{"guid": "eurlex:62024CJ0145", "ecli": "ECLI:EU:C:2026:680", "spisova_znacka": "C-145/24 P", "nazov": "Rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-145/24 P z 3. 9. 2026", "citacia": "rozsudok Súdneho dvora EÚ z 3. septembra 2026, sp. zn. C-145/24 P, ECLI:EU:C:2026:680", "identifikacne_cislo": "62024CJ0145", "sud": {"guid": "cjeu:C", "nazov": "Súdny dvor EÚ", "typ": "eu", "slug": "sudny-dvor-eu"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2026-09-03", "forma": "Rozsudok", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": "Odvolanie – Štátna pomoc – Pomoc poskytnutá vnútroštátnymi orgánmi v prospech bankovej inštitúcie – Rozhodnutie Komisie, ktorým sa opatrenie vyhlasuje za štátnu pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom – Nezákonnosť tohto rozhodnutia – Žaloba o náhradu škody – Článok 340 druhý odsek ZFEÚ – Premlčacia lehota – Právna norma Únie, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom – Dostatočne závažné porušenie – Príčinná súvislosť", "pravna_veta": "1. Rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 20. decembra 2023, Banca Popolare di Bari/Komisia (T-415/21, EU:T:2023:833), sa zrušuje v rozsahu, v akom sa v ňom konštatuje, že BdM Banca SpA nepreukázala, že Európska komisia sa dopustila dostatočne závažného porušenia článku 107 ods. 1 ZFEÚ.\n2. V zostávajúcej časti sa odvolanie zamieta.\n3. Žaloba spoločnosti BdM Banca SpA založená na článku 268 ZFEÚ, ktorej cieľom je dosiahnuť náhradu škody, údajne utrpenej touto spoločnosťou v dôsledku prijatia rozhodnutia Komisie (EÚ) 2016/1208 z 23. decembra 2015 o štátnej pomoci SA.39451 (2015/C) (ex 2015/NN), ktorú Taliansko poskytlo banke Banca Tercas, sa zamieta.\n4. BdM Banca SpA a Európska komisia znášajú svoje vlastné trovy prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.", "pravna_veta_zdroj": "vyrok", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "druhá komora", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "xhtml", "pdf_url": null, "zdroj": "eurlex", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:EU:C:2026:680", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:EU:C:2026:680", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:EU:C:2026:680/text", "citacie_n": 0, "text": "ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)\n\nz 3. septembra 2026 (*1)\n\n„Odvolanie – Štátna pomoc – Pomoc poskytnutá vnútroštátnymi orgánmi v prospech bankovej inštitúcie – Rozhodnutie Komisie, ktorým sa opatrenie vyhlasuje za štátnu pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom – Nezákonnosť tohto rozhodnutia – Žaloba o náhradu škody – Článok 340 druhý odsek ZFEÚ – Premlčacia lehota – Právna norma Únie, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom – Dostatočne závažné porušenie – Príčinná súvislosť“\n\nVo veci C-145/24 P,\n\nktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 26. februára 2024,\n\nBdM Banca SpA, predtým Banca Popolare di Bari SpA, v zastúpení: D. Gallo, G. Parisi a A. Zoppini, avvocati,\n\nodvolateľka,\n\nďalší účastník konania:\n\nEurópska komisia, v zastúpení: I. Barcew, L. Flynn a P. A. Messina, splnomocnení zástupcovia,\n\nžalovaná v prvostupňovom konaní,\n\nSÚDNY DVOR (druhá komora),\n\nv zložení: predsedníčka druhej komory K. Jürimäe, predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu druhej komory, sudcovia F. Schalin, M. Gavalec a Z. Csehi (spravodajca),\n\ngenerálny advokát: A. Rantos,\n\ntajomník: C. Di Bella, referent,\n\nso zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 30. septembra 2025,\n\npo vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 18. decembra 2025,\n\nvyhlásil tento\n\nRozsudok\n\n1 Svojím odvolaním sa BdM Banca SpA, predtým Banca Popolare di Bari SpA, domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 20. decembra 2023, Banca Popolare di Bari/Komisia (T-415/21, ďalej len napadnutý rozsudok, EU:T:2023:833), ktorým Všeobecný súd zamietol jej žalobu založenú na článku 268 ZFEÚ a článku 340 druhom odseku ZFEÚ, ktorou sa domáhala náhrady škody údajne spôsobenej v dôsledku prijatia rozhodnutia Komisie (EÚ) 2016/1208 z 23. decembra 2015 o štátnej pomoci SA.39451 (2015/C) (ex 2015/NN), ktorú Taliansko poskytlo banke Banca Tercas (Ú. v. EÚ L 203, 2016, s. 1, ďalej len „rozhodnutie Tercas“).\n\nPrávny rámec\n\nZmluva o FEÚ\n\n2 Článok 340 druhý odsek ZFEÚ stanovuje:\n\n„V prípade nezmluvnej zodpovednosti [Európska ú]nia, v súlade so zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov, napraví akékoľvek škody spôsobené vlastnými orgánmi alebo pracovníkmi pri výkone ich funkcií.“\n\nŠtatút Súdneho dvora Európskej únie\n\n3 Článok 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie znie:\n\n„Nároky vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti Únie sa premlčujú po uplynutí piatich rokov od udalosti, ktorá ich vyvolala. Táto lehota sa prerušuje podaním návrhu na začatie konania na Súdny dvor, alebo ak si pred týmto konaním poškodená strana uplatnila svoj nárok pred príslušným orgánom Únie. V posledne menovanom prípade sa návrh musí podať v lehote dvoch mesiacov podľa článku 263 [ZFEÚ]; v prípade potreby sa uplatnia ustanovenia článku 265 druhého pododseku [ZFEÚ].\n\n…“\n\nOkolnosti predchádzajúce sporu\n\n4 Okolnosti predchádzajúce sporu sú uvedené v bodoch 2 až 18 napadnutého rozsudku takto:\n\n„2.\n\nDňa 30. apríla 2012 rozhodlo Ministerstvo hospodárstva a financií Talianska na návrh Banca d’Italia, ktorá v Banca Tercas (ďalej len ‚Tercas‘) zistila nezrovnalosti, o zavedení nútenej správy nad bankou Tercas.\n\n3. V októbri 2013, po preskúmaní rôznych možností, začal správca, ktorého vymenovala Banca d’Italia, na výkon nútenej správy rokovania so žalobkyňou, ktorá vyjadrila svoj záujem o upísanie vkladu na zvýšenie kapitálu banky Tercas pod podmienkou, že sa vykoná hĺbkový audit banky Tercas a že Fondo interbancario di tutela dei depositi (Medzibankový fond na ochranu vkladov, Taliansko) (ďalej len ‚FITD‘) v plnom rozsahu pokryje kapitálový deficit tejto banky.\n\n4. Dňa 28. októbra 2013, na základe žiadosti správcu na výkon nútenej správy banky Tercas, rozhodol riadiaci výbor FITD o udelení podporných opatrení v prospech banky Tercas, ktoré schválila Banca d’Italia.\n\n…\n\n6. Riadiaci výbor a správna rada FITD sa rozhodli 30. mája 2014 zasiahnuť v prospech banky Tercas.\n\n7. Dňa 7. júla 2014 Banca d’Italia povolila zásah FITD v prospech banky Tercas. Uvedený zásah predpokladal tri opatrenia, a to po prvé príspevok vo výške 265 miliónov eur určený na pokrytie kapitálového deficitu banky Tercas, po druhé záruku vo výške 35 miliónov eur určenú na pokrytie úverového rizika spojeného s určitými expozíciami banky Tercas a po tretie záruku vo výške 30 miliónov eur určenú na pokrytie nákladov vyplývajúcich z toho, ako bude vyššie uvedené prvé opatrenie kvalifikované na daňové účely.\n\n8. Správca na výkon nútenej správy banky Tercas po dohode s Banca d’Italia zvolal na 27. júla 2014 valné zhromaždenie akcionárov banky Tercas, aby akcionári mohli rozhodnúť o čiastočnom pokrytí strát zistených počas nútenej správy a zvýšení kapitálu, ktoré bolo vyhradené pre vklad zo strany žalobkyne. Toto zvýšenie základného imania sa uskutočnilo v ten istý deň.