Rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-602/25 z 10. 9. 2026 Citácia: rozsudok Súdneho dvora EÚ z 10. septembra 2026, sp. zn. C-602/25, ECLI:EU:C:2026:738 Súdny dvor EÚ | C-602/25 | ECLI:EU:C:2026:738 | 2026-09-10 | Rozsudok Právna veta: Článok 56 ZFEÚ treba vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, ktorá podmieňuje poskytovanie bezpečnostných a strážnych služieb na vnútroštátnom území podnikom usadeným v inom členskom štáte vydaním správneho povolenia pod hrozbou sankcie voči každému podniku, ktorý sa dopustí porušenia predpisov, pokiaľ táto právna úprava: – neukladá poskytovateľovi služieb podmienky a nezavádza kontroly rovnocenné s tými, ktoré sa vyžadujú pre prevádzkareň, – stanovuje, že sa náležite zohľadnia všetky podmienky, ktoré už poskytovateľ služieb spĺňa v členskom štáte, v ktorom je usadený, pokiaľ zodpovedajú podmienkam stanoveným hostiteľským členským štátom na ochranu verejného poriadku, – a nestanovuje neprimerané administratívne poplatky ani neukladá zbytočné alebo neprimerané záruky. Zdroj: eurlex Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:EU:C:2026:738 ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (ôsma komora) z 10. septembra 2026 (*1) „Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Slobodné poskytovanie služieb – Článok 56 ZFEÚ – Obmedzenia – Strážne a bezpečnostné služby – Vnútroštátna právna úprava, ktorá vyžaduje predchádzajúce povolenie na výkon takejto činnosti – Zohľadnenie záruk poskytnutých v štáte pôvodu poskytovateľa služieb“ Vo veci C-602/25, ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunal de première instance francophone de Bruxelles (Frankofónny súd prvej inštancie Brusel, Belgicko) z 11. augusta 2025 a doručený Súdnemu dvoru 11. septembra 2025, ktorý súvisí s konaním: Ithaque Sécurité SAS proti État belge, SÚDNY DVOR (ôsma komora), v zložení: predsedníčka ôsmej komory O. Spineanu-Matei, sudcovia S. Rodin a N. Fenger (spravodajca), generálny advokát: A. Rantos, tajomník: A. Calot Escobar, so zreteľom na písomnú časť konania, so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili: – Ithaque Sécurité SAS, v zastúpení: E. Bouillon, B. Lebrun a C. Lecharlier, avocats, – belgická vláda, v zastúpení: F. Hayois, C. Jacob a C. Pochet, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci M. Chomé, S. Depré a R. Mirzabekiantz, avocats, – česká vláda, v zastúpení: A. Edelmannová, L. Halajová a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia, – fínska vláda, v zastúpení: H. Leppo a K. Vanhanen, splnomocnené zástupkyne, – Európska komisia, v zastúpení: M. Mataija, G. Meeßen a B. Stromsky, splnomocnení zástupcovia, so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov, vyhlásil tento Rozsudok 1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 56 prvého odseku ZFEÚ. 2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Ithaque Sécurité SAS, založenou podľa francúzskeho práva (ďalej len „Ithaque“), a État belge (Belgické kráľovstvo) vo veci rozhodnutia conseiller de la direction générale de la politique de sécurité et de prévention du „Service public fédéral Intérieur“ (poradca generálneho riaditeľstva pre bezpečnostnú a preventívnu politiku „Federálnej verejnej služby vnútra“), ktorým sa tejto spoločnosti ukladá administratívna pokuta, ktoré táto spoločnosť žiada zrušiť. Právny rámec Právo Únie 3 Článok 56 prvý odsek ZFEÚ znie: „V rámci nasledujúcich ustanovení sú zakázané obmedzenia slobody poskytovať služby v Únii vo vzťahu k štátnym príslušníkom členských štátov, ktorí sa usadili v niektorom inom členskom štáte ako príjemca služieb.“ Belgické právo 4 Podľa článku 16 loi réglementant la sécurité privée et particulière, du 2 octobre 2017 (zákon upravujúci súkromnú a osobitnú bezpečnosť z 2. októbra 2017) (Moniteur belge z 31. októbra 2017, s. 96776, ďalej len „zákon z 2. októbra 2017“) môžu služby v oblasti, na ktorú sa vzťahuje tento zákon, poskytovať len podniky, ktoré majú povolenie od belgického ministra vnútra. 