Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/441/2012 z 25. 8. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 25. augusta 2013, sp. zn. 3Co/441/2012, ECLI:SK:KSBA:2013:1411212453.1 Krajský súd Bratislava | 3Co/441/2012 | ECLI:SK:KSBA:2013:1411212453.1 | 2013-08-25 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 OSP, § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c966d295-0e92-46ff-b553-0ef9397c78ad Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1411212453.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/441/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1411212453
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Šramková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1411212453.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Česká republika, s.r.o., IČO: 25 117
483, so sídlom Novodvorská 944, Praha 4, Česká republika, zast.: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska
kancelária, so sídlom Údernícka 5, Bratislava, proti odporcovi: Ľ. Q., Q.. XX.XX.XXXX, F. R. U. U. - D.,
t.č. na neznámom mieste, zastúpený opatrovníčkou Katarínou Hlinkovou, zamestnankyňou Okresného
súdu Bratislava V, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Združenie na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, IČO: 42 176 778, so sídlom Važecká 16, Prešov, zast.: JUDr. Igor Šafranko,
advokát, so sídlom Sov. Hrdinov 163/66, Svidník, o zaplatenie 4.087,23-€ s príslušenstvom, na odvolanie
vedľajšieho účastníka na strane odporcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 11C
319/2011-68 zo dňa 29. mája 2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie konania sa z a m i e t a .

Uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti sa p o t v r d z u j e .

Vedľajší účastník je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania vo výške 99,79 -€ k rukám
právneho zástupcu navrhovateľa, do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil. Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi
nepriznal náhradu trov konania. Navrhovateľovi cestou Daňového úradu Bratislava vrátil súdny poplatok
vo výške 220,50-€.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na späťvzatie návrhu navrhovateľom zo dňa 28.05.2012
pred začatím konania konanie podľa ust. § 96 ods. 1, 3 O.s.p. zastavil.

O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. Navrhovateľ procesne
zapríčinil zastavenie konania, návrh vzal späť bez uvedenia dôvodu, bol preto povinný odporcovi ako
aj vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu nahradiť trovy konania. Nakoľko si odporca náhradu trov
konania neuplatnil, súd mu náhradu trov konania nepriznal.

Súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov konania ani vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu, i keď
si uplatnil náhradu trov konania, a to trovy právneho zastúpenia, a to s poukazom na nedostatok účelnosti
predmetných trov. Vychádzal zo skutočnosti, že vedľajším účastníkom je združenie podľa ust. § 25
zákona č. 250/2007 Z.z.. Účelom zriadenia takejto právnickej osoby okrem iného je podávanie návrhov
na začatie konania na správnom orgáne či súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov, účasť v konaní v
procesnom postavení účastníka konania, tiež zastupovanie spotrebiteľa v konaní pred štátnymi orgánmi.
Predpokladom pre zápis združenia pritom je tiež skutočnosť, že združenie aktívne pôsobí v oblasti
ochrany spotrebiteľov po dobu najmenej 2 rokov, z čoho má vyplývať požiadavka, aby združenie bolo
spôsobilé bez zastúpenia advokátom poskytovať aktívnu pomoc spotrebiteľovi, vrátane kvalifikovanej
právnej pomoci.



Združenie na ochranu spotrebiteľa sa môže v postavení vedľajšieho účastníka dať zastúpiť advokátom.
Náhradu za takéto zastupovanie v prípade takéhoto subjektu, ktorý vznikol práve z dôvodu zastupovania
účastníka v konaní, nie je možné považovať za účelne vynaložené náklady pre účely náhrady trov
konania podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Súd prvého stupňa uviedol, že nemohol tiež prihliadnuť na
hľadisko skutkovej či právnej zložitosti veci z pohľadu vedľajšieho účastníka, ktorý sa zúčastňuje
rovnakých alebo obdobných sporov aj v iných prípadoch prejednávaných pred súdmi. Konkrétna obrana
vedľajšieho účastníka spočívala vo vznesení námietky premlčania, bez uvedenia konkrétnej námietky či
skutočnosti, vzťahujúcich na konkrétnu vec. Tiež doplňujúce podanie vedľajšieho účastníka obsahovalo
citácie ust. § 52 OZ a nasl., ust. § 48 a § 457 OZ.

