{"guid": "916cbfbf-3eca-4fcb-a8ed-64a8ae6f0c46:852a17ce-bbe0-450c-a9fe-78b5c14002aa", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1412213879.2", "spisova_znacka": "7Co/379/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/379/2015 z 9. 2. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 9. februára 2016, sp. zn. 7Co/379/2015, ECLI:SK:KSBA:2016:1412213879.2", "identifikacne_cislo": "1412213879", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Blanka Podmajerská", "sudca_id": 1325, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-blanka-podmajerska-1325", "datum_vydania": "2016-02-09", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "24XCdo/143/2016", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "109c67bf-c966-4a6e-a755-3c20c2ec5138:a5f47306-4603-486c-8629-df8bb94d521b", "datum": "2017-09-06", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-212.odsek-1", "nazov": "§ 212 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-212.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-212"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-214.odsek-2", "nazov": "§ 214 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-214.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-214"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-224.odsek-1", "nazov": "§ 224 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-224.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-224"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-142.odsek-1", "nazov": "§ 142 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-142.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-142"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "nazov": "§ 219 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-212", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-214", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-224", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-142", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/852a17ce-bbe0-450c-a9fe-78b5c14002aa", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1412213879.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2016:1412213879.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2016:1412213879.2/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/379/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412213879
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1412213879.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 15.12.2014, č.k.
40C 61/2012-151 a uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 16.3.2015, č.k. 40C 61/2012-179,
jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu  Bratislava IV zo dňa 15. 12.2014, č.k. 40C 61/2012-151  sa v napadnutej
časti potvrdzuje.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 16.3.2015, č.k. 40C 61/2012-179               sa potvrdzuje.

Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom zo dňa 15. 12.2014, č.k. 40C 61/2012-151  súd prvého stupňa:
- zastavil konanie o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti navrhovateľa  vo veci namietaného porušenia
práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd,
- zamietol návrh navrhovateľa  na uloženie povinnosti odporcovi zaplatiť mu sumu  3 237,23  Eur  titulom
majetkovej škody a sumu 647,45 Eur  titulom  nemajetkovej ujmy uplatnenú podľa ust. zák.č. 514/2003
Z.z.,
- odporcovi nepriznal náhradu trov konania.

Výrok o zastavení konania odôvodnil tým, že  o námietke zaujatosti Krajský súd                  v Bratislave
už právoplatne rozhodol a rovnako už bolo právoplatne rozhodnuté aj                          o identickom
návrhu navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky o ústavnej sťažnosti  navrhovateľa vo veci namietaného porušenia práva na zákonného sudcu
a práva na nestranný súd  podaného z rovnakého dôvodu (uznesením Okresného  súdu  Bratislava IV
zo dňa 5.8.2014, č.k. 40C 61/2012-67 v spojení              s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa
8.10.2014, č.k. 4Co 664/2014 tak, že uvedený návrh na prerušenie konania bol zamietnutý. Vzhľadom
na to, že v konaní  nedošlo                   k žiadnej relevantnej zmene oproti predchádzajúcemu stavu,
konanie o identickom návrhu  navrhovateľa  na prerušenie konania s poukazom na ustanovenie § 104
ods. 1 v spojení                      s § 159 ods. 3 a § 167 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej len „O.s.p.“) za použitia analógie pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej zastavil                      (viď



uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 17.7.2013, sp. zn. 29 Cdo 1301/2013 uverejnené
v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky č. 10/2013 pod č. 99).

