Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2CoPr/5/2012 z 17. 12. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 17. decembra 2013, sp. zn. 2CoPr/5/2012, ECLI:SK:KSBA:2013:1112202424.1 Krajský súd Bratislava | 2CoPr/5/2012 | ECLI:SK:KSBA:2013:1112202424.1 | 2013-12-17 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo, Občianske právo, Občianske právo – Ostatné, Neplatnosť skončenia pracovného pomeru, Pracovné právo Citované ustanovenia: § 47 zákona č. 400/2009 Z. z., § 48 zákona č. 400/2009 Z. z., § 224 ods. 2 OSP, § 46 ods. 1 písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z., § 142 ods. 1 písm. b) OSP, § 220 OSP, § 20 zákona č. 400/2009 Z. z., § 224 ods. 1 OSP, § 125 zákona č. 400/2009 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6ac45b55-b7b4-49ca-ab93-5aa9320e23db Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1112202424.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoPr/5/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112202424
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1112202424.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľky: V.. S. R. D.
V. F. S. B. Š. B. D. Á. , bytom Y., T. Č.. XXXX/XX, zastúpená JUDr. Martou Šuvadovovou, advokátkou
v Košiciach, Floriánska č. 16, proti odporcovi: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Bratislava,
Vazovova č. 2, o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, s príslušenstvom, na odvolanie
odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 23. mája 2012, č.k. 11 Cpr 1/2012-86, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 23. mája 2012, č.k. 11 Cpr 1/2012-86, z m e
ň u j e tak, že návrh z a m i e t a .

Odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 23.5.2012, č.k. 11 Cpr 1/2012-86, určil, že výpoveď zo
dňa 28.9.2011 daná navrhovateľke listom č.j. I/121/97754/11/Tkáč v zmysle § 46 ods. 1
písm. b/ a § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a súčasne v nadväznosti na ustanovenia
§120 citovaného zákona aj v zmysle § 61 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení
neskorších predpisov, doručená navrhovateľke odporcom dňa 28.9.2011, je neplatná; odporcovi uložil
povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania v sume 841,074 € na účet právnej zástupkyne
navrhovateľky, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil po právnej stránke ustanovením § 4, § 10 ods.
3 zákona č. 333/2011 Z. z., § 46 ods. 1 písm. b/, § 47 písm. b/, § 48 ods. 1, 2, 3, §
20, § 21, § 22 ods. 4, § 120 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, § 61 ods. 1, 2 a 4, § 63
ods. 2, § 77 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce a po vecnej stránke tým, že z vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľka dňa 28.9.2011 prevzala písomnú výpoveď o
skončení štátnozamestnaneckého pomeru, v ktorej bol uvedený ako dôvod skutočnosť, že rozhodnutím
generálneho riaditeľa Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 23.9.2011, č. 63/2011/120, k
30.11.2011 bolo zrušené štátnozamestnanecké miesto - odborný radca, kontrolór, oddelenie kontroly,
pravidelné miesto vykonávania štátnej služby - Daňový úrad Košice II., obsadené navrhovateľkou a
služobný úrad nemá iné pre ňu vhodné štátnozamestnanecké miesto. Výpoveď sa opiera o výpovedný
dôvod uvedený v § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe. K zrušeniu štátnozamestnaneckých miest došlo
v súvislosti s reformou daňovej správy, na základe ktorej došlo k zrušeniu daňových úradov a
vznikli nové daňové úrady s krajskou pôsobnosťou a tiež v súvislosti s reformou daňovej a colnej správy,
na základe ktorej došlo k zlúčeniu daňovej a colnej správy. Súd prvého stupňa mal za to, že boli naplnené
všetky formálne a niektoré z materiálnych podmienok pre platnosť výpovede, konkrétne výpoveď bola



