Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoPr/6/2015 z 15. 6. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 15. júna 2016, sp. zn. 3CoPr/6/2015, ECLI:SK:KSBA:2016:1113220488.2 Krajský súd Bratislava | 3CoPr/6/2015 | ECLI:SK:KSBA:2016:1113220488.2 | 2016-06-15 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 128 ZP, § 219 ods. 1 OSP, zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, OSP, § 18 zákona č. 283/2002 Z. z., ZP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/411409af-6d99-4d7c-9da1-940ccaa30ba8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1113220488.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3CoPr/6/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113220488
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1113220488.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov
JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci navrhovateľa: F. G., W. XXX/XX,
A., zastúpeného JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK, advokát, spol. s r.o., Nová Bystrica 850, proti odporcovi:
Renesco a.s., Panenská 13, Bratislava, zastúpenému advokátom Mgr. Marianom Fridrichovským,
Tallerova 7, Bratislava, o zaplatenie 48.685,- SEK s prísl., na odvolania navrhovateľa a odporcu proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 4Cpr/6/2013-189, zo dňa 27.10.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e.

V časti náhrady trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že odporca je
povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania 3.583,44 eura titulom trov právneho zastúpenia,
na účet právneho zástupcu navrhovateľa, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania 845,39 eura titulom trov
právneho zastúpenia, na účet právneho zástupcu navrhovateľa, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 48.685,-
SEK s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 48.685,- SEK od 1.10.2012 do zaplatenia
a nahradiť mu trovy konania vo výške 3.356,68 eura.

V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa zaplatenia žalovanej sumy s prísl. domáhal titulom cestovných
náhrad - stravného, keď v mesiacoch február až jún 2012 vykonával práce pre odporcu vo S..

Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že navrhovateľ ako zamestnanec uzatvoril dňa 30.4.2009
s odporcom ako zamestnávateľom pracovnú zmluvu, na základe ktorej vznikol dňom nástupu
navrhovateľa do práce (dňa 1.5.2009) pracovný pomer na dobu neurčitú s dohodnutým druhom práce
zriaďovanie hydroizolácií na povrchu i v podzemí a s miestom výkonu práce - sídlo zamestnávateľa,
pričom mzdu určoval mzdový výmer. Dodatkom č. 1 k pracovnej zmluve sa zmenil bod 3 pôvodnej
pracovnej zmluvy tak, že dohodnutým miestom výkonu práce je sídlo zamestnávateľa a zamestnávateľ
je oprávnený vyslať zamestnanca v rámci plnenia jeho pracovných úloh na pracovné cesty mimo
obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca, a to aj mimo územia SR, pričom
zamestnanec má nárok na náhradu výdavkov za dni cesty do miesta výkonu práce tak, ako pri
zahraničnej ceste v zmysle § 18 a nasl. zákona č. 283/2002 Z.z. Podľa nariadení platných pre
zamestnancov odporcu boli v čl. 2 upravené náhrady tak, že cestovné náhrady sú vyplácané v zmysle
zákona č. 283/2002 Z.z.; sadzby tuzemských cestovných náhrad upravuje opatrenie Ministerstva
práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 533/2010; sadzby zahraničných cestovných náhrad upravuje



opatrenie Ministerstva financií SR č. 482/2010; podkladom pre vyúčtovanie cestovných náhrad je
správne vyplnený a podpísaný cestovný príkaz. Odporca vypracoval dohodu o zmene pracovných
podmienok s datovaním 20.2.2012, ktorú navrhovateľ podpísal dňa 25.6.2012 s dodatkom, že nesúhlasí.
Navrhovateľ si vyúčtoval cestovné výdavky vyúčtovaniami zo dňa 10.8.2012, a to za obdobie od
19.2.2012 do 10.3.2012, od 19.3.2012 do 7.4.2012, od 13.4.2012 do 29.4.2012, od 3.5.2012 do
19.5.2012, od 24.5.2012 do 5.6.2012, od 12.6.2012 do 29.6.2012. S vyúčtovaním zároveň vyzval listom
zo dňa 10.8.2012 odporcu na úhradu cestovných náhrad, na ktorú odpovedal odporca listom zo dňa
30.8.2012, v ktorom uviedol, že žiadosti nemožno vyhovieť, nakoľko na jeho právny vzťah nie je možné
uplatňovať slovenské predpisy o cestovných náhradách; v danom prípade bol aplikovaný švédsky právny
režim a v zmysle tamojšej platnej kolektívnej zmluvy mu nevznikol nárok na vyplácanie stravného.
Inšpektorát práce Trenčín vykonal inšpekciu u zamestnávateľa a v odpovedi na podnet o prešetrenie
pracovnoprávnych a mzdových predpisov zo dňa 8.11.2012 oznámil navrhovateľovi o.i., že podnet v
časti nevyplatenia cestovných náhrad je opodstatnený.

Odporca v konaní argumentoval tým, že medzi navrhovateľom ako zamestnancom a odporcom ako
zamestnávateľom došlo konkludentne k zmene obsahu pracovnej zmluvy, a to v zmysle § 58 Zákonníka
práce, teda k dočasnému prideleniu na výkon práce k inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe
(užívateľskému zamestnávateľovi). Počas konania zmenil svoju argumentáciu tak, že medzi účastníkmi
došlo konkludentne k zmene pracovnej zmluvy, a to v časti miesta výkonu práce, ktorým bolo S., ako aj
v časti mzdy zamestnanca, pričom odporca vytvoril vo S. organizačnú zložku, v rámci ktorej navrhovateľ
pracoval.

Súd prvého stupňa za účelom ustálenia otázky, či došlo k dohode o zmene pracovnej zmluvy, vypočul
navrhovateľa a účastníkmi navrhnutých svedkov. Výpovede navrhovateľa a svedkov U. S., G. C. a M.
N., ktorí sú bývalými zamestnancami odporcu a všetci pracovali v rozhodnom období vo S. na rovnakom
mieste, boli zhodné v otázke okolností, za akých došlo k ich vyslaniu na prácu do S.. Uvedení sa
zhodli v tom, že pred odchodom na prácu do S. im bolo zo strany zamestnávateľa oznámené, že budú
ohodnocovaní v zmysle švédskej legislatívy, resp. podľa taríf určených kolektívnou zmluvou platnou vo
S.. Podľa ich výpovedí pred každou prácou v zahraničí podpisovali dohody o zmene pracovnej zmluvy,
v tomto prípade však žiadnu zmluvu nepodpisovali, nakoľko podľa informácií od zamestnávateľa tento
nemal dostatočné podklady na určenie hodinovej mzdy a preto sa dohodli do doby zistenia týchto
skutočností na vyplácaní záloh na mzdu s ubezpečením zamestnávateľa, že po zistení potrebných
informácií budú mzdy riadne vyplácané. Uvedené skutočnosti ohľadom informovania o problémoch
zisťovania výšky mzdy, o vyplácaní mzdy formou záloh približne prvé dva mesiace práce vo S. ako
aj o skutočnosti, že informácie o odmeňovaní podľa švédskych taríf (po ich zistení) boli poskytnuté
zamestnancom pred ich odchodom na prácu do S. potvrdili vo svojich výpovediach aj svedok Ing.
A. G., konateľ spoločnosti odporcu a Ing. U. T., zamestnankyňa odporcu. Z uvedeného je zrejmé, že
zamestnanci pred odchodom na práce do S. boli informovaní o tom, že budú odmeňovaní mzdou v
presne neurčenej výške, ktorá mala byť určená dodatočne, a to tak, aby odmeňovanie bolo v súlade
so švédskou legislatívou. Výpovede svedkov sa však rozchádzali v tom, či navrhovateľ a ostatní
zamestnanci vyslaní na prácu do S. boli informovaní o tom, že dochádza k zmene miesta výkonu ich
práce a nejde v danom prípade o pracovnú cestu, s čím malo byť spojené nevyplácanie cestovných
náhrad, konkrétne stravného.

