Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Sp/31/2013 z 30. 9. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. septembra 2014, sp. zn. 4Sp/31/2013, ECLI:SK:KSBA:2014:1013200274.1 Krajský súd Bratislava | 4Sp/31/2013 | ECLI:SK:KSBA:2014:1013200274.1 | 2014-09-30 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov Citované ustanovenia: § 250q ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/fa820dbc-b826-4688-b9a4-ff7c4aac0779 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1013200274.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Sp/31/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200274
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013200274.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa:
P. D. T., bytom E. XX, V., zastúpeného pánom JUDr. Petrom Peružekom, advokátom so sídlom
Radlinského 1, Hlohovec, proti odporcovi: Okresný úrad Bratislava, pozemkový a lesný odbor (pôvodne
Obvodný pozemkový úrad v Bratislave) so sídlom Trenčianska 55, Bratislava, za účasti 1/ Hlavné mesto
Slovenskej republiky Bratislava so sídlom Primaciálne námestie č. 1, Bratislava, 2/ ZOO Bratislava so
sídlom Mlynská dolina č. 1, Bratislava a 3/ Slovenský pozemkový fond so sídlom Búdková 36, Bratislava,
o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 3.1.2013 proti rozhodnutiu odporcu Č.k.: 2630/04, Zn.:
R3-6308/12/1464/07/MBE zo dňa 30.11.2012 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu Č.k.: 2630/04, Zn.: R3-6308/12/1464/07/MBE
zo dňa 30.11.2012 p o t v r d z u j e.

Navrhovateľovi nepriznáva právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím Č.k.: 2630/04, Zn.: R3-6308/12/1464/07/MBE zo dňa 30.11.2012 odporca na
základe zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach
na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný
zákon“) rozhodol v prvom výroku o tom, že navrhovateľ je v podiele 3 k celku dedičom po oprávnenej
osobe P.. X. T. (ďalej len „oprávnená osoba“) v zmysle ust. § 2 ods. 1 a ods. 2 písm. c) reštitučného
zákona a spĺňa podmienky uvedené v ust. § 3 ods. 1 písm. j) reštitučného zákona a v druhom výroku
o tom, že pozemok nachádzajúci sa v pôvodnom k.ú. V. (M. X.), PK vl. č. 12549, parc. č. 20767/14
(ďalej len „reštituovaný pozemok“) nie je možné v zmysle § 4 ods. 1 reštitučného zákona vydať a preto
navrhovateľovi priznáva právo na náhradu. Z dôvodu, že náhrada vo výške 11.171,83 eur už bola dňa
8.2.2006 vyplatená oprávnenej osobe, odporca v treťom výroku napadnutého rozhodnutia v zmysle § 3
ods. 5 reštitučného zákona uložil navrhovateľovi povinnosť vrátiť štátu sumu vo výške 376,36 eur (ďalej
len „kúpna cena reštituovaného pozemku“), ktorá predstavuje 3 z kúpnej ceny reštituovaného pozemku
vyplatenej na základe kúpnych zmlúv, ktoré boli podľa prvého výroku napadnutého rozhodnutia uzavreté
v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok (dôvod reštitúcie podľa § 3 ods. 1 písm. j) reštitučného
zákona).

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote opravný prostriedok - návrh
zo dňa 3.1.2013, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu a vrátenia veci odporcovi na
ďalšie konanie. Namietal svoje označenie v napadnutom rozhodnutí v tom smere, že v ňom nemal byť
označený ako „dedič po oprávnenej osobe“, ale „ako právny nástupca na základe dedičského konania po
oprávnenej osobe“. Ďalej uviedol, že v prvom výroku je na konci chyba v písaní, pretože omylom vypadlo



