{"guid": "534c33af-01a4-442e-a28b-28085bbd4ccc:75e0cbbb-92ed-4654-9bb4-dc66917845f0", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1312207670.1", "spisova_znacka": "7Co/159/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/159/2015 z 13. 12. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 13. decembra 2016, sp. zn. 7Co/159/2015, ECLI:SK:KSBA:2016:1312207670.1", "identifikacne_cislo": "1312207670", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Blanka Podmajerská", "sudca_id": 1325, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-blanka-podmajerska-1325", "datum_vydania": "2016-12-13", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce", "Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spoluvlastníctvo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-125", "nazov": "§ 125 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-125", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/75e0cbbb-92ed-4654-9bb4-dc66917845f0", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1312207670.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2016:1312207670.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2016:1312207670.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/159/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312207670
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1312207670.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: Y.. Y. H., nar. XX. X.
XXXX, bytom I. XXXX/X, L. X - B. T.U., Č. G., proti žalovanej: N. K., nar. XX. X. XXXX, bytom W. XX, X.,
o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
III zo dňa 25. septembra 2014, č. k. 19C/56/2012-167, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok  súdu  prvej  inštancie  sa  v napadnutom  výroku, ktorým bola žalovanej  uložená povinnosť
platiť žalobcovi mesačne sumu vo výške 50  eur, splatných vždy                    k 15-temu dňu toho ktorého
mesiaca vopred, počínajúc právoplatnosťou rozsudku a vo výroku o trovách konania z r u š u j e  a  v
rozsahu zrušenia  v r a c i a  na ďalšie konanie.

Vo zvyšnej napadnutej časti sa rozsudok súdu prvej inštancie   p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanú vo vzťahu k žalobcovi zaviazal na  zaplatenie
sumy 1 100 eur do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a na platenie  sumy vo výške 50 eur mesačne,
splatných vždy k 15. dňu toho ktorého mesiaca vopred počínajúc právoplatnosťou rozsudku.

1.2. V časti,  v ktorej sa žalobca  domáhal uložiť  žalovanej   povinnosť zaplatiť mu sumu vo výške 654,84
eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 54,84 eur odo dňa 1. 1. 2012 do zaplatenia, s
úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 100  eur odo dňa 1. 2. 2012 do zaplatenia, s úrokom z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 100 eur odo dňa 1. 3. 2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania
vo výške 9 % ročne zo sumy 100 eur odo dňa 1. 4. 2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške
9 % ročne zo sumy 100 eur odo dňa 1. 5. 2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 %
ročne zo sumy 100 eur odo dňa 1. 6. 2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne
zo sumy 100 eur odo dňa 1. 7. 2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo
sumy 100 eur odo dňa 1.8.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy
100 eur odo dňa 1. 9. 2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 100
eur odo dňa  1.10.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 100 eur
odo dňa 1. 11. 2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 100 eur odo
dňa 1. 12. 2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 100 eur odo dňa
1. 1. 2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 100 eur odo dňa 1.
2. 2013 do zaplatenia, s úrokom                            z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 100
eur odo dňa 1. 3. 2013 do zaplatenia, s úrokom  z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 100 eur
odo dňa 1. 4. 2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 100 eur odo
dňa 1. 5. 2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 100 eur odo dňa
1. 6. 2013 do zaplatenia  konanie zastavil a  žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.



1.3. Rozhodnutie právne odôvodnil  ust. § 123, § 137 ods. 1 a 2  zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej len „Obč. zákonník“) a vecne nemožnosťou užívania spoločnej veci - bytu žalobcom, ktorému
žalovaná bráni v realizácii jeho spoluvlastníckeho práva zneprístupnením  bytu. V konaní vychádzal
zo žaloby žalobcu domáhajúceho sa vydania bezdôvodného obohatenia žalovanou, zaplatením sumy
554,84 eur s 9 % úrokom                            z omeškania ročne zo sumy 154,84 eur od 7. 2. 2012
do zaplatenia, zo sumy 100 eur od                   1. 3. 2012 do zaplatenia, zo sumy 100 eur od 1. 4.
2012 do zaplatenia, zo sumy 100 eur od                  1. 5. 2012 do zaplatenia, zo sumy 100 eur od 1.
6. 2012 do zaplatenia.  Žalobca pri uplatnení nároku vychádzal zo svojho spoluvlastníckeho podielu  k
nehnuteľnosti,  bytu č.XX, na                     X. poschodí  bytového domu č. XXXX a prislúchajúceho
podielu 5418/106124 na spoločných častiach a zariadeniach domu a pozemkov registra „C“ parcela č.
XXX/X - zastavané plochy                   a nádvoria o výmere 188 m,2 parcela č. XXXXX/XX - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 194 m,2 zapísaných na LV č. XXXX v katastrálnom území G. v podiele 1/3,
ktorý nadobudol od predchádzajúcej spoluvlastníčky, H. L.,  kúpnou  zmluvou  zo dňa 23.11.2011.  Vklad
vlastníckeho práva bol povolený pod č.V - XXXXX/XX, dňa 14.12.2011. Argumentoval tým, že predmetnú
nehnuteľnosť užíva bez súhlasu ostatných spoluvlastníkov výlučne žalovaná,  odmieta im ju sprístupniť
a tak  ju  listom zo dňa 30. 1. 2012 vyzval na úhradu sumy 100  eur mesačne za užívanie svojho podielu.