Odporca podľa súdu prvého stupňa nepreukázal svoje tvrdenia, že medzi účastníkmi došlo k ústnej
dohode o zmene pracovnej zmluvy v časti miesta výkonu práce, a teda, že z toho dôvodu nešlo o
pracovnú cestu, s čím malo byť spojené oprávnené nevyplatenie cestovných náhrad (v tomto prípade
stravného). Odporca totiž vypracoval dodatočne dohodu o zmene pracovných podmienok (datovanú
dňom 20.2.2012), ktorú poskytol navrhovateľovi na podpis. Navrhovateľ, hoci uvedenú dohodu podpísal
dňa 25.6.2012, pripojil k podpisu prejav nesúhlasu, čo nemožno považovať za úkon, ktorým by došlo k
platnému uzatvoreniu dohody o zmene pracovnej zmluvy. Čo je však podstatné, v predmetnej dohode
odporca uviedol, že pracovná zmluva sa mení tak, že zamestnanec bude dočasne vyslaný podľa
§ 58 Zákonníka práce na výkon práce na projekte D. AB, N. XX, XXX XX Z. vo S., čím sa malo
zmeniť miesto výkonu jeho práce na stavbu D. AB, N. 20, X11 XX Z. vo Švédsku. Z uvedeného je
zrejmé, že nebolo v úmysle odporcu uzavrieť dohodu o zmene miesta výkonu práce v súvislosti so
vznikom svojej organizačnej zložky, tak ako to tvrdil vo svojej zmenenej argumentácii. Ak by mal takýto
úmysel a dohodol s navrhovateľom zmenu pracovnej zmluvy týmto spôsobom, nepredkladal by mu
na podpis dohodu o zmene pracovných podmienok, ktorou by dočasne vysielal zamestnanca podľa



§ 58 Zákonníka práce, t.j. k užívateľskému zamestnávateľovi. O zmätočnosti tvrdení odporcu svedčí
aj skutočnosť, že v obdobnom súdnom spore s iným zamestnancom pri rovnakom skutkovom stave
(konanie vedené na súde prvého stupňa pod sp. zn. 20Cpr/1/2013) argumentoval dočasným vyslaním
zamestnanca k užívateľskému zamestnávateľovi, pričom v tomto konaní svoju argumentáciu zmenil,
avšak táto nekorešponduje práve s ním vypracovanou dohodou o zmene pracovných podmienok. Z
uvedeného súd prvého stupňa vyvodil, že v danom prípade nedošlo medzi účastníkmi k dohode o zmene
miesta výkonu práce, a teda pôsobenie zamestnanca je potrebné vyhodnotiť ako zahraničnú pracovnú
cestu. Pokiaľ ide o odmeňovanie navrhovateľa, ktoré bolo aj v zmysle predložených mzdových predpisov
zrejme vyššie, ako bolo dohodnuté v pôvodnej pracovnej zmluve, resp. v mzdovom výmere, uvedená
skutočnosť nemá vplyv na posúdenie otázky zmeny miesta výkonu práce a ustálenia otázky pracovnej
cesty, navyše nie je vylúčené, že v tomto ohľade došlo k ústnej zmene pracovnej zmluvy, čo však súd
prvého stupňa neskúmal, nakoľko sa to netýkalo predmetu sporu. Rovnako otázka zdanenia mzdy nemá
vplyv na predmet sporu; mzdu navrhovateľovi napokon vyplácal priamo odporca, pričom je nepodstatné,
akým spôsobom postupoval v súvislosti s daňovými povinnosťami vyplývajúcimi z predpisov platných
v inom štáte.

Na základe uvedeného právneho záveru, keď súd prvého stupňa ustálil prácu navrhovateľa v rozhodnom
období ako zahraničnú pracovnú cestu, prináležia navrhovateľovi uplatnené cestovné náhrady - stravné
s poukazom na § 57, § 58 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 a § 145 ods. 1 Zákonníka práce, § 1 ods. 1, § 4 ods.
1, § 13 ods. 1 až 11, § 36 ods. 8, § 36azákona č. 283/2002 Z.z. Výšku náhrad stravného odporca
nijakým spôsobom nerozporoval, preto súd prvého stupňa v súlade s § 120 ods. 3 O.s.p. nepovažoval
v tomto smere za potrebné vykonať ďalšie dokazovanie. Uplatnená suma stravného vychádzala z
opatrenia Ministerstva financií SR, a to za obdobie od 19.2.2012 do 10.3.2012, od 19.3.2012 do 7.4.2012,
od 13.4.2012 do 29.4.2012, od 3.5.2012 do 19.5.2012, od 24.5.2012 do 5.6.2012, od 12.6.2012 do
29.6.2012.

Nakoľko sa odporca s peňažným plnením dostal do omeškania, zaviazal ho súd prvého stupňa v zmysle
§ 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1997 Z.z. aj na zaplatenie úroku z
omeškania odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty stanovenej navrhovateľom na dodatočné plnenie.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a plne úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu
trov právneho zastúpenia 3.356,68 eura (odmena za 7 úkonov právnej služby - prevzatie a príprava
zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej -
návrh na začatie konania, 5 x účasť na pojednávaní dňa 5.12.2013, 31.3.2014, 12.6.2014, 20.10.2014
a 27.10.2014 - á 180,93 eura a režijný paušál 2 x 7,63 eura, 1 x 7,81 eura a 4 x 8,04 eura + 20 %
DPH; náhrada za stratu času 799,32 eura + DPH; cestovné 676,17 eura + DPH. Neuznal navrhovateľovi
náhradu za účasť na pojednávaní dňa 31.3.2014 spolu s paušálnou náhradou, nakoľko si ju právny
zástupca navrhovateľa uplatnil dvakrát.

Proti rozsudku v časti náhrady trov konania podal odvolanie navrhovateľ. Uviedol, že súd prvého stupňa
nesprávne vyhodnotil jeho nárok na odmenu za úkon právnej služby - účasť na pojednávaní dňa
31.3.2014, ktoré pojednávanie trvalo viac ako 4 hodiny od XX:XX do 15:30 hod. S poukazom na § 13a
ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. za účasť na konaní pred súdom patrí odmena vo výške základnej sadzby
tarifnej odmeny za každé začaté 2 hodiny.

