Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1S/146/2015 z 18. 1. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 18. januára 2017, sp. zn. 1S/146/2015, ECLI:SK:KSBA:2017:1015200972.3 Krajský súd Bratislava | 1S/146/2015 | ECLI:SK:KSBA:2017:1015200972.3 | 2017-01-18 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok), zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený), zákon č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, zákon č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2df6263e-3be6-463e-97ff-9d5c93c8b39c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1015200972.3 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1S/146/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200972
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1015200972.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej PhD.
a členiek senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Zuzany Mališovej v právnej veci žalobcu: KLIMEX
STONE SLOVAKIA, s.r.o., Jasenova 16, Žilina, IČO: 35 945 044, právne zastúpený: Advokátska
kancelária Bugala - Ďurček, s. r. o., Miletičova 5B, Bratislava, IČO: 36 731 544, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 1100307/1/52925/2015/13997 zo dňa 09.04.2015 takto:

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta.
Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 16.06.2015 domáhal preskúmania zákonnosti
postupu a rozhodnutia žalovaného č. 1100307/1/52925/2015/13997 zo dňa 09.04.2015, ktorým potvrdil
odvolaním žalobcu napadnuté prvostupňové rozhodnutie č. 9201402/5/2103488/2014 zo
dňa 14.01.2015, ktorým Daňový úrad Trnava vyrubil žalobcovi (žalobca je právny nástupca spoločnosti
JANSON SK, s. r. o., Na Hrebienku 30, Bratislava, IČO: 43 971 318) podľa § 68 ods. 6 zákona č.
563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie marec 2013 v sume XX.XXX,XX eura.

2. Uviedol, že správne orgány nepostupovali v súlade so zákonom o správe daní, správca dane
neúplne zistil skutkový stav veci a vec nesprávne právne posúdil. Namietal, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane boli vydané v rozpore so zákonom o správe
daní, najmä s ustanoveniami § 44, § 3, § 59, § 25, § 27, § 37, § 21, § 11, § 24, § 63,
§ 65, § 66, zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej
zákon o DHP), najmä v rozpore s ustanoveniami § 49, § 19, § 9, § 51, s ust. Obchodného zákonníka,
so zákonom č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, so zákonom č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy
v oblasti daní, poplatkov a colníctva, so zákonom č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblastí
daní a poplatkov a v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.

3. Žalobca mal za to, že správca dane pri výkone daňovej kontroly nepostupoval v súlade so
zákonom o správe daní, a to najmä riadil sa iba subjektívnymi úvahami, ktoré nezaložil na dôkazoch,
neposúdil s dostatočnou odbornou starostlivosťou skutkový stav veci, presunul rozsah dôkazného
bremena tretieho a štvrtého subdodávateľa v obchodných transakciách na žalobcu, pričom ale súčasne
žalobca bol zamestnancami správcu dane účelovo zbavený možnosti v uplatnení svojich procesných
práv, neodborným, neprehľadným spôsobom vyhotovoval úradné dokumenty, ďalej prekročil zákonom



stanovenú lehotu na ukončenie daňovej kontroly, v daňovej kontrole bol nečinný. Vykonal kontrolu u
iných platiteľov dane, ktorých výsledky premietol do protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa úkony správcu dane podľa názoru žalobcu javia ako nezákonné,
nepreskúmateľné a nedôvodné. Namietal, že správca dane v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
neuviedol jediný úkon, ktorý vykonal a ktorým by preukázal, že výroková časť rozhodnutia je v súlade
so zákonom o správe daní a so zákonom o dani z pridanej hodnoty. Žalobca s tvrdením správcu
dane v napadnutom rozhodnutí, že kontrolovaný daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno a ani v
jednom prípade nepreukázal pôvod tovaru, ani uskutočnenie služieb, pričom súčasne uviedol, že daňový
subjekt v procese kontroly nenavrhol správcovi dane ako by bolo možné zistiť pôvod dotknutých tovarov,
nemohol sa v žiadnom prípade stotožniť, pretože počas celého výkonu daňovej kontroly so správcom
dane žalobca aktívne spolupracoval a poskytoval mu odpovede na otázky a doklady aj nad rozsah
výkonu daňovej kontroly zdaňovacieho obdobia mesiaca marec 2013.

4. Podľa názoru žalobcu v predmetnom rozhodnutí absentuje odôvodnenie, čím je správcom dane
porušená podstatná náležitosť rozhodnutia. Taktiež mal za to, že protokol o výsledku zistenia z daňovej
kontroly, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, bol vydaný v rozpore so zákonom.
Ďalej poukázal na tú skutočnosť, že z napadnutého rozhodnutia nie je absolútne preukázané z
akého dôvodu nebola daňová kontrola ukončená v lehote, pričom túto skutočnosť nepreukazujú ani
iné listinné dôkazy vydané správcom dane. Uviedol, že zamestnanci správcu dane sa rozsiahlo a
nad rámec účelu daňovej kontroly neodôvodnene zaoberali skutočnosťami, ktoré s kontrolovaným
zdaňovacím obdobím nijako nesúvisia. Takýmto konaním zamestnancov správcu dane sa predmetná
daňová kontrola jedného zdaňovacieho obdobia účelovo predlžovala až na viac ako dva kalendárne
roky. Podľa názoru žalobcu sa dôkazy získané z nej javia ako nezákonne získané dôkazy v rozpore so
všeobecnými zákonnými ustanoveniami a nemajú povahu skutočného dôkazu v intenciách § 29 zákona
o správe daní. Namietal, že zamestnanci správcu dane v celom odôvodnení rozhodnutia prvostupňového
orgánu sa len všeobecne, nesystematicky vyjadrovali k zdaniteľným plneniam spoločnosti žalobcu
za zdaňovacie obdobie mesiaca marec 2013, pričom v celom odôvodnení vyjadrujú len svoj vlastný
subjektívny názor. V súvislosti s argumentáciou žalovaného, že spoločnosť žalobcu nedokázala
uniesť dôkazné bremeno, namietal, že žalovaný neuviedol prečo a na základe akých zistení dospel k
tomuto záveru. Zamestnanci nekonfrontovali rozporujúce skutočnosti medzi tvrdeniami kontrolovanej
spoločnosti, tvrdeniami prípadných svedkov, zisteniami z dožiadaní, tvrdeniami správcu dane na základe
zákonne získaných dôkazov.

5. Žalobca zastával názor, že preukázal zákonnosť uplatnenia oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu. Uviedol, že objektívne a skutočne preukázal dôkazmi oprávnenosť nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiaca marec
2013, a to existenciu materiálneho plnenia vo forme faktúr aj s prílohami akými sú zmluvy, dodacie
listy, podrobnými položkovitými opismi druhu a ceny dodaných služieb a tovarov, preukázal existenciu
materiálneho plnenia vo forme skutočných dodávok služieb a tovarov, napr. predložením skladovej
evidencie, preukázaním nákupu tovaru (granitových a mramorových dosiek), z ktorého následne
bol vyrobený finálny výrobok, aktiváciou tovarov, predložením komplexného účtovníctva, skutočnou
existenciou tovarov a skutočným následným predajom vyrobených výrobkov, ktoré správca dane
neskúmal a nedokazoval. Taktiež namietal, že neboli skúmané dôkazy zo strany dodávateľských
subjektov miestnym zisťovaním, ani výsluchom svedkov. Trval na tom, že zamestnanci správcu dane
nevykonali žiaden úkon smerujúci k správnemu vyrubeniu dane, ktorý by bol v súlade so zákonom
o správe daní. Uviedol, že z prvostupňového rozhodnutia je evidentné, že správca dane porušil i
ustanovenie zákona o správe daní, pretože zverejnil informácie o iných daňových subjektoch, ktoré
získal v daňovom konaní alebo v súvislosti s daňovým konaním. Ďalej mal za to, že správca dane
získal nezákonným spôsobom zápisnice z miestnych zisťovaní, neoprávnene zasielal dožiadania, použil
výsledky medzinárodnej výmeny informácií atď., teda vykonával úkony, ktoré sa žalobcu netýkajú, čo
znamená, že nevyužil zákonné prostriedky v kontrole, ktoré následne premietol do rozhodnutia.

