Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/175/2012 z 27. 5. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. mája 2013, sp. zn. 8Co/175/2012, ECLI:SK:KSBA:2013:1110225618.1 Krajský súd Bratislava | 8Co/175/2012 | ECLI:SK:KSBA:2013:1110225618.1 | 2013-05-27 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 142 ods. 2 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c3323ba9-8fbb-406f-8cf4-929a7bea7023 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1110225618.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/175/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110225618
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1110225618.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek
senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľky: F.. J.K. U., B. O. Ú.
XX, B., T. na L.: B. XX, B., zastúpenej Mgr. Vladimírom Šárnikom, advokátom so sídlom ul. Národného
oslobodenia 25, Bernolákovo, proti odporcovi: Slovenská J., I. F. Q. Q. J., Ž. Z.. XX, B., o náhradu škody,
o odvolaní navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného Q. B. D. I. L.T. XX.G. XXXX Č..A.. XXC/
XX/XXXX-XX, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa konštatoval, že nesprávnym úradným postupom
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky pri vybavovaní sťažnosti navrhovateľky zo dňa
XX.XX.XXXX Č.. XXXX/XXXX, ktorou sa domáhala prešetrenia nečinnosti Slovenskej komory
exekútorov pri vybavovaní jej sťažnosti na činnosť súdneho exekútora č. XXX-XXXX/XXXX, boli
porušené práva navrhovateľky na vybavenie sťažnosti bez prieťahov a na inú právnu ochranu, vo
zvyšku návrh navrhovateľky na zaplatenie sumy vo výške X.XXX,- M. s príslušenstvom, titulom náhrady
nemajetkovej ujmy, zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Po
právnej stránke vec posúdil podľa § 1 ods. 1 písmeno a/, § 3 ods. 1 , ods.2, § 9 ods. 1 , ods.2, § 16
ods. 1, § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
podľa § 13 ods. 1, ods.2, § 19 zákona č. 152/1998 Z.z. o sťažnostiach účinného do 31.01.2010, podľa
§ 218a ods. 1, § 218b zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a podľa §
13 Občianskeho zákonníka. Vykonaným dokazovaním mal v konaní za preukázané, že pri vybavovaní
sťažnosti navrhovateľky na postup exekútorského úradu zo dňa XX.XX.XXXX Slovenskou komorou
exekútorov došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď sťažnosť navrhovateľky nebola vybavená v
zákonom stanovenej lehote. Sťažnosť navrhovateľky, doručená Q. M. A. L. XX.XX.XXXX, B. Q. A. M.
vybavená až dňa XX.XX.XXXX, teda po márnom uplynutí zákonom stanovenej lehoty dvoch mesiacov
na jej vybavenie. Taktiež mal v konaní preukázané, že pri vybavovaní sťažnosti navrhovateľky zo
dňa XX.XX.XXXX došlo zo strany Ministerstva spravodlivosti SR k nesprávnemu úradnému postupu,
keď Ministerstvo spravodlivosti SR pri vybavovaní sťažnosti navrhovateľky nepostupovalo v zmysle
ustanovení exekučného poriadku a zákona o sťažnostiach. Sťažnosť navrhovateľky zo dňa XX.XX.XXXX
nebola vybavená v zákonom stanovenej lehote, keď ju bolo povinné Ministerstvo spravodlivosti SR
vybaviť bezodkladne, najneskôr do 60 dní odo dňa jej doručenia, prípadne v predĺženej lehote o
ďalších 30 dní s tým, že bolo povinné navrhovateľku o predĺžení lehoty na vybavenie a o dôvodoch
predĺženia písomne upovedomiť. Žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti Slovenskou komorou
exekútorov navrhovateľka doručila Ministerstvu spravodlivosti SR dňa XX.XX.XXXX a toto vybavilo jej
sťažnosť až listom zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým navrhovateľke oznámilo, že po prešetrení exekučného



spisu a vyjadrení zainteresovaných súdnych exekútorov zistilo, že k odovzdaniu výťažku z dražieb
novo poverenému exekútorovi F.. X. L. T. XX.XX.XXXX pričom súdny exekútor P.. P. P. vrátil
poverenie na vykonanie exekúcie XX.XX.XXXX t.j. v čase H. XX.XX.XXXX L. XX.XX.XXXX zadržiaval
finančné prostriedky neoprávnene, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 134 Exekučného poriadku
s tým že zo zisteného porušenia budú vyvodené dôsledky v podobe podania návrhu na začatie
disciplinárneho konania. Na základe uvedeného tak dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané, že
boli splnené všetky zákonné podmienky pre priznanie nároku navrhovateľky na určenie, že nesprávnym
úradným postupom Ministerstva spravodlivosti SR pri vybavovaní sťažnosti navrhovateľky zo dňa
XX.XX.XXXX Č.. XXXX/XXXX, boli porušené práva navrhovateľky na vybavenie sťažnosti bez prieťahov
a na inú právnu ochranu. Pokiaľ sa navrhovateľka domáhala zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške
X.XXX,- M., uviedol, že pri skúmaní predpokladov zodpovednosti za ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom je treba postupovať podľa ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka, keď účelom
poskytnutia primeraného zadosťučinenia je poskytnúť fyzickej osobe za neoprávnený zásah do jej
osobných práv primerané zadosťučinenie. Navrhovateľkou označené konanie - nesprávny úradný
postup pri vybavovaní jej sťažnosti zo strany Ministerstva spravodlivosti SR, nepovažoval bez ďalšieho,
za konanie v dôsledku, ktorého by navrhovateľke prináležal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.
