Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6S/5/2012 z 22. 11. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 22. novembra 2012, sp. zn. 6S/5/2012, ECLI:SK:KSBA:2012:1012201616.1 Krajský súd Bratislava | 6S/5/2012 | ECLI:SK:KSBA:2012:1012201616.1 | 2012-11-22 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, SP, predpis č. 311/2011 Z. z., zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/81b50d0e-1482-439f-9e9f-6237cac6d6bb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1012201616.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6S/5/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201616
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petra Príbelská, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1012201616.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a členov
senátu JUDr. Judity Kokolevskej a JUDr. Soni Langovej, v právnej veci žalobcu: L.. I. U., bytom F. XX,
XXX XX V., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, sídlom Ul. 29. augusta 8, 813 63 Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 31774-2/2012-BA zo dňa 14.8.2012 a rozhodnutie
Sociálnej poisťovne, pobočky Bratislava, č. 59260-2/2012-BAM, zo dňa 29.5.2012, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.

Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 20.9.2012 domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie
žalovanej aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec vrátil na ďalšie konanie.

Z dôvodov žaloby vyplýva, že podľa žalobcu je rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu
nezrozumiteľné. V tomto rozhodnutí sa uvádza, že žalobca tvrdí, že jeho zamestnávateľ má útvar
pracovníkov ochrany zdravia a bezpečnosti pri práci, hoci žalobca tvrdil, že jeho zamestnávateľ taký
útvar nemal. Žalovaná skresľuje rozsudok Krajského súdu zo dňa 15.4.2011 keď cituje, že ním bolo
zastavené konanie o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ako aj povinnosti
bývalého zamestnávateľa uhradiť žalobcovi funkčný plat a uhradiť mu škodu 63.560,- Sk. Zamlčuje,
že uvedený rozsudok potvrdil, že štátnozamestnanecký pomer nepretržite trvá a že zamestnávateľ v
dôsledku toho za rovnakú dobu uhradil žalobcovi nie náhradu mzdy, ale hrubú mzdu za obdobie od
24.1.2008 do 31.1.2009. Konanie malo podľa jeho názoru pokračovať a potvrdiť nezákonnosti. Žalovaná
rozporuplne uvádza, že žalobca nebol v čase úrazu v služobnom pomere so zamestnávateľom, ale na str.
6 nakoniec priznáva, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu v čase jeho úrazu trval. Žalovaná vôbec
nezisťovala aké následky má pracovný úraz žalobcu pre jeho pracovnú schopnosť a iné spoločenské
uplatnenie podľa § 90 zákona. Písomné dôkazy k takému zisteniu mala žalovaná k dispozícii už od
začiatku konania v roku 2009 napr. v znaleckom posudku o bolestnom. Zistenie žalovanej je neúplné.
Nevyužíva ani zdravotnícku dokumentáciu, ani odborný posudok znalca a ponecháva rozhodnutie na
pracovníkov z nemedicínskych oblastí. Právne pochybenie vidí žalobca v tom, že žalovaná nesprávne
posudzuje, že mal uplatňovať svoj nárok pred súdom podľa § 14 Zákonníka práce. Pokiaľ ide o
skutočnosť, že neoznámil bezodkladne vznik pracovného úrazu, nemohol tak, urobiť pre nepriaznivý
zdravotný stav. Z uvedenej lehoty neplynú žiadne následky. Všetky povinnosti má zamestnávateľ, ako aj
oznámiť bezodkladne vznik úrazu príslušnému inšpektorátu práce. Zamestnávateľ si žiadne povinnosti
nesplnil. Námietka zamestnávateľa, že žalobca v čase úrazu nedostával žiadne pracovné pokyny
neobstojí. Žalobca vykonával funkciu hlavného štátneho radcu a vykonával ju samostatne. Riadil sa



pracovnou náplňou. Žalovaná postupovala nesprávne, keď vychádzal len z vyjadrenia zamestnávateľa,
ktorý neuznal úraz za pracovný. Podľa § 198 zákona nie je Sociálna poisťovňa úsudkom zamestnávateľa
viazaná, ale musí si urobiť vlastný úsudok, alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania.

