Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/244/2013 z 24. 6. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. júna 2013, sp. zn. 5Co/244/2013, ECLI:SK:KSBA:2013:1207217092.2 Krajský súd Bratislava | 5Co/244/2013 | ECLI:SK:KSBA:2013:1207217092.2 | 2013-06-24 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 219 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7639d703-1687-4d4f-bae6-070ae05fe3e1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1207217092.2 Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/244/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207217092 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalúpka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1207217092.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Juraja Považana, v právnej veci navrhovateľa: REDQUEST LIMITED, 3rd Floor, 5 Lloyds Avenue, London EC3N 3AE, Veľká Británia, zast. Advokátskou kanceláriou Relevans s.r.o., Dvořákovo nábrežie 8, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanému: SR - Ministerstvo financií SR, Štefanovičova 5, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie odporcu voči medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 8C 118/2007 - 486 z 25.01. 2013 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým medzitýmnym rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol, že základ navrhovateľom uplatneného nároku proti odporcovi je dôvodný. Navrhovateľ sa v konaní domáhal náhrady škody voči štátu, s odôvodnením, že koncom roka 2002 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal sériu rozhodnutí, ktorým určil maximálne ceny alebo tarify za dodávky plynu a elektrickej energie. Urobil tak v čase, keď napriek predpokladu príslušnej normy nebol vydaný všeobecne záväzný predpis potrebný pre takéto rozhodnutia (nesprávny úradný postup). Ich dôsledkom došlo k navýšeniu cien médií, ktoré navrhovateľ dodávateľom uhradil. Predmetné rozhodnutia napokon Ústavný súd vyhlásil za - 2 - neústavné a aj ich zrušil (nezákonné rozhodnutia). Týmto nesprávnym úradným postupom a vydaním nezákonných a protiústavných rozhodnutí vznikla žalobcovi škoda spočívajúca v rozdieloch uhradených cien dodávateľom plynu a elektrickej energie v porovnaní období roku 2002 oproti nezákonnému navýšeniu za rok 2003 a ďalej ušlý zisk. Odporca namietal svoju pasívnu legitimáciu z dôvodu, že činnosť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví patrí do pôsobnosti Ministerstva hospodárstva SR a tiež namietol márne uplynutie trojročnej premlčacej doby na uplatnenie nároku z dôvodu nesprávneho úradného postupu, nakoľko k nemu došlo koncom roku 2002, pričom jeho odrazom sa stali dodatky k zmluvám s dodávateľmi plynu a elektrickej energie, ktoré žalobca uzatváral počiatkom roku 2003 a nárok uplatnil na súde až 20. 02. 2006. Bez ohľadu na tieto skutočnosti je nárok nedôvodný aj preto, že žalobca má možnosť uplatniť rozdiely cien za dodávky, spôsobené nezákonným rozhodnutiami priamo voči dodávateľom titulom bezdôvodného obohatenia. Tieto obchodné vzťahy sú navyše zmluvnými, uzatváranými dobrovoľne, akceptovaním prieniku vôle zmluvných strán so všetkým konzekvenciami z toho vyplývajúcimi. Na úvod sa súd prvého stupňa musel vysporiadať s otázkou, či uplatnený nárok je náhradou škody z titulu nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia, nakoľko oba zákon rozlišuje, spravujú sa odlišnými ustanoveniami a tým aj iným režimom a v jednej veci súbeh oboch titulov v zásade nie je možný. Negatívne možno pojem nesprávneho úradného postupu vymedziť ako akékoľvek konanie orgánu štátu pri výkone svojich právomocí, výstupom alebo záverom ktorého nie je rozhodnutie (okrem prípadov opomenutia rozhodnutia alebo rozhodnutia po lehote). Ak teda už k rozhodnutiu orgánu štátu došlo, (čo je aj predmetný prípad) je nutné posudzovať nárok na náhradu škody ustanoveniami § 1 až 17 Zákona č. 58/69 Zb. Z tohto pohľadu možno spätne skonštatovať, že žaloba v čase jej podania trpela niektorým vadami, a to najmä tým, že k podaniu žaloby neboli tvrdené nezákonné rozhodnutia zrušené a nedošlo ani k predbežnému prerokovaniu nároku s ústredným orgánom štátnej správy. Keďže to však neboli neodstrániteľné nedostatky podmienok konania a navyše k naplneniu oboch týchto inštitútov v priebehu konania došlo, súd kontinuálne pokračoval v meritórnom prejednaní veci. Uplatnenie nároku z dôvodu nesprávneho úradného postupu súd pochopil ako konanie žalobcu z opatrnosti najmä v súvislosti s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky PL.