Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/214/2013 z 30. 5. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 30. mája 2013, sp. zn. 14Co/214/2013, ECLI:SK:KSBA:2013:1111243700.2 Krajský súd Bratislava | 14Co/214/2013 | ECLI:SK:KSBA:2013:1111243700.2 | 2013-05-30 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP, § 150 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f3cc492d-ec74-4b51-94bd-0be255405adf Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1111243700.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/214/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111243700
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1111243700.2

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka
5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zast.: advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so
sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti odporcovi: U. N., V. M. X, V., zastúpený
opatrovníčkou Alexandrou Vaškovou, súdnou tajomníčkou Okresného súdu Bratislava I, za účasti
vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom
Važecká 16, Prešov, IČO: 42 176 778, právne zast.: JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom ul.
Sov. hrdinov 163/66, Svidník, o zaplatenie 66,57 eur s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka
proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 16.1.2013, č.k. 10C 49/2012-104 v časti
náhrady trov konania vedľajšieho účastníka

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 16.1.2013, č.k. 10C
49/2012-104 v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa nepriznal odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov
konania.

Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že návrhom podaným na súd dňa 22.12.2011 sa navrhovateľ
domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 66,57 eur s príslušenstvom, avšak podaním doručeným súdu
dňa 31.5.2012 vzal svoj návrh späť bez uvedenia dôvodu. Súd uznesením č.k. 10C 49/2012-39, zo
dňa 27.6.2012 konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.
Na odvolanie vedľajšieho účastníka proti citovanému uzneseniu v časti výroku o trovách konania,
Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 14Co 319/2012-90, zo dňa 28.8.2012 rozhodnutie okresného
súdu v napadnutej časti zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie z dôvodu jeho
nepreskúmateľnosti. Odvolací súd pritom zdôraznil potrebu skúmať, ktorý z účastníkov konania zavinil
zastavenie konania z procesného hľadiska v zmysle ust. § 146 ods. 2 O.s.p..

Po vrátení veci súd prvého stupňa otázku nároku vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania posúdil
podľa ust. § 146 ods. 2 O.s.p., v spojení s ust. § 150 ods. 1 a 2 O.s.p.. Dospel k záveru, že vzhľadom na
okolnosti prípadu súd vedľajšiemu účastníkovi v zmysle § 150 O.s.p. náhradu trov konania nepriznal,
nakoľko má za to, že tieto neboli vedľajším účastníkom účelne vynaložené. Poukázal predovšetkým na
skutočnosť, že vedľajší účastník vstúpil do konania ako profesná organizácia na ochranu spotrebiteľa z
vlastného podnetu a splnomocnil na svoje zastupovanie advokáta, hoci zo samotnej podstaty existencie
predmetného združenia vyplýva, že musí byť schopné poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach
v spotrebiteľských veciach. Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že obaja účastníci konania majú sídlo,
resp. bydlisko v Bratislave, konanie sa vedie na súde v Bratislave, pričom vedľajší účastník má sídlo v



Prešove. Uvedené svedčí o tom, že vstup do konania vedľajšieho účastníka so sídlom v Prešove bol len
formálnou záležitosťou, pretože profesná organizácia na ochranu spotrebiteľa sídli aj v Bratislave.

Proti tomuto uzneseniu, v časti výroku o náhrade trov konania, podal v zákonom stanovenej lehote
odvolanie vedľajší účastník prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Namietol, že úvahy súdu
obsiahnuté v odôvodnení napadnutého výroku uznesenia nevychádzajú z platnej právnej úpravy, ale ani
neodrážajú reálny stav veci, pri hodnotení pôsobenia združenia v oblasti ochrany práv spotrebiteľov a
svojou podstatou sú zamerané na podporu dodávateľov v priamom rozpore s čl. 169 ods. 1 Zmluvy o
fungovaní EÚ, ktorou je Slovenská republika (ďalej len SR) viazaná.

Vedľajší účastník je občianskym združením (nie profesnou organizáciou), ktoré nemá vlastné finančné
prostriedky a jeho členmi sú obete nebankoviek. Nemajú vytvorené podmienky na to, aby bez pomoci
advokátov pomáhali spotrebiteľom v takom rozsahu, ako si to situácia v SR vyžaduje. Poukázal na to, že
ust. § 93 O.s.p. nebráni tomu, aby do konania vstúpili z vlastného podnetu. Za teritoriálnu diskrimináciu
považuje záver súdu, ktorým vytýka, že združenie z Východného Slovenska si dovolilo vykonávať svoju
činnosť až v Bratislave.