1.4. Uzneseniami sp. zn. 19C 56/2012-87 zo dňa 18. 2. 2013 a sp. zn. 19C 56/2012-137 zo dňa
5. 8. 2013 súd pripustil zmenu  petitu žaloby ( § 95 zák.č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok,
ďalej „ O.s.p.“ ) jeho rozšírením,  najskôr o čiastku 700  eur (bezdôvodné obohatenie za užívanie
nehnuteľnosti za obdobie jún - december 2012)   a potom o čiastku 500 eur (bezdôvodné obohatenie za
užívanie nehnuteľnosti za obdobie január - máj 2013).  Neskôr žalobca za súhlasu právneho zástupcu
žalovanej zobral žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 654,84 eur s príslušenstvom dôvodiac tým, že
od nadobudnutia spoluvlastníctva sa nepodieľa na úhradách do fondu údržby a opráv bytového domu a
aj                       s prihliadnutím na pomery žalovanej. Na základe čiastočného  späťvzatia  žaloby súd
prvej inštancie v tejto časti  konanie podľa ust. § 96 ods.1 O.s.p. zastavil.

1.5. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí odvolával aj  na postoj žalovanej, ktorá  nepoprela
skutočnosť, že nehnuteľnosť užíva výlučne sama, s vedomím,  že svoj podiel nadobudla v dedičskom
konaní po svojej matke N. L.,  rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I, č. k. D 721/1999-807 len o
veľkosti 1/3, pričom ďalší podiel o veľkosti 1/3 nadobudol jej brat Y. K. a posledný podiel nadobudla H.
L.. Žalovaná dôvodila tým, že jej matka  bola druhýkrát vydatá za L.. Y. L., ktorý počas svojho života
písomne prehlásil, že sa svojho podielu v prípade dedičského konania po svojej manželke vzdáva v
prospech žalovanej. L.. L. sa však opäť oženil s H. L.. Počas  prebiehajúceho dedičského konania
D 721/1999, po matke žalovanej  N. L. ale zomrel a dedičom sa stala jeho manželka H. L., ktorá
následne svoj podiel odpredala žalobcovi. Žalovaná prezentovala názor,  že žalobcom uplatnený nárok
na poskytnutie náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu vyplýva z podielového spoluvlastníctva
strán  k spoločnej nehnuteľnosti, a preto ho nemožno kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia.
V dotknutom byte býva na základe ústnej dohody medzi dedičmi po poručiteľke N. L., výlučne sama
vykonala rozsiahlu rekonštrukciu a investovala finančné prostriedky vo výške 16 600  eur (rozdiel vyčíslila
podľa hodnoty nehnuteľnosti                     v dedičskom konaní a po rekonštrukcii), pričom ani
jeden zo spoluvlastníkov sa na nej žiadnym spôsobom nepodieľal. Za predpokladu splnenia podmienok
(vzájomnosť pohľadávok, plnenie rovnakého druhu a spôsobilosť započítania) žiadala súd o prihliadnutie
ku vznesenej kompenzačnej námietke,  ako jej  obrane.  Namietala vznik bezdôvodného obohatenia  s
odôvodnením, že v dedičskom konaní po svojej matke sa so svojim bratom                   a H. L. dohodli,
že nehnuteľnosť síce bude v podielovom spoluvlastníctve, ale túto bude užívať výlučne a bezplatne
ona sama. Nakoľko žalobca vstúpil do práv a povinností po H. L., je povinný túto dohodu rešpektovať.
Existenciu dohody pôvodných spoluvlastníkov dokazuje podľa nej aj fakt, že podiel nadobudol za
výrazne nižšiu kúpnu cenu a podľa jej názoru aj samotnú kúpnu zmluvu uzatvoril zo špekulatívnych
dôvodov.  Ďalej poukazovala na to,  že nehnuteľnosť je v súčasnej dobe  zanedbaná,  jej prenajatie tak nie
je možné a aj preto nemožno  finančne vyčísliť užívanie podielu ako výšku bezdôvodného obohatenia.
V neposlednom rade, by táto suma mohla byť významná pre konanie                           o vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva,  prebiehajúce na Okresnom súde Bratislava III. Konanie žalobcu  považuje
za v rozpore s dobrými mravmi, ktoré by  nemalo požívať právnu ochranu.

