Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6CoPr/11/2013 z 26. 1. 2014
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. januára 2014, sp. zn. 6CoPr/11/2013, ECLI:SK:KSBA:2014:1112206179.1
Krajský súd Bratislava | 6CoPr/11/2013 | ECLI:SK:KSBA:2014:1112206179.1 | 2014-01-26 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Neplatnosť skončenia pracovného pomeru
Citované ustanovenia: § 63 ods. 1 písm. e) ZP, § 68 ods. 1 písm. b) ZP, § 219 ods. 1 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP, § 15 zákona č. 447/2008 Z. z., § 11 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z. z., § 16 zákona č. 447/2008 Z. z., § 2 ods. 3 zákona č. 447/2008 Z. z., § 1 ods. 2 ZP, § 39 OZ, § 74 ods. 2 ZP, § 74 ods. 1 ZP, predpis č. 257/2011 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a686208a-b86f-4e40-be4f-ee80ed02525c
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1112206179.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6CoPr/11/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112206179
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1112206179.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr.
Katarína Javorčíkovej a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobcu: G. G., D.. XX. XX. XXXX, N. N.
XX, N., zast. Mgr. Michal Šaling, Konventná 9, Bratislava, proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej
republiky Bratislava, so sídlom Primaciálne nám. 1, Bratislava, o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. z 13.
septembra 2013 č. k. 19Cpr/1/2012 - 215, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý  rozsudok  p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd 1. stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému
určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa       30. 12. 2011 a náhrady mzdy
vo výške priemerného mesačného zárobku v sume 775,91 eur brutto od 9. 1. 2012 až do jeho nastúpenia
do práce. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca pracoval u žalovaného ako policajt
mestskej polície. Pracovný pomer bol dojednaný na dobu neurčitú. Listom z     30. 12. 2011 s ním
žalovaný okamžite skončil pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce v znení v  tom  čase
platnom. Okamžité  skončenie  pracovného  pomeru  bolo  po

skutkovej stránke vymedzené tak, že jeho dôvodom bolo fyzické napadnutie nadriadeného - veliteľa
stanice L.. S. B., ku ktorému došlo dňa 30. 12. 2011 v príčinnej súvislosti s upozornením na nedostatky v
službe a na pôde pracoviska. Svojim konaním tak žalobca porušil ustanovenie § 81 písm. c) Zákonníka
práce, pracovný poriadok mestskej polície Hlavného mesta SR Bratislava a článok 9 etického kódexu
zamestnanca mestskej polície. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi doručené dňa
3. 1. 2012. Žalobca listom zo 6. 1. 2012, ktorý bol žalovanému doručený dňa 9. 1. 2012, žalovanému
oznámil, že s okamžitým skončením pracovného pomeru nesúhlasí a trvá na tom, aby ho žalovaný
naďalej zamestnával.

Súd 1. stupňa po formálnej stránke vyhodnotil okamžité skončenie pracovného pomeru ako platný
právny úkon s poukazom na § 70 zákonníka práce, po obsahovej stránke ho považoval za jasný, určitý
a zrozumiteľný právny úkon, ktorý bol žalobcovi riadne a včas doručený.  Ohľadom skutku ustálil, že
konanie žalobcu napĺňalo znaky  závažného porušenia pracovnej disciplíny a došlo k nemu tak, ako to
bolo vymedzené v písomnom vyhotovení okamžitého skončenia pracovného pomeru. Tvrdenie žalobcu,



