{"guid": "e7b5ef39-7227-4336-aceb-8fd0852200d2:a0aee605-473f-4daf-852d-9f61de716dee", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1017201814.1", "spisova_znacka": "8Sa/83/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Sa/83/2017 z 7. 11. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 7. novembra 2017, sp. zn. 8Sa/83/2017, ECLI:SK:KSBA:2017:1017201814.1", "identifikacne_cislo": "1017201814", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Marta Šašinková", "sudca_id": 1251, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-marta-sasinkova-1251", "datum_vydania": "2017-11-07", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "10Szak/2/2018", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "5a4eec55-fd01-46ab-907b-fd377ba9b508:4e980b3c-a36b-48b5-b3a2-d8139553747e", "datum": "2018-01-25", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-229", "nazov": "§ 229 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-229", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-229"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-229"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a0aee605-473f-4daf-852d-9f61de716dee", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1017201814.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2017:1017201814.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2017:1017201814.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Sa/83/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201814
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1017201814.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: U.
X., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník U., doklad totožnosti CD: S aktuálne pobytom Útvar policajného
zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený: Liga za ľudské práva, občianske združenie, so sídlom
Štúrova 3, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium
policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície,
Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o správnej žalobe
žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 19.10.2017, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-
BA6-267-022/2017-AV zo dňa 12.10.2017, takto

r o z h o d o l :

Žalobu  z a m i e t a .

Žalobcovi   n e p r i z n á v a  právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Včas podanou žalobou zo dňa 19.10.2017, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2  S.s.p.,
doručenou dňa 27.10.2017 Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému
na konanie,  sa postupom podľa ust. § 221 ods.1, zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok
(ďalej len „S.s.p.“) žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ-HCP-
BA6-267-022/2017-AV zo dňa 12.10.2017  a nariadenia jeho bezodkladného  prepustenia zo zaistenia.
Žalobca  správnemu orgánu vytkol nedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávne právne
posúdenie veci a jeho rozhodnutiu  nepreskúmateľnosť a nezákonnosť.  Právne svoje dôvody  založil
na  porušení ust.  § 88  ods. 1 pís.a/,b/ ods. 4, § 88 ods.2, 88a ods.1 pís. c/, § 89 ods.1. Zákona o pobyte
cudzincov (ďalej len „ZPC“)  Z procesného hľadiska správnemu orgánu vytkol, že jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci  (§ 191 ods. 1 pís. c/ S.s.p.),  je nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť   alebo nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 pís. d/ S.s.p.), vychádza zo skutkového
stavu, ktorý nie je náležite zistený, nakoľko je      nedostačujúci na riadne posúdenie veci (§ 191 ods.
1 pís. e/ S.s.p.), a skutkový  stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia
alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu (§ 191 ods. 1 pís. f/
S.s.p.), predchádzalo mu podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré
mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia (§ 191 ods. 1 pís. g/ S.s.p.).

2. Žalobca žalovanému v prvom rade vytkol nenaplnenie dôvodov  pre zaistenie podľa ust. § 88a ods.
1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov a   zmätočné označenie vo výrokovej časti rozhodnutia, že ide
o jeho zaistenie ako žiadateľa o azyl a zároveň štátneho príslušníka tretej krajiny, zaisteného podľa
§ 88 ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov z dôvodu podozrenia, že podal žiadosť o udelenie
azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť svoje  administratívne vyhostenie. Poukázal na to, že  bol



rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-267-006/2017-AV zo dňa 10.10.2017 zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a/
bod 1 ZPC, ktorým začalo pozbavenie jeho osobnej slobody a dňa 11.10.2017 podal žiadosť o udelenie
azylu. Ustanovenie § 88a ods. 1 písm. c/ síce umožňuje zaistiť žiadateľa o azyl ako štátneho príslušníka
tretej krajiny zaisteného podľa  § 88 ods. 1 písm. a/ aj b/ ZPC, ale výroková časť rozhodnutia nemôže byť
zmätočná. Naviac neboli naplnené ani dôvody pre zaistenie podľa § 88a ods. 1 písm. c/ ZPC, nakoľko
nebolo preukázané dôvodné podozrenie, že žiadosť o udelenie azylu podal výlučne s cieľom oddialiť
alebo zmariť svoje  administratívne vyhostenie. Správnemu orgánu vytkol aj to, že vo svojom rozhodnutí
neuviedol k akým zisteniam dospel skúmaním osoby žalobcu, administratívneho spisu vedeného pod
č. PPZ-HCP-BA6-267/2017-AV, či vykonanými lustráciami, okrem zistenia, že žiadosť o azyl podal
opakovane (jeho žiadosť z 05.05.2016 bola právoplatne odmietnutá). Ustanovenie § 88a ods. 1 písm.
c/ ZPC totiž vyžaduje preukázanie, že žiadosť je podaná výlučne s cieľom zmariť vyhostenie, teda je
zneužívajúca, s čím nemožno opakovanú žiadosť stotožniť. Plynutím času totiž mohlo dôjsť k zmenám
v skutkovom stave, pomeroch, osobných dôvodoch žalobcu ako aj v situácií v krajine pôvodu. Navyše
náš právny poriadok ju nezakazuje, ani predchádzajúce správanie žalobcu nezadáva dôvod domnievať
sa, že jeho snaha o preukázanie potreby získania medzinárodnej ochrany nie je legitímna. Žalobca
pri predchádzajúcom konaní o udelenie azylu zotrval na území Slovenskej republiky, kde sa zdržiaval
oprávnene,  vyčkal na rozhodnutie a využil všetky opravné prostriedky na preskúmanie jeho zákonnosti
a jej  územie  opustil pred doručením právoplatného rozhodnutia, aby tu nemal neoprávnený pobyt
a o azyl požiadal na území Rakúska. Po návrate na územie SR podľa Dublin III, vo vyhlásení zo
dňa 11.10.2017 stručne pomenoval dôvody, pre ktoré žiada udelenie azylu. Podanie žiadosti o azyl v
deň nasledujúci po umiestnení do zaistenia, nepreukazuje jeho výlučný  motív oddialiť, resp. zmariť
administratívne vyhostenie, o ktorom v dňoch 10.10.2017 a 11.10.2017 nič nebránilo správnemu orgánu
konať a vydať rozhodnutie. Poukázal na to, že správny orgán aj pri odvolaní sa na preskúmanie jeho
osoby,  spisu a lustrácie v Migre, neuviedol žiadne ďalšie zistenia  rozhodné pre záver o dôvodnom
podozrení podania žiadosti o azyl výlučne s cieľom oddialiť, alebo zmariť administratívne vyhostenie,
jeho záver je absolútne nezdôvodnený, nedostatočne podložený dôkazmi a preto nepreskúmateľný a
právne nesprávny a  rozhodnutie z neho vychádzajúce  je nezákonné. Rovnako nepreskúmateľný a
nesprávny je podľa žalobcu aj záver správneho orgánu o nemožnosti uloženia miernejšieho opatrenia
podľa § 89 ZPC. Správny orgán má povinnosť preskúmať možnosť použitia citovaného ustanovenia
ešte predtým, ako dospeje k nevyhnutnosti uplatnenia prísnejšieho opatrenia. Uviedol, že správny orgán
poukázal len na osobu žiadateľa a na riziko úteku, ktoré vôbec nevyhodnotil a nepreukázal, len sa
na neho odvolal.  Žalobca vyslovil názor, že správny orgán si riziko úteku vyložil nesprávne, nakoľko
definícia rizika úteku vyžaduje preukázanie dôvodnej obavy, alebo priamej hrozby, na základe ktorej
možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde, alebo sa bude skrývať. Toto ale nemožno
vyhodnotiť zo skutočností, že žalobca nemá na území SR udelený pobyt,  ani že by mu eventuálne hrozil
zákaz vstupu na viac ako tri roky. Jedinou relevantnou skutočnosťou, ktorú správny orgán spomína, je
doterajšie správanie žalobcu, ktoré ale vyhodnotil nesprávne. Žalobca správnemu orgánu ďalej vytkol,
že nepreukázal uplatnenie možnosti miernejšieho opatrenia podľa § 89 ZPC, napr. hlásenia pobytu  a
v tejto súvislosti poukázal na rozsudky kasačného súdu 1Sža/5/2015 a 1Szak/14/2017. To, že žalobca
po návrate z Rakúska nemá na Slovensku zabezpečené ubytovanie a že sa v konaní preukázal len
hotovosťou vo výške 50,- eur, nevylučujú jeho schopnosť zabezpečiť si ubytovanie, resp. preukázať
dostatok finančných prostriedkov. O tejto možnosti ale nebol žalovaným  náležite poučený, nebolo
vedené dostatočné dokazovanie a takýto záver je nepreskúmateľný, nedostatočne odôvodnený a právne
nesprávny a napadnuté rozhodnutie je  nepreskúmateľné pre jeho nezdôvodnenie aj v časti určenia dĺžky
zaistenia, ktorá je 6 mesačná, teda maximálna, určená  od 12.10.2017 do 10.04.2018. Za nezákonné
ho s odkazom na rozsudky NSSR sp. zn. 1Szak/14/2017, 10Szak/13/2016, 1Sza/6/2013, 1SZa/14/2016
žalobca považuje aj pre jeho neprepustenie  na slobodu pri jeho pre zaistení.

3. Ako najzákladnejšiu námietku prezentovanú v žalobe,  vo vyjadrení zo dňa 08.11.2017 a rovnako aj na
pojednávaní súdu vzniesol žalobca popretie práva na právne zastúpenie  a to neúčasťou splnomocnenej
osoby v konaní o zaistení dňa 12.10.2017.  Uviedol,  že mu bolo umožnené určiť si splnomocnenú
osobu len formálne, nakoľko nebola kontaktovaná, nebol ani uskutočnený  pokus o zabezpečenie jej
prítomnosti, informovanie o prebiehajúcom konaní,  o tom, že došlo k jej splnomocneniu a  nebol mu
umožnený kontakt s touto osobou a ani právo na poradenstvo a konzultáciu. Konanie žalovaného
označil za  postup, ktorý je popretím práva na prístup k právnemu zastúpeniu, nakoľko takéto právo
musí umožniť fyzickú prítomnosť a účasť splnomocneného právneho zástupcu na úkonoch, právo radiť
sa s ním, právo na oboznámenie sa s podkladmi pred vydaním rozhodnutia, na vyjadrenie sa k nim,



na ich doplnenie, na predkladanie žiadostí a návrhov.  Vyslovil, takýto postup žalobcu  spôsobuje aj
nezákonnosť vydaného rozhodnutia.

4. Vo vyjadrení k žalobe, žalovaný  na námietku žalobcu o nedostatočnom skúmaní dôvodu
jeho  zaistenia uviedol, že predchádzajúcemu zaisteniu žalobcu predchádzalo konanie vo veci
administratívneho vyhostenia z územia SR.  Počas zaistenia, po začatí konania o administratívnom
vyhostení, žalobca požiadal o udelenie azylu na území SR, resp. schengenského priestoru.  Jeho
konanie tak poukazuje na účelovosť, výlučne s cieľom oddialiť, alebo zmariť administratívne vyhostenie
a svedčí o nej aj jeho opakovaná žiadosť o udelenie azylu. Poukázal na  prvotnú žiadosť zo dňa
05.05.2016, o ktorej  bolo právoplatne rozhodnuté dňa 31.10.2016, kedy mu nebol udelený azyl,
ani doplnková ochrana. Žalovaný uviedol, že v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnil existenciu
rizika úteku žalobcu a k namietanej povinnosti preskúmania možnosti uloženia miernejšieho opatrenia
poukázal na povinnosť preukázania zabezpečenia ubytovania, ako aj finančného zabezpečenia, čo
žalobca neučinil a z uvedeného dôvodu ustanovenie § 89 ZPC nebolo možné aplikovať. Žalovaný doplnil,
že uvedené skutočnosti riadne vo svojom rozhodnutí odôvodnil a skonštatoval,  že je nemysliteľné,
aby nikým a ničím nepreverené osoby po vyhlásení žiadosti o medzinárodnú ochranu automaticky
získali právo na pobyt a voľný pohyb  a aby vykonštruovanými žiadosťami o udelenie medzinárodnej
ochrany, boli zaistené osoby automaticky prepúšťané zo zaistenia, a to pre ochranu osôb žijúcich na
území SR. Uviedol, že jeho úlohou je totiž okrem iného aj dbať na verejný záujem spoločnosti, ktorý
musí byť povýšený nad záujem jednotlivca. Napadnuté rozhodnutie z uvedených dôvodov považuje
za riadne odôvodnené a vecne správne. Zdôraznil,  že žalobcovi v žiadnom prípade neodoprel právo
na kontakt a právne poradenstvo s jeho právnym zástupcom, čo vyplýva aj zo zápisnice spísanej
dňa 12.10.2017, vedenej pod č. PPZ-HCP-BA6-267-021/2017-AV, v ktorej žalobca uviedol, že jeho
právnym zástupcom je W.. Z. Meššová z Ligy za ľudské práva, ktorú splnomocnil na podanie opravného
prostriedku voči meritórnemu rozhodnutiu k predmetnému konaniu, na doručovanie rozhodnutia a na
následné zastupovanie pred príslušnými súdmi. Na základe uvedeného žiadal žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť a pre prípad vyhovenia podanej žalobe napadnuté rozhodnutie zrušiť podľa § 230 ods. 1
písm. c/ S.s.p.

