Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/198/2014 z 19. 1. 2015
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 19. januára 2015, sp. zn. 14Co/198/2014, ECLI:SK:KSBA:2015:1212225195.1
Krajský súd Bratislava | 14Co/198/2014 | ECLI:SK:KSBA:2015:1212225195.1 | 2015-01-19 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/389ad1da-0d1c-409f-bc63-29e0be7508b2
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1212225195.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/198/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225195
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1212225195.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Edity Szabovej a členiek
senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko,
s.r.o., Grösslingová 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave
zo dňa 6.12.2013, č.k. 12C/124/2012-75, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 6.12.2013, č.k.
12C/124/2012-75  p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 125,- eur ako náhrady majetkovej škody a sumy 330,- eur ako
nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, tvrdiac, že škoda mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava II,
pretože tento nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.
XXXXXXXXX dlžníkom (povinným) M. S., (po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 5009/2011). Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Po vykonanom dokazovaní súd vec posúdil podľa ustanovení § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1,
2, § 17 ods. 1, 2, 3 a § 19 ods. 1, 2, 3, § 27 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 2 písm. d) a § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej aj ako
„Exekučný poriadok - EP“), pričom dospel k záveru, že návrh žalobcu nie je dôvodný.

Vykonaným dokazovaním súd zistil, že na základe žiadosti o poverenie na vykonanie exekúcie doručenej
súdu dňa 13.4.2011, vydal dňa 15.7.2011 poverenie na vykonanie exekúcie č. 5102 100157 a uznesením
zo dňa 15.7.2011 exekučné konanie v časti zmenkového úroku zastavil. Z uvedených skutkových
okolností vyplýva, že súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie len čiastočne
nedodržal zákonnú 15-dňovú lehotu, keď exekútora poveril vykonaním exekúcie po 93 dňoch od
doručenia žiadosti, zároveň však exekučné konanie v časti zmenkového úroku zastavil. Z ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota platí len v prípade, že súd nezistí rozpor exekučného
titulu so zákonom. V danom prípade súd zistil čiastočný rozpor exekučného titulu si zákonom v časti



zmenkového úroku. Pre rozhodnutie o zastavení exekučného konania zákon nestanovuje žiadnu lehotu.
Rovnako nerieši, v akej lehote má súd rozhodnúť, keď zistí čiastočný rozpor exekučného titulu so
zákonom.

Uviedol, že navrhovateľ sa domáhal náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu. Predpokladom objektívnej zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú existencia
nesprávneho úradného postupu, existencia majetkovej, resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Nesprávnym úradným postupom je podľa § 9
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Súd preto v tomto prípade neskúmal, či došlo k prieťahom
v konaní, ale skúmal nedodržanie zákonnej lehoty. Zdôraznil, že v zmysle súčasného znenie zák. č.
514/2003 Z.z. všeobecný súd nie je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho úradného postupu.
Avšak právna úprava účinná v období namietaného nesprávneho úradného postupu nevyžadovala
vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní len z výsledkov vybavenia sťažnosti
na prieťahy, resp. právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o
tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo poručené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorom bolo konštatované, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Na základe toho dospel prvostupňový súd k záveru, že je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho
úradného postupu, ktorý spočíva v nedodržaní zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia. Súd dospel k
záveru, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, ktorým je existencia  nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Bratislava II, ktorý v zákonom stanovenej lehote nerozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného
v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, bol súd povinný poveriť súdneho
exekútora vykonaním exekúcie do 15 dní bez ohľadu na druh exekučného titulu. Námietky odporcu,
ktorý sa odvoláva na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2010,
podľa ktorého 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie
rozhodcovského súdu, sú preto nedôvodné.
Pokiaľ ide o existenciu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ako druhého predpokladu vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, dospel súd prvého stupňa k záveru, že žalobca ich existenciu
nepreukázal. Zdôraznil, že v prípade náhrady majetkovej škody, je možné uhradiť iba skutočnú škodu a
ušlý zisk, ktorých vznik je navrhovateľ povinný preukázať, k čomu však nedošlo. Škodu vyčíslil paušálne
za pracovné výkony zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému a za administratívne
spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje
spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Súd takto paušálne vyčíslené
administratívne výdavky neposúdil ako skutočnú škodu. V tomto prípade ide iba o jednostranné a
žiadnymi dôkazmi nepodložené tvrdenia žalobcu. Dôkazné bremeno preukázať vznik a výšku skutočnej
škody zaťažovalo navrhovateľa. Keďže žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol (nepredložil ani
neoznačil žiaden dôkaz), súd jeho návrh v časti o náhradu škody zamietol.

Žalobca sa taktiež domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože mal za to, že samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej dobe nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká len v prípade, ak samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť
inak. Vznik nemajetkovej ujmy musí žalobca preukázať, pretože okolnosť nedodržania zákonnej
lehoty, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu,
následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok automatický vznik nároku
na nemajetkovú ujmu. Súd sa odvolal aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
II.ÚS 467/08, podľa ktorého právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
štátneho orgánu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam
upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy v súlade



s ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. je práve preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom živote a následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Navrhovateľ
svoje tvrdenia, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy
a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím
nepreukázal.

