{"guid": "40ea7b51-1a5f-4efa-8efd-ce2f3fd0253f:92064845-0a41-4a00-bfd5-8e52bdabf0ca", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1011201807.2", "spisova_znacka": "2S/176/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/176/2011 z 22. 4. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 22. apríla 2014, sp. zn. 2S/176/2011, ECLI:SK:KSBA:2014:1011201807.2", "identifikacne_cislo": "1011201807", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Gabriel Slobodník", "sudca_id": 1279, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-gabriel-slobodnik-1279", "datum_vydania": "2014-04-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250j.odsek-1", "nazov": "§ 250j ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250j.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250j"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250j"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/92064845-0a41-4a00-bfd5-8e52bdabf0ca", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1011201807.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2014:1011201807.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2014:1011201807.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava\nSpisová značka: 2S/176/2011\nIdentifikačné číslo súdneho spisu: 1011201807\nDátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2014\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský\nECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1011201807.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\n\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a\nčlenov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu:\nRímskokatolícka cirkev Biskupstvo Banská Bystrica, IČO: 00 179 086, Nám. SNP 19, Banská Bystrica,\nzastúpený: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., Šoltésovej 14, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo\nkultúry Slovenskej republiky, Námestie SNP 33, Bratislava, za účasti: 1/ Mesto Banská Bystrica,\nČeskoslovenskej armády 26, Banská Bystrica, 2/ Duchovná správa Banská Bystrica - Kalvária, Pod\nUrpínom 29, Banská Bystrica, 3/ Krakovská provincia bosých kamelitánov, Z. Glogera 5, Krakov,\nPoľská republika, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MK 2223/2011-51/10403 zo dňa\n06.09.2011, jednohlasne, takto\n\nr o z h o d o l :\n\nKrajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.\n\nÚčastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.\n\no d ô v o d n e n i e :\n\nVčas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti vyššie uvedeného rozhodnutia\nžalovaného, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a bolo potvrdené rozhodnutie Pamiatkového\núradu SR č. PÚ 11590-7/3815/SKU zo dňa 13.05.2011, ktorým prvostupňový správny orgán podľa § 15\nods. 1 v spojení s § 2 ods. 2 zák. č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších\npredpisov (ďalej aj ako „pamiatkový zákon“ alebo ako „zákon“) vyhlásil za národnú kultúrnu pamiatku\nKalváriu v Banskej Bystrici, s pamiatkovými objektmi:\nKalvársky vrch, parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/\nXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX,\nXXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X,\nXXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/\nXX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX,\nXXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X,\nXXXX/X, XXXX/X,XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX\nkaplnka, 1. zastavenie krížovej cesty, parc. č. XXXX/X\nkaplnka, 2. zastavenie krížovej cesty, parc. č. XXXX/XX\nkaplnka, 3. zastavenie krížovej cesty, parc. č. XXXX/XX\nkaplnka, 4. zastavenie krížovej cesty, parc. č. XXXX/XX\nkaplnka, 5. zastavenie krížovej cesty, parc. č. XXXX/XX\nkaplnka, 6. zastavenie krížovej cesty, parc. č. XXXX/X\nkaplnka, 7. zastavenie krížovej cesty, parc. č. XXXX/X\nkaplnka, 8. zastavenie krížovej cesty, parc. č. XXXX/X\naleja I., parc. č. XXXX/XX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX\n\naleja II., parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X\nnachádzajúce sa na pozemkoch v k.ú. Banská Bystrica, zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, ktoré\nsú vo vlastníctve Rimskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, Nám. SNP č. 19, 975 90 Banská\nBystrica,\nzapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, ktoré sú vo vlastníctve Duchovnej správy Banská Bystrica -\nKalvária, Pod Urpínom 29, 974 01 Banská Bystrica,\nzapísaných na liste vlastníctva č. XXXX,. ktoré sú vo vlastníctve Krakovskej provincie bosých\nkamelitánov, Z. Glogera 5, 31222 Krakov, Poľská republika,\na bez zápisu na liste vlastníctva (XXXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/X). Návrh časti podkladu na\nvyhlásenie ohradného múra parc. č. XXXX zamietol vzhľadom na skutočnosť, že predmetný objekt je\nuž súčasťou vyhlásenej národnej kultúrnej pamiatky.\n\nŽalobca nesúhlasil s rozhodnutím, ktoré vyhlásilo objekt „Kalvársky vrch“ za národnú kultúrnu pamiatku.\nPredovšetkým podmienenia akejkoľvek stavebnej činnosti vydaním rozhodnutie alebo záväzného\nstanoviska príslušným pamiatkovým úradom znamená pre žalobcu obmedzenie nad rámec existujúceho\nprávneho stavu založeného územným plánom. Žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu  v\nBratislave sp. zn. 3S 158/2009 zo dňa 01.12.2009, v ktorom súd vyjadril názor, že podľa § 29 ods. 4\npamiatkového zákona si orgán oprávnený schváliť územno-plánovaciu dokumentáciu územia, v ktorom\nsa nachádza ochranné pásmo pred jej schválením vyžiada stanovisko miestne príslušného krajského\npamiatkového úradu. Z uvedeného ustanovenia ako aj z ustanovení stavebného zákona vyplýva zásada,\nže územný plán a v ňom definované regulatívy priestorového usporiadania a funkčného využívania\núzemia už zohľadnili potrebnú starostlivosť  o kultúrnu historickú pamiatku a taktiež rozsudok krajského\nsúdu konštatoval v súvislosti so stupňom ochrany „ochranné pásmo“, že rozsah ochrany zavedený\nzrušenými rozhodnutiami je neprípustný vzhľadom na aktuálne znenie územného plánu pre danú lokalitu\npod Kalváriou. Podklad pre rozhodnutie správneho orgánu v tomto prípade navrhol zaradiť presne tú istú\nlokalitu pod stupeň ochrany „Národná kultúrna pamiatka“. Stupeň