6. Poukázal na to, že z prvostupňového rozhodnutia a daňových a účtovných dokladov je zrejmé,
že dodávatelia žulovej dlažby jednoznačne preukázali, že žulovú dlažbu žalobcovi dodali, a to nielen
formálne na faktúrach ako to deklaruje správca dane, ale tak, že skutočne došlo k reálnym dodávkam
tovaru v rámci ekonomickej činnosti. Takisto podľa žalobcu bolo preukázané, že sa riadne uskutočnila
doprava predmetného tovaru tak, ako je uvedené v medzinárodných prepravných listoch. Namietal,
že správca dane nedokázal a nedefinoval v čom, resp. z akého dôvodu bolo dodanie tovaru vecne



nedostatočne preukázané, ani počas výkonu daňovej kontroly, ani v prvostupňovom rozhodnutí. Žalobca
poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/14/2012, sp. zn. 5Sžf/22/2009, sp. zn.
3Sžf/1/2010, sp. zn. 7Sžf/4/2013 a na rozsudky Súdneho dvora (C-440/04 zo dňa 22.06.2012, C-80/11,
C-142/11). S poukazom na § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH uviedol, že boli naplnené všetky hmotnoprávne
podmienky na odpočet DPH. Tvrdil, že preukázal dodanie tovarov a služieb dodávateľmi v tuzemsku,
ktorí daň odviedli do štátneho rozpočtu. Citoval ust. § 19 ods. 1 zákona o DPH spolu s § 51 ods. 1
zákona o DPH s tým, že všetky podmienky pre uplatnenie § 51 zákona o DPH boli v danom prípade
splnené. Označenie množstva a druhu tovaru bolo vo faktúre v súlade s § 71 ods. 2 písm. f) zákona o
DPH. Bol názoru, že závery správcu dane o nesplnení podmienok pre odpočítanie dane vychádzajú z
nesprávneho právneho posúdenia veci, v dôsledku čoho bol žalobca ukrátený na svojich právach.

7. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovaného,
ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil v celom rozsahu.

II.

8. Žalovaný sa písomne vyjadril k žalobe vo vyjadrení doručenom súdu dňa 20.08.2015 tak, že k
žalobným dôvodom, ktoré boli uplatnené aj v odvolacom konaní poukázal na dôvody uvedené v
napadnutom rozhodnutí, v ktorom je popísaný skutkový a právny stav a vyvodené závery.

9. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán v priebehu správneho konania
nepostupovali v súlade s ustanoveniami zákona, na základe čoho nesprávne zistili skutkový stav veci,
nesprávne právne vec posúdili a nesprávne právne rozhodli, následkom čoho má výsledok daňovej
kontroly vo vzťahu k žalobcovi diskriminačný charakter. Uviedol, že zo strany správcu dane bolo v
priebehu daňovej kontroly vykonané rozsiahle dokazovanie. Z dôvodu zásady hospodárnosti, rýchlosti
a v súlade so zásadou primeraného zaťaženia daňového subjektu v konaniach vo veciach správy
daní, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že doklady spoločností zúčastnených v obchodných reťazcoch
s komoditou kameň, boli dňa 27.06.2013 odovzdané povereným zástupcom Prezídia PZ NKA NPJ,
expozitúra Bratislava, správca dane využil znenie § 24 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z.z., podľa ktorého ako
dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Preto správca dane okrem iných dôkazov využil ku svojej kontrolnej činnosti výsledky kontrolných
zistení vykonaných v rámci daňových kontrol za iné zdaňovacie obdobia, ako aj výsledky miestnych
zisťovaní a dožiadaní, ktoré sa týkali dodávateľov a odberateľov žalobcu. Poukázal na to, že v daných
konaniach bolo daňovému subjektu umožnené zúčastniť sa na ústnych pojednávaniach konaných so
svedkami, svedkovia ktorí boli alebo sú štatutárni zástupcovia obchodných partnerov kontrolovaného
daňového subjektu a ktorí sa dostavili na ústne pojednávanie zhodne uviedli, že spoločnosti, v ktorých
pôsobili, skladovali predmetný tovar na Žilinskej ceste v Piešťanoch alebo v iných skladových priestoroch
patriacich niektorej zo spoločností, kde bol konateľom pán P. A.. Konštatoval, že žiaden svedok nevedel
konkretizovať skladové priestory a všetci sa odvolávali na zmluvy o bezplatnom uložení tovaru alebo
iné obdobné zmluvy so spoločnosťami, kde bol konateľom P. A.. Nákup a predaj sa uskutočňoval
bez prepravy v rámci skladu, kde sa mal nachádzať, spôsob ako, kedy, akým spôsobom a odkiaľ
sa granit (žula), mramor, prípadne výrobky z uvedených kameňov, keramická dlažba a konglomerát
dostali do skladových priestorov, svedkovia uviesť nevedeli. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že
keďže žalobca nepredložil žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali vplyv na zmenu názoru správcu dane
vyjadreného v protokole č. 9201402/5/1450157/2014 o kontrole, správca dane vyhotovil rozhodnutie
č. 9201402/5/2103488/2014 zo dňa 14.01.2015, kde sú uvedené identické závery správcu dane, ktoré
boli obsiahnuté vo vyššie citovanom protokole. Bol názoru, že neexistuje žiadne zákonné ustanovenie,
ktoré by takýto postup správcovi dane zakazovalo, priam naopak je žiaduce, aby protokol a rozhodnutie
boli obsahovo zhodné v záujme zachovania právnej istoty.
Nesúhlasil s názorom žalobcu, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje odôvodnenie, pretože napadnuté
rozhodnutie obsahuje rozsiahle odôvodnenie.

10. Ďalej tvrdil, že nikde v protokole ani v rozhodnutí žalovaný nevyjadroval svoj subjektívny názor a
vychádzal len z výsledkov dokazovania.

11. Konštatoval, že skutočnosť, že si daňový subjekt splnil povinnosť predložiť doklady za kontrolované
zdaňovacie obdobie, nie je postačujúca na preukázanie reálneho uskutočnenia hospodárskych operácií.



Podmienkou priznania nároku na odpočítanie dane u daňového subjektu nie sú dodávateľské faktúry
alebo iné listinné doklady, ale reálne uskutočnenie nákupu tovarov a preukázanie ich použitia na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ.

12. Uviedol, že žalobca si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť s tým, že preverením správcu dane bolo
zistené, že daňová povinnosť z dodávok granitových dosiek nevznikla, pretože dodanie uvedeného
tovaru tak, ako to deklaroval kontrolovaný daňový subjekt predloženými dokladmi a faktúrami sa reálne
neuskutočnilo.

