{"guid": "d96f7c97-d83b-49e5-8a31-34c8eaf5519a:5feda972-9fbd-429e-98f2-cb6f7116648d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1013201819.2", "spisova_znacka": "5S/241/2013", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5S/241/2013 z 8. 12. 2014", "citacia": "rozhodnutie Krajského súdu Bratislava z 8. decembra 2014, sp. zn. 5S/241/2013, ECLI:SK:KSBA:2014:1013201819.2", "identifikacne_cislo": "1013201819", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Alena Križanová", "sudca_id": 161, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-alena-krizanova-161", "datum_vydania": "2014-12-08", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "8Sžo/100/2015", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "90425cb7-98e7-4760-af9a-4fa749e54479:05734665-99a0-40d1-983c-fa879c0c65f9", "datum": "2018-01-24", "vztah": "potvrdene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250j.odsek-2", "nazov": "§ 250j ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250j.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250j"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250j"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5feda972-9fbd-429e-98f2-cb6f7116648d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1013201819.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2014:1013201819.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2014:1013201819.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5S/241/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201819
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Šebestová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013201819.2

Rozhodnutie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom s predsedníčky senátu JUDr. Viery Šebestovej a členiek
senátu JUDr. Dáši Filovej a JUDr. Miloty Tóthovej v právnej veci žalobcu: Slovak Telecom, a.s.,
Bajkalská 28, 817 62 Bratislava, IČO: 35 763 469, proti žalovanému: Rada pre vysielanie a retransmisiu,
Dobrovičova 8, 810 00 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. RL/032/2013 zo dňa
02.07.2013, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného č. RL/032/2013 zo dňa 02.07.2013 zrušuje podľa §
250j ods. 2 O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 70,- eur do 3 dní od nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou podanou faxom dňa 11.10.2013 a osobne dňa 14.10.2013 domáhal preskúmania
rozhodnutia žalovaného č. RL/032/2013 zo dňa 02.07.2013, ktorým rozhodol, že účastník správneho
konania č. 336-PLO/O-5415/2010 Slovak Telecom, a.s. porušil povinnosť ustanovenú v § 17 ods. 1 písm.
b zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že od 09.11.2010 do 25.01.2011 poskytoval retransmisiu - službu Magio
Sat prostredníctvom satelitu v rozpore s registráciou retransmisie č. TKR/255, za čo mu uložil podľa
ustanovenia § 64 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu - upozornenie na porušenie zákona.

Žalobca v žalobe uvádza, že poskytuje svojim zákazníkom službu podmieneného prístupu Magio
Sat, ktorá podľa názoru žalovaného je a zároveň retransmisiou v zmysle zákona č. 308/2000 Z.z. o
vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách (ďalej len „Zákon o
vysielaní\") a preto je povinný žalobca takúto retransmisiu registrovať. Nakoľko tak žalobca neurobil,
žalovaný na svojom zasadnutí dňa 09.11.2011 rozhodol o začatí správneho konania voči žalobcovi
vo veci možného porušenia § 17 ods. 1 písm. h) Zákona o vysielaní. Dňa 25.01.2011 žalovaný vydal
rozhodnutie č. RL/08/2011, ktorým žalobcovi uložil sankciu - upozornenie na porušenie zákona - za
to, že prevádzkuje retransmisiu - službu Magio Sat prostredníctvom satelitu v rozpore s registráciou
retransmisie č. TKR/255 (ďalej len „Pôvodné rozhodnutie\"). Žalobca dňa 03.05.2012 podal na krajskom
súde žalobu o preskúmanie zákonnosti Pôvodného rozhodnutia. Krajský súd Pôvodné rozhodnutie
rozsudkom sp. zn. 1S/79/2011 zo dňa 24.05.2012 zrušil (ďalej len „Rozsudok Krajského súdu), v ktorom
zaujal záväzný právny názor, že žalobca nie je prevádzkovateľom retransmisie. Žalovaný podal voči
Rozsudku Krajského súdu odvolanie na Najvyšší súd SR, ktorý však Rozsudok Krajského súdu potvrdil,
a to rozsudkom sp. zn. 5Sžo/38/2012 zo dňa 28.03.2013 (ďalej len „Rozsudok Najvyššieho súdu\").
Vec sa následne vrátila na žalovanému, ktorý však opätovne upozornil žalobcu na porušenie zákona
napadnutým rozhodnutím.

Žalobca uvádza, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné z nasledovných dôvodov:



1/ rozhodnutie žalovaného bolo vydané v rozpore s § 64 ods. 4 Zákona o vysielaní, ktorý mu ukladal
povinnosť rozhodnúť do 6 mesiacov odo dňa keď sa o porušení dozvedel,
2/ žalovaný porušil § 250j ods. 7 O.s.p.
3/ žalovaný porušil § 3 a § 33 ods. 2 Správneho poriadku
4/ žalovaný opätovne v napadnutom rozhodnutí nesprávne vyhodnotil žalobcovu službu Magio Sat ako
retransmisiu

1/ Žalovaný  svoj postup pri vydávaní napadnutého rozhodnutia sa opiera o dodržanie trojmesačnej
lehoty podľa § 64 ods. 7 Zákona o vysielaní. Žalobca tento záver považuje za nesprávny, pretože
žalovaný nemohol postupovať podľa tohto ustanovenia. To sa vzťahuje len na prípady sankcií uvedených
v ustanovení § 64 ods. 6 Zákona o vysielaní v spojení s ods. 1 - trojmesačná lehota sa tak vzťahuje len
na rozhodovanie:  1/ pozastavení vysielania
alebo poskytovania programu alebo jeho časti, 2/ pokute a 3/ odňatí licencie za závažné porušenie
povinnosti. Toto ustanovenie preto nemožno rozširovať na prípady, ktoré tam nie sú vymenované.
Odporovalo by to jednak jazykovému zneniu samotného ustanovenia, a jednak by to bolo v rozpore s
výkladovým pravidlom negatívnej implikácie (expressio unius est exclusio alterius), alebo ešte lepšie - v
rozpore s pravidlom casus omissus pro omisso habenda est.. Pri rozhodovaní o upozornení na porušenie
zákona teda žalovaný musel postupovať v súlade s § 64 ods. 4 Zákona o vysielaní, ktorý mu ukladal
povinnosť rozhodnúť do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení dozvedel.

Otázkou tu teda je, kedy táto lehota plynúť začala, kedy skončila a ako dlho neplynula.
Za deň, keď sa žalovaný dozvedel o porušení, sa podľa § 64 ods. 4 Zákona o vysielaní považuje
deň prerokovania správy o kontrole dodržiavania povinností na zasadnutí Rady t.j. 9.11.2010, kedy
žalovaný rozhodol o začatí správneho konania. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané 02.07. 2013, t.j. po
31 mesiacoch a 24 dňoch.

Podľa § 246d O.s.p. šesťmesačná lehota však neplynula počas konania o preskúmanie zákonnosti
Pôvodného rozhodnutia. Toto konanie začalo dňom, kedy žalobca podal žalobu, t.j. 03.05.2011 a
skončilo dňom 14.05.2013, kedy bolo žalovanému doručené rozhodnutie Najvyššieho súdu. Konanie
teda trvalo 24 mesiacov a 12 dní. Rozhodnutie o prerušení bolo teda vydané, po odpočítané obdobia
súdneho prieskumu, po siedmych mesiacov a dvanástich dňoch. To znamená až po uplynutí zákonnej,
šesťmesačnej lehoty, ktorá uplynula 20.05.2013..