ochrany národná kultúrna pamiatka je\nprísnejší a znamenal by viac obmedzení ako stupeň ochrany ochranné pásmo. Nakoľko v spomínanom\nrozsudku krajský súd vyslovil nesúlad návrhu ochranného pásma s územno-plánovacou dokumentáciou,\nje zrejmé, že zavedenie vyššieho stupňa ochrany vyhlásením Kalvárskeho vrchu za národnú kultúrnu\npamiatku by rovnako znamenalo rozhodnutie v rozpore so všeobecne záväzným nariadením Mesta\nBanská Bystrica. Všeobecne záväzné nariadenie Mesta Banská Bystrica č. 80/2000 určuje pre lokalitu 59\npod Kalváriou, že je určená na polyfunkčnú zónu občianskej vybavenosti a bývania. Regulatív stanovuje\npriestor urbanisticky dotvárať ako polyfunkčnú zónu občianskej vybavenosti a bývania. V čase vydania\nžalobou napadnutého rozhodnutia bol platný územný plán Mesta Banská Bystrica v znení zmien a\ndoplnkov a v jeho znení je výstavba v lokalite Kalvárie potvrdená. Žalobca sa domnieval, že vyhlásením\nKalvárskeho vrchu za národnú kultúrnu pamiatku by sa znemožnila, resp. výrazne obmedzila možná\nvýstavba v lokalite tak, ako ju definuje územný plán a na plochách kalvárskeho vrchu by sa nemohli\nstavať objekty občianskej vybavenosti, hoci tieto územný plán predpokladá.\n\nŽalobca nesúhlasil s názorom žalovaného o všeobecnosti stavebného zákona a špecialite pamiatkového\nzákona. Žiaden z uvádzaných právnych predpisov neobsahuje výslovne označenie svojho vzťahu\nk druhému predpisu. Ich vzájomné postavenie sa podľa názoru žalobcu dá vyvodiť iba implicitne\nz komplexného posúdenia významu územného plánovania a ochrany kultúrnych pamiatok alebo z\npodrobnejšej teoreticko-právnej argumentácie. Žalovaný však na podporu svojho názoru po derogácii\nstavebného zákona  neuvádza žiadne teoretické východiská, čo považoval žalobca za výrazný\nnedostatok rozhodnutia napadnutého žalobou. Poukázal pritom na to, že v danej veci sa nejedná o\nrozpor medzi dvoma zákonmi, ale o nesúlad individuálneho správneho aktu so všeobecne záväzným\nnariadením Mesta Banská Bystrica č. 80/2000. Opäť poukázal na argumentáciu vyššie uvedeného\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave, že podľa § 8 ods. 2 stavebného zákona územno-plánovaciu\ndokumentáciu okrem iného tvorí aj územný plán obce, že podľa § 8 ods. 3 stavebného zákona územno-\nplánovacia dokumentácia je základným nástrojom územného rozvoja starostlivosti o životné prostredie\nSR, regiónov a obcí a odvetvové koncepcie ústredných orgánov štátnej správy a koncepcie rozvoja obcí\na iné programy týkajúce sa hospodárskeho, sociálneho alebo kultúrneho rozvoja musia byť v súlade\nso záväznými časťami územno-plánovacej dokumentácie. Ďalej poukázal na znenie § 22 ods. 4, § 140\nods. 1 písm. a/, § 126 ods. 1 stavebného zákona. Územný plán ako jeden z druhov územno-plánovacej\ndokumentácie je komplexným výsledkom viacerých faktorov. Územné plánovanie vytvára predpoklady\npre trvalý súlad všetkých činností v území vrátane trvalo udržateľného rozvoja a náležitej starostlivosti o\ncivilizačné a kultúrne hodnoty. Práve preto sa pri tvorbe a schvaľovaní územného plánu, resp. jeho zmien\n\na doplnkov, kladie osobitný dôraz na vyjadrenia dotknutých orgánov. Podľa § 29 ods. 4 pamiatkového\nzákona si orgán oprávnený schváliť územno-plánovaciu dokumentáciu územia, v ktorom sa nachádza\nochranné pásmo, pred jej schválením vyžiada stanovisko miestne príslušného krajského pamiatkového\núradu. Z tohto ustanovenia a rovnako tak z ďalších vyššie uvedených ustanovení stavebného zákona\nvyplýva zásada, že územný plán a v ňom definované regulatívy priestorového usporiadania funkčného\nvyužívania územia už zohľadnili potrebnú starostlivosť o kultúrne a historické hodnoty. Stavebný zákon\ntiež v súlade s touto zásadou ukladá povinnosť orgánom štátnej správy pri tvorbe koncepcií a programov\na vychádza zo záväzných častí územno-plánovacej dokumentácie. Všeobecne záväzné nariadenie\nkonkrétnej obce, ktorým sa vyhlasuje územný plán, je všeobecne záväzným právnym predpisom a\nna zmenu práv a povinností, ktoré upravuje, je potrebná rovnaká forma ako pri prijímaní pôvodného\npredpisu. Tento postup je nevyhnutný k právnej istote dotknutých subjektov. Nečakaný a účastníkom\nneovplyvnený zásah v podobe zmeny podmienok v území navodzuje stav právnej neistoty. Podľa\nžalobcu v danom prípade bolo zistenie skutkového stavu nedostačujúce pre posúdenie veci a v konaní\nsprávneho orgánu došlo k takej vade, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V\nsprávnom konaní vedenom prvostupňovým správnym orgánom nebola vôbec zohľadnená skutočnosť\nplatného územného plánu v danej lokalite.\n\nŽalobca poukázal na čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy SR a § 46 správneho poriadku, pričom uviedol, že každé\nsubjektívne vlastnícke právo je charakterizované súborom vlastníckych oprávnení patriacich do jeho\nobsahu. Ide o právo vec užívať a požívať jej plody a úžitky, právo s vecou disponovať a právo vec\ndržať, ako aj právo na ochranu proti akémukoľvek zásahu do vlastníckeho práva. Pamiatkový zákon\nv jednotlivých svojich ustanoveniach (§ 27, § 28, § 30) uvádza povinnosti vlastníka kultúrnej pamiatky\na dňom právoplatnosti žalobou napadnutého rozhodnutia sa stal žalobca ako vlastník predmetných\nnehnuteľností týmito povinnosťami viazaný. Povinnosti vlastníka kultúrnej pamiatky vo veľkej miere\nlimitujú možnosti užívania predmetu vlastníctva. Žalobca je po právoplatnosti žalobou napadnutého\nrozhodnutia značne obmedzený vo výkone svojho práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 Ústavy SR,\nosobitne práva predmet vlastníctva užívať. Ústava SR zaručuje všetkým vlastníkom rovnaký obsah ich\nvlastníckeho práva a rovnakú ochranu tohto práva. Táto ochrana nie je formálna a zahŕňa ochranu\nreálneho výkonu vlastníckeho práva so všetkými atribútmi obsahu tohto práva. Ak je nevyhnutné výkon\nvlastníckeho práva určitého vlastníka obmedziť, Ústava SR stanovuje podmienky, pri dodržaní ktorých\nje toto obmedzenie možné. Podľa žalobcu v danom prípade neboli splnené podmienky uvedené v čl.