Rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-510/25 z 10. 9. 2026 Citácia: rozsudok Súdneho dvora EÚ z 10. septembra 2026, sp. zn. C-510/25, ECLI:EU:C:2026:745 Súdny dvor EÚ | C-510/25 | ECLI:EU:C:2026:745 | 2026-09-10 | Rozsudok Právna veta: Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že: v zásade nebránia súdnemu výkladu vnútroštátneho práva, podľa ktorého súd, na ktorý spotrebiteľ podal žalobu na vrátenie súm zaplatených na základe zmluvy o hypotekárnom úvere, ktorá bola vyhlásená za neplatnú z dôvodu nekalých podmienok, ktoré obsahuje, ex offo započíta vzájomné pohľadávky spotrebiteľa a predajcu alebo dodávateľa, ktorí sú zmluvnými stranami tejto zmluvy, takže spotrebiteľovi sa prizná pohľadávka len vo výške platieb uskutočnených v rámci plnenia danej zmluvy, ktorá presahuje sumu požičanej istiny, a nárok na úroky z omeškania z tejto prevyšujúcej sumy. Zdroj: eurlex Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:EU:C:2026:745 ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (deviata komora) z 10. septembra 2026 (*1) „Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Smernica 93/13/EHS – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 – Zmluva o hypotekárnom úvere denominovaná v cudzej mene a obsahujúca nekalé zmluvné podmienky – Účinky konštatovania nekalej povahy zmluvnej podmienky – Neplatnosť zmluvy – Žaloba podaná spotrebiteľom na vrátenie súm zaplatených na základe zmluvy – Pohľadávka predajcu alebo dodávateľa vo výške požičanej istiny – Vnútroštátna judikatúra stanovujúca ex offo započítanie vzájomných pohľadávok zmluvných strán neplatnej zmluvy – Vnútroštátna judikatúra, podľa ktorej vznikajú dve nezávislé pohľadávky na vrátenie – Odradzujúci účinok zákazu nekalých podmienok“ Vo veci C-510/25[Adazik] ( i ), ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd vo Varšave, Poľsko) z 28. júla 2025 a doručený Súdnemu dvoru v ten istý deň, ktorý súvisí s konaním: T.Z., D.Z. proti Bank S.A., SÚDNY DVOR (deviata komora), v zložení: predseda deviatej komory M. Condinanzi, sudcovia R. Frendo (spravodajkyňa) a A. Kornezov, generálny advokát: R. Norkus, tajomník: A. Calot Escobar, so zreteľom na písomnú časť konania, so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili: – T.Z. a D.Z., v zastúpení: R. Górski, radca prawny, – Bank S.A., v zastúpení: P. Haiduk, B. Miąskiewicz a M. Romanowski, adwokaci a A. Cudna-Wagner, radca prawny, – poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca, – Európska komisia, v zastúpení: M. Brauhoff a P. Kienapfel, splnomocnení zástupcovia, so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov, vyhlásil tento Rozsudok 1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288). 2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi T.Z. a D.Z., dvoma spotrebiteľmi (ďalej len „dlžníci“), na jednej strane a bankou Bank S.A., na druhej strane, ktorého predmetom je vrátenie súm zaplatených tejto banke na základe zmluvy o hypotekárnom úvere, ktorá bola vyhlásená za neplatnú z dôvodu existencie nekalých podmienok. Právny rámec Právo Únie 3 Podľa dvadsiateho štvrtého odôvodnenia smernice 93/13: „… súdy alebo správne orgány členských štátov musia mať k dispozícii primerané a účinné prostriedky na zabránenie ďalšieho uplatňovania nekalých podmienok v [spotrebiteľských – neoficiálny preklad] zmluvách“. 4 Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje: „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“ 5 V zmysle článku 7 ods. 1 uvedenej smernice: „Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“ Poľské právo 6 Článok 405 ustawa – Kodeks cywilny (Občiansky zákonník) z 23. apríla 1964 (Dz. U. 1964, č. 16, položka 93), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „Občiansky zákonník“), stanovuje: „Každý, kto bez právneho dôvodu získal majetkový prospech na úkor inej osoby, je povinný tento prospech vrátiť in natura, a ak to nie je možné, poskytnúť náhradu zodpovedajúcu hodnote tohto prospechu.“ 7 Článok 410 tohto zákonníka stanovuje: „1. Ustanovenia predchádzajúcich článkov sa uplatňujú najmä v prípade bezdôvodného plnenia. 2. Plnenie je bezdôvodné, ak osoba, ktorá plnenie poskytla, nebola povinná ho vôbec poskytnúť alebo nebola povinná ho poskytnúť osobe, ktorej ho poskytla, alebo ak dôvod plnenia zanikol, alebo ak sa nedosiahol účel plnenia, alebo ak právny úkon, na základe ktorého bolo potrebné plnenie poskytnúť, bol neplatný a po poskytnutí plnenia nenadobudol platnosť.“ 8 Článok 455 uvedeného zákonníka znie: „Ak nie je stanovená lehota na plnenie alebo ak lehota na plnenie nevyplýva z povahy záväzku, plnenie sa má poskytnúť bezodkladne po tom, čo bol dlžník vyzvaný na poskytnutie plnenia.