zrejmé, že toho času nie je možné
ustáliť majetok úpadcu - Družstva, s ktorým bola žalobkyňa v záväzkovom vzťahu a z ktorého majetku
by mala byť uspokojená jej pohľadávka uplatňovaná i v prebiehajúcom konaní, titulom náhrady škody za
nesprávny úradný postup. Uviedol, že na základe uvedeného nemohol ustáliť či žalobkyni škoda vôbec
vznikla a v akej výške. Konštatoval, že tieto okolnosti sú rozhodné pre konanie o nároku žalobkyne
na náhradu škody voči štátu a preto dospel k záveru, že predmetná žaloba bola podaná predčasne.
Vychádzal z ustálenej súdnej judikatúry, podľa ktorej nárok na náhradu škody podľa zák. č. 58/1969
Zb., ako aj podľa zák. č. 514/2003 Z. z. môže byť v civilnom sporovom konaní úspešne uplatnený voči
štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť upokojenie  pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr.
titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať.
Preto, ak má žalobkyňa pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento
prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi,
nie je daný zákonný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zák. č. 58/1969 Zb. alebo zák. č.
514/2003 Z. z., a tým ani predpoklad existencie škody (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 199/2005).
Uviedol, že o vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom nesprávneho úradného
postupu, teda vtedy, ak nesprávny úradný postup a škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku
a ak je preukázané, že ak by nebolo nesprávneho úradného postupu ku škode by nebolo bývalo došlo.
Mal za to, že v predmetnej veci podľa jeho názoru neexistuje príčinná súvislosť medzi uvádzanou škodou
a vytýkaným (nepreukázaným) nesprávnym úradným postupom žalovanej. Ďalej uviedol, že v konaní
nevykonal dokazovanie navrhnuté žalobkyňou v celom rozsahu, upustil od dokazovania výsluchom
svedkov M.. C. Q., V.. I. Š., V.. N. Y. Z. V.. G. Q. a účtovnej dokumentácie Družstva od roku 2002 do
roku 2010 na preukázanie výšky uplatnenej škody žalobkyňou, nakoľko z listinných dôkazov založených
žalovanou v priebehu konania mal dostatočne preukázaný skutkový stav. Za dôvodný nepovažoval ani
návrh na prerušenie konania v súvislosti s požiadaním Súdneho dvora Európskej únie o rozhodnutie o
predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie podaný podľa § 109 ods. 1,
písm. c/ O.s.p., nakoľko žalobca nežiadal o výklad platnosti právneho aktu Európskej únie a odpovede na
ním nastolené prejudiciálne otázky nepovažoval za potrebné na rozhodnutie vo veci. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože si ich neuplatnila
a v konaní jej ani žiadne trovy nevznikli.

2. Proti tomuto rozsudku, do výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, podala v zákonom stanovenej
lehote odvolanie žalobkyňa, domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo jej žalobe vyhovené alternatívne
jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie  dôvodiac tým, že konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dospel na základe vykonaných



dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a jeho rozhodnutie  vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Namietala, že súd prvej inštancie
nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého
súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči
nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s
ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný.
Uviedla, že sa spoliehala na riadny výkon dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska, pretože
nemohla predpokladať, že dohľad nad prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len
formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto
spôsobom obsah dohľadu nad prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska
bol preto svojvoľný                  v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability
a ochrany investície spoľahol. Argument žalovanej, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad
činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, podľa ustanovenia § 135
ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, označil za úplne
irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasila so záverom
súdu prvej inštancie, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností
Národnou bankou Slovenska spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon
č. 566/2001 Z. z.. Za obzvlášť nepochopiteľný  považovala záver súdu prvej inštancie, že sa mala viac
starať o svoje záležitosti v rámci zásady \"právo patrí bdelým\", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia
zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že
nebola \"bdelá\", keď jej nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani
obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona                         o cenných
papieroch, resp. sankciami k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Dôvodila, že povinnosťou
Národnej banky Slovenska podľa ustanovenia § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo
zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných
subjektov a ich činností, pričom podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí
v tomto znení už od 1.5.2007, Družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako
aj obchodník s cennými papiermi, patrili k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky
Slovenska. Národná banka Slovenska mala preto zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní,
resp. nedodržiavaní povolení na činnosť ňou vydaných Družstvu (prospekt investícií vydaný  Úradom
pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s
cennými papiermi, pričom povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca
koncipovaný tak široko, že mala zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách ako tých, ktoré
vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci
nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu jeho záujmov
- ako klientov dohliadaných subjektov. Poukázala na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 7C 206/2011 bolo výpoveďou svedka V.. F. N., X.., preukázané, že Národná banka
Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne
rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a.
s., ktorá v tom čase akcionársky vlastnila obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo
malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a majetkovo
prepojenom s obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia
Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky
rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a.
s., CI Reality, s.r.o.  a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 %
dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s. Vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom
predstavenstva alebo konateľom, V.. W. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka s cennými
papiermi. Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a
investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a. s., a obchodníkom a napriek tomu, že vydala
právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými
papiermi vo svojej činnosti pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o
cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch. Ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej
pokuty v sume cca. 10.000 eur, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch a
neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať
činnosť obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť
sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie
ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi tak vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním
vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim



kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu
jej banka svojím zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázala tiež
na to, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4.3.2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala
licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o
cenných papieroch,   z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku
2008 do roku 2011. Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. 5.2011, č. ODT-10890-4/2010,
právoplatným dňa 18.7.2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti
prospektu investícií, pričom ustálila trvanie jeho neaktuálnosti až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje
zahrnuté do prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, táto neaktuálnosť
siahala spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. 8.2007 k stretnutiu
s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v
jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené; údaje boli neaktuálne
minimálne od 1.10.2009. Údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných
prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické
zámery podnikateľskej činnosti Družstva boli neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva, že Družstvo
svojím konaním porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1   písm. b/, c/ a h/, §
125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31.12.2006, avšak Národná banka
Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Existujúce
konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásili svoju pohľadávku
do konkurzu, žalobu na náhradu škody proti štátu a nerobí takúto žalobu predčasnou, nakoľko je
povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne
vylučuje možnosť jeho uspokojenia ako veriteľa v konkurznom konaní, prípadne v akom rozsahu, pričom
súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu
(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11.4.2012, sp. zn. 29 Cdo 4968/2009), ale je
povinný zohľadniť napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu.
Taktiež namietala, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvoinštančným súdom vyplýva, že listinné dôkazy
vyžiadané súdom prvej inštancie, resp. predložené stranami sporu, neboli riadne vykonané spôsobom
podľa § 129 ods. 1 O.s.p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
31.1.2012, sp. zn. 6MCdo 11/2010.

3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že prvoinštančný súd vo veci postupoval
maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového
stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy aj z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických
veciach, mal k dispozícii aj niekoľko právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska, z ktorých
jej úradný postup podrobne vyplýval. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti z
dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvej inštancie. Na
základe správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom v danej veci dospel
k správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že
je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, keď aj
podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď
na tie otázky nastolené stranou sporu, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami sporu a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo strany na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004, I. ÚS
241/2007 uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 58/2012). Dôvodila, že
podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie
zodpovedajúce názorom a predstavám žalobkyne. Argumentovala, že žalobkyňa nevyužila všetky
možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadnu žalobu proti členom
predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za
hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní
dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj
z Ústavy Slovenskej republiky a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej
moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,
pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatovala, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne
prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné



pravidlá zakotvené v ustanoveniach zákona o dohľade a zákona o cenných papieroch. Žalobkyňa mohla
požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu
nad finančným trhom. Muselo jej byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo
propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať
sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému
subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Až
od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od
1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať
schválený prospekt investície, a teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska dohliadať na to, či
Družstvo schválený prospekt investície dodržiava. Uviedla, že povinnosť aktualizovať prospekt investície
bola na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zákona
č. 558/2008 Z. z. stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1.1.2009 a
počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť
a úplnosť údajov v prospekte investície. Podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v
rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu
so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností, pričom žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom
verejnej ponuky majetkových hodnôt, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti
obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla
Národná banka Slovenska kontrolovať. Vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v
súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b/ zákona
o cenných papieroch spočívajúcu v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o
verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že
s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov. Preto za dodržiavanie prospektu investície Družstva bolo aj voči jeho členom vždy zodpovedné
predstavenstvo, ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Uviedla, že Národná
banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách
majetkových hodnôt, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a
či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle
bývalého ustanovenia § 130 zákona o cenných papieroch. Tieto informácie Národná banka Slovenska
nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s (bývalými)
ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných
ukazovateľov Družstva. Nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná
banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych prieťahov
v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zákona
č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom, ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k
rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý poukázala žalobkyňa,
uviedla, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne
a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pričom z
jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov
osôb uvedených v ustanovení § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. Teda zodpovednosť štátu v
prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže
zbaviť. Musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia
byť jednoznačne a nespochybniteľne súčasne preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti
za škodu. Žalobkyni doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nemožno ani odhadnúť, v akej výške a kedy mu
škoda v budúcnosti eventuálne vznikne, pretože vznik škody a jej výška závisí na výsledku konkurzného
konania, prípadne likvidácie Družstva. Škoda môže vzniknúť až vtedy, ak právo veriteľa (žalobcu)
voči dlžníkovi sa stane fakticky nevymáhateľným. K námietke žalobkyne, že v konkurze na majetok
Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu
nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázala na písomné vyjadrenie správcu konkurznej
podstaty Družstva zo dňa 14.9.2011, v ktorom správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny
stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla 2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve
nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a
veľká časť finančných operácií úpadcu bola realizovaná v hotovosti bez riadneho zaznamenania v
účtovníctve. Pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku



veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom. K námietke žalobkyne, že súd prvej
inštancie nevykonal listinné dôkazy v súlade s ustanovením § 129 ods. 1 O.s.p. uviedla, že v zápisnici o
pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich
presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvej inštancie jednotlivé dôkazy, nachádzajúce
sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval, o aké doklady išlo. V súlade s ustanovením
§ 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti. Z
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.2.2008, sp. zn. 1 Obo 283/2006, vyplýva, že
dôkazy, na ktoré strana dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože strana viedla desiatky
sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto
smere nebolo potrebné vykonať. Je jej známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti nej vedené
stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe a vo všetkých sporoch majú žalobcovia
rovnakého právneho zástupcu.

4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok
(ďalej len „C.s.p.“) účinného od 01.07.2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne nie je dôvodné.

5. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

6. Podľa čl. 2 ods.2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

7. Podľa čl. 2 ods.3 Ústavy SR, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemôže nútiť,
aby konal niečo, čo zákon neukladá.

8. Podľa čl. 20 ods.1 Ústavy SR, každý má právo vlastniť majetok.

9. Podľa čl. 20 ods.3 Ústavy SR, vlastníctvo zaväzuje.

10. Súčasťou princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje
zákon, každý orgán štátu má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže
prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým štátne
orgány môžu štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví zákon. Konanie orgánu
štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom napĺňa v právnom
štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa vlastnej úvahy
a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom.
S princípom právneho štátu je v podobe právnej istoty zabezpečená požiadavka predvídateľnosti
konania orgánov verejnej moci. Imanentnou súčasťou obsahu právneho štátu je aj všeobecná záväznosť
práva pre všetkých (orgány štátu, samosprávy, právnické, fyzické osoby) ako aj jeho dostupnosť
(publikovateľnosť) ich adresátom.

