Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 11CoP/546/2017 z 14. 12. 2017
Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 14. decembra 2017, sp. zn. 11CoP/546/2017, ECLI:SK:KSBA:2017:1117215095.1
Krajský súd Bratislava | 11CoP/546/2017 | ECLI:SK:KSBA:2017:1117215095.1 | 2017-12-14 | Uznesenie
Oblasť práva: Rodinné právo – Starostlivosť o maloletých
Citované ustanovenia: § 387 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/eadac39d-416b-4d1b-bb5c-fc3f54736bcf
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1117215095.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11CoP/546/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117215095
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1117215095.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členiek
senátu Mgr. Aleny Čakváriovej a JUDr. Miroslavy Štannerovej, v právnej veci maloletých detí: S. W. S.,
nar. XX.XX.XXXX, a C. B. S., nar. XX.XX.XXXX, obaja štátni občania Slovenskej republiky, J. a B. M. (L.),
zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova
7/A, 816 16 Bratislava, deti rodičov: otca - navrhovateľa Q. A. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX,
apartment XXXX, C. P., J., štátny občan L. a J., právne zastúpený JUDr. Ivanou Zmekovou, advokátkou,
so sídlom Zámocká 18, 811 01 Bratislava, IČO: 42 254 396, a matky - M. S., nar. XX.XX.XXXX,
bytom A. 6, XXX XX A., štátna občianka Slovenskej republiky a J., právne zastúpená NIKU & partners,
s.r.o, advokátskou kanceláriou so sídlom Prokopa Veľkého 51, 811 04 Bratislava, IČO: 36 866 008, v
konaní o návrhu navrhovateľa, otca maloletých detí o nariadenie návratu maloletých detí do cudziny
pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní, na odvolanie otca proti uzneseniu Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 17.08.2017, č.k. 3P/106/2017-573, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie sa  p o t v r d z u j e.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 17.08.2017, č.k. 3P/106/2017-573
zamietol návrh otca - navrhovateľa. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo
(správne nárok) na ich náhradu.
2. Súd prvej inštancie v danom konaní, ktorého predmetom je návrh otca na nariadenie návratu
maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu pri rozhodovaní vychádzal z čl. 1, 3, 12, 13, 14,
19 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa
25.10.1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č.
119/2001 Z.z. (ďalej len „Dohovor“), čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 52, § 123, § 131
zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „C.m.p.“), v zmysle ktorých na základe
vykonaného dokazovania ustálil, že krajinou obvyklého pobytu maloletých detí nie je J. ako zmluvný štát
na územie, ktorého chcel otec svojím návrhom dosiahnuť návrat maloletých detí. Súd prvej inštancie
uviedol, že v návratovom konaní súd nehodnotí výchovné schopnosti rodičov, ich osobné, zárobkové a
majetkové pomery, rozsah, v akom sú schopní zabezpečovať starostlivosť o maloleté dieťa, ale súd v
konaní zisťuje výlučne skutočnosti rozhodné z hľadiska výkladu príslušných hmotnoprávnych ustanovení
Dohovoru (§ 123 C.m.p.). S poukazom na uvedené dokazovanie vykonal v rozsahu potrebnom výlučne
na zistenie skutočností nevyhnutných pre posúdenie, či bolo v danom prípade premiestnenie alebo
zadržanie maloletých detí neoprávnené, s čím v súvislosti bolo potrebné zistiť krajinu obvyklého pobytu
maloletých detí S. a C.. Z listinných dôkazov predložených otcom, ako aj matkou maloletých detí
(potvrdenie o návšteve lekára, pediatra, potvrdenia o návšteve predškolského zariadenia, prehľadu
vstupov a výstupov maloletého S. z J.),  výpovedí obidvoch rodičov, vrátane výpovede samotného
otca  mal súd prvej inštancie za preukázané, že maloleté deti sa na území J. prakticky nezdržiavali od



10.05.2014, kedy v čase novorodeneckého veku maloletého C. (nar. XX.XX.XXXX) odišli z územia J. na
základe dohody rodičov z dôvodu obavy otca o bezpečnosť rodiny, tak ako to sám otec uviedol vo svojom
návrhu. Od tohto času sa maloleté deti s výnimkou príležitostných pobytov na území J. nezdržiavali, čo
zákonite bránilo aj  ich sociálnej integrácii v J.,  nevyhnutnej pre vyvodenie záveru, že krajinou obvyklého
pobytu maloletých detí bezprostredne pred ich otcom tvrdeným neoprávneným premiestnením (tj. pred
08.01.2017) bol štát J.  Tvrdenia otca, že dohoda s matkou bola len dočasného charakteru, vzhľadom na
obdobie, ktoré deti na Slovensku preukázateľne strávili (od 10.05.2014 do 22.12.2016, kedy odišli do J.
tráviť Vianoce ako každý rok, pričom mali zakúpenú spiatočnú letenku) súd prvej inštancie s poukazom
na závery vykonaného dokazovania vyhodnotil ako účelové, s cieľom dosiahnuť zmenu právomoci vo
veci rozhodovania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom  na čas po
rozvode, ako aj do rozvodu manželstva, v prospech súdu v J. (tzv. forum shopping).  Vzhľadom na
všetky zistené skutočnosti a samotné tvrdenia otca dospel k záveru, že navrhovateľ si musel byť vedomý
skutočnosti, že dlhodobým pobytom detí na Slovensku nevyhnutne dôjde k ich integrácii do slovenského
prostredia, preto pokiaľ v rozhodnom období nepodnikol žiadne právne kroky na zabezpečenie návratu
maloletých detí na územie J., s ich premiestnením na územie Slovenskej republiky súhlasil (keďže opak
nepreukázal), rozhodne sa však, ako to potvrdilo vykonané dokazovanie s ním zmieril. Skonštatoval,
že maloleté deti S. a C. mali bezprostredne pred otcom tvrdeným premiestnením na území Slovenskej
republiky (dňa 08.01.2017), na území Slovenskej republiky svoj obvyklý pobyt, ktorý nadobudli na
základe dohody rodičov o odchode z J. dňa 10.05.2014, pričom krajina J. už v ďalšom ich živote nebola
centrom ich životných aktivít, o čom svedčí aj skutočnosť preukázaná matkou, že deti majú vytvorené
všetky sociálne väzby na území Slovenskej republiky, kde sú začlenené do sociálneho života bežného
pre deti ich veku (bývanie, zdravotná starostlivosť, predškolské zariadenie, voľnočasové aktivity a s nimi
spojené rovesnícke väzby), pričom v J. im zostali zachované výlučne niektoré rodinné väzby vo vzťahu k
rodine otca, ktorá však žije rovnako v L.. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie návrh navrhovateľa-
otca maloletých detí ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 52 C.m.p..

3. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote cestou zvolenej právnej zástupkyne podal odvolanie
otec. Navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, že jeho návrhu vyhovie,
alternatívne navrhol uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Súdu prvej
inštancie vytkol, že napádané uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci  (§ 365 ods.
1 písm. h/ zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporového poriadok, ďalej len „C.s.p.“), postupom súdu došlo k
porušeniu jeho práva na spravodlivý proces ( § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.), súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365
ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a nesprávne, neúplné zistil skutočný stav veci (§ 62 ods. 1 C.m.p.). Napadnuté
rozhodnutie označil za nepreskúmateľné a arbitrárne. Namietal nerešpektovanie zásady hodnotenia
dôkazov v zmysle § 191 C.s.p., ako aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods.
2 C.s.p., keď v ňom súd prvej inštancie pri rozporných tvrdeniach rodičov neuviedol z akých dôkazov
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Bol toho názoru, že v odôvodnení rozhodnutia
absentuje zmienka o jednotlivých listinných dôkazoch, ktoré predložil a to zmienka o potvrdení zo
židovskej komunity N. E. B., potvrdenia autorizovaného účtovníckeho revízora pána O. B.-C., vyhlásenie
P. (jeho bratranca) a V. A. D. (jeho bratranca žena), vyhlásenie Z. a Z. (priatelia jeho matky), vyhlásenia
od F. S. (jeho strýka) a ďalšie, ktorými otec preukázal zázemie maloletých detí v J.. Uviedol, že súd prvej
inštancie síce použil správny právny predpis (Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných
únosov detí v spojitosti s ustanoveniami C.m.p.), avšak tento nesprávne aplikoval na zistený skutkový
stav, keď uzavrel, že deti pred ich premiestnením dňa 08.01.2017 nemali obvyklý pobyt v J. Nesúhlasil
so záverom súdu prvej inštancie, že rodina z J.  odišla v máji 2014 z dôvodu obavy otca o bezpečnosť
rodiny, keďže táto skutočnosť nebola v konaní tvrdená, resp. preukázaná. Uviedol, že dôvodom dlhšieho
pobytu detí na území Slovenska od mája 2014 boli pracovné povinnosti matky, avšak aj keď bola
rodina od tohto obdobia viac na Slovensku ako v J., rodičia nemali nikdy úmysel sa na Slovensko
presťahovať. S cieľom preukázania uvedenej skutočnosti doložil do spisu spiatočné letenky z mája
2014. Tvrdil, že matka dňa 08.01.2017 bez jeho súhlasu a neoprávnene premiestnila maloleté deti
na územie Slovenska, kde sa nachádzajú dodnes. Vyslovil, že od januára 2017 matka neprípustne
zasahuje do jeho rodičovských práv, pričom aj keď tieto skutočnosti nie sú podstatné pre návratové
konanie, poukazuje na ne zámerne, na zvýraznenie skutočného úmyslu matky, ktorá ho od mája 2014
zavádzala. Mal za to, že súd prvej inštancie dôkladne neskúmal skutočnosti rozhodujúce pre určenie
obvyklého pobytu a to trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu detí, rodinné a sociálne väzby,
štátnu príslušnosť, jazykové znalosti, miesto a podmienky školskej dochádzky, presťahovanie rodiny