“ 9 Článok 498 ods. 1 a 2 tohto zákonníka stanovuje: „1. Ak sú dve osoby súčasne vzájomnými dlžníkmi a veriteľmi, každá z nich môže započítať svoju pohľadávku s pohľadávkou druhej strany, pokiaľ sú predmetom oboch pohľadávok peniaze alebo veci rovnakej povahy označené len podľa druhu, a obe pohľadávky sú vymáhateľné a možno ich uplatniť pred súdom alebo iným štátnym orgánom. 2. V dôsledku započítania sa obe pohľadávky započítajú do výšky nižšej pohľadávky.“ 10 Článok 499 Občianskeho zákonníka stanovuje: „Započítanie sa vykoná vyhlásením predloženým druhej strane. Vyhlásenie má spätnú účinnosť od okamihu, keď sa započítanie stalo možným.“ Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky 11 Dňa 30. septembra 2005 uzavreli dlžníci s Bank zmluvu o hypotekárnom úvere denominovanom vo švajčiarskych frankoch (CHF), na základe ktorej im táto banka 26. októbra 2005 vyplatila sumu 229685,50 poľských zlotých (PLN) (približne 54275 eur) (ďalej len „predmetná zmluva“). 12 V rámci plnenia tejto zmluvy dlžníci uskutočnili prevody v prospech Bank tak v poľských zlotých, ako aj vo švajčiarskych frankoch. Celková suma zaplatená v prospech Bank predstavovala 296613,33 PLN (približne 70000 eur) a 50579,63 CHF (približne 55800 eur). 13 Dňa 29. novembra 2021 dlžníci, ktorí sa domnievali, že uvedená zmluva je neplatná z dôvodu nekalých podmienok, ktoré sú v nej uvedené, obrátili sa na Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd vo Varšave, Poľsko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, aby predvolal Bank na pojednávanie, ktorého predmetom je urovnanie sporu zmierom, pričom dlžníci požadovali vrátenie súm zaplatených na základe tejto zmluvy. Dňa 22. februára 2022 sa na uvedenom súde uskutočnilo pojednávanie bez toho, aby sa dosiahol zmier. 14 Po neúspešnom pokuse o zmier dlžníci navrhli, aby predkladajúci vnútroštátny súd uložil Bank povinnosť vrátiť im časť súm, ktoré jej zaplatili, a to aj za obdobie, počas ktorého suma ich kumulovaných platieb ešte neprekročila sumu požičanej istiny. V tejto súvislosti tvrdili, že sa ich pohľadávka na vrátenie súm, ktoré Bank bezdôvodne získala, stala splatnou 23. februára 2022, teda deň nasledujúci po pojednávaní uvedenom v predchádzajúcom bode, ktoré predstavovalo výzvu v zmysle článku 455 Občianskeho zákonníka, na ktorej je založená žiadosť o zaplatenie úrokov. 15 Bank navrhla zamietnuť návrh dlžníkov a zaviazať ich na náhradu trov konania, pričom najmä tvrdila, že predmetná zmluva je z právneho hľadiska platná. 16 Predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že otázka uspokojenia vzájomných pohľadávok zmluvných strán zmluvy o hypotekárnom úvere, ktorá bola vyhlásená za neplatnú, viedla v Poľsku k vzniku dvoch smerov judikatúry, pričom jeden je založený na „teórii dvoch nárokov“ a druhý na „teórii rovnováhy“. 17 Uvedený súd spresňuje, že na jednej strane podľa teórie dvoch nárokov, na základe ktorej sú spoločne použité články 405 a 410 Občianskeho zákonníka, je každá zmluvná strana takejto zmluvy oprávnená požadovať vrátenie poskytnutých plnení, ktoré treba považovať za bezdôvodné. Toto právo existuje bez ohľadu na to, do akej miery je jedna strana súčasne dlžníkom druhej strany z dôvodu vrátenia bezdôvodne získaného plnenia. 18 Na druhej strane podľa teórie rovnováhy by sa v dôsledku neplatnosti zmluvy uzavretej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom peňažné plnenia spotrebiteľa mali považovať za bezdôvodné až od okamihu, keď celková suma jeho peňažných plnení prevyšuje výšku istiny požičanej predajcom alebo dodávateľom. Táto teória znamená, že súd pristúpi ex offo k započítaniu vzájomných pohľadávok účastníkov konania do výšky nižšej z nich, bez toho, aby bolo potrebné, aby niektorá zo strán predložila vyhlásenie o započítaní. Na základe uvedenej teórie teda existuje jediná pohľadávka v prospech tej zmluvnej strany, ktorej pohľadávka bola vyššia ako pohľadávka druhej zmluvnej strany. 19 Predkladajúci vnútroštátny súd vysvetľuje, že Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko) od roku 2019 uprednostňuje teóriu dvoch nárokov, a to najmä z dôvodu neexistencie právneho základu teórie rovnováhy v poľskom práve. V nadväznosti na rozsudok Súdneho dvora z 19. júna 2025, Lubreczlik (C-396/24, EU:C:2025:460), však bolo v niektorých rozhodnutiach Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) konštatované, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 odôvodňuje uplatnenie teórie rovnováhy. 20 Predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že v prejednávanej veci by uplatnenie teórie rovnováhy zbavilo dlžníkov práva požadovať vrátenie tak súm zaplatených Bank v období, počas ktorého súhrn týchto súm zostal nižší ako suma požičanej istiny, ako aj úrokov z uvedených súm. Okrem toho tento súd spresňuje, že dlžníci nie sú schopní určiť, v akom okamihu bola požičaná istina splatená v plnej výške, pretože platby v prospech Bank uskutočnili v dvoch rôznych menách, ako vyplýva z bodu 12 tohto rozsudku. 