11. Z uvedeného, pre účely preskúmavanej veci, vyplýva, že NBS mohla realizovať  výkon štátneho
dohľadu len v rozsahu zákonom jej zverenej právomoci a vyvodiť len také opatrenia alebo sankcie,
ktoré zákon umožňuje uložiť dohliadaným subjektom v prípade nedostatkov zistených v ich činnosti,
ktorá podlieha dohľadu, resp. len za nedodržiavanie takých povinností, ktoré im výslovne ukladá zákon.
Kompetenciu orgánu štátu tak nemožno zakladať rozšírením výkladu príslušných zákonných ustanovení
aj na prípady v ňom výslovne neuvedené a tým konštituovať neexistujúcu povinnosť.

12. Na druhej strane Ústava SR garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti,
keď im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo,
čo im zákon neukladá. Vo svetle týchto ustanovení potom možno konštatovať, že v súlade s princípom
zmluvnej autonómie žalobkyňa dobrovoľne vstúpila do obchodnoprávneho vzťahu s Družstvom, jeho
prijatím za člena PDSI, a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzala na seba
práva a povinnosti člena Družstva vyplývajúce z jeho stanov, v snahe čo najlepšie realizovať svoje
záujmy a potreby spočívajúce v danom prípade v zhodnotení vložených finančných prostriedkov vo
forme členských vkladov na peňažnom a kapitálovom trhu prostredníctvom tretích osôb (čl. 1, bod 5



stanov Družstva). Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti, t.j.
do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Ďalej je potrebné, pre účely
preskúmavanej veci, zdôrazniť, že družstvo je podnikateľským subjektom, ktorého účelom založenia
je podnikanie alebo zabezpečovania potrieb svojich členov (§ 221 ods. 1 Obchodného zákonníka), z
uvedeného potom vyplýva, že družstvo je tak nositeľom podnikateľského zisku, ale aj podnikateľského
rizika a členovia družstva sa svojimi členskými vkladmi do družstva zúčastňujú a podieľajú na podnikaní
družstva a na výsledku jeho podnikania, pričom jednotlivé členské podiely predstavujú mieru ich účasti
na družstve a na výsledku jeho podnikania. Do tejto autonómnej oblasti, ktorá funguje na princípe
členskej samosprávy, štát môže zasahovať len v rozsahu zákonom mu zverenej kompetencie, a teda
štát nemá povinnosť vytvoriť každému príležitosť, aby nadobudol (zhodnotil) vlastníctvo, ale na druhej
strane nesmie prekážať nadobudnutiu (zveľadeniu) vlastníctva. Pokiaľ je  nadobudnutie (zhodnotenie)
vlastníctva späté s činnosťou orgánov verejnej moci, štát znáša zodpovednosť za nečinnosť orgánu
verejnej moci v takom rozsahu, v akom nečinnosť mala za následok obmedzenie alebo zmarenie
možnosti nadobudnúť, resp. zhodnotiť, vlastnícke právo.

13. V  posudzovanej  veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné  na zistenie
všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobkyne, ktorou sa
domáhala zaplatenia náhrady škody, ako aj  na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzala
žalovaná na svoju obranu (§ 120 ods. 1, 4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania
v súlade so zásadami vyplývajúcimi z  § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich
základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobkyni nesprávnym úradným postupom orgánov štátu,
pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 3 ods. 1, ods.2,  § 9 ods. 1, § 17 ods.1) v spojení so zákonom
č. 566/2001 Z .z. o cenných papieroch a investičných službách (ďalej len „zákon o CP“) a zákonom č.
747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom (ďalej len „ zákon o dohľade“) a svoje dôvody, pre ktoré
žalobe žalobkyne nevyhovel a neprihliadol tak na jej námietky proti postupu orgánov štátu (NBS) pri
výkone dohľadu, aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z  §  157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, a
preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia považovať za presvedčivé. Obsah odvolania žalobkyne nie
je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska ňou
uplatňovaných  odvolacích  dôvodov podľa § 205 ods. 2, písm. b/, c/, d/, f/ O.s.p., keď ani v odvolacom
konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu
skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie
založil svoje rozhodnutie.

14. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku
objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi pri výkone dohľadu nad finančným
trhom v zmysle  zákona č.  514/2003 Z. z., podľa ktorého musia byť súčasne splnené tri podmienky, a to:
1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej
na osobnostných právach poškodeného
2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a
3./ príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom.

15. Z dikcie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že nesprávnym úradným postupom je aj
nečinnosť orgánu verejnej moci, porušenie jeho  povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom stanovenej lehote či zbytočné prieťahy v konaní; ide o prípady, keď úkony zo strany orgánu
verejnej moci nie sú vykonávané vôbec, alebo v určitej lehote či v lehote primeranej - zodpovedajúcej
právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Činnosť štátneho orgánu, pri ktorej realizuje svoju
právomoc vymedzenú právnymi predpismi, predpokladá aktívny postup podľa príslušných procesných
ustanovení, ktoré ho oprávňujú a súčasne zaväzujú na určité úkony v priebehu konania. Z uvedeného
potom vyplýva, že za nečinnosť možno považovať pasivitu zo strany štátneho orgánu bez toho, aby
existovala objektívna zákonná prekážka na to, aby vo veci konal a rozhodol.

16. Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie
rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne
posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri
zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska



zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny
úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán
pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je ním
vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za
iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona,
právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné
od tých, aké  podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov sa má
rozhodnutie dotýkať.