13. Poukázal na to, že správca dane umožnil žalobcovi vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným v
priebehu daňovej kontroly, keď mu dňa 11.04.2014 zaslal Oznámenie so skutočnosťami zistenými počas
výkonu kontroly, ku ktorým sa však žalobca nevyjadril, nedal žiadne návrhy alebo námietky k daným
zisteniam. Uviedol, že žalobca až pri prerokovaní pripomienok k protokolu navrhol vykonať ďalšie dôkazy
- vypočutie konateľov vybraných spoločností z reťazca svedkov, pričom správca dane v rámci svojich
možností vykonal požadované dôkazy a preto žalovaný námietku žalobcu, že mu správca dane odoprel
možnosť vyjadriť sa, považoval za irelevantnú.

14. V súvislosti s námietkou žalobcu, že správca dane porušil daňové tajomstvo, pretože zverejnil
informácie o iných daňových subjektoch, ktoré získal v daňovom konaní alebo v súvislosti s daňovým
konaním, žalovaný uviedol, že správca dane preveroval celý obchodný reťazec - daňové subjekty, ktoré
sa zúčastnili na deklarovaných zdaniteľných obchodoch a preto musel tieto získané informácie uviesť
v protokole a v napadnutom rozhodnutí. K uvedenému dodal, že sa jednalo o spoločnosti, ktoré sú
personálne prepojené, zastrešované jedným účtovným a ekonomickým centrom (Na Hrebienku 30,
Bratislava) ich činnosť a teda aj činnosť spoločnosti JANSON SK, s. r. o., má čisto umelý charakter.
Ohľadne toho, že správca dane uvádza v protokole a v napadnutom rozhodnutí aj údaje o iných
subjektoch zapojených v reťazci, žalovaný konštatoval, že tieto údaje sú dôležité pre preukázanie
skutočnosti, že spoločnosti pri zneužití práva konali systematicky a spoločne, a preto nemožno hovoriť
o porušení daňového tajomstva zo strany správcu dane.

15. Žalovaný poukázal na závery uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/66/2011, v
ktorom bolo konštatované, že základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti
je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu
činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch,
v spolupráci s ktorými tak činí. Žalovaný uviedol, že rozsiahlym preverovaním správca dane zistil, že
dodávka tovaru tak, ako bola deklarovaná na faktúrach sa neuskutočnila, boli vystavované len fiktívne
faktúry nepreukazujúce reálne dodanie tovaru a služieb (nebola preukázaná preprava tovaru, ani jeden z
obchodných partnerov nemal zamestnancov, chýbala presná skladová evidencia deklarovaného tovaru,
boli vystavované len faktúry bez reálneho plnenia skutkovej podstaty). Bol názoru, že vystavením faktúr
nevzniká automaticky daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, len s dodaním tovaru a služieb
je spojený vznik daňovej povinnosti, ktorú zákon o DPH upravuje v ust. § 19 ods. 1, keď daňová povinnosť
vzniká dňom dodania tovaru a tým kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. V danom
prípade uviedol, že práve z dôvodu, že v konaní nebola preukázaná reálna existencia a dodanie tovaru
všetkými zúčastnenými spoločnosťami v reťazci, nevznikla povinnosť platiť daň v zmysle §
19 ods. 1, 2 zákona o DPH, ale v zmysle § 69 ods. 5, resp. § 71 ods. 6 zákona o DPH, t. j. uvedením
na faktúre.

16. V nadväznosti na rovnakú problematiku nepriznania nároku na odpočítanie DPH z tovaru rovnakej
komodity - granitové dosky - žula v reťazci obchodných spoločností (medzi ktorými sa nachádza aj
spoločnosť JANSON SK, s.r.o.) žalovaný upriamil pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Sžf/32/2012 zo dňa 27.11.2012.

17. Žalovaný vzhľadom na uvedené žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

III.

18. Podľa § 2 ods. 1 S. s. p., v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.



19. Podľa § 6 ods. 1 S. s. p., správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

20. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť
na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu
však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods.
2 Ústavy SR).

21. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho
konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených
záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa
postupuje podľa ustanovení tretej časti S. s. p. o správnych žalobách.

22. Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov v § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z
týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa citovaného ustanovenia pri správe daní postupuje správca
dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a
obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných
osôb zúčastnených v daňovom konaní.

23. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý
je vyjadrený v čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

24. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu
dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu,
je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia
upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť
len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy
daňových subjektov, to znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú
garanciu právnej istoty daňových subjektov.

25. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a ďalších osôb nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť
záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je
síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos z daní ako príjmov
rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba
právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho
oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda
dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke
zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.

26. Z administratívneho spisu vyplýva, že na základe Oznámenia o daňovej kontrole zo dňa 07.06.2013
vykonal Daňový úrad Trnava daňovú kontrolu v spoločnosti JANSON SK, s. r. o., Na Hrebienku 30,
Bratislava (od 01.01.2014 právny nástupca KLIMEX STONE SLOVAKIA, s. r. o.) za zdaňovacie obdobie
marec 2013 s tým, že daňová kontrola bola začatá dňa 20.06.2013.
Kontrolou predložených dokladov bolo správcom dane zistené, že daňový subjekt JANSON SK, s. r.
o. si v zdaňovacom období marec 2013 uplatnil právo na odpočítanie dane - daň zaplatená správcovi
dane v tuzemsku pri dovoze tovaru v celkovej sume XX.XXX,XX eura na základe jednotných colných
dokladov a faktúr od dodávateľa EDWARDS PROCUREMENT LLC., 1617 North Main Street, Suite B,
Sheridan, Wyoming 82801 USA za nákup tovaru - Granite pavage, conglomerat pavage, hearthstone
case, granit table tops mix, ktorý bol dovezený zo Srbska v období február - marec 2013. Prepravu
tovaru zabezpečovala spoločnosť Transeuropa, s. r. o., Štrková 4, Žilina, IČO: 36794724. Tovar
od uvedeného dodávateľa bol prepravený zo Subotice (Srbsko) do Skladovo-výrobného areálu na
adrese Žilinská cesta 130, Piešťany. Uloženie tovaru od dodávateľa EDWARDS PROCUREMENT LLC.
zaevidoval kontrolovaný daňový subjekt v skladovej evidencii marec 2013, vedenej na adrese: Na