Konštatoval, že došlo síce k porušeniu práva navrhovateľky, ale táto nepreukázala, že v dôsledku
nesprávneho úradného postupu jej bola spôsobená nemajetková ujma, v súvislosti s nárokom na
priznanie nemajetkovej ujmy nepreukázala, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu došlo v
značnej miere k zníženiu jej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti a tiež nepreukázala, že vytýkaným
nesprávnym úradným postupom zo strany Ministerstva spravodlivosti SR došlo k negatívnym následkom
v súkromnom živote a spoločenskom uplatnení. Tvrdenie navrhovateľky, ktoré nijakým spôsobom
nepreukázala, že došlo k zhoršeniu jej zdravotného stavu, nie je podľa neho dôvodom na priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy, nakoľko uplatnenie náhrady za škodu na zdraví je samostatným titulom. S
ohľadom na uvedené uzavrel, že navrhovateľka v konaní nepreukázala dôvodnosť uplatnenej náhrady
nemajetkovej ujmy, keď nepreukázala rozsah nepriaznivých následkov, ktoré jej mali v súvislosti
s nesprávnym úradným postupom Ministerstva spravodlivosti SR pri vybavovaní sťažnosti vzniknúť.
Samotná skutočnosť, že pri vybavovaní jej sťažnosti zo dňa XX.XX.XXXX došlo k prieťahom, ktoré
vyvolali u navrhovateľky stav právnej neistoty a došlo k porušeniu zákona č. 152/1998 Z.z. o sťažnostiach
ešte sama o sebe nezakladá navrhovateľke nárok na nemajetkovú ujmu. So zreteľom na uvedené návrh
navrhovateľky v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy zamietol, keď mal za to, že konštatovanie,
že došlo k nesprávnemu úradnému postupu Ministerstva spravodlivosti SR pri vybavovaní sťažnosti
navrhovateľky zo dňa XX.XX.XXXX, je vzhľadom na okolnosti prípadu postačujúce. O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., keď navrhovateľka mala vo veci len čiastočný úspech.