(zmenu obvyklého pobytu). Obvyklý pobyt maloletých detí v J. vyvodzoval na základe skutočnosti, že
maloleté deti sa narodili v J., sú štátnymi príslušníkmi J., posledným spoločným bydliskom oboch detí,
na ktorom sa rodičia zhodli je J. (na adrese  F. XX, apartment XXXX, C. P.), rodičia prejavili zhodne
vôľu vychovávať obe deti v židovskej viere, obe deti sú židovskej viery, obe deti hovoria slovensky,
anglicky a S. čiastočne hebrejsky, sociálne a kultúrne zázemie detí je v J., platenie daní a poistenia
za rodinu v J., spoločné bývanie a domov rodiny v J., registrácia všetkých štyroch členov rodiny k
trvalému pobytu v J., spoločný bankový účet rodičov v J., pravidelné návraty rodiny do J., vyjadrenie
matky o súhlase s návratom do J. a následnom presťahovaní sa do L. (emailová komunikácia medzi
rodičmi zo dňa 27.03.2016), ako aj neexistencia súhlasu otca s presťahovaním detí do J.. Za dôležitú
považoval skutočnosť, že rodina sa pravidelne vracala do krajiny obvyklého pobytu detí, t.j. do J., na ktorú
krajinu majú deti silné citové väzby k osobám, veciam a prostrediu. Mal za to, že tieto väzby v konaní
preukázal, aj keď C. krátko po svojom narodení odišiel na dovolenkový pobyt na B., kde síce strávil
väčšinu svojho života, ale aj napriek tomu má k J. veľmi silnú väzbu a má tam vytvorené sociálne, kultúrne
a rodinné zázemie. S poukazom na najlepší záujem maloletých detí uviedol, že maloletým deťom
hrozí nenapraviteľná psychická ujma v dôsledku ich vzájomného odlúčenia, nakoľko nie je občanom
Slovenskej republiky, neovláda slovenský jazyk, nemá na Slovensku žiadne zázemie, prácu, pôvod,
väzby. Súdu prvej inštancie vytkol, že dostatočne neuviedol na základe akých skutočností ustálil obvyklý
pobyt maloletých detí na Slovensku, pričom súd prvej inštancie pochybil aj tým, že vo svojom rozhodnutí
vôbec neuvádza skutočnosti zásadného významu, ktoré opísal jednak vo svojom návrhu, jednak vo
vyjadrení zo dňa 07.08.2017. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp.zn. 6Cdo/1/2013 zo dňa 30.04.2013, v zmysle ktorého miestom obvyklého pobytu
dieťaťa na účely konania o jeho navrátenie treba rozumieť miesto, kde dieťa bývalo na základe zhodnej
vôle rodičov bezprostredne pred protiprávnym premiestnením alebo zadržaním. Súčasne namietal, že
súd prvej inštancie sa s uvedeným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré mu dal
do pozornosti, nezaoberal. Namietal, že súd prvej inštancie za zásadnú a jedinú relevantnú skutočnosť
pri ustálení obvyklého pobytu považoval dĺžku a trvanie pobytu maloletých detí na území Slovenskej
republiky, pričom nezodpovedal na v konaní ním nastolené zásadné skutočnosti týkajúce sa ustálenia
obvyklého pobytu maloletých detí. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci T. C. proti M. zo dňa 09.12.1994, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 15.07.2010, sp.zn. 5Cdo/106/2010, ktorý reflektoval judikatúru ESĽP. Taktiež namietal
postup kolízneho opatrovníka v konaní, ktorý podľa jeho názoru realizoval šetrenie zamerané výlučne na
opatrovnícke a nie návratové konanie, nezisťoval ako deti vnímajú J. či tam majú kamarátov, príbuzných
a len jednou vetou uviedol, že S. chce bývať v Bratislave a na otázky súvisiace s J. neodpovedal.
Tvrdil, že súd prvej inštancie nesprávne postupoval na nariadenom pojednávaní, kedy zamietol jeho
návrhy na doplnenie dokazovania argumentujúc špecifickou zásadou koncentrácie zakotvenou v § 131
C.m.p. Mal za to, že zásada koncentrácie sa uplatňuje výlučne v sporovom konaní, preto aplikácia
zásady koncentrácie podľa Civilného mimosporového poriadku by bola v rozpore s § 35 C.m.p., v zmysle
ktorého je súd povinný zistiť skutočný stav veci, ale tiež v rozpore s § 34 C.m.p., v zmysle ktorého
súd pri zisťovaní skutočného stavu veci nie je obmedzený zákonnou ani sudcovskou koncentráciu.
V tejto súvislosti konštatoval, že aj po prijatí názoru o špecifickej forme koncentrácie uvedenej v  §
131 C.m.p. treba mať na zreteli, že táto sa vzťahuje výlučne na vyjadrenie sa k návrhu navrhovateľa
o návrat detí a nie k vykonávanému dokazovaniu. Predmetné ustanovenie podľa jeho názoru má
zabezpečiť, aby sa návratové konanie skončilo v čo najkratšom čase, čo však neznamená povinnosť
súdu v tomto mimosporovom konaní nezisťovať skutočný stav veci s ohľadom na § 35 C.m.p. Pozornosť
odvolacieho súdu upriamil na absentujúce odôvodnenie omeškania rozhodnutia súdom prvej inštancie,
ktorá povinnosť mu vyplývala z § 134 ods. 1 C.m.p. Vyjadril názor, že súd prvej inštancie mal v rozhodnutí
uviesť, z dôvodu akých skutočností nebola dodržaná 6 týždňová lehota na vydanie rozhodnutia  od
začatia konania (konanie začalo dňa 19.06.2017, súd prvej inštancie rozhodol dňa 17.08.2017). Taktiež
upozornil, že napádané uznesenie nebolo vyhotovené v lehote 10 dní (§ 42 C.m.p.) a teda jeho
vyhotovenie bolo spojené s prieťahmi v konaní na strane súdu, a to i napriek predĺženiu lehoty na jeho
písomné vyhotovenie.

4. Matka vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu otca prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu
navrhla uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť. Mala za to, že argumentácia otca
v odvolaní je nekonzistentná a zmätočná. Rozhodnutie súdu prvej inštancie označila za zrozumiteľné,
vecne správne a korešpondujúce s obsahom predložených listinných dôkazov a výsluchov účastníkov
konania.  Vyjadrila názor, že  súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní prioritne z tvrdení samotného
otca, preto nerozumela z čoho otec usúdil, že sa súd na viacerých miestach pridržiaval len jej tvrdení.