slovo „podmienok“ a tak má teda tento koniec vety správne znieť: „ ... v dôsledku kúpnej zmluvy
uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok.“ Navrhovateľ ďalej žiadal o doplnenie druhého
výroku napadnutého rozhodnutia o znenie, že náhrada bola vyplatená na základe neprávoplatného
rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Bratislave č.k. R/2630/2004/Os zo dňa 27.12.2004 (ďalej
len „rozhodnutie odporcu R/2630/2004/Os zo dňa 27.12.2004“), s odkazom na reštitučný zákon, podľa
ktorého možno finančnú náhradu poskytnúť len na základe právoplatného rozhodnutia. Nesprávnosť
tretieho výroku podľa názoru navrhovateľa spočíva v tom, že z ust. § 3 ods. 5 reštitučného zákona
vyplýva, že vo výroku uvedená suma by sa mala vrátiť len v prípade navrátenia reštituovaného pozemku.
Okrem toho uviedol, že odporca nesprávne vyhodnotil dedičské konanie po oprávnenej osobe ako
poručiteľovi, t.j. uznesenie Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 2D/129/2009-33, Dnot 15/2009 zo dňa
14.9.2009 (ďalej len „dedičské rozhodnutie“), podľa ktorého bolo dedičské konanie zastavené z dôvodu
nemajetnosti poručiteľa a teda odporca nie je oprávnený s poukazom na § 470 ods. 1 Občianskeho
zákonníka požadovať od navrhovateľa kúpnu cenu reštituovaného pozemku. Totožná argumentácia bola
podľa navrhovateľa aplikovaná aj pri zamietnutí návrhu Slovenského pozemkového fondu (zúčastnená
osoba 3/) o zaplatenie sumy 11.171,83 eur (vyplatenej finančnej náhrady) od navrhovateľa. Toto konanie
bolo vedené na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 8C/32/2009 (ďalej len „konanie 8C/32/2009“).
Na záver namietal účasť zúčastnených osôb v správnom konaní, podľa navrhovateľa nespĺňajú žiadnu
z podmienok účastníctva uvedenú v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny
poriadok“), tento právny názor odôvodňoval závermi napadnutého rozhodnutia a v prípade zúčastnenej
osoby 3/ osobitne argumentoval tým, že náhrada za reštituovaný pozemok bola už vyplatená oprávnenej
osobe na základe rozhodnutia odporcu R/2630/2004/Os zo dňa 27.12.2004.

Odporca sa vo svojom vyjadrení k návrhu zo dňa 12.2.2013 vyjadril len k námietke navrhovateľa týkajúcej
sa tretieho výroku napadnutého rozhodnutia. S poukazom na § 3 ods. 5/ - 7/ reštitučného
zákona uviedol, že navrátením pozemku sa rozumie nie iba forma prinavrátenia vlastníctva k pôvodnému
pozemku, ale aj forma priznania práva na náhradu za pôvodný pozemok.

Zúčastnená osoba 3/ k návrhu zaslala vyjadrenie zo dňa 11.2.2013, v ktorom uviedla, že napadnuté
rozhodnutie považuje za správne a zákonné. Poukázala na skutočnosť, že námietky navrhovateľa
týkajúce sa prvého a druhého výroku napadnutého rozhodnutia nesúvisia s meritom veci a pokiaľ ide o
tretí výrok, povinnosť navrhovateľa vrátiť kúpnu cenu reštituovaného pozemku vyplýva z ust. 3 ods. 5
reštitučného zákona. Súhlasí s právnym názorom vysloveným v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého
je oprávnená osoba (podľa reštitučného zákona) povinná vrátiť vyplatenú kúpnu cenu aj v prípade
poskytnutia náhrady finančnej, resp. v náhradných pozemkoch, pretože i v tomto prípade sa jedná o
spôsob plnenia reštitučného nároku, hoci sa pre zákonné prekážky nenavracia vlastníctvo k pôvodnému
pozemku.

Zúčastnená osoba 1/ a 2/ sa k opravnému prostriedku navrhovateľa žiadnym spôsobom nevyjadrili.