Žalovaná navrhla žalobu zamietnuť. Uviedla, že pobočka žalovanej vydala najprv dňa 18.10.2011
rozhodnutie, ktorým nepriznala žalobcovi podľa § 8 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. a) v nadväznosti
na § 110 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov nárok na
jednorazové vyrovnanie. Žalobca sa proti tomuto rozhodnutiu odvolal a žalovaná predmetné rozhodnutie
napriek jeho vecnej správnosti zrušila a vrátila pobočke žalovanej na ďalšie konanie z dôvodu, že vo
výroku prvostupňového rozhodnutia bolo uvedené nesprávne ustanovenie zákona, pretože pobočka
žalovanej mala správne uviesť, že rozhodovala podľa § 90 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z., zároveň
jej určila, nech nariadi ústne pojednávanie vo veci, kde oboznámi žalobcu s tým, že neuznanie
úrazu zamestnávateľom za pracovný je pracovnoprávnym sporom podľa § 14 Zákonníka práce.
Pobočka žalovanej vydala v ďalšom konaní nové rozhodnutie, ktoré je predmetom tohto konania a
žalovaná v odvolacom konaní predmetné rozhodnutie potvrdila. Zo spisovej dokumentácie vyplýva, že
žalobca listom zo dňa 31.5.2009, ktorý bol doručený Ministerstvu spravodlivosti SR - jemu bývalému
zamestnávateľovi dňa 3.6.2009 oznámil, že začiatkom novembra 2008 pri príprave k práci, došlo k úrazu
pravého stehenného kĺbu, ktorý 23.3.2009 výberom operačného zákroku a jeho výkonom vo Fakultnej
nemocnici s poliklinikou Bratislava dosiahol stupeň invalidity. Bývalý zamestnávateľ oznámil žalobcovi,
že v čase vzniku úrazu nebol jeho zamestnancom, pretože s ním rozviazal štátnozamestnanecký
pomer ku dňu 24.1.2008. Po skončení tohto pomeru žalobca nebol poverovaný žiadnymi pracovnými
úlohami. Listom zo dňa 8.7.2009 sa pobočka obrátila na bývalého zamestnávateľa žalobcu a žiadala
o oznámenie, či tento eviduje tento úraz ako pracovný s odôvodnením prípadného negatívneho
stanoviska. Ak ide o pracovný úraz, vyzýva zamestnávateľa na splnenie povinností podľa § 231 ods.
1 písm. h) a i), t.j. predloženie oznámenia poistnej udalosti, záznamu o registrovanom pracovnom
úraze, prípadne protokolu inšpektorátu práce o vyšetrovaní pracovného úrazu. Listom zo dňa 17.7.2009
bývalý zamestnávateľ informoval pobočku žalovanej, že so žalobcom bol ukončený pracovný pomer
ku dňu 24.1.2008. Dňa 19.10.2009 bolo pobočke doručené Oznámenie poistnej udalosti, ktoré však
nevystavil bývalý zamestnávateľ, ale vystavil ho sám žalobca. Pobočka konanie prerušila rozhodnutím
zo dňa 18.1.2010 do vyriešenia otázky, ktorou bolo skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu.
Bývalý zamestnávateľ žalobcu, rozhodnutím zo dňa 25.7.2011 zastavil podľa § 30 ods. 1 písm. h)
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní konanie vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru
z dôvodu, že tento pomer skončil podľa § 43 ods. 1 písm. b) zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe
v znení neskorších predpisov dňom uplynutia dočasnej štátnej služby - dňa 31.1.2009, čím odpadol
dôvod konania. Napriek skutočnosti, že štátnozamestnanecký pomer v čase vzniku úrazu žalobcu trval,
bývalý zamestnávateľ naďalej zotrval na pôvodnom stanovisku, že napriek tomu, že žalobca bol v
čase úrazu fakticky zamestnancom, úraz neklasifikuje ako pracovný. Bývalý zamestnávateľ uviedol,
že okrem nepresného oznámenia žalobcu zo dňa 31.5.2009 nedisponuje žiadnym dokladom, ktorý by
preukazoval, že k úrazu došlo a ani nebolo predložené lekárske potvrdenie o pracovnej neschopnosti
žalobcu. K tomuto úrazu nedošlo na pracovisku a teda ani pri plnení pracovných úloh, ani v súvislosti
s ich plnením, nakoľko v období, kedy došlo k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru,
neboli žalobcovi prideľované žiadne pracovné úlohy. Žalovaná uvádza, že bývalý zamestnávateľ nie je v
tomto konaní účastníkom konania ako sa mylne domnieva žalobca a preto ho nebolo potrebné predvolať
na ústne pojednávanie.