21 Vo všeobecnosti sa predkladajúci vnútroštátny súd domnieva, že teória rovnováhy môže mať negatívne dôsledky pre spotrebiteľov v prospech bánk. Domnieva sa teda, že táto teória je v rozpore s cieľmi smernice 93/13, a preto je len ťažko zlučiteľná s právom Únie. 22 Uvedený súd však uvádza, že časť poľskej judikatúry vykladá rozsudok z 19. júna 2025, Lubreczlik (C-396/24, EU:C:2025:460), v tom zmysle, že Súdny dvor v ňom konštatoval, že vzájomné pohľadávky zmluvných strán zmluvy o úvere vyhlásenej za neplatnú musia byť na základe teórie rovnováhy ex offo započítané. 23 Predkladajúci vnútroštátny súd má pochybnosti o tom, či je takýto výklad správny. Na jednej strane totiž Súdny dvor v uvedenom rozsudku výslovne nekonštatoval, že teória dvoch nárokov je v rozpore so smernicou 93/13. Na druhej strane z rozsudkov z 25. novembra 2020, Banca B. (C-269/19, EU:C:2020:954), ako aj zo 16. marca 2023, M.B. a i. (Účinky vyhlásenia neplatnosti zmluvy) (C-6/22, EU:C:2023:216), vyplýva, že v prípade vyhlásenia neplatnosti zmluvy uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom z dôvodu nekalej povahy niektorých zmluvných podmienok, prináleží členským štátom, aby prostredníctvom svojho vnútroštátneho práva upravili účinky tohto vyhlásenia neplatnosti, zohľadňujúc ochranu priznanú spotrebiteľovi touto smernicou, najmä tak, že zabezpečia obnovenie právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa nachádzal spotrebiteľ v prípade neexistencie takejto nekalej zmluvnej podmienky. 24 Za týchto okolností Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd vo Varšave) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky: „1. Má sa článok 6 ods. 1 v spojení s článkom 7 ods. 1 smernice [93/13] vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa pri vysporiadaní pohľadávok zmluvných strán neplatnej zmluvy o úvere použilo riešenie, podľa ktorého súd rozhodujúci vo veci ex offo započíta nárok spotrebiteľa na vrátenie plnení poskytnutých na základe takejto zmluvy voči nároku banky na vrátenie vyplatenej istiny úveru, v dôsledku čoho vznikne spotrebiteľovi pohľadávka z uvedeného titulu až vtedy, keď suma jeho plnení presiahne výšku požičanej istiny, ktorá mu bola vyplatená? 2. Má sa článok 6 ods. 1 v spojení s článkom 7 ods. 1 smernice [93/13] vykladať v tom zmysle, že bráni obmedzeniu práva spotrebiteľa na úroky z omeškania zo všetkých plnení, ktoré poskytol banke na základe neplatnej zmluvy o úvere? Okrem toho, bránia tieto ustanovenia takému výkladu vnútroštátneho práva, podľa ktorého spotrebiteľ nemá nárok na úroky z omeškania zo všetkých plnení poskytnutých banke na základe neplatnej zmluvy o úvere?“ O návrhu na začatie ústnej časti konania 25 Listom doručeným do kancelárie Súdneho dvora 24. apríla 2026 dlžníci požiadali o začatie ústnej časti konania, pričom uviedli najmä potrebu jednak odpovedať na písomné pripomienky Európskej komisie, podľa ktorých nie je medzi uplatňovaním teórie rovnováhy a teórie dvoch nárokov z ekonomického hľadiska žiadny rozdiel a jednak podrobnejšie vysvetliť negatívne dôsledky vyplývajúce z prvej z týchto teórií, ako ju uplatňujú viaceré poľské súdy, najmä pokiaľ ide o úvery splácané v cudzej mene. 26 V tejto súvislosti treba uviesť, že bez ohľadu na návrhy účastníkov konania vo veci samej o nariadenie pojednávania Súdny dvor v súlade s článkom 76 ods. 2 svojho rokovacieho poriadku na návrh sudkyne spravodajkyne a po vypočutí generálneho advokáta rozhodol nenariadiť pojednávanie, keďže sa domnieva, že po oboznámení sa s pripomienkami predloženými v priebehu písomnej časti konania má na rozhodnutie v prejednávanej veci dostatok informácií. 27 Okrem toho treba pripomenúť, že podľa článku 83 rokovacieho poriadku môže Súdny dvor kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť o začatí alebo opätovnom začatí ústnej časti konania, najmä ak usúdi, že nemá dostatok informácií, alebo ak účastník konania uviedol po skončení tejto časti konania novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora, alebo ak sa má vo veci rozhodnúť na základe tvrdenia, o ktorom sa nemali možnosť vyjadriť účastníci konania alebo subjekty oprávnené podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. 28 V prejednávanej veci sa Súdny dvor po vypočutí generálneho advokáta domnieva, že nebola preukázaná žiadna zo situácií uvedených v tomto článku 83 a že žiadna iná okolnosť neodôvodňuje začatie ústnej časti konania. 