ÚS29/03-24, ktorým sa Ústavný súd SR predmetnými rozhodnutiami odmietol zaoberať z dôvodu nedostatku právomoci. Napokon však - 3 - Ústavný súd SR nálezom prvého senátu sp. zn. 95/03 predmetné rozhodnutia vyhlásil za neústavné a zároveň ich zrušil, pričom potrebu zrušenia odôvodnil práve záujmom právnej istoty a princípu ochrany v dobrej viere nadobudnutých práv (proti rozhodnutiam nebol možný opravný prostriedok). K vyhláseniu tohto nálezu došlo 07.07.2006 a až toto je skutočnosť, od ktorej sa odvíja počiatok prípadného plynutia premlčacej doby. K ďalších sporným skutočnostiam, s ktorými sa súd v tomto štádiu konania musel vysporiadať patrili námietky nedostatku pasívnej legitimácie, otázka vzniku škody v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami a možnosť žalobcu nárok uplatniť z iného titulu voči iným subjektom. K otázke námietok nedostatku pasívnej legitimácie súd prvého stupňa uviedol, že do úvahy prichádzali dvaja kandidáti, čo bol aj jeden z dôvodov argumentácie zástupcov Ministerstva financií, ktorí dôvodili tým, že činnosť ÚRSO ako autora nezákonných rozhodnutí patrí do pôsobnosti Ministerstva hospodárstva SR. Podľa súčasného právneho stavu je to nepochybne tak v celom rozsahu jeho činnosti, avšak v dobe predmetného rozhodovania ÚRSO to tak zrejmé nebolo. Ústavný súd v rozhodnutí I.ÚS 95/03 konštatoval, že Úrad predmetnými rozhodnutiami nedodržal svoju kompetenciu ani z hľadiska časového, ani vecného nevydaním všeobecne záväzného predpisu. Prijatím argumentu, že ústredným orgánom v danom prípade je Ministerstvo hospodárstva SR, by sa však podľa názoru súdu, postup ÚRSO v rozhodovaní o maximálnych cenách a tarifách naopak legitimizoval, čo by bolo v rozpore s konštatovaním ÚS SR o jeho nekompetentnosti v rozhodnom období. Ak teda nie je v danom prípade ústredným orgánom Ministerstvo hospodárstva SR, z právneho poriadku platného a účinného v čase predmetných rozhodnutí vyplýva v zmysle cit. ust. § 10 ods. 3 zákona č. 70/1998 Zb. a súvisiacich noriem kompetencia Ministerstva financií. Odporca potvrdil svoju právnu argumentáciu, ktorú navyše doložil rozhodnutiami Krajského súdu v obdobných veciach. Zdôraznil pritom že, škoda navrhovateľovi vznikla v príčinnej súvislosti s rozhodnutiami o cenovej regulácii, ktorých žalobca nebol účastníkom, tieto nenapadol a ani nemohol napadnúť opravným prostriedkom. Navrhovateľovi vznikla pohľadávka voči dodávateľom energií z titulu bezdôvodného obohatenia, ak navrhovateľ za dodávku energií zaplatil dodávateľom viac. Pokiaľ tak nárok navrhovateľa mohol byť uspokojený z tohto titulu, nie je daná objektívna zodpovednosť štátu. - 4 - Súd prvého stupňa sa stotožnil s vyjadrením navrhovateľa z ktorého vyplynulo, že nemožnosť navrhovateľa uplatniť nárok na náhradu škody voči nezákonnému rozhodnutiu štátu, v prípade, ak nebol účastníkom procesu jeho prijímania je v rozpore s ustanovením v článku 46 ods. 3 Ústavy slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Ústavný súd vo svojom náleze tiež uviedol, že regulátor nevydaním všeobecne záväzného právneho predpisu pred rozhodnutiami cenovej regulácie nielenže prekročil svoju vecnú a časovú kompetenciu, ale znemožnil predvídať úpravu špecifického okruhu spoločenských vzťahov týkajúcich sa regulácie cien. Práve absentujúca norma mala byť východiskom pre vydávanie rozhodnutí regulátora. Podľa názoru súdu prvého stupňa nie je teda správny výklad právnych následkov zrušenia rozhodnutí úradu pre reguláciu sieťových odvetví, že zrušenie rozhodnutí nemalo vplyv na určenie ceny pre rok 2003, a táto nebola nálezom Ústavného súdu nijako dotknutá. K otázke bezdôvodného obohatenia súd prvého stupňa k uvedenému ďalej cituje z rozhodnutia Najvyššieho súdu 2 Cdo 