1.6. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na obsah  vlastníckeho
(spoluvlastníckeho) práva, ktorého súčasťou  okrem iného je  aj oprávnenie vlastníka vec v medziach



zákona užívať. Každý zo spoluvlastníkov je v zmysle  ust. § 137 ods. 1 Obč. zákonníka oprávnený
spoločnú vec užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. V prípade, že spoluvlastníkovi nie je
zabezpečené užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie
tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia.  Preto pri rozhodovaní veci  dospel k záveru,
že v konaní sa žalobca dôvodne domáha svojho práva vec užívať a brať z nej úžitky,  v čom mu
je bránené jedným zo spoluvlastníkov, žalovanou. Mal za  preukázané, že žalobca ako spoluvlastník
neužíva resp. nemôže užívať spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu,
pretože žalovaná mu vo výkone jeho  práv bráni odmietaním  sprístupnenia bytu. Pokiaľ sa žalovaná
odvolávala na dohodu s ďalším  spoluvlastníkom,  svojim bratom                        a  H. L., jej  tvrdenie bolo
vyvrátené ňou samotnou (na pojednávaní 30.10.2012),  keď uviedla, že s H. L. sa stretla iba raz, ešte
za života  manžela svojej matky   L.. Y. L., teda v čase,  kedy táto nebola podielovou spoluvlastníčkou
bytu. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že L.. L. za svojho života prisľúbil vzdať sa svojho dedičského
podielu v prospech žalovanej a  nemožno hovoriť ani o dohode spoluvlastníkov                v užívaní
veci - bytu, tak ako to tvrdila žalovaná. Je tak nesporné, že žalobca má  právo brať úžitky vyplývajúce z
vlastníctva a okolnosti jeho nadobudnutia a jeho  sú pohnútky nie sú predmetom  konania a už vôbec nie
v rozpore  s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že  potom ako mal základ žaloby daný,
zaoberal sa  uplatnenou výškou nároku po jeho späťvzatí a dospel k záveru, že uplatnená výška za
užívanie spoluvlastníckeho podielu 50  eur mesačne je primeraná. Vychádzal pritom z ponúk realitných
kancelárií na prenájom obdobných bytov v danej lokalite a vzal do úvahy, že byt je užívaný žalovanou,
ktorá  odmieta byt sprístupniť komukoľvek, teda i súdom určenému znalcovi  a preto vo veci nenariadil
znalecké dokazovanie. Na základe uvedeného  potom pri rozhodovaní o výške  odplaty postupoval v
súlade s § 136 O.s.p.  a jej výšku určil  podľa vlastnej úvahy, nakoľko ju nebolo možné zistiť vôbec,
alebo len s nepomernými ťažkosťami. Poukázal na to, že pri určení výšky zohľadnil aj tú skutočnosť, že
žalobca sa žiadnym spôsobom nepodieľa na úhradách do fondu údržby a opráv a že naopak neprihliadol
na  kompenzačnú námietku žalovanej o vložených investíciách pre   neunesenie  dôkazného  bremena
žalovanou, ktorá nepredložila žiaden dôkaz preukazujúci jej tvrdenia o týchto  investíciách.

1.7. Súd prvej inštancie v konaní úspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, z dôvodu
aplikácie ust. § 150 ods.1 O.s.p., keď za dôvody hodné osobitného zreteľa u žalovanej považoval jej zlé
sociálne pomery (rozhodnutie Centra právnej pomoci  zo dňa 12.7.2012 a určenie právnika na konanie)
a predovšetkým jej  zlý  zdravotný stav, čo  súdu preukázala predloženými  lekárskymi  správami.

2. Proti uvedenému rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, ktoré odôvodnila tým, že súd prvej inštancie
nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodných skutočností a jeho rozhodnutie vychádza                            z nesprávneho právneho
posúdenia veci, rozsudok žiadala zmeniť a žalobu zamietnuť. V dôvodoch svojho odvolania uviedla,
že v dobrej viere a v súlade s dlhoročne rešpektovanou dohodou spoluvlastníkov užíva byt na W. D.
č. XX v X., ktorého je podielovou spoluvlastníčkou.  Poukázala na  dohodu dedičov po poručiteľke N.
L. (jej matke) predmetom ktorej okrem iného bolo, že bude bezodplatne, bez časového obmedzenia
užívať byt, čím od nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu okrem práva užívať byt, nadobudla aj
povinnosti hradiť všetky náklady a výdavky s tým spojené. Nakoľko v čase začatia užívania bytu sa tento
nachádzal v havarijnom stave, musela investovať nemalé finančné prostriedky na jeho rekonštrukciu,
aby byt uviedla do užívaniaschopného stavu. Uviedla však, že vynaložené pravidelné, ale aj mimoriadne
náklady nedokáže bez svedeckých výpovedí (jej syna, obyvateľov bytového domu, prípadne znalca)
nijako preukázať, nakoľko vychádzala z existencie dohody, ktorá ju oprávňovala s týmto bytom nakladať
podľa vlastného uváženia, v rozsahu zhodnocovania jeho hodnoty a užívania. V čase prejednávania
rozsiahleho dedičstva po matke prijala ústne ubezpečenie a nespochybňovala dohodu                       o
nerušenom užívaní bytu. Táto dohoda platí niekoľko rokov a doteraz nebola spochybňovaná ani jedným
zo spoluvlastníkov. Títo si ani nenárokovali náhradu, ako to robí žalobca, napriek tomu, že kúpou bytu
nadobudol existujúce a platné práva, ale aj povinnosti s týmto podielom spojené. Touto povinnosťou je
nepochybne aj rešpektovanie existujúcej a platnej dohody, ktorú je možné zmeniť buď novou dohodou,
alebo faktickým zánikom podielového spoluvlastníctva, o ktorom už prebieha súdne konanie. Kým však
nenastane jedna                                  z  uvedených skutočností, je povinnosťou žalobcu existenciu dohody
rešpektovať. Navyše má dôvod sa domnievať, že žalobca bol informovaný o „zaťažení\" nadobúdaného
podielu existujúcou dohodou o užívaní žalovanou, nakoľko kúpna cena za nadobudnutie prevádzaného
podielu bola výrazne pod jeho reálnu trhovú hodnotu, čo je nepochybným znakom toho, že predmet kúpy
trpí „vadou\", ktorá ho znehodnocuje. Jej tvrdenie, že stretla p. L. len raz neznamená, že nemohlo dôjsť k
existencii dohody, pretože nebolo explicitne povedané, či na prejednaní dedičstva p. L. nemala zástupcu,



