Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 21CoE/689/2012 z 22. 4. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 22. apríla 2013, sp. zn. 21CoE/689/2012, ECLI:SK:KSBA:2013:1712202706.2 Krajský súd Bratislava | 21CoE/689/2012 | ECLI:SK:KSBA:2013:1712202706.2 | 2013-04-22 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: predpis č. 44/2001 Z. z., § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/13508fa4-f6b6-471b-ab47-93b6b98bc785 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1712202706.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 21CoE/689/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712202706
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eugen Palášthy
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1712202706.2

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v právnej veci oprávneného: Advokát Kai Dellit, Maximilian-Welsch-Strasse
2, 99 084 Erfurt, konkurzného správcu majetku spoločnosti LOMO Lorenz Mahr GmbH & Co.KG,
Dudenstrasse 23, 36 251 Bad Hersfeld, Spolková republika Nemecko, zast.: JUDr. Ladislav Udvaros,
advokát, Cukrová 14, Bratislava, proti povinnému: Fendler Slovakia, s.r.o., Lichnerova 76, Senec, IČO:
36 782 114, zast.: JUDr. Daniela Surkošová, advokátka, Na Hrebienku 16, Bratislava, o vyhlásenie
rozhodnutia Vrchného krajinského súdu Frankfurt nad Mohanom zo dňa 25.10.2011 sp. zn. 14U 237/10
za vykonateľné, o odvolaní povinného proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok č. k. 9Ecud/1/2012 -
59 zo dňa 23.03.2012 v znení opravných uznesení č. k. 9Ecud/1/2012 - 66 zo dňa 04.05.2012 a č. k.
9Ecud/1/2012 - 98 zo dňa 13.11.2012, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Pezinok č. k. 9Ecud/1/2012 - 59 zo dňa 23.03.2012
v znení opravných uznesení č. k. 9Ecud/1/2012 - 66 zo dňa 04.05.2012 a č. k. 9Ecud/1/2012 - 98 zo
dňa 13.11.2012 potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením č. k. 9Ecud/1/2012 - 59 zo dňa 23.03.2012 v znení opravných uznesení č.
k. 9Ecud/1/2012 - 66 zo dňa 04.05.2012 a č. k. 9Ecud/1/2012 - 98 zo dňa 13.11.2012 Okresný súd
Pezinok vyhlásil Rozsudok Vrchného krajinského súdu Frankfurt nad Mohanom zo dňa 25.10.2011
sp. zn. 14U 237/10 za vykonateľný v Slovenskej republike. Taktiež súd prvého stupňa napadnutým
uznesením vyhlásil Uznesenia Krajinského súdu Fulda o určení súdnych trov v sume 11.436,20 Eur a v
sume 6.756,80 Eur zo dňa 06.12.2011 sp. zn. 2-4 O 306/09 za vykonateľné v Slovenskej republike.

V odôvodnení poukázal na čl. 33 ods. 1 a 3, čl. 34, čl. 38 ods. 1, čl. 41, čl. 53 ods. 1 a 2 a čl. 54 Nariadenia
Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach
(ďalej len „Nariadenie“) a uviedol, že základným predpokladom vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia v
inom členskom štáte je splnenie formálnych náležitostí v zmysle čl. 53 a nasl. Nariadenia. Jednou z
formálnych náležitostí, ktorú súd skúma, je existencia osvedčenia podľa čl. 54 a prílohy V Nariadenia.
Osvedčenie je vydané na návrh zainteresovaného účastníka súdom alebo iným príslušným orgánom
členského štátu, v ktorom bol rozsudok vydaný.

Ďalej prvostupňový súd poukázal na preskúmanie predloženého osvedčenia zo dňa 16.01.2012 a
20.01.2012 podľa čl. 54 a 58 Nariadenia, po ktorom dospel k záveru, že z tohto osvedčenia je zrejmé,
akého rozhodnutia sa týka, kto toto rozhodnutie vydal, a že uvedené rozhodnutie je právoplatné a
vykonateľné v členskom štáte pôvodu.