Zamietajúce rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 3 ods.1 písm. a) a d), § 4 ods.1 písm. a) bod
1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods.1,2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods.1,2,3 zák.č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, § 44 ods. 2,  zák.č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v platnom znení, keď z vykonaného dokazovania zistil, že v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa)
proti povinnému  Viole Stojkovej  pre vymoženie peňažnej pohľadávky  vzniknutej neplnením záväzku
povinného vyplývajúceho zo zmluvy o úvere doručil  dňa 12.8.2010 súdny exekútor   exekučnému súdu
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd výzvou zo dňa 23.8.2010 požiadal
rozhodcovský súd o predloženie kompletného spisového materiálu, pričom rozhodcovský súd uvedený
materiál doručil súdu dňa 20.9.2010. Následne uznesením zo dňa 21.10.2010, č.k. 16Er 2406/2010-15
exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Krajský
súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením zo dňa 8.3.2012, č.k. 20CoE 107/2011-45 odvolacie
konanie o odvolaní oprávneného proti uvedenému uzneseniu exekučného súdu zastavil pre späťvzatie
odvolania oprávneným.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že  v prejednávanej veci nebol splnený už prvý predpoklad
zodpovednosti štátu za škodu v podobe nesprávneho úradného postupu, nakoľko 15-dňová lehota
na udelenie poverenia ustanovená v § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. sa vzťahuje iba na
prípady, ak exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia so zákonom a poverenie na
vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi udelí, nie však na prípady, ak súd zistí rozpor žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom a žiadosť
súdneho exekútora zamietne. V prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu teda zákon lehotu
nestanovuje, čo je aj prípad posudzovanej veci, v ktorej súd zistil rozpor exekučného titulu so zákonom
a v dôsledku čoho žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

K navrhovateľom namietaným prieťahom v konaní  uviedol, že  takýto postup súdu preukázaný  v
konaní nebol . Vzhľadom na to, že na daný prípad nemožno aplikovať ust. § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.2013, teda po vzniku zodpovednostného vzťahu medzi
účastníkmi konania, dospel k záveru, že v posudzovanej veci môže (samostatne) posúdiť, či došlo k
nesprávnemu úradnému postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní (rovnako či došlo k nesprávnemu
úradnému postupu spočívajúceho v nedodržaní zákonom stanovenej lehoty). Prihliadol na okolnosti
danej veci, a to predovšetkým charakter exekučnej veci, kde exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok v spotrebiteľskej veci, kedy je exekučný súd povinný ex offo preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky ako aj skutočnosť, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rovnako bol exekučný súd povinný
skúmať súlad exekučného titulu s ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva (čo exekučný súd
aj urobil), pričom išlo (aj vzhľadom na rozsiahlosť právnej úpravy a jej európsky aspekt) o pomerne
náročný proces aplikácie práva, ktorý vyžadoval určitý časový priestor, čo malo nepochybne vplyv na
posúdenie dĺžky konania ako primeranej a prieťahov v konaní ako zbytočných. Exekučný súd si za týmto
účelom vyžiadal od rozhodcovského súdu spisový materiál, čo tiež prispelo k celkovému predĺženiu
exekučného konania. Prvostupňový súd zároveň prihliadol na rozsiahly počet exekučných konaní
iniciovaných totožným navrhovateľom v postavení oprávneného subjektu (čo je skutočnosť všeobecne
známa),  majúcich  zásadný  vplyv  na posúdenie celkovej dĺžky konania z pohľadu namietaných
prieťahov. Poukazujúc na  nález Ústavného súdu SR zo dňa 10.7.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom
ústavný súd posudzoval sťažnosť rovnakého  navrhovateľa  na prieťahy v exekučnom konaní (v inej
veci), pričom ani konanie trvajúce pred exekučným súdom 24 mesiacov nebolo považované  za prieťahy
v konaní, dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní.

V súvislosti s namietaným postupom exekučného súdu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd prvého
stupňa vyvodil, že nejde o nesprávny úradný postup, keďže tento postup sa bezprostredne prejavil v
obsahu vydaného rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. V rámci komplexného posúdenia veci sa preto súd prvého stupňa zaoberal
aj nárokom navrhovateľa aj  z toho hľadiska, či jeho opodstatnenosť neodôvodňuje existencia
nezákonného rozhodnutia v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie



exekučného súdu nebolo príslušným orgánom pre nezákonnosť zrušené ani zmenené, nebola splnená
podmienka na uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 6 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z..