urobená písomne, bola navrhovateľke riadne doručená, je v nej dostatočne konkrétne vymedzený (aj
skutkovo aj právne) výpovedný dôvod, pričom jeho existencia bola aj skutočne daná, splnená bola aj
skutočnosť, že navrhovateľka napadla predmetnú výpoveď v dvojmesačnej prekluzívnej lehote podľa
§ 77 Zákonníka práce. Vo vzťahu k hmotnoprávnym podmienkam je podmienkou platnosti výpovede
aj tzv. splnenie si ponukovej povinnosti zo strany služobného úradu, ktorá medzi účastníkmi zostala
sporná, kde navrhovateľka tvrdila, že si odporca túto povinnosť nesplnil a neponúkol navrhovateľke
voľné pracovné miesta, ktoré boli v čase výpovede zverejnené na internete ako miesta, ktoré sa
majú obsadzovať výberovým konaním. Na druhej strane odporca tvrdil, že pre navrhovateľku iné
vhodné miesto nemal, preto mu táto povinnosť nevznikla (tzv. voľné pracovné miesta boli obsadené
zamestnancami v dočasnej štátnej službe). Súd prvého stupňa dôvodil, že pri uplatnení výpovedného
dôvodu v zmysle ustanovenia § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe platí povinnosť služobného úradu
ponúknuť zamestnancovi inú vhodnú prácu, prípadne ak tento nesúhlasí s jeho trvalým preložením.
V čase doručenia výpovede odporca zverejnil na webovej stránke www.profesia.sk zoznam voľných
štátnozamestnaneckých miest, na ktoré vyhlásil výberové konania. V čase doručenia výpovede boli tieto
miesta určené na obsadenie uchádzačmi podľa výsledkov výberových konaní, a teda že predmetné
pozície možno považovať za voľné pracovné miesta. Sporové strany sa zhodli na tom, že voľné
štátnozamestnanecké miesto - stála štátna služba, hlavný štátny radca - vedúci štátny zamestnanec
- riaditeľ osobného úradu nebolo vhodným pracovným miestom, preto sa súd prvého stupňa bližšie
týmto pracovným miestom nezaoberal. Pokiaľ ide o pozíciu odborný radca - kontrolór miesto výkonu
práce Daňový úrad Michalovce, termín a čas uskutočnenia výberu dňa 25.10.2011, toto takisto nebolo
možné považovať za vhodné pracovné miesto, nakoľko bolo naň síce v čase doručenia výpovede
vyhlásené výberové konanie, avšak táto pozícia bola na základe rozhodnutia generálneho riaditeľa
Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. 70/2011/120 o zrušení štátnozamestnaneckých miest na
Daňovom riaditeľstve Slovenskej republiky dňom 31.10.2011 zrušená, pričom do jeho zrušenia bolo
obsadené pracovníčkou v dočasnej štátnej službe Ing. Darinou Miklošovou. K jeho zrušeniu došlo teda
ešte počas plynutia výpovednej doby navrhovateľke. Pokiaľ ide o ostatné voľné štátnozamestnanecké
miesta (V 2011/113/20, V 2011/112/20, V 2011/111/20, V 2011/110/20, V 2011/109/20, V 2011/108/20),
tieto sa vyhlasovali na obsadenie pracovných pozícií stála štátna služba, odborný radca - kontrolór, stála
štátna služba, odborný radca - správca a stála štátna služba, odborný radca - referent ZÚ, CO, BOZP,
PO. Na základe ponúk z webovej stránky www.profesia.sk navrhovateľka
v čase doručenia výpovede spĺňala všetky kvalifikačné predpoklady pre výkon voľných pracovných
miest - kontrolór, správca. K tvrdeniu odporcu, že nevhodnosť uvedených voľných pracovných pozícií
odvodzoval len od toho, že tieto miesta boli do výberového konania obsadené zamestnancami v
dočasnej štátnej službe ako aj na to, že predmetné vyššie uvedené miesta boli v Bratislave, súd
prvého stupňa dôvodil, že pokiaľ ide o vzdialenosť miesta výkonu práce od bydliska navrhovateľky,
táto skutočnosť sama osebe nemôže robiť voľné pracovné miesto nevhodným, nakoľko táto skutočnosť
nemá nič spoločné s kvalifikačnými predpokladmi, schopnosťami a zdravotným stavom navrhovateľky,
a môže byť len podporným dôvodom nevhodnosti, avšak aj to len za predpokladu, že táto pozícia bola
navrhovateľke riadne ponúknutá a táto sa mala možnosť k nej vyjadriť. Navrhovateľka
spĺňala všetky kvalifikačné predpoklady pre výkon práce kontrolóra a správcu, vrátane jej schopností
a zdravotných predpokladov na výkon tejto práce, bola ochotná za touto prácou vycestovať aj do
Bratislavy. Odporca neponúkol tieto pozície v čase doručenia výpovede navrhovateľke,
hoci vedel, že ide o voľné pracovné pozície, rozhodnutie o prijatí/neprijatí týchto voľných pracovných
pozícii bolo výlučne na navrhovateľke. Súd prvého stupňa mal za to, že odporca si riadne nesplnil
svoju ponukovú povinnosť a z tohto dôvodu súd považoval výpoveď danú navrhovateľke za neplatnú.
Pokiaľ ide o argumentáciu odporcu o obsadenie týchto miest pracovníkmi v dočasnej štátnej službe, súd
prvého stupňa konštatoval, že dočasné obsadenie týchto pozícií pracovníkmi v dočasnej štátnej službe
nepredstavovalo žiadnu prekážku k tomu, aby tieto miesta nemohla zastávať aj samotná navrhovateľka.
Odporca tak nezrušil už vyhlásený konkurz a následne prostredníctvom tohto konkurzu skutočne aj prijal
zamestnancov a uprednostnil zamestnancov v dočasnej štátnej službe pred zamestnancami v stálej
službe, čím porušil aj zásadu zákazu rovnakého zaobchádzania (t.j. všeobecný zákaz diskriminácie). Je
v rozpore s dobrými mravmi, aby bolo zamestnancovi na ujmu to, že pracoval v stálej štátnej službe,
nehovoriac o tom, že je výsadou zamestnanca rozhodnúť sa, či by toto miesto prijal alebo
nie. Pokiaľ ide o ponuku iného vhodného miesta, nemusí ísť nevyhnutne o prácu zodpovedajúcu druhu
doteraz vykonávanej práce podľa pracovnej zmluvy, môže ňou byť aj práca na kratší pracovný čas a v
mieste výkonu doterajšej práce to môže byť akákoľvek práca, na ktorú zamestnanec spĺňa zdravotné
predpoklady. Analogicky, môže túto predstavovať i práca v dočasnej službe napriek
skutočnosti, že zamestnanec vykonával prácu v stálej štátnej službe. Odporca si tak riadne nesplnil



svoju ponukovú povinnosť, neponúkol navrhovateľke voľné pracovné miesta, na obsadenie ktorých v
čase doručenia výpovede vyhlásil výberové konania, pričom išlo nielen o voľné, ale aj vhodné pracovné
pozície. Tým nedošlo k splneniu hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede podľa ustanovenia § 47
písm. b/ zákona o štátnej službe.