Krajský súd ako súd vecne príslušný preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako
aj konanie ktoré mu predchádzalo, podľa § 244 ods. 1, 2 O.s.p., v spojení s § 247 a nasl. O.s.p.
na pojednávaní (v neprítomnosti neospravedlneného žalobcu, ktorý mal predvolanie na pojednávanie
riadne doručené) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Predmetom súdneho preskúmania bolo rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového
orgánu - pobočky žalovanej vydané v intenciách § 90 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSP“) vo veci nároku na jednorazové vyrovnanie v
dôsledku úrazu zo dňa 7.11.2008.



Podľa § 244 ods. 1, 2, 3 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov, zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom
súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov
územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj
fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických
osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie a postup správneho orgánu“). Rozhodnutiami
správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia,
ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo
dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho
orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie,
ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.
Predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti
ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Podľa § 8 ods. 1 ZSP, pracovný úraz podľa tohto zákona je poškodenie zdravia alebo smrť fyzickej osoby
spôsobené nezávisle od jej vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov, ktoré

a) zamestnanec u zamestnávateľa podľa § 16 utrpel pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh
alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, pre plnenie pracovných
úloh alebo služobných úloh a pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi,

b) fyzická osoba uvedená v § 17 ods. 2 utrpela pri činnostiach uvedených v tomto ustanovení alebo v
priamej súvislosti s týmito činnosťami.

Podľa § 8 ods. 4 ZSP, plnenie pracovných úloh alebo služobných úloh podľa odsekov 1 a 2 je

a) výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru alebo služobných povinností
vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckého pomeru alebo služobného pomeru,

b) iná činnosť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa a

c) činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty alebo služobnej cesty.

Podľa § 90 písm. a) ZSP, poškodený má nárok na jednorazové vyrovnanie, ak v dôsledku pracovného
úrazu alebo choroby z povolania má pokles pracovnej schopnosti najmenej 10 % a najviac 40 %.

Podľa § 195 zákona č. 311/2001 Z.z. (ďalej len „Zákonník práce“),

(1) Ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu
zdravia alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ,
u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere.

(2) Pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných
úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením
vonkajších vplyvov.

(3) Pracovný úraz nie je úraz, ktorý zamestnanec utrpel na ceste do zamestnania a späť.

(4) Za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého
zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých



vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý. Choroby z povolania sú choroby uvedené v právnych
predpisoch o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok v nich
uvedených.

(6) Zamestnávateľ zodpovedá za škodu, aj keď dodržal povinnosti vyplývajúce z osobitných predpisov a
ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ak sa zodpovednosti nezbaví
podľa § 196.

Podľa § 17 ods. 1 písm. a) zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v
znení neskorších predpisov, zamestnanec je povinný bezodkladne oznámiť zamestnávateľovi vznik
pracovného úrazu alebo služobného úrazu (ďalej len „pracovný úraz“), ktorý utrpel, ak mu to dovoľuje
jeho zdravotný stav.