Zdôraznil tiež, že nemajetková ujma nie je závislá len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale
aj od okolnosti konkrétneho prípade. Z obsahu exekučného spisu vyplýva, že rozhodcovský rozsudok
ako exekučný titul zaväzoval povinného na plnenie, ktoré v časti zmenkového úroku odporovalo dobrým
mravom. Z tohto dôvodu bola zo strany súdu pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie
exekúcie potrebná dôkladnejšia analýzy skutkového stavu a komplexnejšie právne zhodnotenie žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo mohlo mať za následok nedodržanie zákonnej lehoty na
vydanie poverenia. S poukazom na uvedené má súd za to, že by bolo neprimerané a neúčelné, aby bola
navrhovateľovi, ktorý v spotrebiteľskej zmluve použil zmluvnú podmienku odporujúcu dobrým mravom,
ktorá upravuje zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne, čo je 91,25 % ročne, priznaná nemajetková ujma
v peniazoch. Podľa názoru súdu nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia v tejto exekučnej
veci, nemohlo spôsobiť navrhovateľovi neistotu, alebo vznik akejkoľvek škody, či nemajetkovej ujmy.
Vzhľadom na dĺžku času, ktorá ubehla od uplynutia 15-dňovej lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia súdu a na ostatné okolnosti daného prípadu, je
dostatočným zadosťučinením pre navrhovateľa konštatovanie porušenia jeho práva.
Navrhovateľ nepreukázal ani splnenie tretieho predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, ktorým je
existencia priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy. Ak by teoreticky navrhovateľ aj preukázal vznik majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak a
nepreukázal ani to, že v prípade dodržania zákonnej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
by došlo priamo úmerne k skoršiemu vymoženiu pohľadávky a skoršiemu skončeniu exekučného
konania.

K odporcom vznesenej námietke premlčania uplatneného práva súd vyslovil názor, že námietka je
neopodstatnená. Premlčacia lehota je podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. trojročná a plynie odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. V danom prípade mohlo dôjsť k vzniku škody, resp. nemajetkovej
ujmy u žalobcu najskôr po uplynutí 15-dňovej lehoty odo dňa doručenia žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie (13.4.2011), teda dňa 29.4.2011. Prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody boli doručené odporcovi podľa jeho vyjadrenia dňa 23.4.2012. Návrh na začatie konania
bol doručený súdu dňa 27.9.2012, teda pred uplynutím 3-ročnej premlčacej doby.

Z uvedených dôvodov súd návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol a o trovách konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p., avšak vzhľadom na to, že úspešnému žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli,
súd mu ich náhradu nepriznal.

Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom  svojho právneho
zástupcu. Namietol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodol vylúčený sudca, súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností a nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu.

Poukázal na ust. § 15 O.s.p. a uviedol, že žalobca uskutočnil podanie obsiahnuté v texte žaloby, ktorým
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom
súdneho manažmentu na pojednávanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom,
že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Takéto rozhodovanie je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho
súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd,
ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu.

Konečné rozhodnutie vo veci súdom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania, proti ktorému



legálne pripustil odvolanie. Žalobca preto podal proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie,
keď ignoroval žiadosť žalobcu o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Žalobca sa
nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a zachytil
ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalobca sa nemal ani možnosť vyjadriť k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil žalobcovi s cieľom
ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu, vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam. Žalobca nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom
vyjadriť, nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Súd porušil právo žalobcu na
kontradiktórny súdny proces. Namietal tiež, že ak  žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby predložil
písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa
§ 153b O.s.p. a skutkovým základom sa mal stať skutkový stav tvrdený žalobcom.

Súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti, ale v odôvodnení
rozhodnutia sa zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti
súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Úplne
však ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií; na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií; poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti
považuje rozhodnutie súdu za nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Zdôraznil, že rozhodnutie nemá
náležitosti, ktoré by zodpovedali kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. V tejto súvislosti
poukázal aj na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III.ÚS 36/2010. Uviedol, že z rozhodnutia vôbec nie
je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková
škoda nevznikla, čo sa rovnako týka aj chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Vyslovil nesúhlas
s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). V
prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na
súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Žalobca hodlal v konaní
pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody
a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a
neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť
ďalšie dôkazy.

Ďalej namietal, že súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k
porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote zaručených čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na opätovné prejednanie a rozhodnutie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania,
ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, lebo neobstojí ani jedna odvolacia
námietka žalobcu.

Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd správne zistil skutkový stav veci, a vyvodil z neho
správny právny záver o nedôvodnosti uplatneného nároku žalobcu, a to napriek tomu, že bol splnený
prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, ktorým je existencia nesprávneho úradného postupu,
keďže do 15 dní od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nepoveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie. Hoci táto prvá podmienka bola splnená, na vznik zodpovednosti štátu
za majetkovú škodu alebo nemajetkovú ujmu je nevyhnutné, aby boli kumulatívne splnené všetky
tri podmienky. Pokiaľ ide o ďalšie podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, t. j. o preukázanie existencie majetkovej ujmy, resp. nemajetkovej ujmy a príčinnej
súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, odvolací súd sa v plnom  rozsahu stotožňuje
so závermi súdu prvého stupňa,  považuje ich za správne. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v



rozhodujúcich otázkach podrobne a dostatočným spôsobom odôvodnil, na ktoré dôvody poukazuje aj
odvolací súd (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

K argumentácii žalobcu v jeho odvolaní odvolací súd v prvom rade uvádza, že ako nadriadený súd
uznesením zo 7.11.2012, č. k. 4NcC/359/2012-26 rozhodol, že okrem sudkyne JUDr. B. Z., ktorá
konala v predmetnej exekučnej veci, ostatní sudcovia Okresného súdu Bratislava II nie sú vylúčení z
prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Nie je preto dôvodná námietka žalobcu v odvolaní, že vo
veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Zdôrazňuje tiež, že podanie ústavnej sťažnosti nie je prekážkou
pre rozhodnutie o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozsudku.

Neobstojí ani námietka žalobcu, že súd prvého stupňa porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces. Aj keď sa súd dopustil procesného pochybenia v tom smere, že nedoručil žalobcovi vyjadrenie
žalovaného k žalobe zo dňa 23.8.2013, nejde o také pochybenie, na základe ktorého by bolo možné
dospieť k záveru, že bolo porušené právo žalobcu na kontradiktórny proces v takom rozsahu, že
by to zakladalo postup podľa § 221 ods. 1 a 2 O.s.p.. Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou
kontradiktórneho konania je právo účastníka byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim
a podávať dôkazné návrhy, má však za to, že zásadu kontradiktórnosti nemožno vykladať absolútne,
resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Hoci
došlo zo strany súdu k vyššie uvedenému pochybeniu, v prípade účasti žalobcu na pojednávaní by mal
možnosť oboznámiť sa s vyjadrením žalovaného a zaujať k nemu stanovisko. Ako vyplýva zo spisu súdu
prvého stupňa, vo veci bol dňa 4.10.2013 nariadený termín pojednávania na deň 6.12.2013. Predvolanie
na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 27.11.2013 (pozri doručenky
na č.l. 73 spisu). V predvolaní na pojednávanie súd prvého stupňa riadne poučil účastníkov konania
v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., čo vyplýva z poučenia pripojeného k predvolaniu (nie je preto pravdivé
tvrdenie žalobcu v odvolaní, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. ), čiže právnemu zástupcovi
žalobcu muselo byť zrejmé, že na tomto pojednávaní môže súd dokazovanie vyhlásiť za skončené a
vo veci rozhodnúť. Žalobca a ani jeho právny zástupca svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnili a
nepožiadali z ospravedlniteľných dôvodov o odročenie pojednávania. V spise sa nenachádza ani žiadosť
o zrušenie termínu pojednávania. Nič preto nebránilo súdu, aby vzhľadom na nečinnosť žalobcu v zmysle
ust. § 101 ods. 2 O.s.p. vec riadne prejednal a rozhodol. Žalobca sa svojou pasivitou (nepožiadal o
odročenie pojednávania, nezúčastnil sa ho, nepredložil súdu dôkazy napriek poučeniu podľa § 120 ods.
4 O.s.p.)  sám obral o možnosť aktívne ovplyvniť priebeh súdneho konania predkladaním dôkazov a
reagovaním na vyjadrenie žalovaného. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že je irelevantná námietka
žalobcu ohľadne nemožnosti vo veci meritórne rozhodnúť z dôvodu, že nebolo právoplatne rozhodnuté
o jeho žiadosti o prerušenie konania, nakoľko v prejednávanej veci takúto žiadosť nepodal. Z uvedených
dôvodov tak žiadne práva žalobcu postupom súdu prvého stupňa neboli porušené.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta, že súd prvého stupňa ničím nepodložil svoj záver, že majetková
škoda žalobcovi nevznikla, odvolací súd zdôrazňuje, že súd svoje rozhodnutie oprel o skutočnosť, že
žalobca vznik škody nepreukázal. Žalobca v odvolaní sám uvádza, že dôkazy o vzniku škody chcel
predložiť až na pojednávaní, ktorého sa však bez ospravedlnenia nezúčastnil, čím si sám odňal možnosť
svoje tvrdenie o vzniku škody preukázať. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že dôkazné
bremeno v tomto smere je na žalobcovi, čo sa vzťahuje rovnako aj na uplatnený nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy. Žalobca však nepreukázal svoje tvrdenia ani o vzniku nemajetkovej ujmy.

Na základe uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý  rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako
vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a ich náhradu v konaní úspešnému žalovanému nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy
nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.