Na základe uvedeného  súd prvého stupňa uzavrel, že  vecný základ nároku navrhovateľa  v
prípadoch nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia nebol daný; rovnako dva ďalšie
predpoklady pre vznik zodpovednosti štátu za škodu (vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou) splnené neboli. Navrhovateľ  totiž v konaní nepreukázal vznik škody,
jej výšku a ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a tvrdenou
škodou. V konaní tak neuniesol  dôkazné bremeno, ktoré ho ako  navrhovateľa  (vychádzajúc z
prejednávacej zásady ovládajúcej sporové konanie) zaťažovalo. K  uplatnenej náhrade nemajetkovej
ujmy v peniazoch navyše uviedol, že  uvedené právo vzniká iba v prípade, ak samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Aj
tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, a to               v podobe dopadu nesprávneho
úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na žalobcu                     v rôznych oblastiach pôsobenia.
Navrhovateľ tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy
a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia však  nijakým
spôsobom nekonkretizoval                 (a ani ničím nepreukázal), rovnako ako  nepreukázal, že samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navrhovateľ zároveň nepreukázal
ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou, teda, že ku škode vo
výške požadovanej navrhovateľom došlo práve (a len) v dôsledku uvedeného nesprávneho úradného
postupu. Keďže však navrhovateľ v konaní nesprávny úradný postup (nezákonné rozhodnutie) ani
existenciu škody na jeho strane nepreukázal, nemohol preukázať ani existenciu príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom (nezákonným rozhodnutím) a vzniknutou škodou.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p. prihliadajúc na to, že v konaní plne úspešný
odporca si právo na náhradu trov konania neuplatnil.

Proti  rozhodnutiu podal  v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ navrhujúc, aby  odvolací súd
napadnutý rozsudok  zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie      (dôvodiac ustanovením
§ 205 ods. 2 písm. a)  O.s.p. v spojení s ustanovením  § 221 ods. l písm. f), g), h), § 205 ods. 2
písm. c), d), e), f) O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom;
rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu                   a nedostatočne zistil skutkový stav veci; súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci).  Odvolateľ poukazujúc na § 101 ods. 2 O.s.p. uviedol, že riadne              a včas
požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými
dôvodmi. Súd prvého stupňa preto nemohol postupovať podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. a vec
prejednať v jeho neprítomnosti. Z neúčasti sa ospravedlnil, pričom trval na osobnej účasti právneho
zástupcu a žiadal o odročenie pojednávania. Ak napriek tomu súd konal a rozhodol v neprítomnosti jeho
a jeho právneho zástupcu, odňal mu možnosť konať pred súdom.

Odvolateľ poukázal na obsah jeho žaloby, v ktorej súd prvého stupňa upozornil na skutočnosti
nasvedčujúce tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na
prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že sa krajský súd s dôvodmi na
vylúčenie sudcu nestotožnil neznamená, že v očiach žalobcu                   a objektívne v očiach verejnosti
nemožno tohto sudcu považovať za nestranného z dôvodov (okrem tých, ktoré označil v žalobe), pričom
rozhodnutie krajského súdu je v rozpore                      s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských
súdov v skutkovo a právne totožných veciach ( napr. vo veci vedenej na Krajskom súde v Trnave pod
sp. zn. 11NcC 46/2012 zo dňa 17. 10. 2012, ktorý vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská
Streda                    z rozhodovania a vec sťažovateľa prikázal na prejednanie Okresnému súdu Galanta).
Navrhovateľ  v odvolaní poukázal ďalej  na to, že nakoľko podal ústavnú sťažnosť  pre porušovanie
jeho práva  na nestranný súd, ktorej výsledkom bude  zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo
a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával a rozhodoval



vylúčený sudca .  Konečné vydanie rozhodnutia vo veci samej súdom neprichádzalo do úvahy  aj
preto, že súd v rovnakom rozhodnutí súčasne  rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods.2 písm. c) O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie . Súd prvého stupňa sa
dopustil viacero omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané,
avšak v odôvodnení prezentované úseky  tomu nenasvedčujú.  Na splnenie zákonnej  lehoty, resp. na
konanie bez zbytočných prieťahov  a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je
dôležité skúmať nie len samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy
poverenie doručil  príslušnému súdnemu exekútorovi.

Podľa názoru odvolateľa v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Bolo
potrebné vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise; za
stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal mu súd umožniť uplatňovať svoje
stanoviská k skutkovým, právnym, otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym
úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého obsah
a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Ak súd zistil, že existuje okolnosť brániaca
vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov
konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili.  Majú právo vyjadriť sa aj k dôkazom, ktoré súd
získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo
žiadnej z nich.