Na pojednávaní navrhovateľ poukázal na chybne uvedené údaje v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia, a to bez uvedenia súvislosti s meritom veci. Okrem toho opätovne uviedol, že zúčastnené
osoby 1/ - 3/ nemohli byť účastníkmi správneho konania, ak nedošlo k vydaniu reštituovaného pozemku.
Osobitne dodal, že účastníctvo zúčastnenej osoby 3/ nevyplýva zo žiadneho zákona.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len súd) prejednal a rozhodol vec ako miestne a vecne príslušný súd (§
246a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku - O.s.p.) v neprítomnosti zúčastnených osôb 1/ a 2/, ktoré
sa aj napriek riadne doručenému predvolaniu na pojednávanie nedostavili a za použitia ust. § 250q ods.
2 O.s.p. dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne.

Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil, oboznámil sa však s obsahom administratívneho
spisu odporcu z obsahu ktorého zistil, že reštituovaný pozemok, aktuálne vo vlastníctve zúčastnenej
osoby 1/, bol prevedený do vlastníctva zúčastnenej osoby 2/ na základe kúpnych zmlúv zo dňa
21.11.1973. Tieto boli na základe rozhodnutia odporcu R/2630/2004/Os zo dňa 27.12.2004 vyhodnotené
ako uzatvorené v tiesni, oprávnenej osobe bolo priznané právo na náhradu za reštituovaný pozemok v
súlade s § 6 ods. 2 reštitučného zákona a zároveň bola táto zaviazaná vrátiť kúpnu cenu reštituovaného
pozemku zodpovedajúcu jej podielu - t.j. 376,36 eur. Ako to preukazuje oznámenie Ministerstva
financií Slovenskej republiky zo dňa 23.10.2012 založené v administratívnom spise, táto kúpna
cena nebola vrátená. V spise sa ďalej nachádza vyjadrenie zúčastnenej osoby 3/ zo dňa 17.10.2012



spolu s platobným príkazom, podľa ktorého bola oprávnenej osobe náhrada v zmysle rozhodnutia
odporcu R/2630/2004/Os zo dňa 27.12.2004 riadne vyplatená, a to v sume 11.171,83 eur. Predmetné
rozhodnutie bolo na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Sp/80/2005-32 zo dňa 1.3.2007
právoplatného dňa 15.3.2007 (ďalej len „rozsudok 3Sp/80/2005“) zrušené. Nastal teda právny stav,
kedy oprávnená osoba obdržala finančnú náhradu, avšak nevrátila kúpnu cenu reštituovaného pozemku
(podľa neprávoplatného rozhodnutia).

Po smrti oprávnenej osoby podala zúčastnená osoba 3/ voči navrhovateľovi na príslušný súd žalobu
o vrátenie vyplatenej náhrady (t.j. vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu zrušenia rozhodnutia
odporcu R/2630/2004/Os zo dňa 27.12.2004). Túto však súd zamietol z dôvodu, že náhrada bola
vyplatená oprávnenej osobe, na strane ktorej vzniklo bezdôvodné obohatenie, avšak navrhovateľ
za tento záväzok podľa výsledkov dedičského konania (s poukazom na § 470 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) nezodpovedá. V spise bolo založené aj predmetné právoplatné dedičské uznesenie
2D/129/2009, právoplatné dňa 14.9.2009, ktorým súd v zmysle § 175h ods. 1 O.s.p. rozhodol o zastavení
konania.

Podľa ust. § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p“). o opravnom prostriedku
rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na
ďalšie konanie.

Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu námietok vznesených navrhovateľom v
podanom návrhu a dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné. Po ich riadnom preskúmaní a vyhodnotení
má súd za to, že napadnuté rozhodnutie nemá také vady, ktoré by boli dôvodom pre zrušenie
napadnutého rozhodnutia.

Súd považuje za potrebné uviesť, že námietky navrhovateľa týkajúce sa prvého a druhého výroku
napadnutého rozhodnutia sú vo vzťahu k meritu veci irelevantné a nemožno ich subsumovať ani pod
jeden z možných dôvodov zrušenia napadnutého rozhodnutia vymedzených v § 250j ods. 2 písm. a) -
e), resp. v § 250j ods. 3 O.s.p. Aj napriek uvedenému súd tieto námietky riadne vyhodnotil.