\n\n9. Dňa 1. októbra 2014 bolo prijaté rozhodnutie o ukončení nútenej správy banky Tercas a žalobkyňa vymenovala nové orgány tejto banky.\n\n10. V decembri 2014 žalobkyňa uskutočnila zvýšenie základného imania emisiou nových akcií. Zvýšenie kapitálu slúžilo na zvýšenie pomerov vlastného imania žalobkyne, ktorá pociťovala vplyv nadobudnutia banky Tercas a jej dcérskej spoločnosti, Banca Caripe SpA…\n\n11. V marci 2015 upísala žalobkyňa nový vklad, ktorým zvýšila kapitál banky Tercas, na účely vyrovnania sa so stratami vykázanými vo štvrtom štvrťroku 2014, pokrytia nákladov na reštrukturalizáciu v rokoch 2015 a 2016 a zlepšenia pomerov vlastného imania banky Tercas.\n\n12. Listom z 27. februára 2015 Európska komisia informovala Taliansku republiku o svojom rozhodnutí začať konanie podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ v súvislosti so zásahom FITD v prospech banky Tercas.\n\n13. Dňa 23. decembra 2015 Komisia prijala rozhodnutie Tercas.\n\n14. V tomto rozhodnutí Komisia dospela k záveru, že zásah FITD, ktorý Banca d’Italia povolila 7. júla 2014 v prospech banky Tercas, ktorej všetky aktíva sú od 1. októbra 2014 v držbe žalobkyne, predstavuje štátnu pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom, ktorú musí Talianska republika od jej príjemcu vymáhať.\n\n15. Dňa 4. februára 2016 FITD uskutočnil ‚dobrovoľný‘ zásah v prospech banky Tercas a 14. júla 2016 došlo k zlúčeniu banky Tercas a žalobkyne.\n\n16. Rozsudkom z 19. marca 2019, Taliansko a i./Komisia (T-98/16, T-196/16 a T-198/16, EU:T:2019:167), ktorý bol potvrdený rozsudkom Súdneho dvora z 2. marca 2021, Komisia/Taliansko a i. (C-425/19 P, EU:C:2021:154), Všeobecný súd zrušil rozhodnutie Tercas.\n\n17. Žalobkyňa listom z 28. apríla 2021 požiadala Komisiu podľa článku 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie o náhradu škody, ktorá jej údajne vznikla v dôsledku prijatia rozhodnutia Tercas, pričom požadovala vyplatenie náhrady škody v sume 228 miliónov eur.\n\n18. Dňa 11. mája 2021 túto žiadosť Komisia zamietla.“\n\nŽaloba podaná na Všeobecný súd a napadnutý rozsudok\n\n5 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 10. júla 2021 podala odvolateľka na základe článku 268 a článku 340 druhého odseku ZFEÚ žalobu, ktorou sa domáhala náhrady škody, ktorá jej údajne vznikla v dôsledku rozhodnutia Tercas.\n\n6 Navrhla, aby Všeobecný súd:\n\n– uložil Únii zastúpenej Komisiou, povinnosť zaplatiť jej náhradu škody v sume 280 miliónov eur alebo subsidiárne 203 miliónov eur ako náhradu údajne spôsobenej majetkovej ujmy, ako aj náhradu škody vo výške, ktorá zodpovedá údajne spôsobenej nemajetkovej ujme, a to z dôvodu prijatia rozhodnutia Tercas,\n\n– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.\n\n7 Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd zamietol žalobu odvolateľky v celom rozsahu ako čiastočne neprípustnú a čiastočne nedôvodnú.\n\n8 Pokiaľ ide o prípustnosť, Všeobecný súd v podstate konštatoval, že táto žaloba bola premlčaná, a preto je neprípustná v rozsahu, v akom sa týkala náhrady údajných škôd vyplývajúcich zo zníženia počtu zamestnancov a z faktúr týkajúcich sa nákladov na právnu pomoc, s výnimkou tých, ktoré súviseli so začatím súdnych konaní o rozhodnutí Tercas pred Všeobecným súdom a Súdnym dvorom.\n\n9 Konkrétnejšie, pokiaľ ide o prípadnú škodu založenú na znížení počtu zamestnancov, Všeobecný súd v bode 61 napadnutého rozsudku rozhodol, že škoda vyplývala z motivačného plánu pri odchode zamestnancov, ktorý bol zavedený 30. decembra 2015. Podľa Všeobecného súdu tak práve v tomto okamihu došlo ku konkretizácii údajnej škody a v dôsledku toho päťročná premlčacia lehota, pokiaľ ide o náhradu uvedenej škody, uplynula v čase, keď odvolateľka podala predchádzajúcu žiadosť Komisii.\n\n10 Pokiaľ ide o ostatné uvádzané ujmy, Všeobecný súd zamietol žalobu ako nedôvodnú, pretože neboli splnené podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie týkajúce sa jednak dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, a jednak príčinnej súvislosti medzi vytýkaným konaním a uvádzanou ujmou.\n\n11 Konkrétne, pokiaľ ide po prvé o podmienku týkajúcu sa existencie dostatočne závažného porušenia, Všeobecný súd v bode 120 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia musela uplatniť pojem „štátna pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ v mimoriadne zložitom právnom a skutkovom kontexte, v ktorom opatrenia pomoci poskytol súkromnoprávny subjekt, a teda posúdiť okolnosti a faktory umožňujúce vyvodiť pripísateľnosť opatrenia, skutkový a právny kontext vnútroštátnych opatrení uvedených v rozhodnutí Tercas, účasť zástupcov štátu v rôznych fázach zásahu, ako aj verejný mandát udelený FITD.\n\n12 V bode 121 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že skutočnosť, že za zložitých právnych a skutkových okolností Komisia v rozhodnutí Tercas z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala účasť talianskych orgánov verejnej moci na prijatí predmetného opatrenia, a v dôsledku toho ani pripísateľnosť tohto opatrenia štátu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, nestačí na preukázanie zjavného a závažného prekročenia hraníc stanovených na voľnú úvahu Komisie. V bode 122 tohto rozsudku tento súd konštatoval, že pochybenie, ktorého sa Komisia dopustila v prejednávanej veci, nebolo v zmysle judikatúry Súdneho dvora cudzie bežnému, prezieravému a starostlivému konaniu inštitúcie zodpovednej za zabezpečenie uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže.\n\n13 Po druhé, pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa existencie príčinnej súvislosti medzi konaním vytýkaným Komisii a ujmou uvádzanou v bodoch 160 a 161 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd v podstate rozhodol, že odvolateľka nepreukázala existenciu takejto príčinnej súvislosti. Konkrétne dospel k záveru, že z celkového posúdenia relevantných dôkazov vyplýva, že hoci rozhodnutie Tercas mohlo zohrávať určitú úlohu v procese straty dôvery klientov odvolateľky, táto strata bola vyvolaná aj inými faktormi, takže toto rozhodnutie nemožno považovať za rozhodujúcu a priamu príčinu údajnej ujmy.\n\nNávrhy účastníkov odvolacieho konania\n\n14 Odvolateľka svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor:\n\n– zrušil napadnutý rozsudok,\n\n– sám vydal konečný rozsudok vo veci podľa článku 61 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie,\n\n– subsidiárne vrátil vec Všeobecnému súdu, aby rozhodol o žalobe, a\n\n– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania na Všeobecnom súde a konania na Súdnom dvore.\n\n15 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:\n\n– zamietol odvolanie a\n\n– zaviazal odvolateľku na náhradu všetkých trov konania.