Hrebienku 30, Bratislava. Spoločnosť JANSON SK, s. r. o., zaevidovala uvedený nakúpený tovar ako
tovar - Granitové dosky resp. conglomerat dosky, granit table tops mix a hearthstone case. Správca
dane nemal za dostatočne preukázané na základe predložených dokladov skutočné dodanie tovaru
a preto vykonal úkony, ktorými preveroval pôvod predmetu zdaniteľného obchodu. Správca dane na
základe informácie získanej z Finančného riaditeľstva SR zo dňa 25.03.2014 ohľadne pohybu tovaru
v rámci slobodného colného pásma FREE ZONE Brno a v rámci Zóny voľného obchodu Subotica
preukázania fakturačného pohybu tovaru, ktorý bol v kontrolovanom období nakúpený spoločnosťou
JANSON SK, s. r. o. podľa faktúr od spoločnosti EDWARDS PROCUREMENT LLC. zistil, že tovar,
ktorý bol predmetom fakturácie podľa faktúr vystavených za obdobie 05.03.2013 až do 25.03.2013 v
celkovej sume XXX.XXX,XX eura bol nakúpený spoločnosťou J.K.Consult, s. r. o., Praha, spoločnosťou
EUROCOO, a. s., Praha. Predmetom fakturácie spoločnosti EUROCOO, a. s., Praha, bola leštená
žulová dlažba 1.triedy, predmetom fakturácie spoločnosti J.K.Consult, s.r.o., Praha bola granitová dlažba
leštená 1. triedy, dlažba konglomerát 1. triedy, žulové stolové dosky 1. trieda. Pečiatka spoločnosti
EUROCOO, a. s., Praha sa nachádzala na sídle spoločnosti JANSON SK, s. r. o., konateľ P. A.,
administratívne priestory Na Hrebienku 30, Bratislava, takisto aj pečiatka spoločnosti J.K.Consult, s. r. o.,
Praha sa nachádzala na sídle spoločnosti JANSON SK, s. r. o. (konateľ P. A., administratívne priestory
Na Hrebienku 30, Bratislava). Na uvedenej adrese sa nachádzali okrem iného aj faktúry spoločnosti J.K.
Consult, s. r. o., Praha. Ďalej bolo zistené, že predmetný tovar, ktorý bol predmetom uvedenej fakturácie
bol spoločnosťou J.K. Consult, s. r. o., Praha a spoločnosťou EUROCOO, a. s., Praha umiestnený do
slobodného colného pásma FREE ZONE Brno.
Ďalej bolo zistené, že sa jedná o obchodné transakcie, pri ktorých platiteľ EUROCOO, a. s., Praha a
J.K. Consult, s. r. o., Praha uloží tovar do slobodného colného pásma FREE ZONE BRNO a pri jeho
uskladnení uplatní oslobodenie od DPH. V colnom sklade dochádza k predaju tovaru - dodanie bez
prepravy alebo odoslania tovaru, ďalším kupujúcim bez uplatnenia DPH. Posledný kupujúci z colného
skladu tovar vyskladní za účelom jeho vývozu do tretej krajiny a tovar je prepustený do režimu vývozu,
ktorý je oslobodený od DPH (Odpoveď Finančného úradu Brno-venkov zo dňa 24.05.2012 s prílohami
a Žiadosť o poskytnutie administratívnej spolupráce - odpoveď zo dňa 04.09.2012).
Predmetný tovar bol z Českej republiky zo slobodného pásma - FREE ZONE Brno vyvezený
spoločnosťou MINORE MASTERS LLC. do Srbska do Zóny voľného obchodu Subotica. Tovar bol
vyvezený za výrazne zníženú jednotkovú cenu tovaru spoločnosti LAMAC d. o. o. Subotica, ktorá v rámci
Zóny voľného obchodu Subotica predala dlažbu v nezmenenom stave, bez odoslania alebo prepravy
spoločnosti WILLIAMS PROCUREMENT LLC., Seridan, ktorá sa nachádzala na sídle spoločnosti
JANSON SK, s. r. o. (konateľ Ján Klimek, administratívne priestory Na Hrebienku 30, Bratislava), ktorá
spoločnosť následne dlažbu v nezmenenom stave bez odoslania alebo prepravy predala v rámci Zóny
voľného obchodu Subotica spoločnosti ATTERTON INVESTMENTS SOCIETE ANONYME VICTORIA
a táto následne bez odoslania alebo prepravy predala dlažbu v nezmenenom stave spoločnosti
EDWARDS PROCUREMENT LLC., ktorá sa nachádzala na sídle spoločnosti JANSON SK, s. r. o.,
Na Hrebienku 30, Bratislava a posledná spoločnosť predala dlažbu spoločnosti JANSON SK, s. r. o.
v zdaňovacom období marec 2013. Všetky zistené spoločnosti správca dane premietol do protokolu z
daňovej kontroly č. 9201402/5/1450157/2014 zo dňa 10.04.2014.

27. Správca dane zaslal spoločnosti žalobcu výzvu zo dňa 12.05.2014 na vyjadrenie sa k zisteniam
uvedeným v protokole, ktorú prevzal dňa 14.05.2014, pričom daňový subjekt doručil správcovi dane
vyjadrenie k protokolu, ktoré nebolo spôsobilé na prerokovanie a z tohto dôvodu bol vyzvaný listom zo
dňa 08.07.2014 na odstránenie nedostatkov v lehote do 21.07.2014. Daňový subjekt si prevzal výzvu
dňa 14.07.2014, na ktorú nereagoval, nedostatky neodstránil a vzhľadom na to správca dane predmetné
podanie považoval za nepodané, čo uviedol v oznámení č. 9201402/5/3773239/2014 zo dňa 07.08.2014.

28. Daňový úrad Trnava dňa 14.01.2015 vydal rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane č.
9201402/5/2103488/2014 podľa zák. č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní,
poplatkov a colníctva, zák. č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov, zák. č.
563/2009 Z. z. o správe daní a zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a daňovému subjektu -
žalobcovi ako právnemu nástupcovi spoločnosti JANSON SK, s. r. o., podľa § 68 ods. 6 zák. č. 563/2009
Z. z. vyrubil rozdiel dane v sume XX.XXX,XX eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie marec 2013, znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie marec 2013 v sume XX.XXX,XX
eura na sumu XXX,XX eur.
V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že na základe kontrolných zistení dospel k záveru, že obchodné
transakcie deklarované vo faktúrach predložených daňovým subjektom ku kontrole za zdaňovacie



obdobie marec 2013 sa neuskutočnili tak, ako je to deklarované. Dodávateľom nevznikla daňová
povinnosť z dodania tovaru, jednalo sa iba o obchod s tovarom bez reálneho opodstatnenia, pri ktorom
reálna pridaná hodnota nevznikla a kontrolovanému daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie
dane, pričom cieľom takýchto formálnych obchodných transakcií bez reálneho plnenia bolo uplatnenie
odpočítania DPH a čerpanie nadmerných odpočtov v reťazci obchodníkov so žulovou dlažbou, alebo
žulovými doskami, resp. konglomerátom.

29. Na včas podané odvolanie platiteľa DPH Finančné riaditeľstvo SR napadnutým rozhodnutím č.
1100307/1/152925/2015/13997 zo dňa 09.04.2015 podľa § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z. z.
ako vecne správne prvostupňové rozhodnutie potvrdilo, stotožňujúc sa s právnym záverom správneho
orgánu prvého stupňa a s dôvodmi v ňom uvedenými.

IV.

30. Podľa § 3 ods. 2, 3 zákona o správe daní, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

31. Podľa § 24 ods. 2, 4 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie
daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli
zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

32. Podľa § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,
d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

33. Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak
a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71,
b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70,
c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu,
d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v
ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.

34. Podľa názoru súdu protokol zo dňa 10.04.2014 bol riadne prerokovaný, nakoľko zo strany správcu
dane boli splnené všetky zákonné podmienky vyplývajúce z § 46 zákona o správe daní. Žalobca pritom
bol oboznamovaný s výsledkami šetrenia a zisťovania avšak nepredložil žiadne dôkazné prostriedky
preukazujúce naplnenie zákonných podmienok uvedených v § 49 - 51 zákona o DPH. Správca
dane umožnil žalobcovi, aby sa vyjadril k záverom uvedeným v protokole, mal možnosť poukázať na
nepresnosti a pochybnosti v písomnom vyjadrení k protokolu tak, ako mu to zákon umožňuje v § 46
ods. 8 zákona o správe daní. Žalobca k protokolu žiadne konkrétne pripomienky a rozpory neuviedol,
nedoložil žiadne dôkazy preukazujúce splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane.