\n20 ods. 4 Ústavy SR. Vyhlásenie celého areálu kalvárie spolu s pozemkami tvoriacimi Kalvársky vrch\nnerešpektuje princíp zachovania len nevyhnutnej miery. Celý súbor objektov vyhlásených za národnú\nkultúrnu pamiatku je tvorený kaplnkami, alejami a pozemkami Kalvárskeho vrchu. Podľa žalobcu bol\nsprávny orgán povinný minimalizovať mieru zásahu do súboru objektov a nezahrnúť do neho pozemky,\nna ktorých sa nenachádza žiaden predmetný objekt, resp. ktoré súvisia so stavbou kláštora postaveného\nv roku 2007. Správny orgán nielenže neminimalizoval nevyhnutnú mieru zásahu, ale pravdepodobne\nani nezvažoval prísne dopady narušenia základného práva jednotlivých dotknutých vlastníkov. Správne\norgány nepreukázali ani existenciu skutočného verejného záujmu. Ochrana verejného záujmu nie je\nabsolútnou hodnotou a vždy musí byť posudzovaná v porovnaní s chránenými záujmami jednotlivca.\nSprávnymi orgánmi tvrdený verejný záujem spočíval v pamiatkovej hodnote kalvárie, ktorú v podklade\npre rozhodnutie spracovala Mgr. R. U.. Je nepochybné, že požiadavka verejného záujmu na jednej\nstrane stojí v takýchto prípadoch oproti ústavným právam jednotlivca. Jednotlivec sa vzdáva časti práv,\nna ktoré má zákonný a ústavný nárok, v záujme nejakého verejného prospechu, ktorý reálne existuje a\nje tak dôležitý, že ospravedlní i zásah do jeho základného práva. Žalobca je presvedčený, že správne\norgány nepreukázali dostatočne existenciu verejného záujmu na vyhlásení celého Kalvárskeho vrchu\nza národnú kultúrnu pamiatku a reálnu dôležitosť tohto zásahu. Ospravedlnenie zásahu do práv žalobu\nje postavené na jedinej štúdii a nie je známe, že by k veci prebehla širšia odborná diskusia. Žalobca\nsúhlasil s vyhlásením 8 kaplniek, ohradného múru, aleje I a aleje II za národnú kultúrnu pamiatku aj s\nparcelami, ktoré k nim prislúchajú. V rozhodnutiach však absentuje presvedčivosť o potrebe obmedziť\npráva vlastníka k pozemkom Kalvárskeho vrchu a k pozemku, na ktorom stojí budova kláštora. Žalobca\nako vlastník dotknutých pozemkov je útvarom Rímskokatolíckej cirkvi a v rámci svojho poslania plní\npastoračné a duchovné úlohy. Na riadnom plnení úloh cirkvi má záujem aj sám štát. Slovenská republika\ndeklarovala tento záujem napríklad v preambule Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a\nSvätou stolicou, oznámenie o jej podpísaní bolo publikované v Zbierke zákonov SR pod č. 326/2001\nZ.z.. Katolícka cirkev je reálnym činiteľom pri tvorení spoločného dobra a toto postavenie jej priznáva\ni štát. Obsah pojmu „verejný záujem“ je v danej lokalite reprezentovaný aj konkrétnym pastoračným\nzámerom žalobcu s využitím dotknutých pozemkov. Zámery žalobcu však po vyhlásení za národnú\n\nkultúrnu pamiatku budú podliehať prísnej pamiatkovej regulácii a je veľmi pravdepodobné, že ich nebude\nmôcť realizovať. Skutočnosť, že objekty na Kalvárii majú pamiatkovú hodnotu, ešte nenapĺňa celý\nobsah pojmu verejný záujem. Žalobca sa domnieva, že pamiatková hodnota územia je v tomto prípade\nmajorizovaná a do pojmu verejný záujem nie je zahrnutý napr. verejný záujem na pastoračnom pôsobení\nKatolíckej cirkvi na danom území. V prípade vyhlasovania kalvárie za národnú kultúrnu pamiatku je\nžalobca obmedzený na výkone svojho verejno-prospešného cieľa bez akejkoľvek diskusie, iba na\nzáklade odbornej štúdie Mgr. Ľubice U..\n\nŽalobca namietal, že mu nebola poskytnutá žiadna náhrada za obmedzenie jeho vlastníckeho práva,\npričom opäť poukázal na znenie čl. 20 Ústavy SR a § 28 ods. 1 písm. c/ a § 44 ods. 2 pamiatkového\nzákona.\n\nZáverom svojej žaloby uviedol, že podľa jeho názoru je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre\nnezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov a taktiež skutkový stav je nedostačujúci na posúdenie veci.\nRozhodnutie a postup žalovaného, ktorý mu predchádzal, je tiež v rozpore s § 32, § 46, § 47 ods. 3 a § 59\nods. 1 správneho poriadku. Žalovaný síce vo svojom rozhodnutí zahŕňa základné námietky z odvolania\na vyjadruje sa k nim, avšak jeho vyjadrenia vo väčšine kopírujú, alebo preformulávajú vyjadrenia z\nprvostupňového rozhodnutia. Odôvodneniu žalovaného chýba akákoľvek vysvetľujúca a presvedčovacia\nhodnota, čo sú základné vlastnosti odôvodnenia. Taktiež je rozhodnutie žalovaného nezrozumiteľné.\nV zmysle vyššie citovaných ustanovení správneho poriadku je odôvodnenie rozhodnutia považované\nza podstatnú náležitosť rozhodnutia a jeho účelom je predovšetkým presvedčiť účastníka konania o\nsprávnosti postupu správneho orgánu a o zákonnosti jeho rozhodnutia. Riadne odôvodnenie rozhodnutia\nsmeruje predovšetkým k naplneniu zásady materiálnej pravdy, ako aj zásady hospodárnosti konania,\npretože predstavuje významné vodítko pre účastníka konania pri rozhodovaní, či podá resp. nepodá\nopravný prostriedok voči rozhodnutiu. V ďalšom žalobca citoval z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 5Sžs 135/02 a z rozsudku Vrchního soudu v Prahe sp. zn. S27-SP 2/1994.\n\nVzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca žiadal, aby súd rozhodnutia správnych orgánov\nvydaných v oboch stupňoch zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\n\nŽalovaný žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. K jednotlivým žalobným námietkam\nuviedol:\n\nK námietke, že rozhodnutie správnych orgánov o vyhlásení národnej kultúrnej pamiatky je v rozpore\ns územným plánom aglomerácie Banská Bystrica pre lokalitu 59 Polyfunkčná zóna Pod Kalváriou\nvyhláseným všeobecne záväzným nariadením Mesta Banská Bystrica č. 8/2000 uviedol, že problematiku\nzáväznosti územného plánu obce, ktorý je spracovaný v zmysle platných ustanovení stavebného\nzákona vo vzťahu k ochrane pamiatkového fondu chráneného podľa pamiatkového zákona na úrovni\nlegislatívnej úpravy, je potrebné chápať v zmysle právneho princípu platného pre posudzovanie\nrozporov medzi ustanoveniami dvoch právnych predpisov lex specialis derogat legi generali. Stavebný\nzákon predstavuje predpis všeobecného charakteru, ktorého ustanovenia vzťahujúce sa k ochrane\nkultúrneho dedičstva sú spresnené špeciálnym zákonom o ochrane pamiatkového fondu. Na základe\ntohto posúdenia je potrebné konštatovať, že v prípade relevantného zdokumentovania pamiatkových\nhodnôt môže prikročiť Pamiatkový úrad SR v zmysle § 15 zákona o ochrane pamiatkového fondu\nk vyhláseniu veci za národnú kultúrnu pamiatku, pretože týmto postupom plní úlohy na úseku\nšpecializovanej štátnej správy na ochranu pamiatkového fondu tak, ako mu vyplývajú zo zákona. Orgány\núzemného plánovania sú povinné rešpektovať právoplatné rozhodnutia Pamiatkového úradu SR.