V súvislosti s argumentom otca o nesprávnom postupe súdu prvej inštancie o zamietnutí jeho návrhu
na doplnenie dokazovania v zmysle § 131 C.m.p. poukázala na dôvodovú správu k § 123 C.m.p., z
ktorej vyplýva výrazné obmedzenie povinnosti súdu zistiť skutočný stav veci podľa § 35 C.m.p. a to
práve postupom podľa § 123 a nasl. C.m.p.  Zdôraznila, že § 123 ods. 2 C.m.p. stanovuje oblasti
dokazovania, ktoré môže súd v návratovom konaní vykonávať a to či premiestnenie alebo zadržanie
bolo neoprávnené a či nie je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletých detí. Bola toho
názoru, že v súlade s obmedzením zásady oficiality a vyšetrovacieho princípu pri zisťovaní skutočného
stavu veci ( § 123 ods. 2 C.m.p.) a špecifickou zásadou koncentrácie konania (§ 131 C.m.p.) bolo
procesnou povinnosťou otca ním tvrdené skutočnosti preukázať, resp. navrhovať výkon dôkazov už v
čase podania návrhu a nie až na poslednom pojednávaní krátko pred vyhlásením rozhodnutia. Vyjadrila
nesúhlas s právnym názorom otca o tom, že zásada koncentrácie konania podľa § 131 C.m.p. sa
vzťahuje výlučne na vyjadrenie sa k návrhu navrhovateľa. Prijatím uvedeného názoru by podľa nej došlo
k celkom zrejmému nepomeru medzi účastníkmi konania a k ich nerovnoprávnemu postaveniu, resp.
porušeniu základného princípu rovnosti zbraní. Uviedla, že vzhľadom na útly vek maloletých detí bolo
nemožné a neprirodzené, aby si maloleté deti dokázali napriek svojej fyzickej neprítomnosti v štáte J.
vytvoriť  akékoľvek väzby k tejto krajine. Tvrdenia otca o tom, že maloleté deti sa na území Slovenska
tri roky zdržiavali výlučne na dovolenkovom pobyte označila za absurdné. Mala teda za to, že ak otec
považuje strávenie troch rokov života detí na území Slovenska iba za dovolenkový pobyt (v prípade
maloletého C. celý jeho doterajší život), tak potom otec podľa všetkého nepovažuje tri roky života svojich
detí za nijako zvlášť podstatné. Vyhlásenia blízkych osôb v J. zo strany otca označila za vyfabrikované
a účelové, pričom tieto osoby v štáte J. ani nežijú a maloleté deti videli iba niekoľkokrát za celý ich
doterajší život. Mala za to, že preukazovanie posledného spoločného úmyslu rodičov presťahovať sa
do L. by bolo nehospodárne, nakoľko úmysel rodičov presťahovať sa do L. (po troch rokoch života
detí na území Slovenska) je pre toto konanie bez akejkoľvek právnej relevancie. Uviedla, že ak otec
v konaní tvrdil, že bolo úmyslom rodičov vrátiť sa do J. v decembri 2016, túto skutočnosť otec ničím
nepreukázal, pričom vzhľadom na charakter konania bolo povinnosťou otca uniesť dôkazné bremeno
ohľadne jeho tvrdení. Na strane druhej bola toho názoru, že obvyklý pobyt maloletých detí na Slovensku
bol náležite preukázaný. Založením listinných dôkazov bolo v konaní zrejmé, že maloleté deti v období
od 10.05.2014 do 08.01.2017 strávili na území J. iba 6 krátkodobých pobytov v trvaní 9-20 dní, maloleté
deti nikdy nenavštevovali v J. predškolské zariadenie, maloletý S. od septembra 2014 navštevuje na
území Slovenska predškolské zariadenie, maloleté deti mali od mája 2014 zabezpečenú pravidelnú
voľnočasovú aktivitu na území Slovenska (Klub plávania W., A.), maloletým deťom bola na území
Slovenska od mája 2014 poskytovaná zdravotná starostlivosť (potvrdenie od MUDr. X.), ako matka
poberala na deti materskú dávku a rodičovský príspevok. Skutočnosť, že maloleté deti majú obvyklý
pobyt na Slovensku skonštatoval aj T. súd v C. P., ktorý dňa 21.11.2017 vydal rozhodnutie, v ktorom
vyhlásil že na konanie o starostlivosť o maloleté deti nemá právomoc.

5. Kolízny opatrovník maloletých detí sa k odvolaniu otca nevyjadril.

6.  Matka podaním doručeným Krajskému súdu v Bratislave dňa 28.11.2017 doložila do spisu preklad
rozhodnutia T. súdu v C. P. zo dňa 21.11.2017, č.k. 1124952/3, ktorým izraelský súd rozhodol, že má
výhradne právomoc konať a rozhodovať len v otázke rozvodu manželstva  rodičov maloletých detí.

7.  K vyjadreniu matky k odvolaniu otca  sa prostredníctvom zvolenej právnej zástupkyne vyjadril otec,
ktorý zotrval na svojom odvolaní. Nestotožnil sa s tvrdením matky o tom, že súd pri rozhodovaní
vychádzal prioritne z jeho argumentácie, nakoľko prvoinštančný súd úplne prehliadol jeho podanie zo
dňa 07.08.2017. Uviedol, že zásada koncentrácie konania, na ktorú sa odvolával súd prvej inštancie
v priebehu konania nie je totožná so zásadou oficiality a vyšetrovacím princípom, na ktoré vo svojom
vyjadrení poukázala matka. V podanom odvolaní nikdy nespochybňoval skutočnosť, že dokazovanie má
byť zamerané  len na zistenie skutočností uvedených v § 123 ods. 1 C.m.p. a k takémuto obmedzeniu
zásady oficiality a vyšetrovacieho princípu sa v odvolaní ani nevyjadroval. Zdôraznil, že namietal
nesprávny postup súdu prvej inštancie, kedy súd s poukazom na špecifickú zásadu koncentrácie konania
podľa § 131 C.m.p. zamietol jeho návrhy na doplnenie dokazovania, nakoľko  táto zásada sa vzťahuje
výlučne na vyjadrenie sa k návrhu navrhovateľa. Poprel vyjadrenia matky o údajne „vyfrabrikovaných“
vyhláseniach blízkych osôb otca v J., nakoľko ide o autentické dôkazy, ktoré získal od ľudí, ktorí boli s
rodinou v kontakte. Taktiež mal za to, že preklad rozhodnutia T. súdu v C. P. zo dňa 21.11.2017, č.k.
1124952/3, ktorý matka doručila Krajskému súdu v Bratislave dňa 28.11.2017 je v rozpore s § 155 ods. 2



C.s.p. a nezodpovedá prekladu podľa zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „ zákon č. 382/2004 Z.z.“).