29 V dôsledku toho treba návrh dlžníkov zamietnuť. O prejudiciálnych otázkach O prípustnosti 30 Bank má pochybnosti, pokiaľ ide o prípustnosť položených otázok z dôvodu, že odpoveď na ne nie je nevyhnutná na vyriešenie sporu vo veci samej. Na jednej strane by totiž uplatnenie teórie rovnováhy na tento spor umožnilo dlžníkom získať sumy, ktoré požadujú, vrátane úrokov. Na druhej strane predkladajúci vnútroštátny súd nemôže rozhodnúť ultra petita. 31 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry pri otázkach vzťahujúcich sa na právo Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, alebo ak je problém hypotetický alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (pozri rozsudky zo 7. septembra 1999, Beck a Bergdorf, C-355/97, EU:C:1999:391, bod 22, ako aj z 11. decembra 2025, Kuszycka, C-767/24, EU:C:2025:962, bod 34). 32 Okrem toho podľa ustálenej judikatúry len predkladajúci vnútroštátny súd má právomoc zistiť a posúdiť skutkový stav veci, ktorú prejednáva, ako aj vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo. Súdnemu dvoru prináleží, aby v rámci rozdelenia právomocí medzi ním a vnútroštátnymi súdmi zohľadnil skutkový a právny kontext, do ktorého patria prejudiciálne otázky, tak ako ho definovalo rozhodnutie predkladajúceho vnútroštátneho súdu (rozsudok zo 17. októbra 2024, NFŠ, C-28/23, EU:C:2024:893, bod 31 a citovaná judikatúra). 33 V prejednávanej veci je na jednej strane nesporné, že položené otázky sa týkajú výkladu ustanovení práva Únie, takže pre ne platí prezumpcia relevantnosti. Na druhej strane z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že v prípade uplatnenia teórie rovnováhy by dlžníci dosiahli v celom rozsahu úspech, ako to tvrdí Bank. 34 Otázky položené v tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania sú preto prípustné. O veci samej 35 Svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 majú vykladať v tom zmysle, že bránia súdnemu výkladu vnútroštátneho práva, podľa ktorého súd, na ktorý spotrebiteľ podal žalobu na vrátenie súm zaplatených na základe zmluvy o hypotekárnom úvere, ktorá bola vyhlásená za neplatnú z dôvodu nekalých podmienok, ktoré obsahuje, ex offo započíta vzájomné pohľadávky spotrebiteľa a predajcu alebo dodávateľa, ktorí sú zmluvnými stranami tejto zmluvy, takže spotrebiteľovi sa prizná pohľadávka len vo výške platieb uskutočnených v rámci plnenia zmluvy, ktorá presahuje sumu požičanej istiny, a nárok na úroky z omeškania zo sumy prevyšujúcej istinu. 36 Podľa článku 6 ods. 1 smernice 93/13 členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky, ktoré sa nachádzajú v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa, neboli podľa ich vnútroštátneho práva pre spotrebiteľa záväzné. 37 Okrem toho vzhľadom na význam verejného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorí sa voči predajcom alebo dodávateľom nachádzajú v nevýhodnejšom postavení, táto smernica, ako vyplýva z jej článku 7 ods. 1 v spojení s jej dvadsiatym štvrtým odôvodnením, ukladá členským štátom povinnosť stanoviť primerané a účinné prostriedky, „ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov“ (rozsudok z 22. januára 2026, Herchoski, C-902/24, EU:C:2026:42, bod 56 a citovaná judikatúra). 38 Súdny dvor rozhodol, že dôsledky, ktoré treba vyvodiť z konštatovania nekalej povahy podmienky obsiahnutej v zmluve uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, musia umožniť dosiahnutie dvoch cieľov. Na jednej strane súd musí dbať na to, aby bolo možné znovu nastoliť rovnosť medzi zmluvnými stranami, ktorú by mohlo ohroziť uplatnenie nekalej podmienky voči spotrebiteľovi. Na druhej strane je potrebné zabezpečiť, aby bol predajca alebo dodávateľ odradený od zahrnutia takýchto podmienok do zmlúv, ktoré ponúka spotrebiteľom. Konkrétne povinnosť vnútroštátneho súdu neuplatniť nekalú zmluvnú podmienku, ktorá ukladá zaplatenie súm, ktoré sa preukážu ako neoprávnené, má v zásade reštitučný účinok, ktorý sa vzťahuje na tieto sumy (rozsudok z 27. novembra 2025, Gryczara, C-746/24, EU:C:2025:925, bod 45 a citovaná judikatúra). 39 Keďže neexistencia takéhoto účinku by mohla byť v rozpore s odradzujúcim účinkom článku 6 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s článkom 7 ods. 1 tejto smernice, ktorý sa má spájať s konštatovaním nekalej povahy zmluvných podmienok obsiahnutých v spotrebiteľských zmluvách, ktoré uzavrel predajca alebo dodávateľ, je potrebné uznať podobný reštitučný účinok v prípade, keď nekalá povaha podmienok zmluvy uzavretej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom nevedie len k neplatnosti týchto zmluvných podmienok, ale aj k neplatnosti tejto zmluvy v celom rozsahu [rozsudok z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C-520/21, EU:C:2023:478, bod 66 a citovaná judikatúra]. 