Proti rozsudku podal odvolanie odporca a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a návrh zamietnuť, resp.
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že podľa súdu prvého stupňa výpovede svedkov - bývalých
zamestnancov odporcu U. S., G. C. a M. N. (ktorí sú priatelia a v rovnakom predmete sporu žalujú
odporcu) sú zhodné v otázke okolností, za akých došlo k ich vyslaniu na prácu do S. a aj na ich
základe dospel k záveru, že navrhovateľ a svedkovia sa nachádzali na zahraničnej pracovnej ceste.
Podľa ich výpovedí pred každou prácou v zahraničí podpisovali dohody o zmene pracovnej zmluvy,
no v tomto prípade žiadnu zmluvu nepodpisovali. Všetci svedkovia vypovedali, že bolo pravidlom, že
pred nástupom na pracovnú cestu dostávali cestovný príkaz, resp. schválenie pracovnej cesty. Tentokrát
nebolo ani jednému zo svedkov zvláštne alebo podozrivé, že nedostali žiaden cestovný príkaz, či
schválenie pracovnej cesty, ani o to nikoho nežiadali, ani sa na tieto nikoho nedotazovali; napriek
tomu odcestovali samostatne do S. a konali tak, akoby im bolo zrejmé, že miestom výkonu práce je
S.. Súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že svedkovia a navrhovateľ boli
v presvedčení, že sa nachádzajú na pracovnej ceste a teda treba ich pôsobenie vo S. hodnotiť ako



zahraničnú pracovnú cestu. Vypovedali síce, že nemali vedomosť, ani im nikým nebolo oznámené, že
sa neskôr majú uzatvárať nejaké zmluvy, avšak rovnako vypovedali, že zmluvy nepodpisovali, nakoľko
podľa informácií od zamestnávateľa tento nemal dostatočné podklady na určenie hodinovej mzdy. Táto
výpoveď nasvedčuje skutočnosť, že o zámere zo strany zamestnávateľa uzavrieť zmluvy vedeli, nakoľko
poznali dôvod, prečo zatiaľ zmluvy nemôžu byť vyhotovené. Okrem toho svedok A. G. a svedkyňa Ing. U.
T. vo výpovediach podrobne opísali stretnutia s navrhovateľom a svedkami, pri ktorých im boli oznámené
viaceré okolnosti ako aj to, že miesto výkonu práce budú mať vo S., že nie sú zatiaľ známe presné
hodinové tarify, že je to pre nich finančne výhodnejšie ako režim pracovnej cesty a že budú neskôr
uzavreté dohody o zmene pracovných podmienok. Existenciu tohto stretnutia a jeho obsahu navrhovateľ
nespochybňoval.

Ak bol po apríli 2009 navrhovateľ v zahraničí, dialo sa to v režime zahraničnej pracovnej cesty (vzhľadom
na obsah dodatku č. 1 k jeho pracovnej zmluve), pričom zakaždým mu bol v predstihu predložený
cestovný príkaz a hneď po návrate si uplatňoval cestovné náhrady. Cestovné náhrady si vždy uplatňoval
tým spôsobom, ako sa u odporcu štandardne uplatňovali a uhrádzali, t.j. vždy najneskôr na konci
mesiaca, v ktorom bol výkon v rámci pracovnej cesty. Z toho logicky vyplýva, že neobstojí argumentácia
navrhovateľa, ktorú si osvojil súd prvého stupňa, že nemal mať vedomosť o tom, že má byť ešte
uzavretá nejaká samostatná dohoda a že sa nazdával, že pracuje vo S. na základe pracovnej zmluvy
z 30.4.2009. Neobstojí ani argumentácia, že navrhovateľ mal odcestovať na výkon práce vo S. bez
akejkoľvek vedomosti o tom, v čom spočíva problematika výkonu práce v zahraničí. Odporca poukázal
na skutočnosť, že svedok navrhovateľa U. S. ako svedok vo výsluchu na inom pojednávaní v konaní
vedenom pod sp. zn. 20Cpr/1/2013 na pojednávaní dňa 17.1.2014 výslovne uviedol, že do konca júna
2012 mal miesto výkonu práce S. a až koncom júna 2012 došlo k zmene miesta výkonu práce na A..
Neskôr svoju výpoveď svedok S. zmenil, pričom argumentoval tým, že nemá jasno v právnych pojmoch.

V súvislosti s dohodou o zmene pracovných podmienok, v ktorej je uvedené, že pracovná zmluva
sa mení tak, že zamestnanec bude dočasne vyslaný podľa § 58 Zákonníka práce na výkon
práce vo Švédsku odporca uviedol, že v časti tvrdenia o vysielaní zamestnanca k užívateľskému
zamestnávateľovi došlo k omylu v posúdení kvality právneho vzťahu so subjektom Renesco filial,
pričom navrhovateľ nemal byť vyslaný k tomuto a ani inému užívateľskému zamestnávateľovi. Súd
prvého stupňa k predpokladu o vyslaní k užívateľskému zamestnávateľovi však nemal dospieť aj z toho
dôvodu, že Rímsky dohovor predpokladá vyslanie len vtedy, keď obvyklé miesto práce ako také zostáva
nezmenené; to spravila predpokladá, že zamestnanec už pred vyslaním pôsobil na obvyklom mieste
výkonu práce, čo u navrhovateľa nebol ten prípad.

Ak by aj odporca nebol predkladal navrhovateľovi predmetnú dohodu ani nerobil žiadne ďalšie formálne
úkony, z preukázaných, dokázaných a sporovými stranami nepopieraných priamych a nepriamych
dôkazov vyplýva, že minimálne v zmysle Rímskeho dohovoru, resp. nariadenia Rím I a judikatúr
Súdneho dvora EÚ a ESĽP muselo byť miesto výkonu práce navrhovateľa S.. V zmysle pracovnej
zmluvy totiž nebola ako miesto výkonu práce dohodnutá A., ale sídlo zamestnávateľa - odporcu, teda
Bratislava; rovnako v zmysle cit. dodatku to bola taktiež Bratislava, v ktorej však navrhovateľ od počiatku
pracovného pomeru v skutočnosti nepracoval, ako ani na žiadnom inom mieste v SR, nakoľko pracoval
sústavne v zahraničí, pretože u odporcu vznikli reálne prevádzkové dôvody, prečo nemohol poskytnúť
navrhovateľovi prácu v SR. Bratislavu ani A. tak nemožno považovať za miesto výkonu práce, nakoľko
vychádzajúc z princípu skutočného miesta výkonu práce ako ho chápe judikatúra ESD je právne
irelevantné, či pôvodne bolo dohodnuté iné miesto výkonu práce zamestnanca. Miestom výkonu práce
je aj podľa judikatúry ESD miesto, na ktorom je zamestnanec plne začlenený do organizačnej štruktúry
zamestnávateľa, kde zamestnanec v podstatnej časti plní svoje pracovné povinnosti, t.j. skutočné
centrum činnosti zamestnanca. Jedná sa o miesto, z ktorého zamestnanec organizuje svoju činnosť. S
týmto právne relevantným argumentom sa súd prvého stupňa nevysporiadal.