35. Súd konštatoval, že správne orgány sa vecou dôkladne zaoberali, pričom správca dane vykonal
vo veci rozsiahle dokazovanie, a nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob
vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správne rozhodnutia
obsahujú dostatok relevantných dôvodov a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné.
Postupom správnych orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania
možnosť konať pred týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v
daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane dôsledne postupoval podľa zákona o správe daní, ktorý je
takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové subjekty vykonávajú
úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi
predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu správcu dane v daňovom konaní na jednej
strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva daňovému subjektu. Je teda v tomto
zmysle zárukou zákonného postupu správcu dane a ochrany práv a právom chránených záujmov
daňových subjektov.

36. Dôležitou právnou otázkou bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom
vyplývajúcim z § 24 ods. 1 zákona o správe daní, keď z vykonaného dokazovania v rámci celého
obchodného reťazca spoločností vyplynul rad vážnych pochybností o reálnom priebehu obchodov,
ktoré boli deklarované za účelom získania nadmerných odpočtov DPH. Tu treba zdôrazniť, že nešlo
o ojedinelý prípad, ale o dlhšie trvajúce praktiky, takže vec treba posudzovať aj v súvislostiach s
ostatnými zdaňovacími obdobiami, ktoré sú (boli) predmetom iných súdnych konaní, o ktorých má
súd vedomosť. V nadväznosti na rovnakú problematiku nepriznania nároku na odpočítania dane
z tovaru rovnakej komodity - granitové dosky - žula v reťazci obchodných spoločnosti (medzi
ktorými sa nachádza aj spoločnosť JANSON SK, s. r. o.) treba poukázať aj na rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Sžf/32/2012 zo dňa 27.11.2012, z ktorého vyplýva, že: „vzhľadom na skutočnosť
spochybnenia existencie prevádzaného tovaru, a teda reálnosti na všetkých stupňoch obchodného
reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce
len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné.
Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť
vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby
zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované
zásadou neutrality DPH. Nie je nič neobvyklé, ba je to potrebné, že pri tovare s tak špecifickými
vlastnosťami závislými od kvality prírodného materiálu, spôsobu a precíznosti jeho opracovania,
akým predmetný tovar bez pochyby mal byť, podnikateľ investujúci do jeho kúpy so zámerom jeho
ďalšieho predaja, a teda s potrebnou zodpovednosťou za kvalitu voči odberateľom, takýto tovar aspoň
minimálnym spôsobom skontroluje. Minimálne touto bežnou obchodnou aktivitou sa dá vylúčiť situácia,
že nakúpi tovar, ktorého existencia je vážnym spôsobom spochybnená. Vzhľadom na okolnosti tohto
prípadu, neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty
a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo
strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich
alebo nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode“.

37. Podľa názoru súdu správca dane ako aj žalovaný vo veci postupovali v súlade so zákonom a pri
skúmaní podmienok pre žalobcom uplatnené odpočítanie DPH správne zistili skutkový stav veci a vec aj
správne právne posúdili, keď žalobcovi vyrubili rozdiel DPH za príslušné zdaňovacie obdobie. Správne
orgány pritom postupovali v súlade s § 24 ods. 2, 3, 4 a § 3 ods. 3, 6 zákona o správe daní.

38. Súd je názoru, že transakcie deklarované predloženými účtovnými dokladmi nenesú znaky
základných obchodných princípov, čo podporuje správnosť názoru správcu dane o fiktívnosti obchodov.

39. Správca dane viedol rozsiahle dokazovanie súvisiace so zisťovaním existencie, pôvodu a reálnej
dodávky tovarov - granitových dosiek a granitovej dlažby. Bolo preukázané, že v sídle spoločnosti
JANSON SK, s. r. o., sa nachádzali o. i. doklady, faktúry, zmluvy, pečiatky a iné veci rôznych spoločností
obchodujúcich s komoditou kameň. V reťazci spoločností, ktoré obchodovali s komoditou kameň, sa
vyskytovali rôzne spoločnosti, ktoré sú absolútne personálne prepojené s kontrolovaným daňovým
subjektom ako napr. LIGNO WOOD, Inc., SONEX BUSSINES Inc., prostredníctvom osoby - P. A..
Kontrolovaný daňový subjekt musel presne vedieť akých obchodov sa zúčastňuje, pretože daňové
subjekty v reťazci obchodníkov so žulovou dlažbou sú navzájom personálne, ekonomicky (napr.



prostredníctvom pôžičiek - napr. spoločnosť Transeuropa, s.r.o.), materiálne (administratívne priestory
- Na Hrebienku 30, Bratislava, Skladovo-výrobný areál Žilinská cesta 130, Piešťany, slobodné colné
pásmo FREE ZONE Brno - Zóna voľného obchodu Subotica), prepojené. Správca dane správne
konštatoval, že spoločnosť JANSON SK, s.r.o., dovozom tovaru, dlažby na základe faktúr od dodávateľa
EDWARDS PROCUREMENT LLC., 1617 North Main Street, Suite B, Sheridan, Wyoming 82801, USA,
následného úmyselného zaevidovania v skladovej evidencii ako granitové dosky, nemohla nevedieť,
že sa zúčastňuje na dodávkach tovarov v reťazci obchodníkov zo žulovou dlažbou (alebo žulovými
doskami), keďže všetky zúčastnené spoločnosti obchodovali medzi sebou navzájom viac rokov a
skladovali tovar na rovnakom mieste v Slovenskej republike. Na základe kontrolných zistení správcom
dane bolo preukázané, že obchodné transakcie deklarované vo faktúrach predložených daňovým
subjektom ku kontrole za zdaňovacie obdobie marec 2013 sa neuskutočnili tak, ako je to deklarované,
išlo iba o obchod s tovarom bez reálneho opodstatnenia, pri ktorom reálna pridaná hodnota nevznikla
a kontrolovanému daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane, pričom cieľom takýchto
formálnych obchodných transakcií bez reálneho plnenia bolo uplatnenie odpočítania DPH a čerpanie
nadmerných odpočtov v reťazci obchodníkov so žulovou dlažbou, alebo žulovými doskami.

40. Správca dane vykonal nielen formálnu kontrolu dokladov, ale správne skúmal aj reálnosť
zdaniteľných obchodov, pričom vykonanou kontrolu nebol preukázaný pôvod a existencia dotknutých
tovarov - granitových dosiek a granitovej dlažby.