40 Hoci Súdny dvor už viackrát vymedzil spôsob, akým má vnútroštátny súd zabezpečiť ochranu práv, ktoré spotrebiteľom vyplývajú zo smernice 93/13, nič to nemení na skutočnosti, že právo Únie v zásade neharmonizuje konania uplatniteľné na skúmanie údajne nekalej povahy zmluvnej podmienky, ani dôsledky, ktoré treba z konštatovania takejto povahy vyvodiť. V prípade neexistencie osobitnej právnej úpravy Únie v danej oblasti patria spôsoby uplatnenia ochrany spotrebiteľov stanovenej v smernici do pôsobnosti vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov na základe zásady ich procesnej autonómie. Tieto spôsoby však nesmú byť menej výhodné ako tie, ktorými sa spravujú podobné situácie vo vnútroštátnom práve (zásada ekvivalencie), a nesmú v praxi znemožňovať alebo príliš sťažovať výkon práv poskytnutých právom Únie (zásada efektivity) (rozsudok z 11. decembra 2025, Kuszycka, C-767/24, EU:C:2025:962, bod 44 a citovaná judikatúra). 41 Z judikatúry pripomenutej v bodoch 38 až 40 tohto rozsudku vyplýva, že členský štát si v zásade môže slobodne zvoliť spôsob, akým chce zabezpečiť ochranu spotrebiteľa vyžadovanú touto smernicou, musí však zabezpečiť, že bude dodržiavať reštitučné a odradzujúce účinky vyžadované na základe smernice 93/13, ako aj zásady ekvivalencie a efektivity. 42 V dôsledku toho uvedenú smernicu nemožno vykladať tak, že poľským súdom ukladá povinnosť uprednostniť uplatnenie teórie rovnováhy alebo teórie dvoch nárokov, keďže voľba prináleží v tejto súvislosti týmto súdom, pokiaľ spotrebiteľovi vždy zabezpečujú ochranu, ktorú mu zaručuje právo Únie. 43 V rozsudku z 19. júna 2025, Lubreczlik (C-396/24, EU:C:2025:460, bod 44), na ktorý odkazuje predkladajúci vnútroštátny súd, sa Súdny dvor vôbec nevyjadril v prospech žiadnej z týchto dvoch teórií. Súdny dvor len rozhodol, že článok 7 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej v prípade, že podmienka zmluvy o úvere kvalifikovaná ako nekalá povedie k neplatnosti tejto zmluvy, predajca alebo dodávateľ má právo požadovať od spotrebiteľa vrátenie celej nominálnej výšky poskytnutého úveru bez ohľadu na výšku splátok, ktoré spotrebiteľ uskutočnil na základe tejto zmluvy, a bez ohľadu na výšku zostávajúcej dlžnej sumy. 44 Súdny dvor následne spresnil, že zásady stanovené v rozsudku z 19. júna 2025, Lubreczlik (C-396/24, EU:C:2025:460, bod 44), nebránia výkladu relevantných pravidiel vnútroštátneho práva, ktorý môže viesť k situácii, keď po započítaní, ku ktorému dôjde na podnet predajcu alebo dodávateľa, medzi jeho pohľadávkou a pohľadávkou spotrebiteľa, ktorej príslušné sumy nie sú rovnaké, je len tá zmluvná strana, ktorá zostáva dlžníkom sumy, ktorá nie je krytá vlastnou pohľadávkou voči druhej strane, povinná zaplatiť túto sumu druhej strane (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. januára 2026, Herchoski, C-902/24, EU:C:2026:42, body 61 a 62). V takejto situácii sú teda skutočne zohľadnené sumy splátok, ktoré spotrebiteľ uhradil v rámci plnenia neplatnej zmluvy, a zostávajúca dlžná suma, takže tento spotrebiteľ nie je povinný vrátiť celú nominálnu sumu získaného úveru. 45 V prejednávanej veci predkladajúci vnútroštátny súd zdôrazňuje, že uplatnenie teórie rovnováhy znamená, že súd pristúpi ex offo k započítaniu vzájomných pohľadávok účastníkov konania. Spresňuje, že poľské právo mu nepriznáva právomoc vykonať takéto započítanie, keďže toto právo stanovuje možnosť započítania pohľadávok len na podnet niektorej zo zmluvných strán a pri dodržaní určitých podmienok, najmä pokiaľ ide o predloženie vyhlásenia o započítaní zo strany veriteľa. 46 V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že hoci sú členské štáty povinné upraviť vo svojom vnútroštátnom práve procesné postupy, ktoré umožnia zabezpečiť dodržanie práva na vrátenie, ktoré smernica 93/13 zaručuje spotrebiteľovi, v zásade z toho nevyplýva povinnosť vnútroštátneho súdu vykonať toto právo na vrátenie plnenia prostredníctvom ex offo započítania [pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. júna 2022, Profi Credit Bulgaria (Úprava ex offo v prípade nekalých podmienok), C-170/21, EU:C:2022:518, bod 44]. 47 Z toho vyplýva, že táto smernica bez toho, aby vnútroštátnemu súdu ukladala povinnosť ex offo započítať vzájomné pohľadávky spotrebiteľa a predajcu alebo dodávateľa, v zásade nebráni tomu, aby tento súd takto postupoval, ak mu to umožňuje jeho vnútroštátne právo, vrátane potreby dodržať akúkoľvek procesnú požiadavku, ktorú toto právo prípadne stanovuje pre započítanie pohľadávok. 48 Predkladajúci vnútroštátny súd tvrdí, že ex offo započítanie vzájomných pohľadávok v nadväznosti na vyhlásenie neplatnosti zmluvy z dôvodu nekalých podmienok, ktoré sú v nej obsiahnuté, môže byť v prospech predajcu alebo dodávateľa a mať negatívne dôsledky pre spotrebiteľa, takže by mohlo porušiť ochranu, ktorú mu uvedená smernica zaručuje. 