Odporca ďalej uviedol, že navrhovateľ sa nemohol nachádzať na pracovnej ceste v zmysle § 2 ods. 2
zákona č. 283/2002 Z.z. už len z dôvodu, že v kritickej dobe jeho pravidelné pracovisko bolo v S.. Čo
sa týka vyúčtovania cestovných náhrad ako takého, navrhovateľ si nesplnil povinnosť, ktorú mu ukladá
§ 36 ods. 7 zákona č. 283/2002 Z.z. Nárok na uplatnenie cestovných náhrad mu v zmysle uvedeného
mal zaniknúť, nakoľko si ho začal uplatňovať v časovom odstupe 5 mesiacov až 1 mesiaca po uplynutí
zákonnej lehoty. S týmto sa súd prvého stupňa taktiež nevysporiadal.



Ak by sa navrhovateľ nachádzal v S. v režime zahraničnej pracovnej cesty nie je možné, aby nastali
viaceré skutočnosti:

- dostavil sa do S., hoci nedostal žiaden cestovný príkaz, či schválenie pracovnej cesty odporcom, pričom
mal vedomosť a skúsenosť, že u odporcu je toto pri pracovných cestách pravidlom;
- mzdu dostával vymeriavanú v SEK, následne prerátanej a uhrádzanej v eurách;
- mzdu v SEK spracúval iný subjekt ako odporca;
- navrhovateľ mal prechodný pobyt vo S. a na tejto adrese prijímal aj korešpondenciu zo švédskych
úradov, čo by bolo nadbytočné v prípade pracovnej cesty;
- navrhovateľ sa prihlásil do švédskeho sociálneho systému, čo je nemožné v prípade pracovnej cesty;
- navrhovateľovi bolo pridelené švédske daňové identifikačné číslo, čo je nemožné v prípade pracovnej
cesty;
- navrhovateľ sám z vlastnej aktivity platil daň z príjmu len vo S., pričom v zmysle jeho tvrdení ju na
Z. neplatil;
- nenamietal ústne či písomne, že nadriadený, ktorý ho riadil, mu prideľoval pracovné úlohy, organizoval,
riadil a kontroloval jeho prácu, dával mu pokyny a vytváral pracovné podmienky, bol zamestnancom inej
právnickej osoby.

Odporca poznamenal, že v zmysle § 128 Zákonníka práce môže mzdu v cudzej mene zamestnávateľ
poskytovať zamestnancovi len za predpokladu, že ide o zamestnanca s miestom výkonu práce v
cudzine, bez potreby osobitnej dohody medzi účastníkmi. Je nemysliteľné a bez akéhokoľvek zmyslu,
aby v prípade pracovnej cesty odporca porušoval Zákonník práce tým, že navrhovateľovi bude vyplácať
mzdu vo švédskych korunách, hoci je to pre odporcu zbytočne komplikované a nebude mu ju vyplácať
v eurách. S týmto sa súd prvého stupňa nevysporiadal.

Odporca ďalej poznamenal, že ak by sa malo jednať u navrhovateľa o pracovnú cestu, nebolo by
potrebné nahlasovať sa na prechodný pobyt v krajine výkonu pracovnej cesty. Taktiež by navrhovateľovi
nevznikla povinnosť prihlásiť sa do sociálneho a daňového systému krajiny, v ktorej by vykonával
pracovnú cestu, ani povinnosť plniť si v tejto krajine daňovú povinnosť. Tieto priame a nepriame dôkazy
logicky dokazujú, že u navrhovateľa sa nemohlo jednať o zahraničnú pracovnú cestu. Súd prvého
stupňa sa nevysporiadal ani s argumentom, že navrhovateľ musel mať vedomosť o tom, že dostáva
od zamestnávateľa každomesačný príspevok (nakoľko sa každý mesiac uvádzal ako samostatná
položka na švédske výplatnej páske), ktorý nie je síce samostatným stravným, ale je to príspevok,
v ktorom je obsiahnutý aj príspevok na stravné a ubytovanie v zmysle švédskych predpisov, pričom
v predloženej švédskej výplatnej páske je uvedený pod položkou „Allowance“ (v preklade náhrada,
príspevok, prídavok). Ak teda súd prvého stupňa rozhodol o tom, že sa navrhovateľ nachádzal v režime
pracovnej cesty, nevysporiadal sa s otázkou, či navrhovateľ nedostával úplne alebo čiastočne žalované
plnenie ako súčasť mzdy a toto pri stanovení nároku navrhovateľa nezohľadnil.

K výsledkom inšpekcie práce vykonanej Inšpektorátom práce Trenčín, ktoré súd prvého stupňa uviedol
v rozsudku, odporca uviedol, že uvedené rozhodnutie bolo na odvolanie odporcu zrušené, pričom bolo
zohľadnené, že navrhovateľ a ďalší zamestnanci sa dobrovoľne dostavili na miesto výkonu práce vo
S., prijímali 5-násobne vyššiu mzdu ako stanovala pracovná zmluva, nenamietali absenciu cestovného
príkazu, ani raz počas celej doby výkonu práce vo S. nenamietali nevyplatenie cestovných náhrad.

Odporca ďalej uviedol, že v zmysle švédskeho zákona nie je možné vo S. legálne pracovať formou
pracovnej cesty, ak tam zamestnanec pracuje viac ako 183 dní počas 12 mesiacov. Navrhovateľ bol
prihlásený na výkon práce vo S. v trvaní 18 mesiacov. Počas kontroly švédskymi orgánmi bolo zistené,
že švédsky zákon porušovaný nie je, t.j. nie je porušovaný ani v prípade navrhovateľa. A contrario to
znamená, že navrhovateľ sa nemohol v kritickej dobe nachádzať vo Švédsku v režime pracovnej cesty.
Prednosť švédskej právnej úpravy v takomto prípade pred Slovenskou je daná aj v európskej legislatíve
aplikovanou zásadou lex loci laboris, vyplývajúcej aj napr. z Rímskeho dohovoru. Hoci by bolo pre
odporcu aj pri uhrádzaní cestovných náhrad navrhovateľovi ekonomicky neporovnateľne výhodnejšie
vyslať navrhovateľa na pracovnú cestu, v zmysle uvedeného švédskeho predpisu to urobiť nemohol
a musel zvoliť finančne nákladnejšiu alternatívu, t.j. navrhovateľove miesto výkonu práce vo S.. Súd
prvého stupňa sa nevysporiadal ani s námietkou, že navrhovateľ sa v rozpore s dobrými mravmi
snaží mať finančný prospech z dvoch navzájom vylučujúcich sa úprav, t.j. z postavenia osoby majúcej
miesto výkonu práce vo S., majúcej pravidelné pracovisko v S. a súčasne mať finančný prospech aj



z cestovných náhrad podľa slovenského zákona o cestovných náhradách, akoby mal miesto výkonu
práce a pravidelné pracovisko na Slovensku.