Úspešnej navrhovateľke súd prvého stupňa priznal náhradu trov konania v sume 841,074 €, ktorých
výšku, dôvodnosť súčasne odôvodnil. V tejto časti dôvodil ustanovením § 142 ods. l O.s.p.,
vyhláškou č. 655/2004 Z.z.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca dôvodiac tým, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), postupom
súdu prvého stupňa sa mu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v
spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vrátane
konania pred súdom prvého stupňa trpí takými zjavnými vadami procesno-hmotnoprávneho charakteru,
ktoré znemožňujú jeho akceptáciu. Vo všeobecnom záujme spoločnosti je, aby rozhodnutia súdov
predstavovali záruku zákonnosti a slúžili na jej upevňovanie a rozvíjanie. Súd prvého stupňa postupoval
v rozpore s ustanovením § 18, § 41, § 42, § 115 ods. 2, § 123 O.s.p., keď mu neumožnil riadne
uplatniť všetky jeho práva vyplývajúce mu z postavenia účastníka konania. Napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa vychádza aj z písomného podania navrhovateľky zo dňa 17.4.2012, o ktorého existencii
sa dozvedel až na pojednávaní dňa 23.5.2012, kedy bol rozsudok vyhlásený, a teda nemal dostatok
času sa pripraviť na pojednávanie. Zákonnou povinnosťou každého súdu je oboznámiť účastníkov
konania so všetkými skutočnosťami týkajúcimi sa priebehu konania. Právo účastníkov konania na
doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý
proces a včasné nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému z účastníkov konania vytvára stav
nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a
rovnosti zbraní; postupom súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Vo vzťahu k
právnemu posúdeniu veci súdom prvého stupňa odporca vyjadril nespokojnosť, keď podľa jeho názoru
text odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku sa vo viacerých prípadoch opiera o
nesprávne určené ustanovenia právnych predpisov, odôvodnenie je tiež nedostatočne presvedčivé a
naviac súdny výklad zákona o štátnej službe v otázke možnosti obsadenia štátnozamestnaneckých
miest v nadväznosti na vyhlásené výberové konania je viac než zavádzajúci a často bez právnej logiky.
Poukázal na aplikáciu viacerých ustanovení Zákonníka práce, na ktoré sa súd vo svojom odôvodnení
odvoláva, pričom na ich použitie v prejednávanej veci neodkazuje zákon o štátnej
službe. Jedná sa napríklad o ustanovenie § 63 ods. 2 Zákonníka práce upravujúce podmienky výpovede
zo strany zamestnávateľa, ktoré je právne neúčinné, nakoľko toto ustanovenie Zákonníka práce sa
nevzťahuje na štátnozamestnanecké vzťahy. Rovnako vhodnosť ponúknutej práce súd prvého stupňa
posudzoval s poukazom na ustanovenie § 55 ods. 5 Zákonníka práce, ktorý je opätovne pre účely
štátnej služby nepoužiteľný. Ustanovením § 120 zákona o štátnej službe je vyjadrená delegovaná
pôsobnosť Zákonníka práce na štátnozamestnanecké vzťahy, t.j. Zákonník práce možno použiť len v
týchto zákonom stanovených ustanoveniach. Ďalej v podanom odvolaní odporca poukázal na rozdiel
medzi výberovým konaním a výberom, nakoľko výberovým konaním sa obsadzujú miesta vedúcich
štátnych zamestnancov a výberom ostatné miesta (radové). Súd prvého stupňa na jednej strane ustálil
svoj názor na tom, že navrhovateľka nebola vedúci štátny zamestnanec, že je nutné zaoberať sa len
výbermi. Na druhej strane ale poukazuje na ustanovenie § 22 ods. 4 zákona o štátnej službe, kde
je upravená povinnosť zrušiť výberové konanie, nie výber, keď je na obsadzované miesto zaradený
vedúci zamestnanec, ktorému funkcia skončila na základe zákona, podľa § 38 zákona o štátnej
službe. Súd prvého stupňa bez spojitosti na ostatné ustanovenia zákona o štátnej službe potvrdil
tú skutočnosť, že keď vedúcemu štátnemu zamestnancovi skončí vykonávanie funkcie zo zákona,
služobný úrad je povinný zaradiť ho do tej istej funkcie, preto je pri výberovom konaní uvedená povinnosť
zrušiť vyhlásené výberové konanie, ak sa obsadí miesto, na ktoré je vyhlásené výberové konanie
týmto spôsobom. Teda ustanovenie § 22 ods. 4 zákona o štátnej službe treba
vykladať v spojitosti s § 38 a § 39 zákona o štátnej službe. Navrhovateľka nebola vedúcim štátnym
zamestnancom a jej zaradenie podľa tohto ustanovenia by nebolo reálne. Súd aj navrhovateľka spájajú
výber a výberové konanie, čo je v rozpore so zákonom o štátnej službe. Keby sa prijal názor
súdu prvého stupňa, že len preto, že dočasná štátna služba je štátnou službou na dobu určitú, je
potrebné miesta obsadené zamestnancami v tomto druhu služby ponúkať iným zamestnancom ako
voľné, dochádzalo by k diskriminačnému konaniu vo vzťahu k týmto zamestnancom z dôvodu ich
postavenia. Rovnako sa nestotožňuje s názorom súdu prvého stupňa v otázke splnenia jeho ponukovej