48/2010, podľa ktorého "možno preto urobiť záver, že tým, že bezdôvodné obohatenie má subsidiárny charakter, predstavuje len podporný titul pre ochranu osoby postihnutej v majetkovej sfére; primárnym bude vždy inštitút náhrady škody, ak osobe dlžníka možno pričítať zodpovednosť za protiprávne konanie. Preto názor krajského súdu, že právo na náhradu škody vôbec nevznikne (či ešte nevznikne), kým potencionálny poškodený má možnosť žiadať najprv vydanie bezdôvodného obohatenia, či tento nárok vymáhať v lehote uvedenej v ust. § 110 ods. 1 Obč. zák. je názorom arbitrárnym." Súd prvého stupňa zotrval na názore, že v danom prípade okrem vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, neboli naplnené žiadne zo zákonných znakov potrebných pre vznik bezdôvodného obohatenia alebo akéhokoľvek iného záväzku voči dodávateľom médií, tak ako to vo svojom vyjadrení uviedol žalobca. Výška z uplatneného nároku, ktorú žalobca upravil po doložení znaleckého posudku, ako aj náhrada trov konania budú predmetom konečného rozhodnutia vo veci samej. - 5 - Po vyhodnotení vykonaného dokazovania v zmysle citovaných ustanovení súd dospel k názoru, že základ uplatnené nároku voči žalovanému je dôvodný. O trovách konania súd prvého stupňa v medzitýmnom rozsudku rozhodol, že o nich rozhodne konečným rozsudkom vo veci samej. Voči rozsudku súdu prvého stupňa č.k. 8C /118/2007 - 486 podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca. V odvolaní odporca zotrval na námietke nedostatku pasívnej legitimácie , ktorú vzniesol v konaní pred súdom prvého stupňa. V zmysle zákona o cenách Ministerstvo financií SR ako odporca nemá mať oprávnenie na vykonávanie dohľadu nad Úradom pre reguláciu sieťových odvetví resp. kontroly ceny tovaru, ktorého dodanie alebo poskytnutie sa považuje za podnikanie v sieťových odvetviach podľa osobitného predpisu , ktorým je zákon č. 276/2001 Z.z. Ministerstvo financií SR teda nie je a nebolo oprávnené zasahovať do rozhodovacej právomoci resp. do rozsahu a spôsobu vykonávania cenovej regulácie Úradom pre reguláciu sieťových odvetví. Zaplatenie vyššej sumy za cenu energií dodávateľom energií nezakladá nárok na náhradu škody voči štátu . Škodu, ktorú si žalobca vyčísľuje nie je škodou, ale pohľadávkou, ktorú môže vymáhať výlučne od toho, kto prijal predmetné plnenie. Štát nemôže titulom náhrady škody navrhovateľovi vrátiť čiastku, ktorú zaplatil dodávateľom energií. Taktiež odporca poukázal na to, že na rozhodnutia o cenovej regulácii vydané zo strany ÚRSO sa nevzťahuje zákon o správnom konaní a tieto rozhodnutia nie sú preskúmateľné súdom . Navrhovateľ nebol účastníkom konania, v ktorých boli vydané predmetné nezákonné rozhodnutia o cenovej regulácii a tieto rozhodnutia nenapadol a ani nemohol napadnúť opravným prostriedkom , z uvedeného dôvodu neboli splnené predpoklady vzniku nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Záverom odvolania odporca uviedol, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý Medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamieta. - 6 - K odvolaniu odporcu sa vyjadril navrhovateľ podaním , ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené 27. 02. 2013, v ktorom uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny. Na odporcom uvádzaný nedostatok pasívnej legitimácie navrhovateľ uviedol, že táto vyplýva z ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. v nadväznosti na § 9 ods. 1 a § 25 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., pričom z dikcie § 7 kompetenčného zákona , § 10 ods. 3 zákona o energetike, ako aj z ustanovení § 1, § 20 ako aj ďalších ustanovení zákona o cenách , v zneniach platných a účinných do 31.12. 2002, bola oblasť cenovej regulácie, vrátane regulácie v sieťových odvetviach v kompetencii Ministerstva financií SR ako ústredného orgánu štátnej správy. Odporca v konaní nepredložil jediný dôkaz, z ktorý by odôvodňoval jeho tvrdenia o bezdôvodnom obohatení. Nálezom Ústavného súdu došlo v roku 2006 z zrušeniu nezákonných cenových rozhodnutí ÚRSO, ktoré ovplyvnili obsah zmlúv a ceny platené právnym predchodcom navrhovateľa v roku 2003. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by zrušenie nezákonných rozhodnutí po tom, ako došlo ku konzumovaniu zmlúv, ktorých obsah tieto rozhodnutia ovplyvnili, malo nejaký vplyv na platne uzatvorené a už konzumované zmluvy. Odporca nepreukázal žiadne zákonné ustanovenie či iný dôkaz , z ktorého by vyplývalo, že vydaním nálezu Ústavného súdu SR odpadol právny dôvod plnenia , ktorým boli v tomto prípade uzatvorené zmluvy. Navrhovateľ mal za to, že v konaní jednoznačne preukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov pre úspešné uplatňovanie náhrady škody vzniknutej v príčinnej súvislosti s protiústavnými a nezákonnými cenovými rozhodnutiami ÚRSO. Navrhovateľ nesúhlasil s názorom odporcu, že osoba, ktorá nebola účastníkom konania v ktorom boli nezákonné rozhodnutia vydané a nemohla ich napadnúť opravným prostriedkom sa nemôže na súde domáhať nároku na náhradu škody vzniknutej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Vylúčením možnosti prejednať uplatňovaný nárok na náhradu škody vzniknutej nezákonnými rozhodnutiami ÚRSO by došlo k porušeniu navrhovateľovho ústavne garantovaného práva na súdnu a inú právnu ochranu a porušenia čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy SR. Na základe uvedených skutočností navrhovateľ zastával názor, že napadnutý rozsudok je vecne správny a odvolaciemu súdu navrhol, aby ho potvrdil. - 7 - Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie odporcu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. mimo odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne a odvolaniu odporcu nie je možné vyhovieť. Odvolací súd má za to, rovnako ako súd prvého stupňa, že odporca je v konaní pasívne legitimovaným subjektom, nakoľko z právneho poriadku platného a účinného v čase vydania rozhodnutí ÚRSO, ktoré boli neskôr zrušené Ústavným súdom SR vyplýva, že podľa § 10 ods. 3 zákona č. 70/1998Z. z., § 1 ods. 1 a 3 zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách bola oblasť cenovej regulácie, vrátane regulácie v sieťových odvetviach v kompetencii Ministerstva financií SR ako ústredného orgánu štátnej správy. Pre posúdenie otázky dnešnej pasívnej legitimácie v konaní je rozhodujúca právna úprava platná a účinná v čase keď došlo k vydaniu neskôr zrušených rozhodnutí ÚRSO. V konaní pred súdom prvého stupňa sa odporca snažil poukázať na skutočnosť, že navrhovateľ sa mal svojho nároku domáhať titulom bezdôvodného obohatenia od dodávateľov energií a plynu. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, podľa názoru odvolacieho súdu správne konštatoval, že na uplatnenie nároku navrhovateľa titulom bezdôvodného obohatenia nebol právny dôvod, nakoľko obchodné zmluvy medzi navrhovateľom a dodávateľmi energií boli v rozhodnom čase uzavreté v súlade s platným právnym poriadkom vrátane ingerencie štátu čo do výšky ceny. V rámci zásady právnej istoty účastníkov zmluvných vzťahov nemôže nezákonné rozhodnutie orgánu štátu spôsobiť v týchto obchodných vzťahoch takú zmenu, ktorá by spätne privodila vznik nároku na bezdôvodné obohatenie. Z uvedeného dôvodu bol postup navrhovateľa, ktorý uplatnil svoj nárok voči štátu na základe Zákona o zodpovednosti štátu za škodu správny. Nemožno súhlasiť s tvrdením odporcu, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú len tí , ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím. Pripustením uvedenej interpretácie by v mnohých prípadoch keď by bola nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, ktoré by malo dopad aj na subjekty, ktoré neboli priamo účastníkmi konania v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané absolútne odopretá možnosť domáhať sa nároku na náhradu škody, nakoľko by neexistoval subjekt od ktorého by prípadnú škodu mohli požadovať. Takýto stav by bol zjavne v rozpore s ústavne garantovaným právom na - 8 - súdnu a inú právnu ochranu a bol by porušením článku 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom od 15.októbra 2008 (§ 372 p ods.1 O.s.p. zavedeného zákonom č. 384/2008 Z. z.). O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v rozhodnutí o veci samej. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.