Vyhodnotiac obsah právneho vzťahu (nehľadiac na formálnu stránku) je potrebné logicky dospieť k
tomu, že navrhovateľ vykonával vo S. prácu pre odporcu v pozícii zamestnanca, nevykonával prácu
pre užívateľského zamestnávateľa, nebol v režime zahraničnej pracovnej cesty, miesto výkonu práce
mal v S., splnil všetky predpoklady a povinnosti švédskeho daňovníka a splnil predpoklady a švédske
zákonné povinnosti zamestnanca pracujúceho s miestom výkonu práce vo S.. Je teda zrejmé, že medzi
navrhovateľom a odporcom došlo k dohode o zmene miesta výkonu práce ako aj pracovných podmienok
a že u navrhovateľa bolo miesto výkonu práce S., S. a že v dôsledku uvedeného nemá navrhovateľ
nárok na cestovné náhrady.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporcu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že v
konaní bolo preukázané, že nedošlo k uzavretiu dohody o jeho vyslaní ako zamestnanca odporcu na
výkon práce u iného - dočasného užívateľského zamestnávateľa, ale i pri výkone prác vo S. bol jeho
zamestnávateľom stále ten istý subjekt - odporca. Súd prvého stupňa preto správne konštatoval, že na
jeho strane sa jednalo o pracovnú cestu.

Odporca v podaní zo dňa 14.6.2016, označenom ako doplnenie odvolania, uviedol vo vzťahu k
rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8CoPr/14/2014, zo dňa 15.12.2015, že konajúci súd
pochybil, keď skonštatoval, že „v danej veci ide u navrhovateľa o vyslaného pracovníka v zmysle čl.
2 bod 1 Smernice 97/71/ES, teda pracovníka, ktorý počas vymedzeného obdobia vykonáva prácu na
území iného členského štátu, než je štát, v ktorom bežne pracuje“, pričom opomenul, že Rímsky dohovor
stanovuje, že vyslanie sa môže predpokladať len vtedy, keď obvyklé miesto práce ako také ostáva
nezmenené, pričom to predpokladá, že zamestnanec už pred vyslaním pôsobil na obvyklom mieste
výkonu práce. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ nikdy na Slovensku pre odporcu v
jeho sídle ani nikde inde reálne nepracoval, takže táto podmienka pre splnenie zákonných predpokladov
vyslania nie je naplnená. Vyslaným zamestnancom je pritom zamestnanec, ktorý počas určitej doby
vykonáva prácu na území iného členského štátu, ako je štát, v ktorom bežne pracuje. Nakoľko
navrhovateľ nikdy nepracoval pre odporcu na mieste výkonu práce v zmysle jeho pracovnej zmluvy,
nemohol byť ani vyslaný a vysielaný zo SR ako štátu, v ktorom bežne pracuje. Navrhovateľ mal miesto
výkonu práce, ako aj pravidelné pracovisko vo S., na predmetnej stavbe tunela v S.. Nedá sa vychádzať
ani z domnienky, že dohodnuté miesto výkonu práce v SR by bolo obvyklým miestom výkonu práce,
teda miestom, z ktorého sa táto práca obvykle uskutočňuje, keď zamestnanec po svojom pracovnom
pôsobení v zahraničí znovu začal svoju prácu v štáte pôvodu, ako to uvádza čl. 8 nariadenia Rím I,
nakoľko zo SR sa u navrhovateľa vo všeobecnosti nikdy žiadna práca nezačínala, ani nekončila, ani po
návrate zo zahraničia nezačínala. Uvedený odvolací súd sa podľa odporcu rovnako nevysporiadal so
znaleckým posudkom znalca doc. JUDr. PhDr. Miroslava Slašťana PhD. č. 15/2015, zo dňa 7.12.2015,
ktorý v tomto posudku dospel k záveru, že daný pracovnoprávny vzťah sa spravuje právnym poriadkom
S. kráľovstva. Ďalšou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie uvedeného odvolacieho
súdu bolo, že odvolací súd nesprávne preložil anglický výraz nachádzajúci sa na švédskej výplatnej
páske navrhovateľa „living allowance“, ako príspevok na bývanie. Správny preklad znie príspevok na
živobytie, ktorý obsahuje súhrn príspevku na stravu a na bývanie, prípadne na iný účel. Do akej miery
obsahoval príspevok ktorú zložku a koľko finančných prostriedkov týmto príspevkom navrhovateľ získal
na stravu odvolací súd neskúmal. Odvolací súd týmto spôsobom konvalidoval bezdôvodné obohatenie
navrhovateľa.

Vo vzťahu k predmetnej právnej veci odporca uviedol, že Rímsky dohovor má ako medzinárodná zmluva
prednosť pred zákonmi členských štátov spravujúcich rozhodné právo vo vzťahoch z medzinárodným
prvkom. Rímsky dohovor nenahradil v plnej miere zákon č. 93/1967 Zb., ale má pred nim aplikačnú
prednosť. Čo sa týka voľby rozhodného práva, najmä čl. 6 a 7 Rímskeho dohovoru, rovnako ako
čl. 9 nariadenia Rím I zásadným spôsobom limitujú voľbu rozhodného práva v oblasti individuálnych
pracovných zmlúv a dohôd. Ako vyplýva zo všeobecných ustanovení nariadenia Rím I pre zmluvné
záväzky, bod 34, pravidlo o individuálnych pracovných zmluvách by nemalo obmedziť uplatňovanie
imperatívnych noriem krajiny, v ktorej zamestnanec vykonáva prácu. Z uvedeného priamo vyplýva, že
imperatívne normy krajiny majú aj naďalej mimoriadne dôležitý právny význam a platia absolútne voči
subjektívnemu a objektívnemu štatútu pracovnej zmluvy a to bez ohľadu na to, či sú pre zamestnanca
výhodné alebo nevýhodné. V predmetnej veci preto nie sú aplikovateľné ustanovenia slovenského