41. V súvislosti s námietkou ohľadne vykonaného dokazovania, treba uviesť, že je na správcovi dane,
aký spôsob zisťovania skutočností si zvolí. Správca dane oprávnene preveroval celý obchodný reťazec
subdodávateľov, ktorí sa mali na zdaniteľnom obchode zúčastňovať a to z dôvodu, či sa jedná o reálne
dodanie tovarov a služieb deklarovaných na faktúrach. Práve týmto preverovaním sa zistilo, že ani jeden
zo zúčastnených subdodávateľov tovaru a služieb tieto nevykonával, boli vystavované len fiktívne faktúry
nepreukazujúce reálne dodanie tovaru a služieb. Rozsiahle dokazovanie spoľahlivo spochybnilo, že
sa s deklarovaným tovarom reálne obchodovalo v obchodných reťazcoch popísaných v odôvodnení
rozhodnutia žalovaného. Vystavením faktúr nevzniká automaticky daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1
zákona o DPH, len s dodaním tovaru a služieb je spojený vznik daňovej povinnosti, ktorú zákon o DPH
upravuje v ustanovení § 19 ods. 1, keď daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru a tým kupujúci
nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Vzniku daňovej povinnosti teda predchádza dodanie
tovaru a služieb, čo v danom prípade nebolo vierohodným a preukazným spôsobom potvrdené. Nakoľko
nedošlo k dodaniu tovaru a služieb, nemohlo dôjsť k vzniku daňovej povinnosti. Zákon o DPH však rieši
aj prípady, kedy faktúra vystavená je, ale k samotnému dodaniu tovaru a služieb vôbec nepríde. V takom
prípade, ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný
platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sume dane ( § 71 ods. 6 zákona o DPH). Keďže
nebola preukázaná reálna existencia a dodanie tovaru a služieb všetkými zúčastnenými spoločnosťami
v reťazci, nevznikla povinnosť platiť daň v zmysle § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH, ale v zmysle § 71
ods. 6 zákona o DPH, t. j. uvedením na faktúre. A to z dôvodu, že faktúra je doklad, ktorým si platiteľ
uplatňuje právo na odpočítanie dane vo väzbe na splnenie ďalších zákonom stanovených podmienok -
§ 51 v nadväznosti na § 49 zákona o DPH. Z dôvodu, že u priameho dodávateľa žalobcu sa nepotvrdilo
reálne dodanie tovaru a služieb, správca dane s poukazom na § 29 ods. 2, 4 zákona o správe daní
bol povinný šetriť celý obchodný reťazec. Kontrolu dane v uvedenom rozsahu vykonal aj preto, lebo
základné pravidlá DPH musia byť dodržané v celom obchodnom reťazci. Správca dane bol povinný
zisťovať pohyb tovaru a služieb v celom obchodnom reťazci.
Predloženie dokladov je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie nároku na odpočítanie
dane, i keď majú doklady všetky náležitosti faktúry a sú riadne zaúčtované. V procese daňovej kontroly
je potrebné zistiť pôvod tovarov, obchodníkov a konečných spotrebiteľov tovarov.
Aby mohol byť uplatnený nárok na odpočítanie dane, musia mať nadobudnuté tovary a služby priame a
bezprostredné spojenie s výstupnými plneniami, ktoré sú dôvodom pre uplatnenie nároku na odpočítanie
dane. Je preto nevyhnutné, aby zámer platiteľa, ako použije prijaté plnenia, bol zrejmý v čase vzniku
práva na odpočítanie dane, aby bolo jednoznačné, že prijaté tovary alebo služby sa viažu k uskutočneniu
plnení, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane. Spoločný systém dane z pridanej hodnoty preto
zaručuje plnú neutralitu, čo sa týka daňového zaťaženia všetkých ekonomických činností bez ohľadu na
ich účel a výsledok, pokiaľ tieto činnosti ako také podliehajú dani z pridanej hodnoty. Podľa ustálenej
judikatúry je právo na odpočítanie dane neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu dane z pridanej hodnoty
a v zásade ho nemožno obmedziť. Aby bolo možné odpočítať DPH, musia plnenia uskutočnené na
vstupe priamo a bezprostredne súvisieť s plneniami na výstupe, pri ktorých je daň z pridanej hodnoty



odpočítateľná. Z rozsudkov Súdneho dvora (napr. rozsudok SD C-37/95, C-268/83, C-98/98, C-169/04,
C-16/00) vyplýva, že daň z pridanej hodnoty môže byť odpočítaná iba v prípade, keď prijaté zdaniteľné
plnenia priamo a bezprostredne súvisia s uskutočňovanými plneniami, s ktorými je spojený nárok na
odpočet
dane. Nárok na odpočet dane na vstupe u prijatého tovaru alebo prijatých službách vzniká iba v situácii,
ak sú tieto prijaté plnenia súčasťou nákladov na uskutočnené plnenia, s ktorými je spojený nárok na
odpočet dane na vstupe.

42. Existencia faktúry a ďalších dokladov ešte neznamená, že došlo k dodaniu tovarov a služieb podľa
nich, preukázanie dodania nevychádza len z účtovania, ale musí byť preukázané i z reálneho plnenia,
ktoré musí preukázať platiteľ. Žalobca si nesplnil dôkaznú povinnosť, pretože ďalšie dôkazy nepredložil
ani neoznačil, hoci bol na to správcom dane vyzvaný. Žalobca zdaniteľné obchody neuskutočňoval a ani
správcovi dane nepreukázal konkrétne vedomosti o obsahu týchto obchodov. Znakom jednej zo zásad
obchodného práva, t. j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej
spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť
o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti
evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných
platiteľom sú v zmysle zásady obsiahnutej v § 3 ods. 6 zákona o správe daní oprávnené. Ani realizácia
úhrady nie je dostatočným dôkazom o uskutočnení zdaniteľného obchodu.

43. Vo všeobecnosti samotné faktúry, kúpne zmluvy, CMR, evidencie DPH a iné doklady ešte
nepreukazujú, že vzniklo právo na odpočítanie dane, pričom správca dane v danom prípade nevychádzal
len z dokladov predložených daňovým subjektom, ale vykonal dokazovanie v zmysle zákona o správe
daní formou dožiadaní smerujúcich k prevereniu a získaniu dôkazov o fakturovanom zdaniteľnom
obchode, pretože iba samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená
DPH, ešte nezakladá právo na odpočítanie dane. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci
na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej
stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale
tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. Hodnotenie dôkazov však neznamená mechanické
preberanie informácií, či bezvýhradné akceptovanie dokladov, resp. údajov v nich uvedených, ako faktov.

44. Správca dane dostatočne vyčerpal svoje dôkazné bremeno, keď preveril všetky možné skutočnosti
týkajúce sa faktúr vystavených od spoločnosti EDWARDS PROCUREMENT LLC. za zdaňovacie
obdobie marec 2013. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na základe
určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti, hodnovernosti predložených dokladov,
či vyjadrení daňového subjektu, nemohol ich uznať ako relevantné, ak kontrolovaný daňový subjekt ich
hodnovernosť nepreukázal, resp. pochybnosti zistené správcom dane neodstránil.

45. Podľa zákonných ustanovení v daňovom konaní určuje procesný postup daňový orgán, ktorý je
povinný vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému objasneniu
veci, a to aj bez návrhu účastníkov konania. Je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu
vykoná a ktoré skutočnosti stačí osvedčiť inými podkladmi. Hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou
správnej úvahy správcu dane, ktorý posudzuje, či sa určitá skutočnosť má považovať za dokázanú,
či vykonané dôkazy postačujú alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Aj keď
dokazovanie v daňovom konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte.
V rámci dokazovania posudzuje správca dane závažnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a je
tiež v jeho právomoci posúdiť vierohodnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a rozhodnúť o ich
preukaznosti.

46. Súd poukazuje na skutočnosť, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 24 ods. 1 zákona
o správe daní v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť
dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom
stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom
odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou
preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo
strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým
subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,
nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.



2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS
78/2011-17 z 23.02.2011). To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v
tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije
na účely svojho podnikania ako platiteľ. Preukázanie tejto skutočnosti je povinnosťou daňového subjektu
a jej splnenie podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov potom hodnotí daňový orgán.