17. V posudzovanej veci bolo nesporné, že podľa § 135 ods. 1 zákona o CP bolo Družstvo, ako
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, dohliadaným subjektom a Národná banka Slovenska
bola orgánom štátu, ktorému bola zverená právomoc výkonu dohľadu nad jeho činnosťou. Predmetom
dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt bolo podľa § 135 ods. 2
zákona o CP, v znení účinnom do 10. 7.2009, dodržiavanie podmienok ustanovených povoleniami
vydanými podľa zákona, dodržiavanie zákona a osobitných zákonov v rozsahu z nich vyplývajúceho
a všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných na ich vykonanie. Z uvedeného vymedzenia
rozsahu dohľadu nepochybne vyplýva, že predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt nebola jeho celá činnosť v rozsahu predmetu podnikania zapísaného
v obchodnom registri, ani  činnosť vykonávaná nad rozsah  činnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt podľa zákona o CP, a ani dohľad nad dodržiavaním podmienok prospektu investície,
pretože tento nebolo možné považovať za povolenie vydané podľa zákona o CP. Až s účinnosťou od 1.
6. 2010 bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená zákonom o CP povinnosť
dodržiavania schváleného prospektu investície (§ 129 ods. 3 zákona o CP v znení zákona číslo 129/2010
Z. z.) , odkedy vo vzťahu k dodržiavaniu tejto povinnosti, uloženej zákonom o CP vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt, bolo možné vykonávať dohľad a uplatňovať sankcie. S účinnosťou od 10.
7. 2009 bol v ustanovení § 135 ods. 2 zákona o CP rozšírený predmet dohľadu NBS voči dohliadaním
subjektom aj na zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú
dohliadaných subjektov a ich činnosti, ako aj informácie a podklady o rizikách a dostatočnom krytí rizík,
ktorým sú alebo môžu byť vystavené dohliadané subjekty alebo, ktoré ohrozujú záujmy alebo môžu viesť
k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov. Dovtedy Národná banka Slovenska nevykonávala
dohľad nad vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt vo vzťahu k rizikovosti rozloženia jeho
portfólia a nemohla mu ukladať žiadne opatrenia, resp. vyvodzovať voči nemu v tomto smere sankcie.

18. Kompetencia Národnej banky Slovenska vo vzťahu k posudzovaniu rozloženia rizík a krytia rizík
bola minimálna aj s účinnosťou od 10. 7. 2009, nakoľko v tomto smere zákon o CP; a ani žiadny iný
všeobecne záväzný právny predpis; neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt
žiadne konkrétne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia rizík; vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt mal aj naďalej v § 129 ods. 1 písm. b) zákona o CP stanovenú povinnosť
upozorniť v oznámení o verejnej ponuke majetkových hodnôt, že s investíciami je spojené riziko a že
doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.

19. Navyše ani od 10.7.2009 nevyplývala zo žiadneho ustanovenia zákona pre NBS kompetencia
nariaďovať vyhlasovateľovi - Družstvu, do akých konkrétnych cenných papierov alebo iných majetkových
aktív má investovať peňažné prostriedky zhromaždené na základe verejnej ponuky, nemohla preto NBS
v tomto ohľade  niesť spoluzodpovednosť za  podnikateľské rozhodnutia a aktivity Družstva a tým sa de
facto spolupodieľať na znášaní podnikateľského rizika.

20. So zreteľom na uvedené potom žalobkyňa nedôvodne namieta, že NBS mala, vzhľadom na zistené
nedostatočné rozloženie rizika obchodníkom s cennými papiermi, vyvodiť voči Družstvu sankciu už v
roku 2007; keď toto mohla NBS sledovať a vyhodnocovať vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt až od 10.7.2009.

21. Vo vzťahu k sankcionovaniu Družstva za nedodržanie prospektu investície odvolací súd poukazuje
na zápis z rokovania zo dňa 24. 8. 2007, z ktorého je zrejmé, že NBS vytkla Družstvu nedodržiavanie
prospektu investície v tom, že majetok vložený do investičných nástrojov bol tvorený 100 %
zmenkami jedného emitenta. V nadväznosti na uvedené dokladoval predseda predstavenstva Družstva
bezproblémovú a úspešnú činnosť Družstva, ako dohliadaného subjektu, od roku 2001, skonštatoval,
že Družstvo kladie veľký dôraz na dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov, prospektu



investícií, ako i na dôveru  svojich klientov, pričom doteraz neboli evidované žiadne sťažnosti zo strany
klientov. Zástupcovia Družstva k vytknutému nedostatku uviedli, že znenie prospektu investície im
umožňuje rozloženie finančných nástrojov v družstvách ich portfólií aj tým spôsobom, že sa tam bude
nachádzať iba finančný nástroj (zmenka) jedného emitenta a keďže je táto avalovaná ďalšími dvoma
spoločnosťami, dochádza k rozloženiu investičného rizika. Vo vzťahu k prospektu investície, z ktorého
vyplýva, že angažovanosť voči jednému emitentovi by nemala prekročiť 30 % podiel na celkových
aktívach, uviedli, že ide len o odporúčanie, ktoré nezakladá povinnosť Družstva týkajúcu sa jeho
investičnej stratégie. Na uvedené reagovali predstavitelia NBS tak, že uvedený text treba chápať ako
povinnosť dodržiavať uvedený limit vyhlasovateľom verejnej ponuky a nie ako odporúčanie, keď navyše
zmenku ako dlhový cenný papier nepovažovali za vysoko likvidný cenný papier. Z uvedeného vyplýva,
že NBS vykonala dohľad vo vzťahu k Družstvu v rozsahu kompetencií vyplývajúcich jej; v relevantnom
období; zo zákona, keď zistené nedostatky prerokovala s členmi štatutárneho orgánu dohliadaného
subjektu postupom podľa § 2 ods. 8 zákona o dohľade č. 747/2004 Z. z.. Napokon, ako vyplýva z
obsahu spisu, výsledkom rokovania bolo rozloženie portfólia finančných nástrojov Družstvom do troch
subjektov v súlade so znením schváleného prospektu investície. V danom čase nemalo Družstvo
zákonom stanovenú povinnosť dodržiavať prospekt  investície, a NBS nedisponovala právomocou uložiť
mu represívnu sankciu za tento zistený nedostatok v jeho činnosti, pretože z jeho strany nedošlo k
porušeniu výslovne mu zákonom uloženej povinnosti.