5. Aj v replike žalobca označil napadnuté rozhodnutie žalovaného za nezákonné a  jeho odôvodnenie
za nedostatočné a nepreskúmateľné, pričom sa vo všetkých bodoch odvolával na svoju argumentáciu
použitú v žalobe.  Opakovane poukázal na   žalobné námietky, podľa ktorých  neboli naplnené zákonné
dôvody pre jeho zaistenie podľa ust. § 88a ods.  1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého
môže policajný orgán zaistiť „ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1
písm. a/ alebo písm. b <. a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že
podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie“.
V ďalšom  poukázal na ust. § 3 ods. 1 a  2 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle, podľa ktorého sa konanie o
udelenie azylu  začína podaním vyhlásenia pred príslušným policajným orgánom a takúto vôľu  prvýkrát
prejavil už dňa  10.10.2017, t.j. v deň návratu na územie SR, nakoľko v zápisnici o podaní vysvetlenia z
uvedeného dňa, spísanej o 13:50 uviedol,  že mu v krajine pôvodu hrozí prenasledovanie z politických
dôvodov a že žiada o azyl,  vyplýva tiež zo žiadosti zaslanej riaditeľovi zariadenia UPZC Medveďov
dňa 11.10.2017. Ako však jasne vyplýva z administratívneho spisu, k podaniu vyhlásenia o žiadosti o
azyl v UPZC Medveďov došlo až dňa 13.10.2017 a až  týmto dňom nastávajú právne účinky podania
vyhlásenia, tzn. žalobca nadobudol právne postavenie žiadateľa o azyl, čo je nevyhnutnou zákonnou
podmienkou pre aplikáciu § 88a ods.1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. V čase vydania napadnutého
rozhodnutia, 12.10.2017, nebol v postavení žiadateľa o azyl a nebola tak splnená základná zákonná
podmienka pre vydanie rozhodnutia podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov.  Správnemu  orgánu
ďalej vytkol odvolávanie sa na žiadosť o azyl žalobcu, ktorá už bola v minulosti právoplatne odmietnutá
a   teda že ide o opakovanú žiadosť,  čo samo o sebe ale nie je dostatočným zdôvodnením  pre
ustálenie dôvodného podozrenia, že žiadosť o azyl je podaná „výlučne“ s cieľom zmariť alebo oddialiť
administratívne vyhostenie. Uviedol, že plynutím času mohlo dôjsť k zmenám v skutkovom stave, v
pomeroch a osobných dôvodoch žalobcu, ako aj v situácii v krajine pôvodu. Opakovaná žiadosť o azyl
je legitímnym spôsobom domáhania sa preskúmania potreby medzinárodnej ochrany, ktorú náš právny
poriadok nezakazuje. Namietol, že správny orgán nezhromaždil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali,
že ide o tzv. „vykonštruovanú“ žiadosť o azyl, keď vo svojom rozhodnutí uviedol, že je nemysliteľné, aby
vykonštruovanými žiadosťami o azyl boli osoby automaticky prepúšťané zo zaistenia. Zdôraznil potrebu



zohľadnenia aj tej vážnej skutočnosti, že v predchádzajúcom konaní o azyle Slovenská republika
preukázateľne vystavila žalobcu nebezpečenstvu tým, že v rozpore s § 49 zákona č. 480/2002 Z.z.
o azyle (ako vyplýva aj zo záveru Najvyššieho súdu SR v bode 93. rozsudku  sp.zn 1Sžak/10/2017)
získavala v konaní o azyle informácie o žalobcovi zakázaným spôsobom prostredníctvom komunikácie s
Ministerstvom vnútra Ruskej federácie. Žiadateľ o azyl pochádza z Krymu, nad územím ktorého faktickú
štátnu moc vykonávajú okupujúce štátne orgány Ruskej federácie. Túto skutočnosť bude potrebné v
novom azylovom konaní riadne preskúmať, nakoľko dnes predstavuje opodstatnené nebezpečenstvo
prenasledovania alebo vážneho bezprávia pre žalobcu.  Aj z tohto dôvodu nemožno v žiadnom prípade
hovoriť o žiadosti o azyl podanej výlučne s cieľom zmariť administratívne vyhostenie. Za    nemysliteľné
považuje aj  konštatovanie  správneho orgánu, aby „nikým a ničím nepreverená osoba“ získavala právo
na pobyt a voľný pohyb. Skonštatoval, že správnemu orgánu malo byť známe (prípadne mal v záujme
náležitého zistenia skutkového stavu zistiť), že cudzinec pri vstupe na územie SR dňa 05.05.2016
preukázal svoju totožnosť viacerými dokladmi,  vrátane cestovného dokladu, ktorý mu bol na čas konania
o udelenie azylu odňatý a umiestnený v UPZC Medveďov (obvyklá prax v azylovom konaní, ktorá
by mala byť správnemu orgánu známa z jeho činnosti). Jeho totožnosť a pravosť dokladov bola v
predchádzajúcom konaní o azyle preverovaná a žalobca bol navyše preverovaný odborom boja proti
terorizmu OZ s negatívnym výsledkom, avšak v postupe došlo k preverovaniu jeho osoby aj zakázaným
spôsobom. Žalovanému vytkol  aj nedostatok individuálneho skúmania prípadu a jeho  individuálneho
právneho posúdenia.

