Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/169/2015 z 21. 6. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 21. júna 2016, sp. zn. 3Cob/169/2015, ECLI:SK:KSBA:2016:1109204411.3 Krajský súd Bratislava | 3Cob/169/2015 | ECLI:SK:KSBA:2016:1109204411.3 | 2016-06-21 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f6a55f37-07a3-48d7-99d9-6027bcba56ed Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1109204411.3 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Cob/169/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109204411
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Zelenák
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1109204411.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu
JUDr. Eleny Ondrišovej a JUDr. Miroslavy Janečkovej v právnej veci navrhovateľa 1/ A. I., O. X, I. I.,
navrhovateľa 2/ S. I., O.T. X, I. I., obaja práv. zast. Mgr. Robertom Antalom, advokátom, Skuteckého 1,
Banská Bystrica, proti odporcovi EXPRESS FINANCE, s.r.o., Zámocká 30, Bratislava, IČO: 35 775 165,
práv. zast. RASLEGAL, s.r.o., Františkánske nám. 3, Bratislava, IČO: 36 855 561, o určenie neplatnosti
zmluvy o úvere a o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k.
26Cb/54/2009-190 zo dňa 4.7.2011 jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 26Cb/54/2009-190 zo
dňa 4.7.2011 p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že zmluvná podmienka dohodnutá v čl. 10.1 Zmluvy
o úvere č. 9990039063 uzavretá dňa 20.8.2004 je neplatná, návrh vo zvyšnej časti zamietol a zároveň
rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že po
vykonaní dokazovania zistil, že z obsahu zmluvy vyplýva, že medzi účastníkmi bola uzatvorená zmluva
o spotrebiteľskom úvere, pretože veriteľ - odporca je podnikateľom v danom predmete a považuje sa
teda za dodávateľa, a dlžníci - navrhovatelia sú jednoznačne spotrebiteľmi, a to v súlade s § 52 ods.
3, 4 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1, 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch (ZSÚ), pričom veriteľ
dočasne poskytol dlžníkom peňažné prostriedky vo forme odloženej platby, úveru, pôžičky alebo v inej
právnej forme (podľa § 2 písm. a/ ZSÚ). Ďalej uviedol, že napriek tomu, že zmluva je v záhlaví označená
ako „úverová", teda uzavretá podľa ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a malo by sa
jednať o tzv. absolútny obchod podľa § 261 ods. 3 písm. c/ Obchodného zákonníka, ktorý by sa mal
podľa klasického chápania spravovať' výlučne len Obchodným zákonníkom bez ohľadu na postavenie
jej účastníkov, t.j. bez ohľadu, či sa jedná o podnikateľa alebo nepodnikateľa, ide tu o spotrebiteľskú
zmluvu. Preto na daný vzťah použil ustanovenia spotrebiteľského práva. Právne vec posúdil podľa
§ 52 až 54, 544 ods. 1 a 2 v spojení s ust. § 39 až 41 Obč. zák., § 2 a 3 ZSÚ a čl. 3 ods. 1
Smernice Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Pritom uviedol, že zmluvná pokuta má v chápaní Občianskeho zákonníka sankčnú povahu a
je súčasťou občiansko-právneho zodpovednostného systému. Dojednanie o výške zmluvnej pokuty nie
je podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebnom úvere a patrí medzi dohody, ktoré možno oddeliť od
ostatných. Pri dojednávaní zmluvnej pokuty treba mať na zreteli, aby nešlo o dojednanie nedovolené,
ktoré by svojim obsahom alebo účelom odporovalo zákonu, alebo ho obchádzalo, priečilo sa dobrým
mravom. Osobitne pre obchodné-záväzkové vzťahy platí, že výška zmluvnej pokuty by mala byť
primeraná významu a hodnote zabezpečovacej povinnosti. Nijako nelimitovaná zmluvná pokuta vo



výške 0,5 % spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.
Naviac percentuálne vyjadrená zmluvná pokuta obchádza úroky z omeškania, pokiaľ sa jedná o
jej sankčnú zložku. Taktiež zložka kompenzačná takto obchádza zmysel a cieľ zmluvnej pokuty
ako zabezpečovacieho prostriedku predstavujúceho paušalizovanú náhradu škody. Takto stanovená
zmluvná pokuta spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech slabšej strany
a má aj tendenciu negatívne ovplyvniť dôveru spotrebiteľov voči štandardizovaným produktom na trhu.
Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že zmluvná podmienka dojednaná v čl.
10.1 Zmluvy o úvere č. 9990039063 je neplatná dôvodu neprijateľnosti a prieči sa dobrým mravom. Vo
zvyšnej časti súd návrh zamietol z dôvodu, že nezistil zo zvyšných ustanovení zmluvy, že by odporovali
dobrým mravom, resp. zásadám poctivého obchodného styku. O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 2 O.s.p. a § 150 ods. 1, 2 O.s.p..