49 Po prvé podľa uvedeného súdu takéto započítanie zbavuje spotrebiteľa veľkej časti jeho pohľadávky, ako aj úrokov z nej, keďže pohľadávka vznikne len vtedy, ak spotrebiteľ splatí sumu presahujúcu sumu požičanej istiny. Takýto výsledok by bol v rozpore s cieľom tejto smernice, ktorý spočíva v tom, aby sa spotrebiteľ prostredníctvom reštitučného účinku nachádzal v situácii, v akej by sa bol nachádzal, ak by neexistovali nekalé podmienky. 50 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že tento cieľ treba sledovať v súlade so zásadou proporcionality, ktorá predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie vyžadujúcu, aby vnútroštátna právna úprava vykonávajúca toto právo nešla nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. apríla 2026, Jangielak, C-752/24, EU:C:2026:307, bod 33 a citovanú judikatúru). 51 Táto zásada by však bola porušená, ak by uvedenie do pôvodného stavu malo byť vo vzťahu k predajcovi alebo dodávateľovi vylúčené. Povinnosť vrátiť plnenie vyplývajúca z vyhlásenia úverovej zmluvy obsahujúcej nekalé podmienky za neplatnú tak musí byť vzájomná, avšak predajca alebo dodávateľ nemôže požadovať od spotrebiteľa náhradu presahujúcu vrátenie istiny poskytnutej v rámci plnenia zmluvy obsahujúcej nekalé podmienky, ako aj zaplatenie úrokov z omeškania v zákonnej sadzbe od okamihu výzvy na zaplatenie (rozsudok zo 16. apríla 2026, Jangielak, C-752/24, EU:C:2026:307, bod 34 a citovaná judikatúra). 52 Okrem toho reštitučný účinok, spojený s vyhlásením zmluvy o úvere obsahujúcej nekalé podmienky za neplatnú, ktorý odôvodňuje aj návrh predajcu alebo dodávateľa na vrátenie plnenia, umožňuje zabezpečiť, aby ochrana práv zaručených právnym poriadkom Únie nemala za následok bezdôvodné obohatenie spotrebiteľa (rozsudok zo 16. apríla 2026, Jangielak, C-752/24, EU:C:2026:307, bod 35 a citovaná judikatúra). 53 V prejednávanej veci treba uviesť, že započítanie vzájomných pohľadávok spotrebiteľa a predajcu alebo dodávateľa zakladá právo na vrátenie plnenia v prospech strany, ktorá má najvyššiu pohľadávku, a to vo výške zodpovedajúcej rozdielu medzi týmito pohľadávkami. 54 S cieľom zaručiť reštitučné a odradzujúce účinky pripomenuté v bodoch 38 a 39 tohto rozsudku musí predkladajúci vnútroštátny súd overiť, že spotrebiteľ má nárok na úroky z omeškania zo sumy platieb, ktoré vykonal v rámci plnenia zmluvy, ktorá presahuje sumu požičanej istiny. 55 S výhradou overenia predkladajúcim vnútroštátnym súdom sa zdá, že o takýto prípad ide vo veci samej, keďže zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že Bank v podstate pripúšťa, že dlžníkom prináležia úroky zo sumy, ktorá prevyšuje výšku požičanej istiny, a to odo dňa nasledujúceho po výzve, ktorú predstavoval pokus o urovnanie sporu zmierom uvedený v bode 13 tohto rozsudku. 56 Po druhé predkladajúci vnútroštátny súd sa obáva, že ex offo započítanie vzájomných pohľadávok spotrebiteľa a predajcu alebo dodávateľa penalizuje spotrebiteľa z dôvodu, že kým nebude požičaná istina splatená, mohol by predajca alebo dodávateľ odďaľovať súdne konanie a vyhnúť sa vysporiadaniu plnení bez toho, aby to malo naňho negatívny vplyv. 57 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry platí, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 bránia súdnemu výkladu práva členského štátu, podľa ktorého má banka po vyhlásení neplatnosti zmluvy o hypotekárnom úvere právo požadovať od spotrebiteľa sumu presahujúcu vrátenie istiny poskytnutej v rámci plnenia tejto zmluvy, ako aj zaplatenie úrokov z omeškania v zákonnej sadzbe od okamihu výzvy na zaplatenie. S výhradou týkajúcou sa úrokov z omeškania v zákonnej sadzbe banka nemá právo získať odmenu za použitie tejto istiny spotrebiteľom (rozsudok z 22. januára 2026, Herchoski, C-902/24, EU:C:2026:42, bod 73 a citovaná judikatúra). 58 Predajca alebo dodávateľ, ktorý by chcel oddialiť súdne konanie, ktorého predmetom je vyhlásenie neplatnosti úverovej zmluvy obsahujúcej nekalé podmienky, by tak o rovnaký čas predĺžil obdobie, počas ktorého by mu suma zodpovedajúca istine požičanej spotrebiteľovi neposkytovala žiadnu odmenu. 59 V dôsledku toho sa obava, ktorú vyjadril predkladajúci vnútroštátny súd, nezdá byť dôvodná. 60 Po tretie uvedený súd zdôrazňuje, že v dôsledku ex offo započítania môže predajca alebo dodávateľ získať späť požičanú istinu, hoci zostal počas mnohých rokov nečinný, čím sa vylúči riziko premlčania jeho pohľadávky. 61 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že samotná existencia nárokov spotrebiteľa a predajcu alebo dodávateľa na vrátenie plnenia predpokladá neplatnosť zmluvy o úvere, ktorú uzavreli. Pokiaľ teda spotrebiteľ nespochybní platnosť tejto zmluvy, predajcovi alebo dodávateľovi nevzniká žiadna pohľadávka na vrátenie plnenia, ktorá by mohla byť premlčaná. 