8. Matka prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu na výzvu Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 12.12.2017 doložila do spisu úradný preklad rozhodnutia T. súdu v C. P. zo dňa 21.11.2017, č.k.
1124952/3, ktoré preložila prekladateľka Mgr. D. V..

9. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 65, § 66
C.m.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 , § 385 ods. 1 C.s.p.,  a dospel k
záveru, že odvolanie  otca dôvodné nie je.

10. Podľa § 123 ods. 1 C.m.p., v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení
alebo zadržaní podľa osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika
viazaná, súd rozhoduje, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný
niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého.

11.  Podľa § 123 ods. 2 C.m.p., súd vykonáva dokazovanie len v rozsahu potrebnom na zistenie
skutočností podľa odseku 1.

12. Podľa § 131 ods. 1 C.m.p., súd v lehote troch dní od začatia konania uloží uznesením tomu, kto
podľa navrhovateľa právo porušuj, aby sa v lehote siedmich dní od doručenia uznesenia k veci písomne
vyjadril a ak s návrhom nesúhlasí, pripojil k vyjadreniu listinné dôkazy, ktorých sa dovoláva, prípadne
označil iné dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení a uviedol, či sa vzdáva práva účasti na
pojednávaní.

13.  Podľa § 134 ods. 1 C.m.p., ak neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, vydá súd rozhodnutie
spravidla do šiestich týždňov od začatia konania; ak vydá rozhodnutie po uplynutí lehoty, uvedie v
odôvodnení rozhodnutia skutočnosti, pre ktoré nebolo možné lehotu dodržať.

14. Podľa § 2 ods. 1 C.m.p., na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia zákona č. 160/2015
Z.z. Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

15. Podľa § 35 C.m.p., súd je povinný zistiť skutočný stav veci.

16. Podľa § 223 ods. 3 C.s.p., rozsudok sa vyhotoví a odošle do 30 dní odo dňa jeho vyhlásenia, ak
predseda súdu zo závažných dôvodov nerozhodne inak.

17. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

18. Podľa čl. 1 Dohovoru, cieľom tohto dohovoru je
a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu
alebo sú v ňom zadržiavané, a
b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu
sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.

19. Podľa čl. 3 Dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak
a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď
spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý
pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a
b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo
samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke
právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona, alebo na základe rozhodnutia
súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

20. Tým, že predmetom konania v danej veci je návrh otca o nariadenie návratu maloletých detí do
krajiny ich obvyklého pobytu, súd prvej inštancie správne postupoval v zmysle právneho predpisu
záväzného pre Slovenskú republiku, t.j. Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných



únosoch detí, ktorý v spojení čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má prednosť pred vnútroštátnymi
predpismi, čo znamená, že súdy sa nimi musia riadiť a rozhodovať v súlade s nimi. Cieľ Dohovoru
vyjadrený v čl. 1  je záväzný pre všetky štáty, ktoré k Dohovoru pristúpili, pričom postup orgánov
štátu, t.j. postup, ako zabezpečiť účel Dohovoru už Dohovor ponecháva na vnútroštátnu právnu úpravu
jednotlivých zmluvných štátov. V právnom poriadku Slovenskej republiky ide o procesný kódex - Civilný
mimosporový poriadok, ktorý vo svojom šiestom oddiely osobitne upravuje dokazovanie a podmienky
konania o návrat maloletého do cudziny pri jeho neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní. Konanie
o návrat maloletého do cudziny vo veci neoprávneného premiestnenia alebo zadržania  (§ 123 a nasl.
C.m.p.) ako typ mimosporového konania je teda reflexiou medzinárodného záväzku z Dohovoru o
občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. Cieľom je zabezpečenie primárnej ochrany
dieťaťa a jeho status quo, t.j. zabezpečiť okamžitý návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené
do niektorého iného štátu alebo v ňom zadržiavané, aby o dieťati rozhodoval súd štátu obvyklého
pobytu dieťaťa, aby boli dodržiavané práva dieťaťa nebyť oddelené od svojich rodičov a premiestnené a
zadržiavané proti jeho vôli, ako prevencia pred zneužitím získania priaznivejšieho rozhodnutia výberom
rozhodného práva.

21.     S poukazom na citované ustanovenia, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutočný stav, sa odvolací súd  nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho
žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a
právnej stránke stotožňuje s dôvodmi uvedenými v uznesení súdu prvej inštancie, ktorým súd zamietol
návrh otca na nariadenie návratu maloletých detí do J., a v ktorom  podrobne  zodpovedal na  v
konaní nastolené otázky relevantného charakteru,  ktoré otec  čiastočne  zopakoval  v podanom
odvolaní; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody  rozhodnutia odvolací súd  využíva možnosť danú
mu ustanovením  § 387 ods. 2 C.s.p.

22. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a v záujme  vysporiadania sa s námietkami
otca odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v tomto konaní v zmysle čl. 3  Dohovoru správne
zameral svoje dokazovanie prioritne na ustálenie miesta obvyklého pobytu maloletých detí. Odvolací
súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že  krajinou obvyklého pobytu maloletých detí
S. je Slovenská republika, do krajiny ktorej boli maloleté deti na základe spoločnej dohody  rodičov
a ich slobodného rozhodnutia (v tomto kontexte je bez právneho významu pohnútka rodičov, ktorá
ich k takémuto rozhodnutiu viedla) presťahované v máji 2014 (dňa 10.05.2014) a v krajine ktorej si
rodina založila centrum svojho života, matka na Slovensku pracovala, otec za rodinou na Slovensko
pravidelne cestoval, maloletým deťom bola na Slovensku poskytovaná zdravotná starostlivosť a maloletý
S. od septembra 2014 začal navštevovať na Slovensku predškolské zariadenie. Na uvedenom nemení
nič ani okolnosť, že rodina sa vracala do J. na krátkodobé pobyty,  ako ani skutočnosť, že otec
platil za maloleté deti v J. príslušné platby. Uvedený stav trval až do udalostí z decembra 2016/
januára 2017, kedy rodina na sviatky odišla v decembri 2016 do J. a začiatkom januára 2017 otec
matku konfrontoval ohľadne jej mimomanželských známostí.  Bez právneho významu je v tomto smere
odvolacia námietka otca o poslednom spoločnom úmysle rodičov presťahovať sa s rodinou do L., ktorý
úmysel otec síce  preukázal listinnými dôkazmi a to predovšetkým e-mailom zo dňa 27.03.2016, avšak
v konaní bolo pre otca rozhodujúce preukázať spoločný úmysel rodičov žiť v J. natrvalo v období
od mája 2014 do 08.01.2017, nie v L.. Ako nedôvodné vyhodnotil odvolací súd argumenty otca o
nedôslednom zaoberaní  sa otázkou obvyklého pobytu maloletých detí súdom prvej inštancie a o
nedostatočnom odôvodnení  jeho písomného vyhotovenia rozhodnutia. Vychádzajúc z jeho obsahu je
možné konštatovať, že ustálenie obvyklého pobytu maloletých detí na Slovensku súdom prvej inštancie
nie je založené len na tom, že otec tento v priebehu konania nedokázal spochybniť, ale i na skutkových
zisteniach vyplývajúcich z riadne vykonaného dokazovania v súlade s § 123 ods. 2, § 131 ods. 1 C.m.p.
V danom posudzovanom prípade súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že maloleté deti sa s výnimkou
príležitostných pobytov na území J. od 10.05.2014 nezdržiavali, čo bránilo aj ich sociálnej integrácii v
J., nevyhnutnej pre vyvodenie záveru o ich obvyklom pobyte v J. bezprostredne pred otcom tvrdeným
neoprávneným premiestnením (t.j. pred dňom 08.01.2017). Z vykonaného dokazovania pred súdom
prvej inštancie je možné dospieť k záveru, že otec si musel byť vedomý toho, že dlhodobým pobytom
detí na Slovensku nevyhnutne dôjde k ich integrácii do slovenského prostredia. Odvolací súd v kontexte
otcom namietaného nedostatočného skúmania rozhodujúcich skutočností pre určenie obvyklého pobytu
maloletých detí (trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu detí, rodinné a sociálne väzby, štátnu
príslušnosť, jazykové znalosti, miesto a podmienky školskej dochádzky, presťahovanie rodiny - zmenu
obvyklého pobytu) upriamuje pozornosť otca na bod 24. odôvodnenia napádaného uznesenia súdu



prvej inštancie, v ktorom sa súd riadne zaoberal rozhodujúcimi skutočnosťami. Skutočnosť, že maloleté
deti mali evidovaný trvalý pobyt v J. aj počas ich fyzickej neprítomnosti v tejto krajine, nesvedčí v
prospech záveru o ich obvyklom pobyte v J., keďže takto evidovaný trvalý pobyt má len formálny a
evidenčný charakter. Tu sa žiada zdôrazniť, že v priebehu odvolacieho konania izraelský súd (T. súd v
C. P. ) rozhodnutím zo dňa 21.11.2017, č.k. 1124952/3 uznal, že má právomoc konať výhradne v otázke
rozvodu manželstva rodičov maloletých detí S..

23. Po ustálení obvyklého pobytu maloletých detí na území Slovenska a vyhodnotení, že obidvaja rodičia
boli nositeľmi opatrovníckeho práva k maloletým deťom (táto otázka napokon sporná v konaní nebola),
súd prvej inštancie postupoval správne, keď zamietol návrh otca na nariadenie návratu maloletých
detí do J., bez vyhodnocovania podmienok pobytu maloletých detí na území Slovenskej republiky od
08.01.2017 z pohľadu udelenia súhlasu otca, nakoľko maloleté deti sa dňa 08.01.2017 vrátili do krajiny
ich obvyklého pobytu. Možno preto uzavrieť, že maloleté deti S. neboli z J. dňa 08.01.2017 neoprávnene
premiestnené v zmysle čl. 3 Dohovoru  a preto v danom prípade nebolo možné postupovať v zmysle čl.
12 Dohovoru a nariadiť návrat maloletých detí.