\nObstarávateľ územno-plánovacej dokumentácie je povinný vyžiadať si spracované podklady, ktorými sú\nv zmysle § 7a písm. d/ stavebného zákona aj programy ochrany kultúrneho a historického dedičstva.\nZ ustanovení stavebného zákona vyplýva, že územno-plánovacia dokumentácia musí rešpektovať\npodmienky ochrany pamiatkového fondu tak, ako sú ustanovené pamiatkovým zákonom, a v zmysle\ntohto zákona vydanými individuálnymi právnymi aktmi.  V zmysle § 11 ods. 5 písm. d/ stavebného\nzákona územný plán obce ustanovuje najmä zásady a regulatívy ochrany a využívania prírodných\nzdrojov, kultúrno-historických hodnôt a významných krajinných prvkov. Vyhlásením nehnuteľnosti za\nnárodnú kultúrnu pamiatku nie je vylúčená možnosť následných stavebných zásahov a aktivít na\njej území. Každá takáto činnosť je regulovaná ustanovením § 32 pamiatkového zákona a podlieha\nprocesu schvaľovania pamiatkových úradov tak, aby bolo možné dodržať podmienky základnej ochrany\nnárodnej kultúrnej pamiatky v zmysle § 27 pamiatkového zákona. Presadzovanie zámerov obnovy\n\nnárodnej kultúrnej pamiatky je individuálny proces, ktorý rešpektuje osobitné pamiatkové hodnoty\nnárodnej kultúrnej pamiatky. Práva a povinnosti vlastníkov národných kultúrnych pamiatok sú presne\nvymedzené v § 28 zákona a z jeho znenia vyplývajú aj zákonné obmedzenia pri nakladaní s\nnárodnou kultúrnou pamiatkou. V prípade ak pred vydaním rozhodnutia o vyhlásení nehnuteľnosti za\nnárodnú kultúrnu pamiatku bolo vydané iné rozhodnutie týkajúce sa dotknutej nehnuteľnosti v zmysle\nustanovení stavebného zákona, je správny orgán povinný prihliadať na dobromyseľné nadobudnutie\npráva účastníka konania pri vydávaní rozhodnutí podľa zákona. Tvrdenie žalobcu, že vyhlásenie kalvárie\nza národnú kultúrnu pamiatku a podmienenie akejkoľvek stavebnej činnosti vydaním rozhodnutia\nalebo záväzného stanoviska príslušným pamiatkovým úradom znamená obmedzenie činnosti účastníka\nkonania na danom území nad rámec existujúceho právneho stavu založeného územným plánom,\npovažoval za tendenčné tvrdenie smerujúce proti samému zmyslu špecializovanej štátnej správy na\núseku ochrany pamiatkového fondu, ktorá vychádza z povinností každej osoby na území SR chrániť a\nzveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo tak, ako je táto povinnosť uvedená v čl. 44 ods. 2\nÚstavy SR.\n\nK námietke žalobcu, že v rozhodnutí  žalovaného sa na podporu jeho názoru o derogácii stavebného\nzákona neuvádzajú žiadne teoretické východiská, žalovaný poukázal na publikáciu stavebný zákon,\nveľká novela s komentárom, úplné znenie zákona v úprave platnej od 01.11.2005 od autorov Z., D.\nStyková, M. T. a Ž. E. (viď. Unica 2005). Teoretické východiská o derogácii vymedzených oblastí\nvšeobecne upravených stavebným zákonom vychádzajú v prvom rade z požiadaviek stavebného\nzákona uvedených priamo v ustanovení § 7a a v § 13 ods. 3, na základe ktorých je povinný obstarávateľ\núzemno-plánovacej dokumentácie v tejto zohľadniť požiadavky špecializovanej štátnej správy cieľom\ndosiahnuť jej aktuálny stav. Obstarávateľ územno-plánovacej dokumentácie je povinný podľa § 30 ods.\n4 stavebného zákona aktualizovať schválený územný plán každé 4 roky.\n\nPokiaľ žalobca v žalobe tvrdil, že vyhlásenie dotknutých nehnuteľností nerešpektuje princíp zachovania\nnevyhnutnej miery zásahu a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje zdôvodnenie zásahu a\nnie je jasné, v akej miere je vlastnícke právo obmedzené, ďalej tiež, že pamiatkový úrad v napadnutom\nrozhodnutí nepreukázal existenciu skutočného verejného záujmu a súčasne postupoval v rozpore\nso základnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, pričom porušil časť, v ktorej\nsa uvádza významné postavenie katolíckej cirkvi v dejinách Slovenska, ako aj jej aktuálnu úlohu\nv sociálnej, morálnej a kultúrnej oblasti a zároveň  Slovenská republika spolu s katolíckou cirkvou\ndeklaruje vôľu prispievať k celkovému duchovnému materiálnemu dobru človeka a spoločnému dobru,\nžalovaný uviedol, že v zmysle § 15 ods. 1 pamiatkového zákona pamiatkový úrad vyhlasuje za národnú\nkultúrnu pamiatku hnuteľnú vec alebo nehnuteľnú vec, ktorá má pamiatkovú hodnotu. Za národnú\nkultúrnu pamiatku môže vyhlásiť aj súbor takýchto vecí. Pamiatkové hodnoty predmetného objektu\nsú presne špecifikované v zmysle § 2 ods. 2 zákona na strane 4 v časti Špecifikácia pamiatkových\nhodnôt podkladu na vyhlásenie predmetnej národnej kultúrnej pamiatky spracovanom Mgr. R. U. v\nroku 2010, ktorý bol doručený účastníkom konania vrátane žalobcu. Verejný záujem zameraný na\nochranu predmetnej nehnuteľnosti ako národnej kultúrnej pamiatky je deklarovaný dokumentáciou a\npresným vymedzením existencie pamiatkových hodnôt objektu. Vyhlásenie nehnuteľnosti za národnú\nkultúrnu pamiatku sleduje všeobecný spoločenský záujem, t.j. ochrana pamiatkového fondu tak, ako\nje definovaná zákonom, pričom tým nenarúša vlastnícke právo ako základné ľudské právo chránené\nÚstavou SR. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky\na životné prostredie nad mieru stanovenú zákonom. Taktiež vlastnícke právo nemožno zneužiť na ujmu\niných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Ústava SR v čl. 44 ods. 2 ukladá\npovinnosť každému chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo. Nikto nesmie nad\nmieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne\npamiatky. Vo vzťahu k spomínanej Základnej zmluve medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou\nje potrebné uviesť, že preskúmaním spisového materiálu vo veci vyhlásenia nehnuteľnosti za národnú\nkultúrnu pamiatku nebolo zistené, že by mohlo prísť k porušeniu osobitnej úlohy katolíckej cirkvi pri\nplnení jej kultúrnej úlohy, pretože zákon podporuje ochranu kultúrneho dedičstva ako kultúrnu úlohu tak,\nako vyplýva táto povinnosť pre všetkých obyvateľov SR s Ústavy SR.