62 Po štvrté predkladajúci vnútroštátny súd poukazuje na riziko, že spotrebiteľ, ktorý požiadal banku o vrátenie všetkých poskytnutých plnení, by mohol byť v dôsledku ex offo započítania vzájomných pohľadávok tohto spotrebiteľa a tejto banky, ktoré vykonal vnútroštátny súd, považovaný za čiastočne neúspešného a z toho dôvodu by mohol byť povinný nahradiť trovy konania alebo ich časť. 63 Treba však uviesť, ako v podstate uznáva uvedený súd, že započítanie pohľadávok umožňuje predísť tomu, aby sa predajca alebo dodávateľ rozhodol podať samostatnú žalobu na uplatnenie svojej pohľadávky voči spotrebiteľovi, čo by viedlo k znásobeniu konaní, a teda k dodatočným nákladom, čo by nebolo v záujme spotrebiteľa (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. januára 2026, Herchoski, C-902/24, EU:C:2026:42, bod 69). 64 Treba tiež pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry rozdelenie trov konania pred vnútroštátnymi súdmi patrí, za predpokladu dodržania zásad ekvivalencie a efektivity, do procesnej autonómie členských štátov (rozsudok z 27. novembra 2025, Gryczara, C-746/24, EU:C:2025:925, bod 46 a citovaná judikatúra). 65 Vzhľadom na to, že predkladajúci vnútroštátny súd na tieto zásady neodkazuje, zdá sa, že v prejednávanej veci je z hľadiska trov konania relevantná len zásada efektivity. 66 V tejto súvislosti Súdny dvor opakovane rozhodol, že hoci táto zásada vo všeobecnosti nebráni tomu, aby spotrebiteľ znášal určité trovy konania, keď podá žalobu o určenie nekalej povahy zmluvnej podmienky, treba tiež poznamenať, že smernica 93/13 priznáva spotrebiteľovi právo obrátiť sa na súd, aby konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky a vylúčil jej uplatnenie, teda právo, ktorého účinnosť musí byť zachovaná. Režim rozdelenia trov takéhoto konania preto nesmie odrádzať spotrebiteľa od uplatnenia tohto práva (rozsudky z 27. novembra 2025, Gryczara, C-746/24, EU:C:2025:925, bod 48, a z 22. januára 2026, Herchoski, C-902/24, EU:C:2026:42, bod 78). 67 Okrem toho treba pripomenúť, že zásada konformného výkladu vnútroštátneho práva s právom Únie vyžaduje, aby vnútroštátne súdy dodržiavali najmä zákaz výkladu vnútroštátneho práva contra legem a urobili všetko, čo je v ich právomoci, pričom zohľadnia vnútroštátne právo ako celok a uplatnia výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, s cieľom zaručiť plnú účinnosť dotknutej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným touto smernicou (rozsudok z 22. januára 2026, Herchoski, C-902/24, EU:C:2026:42, bod 80 a citovaná judikatúra). 68 V prejednávanej veci Bank tvrdí, že v poľskom práve platí, že ak má spotrebiteľ úspech, pokiaľ ide o vyhlásenie neplatnosti zmluvy, môže súd konštatovať, aj keď zamietne časť žaloby tohto spotrebiteľa na vrátenie plnenia, že tento spotrebiteľ mal vo veci úspech, a preto nemusí znášať trovy konania súvisiace s dotknutým konaním. 69 Predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu v konečnom dôsledku prislúcha, aby preskúmal, či možno vnútroštátnu právnu úpravu, o ktorú ide vo veci samej, vykladať v súlade so smernicou 93/13, a aby z toho v prípade kladnej odpovede vyvodil právne dôsledky (rozsudok z 22. januára 2026, Herchoski, C-902/24, EU:C:2026:42, bod 82). 70 Uvedený súd musí najmä zabezpečiť účinnosť práva dlžníkov na vyhlásenie neplatnosti predmetnej zmluvy obsahujúcej nekalé podmienky a vrátenie plnení, ktoré Bank neoprávnene prijala, pričom musí zabrániť tomu, aby režim rozdelenia trov konania odrádzal týchto dlžníkov od toho, aby sa domáhali práv, ktoré im priznáva smernica 93/13. 71 Po piate predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že mechanizmus započítania pohľadávok spôsobuje ťažkosti v prípade, keď plnenie zmluvy o úvere viedlo k rôznym finančným plneniam, najmä ak bola istina požičaná v poľských zlotých, ale splátky boli uskutočnené vo švajčiarskych frankoch. V takom prípade je započítanie nemožné z dôvodu, že podľa článku 498 Občianskeho zákonníka je započítanie podmienené homogénnou povahou vzájomných plnení. 72 V tejto súvislosti Bank uvádza, že poľské právo definuje podmienky, za ktorých musia byť peňažné sumy denominované v cudzích menách prepočítané na poľské zloté. 73 Okrem toho treba pripomenúť, ako vyplýva z bodu 12 tohto rozsudku, že dlžníci uskutočnili prevody v prospech Bank v rámci plnenia predmetnej zmluvy sčasti v poľských zlotých a sčasti vo švajčiarskych frankoch. 