O vrátení súdneho poplatku súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 11 ods. 3, 4, 6 zákona č. 71/1992
Zb. a navrhovateľovi vrátil krátený súdny poplatok vo výške 220,50-€.

Uznesenie súdu prvého stupňa napadol prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa
4.07.2012 odvolaním vedľajší účastník na strane odporcu, a to v časti, v ktorej súd prvého stupňa
vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu nepriznal právo na náhradu trov konania. Žiadal, aby
odvolací súd zaviazal navrhovateľa na vyčíslenú náhradu trov konania na účet právneho zástupcu
vedľajšieho účastníka na strane odporcu.

Vedľajší účastník na strane odporcu v podanom odvolaní považoval názor súdu prvého stupňa,
podľa ktorého má svoju činnosť vykonávať bez advokátov za ničím neodôvodnený. Zdôraznil, že je
neziskovou organizáciou zloženou z laikov v oblasti práva, ktorého členkou je len jedna právnička, ktorá
sa nezaoberá výkonom svojho povolania. Za predpokladu, že súdy nebudú vedľajšiemu účastníkovi
priznávať právo na náhradu trov konania, stratí pomoc advokátov, od ktorých nemôže dlhodobo
požadovať výkon povolania zadarmo. Cieľom štátu a jeho orgánov by pritom malo byť vnesenie
čestnosti a morálnosti do spotrebiteľských vzťahov. Nakoľko sa zaoberá stotisícami konaní, vyvolaných
ekonomicky, materiálne a personálne vybavení dodávateľmi a vymáhačskymi spoločnosťami, neziskové
združenie nemôže s nimi držať krok. V súvislosti s efektívnym spôsobom činností združení s pomocou
advokátskych kancelárií sa hneď vynárajú úvahy o nehospodárnosti, nadbytočnosti a účelovosti
právneho zastúpenia s poukazom na množstvo vecí a náhradu trov právneho zastúpenia. Podľa čl. 169
Zmluvy o fungovaní EÚ, čl. 38 a čl. 47 Charty základných práv EÚ sú členské štáty povinné zabezpečiť
vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa. Každý pritom musí mať možnosť sa poradiť, obhajovať či nechať sa
zastúpiť. Konštatovania okresného súdu o neúčelnosti vynaložených nákladov na zastupovanie prispejú
len k ochrane hospodárskych záujmov vymáhačských a dodávateľských organizácií, uplatňujúcich aj
premlčané pohľadávky. Súd sa pritom nezaoberal účelnosťou právneho zastúpenia navrhovateľa, ktorý
sa zaoberá vymáhaním pohľadávok ako predmetom svojej činnosti. Účelnosť trov má preukazovať
skutočnosť, že navrhovateľ práve po vstupe vedľajšieho účastníka na strane odporcu do konaní berie
hromadne žaloby späť.

Vedľajší účastník poukázal aj na čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, ako aj judikatúru ESĽP, podľa ktorých má
každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdom, inými štátnymi orgánmi či orgánmi verejnej
správy. Vedľajší účastník ako občianske združenie, až na výnimku zložené z laikov v oblasti práva,
pripravené dôsledne presadzovať a chrániť v súdnych konaniach oprávnené záujmy spotrebiteľov má
právo vystupovať proti dodávateľom na základe princípu „rovnosti zbraní“. Najväčšie možnosti na
efektívnu pomoc spotrebiteľom poskytuje práve inštitút vedľajšieho účastníctva, nakoľko neinformovaný
spotrebiteľ zvyčajne nevyhľadá pomoc advokáta ani združenia. I keď je vedľajší účastník združením na
ochranu spotrebiteľa, podľa skúseností s aplikáciou spotrebiteľského práva na súdoch ako aj množstvo
vecí sa bez pomoci advokátov nezaobíde. Ak má právo na zastupovanie advokátom na napĺňanie
svojich cieľov, je potrebné, aby mu súdy priznávali aj náhradu trov konania. Právo na advokáta ako aj
na náhradu trov konania vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-279/09. Mal za nesporné,
že vzhľadom na rozsah agendy a právnu variabilitu sa bez právneho zastúpenia nezaobíde. Nejedná
sa o jednoduchú agendu, je to agenda nákladná a bez pomoci advokátov právne neuskutočniteľná.
Náklady na právne zastupovanie sú pritom účelné, čoho dôkazom sú výsledky konaní, náklady sú pritom
nevyhnutné na umožnenie pokračovania v činnosti pri ochrane spotrebiteľov. Je evidentné, že nemá
snahu o navyšovanie trov konania, obmedzuje sa len na prípravu a prevzatie zastúpenia, odpor k žalobe,
či vyjadrenie.