ktorý v jej mene dohodu mohol uzavrieť, prípadne tým mohlo byť myslené, že túto osobu stretla len raz
pred dedičstvom. Žalovaná ďalej uviedla, že vzhľadom na jej fyzický aj psychický stav nie je vylúčené,
že pri odpovedi na otázku osoby tretej podielovej spoluvlastníčky reagovala na skutočnosť, že sa jedná
o osobu cudziu, bez spätosti s ich rodinným majetkom, ktorá podľa žalovanej  neprávom nadobudla
tretinu pozostalosti po jej nebohej matke. Prílišná citová zaangažovanosť a celkové negatívne prežívanie
situácie mohli mať veľký dopad na nie príliš komplexné odpovede na jednotlivé otázky, kedy ako je aj zo
zápisnice zrejmé, sa zameriavala predovšetkým na osobu žalobcu, a nie  na samotnú právnu stránku
veci. Práve rozpor týchto tvrdení mohli preukázať navrhovaní svedkovia, a teda jej brat  a zamestnankyňa
notárskeho úradu, kde sa predmetná dohoda prejednávala. Uviedla, že bez ich výpovedí nepovažuje
skutkový stav za dostatočne zistený, čo má za následok nesprávne právne posúdenie veci.  Súčasne
opätovne namietla,  že v doterajšom konaní nebolo preukázané, že jej bol ponúknutý spoluvlastnícky
podiel k bytu za rovnakú cenu, za akú ho kúpil žalobca. Vyhlásenie účastníkov kúpnej zmluvy nie je
spôsobilé nahradiť dôkaz o jej reálnom nezáujme o kúpu spoluvlastníckeho podielu k bytu, ktorý užíva,
navyše za výrazne nižšiu ako trhovú cenu. Vyslovila názor,  že nakoľko na základe ústnej dohody o
hospodárení so spoločnou vecou je výlučne oprávnená byt užívať, žalobcovi nárok nevznikol a kým
nedôjde k zmene dohody, ani do budúcnosti nevznikne. Záverom dodala, že ak  by odvolací súd napriek
uvedenému mal za to, že prvoinštančné  rozhodnutie súdu je v súlade s právnym poriadkom a vykonané
dokazovanie je postačujúce, súhlasila s okolnosťami, na ktoré bolo prihliadané pri rozhodovaní o výške
nároku žalobcu ako aj so samotnou sumou nároku a vyjadrila, že nepožaduje znalecké dokazovanie za
účelom zistenia hodnoty užívanej veci.

3. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca, napadnutý rozsudok považoval za vecne správny, uviedol,
že súd prvej inštancie sa v ňom vysporiadal so všetkými okolnosťami  podstatnými pre rozhodnutie  vo
veci  a rozsudok  aj riadne odôvodnil. Námietky žalovanej  odmieta, pretože sú  čiastočne nedôvodné
a čiastočne špekulatívne. Súhlasí ale s tým, že žalovaná nepreukázala dohodu o  jej bezodplatnom
užívaní nehnuteľnosti, ktorou by mal byť žalobca viazaný. Preto musí niesť nepriaznivé následky
spojené s neunesením dôkazného bremena. Ak mala byť v dedičskom konaní predmetná dohoda
uzavretá, nič nebránilo tomu, aby bolo  žalovanej zriadené vecné bremeno, čo sa ale nestalo.  To
platí tiež o  rekonštrukcii bytu o ktorej  žalovaná neuviedla žiadne konkrétne tvrdenia o tom, kedy
a čo rekonštruovala a už vôbec o tom nenavrhla žiadne dôkazy. Naviac do bytu  trikrát neumožnila
vstup ustanovenému súdnemu znalcovi v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 56/2012. Za bezdôvodné
považoval žalobca aj špekulácie žalovanej o dôvode a cene kúpy nehnuteľnosti  a prezentoval názor,
že už  len samotné užívanie nehnuteľnosti osobou, ktorá bráni vstupu do nehnuteľnosti ostatným
spoluvlastníkom, je dôvodom na zníženie ceny pod bežnú  úroveň. Poukázal aj na to, že žalovaná je
povinná  prezentovať jasné a určité tvrdenia, o to viac, že je zastúpená právnym zástupcom,  a ak tak
nepostupovala, musí si sama niesť následky svojich chýb. Špekulatívnymi zo strany žalovanej sú podľa
žalobcu  aj jej tvrdenia o ponuke predkupného práva, nakoľko doposiaľ neuplatnila žiadne nároky z
tohto titulu. Z vyššie  uvedeného je podľa neho  zrejmá bezdôvodnosť námietok žalovanej a na základe
toho navrhol,  aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal žalobcovi náhradu trov
odvolacieho  konania.

4. Žalovaná k vyjadreniu žalobcu vyjadrenie nepodala.

5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad,                  v ktorom by bolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý
verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je  čiastočne  dôvodné. Prihliadajúc na obsah
súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady
týkajúce sa  procesných podmienok                 (§ 380 ods.2 C.s.p.), sa odvolací súd v celom rozsahu
po skutkovej a právnej stránke stotožňuje  (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním
napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.100
eur a v ktorej časti  dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o
uplatnenom nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí  vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými  v konaní  (§ 387 ods.2,3 C.s.p.). Súd prvej inštancie v tejto časti riadne zistil skutkový
stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185
C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti  uplatnenej žaloby, výsledky vykonaného dokazovania
správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym



záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí  v tejto časti aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods.
2 C.s.p.).

6. V prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní  podľa ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016 a  o odvolaní žalovanej rozhodoval
odvolací súd  po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). Odvolaciemu prieskumu nepodrobil výrok o čiastočnom  zastavení
konania, ktorý nebol odvolaním napadnutý.

7. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

8. Podľa § 451 ods. 1 Obč. zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

Podľa § 451 ods. 2 Obč. zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením
bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 123 Obč. zákonníka  vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať,
užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

Podľa ust. § 124 Obč. zákonníka všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im
rovnaká právna ochrana.

Podľa § 136 ods. 1 Obč. zákonníka  vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov.

Podľa ust. § 137 ods. 1, 2  Obč. zákonníka podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na
právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva                          k spoločnej veci. Ak nie je právnym
predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely všetkých spoluvlastníkov rovnaké.

9. Žalobca sa titulom svojho spoluvlastníckeho práva vo výške 1/3 k  nehnuteľnosti - bytu č. XX na  X.
poschodí  bytového domu č. XXXX a prislúchajúcemu  podielu 5418/106124 na spoločných častiach a
zariadeniach domu a pozemkoch registra „C“ parc. č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere
188 m2, parc. č. XXXXX/XX - zastavané plochy                          a nádvoria o výmere 194 m2, zapísaných
na LV č. XXXX v katastrálnom území Rača, ktoré  nadobudol od predchádzajúcej spoluvlastníčky  H.
L.   Kúpnou zmluvou uzavretou dňa 23.11.2011 a ktorej  vklad bol povolený pod č. V - XXXXX/XX dňa
14.12.2011,  domáhal  vydania bezdôvodného obohatenia s  odôvodnením, že  predmetnú nehnuteľnosť
užíva žalovaná výlučne sama, bez súhlasu ostatných spoluvlastníkov a odmieta im ju  sprístupniť.
Svojich práv súdnou cestou, sa pôvodne domáhal v  sume 554,84 eur  s 9% úrokom z omeškania
ročne zo sumy 154,84 eur od 7.2.2012 do zaplatenia, zo sumy 100 eur od 1.3.2012 do zaplatenia,
zo sumy 100 eur od 1.4.2012 do zaplatenia,  zo sumy 100 eur od 1.5.2012 do zaplatenia, zo sumy
100 eur od 1.6.2012 do zaplatenia a náhrady  trov konania. Písomným podaním zo dňa 31.1.2013
žalobca predložil súdu návrh na pripustenie zmeny petitu, jeho rozšírením najskôr o sumu 700 eur
(bezdôvodné obohatenie za užívanie spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti za obdobie jún 2012
- december 2012)  a podaním zo dňa 18.6.2013 o sumu 500 eur (bezdôvodné obohatenie za užívanie
spoluvlastníckeho  podielu na nehnuteľnosti za obdobie január 2013 - máj 2013). Na  základe vyššie
uvedeného v zmysle ust. § 95 O.s.p. súd zmenu  petitu pripustil uzneseniami                       č.k. 19C
56/2012-87 zo dňa 18.2.213 a č.k. 19C 56/2012-137 zo dňa 5.8.2013. Na pojednávaní dňa 25.9.2014, po
čiastočnom späťvzatí žaloby, prvoinštančný súd pripustil ďalšiu zmenu petitu žaloby v znení výroku jeho
rozsudku, po úprave žalobcom požadovaného finančného ekvivalentu za užívanie spoluvlastníckeho
podielu žalobcu žalovanou, za obdobie december 2012 - september 2014 vo výške 50 eur mesačne