Proti tomuto rozsudku, čo do jeho výroku, ktorým bolo návrhu navrhovateľky vyhovené, podal v zákonom
stanovenej lehote odvolanie odporca domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bol návrh navrhovateľky aj v
tejto časti zamietnutý, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
dôvodiac tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodol o veci, ktorá nepatrí do právomoci všeobecných súdov. Zdôraznil, že nesprávny úradný
postup zo strany ministerstva pri vybavovaní sťažnosti navrhovateľky zo dňa XX. X. XXXX bol
skonštatovaný v konaniach o prešetrení postupu na to príslušnými kontrolnými útvarmi Ministerstva
spravodlivosti SR, ktoré sa za tieto nedostatky navrhovateľke ospravedlnilo, a preto nie je zrejmé,
z akého dôvodu v rozsudku súd prvého stupňa pristúpil k opakovanému konštatovaniu porušenia
práv navrhovateľky, keď pri rozhodovaní na uvedenú skutočnosť vôbec neprihliadol. Pokiaľ už bolo
príslušným orgánom vyslovené, že došlo k nedodržaniu právnych predpisov zo strany konajúceho
orgánu, nie je potrebné opätovne túto skutočnosť potvrdzovať súdnym rozhodnutím a záver o porušení
právnych predpisov a nesprávnom úradnom postupe orgánov verejnej moci je len predpokladom
pre ďalšie skúmanie vzniku škody alebo inej ujmy spôsobenej týmto postupom. Z odôvodnenia
rozsudku súdu prvého stupňa nie je tiež zrejmé, či uvedené konštatovanie porušenia práva má byť
satisfakčným prostriedkom. Namietal, že súd prvého stupňa týmto svojím výrokom prekročil svoju
právomoc danú mu Ústavou a právnymi predpismi Slovenskej republiky a v tejto súvislosti poukázal
na článok 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keď všeobecný súd v konaní podľa zákona číslo
514/2003 Z.z. nemá právomoc vysloviť, či konaním orgánu verejnej moci došlo k porušeniu základných
ľudských práv alebo slobôd poškodeného vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská
republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, a teda právomoc rozhodovať
a porušenie práva skonštatovať má len Ústavný súd SR, ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti.
Zákon č. 514/2003 Z.z. v žiadnom zo svojich ustanovení nedáva všeobecným súdom právomoc vysloviť



porušenie základných ľudských práv a slobôd konaním orgánu verejnej moci, medzi ktoré nepochybne
právo na prejednanie veci bez prieťahov a na súdnu a inú právnu ochranu nepochybne patrí. Súd prvého
stupňa teda podľa neho pochybil, pokiaľ svojím rozsudkom vyslovil právny záver, ktorý už bol ustálený
na to príslušnými kontrolnými orgánmi a aj tým, že svojím konštatovaním, že nesprávnym úradným
postupom pri vybavovaní sťažnosti navrhovateľky boli porušené jej práva na vybavenie sťažnosti bez
prieťahov a na inú právnu ochranu, prekročil svoju právomoc a rozhodol o veci, ktorá nespadá do okruhu
jeho rozhodovacej činnosti.
Proti výroku rozsudku, ktorým bol zamietnutý návrh na zaplatenie peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy, podala v zákonom stanovenej lehote odvolania navrhovateľka, domáhajúc sa jeho zmeny tak,
aby jej bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy s príslušenstvom a náhrada trov konania, dôvodiac
nesprávnym právnym posúdením veci. Poukazovala na to, že zákon číslo 514/2003 Z.z. je osobitným
právnym predpisom, ktorý má prednosť pred Občianskym zákonníkom a ustanovením § 17 týkajúceho
sa inštitútu peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, je vylúčená všeobecná úprava obsiahnutá v § 13
Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti uviedla, že súdom prvého stupňa použité kritéria zníženia
dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti sú tak v zjavnom rozpore s účelom inštitútu peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorá má kompenzovať ujmu vzniknutú na právach poškodeného v dôsledku
nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, keď porušenými
právami nie je právo na dôstojnosť a vážnosť, ale právo na zákonný postup orgánu verejnej moci,
teda aj právo na konanie bez prieťahov, a je preto v rozpore s účelom právnej úpravy, ak súd viaže
náhradu nemajetkovej ujmy na zníženie vážnosti a dôstojnosti poškodenej osoby, aplikujúc nesprávny
právny predpis. Podľa nej od poškodenej osoby sa nevyžaduje preukazovanie vzniku následkov v jej
osobnostnej sfére, ale postačuje preukázať, že k prieťahom v konaní došlo, čo súčasne znamená
porušenie práva na konanie bez prieťahov. Pokiaľ totiž má fyzická alebo právnická osoba zákonný
nárok, aby orgán verejnej moci postupoval vo vzťahu k nej výlučne zákonným spôsobom, nezákonný
postup automaticky a bez ďalšieho znamená pre dotknutú osobu ujmu na jej právach. Podanie žiadosti
o prešetrenie postupu exekútora predstavovalo výkon jej práva na inú právnu ochranu podľa článku 46