6. Ku konštatovaniu žalovaného, že žiadosť o azyl bola podaná až deň po zaistení a umiestnení
do UPZC Medveďov, dňa 11.10.2017 poukázal na spis, z ktorého  vyplýva, že záujem o  potrebu
medzinárodnej ochrany prejavil ešte 10.10.2017, t.j. v deň návratu na územie SR, nakoľko v zápisnici o
podaní vyjadrenia z 10.10.2017 spísanej o 13:50 uviedol, že mu v krajine pôvodu hrozí prenasledovanie
z politických dôvodov. Vyhlásenie o tom, že žiada o medzinárodnú ochranu s ním bolo spísané
až 13.10.2017, nakoľko je k takémuto úkonu potrebná súčinnosť UPZC Medveďov a zabezpečenie
tlmočníka. Podľa jeho názoru súčinnosť mu mala byť poskytnutá už dňa 10.10.2017 na OCP PZ
Bratislava a  takto by jeho žiadosť o azyl bola prijatá ešte pred prvým zaistením. Žalovaným uvádzané
skutkové okolnosti tak vo vzťahu k záveru o „výlučnom“ motíve žalobcu oddialiť, resp.  zmariť
administratívne vyhostenie, nemajú žiadnu preukaznú hodnotu.  Na svoju argumentáciu z podanej
žaloby poukázal aj pri   závere žalovaného o nemožnosti uloženia miernejšieho opatrenia, podľa ust. § 89
zákona o pobyte cudzincov. Uviedol, že v správnej žalobe požadoval kontextuálne poučenie o možnosti
uplatnenia § 89 a súčasnej povinnosti zabezpečiť si v SR ubytovanie a dostatočné finančné prostriedky
na pobyt, ktoré môžu byť podľa zákona a metodických postupov preukázané aj iným spôsobom, ako
hotovosťou v rukách zaisteného. Mal  pri sebe  kartu Mastercard, ktorá mu bola pri zaistení odobratá,
pričom ani len touto skutočnosťou sa správny orgán kontextuálne nezaoberal. Podstatou povinnosti
správneho orgánu podľa § 89 totiž nie je  skúmať, či osoba má alebo nemá ubytovanie alebo finančné
prostriedky, ale povinnosť preskúmať, či by uplatnením opatrení podľa § 89, bolo  možné rovnako účinne
dosiahnuť účel, ktorý by sa docielil prípadným zaistením.  Naplneniu tejto povinnosti sa však správny
orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec nevenoval.  Za nepreskúmateľné, nakoľko je
absolútne nezdôvodnené, považuje aj  ustanovenie maximálnej dĺžky zaistenia, ktoré hraničí s rozdielom
dvoch dní s maximálnym zákonným rámcom 6 mesiacov.  Zotrval  na tom, že mu  bol v konaní upretý
prístup k právnej pomoci a zastúpeniu, nakoľko  správny orgán sa ani len nepokúsil o zabezpečenie
prítomnosti splnomocnenej osoby, o konaní  ju ani neinformoval a nebolo mu poskytnuté ani právo na
poradenstvo a konzultáciu. Zaznamenanie splnomocnenia do zápisnice, na ktoré sa žalovaný odvoláva,
považuje za nedobromyseľné  a neplatné oklieštenie rozsahu právneho zastúpenia. Žalobca uviedol,
že má splnomocnenú osobu a  správny orgán mal bez ďalšieho pristúpiť k prerušeniu konania a jej
kontaktovaniu,  aby umožnil jej účasť. Podotkol, že fyzickú osobu je možné splnomocniť len v konaní pred
správnym orgánom, t.j. podľa Správneho poriadku. Na účely podania správnej žaloby a zastúpenia pred
správnym súdom umožňuje Správny súdny poriadok splnomocniť ako zástupcu iba právnickú osobu -
Ligu za ľudské práva, občianske združenie, ktoré poskytuje právnu pomoc cudzincom v konaní o azyle.
Konkrétna fyzická osoba, Z. Meššová, by potom ako poverená zamestnankyňa Ligy za ľudské práva,
konala za zástupcu v konaní. Obmedzenie splnomocnenia obsiahnutého v zápisnici na podanie správnej
žaloby a na konanie o nej pred súdom je preto neplatné,  konanie správneho orgánu za nedobromyseľné
a za flagrantné odňatie práva žalobcu na právne zastúpenie, čo predstavuje vážne porušenie jeho
procesných práv a vážnu vadu na úkonoch, vykonaných dňa  12.10.2017.  Zároveň to spôsobilo
nezákonnosť rozhodnutia. Záverom žalobca vyslovil   rezolútny protest proti návrhu žalovaného na



spôsob rozhodnutia súdu,  napadnuté rozhodnutie žalovaného žiadal zrušiť a nariadiť  Oddeleniu
cudzineckej polície PZ Bratislava bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.“

7. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne  príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.)
preskúmal vec postupom podľa druhého  dielu štvrtej hlavy  S.s.p.  v rozsahu a medziach dôvodov
podanej žaloby,  a riadiac sa ust.  prvej vety § 228  S.s.p., do siedmich dní nariadil vo veci pojednávanie.
Predvolanie na pojednávanie určené na deň 08.11.2017 bolo z dôvodu dodržania lehoty zakotvenej v
ust. § 228 S.s.p.,  právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanému doručené dňa 30.10.2017 mailovou
poštou. Žalovaný  sa na pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť vopred písomne neospravedlnil, preto
súd v súlade s ust.  § 114 S.s.p.  vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti a nakoľko po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby  dospel k záveru,
že  správna žaloba nie je dôvodná,  podľa   ust.  § 229 S.s.p.  ju zamietol.

8. Podľa § 206 ods. 2  S.s.p. žalobca môže byť okrem advokáta zastúpený aj mimovládnou organizáciou
uvedenou  v § 50 ods. 2.

9. Podľa § 206 ods. 3  S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je       pri  svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

10. Podľa § 206 ods. 4 S.s.p.  pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia            alebo
v čase vydania jeho rozhodnutia.
11. Podľa § 206 ods. 5 S.s.p.  správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy
alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho  vydania sa podstatne
zmenili okolnosti veci.
12. Podľa § 206 ods. 6 S.s.p.  ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej
žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej
správnej žalobe.
13. Podľa § 221 ods. 1 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia    o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia  za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.
14. Podľa § 221 ods. 2 S.s.p.  žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia
vykonaného podľa osobitného predpisu.

15. Podľa § 225 ods. 1 S.s.p. správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní
od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení
lehoty zaistenia.