22. Vo vzťahu k OCP vykonala NBS účinný dohľad  v rozsahu vyplývajúcom z § 135 ods. 7 zákona
o CP, keď posudzovala rozloženie investičného rizika portfólia, ktoré obchodník s cennými papiermi
spravoval a v tomto smere vykonala v dňoch 20.3.2007 - 12.4.2007 dohľad  na mieste a v nadväznosti
na výsledky rokovania, ktoré sa uskutočnilo dňa 24.8.2007 s členmi predstavenstva Družstva, začala
z vlastného podnetu  - listom zo dňa 4.9.2007, vo vzťahu k OCP konanie, výsledkom ktorého bolo
uloženie mu sankcie v podobe  pokuty pre porušenie zákona o cenných papieroch. Pokiaľ v tomto
smere žalobkyňa namietala, že uvedená sankcia bola nedostatočná a že NBS neprijala žiadne následné
kontrolné alebo významnejšie opatrenia (zákaz činnosti obchodníkovi, zrušenie mu povolenia na činnosť
alebo udelenia peňažnej sankcie priamo členom predstavenstva obchodníka), poukazuje odvolací
súd na to,  že správnosť úradného postupu NBS ohľadne uloženia jednej, z viacerých do úvahy
prichádzajúcich sankcií, dohliadanému subjektu v rámci konania o vykonaní dohľadu, nemôže byť
predmetom preskúmavania v tomto konaní z hľadiska nesprávneho úradného postupu, keďže by tým
došlo k neprípustnému zásahu do kompetencie orgánu dohľadu; keď navyše uloženie sankcie je
výsledkom správnej úvahy tohto orgánu a táto môže byť preskúmavaná len na to oprávneným inštančne
nadriadeným orgánom v správnom konaní na základe podaného opravného prostriedku.

23. Súd konajúci o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nemôže vecnú (obsahovú)
správnosť rozhodnutí orgánu dohľadu posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale
týmito vecnými nedostatkami sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v civilnom sporovom konaní viazaný.

24. Na základe uvedeného možno konštatovať, že súdu v tomto konaní neprináležalo prehodnocovať
a posudzovať efektívnosť a účinnosť sankcie uplatnenej NBS vo vzťahu k OCP. Okrem toho je
potrebné konštatovať, že v nadväznosti na zistené nedostatky (poskytovanie investičnej služby od
13. 5. 2003, ktorú nemohol OCP vykonávať), bolo vydané OCP na jeho žiadosť povolenie na
poskytovanie investičných služieb - riadenie portfólia rozhodnutím dňa 22. 4. 2008 a následne bola medzi
obchodníkom s cennými papiermi a  Družstvom uzatvorená nová zmluva o riadení portfólia dňa 2. 6.
2008. S ohľadom na uvedené nemožno vyvodiť záver o zanedbaní dohľadu NBS  nad OCP.

25. Úrad pre finančný trh, ktorý schvaľoval prospekt Družstva pred jeho zverejnením, postupoval podľa
§ 126 ods. 4 v spojení s § 122 ods. 4 až 9 zákona o CP, v znení účinnom do 1. 8. 2008, v intenciách
ktorého preskúmaval, či prospekt obsahuje predpísané náležitosti, pričom pri svojom rozhodovaní o
žiadosti o schválenie prospektu investície nebol povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť
údajov uvedených v prospekte, s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky a
oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt; v prípade, ak v rámci  konania o žiadosti zistil, že údaje v
prospekte  nezodpovedajú skutočnosti, prospekt neschválil. Jednou z náležitostí prospektu  investície
podľa § 128 ods. 1 písm. h) zákona o CP je aj vyhlásenie štatutárneho zástupcu vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt, že skutočnosti uvedené v prospekte investície sú úplné a pravdivé. S
účinnosťou od 1. 8. 2005 bol upravený dodatok k prospektu v § 125c zákona o CP, v zmysle ktorého



každá nová významná skutočnosť, vecná chyba alebo nepresnosť týkajúca sa údajov zahrnutých
do prospektu, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie cenných papierov, sa musela uviesť v
dodatku k prospektu, ktorý rovnako podliehal v tom čase schváleniu úradu. S účinnosťou od 1. 1.
2006 prešla kompetencia schvaľovať prospekt na Národnú banku Slovenska; v § 125 ods.2 zákona o
CP bola uložená povinnosť schvaľovať prospekt (cenného papiera) Národnej banke Slovenska, ktorá
mala pri schvaľovaní prospektu posudzovať jeho úplnosť, vzájomný súlad predložených dokladov a
ich zrozumiteľnosť (§ 125 ods. 7). Vo vzťahu ku schvaľovaniu  dodatku  prospektu (cenných papierov)
bola kompetencia NBS daná  ustanovením § 125c zákona o CP s tým, že na schvaľovanie dodatku
sa vzťahoval primerane § 125. Ustanovením § 127 ods. 2 zákona o CP bola s účinnosťou od 1.1.2006
stanovená právomoc NBS schvaľovať aj prospekt investície vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt, za úplnosť a pravdivosť jeho údajov naďalej zodpovedal štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1, písm. h/ ). Až novelou  zákona účinnou od 1.1.2009
bola NBS povinná dohliadať aj na aktuálnosť prospektu investície (§ 127 ods. 4 zákona o CP v znení
účinnom od 1.1.2009 v spojení s § 125c ods. 1), pričom povinnosť predložiť dodatok na schválenie
orgánu dohľadu mal štatutárny orgán vyhlasovateľa. V nadväznosti na uvedené odvolací súd uzavrel,
že žalobca v tomto smere  nepreukázal, že sa NBS mala a mohla aj inak, ako z oznámenia Družstva,
dozvedieť o vykonaných zmenách v údajoch schváleného prospektu investície, napr. z pravidelne jej
predkladaných finančných správ; v tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že dohľad NBS nezahŕňal
kontrolu nad správnosťou finančných ukazovateľov Družstva. Rovnako nebolo ničím podložené tvrdenie
žalobkyne, že nedostatky v aktualizácii údajov prospektu, mali vplyv na hodnotenie majetkových
hodnôt, resp. že by sankcionovanie Družstva orgánom dohľadu, ovplyvnilo jej rozhodnutie zotrvať v
Družstve, resp. ďalej investovať do majetku Družstva. Žalobkyňa ničím nepreukázala, že ku vzniku
škody spočívajúcej v nevyplatení jej vyrovnacieho podielu došlo v priamej a bezprostrednej príčinnej
súvislosti s neaktualizovaním údajov prospektu, resp. že jej nemožnosť rozpoznať riziko investície  bola
zapríčinená zanedbaním dohľadu NBS nad aktualizáciou údajov, resp. nesankcionovaním Družstva za
nesplnenie si v tejto súvislosti jeho povinnosti.