Proti rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie obaja navrhovatelia, a to do zamietajúceho
výroku a výroku o trovách konania. Napadnutý rozsudok navrhli zmeniť tak, že súd žalobnému návrhu v
celom rozsahu vyhovie a prizná im náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania. V odôvodnení
uviedli, že sa stotožňujú s názorom súdu prvého stupňa o neplatnosti zmluvnej podmienky, týkajúcej
sa zmluvnej pokuty dojednanej v čl. 10.1 zmluvy. Zdôraznil však, že vzhľadom na všetky okolnosti, za
ktorých bol úver dojednaný a na množstvo iných ustanovení zmluvy o úvere, ktoré sú v rozpore s dobrými
mravmi, mal súd prvého stupňa podľa ich názoru vyhodnotiť celú zmluvu ako neplatný právny úkon,
pretože predložili na tieto skutočnosti viaceré argumenty, s ktorými sa súd prvého stupňa nezaoberal.
Poukázali na ust. § 4 ods. 2 písm. g/ ZSÚ, podľa ktorého ak zmluva neobsahuje ročnú percentuálnu
mieru nákladov (RPMN), považuje sa úver za bezúročný a bez poplatkov. V tejto súvislosti poukázali na
rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/30/2008 a Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp.
zn. 10C/148/2009. Keďže predmetná zmluva tento údaj neobsahuje, nemohli sa dostať do omeškania a
veriteľ nemal právo realizovať všetky zabezpečujúce prostriedky zmluvy. V tejto súvislosti poukázali aj
na ust. bodu 10.1 zmluvy o zmluvnej pokute, podľa ktorého zmluvná pokuta predstavuje 0,5 % denne, čo
je 182,5 % ročne, pričom podľa vyčíslenia pohľadávky zo dňa 3.11.2008 vyplýva, že navrhovatelia 1. a 2.
neuhradili zmluvnú pokutu vo výške 447.063,56 Sk. V ďalšom poukázali na neprimeranosť vzájomných
plnení, ktoré spôsobujú rozpor s dobrými mravmi podľa § 53 Obč. zák., a to bod 8.2 zmluvy, v ktorom
sa dlžník zaväzuje predložiť veriteľovi každoročne podklady o svojej ekonomickej a majetkovej situácii,
podľa ktorého veriteľ môže podľa svojho uváženia zosplatniť celý úver a všetky záväzky. Podobne čl.
9. pojednáva o odstúpení od zmluvy veriteľom bez ďalšieho, ak bude mať pochybnosti o pravdivosti
alebo úplnosti údajov predložených podľa bodu 8.2 zmluvy. Poukázali tiež na čl. 4., ktorý neprimerane
obmedzuje účel úveru len na kúpu, opravu alebo údržbu nehnuteľnosti uvedenej v čl. 6.1 písm. a/
zmluvy. Taktiež zdôraznili, že zmluva obsahuje neprimerané vstupné poplatky, ktoré museli zaplatiť spolu
s prvou splátkou úveru, a to 25.000,- Sk za prípravu úverovej dokumentácie a 45.000,- Sk odplatu za
správu zmluvy o úvere. Ak by sa i podarilo splatiť úver predčasne, nemalo by to vplyv na výšku úrokov
a uvedenej odplaty, teda museli by uhradiť 295.000,- Sk, čo je neprimerane vysoká suma k požičanej
sume 150.000,- Sk. Na základe uvedeného je preto podľa ich názoru predmetná zmluva podľa § 39
Obč. zák. neplatným právnym úkonom z dôvodu, že hlavným sociálno-ekonomickým účelom predmetnej
zmluvy o úvere bolo čo najskôr na základe neprimeraných podmienok zosplatniť celý úver a zmocniť
sa čo najskôr s neúmerne vysokým majetkovým prospechom zabezpečeného bytu, čo je jednoznačne
v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Vyjadrili tiež názor, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou
spotrebiteľskou, prijatou v čase, keď bola Slovenská republika už členom Európskej únie a Smernica
Rady 93/13/EHS z 9.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola včlenená do
ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd preto musí nekalé podmienky skúmať ex offo, čo vyplýva
i z rozsudku Súdneho dvora známeho ako Oceano Grupo Editorial. Nič na tom, že predmetná zmluva
je spotrebiteľskou zmluvou nemení ani jej označenie, že je uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchod. zák.,
pričom poukázali na viaceré rozhodnutia súdov v obdobných veciach. Záverom vytýkali súdu prvého
stupňa, že jeho rozsudok, najmä v zamietajúcej časti nie je riadne odôvodnený v súlade s ust. § 157
ods. 2 O.s.p..