Pokiaľ ide o návrh na náhradu  majetkovej škody,  súd prvého stupňa podľa názoru odporcu ignoroval
všetky  jeho tvrdenia o majetkovej škode  vzniknutej  titulom udržiavania a správy informačného
systému  a súvisiacich výdajov (na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje
spojené s vyhotovovaním urgencií, poštovné a telekomunikačné výdaje). V tejto časti  mal rozhodnutie
za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a mal za to, že je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť.    V
konaní  hodlal prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody,
a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil . Súd však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo a navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods.4 O.s.p.
a neoznámil mu, že  hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo
predložiť ďalšie dôkazy. V rozhodnutí súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov  zaručeného čl. 48 ods.2
Ústavy Slovenskej republiky , ako aj práv na  prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie
v zákonom stanovenom čase.   Súd prvého stupňa sám zistil, že o jeho návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase  a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne
udržateľné ospravedlňujúce dôvody.

Odvolateľ  napokon poukázal na to, že ak bol súdu  doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej
otázke , ktorou je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a nestranný súd na základe
Ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo
veci samej o tomto návrhu rozhodnúť. Súčasne namietal, že súd prvého stupňa mal postupovať podľa
§ 153b) O.s.p., keď odporca nereagoval na výzvu súdu a nepredložil vyjadrenie k žalobnému návrhu
v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p..

Odporca sa k riadne doručenému odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 ) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo
veci súd prvého stupňa rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a v odvolacom
konaní nebolo potrebné zopakovať dokazovanie a ani dokazovanie doplniť  a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa nie je podané  dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci,
keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1
O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti  uplatneného návrhu na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy  spôsobenej orgánom štátu , výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.)



a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj
náležite a dostatočne   odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

Podľa  § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V súvislosti s podaným opravným prostriedkom navrhovateľa považuje  odvolací súd  za potrebné
ako prvoradé uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný
odvolaním (§ 212 ods. 1 O.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý
zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje
rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má
byť preskúmané. Predmetom odvolacieho prieskumu je (vychádzajúc z obsahu odvolania podaného
navrhovateľom) výrok súdu prvého stupňa, v ktorom zamietol návrh na zaplatenie sumy 3 237,23
Eur titulom majetkovej škody a sumy 647,45 Eur  titulom  nemajetkovej ujmy uplatnený podľa ust.
zák.č. 514/2003 Z.z..  Výrok , v ktorom súd prvého stupňa  zastavil konanie o návrhu navrhovateľa
na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky            o
ústavnej sťažnosti navrhovateľa  vo veci namietaného porušenia práva na zákonného sudcu a práva na
nestranný súd nebol  žiadnymi   dôvodmi  uvedenými v odvolaní  napadnutý.

Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v
postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci,  sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje  (§ 219 ods.1,2
O.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého výroku   rozsudku prvostupňového súdu, v
ktorom súd prvého stupňa  zamietol návrh navrhovateľa uplatnený podľa zák.č. 514/2003 Z.z., v ktorom
dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku
podstatný význam.

K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme  dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa  na náhradu škody je              v
danom prípade ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na
súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody
a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že podaním doručeným prvostupňovému súdu dňa
27.9.2012 sa navrhovateľ domáhal  vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal odporcu na zaplatenie
sumy 3 237,23 Eur  z titulu majetkovej škody a 647,45 Eur  z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava IV, pretože tento v zákonnej lehote
nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie  v exekučnom
konaní vedenom pre pohľadávku navrhovateľa vzniknutej neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy
o úvere dlžníkom        ( povinným ) R. J.. V podaní navrhovateľ zároveň žiadal o prikázanie veci inému
súdu z dôvodu vylúčenia všetkých sudcov Okresného súdu Bratislava IV z prejednávania                 a
rozhodovania veci s odôvodnením, že Okresný súd Bratislava IV, ktorý by bol inak oprávnený  vec
prejednať ako vecne a miestne príslušný súd podľa § 85 ods. 3 O.s.p., zapríčinil svojim nelegálnym
konaním (nesprávnym úradným postupom) vznik škody na strane navrhovateľa, a preto nemôže byť
zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať.