Zákonníka práce, ale jediný aplikovateľný je švédsky zákon - imperatívna norma Zákon o zvláštnej dani
z príjmu pre zahraničné osoby, z ktorého vyplýva, že navrhovateľ bol na daňové účely považovaný
za osobu žijúcu vo S. a švédskym daňovým subjektom. Ďalej z uvedeného zákona a ďalšej švédskej
legislatívy vyplýva, že na dobu, počas ktorej navrhovateľ pracoval a mal pracovať vo S., nie je
aplikovateľný režim pracovnej cesty, či dočasného vyslania a že zamestnanec musí mať miesto
výkonu práce vo S.. Odporca ďalej uviedol, že aj v prípade neexistencie švédskych imperatívnych
noriem by bolo pri určovaní rozhodného práva pri absencii voľby práva nutné sa v zmysle Rímskeho
dohovoru, riadiť tzv. objektívnym zmluvným štatútom, ktorý je definovaný pomocou dvoch alternácii.
Buď sa vychádza z obvyklého miesta výkonu práce alebo miesta, z ktorého zamestnanec takúto prácu
vykonáva. Miestom, kde zamestnanec obvykle vykonáva svoju prácu (obvyklé miesto výkonu práce)
je miesto, kde zamestnanec v podstatnej časti plní svoje pracovné povinnosti. Vychádza sa pri tom z
princípu skutočného miesta výkonu práce a je právne irelevantné, či pôvodne bolo dohodnuté iné miesto
výkonu práce zamestnanca. Obvyklým miestom výkonu práce je podľa judikatúry SD ES pracovisko,
na ktorom je zamestnanec plne začlenený do organizačnej štruktúry zamestnávateľa. U navrhovateľa,
hoci pôvodne bolo v pracovnej zmluve formálne uvedené miesto výkonu práce v sídle odporcu, je jediné
skutočné miesto výkonu práce ako aj miesto, kde v kritickej dobe v podstatnej časti plnil svoje pracovné
povinnosti, ako aj hlavné miesto plnenia povinnosti voči zamestnávateľovi, ako aj pracovisko, na ktorom
bol navrhovateľ plne začlenený do organizačnej štruktúry zamestnávateľa, S.. Ani v hypotetickom
prípade sa tak pracovná činnosť a status navrhovateľa vo Švédsku nedá kvalifikovať ako pracovná
cesta ani ako dočasné vyslanie. Pre prípad potvrdenia napadnutého rozsudku žiadal vysloviť vo výroku
rozsudku prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
ktoré rieši dosiaľ takmer nenastolenú alebo len v iných súvislostiach prezentovanú a právne inak riešenú
otázku.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a prejednal odvolania na pojednávaní (§ 214 ods.
1 písm. a) O.s.p.), na ktorom zopakoval dokazovanie založenými listinami (§ 213 ods. 3 O.s.p. v spojení
s § 129 ods. 1 O.s.p.) a v súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. vyzval zástupcov účastníkov na vyjadrenie sa
k možnému použitiu ustanovení právnych predpisov, ktoré neboli pri doterajšom rozhodovaní použité;
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je vecne správny.

V predmetnej veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že navrhovateľ pracoval u odporcu na
základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.4.2009. V čl. 3.1 pracovnej zmluvy bolo ako miesto výkonu práce
dojednané sídlo odporcu. Podľa čl. 3.2 pracovnej zmluvy je odporca oprávnený vyslať navrhovateľa v
rámci plnenia jeho pracovných úloh na pracovné cesty aj mimo územia SR, pričom navrhovateľ má
nárok na náhradu výdavkov za dni cesty do miesta výkonu práce tak, ako pri zahraničnej pracovnej
ceste. Navrhovateľ vykonával na základe pokynu odporcu v období od februára 2012 do júna 2012
práce v S., vo S.. Dňa 25.6.2012 navrhovateľ podpísal (s vyjadrením nesúhlasu) dohodu o zmene
pracovných podmienok datovanú dňom 20.2.2012, ktorou sa menilo miesto výkonu práce s tým, že
pre účel poskytnutia cestových náhrad sa za miesto pravidelného pracoviska bude považovať D. N., D.
AB, N. XX, Z. vo S.; v dohode sa ďalej uvádza, že po preradení navrhovateľa odporcom na pracovisko
na Slovensku bude navrhovateľovi opätovne vyplácaná tarifná hodinová mzda 3,40 eura v zmysle
mzdového výmeru, ktorý je súčasťou pracovnej zmluvy a v prípade preradenia navrhovateľa na iné
pracovisko mimo územia SR budú mzdové podmienky obdobne riešené ďalšou dohodou.

Pre rozhodnutie o uplatnenom nároku navrhovateľa na stravné za obdobie výkonu prác vo S. bolo
potrebné predbežne vyriešiť otázku, na akom právnom základe vykonával navrhovateľ vo S. práce, na
výkon ktorých bol vyslaný odporcom ako svojím zamestnávateľom.

Vychádzajúc z obsahu platne uzatvorenej pracovnej zmluvy je potrebné za dojednané miesto výkonu
práce považovať sídlo odporcu. Nič totiž nenasvedčuje tomu, že by úmysel zmluvných strán pri
uzatváraní pracovnej zmluvy smeroval k dojednaniu iného miesta výkonu práce, resp. že by si dohodli
už pri uzatváraní pracovnej zmluvy miesto výkonu práce v cudzine (§ 43 ods. 5, § 44 ods. 3 Zákonníka
práce). Na platnosť takto dojednaného miesta výkonu práce potom nemá vplyv ani tá skutočnosť, že
navrhovateľ vykonával podľa potrieb odporcu práce na viacerých rôznych miestach mimo územia SR.
Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou odporcu ohľadom miesta výkonu práce navrhovateľa.
Odporca totiž na jednej strane namietal, že by mal navrhovateľ miesto výkonu práce v jeho sídle v
Bratislave, resp. v kancelárii v A.; uvádzal, že miesto výkonu práce v pracovnej zmluve bolo dohodnuté
len formálne, nakoľko nevedel, kde, kedy, a či na Slovensku bude mať navrhovateľ miesto výkonu



práce a záviselo to od aktuálneho získavania objednávok v rámci predmetu jeho podnikania. V prípade
pochybností o mieste výkonu práce navrhovateľa preto žiadal aplikovať čl. 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho
dohovoru a za miesto, kde obvykle navrhovateľ vykonáva svoju prácu, považoval stavbu tunela v S.
vo S.. Na druhej strane však odporca argumentoval tým, že medzi účastníkmi došlo ku konkludentnej
dohode o zmene pracovných podmienok v tom, že miestom výkonu práce je stavba tunela v S.. Miesto
výkonu práce dojednané v pracovnej zmluve považoval za formálne, avšak neuviedol, k akej dohode
medzi účastníkmi došlo o inom mieste výkonu práce v čase uzatvorenia pracovnej zmluvy, keď k zmene
v obsahu pracovnej zmluvy týkajúcej sa dojednaného miesta výkonu práce mohlo dôjsť až v priebehu
trvania pracovného pomeru v súvislosti s vyslaním navrhovateľa na výkon práce do Švédska a toto sa
nemohlo súčasne považovať aj za miesto výkonu práce dojednané pri uzatváraní pracovnej zmluvy.
Odporca tak argumentačne a ani dôkazne ničím v konaní nepodložil, že by medzi účastníkmi konania
bolo v pracovnej zmluve dohodnuté miesto výkonu práce v cudzine, resp. nijako nevyvrátil, že by vôľa
účastníkov konania prejavená v pracovnej zmluve zo dňa 30.4.2009 nesmerovala k dojednaniu jeho
sídla ako miesta výkonu práce.

Právnym základom vysielania zamestnancov na výkon práce v cudzine, resp. do členských štátov
Európskej únie, je smernica č. 96/71/ES zo dňa 16.12.1996 o vysielaní pracovníkov v rámci
poskytovania služieb.