K odvolaniu navrhovateľov sa písomne vyjadril odporca a navrhol napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Vo svojom obsiahlom odvolaní síce
uviedol, že sa nestotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorý vyhodnotil predmetnú zmluvu
o úvere ako zmluvu spotrebiteľskú, avšak z dôvodu hospodárnosti odvolanie nepodal. Je však toho
názoru, že v zmluve boli dojednané obvyklé a štandardne využívané inštitúty upravené právnym
poriadkom Slovenskej republiky v rámci zmluvnej voľnosti a zásady súkromného práva, podľa ktorej



sú subjekty oprávnené vykonať všetko, čo zákon nezakazuje. Primerané podmienky vidí i vzhľadom
na osoby navrhovateľov ako rizikových klientov, pretože iní veritelia, resp. bankové inštitúcie im neboli
ochotné finančné prostriedky poskytnúť. Preto zmluva obsahovala ustanovenia, ktoré na toto postavenie
klientov reagovali ako prevenciu pred vznikom vyšších škôd, ktoré by mohli vzniknúť, ak by sa veriteľ
nedozvedel o zmene ekonomických pomerov navrhovateľov. Opätovne pritom poukázal na všeobecné
obchodné podmienky bankových inštitúcií, ako sú OTP Banka Slovensko, VÚB, a.s. a Tatra Banka, a.s..
Taktiež je toho názoru, že i ust. čl. 4 zmluvy je v súlade so štandardnými podmienkami, pretože viazanie
poskytnutých finančných prostriedkov na určitý účel je právom každého subjektu, poskytujúceho
finančné prostriedky a počíta s ním i zákonodarca, napr. ust. § 1 ods. 2 písm. a/ ZSÚ. Napriek skutočnosti,
že sa nestotožňujú s posúdením zmluvy ako spotrebiteľskej, neznamená to, že by táto zmluva mala
byť vyhlásená za neplatnú, pretože zaradenie zmluvy pod režim spotrebiteľských zmlúv automaticky
nezakladá neoddeliteľnosť jednotlivých ustanovení zmluvy a už vôbec nie absolútnu neplatnosť celej
zmluvy. Je toho názoru, že ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje iba na časť právneho úkonu, pričom ide
o vadu právneho úkonu, ktorú ide oddeliť od jeho ostatného obsahu, bude neplatnou len táto časť
právneho úkonu. Dôsledkom existencie neprijateľnej podmienky k zmluve je teda neplatnosť takejto
zmluvnej podmienky a nie celej zmluvy. Súčasne zároveň uviedol, že odvolávanie sa navrhovateľov na
rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/152/2008 je účelové a zavádzajúce, pretože
v ňom nebolo predmetom konania určenie neplatnosti zmluvy o úvere, ale určenie neplatnosti kúpnej
zmluvy, resp. určenie, že pre podanie žiadosti o trvalý zápis vlastníckeho práva neboli v čase jej podania
splnené podmienky.