Rozhodnutím súdu im bolo upreté právo na zástupcu, pričom toto právo neupiera žalobcovi, ktorý
je najväčšou profesionálnou inkasnou spoločnosťou v EÚ, ktorá len na Slovensku zamestnáva 250
zamestnancov. Poukázal na rozhodovaciu činnosť Bratislavských súdov, vrátane krajského súdu, ktoré
v rozpore s rozhodovacou činnosťou iných súdov v SR ešte ani v jednej veci im nepriznali náhradu
trov konania. Malo by byť celospoločenským cieľom a aj záujmom, aby sa spotrebiteľská agenda
rozptýlila medzi čo najviac združení a aby v každom konaní vystupoval za združenie advokát a aby
týmto spôsobom sa čo najskôr spotrebiteľská agendy zredukovala na minimum. K tomu by mali prispieť
aj súdy svojou rozhodovacou agendou, a to i tým, že vedľajšiemu účastníkovi budú priznávať náhradu
trov konania. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov v obdobných veciach,
v ktorých bola v prípade zastavenia konania v dôsledku späťvzatia žaloby priznaná vedľajšiemu
účastníkovi náhrada trov konania. Navrhol odvolaciemu súdu, aby uznesenie v napadnutej časti zmenil
a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy prvostupňového a odvolacieho
konania v celkovej sume 67,52 eur.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p., preskúmal rozhodnutie v napadnutej
časti podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a po vyhodnotení
odvolacích námietok dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka nie je dôvodné.

V odvolaní vedľajší účastník okrem výhrad týkajúcich sa posúdenia veci namietal len to, že zákonná
úprava (§ 93 O.s.p.) nebráni tomu, aby vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného podnetu a
že súdy Bratislavského kraja svojou rozhodovacou činnosťou o trovách konania mu upierajú právo na
zástupcu.

Je nesporné, že podľa § 93 ods. 2 a 3 O.s.p., združenie môže do konania ako vedľajší účastník vstúpiť aj
z vlastného podnetu. Je však tiež podľa rozhodovacej praxe súdov a názorov prezentovaných v odbornej
právnickej literatúre (viď Jaroslav Krajčo a kol., Občiansky súdny poriadok - Komentár, I. diel, str. 380,
Eurounion, 2010) predpokladom účasti vedľajšieho účastníka v konaní okrem iných podmienok aj súhlas
(hlavného) účastníka konania, na strane ktorého má vedľajší účastník vystupovať, ak podnet na vstup
dal sám vedľajší účastník. Potreba súhlasu účastníka, ktorý má byť v konaní podporovaný vedľajším
účastníkom, vyplýva zo samej podstaty a účelu vedľajšieho účastníctva. Z ust. § 93 O.s.p. nemožno
žiadnym spôsobom vyvodiť, že by vedľajší účastník mohol v konaní vystupovať napriek nesúhlasu „ním
podporovaného“ účastníka. To, že niekto chce v konaní pred súdom podporovať hlavného účastníka
konania v procesnom postavení vedľajšieho účastníka, automaticky neznamená, že ním poskytovaná
procesná pomoc je hlavnému účastníkovi vítaná, že mu vyhovuje a že s ňou musí za každých okolností
súhlasiť. To v plnej miere platí aj vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi, na ktorého sa vzťahuje § 93 ods.
2 O.s.p.. Účel procesnej pomoci v sporovom konaní, ktorú má vedľajší účastník poskytovať hlavnému
účastníkovi konania, môže byť naplnený, len ak účastník, na strane ktorého chce vedľajší účastník
vystupovať, s vedľajším účastníctvom súhlasí. I keď sa určitý subjekt stáva vedľajším účastníkom už v
momente, keď súdu dôjde jeho procesný úkon obsahujúci prejav vôle vstúpiť do konania v procesnom
postavení vedľajšieho účastníka, má bezpochyby účastník konania, ktorého chce vedľajší účastník v



konaní podporovať, procesné právo vyjadriť svoj nesúhlas s jeho vstupom do konania. Povahe a účelu
občianskeho súdneho sporového konania by sa priečil vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktorý by
bol tomuto účastníkovi nanútený. V zmysle vyššie uvedeného zodpovedá zákonu procesný postup súdu,
v rámci ktorého oznámi účastníkom konania, že určitý subjekt vstúpil do konania ako vedľajší účastník a
vyzve ich, aby sa k tomuto vstupu vyjadrili. Súdom vyzvaní účastníci tak môžu vyjadriť svoje nesúhlasné
stanovisko so vstupom vedľajšieho účastníka do konania (uzn. NS SR sp. zn. 3 Cdo 188/2012).

V danom prípade po oznámení vstupu vedľajšieho účastníka do konania navrhovateľ namietol
prípustnosť jeho vstupu podaním doručeným súdu 3.5.2012. O prípustnosti vedľajšieho účastníka (§
93 ods. 3 O.s.p.) však súd prvého stupňa nerozhodol, ale na základe späťvzatia návrhu podaného
navrhovateľom dňa 31.5.2012, ako je v úvode odôvodnenia tohto rozhodnutia uvedené, rozhodol
uznesením č.k. 10C 49/2012-39, zo dňa 27.6.2012, o zastavení konania a zároveň o trovách konania
rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. Za tejto situácie aj po zrušení
uvedeného uznesenia v časti výroku o trovách konania odvolacím súdom a vrátení veci súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie, Združenie vystupovalo v konaní ako vedľajší účastník konania. Vzhľadom
na skutočnosť, že v zastavujúcej časti je uznesenie súdu prvého stupňa právoplatné, je potrebné tento
stav rešpektovať napriek tomu, že súd prvého stupňa po námietke neprípustnosti vstupu vedľajšieho
účastníka zo strany navrhovateľa o prípustnosti jeho vstupu nerozhodoval.