že sa len bránil a odvracal útok veliteľa nemal súd 1. stupňa za preukázané.  Zároveň mal za to, že
ku konaniu žalobcu  došlo na pracovisku a v súvislosti s plnením pracovných úloh. Neprerokovanie
okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným s odborovou organizáciou SLOVES považoval
za irelevantné, nakoľko žalobca nebol členom závodného výboru, ale len radovým členom odborovej
organizácie SLOVES. Predošlý súhlas k okamžitému skončeniu pracovného pomeru v zmysle článku 7
ods. 1 kolektívnej zmluvy sa vyžadoval len u členov závodného výboru.  Naviac, ku dňu 30. 12. 2011 bol
ustanovenie § 74 Zákonníka práce zo zákona vypustené. Súd 1. stupňa neuznal ani argument žalobcu,
že je osobou starajúcou sa o dieťa s ťažkým zdravotným postihnutím. Žalobca nepredložil riadny a
kvalifikovaný lekársky posudok vydaný v rámci posudkovej činnosti v zmysle zákona číslo 447/2008 Z.
z. Predložený výmenný poukaz, z ktorého vyplýva, že syn žalobcu trpí chronickou agresívnou chorobou
svalovej dystrofie, nemôže nahradiť lekársky posudok. Súd 1. stupňa napokon zohľadnil, že žalobca je
policajtom mestskej polície, na ktorého sa kladú zvýšené nároky na spôsob jeho správania, kedy by sa
mal chovať zdržanlivo, zachovávať pokoj a rozvahu v kritických a kolíznych situáciách, nemal by konať
neuvážene a impulzívne, a to nielen navonok, ale aj vo vzťahu k svojím po kolegom.  S poukazom na
tieto závery súd prvého stupňa žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec mu vrátil na opätovné rozhodnutie, resp. zmenil tak, že žalobe vyhovie.  Uviedol, že  súd
1. stupňa nesprávne vyhodnotil dôkazy, a to v otázkach, či okamžité skončenie pracovného pomeru
malo alebo nemalo byť prerokované odborovým orgánom, či žalobca je osoba starajúca sa o osobu s
ťažkým zdravotným postihnutím, a či sa stal skutok v priamej príčinnej súvislosti s plnením pracovných
úloh alebo nie. Poukázal  na to, že kolektívna zmluva má prednosť pred Zákonníkom práce, pričom
nebolo dohodnuté, že okamžité skončenie pracovného pomeru je potrebné prerokovať so zástupcami
zamestnancov. Súd 1. stupňa nesprávne použil ustanovenie článku 7 ods. 1 platnej kolektívnej zmluvy,
ktoré sa na žalobcu nevzťahovalo. Správne mal postupovať podľa článku 7 ods. 2 platnej kolektívnej
zmluvy. Mal za to, že absencia prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru odborovou
organizáciou, spôsobuje jeho neplatnosť. Ďalej žalobca v odvolaní uviedol, že je osobou, ktorá sa stará
o dieťa s ťažkým zdravotným postihnutím. Ťažko zdravotne  postihnutou  osobou  je osoba,  ktorá  má
mieru  funkčnej  poruchy najmenej 50 % a nie tá, o ktorej je to vyhlásené posudkom. Posudok je len
vyjadrením existencie respektíve neexistencie daného stavu, pričom nerobí zo zdravej osoby  osobu
ZŤP. Poukázal na prílohu zákona č. 447/2008 Z. z. podľa ktorej agresívna forma svalovej dystrofie  je
chorobou, kde miera funkčnej poruchy 90 - 100 %. Žalobca mal za to, že skutok pre ktorý s ním bol
okamžite skončený pracovný pomer, nebol v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh v zmysle §
220 Z. P. V závere svojho odvolania spochybnil výpovede svedkov p. Z. V. B.. A. prípad, že by odvolací
súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu, žiadal, aby odvolací súd pripustil voči svojmu rozhodnutiu
dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

P. súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 2X2 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý
rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je
dôvodné.

K odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd uvádza, že zákonom č. 257/2011 Z. z., ktorý
nadobudol účinnosť dňa 1. 9. 2011,  bol novelizovaný Zákonník práce. Týmto zákonom bol zo
Zákonníka práce vypustený § 74, ktorý upravoval povinnosť zamestnávateľa výpoveď alebo okamžité
skončenie pracovného pomeru vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom (§ 74 ods. 1
Zák. práce) pod následkom neplatnosti výpovede, resp. neplatnosťou výpovede sankcionoval absenciu
predchádzajúceho súhlasu s výpoveďou alebo s okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany
odborového orgánu, ak išlo o člena odborového orgánu v čase jeho funkčného obdobia a v dobe jedného
roka po jeho skončení (§ 74 ods. 2 Zák. práce). Čl. 7 ods. 1, ods. 2 písm. b/ kolektívnej zmluvy mestskej
polície Hl. mesta SR Bratislavy obsahuje úpravu, ktorá je zhodná s úpravou obsiahnutou v § 74 ods. 1, 2
Zák. práce v znení platnom do 31. 8. 2011. Inými slovami, podľa kolektívnej zmluvy bol žalovaný povinný
prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru v prípade každého zamestnanca,
teda aj v prípade žalobcu. Žalovaný tak neurobil. Problém je v tom, že  predmetná kolektívna zmluva
nebola po novele Zák. práce vykonanej  zákonom č. 257/2011 Z. z. daná do súladu so Zák. práce v
znení zákona č. 257/2011 Z. z.



Odvolací súd je toho názoru, že vo všeobecnosti kolektívna zmluva môže upravovať nároky
zamestnancov nad rámec Zákonníka práce. Musí však ísť práve o nároky zamestnancov. Nie je
však prípustné, aby kolektívna zmluva viazala platnosť právneho úkonu zamestnávateľa (výpoveď,
neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru) na súčinnosť odborového orgánu v podobe
prerokovania právneho úkonu zamestnávateľa odborovým orgánom alebo súhlasu odborového orgánu s
právnym úkonom zamestnávateľa, ak Zákonník práce takúto súčinnosť odborového orgánu pri skončení
pracovného pomeru so zamestnávateľom nevyžaduje. Zák. práce platný v čase okamžitého skončenia
pracovného pomeru so žalobcom neupravoval účasť odborového orgánu pri skončení pracovného
pomeru so zamestnancom (§ 74 bol zo Zák. práce vypustený). Vzhľadom na to je čl. 7 ods. 1, ods. 2
písm. b/ predmetnej kolektívnej zmluvy neplatný v zmysle § 39 Obč. zák. v spojení s § 1 ods. 2 Zák.
práce. Možno teda zhrnúť, že je správny záver súdu prvého stupňa, že okamžité skončenie pracovného
pomeru so žalobcom nebolo potrebné prerokovať s odborovým orgánom a ani nebol potrebný súhlas
odborového orgánu na tento právny úkon žalovaného.

Žalobca uvádzal, že sa stará o syna, ktorý trpí chronickou agresívnou chorobou svalovej dystrofie, že
teda ide o osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, v dôsledku čoho s ním   žalovaný  v   zmysle  §   68
ods. 3   prvá  veta  Zák.  práce   nemohol  okamžite  skončiť