16. Podľa § 227 S.s.p. ods. 1 žalovaný je povinný predložiť správnu žalobu do piatich pracovných dni
od jej podania správnemu súdu spolu so svojím vyjadrením k nej a s administratívnym spisom.

17. Podľa § 229 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.

18. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 12.10.2017 č. PPZ-HCP-BA6-267-022/2017-AV, právne
odôvodneným ust. § 2 ods. 4, § 3 ods. 2, § 88a  ods. 1, pís. c/,  ods. 2/, 3/, § 88 ods. 1 pís. b/, ods.
4,  § 89 ods. 1 pís. a/ a b/, ods. 2/, § 90 ods. 1 pís. d/, § 120 ods. 7  zákona o pobyte cudzincov
a čl. 5 ods. 1 pís. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv slobôd, žalovaný podľa ust. § 88a  ods.
1 pís. c/  zákona o pobyte cudzincov rozhodol o zaistení žalobcu  z dôvodu existencie dôvodného
podozrenia podania žiadosti o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne
vyhostenie,  s poukazom na ust. § 88a ods. 3  a 4 ZPC a umiestnil ho do    Útvaru policajného
zaistenia pre cudzincov Medveďov, so stanovením dĺžky zaistenia  na čas nevyhnutne potrebný, najviac
do 10.04.2018.  Rozhodnutie založil na slede skutkových okolností so začiatkom dňa  10.10.2017,
keď bol žalobca dublinským transferom vrátený z územia Rakúskej republiky na územie Slovenskej
republiky a kedy správny orgán z dôvodu neoprávneného pobytu na území  Slovenskej republiky začal
voči nemu konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 12 ods. 1 písm. b/ ZPC, vedené pod
číslom PPZ-HCP-BA-6-267/2017-AV,  súčasne  bolo vydané rozhodnutie o jeho zaistení podľa § 88
ods. 1 písm. a/ bod 1 ZPC a bol umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov,



kde následne dňa 11.10.2017 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Skúmaním
osoby žalobcu, preskúmaním administratívneho spisu vedeného pod číslom PPZ-HCP-BA6-267/2017-
AV ako aj vykonanými lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru, konkrétne informačného
systému Migra, žalovaný  dospel k záveru, že v  prípade žalobcu existuje dôvodné podozrenie, že podal
žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Uviedol,
že žalobca žiadal  o udelenie azylu už opakovane, nakoľko po prvýkrát požiadal o udelenie azylu na
území Slovenskej republiky dňa 05.05.2016, pričom mu nebol udelený azyl, ani doplnková ochrana.  Na
základe uvedeného, správny orgán  začal dňa 12.10.2017 správne konanie podľa § 88a ods.1 pís. c/
zákona o pobyte cudzincov. Žalobca bol správnym orgánom v zmysle § 3 ods. 2 Správneho poriadku
vyzvaný, aby sa v zápisnici o vyjadrení účastníka konania, vedenej pod číslom PPZ-BA6-267-021/2017-
AV zo dňa 12.10.2017, vyjadril k zisteniu správneho orgánu podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku. V
zápisnici bolo žalobcovi  oznámené  začatie predmetného konania,   vyjadril sa v nej aj k okolnostiam
jeho žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a  zároveň mu bola daná možnosť vyjadriť
sa podľa § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov k  podkladu i  spôsobu jeho zaistenia,  k  čomu
žalobca uviedol, že sa nechce vyjadriť. Žalovaný poukázal na fakt, že žalobca požiadal o udelenie azylu
až po preukázaní jeho neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky, resp. schengenského
priestoru, po začatí konania o administratívnom vyhostení ako aj po jeho zaistení a takéto  konanie
jasne poukazuje na účelovosť  jeho žiadosti o udelenie azylu, výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť
administratívne vyhostenie. Účelovosť žiadosti preukazuje aj skutočnosť, že o udelenie azylu na území
Slovenskej republiky žiada opakovane, pričom jeho prvotná žiadosť bola už preskúmaná a azyl mu
udelený nebol. Správny orgán považoval  v prípade žalobcu za nevyhnutné postupovať podľa § 88a
ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov a využiť inštitút zaistenia podľa § 88a cit. zákona najmä s
poukazom na jeho osobu  a na skutočnosť, že  v jeho prípade existuje riziko úteku v zmysle § 88 ods.
2 zákona o pobyte cudzincov a v prípade ak by využil oprávnenie podľa § 89 ods. 1 ZPC, vznikla by
vysoká miera ohrozenia účelu vyhostenia žalobcu. K námietke žalobcu o  neuložení alternatívy zaistenia,
správny orgán poukázal  na  zápisnicu č. PPZ-HCP-BA6-267-008/2017-AV zo dňa 12.10.2017, do ktorej
uviedol, že nemá žiadne ubytovanie na území Slovenskej republiky a disponuje finančnými prostriedkami
vo výške 50 eur.

19. Podľa § 88 ods. 1 písm. a  zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie
do krajiny podľa § 77 ods. 1 ak 1/ existuje riziko jeho úteku, 2/ štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba
alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia.

20. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

21. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného
predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku.

22. Podľa § 88 ods. 2   zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny
sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny
príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

23. Podľa ods. 3 cit. ust. podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej
krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka
tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu <.. nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny
dotknuté.
24. Podľa § 88 ods. 4 štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný,
najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie
štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak
možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia
alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny
príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal
náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane,
o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12



mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny
príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
25. Podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o
udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak
ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ a ktorý podal
žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s
cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.

26. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci
zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia
pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.

27. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

28. Podľa § 90 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné  prepustiť bez
zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny,
1. ak zanikol účel zaistenia,
2. na základe rozhodnutia súdu,
3. ak uplynula lehota zaistenia,
4. ak rozhodnutie o zaistení stratilo platnosť podľa § 88 ods. 9,
5. ak na základe rozhodnutia policajného útvaru zložil peňažnú záruku na účet    policajného zboru alebo
ak policajný útvar rozhodol o uložení povinnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a/,
6. ak policajný útvar, ktorý rozhodol o zaistení, vydá príkaz na prepustenie.