K rozhodnutiu o náhrade trov konania vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi poukázal na uznesenie
Krajského súdu v Prešove zo dňa 23.02.2012, č.k. 2Co/16/2012-60, uznesenie Krajského súdu v



Prešove zo dňa 23.02.2012, č.k. 18Co/16/2012-48 a uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa
28.02.2013, sp. zn. 7Co/19/2012 a mnohé ďalšie s dôrazom na to, že predmetné rozhodnutia boli vydané
v obdobnej právnej veci, pričom vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu bola náhrada trov právneho
zastúpenia priznaná. Poukázal aj na novelizované znenie ust. § 137 O.s.p., poľa ktorého trovami konania
je aj náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného
predpisu a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

Pre prípad pochybnosti a vzhľadom na postoj súdu prvého stupňa pri výklade únijných noriem v otázke
práva vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania navrhol konanie prerušiť a požiadať Súdny dvor
EÚ o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke:

1) Či čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ a čl. 38 v spojení s čl. 47 Charty základných práv EÚ
treba vykladať tak, že právom na súdnu ochranu je aj právo združenia na ochranu záujmov spotrebiteľov
na právne zastúpenie.

2) Či pod právom na súdnu ochranu podľa čl. 47 v spojení s čl. 38 ods. 1 Charty základných práv
Európskej únie a pod právom na zabezpečenie hospodárskych záujmov spotrebiteľov a pod podporou
združení podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, sa rozumie aj právo na náhradu trov
súdneho konania.

3) Či čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 47 v spojení s čl. 38 ods. 1 Charty základných
práv Európskej únie, sa majú vykladať tak, že združeniu patrí náhrada trov za úspešné vedenie sporu,
ak zmyslom a cieľom ochrany spotrebiteľa bolo zbaviť sa spotrebiteľa bolo zbaviť spotrebiteľa záväzku
z neprijateľnej zmluvnej podmienky, podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, alebo záväzku po
použití nekalej obchodnej praktiky podľa Smernice Rady 2005/29/ES.

Ak je odpoveď na otázku podľa predchádzajúceho odseku taká, že Združeniu patrí náhrada trov v
súdnom konaní, či možno toto právo nepriznať len z dôvodu, že sa z dôvodu hospodárnosti konania
argumentovalo a následne aj rozhodlo na základe inštitútu premlčania alebo sa rozhodlo o späťvzatí
žaloby žalobcom po námietke premlčania vznesenej v konaní vedľajším účastníkom.

4) Či právna úprava podľa § 142 až § 151 Občianskeho súdneho poriadku odporuje právu Európskej
únie, ak neumožňuje Združeniu na ochranu záujmov spotrebiteľov priznať plnú náhradu trov konania,
napriek dosiahnutému úspechu v konaní, keď na druhej strane dodávateľovi náhradu trov konania
priznať umožňuje.

5) Či je porušené základné právo spotrebiteľa a Združenia na ochranu záujmov spotrebiteľov
podľa čl. 47 v spojení s čl. 38 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie, ak súd neprizná právo na náhradu trov konania spotrebiteľovi alebo Združeniu
na ochranu záujmov spotrebiteľov napriek ich úspechu v súdnom konaní a pritom sa nevyporiada s
odlišnými súdnymi rozhodnutiami v porovnateľných veciach, ktoré boli súdu predložené, a ktoré sú
zjavne odlišne právne odôvodnené.