K vyjadreniu odporcu sa písomne vyjadrili navrhovatelia a reagovali v ňom na nepresnú citáciu odporcu
ustanovenia § 1 ods. 2 písm. a/ ZSÚ, kde zrejme účelovo vynechal odkaz na poznámku 1, podľa ktorej
výnimky zo ZSÚ sa vzťahujú na ust. §§ 497 až 507 Obchod. zák. a § 2 ods. 1 písm. b/ zákona o
bankách. Naviac otázku, či ide o obchodnoprávny vzťah si už súd vyriešil tak, že nemožno v danej veci
hovoriť o absolútnom obchode, ale o spotrebiteľskej zmluve. V ďalšom poukázali na tvrdenie odporcu
o tom, že hypertrofia zabezpečovacích prostriedkov dojednaná v predmetnej zmluve, je v súlade s
platným právnym poriadkom Slovenskej republiky, pričom toto tvrdenie je nesprávne s poukazom na
ust. § 53 ods.1 Obč. zák.. V ďalšom sa zaoberali úvahami o aplikácii ust. § 39 a 41 Obč. zák. ohľadom
neplatnosti neprijateľných zmluvných podmienok a zmluvy ako celku a poukázali na komentár K. P.
a kol. - IURA EDITION 2010 str. 145 a rozhodnutie R-V/1967 str. 522 ods. 2. Ohľadom zmluvnej
podmienky dojednanej v bode 6.1 písm. a/ zmluvy, podľa ktorej uzavreli zmluvu o zabezpečovacom
prevode vlastníckeho práva, poukázali na rozhodnutie pod č. R42/2008, podľa ktorého toto ustanovenie
obchádza zákon, a je preto neplatné. Záverom poukázali opakovane na rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co 152/08, ktorý je rozhodnutím v obdobnej veci v spojení s Nálezom
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. IV.ÚS 49/06.

Proti uvedenému vyjadreniu navrhovateľov sa písomne vyjadril odporca, kde opätovne poukázal na
svoje predošlé vyjadrenia a na svoj názor, že zmluvu nie je možné posúdiť ako neplatnú.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 3Cob/46/2012-294 zo dňa 10.10.2012 zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa tak, že určil, že zmluva o úvere č. 9990039063 uzavretá dňa 20.8.2004 je neplatná a
odporca je povinný zaplatiť na náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania 2.036,69 EUR k
rukám právneho zástupcu navrhovateľov.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že pri posudzovaní zmluvy zistil, že táto obsahuje ďalšie
neprijateľné dojednania, predovšetkým vo vysokých poplatkoch - 25.000,- Sk za spracovanie úverovej
dokumentácie a 45.000,- Sk za správu zmluvy, a to pri poskytnutom úvere 150.000,- Sk. Okrem toho
sú dojednané i vysoké úroky z omeškania. Pritom podľa § 4 ods. 1 písm. g/ zák. č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch (ZSÚ) musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať ročnú percentuálnu
mieru nákladov a ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Naviac zmluva obsahovala i ďalšie dojednania - opäť v hrubom nepomere s akcentom na spotrebiteľa.
Podľa názoru odvolacieho súdu zámer osnovateľa zmluvy uzavrieť ju výslovne podľa Obchodného
zákonníka je vedený úmyslom, aby sa nemohli uplatniť žiadne ustanovenia chrániace spotrebiteľa. Práve
naopak, takáto kvalifikácia má veriteľovi umožniť koncipovať zmluvu s celým radom ustanovení a sankcií
porušujúcich hrubým spôsobom rovnováhu zmluvných strán a zakomponovať do zmluvy početné,
zjavné neprimerané podmienky v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd zistil, že neobyčajne hrubým
spôsobom je narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v ustanoveniach
o zabezpečovacích prostriedkoch (čl. 6), kde je nielen hypertrofia zabezpečovacích prostriedkov