Odvolací súd preto v rozsahu odvolacích námietok vedľajšieho účastníka preskúmal rozhodnutie súdu
prvého stupňa v časti výroku o trovách konania a dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne
vyhodnotil trovy konania vedľajšieho účastníka za neúčelne vynaložené. Na doplnenie uvádza, že
napriek principiálne nepopierateľnému nároku vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania, nemožno
o tejto otázke rozhodnúť bez aplikácie aj ďalších zákonných princípov a podmienok priznania náhrady
trov. Jednou z týchto podmienok je, aby trovy, ktorých náhrady sa účastník (aj vedľajší účastník)
domáha, boli vynaložené účelne a hospodárne. V danom prípade okrem oznámenia vstupu do konania
vedľajší účastník neurobil žiaden úkon v prospech odporcu a právny zástupca, ktorý v mene vedľajšieho
účastníka tento vstup súdu oznámil, reálne ešte ani nemohol prevziať zastupovanie v tomto konaní,
keďže ako sám uviedol, s vecou ešte nebol oboznámený, pretože v podaní, ktorým oznamoval vstup
do konania žiadal aj o zaslanie návrhu na začatie konania s prílohami. Odvolací súd dáva za pravdu
odvolateľovi, že prevzatie veci a príprava zastupovania v konaní je dôležitý úkon, ale za predpokladu,
že tento úkon reálne zahŕňa oboznámenie sa právneho zástupcu s právnym problémom klienta, urobí
analýzu jeho postavenia z hľadiska úspechu v konaní a zrealizuje poradu s klientom. V danom prípade
takáto situácia bez akýchkoľvek pochýb vzhľadom na vyššie uvedené nenastala. Z týchto dôvodov sú
pochybnosti súdu, či vedľajšiemu účastníkovi vôbec vznikli nejaké trovy v spojení s právnym zastúpením
v zmysle vyhl. Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z.. Ak by mu aj trovy vznikli, odvolací súd
sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že by nešlo o účelne vynaložené trovy.

Kritérium účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia vychádza zo samotného cieľa právneho
zastúpenia, teda snahy právneho zástupcu o čo možno najefektívnejšie uplatňovanie alebo bránenie
práva na súde, s cieľom využiť všetky zákonné (hmotnoprávne ako aj procesné) možnosti na obranu
záujmov klienta. Aby bolo možné konštatovať účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia, je
potrebné vychádzať aj z osoby samotného účastníka konania a posúdiť, či skutočnosť, že sa účastník
konania nechal v konaní zastúpiť má pre neho význam z hľadiska zlepšenia jeho možností chrániť svoje
práva a záujmy na súde (v danom prípade chrániť záujmy odporcu). Ak totiž účastník konania, a v
tomto prípade sa to týka právnickej osoby, disponuje dostatočnými materiálno-technickými predpokladmi
a najmä personálnym substrátom, na základe ktorého môže svoje práva plnohodnotne a erudovane
uplatňovať a brániť aj sám, javí sa ako nadbytočné nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. Z nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 78/03 v súvislosti s rozhodnutím o nepriznaní náhrady
trov právneho zastúpenia vyplýva, že súd iba uplatňuje zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti
trov konania a nezasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Nemožno preto zamieňať ústavné právo účastníka konania na
právnu pomoc v konaní pred súdom a nepriznanie náhrady trov konania z dôvodu ich neúčelnosti.
Možnosť nechať sa zastúpiť v konaní a zároveň povinnosť súdu toto zastúpenie akceptovať predstavuje
vyjadrenie zásady rovnosti zbraní, avšak nepriznanie náhrady trov za toto zastúpenie predstavuje
rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, čo je vo výlučnej kompetencii súdu. V tejto súvislosti



je potrebné zdôrazniť, že minimálne základné posúdenie podstatných otázok, vrátane premlčania, by
malo združenie zvládnuť aj samo, nakoľko v opačnom prípade môžu vzniknúť pochybnosti o samotnej
opodstatnenosti jeho existencie.

Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje napadnuté uznesenie v časti výroku o nepriznaní náhrady
trov konania vedľajšiemu účastníkovi za vecne správne, a preto ho v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142
ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný,

však žiadne trovy nevznikli, a preto mu ich náhrada nebola priznaná. Z toho istého dôvodu odvolací súd
neskúmal, či nie sú splnené podmienky pre prípadnú aplikáciu ust. § 150 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.