\n\nO odvolaní\n\n16 Na podporu svojho odvolania odvolateľka uvádza tri odvolacie dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení článku 46 prvého odseku druhej vety Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, keďže Všeobecný súd rozhodol, že žaloba je neprípustná v rozsahu, v akom sa týka ujmy súvisiacej so znížením počtu zamestnancov, druhý je založený na porušení článku 340 druhého odseku ZFEÚ v rozsahu, v akom Všeobecný súd nekonštatoval, že protiprávne konanie Komisie predstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, a tretí na porušení článku 340 druhého odseku ZFEÚ, ako aj článku 91 písm. e) a článku 96 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu v rozsahu, v akom Všeobecný súd dospel k záveru o neexistencii príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním Komisie a škodou, ktorá údajne vznikla odvolateľke.\n\n17 Komisia na úvod namieta neprípustnosť odvolania v celom rozsahu. Svoju argumentáciu v tejto súvislosti však rozvíja iba v rámci pripomienok týkajúcich sa troch dôvodov uvedených na podporu odvolania. Takto uvádzané konkrétne dôvody neprípustnosti je teda potrebné preskúmať v rámci posúdenia odvolacích dôvodov, na ktoré sa vzťahujú.\n\nO prvom odvolacom dôvode\n\nArgumentácia účastníkov konania\n\n18 Prvým odvolacím dôvodom odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že porušil článok 46 prvý odsek druhú vetu Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, keď rozhodol, že žaloba na prvom stupni je neprípustná v rozsahu, v akom sa týka ujmy súvisiacej so znížením počtu zamestnancov.\n\n19 Podľa odvolateľky Všeobecný súd v bodoch 61 a 68 napadnutého rozsudku dospel k nesprávnemu záveru, že žaloba o náhradu škody týkajúca sa prípadnej škody spojenej so znížením počtu zamestnancov bola premlčaná z dôvodu, že táto ujma mala okamžitú povahu. Odvolateľka kritizuje najmä posúdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého škoda spôsobená týmto znížením vyplývala z motivačného plánu zavedeného 30. decembra 2015 a konkretizovala sa práve k tomuto dátumu. Hoci je pravda, že odvolateľka 30. decembra 2015 uzavrela dohodu s odborovými organizáciami o uvedenom motivačnom pláne, treba zohľadniť skutočnosť, že náklady súvisiace s touto dohodou boli skutočne znášané v priebehu nasledujúcich rokov postupne v závislosti od platieb súvisiacich s postupným vykonávaním motivačného plánu, a teda z veľkej časti po 28. apríli 2016. Z tohto dôvodu k údajnej ujme nedošlo okamžite, ale postupne v súvislosti s konkrétnym znižovaním počtu zamestnancov odvolateľky, takže táto škoda mala pokračujúcu povahu.\n\n20 Komisia tvrdí, že prvý odvolací dôvod je neprípustný v rozsahu, v akom sa ním odvolateľka snaží dosiahnuť nové posúdenie dôkazov a skutkových okolností Súdnym dvorom, pričom sa však neodvoláva na zjavné skreslenie týchto dôkazov alebo skutkových okolností. Tento odvolací dôvod je v každom prípade nedôvodný.\n\nPosúdenie Súdnym dvorom\n\n21 V prvom rade, pokiaľ ide o prípustnosť prvého odvolacieho dôvodu, treba konštatovať, že odvolateľka ním v podstate spochybňuje právnu kvalifikáciu skutkových okolností, ku ktorej dospel Všeobecný súd, v rozsahu, v akom tento súd nekvalifikoval údajnú ujmu ako „pokračujúcu“, ale ako „okamžitú“. Z judikatúry Súdneho dvora pritom vyplýva, že právna kvalifikácia skutočnosti alebo aktu zo strany Všeobecného súdu predstavuje právnu otázku, ktorú je možné nastoliť v rámci odvolania (rozsudok z 12. mája 2022, Klein/Komisia, C-430/20 P, EU:C:2022:377, bod 41 a citovaná judikatúra).\n\n22 Z uvedeného vyplýva, že prvý odvolací dôvod je prípustný.\n\n23 V druhom rade, pokiaľ ide o dôvodnosť tohto odvolacieho dôvodu, treba pripomenúť, že podľa článku 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie uplatniteľného na konanie pred Všeobecným súdom v súlade s článkom 53 prvým odsekom tohto štatútu, sa nároky vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti Únie premlčujú po uplynutí piatich rokov od udalosti, ktorá ich vyvolala.\n\n24 Podľa ustálenej judikatúry táto lehota začína plynúť vtedy, keď sú splnené všetky podmienky, ktorým je podriadená povinnosť náhrady škody, a najmä keď je konkretizovaná škoda, ktorá sa má nahradiť (rozsudok z 8. novembra 2012, Evropaïki Dynamiki/Komisia, C-469/11 P, EU:C:2012:705, bod 34 a citovaná judikatúra).\n\n25 V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 61 napadnutého rozsudku uviedol, že možná škoda založená na znížení počtu zamestnancov vyplýva z motivačného plánu, ktorý bol zavedený 30. decembra 2015, takže práve v tomto okamihu sa údajná škoda konkretizovala. Z toho podľa Všeobecného súdu vyplýva, že päťročná premlčacia lehota už uplynula, keď odvolateľka podala predchádzajúcu žiadosť Komisii. Hoci sa Všeobecný súd výslovne nevyjadril k povahe tejto škody, z tohto bodu napadnutého rozsudku vyplýva, že odkazom na presný okamih jej vzniku pripisuje uvedenej škode okamžitú povahu.\n\n26 Keďže odvolateľka na rozdiel od toho, čo vyplýva z bodu 61 napadnutého rozsudku, tvrdí, že ujma vyplývajúca zo zníženia počtu zamestnancov mala pokračujúcu povahu, pretože vyplývala z postupných platieb súvisiacich s odchodom zamestnancov, treba uviesť, že podľa judikatúry Súdneho dvora sa ujma považuje za ujmu pokračujúcej povahy z dôvodu, že jej výška rastie úmerne k počtu uplynutých dní (rozsudok z 28. februára 2013, Inalca a Cremonini/Komisia, C-460/09 P, EU:C:2013:111, bod 80 a citovaná judikatúra).\n\n27 V prejednávanej veci, ako uviedol generálny advokát v bode 14 svojich návrhov, je síce pravda, že v čase prijatia motivačného plánu odvolateľka nebola schopná vyčísliť presnú výšku ujmy, ktorá sa mohla meniť v závislosti od úspechu alebo neúspechu tohto plánu, mohla však k tomuto dátumu odhadnúť maximálnu výšku údajnej ujmy a vyčleniť zdroje potrebné na riešenie tejto možnosti. Ako napokon odvolateľka uviedla pred Súdnym dvorom, vopred si vyhradila sumu, ktorú mala znášať, a zapísala ju do súvahy k 31. decembru 2015.\n\n28 Od 30. decembra 2015, teda dátumu vypracovania motivačného plánu, bola známa maximálna suma, ktorú bolo možné vynaložiť na základe tohto plánu, pričom táto suma sa nemala časom zvyšovať, čo vylučuje, aby sa predmetná škoda mohla kvalifikovať ako „pokračujúca“.\n\n29 Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že údajná ujma týkajúca sa zníženia počtu zamestnancov sa konkretizovala v presnom okamihu zavedenia motivačného plánu a že žaloba o náhradu škody týkajúca sa tejto škody bola premlčaná už v čase, keď odvolateľka podala predchádzajúcu žiadosť Komisii.\n\n30 Preto je potrebné prvý odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.\n\nO druhom odvolacom dôvode\n\nArgumentácia účastníkov konania\n\n31 Svojím druhým odvolacím dôvodom odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že porušil článok 340 druhý odsek ZFEÚ, keď konštatoval, že protiprávne konanie Komisie spočívajúce v prijatí rozhodnutia Tercas nepredstavuje „dostatočne závažné porušenie“ právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom.\n\n32 V tejto súvislosti po prvé tvrdí, že Všeobecný súd nevyvodil dôsledky z rozsudku Všeobecného súdu z 19. marca 2019, Taliansko a i./Komisia (T-98/16, T-196/16 a T-198/16, EU:T:2019:167), ktorý bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudkom Súdneho dvora z 2. marca 2021, Komisia/Taliansko a i. (C-425/19 P, EU:C:2021:154). V tomto prvom rozsudku totiž Všeobecný súd jasne uviedol, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia týkajúceho sa základných právnych a skutkových okolností, čo Súdny dvor v tomto druhom rozsudku bez výhrad potvrdil. Podľa odvolateľky tieto jasné tvrdenia, ktoré už nemôžu byť opätovne preskúmané v rámci odvolania, postačujú na preukázanie existencie takéhoto dostatočne závažného porušenia.