29.  Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné skúmať  po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
30. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.
31. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
32. K  procesným  námietkam žalobcu, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu  vychádza z
nesprávneho  právneho posúdenia  veci  správny súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť
súdu alebo  správneho orgánu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak nebol
použitý správny právny predpis alebo ak síce správny právny predpis aplikovaný bol, nesprávne bol ale
interpretovaný alebo ak zo správnych skutkových záverov boli vyvodené nesprávne právne závery. V
posudzovanom prípade, v ktorom konajúci správny orgán  zo správnych skutkových záverov vyvodil
správne právne závery,   aplikoval správny právny predpis ako aj konkrétne hmotnoprávne ustanovenia
zákona,   namietanú vadu  konania nemožno konštatovať. Za nesprávne právne posúdenie veci
nemožno označiť žalobcom vytýkané nenaplnenie dôvodov pre jeho zaistenie pre zmätočnosť označenia
ustanovenia § 88 ods. 1 pís. b/ ZPC, spočívajúcu v nesprávnosti označenia písmena cit. ustanovenia.
Správny súd sa plne stotožňuje s tvrdením žalobcu, že: „výroková časť rozhodnutia je kľúčová a
pre oprávnenie pozbaviť žalobcu osobnej slobody konštitutívna a  preto nemôže byť zmätočná,“ ale
upriamuje na to, že  vytknutá vada sa  týka  jeho konštatačnej  časti, v ktorej je  uvedené  ustanovenie
právneho predpisu, podľa ktorého bol žalobca zaistený predchádzajúcim rozhodnutím a uvedenie pís.
b/ namiesto písmena a/ cit. ust. § 88 ods. 1 zákona, možno považovať len za zrejmú nesprávnosť,
odstrániteľnú bežným postupom poskytnutým  procesným  poriadkom. K námietke žalobcu teda dopĺňa,
že vytknutá vada nie je vadou výroku, ktorú nemožno odstrániť,  tak ako sa žalobca snaží podsunúť,
nakoľko konštitutívna časť výroku rozhodnutia je uvedená správne s cit. ust. § 88a ods. 1 pís. c/ zákona
o pobyte cudzincov a napadnutá časť je len jeho deklaratórnou zložkou  a v kontexte preskúmateľnosti
výroku  nespôsobujúcou jeho zmätočnosť.



33. K námietke  nedostatočného  zistenia skutkového stavu veci súd uvádza, že správnemu orgánu
nemožno vytknúť ani nedostatočné zistenie alebo zabezpečenie dôkazov alebo to,  že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z ním vykonaných úkonov   nevyplynuli, ani inak nevyšli za jeho konania najavo, že
by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo že by v jeho hodnotení
zistených skutočností  bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho činnosti nezodpovedal tomu,
čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z  príslušných ustanovení zákona alebo že by na zistený
skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia
nesprávne vyložil.

34. Žalobca namietal, že neboli naplnené  dôvody pre jeho zaistenie podľa ust. § 88a ods. 1 písm. c/
ZPC,  a to pre nepreukázanie dôvodného podozrenia, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom
oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.  Správnemu orgánu vytkol, že síce uviedol postup
akým k uvedenému záveru dospel, a to skúmaním jeho osoby, administratívneho spisu vedeného pod č.
PPZ-HCP-BA6-267/2017-AV, ako aj vykonanými lustráciami v informačných systémoch PZ, konkrétne
informačného systému Migra, ale  okrem konštatovania, že žiadosť bola podaná opakovane, a dňa
05.05.2016 bola právoplatne odmietnutá (správne má byť zamietnutá) neuviedol k akým zisteniam
dospel. Namietol, že opakovanie žiadosti automaticky nevyvoláva dosiahnutie cieľa oddialiť alebo zmariť
administratívne vyhostenie.  Súd poznamenáva, že cit. ust.   je aplikovateľné na prípady, ak ide o
štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je už v zaistení (t.j. bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a/
alebo b/ ZPC) a musí existovať dôvodné podozrenie o podanej žiadosti výlučne s cieľom oddialiť alebo
zmariť administratívne vyhostenie žiadateľa. Dôvodné podozrenie je výlučne nehmotnou  kategóriou, t.j.
začiatkom  dejovej línie preukazovania úmyslu žiadateľa o azyl až po zhmotnenie uvedeného podozrenia
preukázaním, resp. nepreukázaním jeho úmyslu vyhnúť sa  vyhosteniu. Napokon obdobné úvahy možno
vyčítať z konštatovania samotného žalobcu, ktorý  svoje námietky k nenaplneniu podmienok aplikácie
uvedenej  hypotézy  súčasne pokryl odpoveďou: „nemožno poprieť, že súčasťou podania žiadosti o azyl
je vždy aj úmysel žiadateľa vyhnúť sa administratívnemu vyhosteniu do krajiny pôvodu, z dôvodu aby
sa vyhol hrozbám, ktorými žiadosť o azyl odôvodňuje. Z uvedeného vyplýva, že dôvodné podozrenie
je veľmi obtiažne preukázať konkrétnymi skutkovými okolnosťami. Súd má za to, že zavedením cit.
ust. od 01.01.2014  aj sám zákonodarca prejavil záujem o čo najúčinnejšie vyriešenie takejto  situácie,
zabezpečením okamžitej dostupnosti žiadateľa práve jeho zaistením.  Argumentácia   správneho orgánu,
dôvodiaceho opakovane podanou, už v minulosti zamietnutou žiadosťou žalobcu o udelenie azylu, ktorá
podľa žalobcu   nie je   uspokojivým  argumentom     pre ustálenie dôvodného podozrenia,  je podľa
názoru súdu dostatočnou indíciou na zvolenie postupu podľa ust. § 88a ods. 1 písm. c/ ZPC, ktorý
podľa názoru súdu nemôže oslabiť  ani žalobcom uvádzaný modus vivendi po jeho vstupe na územie
Slovenskej republiky ešte dňa 05.05.2016, kedy hneď pred policajným orgánom na Oddelení hraničnej
kontroly  PZ Vyšné Nemecké prehlásil, že žiada o medzinárodnú ochranu na území SR a plnil si všetky
svoje povinnosti,  až do právoplatného a vykonateľného skončenia jeho azylového procesu, pri ktorom
Slovenskú republiku opustil tesne pred doručením rozhodnutia práve preto,   aby sa na území Slovenskej
republiky nezdržiaval neoprávnene.