povinnosti voči navrhovateľke. Ponuka vhodného štátnozamestnaneckého miesta je jednou z
hmotnoprávnych podmienok dania výpovede v zmysle ustanovenia § 47 písm. b/ zákona o
štátnej službe. Vhodnosť ponúkaného štátnozamestnaneckého miesta je potrebné posudzovať vždy
v spojitosti a s prihliadnutím na kvalifikačné predpoklady štátneho zamestnanca, ako aj posúdením
jeho statusu, pozície, funkcie a charakteru výkonu štátnej služby. Vhodné štátnozamestnanecké miesto
nemožno stotožňovať s pojmom voľné štátnozamestnanecké miesto, nakoľko tento pojem je značne
širší, keďže podmienkou jeho existencie je nielen samotný fakt, že dané miesto musí byť v služobnom
úrade reálne voľné, ale zároveň musí zodpovedať aj ďalším podmienkam stanoveným vo vzťahu
k vykonávanej činnosti, ako aj k voľbe spôsobu formy jeho obsadenia v štátnej službe. Na tento
účel je v ustanovení § 21 zákona o štátnej službe upravená možnosť služobného úradu rozhodnúť
o forme obsadenia štátnozamestnaneckej pozície. V prípade vyhlásených výberových konaní, resp.
výberov, je to vždy rozhodnutie služobného úradu, že určité miesto chce obsadiť prostredníctvom
výberu z viacerých kandidátov, v ktorom sa preveria ich schopnosti a predpoklady viažuce sa k výkonu
činnosti na obsadzovanej pozícii; toto miesto neobsadí cestou priameho preloženia iného štátneho
zamestnanca bez uskutočnenia pohovoru. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v
časti rozoberajúcej pojem voľné štátnozamestnanecké miesto, ktoré má byť zároveň vždy aj vhodným
štátnozamestnaneckým miestom v zmysle ponukovej povinnosti služobného úradu pri daní výpovede,
je nesprávne, keď neberie do úvahy všetky skutočnosti. Ani pokiaľ ide o rozsudky v obdobných
štátnozamestnaneckých sporoch, nenašiel v nich povinnosť služobného úradu určenú súdom ponúkať
pri daní výpovede z dôvodu zrušenia miesta, miesto obsadené zamestnancom v dočasnej
štátnej službe. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že návrh
navrhovateľky zamietne, resp. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zruší podľa ustanovenia § 221
ods. l písm. f/ O.s.p. a vráti mu vec na ďalšie konanie. V prípade, že odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdí, navrhol vo výroku pripustiť možnosť podať dovolanie (§ 238 ods. 3 O.s.p.),
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhla odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdiť. Služobný úrad musí ponúknuť zamestnancovi akékoľvek voľné miesto
výkonu štátnej služby, ktoré má k dispozícii v dobe skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, nielen
miesto zodpovedajúce pôvodnému opisu činnosti štátnozamestnaneckého miesta zamestnanca. Záleží
len na zamestnancovi, či ponuku prijme alebo ju odmietne. Zákonodarca jasne sledoval legitímny cieľ,
a to v prvom rade ochranu štátnych zamestnancov pred stratou zamestnania, ak je ochotný pracovať
aj na inom mieste v štátnej službe a tiež následnú hospodárnosť nakladania so štátnymi prostriedkami.
Odporca sám potvrdil, že spĺňala kvalifikačné predpoklady na voľné pozície. Dňa 23.9.2011 bolo
rozhodnuté o zrušení štátnozamestnaneckých miest, avšak v dohľadnej dobe naopak odporca
absolútne nepreukázal stratu možnosti zamestnávať, ale vyhlásenými výberovými konaniami či výbermi
prezentoval opak; po 23.9.2011 dochádzalo k prijímaniu štátnych zamestnancov a nedošlo k zrušeniu
výberových konaní a výberov. Odporca nerozlišuje dve zásadné veci: miesto obsadené zamestnancom
v dočasnej štátnej službe a miesto obsadené zamestnancom v dočasnej štátnej službe, o ktorom
má zamestnávateľ kvalifikovanú vedomosť, že sa uvoľní v určitom časovom úseku. V čase doručenia
výpovede boli tieto pozície (dočasne obsadené) pracovníkmi v dočasnej štátnej službe, odporca mal
vedomosť o tom, že tieto pracovné pozície budú v určitom časovom okamihu voľnými pracovnými
pozíciami. Bolo povinnosťou odporcu takto voľné pracovné miesto ponúknuť zamestnancovi, s ktorým
má byť pre nadbytočnosť rozviazaný pracovný pomer. Táto povinnosť ponuky predchádza povinnosti
vypísať výberové konanie. Ustanovenie o ponukovej povinnosti má byť vykladané v širšom slova
zmysle, kedy toto ustanovenie má prioritne ochraňovať zamestnanca pred skončením pracovného
pomeru. Nemožno voľné štátnozamestnanecké miesto zužovať len na miesto, ktoré je „fyzicky“ voľné ku
dňu doručenia výpovede zamestnancovi. Preukázanie splnenia všetkých hmotnoprávnych podmienok
platného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru je na služobnom úrade. Odporca nepredložil
žiadny administratívny spis, že služobný úrad nemal voľné štátnozamestnanecké miesto pre ňu, ktorý
by preukazoval, že služobný úrad v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru s navrhovateľkou
nemal žiadne voľné štátnozamestnanecké miesto. V prejednávanej veci nejde o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, naopak ide rozhodnutie zásadného významu po morálnej stránke, kedy
nemožno tolerovať, aby zamestnávateľ, štát, vyberal a dosadzoval štátnych zamestnancov podľa svojej
ľubovôle, kedy medze zákona sú stanovené presne, ale zo strany zamestnávateľa sú nerešpektované.
Súd prvého stupňa náležite zistil všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie vo veci a tieto správne
právne posúdil. Žiadala náhradu trov odvolacieho konania.