Voči tomuto uzneseniu sa povinný odvolal s odôvodnením, že neboli splnené podmienky na vyhlásenie
vykonateľnosti vyššie uvedených rozhodnutí nemeckých súdov a povinnému nebolo umožnené v



členskom štáte pôvodu riadnym spôsobom brániť svoje práva. Zdôraznil, že mu nebolo umožnené riadne
konať pred Vrchným krajinským súdom vo Frankfurte nad Mohanom, a tým mu bolo odňaté jeho právo
konať pred súdom. Napriek opakovaným návrhom nebol v konaní vypočutý konateľ povinného a ani
ďalší navrhnutí svedkovia bez toho, aby súd uviedol dôvody nevypočutia. Považoval za neprípustné,
aby strana konania nemohla vyjadriť priamo pred súdom skutočnosti, ktoré považuje za podstatné
na svoju obranu. Vydané rozhodnutie považoval za nesúladné s verejným poriadkom Slovenskej
republiky, v ktorej sa o uznanie rozhodnutia žiada. Rozpor podľa neho spočíval v tom, že rozhodnutie
nemeckého súdu je arbitrárne a nebolo vydané v súlade s procesnými pravidlami občianskeho súdneho
konania, ktoré sú bežné v štátoch EÚ. Toto porušenie procesných pravidiel podľa povinného bráni
vyhláseniu vykonateľnosti rozhodnutí v Slovenskej republike. Ďalej povinný poukazoval na pochybenie
prvostupňového súdu, keď si nevyžiadal od oprávneného originál vydaných rozhodnutí, a to napriek
tejto povinnosti zakotvenej v čl. 55 ods. 2, čl. 54 a čl. 53 ods. 1 a 2 Nariadenia. Vzhľadom na uvedené
povinný žiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie zmenil tak, že návrh na vyhlásenie vykonateľnosti
zamieta.

K odvolaniu povinného sa vyjadril oprávnený, kde odvolací súd žiadal napadnuté uznesenie ako vecne
správne potvrdiť. K tvrdeniu povinného, že mu nebolo umožnené konať pred Vrchným krajinským súdom
vo Frankfurte nad Mohanom oprávnený poukázal na odôvodnenie rozsudku Vrchného krajinského súdu
zo dňa 25.10.2011, z ktorého je zjavné, že povinný mal v konaní pred týmto súdom splnomocneného
zástupcu - advokáta Ferdinanda Haffmanna. Jeho právo zabezpečiť si obhajobu v zmysle čl. 34 ods.
2 Nariadenia, bolo teda zachované. Taktiež je v odôvodnení rozsudku Vrchného krajinského súdu
konštatované, že žaloba bola doručená splnomocnencovi povinného, čím bol odstránený nedostatok
doručenia žaloby. Z toho vyplýva, že predmetný rozsudok Vrchného krajinského súdu nebol vydaný
bez účasti povinného, a teda podľa oprávneného skutková podstata čl. 34 ods. 2 Nariadenia nebola
nikdy naplnená a nie je dôvod na neuznanie rozsudku, resp. vyhlásenie vykonateľnosti rozsudku v
inom členskom štáte. Dôkazom toho, že povinnému bolo umožnené riadne konať pred súdom je
podľa oprávneného aj to, že povinný podal v predmetnom konaní proti kontumačnému rozsudku
námietky, ako aj odvolanie proti rozsudku, ktorým sa o týchto námietkach rozhodlo. Podstatné ale je,
že povinný ani v námietkach ani v podanom odvolaní nenamietal, že pohľadávka oprávneného by
bola neopodstatnená. Oprávnený ďalej považoval argumenty povinného, že neboli vypočutí navrhovaní
svedkovia, za relevantné pri námietkach a v odvolaní, ktoré podal pred Vrchným krajinským súdom, kde
povinný mal možnosť na tieto skutočnosti poukázať.

Ďalej oprávnený poukázal na právnu vážnosť tvrdení povinného týkajúcich sa rozporu s verejným
poriadkom Slovenskej republiky, pričom mal za to, že povinný tieto tvrdenia nijakým spôsobom bližšie
nerozviedol a tiež oprávnený v tejto súvislosti poukázal na čl. 45 ods. 2 Nariadenia. K tvrdeniam
povinného o povinnosti predložiť originál vydaných súdnych rozhodnutí oprávnený poukázal na čl. 53
ods. 1 Nariadenia, z ktorého vyplýva povinnosť predložiť vyhotovenie rozsudku, ktorý spĺňa požiadavky
na preukázanie jeho pravosti a oprávnený v tejto súvislosti poukázal na notársky osvedčenú fotokópiu
predmetných súdnych rozhodnutí s úradným prekladom do slovenského jazyka.

Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa
podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie povinného podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

Podľa čl. 33 ods. 1 Nariadenia rozsudok vydaný v členskom štáte sa uznáva v ostatných členských
štátoch bez osobitného konania.

Podľa čl. 34 ods. 1 Nariadenia rozsudok sa neuzná, ak je uznanie v zjavnom rozpore s verejným
poriadkom členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada.