z dôvodu, že od nadobudnutia spoluvlastníckeho práva sa nepodieľa na úhradách do fondu údržby  a
opráv bytového domu     a aj s prihliadnutím na pomery žalovanej.

10. Odvolací súd v prvom rade  uvádza, že zhodne s názorom súdu prvej inštancie  zastáva názor, že
plnenie za užívanie predmetu podielového spoluvlastníctva podielovým spoluvlastníkom nad rámec jeho
spoluvlastníckeho podielu na spoločnej veci nie je plnením bez právneho dôvodu a teda bezdôvodným
obohatením. Aj keď medzi podielovými spoluvlastníkmi nedôjde k dohode o hospodárení so spoločnou
vecou a jeden alebo viac podielových spoluvlastníkov vec užíva, nemožno urobiť záver, že vec užívajú
bez právneho dôvodu, pretože týmto dôvodom je ich spoluvlastnícke právo. Ak sa ujme niektorý zo
spoluvlastníkov vlády nad spoločnou vecou bez dohody s ostatnými spoluvlastníkmi, nejde o stav
užívania veci bez právneho dôvodu, ale o užívanie veci z titulu spoluvlastníckeho práva, ktoré musia
všetky subjekty stojace mimo okruhu spoluvlastníkov vzhľadom na ust. § 139 ods. 1 Obč. zákonníka
rešpektovať. Len spoluvlastníci voči sebe navzájom môžu z takéhoto vzťahu vyvodzovať nároky a
prípadne sa domáhať inej úpravy užívania veci. Vzťahy medzi podielovými spoluvlastníkmi sú upravené,
pokiaľ nedôjde k dohode medzi nimi, ustanoveniami zákona, ktoré zakladajú vznik nárokov medzi nimi.
O bezdôvodné obohatenie podľa zákona ide vtedy, ak bol získaný majetkový prospech plnením bez
právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol,
prospech získaný z nepoctivých zdrojov, ako i majetkový prospech získaný tým, za koho bolo plnené
niekým iným. Ani o jeden z týchto prípadov nemôže ísť tam, kde spoluvlastník užíva vec nad rámec
svojho spoluvlastníckeho podielu, pretože túto vec neužíva bez právneho dôvodu, a to ani vo vzťahu k tej
časti spoločnej veci, ktorú užíva bez dohody s ostatnými podielovými spoluvlastníkmi nad rámec svojho
spoluvlastníckeho podielu, pretože jeho podiel na spoločnej veci nie je reálne oddelený, je podielom
ideálnym, v rámci ktorého nemožno oddeliť, čo je výlučne jeho podiel a čo je výlučne podiel druhého
spoluvlastníka či podiely ostatných spoluvlastníkov. Ak sa teda podielový spoluvlastník domáha náhrady
voči druhému podielovému spoluvlastníkovi z toho dôvodu, že tento užíva spoločnú vec nad rámec
svojho podielu na spoločnej veci bez dohody s ním, ide o nárok, ktorý sa opiera o ustanovenie § 137 ods.
1 Obč. zákonníka, z ktorého vyplýva v akom rozsahu sa ten ktorý podielový spoluvlastník podieľa na
právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva                          k spoločnej veci. Nárok, ktorý sa
opiera o zákonné ustanovenia, nemôže byť nárokom bezdôvodným v zmysle ustanovení Obč. zákonníka
o bezdôvodnom obohatení, ktoré ustanovenie má povahu kogentnú a nemožno ho preto neprípustným
spôsobom extenzívne vykladať. Bezdôvodné obohatenie má povahu subsidiárnu a prichádza do úvahy
len tam, kde nárok nemožno odvodiť z iného právneho titulu.