2/ Žalobca uvádza, že podľa § 250j ods. 7 O.s.p. sú správne orgány viazané právnym názorom súdu.
Táto viazanosť pritom musí byť tak právna ako aj skutková. Vzťahuje sa tak na výrok aj na odôvodnenie
nového rozhodnutia (obdobne napr. Najvyšší súd, sp. zn. 5 Sžp 9/2012, uverejnený v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 106/2012). Túto viazanosť pritom treba považovať
za absolútnu, prelomiť ju možno „len v dôsledku nových skutkových zistení alebo pri zmene právnej
úpravy\" (napr. Najvyšší správny súd ČR, sp. zn. 2 Afs 216/2004).

Žalobca má za to, že žalovaný záväzný právny záver Krajského súdu neakceptovala, napriek tomu
v napadnutom rozhodnutí opäť rozhodol, že žalobca je prevádzkovateľ retransmisie, že Krajský súd
zaujal názor, že „postavenie (Telekomu) nenapĺňa podmienky pre priznanie statusu prevádzkovateľa
retransmisie podľa ust. § 3 písm. f) zákona o vysielaní a retransmisii...\" a ...„Poskytovanie [služby Mágio
Sat] nenapĺňa znaky retransmisie podľa zákona o retransmisii, a preto ani konanie [Telekomu] podľa
názoru súdu nie je možné právne kvalifikovať ako postavenie prevádzkovateľa  retransmisie.\"  Právne
závery žalovaného a súdu sú teda protichodné. Otázne preto je, či tu existujú dôvody, ktoré tento odklon
Rady odôvodňujú. Týmito dôvodmi - ako uvádza vyššie spomenutá judikatúra - môžu byť len 1/ nové
skutkové zistenia a 2/ zmena právnej úpravy.

Žalobca uvádza, že k zmena právnej úpravy  nenastala a pokiaľ ide o skutkové zistenia, ani tu neexistuje
dôvod pre odklon od záväzného právneho názoru Krajského súdu. Žiadne nové dôkazy a skutočnosti
neboli totiž predložené - žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie na základe presne tých istých dôkazov a
skutočností, aké posudzoval v pôvodnom konaní. Neuskutočnili sa ani žiadne nové svedecké výpovede,
či akákoľvek interakcia - či už s žalobcom alebo spoločnosťou Magyar Telekom - ktorá by odôvodňovala
zmenu v právnom názore. Ak teda Krajský súd svoj záver založil na určitých skutkových zisteniach a
dôkazoch a tieto skutkové zistenia neboli nijako doplnené či zmenené, nemohlo dôjsť k odklonu od
právneho názoru Krajského súdu, ktorý uviedol v rozhodnutí a preto ho žalovaný mala rešpektovať.



3/ Žalobca uvádza, že v zmysle § 71 ods. 1 Zákona o vysielaní sa na konanie podľa tohto zákona
vzťahuje (až na malé výnimky) Správny poriadok a preto žalovaný pred vydaním napadnutého
rozhodnutia nedodržal  pravidlá správneho konania upravené v § 3 a § 33 ods. 2 Správneho poriadku.
Žalovaný mal predovšetkým vyzvať žalobcu na vyjadrenie sa pred vydaním napadnutého rozhodnutia,
tak ako to vyžaduje § 33 ods. 2 Správneho poriadku tým, že tak neurobila, ukrátil žalobcu na procesných
právach, pretože § 33 ods. 2 Správneho poriadku nie je len formálnym ustanovením.

4/ Žalobca uvádza, že žalovaný nesprávne právne posúdil služby Magio Sat vzhľadom na nenaplnenie
definície  retransmisie žalovaný v napadnutom rozhodnutí opakovane mylne vyhodnotila službu Magio
Sat ako retransmisiu nakoľko:

Retransmisia je podľa § 3 písm. f) Zákona o retransmisii „príjem a súčasný, úplný a nezmenený prenos
pôvodného vysielania programovej služby alebo jeho podstatnej časti vysielateľom určenej na príjem
verejnosťou, uskutočnený elektronickou komunikačnou sieťou; ak sa retransmisia uskutočňuje pomocou
káblových distribučných systémov alebo mikrovlnným systémom, je káblovou retransmisiou.

Prevádzkovateľom  retransmisie je podľa § 3 písm. f) Zákona o retransmisii „fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá vo vlastnom mene, na vlastný účet a na vlastnú zodpovednosť poskytuje
retransmisiu ako obsahovú službu koncovému užívateľovi (ďalej len \"užívateľ'') bez ohľadu na to, či
signál retransmitovanej programovej služby k užívateľovi prenáša sama alebo prostredníctvom tretej
osoby.\"

Žalobca preto zo zákonnej definície pojmu retransmisia dospel k záveru, že retransmisia (následný
prenos vysielania) spočíva z vykonania viacerých úkonov (príjmu vysielania a prenose pôvodného
vysielania programovej služby alebo jej podstatnej časti), teda akýkoľvek z týchto úkonov musí byt'
realizovaný prevádzkovateľom retransmisie vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a na vlastný
účet. Pokiaľ niektorý z týchto atribútov nie je splnený čo i len z časti, potom sa nejedná o poskytovanie
služby retransmisie ale o inú činnosť (službu) - čo je prípad spolupráce žalobcu a spoločnosti Magyar
Telekom pri zabezpečovaní príjmu a uplinku signálu TV vysielania.

Žalobca preto nesúhlasí s názorom žalovaného, že „podmienka konania vo vlastnom mene, na vlastnú
zodpovednosť a na vlastný účet je stanovená vo vzťahu k poskytovaniu
retransmisie ako obsahovej služby teda vo vzťahu k zostavovaniu ponuky programových služieb, ku
ktorým je koncovým užívateľom umožnený prístup. Rovnaká podmienka musí byt' naplnená aj vo vzťahu
príjmu a následného prenosu pôvodného vysielania v opačnom prípade (v prípade žalobcu) nepôjde o
retransmisiu, k rovnakému názoru, ako je názor žalobca dospel aj Krajský súd v zrušujúcom rozsudku
zo dňa 28.03.2013.

Žalobca má za to, že žalovaný opomína pre tento prípad zásadnú skutočnosť a to fakt, že signál od
vysielateľov neprijíma priamo žalobca, ale tretí subjekt (Magyar Telekom), ktorý tak robí vo vlastnom
mene a na vlastnú zodpovednosť. Tvrdenie a odôvodnenie Rady by bolo namieste  iba vtedy ak by
príjem a súčasný nezmenený prenos pôvodného vysielania programovej služby robil vo vlastnom mene
a zodpovednosť priamo žalobca alebo by to pre žalobcu obstarávala tretia osoba, ktorá nekonala vo
vlastnom mene a nemala priamu zodpovednosť (takzvaný subdodávateľský vzťah). V zmysle uzavretej
zmluvy zo spoločnosťou Magyar Telekom je práve spoločnosť Magyar Telekom tou zodpovednou
osobou, ktorá však koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Vzťah založený touto zmluvou
nezakladá vzťah subdodávky vo forme technického prístupu na satelit bez ohľadu na pôvod komunikácie
uploadovanej na satelit.