Námietka navrhovateľa, podľa ktorej mal byť navrhovateľ označený ako právny nástupca a nie ako
dedič, je z pohľadu súdu nedôvodná a irelevantná. A to nielen z toho dôvodu, že oba pojmy sú pre
účely reštitučného zákona obsahovo totožné, ale i preto, že označenie „dedič po oprávnenej osobe“ v
napadnutom rozhodnutí je i z pohľadu skutočného postavenia navrhovateľa v konaní pred odporcom
správne. Okrem toho, podľa dedičského rozhodnutia navrhovateľ patril do okruhu dedičov - bol závetným
dedičom po poručiteľovi (oprávnenej osobe), a to bez ohľadu na skutočnosť, že poručiteľ nezanechal
žiaden majetok.

Taktiež absencia výrazu „podmienok“ na konci znenia prvého výroku nemá žiaden právny význam vo
vzťahu k zákonnosti napadnutého rozhodnutia, jedná sa totiž o zrejmú chybu v písaní, ktorá nemá za
následok zmätočnosť či nezrozumiteľnosť výroku a je ju naviac možné odstrániť postupom podľa §
47 ods. 6 správneho poriadku. Ako to vyplýva z obsahu podaného návrhu, obsah (zmysel, význam)
tohto znenia výroku navrhovateľ pochopil. Z toho istého dôvodu sú absolútne irelevantnými i námietky
navrhovateľa prednesené na pojednávaní, v rámci ktorých poukázal, bez uvedenia akéhokoľvek súvisu
s meritom veci, na chybne uvedené údaje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Naviac tieto, na
pojednávaní prednesené námietky, boli prezentované po uplynutí zákonnej odvolacej lehoty.

Požiadavku navrhovateľa doplniť do druhého výroku napadnutého rozhodnutia informáciu, že náhrada
bola vyplatená na základe neprávoplatného rozhodnutia považuje súd taktiež za neopodstatnenú a
to z dôvodu, že tento výrok v dotknutej časti jasne a zrozumiteľne udáva dôvod, prečo k faktickému
vyplateniu náhrady neprichádza. Uvádzanie príslušných právnych noriem a skutočností, ktoré sú
obsahom odôvodnenia, do výroku rozhodnutia je nadbytočné a mohlo by mať za následok jeho
neprehľadnosť (nezrozumiteľnosť).

Súd nepovažuje za relevantnú ani námietku navrhovateľa týkajúcu sa zúčastnených osôb v správnom
konaní, ktorí podľa navrhovateľa nespĺňajú žiadnu z podmienok účastníctva uvedenú v správnom
poriadku. Navrhovateľ ani neuviedol, akým spôsobom by mala mať táto vada vplyv na zákonnosť
rozhodnutia. Argumentácia navrhovateľa vychádzajúca z obsahu napadnutého rozhodnutia ako i z



rozhodnutia odporcu R/260/2004/Os zo dňa 27.12.2004 (pokiaľ ide o zúčastnenú osobu 3/) nemá
žiadne opodstatnenie a právny základ. Zúčastnená osoba 1/ je momentálne vlastníkom reštituovaného
pozemku a jej účastníctvo je dané samotným zákonom o reštitúcii. Zúčastnená osoba 2/ je jeho
užívateľom - okrem toho vystupovala ako kupujúci v kúpnych zmluvách, ktoré boli podľa navrhovateľa (a
i v zmysle napadnutého rozhodnutia) uzatvorené v tiesni a teda boli hlavným dôvodom reštitúcie podľa §
3 ods. 1 písm. j) reštitučného zákona. Účastníctvo zúčastnenej osoby 3/ možno jasne vyvodiť zo zákona
o reštitúcií a nemožno ju opomenúť, v tomto konkrétnom prípade už aj z toho dôvodu, že práve Slovenský
pozemkový fond mal v zmysle § 6 ods. 5 uvedeného zákona poskytnúť navrhovateľovi finančnú náhradu
(a reálne ju i poskytol na základe i keď neprávoplatného rozhodnutia odporcu R/260/2004/Os zo dňa
27.12.2004). Je teda viac než nepochybné, že všetky zúčastnené osoby v priebehu správneho konania
spĺňali všeobecnú definíciu účastníctva v zmysle § 14 správneho poriadku.