5 Podľa článku 19 uvedeného zákona: „Ak žiadateľ o povolenie nemá prevádzkareň v Belgicku, minister vnútra pri posudzovaní žiadosti zohľadní záruky poskytnuté v rámci zákonného a regulovaného výkonu činností, ktorých sa žiadosť týka, v inom členskom štáte Európskeho hospodárskeho priestoru.“ Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka 6 Ithaque je spoločnosť pôsobiaca v oblasti bezpečnostných a strážnych služieb a pravidelne pracuje pre Française des Jeux, obchodnú spoločnosť založenú podľa francúzskeho práva, ktorá organizuje množstvo hazardných hier. 7 Pri príležitosti žrebovania, ktoré sa malo uskutočniť v Brugách (Belgicko) v decembri 2021, Française des Jeux poverila Ithaque, aby dohliadala na riadny priebeh operácií. Táto spoločnosť sa obrátila na príslušný belgický správny orgán, ktorý ju vyzval, aby podala žiadosť o povolenie na tlačive stanovenom na tento účel a zaplatila zaň poplatok vo výške 1000 eur. 8 Ithaque odmietla požiadať tento správny orgán o povolenie a zaplatiť daný poplatok, keďže sa domnievala, že by sa na ňu takýto postup nemal vzťahovať, lebo už mala povolenie vydané francúzskymi orgánmi, ktoré malo byť uznané v Belgicku. 9 Táto spoločnosť teda splnila úlohu, na ktorú bola najatá, v rozpore s článkom 16 zákona z 2. októbra 2017. 10 V nadväznosti na toto porušenie poradca generálneho riaditeľstva pre bezpečnostnú a preventívnu politiku „Federálnej verejnej služby vnútra“ rozhodnutím zo 14. februára 2024 uložil spoločnosti Ithaque administratívnu pokutu vo výške 15000 eur. 11 Žalobou zo 4. apríla 2024 sa táto spoločnosť domáhala zrušenia tohto rozhodnutia na Tribunal de première instance francophone de Bruxelles (Frankofónny súd prvej inštancie Brusel, Belgicko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania. 12 Tento súd uvádza, že Ithaque sa domnieva, že na ňu malo byť uplatnené zjednodušené povoľovacie konanie, v rámci ktorého by sa porovnali požiadavky vyžadované francúzskymi orgánmi a požiadavky stanovené zákonom z 2. októbra 2017 na výkon činností na území Belgického kráľovstva s cieľom potvrdiť v podstate povolenie udelené podľa francúzskeho práva a povoliť týmto spôsobom danej spoločnosti, aby poskytovala v Belgicku služby súkromnej bezpečnostnej a strážnej služby. 13 Keďže sa však takéto zjednodušené konanie v Belgicku neuskutočnilo, spoločnosť založená podľa zahraničného práva, ktorá chce vykonávať svoju činnosť v tomto členskom štáte, by musela prejsť celým povoľovacím konaním, pričom správny orgán by mal zohľadniť záruky poskytnuté v inom členskom štáte bez ďalších spresnení. 14 Podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu teda vzniká otázka, či článok 56 prvý odsek ZFEÚ nevyžaduje, aby členské štáty zohľadnili nielen neurčité, či dokonca vágne skutočnosti, ale znamená aj pozitívnu povinnosť uloženú štátom, aby v zásade pripustili činnosť bezpečnostných a strážnych služieb usadených inde v Únii, avšak s možnosťou vykonať určité overenia, tak ako je to v oblasti rovnocennosti diplomov. 15 Za týchto okolností Tribunal de première instance francophone de Bruxelles (Frankofónny súd prvej inštancie Brusel) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku: „Má sa článok 56 [prvý] odsek… [ZFEÚ] vykladať v tom zmysle, že členský štát je v zásade povinný povoliť na svojom území činnosť bezpečnostných spoločností, ktoré majú sídlo v inom členskom štáte, s jedinou výhradou týkajúcou sa možnosti vykonať určité overenia?“ O prejudiciálnej otázke 16 Svojou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 56 prvý odsek ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá podmieňuje poskytovanie bezpečnostných a strážnych služieb na vnútroštátnom území podnikom usadeným v inom členskom štáte vydaním správneho povolenia pod hrozbou sankcie voči každému podniku, ktorý sa dopustí porušenia predpisov. 17 Na úvod treba poznamenať, že súkromné bezpečnostné a strážne služby nie sú do dnešného dňa predmetom harmonizácie na úrovni Únie. Hoci je pravda, že v takejto situácii majú členské štáty v zásade naďalej právomoc definovať podmienky výkonu činností v tomto odvetví, nič to nemení na tom, že musia vykonávať svoje právomoci v tejto oblasti v súlade so základnými slobodami zaručenými Zmluvou o FEÚ, najmä so slobodným poskytovaním služieb stanoveným v jej článku 56 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. januára 2006, Komisia/Španielsko, C-514/03, EU:C:2006:63, bod 23 a citovanú judikatúru). 