\n\nK námietke, že vyhlásením nehnuteľnosti za národnú kultúrnu pamiatku budú vlastnícke práva žalobcu\nobmedzené v rozpore s čl. 20 Ústavy SR a že žalobcovi ako účastníkovi konania nebola poskytnutá\nžiadna náhrada za obmedzenie  jeho vlastníckeho práva, uviedol, že vlastník kultúrnej pamiatky má\nprávo na primeranú náhradu preukázateľnej ujmy, ktorá mu vznikne aplikáciou tohto zákona alebo\n\nrozhodnutím podľa zákona  (§ 28 ods. 1 písm. c/). Z právnych predpisov vyplýva požiadavka na\npreukázanie ujmy, ktorá už vznikla a ktorej náhradu si môže vlastník národnej kultúrnej pamiatky\nuplatňovať u štátnych orgánov na úseku ochrany pamiatkového fondu. Ustanovenie § 420 Občianskeho\nzákonníka pomenúva pojmové znaky vzniku práva na náhradu škody. Vlastník kultúrnej pamiatky\nmá právo za účelom dosiahnuť dobrý stav a primerané využitie kultúrnej pamiatky požiadať obec\na ministerstvo o finančný príspevok alebo o poskytnutie štátnej pomoci na zachovanie pamiatkovej\nhodnoty kultúrnej pamiatky. Pomoc štátu a obce pri obnove a reštaurovaní kultúrnych pamiatok vychádza\nz potreby zachovania kultúrneho dedičstva, čo je záujem celospoločenský.\n\nKrajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 244 a nasl. O.s.p.\npreskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2\nO.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť\npodľa § 250j ods. 1 O.s.p., pretože rozhodnutie a postup žalovaného boli z hľadiska vymedzenia žaloby\nv súlade so zákonom.\n\nPodľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\n\nPri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade\ns právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi\npredpismi.\n\nSúd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu.\nPostupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa\nprocesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom\npredpísanom postupe je  správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu\nkonania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa\nna také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.\n\nZ pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že v mesiaci september až november 2010 vypracoval\nKrajský pamiatkový úrad Banská Bystrica (Z.. R. U.) podklad na vyhlásenie národnej kultúrnej pamiatky\nv k.ú. Banská Bystrica týkajúci sa predmetných nehnuteľností so zaužívaným názvom „Areál Kalvárie“.\n\nListom zo dňa 14.03.2011 prvostupňový správny orgán - Pamiatkový úrad SR, oznámil účastníkom\nkonania (uvedeným v záhlaví tohto rozsudku) začatie správneho konania vo veci vyhlásenia národnej\nkultúrnej pamiatky. Žalobca súhlasil s vyhlásením objektov 8 zastavení krížovej cesty, ohradného múru,\naleje I a aleje II za národnú kultúrnu pamiatku aj s parcelami, ktoré k nim prislúchajú, avšak nesúhlasil s\nvyhlásením objektu „Kalvársky kopec“ za národnú kultúrnu pamiatku. Mesto Banská Bystrica vo svojom\nvyjadrení doručenom správnemu orgánu dňa 28.03.2011 so zámerom vyhlásenia súboru objektov\nkalvárie súhlasilo. Poukázalo na to, že objekt č. 9 ohradný múr na parc. č. XXXX je už súčasťou\nvyhlásenej národnej kultúrnej pamiatky.\n\nPrvostupňový správny orgán rozhodnutím č. PÚ-11/590-7/3815/SKÚ zo dňa 13.05.2011 vyhlásil v úvode\nodôvodnenia tohto rozsudku opísané nehnuteľnosti za národnú kultúrnu pamiatku a v časti podkladu na\nvyhlásenie ohradného múru na parc. č. XXXX návrh zamietol. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový\nsprávny orgán uviedol, že vychádzal zo skutočnosti, že Kalvária v Banskej Bystrici pozostávajúca z\nkostola Povýšenia sv. Kríža s ohradným múrom, z ôsmich kaplniek zastavení krížovej cesty zvýraznenej\nalejami, tvorí spolu s územím kalvárskeho vrchu jednotný areál, nachádzajúci sa na východnom svahu\nUrpína. Vznik kalvárie súvisí s príchodom jezuitov do Banskej Bystrice a protireformačným hnutím,\npričom jej samotná výstavba bola začatá v roku 1712, keď dal páter Jozef Mayr postaviť na vrchu Urpín\ntri kríže a boli založené základy kaplnky Kristovho hrobu. Nasledujúci rok bolo dokončených 7 zastavení\numučenia Ježiša Krista. Kaplnky vo forme stĺpovej blokovej architektúry boli postavené v pravidelných\nrozostupoch na prístupovej pešej komunikácii, na čelnej stene s nikami pre umiestnenie jednotlivých\npašiových výjavov a v roku 1722 boli po stranách krížovej cesty vysadené jednoradové jednostranné\nalebo obojstranné lipové aleje, ktoré v súčasnosti tvorí niekoľko desiatok druhovo rozličných stromov,\nprevažne líp veľkolistých a pagaštanov konských.\n\nKrížová cesta umiestnená na kalvárskom vrchu je tvorená 8 kaplnkami jednotlivých zastavení\nhranolovitého tvaru, situovaných popri chodníku, ktorý začína na hranici zastavaného územia obce,\nnad miestnou komunikáciou Pod Urpínom. Chodník v tvare písmena V má mierne stúpanie a je\nlemovaný lipovou alejou. Kalvársky vrch ako prírodná vyvýšenina, situovaná mimo historicky osídleného\núzemia, bol základným predpokladom pre vznik kalvárie s krížovou cestou, ktorý tvorí neoddeliteľnú\nsúčasť architektonicko-urbanistickej a ideové kompozície kalvárií. Návršie symbolizovalo vrch Golgotu\nv Jeruzaleme, kde bol ukrižovaný Kristus. Duchovný rozmer prostredia, kde Kristus obetoval život\nza vykúpenie hriechov, niesla nielen vyvýšená terasa s kaplnkou Povýšenia sv. Kríža so skupinou\nkalvárie, ale aj samotná krížová cesta, zosobňujúca cestu Kristovho utrpenia, ktorej dej veriaci znovu\nprežívali a pri jednotlivých zastaveniach si pripomínali veľkosť jeho utrpenia. Kalvária v Banskej Bystrici\npredstavuje typ kalvárií, ktoré vznikli na území Slovenska od 17. storočia na prirodzených krajinných\nvyvýšeninách na okraji sídiel, kde svojim architektonicko-urbanistickým riešením a kompozíciou\nvytvárali pôsobivé dominanty, vnímateľné v diaľkových pohľadoch. Medzi najvýznamnejšie pamiatkové\nhodnoty okrem architektonického riešenia, jedinečnosti kompozície celého predmetného areálu ako aj\nnajvýznamnejších objektov v závere krížovej cesty a miery autenticity jednotlivých objektov, patrí hlavne\nvýrazná prírodná architektonicko-urbanistická dominantnosť, vnímateľná v širšom krajinnom prostredí.\nUrbanistické hodnoty kalvárie ako kultúrnej krajiny návršia sú tvorené predovšetkým základnou\nkompozičnou osou krížovej cesty s ťažiskom pri jej päte a s akcentom na vrchole kopca. Architektonické\nhodnoty prezentuje stavebné stvárnenie kaplniek jednotlivých zastavení, ktoré v spojení s výtvarnou\na umeleckou- historickou hodnotou umiestnených reliéfov umučenia Ježiša Krista napĺňajú pôvodný\nfunkčný zámer kalvárie. Kalvária v Banskej Bystrici predstavuje typického reprezentanta kalvárií, resp.