Jediná námietka navrhovateľa, ktorú navrhovateľ prezentoval v podanom návrhu a ktorá mohla mať
vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia spočívala v napádanej nesprávnosti tretieho výroku
napadnutého rozhodnutia. Navrhovateľ mal totiž za to, že v zmysle ust. § 3 ods. 5 reštitučného
zákona možno kúpnu cenu za reštituovaný pozemok vrátiť výlučne v prípade, ak došlo k navráteniu
reštituovaného pozemku. Okrem toho uviedol, že z dôvodu ukončenia dedičského konania po
poručiteľovi - oprávnenej osobe zastavením pre nemajetnosť túto kúpnu cenu nemožno, s poukazom
na § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka, od neho akýmkoľvek spôsobom vymáhať. Navrhovateľ pritom
poukázal na dôvody zamietnutia návrhu v konaní 8C/32/2009, ktoré podľa jeho názoru možno aplikovať
i v tomto prípade.

Podľa § 3 ods. 5 reštitučného zákona, oprávnená osoba je povinná po navrátení vlastníctva k pozemku
zaplatiť štátu nedoplatok prídelovej ceny, za ktorú ju pôvodne získal; obdobne je povinná vrátiť kúpnu
cenu alebo náhradu, ktorú jej štát alebo iná právnická osoba pri prevode pozemku vyplatila, ako aj
náhradu za zhodnotenie pozemku. Lehotu na zaplatenie určí obvodný pozemkový úrad.

Podľa § 3 ods. 7 reštitučného zákona, rozhodnutie o navrátení vlastníctva k pozemku alebo
rozhodnutie o priznaní práva na náhradu, ktorým bolo rozhodnuté o nároku oprávnenej osoby,
ktorej vznikla povinnosť podľa odsekov 5 alebo 6, zasiela obvodný pozemkový úrad po nadobudnutí
jeho právoplatnosti Ministerstvu financií Slovenskej republiky na účely vymáhania pohľadávok štátu.

Pokiaľ ide o výklad § 3 ods. 5 reštitučného zákona, súd sa v plnej miere stotožňuje s právnym názorom
odporcu a zúčastnenej osoby 3/, t.j. že tento je nutné vykladať v súvislosti s § 3 ods. 7 reštitučného
zákona. Teda že pod navrátením vlastníctva k pozemku je nutné rozumieť aj priznanie práva
na (finančnú) náhradu za reštituovaný pozemok, ktorý nebolo možné navrátiť z dôvodov ustanovených
v § 6 reštitučného zákona o reštitúcii. Okrem toho, že takýto právny záver je logickým vo vzťahu k
obsahu a k účelu reštitučného zákon, možno ho vyvodiť i z predmetu zákona formulovaného v ust. §
1 zákona o reštitúcii, ktorým je navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré neboli vydané podľa zákona
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde inému poľnohospodárskemu majetku v znení
neskorších predpisov. Ak by totiž zákonodarca pod pojmom „navrátenie vlastníctva k pozemkom“
nerozumel pre účely tohto zákona (t.j. vrátane § 3 ods. 5) aj formu reštitúcie poskytnutím finančnej
náhrady, túto by upravil v osobitnom zákone, resp. by ju pojmovo z toho ustanovenia (predmetu zákona)
vylúčil. I v prípade vyplatenia finančnej náhrady sa jedná o spôsob plnenia reštitučného nároku v zmysle
reštitučného zákona. Navrhovateľ je teda ako osoba oprávnená podľa § 2 ods. 2 písm. c) reštitučného
zákona povinný v zmysle § 3 ods. 5 uvedeného zákona vrátiť kúpnu cenu reštituovaného pozemku, ktorá
bola vyplatená oprávnenej osobe na základe kúpnych zmlúv uzatvorených so zúčastnenou osobou 2/
dňa 21.11.1973.