\n\n33 Odvolateľka konkrétne tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne uplatnil kritérium založené na existencii zjavného a závažného porušenia, ako je definované v judikatúre Súdneho dvora, podľa ktorého v prípade, že inštitúcia Únie disponuje obmedzenou alebo nijakou mierou voľnej úvahy pri výkone svojich činností, samotné porušenie právnej normy postačuje na preukázanie mimozmluvnej zodpovednosti tejto inštitúcie.\n\n34 Podľa odvolateľky v prejednávanej veci Komisia nemala nijakú mieru voľnej úvahy na posúdenie toho, či zásah FITD v prospech banky Tercas predstavoval štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, lebo išlo o uplatnenie právneho pojmu objektívnej povahy. Všeobecný súd mal preto konštatovať a vyhlásiť, že Komisia sa dopustila dostatočne závažného porušenia tohto ustanovenia.\n\n35 Po druhé podľa odvolateľky aj za predpokladu, že by bolo možné pripustiť, že Komisia disponovala voľnou úvahou z dôvodu údajnej právnej a skutkovej zložitosti veci vzhľadom na zjavné a závažné porušenia konštatované v rozsudkoch Všeobecného súdu a Súdneho dvora uvedených v bode 32 tohto rozsudku, Všeobecný súd v prejednávanej veci nemohol zohľadniť takúto zložitosť na účely posúdenia existencie dostatočne závažného porušenia v rámci žaloby o mimozmluvnú zodpovednosť. V každom prípade mal túto zložitosť vylúčiť, keďže bola v uvedených rozsudkoch výslovne odmietnutá.\n\n36 Komisia namieta, že druhý odvolací dôvod je neprípustný, keďže odvolateľka jednak presne neidentifikovala body odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré sú spochybnené, a jednak sa obmedzila na zopakovanie tvrdení, ktoré už Všeobecný súd zamietol, čím sa len usilovala o opätovné preskúmanie skutkového stavu, ktoré nepatrí do právomoci Súdneho dvora v rámci odvolania. Navyše posúdenie stupňa zložitosti predmetnej veci predstavuje skutkovú otázku, ktorá môže byť predmetom preskúmania Súdnym dvorom len v prípade skreslenia, na ktoré však odvolateľka nepoukazuje.\n\n37 Subsidiárne Komisia tvrdí, že druhý odvolací dôvod je nedôvodný.\n\nPosúdenie Súdnym dvorom\n\n38 V prvom rade, pokiaľ ide o prípustnosť druhého odvolacieho dôvodu, v rozsahu, v akom Komisia vytýka odvolateľke po prvé, že presne neidentifikovala body napadnutého rozsudku, ktoré spochybňuje, treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj z článku 168 ods. 1 písm. d) a článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že v odvolaní musia byť presne uvedené kritizované časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia, ktoré tento návrh osobitným spôsobom podporujú (rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C-583/11 P, EU:C:2013:625, bod 46, ako aj citovaná judikatúra).\n\n39 V prejednávanej veci z časti odvolania týkajúcej sa druhého odvolacieho dôvodu, ako aj z jeho názvu jasne vyplýva, že touto časťou odvolania sa odvolateľka snaží spochybniť v celom rozsahu odôvodnenie Všeobecného súdu týkajúce sa pojmu „dostatočne závažné porušenie“ uvedené v bodoch 114 až 125 napadnutého rozsudku.\n\n40 Pokiaľ ide po druhé o tvrdenie Komisie, podľa ktorého sa odvolateľka v rámci druhého odvolacieho dôvodu obmedzila na zopakovanie tvrdení, ktoré už Všeobecný súd zamietol, treba pripomenúť, že je nepochybné, že požiadavky odôvodnenia vyplývajúce z ustanovení uvedených v bode 38 tohto rozsudku nespĺňa odvolanie, ktoré sa obmedzuje na zopakovanie alebo doslovné reprodukovanie žalobných dôvodov a tvrdení predložených Všeobecnému súdu, vrátane tých, ktoré boli založené na skutočnostiach výslovne zamietnutých týmto súdom. Takéto odvolanie totiž v skutočnosti predstavuje návrh na opätovné preskúmanie žaloby, ktorá už bola podaná na Všeobecný súd, a to nespadá do právomoci Súdneho dvora (rozsudok z 20. septembra 2016, Mallis a i./Komisia a ECB, C-105/15 P až C-109/15 P, EU:C:2016:702, bod 35, ako aj citovaná judikatúra).\n\n41 Pokiaľ však odvolateľ spochybňuje výklad alebo uplatnenie práva Únie vykonané Všeobecným súdom, môžu sa právne otázky skúmané na prvom stupni nanovo prejednať v rámci odvolania. Ak by totiž odvolateľ nemohol založiť svoje odvolanie na dôvodoch a tvrdeniach už použitých pred Všeobecným súdom, odvolacie konanie by bolo zbavené časti svojho významu (rozsudok z 20. septembra 2016, Mallis a i./Komisia a ECB, C-105/15 P až C-109/15 P, EU:C:2016:702, bod 36, ako aj citovaná judikatúra).\n\n42 V prejednávanej veci sa odvolateľka druhým odvolacím dôvodom snaží spochybniť výklad a uplatnenie pojmu „dostatočne závažné porušenie“ Všeobecným súdom, čo podľa judikatúry pripomenutej v predchádzajúcom bode môže byť predmetom preskúmania Súdnym dvorom v rámci odvolania.\n\n43 Pokiaľ ide po tretie o tvrdenie Komisie, podľa ktorého posúdenie stupňa zložitosti predmetnej veci predstavuje skutkovú otázku, ktorá nepatrí do právomoci Súdneho dvora v rámci odvolania, okrem prípadov skreslenia, treba spresniť, že podľa judikatúry Súdneho dvora, ak Všeobecný súd konštatoval alebo posudzoval skutkový stav, Súdny dvor má právomoc vykonať svoje preskúmanie, pokiaľ Všeobecný súd kvalifikoval právnu povahu tohto stavu a vyvodil z nej právne dôsledky. Právomoc preskúmania Súdneho dvora sa vzťahuje najmä na otázku, či Všeobecný súd uplatnil správne právne kritériá pri posúdení skutkového stavu (rozsudok z 25. januára 2022, Komisia/European Food a i., C-638/19 P, EU:C:2022:50, bod 72, ako aj citovaná judikatúra).\n\n44 V prejednávanej veci na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, odvolateľka spochybňuje právne kritériá uplatnené Všeobecným súdom, najmä kritérium založené na stupni skutkovej a právnej komplexnosti veci, ktoré Všeobecný súd vyvodil z judikatúry citovanej v bodoch 106, 110 a 113 napadnutého rozsudku s cieľom konštatovať existenciu „dostatočne závažného porušenia“, čo predstavuje právnu otázku podliehajúcu preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolania.\n\n45 Preto je druhý odvolací dôvod prípustný.\n\n46 V druhom rade, pokiaľ ide o dôvodnosť druhého odvolacieho dôvodu, treba najprv pripomenúť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ je podmienený súčasným splnením niekoľkých podmienok, a to existenciou dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, existenciou škody a existenciou príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti pôvodcom aktu a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby (rozsudok z 5. marca 2024, Kočner/Europol, C-755/21 P, EU:C:2024:202, bod 117 a citovaná judikatúra).\n\n47 Pokiaľ ide o požiadavku dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, čo je predmetom tohto odvolacieho dôvodu, Všeobecný súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že Komisia sa tým, že v rozhodnutí Tercas nesprávne uplatnila pojem „pomoc poskytovaná… členským štátom alebo zo štátnych prostriedkov“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, nedopustila dostatočne závažného porušenia tohto ustanovenia.