K odvolaniu vedľajšieho účastníka sa písomne vyjadril navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho
zástupcu podaním zo dňa 12.08.2012. Žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako
vecne správne potvrdil . Súčasne si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

Navrhovateľ vo svojom vyjadrení uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorým
nepriznal vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne náhradu trov konania, nakoľko má za to, že v
danom prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva.
Zastával názor, že vedľajší účastník - združenie na ochranu spotrebiteľa - musí byť sám z podstaty
svojej evidencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach.
Mal za to, že pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania, nemá združenie žiadnu vedomosť o
prejednávanom prípade. Zastával názor, že trovy konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu
nie sú trovami účelne vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie práva, čo je dôvodom hodným
osobitného zreteľa v zmysle ust. § 150 O.s.p. Uviedol, že vedľajší účastník na strane odporcu v
súvislosti s dôvodnosťou trov konania poukázal na ustanovenie § 137 O.s.p., avšak podľa navrhovateľa
združenie vstúpilo do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu, ktorý odporcu v konaní
nezastupuje. Z uvedeného dôvodu nemožno pri zdôvodňovaní oprávnenosti nároku na náhradu trov



konania argumentovať vyššie uvedeným ustanovením, nakoľko to priznáva náhradu hotových výdavkov
právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, čiže ide najmä o
Centrum právnej pomoci. Zastával názor, že ustanovenia Charty základných práv EÚ ako aj rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ, na ktoré vedľajší účastník na strane odporcu poukazuje, sa týkajú všeobecne
ochrany spotrebiteľa. Žiadne z predmetných ustanovení nepoukazuje na to, že by sa združenia na
ochranu práv spotrebiteľa mali nechávať zastupovať advokátmi, ale len na to, že nie je vylúčené, aby
pomoc spotrebiteľom poskytovali priamo právnické osoby. Podľa navrhovateľa konaním vedľajšieho
účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania
a nehospodárnosti konania, a na túto skutočnosť súd prvého stupňa správne prihliadol a vedľajšiemu
účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania nepriznal. K návrhu na predloženie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru EÚ v súvislosti s nárokom na náhradu trov konania združenia ako vedľajšieho
účastníka uviedol, že má za to, že tento návrh je nedôvodný a nespĺňa podmienky prejudiciálneho
konania, vzhľadom k tomu, že v každom jednotlivom prípade je nevyhnutné posudzovať účelnosť
vynaložených trov konania. V zmysle práva Európskej únie je z prejudiciálneho konania vylúčené
vnútroštátne právo členských štátov, čiže Súdny dvor Európskej únie nemôže v žiadnom prípade
vykladať vnútroštátne právo členských štátov alebo posudzovať jeho platnosť.

Odporca sa k odvolaniu vedľajšieho účastníka na strane odporcu nevyjadril.

Odvolací súd prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti
je vecne správne a odvolanie vedľajšieho účastníka na strane odporcu nie je dôvodné.

Odvolací súd vzhľadom na návrh vedľajšieho účastníka, ktorým sa domáhal prerušenia konania podľa
ust. § 109 ods. 1, písm. c) O. s. p. sa najprv zaoberal týmto návrhom.

Podľa ust. 109 ods. 1, písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor
Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Konanie o takzvanej predbežnej otázke (prejudiciálne konanie) je konaním pred Súdnym dvorom ES a
zároveň konaním, ktoré z hľadiska svojej dôležitosti pre celkový systém komunitárneho práva zohráva
prvoradú a nezastupiteľnú úlohu. Všetky základné idey a princípy komunitárneho práva, ktoré neboli
striktne definované v primárnom práve (v zakladajúcich zmluvách, ich dodatkoch a doplnkoch), dovodil
vo svojej judikatúre Súdny dvor ES (princíp prednosti komunitárneho práva, princíp bezprostredných
účinkov komunitárneho práva atď.).

Konanie o predbežnej otázke vychádza z niekoľkých zásadných premís. V prvom rade je potrebné si
uvedomiť, že charakter komunitárneho (a následne úniového a európskeho), predovšetkým doktrína
priority, prednosti komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym, predpokladá, že akékoľvek
nejasnosti či divergencie vyplývajúce z jeho aplikácie nemôže záväzným spôsobom vykladať
vnútroštátny (národný) súd. Vnútroštátny súd nemôže rozhodovať o otázkach platnosti a výkladu
komunitárneho práva, ale ako jediný je oprávnený závery Súdneho dvora ES aplikovať na konkrétny
ním prejednávaný prípad.