K námietke navrhovateľa týkajúcej sa dedičského konania po oprávnenej osobe (poručiteľovi)
zastaveného z dôvodu nemajetnosti poručiteľa (a teda by navrhovateľ nemal s poukazom na § 470
ods. 1 Občianskeho zákonníka vrátiť kúpnu cenu reštituovaného pozemku) súd len uvádza, že v
zmysle uvedeného ustanovenia sa zodpovednosť dedičov týka iba dlhov, ktoré vznikli do okamihu smrti
poručiteľa. Záväzok - povinnosť vrátenia kúpnej ceny reštituovaného pozemku vzniká až momentom
právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, povinnou osobou je pritom podľa § 2 ods. 2 písm. c)
reštitučného zákona výlučne navrhovateľ, ktorému bolo za splnenia zákonných podmienok priznané
právo na (už oprávnenej osobe vyplatenú) náhradu ako to vyplýva z enunciátu napadnutého rozhodnutia.
Súd považuje za potrebné dodať, že rozhodnutie odporcu R/2630/2004/Os zo dňa 27.12.2004, na



základe ktorého bola oprávnená osoba (poručiteľ) povinný vrátiť kúpnu cenu reštituovaného pozemku
nikdy nenadobudlo právoplatnosť a dňa 15.3.2007 bolo zrušené na základe rozsudku 3Sp/80/2005.
Ako je zjavné i z administratívneho spisu, oprávnená osoba túto sumu nikdy nevrátila (oznámenie
Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 23.10.2012 založeného v administratívnom spise
odporcu). V tejto súvislosti súd poznamenáva, že v prípade, ak by oprávnená osoba (p. Václav Gardoň)
kúpnu cenu vrátil za svojho života (v zmysle zrušeného rozhodnutia odporcu R/2630/2004/Os zo dňa
27.12.2004), aktuálne by odporca navrhovateľovi (logicky) neuložil túto kúpnu cenu opätovne vrátiť.

Pokiaľ ide o konanie 8C/32/2009, na ktoré v uvedenej súvislosti poukázal navrhovateľ, jeho predmetom
bolo vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane oprávnenej osoby z dôvodu plnenia
(vyplatenie finančnej náhrady) na základe titulu, ktorý časom odpadol (t.j. zrušené rozhodnutie
R/2630/2004/Os zo dňa 27.12.2004). V uvedenom prípade bola argumentácia súdu založená na §
470 ods. 1 Občianskeho zákonníka namieste, nakoľko bezdôvodné obohatenie na strane oprávnenej
osoby (poručiteľa) vzniklo ešte pred jej smrťou a teda navrhovateľova povinnosť vydať toto bezdôvodné
obohatenie priamo závisela od výsledkov dedičského konania. Ako už bolo uvedené vyššie, povinnosť
vrátiť kúpnu cenu reštituovaného pozemku za života oprávnenej osoby (poručiteľa) ešte neexistovala
a teda neexistuje ani dôvod, prečo by mal byť tento záväzok navrhovateľa posudzovaný v súvislosti
s dedičským konaním po poručiteľovi (oprávnenej osobe). Označenie navrhovateľa ako dedič, resp.
právny nástupca oprávnenej osoby možno v tomto prípade chápať len v intenciách reštitučného zákona.

Pretože odporca po riadnom zistení skutkového stavu a vyhodnotení všetkých súvislostí správne
vyhodnotil, že navrhovateľ je v zmysle § 3 ods. 5 zákona o reštitúcii povinný vrátiť štátu kúpnu cenu
reštituovaného pozemku a pretože námietky vznesené navrhovateľom neboli v zmysle ich vyššie
uvedeného vyhodnotenia dôvodné, súd napadnuté rozhodnutie odporcu ako vecne správne potvrdil.

O trovách účastníkov konania súd rozhodol za použitia ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods.
2 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Navrhovateľ bol v konaní neúspešný a preto mu ich náhradu
súd nepriznal, odporca ani zúčastnené osoby zas náhradu trov nežiadali.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd
Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, v štyroch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba
predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde
a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet
rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).