\n\n48 V bodoch 120 a 121 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konkrétne konštatoval, že vzhľadom na zložitý právny a skutkový kontext, v ktorom súkromný subjekt poskytol predmetné opatrenia pomoci, skutočnosť, že Komisia v rozhodnutí Tercas z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala účasť talianskych orgánov verejnej moci na prijatí predmetného opatrenia, a teda ani pripísateľnosť tohto opatrenia štátu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, nemôže predstavovať zjavné a závažné porušenie hraníc voľnej úvahy Komisie.\n\n49 Pokiaľ ide v tejto súvislosti po prvé o tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého Všeobecný súd nesprávne uplatnil kritérium týkajúce sa „zjavného a závažného porušenia“, ako je definované v judikatúre Súdneho dvora, treba pripomenúť, že podľa tejto judikatúry sa existencia dostatočne závažného porušenia práva Únie musí posudzovať s ohľadom na každý konkrétny prípad. Porušenie práva Únie je teda dostatočne závažné, ak inštitúcia Únie pri výkone svojej normatívnej právomoci, pri ktorej jej právo Únie ponecháva mieru voľnej úvahy, zjavne a závažne prekročila hranice výkonu tejto právomoci. Naopak, ak táto inštitúcia nestála pred normatívnymi voľbami a disponovala len výrazne obmedzenou, či dokonca žiadnou mierou voľnej úvahy, pre preukázanie dostatočne závažného porušenia môže postačovať samotné porušenie práva Únie [pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. apríla 2007, Holcim (Deutschland)/Komisia, C-282/05 P, EU:C:2007:226, bod 47 a citovanú judikatúru, ako aj z 5. marca 2024, Kočner/Europol, C-755/21 P, EU:C:2024:202, bod 126 a citovanú judikatúru].\n\n50 V tomto prípade sa v rozsudku Všeobecného súdu z 19. marca 2019, Taliansko a i./Komisia (T-98/16, T-196/16 a T-198/16, EU:T:2019:167, body 70 a 87 až 90), a v odvolacom konaní v rozsudku Súdneho dvora z 2. marca 2021, Komisia/Taliansko a i. (C-425/19 P, EU:C:2021:154, body 63 a 67), rozhodlo, že nezákonnosť rozhodnutia Tercas v podstate vyplývala z dvoch pojmových chýb. Prvé z týchto pochybení je založené na zámene medzi podmienkou týkajúcou sa pripísateľnosti pomoci a podmienkou týkajúcou sa štátnych prostriedkov a druhé spočíva v posúdení podmienky pripísateľnosti pomoci štátu, napriek tomu, že bola poskytnutá súkromným subjektom, a to na základe toho istého testu, aký sa uplatňuje v prípade, keď je pomoc poskytnutá verejnoprávnym podnikom.\n\n51 Podľa ustálenej judikatúry pritom pojem „štátna pomoc“, ako je definovaný v Zmluve o FEÚ, predstavuje právny pojem a má sa vykladať na základe objektívnych kritérií. Z tohto dôvodu musí súd Únie v zásade a s ohľadom tak na konkrétne okolnosti sporu, o ktorom rozhoduje, ako aj na technickú povahu alebo zložitosť posúdení uskutočnených Komisiou, vykonať celkové preskúmanie, pokiaľ ide o otázku, či opatrenie patrí do pôsobnosti článku 107 ods. 1 ZFEÚ (rozsudok z 30. novembra 2016, Komisia/Francúzsko a Orange, C-486/15 P, EU:C:2016:912, bod 87 a citovaná judikatúra).\n\n52 Komisia preto disponuje len značne obmedzenou, či dokonca žiadnou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o kvalifikáciu opatrenia ako „štátnej pomoci“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, takže samotné porušenie tohto ustanovenia môže postačovať na preukázanie existencie dostatočne závažného porušenia.\n\n53 Pokiaľ ide po druhé o tvrdenie odvolateľky založené na tom, že Všeobecný súd sa nemal opierať o skutkovú a právnu zložitosť veci, aby vylúčil existenciu takéhoto dostatočne závažného porušenia, z judikatúry Súdneho dvora, ktorú Všeobecný súd správne pripomenul v bode 113 napadnutého rozsudku, vyplýva, že režim stanovený Súdnym dvorom v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti Únie prípadne zohľadňuje zložitosť situácií, ktoré sa majú vyriešiť (rozsudok zo 16. júla 2009, Komisia/Schneider Electric, C-440/07 P, EU:C:2009:459, bod 161 a citovaná judikatúra), a to aj vtedy, keď porušená právna norma neponecháva dotknutému orgánu žiadnu mieru voľnej úvahy.\n\n54 V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že hoci miera voľnej úvahy, ktorú porušená právna norma ponechávala orgánu Únie, je relevantnou skutočnosťou, ktorú treba zohľadniť vo všetkých prípadoch na účely určenia, či sa tento orgán dopustil dostatočne závažného porušenia, neexistencia miery voľnej úvahy nemusí nevyhnutne znamenať, že porušenie tejto právnej normy je dostatočne závažné (pozri v tejto súvislosti rozsudok z 11. januára 2024, Dyson a i./Komisia, C-122/22 P, EU:C:2024:11, bod 52).\n\n55 V závislosti od okolností každej veci totiž možno zohľadniť ďalšie skutočnosti so zreteľom na kontext, v ktorom došlo k zistenému porušeniu. Porušenie právnej normy, ktorá neponecháva dotknutému orgánu žiadnu mieru voľnej úvahy, sa teda s prihliadnutím na okolnosti nemusí javiť ako zjavné, a teda dostatočne závažné, najmä ak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, ktoré je ospravedlniteľné s ohľadom na zložitosť situácie, ktorú treba riešiť a ťažkosti pri uplatňovaní alebo výklade textu obsahujúceho túto normu (rozsudok z 11. januára 2024, Dyson a i./Komisia, C-122/22 P, EU:C:2024:11, bod 53).\n\n56 Takéto ťažkosti pri výklade a uplatňovaní môžu vysvetliť správanie inštitúcie v prípade, ak sa preukáže, že konala tak, ako by za podobných okolností konal primerane prezieravý a starostlivý správny orgán (rozsudok z 22. septembra 2022, IMG/Komisia, C-619/20 P a C-620/20 P, EU:C:2022:722, bod 192).\n\n57 V tomto prípade, ako už bolo uvedené v bode 50 tohto rozsudku, v rozsudku Všeobecného súdu z 19. marca 2019, Taliansko a i./Komisia (T-98/16, T-196/16 a T-198/16, EU:T:2019:167), ktorý bol potvrdený rozsudkom Súdneho dvora z 2. marca 2021, Komisia/Taliansko a i. (C-425/19 P, EU:C:2021:154), Všeobecný súd konštatoval, že Komisia sa prijatím rozhodnutia Tercas dopustila dvoch pojmových chýb v súvislosti s výkladom a uplatnením pojmu „štátna pomoc“, ktoré sa týkali základných kritérií vzťahujúcich sa na štátny pôvod predmetného opatrenia pomoci.\n\n58 V dôsledku toho, ako uviedol generálny advokát v bode 27 svojich návrhov, Komisia v rozhodnutí Tercas uplatnila nesprávny test na účely kvalifikácie predmetných opatrení pomoci. Na rozdiel od toho, ako Všeobecný súd rozhodol v bodoch 120 a 121 napadnutého rozsudku, Komisia tým, že sa dopustila takýchto koncepčných chýb, porušila dostatočne závažným spôsobom článok 107 ods. 1 ZFEÚ, a to bez ohľadu na prípadné ťažkosti s uplatnením pojmu „štátna pomoc“ v zmysle tohto ustanovenia.\n\n59 Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že Komisia sa nedopustila dostatočne závažného porušenia článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Druhému odvolaciemu dôvodu preto treba vyhovieť.