(zabezpečenie prevodom práva k nehnuteľnosti, blankozmenka, záložné právo, zmluvná pokuta), ale
ich koncipovanie je výlučne len na prospech veriteľa bez toho, aby sa mohol dlžník aspoň minimálne
zákonnými prostriedkami brániť. Veľká časť ustanovení v posudzovanej úverovej zmluve je podľa
názoru odvolacieho súdu v rozpore s pravidlami dobrých mravov, v dôsledku čoho je podľa ust. §
39 Občianskeho zákonníka predmetná úverová zmluva neplatná. Ide o absolútnu neplatnosť, v ktorej
sa môže dovolať ktokoľvek a kedykoľvek. Občiansky zákonník, ale ani iný predpis nedefinuje pojem
dobré mravy. Teória a súdna prax však zhodne považujú dobré mravy za všeobecne uznávané pravidlá
morálky, ktoré predstavujú základný hodnotový poriadok spoločnosti a zákonodarca ich považuje za
tak významné, že ich pomocou odkazu v právnej norme včleňuje do občianskeho práva. Tieto morálne
pravidlá majú objektívnu povahu, a preto akékoľvek súhlasné, a teda subjektívne motivované vyhlásenie
zmluvných strán nie je smerodajné v tom, či nimi uzavretá zmluva je v súlade s dobrými mravmi alebo
nie. Z týchto dôvodov je preto nepodstatné vyhlásenie účastníkov v čl. 11 zmluvy o primeranosti a súlade
podstatných prvkov zmluvy so zásadami poctivého obchodného styku a s dobrými mravmi. V prípade
posudzovanej zmluvy je to však za použitia objektívnych kritérií úplne naopak. Všetky podstatné články
zmluvy sú zamerané a formulované tak, aby sa ich prostredníctvom dosiahol na jednej strane sociálne
nespravodlivý a spoločensky nežiaduci účel tým, že spotrebiteľ bude drastickým spôsobom zbavený
majetku a na druhej strane, aby sa dosiahol rýchly a neprimeraný majetkový prospech, čo je nielen
antihumánne a antisociálne, ale aj v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Treba tiež poznamenať, že ak by
sa zmluva posudzovala i podľa ustanovení Obchodného zákonníka, musel by byť konštatovaný i rozpor
so zásadami poctivého obchodného styku podľa § 265 Obchod. zák.. O trovách konania bolo rozhodnuté
podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešným navrhovateľom priznal ich náhradu.

Na dovolanie odporcu NS SR rozhodol uznesením zo dňa 26.2.2015 č.k. 4Obdo/19/2013-331 tak, že
rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Cob/46/2012-294 z 10.2.2012 zrušil a vec vrátil mu na ďalšie
konanie.

V odôvodnení uviedol, že napadnutý rozsudok je v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., keďže odvolací
súd neakceptoval konkrétne argumenty odporcu týkajúce sa obchodného charakteru úverovej zmluvy,
oddeliteľnosti jednotlivých zmluvných dojednaní a súladu ustanovení zmluvy so zákonom.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací opätovne prejednal vec v rozsahu a dôvodoch odvolania podľa
§ 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p., pričom termín verejného
vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu dňa 14.06.2016 podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a reflektujúc dôvody odvolania uvádza
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil skutkový
stav a vec správne právne posúdil. Za správny je predovšetkým potrebné považovať záver súdu
prvého stupňa týkajúci sa predmetnej úverovej zmluvy ako spotrebiteľskej zmluvy. Zmluva je svojou
povahou zmluvou o spotrebiteľskom úvere, spĺňa charakteristiku štandardných spotrebiteľských zmlúv,
ktorých základnou črtou je, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na
dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred ich uzavretím. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa
na uvedený právny vzťah správne použil ustanovenia o spotrebiteľskom práve a to konkrétne zákona
o spotrebiteľských úveroch a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách §§ 52
- 54, t.j. právne normy spotrebiteľského práva.

Súd prvého stupňa opodstatnene považoval zmluvnú pokutu za hrubú nerovnováhu v právach a v
povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a správne použil ust. § 41 Občianskeho zákonníka. Ak je
neplatnosťou zasiahnutá časť právneho úkonu, súkromné právo vychádza zo zásady, že ostatná časť
právneho úkonu nie je touto neplatnosťou dotknutá. Občiansky zákonníkObči túto zásadu vyjadruje tak, že ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje iba na
časť právneho úkonu, pričom ide o vadu právneho úkonu, ktorú možno oddeliť od jeho ostatného obsahu,
je neplatnou len táto časť právneho úkonu. Podmienkou pravda je, že po oddelení neplatnej časti



musí zvyšok právneho úkonu sám osebe právne obstáť a zostať tak v platnosti, a keďže prvostupňový
súd nezistil, že by zvyšné ustanovenia zmluvy odporovali dobrým mravom, resp. zásadám poctivého
obchodného styku, návrh vo zvyšnej časti správne zamietol.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok v súlade s ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako
vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 2,
O.s.p. tak, že vzhľadom na pomerný úspech účastníkov v konaní žiadnemu z nich náhradu trov konania
nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.