Pre úplnosť a dokumentáciu tejto skutočnosti sa žalobca odvoláva na schému technického a zmluvného
zabezpečenia poskytovania služby Magio Sat, ktorá tvorí súčasť pôvodnej žaloby žalobcu. Uvedená
schéma dokumentuje jednak vzťahy žalobcu a spoločnosti MT (veľkoobchodná rovina) a vzťahy žalobcu
a užívateľov - koncových zákazníkov služby Magio Sat ((maloobchodná rovina) ako aj vzťahy žalobcu
a vysielateľov a MT a vysielateľov.

Žalobca ďalej uvádza, že žalovaný opiera svoje tvrdenia uvedené v napadnutom rozhodnutí o
rozhodnutie NS SR zo dňa 28.03.2013 vo veci žalobcu Towercom a.s., Cesta na Kamzík 14, Bratislava,



IČO: 36 364 568 proti Žalovanému, sp. zri. 5Sžo/30/20 (ďalej ako „Rozhodnutie Towercom\"). Zo
skutočností uvedených v Rozhodnutí Towercom je zrejmé, že situácia v prípade spoločnosti Towercom
bola rozdielna od situácie, na ktorú sa odvoláva žalobca. Je evidentné, že v prípade spoločnosti
Towercom bola definícia prevádzkovateľa retransmisie splnená, nakoľko spoločnosť Towercom sama
prijímala signál od vysielateľov programových služieb a sama aj vykonávala uplink týchto služieb
(na zmluvnom základe) na satelit (príjem a následný prenos na satelit) a tvorila obsah samotnej
služby (tvorba balíčkov) a preto  spoločnosť Towercom tak naplnila definičné znaky retransmisia a
prevádzkovateľa retransmisie, a preto toto rozhodnutie nie je možné aplikovať na situáciu v prípade
služby Magio Sat.

Zrušujúcim rozsudkom Najvyššieho súdu bola žalovanému stanovená povinnosť vysporiadať sa s
rozhodnutím vo veci Airfield (rozsudok ESD vo veciach C-430/09 a C-432/09 (ďalej len „rozhodnutie vo
veci Airfield\") a možnosťou aplikácie na daný stav. ESD vo veci Airfield aplikoval ustanovenia Smernice
93/83/ES a zisťoval či sa pri skutkovom a zmluvnom základe, ktorý spočíval v poskytovaní služby
spol. Airfield jedná o satelitné vysielanie pre verejnosť podľa čl. 1 ods. 2 písm. a) až c) Smernice
a túto predbežnú otázku v tomto konaní uzavrel tak, že sa jedná o „jediné satelitné vysielanie pre
verejnosť\" (vid' bod 69 vo veci Airfield), teda ide o primárnu transmisiu (vysielanie) a nie následný
prenos (retransmisiu) vysielania. Rozhodnutím vo veci Airfield chcel Telekom poukázať na skutočnosť,
že procesno-technický základ vo veci Airfield je rovnaký ako v prípade služby, ktorú poskytuje žalobca
bez ohľadu na skutočnosť, že vo veci Airfield sa primárne riešila otázka týkajúca sa autorských práv.
Vzťahy detailne popísané v bodoch č. 11-27 rozsudku Airfield sú identické so vzťahom, ktorý bol založený
zmluvou o spolupráci medzi žalobcom  a spoločnost'ou Magyar Telekom. V prípade služby Magio Sat
súhlas vysielateľa na podnájom kapacity satelitnej družice zabezpečuje priamo spoločnosť Magyar
Telekom, ktorá následne vysielanie uplinkuje priamo na satelitnú družicu. Práve skutočnosť, že Magyar
Telekom zabezpečuje rozšírenie distribučných možností vybraných vysielateľov, ktorého obsah sa určuje
v spolupráci so žalobcom a skutočnosť, že Magyar Telekom má záväzok voči vysielateľom uplinkovat'
vysielanie na satelit dokazuje rovnaký skutkový záver ako v prípade Airfield, že ide o jediné vysielanie.
Žalovaný sa mala vysporiadať s aplikáciou tohto rozsudku a v prípade ak videl rozdiel mal naň poukázať
a riadne svoje tvrdenia odôvodniť, čo sa však nestalo.

Pri tvorbe obsahu balíčkov, ktoré sú poskytované koncovým užívateľom, žalobca poskytuje službu Magio
Sat aj ako službu podmieneného prístupu, ktorú v súlade s § 2 písm. a/ zákona č. 646/2005 Z.z. o
ochrane niektorých rozhlasových programových služieb a televíznych programových služieb a služieb
informačnej spoločnosti a o zmene a doplnení zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu
vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 646/2005 Z.z.\"), poskytuje ako samostatnú službu podmieneného prístupu. Obsah
poskytovanej služby Magio Sat ako služby podmieneného prístupu je podrobne popísaný vo vyjadrení
k začatiu správneho konania, č.k.: 336-PLO/0-5415/2010 zo dňa 14.12.2010 a k nemu priložených
obchodných podmienkach a tarife na poskytovanie služby Magio Sat.

Žalovaný v napadnutom rozhodnutí  uvádza, že ide o retransmisiu aj na základe faktu, že žalobca
vyberá poplatky od užívateľov služby Magio Sat a rovnako postupuje aj v prípade poskytovania služby
Magio IPTV (optická a metalická sieť). Žalobca uvádza, že vyberanie platby/poplatku za poskytovanie
podmieneného prístupu od koncových užívateľov nie je zakázané a nie je možné považovať za
retransmisiu s odôvodnením, že ide o obsahovú službu (tvorbu obsahu balíčkov programových služieb)
a v prípade Magio IPTV sú naplnené definičné znaky retransmisie a prevádzkovateľa retransmisie,
nakoľko v tomto prípade žalobca koná vo vlastnom, mene, účet a na vlastnú zodpovednosť nie len
pri obsahovej stránke služby Magio  IPTV, ale aj pri samotnom technickom zabezpečení ďalšieho
šírenia samotného vysielania (príjem a následný prenos). Poskytovanie služby podmieneného prístupu
k obsahovej službe (tvorba balíčkov) nerobí z takejto obsahovej služby retransmisiu.

Žalovaný k bodu 1/ žaloby uvádza, že prvá veta § 64 ods. 7 Zákona o vysielaní upravuje prípad, ked' je
rozhodnutie žalovaného, ktorým bola uložená niektorá zo sankcií podľa § 64 ods. 1 písm. c) až e) Zákona
o vysielaní potvrdené. Druhá veta § 64 ods. 7 Zákona o vysielaní bez odvolania sa na predchádzajúcu
vetu tohto ustanovenia alebo na § 64 ods. 6 Zákona o vysielaní uvádza, že v prípade ak súd rozhodnutie
žalovaného zruší a vec vráti na ďalšie konanie, žalovaná rozhodne o sankcii najneskôr do troch mesiacov
odo dňa doručenia rozhodnutia NS SR. Vzhľadom na formuláciu druhej vety § 64 ods. 7 Zákona o
vysielaní je túto, podľa názoru žalovanej, potrebné vykladat' nezávisle od predchádzajúcej vety, a to tak,



že postup v nej ustanovený sa vzťahuje na všetky prípady, kedy dôjde k zrušeniu rozhodnutia žalovanej
NS SR. Z uvedeného ďalej vyplýva, že neprichádza do úvahy ani použitie výkladových pravidiel, na
ktoré poukazuje žalobca, keďže ich použitie by bolo možné iba v prípade, ak by v druhej vete § 64 ods.
7 Zákona o vysielaní bol uvedený výpočet prípadov, v ktorých po zrušení rozhodnutia žalovaného NS
SR (resp. doručení zrušujúceho rozsudku), začína Rade plynúť nová trojmesačná lehota. V druhej vete
však takýto výpočet nie je a nie je dôvod ju vykladať tak, že výpočet v prvej vete sa vzťahuje aj na
pravidlo stanovené v druhej vete § 64 ods. 7 Zákona o vysielaní. Ak by zákonodarca mal záujem na
takomto obmedzení aplikovania trojmesačnej lehoty na rozhodnutie o uložení sankcie podľa § 64 ods. 1
písm. a) a b) Zákona o vysielaní, uviedol by to explicitne, tak, ako to učinil aj pri vymenovaní, voči ktorým
sankciám sa podáva opravný prostriedok na NS SR.