26. O zhoršenej finančnej situácii Družstva sa mohla NBS dozvedieť z jeho ročnej finančnej správy
za rok 2009, ktorú malo Družstvo povinnosť zverejniť do 30. 4. 2010, avšak už predtým dňa 15. 4.
2010 Družstvo požiadalo NBS o preskúmanie postupu OCP a o vykonanie dohľadu na mieste u OCP
vzhľadom na to, že vypovedal zmluvu o riadení portfólia s účinnosťou od 1. 5. 2010. V nadväznosti na
uvedené oznámenie NBS okamžite konala vo vzťahu k OCP, keď u neho vykonala dohľad na mieste v
období od 20. 4.  do 6. 5. 2010, ako aj vo vzťahu k Družstvu, vzhľadom na zistenú neaktuálnosť údajov
uvádzaných v prospekte investície, keď ho vyzvala listom zo dňa 20. 4. 2010, aby predložil žiadosť o
schválenie dodatku k prospektu investície, ktoré konanie sa skončilo rozhodnutím zo dňa 26. 8. 2010
tak, že konanie o žiadosti Družstva o schválenie dodatkov k prospektu investície  bolo zastavené pre
nečinnosť samotného Družstva. Následne listom zo dňa 27. 8. 2010 začala NBS proti Družstvu konanie
o uložení sankcie, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie zo dňa 30. 5. 2011, ktorým zakázala Družstvu
predaj majetkových hodnôt pre nedodržanie prospektu investície v zmysle § 129 ods. 3 zákona o CP,
rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010 odobrala povolenie obchodníkovi s cennými papiermi na poskytovanie
investičných služieb a dňa 27. 7. 2010 podala trestné oznámenie v súvislosti s podozreniami o spáchaní
trestného činu.

27. Podľa § 415 Obč. zák., každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na
majetku, na prírode a životnom prostredí.

28. Podľa § 441 Obč. zák. ak bola škoda spôsobená výlučne zavinením poškodeného, znáša ju sám.

29. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobkyňa mala postupovať s priemernou dávkou
opatrnosti, ktorú bolo možné od nej spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika spojeného s
jej investovaním v podobe členských vkladov v Družstve, ktorej si musela byť vedomá aj vzhľadom
na povinné upozornenie vyhlasovateľa na rizikovosť investície v oznámení o verejnej ponuke (§ 129
ods. 1 písm. b/ zákona o CP) a neprimerane sa spoliehala na to, že štát v rámci výkonu dohľadu je
garantom návratnosti vložených peňažných prostriedkov a ich zhodnotenia. Žalobkyňa preto nedôvodne
argumentuje, že bolo porušené jej právo na legitímne očakávania v tom, že štát bude vykonávať dohľad
nad finančným trhom riadne, a že ju v presvedčení o tom, že investícia do PDSI nie je riziková, ochráni
pred vznikom škody. Tiež treba dodať, že neznalosť zákona ju podielu viny nezbavuje. Žalobkyňa
rovnako zanedbala svoju prevenčnú povinnosť vo vzťahu ku kontrole činnosti Družstva, keď svojou



účasťou na členskej schôdzi, mohla uplatňovať svoje práva vyplývajúce jej z členstva, a to riadiť
záležitosti Družstva a kontrolovať činnosť Družstva a jeho orgánov. Žalobkyňa uložením peňažných
prostriedkov do súkromného podnikateľského subjektu prevzala na seba určité riziká, a to vrátane rizík
spojených s jeho zlým hospodárením, a túto nemôže prenášať na štát.

30. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením žalobkyne v tom, že medzi vzniknutou škodou, ktorá sa má
rovnať hodnote ňou investovanej sumy do Družstva, resp. výške vyrovnacieho podielu a nesprávnym
úradným postupom spočívajúcim v nečinnosti orgánu  dohľadu, je daná príčinná súvislosť, v tom, že keby
včas zakročil a pozastavil by činnosť Družstva alebo OCP, nebola by žalobkyňa svoje peniaze zverila
Družstvu, resp. že by vymohla ňou vložené peniaze, resp. vyrovnací podiel. Žalobkyni nevznikla škoda
tým, že vstúpila do Družstva a vložila do neho peňažné prostriedky formou členských vkladov alebo
tým, že skôr nevystúpila z Družstva, ale tým, že jej vznikla nevymožiteľná pohľadávka voči Družstvu na
vyplatenie vyrovnacieho podielu v súvislosti s vystúpením z Družstva a škoda jej vznikne v dôsledku
nevymožiteľnosti tejto jeho pohľadávky od Družstva, pričom táto skutočnosť t.j. nevymožiteľnosť, nemá
príčinnú súvislosť v nečinnosti orgánu dohľadu, ale vo finančnom hospodárení Družstva. Pokiaľ by bola
Družstvu uložená (najprísnejšia) sankcia zákazu činnosti, tak to samo o sebe ešte neznamená, že
pohľadávka žalobkyne by bola uspokojená.