47. V danom prípade existoval rozpor medzi deklarovaným a reálnym skutkovým stavom -
nepreukázanie samotnej materiálnej existencie obchodov, ktorý mal za následok vznik legitímnych a
logických pochybností zo strany správcu dane k deklarovaným obchodným transakciám. Správca
dane vykonal dostatok úkonov za účelom správneho posúdenia veci a preukázal porušenie zákona o
DPH. Pri výkone kontroly postupoval objektívne, bral do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu
(zásada ekonomického dosahu právneho úkonu na daň), aby nedošlo k zastretým právnym úkonom,
pri ktorých je síce úkon právne perfektný, ale nevyjadruje skutočný ekonomický obsah. Pre spoľahlivé
zistenie skutkového stavu bral na zreteľ svoju povinnosť obstarať si potrebné doklady a dôkazy, na
základe ktorej vykonal množstvo úkonov uvedených v protokole z kontroly, aby skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie dane boli zistené čo najúplnejšie.
Správca dane kládol dôraz na zisťovanie jednotlivých dôkazov, ich hodnotenie a následné
zdokumentovanie v protokole z dôvodu dodržania základných zásad daňového konania a pri výkone
daňovej kontroly postupoval podľa zákona o správe daní, pričom využil všetky zákonné možnosti pre
splnenie účelu daňovej kontroly a eliminovania daňového úniku v kontrolovanom reťazci. Správca dane
umožnil žalobcovi vyjadriť sa ku skutočnostiam týkajúcich sa daňovej kontroly, ako aj o problémoch
v rámci dokazovania pravdivosti údajov a zároveň predložiť doklady preukazujúce jeho tvrdenia. Ak
mal žalobca pochybnosti o činnosti správcu dane v priebehu výkonu daňovej kontroly, mal právo a
mohol namietať voči postupu zamestnancov správcu dane zákonným spôsobom. Zákon o správe daní
neukladá správcovi dane získavať dôkazy preukazujúce tvrdenia daňového subjektu, ale daňovému
subjektu poskytuje právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
Pretože žalobca nepreukázal prijatie zdaniteľných obchodov, správca dane postupoval v súlade s § 24
ods. 4 zákona o správe daní a prijal záver, s ktorým sa súd stotožnil.

48. Súd námietku žalobcu, že správca dane porušil daňové tajomstvo zverejnením informácie o iných
daňových subjektoch, ktoré získal v priebehu daňového konania, vyhodnotil ako neopodstatnenú,
pretože s poukazom na zásadu preskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu, bolo povinnosťou
správcu dane informácie získané pri preverovaní celého obchodného reťazca, daňových subjektov, ktoré
sa zúčastnili na deklarovaných zdaniteľných obchodoch, uviesť v protokole a taktiež aj v rozhodnutí.

49. Taktiež ako nedôvodnú vyhodnotil súd námietku žalobcu, že správca dane daňovú kontrolu neukončil
v zákonnej lehote, keď neupovedomil kontrolovaný daňový subjekt, že lehota na ukončenie daňovej
kontroly bude predĺžená v najdlhšej možnej lehote o ďalších 6 mesiacov, pretože kontrola bola začatá
dňom 20.06.2013 Oznámením č. 9201402/5/2567934/2013 zo
dňa 07.06.2013 doručeným daňovému subjektu dňa 13.06.2013 a ukončená dňa 14.05.2014 doručením
Výzvy č. 9201402/5/1812522/2014 spolu s protokolom v zmysle s § 46 ods. 8 daňového poriadku. V
súvislosti s uvedenou námietkou žalobcu súd dáva do pozornosti, že od 01.01.2012 v zmysle § 46 ods.
10 daňového poriadku lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia a
z citovaného ustanovenia nevyplýva povinnosť žiadať nadriadený orgán o predĺženie lehoty o ďalších 6
mesiacov a o tejto skutočnosti upovedomovať daňový subjekt, tak ako sa domnieva žalobca, vzhľadom
na to, že správca dane nevykonával administratívne úkony, obsiahnuté v § 15 ods. 17 a
18 zákona o správe daní.

50. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného v súvislosti so všeobecne formulovanou námietkou
žalobcu ohľadne porušenia jednotlivých ustanovení všeobecne platných právnych predpisov, keďže
žalobca neuviedol, v čom konkrétne správca dane porušil jednotlivé ustanovenia vymenovaných
zákonov, potom nebolo možné k takto všeobecnému formulovaniu porušeniu zákona, zaujať stanovisko.

51. Námietka žalobcu, že jeho tvrdenia a závery o preukazovaní zdaniteľného plnenia potvrdzujú aj
závery SD EÚ v rozhodnutí v spojených veciach C-80/11 (Mahagében kft) a C-142/1
(Péter Dávid) zo dňa 21.06.2012, nie je dôvodná, pretože v týchto prípadoch Súdny dvor rozhodoval o
skutkovo celkom iných prípadoch týkajúcich sa odpočtu DPH u odberateľa (v prvom z týchto prípadov
správca dane zamietol spoločnosti právo na odpočet dane z nakúpeného tovaru, keď bolo počas daňovej



kontroly u dodávateľa spoločnosti zistené, že dodávateľ nezaúčtoval nákup tohto tovaru a ani nemal k
dispozícii vozidlo na jeho prepravu a v druhom prípade bolo dodávateľovi stavebných prác zamietnuté
právo na odpočítanie dane z faktúr od subdodávateľov, keď sa nepresvedčil, že títo subdodávatelia majú
prostriedky na vykonanie prác).

52. Články 167, 168 písm. a), 178 písm. a), 220 ods. l, 226 a 273 smernice Rady 2006/112 vykladajú
o službách, ktoré boli poskytnuté a o tovare, ktorý bol dodaný, v danej obchodnej transakcii však toto
nebolo preukázané. Všetko nasvedčuje tomu, že skutočným účelom v tomto prípade bolo iba profitovať
na odpočítaní DPH.

53. Aplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo SR v Európskej únii.
Pokiaľ ide o smernicu Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty, súd konštatuje, že táto nadobudla účinnosť dňa 1. januára 2007 (čl. 413 smernice), avšak podľa
ust. 412 smernice sú členské štáty povinné uviesť do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne
opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s článkom 2 ods. 3, článkom 44, článkom 59 ods. 1 a článkom
399 a prílohou III bod 18 najneskôr do 1. januára 2008.

54. Vnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o
eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie
jej cieľa (rozsudok Súdneho dvora Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, bod 111) bez ohľadu na
to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok.
Pre úplnosť treba uviesť, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora treba každý jeden prípad posudzovať
individuálne s prihliadnutím na všetky jeho okolnosti, čo správne orgány aj urobili a dospeli k záveru, že
žalobca skutočne nepreukázal samotnú existenciu a dodanie tovaru a služieb, a súd s týmto názorom
súhlasil.

55. Smernica 2006/112 v súlade so svojimi článkami 411 a 413 teda zrušila a nahradila od 1. januára
2007 právnu úpravu Únie v oblasti DPH, a to najmä šiestu smernicu. Podľa odôvodnení 1 a 3 smernice
2006/112 bolo prepracovanie šiestej smernice nevyhnutné v záujme prezentovania všetkých ustanovení
uplatniteľných jasným a prehľadným spôsobom v zmenenej štruktúre a znení bez toho, aby sa
podstatne zmenil jej obsah. Ustanovenia smernice 2006/112 sú v podstate zhodné so zodpovedajúcimi
ustanoveniami šiestej smernice.