Podľa čl. 3 táto smernica platí vtedy, ak podniky uvedené v odseku 1 prijmú niektoré z nasledujúcich
nadnárodných opatrení:

a) vysielanie pracovníkov na územie členského štátu v réžii a pod vedením podniku na základe zmluvy
uzavretej medzi vysielajúcim podnikom a stranou pôsobiacou na území daného členského štátu, pre
ktorú sú služby určené, za predpokladu, že medzi vysielajúcim podnikom a jeho pracovníkom existuje
počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah, alebo

b) vysielanie pracovníkov do organizácie alebo podniku v skupinovom vlastníctve na území členského
štátu za predpokladu, že medzi vysielajúcim podnikom a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania
pracovnoprávny vzťah, alebo

c) prenájom pracovníkov zo strany podniku, ktorý je dočasným zamestnávateľom alebo
sprostredkovateľskou agentúrou, užívateľskému podniku zriadenému alebo činnému na území
členského štátu za predpokladu, že medzi takým dočasným zamestnávateľom alebo
sprostredkovateľom práce a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah.

V prípadoch pod písm. a) zamestnávateľ vyšle na určitú dobu svojho zamestnanca do niektorej
z členských krajín Európskej únie pracovať v prospech iného podnikateľa bez toho, aby s ním
skončil existujúci pracovnoprávny vzťah, a to za účelom dosiahnutia zisku v rámci svojich obchodno -
komerčných aktivít vo vzťahu k zahraničnému obchodnému partnerovi. Ide o formu práce vykonávanej
zamestnávateľom vo vlastnej réžii a pod vlastným riadením na základe zmluvy uzavretej medzi ním
a zmluvnou stranou, pre ktorú sú uvedené služby určené. V prípadoch pod písm. b) ide o dočasné
vyslanie zamestnancov v rámci nadnárodných medzinárodne činných koncernov. V prípadoch pod písm.
c) ide o prenájom - požičiavanie zamestnancov zo strany zamestnávateľa (dočasného zamestnávateľa
alebo sprostredkovateľskej agentúry) k užívateľskému podniku zriadenému alebo činnému na území
Európskej únie za predpokladu, že medzi dočasným zamestnávateľom alebo sprostredkovateľom
práce a zamestnancom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah. Vo všetkých prípadoch je
podstatné, že medzi dočasne vyslaným zamestnancom a podnikom na území iného členského štátu
Európskej únie neexistuje pracovnoprávny vzťah a tento existuje len medzi vysielaným zamestnancom
a zamestnávateľom, ktorý ho dočasne vysiela na výkon práce do iného členského štátu a tento by mal
medzi účastníkmi pracovného pomeru naďalej pokračovať aj po ukončení dočasného vyslania.

Uvedená smernica bola transponovaná do nášho právneho poriadku v § 5 Zákonníka práce, ktorý v ods.
4 definuje vyslaného zamestnanca ako zamestnanca, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu na území
iného členského štátu, ako je štát, v ktorom bežne pracuje. Podstatou pre tento pracovnoprávny vzťah
je, že sa v tzv. „tvrdom jadre“ musí spravovať právom hostiteľského štátu, teda právnym poriadkom
štátu, do ktorého je zamestnanec dočasne vyslaný a nad rozsah „tvrdého jadra“ kolíznym právom.



Pri posudzovaní, či v predmetnej veci ide u navrhovateľa o vyslaného pracovníka v zmysle čl. 2 bod
1 smernice, teda pracovníka, ktorý počas vymedzeného obdobia vykonáva prácu na území iného
členského štátu, než štát, v ktorom bežne pracuje, resp. podľa § 5 ods. 4 Zákonníka práce, je potrebné
vychádzať z pracovnej zmluvy zo dňa 30.4.2009. V nej bolo dojednané miesto výkonu práce na území
SR, ktoré je potrebné považovať za miesto, kde navrhovateľ bežne pracuje, pričom zmena miesta
výkonu práce vo S. bola dojednaná len ako prechodná/dočasná, počas doby vyslania, s tým, že
po uplynutí doby vyslania sa mal uplatniť pre pracovný pomer obsah pôvodne uzatvorenej pracovnej
zmluvy, t.j. s miestom výkonu práce na území SR. Svedčí o tom aj oznámenie odporcu zo dňa 9.7.2012, v
ktorom oznámil navrhovateľovi, že dočasné vyslanie, resp. doba výkonu práce v cudzine (vo S.) uplynula
dňom 29.6.2012; navrhovateľ mal v ďalšom pokračovať vo výkone práce na území SR, v A., v zmysle
pracovnej zmluvy zo dňa 30.4.2009. V oznámení upozornil navrhovateľa, že momentom uplynutia
dočasného vyslania, resp. dočasného výkonu práce v cudzine pokračujú v účinnosti ustanovenia
pracovnej zmluvy zo dňa 30.4.2009 týkajúce sa výkonu práce v SR, pričom pracoviskom je dielňa
zamestnávateľa s adresou U. XB, A.. Zároveň navrhovateľa upozornil, že nenastúpením na pracovisko
bez ospravedlnenia sa môže dopustiť závažného porušenia pracovnej disciplíny. Dojednanie miesta
výkonu práce na území SR, ktoré je potrebné považovať za miesto, kde navrhovateľ bežne pracuje,
potvrdzuje aj písomné znenie dohody o zmene pracovných podmienok datovanej dňom 20.2.2012, podľa
ktorej sa po preradení navrhovateľa na pracovisko na Slovensko mala opätovne vyplácať slovenská
tarifná hodinová mzda v zmysle mzdového výmeru, ktorý je súčasťou pracovnej zmluvy.

Na uvedenom základe potom odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa uvádza, že v predmetnej
veci nešlo o dočasné pridelenie navrhovateľa na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi podľa
§ 58 Zákonníka práce. Vzhľadom na pracovné podmienky výkonu práce vo Švédsku však nešlo ani o
vyslanie navrhovateľa na pracovnú cestu podľa § 57 Zákonníka práce, ale v prípade navrhovateľa išlo
o kategóriu tzv. dočasne vyslaného zamestnanca na výkon práce v cudzine podľa § 5 ods. 4 Zákonníka
práce.

Na výkon práce navrhovateľa vo Švédsku bolo potrebné aplikovať švédske právne predpisy, pokiaľ išlo
o pracovné podmienky tvoriace tzv. tvrdé jadro; preto aj bola navrhovateľovi vyplácaná mzda podľa
švédskych mzdových predpisov vo švédskych korunách. Pokiaľ však ide o zostávajúcu časť pracovných
podmienok, je potrebné aplikovať slovenský právny poriadok vzhľadom na dojednanie v bode 10.2
pracovnej zmluvy o tom, že táto sa riadi právom Slovenskej republiky, ktorým zmluvné strany uskutočnili
voľbu práva podľa článku 8 ods. 1 nariadenia EP a RADY (ES) č. 593/2008 zo 17.6.2008 o rozhodnom
práve pre zmluvné záväzky (Rím I), resp. čl. 3 Rímskeho dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné
záväzky z 19.6.1980.