11. Právo spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho
spoluvlastníckemu podielu, je dané zákonom a vyplýva z práva spoluvlastníka podieľať sa na užívaní
spoločnej veci v miere zodpovedajúcej jeho podielu. Rozsah tohto užívacieho práva ku spoločnej
veci (rovnako ako výška spoluvlastníckeho podielu) nemôže byť proti vôli spoluvlastníka rozhodnutím
ostatných spoluvlastníkov modifikovaný. Ak neumožňujú existujúce pomery alebo rozhodnutia, prípadne
dohoda spoluvlastníkov niektorému spoluvlastníkovi plnú realizáciu tohto práva, náleží mu za to
(ak nebolo dojednané niečo iné) zodpovedajúca náhrada, ide pritom o náhradu za obmedzenie
spoluvlastníckeho práva. Pre posúdenie výšky náhrady vylúčeného spoluvlastníka potom nie je -
podobne ako v iných prípadoch stanovenia náhrady za obmedzenie práva - rozhodujúce to, čo
spoluvlastník užívajúci vec nad rámec podielu získava (o čo sa „obohacuje“); podstatná je ujma
vznikajúca vylúčenému spoluvlastníkovi. Tú musí súd stanoviť na základe úvahy vychádzajúcej zo
skutkových zistení ohľadne toho, čo by spoluvlastník pri obvyklom užívaní veci v rámci svojho podielu
získal.

12. V danom prípade z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaná  v sledovanom období
a aj v iných  časových úsekoch  nehnuteľnosť užívala výlučne sama, čo vo svojich vyjadreniach,
odvolávajúc sa na ústnu dohodu uzavretú s  manželom jej  matky L.. Y. L., resp. ďalšími  dedičmi po
jej matke N. L.   ani v konaní nepoprela. Je  zrejmé, že za tohto stavu žalobca  nemohol nehnuteľnosť
užívať, a to ani sčasti.  Bezpredmetnou je potom jej odvolacia argumentácia ale i argumentácia
počas celého konania, že do nehnuteľnosti investovala nemalé finančné prostriedky, bez preukázania
tohto tvrdenia  a ani  to, že žalobca nehradí  náklady s užívaním nehnuteľnosti spojené, nakoľko
toto žalobca dodatočným uvedomením si svojich povinností,  premietol do čiastočného späťvzatia
žaloby  a ustálenia požadovaného ekvivalentu za obmedzenie jeho spoluvlastníckeho práva práve v
závislosti od týchto pravidelných mesačných nákladov, na úhrade ktorých sa nepodieľa, na sumu 50
eur mesačne. Nedostatočnosť ústnej dohody od ktorej žalovaná odvodzuje svoje právo užívať byt v



celosti, je podporená aj znením právnej vety napr. v rozsudku  NS ČR sp.zn. 33 Obo 778/2005, podľa
ktorej  spoluvlastník, ktorý spoločnú nehnuteľnosť užíva nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu,
nemusí ostatným spoluvlastníkom poskytovať peňažnú náhradu (ekonomickú protihodnotu užívania)
len vtedy, ak preukáže existenciu zmluvy o bezodplatnom užívaní spoločnej nehnuteľnosti. Písomnú
dohodu žalovaná nepreukázala, netvrdila ani  jej existenciu, a odhliadnuc od jej argumentácie postavenej
na morálnom práve na užívanie majetku po jej matke, po skutkovej ani právnej stránke jednoznačne
nepreukázala svoj výlučný nárok nehnuteľnosť užívať.

13. Odvolací súd  k  poukazu žalovanej na nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.)
v dôsledku nedostatočného zistenia skutkového stavu nevypočutím brata žalovanej a zamestnankyne
notárskeho úradu, odkazuje na ustálenú judikatúru, podľa ktorej  právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav.                        O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade,         v
ktorom konajúci prvoinštančný  súd zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery
a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená, najmä
ak žalovaná  svoje tvrdenia nepodporila písomnou zmluvou,  zakladala ich len na ústnych dohodách a
poukazoch na konanie žalovaného, bez priameho vplyvu na priznanie jeho zákonného nároku.

14. Na základe uvedeného pri zohľadnení, že odvolacie námietky odvolateľky nesmerovali proti prijatej
úvahe o výške mesačnej náhrady za obmedzenie spoluvlastníckeho práva žalobcu, ktorú súd prvej
inštancie  určil   s použitím § 136 Obč. zákonníka,   odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 100 eur,  podľa § 387 ods.2 C.s.p.
ako vecne a právne správny potvrdil.

15. Za nepreskúmateľný ale vyhodnotil druhý výrok  rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým priznal
žalobcovi plnenie spočívajúce v náhrade za obmedzenie výkonu jeho spoluvlastníckeho práva formou
pravidelných mesačných plnení vo výške 50 eur, splatných vždy k 15 dňu kalendárneho mesiaca vopred.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou Najvyššieho súdu SR (R 111/1998)
považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), dôsledkom ktorej nebolo odňatie možnosti strany
konať pred súdom. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili
viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré
zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn.                 I.
ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Na rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta
ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa                    § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.