Podľa čl. 34 ods. 2 Nariadenia rozsudok sa neuzná v prípade, že bol vydaný bez účasti žalovaného
v konaní, ak sa mu nedoručila písomnosť, ktorou sa začalo konanie alebo rovnocenná písomnosť v



dostatočnom čase a takým spôsobom, aby si mohol zabezpečiť obhajobu, okrem prípadu, že žalovaný
opomenul začať konanie, ktorým by napadol rozsudok, keď tak mohol urobiť.

Podľa čl. 36 a čl. 45 ods. 2 Nariadenia za žiadnych okolností sa nesmie cudzí rozsudok skúmať z hľadiska
rozhodnutia vo veci samej.

Podľa čl. 38 ods. 1 Nariadenia rozsudok vydaný v členskom štáte a vykonateľný v tomto štáte sa vykoná
v inom členskom štáte, ak tam bol vyhlásený za vykonateľný na návrh zainteresovaného účastníka.

Podľa čl. 41 Nariadenia rozsudok sa vyhlási za vykonateľný ihneď po splnení formálnych náležitostí
podľa článku 53 bez skúmania podľa článku 34 a 35. Účastník, proti ktorému sa o výkon žiada, nemá
v tomto štádiu konania právo robiť žiadne podania k návrhu.

Podľa čl. 43 ods. 1 Nariadenia proti rozhodnutiu o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti sa môže odvolať
každý z účastníkov.

Podľa čl. 43 ods. 5 prvá veta Nariadenia odvolanie proti vyhláseniu vykonateľnosti sa musí podať do
jedného mesiaca od jeho doručenia.

Podľa čl. 53 ods. 1 Nariadenia účastník, ktorý žiada o uznanie alebo vydanie vyhlásenia vykonateľnosti,
predloží vyhotovenie rozsudku, ktorý spĺňa požiadavky na preukázanie jeho pravosti.

Podľa čl. 53 ods. 2 Nariadenia účastník, ktorý žiada o vyhlásenie vykonateľnosti tiež predloží osvedčenie
podľa článku 54 bez vplyvu na článok 55.

Podľa čl. 54 Nariadenia súd alebo príslušný orgán členského štátu, v ktorom bol vydaný rozsudok, vydá
na žiadosť zainteresovaného účastníka osvedčenie podľa vzoru v prílohe V tohto nariadenia.

Podľa § 68f ods. 1 zákona č. 97/1963 Z.z. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len
„ZoMPSaP“) súd je viazaný skutkovými zisteniami, na ktorých si cudzí orgán založil svoju právomoc.

Podľa § 68f ods. 2 ZoMPSaP preskúmanie cudzieho rozhodnutia vo veci samej sa nepripúšťa.

Po nahliadnutí do súdneho spisu odvolací súd zistil, že dňa 16.02.2012 doručil oprávnený
prostredníctvom právneho zástupcu návrh na vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutí v Slovenskej
republike. Týmto návrhom sa domáhal, aby súd vyhlásil rozsudok Vrchného krajinského súdu Frankfurt
nad Mohanom zo dňa 25.10.2011 sp. zn. 14U 237/10 a uznesenia Krajinského súdu Fulda o určení
súdnych trov v sume 11.436,20 Eur a v sume 6.756,80 Eur zo dňa 06.12.2011 sp. zn. 2-4 O 306/09 za
vykonateľné v Slovenskej republike.

Nariadenie v odseku 17 preambuly zakotvuje zásadu, v zmysle ktorej na základe tej istej zásady
vzájomnej dôvery musí byť konanie smerujúce k výkonu rozsudku vydaného v jednom členskom štáte
na území iného členského štátu účinné a rýchle. Sledujúc tento cieľ by sa vyhlásenie rozsudku za
vykonateľný malo vydať takmer automaticky po výlučne formálnej kontrole predložených dokladov bez
možnosti, aby súd z úradnej povinnosti skúmal ktorýkoľvek z dôvodov nevykonateľnosti uvedený v
tomto nariadení. Táto zásada teda zakotvuje povinnosť súdu pri rozhodovaní o vyhlásení vykonateľnosti
cudzieho rozhodnutia nezaoberať sa meritom veci, ktorej sa rozhodnutie týka, ale skúmať, resp.
posudzovať splnenie formálnych podmienok zakotvených v Nariadení, splnenie ktorých si vyžaduje
vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia.