\nkrížových ciest budovaných v priebehu 17. -19. storočia takmer vo všetkých významnejších mestách\nSlovenska. Jej hodnota spočíva v jednoduchom avšak pôsobivom architektonicko-urbanistickom riešení.\nRad zastavení vedúcich návrším ústrednej kaplnke dotvoril prirodzenú kultúrnu- prírodnú dominantu, čím\nsa vytvorila jedna z najpôsobivejších dominánt mesta s výraznou hodnotou jedinečnosti. Kalvária vytvára\ncharakteristické diaľkové pohľady a je zároveň vžitým symbolom s hodnotou emocionálnej pôsobnosti\npamiatky a súvsťažnosti pamiatky s prostredím. Disponuje architektonickou, urbanistickou, krajinnou,\numelecko-historickou, výtvarnou a historickou pamiatkovou hodnotou a vzhľadom k stavu a miere\nzachovania jednotlivých pamiatkových objektov má výraznú hodnotu autenticity. Dosiaľ si zachovala\nsvoju funkčnú hodnotu ako miesto konania príležitostných pobožností, čo podporuje spoločenský záujem\nna jej zachovaní a napĺňa kritériá pre jej vyhlásenie za národnú kultúrnu pamiatku. Proti tomuto\nrozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom  rozhodol žalovaný dňa 06.09.2011 rozhodnutím č. MK\n223/2011-5110403 tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Svoje rozhodnutie\nodôvodnil žalovaný obdobne ako vyjadrenie k žalobe.\n\nPodľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov\nmá rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu\nnepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n\nPodľa čl. 20 ods. 3 Ústavy SR vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných\nalebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie\npoškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú\nzákonom.\n\nPodľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba\nv nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.\n\nPodľa čl. 44 ods. 2 Ústavy SR každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne\ndedičstvo.\n\nPodľa § 2 ods. 2 zákona č. 49/2002 Z.z. pamiatková hodnota je súhrn významných historických,\nspoločenských, krajinných, urbanistických, architektonických, vedeckých, technických, výtvarných alebo\numelecko-remeselných hodnôt, pre ktoré môžu byť veci predmetom individuálnej alebo územnej\nochrany.\n\nPodľa § 15 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z.z. pamiatkový úrad vyhlasuje za kultúrnu pamiatku hnuteľnú\nvec alebo nehnuteľnú vec, ktorá má pamiatkovú hodnotu. Za kultúrnu pamiatku môže vyhlásiť aj súbor\ntakých vecí.\n\nPodľa § 30 ods. 4 zákona č. 49/2002 Z.z. záväzné stanovisko krajského pamiatkového úradu sa vyžaduje\nku všetkým rozhodnutiam iných orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými môžu\nbyť dotknuté záujmy chránené týmto zákonom.\n\nPodľa § 29 ods. 4 zákona č. 49/2002 Z.z. orgán oprávnený schváliť územnoplánovaciu dokumentáciu\núzemia, v ktorom sa nachádza pamiatková rezervácia, pamiatková zóna, nehnuteľná kultúrna pamiatka,\nochranné pásmo, archeologický nález alebo archeologické nálezisko evidované podľa § 41, si pred jej\nschválením vyžiada stanovisko miestne príslušného krajského pamiatkového úradu.\n\nPodľa § 44 ods. 4 zákona č. 49/2002 Z.z. na konanie vo veciach ochrany pamiatkového fondu\nsa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak je v\nsprávnom konaní väčší počet účastníkov konania, správny orgán doručuje účastníkom konania verejnou\nvyhláškou.\n\nPodľa § 7a ods. 1 stavebného zákona v územnoplánovacej činnosti sa využívajú existujúce dokumenty\na súbory informácií, ktoré obsahujú informácie o území (ďalej len \"ostatné podklady\").\n\nPodľa § 7a ods. 2  písm. d/ stavebného zákona z dokumentov uvedených v odseku 1 sa povinne\nvyužívajú programy ochrany kultúrneho a historického dedičstva.\n\nPodľa § 8 ods. 3 stavebného zákona územnoplánovacia dokumentácia je základným nástrojom\núzemného rozvoja a starostlivosti o životné prostredie Slovenskej republiky, regiónov a obcí. Odvetvové\nkoncepcie ústredných orgánov štátnej správy a koncepcie rozvoja obcí a iné programy týkajúce\nsa hospodárskeho, sociálneho alebo kultúrneho rozvoja musia byť v súlade so záväznými časťami\núzemnoplánovacej dokumentácie.\n\nPodľa § 22 ods. 4 stavebného zákona orgán územného plánovania, ktorý obstaráva územnoplánovaciu\ndokumentáciu, dohodne návrh územnoplánovacej dokumentácie s dotknutými orgánmi.\n\nPodľa § 126 ods. 1 stavebného zákona ak sa konanie podľa tohto zákona dotýka záujmov chránených\npredpismi o ochrane zdravia ľudu, o utváraní a ochrane zdravých životných podmienok, vodách, o\nochrane prírodných liečebných kúpeľov a prírodných liečivých zdrojov, o ochrane poľnohospodárskeho\npôdneho fondu, o lesoch a lesnom hospodárstve, o opatreniach na ochranu ovzdušia, o ochrane a\nvyužití nerastného bohatstva, o kultúrnych pamiatkach, o štátnej ochrane prírody, o požiarnej ochrane,\no zákaze biologických zbraní, na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, o odpadoch, o\nveterinárnej starostlivosti, o vplyvoch na životné prostredie, o jadrovej bezpečnosti jadrových zariadení,\no prevencii závažných priemyselných havárií, o správe štátnych hraníc, o pozemných komunikáciách, o\ndráhach a o doprave na dráhach, o civilnom letectve, o vnútrozemskej plavbe, o energetike, o tepelnej\nenergetike, o elektronických komunikáciách, o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, o\ncivilnej ochrane, o inšpekcii práce a o štátnej geologickej správe, rozhodne stavebný úrad na základe\nzáväzného stanoviska dotknutého orgánu podľa § 140a, ktorý uplatňuje požiadavky podľa osobitných\npredpisov.\n\nPodľa § 126 ods. 2 stavebného zákona ak tento zákon ustanovuje postup pri preskúmaní záujmov\nchránených osobitnými predpismi a pri uplatňovaní stanovísk alebo obdobných opatrení dotknutých\norgánov štátnej správy, postupujú podľa neho dotknuté orgány uvedené v odseku 1. Právo týchto\nsprávnych orgánov vydať samostatné rozhodnutie zostáva nedotknuté, ak to predpisy na ochranu nimi\nsledovaných záujmov ustanovujú.