\n\nO treťom odvolacom dôvode\n\n60 Vzhľadom na to, že druhému odvolaciemu dôvodu sa vyhovelo, treba preskúmať tretí odvolací dôvod. Hoci totiž Súdny dvor v rámci preskúmania druhého odvolacieho dôvodu konštatoval, že rozhodnutie Tercas dostatočne závažným spôsobom porušilo článok 107 ods. 1 ZFEÚ, vzhľadom na kumulatívnu povahu troch podmienok vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie uvedených v bode 46 tohto rozsudku treba preskúmať, či existuje príčinná súvislosť medzi týmto porušením práva Únie a škodou, ktorá údajne vznikla odvolateľke.\n\n61 V tejto súvislosti odvolateľka pred Všeobecným súdom v podstate tvrdila, že rozhodnutie Tercas spôsobilo zhoršenie dôvery klientov voči nej z dôvodu neistoty týkajúcej sa jej schopnosti dokončiť proces zlúčenia, v dôsledku ktorého by pohltila banku Tercas, čo spôsobilo stratu vkladov a klientov (ušlý zisk), poškodenie jej dobrej povesti (nemajetková ujma) a vyvolalo náklady na opatrenia na zmiernenie negatívnych dopadov rozhodnutia Tercas (skutočná škoda).\n\n62 Tento tretí odvolací dôvod sa delí na štyri časti.\n\nO prvej časti\n\n– Argumentácia účastníkov konania\n\n63 V prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľka na jednej strane tvrdí, že pokiaľ ide o škodu vyplývajúcu zo straty zákazníkov, Všeobecný súd tým, že v bode 137 napadnutého rozsudku vylúčil existenciu príčinnej súvislosti z dôvodu, že odvolateľka nerozlišovala svojich vlastných klientov od klientov banky Tercas, porušil článok 340 druhý odsek ZFEÚ. Podľa odvolateľky je táto neexistencia rozlišovania v prejednávanej veci irelevantná, pretože po zlúčení banky Tercas s odvolateľkou nebolo možné rozlíšiť klientov jednej alebo druhej z týchto bánk. V každom prípade rozhodnutie Tercas spôsobilo stratu dôvery klientov odvolateľky z dôvodu vysokej neistoty týkajúcej sa jej predpokladanej schopnosti dokončiť komplexný proces integrácie banky Tercas a všeobecnejšie dosiahnuť jej strategické ciele za podmienok hospodárskej a majetkovej rovnováhy.\n\n64 Na druhej strane odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 139 a 141 napadnutého rozsudku nesprávne uplatnil článok 340 druhý odsek ZFEÚ, keď konštatoval, že dobrovoľný zásah FITD v prospech banky Tercas bol okolnosťou, ktorá mohla spôsobiť zánik príčinnej súvislosti medzi stratou klientely, ktorú odvolateľka utrpela, a prijatím rozhodnutia Tercas. Podľa odvolateľky rozhodnutie Tercas vyvolalo neistú situáciu, ktorá viedla k fenoménu „náporu na pokladnice“, čo sa v prejednávanej veci prejavilo stratami klientov a vkladov. Dodáva, že následný dobrovoľný zásah FITD neumožnil napraviť takúto stratu dôvery.\n\n65 Komisia namieta, že prvá časť tretieho odvolacieho dôvodu je zjavne neprípustná a v každom prípade nedôvodná.\n\n– Posúdenie Súdnym dvorom\n\n66 V oblasti mimozmluvnej zodpovednosti Únie otázka existencie príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a škodou ako podmienky vzniku tejto zodpovednosti, je právnou otázkou, ktorá z tohto dôvodu podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom (rozsudok zo 16. júla 2009, Komisia/Schneider Electric, C-440/07 P, EU:C:2009:459, bod 192).\n\n67 Ako však uviedol generálny advokát v bode 42 svojich návrhov, skutkové posúdenie príčinnej súvislosti Všeobecným súdom nepatrí do právomoci Súdneho dvora v rámci odvolania, okrem prípadov skreslenia skutkových okolností alebo dôkazov (pozri v tejto súvislosti rozsudok z 19. októbra 2017, Agriconsulting Europe/Komisia, C-198/16 P, EU:C:2017:784, bod 22).\n\n68 V prejednávanej veci treba konštatovať, že prvou časťou tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľka spochybňuje skutkové posúdenia v napadnutom rozsudku týkajúce sa jej tvrdení, ktorými chcela preukázať, že rozhodnutie Tercas viedlo k strate dôvery jej klientov a v dôsledku toho k stratám klientov a vkladov. Odvolateľka však spochybnením týchto posúdení Všeobecného súdu ani netvrdila, a už vôbec nepreukázala, že došlo k akémukoľvek skresleniu skutkového stavu alebo dôkazov.\n\n69 Pokiaľ ide konkrétne o tvrdenie odvolateľky založené na tom, že na účely vylúčenia existencie príčinnej súvislosti medzi konaním Komisie a stratou klientov Všeobecný súd v bode 137 napadnutého rozsudku rozhodol, že odvolateľka nerozlišovala svojich vlastných klientov od klientov banky Tercas, treba poukázať na to, ako uviedol generálny advokát v bode 36 svojich návrhov, že na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, sa Všeobecný súd neobmedzil na konštatovanie, že odvolateľka nerozlišovala svojich vlastných klientov od klientely banky Tercas. Rozhodol totiž, že odvolateľka nepredložila ani konkrétne tvrdenia, na základe ktorých by bolo možné zistiť, či stratu klientely a priamych vkladov banky Tercas možno pripísať rozhodnutiu Tercas.\n\n70 Preto treba prvú časť tretieho odvolacieho dôvodu zamietnuť ako sčasti neprípustnú a sčasti nedôvodnú.\n\nO druhej časti\n\n– Argumentácia účastníkov konania\n\n71 V druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že v bodoch 150 a 151 napadnutého rozsudku nesprávne odkázal na rozsudok z 30. júna 2021, Fondazione Cassa di Risparmio di Pesaro a i./Komisia (T-635/19, EU:T:2021:394), bez toho, aby zohľadnil rozdiely medzi vecou, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, a prejednávanou vecou. V tejto súvislosti uvádza, že v prvej uvedenej veci sa Komisia obmedzila na to, že si kládla otázku zlučiteľnosti zásahu vnútroštátnych orgánov s pravidlami v oblasti štátnej pomoci, avšak bez toho, aby prijala rozhodnutie, pričom vyvíjala výlučne nezákonný nátlak na talianske orgány. Stanoviská Komisie sa teda netýkali konkrétneho opatrenia, na rozdiel od tejto veci, v ktorej Komisia prijala rozhodnutie Tercas, ktoré je pre dotknuté strany záväzné.\n\n72 Komisia tvrdí, že táto časť tretieho odvolacieho dôvodu je nielen neprípustná, ale aj zjavne nedôvodná, keďže skresľuje obsah napadnutého rozsudku. V každom prípade je podľa nej neúčinná.\n\n– Posúdenie Súdnym dvorom\n\n73 Treba uviesť, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku odkázal na svoj rozsudok z 30. júna 2021, Fondazione Cassa di Risparmio di Pesaro a i./Komisia (T-635/19, EU:T:2021:394), aby zaujal stanovisko k argumentácii odvolateľky v prvostupňovom konaní. V bodoch 150 až 152 napadnutého rozsudku tak Všeobecný súd po analýze tohto rozsudku z 30. júna 2021 v podstate zamietol tvrdenie odvolateľky, že uvedený rozsudok z 30. júna 2021 potvrdzuje existenciu priamej príčinnej súvislosti v prejednávanej veci, a dospel k záveru, že tento rozsudok nepostačuje na preukázanie existencie takejto súvislosti. Okrem toho na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, Všeobecný súd v bode 152 napadnutého rozsudku výslovne uznal, že vec, ktorá bola predmetom toho istého rozsudku z 30. júna 2021, a prejednávaná vec sú odlišné.\n\n74 Úvahy Všeobecného súdu týkajúce sa rozsudku z 30. júna 2021Fondazione Cassa di Risparmio di Pesaro a i./Komisia (T-635/19, EU:T:2021:394), teda nie sú základom jeho rozhodnutia, keďže Všeobecný súd vychádzal z dôkazov, ktoré mu boli predložené, a nie z tohto rozsudku, keď v prejednávanej veci vylúčil existenciu príčinnej súvislosti.