56. Článok 273 smernice 2006/112, ktorý obsahuje v podstate zhodné ustanovenia ako tie, ktoré
sú uvedené v článku 22 ods. 8 šiestej smernice, v znení vyplývajúcom z článku 28h poslednej
uvedenej smernice stanovuje: „Členské štáty môžu uložiť iné povinnosti, ktoré považujú za potrebné
na riadny výber DPH a na predchádzanie daňovým podvodom, pod podmienkou, že splnia požiadavku
rovnakého zaobchádzania s transakciami uskutočňovanými na vnútroštátnej úrovni a s transakciami
uskutočňovanými medzi členskými štátmi zdaniteľnými osobami, a pod podmienkou, že tieto povinnosti
nepovedú pri obchode medzi členskými štátmi k formalitám spojeným s prechodom hraníc. Možnosť
ustanovená v prvom pododseku sa nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých,
ktoré sú stanovené v kapitole 3“.

57. Aj v rozsudku Súdneho dvora z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Súdny dvor
uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam
je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (pozri najmä rozsudky Halifax zo 7. decembra 2010,
R, C-285/09, bod 36, ako aj z 27. októbra 2011 Tanoarch, C-504/10, bod 50). V tejto súvislosti Súdny
dvor už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim
spôsobom dovolávať noriem práva Únie (pozri najmä rozsudok z 3. marca 2005, Fini H, C-32/03, Zb.
s. I-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel a Recolta Recycling, bod 54). Z tohto dôvodu prináleží
vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne
skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky Fini H, body
33 a 34; Kittel a Recolta Recycling, ako aj z 29. marca 2012, Véleclair, C-414/10, bod 32).

58. Podľa judikatúry Súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne
od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to,
či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť



týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (pozri
rozsudok Kittel a Recolta Recycling, už citovaný, bod 51).

59. Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od
neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti
na daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s.
I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj z 21. decembra 2011, Vlaamse Oliemaatschappij,
C-499/10, bod 25).

60. Navyše v súlade s článkom 273 prvým odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné
povinnosti ako tie uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho
výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom.

61. Napriek tomu, že tieto ustanovenia priznávajú členským štátom určitú mieru voľnej úvahy (pozri
rozsudok z 26. januára 2012, Kraft Foods Polska, C-588/10, bod 23), táto možnosť sa v zmysle druhého
odseku uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré
sú stanovené v kapitole 3 s názvom „Fakturácia“ hlavy XI s názvom „Povinnosti zdaniteľných osôb a
niektorých nezdaniteľných osôb“ uvedenej smernice a najmä v jej článku 226.

62. Okrem toho opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku 273 smernice 2006/112
s cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec
toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý
systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú
zásadu spoločného systému DPH (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky Gabalfrisa a i., bod 52; Halifax a
i., bod 92; z 21. októbra 2010, Nidera Handelscompagnie, C-385/09, bod 49, ako aj Dankowski, bod 37).

63. V zmysle uvedeného je tak potrebné postupovať i pri výklade procesných noriem slúžiacich
na zabezpečenie kontroly a správy nepriamych daní, ako i pri aplikácii inštitútov nimi upravených,
dodržiavanie podmienok dokazovania nevynímajúc a to za súčasného akceptovania a udržania
neutrality DPH. Z ustálenej judikatúry SD EÚ vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom
zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na zamedzenie
zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením
neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so
zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je úprava DPH vnímaná ako právo
každého platcu DPH na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby
a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu,
pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého
tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet
DPH zaplatenej na vstupe.

64. Súdny dvor konštatoval, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak
sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení,
ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá,
na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť.

65. Taktiež Súdny dvor pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky
opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré
uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.
Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej
si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany
predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej
(rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).

66. Šiesta smernica bráni právu platiteľa dane na odpočet dane zaplatenej na vstupe, keď plnenia
predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužitie.

67. Žalobca namietal nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania, pričom mal za to, že správca
dane nad rámec zákona prenášal na žalobcu neprimerané dôkazné bremeno, keď od neho požadoval



dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré žalobca nemohol zabezpečiť. Žalobca mal za to, že vyčerpal
svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom požadované daňové doklady a na podporu svojej
argumentácie poukazoval aj na judikatúru. V súvislosti s poukazom na judikatúru Súdneho dvora súd
konštatuje, že v uvádzaných rozsudkoch sa nejednalo o obchod, v ktorom by bola spochybnená
samotná existencia jeho predmetu, t. j. existencia tovaru a s tým spojený reálny základ deklarovaného
zdaniteľného plnenia.

68. Z obsahu rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2010 z 19. augusta 2010 napríklad vyplýva,
že v konaní bolo zásadnou právnou otázkou posúdenie rozloženia dôkazného bremena medzi daňový
subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú
pochybnosti o osobe dodávateľa (taktiež platiteľa), keď práve dodávateľ v rámci miestneho zisťovania
nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, respektíve ako ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi.
Z rozsudkov SD EÚ vyplýva, že dotknuté plnenia boli súčasťou dodávateľských reťazcov, do ktorých
patril bez vedomia žalujúcich obchodných spoločností vo veciach samých subjekt, ktorý si neplnil
záväzky, teda subjekt povinný platiť DPH, ale zmizol bez toho, aby túto daň príslušným orgánom
uhradil, alebo subjekt, ktorý neoprávnene používal identifikačné číslo platiteľa DPH, teda číslo, ktoré mu
nepatrilo, pričom tieto praktiky sú podľa Commissioners (kontrolné daňové orgány na úseku spotrebných
daní v Spojenom kráľovstve) podvodmi typu „kolotoč“. Súdny dvor vychádzal z predpokladu, že príslušné
daňové orgány a ani vnútroštátne súdy nespochybňovali reálny základ kontrolovaných zdaniteľných
plnení, ale vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo tak, ako to vyplývalo z
predmetných faktúr, a že faktúry obsahovali všetky zákonom požadované údaje a teda boli splnené
vecné a formálne podmienky práva na odpočet dane. To znamená, že sporné daňové kontroly sa týkali
reálnych zdaniteľných obchodov.

69. Obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a
ekonomický účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva
vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými vyššie uvádzanými zúčastnenými
článkami obchodného reťazca. Z obsahu napádaných rozhodnutí nevyplýva, že by orgány daňovej
správy od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu
v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadaní
preverované ako i iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení medzi
jednotlivými článkami obchodného reťazca, neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní
vo veci preverenia jeho nároku na nadmerný odpočet takéto daňové doklady týkajúce sa iných subjektov
predkladať. Správca dane mal právo preveriť existenciu obchodov ako aj doplneným dokazovaním
odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má
okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov
rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že skutočne obchodoval.
Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že obchod skutočne existoval.
Na základe vykonaného dokazovania, v rámci ktorého správca dane aplikoval zásadu voľného
hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 zákona o správe daní s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať,
aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno
konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil,
zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi
ustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie obchodov, a
teda reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu,
spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov,
ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné
opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu
jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení
zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu
neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie
o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany
daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo
nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode.

70. Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že neboli zistené žiadne porušenia
zásad daňového konania, pričom daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na



všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo, preskúmavané rozhodnutia boli súladné so zákonom a preto
námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia.

71. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel krajský súd k záveru o zákonnosti žalobou
napadnutého rozhodnutia a žalobu s poukazom na § 190 S. s. p. zamietol.

72. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 S. s. p., tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal
z dôvodu jeho neúspechu v konaní.

73. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní
od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 S. s. p.).
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 S. s. p.) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S. s. p.
sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno
meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods.
1 S. s. p. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.