Z administratívneho spisu žalovanej krajský súd zistil, že Krajský súd v Bratislave, rozsudkom, sp. Zn.
4S/21/2008, zo dňa 15.4.2011 zrušil rozhodnutie žalovaného - Ministerstva spravodlivosti SR (ďalej len
„bývalého zamestnávateľa žalobcu“) pokiaľ išlo o rozhodnutie č. 31/2008-45/3 zo dňa 22.1.2008 a č.
6779/2008-46/POK zo dňa 7.4.2008, ktorým bol so žalobcom ukončený štátnozamestnanecký pomer a
vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ďalej krajský súd zistil, že bývalý zamestnávateľ žalobcu v ďalšom konaní, rozhodnutím, č. 24/2011/32
zo dňa 25.7.2011 zastavil konanie z dôvodu, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu skončil podľa § 43
ods. 1 písm. b) zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov dňom uplynutia
dočasnej služby, t.j. dňom 31.1.2009, takže odpadol dôvod konania.

Krajský súd teda na základe vyššie uvedeného zistil ( a nie je to ani medzi účastníkmi tohto konania
sporné), že v čase úrazu žalobcu, t.j. dňa 7.11.2008 bol ešte fakticky žalobca v štátnozamestnaneckom
pomere k bývalému zamestnávateľovi. V tomto čase však už prebiehalo konanie iniciované žalobcom o
preskúmanie zákonnosti ukončenia tohto štátnozamestnaneckého pomeru, takže je zrejmé, že žalobca,
s ktorým bol ukončený (podľa jeho názoru neplatne) štátnozamestnanecký pomer (tento bol ukončený
dňom 24.1.2008) už v čase vzniku úrazu (7.11.2008) nedostával od bývalého zamestnávateľa pracovné
úlohy.

V prvom rade pre posúdenie právneho nároku na jednorazové odškodnenie žalobcu, bolo potrebné
podľa názoru krajského súdu riadiť sa vyhlásením zamestnávateľa žalobcu (čo žalovaná a tiež
prvostupňový správny orgán správne urobila), či je naplnená skutková podstata ustanovenia § 8 ods. 1
ZSP a teda, či úraz, ktorý utrpel žalobca dňa 7.11.2008 je úrazom pracovným.

Krajský súd dospel zhodne so žalovanou k právnemu názoru, že úraz ktorý utrpel žalobca nemožno
klasifikovať ako úraz pracovný, pretože tento sa nestal v príčinnej súvislosti s plnením pracovných úloh
alebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh a pri
odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi. Je pravdou, že žalobca bol fakticky v čase úrazu ešte v
štátnozamestnaneckom pomere so žalobcom, ale do práce fyzicky nechodil a neboli mu ani prideľované
žiadne pracovné úlohy (bývalý zamestnávateľ s ním totiž tento štátnozamestnanecký pomer ukončil).
Aj keby ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru nebolo platným, nič to nemení na skutočnosti, že
žalobcovi neboli v čase vzniku úrazu prideľované pracovné úlohy.

Podľa názoru krajského súdu, žalovaná postupovala správne, keď v konaní už nevykonala žiadne
ďalšie dokazovanie a odkázala žalobcu so svojim nárokom na súd podľa § 14 Zákonníka práce. Bývalý
zamestnávateľ žalobcu neuznal úraz za pracovný úraz a takéto vyhlásenie je pre Sociálnu poisťovňu
záväzné. Tu poukazuje krajský súd aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9Sžso/44/2011
zo dňa 24.11.2011 v obdobnej veci kde zaujal Najvyšší súd stanovisko, že pokiaľ vznikne spor medzi
zamestnancom (žalobca) a bývalým zamestnávateľom o tom, či je úraz pracovný, spadá riešenie tejto
otázky do právomoci všeobecného súdu.



Krajský súd, na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že obidve napadnuté rozhodnutia sú vecne
správne a žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p., neúspešnému žalobcovi
nepriznal náhradu trov konania a úspešnej žalovanej náhrada trov konania nevznikla.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho

doručenia cestou podpísaného súdu na Najvyšší súd SR.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach

(§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje sa nesprávny

a čoho sa odvolateľ domáha.