Vnútroštátny súd môže položiť len takú otázku, ktorá sa týka :

- výkladu komunitárneho práva, konkrétne výkladu Zmluvy o založení ES

- platnosti sekundárneho práva komunitárneho práva

- výkladu štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.

Vo všetkých prípadoch musí vnútroštátny súd preukázať, v čom je posúdenie nastolenej otázky
podstatné pre konkrétne rozhodnutie vo veci (viď dôvodovú správu k § 109 O. s. p. Občiansky súdny
poriadok Š. a kolektív, U. edícia komentované zákony).

Vedľajší účastník svojim návrhom formuloval otázky, v zmysle ktorých sa domáhal aby Súdny dvor ES
zodpovedal na otázky výkladu vnútroštátneho práva. V položených otázkach nejde o prípadný rozpor,
či v danom prípade pri priznaní trov konania konal súd v rozpore s komunitárnym právom, ale domáha
sa vedľajší účastník zodpovedania, že mu trovy konania patria. Ustanovenie procesných podmienok,



ktoré sa uplatnia pri prejednávaní a rozhodovaní sporov (a teda aj rozhodovanie o trovách konania) je
vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu podľa zásady procesnej autonómie
členských štátov, pod podmienkou, že takéto pravidlá nie sú menej priaznivé ako pravidlá upravujúce
obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a že nevedú k praktickej nemožnosti alebo
nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Európskej únie (zásada efektivity)
(rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9 Co 70/2012).

Vzhľadom na uvedené vyššie odvolací súd návrh vedľajšieho účastníka na prerušenie konania podľa §
109 ods. 1, písm. c) O. s. p. ako nedôvodný zamietol.

Predmetom odvolacieho konania bol nárok vedľajšieho účastníka na trovy konania.

Podľa obsahu odvolania vedľajší účastník v odvolaní v prvom rade namieta nerovnaký prístup súdu a
tú skutočnosť, že mu súdom prvého stupňa je odmietané právo na právne zastúpenie advokátom.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že súd prvého stupňa neodmietol vedľajšiemu účastníkovi
na riadne právne zastúpenie advokátom (resp. právnou spoločnosťou). Z odôvodnenia rozhodnutia súdu
prvého stupňa takýto postup ani nenasvedčuje. Preto odvolanie vedľajšieho účastníka je v tomto smere
nedôvodné a kontraproduktívne.

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť,
je povinný uhradiť jeho trovy.

Z konania je nesporné, že navrhovateľ svojim podaním zo dňa 25.05.2012, doručeným súdu prvého
stupňa dňa 25.05.2012 vzal návrh späť a žiadal konanie zastaviť.

Z konania je tiež nesporné, že vedľajší účastník oznámil vstup do konania podaním zo dňa 17.02.2012,
doručeným súdu dňa 22.02.2012. Týmto podaním žiadal o doručenie návrhu na začatie konania.
Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ zavinil zastavenie konania, odporcovi vzniklo právo na náhradu
trov konania podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. Podľa § 93 ods. 4 O.s.p. právo na náhradu trov
konania vzniklo súčasne aj vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu, ktorý do konania vstúpil podaním
doručeným súdu prvého stupňa dňa 22.02.2012.

K podaniu priložil vedľajší účastník kópiu plnomocenstva zo dňa 17.2.2012, ktorým vedľajší účastník
splnomocnil advokáta, JUDr. Igora Šafranka, na „zastupovanie vo všetkých právnych veciach, tak v
konaniach základných, ako aj v konaniach vykonávacích, vrátane konaní o riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkoch a podnetoch ........ Súčasne JUDr. Igora Šafranka splnomocnil na vykonávanie
úkonov právnych služieb a zúčastňovanie sa úkonov právnych služieb v rozsahu a počte, ktorý uzná za
potrebný, pokiaľ neobdrží iný písomný pokyn......“

Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k názoru, že navrhovateľ späťvzatím návrhu zavinil
zastavenie konania.