V posudzovanej veci rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 22.10.2012, č.k. 9 NcC
204/2012-15   o tom, že  sudcovia Okresného súdu Bratislava IV uvedení vo výroku uznesenia nie sú
vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava IV  pod sp.zn. 40C
61/2012.

Súd prvého stupňa následne uznesením zo dňa 5.8.2014, č.k. 40C 61/2012-67 zamietol návrh
navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho ústavnej
sťažnosti vo veci namietaného porušenia práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd.



Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 8.10.2014, č.k. 4Co 664/2014-101 potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa zo dňa 5.8.2014, č.k. 40C 61/2012-67 (ktorým zamietol návrh na prerušenie konania).

Z obsahu spisu   ďalej vyplýva, že súd prvého stupňa stanovil v danej  veci termín pojednávania na
deň 15.12.2014 o 9.45  hod.. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa
doručené dňa 24.11.2014  (viď doručenka na č. l. 101).  Navrhovateľ  podaním doručeným súdu prvého
stupňa dňa  15.12.2014 (č. l.132) požiadal               o zrušenie pojednávania z dôvodu, že sudcovia
Okresného súdu Bratislava IV sú podľa neho vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej
veci poukazujúc na sťažnosť  podanú na Ústavný súd Slovenskej republiky týkajúcu sa uznesenia
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.10.2012, sp.zn. 9 NcC 204/2012. V podaní zároveň žiadal,
aby súd prvého stupňa  podľa             §  109 ods.1 písm. b) O.s.p. a § 109 ods.2 písm. c) O.s.p.
konanie prerušil do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.  Zo zápisnice z
pojednávania  nariadeného súdom prvého stupňa na deň 15.12.2014 vyplýva, že súd prvého stupňa
pojednával                  v neprítomnosti  účastníkov  a vo veci na tomto pojednávaní  aj rozhodol.

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že ak sa riadne predvolaný  navrhovateľ   na
pojednávanie  nariadené na deň 15.12.2014 nedostavil a ani nepožiadal                    o jeho
odročenie z dôležitého dôvodu , súd prvého stupňa postupoval správne, keď v uvedený  deň pojednával
v neprítomnosti  navrhovateľa  a rozhodol s prihliadnutím na obsah spisu a na dosiaľ vykonané dôkazy.
Tento postup súdu bol v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. a súd prvého stupňa ním neodňal  navrhovateľovi
možnosť konať pred súdom.

Odvolací súd ďalej  udáva,  že súd prvého stupňa poskytol  navrhovateľovi dostatočný časový priestor
predložiť, navrhnúť dôkazy, oboznámiť sa s dôkazmi nachádzajúcimi sa                   v spise, na
pojednávanie oboch účastníkov riadne a včas  predvolal; sám navrhovateľ                       z vlastného
rozhodnutia tento priestor nevyužil.  Navrhovateľ nemôže svoju vlastnú pasivitu  dávať na vrub súdu a v
konečnom dôsledku  ju využiť vo svoj prospech. V danej veci  súd prvého stupňa poskytol účastníkom
(aj právnemu zástupcovi navrhovateľa) reálnu možnosť chrániť svoje práva a oprávnené záujmy. Ak
túto možnosť bez uvedenia dôvodov (ospravedlniteľných) nevyužili , takéto chovanie už zákonodarca
nedovoľuje v odvolacom konaní zohľadniť v ich prospech. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje,
že navrhovateľ              v návrhu a i v odvolaní  uvádzal len všeobecné dôvody ohľadne spôsobených
prieťahov                 v exekučnom konaní, neuvádzal však konkrétne skutočnosti, ktorými by spochybňoval
vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvého stupňa , ktorý svoj zamietajúci výrok právne                   a
skutkovo odvodzoval od postupu exekučného súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV
pod sp. zn. 16 Er 2406/2010.