Nakoľko navrhovateľ bol odporcom vyslaný na výkon práce do členského štátu Európskej únie podľa
§ 5 ods. 4 Zákonníka práce, vznikol mu podľa § 6 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. nárok na cestovné
náhrady v rozsahu a vo výške ako pri zahraničnej pracovnej ceste; je preto dôvodný jeho nárok na
zaplatenie cestovných náhrad v podobe stravného podľa § 13 zákona č. 283/2002 Z.z. Ustanovenie
§ 5 ods. 6 Zákonníka práce je totiž potrebné aplikovať nielen na vyslanie zamestnanca do členského
štátu Európskej únie na základe dočasného pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi podľa § 58
Zák. práce, t.j. podľa čl. 1 bod 3 písm. c) smernice, ale rovnako aj na prípady dočasného vyslania
zamestnanca na výkon práce do členského štátu Európskej únie podľa čl. 1 bod 3 písm. a) smernice,
v ktorých sa vychádza z rozsahu a výšky náhrad ako pri zahraničnej pracovnej ceste.

Vo vzťahu k odvolacej námietke odporcu týkajúcej sa nezohľadnenia položky „allowance“ vo vzťahu
k možnému úplnému či čiastočnému poskytnutiu uplatneného nároku na cestovné náhrady - stravné
odvolací súd uvádza, že išlo o položku poskytovanú na základe švédskych predpisov, ktorá ako vyplýva
z predchádzajúceho odôvodnenia nemá vplyv na nárok navrhovateľa na zaplatenie cestovných náhrad
v podobe stravného podľa § 13 zákona č. 283/2002 Z.z. Naviac samotný odporca neoznačil žiadne
dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia o možnom úplnom či čiastočnom poskytnutí uplatneného nároku
na stravné uvedenou položkou.

Odporca s podaním zo dňa 14.6.2016 založil do spisu znalecký posudok č. 15/2015 doc. JUDr.
PhDr. Miroslava Slašťana, PhD. zo dňa 14.12.2015. Na pojednávaní odvolacieho súdu dňa 16.6.2016
však právny zástupca odporcu neuviedol žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bol uvedený
dôkaz odvolacím dôvodom v zmysle § 205a ods. 1 O.s.p. (keď odporca bol súdom prvého stupňa



riadne poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. a netvrdil, že by tento dôkaz bez svojej viny nemohol
označiť, t.j. navrhnúť uvedené znalecké dokazovanie, do rozhodnutia súdu prvého stupňa). Nakoľko
odporca uvedený dôkaz neoznačil, t.j. nenavrhol, najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končilo
dokazovanie na súde prvého stupňa, na uvedený dôkaz nemožno v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. prihliadať.

Na uvedenom základe odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej v zmysle
§ 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil, keď ďalšie odvolacie námietky odporcu nemajú žiaden
vplyv na jeho vecnú správnosť.

Odvolací súd nevyhovel návrhu odporcu na pripustenie dovolania s tým, že podľa odporcu ide o
rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ktoré rieši dosiaľ takmer nenastolenú alebo len
v iných súvislostiach prezentovanú a právne inak riešenú otázku (bez akejkoľvek špecifikácie otázky
zásadného právneho významu). Ustanovenie § 238 ods. 3 O.s.p. oprávňuje odvolací súd založiť
výrokom svojho rozsudku prípustnosť dovolania (len) vtedy, ak toto rozhodnutie je zásadného právneho
významu. Rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu je také rozhodnutie,
ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým
spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, t.j. má všeobecný dopad na
prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam spravidla
vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená, alebo výklad ktorej
v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, alebo ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, než
je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto
smere odlišné riešenie tejto právnej otázky. Vychádzajúc z takto vymedzenej povahy rozhodnutia po
právnej stránke zásadného významu má odvolací súd za to, že v danej právnej veci nie sú splnené
podmienky na pripustenie dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. Odvolací súd nevzhliadol žiadnu otázku
zásadného právneho významu a ani odporca takúto otázku nešpecifikoval.

Navrhovateľ odvolaním napadol rozsudok súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania, keď súd
prvého stupňa mu za účasť právneho zástupcu na pojednávaní dňa 31.3.2014 priznal odmenu len za
jeden úkon právnej služby. Podľa zápisnice o uvedenom pojednávaní pojednávanie začalo o 11.00 hod.
a skončilo o 15.30 hod. Nakoľko v zmysle § 13a ods. 1 písm. d) vyhl. č. 655/2004 Z.z. odmena vo
výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za účasť na konaní pred súdom alebo iným orgánom a na
konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich
úkonov vykonaných počas dvoch hodín, pričom ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac
ako štyri hodiny, patrí odmena za každé dve skončené hodiny, vznikol navrhovateľovi nárok na náhradu
trov právneho zastúpenia za účasť právneho zástupcu na uvedenom pojednávaní vo výške odmeny 2
x 180,93 eura a režijného paušálu 2 x 8,04 eura + DPH.

Na uvedenom základe odvolací súd v časti náhrady trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa v zmysle § 220 O.s.p. zmenil a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov
konania 3.583,44 eura (súdom prvého stupňa priznaných 3.356,68 eura + 226,76 eura (180,93 eura +
8,04 eura = 188,97 eura + 20 % DPH 37,79 eura = 226,76 eura)) titulom trov právneho zastúpenia.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s §
142 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal náhradu trov
odvolacieho konania, pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vyčíslených v zmysle vyhl. 655/2004
Z.z.; za

- odvolanie do výroku o náhrade trov konania 19.12.2014 (§ 13a ods. 2 písm. b) vyhl.) 19,92 eura (tarifnou
hodnotou je nepriznaných 226,76 eura),
- vyjadrenie k odvolaniu odporcu 9.11.2015 (§ 13a ods. 1 písm. c) vyhl.) 180,93 eura,
- účasť na pojednávaní 16.6.2016 (§ 13a ods. 1 písm. d) vyhl.) 180,93 eura,

spolu odmena 381,78 eura, režijný paušál 8,04 eura + 8,39 eura + 8,58 eura = 25,01 eura, celkom
406,79 eura, s 20 % DPH 81,36 eura celkom 488,15 eura. Náhrada za stratu času (§ 17 ods. 1 vyhl.)
za 12 polhodín pri ceste Nová Bystrica - Bratislava a späť predstavuje dňa 16.6.2016 12 x 14,30 eura
= 171,60 eura, s 20 % DPH 34,32 eura celkom 205,92 eura. Náhrada za použitie vozidla (§ 16 ods. 4
vyhl. č. 655/2004 Z.z.) na ceste Nová Bystrica a späť (490 km) pri spotrebe 8,3 l/100 km predstavuje dňa
16.6.2016 pri cene PHM 1,075 eura, 0,8958 eura bez DPH/l = 36,43 eura (bez DPH) ako náhrada za



spotrebované pohonné látky a 490 km x 0,183 eura = 89,67 eura ako základná náhrada, spolu 126,10
eura, s 20 % DPH 25,22 eura celkom 151,32 eura. Celkové trovy právneho zastúpenia navrhovateľa v
odvolacom konaní predstavujú 845,39 eura (488,15 eura + 205,92 eura + 151,32 eura).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.