\n\nÚlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa druhej hlavy\npiatej časti O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok\nskutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s\núčastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či\nobsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade\ns hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu\nje podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého\nrozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu\n\nnamietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred\nsprávnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3\nO.s.p.).\n\nPo preskúmaní veci súd konštatoval, že rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie prvostupňového\nsprávneho orgánu obsahuje všetky zákonom stanovené formálne i obsahové náležitosti a vydal ho orgán\nna to príslušný, pričom postupoval v medziach zákonom stanoveného postupu.\n\nK jednotlivým námietkam uvedeným v žalobe súd zaujal nasledovné stanovisko:\n\nŽalobca namietal, že nezákonnosť rozhodnutia žalovaného je spôsobená rozporom s územným plánom\nMesta Banská Bystrica. Zároveň namietal, že vyhlásenie kalvárie za národnú kultúrnu pamiatku\na podmienenie akejkoľvek stavebnej činnosti vydaním rozhodnutia alebo záväzného stanoviska\npríslušným pamiatkovým úradom znamená obmedzenie jeho činnosti účastníka konania na danom\núzemí nad rámec existujúceho právneho stavu založeného územným plánom.\n\nÚzemný plán týkajúci sa predmetnej lokality (lokalita 59 Polyfunkčná zóna Pod Kalváriou), a tiež vo\nvšeobecnosti ako prejav oprávnenia samosprávy, bol spracovaný a vyhlásený na základe stavebného\nzákona  a súvisiacich právnych predpisov. Naproti tomuto Pamiatkový úrad Slovenskej republiky\nplní úlohy na úseku špecializovanej štátnej správy na ochranu pamiatkového fondu tak, ako mu\ntieto vyplývajú z pamiatkového zákona. Oba právne predpisy (stavebný zákon a pamiatkový zákon)\nv kontexte okolností posudzovaného prípadu nemožno chápať vo vyjadrení vzájomného vzťahu.\nUrčite nemožno stavebný zákon považovať za lex specialis k pamiatkovému zákonu. Oba zákony\npôsobia v pretínajúcom sa prostredí (oblasť úpravy) avšak toto riešia vo vlastnom právnom režime\nautonómne. Pokiaľ sa stavebný zákon zaoberá územným plánovaním riešiacim komplexne priestorové\nusporiadanie a funkčné využívanie územia, pamiatkový zákona upravuje podmienky ochrany kultúrnych\npamiatok, pamiatkových území, archeologických nálezov a archeologických nálezísk. Vo vzťahu k\ntomuto je potrebné zdôrazniť, že stavebný zákon vyžaduje pri tvorbe a úpravách územného plánu\nrešpektovanie rozhodnutia týkajúceho sa ochrany kultúrneho a historického dedičstva a podmienky\nochrany pamiatkového fondu stanovené práve pamiatkovým zákonom, pričom však pamiatkový zákon\nneobsahuje ustanovenie vylučujúce vyhlásenie nehnuteľnosti za národnú kultúrnu pamiatku pre\nprekážku existujúceho územného plánu.\n\nSúd podotýka, že ochrana kultúrnej pamiatky je súhrn činností a opatrení vykonávaných na\npredchádzanie ohrozeniu, poškodeniu, zničeniu alebo odcudzeniu kultúrnej pamiatky, na trvalé\nudržiavanie dobrého stavu vrátane prostredia kultúrnej pamiatky a na taký spôsob využívania a\nprezentácie, ktorý zodpovedá jej pamiatkovej hodnote a technickému stavu. Rozhodovať o tomto\nprislúcha len orgánom špecializovanej štátnej správy na úseku ochrany pamiatkového fondu, ktorými\nsú Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, Pamiatkový úrad SR a krajské pamiatkové úrady. Orgán\n(napr. aj Mesto Banská Bystrica) oprávnený schváliť územnoplánovaciu dokumentáciu územia, v\nktorom sa nachádza nehnuteľná kultúrna pamiatka, si pred jej schválením vyžiada stanovisko miestne\npríslušného krajského pamiatkového úradu (§ 29 ods. 4 pamiatkového zákona). Zároveň platí, že obec a\nsamosprávny kraj sú povinné pravidelne, najmenej však raz za štyri roky, preskúmať schválený územný\nplán, či nie sú potrebné jeho zmeny alebo doplnky alebo či netreba obstarať nový územný plán (§\n30 ods. 4 stavebného zákona). Záväzné stanovisko krajského pamiatkového úradu sa vyžaduje ku\nvšetkým rozhodnutiam iných orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými môžu byť\ndotknuté záujmy chránené týmto zákonom (§ 30 ods. 4 pamiatkového zákona). Dikcia vyššie uvedených\nzákonných ustanovení vyvracia žalobcovo tvrdenie, že pri existencii územného plánu je vylúčené\nrozhodnúť o vyhlásení nehnuteľnosti za národnú kultúrnu pamiatku proti obsahu územného plánu.\nPamiatkový úrad vyhlasuje za kultúrnu pamiatku nehnuteľnú vec alebo súbor takých vecí bez ohľadu na\núzemný plán. Súladné s touto argumentáciou je aj ustanovenie § 126 ods. 1, 2 stavebného zákona. Ak sa\nkonanie podľa tohto zákona dotýka záujmov chránených predpismi o kultúrnych pamiatkach, rozhodne\nstavebný úrad na základe záväzného stanoviska dotknutého orgánu (na úseku ochrany pamiatkového\nfondu) podľa osobitného predpisu (pamiatkový zákon). Právo tohto správneho orgánu vydať samostatné\nrozhodnutie zostáva nedotknuté, ak to predpisy na ochranu ním sledovaného záujmu ustanovujú. Súd\nje na základe uvedeného  názoru, že existencia územného plánu k predmetnej časti územia nebránila\nvydaniu napadnutého rozhodnutia.\n\nV súvislosti s tvrdením žalobcu, že nenamieta vyhlásenie budov a nadväzujúcich pozemkov v\ndanej lokalite za národné kultúrne pamiatky, avšak nesúhlasí, aby sa toto rozhodnutie týkalo\ncelej lokality Kalvárskeho vrchu, súd dospel k záveru, vychádzajúc jednak z obsahu podkladu pre\nrozhodnutie spracovaného v roku 2010 Z. a tiež z obsahu a významu ochrany kultúrnych pamiatok\na kultúrneho dedičstva (súhrnu významných historických, spoločenských, krajinných, urbanistických,\narchitektonických, vedeckých, technických, výtvarných alebo umelecko-remeselných hodnôt), že treba\nzdôrazniť neprípustnosť takého stavu, kedy by sa na území (lokalite) pomedzi pamiatky (8 zastavení\nkrížovej cesty, ohradný múr, alej I a alej II) vyskytovali plochy, ktoré by mohli byť zastavané bez toho,\naby k tomu nemohol zaujať stanovisko pamiatkový úrad. Keby nemal v danej lokalite pamiatkový úrad\nmožnosť žiadnej ingerencie, mohlo by dôjsť k nezvratným škodám na kultúrnom odkaze z minulosti,\nktorý je potrebné chrániť a zachovať.\n\nSúd ako dôvodné nemohol vyhodnotiť ani námietky žalobcu, ktoré v súhrne poukazovali na neústavný\na nezákonný zásah do jeho vlastníckych práv.