18 V súlade s ustálenou judikatúrou článok 56 ZFEÚ vyžaduje nielen odstránenie akejkoľvek diskriminácie voči poskytovateľovi služieb usadenému v inom členskom štáte z dôvodu jeho štátnej príslušnosti, ale aj odstránenie všetkých obmedzení, aj keď sa uplatňujú bez rozdielu na vnútroštátnych poskytovateľov a poskytovateľov z iných členských štátov, pokiaľ môžu brániť činnosti poskytovateľa usadeného v inom členskom štáte, v ktorom legálne poskytuje obdobné služby, sťažovať ju alebo ju robiť menej atraktívnou (rozsudky zo 7. októbra 2010, dos Santos Palhota a i., C-515/08, EU:C:2010:589, bod 29, ako aj z 22. januára 2026, Vlaams Gewest, C-413/24, EU:C:2026:30, bod 22). 19 Vnútroštátna právna úprava, ktorá podmieňuje poskytovanie služieb – ako je napríklad bezpečnostná a strážna služba – na štátnom území podnikom so sídlom v inom členskom štáte vydaním administratívneho povolenia pod hrozbou sankcie voči každému podniku, ktorý sa dopustí porušenia, predstavuje obmedzenie slobodného poskytovania služieb v zmysle článku 56 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. decembra 2007, Komisia/Taliansko, C-465/05, EU:C:2007:781, bod 58; z 30. apríla 2014, Pfleger a i., C-390/12, EU:C:2014:281, bod 39; z 22. júna 2017, Unibet International, C-49/16, EU:C:2017:491, bod 33, ako aj z 12. septembra 2019, Maksimović a i., C-64/18, C-140/18, C-146/18 a C-148/18, EU:C:2019:723, bod 32). To platí aj v prípade, ak by poskytovatelia služieb usadení v iných členských štátoch boli tiež povinní požiadať o povolenie na účely poskytovania podobných služieb v týchto členských štátoch. 20 Z toho vyplýva, že taká právna úprava, o akú ide v prejednávanej veci, je v zásade v rozpore s článkom 56 ZFEÚ, a preto je týmto článkom zakázaná, okrem prípadu, že by bola odôvodnená naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu a okrem toho primeraná sledovanému cieľu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 2007, Komisia/Taliansko, C-465/05, EU:C:2007:781, bod 60 a citovanú judikatúru). 21 V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že požiadavka predchádzajúceho správneho povolenia na vykonávanie činností v oblasti súkromnej bezpečnostnej a strážnej služby, môže sama osebe zodpovedať potrebe ochrany verejného poriadku vzhľadom na osobitnú povahu týchto činností (rozsudok z 13. decembra 2007, Komisia/Taliansko, C-465/05, EU:C:2007:781, bod 61). 22 Takáto prekážka však môže byť oprávnená len v rozsahu, v akom sledovaný všeobecný záujem už nie je chránený predpismi, ktorým podlieha poskytovateľ služieb v členskom štáte usadenia sa (rozsudok z 13. decembra 2007, Komisia/Taliansko, C-465/05, EU:C:2007:781, bod 62 a citovaná judikatúra). 23 Preto nemôže byť považované za nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa opatrenie zavedené členským štátom, ktoré v podstate zdvojuje kontroly už vykonané v členskom štáte, v ktorom je poskytovateľ služieb usadený (rozsudok z 13. decembra 2007, Komisia/Taliansko, C-465/05, EU:C:2007:781, bod 63). 24 Súdny dvor predovšetkým rozhodol, že podmienka, na základe ktorej členovia personálu súkromnej bezpečnostnej a strážnej služby musia získať nové osobitné povolenie v hostiteľskom členskom štáte, predstavuje neoprávnené obmedzenie slobodného poskytovania služieb tohto podniku v zmysle článku 56 ZFEÚ v rozsahu, v akom nezohľadňuje kontroly a previerky už uskutočnené v členskom štáte pôvodu (rozsudok z 26. januára 2006, Komisia/Španielsko, C-514/03, EU:C:2006:63, bod 55). Rovnako Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej musí bezpečnostná a strážna služba získať licenciu s územnou platnosťou, je v rozpore s týmto článkom, ak vnútroštátna právna úprava výslovne nestanovuje povinnosť zohľadniť požiadavky stanovené v členskom štáte usadenia (rozsudok z 13. decembra 2007, Komisia/Taliansko, C-465/05, EU:C:2007:781, bod 67). 