Tomuto záveru nasvedčujú aj ďalšie skutočnosti. Zákonodarca stanovil subjektívnu lehotu na
rozhodnutie žalovaného v rozsahu 6 mesiacov. Ide o pomerne krátku lehotu, keď sa zoberie do úvahy
skutočnosť, že žalovaný koná v prvom stupni a tak okrem právneho posúdenia veci musí vykonávať
aj skutkové zistenia, ktoré môžu byt' z časového hľadiska náročné, pre zachovanie práv účastníkov
konania musí rešpektovať aj primerané lehoty, aby sa mohli vyjadriť, atď.. Navyše, a to žalovaná
považuje za zásadné, žalobca do šesťmesačnej lehoty na rozhodnutie zarátal aj dvojmesačnú lehotu na
podanie opravného prostriedku, čo však nemá žiadne logické opodstatnenie (ide o lehotu na rozhodnutie
žalovaného, nie je preto dôvod do nej započítavať lehotu na podanie žaloby), čím v podstate má
byt' žalovanému znemožnené rozhodnúť po zrušení napadnutého rozhodnutia opakovane. Ak by v
prípadoch opakovaného zrušenia rozhodnutí žalovaného o uložení sankcie podľa § 64 ods. 1 písm. a)
a b) Zákona o vysielaní mal žalovaný možnosť rozhodnúť len v zostávajúcej časti subjektívnej lehoty,
ktorá je pomerne krátka, došlo by k značnému obmedzeniu činností žalovaného.

Nie je žiadny právny ani iný dôvod, prečo by zákonodarca mal rozlišovať medzi zrušením rozhodnutia
Rady o uložení sankcie podľa § 64 ods. 1 písm. a) a b) Zákona o vysielaní a podľa § 64 ods. 1 písm.
c) až e) Zákona o vysielaní. V § 64 ods. 7 Zákona o vysielaní je stanovený postup žalovanej pre rôzne
prípady, ktoré môžu nastať v súvislosti so súdnym prieskumom jej rozhodnutí, medzi ktoré (nezávisle
od ostatných prípadov) spadá aj zrušenie jej rozhodnutia NS SR, ktoré môže nastať bez ohľadu na druh
uloženej sankcie.

Ak by aj mala byť akceptovaná argumentácia žalobcu, že trojmesačná lehota na rozhodnutie sa
nevzťahuje na prípady, v ktorých Rada rozhodla o uložení sankcie podľa § 64 ods. 1 písm. a)
a b) Zákona o vysielaní, jednoznačne by do šesťmesačnej lehoty na rozhodnutie nemohla byť
zarátaná dvojmesačná lehota na podanie žaloby žalobcom. Takáto argumentácia nemá žiadne logické
odôvodnenie. Rozhodnutím o uložení sankcie podľa § 64 ods. 1 písm. a) a b) Zákona o vysielaní
šesťmesačná lehota prestáva plynúť.  Žalovaný pri vydaní druhého rozhodnutia rozhodol v šesťmesačnej
subjektívnej lehote.

K bodu 2/ žaloby žalovaný uvádza, že tvrdenie žalobca o vade konania v súvislosti s nerešpektovaním
právneho názoru Krajského súdu nie je možné akceptovať. Z Rozsudku NS SR vyplynulo, že žalovaný
musí doplniť odôvodnenie svojich záverov a musí pritom zohľadniť skutočnosti uvádzané v zrušujúcom
rozsudku Krajského súdu.

Krajský súd poukázal na argumentáciu žalobcu v správnom konaní, ako aj v konaní pred súdom, v ktorej
uvádzal, že nie je splnená podmienka príjmu a súčasného prenosu vysielania, a to v dôsledku rozsahu
služieb poskytovaných žalobcom vysielateľovi (kódovanie signálu nesúceho obsah vysielania) ako aj v
dôsledku skutočnosti, že spoločnosť Magyar Telekom nezabezpečuje prenos pôvodného vysielania v
prospech resp. v mene a na účet žalobcu, ale zabezpečuje primárnu distribúciu pôvodného vysielania
vybranej programovej služby v prospech jej vysielateľa. Žalobca v konaní pred žalovaným, ako aj v
konaní pred súdom tvrdil, že služba Magio Sat je elektronickou komunikačnou službou - poskytovanie
podmieneného prístupu pre vysielateľov a pre koncových užívateľov a nie službou obsahu. Krajský súd
následne dospel k záveru, že „ Žalovaný sa napriek námietkam žalobcu touto skutočnosťou dostatočným
spôsobom nezaoberal.\" Podľa názoru žalovaného, tento sa  v zrušenom rozhodnutí nedostatočne
vysporiadal s argumentáciou žalobcu a nedostatočne posúdil niektoré skutočnosti, ktoré boli zistené
v rámci správneho konania (napr. zmluvný vzťah žalobcu so spoločnosťou Magyar Telekom, otázku
sekundárneho šírenia signálu programových služieb, poskytovanie služby podmieneného prístupu
žalobcom ...). Nedostatočné zistenie skutkového stavu pre posúdenie veci bolo zároveň dôsledkom jej



nesprávneho právneho posúdenia. Vzhľadom na obsah zrušujúceho rozsudku treba závery Krajského
súdu, že služba Magio Sat nie je retransmisiou a žalobca nie je prevádzkovateľom retransmisie vnímať
tak, že v dôsledku nedostatočného vysporiadania sa s argumentáciou žalobcu v zrušenom rozhodnutí
a vzhľadom na námietky a tvrdenia žalobcu by, pri nezmenenom odôvodnení a vysporiadaní sa s
dôkazmi predloženými žalobcom, bolo nevyhnutné dospieť k záveru, že ním poskytovaná služba nie
je retransmisiou a on nie je prevádzkovateľom retransmisie. Žalovaný preto v napadnutom rozhodnutí
doplnil dôvody, pre ktoré dospel k záveru, že činnosť žalobcu pri poskytovaní služby Magio Sat je
poskytovaním retransmisie ako obsahovej služby, podrobnejšie sa zaoberala technickým a zmluvným
zabezpečením poskytovania služby Magio Sat a v tejto súvislosti priblížila aj relevantnú judikatúru, z
ktorej pri formulovaní svojich záverov vychádzala.