ods. 1 Ústavy SR a bolo súčasťou jej obrany pred marením exekúcie zo strany exekútora a snahou
o odstránenie prieťahov v exekučnom konaní, ktorého účelom bolo vymoženie prostriedkov určených
na zabezpečenie jej bývania, a preto exekúcia mala pre ňu existenčnú dôležitosť, a ministerstvo
spravodlivosti malo preto ku všetkým jej podaniam pristupovať s osobitnou rýchlosťou a nie ignorovať
ešte aj kogentné zákonné lehoty. Namietala, že by jej bolo doručené oznámenie o výsledku prešetrenia
sťažnosti a ku dnešnému dňu tak prieťahy pri vybavovaní sťažnosti trvajú skoro päť rokov a naďalej
pokračujú a takáto bezdôvodná vedomá a úplná nečinnosť ministerstva iba prehlbuje mieru jej frustrácie
z porušovania jej práv. Ona k prieťahom neprispela, naopak snažila sa ich odstrániť ďalšími urgenciami,
sťažnosťami a žiadosťami o prijatie ministrom spravodlivosti, ako aj podaniami adresovanými Úradu
vlády SR, ako ústrednému orgánu štátnej správy pre kontrolu vybavovania sťažností. Poukázala na
relevantnú právnu úpravu, ako aj súvisiacu judikatúru predovšetkým Ústavného súdu SR. Namietala,
že § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. neuvádza ako podmienku vzniku nároku na peňažnú náhradu
ujmy existenciu značného zásahu, keď nárok priznáva v prípade, ak konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočné. V prípade jej ujmy na právach nie je možné túto nijako odstrániť iba kompenzovať.
Pri posudzovaní intenzity utrpenej ujmy a stanovení výšky peňažnej náhrady tak považovala za
potrebné zohľadniť celkovú dobu vybavovania žiadosti a mieru prekročenia zákonnej lehoty, úplnú
nečinnosť ministerstva spravodlivosti, jej aktívny prístup, keď sa dožadovala odstránenia nečinnosti,
skutkovú aj právnu jednoduchosť veci, vysokú naliehavosť predmetu žiadosti, nakoľko sa ňou domáhala
ochrany pred nečinnosťou exekútora v dlhoročnom exekučnom konaní, ktorého účelom bolo vymoženie
prostriedkov určených na kúpu jej bytu, predstavujúce prakticky jej celý majetok. Zohľadnením týchto
skutočností je podľa nej peňažná náhrada nemajetkovej ujmy adekvátna. Nesúhlasila ani s výrokom o
náhrade trov konania a podľa nej mal súd aplikovať ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p., nakoľko išlo o
nárok, ktorého výška aj priznanie záviseli od úvahy súdu.
Odvolací súd preskúmal napadnuté výroky rozsudku súdu prvého stupňa v medziach dôvodov
odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods. 1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s 156 ods. 3 O.s.p.), a dospel
k záveru, že odvolaniu navrhovateľky ani odporcu nie je možné vyhovieť, nakoľko súd prvého stupňa
založil svoje závery na správnom právnom posúdení veci.
Podľa § 27b ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti
tohto zákona, a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti
tohto zákona, sa spravuje predpismi účinnými do 31. decembra 2008.



Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, v znení účinnom do 31.12.2008, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v ust. §
17 ods. 2, v znení účinnom do 31.12.2008 priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak že nie je možné túto vzniknutú
ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku,
znením jeho odôvodnenia a pod.. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy
tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia či nesprávnym
úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než
majetkovej sféry poškodeného a môže tak predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej
integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný
život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy
výslovne nestanovuje žiadne kritériá, a tým ponecháva na voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom na
konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné
pre určenie výšky náhrady. Aby však úvahy súdu o výške nemajetkovej ujmy neboli ponechané
na ľubovôľu súdu, musia byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia
vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného na zisťovanie konkrétnych
následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby. V tejto súvislosti možno
vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala
byť jej primeranosť. Až zmena právnej úpravy zákonom č. 517/2008 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2009
vymedzila demonštratívnym výpočtom v ust. § 17 ods. 3 okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri
určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť a v ust. § 17 ods. 4 dokonca stanovila
spodnú hranicu výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami o zatknutí, zadržaní alebo inom
pozbavení osobnej slobody, o treste, ochrannom opatrení a o väzbe.