Právne bezvýznamným je aj tvrdenie navrhovateľa, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, nakoľko v ďalšom priebehu konania chcel predložiť dôkazy o výške vzniknutej majetkovej
škody, a to znalecký posudok, ktorého vypracovanie zabezpečil, nakoľko povinnosťou účastníka konania
je podľa § 120 ods. 1 O.s.p. označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Navrhovateľ si túto povinnosť
nesplnil, keď na existenciu znaleckého posudku ani v návrhu na začatie konania nepoukázal a tento v
priebehu prvostupňového konania (a napokon  ani v odvolacom konaní) súdu nepredložil.  Súd prvého
stupňa preto správne a v súlade s ust. § 101  ods. 2 O.s.p.  o veci rozhodol len  na základe listinných
dokladov predložených do momentu jeho rozhodnutia  účastníkmi konania.

Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj
právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo
sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08, nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny proces
je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych



noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v
zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do
práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil                s
jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ( IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby
bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo                  v súlade
s jeho požiadavkami  (I. ÚS 50/2004). Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
je k námietkam navrhovateľa o arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa  možné konštatovať, že
odvolaním napadnuté  rozhodnutie  uvedeným požiadavkám vyhovuje a námietky navrhovateľa  sú
nedôvodné a nepodložené.

V danom konaní sa navrhovateľ  svojim návrhom domáha náhrady škody                      a
nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci. Štát (Slovenská republika) zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej moci (okrem
orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy)                  a/ nezákonným rozhodnutím, b/
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom (§ 2, §
3 ods. l citovaného zákona). Podľa citovaného zákonného ustanovenia teda štát zodpovedá za škodu
spôsobenú v rámci plnenia úloh orgánov verejnej moci uvedených v ustanovení § 2 citovaného zákona o.
i. aj nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia, nezákonným rozhodnutím (nezákonne
vydaným). Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť ( § 3 ods. 2 citovaného zákona). Je jednou z foriem
objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne
splnené aj ďalšie podmienky zodpovednosti, a to existencia škody, nemajetkovej ujmy, nesprávny úradný
postup orgánu verejnej moci, nezákonné rozhodnutie, príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym
úradným postupom, nezákonným rozhodnutím. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok,
štát zodpovednosť nenesie. Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe
zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (čl. 13 ods. l písm. a/ Ústavy
Slovenskej republiky), rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd každý je oprávnený
konať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku navrhovateľa v zákonom stanovenej lehote. Podľa
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení platnom ku dňu začatia exekučného konania
- 29.6.2010) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že v prípade
rozhodnutia, ktorým súd zamietne žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie (z dôvodu zistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom) nie je v zákone stanovená lehota. V
preskúmavanej veci  nie je preto možné konštatovať (zhodne s názorom súdu prvého stupňa), že
došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu tým, že exekučný súd o žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol v zákonnej lehote. Rovnako súd
prvého stupňa správne vyvodil, že namietaný postup exekučného súdu, ktorý predchádzal vydaniu
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
nemožno považovať za nesprávny úradný postup, keďže tento postup sa bezprostredne prejavil v
obsahu vydaného rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.  Odvolací súd v tomto smere zastáva názor súladný s konštantnou judikatúrou,
v zmysle ktorej za nesprávny úradný postup nemožno považovať výsledok rozhodovacej  činnosti
súdu ako taký. Tak ako to správne konštatoval prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku, nesprávnym
úradným postupom možno rozumieť porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup
štátnych orgánov pri ich činnosti, a to takej, ktorá nevedie k vydaniu rozhodnutia. V tejto súvislosti
je potom správny záver súdu prvého stupňa aj ohľadom absencie nezákonného rozhodnutia, nakoľko
rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na



vykonanie exekúcie, nebolo pre nezákonnosť príslušným orgánom zmenené alebo zrušené, tak ako to
vyžaduje ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. pre uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím.