pracovný pomer. Podľa § 2 ods. 3 zák. č. 447/2008 Z. z. ťažké zdravotné postihnutie je zdravotné
postihnutie s mierou funkčnej poruchy najmenej 50 %. Podľa prílohy 3 k tomuto zákonu časť XII bod
11 v prípade ľahkej formy progresívnej svalovej distrofie s obmedzením hybnosti ide o mieru funkčnej
poruchy v rozsahu 30 až 50 %, v prípade stredne ťažkej formy 60 až 80 % a v prípade ťažkej formy
(imobility) v rozsahu 80 až 100 %. Odvolací súd sa stotožňuje so žalobcom v tom, že status osoby s
ťažkým zdravotný postihnutím nie je podmienený vyhotovením preukazu v zmysle § 16 zák. č. 447/2008
Z. z. a tento status nevzniká až vydaním lekárskeho posudku v zmysle § 11 ods. 11 tohto zákona, resp.
komplexného posudku v zmysle § 15 tohto zákona. Inými slovami, tieto posudky len konštatujú, že určitá
osoba je alebo nie je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím. Žalobca do spisu založil výmenný list
- poukaz z 5. 9. 2013 (č. l. 211), v ktorom lekár potvrdil, že syn žalobcu je ťažko zdravotne postihnutý,
pretože trpí chronickou progresívnou chorobou svalovej distrofie. V lekárskej správe neštátnej polikliniky
Pro Bios z 26. 10. 2006 sa uvádza, že syn žalobcu trpí svalovou distrofiou s ľahkou disbalanciou trupu a
diagnóza svalová distrofia je uvedená aj v lekárskej prepúšťacej správe spoločnosti Merkator, spol. s r. o.
z roku 2010. Tieto doklady však nepreukazujú mieru funkčnej poruchy syna žalobcu, teda nepreukazujú,
že miera funkčnej poruchy u neho presahuje hranicu 50 %. Vzhľadom na to nie je možné urobiť záver
o tom, že syn žalobcu je skutočne osobou s ťažkým zdravotným postihnutím. Miera funkčnej poruchy
syna žalobcu mohla byť záväzne stanovená iba vyššie spomenutým lekárskym posudkom posudkového
lekára v zmysle § 11 ods. 11 zák. č. 447/2008 Z. z., resp. komplexným posudkom príslušného orgánu v
zmysle § 15 tohto zákona. Žalobca takýmito posudkami nedisponuje, keďže - ako to uviedol v odvolaní -
nikdy nežiadal o kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia syna. Okrem toho, odvolací súd je toho
názoru, že žalobca mal žalovaného upovedomiť o tom, že jeho syn je osobou s ťažkým zdravotným
postihnutím a to  najneskôr v liste zo 6. 1. 2012, ktorým mu oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní.
Ak by tak urobil, žalovaný mohol vziať okamžité skončenie pracovného pomeru späť. Žalobca však
žalovaného o tejto skutočnosti v uvedenom liste neupovedomil a neurobil tak ani v žalobe došlej súdu
prvého stupňa dňa 27. 2. 2012.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa skutku, pre ktorý žalovaný so žalobcom okamžite
skončil pracovný pomer, súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a na jeho
základe zistil správne skutkový stav veci. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu
prvého stupňa, že tento skutok sa stal a že ide o závažné porušenie pracovnej disciplíny (§ 68 ods.
1 písm. b/ Zák. práce v znení platnom ku dňu okamžitého skončenia pracovného pomeru). V tomto
ohľade odvolací súd poukazuje najmä na výpovede svedkov O.. Z. V. L.. B., ktorými bolo preukázané,
že žalobca skutočne fyzicky napadol veliteľa stanice B..  Odvolací súd považuje za nepochybné, že
k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny zo strany žalobcu došlo vzhľadom na všetky okolnosti
prípadu v príčinnej súvislosti s plnením pracovných úloh bez ohľadu na to, že k nemu došlo až po tom,
ako žalobca ukončil nočnú službu. Na záver odvolací súd poznamenáva, že vzhľadom na charakter
porušenia pracovnej disciplíny a vzhľadom na to, že žalobca pracoval ako policajt na mestskej polícii,
nebolo možné od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu ponechal v pracovnom pomere do



skončenia výpovednej doby, teda aby predmetný skutok riešil výpoveďou v zmysle § 63 ods. 1 písm.
e/ Zák. práce.

Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny, a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219
ods. 1 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p.
a ich náhradu úspešnému žalovanému nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Žalobca žiadal, aby v prípade potvrdenia prvostupňového rozsudku, odvolací súd pripustil proti
svojmu rozhodnutiu dovolanie, nakoľko podľa neho, ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu. Odvolací súd poukazuje na to, že za rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
možno považovať také rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných
súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska
rozhodovacej činnosti súdov vôbec    t. j. má všeobecný vplyv na prípady podobnej povahy. Z tohto
hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu
otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená alebo ktorej výklad v judikatúre týchto súdov
nie je ustálený, resp. ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, než je riešená v konštantnej
judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenie
tejto právnej otázky. V posudzovanom prípade dôvody pre pripustenie dovolania z hľadiska vyššie
uvedeného splnené neboli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.