Podľa názoru odvolacieho súdu, primerané použitie kritérií zníženia dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti,
analogicky podľa § 13 ods. 2,3 Občianskeho zákonníka, na posúdenie vzniku nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy a jej výšky v súvislosti s nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003
Z.z. v znení účinnom do 31.12.2008, tak ako to urobil súd prvého stupňa, nie je, pri absencii
výslovnej právnej úpravy platnej do 31.12.2008, v zjavnom rozpore s účelom inštitútu peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá má kompenzovať ujmu vzniknutú na právach poškodeného v dôsledku
nesprávneho úradného postupu, nakoľko zákonné kritériá uplatňované v prípade neoprávneného
zásahu do osobnostných práv sú porovnateľné s tými kritériami, ktoré následne priniesla právna
úprava účinná od 1.1.2009 zákonom č. 517/2008 Z.z.. Absencia takejto výslovnej právnej úpravy do
31.12.2008 však neznamená, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy možno dovodiť už
zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej
ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby. So zreteľom na uvedené navrhovateľka nedôvodne
namieta viazanie náhrady nemajetkovej ujmy súdom prvého stupňa na zníženie vážnosti a dôstojnosti
poškodenej osoby a neopodstatnene sa tiež dovoláva nesprávnej aplikácie § 13 Občianskeho
zákonníka súdom prvého stupňa na zisťovanie vzniku nemajetkovej ujmy.
Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nečinnosť orgánu verejnej moci či zbytočné prieťahy
v konaní nepochybne znamenajú samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale
poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto
nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej
ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu spočívajúcu v neistote
poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom ďalšieho dokazovania
posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o
existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú
jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne preukázal. Pri posudzovaní intenzity zásahu je za určujúce
hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá v ne/
sporovom konaní môže byť iná, ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať
medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet
konania z hľadiska jeho významu pre účastníka konania (trestné konanie, konanie starostlivosti o



maloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory, konania týkajúce sa života a zdravia) a ochrany
akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jeho osobné pomery
či iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vysoký vek, zdravotný stav a pod.);
zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v konaní spoľahlivo
doložiť.
Súd prvého stupňa tak vychádzal zo správneho právneho názoru, že nesprávny úradný postup pri
vybavovaní sťažnosti navrhovateľky zo strany Ministerstva spravodlivosti SR, nemožno považovať
bez ďalšieho, za konanie v dôsledku, ktorého by navrhovateľke prináležal nárok na peňažnú náhradu
nemajetkovej ujmy, a správne tak zameral svoje dokazovanie na zisťovanie, či v dôsledku nevybavenia
sťažnosti navrhovateľky v zákonnej lehote, došlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti a vážnosti
navrhovateľky v spoločnosti a či vytýkaným nesprávnym úradným postupom zo strany Ministerstva
spravodlivosti SR došlo k negatívnym následkom v jej súkromnom živote a spoločenskom uplatnení.
Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že
navrhovateľka v konaní dostatočne spoľahlivo nepreukázala dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy, keď náležite nepreukázala rozsah nepriaznivých následkov, ktoré jej mali, v súvislosti
s nesprávnym úradným postupom Ministerstva spravodlivosti SR pri vybavovaní sťažnosti, vzniknúť, a
jej všeobecné tvrdenia v tomto smere tak zostali v konaní dôkazne nepodložené.
Súdu prvého stupňa preto nemožno vytýkať žiadne pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení
otázky vzniku nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľka neuviedla ani vo
svojom odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky
odvolacím súdom.