24. Vo vzťahu k námietke otca o nevykonaní všetkých ním navrhovaných dôkazov, odvolací súd
poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 75/96, podľa ktorého z
obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné
súdy ústavná povinnosť vykonať všetky dôkazy, ktoré označil účastník konania. Obsahom práva na
spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd ) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom
tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces
je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v
zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do
práva na spravodlivý proces však ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol
účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami
(I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov
(II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).  K uvedenému je treba uviesť, že citované predpisy neustanovujú žiadne
pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené a  úprava týchto záležitostí sa
ponecháva na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci,  ktorej sa návrh
týka, v sebe obsahuje aj  právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné,
a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Posúdenie návrhu účastníkov
na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania
vykonané, je teda vždy vecou konajúceho  súdu a nie účastníkov konania. Odvolací súd je toho
názoru, že súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci a v odôvodnení
rozhodnutia sa vyporiadal s podstatnými listinnými dôkazmi predloženými obidvoma rodičmi v konaní. V
súvislosti s otcom namietaným prehliadnutím jeho podania zo dňa 07.08.2017 odvolací súd uvádza, že
na predmetné vyjadrenie otca nebolo potrebné osobitne reagovať, nakoľko v ňom uvádzané skutočnosti
zásadného významu boli prednesené na pojednávaní pred súdom prvej inštancie a súd k nim zaujal
svoje stanovisko. Zohľadňujúc uvedené odvolací súd dospel k záveru, že postupom súdu prvej inštancie
v danej prejednávanej veci nedošlo k porušeniu práva otca na spravodlivé konanie.   Pre úplnosť odvolací
súd uvádza, že otec vo svojom vyjadrení zo dňa 07.08.2017 uviedol, že matka deti premiestnila na
územie Slovenskej republiky bez jeho súhlasu, aby tak dosiahla priaznivejšie rozhodnutie v otázkach
týkajúcich sa starostlivosti súdu o maloletých, namietal matkou tvrdené skutočnosti týkajúce sa jej
odchodu z J. poukázal na úmysel rodičov z decembra 2016 presťahovať sa spolu s celou rodinou z J. do
L. a na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp.zn. 6Cdo/1/2013
zo dňa 30.04.2013, namietal ustálenie obvyklého pobytu maloletých detí a poukazoval na spôsob jeho
skúmania, keď len dĺžka pre jeho ustálenie nie je rozhodujúca, zotrvával na svojom stanovisku, že
centrum rodinného a sociálneho života rodiny je v J.

25. Za nedôvodnú posúdil odvolací súd výtku otca o nesprávnom procesnom postupe súdu prvej
inštancie, keď zamietol jeho ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania na pojednávaní. Odvolací súd
konštatuje, že zo zápisnice z pojednávania nevyplýva, že súd prvej inštancie zamietol návrh otca



na doplnenie dokazovania v zmysle špecifickej zásady koncentrácie podľa § 131 C.m.p., ale jeho
návrh na doplnenie dokazovania bol zamietnutý v zmysle obmedzeného vyhľadávacieho princípu
zakotveného v § 123 C.m.p. v návratovom konaní. Zo zápisnice z pojednávania na Okresnom súde
Bratislava I zo dňa 16.08.2017  vyplynulo, že súd prvej inštancie po otvorení pojednávania uviedol, že
v zmysle § 99 C.s.p. zvážil za vhodné a účelné vyhotoviť zápisnicu z pojednávania, v ktorej uviedol
len najpodstatnejšie skutočnosti, ďalej účastníkov oboznámil s návrhom otca na nariadenie návratu
maloletých detí do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní a následne uviedol, že
konanie je ovládané špecifickou formou koncentrácie, ktorá vyplýva z ust. § 131 C.m.p. a ktorou
je súd povinný sa striktne riadiť. V priebehu pojednávania otec požiadal, aby mohol položiť otázky
matke,  pričom súd prvej inštancie otca upozornil, že k vyjadreniu matky predloženému písomne mal
možnosť vyjadriť sa, čo aj urobil, preto bola vzhľadom na koncentračnú zásadu možnosť ďalšieho
dokazovania obmedzená princípmi návratového konania. Následne otca vyzval, aby otázky, ktoré má
pre  matku predniesol, aby mohol súd rozhodnúť, ktoré z nich sa týkajú veci. V súvislosti s dôkaznými
návrhmi otca, ktorých vykonanie súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 16.08.2017 zamietol, je treba
uviesť, že tieto nesmerovali k preukázaniu podmienok ustálenia obvyklého pobytu maloletých detí,
posúdeniu či ich premiestnenie alebo zadržanie bolo neoprávnené a či je daný niektorý z dôvodov na
nariadenie návratu. Vykonanie takéhoto dokazovania sa potom s prihliadnutím na ciele a účel konania
o návrate dieťaťa, ktorého výsledkom má byť čo najrýchlejšie rozhodnutie, aj odvolaciemu súdu javí
ako nadbytočné, nesmerujúce k preukázaniu okolností potrebných pre právne a skutkové  posúdenie
zisteného stavu veci.  S cieľom objasnenia v konaní nastolenej otázke výkladu § 123 C.m.p. v spojení s
§ 131 C.m.p. odvolací súd konštatuje, že  z ustanovenia § 123 ods. 2 C.m.p. vyplýva, že v návratových
konaniach je obmedzená zásady oficiality a vyšetrovacieho princípu pri zisťovaní skutočného stavu veci,
čo je odôvodnené potrebou uskutočniť konanie v čo najkratšom čase v záujme maloletého dieťaťa. Z
ustanovenia § 131 vyplýva špecifická zásada koncentrácie v tomto type mimosporového konania, ktorá
sa vzťahuje výlučne na vyjadrenie sa protistrany k návrhu navrhovateľa. Uvedenú zásadu koncentrácie
však nemožno stotožňovať so zásadou koncentrácie v pravom zmysle slova, ktorá je zakotvená v § 153
(sudcovská koncentrácia konania) a § 154 C.s.p.(zákonná koncentrácia konania), nakoľko tieto zásady
podľa § 34 C.m.p. nemožno v mimosporovom konaní uplatniť. V návratovom konaní teda súd môže
pristúpiť k zamietnutiu návrhov účastníkov konania na doplnenie dokazovania, v prípade keď vyhodnotí
že tieto dôkazy nie sú v zmysle § 123 ods. 2 C.m.p. pre vec potrebné na zistenie skutočností podľa §
123 ods. 1 C.m.p. Taktiež nemožno mať za to, že zamietnutím návrhov na doplnenie dokazovania by bol
popretý princíp materiálnej pravdy (§ 35 C.m.p.), ktorým je mimosporové konanie dôsledne ovládané.
Vychádzajúc z dikcie § 123 a nasl. C.m.p. totiž vyplýva, že návratové konanie má osobitným režim, v
ktorom je potrebné vykonať dokazovanie len v rozsahu  na zistenie či premiestnenie alebo zadržanie
bolo neoprávnené a či nie je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletých detí a teda v
týchto oblastiach dokazovania je bezpochyby potrebné zistiť skutočný stav veci. Možno preto uzavrieť,
že v danom prípade súd prvej inštancie postupoval správne, keď ďalšie návrhy otca na doplnenie
dokazovania nepripustil, pričom svoj postup v konaní aj správne odôvodnil.