Odvolací súd preskúmal vec (§ 212 ods. l O.s.p. v znení účinnom od 1.5.2013, ďalej len O.s.p.;
§ 355 O.s.p.), na jej prejednanie nariadil pojednávanie (§ 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), doplnil
dokazovanie vyjadrením navrhovateľky a odporcu, zopakoval dokazovanie pracovnou zmluvou,
dohodami o zmene pracovnej zmluvy, o zmene štátnozamestnaneckého pomeru, dokladom o
skončení štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou, záznamom o ústnom pojednávaní, oznamom
navrhovateľky, že trvá na ďalšom trvaní štátnozamestnaneckého pomeru, vyjadrením odporcu,
vyjadrením navrhovateľky v konaní pred súdom prvého stupňa, v odvolacom konaní, zápisnicou o
pojednávaní na súde prvého stupňa dňa 23.5.2012 (§ 213 ods. 1, 3, 5 O.s.p.), a dospel k záveru, že
odvolanie odporcu je dôvodné.

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že navrhovateľka s Daňovým riaditeľstvom v Košiciach uzavrela
pracovnú zmluvu dňa 30.5.1991; pracovný pomer vznikol dňom 1.6.1991, miestom výkonu práce
bol Daňový úrad Košice V. vo funkcii samostatný odborný referent. Dňa 24.5.1999 bola uzavretá
dohoda o zmene obsahu pracovnej zmluvy, na základe ktorej od 1.6.1999 navrhovateľka pracovala vo
funkcii kontrolór v Daňovom úrade II. Košice. Na základe ďalšej dohody o zmene obsahu pracovnej
zmluvy navrhovateľka od 1.4.2000 pracovala vo funkcii vedúca oddelenia kontroly na Daňovom úrade
II. Košice. Rozhodnutím o vymenovaní do štátnej služby podľa § 16 a § 17 zákona č. 312/2001
Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov zo dňa 22.7.2002 navrhovateľka
bola vymenovaná pre funkciu štátneho zamestnanca: samostatný radca, pre odbor štátnej služby:
dane, pre druh štátnej služby: dočasná štátna služba, deň vzniku štátnozamestnaneckého pomeru:
l.8.2002, služobný úrad: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Banská Bystrica, Nová ul. č. 13. Na
základe rozhodnutia zo dňa 29.3.2004 o zmene štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 30 ods. 5
zákona č. 312/2001 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2004 bola navrhovateľka vymenovaná na zastupovanie
predstaveného - vedúca oddelenia kontroly II. do doby vymenovania nového predstaveného podľa §
30 ods. l zákona. Na základe rozhodnutia zo dňa 31.5.2004 o zmene štátnozamestnaneckého pomeru
podľa § 30 ods. l zákona č. 312/2001 Z.z. s účinnosťou od 1.6.2004 bola navrhovateľka vymenovaná
za predstaveného - vedúceho oddelenia kontroly II. na DÚ Košice II. a zároveň bola zaradená do stálej
štátnej služby. Rozhodnutím o zmene štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 29.3.2005 podľa § 27
písm. e/, § 31 ods. l písm. d/ zákona č. 312/2001 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2005 bola navrhovateľka
odvolaná z pracovnej pozície predstavená - vedúci oddelenia kontroly II. na Daňovom úrade Košice II.
Rozhodnutím o zmene štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 27 písm. b/, § 28, § 29 ods. 4 zákona č.
312/2001 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2005 bola navrhovateľka trvale preložená na štátnozamestnanecké
miesto kontrolór daní vo funkcii samostatný radca v Daňovom úrade Košice II. Rozhodnutím o zmene
štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 30.6.2009 podľa zákona č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch,
§ 27 písm. b/, § 28, § 29 ods. 5 písm. d/, § 126 zákona č. 312/2001 Z.z. s účinnosťou od 1.7.2009
bola navrhovateľka trvale preložená na štátnozamestnanecké miesto kontrolór vo funkcii odborný
radca v Daňovom úrade Košice II. Dňa 28.9.2011 o 9.20 hod. sa v služobnom úrade navrhovateľky
Daňovom riaditeľstve Slovenskej republiky, pracovisko Košice, uskutočnilo ústne pojednávanie. Zo
zápisnice z ústneho pojednávania vyplýva, že rozhodnutím generálneho riaditeľa DR SR č. 63/2011/120
o zrušení štátnozamestnaneckých miest vo výkone práce vo VZ na DR SR zo dňa 23.9.2011 došlo
dňom 30.11.2011 k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta - odborný radca, kontrolór, oddelenie
kontroly, pravidelné miesto vykonávania štátnej služby na Daňovom úrade Košice II obsadené štátnym
zamestnancom Ing. Danielou Hvizdošovou (v prejednávanej veci navrhovateľkou). Služobný úrad nemá
ku dňu 28.9.2011 žiadne voľné štátnozamestnanecké miesta, a teda žiadne pre navrhovateľku vhodné
štátnozamestnanecké miesto. Z dôvodu, že sa zrušilo štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad
nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto a štátny zamestnanec sa
nedohodne so služobným úradom inak, služobný úrad dá štátnemu zamestnancovi výpoveď podľa
§ 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe. Účastníci sa nedohodli inak, navrhovateľka
sa vyjadrila tak, že žiada o uplatnenie postupu v súlade s platnými právnymi predpismi a žiada o
skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou. Podaním zo dňa 28.9.2011 Daňové riaditeľstvo
Slovenskej republiky, Banská Bystrica, z dôvodu, že rozhodnutím generálneho riaditeľa DR SR č.
63/2011/120 o zrušení štátnozamestnaneckých miest vo výkone práce vo VZ na DR SR zo dňa
23.9.2011 došlo dňom 30.11.2011 k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta - odborný radca, kontrolór,
oddelenie kontroly, pravidelné miesto vykonávania štátnej služby na Daňovom úrade Košice II obsadené
štátnym zamestnancom Ing. Danielou Hvizdošovou, služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca
iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, rozviazalo štátnozamestnanecký pomer s navrhovateľkou
výpoveďou podľa 46 ods. l písm. b/, § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z., nadväzne na ustanovenie
§ 120 citovaného zákona aj v zmysle § 61 ods. l, 2, 4 zákona č. 311/2001 Z.z. (Zákonníka