\n\nŽalobca tvrdil, že vyhlásením nehnuteľnosti za národnú kultúrnu pamiatku budú jeho vlastnícke práva\nobmedzené v rozpore s čl. 20 Ústavy SR, že mu nebola poskytnutá žiadna náhrada za obmedzenie  jeho\nvlastníckeho práva, že vyhlásenie dotknutých nehnuteľností za národnú kultúrnu pamiatku nerešpektuje\nprincíp zachovania nevyhnutnej miery zásahu, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje\nzdôvodnenie zásahu, že nie je jasné v akej miere je vlastnícke právo obmedzené, že pamiatkový úrad v\nnapadnutom rozhodnutí nepreukázal existenciu skutočného verejného záujmu a že súčasne postupoval\nv rozpore so základnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou.\n\nSúd v prvom rade konštatuje, že žalobou napadnuté rozhodnutie neporušilo žiadne ustanovenie Ústavy\nSR. Nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme,\na to na základe zákona a za primeranú náhradu. Všetky uvedené podmienky ústavnosti postupu\npri obmedzení vlastníckeho práva boli v danom prípade splnené. Podľa čl. 44 ods. 2 Ústavy SR\nkaždý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo. Ochrana pamiatkového\nfondu je upravená zákonom (zákon č. 49/2002 Z.z.). Verejný záujem na ochrane kultúrneho dedičstva\nv predmetnej lokalite vyplýva predovšetkým z podkladu na vyhlásenie národnej kultúrnej pamiatky\nvypracovaného v mesiaci september až november 2010 Krajským pamiatkovým úradom Banská\nBystrica (Z.. R. U.), ktorý spolu so zisteniami prvostupňového správneho orgánu je podrobne opísaný\naj v tomto rozsudku. Súd nemá dôvod pochybovať o správnosti odborného posúdenia uvedenej lokality\nz hľadiska hodnotenia jej  pamiatkovej hodnoty a ani žalobca v tomto smere podklad rozhodnutia\nnespochybnil, resp. nevyvrátil právne relevantnými dôkazmi či tvrdeniami. Zároveň správne orgány\nsvoje rozhodnutie vyhlásiť dotknutú lokalitu za národnú kultúrnu pamiatku vecne správne a dostatočne\nzrozumiteľne odôvodnili tak, že súd mohol zákonnosť rozhodnutí preskúmať. Súd sa stotožnil s tvrdením\nžalovaného, že verejný záujem zameraný na ochranu predmetnej nehnuteľnosti ako  národnej kultúrnej\npamiatky je deklarovaný dokumentáciou a presným vymedzením existencie pamiatkových hodnôt\nobjektu a že vyhlásenie predmetnej nehnuteľnosti za národnú kultúrnu pamiatku sleduje všeobecný\nspoločenský záujem, ktorou je ochrana pamiatkového fondu tak, ako je definovaná zákonom, pričom\ntým nenarúša vlastnícke právo ako základné ľudské právo chránené Ústavou SR. Súd je presvedčený\no tom, že výkon vlastníckeho práva nesmie byť bezbrehý a indiferentný k okoliu. Nesmie   poškodzovať\nľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru stanovenú zákonom.\n\nVo vzťahu k námietkam žalobcu o porušení Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou\nstolicou súd nezistil, že by k niečomu takémuto došlo. V zhode s názorom žalovaného súd  v zákonnej\npodpore ochrany kultúrneho dedičstva nevidí zásah do práv žalobcu a možnosti plniť jeho duchovné,\nkultúrne a spoločenské  úlohy.\n\nPokiaľ ide o žalobcom tvrdené neprimerané obmedzenie jeho vlastníckych práv a že mu za toto\nobmedzenie nebola poskytnutá žiadna protihodnota (náhrada), dáva súd do pozornosti ustanovenia\npamiatkového zákona, predovšetkým § 28, § 29 a § 30 zákona, upravujúce práva a povinnosti\nvlastníka nehnuteľnosti, ktorá je kultúrnou pamiatkou. Vlastník kultúrnej pamiatky má právo požiadať o\nbezplatné poskytnutie odbornej a metodickej pomoci vo veciach ochrany kultúrnej pamiatky, o finančný\npríspevok alebo o poskytnutie štátnej pomoci na zachovanie pamiatkovej hodnoty kultúrnej pamiatky a\nna primeranú náhradu preukázateľnej ujmy, ktorá mu vznikne aplikáciou tohto zákona alebo rozhodnutím\npodľa tohto zákona. Taktiež nie je pravdou, že žalobou napadnuté rozhodnutie znemožní, resp. výrazne\n\nobmedzí možnú výstavba v lokalite. Vlastník kultúrnej pamiatky je povinný užívať kultúrnu pamiatku v\nsúlade s jej pamiatkovou hodnotou, umožniť zamestnancom orgánu na ochranu pamiatkového fondu a\noprávneným osobám po predložení služobného preukazu vstupovať do priestorov nehnuteľnej kultúrnej\npamiatky, ak nie sú obydlím, alebo im predložiť hnuteľnú kultúrnu pamiatku na dokumentačné účely,\nvýskumné účely alebo s cieľom zabrániť poškodeniu alebo zničeniu kultúrnej pamiatky, strpieť označenie\nkultúrnej pamiatky, strpieť sprístupnenie kultúrnej pamiatky, ak nie je obydlím, pre verejnosť podľa vopred\nurčených podmienok, na určený čas a za náhradu, ak tak rozhodol krajský pamiatkový úrad, oznámiť\npamiatkovému úradu a obci bezodkladne každé ohrozenie, poškodenie, odcudzenie alebo zničenie\nkultúrnej pamiatky, každú zamýšľanú zmenu využitia kultúrnej pamiatky, a ak ide o nehnuteľnú kultúrnu\npamiatku, aj jej vypratanie a každú uskutočnenú zmenu vlastníctva kultúrnej pamiatky a tiež je povinný\ns nehnuteľnosťou nakladať a užívať ju tak, aby neohrozoval pamiatkové hodnoty nehnuteľnej kultúrnej\npamiatky, pamiatkovej rezervácie alebo pamiatkovej zóny. Popri už spomenutej náhrade, aby mohol plniť\nvyššie uvedené povinnosti, má vlastník kultúrnej pamiatky právo požiadať pamiatkový úrad o bezplatné\nposkytnutie odbornej a metodickej pomoci. Obmedzenie, ktorého sa žalobcu obáva, nespočíva v bránení\njeho investičnej činnosti v danej lokalite, ale v tom, že takáto jeho činnosť musí byť vopred prejednaná\nsprávnym orgánom práve z hľadiska špecifík ochrany pamiatkového fondu. V takomto obmedzení\nnevidel súd nezákonnosť ani protiústavnosť.\n\nVzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že žalobu je potrebné podľa § 250j\nods. 1 O.s.p. zamietnuť, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo vydané v medziach zákona a námietky\nžalobcu neodôvodňovali jeho zrušenie.\n\nO náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi právo\nna ich náhradu nepriznal.\n\nToto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0           (§ 3 ods. 9 zákona\nč. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).\n\nPoučenie:\n\nProti  tomuto  rozsudku   možno  podať odvolanie  do 15  dní  odo  dňa  jeho\ndoručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave.\n\nV odvolaní  sa  má  popri  všeobecných  náležitostiach   (§ 42 ods. 3  O.s.p.)\nuviesť,  proti  ktorému  rozhodnutiu  smeruje, v  akom  rozsahu  sa  napáda,\nv čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho\nsa odvolateľ domáha.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}