31. Nakoľko výkon dohľadu NBS sa nevzťahuje na spory vyplývajúce zo záväzkovo-právnych vzťahov
medzi obchodníkom s cennými papiermi a ich klientmi (§ 136 ods. 1 zákona o CP), nemôže niesť NBS
zodpovednosť za zanedbanie povinnosti Družstva, ako vlastníka majetku, a to kontrolovať obchodníka s
cennými papiermi ako si plní svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o riadení portfólia a povinnosti
domáhať sa ich riadneho  splnenia  súdnou cestou v záujme ochrany majetku Družstva a jeho členov.
Rovnako nemôže NBS niesť zodpovednosť za zanedbanie povinnosti členov Družstva kontrolovať
činnosť Družstva a jeho orgánov na členskej schôdzi.

32. Odvolací súd zhodne s žalovanou konštatuje, že nakoľko žalobkyňa nebola v žiadnom právnom
vzťahu, ako člen Družstva, s OCP, ktorý bol výlučne v právnom vzťahu s Družstvom - vyhlasovateľom
verejnej ponuky majetkových hodnôt, nemohlo dôjsť v  bezprostrednej a priamej príčinnej súvislosti  s
prípadným zanedbaním výkonu dohľadu zo strany NBS  nad OCP ku vzniku škody na majetku žalobkyne.

33. Podľa § 442 ods. 1 Obč. zák. uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

34. Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná
peniazmi, ušlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné,
nebyť škodnej udalosti, dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Charakter náhrady
škody má i majetková ujma spočívajúca v strate majetkového prínosu v hodnote uplatnenej pohľadávky,
lebo tým, že nebola táto dlžníkom zaplatená, nezväčšil sa majetkový stav, hoci by to bolo možné dôvodne
očakávať. Vznik škody na strane veriteľa predpokladá v takomto prípade, že jeho právo na plnenie proti
dlžníkovi nie je uspokojené.

35. V zmysle uvedeného možno vyvodiť záver, že pokiaľ si žalobkyňa uplatnila pohľadávku v
konkurznom konaní, ktoré ešte prebieha, je vylúčené kvalifikovať túto ako škodu, pretože ešte môže
byť v rámci konkurzu uspokojená. Totiž uplatnenie a vymáhanie pohľadávky voči dlžníkovi a zároveň
jej uplatnenie ako náhrady škody sa vzájomne vylučujú a podmieňujú a až výsledok uplatnenia
pohľadávky môže privodiť vznik škody. Z tohto pohľadu je žaloba podaná predčasne, nakoľko žalobkyni
škoda (v podobe nevymožiteľnosti pohľadávky) ešte nevznikla a môže jej vzniknúť až po skončení
konkurzného konania, resp. po právoplatnosti rozvrhového uznesenia. V prvom rade si teda žalobkyňa
musí vysporiadať svoje nároky so subjektmi zmluvných vzťahov a vo vzťahu k iným subjektom si
môže uplatňovať mimozáväzkovú zodpovednosť za vznik majetkovej ujmy až po tom, čo táto ujma zo
záväzkových vzťahov vznikla, teda až vtedy ak právo žalobkyne na plnenie nebolo a už nemôže ani
byť uspokojené. Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník, sa preto nemožno úspešne
domáhať na ďalších subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec majetková ujma
veriteľovi vznikla, teda pred vyporiadaním pohľadávky žalobkyne voči Družstvu, a to buď v rámci
súdneho či konkurzného konania, eventuálne ako poškodený veriteľ Družstva aj proti zodpovedným
predstaviteľom štatutárnych orgánov titulom porušenia ich povinnosti vykonávať svoju funkciu s
odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami Družstva a všetkých jeho členov (§ 243a Obchodného



zákonníka). Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie o tom,
že žalobu žalobkyne bolo potrebné zamietnuť aj z toho dôvodu, že bola predčasne podaná.

36. V tejto súvislosti žalovaná dôvodne argumentuje tým, že zodpovednosť štátu za škodu titulom
nesprávneho úradného postupu je subsidiárna a nastupuje až po vyčerpaní všetkých zákonných
možností veriteľa vo vzťahu k priamemu dlžníkovi, na uspokojenie jeho nárokov z ich vzájomného
právneho vzťahu. Žalobkyňa sa mylne domnieva, že existencia pohľadávky voči priamemu dlžníkovi jej
automaticky zakladá vznik majetkovej škody, táto jej totiž nevzniká v okamihu splatnosti jej pohľadávky
voči priamemu dlžníkovi, v tomto prípade Družstvu, respektíve v prípade jej omeškania so zaplatením
tejto pohľadávky, ale škoda jej vzniká až v prípade, ak sa stalo jej právo na plnenie voči priamemu
dlžníkovi  nevymáhateľným. V tomto smere je preto bezpredmetná námietka žalobkyne, že zákon
číslo 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov a
že žiadna platná norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania žaloby a to ani vtedy, ak
doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý je jej povinný dané plnenie vrátiť.