Nie je možné ani akceptovať tvrdenie žalobcu, že po vydaní zrušujúceho rozsudku Krajského súdu
nenastali žiadne zmeny oproti stavu, ktorý bol pri vydaní zrušeného rozhodnutia žalovaného.

Po vydaní zrušeného rozhodnutia Rady Krajský súd rozsudkom vo veci 3S 298/2010 zamietol žalobu
voči rozhodnutiu Rady č. RL/36/2010, v ktorom rozhodla Rada o skutkovo obdobnom prípade a
formuloval v ňom zásadné závery aplikovateľné aj na preskúmavaný skutkový stav. Z uvedených záverov
Krajského súdu v rozsudku 3S 298/2010 je zrejmé, že postavenie spoločnosti Magyar Telecom vo vzťahu
k žalobcovi a vysielateľom, ktoré je zásadné v argumentácii žalobcu, je irelevantné, podstatný je vzťah ku
koncovému užívateľovi. Tieto závery Krajského súdu vyjadrené v rozsudku vo veci sp. zn. 3S 298/2010
boli následne potvrdené ako jednoznačne správne rozsudkom NS SR vo veci 5Sžo/30/2012. Obdobné
závery, aké boli prijaté v rozsudku Krajského súdu vo veci 3S 298/2010 a potvrdené rozsudkom NS
SR vo veci 5Sžo/30/2012, boli vyjadrené aj v rozsudku vo veci 6Sž/10/2012, kde NS SR poukázal
na skutočnosť, že pre posúdenie, ktorý subjekt je prevádzkovateľom retransmisie, je potrebné sa
zamerať na posúdenie činnosti subjektu, ktorý vstupuje do právneho vzťahu upravujúceho poskytovanie
služby príjmu programových služieb s koncovými užívateľmi. Na tieto rozsudky poukázal žalovaný  v
napadnutom rozhodnutí (str. 10). Tieto závery súdov žalovaný pri svojom opätovnom rozhodnutí vo veci
nemohla opomenúť a musela sa s nimi vysporiadať. Žalovaný uvádza, že musel zohľadniť aj závery
rozhodnutia SD EÚ vo veciach C-430/09 a C-432/09 (rozhodnutie vo veci Airfield), k čomu ho zaviazal aj
NS SR rozsudkom 5Sžo/38/2012 a na základe uvedeného žalovaný dospel k záveru, že treba posúdiť
postavenie žalobcu pri poskytovaní služby Magio Sat ako poskytovanie retransmisie ako obsahovej
služby a žalobcu ako poskytovateľa retransmisie cez satelit.

K bodu 3/ žaloby žalovaný uvádza, že počas celého správneho konania postupoval so žalobcom v
úzkej súčinnosti, informoval ho o povahe vzneseného obvinenia, o podkladoch pre jej rozhodnutie,
nariadil ústne pojednávanie, na ktorom mal možnosť vyjadriť sa a na základe týchto podkladov rozhodol
tak prvý, ako aj druhýkrát. Procesné inštitúty nedávajú žalobcovi právo na to, aby vedel ako žalovaný
rozhodne skôr, než vo veci skutočne rozhodne. Nazeranie Kancelárie Rady na rozhodnutie SD EÚ vo
veci Airfield ako aj na zrušujúci rozsudok je úplne irelevantné, keďže vo veci rozhoduje žalovaný. A
ani žalovaný nemôže žalobcu informovať o tom, ako plánuje posúdiť jednotlivé podklady a existujúcu
judikatúru skôr, ako sa na tom zákonom predpísaným spôsobom uznesenie a toto posúdenie mu oznámi
v zákonom predpísanej forme (rozhodnutí).  Žalobca má právo, aby s ním žalovaný konal v úzkej
súčinnosti, čo však aj urobil, nemá však právo poznať myšlienkové pochody členov žalovaného a
zamestnancov Kancelárie žalovaného. Všetky jeho práva smerujú k tomu, aby dostal možnosť vyjadriť
sa k podkladom pre rozhodnutie odlišným od tých, ktoré sám predložil, keďže v prípade podkladov,
ktoré predkladá žalobca ako účastník konania, je o ich povahe a obsahu informovaný pred vydaním
samotného rozhodnutia, čo mu bolo umožnené. Všetky relevantné závery sú uvedené v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia. K týmto skutočnostiam sa môže vyjadriť, môže ich spochybniť, alebo môže
spochybniť ich dostatočnosť. V prípade, ak by žalovaný vykonával posúdenie veci pred rozhodnutím vo
veci a informoval žalobcu o tom, ako rozhodne skôr, než by zákonom predpísaným spôsobom rozhodol,
bolo by to neprípustné prejudikovanie veci a zásah do procesných práv žalobcu, ktoré zahŕňajú aj
právo na to, aby správny orgán rozhodoval zákonom predpísaným spôsobom. Je potrebné zdôrazniť, a
vychádza z toho vo svojej argumentácii aj žalobca, že žalovaný nevykonal žiadne nové skutkové zistenia,
s ktorými by musela žalobcu oboznamovať a dávať mu priestor vyjadriť sa k nim. Žalovaný postupoval
pri vydávaní napadnutého rozhodnutia tak, ako ju k tomu zaviazal NS SR v rozsudku, ktorým potvrdil
zrušujúci rozsudok Krajského súdu.



Žalovaný k bodu 4/ žaloby uvádza, že právne posúdenie skutkového stavu, ktoré prezentuje žalobca,
pre jeho nesprávnosť a zrejmú účelovosť nie je možné akceptovať. Ako je uvedené aj v napadnutom
rozhodnutí, nie je možné zamerať technický aspekt retransmisie (prijem a súčasný, úplný a nezmenený
prenos pôvodného vysielania prostredníctvom elektronických komunikačných služieb), ktorý smeruje k
jej odlíšeniu od klasického vysielania a obsahový aspekt vymedzený v § 4 ods. 1 písm. c) zákona č.
220/2007 Z. z. o elektronických komunikáciách. Rovnako nie je možné stotožňovať vymedzenie pojmu
prevádzkovateľ retransmisie (§ 3 písm. e/ Zákona  o vysielaní.) s definíciou  retransmisie.

Z definície retransmisie podľa § 3 písm. f) Zákona o vysielaní je zrejmé, že je technologicky
neutrálna, nerozlišuje medzi jednotlivými technickými riešeniami (medzi jednotlivými elektronickými
komunikačnými sieťami). O retransmisiu pôjde vtedy, ak je vykonávaný príjem a súčasný, úplný a
nezmenený prenos pôvodného vysielania (resp. jeho podstatnej časti), uskutočnený elektronickou
komunikačnou sieťou. Z tejto definície je zrejmé, že retransmisia definovaná z technického hľadiska (§
3 písm. f) Zákona o vysielaní) nie je podmienená vykonávaním činnosti príjmu a súčasného úplného
a nezmeneného prenosu pôvodného vysielania vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Toto
tvrdenie je len žalobcom vyfabulované a v celom svojom vyjadrení ani v konaní pred správnym
orgánom neuviedol ani jeden relevantný dôvod, prečo by naplnenie definičných znakov retransmisie
a prevádzkovateľa retransmisie malo závisieť od toho, či príjem a následný prenos vysielania
programových služieb je vykonávaný vo vlastnom mene, na vlastný účet a na vlastnú zodpovednosť
žalobcu. Podmienka konania vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a na vlastný účet je stanovená
vo vzťahu k poskytovaniu retransmisie ako obsahovej služby, teda vo vzťahu k zostavovaniu ponuky
programových služieb, ku ktorým je koncovým užívateľom umožnený prístup.