práce). Výpovedná doba bola dvojmesačná a začala plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca
nasledujúceho po doručení výpovede, skončila uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho
mesiaca. Navrhovateľka sa domáha vyslovenia neplatnosti skončenia tohto štátnozamestnaneckého
pomeru na súde v prekluzívnej lehote.

Na pojednávaní na odvolacom súde odporca zdôraznil, že štátnozamestnanecké miesta, na ktoré
boli vyhlásené výberové konania, resp. výbery, v čase dania výpovede navrhovateľke boli obsadené
zamestnancami v dočasnej štátnej službe, takže voľné neboli. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa touto
skutočnosťou nezaoberal. Voľné štátnozamestnanecké miesta nie je možné obsadiť bez ničoho, resp.
aj zamestnancami v dočasnej službe, vždy musí prebehnúť výberové konanie alebo výber. Vo veci
nemožno aplikovať ustanovenie § 22 ods. 4 zákona č. 400/2009 Z.z., pretože nebolo možné zrušiť
už vyhlásené výbery. Výberovým konaním sa obsadzovalo a obsadzuje vedúce štátnozamestnanecké
miesto a výberom sa obsadzuje radové štátnozamestnanecké miesto. Navrhovateľka bola radový
zamestnanec; ustanovenie § 63 ods. 2, § 55 ods. 5 Zákonníka práce nemožno v danej veci použiť.
Rokovania so štátnymi zamestnancami v septembri 2011 prebiehali a uskutočňovali sa v súvislosti so
zmenou právnych predpisov, na základe ktorých dochádzalo k zmene colnej, daňovej, správy. Nové
štátnozamestnanecké miesta sa nevytvárali, pretože vedeli, že idú do inej inštitúcie. Navrhovateľka
zotrvala na svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu. Ustanovenie § 22 ods. 4 zákona č. 400/2009
Z.z. možno aplikovať aj v prejednávanej veci, pretože výberové konania na obsadzovanie vyšších
štátnozamestnaneckých miest bolo možné zrušiť, a teda analogicky je možné zrušiť aj výber. Ak
odporca uskutočňoval výbery, mal voľné pracovné miesta. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp.zn. 6
Szo 232/2010, z ktorého vyplýva, že štátny orgán mal poskytnúť alebo ponúknuť akékoľvek iné
voľné štátnozamestnanecké miesto. Navrhovateľka ani v odvolacom konaní nevysvetlila rozdiel v
jej tvrdení na ústnom pojednávaní dňa 28.9.2011 predovšetkým posledný odsek záznamu (žiada o
skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou) a medzi skutočnosťami uvedenými v návrhu
na začatie konania (že trvá na tom, aby ju odporca ďalej zamestnával, že odporca mal voľné
štátnozamestnanecké miesta a mal jej ich ponúknuť); nevyjadrila sa k otázke, či v súvislosti so
skončením štátnozamestnaneckého pomeru jej bola poskytnutá satisfakcia, či dňa 28.9.2011 žiadala o
preradenie na iné štátnozamestnanecké miesto (aj v inom meste, v inom kraji), či po doručení výpovede
sa zamestnala, kde, kedy. Dôvodila len, že vychádzala z údajov, ktoré jej dňa 28.9.2011 odporca poskytol
a síce že nemá žiadne voľné štátnozamestnanecké miesto.

Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či súd všeobecného súdnictva má právomoc konať vo
veci neplatnosti rozviazania štátnozamestnaneckého pomeru, resp. právomoc svedčí súdu v správnom
súdnictve. Hoci štátnozamestnanecký vzťah trval od roku 1991, k jeho skončeniu došlo až v roku
2011 výpoveďou podľa zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe citujúc ustanovenia tohto zákona
(ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.11.2009), ktorým bol zrušený zákon č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe
a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Na prejednávanú vec (konanie o neplatnosť rozviazania
štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou začaté v roku 2012) je preto potrebné aplikovať zákon č.
400/2009 Z.z. (§ 131, § 142 bod 1). Ako z ustanovenia § 120 zákona č. 400/2009 Z.z. vyplýva, na
štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú ustanovenia Zákonníka práce; okrem iných aj § 61
ods. 1, 2 a 4, § 63 ods. 4 až 6, § 64 ods. 1 a 2, § 67, § 69, § 70, § 72, § 75 ods. 3 a 4, §
76 ods. 4, 5 a 7, § 77 až § 80. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení nepochybne vyplýva, že v
konaniach vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začaté po 1.11.2009 sa postupuje podľa zákona
č. 400/2009 Z.z. a na prejednanie veci má právomoc súd všeobecného súdnictva (§ 6 ods. l zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov, § 77 Zákonníka práce; v neposlednom rade aj
§ 125 zákona č. 400/2009 Z.z.). Skončenie štátnozamestnaneckého pomeru po 1.11.2009 výpoveďou
zo strany služobného úradu stratilo charakter individuálneho správneho aktu a pretransformovalo
sa na jednostranný právny úkon zamestnávateľa obdobný výpovedi z pracovnoprávneho vzťahu.
Podanie návrhu na určenie neplatnosti takéhoto jednostranného právneho úkonu a uplatnenie nárokov
z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou nepodlieha súdnemu prieskumu
zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy podľa piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku v rámci správneho súdnictva (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 31.5.2011, sp.zn. 4 Nds 3/2011).

Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov
a colníctva práva a povinnosti vyplývajúce zo služobného pomeru, štátnozamestnaneckých vzťahov,



pracovnoprávnych vzťahov a z iných právnych vzťahov zamestnancov, ako aj práva a povinnosti z iných
právnych vzťahov prechádzajú od 1.1.2012 z Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky a Colného
riaditeľstva Slovenskej republiky na Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky.

Podľa § 46 ods. 1 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z. zamestnanecký pomer možno skončiť výpoveďou.

Podľa § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z. z. služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi
výpoveď, ak sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad nemá pre štátneho
zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým
preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak.

Na to, aby bolo možné výpoveď danú odporcom navrhovateľke z tohto výpovedného dôvodu považovať
za platnú, musia byť v čase dania výpovede súčasne splnené všetky zákonom predpokladané
podmienky, a síce 1/ zrušenie takéhoto štátnozamestnaneckého miesta; 2/ služobný úrad nemá pre
štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí
s trvalým preložením v (tom istom) služobnom úrade, 3/ so služobným úradom sa nedohodne inak.
V čase dania výpovede (28.9.2011) bolo nepochybne preukázané, že v služobnom úrade, v ktorom
navrhovateľka vykonávala štátnu službu, fyzicky nebolo žiadne iné vhodné štátnozamestnanecké
miesto; navrhovateľka nežiadala preložiť na iné služobné miesto, príp. aj v inom meste, v inom kraji,
so svojím služobným úradom sa nedohodla inak; navrhla len rozviazať štátnozamestnanecký pomer
výpoveďou. Za tohto skutkového stavu si odporca (objektívne) nemohol splniť ponukovú povinnosť. Na
veci nič nemení skutočnosť, že niektoré štátnozamestnanecké miesta v služobnom úrade boli obsadené
zamestnancami v dočasnej štátnej službe a že na ne bolo vyhlásené výberové konanie, výber. Nič
nebránilo navrhovateľke na výber sa prihlásiť a zúčastniť sa ho.