Vedľajšiemu účastníkovi teda môžu patriť trovy právneho zastúpenia, musia však spĺňať podmienku, že
boli potrebné pre účelné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. súd pri priznávaní trov konania účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech,
musí prihliadať a každý jeden úkon právnej služby musí posudzovať podľa toho, či bol potrebný na
účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p. je povinný vždy skúmať
účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania v spore. Účelnosť je
vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť
vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Je preto potrebné rozlišovať medzi
právom účastníka konania (fyzickej, právnickej osoby, štátneho orgánu) na právnu pomoc a nárokom
na náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc. Trovy konania potrebné na účelné vynaloženie
alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu



trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba posudzovať samostatne (viď NS SR
vo veci sp. zn. 4 M Cdo 21/2009).

V danom prípade nemožno prijať záver, že právny zástupca vedľajšieho účastníka na strane odporcu
vykonal úkony nevyhnutné pre úspech vo veci, prípadne úkony, ktoré podnietili konanie navrhovateľa
k späťvzatiu návrhu.

Z úkonov vedľajšieho účastníka a to z podania zo dňa 17.02.2012, doručenému súdu dňa 22.02.2012
vyplýva, že vedľajší účastník vstupoval do konania v čase, kedy nemal vedomosti o obsahu žalobného
návrhu, teda čoho sa navrhovateľ vo svojom žalobnom návrhu domáha. Týmto podaním, ktorým zahlásil
svoj vstup do konania zároveň požiadal o doručenie žalobného návrhu na začatie konania. Preto
pri udeľovaní plnej moci zo dňa 17.2.2012 nemohol vedľajší účastník advokátovi poskytnúť žiadne
informácie o konaní, o žalobnom návrhu. Samotné prevzatie zastupovania advokátom bez toho, aby mu
boli poskytnuté akékoľvek informácie o konaní nie je možné považovať za úkon právnej pomoci v zmysle
vyššie uvedenej citovanej vyhlášky, a tým ani za účelne vynaložené trovy konania na uplatňovanie, alebo
bránenie práva.

Z obsahu spisu vyplýva, že vedľajší účastník na strane odporcu je zastúpený advokátom, ktorý žiadal
o priznanie náhrady trov konania. Zo samotného podania právneho zástupcu vedľajšieho účastníka
vyplýva, že žiadal o doručenie návrhu na začatie konania, z čoho je zrejmé, že sa chcel oboznámiť so
spisovým materiálom. Nie je v danom prípade zrejmé, akým spôsobom sa právny zástupca vedľajšieho
účastníka konania oboznámil so spisovým materiálom. To, že právny zástupca vedľajšieho účastníka
považoval za potrebné oznámiť vstup združenia do konania, o predmete ktorého nemal vedomosť, nie
je úkonom v konaní, a uplatnené trovy konania za tento úkon nie sú účelne vynaložené.

Odvolací súd sa vo vzťahu k trovám právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka za úkon právnej služby -
prevzatie a príprava zastúpenia zaujal názor, že v prejednávanej veci nemožno hovoriť o trovách účelne
vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Z plnomocenstva udeleného právnemu zástupcovi
vedľajším účastníkom vyplýva, že k prvému úkonu právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia
došlo dňa 17.2.2012, v ktorej plnej moci nie je ani uvedená spisová značka predmetného konania, ani
označený súd na ktorom má byť konanie vedené. U obsahu plnej moci ani je nie je zrejmé pre aké
konanie je predmetná plná moc udelená. Je potrebné konštatovať, že ide o všeobecné splnomocnenie
vyjadrené ...“ na zastupovanie vo všetkých právnych veciach, tak v konaniach základných, ako aj
v konaniach vykonávacích, vrátane konaní o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch a
podnetoch ........ Súčasne JUDr. Igora Šafranka splnomocnil na vykonávanie úkonov právnych služieb
a zúčastňovanie sa úkonov právnych služieb v rozsahu a počte, ktorý uzná za potrebný, pokiaľ
neobdrží iný písomný pokyn......“ Z uvedeného je zrejmé, že v čase vstupu do konania vedľajší účastník
nepoznal predmet sporu a ani len nemal vedomosť, či v predmetnom konaní bude vôbec zastupovať.
Odvolaciemu súdu však nie je jasné ako mohol právny zástupca vedľajšieho účastníka vykonať prípravu
zastúpenia, keď samotný vedľajší účastník nevedel, do akého konania vstupuje. Podľa odvolacieho súdu
len na základe skutočnosti, že odporcom by mal byť spotrebiteľ, v konaní o ktorom vedľajší účastník
nemal ešte vedomosť a bez akejkoľvek bližšej vedomosti o konaní a o predmete a štádiu konania, do
ktorého by mal vstúpiť, je prakticky nemožné náležite sa pripraviť na zastupovanie v tej ktorej veci. Trovy,
ktoré vznikli vedľajšiemu účastníkovi za uvedený úkon právnej služby, teda nemožno považovať za
účelne vynaložené. Odvolací súd nepopiera existenciu úkonu prevzatie a príprava zastúpenia právnym
zástupcom vedľajšieho účastníka, len za tento úkon vedľajšiemu účastníkovi správne nepriznal náhradu
trov právneho zastúpenia z dôvodu, že nespĺňa podmienku účelnosti vynaloženia vyžadovanú § 142
ods. 1 O. s. p..