26. Za nedôvodné posúdil odvolací súd námietky otca o tom, že súd prvej išntacie neprihliadol pri
zisťovaní obvyklého pobytu maloletých detí na otcom predložené potvrdenie zo židovskej komunity N.
E. B., na potvrdenia autorizovaného účtovníckeho revízora pána O. B.-C., na vyhlásenie P. (otcovho
bratranca) a V. A. Zeev (otcovho bratranca žena), na vyhlásenie Z. a Z. (priatelia otcovej matky) a na
vyhlásenia F. S. (otcovho strýka). Odvolací súd poukazuje na právo súdu posúdiť a rozhodnúť o potrebe
vykonania dokazovania jednotlivými dôkaznými prostriedkami, pričom v danom prípade odvolací súd
súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že vzhľadom na preukázaný obvyklý pobyt maloletých detí
na Slovensku sa vykonanie dokazovanie týmito listinnými dôkazmi javilo ako nadbytočné. Odvolací súd
zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že listinné dôkazy, na ktoré súd prvej inštancie pri
ustálení obvyklého pobytu maloletých detí prihliadal (potvrdenie o návšteve lekára, pediatra, potvrdenia
o návšteve predškolského zariadenia, prehľadu vstupov a výstupov maloletého S. z J.), mali vyššiu
dôkaznú silu ako vyššie uvedené vyhlásenia blízkych osôb  otca v J.. Taktiež odvolávanie sa otca
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6Cdo/1/2013 zo dňa 30.04.2013 nie je v
danom prípade právne významné, keďže sa netýka identických právnych skutočností návratového
konania. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením otca o absentujúcej zmienke predmetného rozhodnutia
v napádanom uznesení, nakoľko podporná argumentácia otca  predmetným rozhodnutím  Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky je zahrnutá v bode 6. uznesenia súdu prvej inštancie. Ani otcom predložené
spiatočné letenky do J. z mája 2014 nemajú vplyv na vecnú správnosť uznesenia súdu prvej inštancie
a to práve v dôsledku uplynutia obdobia stráveného deťmi na Slovensku.



27. Odvolací súd vyhodnotil námietku otca o nesprávnom postupe kolízneho opatrovníka za nedôvodnú
a konštatuje, že kolízny opatrovník v konaní postupoval v súlade s najlepším záujmom maloletých detí.
Berúc do úvahy útly vek maloletého C. bolo podľa názoru odvolacieho súdu žiaduce, aby šetrenie
bolo vykonané len za prítomnosti staršieho chlapca S., pričom nemožno uzavrieť, že šetrenie sa týkalo
výlučne opatrovníckeho konania. Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že maloletý S. (zápisnica o
pojednávaní zo dňa 17.08.2017) pri otázkach na J. nechcel odpovedať, ale na strane druhej svoju vôľu
zostať bývať v Bratislave vyjadril, ktorá skutočnosť sa návratového konania bezpochyby týkala. Taktiež
je potrebné mať na zreteli, že komunikácia s maloletými deťmi si vyžaduje určitý stupeň trpezlivosti,
porozumenia, bez akejkoľvek  miery násilia a preto ak kolízny opatrovník na maloletého S. nevytváral
tlak na získanie odpovedí na otázky ohľadne jeho vnímania J., postupoval správne.

28. V súvislosti s argumentom otca, ktorý pochybenie súdu prvej inštancie v odvolaní dôvodil aj
absentujúcim odôvodnením omeškania procesnej lehoty na vydanie rozhodnutia súdom prvej inštancie
v zmysle § 134 ods. 1 C.m.p., odvolací súd uvádza, že z napádaného uznesenia vyplýva, že zákonnom
stanovená 6 týždenná lehota nebola dodržaná v dôsledku skutočností na strane účastníkov konania,
nakoľko dňa 13.07.2017 bolo súdu prvej inštancie doručené (ešte len) vyjadrenie matky, z ktorého
vyplynulo, že matka sa nevzdáva práva účasti na pojednávaní a pojednávanie vo veci bolo možné
uskutočniť až dňa 16.08.2017 a dňa 17.08.2017, kedy bolo vo veci meritórne rozhodnuté.  Pokiaľ otec
ďalej argumentoval nedodržaním zákonnej lehoty na písomné vyhotovenie rozhodnutia, odvolací súd
uvádza, že súdu prvej inštancie je potrebné vytknúť, že lehota stanovená v § 42 C.m.p. dodržaná nebola.
I napriek vyššie uvedenému, odvolací súd vyslovuje názor, že predmetné pochybenie nemalo vplyv na
vecnú správnosť napádaného uznesenia.

29. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie v danej veci rozhodol v súlade s príslušnými zákonnými
ustanoveniami, ktoré správne na danú vec aplikoval, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
vecne správne podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil, pričom podľa ods. 2 citovaného ustanovenia poukazuje
na správne právne závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožnil.

30. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 C.m.p..

31. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).