\n\n75 Z judikatúry Súdneho dvora pritom vyplýva, že odvolací dôvod smerujúci proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, ktoré nemá vplyv na jeho výrok, je neúčinný, a preto musí byť zamietnutý (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. marca 1993, Parlament/Frederiksen, C-35/92 P, EU:C:1993:104, bod 31, a z 27. apríla 2023, Fondazione Cassa di Risparmio di Pesaro a i./Komisia, C-549/21 P, EU:C:2023:340, bod 80).\n\n76 Druhú časť tretieho odvolacieho dôvodu preto treba zamietnuť ako neúčinnú.\n\nO tretej časti\n\n– Argumentácia účastníkov konania\n\n77 Treťou časťou tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že porušil článok 340 druhý odsek ZFEÚ, keďže uviedol, že k spôsobeniu škody, ktorá údajne vznikla odvolateľke, prispeli okrem rozhodnutia Tercas iné faktory, a vylúčil tak existenciu príčinnej súvislosti medzi touto škodou a konaním Komisie spočívajúcim v prijatí tohto rozhodnutia.\n\n78 V prvom rade odvolateľka spochybňuje, že by okolnosti uvedené v bodoch 144 až 149 napadnutého rozsudku mohli prerušiť túto príčinnú súvislosť.\n\n79 Po prvé odvolateľka tvrdí, že straty zapísané v jej súvahe k 31. decembru 2015 sa objavili v kontexte, v ktorom rozhodnutie Tercas už výrazne poškodilo jej dobrú povesť. V každom prípade odvolateľka na základe technických správ svojich poradcov zohľadnila vplyv tohto faktora na kvantifikáciu uvádzanej ujmy, pričom podľa nej rozhodnutiu Tercas bolo možné priamo pripísať len 50 % straty klientely a vkladov zaznamenaných v období od júna do decembra 2016.\n\n80 Po druhé okolnosť, že vedeniu odvolateľky boli uložené správne sankcie, nie je v prejednávanej veci relevantná, keďže tieto sankcie boli uložené až v období od septembra do novembra 2018, teda dlho po tom, čo došlo k uvádzanej škode. Rovnako, pokiaľ ide o účasť vedenia odvolateľky na trestných konaniach, samotná Komisia uznáva, že tieto vyšetrovania sa začali po konkretizácii tejto ujmy v priebehu rokov 2017, 2020 a 2021.\n\n81 Po tretie odvolateľka v podstate tvrdí, že predchádzajúce zlyhanie banky Tercas nemohlo byť rozhodujúcou príčinou uvádzanej škody, keďže táto okolnosť bola známa už niekoľko mesiacov pred prijatím rozhodnutia Tercas a práve ona bola dôvodom, pre ktorý procesu zlúčenia banky Tercas a odvolateľky predchádzalo od roku 2014 nielen úplné pokrytie finančného deficitu banky Tercas zo strany FITD, ale aj dodatočné zásahy zamerané na konsolidáciu vlastných zdrojov banky Tercas a odvolateľky.\n\n82 Po štvrté odvolateľka tvrdí, že náklady spôsobené opatreniami na zmiernenie negatívnych účinkov rozhodnutia Tercas možno zjavne priamo pripísať rozhodnutiu Tercas, keďže odvolateľka ich znášala práve s cieľom čo najviac znížiť negatívne účinky tohto rozhodnutia.\n\n83 V druhom rade odvolateľka uvádza, že existencia iných udalostí, ktoré mohli prispieť k uvádzaným škodám, nemôže v žiadnom prípade narušiť príčinnú súvislosť medzi konaním Komisie, ktoré spočíva v prijatí rozhodnutia Tercas, a touto škodou. Existencia iných faktorov príčinnej súvislosti by totiž mohla ovplyvniť len výpočet náhrady škody, ktorú by Súdny dvor znížil, a to aj na základe zásady ex æquo et bono.\n\n84 Komisia namieta, že tretiu časť tretieho odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako zjavne neprípustnú a v každom prípade nedôvodnú.\n\n– Posúdenie Súdnym dvorom\n\n85 V prvom rade, pokiaľ ide o tvrdenia odvolateľky, ktorými spochybňuje, že okolnosti uvedené v bodoch 144 až 149 napadnutého rozsudku sú takej povahy, že by prerušili príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím Tercas a vzniknutou škodou, treba uviesť, že podľa judikatúry pripomenutej v bode 67 tohto rozsudku skutkové posúdenie príčinnej súvislosti Všeobecným súdom nepatrí do právomoci Súdneho dvora v rámci odvolania, okrem prípadu skreslenia skutkových okolností alebo dôkazov.\n\n86 Keďže odvolateľka ani netvrdila, ani a fortiori nepreukázala takéto skreslenie, treba tieto tvrdenia zamietnuť ako zjavne neprípustné.\n\n87 V druhom rade, pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého existencia iných súbežných faktorov príčinnej súvislosti nemôže narušiť príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím Tercas a škodou, ktorú údajne utrpela, ale môže ovplyvniť len výpočet náhrady škody, treba konštatovať, že takéto tvrdenie patrí do rámca právnej otázky, ktorá môže podliehať preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolania.\n\n88 Týmto tvrdením totiž odvolateľka vyzýva Súdny dvor, aby sa vyjadril k tomu, či Všeobecný súd použil správne kritériá na preukázanie existencie príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a škodou, ak túto škodu mohli spôsobiť aj iné súbežné príčinné faktory, a konkrétne k otázke, či, ako tvrdí odvolateľka, sa účinok potenciálnych súbežných príčin nevyhnutne obmedzuje na vyčíslenie škody, alebo či môže prípadne ovplyvniť samotnú existenciu takejto príčinnej súvislosti.\n\n89 V tomto kontexte z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že podmienka príčinnej súvislosti sa týka existencie dostatočne priamej súvislosti príčiny a následku medzi konaním inštitúcií Únie a škodou, pričom túto súvislosť musí preukázať žalobca, takže vytýkané konanie musí byť rozhodujúcou príčinou ujmy (rozsudok z 27. apríla 2023, Fondazione Cassa di Risparmio di Pesaro a i./Komisia, C-549/21 P, EU:C:2023:340, bod 114, ako aj citovaná judikatúra).\n\n90 Presnejšie, ujma musí dostatočne priamo vyplývať z protiprávneho konania (rozsudok z 5. septembra 2019, Európska únia/Guardian Europe a Guardian Europe/Európska únia, C-447/17 P a C-479/17 P, EU:C:2019:672, bod 135).\n\n91 Zdá sa teda, že aj v prípade, že inštitúcie eventuálne prispeli k ujme, ktorej náhrada sa požaduje, uvedené prispenie môže byť príliš vzdialené z dôvodu iných okolností, ako napríklad zodpovednosti tretích osôb, prípadne odvolateľov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. marca 2010, Trubowest Handel a Makarov/Rada a Komisia, C-419/08 P, EU:C:2010:147, bod 59).\n\n92 Z toho vyplýva, ako uviedol aj generálny advokát v bode 44 svojich návrhov, že účinok potenciálnych súbežných príčin sa neobmedzuje na vyčíslenie škody, ale môže ovplyvniť samotnú existenciu príčinnej súvislosti medzi skutočnosťami pripísateľnými inštitúcii a škodou.\n\n93 V prejednávanej veci preto Všeobecný súd na účely preukázania existencie priamej príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím Tercas a údajnou ujmou správne rozhodol, najmä v bodoch 132, 134 a 143 napadnutého rozsudku, že odvolateľka nemusí preukázať, že toto rozhodnutie mohlo prispieť k spôsobeniu tejto ujmy, ale musí preukázať, že bolo rozhodujúcou príčinou uvedenej ujmy.\n\n94 Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zohľadnil existenciu iných faktorov, ktoré mohli prispieť k spôsobeniu údajnej ujmy v rámci svojho posúdenia, ktorého cieľom bolo preukázať príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím Tercas a touto ujmou.\n\n95 Preto treba tretiu časť tretieho odvolacieho dôvodu zamietnuť ako sčasti neprípustnú a sčasti nedôvodnú.