V danom prípade je rozhodujúce, či vyššie uvedené rozhodnutia, ktoré majú byť vyhlásené
za vykonateľné v Slovenskej republike, boli opatrené doložkou vykonateľnosti, resp. nadobudli
vykonateľnosť v štáte, ktorého orgán ho vydal (čl. 38 ods. 1 Nariadenia) a zároveň účastník, ktorý žiada
o vyhlásenie vykonateľnosti, spolu s návrhom predloží vyhotovenie rozsudku, ktorý spĺňa požiadavky
na preukázanie jeho pravosti (čl. 53 ods. 1 Nariadenia) a tiež predloží osvedčenie podľa článku 54
Nariadenia. Odvolací súd má za to, že v tomto prípade došlo k splneniu všetkých vyššie uvedených
podmienok na to, aby boli vyššie uvedené cudzie rozhodnutia vyhlásené za vykonateľné v Slovenskej
republike. Oprávnený k návrhu na vyhlásenie rozhodnutia za vykonateľné priložil úradný preklad
cudzieho rozhodnutia a taktiež osvedčenie podľa čl. 54 Nariadenia (zo dňa 16.01.2012 a 20.01.2012), z
ktorého je zrejmé, akého rozhodnutia sa týka, kto toto rozhodnutie vydal a že toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť a vykonateľnosť v členskom štáte pôvodu. Na základe týchto skutočností ani odvolací
súd nemá pochybnosti o pravosti predložených cudzích rozhodnutí a o splnení formálnych náležitostí
podľa čl. 53 a nasl. Nariadenia.

Povinný v odvolaní poukazoval na to, že neboli splnené podmienky na vyhlásenie vykonateľnosti vyššie
uvedených rozhodnutí, keďže mu nebolo umožnené v členskom štáte pôvodu riadnym spôsobom
brániť svoje práva tým, že mu nebolo umožnené sa vyjadriť (nebol vypočutý konateľ povinného a
ani ďalší navrhnutí svedkovia). Ďalej povinný považoval vydané rozhodnutie za nesúladné s verejným
poriadkom Slovenskej republiky a poukazoval na pochybenie prvostupňového súdu, keď si nevyžiadal
od oprávneného originál vydaných rozhodnutí.

Odvolací súd je toho názoru, že v tomto prípade neboli splnené podmienky na neuznanie vykonateľnosti
cudzích rozhodnutí podľa čl. 34 ods. 1 a 2 Nariadenia. Odvolací súd sa stotožňuje s vyjadrením
oprávneného, že právo konať pred súdom povinnému odňate nebolo, keďže povinný bol pred Vrchným
krajinským súdom Frankfurt nad Mohanom zastúpený advokátom, ktorému bola doručená žaloba, čo
je zrejmé z odôvodnenia rozsudku tohto súdu zo dňa 25.10.2011 sp. zn. 14U 237/10. Z odôvodnenia
tohto rozhodnutia je taktiež zrejmé, že povinný podal proti kontumačnému rozsudku námietky a následne
odvolanie proti rozhodnutiu o námietkach, čo tiež potvrdzuje, že právo povinného konať pred súdom
porušené nebolo.

Tvrdenie povinného ohľadom nesúladu cudzieho rozhodnutia s verejným poriadkom Slovenskej
republiky považuje odvolací súd za irelevantné, keďže povinný toto tvrdenie nepodložil žiadnym
relevantným dôkazom a ani ho bližšie nešpecifikoval. Navyše irelevantnosť tohto tvrdenia znásobuje čl.
36 a 45 ods. 2 Nariadenia, podľa ktorých sa za žiadnych okolností nesmie cudzí rozsudok skúmať z
hľadiska rozhodnutia vo veci samej, ale len z hľadiska splnenia formálnych náležitostí zakotvených v
Nariadení. Taktiež tvrdenia povinného o povinnosti doložiť originál sporných rozhodnutí, nemajú právnu
vážnosť z dôvodu, že v čl. 53 ods. 1 Nariadenia je zakotvená povinnosť predloženia rozsudku, ktorý
spĺňa požiadavky na preukázanie jeho pravosti. Z uvedeného nevyplýva povinnosť predložiť originál
cudzieho rozhodnutia tak, ako to tvrdí povinný, ale postačuje predloženie rozhodnutia nevzbudzujúceho
pochybnosti o jeho pravosti, pričom úradne overená fotokópia rozhodnutia s úradným prekladom do
slovenského jazyka túto požiadavku bezpochyby spĺňa. Zároveň je takéto predloženie v súlade s § 68c
ods. 2 písm. a/ ZoMPSaP.

Na základe uvedeného sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia
prvostupňového súdu a toto rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.



Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 druhá veta zákona č. 757/2004
Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.