25 V danom prípade článok 19 zákona z 2. októbra 2017 stanovuje, že „ak žiadateľ o povolenie nemá prevádzkareň v Belgicku, minister vnútra pri posudzovaní žiadosti zohľadní záruky poskytnuté v rámci zákonného a regulovaného výkonu činností, ktorých sa žiadosť týka, v inom členskom štáte Európskeho hospodárskeho priestoru“. 26 Treba pripomenúť, že pokiaľ ide o belgickú právnu úpravu, ktorá predchádzala tomuto právnemu ustanoveniu, a to zákon z 10. apríla 1990 o strážnych službách, bezpečnostných službách a vnútorných bezpečnostných službách (Moniteur belge z 29. mája 1990, s. 10963), Súdny dvor konštatoval, že vyžadovaním, aby všetky bezpečnostné a strážne služby spĺňali rovnaké podmienky na získanie povolenia bez zohľadnenia povinností už uložených takémuto podniku poskytujúcemu dané služby pri výkone svojej činnosti v členskom štáte usadenia, si Belgické kráľovstvo nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 56 ZFEÚ (rozsudok z 9. marca 2000, Komisia/Belgicko, C-355/98, EU:C:2000:113, bod 38 a výrok). 27 V tejto súvislosti belgická vláda vo svojich pripomienkach tvrdí, že prijatím zákona z 10. júna 2001, ktorým sa mení zákon z 10. apríla 1990 o strážnych službách, bezpečnostných službách a vnútorných bezpečnostných službách, ktorého obsah článku 4 bol následne prebratý do článku 19 zákona z 2. októbra 2017, Belgické kráľovstvo chcelo napraviť toto nesplnenie povinnosti. Táto vláda uvádza, že z prípravných prác k poslednému uvedenému zákonu vyplýva, že belgické orgány už nebudú vykonávať prešetrovanie podmienok udelenia povolení, pre ktoré už podnik so sídlom v zahraničí poskytol v členskom štáte usadenia záruky rovnocenné zárukám požadovaným belgickou právnou úpravou. V dôsledku toho by v takomto prípade bolo vydanie povolenia tomuto podniku veľmi zjednodušené, ba dokonca takmer okamžité. 28 Ithaque však vo svojich písomných pripomienkach tvrdí, že príslušný belgický správny orgán naďalej vyžaduje od súkromných bezpečnostných a strážnych služieb usadených v inom členskom štáte, aby podali úplnú žiadosť o povolenie, predložili všetky dokumenty požadované od belgického podniku, ktorý ešte nebol povolený, ako aj zaplatenie všetkých administratívnych poplatkov spojených s týmto konaním. 29 Podľa ustálenej judikatúry členský štát nemôže podmieňovať poskytovanie služieb na svojom území požiadavkou splnenia všetkých podmienok požadovaných na usadenie sa a pozbaviť tým ustanovenia Zmluvy zabezpečujúce slobodné poskytovanie služieb akéhokoľvek potrebného účinku (rozsudok z 24. januára 2002, Portugaia Construções, C-164/99, EU:C:2002:40, bod 17 a citovaná judikatúra). 30 Vnútroštátnemu súdu teda prináleží overiť, či v prejednávanej veci príslušné orgány hostiteľského členského štátu neuložili poskytovateľovi služieb usadenému v inom členskom štáte podmienky a nezaviedli kontroly rovnocenné s tými, ktoré sa vyžadujú pre tuzemskú prevádzkareň. 31 Tento súd bude musieť najmä overiť, či požadované informácie nejdú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na posúdenie jednorazového poskytnutia služby, a nie pre činnosť prevádzkarne. 32 Ak je to tak, tento súd bude musieť tiež overiť, či v prejednávanej veci tieto orgány nestanovili podmienky a nezaviedli kontroly, ktoré duplikujú podmienky a kontroly, ktorým poskytovateľ služieb podlieha v členskom štáte, v ktorom je usadený. 33 Pokiaľ ide o administratívne poplatky požadované pri podaní žiadosti o povolenie, bude potrebné overiť, či v súlade so zásadou proporcionality nie sú tieto poplatky nadmerné alebo neprimerané. V tejto súvislosti nadmerná alebo neprimeraná povaha takýchto poplatkov a v dôsledku toho ich neprimeraná výška musí byť posúdená vzhľadom na náklady, ktoré vznikli v súvislosti so spracovaním tejto žiadosti a ktoré tak musí znášať dotknutý členský štát [pozri analogicky rozsudok z 20. júna 2024, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vysielanie pracovníkov z tretích krajín), C-540/22, EU:C:2024:530, body 119 a 120]. 