16. Toto stanovisko, ktoré  bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu                 a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje odvolací súd za plne opodstatnené aj v
preskúmavanej veci, a to v súvislosti s druhým výrokom preskúmavaného rozsudku,   ktorý   poskytuje
podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta  tohto stanoviska analogicky aplikovaného
na podmienky odvolacieho konania, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne
len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu
neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny
systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej,
že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

17. Súd prvej inštancie druhým výrokom rozhodnutia priznal žalobcovi plnenie spočívajúce v náhrade
za obmedzenie výkonu jeho spoluvlastníckeho práva formou pravidelných mesačných plnení vo výške
50 eur, splatných vždy k 15 dňu kalendárneho mesiaca vopred, počínajúc právoplatnosťou rozsudku.
K uvedenému výroku úplne absentuje jeho odôvodnenie a záver prijatý  prvoinštančným súdom  nie je
podporený ani žiadnym  právnym  posúdením. Ide teda zjavne o vadu najzákladnejšej dôležitosti pre



súdny systém                      a  o zreteľom na jej výskyt v rozhodnutí,  došlo   druhým výrokom
rozhodnutia k porušeniu práva na spravodlivý  proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní
pred odvolacím súdom.

18. Na základe uvedeného  napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie  v jeho druhom výroku  a v závislom
výroku o trovách konania zrušil   (§ 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) a vec mu v týchto  častiach vrátil na ďalšie
konanie. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne o zostávajúcom predmete konania  rozhodnúť   a
odôvodniť rozhodnutie tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t.zn. v ňom uviesť stručný a jasný
výklad o tom, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil;  v  novom rozhodnutí o
veci súd prvej inštancie rozhodne  o náhrade trov  konania  (§ 396 ods.3 C.s.p.).

19. Podľa   § 217 ods. 2 C.s.p. ak ide o opakujúce sa dávky alebo splátky, možno uložiť povinnosť i na
plnenie dávok alebo splátok,  ktoré sa stanú splatnými až  v budúcnosti.

20.  Odvolací súd  dáva  v tejto súvislosti súdu prvej inštancie  do pozornosti aj prvú vetu prvého
odseku cit. ustanovenia, podľa ktorého je pre rozsudok  rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, vo
vzťahu ku ktorému je potom odsek 2 výnimkou, podmienenou existenciou právneho dôvodu plnenia
v čase vyhlásenia rozsudku, splatnosťou aspoň časti plnenia v čase vyhlásenia rozsudku a postupný
vznik nároku na jednotlivé plnenia podľa hmotného práva, alebo spravodlivosť umožnenia plnenia, ktoré
už je podľa hmotného práva splatné v celej  výške, v splátkach.  Postup súdu v prípade vyslovenia
autoritatívneho názoru o povinnosti plnenia splátok splatných až v budúcnosti, sformulovaného do
výroku rozhodnutia, je závislý od jeho poznania budúceho stavu veci. Aj keď táto oblasť rozhodovania
nedisponuje bohatou judikatúrou, odvolací súd odkazuje na rozhodnutie  R 7/1977, podľa ktorého
plnenie v budúcnosti splatného  opakujúceho sa plnenia, nemôže súd uložiť, ak je táto ukladaná
povinnosť závislá od toho,  či dôjde k ďalšej skutočnosti,  ktorá je predpokladom vzniku priznávaného
nároku. Inak povedané, ak súd v čase vyhlásenia rozsudku nedisponuje vedomosťou o budúcom stave
veci. Z uvedeného  existujú výnimky prípustnosti   určenia splátok splatných do budúcnosti,  v prípadoch
výslovne predvídaných zákonom, ako napr. platenie výživného, platenie nájomného, či plnení spojených
s užívaním bytu alebo nebytového priestoru podľa zákona 182/01993 Z.z. (zákon o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov), alebo v ďalších prípadoch, kde to zákon výslovne  uvádza alebo povoľuje.
Právo spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho
spoluvlastníckemu podielu,  sa takému rámcu ale vymyká.

21.  Nakoľko súd prvej inštancie pri  vyslovení druhého výroku  svojho rozhodnutia,  podmienky jeho
prípustnosti nezvážil a ani ho žiadnym spôsobom ani neodôvodnil,                       v  ďalšom svojom postupe,
riadiac sa uvedeným  právnym názorom  odvolacieho súdu, ktorým je viazaný (§ 391 ods. 2 C.s.p.),
sa  bude dôsledne zaoberať  prípustnosťou  určenia splátok splatných do budúcnosti a prípustnosťou
aplikácie ust. § 217 ods. 2 C.s.p. v prejednávanej veci.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy  (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,  z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "19C/56/2012", "guid": "09212686-7454-452c-b85d-43d60fa10fb7:b9a2c8fc-637c-41b0-826f-41cb536d0480", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7d786ac1-03df-4301-afb8-a595f9ea76cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 541, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1"}, {"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:32c9bb19-7f74-4ad4-846e-4ddcf0fb0cf9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 364/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 364/2015 z 26. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-26", "citacie_n": 516, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1"}], "citovane_v": [{"guid": "534c33af-01a4-442e-a28b-28085bbd4ccc:84d21354-8194-4088-b16c-fcb6996b31b1", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1312207670.1", "spisova_znacka": "7Co/159/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/159/2015 z 13. 12. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-12-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1312207670.1"}]}