74 Za týchto okolností prináleží predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, aby na základe zásady konformného výkladu pripomenutej v bode 67 tohto rozsudku posúdil, či mu vnútroštátne právo umožňuje zaručiť reštitučný účinok požadovaný smernicou 93/13 započítaním vzájomných pohľadávok zmluvných strán, ktoré zohľadňuje všetky platby uskutočnené dlžníkmi. 75 Po šieste a v poslednom rade sa uvedený súd domnieva, že akýkoľvek mechanizmus ex offo započítania pohľadávok nezohľadňuje vôľu spotrebiteľa, ktorý by vo väčšine prípadov neplatnosti zmluvy o hypotekárnom úvere požadoval vrátenie všetkých uskutočnených splátok a nerozhodol by sa započítať ich sumu do požičanej istiny. Uvedený súd poukazuje na to, že takéto započítanie porušuje zásadu kontradiktórnosti, ktorá je pre súd záväzná najmä vtedy, keď rozhoduje o spore na základe právneho dôvodu uplatneného ex offo. 76 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na účely posúdenia dôsledkov na situáciu spotrebiteľa vyplývajúcich z vyhlásenia neplatnosti zmluvy ako celku je rozhodujúca vôľa vyjadrená spotrebiteľom. Systém ochrany zavedený smernicou 93/13 sa totiž neuplatní, ak s tým spotrebiteľ nesúhlasí. Tento spotrebiteľ je po poučení vnútroštátnym súdom oprávnený nenamietať nekalú a nezáväznú povahu zmluvnej podmienky, čím vyjadrí slobodný a vedomý súhlas s predmetnou podmienkou a zabráni tomu, aby zmluva bola vyhlásená za neplatnú. Na to, aby spotrebiteľ mohol vyjadriť svoj slobodný a vedomý súhlas, vnútroštátnemu súdu v tejto súvislosti prináleží, aby v rámci vnútroštátnych procesných predpisov a so zreteľom na zásadu spravodlivosti v občianskoprávnych konaniach objektívne a podrobne strany informoval o právnych dôsledkoch, ktoré môže zrušenie nekalej podmienky vyvolať. Takéto informovanie je o to dôležitejšie, ak neuplatnenie nekalej podmienky môže mať za následok vyhlásenie neplatnosti celej zmluvy, čo prípadne založí nároky na vrátenie plnenia voči spotrebiteľovi (rozsudok z 22. januára 2026, Herchoski, C-902/24, EU:C:2026:42, bod 67 a citovaná judikatúra). 77 Ak teda vnútroštátny súd zamýšľa uplatniť vnútroštátne právo v tom zmysle, že toto vyhlásenie neplatnosti by viedlo k ex offo započítaniu pohľadávok zmluvných strán tejto zmluvy na vrátenie plnenia, je povinný o tom vopred informovať spotrebiteľa, aby mu umožnil vyjadriť svoju vôľu s plnou znalosťou veci, pokiaľ ide o uvedené vyhlásenie neplatnosti. 78 V dôsledku toho, ak sa spotrebiteľ po tom, čo dostal od príslušného súdu informácie o dôsledkoch, ktoré by mohli vyplynúť z vyhlásenia neplatnosti zmluvy o úvere uzavretej medzi ním a predajcom alebo dodávateľom, rozhodne, že nevznesie námietku proti tomu, aby tento súd vyhlásil túto zmluvu za neplatnú, skutočnosť, že uvedený súd môže ex offo pristúpiť k započítaniu vzájomných pohľadávok zmluvných strán, nie je v rozpore ani s vôľou spotrebiteľa, ani so zásadou kontradiktórnosti. 79 Z bodov 49 až 78 tohto rozsudku vyplýva, že žiadna z pripomienok predkladajúceho vnútroštátneho súdu v súvislosti s mechanizmom, ktorý mu umožňuje ex offo započítať vzájomné pohľadávky zmluvných strán v nadväznosti na neplatnosť zmluvy z dôvodu nekalých podmienok, ktoré obsahuje, neumožňuje dospieť k záveru, že právo Únie bráni tomu, aby vnútroštátny súd pristúpil k takémuto započítaniu, ak dodrží procesné požiadavky stanovené vnútroštátnym právom, čo prináleží posúdiť tomuto súdu. 80 Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že v zásade nebránia súdnemu výkladu vnútroštátneho práva, podľa ktorého súd, na ktorý spotrebiteľ podal žalobu na vrátenie súm zaplatených na základe zmluvy o hypotekárnom úvere, ktorá bola vyhlásená za neplatnú z dôvodu nekalých podmienok, ktoré obsahuje, ex offo započíta vzájomné pohľadávky spotrebiteľa a predajcu alebo dodávateľa, ktorí sú zmluvnými stranami tejto zmluvy, takže spotrebiteľovi sa prizná pohľadávka len vo výške platieb uskutočnených v rámci plnenia danej zmluvy, ktorá presahuje sumu požičanej istiny, a nárok na úroky z omeškania z tejto prevyšujúcej sumy. O trovách 81 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené. Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto: Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že: v zásade nebránia súdnemu výkladu vnútroštátneho práva, podľa ktorého súd, na ktorý spotrebiteľ podal žalobu na vrátenie súm zaplatených na základe zmluvy o hypotekárnom úvere, ktorá bola vyhlásená za neplatnú z dôvodu nekalých podmienok, ktoré obsahuje, ex offo započíta vzájomné pohľadávky spotrebiteľa a predajcu alebo dodávateľa, ktorí sú zmluvnými stranami tejto zmluvy, takže spotrebiteľovi sa prizná pohľadávka len vo výške platieb uskutočnených v rámci plnenia danej zmluvy, ktorá presahuje sumu požičanej istiny, a nárok na úroky z omeškania z tejto prevyšujúcej sumy. Podpisy (*1) Jazyk konania: poľština. ( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.