35. Nosnou zásadou  vytvárajúcou predpoklady na to, aby verejná správa bola centrom zabezpečovania
zákonnosti administratívnych rozhodnutí je zásada zákonnosti,  čo znamená, že správne orgány nemôžu
presadzovať záujmy štátne, ani záujmy jednotlivcov, či kolektívov na úkor dodržiavania právnych
predpisov. Správne konanie sa môže uskutočniť iba na základe zákona a v medziach zákona a
spôsobom ustanoveným v právnej norme (O., 2005, s.11). Prehodnotiac odvolacie námietky žalobcu v
kontexte  argumentácie žalovaného, ani nesprávnosť žiadnej z veličín vstupujúcich do charakteristiky
zákonnosti  preskúmavaného rozhodnutia súd nezistil.
36. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je
obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v
čase rozhodovania správneho orgánu. Inak povedané,  skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne
rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. Pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia
a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia vrátane jeho dĺžky,  alebo dôvody
pre  možnosť aplikácie alternatívnych opatrení vo vzťahu k zaisteniu.  Z rozhodnutia  žalovaného o
zaistení zo dňa 10.10.2017 vyplýva, že žalobca disponuje hotovosťou 50 eur a že na území Slovenskej
republiky  ubytovanie nemá zabezpečené, nakoľko počas pobytu na území SR býval v tábore. Zo žiadnej
z výpovedí zaznamenaných v listinách tvoriacich obsah administratívneho spisu nie sú zaznamenané
možnosti či perspektívy žalobcu získať  ubytovanie či  zamestnanie  a hotovosť 50 eur nielenže nie je



postačujúcou čiastkou na zabezpečenie bývania  ale postačuje len na veľmi obmedzenú dobu pokrytia
nevyhnutného  stravovania. Zaistenie žalobcu nemožno teda ani v tomto kontexte vnímať ako v rozpore
s ust. § 89  ZPC, či  čl. 5 ods. Dohovoru o ochrane ľudských práv  a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, alebo  čl. 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene
pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín (návratová smernica). Jedným z dôvodov zaistenia je
potreba dosiahnutia dostupnosti účastníka, ďalším  príprava  a zabezpečenie  akceptácie prevzatia zo
strany zodpovedného členského štátu, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne, ako
aj personálne zabezpečenie. Z článku 28 odsek 2 Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 vyplýva, že členské
štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účel zabezpečenia konania o odovzdaní na základe individuálneho
posúdenia len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné miernejšie
alternatívne donucovanie opatrenia. Vzhľadom na neoprávnený  vstup žalobcu  na územie štátu únie,
začatie konania, riziko úteku, absenciu možnosti ubytovania a získania finančných prostriedkov a účel
zabezpečenia prípravy,  výkonu prevozu a odovzdania žalobcu na územie krajiny, v ktorej ako prvej
požiadal o udelenie azylu, bolo zaistenie žalobcu nevyhnutné a dôvody, ktoré by mohli dať základ pre
aplikáciu miernejších  donucovacích opatrení zo strany žalovaného  by  boli v tomto prípade neúčinné
a naviac zistené neboli a preto nemohli byť v  ani využité.

37. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je
ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1, 2  Charty základných práv a slobôd). Podľa § 90 ods. 1
písm. d/ ZPC, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny,
či trvá účel zaistenia. Presnú dobu zaistenia účastníka konania nie je možné predbežne presne určiť.
Dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav
účastníka konania, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky
a ostatnými štátmi, ako aj vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu
upraveného  medzinárodnými  dohodami, ktorých signatármi sú dotknuté krajiny.  K žalobcom namietanej
dĺžke zaistenia súd potom poukazuje na síce v zmysle ust. § 88a ods. 2 určenú maximálnu dĺžku, so
zdôraznením, že v prípade zabezpečenia všetkých potrebných zistení možno túto skrátiť len na čas
nevyhnutne potrebný, ktorý je ale perspektívne možné bližšie ohraničiť len veľmi  obtiažnym  spôsobom.

38. Za nedôvodnú súd považuje  aj námietku žiadateľa, vznesenú k dátumu jeho žiadosti o azyl, podľa
ktorej 12.10.2017, t.j.  v deň  vydania rozhodnutia o zaistení, nebol žiadateľom o azyl, týmto sa stal až
dňom  podania vyhlásenia, t.j. 13.10.2017, ktorý  je dňom začatia konania o azyle. S poukazom na obsah
administratívneho spisu súd konštatuje,  že dňa 11.10.2017 bolo Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej
polície  Bratislava Oddeleniu cudzineckej polície PZ oznámené, že štátny príslušník Ukrajiny X. požiadal
dňa 11.10.2017  riaditeľa ÚPZC Medveďov o udelenie azylu na území SR a s odvolaním sa na ust. § 3
zákona o azyle, podľa ktorého konanie o udelenie azylu  sa začína vyhlásením cudzinca na príslušnom
policajnom útvare o tom, že žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území
Slovenskej republiky, možno dátum, kedy žalobca nadobudol právne postavenie žiadateľa jednoznačne
ustáliť na deň 11.10.2017, čím zákonná podmienka pre vydanie rozhodnutia podľa § 88a  splnená bola.

39. Poslednou a najnaliehavejšou  námietkou žalobcu bolo odmietnutie mu prístupu k právnej pomoci.
Podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR: „každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi
orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania a to za podmienok ustanovených zákonom.“
Z dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že právo na právnu pomoc je  garantované  každému, to znamená
nielen občanom Slovenskej republiky, ale aj cudzincom a  Ústava SR zaručuje dokonca viac práv ako
Dohovor o ochrane ľudských práv  a slobôd,  pretože právo na právnu pomoc nepriznáva iba v trestnom
konaní, ale v každom konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy. Nielen
z judikatúry slovenských súdov, ale aj z komentára k ústave vyplýva, že ktorýkoľvek cudzinec má právo
sa dovolávať svojho základného práva na právnu pomoc v akomkoľvek konaní podľa zákona o pobyte
cudzincov, resp. iných zákonov, uskutočňujúcom sa na území Slovenskej republiky a pred akýmkoľvek
orgánom štátnej správy, resp. orgánom verejnej správy, teda aj pred cudzineckou políciou. Prístup
cudzincov k právnej pomoci musí byť nielen formálne zabezpečený, ale aj reálne dostupný a poučenie o
možnosti zvoliť si právneho zástupcu musí v sebe zahŕňať aj faktickú možnosť, mať prístup k právnemu
zástupcovi, pričom  ďaleko širšiu úpravu a garanciu prístupu k právnej pomoci, ako je ustanovená v
samotnom zákone o pobyte cudzincov, poskytuje cudzincom Ústava SR vo svojom článku 47 ods. 2. A
keďže zákon o pobyte cudzincov upravuje prístup k právnej pomoci nie so všetkými, ale  len v súvislosti
s niektorými druhmi konania, môže sa cudzinec ako účastník konania dovolávať prístupu k právnej



pomoci priamo z ústavy. Nezabezpečenie prístupu k právnej pomoci totiž znamená porušenie ústavou
chráneného základného práva na právnu pomoc.