34 Rovnako ak by, ako tvrdí Európska komisia, belgická legislatíva vyžadovala bankovú záruku na zaplatenie prípadných administratívnych poplatkov a pokút, predkladajúci vnútroštátny súd bude musieť určiť, či je takáto záruka skutočne nevyhnutná a primeraná v rámci jednorazového poskytnutia cezhraničných služieb. 35 Povinnosť zložiť takúto záruku v belgickom orgáne totiž môže obmedziť alebo urobiť menej atraktívnym výkon slobodného poskytovania služieb v zmysle článku 56 ZFEÚ, keďže robí poskytovanie služieb nákladnejším pre súkromné bezpečnostné služby usadené v iných členských štátoch v porovnaní s bezpečnostnými službami usadenými v Belgicku (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. januára 2006, Komisia/Španielsko, C-514/03, EU:C:2006:63, bod 41, a z 13. decembra 2007, Komisia/Taliansko, C-465/05, EU:C:2007:781, bod 109). 36 Takáto prekážka môže byť odôvodnená iba v rozsahu, v akom uvádzaný všeobecný záujem, a to dať k dispozícii belgickým orgánom sumy zabezpečujúce vykonanie všetkých povinností verejného práva stanovených v účinnej vnútroštátnej právnej úprave, nie je chránený predpismi, ktorým poskytovateľ podlieha v členskom štáte, v ktorom je usadený (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 2007, Komisia/Taliansko, C-465/05, EU:C:2007:781, bod 111). 37 V tejto súvislosti treba uviesť, že pokiaľ by belgické právne predpisy vyžadovali zriadenie tejto bankovej záruky bez zohľadnenia prípadnej bankovej záruky zriadenej v členskom pôvodu, ktorá je vhodná na zabezpečenie primeranej ochrany uvedených verejných pohľadávok, ukladali by povinnosť, ktorá ide nad rámec toho, čo je na tento účel nevyhnutné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. januára 2006, Komisia/Španielsko, C-514/03, EU:C:2006:63, bod 43). 38 V každom prípade treba pripomenúť, že skutočnosť, že predkladajúci vnútroštátny súd považuje niektoré pojmy uvedené v článku 19 zákona z 2. októbra 2017 za osobitne široké, nebráni tomu, aby sa toto ustanovenie považovalo za ustanovenie, ktoré stanovuje jasné a presné pravidlá umožňujúce osobe podliehajúcej súdnej právomoci predvídať ich účinky, keďže zdanie nejednoznačnosti alebo neurčitosti týchto pojmov možno odstrániť použitím bežných metód výkladu práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. januára 2026, AK Dlhopolec a i., C-590/24, EU:C:2026:41, bod 96, ako aj citovanú judikatúru), čo musí posúdiť predkladajúci vnútroštátny súd. 39 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, ktorá podmieňuje poskytovanie bezpečnostných a strážnych služieb na vnútroštátnom území podnikom usadeným v inom členskom štáte vydaním správneho povolenia pod hrozbou sankcie voči každému podniku, ktorý sa dopustí porušenia predpisov, pokiaľ táto právna úprava: – neukladá poskytovateľovi služieb podmienky a nezavádza kontroly rovnocenné s tými, ktoré sa vyžadujú pre prevádzkareň, – stanovuje, že sa náležite zohľadnia všetky podmienky, ktoré už poskytovateľ služieb spĺňa v členskom štáte, v ktorom je usadený, pokiaľ zodpovedajú podmienkam stanoveným hostiteľským členským štátom na ochranu verejného poriadku, – a nestanovuje neprimerané administratívne poplatky ani neukladá zbytočné alebo neprimerané záruky. O trovách 40 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené. Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto: Článok 56 ZFEÚ treba vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, ktorá podmieňuje poskytovanie bezpečnostných a strážnych služieb na vnútroštátnom území podnikom usadeným v inom členskom štáte vydaním správneho povolenia pod hrozbou sankcie voči každému podniku, ktorý sa dopustí porušenia predpisov, pokiaľ táto právna úprava: – neukladá poskytovateľovi služieb podmienky a nezavádza kontroly rovnocenné s tými, ktoré sa vyžadujú pre prevádzkareň, – stanovuje, že sa náležite zohľadnia všetky podmienky, ktoré už poskytovateľ služieb spĺňa v členskom štáte, v ktorom je usadený, pokiaľ zodpovedajú podmienkam stanoveným hostiteľským členským štátom na ochranu verejného poriadku, – a nestanovuje neprimerané administratívne poplatky ani neukladá zbytočné alebo neprimerané záruky. Podpisy (*1) Jazyk konania: francúzština.