Pokiaľ navrhovateľka odôvodňovala svoj nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy
nezákonnosťou postupu exekútora v exekučnom konaní, v ktorom sa domáha vymoženia prostriedkov
určených na kúpu jej bytu a predstavujúcich celý jej majetok, odvolací súd si v tomto smere osvojil
argumentáciu odporcu v tom, že výsledok a rýchlosť konania Ministerstva spravodlivosti SR vo veci
prešetrenia sťažnosti navrhovateľky podanej na postup exekútora Q. A. M., nemala a ani nemohla mať
žiaden relevantný vplyv na rýchlosť postupu v exekučnom konaní a ani na jeho výsledok, a teda možno
prisvedčiť odporcovi v tom, že ani včasné vybavenie sťažnosti nezakladalo predpoklad pre úspešné
domáhanie sa práv navrhovateľky v exekučnom konaní. V prípade prieťahov vzniknutých v exekučnom
konaní tým, že po zmene exekútora nedošlo k odovzdaniu spisov a výťažku dražby novému exekútorovi,
aby tento mohol plynule pristúpiť k rozvrhovému konaniu, mala navrhovateľka možnosť domáhať sa
odškodnenia vzniknutej ujmy titulom zbytočných prieťahov v exekučnom konaní. Odporcovi možno
dať za pravdu aj v tom, že ako orgán dohľadu nemohol žiadnymi účinnými právnymi prostriedkami
mocensky (autoritatívne) donútiť pôvodného exekútora postúpiť výťažok z dražby na nového exekútora,
mohol na neho jedine apelovať a podať návrh na disciplinárne konanie, k čomu aj napokon v danom
prípade došlo. V tomto smere tak treba poznamenať, že Ministerstvo spravodlivosti SR nemohlo v
rámci svojej kompetencie pri vybavovaní sťažnosti v zmysle § 218a až 218c Exekučného poriadku
výrazne zasahovať do priebehu a výsledku exekúcie a významne ho ovplyvniť tak, ako navrhovateľka
od podania svojej sťažnosti na prešetrenie jej sťažnosti voči nečinnosti exekútora očakávala .
Odvolací súd tak navyše dospel k záveru, že neexistuje príčinná súvislosť medzi dĺžkou vybavovania
sťažnosti a tým, že neboli prevedené prostriedky z dražby na nového exekútora. Ujma, ktorou
navrhovateľka odôvodňuje priznanie peňažného zadosťučinenia, tak vznikla v dôsledku neprevedenia
prostriedkov z dražby na nového exekútora a táto má pôvod v exekučnom konaní, a nie v postupe
Ministerstva spravodlivosti SR pri vybavovaní sťažnosti navrhovateľky. Zároveň je potrebné prihliadnuť
na to, že Ministerstvo spravodlivosti SR podanie navrhovateľky neignorovalo, venovalo mu pozornosť
a na jej podanie reagovalo, keď zahájilo šetrenia postupu exekútora, ako aj vybavovania sťažnosti
navrhovateľky Slovenskou komorou exekútorov. Uvedenému nasvedčuje obsah sťažnostného spisu
č. 3634/2007/52, v ktorom sa nachádzajú list ministerstva zo dňa XX. X. XXXX, ktorým žiadalo
Q. A. M. o zaslanie sťažnostného spisu, list ministerstva zo dňa XX. T. XXXX, ktorým oznámilo
navrhovateľke, že predmetnú vec prešetrujú a o výsledku ju budú informovať s tým, že súčasne
predlžujú lehotu na vybavenie podania za účelom zabezpečenia podkladov na jej riadne prešetrenie,
list pôvodného exekútora zo dňa X. X. XXXX, ktorým ministerstvu oznámil, že spis postúpil novému
súdnemu exekútorovi, list ministerstva zo dňa XX.X.XXXX, adresovaný navrhovateľke, o tom, že postup
súdneho exekútora prešetruje s tým, že si vyžiadali všetky potrebné podklady na prešetrenie sťažnosti,
list ministerstva zo dňa X. X. XXXX, ktorým žiadalo nového exekútora o zaslanie originálu exekučného
spisu, list nového exekútora zo dňa X. X. XXXX, ktorým bol zaslaný exekučný spis, listy zo dňa XX.
XX. XXXX, ktorými žiadalo ministerstvo pôvodného ako aj nového exekútora o vyjadrenie sa k tomu, či
došlo k prevodu výťažku, respektíve prečo k prevodu výťažku nedošlo, list nového súdneho exekútora



zo dňa XX. XX. XXXX o tom, že k prevodu výťažku z dražby nehnuteľností nedošlo, list pôvodného
súdneho exekútora zo dňa X. XX. XXXX o postúpení výťažku na nového exekútora.
Navrhovateľka tiež neopodstatnene namieta, že nebola jej sťažnosť doposiaľ úplne vybavená čo sa
týka úrokov, ktoré neboli na nového exekútora prevedené. Podanie navrhovateľky zo dňa XX.X.XXXX,
označené ako doplnenie žiadosti o prešetrenie sťažnosti, v ktorej podotkla, že pôvodný exekútor
previedol výťažok z dražby poverenému exekútorovi bez úrokov, bola súčasťou vybavenia sťažnosti
podanej dňa XX.X.XXXX.
List Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa XX.X.XXXX, týkajúci sa v bode 1 vybavenia sťažnosti
navrhovateľky postúpenej Úradom vlády SR dňa XX.XX.XXXX, oddelením kontroly a sťažností,
nemožno považovať za relevantné ospravedlnenie, ktoré by bolo postačujúce pre eliminovanej
vzniknutej nemajetkovej ujmy bez potreby priznania morálnej satisfakcie v podobe konštatovania
porušenia práva. Navyše ospravedlnenie je primárnou formou satisfakcie vo vzťahu k peňažnej
satisfakcii, a pokiaľ je ospravedlnenie dostačujúce pre odstránenie alebo zmiernenie vzniknutej ujmy,
má prednosť pred náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch. Konštatovanie porušenia práva je však
forma morálnej satisfakcie, ktorú možno priznať samostatne, ale aj popri ospravedlneniu; poskytnuté
alebo priznané ospravedlnenie tak nevylučuje priznanie nároku na konštatovanie porušenia práva, tak
ako sa to snaží prezentovať odporca v podanom odvolaní.
Pokiaľ nebola navrhovateľka spokojná so spôsobom vybavenia jej sťažnosti, resp. s jej obsahom,
treba poznamenať, že zo žiadneho právneho predpisu jej nevyplýval nárok na určitý spôsob vybavenia
jej sťažnosti, a preto v tejto súvislosti ani nemohlo dôjsť zo strany Ministerstva spravodlivosti SR k
nesprávnemu úradnému postupu.
K námietke odporcu týkajúcej sa nedostatku právomoci všeobecných súdov vysloviť, že konaním orgánu
verejnej moci došlo k porušeniu základných ľudských práv alebo slobôd, odvolací súd dodáva, že pokiaľ
zákon č. 514/2003 Z.z. ako jeden z právnych prostriedkov na odstránenie, respektíve zmiernenie
nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom, predpokladá aj možnosť priznania
morálneho zadosťučinenia v podobe konštatovania porušenia práva výrokom súdneho rozhodnutia, ide
o hmotnoprávny nárok, o ktorom rozhodovanie nepochybne patrí do právomoci všeobecných súdov,
a to v občianskom súdnom konaní podľa tretej časti O.s.p., a pretože na priznanie tohto nároku je
potrebné splnenie všetkým zákonom stanovených (hmotnoprávnych) predpokladov, ktoré sú odlišné od
predpokladov pre rozhodovanie Ústavného súdu SR podľa čl. 127 Ústavy SR o sťažnostiach vo veci
namietania porušenia základných ľudských práv alebo slobôd, je vylúčená prípadná kompetenčná
kolízia rozhodovania všeobecných súdov a Ústavného súdu v súvislosti s prieťahmi v konaní a
nečinnosťou orgánov verejnej moci.
Súd prvého stupňa nepochybil ani pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 2 O.s.p.,
keď správne vyhodnotil čiastočný úspech navrhovateľky v konaní vzhľadom na to, že jej návrh na
peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy bol v celom rozsahu ako nedôvodne zamietnutý. V tejto súvislosti
nepovažoval odvolací súd za dôvodnú argumentáciu navrhovateľky v tom, že výška peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu, pretože jej výškou sa súd prvého stupňa, pre nedostatok
právneho základu, už vôbec nezaoberal.
Súd prvého stupňa sa tak v rámci predmetného konania vysporiadal so všetkými relevantnými
skutočnosťami a po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou.
Navrhovateľka už len zopakovala skutočnosti, na ktoré poukazovala a ktoré odprezentovala aj v konaní
pred súdom prvého stupňa, pričom na dôslednom zvážení a správnom vyhodnotení týchto skutočností
a tvrdení spočíva prvostupňovým súdom vynesený rozsudok. Súd prvého stupňa tiež svoje rozhodnutie,
podložené vykonaným dokazovaním, riadne a presvedčivo odôvodnil, a preto v tomto smere námietky
účastníkov konania nemožno považovať za opodstatnené.
S poukazom na vyššie uvedené závery nepovažoval odvolací súd námietky účastníkov konania
uvádzané v ich odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvého stupňa na základe dostatočne zisteného
skutkového stavu dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a správne
vec posúdil aj po právnej stránke, nimi uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako
vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 2
O.s.p. a vzhľadom na čiastočný úspech každého z účastníkov v odvolacom konaní, žiadnemu z nich
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.