Retransmisia má byť poskytovaná vo vlastnom mene, na vlastný účet a na vlastnú zodpovednosť
vo vzťahu ku koncovému užívateľovi. Preto je irelevantné, ktoré subjekty robia pri zabezpečení
distribúcie programových balíkov koncovým užívateľom jednotlivé úkony a na akých zmluvných
základoch, podstatné je posúdiť, ktorý subjekt vstupuje do zmluvných vzťahov upravujúcich príjem
týchto programových balíkov, resp. individuálnych programových služieb s koncovými užívateľmi.
Retransmisiou nie je služba poskytovaná medzi podnikmi (veľkoobchodné zmluvy), ale služba
poskytovaná koncovým užívateľom. Preto je irelevantné, či žalobca vystupuje pri zabezpečení rôznych
vzťahov smerujúcich k poskytovaniu programových balíkov koncovým užívateľom vo vzťahu k ďalším
subjektom vo vlastnom mene, na vlastný účet a vlastnú zodpovednosť, keďže vzťahy s ostatnými
podnikajúcimi subjektmi nie sú retransmisiou. Otázku poskytovania služby vo vlastnom mene, na vlastný
účet a na vlastnú zodpovednosť je vzhľadom na legálne vymedzenie pojmu prevádzkovateľ retransmisie
relevantné posudzovať len vo vzťahu ku koncovým užívateľom. Ak je žalobca tým subjektom, ktorý vo
vzťahu ku koncovým užívateľom vystupuje ako poskytovateľ obsahovej služby retransmisie, teda ako
subjekt, ktorý zabezpečí recipientom prístup k balíkom programových služieb, ktorých obsah, zostavuje
sám (vo vlastnom mene a na vlastný účet), je prevádzkovateľom retransmisie. V predmetnom správnom
konaní bolo jednoznačne preukázané (a nepopieral to ani žalobca), že toto postavenie vo vzťahu ku
koncovým užívateľom mal práve žalobca.

Žalovaný ďalej uvádza,  sa s rozhodnutím vo veci Airfield v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadala
(strany 14 a 15 napadnutého rozhodnutia). Žalovaný opakovane zdôrazňuje, že závery SD EÚ vo
veci Airfield sa týkali primárne ochrany autorských práv a pojmu verejný prenos pomocou satelitu
(communication to the public by satellite), ktorý je vymedzený v článku 1 ods. 2 písm. a) Smernice č.
93/83/EHS o koordinácii určitých pravidiel týkajúcich sa autorského práva a práv súvisiacich s autorským
právom pri satelitnom vysielaní a káblovej retransmisii (ďalej len „Smernica 93/83/EHS\"). SD EÚ činnosť
spoločnosti Airfield nemohol posúdiť ako retransmisiu, keďže to nebolo predmetom konania. SD EÚ je
viazaný rozsahom vymedzeným v otázkach národných súdov, ktoré v tomto prípade smerovali k zisteniu,
či činnosť spoločnosti Airfield je verejným prenosom cez satelit a nie či je retransmisiou. Verejný prenos
pomocou satelitu podľa Smernice znamená uvedenie signálu programových služieb určeného pre príjem
verejnosťou pod kontrolou a na zodpovednosť vysielateľa do neprerušeného reťazca smerujúceho
na satelit a naspäť smerom k Zemi. V konaní pred SD EÚ dotknuté strany (s ktorými sa z hľadiska
poskytovaných služieb stotožňuje žalobca) tvrdili, že ich činnosť nepredstavuje verejný prenos pomocou
satelitu. Je potrebné zdôrazniť, že Rada nikdy nespochybňovala, že činnosť žalobcu nie je verejným
prenosom pomocou satelitu.



Žalovaný sa s argumentáciou žalobcu, že služba Magio  Sat je službou podmieneného prístupu
podrobne vysporiadala na strane 10 až 13 napadnutého rozhodnutia. Z argumentácie žalovaného
uvedenej v napadnutom rozhodnutí je zrejmé, že žalovaný nespochybňoval, že žalobca poskytuje aj
službu podmieneného prístupu a že vzhľadom na § 4 ods. 10 zákona č. 220/2007 Z. z. o digitálnom
vysielaní, služba podmieneného prístupu nie je obsahovou službou, poukázala však na skutočnosť, že
to nevylučuje, aby časť jeho činností pri poskytovaní služby Magio Sat bola retransmisiou, čo vyplýva aj
z dôvodovej správy k zákonu o elektrických komunikáciách ako aj z recitálu 20 Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2002/20/ES zo dňa 07.03.2002 o povolení na elektronické komunikačné sieťové
systémy a služby.

Je potrebné zdôrazniť, že žalobca v správnom konaní uvádzal dva zásadné argumenty, prečo
služba Magio Sat nemá byt' retransmisiou. Prvým argumentom bolo postavenie spoločnosti Magyar
Telecom (argumentácia k tomuto tvrdeniu je uvedená vyššie) a druhým, nezávisle stojacim od prvého,
bola skutočnosť, že služba žalobcu má spočívať len v poskytovaní podmieneného prístupu. Preto
poukazovanie na odlišné zmluvné dojednania s vysielateľmi pri poskytovaní služby Magio Sat a služby
retransmisie prostredníctvom IPTV je irelevantné. Argumentácia žalovanej na strane 11 a nasl. v
napadnutom rozhodnutí práve poukazuje na to, ako žalobca na jednej strane tvrdí, že podmienený
prístup, ktorý poskytuje pri službe Magio Sat neguje možnosť, že ide o obsahovú službu, na druhej strane
však rovnakú činnosť vykonáva aj v prípade služby retransmisie poskytovanej prostredníctvom  IPTV,
ktorú však už za retransmisiu považuje, napriek tomu, že tiež poskytuje službu podmieneného prístupu.

Žalovaný na základe predložených zmlúv s vysielateľmi poukázal na ďalšiu skutočnosť, a to, že z
textu predložených dokumentov označených ako Zhrnutie zmluvných podmienok vyplývalo, že žalobca
bol povinný uhrádzať pôvodným vysielateľom platby (hoci časť predložených dokumentov upravujúca
platobné podmienky nebola žalovanému žalobcom z dôvodu obchodného tajomstva sprístupnená)
za to, že ich programové služby zaraďuje do balíkov programových služieb poskytovaných v rámci
služby Magio Sat. Z uvedeného vyplýva, že žalobca platí pôvodným vysielateľom za právo dohodnutým
spôsobom (zaraďovanie programových služieb do balíkov a ich sprístupňovanie predplatiteľom)
používať  ich vysielanie. Predložené dokumenty nenasvedčujú tomu, že by pôvodní vysielatelia
programových služieb platili žalobcovi za poskytovanie služby podmieneného prístupu (za kódovanie
ich vysielania). Z predložených dokumentov vyplýva, že kódovanie je vykonávané v záujme žalobcu,
aby mohol poskytovať služby satelitnej retransmisie koncovým užívateľom.
Žalovaná poukázala v napadnutom rozhodnutí na ďalšiu skutočnosť, a to, že z predložených dokladov
tiež vyplýva, že podmienky poskytovania služby prístupu k vysielaniu programových služieb sú pri
rôznych typoch elektronických komunikačných sietí a zariadení rovnaké, čo odôvodňuje rovnaký prístup
k ich regulácii.

Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal s definičnými kritériami prevádzkovateľa
rertansmisie, retransmisie, obsahovej služby, pričom dospela k odôvodnenému záveru, že
poskytovateľom retransmisie cez satelit ako obsahovej služby je žalobca. Z dokumentov a skutočností
priblížených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplývalo, že žalobca vystupuje vo
vzťahu ku koncovým užívateľom nie len ako subjekt, ktorý dekóduje službu, ktorú si objednali, ale
aj ako subjekt, ktorý ovplyvňuje (zostavuje) obsah balíkov programových služieb a umožňuje k nim
prístup koncovým užívateľom. Z marketingových snáh žalobcu, no najmä zo samotnej podstaty služby
Magio Sat je evidentné, že jej významným atribútom je sprístupňovanie vysielania programových služieb
koncovým užívateľom. Atraktívnosť služby žalobcu je podmienená atraktívnosťou ponuky programových
služieb. Využívanie systému podmieneného prístupu je nevyhnutné pre ochranu autorských práv a s
nimi súvisiacich práv, nemožno však tvrdiť, že je to jediná služba, ani že je hlavnou službou v rámci
služby Magio Sat poskytovanou koncovým užívateľom.

Činnosť spoločnosti Magyar Telekom je potrebné označiť za službu poskytovanú žalobcovi, resp.
vysielateľom, nie však koncovým užívateľom. Koncoví užívatelia za účelom prijímania služby Magio Sat
vstupujú do zmluvného vzťahu výhradne so žalobcom.

Na základe uvedeného žalovaný je presvedčený o tom, že v dostatočnej miere zistil skutkový stav
veci, na ktorý správne aplikoval relevantné ustanovenia zákona a rozhodnutie má všetky náležitosti
ustanovené v § 47 Správneho poriadku a preto žiada žalobu žalobcu podľa § 250j ods. 1 zamietnuť.



Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 244 a nasl. O.s.p.) na
nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených
v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba
je dôvodná.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve, súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej
republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi.
Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade
s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi
predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť
postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných
a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom
postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť
ho vydaním rozhodnutia.

Úlohou súdu v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. RL/032/2013 zo dňa 02.07.2013,
ktorým žalovaný ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g) a h) zákona č. 308/2000
Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších
predpisov, postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z.z. rozhodol, že účastník správneho konania
Slovak Telekom, a.s. porušil povinnosť ustanovenú v § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 308/2000 Z.z.
tým, že prevádzkuje retransmisiu - službu Magio Sat prostredníctvom satelitu v rozpore s registráciou
retransmisie č. TKR/255, za čo mu uložil podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000
Z.z. sankciu - upozornenie na porušenie zákona. Ďalej bolo úlohou súdu preskúmať, či žalobca je
prevádzkovateľom retransmisie, či služba Magio Sat má povahu retransmisie alebo povahy služby
podmieneného prístupu, či konanie žalovaného bolo v rozpore s ustanovením § 33 ods.2 Správneho
poriadku, či rozhodnutie bolo vydané v lehote, či žalovaný postupoval v súlade s § 250j ods. 7 O.s.p..

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový
stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 250i ods. 3 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne
len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia.

Z administratívneho spisu súd zistil, že 18.01.2010 Telekomunikačný úrad SR zaslal žalobcovi
potvrdenie o splnení oznamovacej povinnosti o poskytovaní elektronických komunikačných sietí, služieb
alebo sietí (satelitná) a služieb (poskytovanie podmieneného prístupu k chráneným televíznym a/alebo
rozhlasovým programom a doplnkovým službám v systéme DVB-S) od 15.01.2010.

Dňa 09.11.2010 žalovaný oznámil žalobcovi začatie správneho konania vo veci možného porušenia
ustanovenia § 17 ods. 1 písm. h) zákona  č. 308/2000 Z.z. Správny orgán vyzval žalobcu, aby sa k
predmetnému konaniu vyjadril a zaslal stanovisko do 10 dní od doručenia oznámenia.
Žalobca 16.12.2010 doručil žalovanému Vyjadrenie k začatiu správneho konania, č.k.: 336-PLO/
O-5415/2010, ku ktorému priložil: 1/ Obchodné podmienky na poskytovanie Služby Magio Sat, 2/
Tarifa na poskytovanie Služby Magio Sat, 3/ Potvrdenie o splnení oznamovacej povinnosti podľa § 14
o elektronických komunikáciách (list TÚ SR č. 24/12/2010), 4/ Zmluvu - Term Sheet - Summary of
commercial terms pre programové služby Nova Sport, Travel Channel. Film+.
V spise je založená Zápisnica z ústneho pojednávania zo dňa 25.01.2011, rozhodnutie žalovaného zo
dňa 25.01.2011 č. RL/08/2011, kópia Zmluvy o spolupráci na poskytovanie služieb dostupných v systéme
DVB-S uzavretá medzi žalobcom a MT doručená súdu ako príloha žaloby zo dňa 03.05.2011, rozsudok



Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S 79/2011-147 zo dňa 24.05.2012, rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5Sžo/38/2012zo dňa 28.03.2013, napadnuté rozhodnutie žalovaného.

K bodu 1/ žaloby súd uvádza, že stotožňuje sa s vyjadrením žalovaného, že rozhodnutie žalovaného
bolo vydané v stanovenej  šesťmesačnej lehoty.

Podľa § 64 ods. 1 Zákona o vysielaní za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitným
predpisom rada ukladá tieto sankcie:
a/ upozornenie na porušenie zákona,
b/ odvysielanie oznamu o porušení zákona,
c/ pozastavenie vysielania alebo poskytnutie programu alebo jeho časti,
d/ pokutu
e/ odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.

Podľa § 64 ods. 4 Zákona o vysielaní rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď
sa o porušení povinnosti podľa odseku 1 dozvedela,  najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola
povinnosť porušená. Za deň, keď sa rada dozvedela o porušení povinnosti podľa odseku 1, sa považuje
deň prerokovania správy o kontrole dodržiavania povinnosti podľa tohto zákona na zasadaní rady.

Podľa § 246d O.s.p., ak osobitný zákon upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty
určuje lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa
tejto časti neplynú. Obdobne to platí o lehotách pre zánik práva vo veciach daní, poplatkov a odvodov,
ktoré sú príjmami štátneho rozpočtu, verejných fondov, rozpočtov obcí, miest a vyšších územných celkov.

Žalovaný sa o porušení povinnosti dozvedela dňa 25.01.2011, rozhodnutie vydala dňa 25.01.2011,
doručené bolo žalobcovi dňa 03.02.2011, žalobca podal žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutie
zo dňa 25.01.2011 č. RL/08/2011 dňa 03.05.2011, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S
79/2011-147 zo dňa 24.05.2012 bol žalovanému doručený dňa 29.06.2012 a potvrdzujúci rozsudok
Najvyššieho súdu SR bol žalovanému doručený dňa 14.05.2013 žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie
dňa 02.07.2013, súd zastáva názor v súlade s ust. § 64 ods. 4 Zákona o vysielaní, že napadnuté
rozhodnutie žalovaného bolo vydané v šesťmesačnej zákonnej lehote.