Taktiež nie je možné podanie zo dňa 27.04.2012, doručené súdu prvého stupňa dňa 07.05.2012,
nazvané ako vyjadrenie vedľajšieho účastníka, hodnotiť ako účelne vynaložené trovy konania na
uplatňovanie, alebo bránenie práva.

Vo vzťahu k vznesenej námietky premlčania ako úkonu právnej služby vykonanému právnym
zástupcom vedľajšieho účastníka má odvolací súd za to, že ani trovy právneho zastúpenia vynaložené
vedľajším účastníkom na tento úkon právnej služby nemožno považovať za účelne vynaložené na
uplatňovanie alebo bránenie práva, nakoľko tento úkon nebol nevyhnutný pre úspech odporcu vo veci.
Vznesenie námietky premlčania je všeobecné a bez toho aby vedľajší účastník uviedol bližšie znalosti
o prejednávanej veci. Zo samotného podania a odôvodnenia námietky premlčania ako to uviedol v



podaní ...„ V súdenej veci nie je potrebné sa zaoberať bližšie zmluvnými podmienkami a praktikami
dodávateľa, nakoľko žalobca od zmluvy odstúpil listom zo 04.07.2008, pričom určil lehotu na plnenie
dňa 08.07.2008 ...... nakoľko bola žaloba podaná dňa 22.09.2011, vznášame námietku premlčania a
navrhujeme žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať náhradu trov konania“... je možné konštatovať,
že takéto vznesenia námietky premlčania nie je možné kvalifikovať ako úkon právnej služby potrebný
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Z konania
nemožno dospieť k záveru, že navrhovateľ vzal žalobu späť na základe tohto úkonu vedľajšieho
účastníka, nakoľko navrhovateľ dôvod späťvzatia návrhu nekonkretizoval. Odvolací súd poznamenáva,
že jedine navrhovateľ ako pán sporu má právo disponovať so žalobou, čo zahŕňa aj jej späťvzatie či už
s uvedením dôvodu alebo bez. Súd pritom v prípade späťvzatia žaloby bez uvedenia dôvodu, neskúma
aké dôvody navrhovateľa k späťvzatiu žaloby viedli. Záver súdu prvého stupňa o nepriznaní náhrady
trov konania vedľajšiemu účastníkovi za úkony právnej služby je preto správny.

Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie v napadnutej časti potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.
ako vecne správne.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 a § 142 ods. 1 a § 149 O. s.
p.. Navrhovateľovi vznikli trovy právneho zastúpenia za podané vyjadrenie k odvolaniu vedľajšieho
účastníka. Navrhovateľ si trovy konania v odvolacom konaní vyčíslil vo výške 99,79-€ s DPH,
pozostávajúce z 1 úkonu právnej služby vo výške 90,63-€ s DPH a režijného paušálu k právnemu úkonu
vo výške 9,16-€ s DPH, ktorých náhradu odvolací súd navrhovateľovi priznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.