Odvolací súd sa po oboznámení s obsahom spisu stotožňuje  i so záverom súdu prvého stupňa o tom,
že v posudzovanom  prípade  navrhovateľ nepreukázal vznik a výšku majetkovej škody a ani príčinnú
súvislosť medzi tvrdenou majetkovou škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Nie
je opodstatnený jeho názor, že súd prvého stupňa ignoroval jeho tvrdenia   týkajúce sa majetkovej
škody. V tomto ohľade  poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvého stupňa
vysvetlil, prečo nepovažuje návrh v časti  náhrady majetkovej škody za dôvodný. Odvolací súd dodáva,
že  ak navrhovateľovi  v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v predmetnej
konkrétnej exekučnej veci vznikla škoda, mal ju vyčísliť a i preukázať  v konkrétnej výške. Nie je možné
vychádzať z jeho  ničím neoverených a nepreukázaných tvrdení  - navrhovateľ totiž výšku škody vyčíslil
paušálne bez viazanosti na konkrétny nesprávny úradný postup exekučného súdu v danej veci . Výška
škody tvrdená navrhovateľom nie je preukázateľná               a overiteľná z dôvodu, že navrhovateľ
škodu nevyčíslil na podklade preukázateľného zníženia jeho majetku, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ale ju  vyčíslil  paušálne.

Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ  uvádzal, že situácia vyvolaná
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy  a
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Navrhovateľ však tieto svoje
tvrdenia nekonkretizoval a ničím nepreukázal. Pokiaľ navrhovateľ  tvrdil, že neexistencia účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov jeho
riadiacich orgánov a u jeho vlastníkov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery
v právo, treba poukázať na to, že sám navrhovateľ  nevyužil zákonné možnosti -  vydanie rozhodnutia
neurgoval a ani nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní. Okrem toho, v rámci odškodnenia právnickej
osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj
fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby podieľajú, pretože im nevzniká ujma priamo  a chýba
tu príčinná súvislosť  (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.                         30Cdo 675/2011).

S ďalšími odvolacími námietkami navrhovateľa, v ktorých reagoval na procesný  postup súdu prvého
stupňa nevyplývajúci  z obsahu spisu a ani z odôvodnenia rozhodnutia     (námietky o nevyhovení žiadosti
navrhovateľa na odročenie pojednávania,   námietka o tom, že konečné vydanie rozhodnutia vo veci
samej súdom neprichádzalo do úvahy  aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí súčasne  rozhodol aj o
zamietnutí návrhu  navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods.2 písm. c) O.s.p., proti ktorému
pripustil odvolanie) sa odvolací súd  nezaoberal.

Za odňatie možnosti navrhovateľa konať pred súdom a za vadu v procesnom postupe súdu nie je
možné posúdiť ani navrhovateľom namietanú okolnosť, že súd prvého stupňa rozhodol o jeho návrhu
na prerušenie konania súčasne  s rozhodnutím o veci samej . Rovnako nie je možné posúdiť ako vadu
v procesnom postupe súdu skutočnosť, že súd prvého stupňa v danej veci nerozhodol rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O.s.p., nakoľko na takýto postup neboli splnené zákonné podmienky (odporca
sa k návrhu na začatie konania vyjadril podaním doručeným súdu dňa 23.1.2014).

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti  (vrátane
správneho výroku o trovách konania pred súdom prvého stupňa ) podľa § 219 ods.1,2 O.s.p. ako vecne
a právne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení      s § 224 ods.
1 O.s.p. a ich náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy
nevznikli.

Okresný súd Bratislava I v uznesení zo dňa 16.3.2015,  č.k. 40 C 61/2012-179  uložil navrhovateľovi
povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie v sume 20 Eur,  do 3 dní od právoplatnosti  uznesenia.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote  odvolanie navrhovateľ a žiadal, aby  odvolací
súd napadnuté uznesenie zrušil. Poukázal na to, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie.
Namietol, že spoplatnenie podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa týka iba  návrhu, nie však



odvolania a v  tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.3.2007, sp. zn.
4 Cdo  39/2007.  V  odvolaní  napokon uviedol, že dané  konanie sa začalo pred 1.10.2012,  a preto v
zmysle § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. treba vec posúdiť podľa tohto zákona v znení platnom do 30.9.2012.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa        § 214 ods. 2 O.s.p.
a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa  nie je dôvodné.

Podľa § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov,
v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ             a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1, 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis                 z registra
trestov, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Návrhy (odvolania, dovolania)
sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu podania
návrhu.

Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej.