K bodu 2/ žaloby súd uvádza, že žalovaný nepostupoval v súlade s § 250j ods. 7 O.s.p. nakoľko
krajský súd v rozsudku z 25.01.2012 zaujal stanovisko:  “Žalobcove postavenie nenapĺňa podmienky pre
priznanie statusu prevádzkovateľa retransmisie podľa ust. § 3 písm. f/ zákona o vysielaní a retransmisii.
Žalobca poskytuje službu Magio Sat vo vlastnom mene, na vlastný účet a na vlastnú zodpovednosť.
Poskytovanie tejto služby preto nenapĺňa znaky retransmisie podľa zákona o retransmisii, a preto ani
konanie žalobcu podľa názoru súdu nie je možné právne kvalifikovať ako postavenie prevádzkovateľa
retransmisie”.

Podľa § 250j ods.7 O.s.p. správne orgány sú viazané právnym názorom súdu.

Podľa § 250ja ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa a správny orgán sú viazané právnym názorom
odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Viazanosť právnym názorom súdu je právna i skutková a vzťahuje sa na postup prvostupňového
súdu v novom konaní, na výrok aj na odôvodnenie nového rozhodnutia. Viazanosť právnym názorom
odvolacieho súdu v zmysle citovaného zákonného ustanovenia znamená predovšetkým povinnosť
adresáta rešpektovať právny názor rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, resp. povinnosť pri výklade a
aplikácii príslušných právnych noriem, ktorých sa záväzný právny názor týka, postupovať v súlade s
vyjadreným právnym názorom Najvyššieho súdu SR. Vo vžťahu k uvedenému je zároveň potrebné
zdôrazniť, že viazanosť právnym názorom Najvyššieho súdu SR v sebe o.i. logicky zahŕňa i povinnosť
krajského súdu vykonať úkony, doplnenia a dôkazy vyžadované v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR.
Viazanosť právnym názorom je právna povinnosť súdu nižšieho stupňa, ktorej nerešpektovanie je
nezákonnosťou, ktorá sama osebe môže viesť k zrušeniu nového rozhodnutia, vydaného po prvom
zrušení.K uvedenému treba dodať, že odvolací súd musí svoj právny názor vyložiť v odôvodnení
rozhodnutia. Viazanosť prvostupňového súdu predpokladá, že odvolací súd svoj názor p veci v
zrušujúcom uznesení jasne vyloží a odôvodní. Aj jeho pokyny o ďalšom postupe musia byť jednoznačné.



Práve názor odvolacieho súdu je záväzný, či sa vzťahuje na otázky právne (hmotnoprávne, procesné -
postup, vady), alebo na otázky skutkového stavu, najmä jeho úplnosti. Len pri určitej zmene skutkového
stavu, z ktorého odvolací súd vychádzal, v ďalšom konaní sa viazanosť nemusí uplatniť, osobine ak sa
ukáže potrba na zmenený skutkový stav iné hmotnoprávne predpisy (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5Sžp 9/2012 zo dňa 30.04.2012).

Súd poukazuje na potvrdzujúce rozhodnutie Najvyššieho súdu SR “Keďže súd nezistil dôvod na zmenu
ani zrušenie napadnutého rozsudku považujúc aj jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné
a nezistil v tomto rozhodnutí žiadny rozpor so zákonom o vysielaní a retransmisii spolu so zákonom o
digitálnom vysielaní, rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. a § 219 ods.  1 a 2 O.sp.
potvrdil.”

Súd konštatuje, že a základe uvedeného nepostupoval žalovaný v súlade s § 250j ods. 7 O.s.p.

K bodu 3/ žaloby súd uvádza, že žalovaný v správnom konaní postupoval v rozpore s právnou normou
ustanovenou v § 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 2 Správneho poriadku, keďže neumožnil, aby sa
žalobca mohol pred vydaním rozhodnutia vyjadriť k jeho podkladom i k spôsobu ich zistenia. Tvrdenie
žalovaného,  že “ Rada počas celého správneho konania postupovala so žalobcom v úzkej súčinnosti,
informovala ho o povahe vzneseného obvinenia, o podkladoch pre jej rozhodnutie, nariadila ústne
pojednávanie, na ktorom mal možnosť vyjadriť sa a na základe týchto podkladov rozhodla tak prvý, ako
aj druhýkrát.

Upozornenie podľa zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii je samostatným druhom sankcie,
ktorá je svojim charakterom výlučne výchovným opatrením s cieľom prevencie.

Podľa § 71 ods. 1 Zákona o vysielaní na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o
správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54,
56 až 68 zákona o správnom konaní.

Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti
s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy
príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia,
a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie
týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov
neutrpeli v konaní ujmu.

Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkovi konania a zúčastneným
osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho
zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

Z obsahu administratívneho spisu súd mal preukázané, že v konaní keď žalovaný rozhodoval prvýkrát
žalobcovi oznámil začatie konania správneho orgánu a správne ho aj vyzval na vyjadrenie sa k veci a
na navrhnutie alebo predloženie dôkazov s poučením o jeho procesných právach a umožnil mu, aby
sa pred vydaním rozhodnutia vo veci samej vyjadril k jeho podkladom, ako aj k spôsobu ich zistenia.
Pri vydaní napadnutého rozhodnutia však nepostupoval podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, preto
konšatovanie žalovaného, že na základe rovnakých podkladov ako prvýkrát  rozhodol aj druhýkrát je
účelové. Súdu nie je zrejmé ako sa žalobca mohol dozvedieť, že žalovaný rozhoduje na základe tých
istých podkladov.  Konanie žalovaného potom ako mu bolo rozhodnutie zrušené a vrátené na ďalšie
konanie ho nezbavuje povinnosti postupovať podľa § 3 ods. 2 a § 33 ods. 2 Správneho poriadku.

Súd k bodu 4/ žaloby uvádza, že žalovaný sa dostatočne zaoberal rozhdonutím Airfield a tiež aplikoval v
napadnutom rozhodnutí príslušné Smernice EÚ. Súd uvádza, že žalovaný pri určení žalobcovej  služby
Magio Sat je retransmisiou poukázal na dôkaz a to zmluvu medzi žalobcom a Magyar Telekom, ktorá je v
administrátívnom spise založená v anglickom jazyku. Súd v tejto časti rozhodnutie žalovaného nemohol
preskúmať, nakoľko nebola v spise žalovaného založená úradne preložená  do slovenského jazyka
zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným.

Súd uvádza, že žalovaný v ďalšom konaní odstráni vady uvedené v tomto rozhodnutí.



Žalovaný je podľa § 250j ods. 7 O.s.p. viazaný právny názorom súdu.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešný žalovaný nahradí
žalobcovi trovy konania predstavcujúce zaplatený súdny poplatok vo výške 70,- eur.

Toto rozhodnutie senátu Krajského súdu v Bratislave bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia, na  Krajský súd  v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom
sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.", "vazby": {"stav": {"sz": "8Sžo/100/2015", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "90425cb7-98e7-4760-af9a-4fa749e54479:05734665-99a0-40d1-983c-fa879c0c65f9", "datum": "2018-01-24", "vztah": "potvrdene"}}, "cituje": [], "citovane_v": []}