\n\nO štvrtej časti\n\n– Argumentácia účastníkov konania\n\n96 Štvrtou časťou tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že rozhodol, že dve technické správy predložené odvolateľkou a vypracované jednak poradenskou spoločnosťou, a jednak univerzitným profesorom, nie sú spoľahlivé z dôvodu, že sa zakladajú výlučne na dokumentoch a účtovných údajoch predložených samotnou odvolateľkou. Okrem toho odvolateľka tvrdí, že ak by Všeobecný súd dospel k záveru, že dokumenty ňou predložené sú nedostatočné z dôvodu ich jednostrannosti, mohol na základe článku 91 písm. e) a článku 96 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu vymenovať súdneho znalca na vykonanie potrebných posúdení na základe dôkazov predložených oboma účastníkmi konania.\n\n97 Komisia sa domnieva, že táto časť je neprípustná a v každom prípade, pokiaľ odvolateľka namieta, že Všeobecný súd nevymenoval znalca, je zjavne nedôvodná.\n\n– Posúdenie Súdnym dvorom\n\n98 Pokiaľ ide na jednej strane o tvrdenie odvolateľky založené na tom, že Všeobecný súd potvrdil, že technické správy predložené odvolateľkou neboli spoľahlivé, treba spresniť, ako uviedol generálny advokát v bode 50 svojich návrhov, že Všeobecný súd sa neobmedzil na spochybnenie spoľahlivosti týchto správ ako takých. Tento súd totiž po ich analýze v bodoch 156 a 158 napadnutého rozsudku konštatoval v bode 159 tohto rozsudku, že uvedené správy ako také nepostačujú na preukázanie, že údajná ujma bola priamym dôsledkom konania Komisie.\n\n99 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že len Všeobecný súd rozhoduje o prípadnej potrebe doplnenia informácií, ktorými disponuje vo veciach, o ktorých rozhoduje. Dôkazný charakter procesných dokumentov patrí do jeho právomoci nezávislého posúdenia skutkových okolností, ktoré nepodlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolania, okrem prípadov skreslenia dôkazov predložených Všeobecnému súdu, alebo keď zo spisového materiálu vyplýva podstatná nepresnosť konštatovaní tohto súdu (rozsudok zo 16. júla 2009, Der Grüne Punkt – Duales System Deutschland/Komisia, C-385/07 P, EU:C:2009:456, bod 163).\n\n100 Treba preto konštatovať, že odvolateľka sa tvrdením uvedeným v bode 98 tohto rozsudku obmedzuje na spochybnenie posúdenia skutkových okolností Všeobecným súdom bez toho, aby preukázala alebo aspoň uviedla skreslenie skutkových okolností alebo dôkazov, takže toto tvrdenie je zjavne neprípustné.\n\n101 Na druhej strane treba tiež zamietnuť ako nedôvodné tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého Všeobecný súd mohol vymenovať súdneho znalca na vykonanie potrebných posúdení na základe dôkazov predložených oboma účastníkmi konania, keďže v súlade s judikatúrou citovanou v bode 99 tohto rozsudku len Všeobecný súd rozhoduje o prípadnej potrebe doplniť informácie, ktoré má k dispozícii vo veciach, o ktorých rozhoduje.\n\n102 Preto treba štvrtú časť tretieho odvolacieho dôvodu zamietnuť ako sčasti neprípustnú a sčasti nedôvodnú.\n\n103 Za týchto okolností je potrebné tretí odvolací dôvod zamietnuť.\n\n104 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba napadnutý rozsudok zrušiť v rozsahu, v akom Všeobecný súd zamietol žalobu z dôvodu, že Komisia sa nedopustila dostatočne závažného porušenia článku 107 ods. 1 ZFEÚ. V zostávajúcej časti sa odvolanie zamieta.\n\nO žalobe na Všeobecnom súde\n\n105 V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie Súdny dvor môže v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu buď vrátiť vec na rozhodnutie Všeobecného súdu, alebo vydať konečný rozsudok v spore sám, ak to stav konania dovoľuje.\n\n106 Keďže stav konania dovoľuje rozhodnúť vo veci, treba preskúmať, či vznikla mimozmluvná zodpovednosť Únie vzhľadom na podmienky vzniku tejto zodpovednosti, ako sú pripomenuté v bode 46 tohto rozsudku.\n\n107 V tejto súvislosti z bodov 59 až 102 tohto rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 161 napadnutého rozsudku rozhodol, že odvolateľka nepreukázala existenciu príčinnej súvislosti medzi údajne protiprávnym konaním Komisie a údajnou ujmou.\n\n108 Keďže existencia takejto príčinnej súvislosti je jednou z kumulatívnych podmienok, ktoré musia byť splnené na vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie podľa článku 340 druhého odseku ZFEÚ, táto zodpovednosť nemôže vzniknúť.\n\n109 V dôsledku toho treba žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.\n\nO trovách\n\n110 Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné alebo ak je dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci, rozhodne aj o trovách konania.\n\n111 Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa tohto článku 138 ods. 3 prvej vety, ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania, každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania.\n\n112 V prejednávanej veci vzhľadom na to, že napadnutý rozsudok sa čiastočne zrušuje, pričom sa ale návrh na náhradu škody zamieta, je potrebné zaviazať odvolateľku, ako aj Komisiu, aby znášali svoje vlastné trovy konania týkajúce sa tak prvostupňového konania, ako aj konania o odvolaní.\n\nZ týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:\n\n1. Rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 20. decembra 2023, Banca Popolare di Bari/Komisia (T-415/21, EU:T:2023:833), sa zrušuje v rozsahu, v akom sa v ňom konštatuje, že BdM Banca SpA nepreukázala, že Európska komisia sa dopustila dostatočne závažného porušenia článku 107 ods. 1 ZFEÚ.\n\n2. V zostávajúcej časti sa odvolanie zamieta.\n\n3. Žaloba spoločnosti BdM Banca SpA založená na článku 268 ZFEÚ, ktorej cieľom je dosiahnuť náhradu škody, údajne utrpenej touto spoločnosťou v dôsledku prijatia rozhodnutia Komisie (EÚ) 2016/1208 z 23. decembra 2015 o štátnej pomoci SA.39451 (2015/C) (ex 2015/NN), ktorú Taliansko poskytlo banke Banca Tercas, sa zamieta.\n\n4. BdM Banca SpA a Európska komisia znášajú svoje vlastné trovy prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.\n\nPodpisy\n\n(*1) Jazyk konania: taliančina.", "vazby": {"eurlex": {"url": "https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=CELEX:62024CJ0145", "celex": "62024CJ0145", "xhtml": "http://publications.europa.eu/resource/cellar/4a1837dd-a771-11f1-b25c-01aa75ed71a1.0019.05/DOC_1", "cituje": [], "strany": "BdM Banca SpA proti Európskej komisii", "konanie": ["Odvolanie", "Žaloba o určenie zodpovednosti"], "krajina": ["Taliansko"], "predmet": [], "formacia": ["Druhá komora"], "navrhy_ga": ["62024CC0145"], "interpretuje": []}, "pravna_veta": "1. Rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 20. decembra 2023, Banca Popolare di Bari/Komisia (T-415/21, EU:T:2023:833), sa zrušuje v rozsahu, v akom sa v ňom konštatuje, že BdM Banca SpA nepreukázala, že Európska komisia sa dopustila dostatočne závažného porušenia článku 107 ods. 1 ZFEÚ.\n2. V zostávajúcej časti sa odvolanie zamieta.\n3. Žaloba spoločnosti BdM Banca SpA založená na článku 268 ZFEÚ, ktorej cieľom je dosiahnuť náhradu škody, údajne utrpenej touto spoločnosťou v dôsledku prijatia rozhodnutia Komisie (EÚ) 2016/1208 z 23. decembra 2015 o štátnej pomoci SA.39451 (2015/C) (ex 2015/NN), ktorú Taliansko poskytlo banke Banca Tercas, sa zamieta.\n4. BdM Banca SpA a Európska komisia znášajú svoje vlastné trovy prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.", "pravna_veta_zdroj": "vyrok"}, "cituje": [], "citovane_v": []}