40. Správny súd považuje za potrebné dať do pozornosti, že žalobca je osoba s ukončeným právnickým
vzdelaním, ktorý okrem iného pôsobil v oblasti polície, vykonával funkciu asistenta advokáta  v právnickej
firme,  v roku 2014 pracoval ako dobrovoľník v Chersonskej oblastnej organizácii milosrdenstva a
zdravia a zároveň ako novinár -  korešpondent pre týždenník „Do hory“ a v roku 2016 nastúpil ako
právnik do firmy Ukrajinsko-helsinská spoločnosť právnej pomoci, v Kyjeve.  Na otázku  správneho
orgánu či má splnomocnenú osobu na právne úkony, ktorá ho môže zastupovať a ktorú by chcel
prizvať ku konaniu, spísanú za asistencie tlmočníka z jazyka ukrajinského, dňa 12.10.2017 o 13.10
hod. do  zápisnice  o podaní vyjadrenia, žalobca uviedol: „Áno, mám splnomocnenú osobu, pani Z.
W., Liga za ľudské práva, ktorú splnomocňujem na podanie opravného prostriedku voči meritórnemu
rozhodnutiu k predmetnému konaniu, na doručenie tohto rozhodnutia a na moje následné zastupovanie
pred príslušnými súdmi.“ Pre žalobcu  ako právne vzdelanú  osobu, s aktívnym pôsobením v praxi,
či už pri výkone policajta, advokátskeho asistenta alebo  právnika v spoločnosti právnej pomoci, musí
byť jednoznačne rozpoznateľný rozdiel v zastupovaní počas  celého konania, t.j. aj pred orgánom
policajného zboru, alebo   len na podávanie opravných prostriedkov a vo  vzťahu ku konaniu pred
príslušnými súdmi.  V tejto súvislosti súd poukazuje  aj na fakt, že žalobca  v priebehu jedného roka
zabsolvoval uvedenú procedúru už druhýkrát, a to s rovnakým právnym zástupcom  a ovládaním
možnosti prístupu k právnemu zastúpeniu už počas konania o zaistení.  Z prezentovaných dôvodov ani
tejto jeho žalobnej námietke nemožno vyhovieť.

41. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd konštatuje,  že preskúmavané rozhodnutie
žalovaného  ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov,
Nariadením  Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)  č. 604/2013,  Dohovorom  o ochrane ľudských práv
a slobôd,  Správnym poriadkom ale aj Ústavou SR. Žalovaný  pred jeho vydaním v súlade s ust. § 32
Správneho poriadku riadne zistil skutkový stav veci, výrok i odôvodnenie rozhodnutia sú  dostatočne
zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti podľa § 47 Správneho poriadku, ako
aj uvedením  skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými
úvahami sa  žalovaný  pri hodnotení dôkazov riadil a ako použil správnu úvahu pri použití právnych
predpisov, na základe ktorých rozhodoval.

42. Na základe všetkých uvádzaných skutočností   a  prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého
rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva
na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I.
ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), správny súd žalobu žalobcu  v zmysle  ust. § 229 S.s.p. zamietol.

43. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust.  § 167 S.s.p.  a žalobcovi  ich náhradu, s poukazom
na výsledok konania, keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný, nepriznal.

44. Žalobcu, pre jeho  zákonné  oslobodenie  od súdnych poplatkov  (§ 4 ods. 2 písm. m/ a  ods. 3 zák.
č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal.

Poučenie:

Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím
lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti
tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 S.s.p.).
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods.
2 písm. d/ S.s.p.).
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené  v § 440; b/ sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439
ods. 3 S.s.p.).
Podľa § 440 S.s.p.:



(1) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom    v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí           o kasačnej sťažnosti
alebo
j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.

(2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred krajským súdom.
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.  Lehota na podanie
kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§
444 S.s.p.).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 S.s.p. uviesť
a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné
body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 S.s.p.).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/;
c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 S.s.p.).", "vazby": {"stav": {"sz": "10Szak/2/2018", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "5a4eec55-fd01-46ab-907b-fd377ba9b508:4e980b3c-a36b-48b5-b3a2-d8139553747e", "datum": "2018-01-25", "vztah": "zamietnute"}}, "cituje": [{"guid": "ussr:05db828b-63d2-4901-b31d-5f01100e0558", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 139/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 139/08 z 29. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-29", "citacie_n": 1218, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:05db828b-63d2-4901-b31d-5f01100e0558"}, {"guid": "ussr:17a82aa6-7f0c-4e1a-95f8-cba07ba7941f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 265/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 265/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 1207, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:17a82aa6-7f0c-4e1a-95f8-cba07ba7941f"}, {"guid": "ussr:4ea9b363-a5f2-45b5-ac14-c9ab308833db", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 229/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 229/07 z 20. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-20", "citacie_n": 536, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ea9b363-a5f2-45b5-ac14-c9ab308833db"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:caacb035-758e-405e-9948-22e1d16b5169", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 218/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 218/02 z 13. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-13", "citacie_n": 1576, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:caacb035-758e-405e-9948-22e1d16b5169"}, {"guid": "0505ac39-b70a-4455-88b2-d8865496f381:dfd3868f-d93f-495f-af5d-7c0cc75ce63a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1017200614.1", "spisova_znacka": "1Szak/14/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Szak/14/2017 z 25. 9. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-09-25", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1017200614.1"}, {"guid": "ee9bd3fa-ec2b-490d-9889-608b2ec0da3f:8ace4fba-3f37-4100-8daa-f95d083d1709", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1016201494.1", "spisova_znacka": "10Szak/13/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/13/2016 z 9. 10. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-10-09", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1016201494.1"}, {"guid": "f44c33e7-ec1a-41b6-98df-2afd2af3ab8d:e886f2fc-b376-45b4-88a8-5ebb31883475", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1016200977.1", "spisova_znacka": "1SZa/14/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SZa/14/2016 z 20. 7. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-07-20", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1016200977.1"}], "citovane_v": []}