Štátna služba je činnosť, ktorou štátny zamestnanec v rozsahu ustanovenom týmto zákonom alebo
osobitným predpisom plní úlohy štátneho orgánu pri vykonávaní štátnej správy alebo plní úlohy pri
vykonávaní štátnych záležitostí v služobnom úrade v príslušnom odbore štátnej služby alebo bez
určenia odboru štátnej služby, ktorá zahŕňa činnosti uvádzané v ustanovení § 5 zákona č. 400/2009
Z.z. Štátny zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v štátnozamestnaneckom pomere vykonáva štátnu
službu v služobnom úrade v príslušnom odbore štátnej služby (§ 6 ods. l zákona č. 400/2009 Z.z.).
Odbor štátnej služby je odborný úsek, v ktorom štátny zamestnanec vykonáva štátnu službu (§ 7 ods. l
zákona č. 400/2009 Z.z.). Služobný úrad koordinuje činnosť vo veciach štátnozamestnaneckých vzťahov
tohto služobného úradu, ku ktorému vykonáva zriaďovateľskú funkciu podľa osobitného predpisu (§ 9
ods. 5 zákona č. 400/2009 Z.z.). Z vyššie uvedeného vyplýva, že štátny zamestnanec plní úlohy pri
vykonávaní štátnych záležitostí v služobnom úrade v príslušnom odbore štátnej služby, na konkrétnom
odbornom úseku za predchádzajúceho splnenia podmienok prijatia do štátnej služby, medzi iným
aj odborné, kvalifikačné predpoklady. Znamená to, že splnenie podmienky pre platnú výpoveď zo
štátnozamestnaneckého pomeru pre nemožnosť štátneho zamestnanca ďalej zamestnávať je, že (len)
služobný úrad, na ktorom štátny zamestnanec plnil úlohy štátneho orgánu pri vykonávaní štátnej správy
alebo plnil úlohy pri vykonávaní štátnych záležitostí v príslušnom odbore štátnej služby v čase dania
výpovede, tohto štátneho zamestnanca služobný úrad nemá možnosť ďalej zamestnávať, nemá pre
neho miesto zodpovedajúce predovšetkým kvalifikačným predpokladom zamestnanca, doteraz ním
vykonávanej činnosti vzhľadom tiež na dovtedajšiu funkciu, postavenie, samozrejme za súčasného
splnenia zákonom dovoleného spôsobu obsadzovania štátnozamestnaneckých miest (§ 20 a nasl.
zákona č. 400/2009 Z.z.); nestačí spĺňať len zdravotné predpoklady. Na tomto mieste odvolací súd
zdôrazňuje, že štátnozamestnanecké miesto navrhovateľky (radové miesto štátneho zamestnanca) sa
obsadzovalo výberom (§ 20 ods. 2 písm. b/, § 22, § 23 zákona č. 400/2009 Z.z.). Výber osobitne
upravoval zákon v ustanovení § 23, a tak pre výber nebolo možné použiť ustanovenie § 22 citovaného
zákona upravujúce výberové konanie. Vo vzťahu k voľným štátnozamestnaneckým miestam v iných
služobných úradoch ponuka zo strany služobného úradu navrhovateľky by nemohla obstáť už len z
toho dôvodu, že trvalé preloženie je možné (len) po dohode vedúcich úradov príslušných služobných
úradov. V prejednávanej veci teda bolo nepochybne preukázané, že služobný úrad navrhovateľky v čase
dania výpovede nemal pre navrhovateľku iné vhodné štátnozamestnanecké miesto (zodpovedajúce jej
kvalifikácii, odbornosti, vzhľadom na jej na dovtedajšiu funkciu, postavenie, zdravotný stav), účastníci
sa nedohodli inak, a tak bolo namieste len skončenie štátnozamestnaneckého pomeru, čo sa napokon
aj stalo. Výpoveď odporcu zo dňa 28.9.2011 je platná, spĺňa všetky formálne i materiálne náležitosti.
Všetky tieto skutočnosti boli známe už v konaní pred súdom prvého stupňa. Z vykonaného dokazovania



však súd prvého stupňa vyvodil nesprávne skutkové závery majúce za následok nesprávne právne
posúdenie; už len tieto dôvody boli spôsobilé odôvodniť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého
stupňa, a tak sa odvolací súd už ďalšími dôvodmi odvolania (odňatie možnosti konať pred súdom
odporcovi) nezaoberal. Osobitne odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa síce vykonal dokazovanie
aj záznamom z ústneho pojednávania dňa 28.9.2011, avšak tento nijakým spôsobom nevyhodnotil,
neodstraňoval rozpor medzi tvrdením navrhovateľky na pohovore a v návrhu na začatie konania v
prejednávanej veci, nerozlišoval medzi zákonnou úpravou výberu a výberového konania, vzťah štátneho
zamestnanca k služobnému úradu, práva a povinnosti služobného úradu vyplývajúce mu zo zákona
č. 400/2009 Z.z. Nebolo možné v konaní použiť navrhovateľkou predkladané rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp.zn. 6 Sžo 232/2010 z dôvodu rozdielnej právnej
úpravy. V danej veci sa totiž vzťah medzi účastníkmi riadil zákonom č. 311/2001 Z.z., nie právnym
predpisom nasledujúcim (zákonom č. 400/2009 Z.z.). V prejednávanej veci je rozhodujúcim práve zákon
č. 400/2009 Z.z.

S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody, citované zákonné ustanovenia, odvolací súd rozsudok
Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 23.5.2012, č.k. 11 Cpr 1/2012-86, zmenil a návrh navrhovateľky
ako nedôvodný zamietol (§ 220 O.s.p.).

Odporca zostal úspešný v konaní pred súdom prvého stupňa i pred odvolacím súdom. Prináležala by
mu preto plná náhrada trov konania vynaložených na úspešné uplatňovanie, bránenie svojho práva.
Odvolací súd mu však náhradu trov konania (v konaní pred súdom prvého stupňa i pred odvolacím
súdom) nepriznal, keďže ich náhradu nežiadal (§ 224 ods. 1, ods. 2, § 142 ods. l, § 151 ods. l O.s.p.).

Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.