37. Pokiaľ žalobkyňa argumentoval rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Cdo
4968/2009 zo dňa 11. 4. 2012 vo vzťahu k predčasnosti žaloby, poukazuje odvolací súd na to, že tento
na daný prípad nedopadá, keďže ním bolo judikované v  súvislosti s § 3 zákona číslo 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní, v znení účinnom do 31. 12. 2007 , že rozvrhové uznesenie nie je samé o
sebe skutočnosťou rozhodnou pre vznik alebo výšku škody spôsobenej veriteľovi porušením povinnosti
podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka; a teda predmetom judikovanej veci nebolo
posudzovanie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci. V danom prípade tak
odvolací súd považoval vo vzťahu k preskúmavanej veci za relevantné rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky   sp. zn. 25 Cdo 2601/2010 zo dňa  25. 8. 2010, ktorý sa v ňom zaoberal nárokom
na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci a v tejto súvislosti vyslovil záver, že nárok na
náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci môže byť voči štátu úspešne uplatnený len vtedy,
ak nemôže poškodený úspešne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je mu
povinný plniť, a v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka môže veriteľovi škoda vzniknúť až
vtedy, ak nebude nárok voči dlžníkovi uspokojený ani v rámci  konkurzu, pričom za nedobytnú je možno
pohľadávku považovať až ku dňu, kedy žalobca (žalobkyňa) obdržal plnenie na základe právoplatného
rozvrhového uznesenia bez ohľadu na to, že doposiaľ nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu.

38. Inou vadou konania v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p. je procesná vada, ktorá na rozdiel
od vád taxatívne vymenovaných v § 389 ods. 1 C.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, ale jej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v civilnom sporovom konaní. Iná
vada konania je právne relevantná, ak mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na takúto
vadu konania pred súdom prvej inštancie odvolací súd prihliada aj keď nebola výslovne v odvolaní
namietaná (ust. § 380 ods. 2 C.s.p.). O takúto inú vadu konania ide aj vtedy ak súd v procese dokazovania
nevykoná dokazovanie v súlade so zákonom a spôsobom upraveným v zákone alebo ak je rozhodnutie
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov pre absenciu náležitostí podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p. (§ 157
ods. 2 O.s.p.).

39. Dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní (§ 122 ods. 1 O.s.p., § 188 ods. 1 C.s.p.). Dôkaz listinou
sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo
oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie (§ 129 ods. 1  O.s.p., § 204 C.s.p.).

40. Námietku žalobkyne, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie v súlade s ustanovením §
129 ods. 1 O.s.p. (§ 204 C.s.p.), nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú, keď zo skutočnosti,
že v zápisnici nie je zachytené, či oboznámenie vykonal súd prvej inštancie prečítaním presne
označených listín alebo ich presne označených častí, nemožno vyvodiť ich procesnú neúčinnosť,
resp. ich nevykonanie zákonným spôsobom. Navyše, ide predovšetkým o listinné doklady predložené
samotnou žalobkyňou, a preto jej bol ich obsah známy, dokonca sa na tieto dôkazy odvolávala v súvislosti
s preukazovaním svojho nároku, a preto súd prvej inštancie nevychádzal pri svojom rozhodovaní
zo žiadnej takej rozhodujúcej skutočnosti, resp. listinného dôkazu, preukazujúceho také skutočnosti,
ktoré by žalobkyni neboli známe a na ktoré skutočnosti či dôkazy by nebola mohla v konaní patrične,
svojimi procesnými návrhmi a vyjadreniami, reagovať. Napokon žalobkyňa, resp. jej právny zástupca,
nenamietali v priebehu pojednávaní, že by na ňom nedošlo k oboznámeniu s listinnými dokladmi, resp.
že by došlo k zaprotokolovaniu tejto skutočnosti v rozpore s faktickým stavom.



41. S poukazom na uvedené odvolací súd uzavrel, že dokazovanie listinnými dokladmi bolo vykonané
zákonným spôsobom, tieto tak boli spôsobilým podkladom pre zisťovanie skutkového stavu tak, ako bol
správne ustálený súdom prvej inštancie a strany mali možnosť v konaní uplatniť svoje právo sa k týmto
dôkazom vyjadriť § 123 O.s.p. (čl. 9 C.s.p.).

42. Súd prvej inštancie k skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, tak dospel v súlade
s § 122 ods. 1 O.s.p. a § 129 ods. 1 O.s.p. (§ 188 ods. 1 C.s.p. a § 204 C.s.p.), a preto v konaní pred
súdom prvej inštancie nedošlo k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

43. So zreteľom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru zhodnému so súdom prvej inštancie,
že NBS, ako orgán dohľadu nad finančným trhom, svojím postupom  neporušila svoje povinnosti, keďže
pri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila
sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou
základných práv a ľudských slobôd, a preto z jej strany nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu
a jej postup mal oporu v  čl. 2 ods.2 Ústavy SR.

44. Odvolací súd tak nepovažoval námietky žalobkyne uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď
súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, žalobkyňou
uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť.

45. Keď teda súd prvej inštancie za daného skutkového stavu, ktorý bol zistený správne, zamietol žalobu
žalobkyne z dôvodu nesplnenia zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z .z., rozhodol vecne správne a odvolací
súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej (zamietajúcej) časti, vrátane výroku o náhrade
trov konania, potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.).

46. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej, ktorá bola úspešná v odvolacom konaní v plnom
rozsahu, nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal.

47. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen



a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/23/2012", "guid": "89bcab4a-52d3-4e1f-9cb4-0debfb22ffa9:8e8c033c-c8a1-41d3-b5c2-bc3549c6f594", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "56032ed9-b6c6-496a-804c-80964768d112:c360d979-12b1-44c0-883c-e20a0a426c91", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:1206215381.1", "spisova_znacka": "6MCdo/11/2010", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/11/2010 z 30. 1. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-01-30", "citacie_n": 452, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:1206215381.1"}, {"guid": "b39c2856-b82d-447c-b567-e482e9a367d1:521b1fdf-8839-438b-83a3-5497e33c9b74", "ecli": null, "spisova_znacka": "7Cbi/59/2011", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 7Cbi/59/2011 z 12. 12. 2018", "sud": "Mestský súd Bratislava I", "datum_vydania": "2018-12-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/b39c2856-b82d-447c-b567-e482e9a367d1:521b1fdf-8839-438b-83a3-5497e33c9b74"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:4e358f93-1759-4601-b41f-d9adb82b6df7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.174.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 174/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 174/2016 z 16. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.174.2016.1"}]}