Z hore citovaných ustanovení zákona vyplýva, že súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo
konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry
uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis                z registra trestov, ktorý tvorí
prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie                   a úkony vykonávané bez návrhu v
prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. l, 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov). Poplatníkom je navrhovateľ
poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je
poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatková povinnosť
vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je
poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ, dovolateľ. Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie
sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo
veci samej (§ 6 ods. 2 veta prvá citovaného zákona).

Podľa Položky  č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom od 1.10.2012, za podanie návrhu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom je určená osobitná sadzba  v sume 20 eur.

Podľa § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. v znení účinnom od 1. 10. 2012, z  úkonov navrhnutých alebo za
konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa
stanú splatnými po 30. 9. 2012.

Položka  7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb., bola do Sadzobníka
vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zák. č. 286/2012 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa
1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do
30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri  2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č.
514/2003 Z. z. nebolo  do                  30. 9. 2012 uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov.

Podľa názoru odvolacieho súdu je v danom prípade  navrhovateľ  povinný zaplatiť poplatok za odvolanie.
Berúc do úvahy hore citované ustanovenia,  navrhovateľ by nebol povinný zaplatiť poplatok za odvolanie
iba v prípade, ak by odvolanie podal pred                      30. septembrom 2012. V posudzovanej veci



bolo odvolacie konanie začaté po 1. 10. 2012, preto navrhovateľovi   vznikla povinnosť zaplatiť poplatok
za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania;
výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej sadzbe ako poplatok z
návrhu na začatie konania (po  1. 10. 2012).  Skutočnosť, že v Sadzobníku nie je uvedená povinnosť
zaplatiť poplatok za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa vydaného v konaní                       o
náhradu škody, náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z.  je pri posudzovaní poplatkovej
povinnosti  navrhovateľa bez právneho významu.

Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom  nie je od 1. 10. 2012
oslobodené od súdnych poplatkov (zákonom č. 286/2012              Z. z. bolo zo zákona č. 71/1992 Zb.
vypustené ust. § 4 ods. 1 písm. k/).

Na základe uvedeného odvolací súd  uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 16.3.2015, č.k. 40C
61/2012-179  ako  vecne správne  podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku  odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"stav": {"sz": "24XCdo/143/2016", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "109c67bf-c966-4a6e-a755-3c20c2ec5138:a5f47306-4603-486c-8629-df8bb94d521b", "datum": "2017-09-06", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "40C/61/2012", "guid": "37144fe8-3591-4aac-8d69-bd3e81c53331:596a5274-ecae-4e5d-aaf8-a24b0c3c41d2", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ddfce682-b588-43e5-b5ec-9163177f7aff", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 520/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2012 z 10. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-10", "citacie_n": 826, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ddfce682-b588-43e5-b5ec-9163177f7aff"}, {"guid": "ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 361/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 361/2010 z 14. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-14", "citacie_n": 855, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b"}, {"guid": "3c70fe92-bd24-44ee-a256-4887b626d37d:9d7e99e6-0bbb-4a75-9873-82e25fc54efa", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3112225918.3", "spisova_znacka": "4Co/664/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/664/2014 z 17. 2. 2015", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2015-02-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3112225918.3"}, {"guid": "6ecc1c86-81ba-4bbf-bba4-e56993508380:f75025f6-8048-4d4c-a0bc-5fc91b1898b5", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2012:1410209967.1", "spisova_znacka": "20CoE/107/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 20CoE/107/2011 z 7. 3. 2012", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2012-03-07", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1410209967.1"}, {"guid": "b23c11ef-3f38-4e63-9a41-8902c39ad172:845ee80e-14f8-44a6-a2fb-3f67f2a1dcf1", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Er/2406/2010", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 16Er/2406/2010 z 1. 12. 2016", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2016-12-01", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/b23c11ef-3f38-4e63-9a41-8902c39ad172:845ee80e-14f8-44a6-a2fb-3f67f2a1dcf1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:de0c9d94-2230-4f58-86fc-4488c666afcf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.72.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 72/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/2017 z 3. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.72.2017.2"}, {"guid": "ussr:17397650-14e9-4919-88b4-955cefb737f4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.120.2017.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 120/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 120/2017 z 23. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.120.2017.2"}]}